znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 91/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. marca 2011 v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. D. M., na vyslovenie nesúladu § 14 ods. 3 v spojení s § 21 a § 22 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. apríla 2010 doručený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „krajský súd“), zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. D. M., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 14 ods. 3 v spojení s § 21 a § 22 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve   bytov“) s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

2. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ ho podáva v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,   konkrétne vo   veci   MUDr.   B.   a spol.   proti   Správe katastra   B.   B. (ďalej   len „správny orgán“) o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci č. V 3618/08 zo 14. novembra 2008 vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 24 Sp 29/09.

3.   Správny   orgán   označeným   rozhodnutím   zamietol   návrh   na   zápis   vlastníckeho práva   do   katastra   nehnuteľností   na   základe   zmluvy   o   vstavbe   uzatvorenej   medzi stavebníkmi a vlastníkmi bytov v bytovom dome.

4.   Rozhodnutie   odôvodnil   v   podstate   tým,   že   na   účinnosť   zmluvy   o   vstavbe   je potrebný zápis do katastra nehnuteľností. Ustanovenie § 14 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov síce ustanovuje, že ak vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome rozhodujú o zmluve o vstavbe, rozhoduje sa vždy hlasovaním na schôdzi vlastníkov dvojtretinovou väčšinou hlasov, avšak uvedené ustanovenie sa týka iba spôsobu hlasovania o otázke, či sa má   v   dome   realizovať   vstavba.   Nevyplýva   však   z   neho,   že   na   platnosť   zmluvy   by postačovalo uzavretie zmluvy väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

5. Správny orgán poukázal na ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je iba vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podielový spoluvlastník má tie isté práva a povinnosti ako vlastník, pričom v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy má vlastnícke právo všetkých vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu.

6.   Zmluvou   o   vstavbe   prevádzajú   vlastníci   bytov   časť   svojho   spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu na stavebníka, preto každý jednotlivý   vlastník   musí   v   zmluve   prejaviť   svoju   vôľu   previesť   vlastníctvo   časti   jeho spoluvlastníckeho   podielu   a   absenciu   tohto   prejavu   vôle   nemôže   nahradiť   rozhodnutie väčšiny. Zmluvu o vstavbe preto podľa správneho orgánu musia uzavrieť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.

7. Stavebník   napadol   rozhodnutie   správneho   orgánu   zo   14.   novembra   2008 argumentujúc,   že   podmieňovanie   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností súhlasom   všetkých   vlastníkov bytov je aplikáciou   práva, ktorá   je v rozpore   s právnym predpisom.   Ak   zákon   vo   svojom   ustanovení   vyžaduje   dvojtretinovú   väčšinu,   nemôže správny   orgán   konajúci   vo   veci   vyžadovať   „100%-tný   súhlas   všetkých   hlasov“.   Aby zákonodarca   zabránil   šikanóznemu   správaniu   minority   vo   vzťahu   k   právnym   otázkam upraveným   v   §   14   ods.   3   zákona   o   vlastníctve   bytov,   vytvoril   dvojtretinový   cenzus. Argumentácia správneho orgánu § 123 Občianskeho zákonníka a čl. 20 ods. 1 ústavy je nadbytočná, resp. irelevantná pri posudzovaní daného právneho vzťahu.

8. Navrhovateľ bol toho názoru, že obsah ustanovení § 14 ods. 3 vo vzťahu k § 21 a § 22   zákona   o   vlastníctve   bytov   nie   je   vo   vzájomnom   súlade,   naopak,   vzhľadom na vzájomnú   rozpornosť   spôsobuje   výkladové   a   aplikačné   problémy do   takej   miery,   že vyvoláva stav právnej neistoty v rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

9. V   danom   prípade   nie   je   v   súlade   spôsob   rozhodovania   o   zmluve   o   vstavbe ustanovený v § 14 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov s ustanoveniami § 21 a § 22 uvedeného zákona   upravujúci   spôsob   „samotnej   realizácie“   zmluvy,   do   ktorého   „sa   už   väčšinový princíp nepremietol“.

10.   Navrhovateľ   taktiež   navrhol „...   ústavnému   súdu   posúdiť,   či   uplatňovanie väčšinového princípu pri rozhodovaní o zmluvách o vstavbe je ústavne ospravedlniteľným zásahom,   resp.   dovoleným   obmedzením   vlastníka   bytu   s   nakladaním   s   predmetom   jeho spoluvlastníctva spoločných častí domu a spoločných zariadení...“.

12.   Na   základe   uvedených   skutočností   navrhovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil nesúlad § 14 ods. 3 v spojení s § 21 a § 22 zákona o vlastníctve bytov s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

13. Podaním z 21. decembra 2010 doručeným ústavnému súdu 28. decembra 2010 však navrhovateľ vzal návrh späť v celom rozsahu a navrhol konanie zastaviť.

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

3. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

4. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   alebo Trestného poriadku.

6. Podľa   §   96   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   navrhovateľ   môže   vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

7. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu sa s výnimkou konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pre všetky ďalšie konania vedené ústavným súdom pre späťvzatie návrhu primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (m. m. PL. ÚS 17/99 z 15. apríla 1999, PL. ÚS 4/2010 z 10. marca 2010).

8. Aplikujúc citovanú právnu úpravu a svoju ustálenú judikatúru ústavný súd posúdil procesný úkon navrhovateľa vyplývajúci z písomného podania z 21. decembra 2010, pričom dospel k záveru, že v posudzovanom prípade neexistuje žiadny ústavne relevantný dôvod na to,   aby   späťvzatiu   návrhu   navrhovateľa   nevyhovel,   a   preto   konanie   o   návrhu navrhovateľa týmto uznesením zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2011