znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 9/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Èièa a zo sudcov JUDr. Júliusa Èernáka, JUDr. Anny Danielèákovej, JUDr. ¼ubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Kluèku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurèáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika, na ústnom pojednávaní 11. novembra 1997 prerokoval   návrh   Okresného súdu Bratislava V, Prokofievova 10-12, Bratislava, zastúpeného JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom senátu, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Dušanom Macuškom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky,   za úèasti ved¾ajších úèastníkov ⬛⬛⬛⬛, podnikate¾a, zastúpeného JUDr. ¼ubomírom Schweighoferom, advokátom v Bratislave a Slovenskej televízie Bratislava, o vyslovenie nesúladu § 200i ods. 3 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok   v znení neskorších predpisov s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie § 200i ods. 3 zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, pod¾a ktorého "Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi." n i e   j e v súlade s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava V, zastúpený JUDr. Mariánom Kurincom, predsedom senátu (ïalej len "navrhovate¾"), podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ïalej len "ústavný súd") návrh na zaèatie konania, v ktorom žiadal ústavný súd o zaujatie stanoviska vo veci súladu § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku (ïalej len "OSP") s èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ïalej len "ústava").

Návrh na zaèatie konania podal   Okresný súd Bratislava V na ústavný súd pod¾a § 109 ods. 1 písm. b) OSP, keïže dospel k záveru, že § 200i ods. 3 OSP je v rozpore s èl. 47 ods. 3 ústavy.

Pred podaním návrhu na ústavný súd okresný súd prerušil konanie vo veci 11 C 16/96 úèastníkov ⬛⬛⬛⬛, žalobcu vo veci ochrany osobnosti proti žalovanej Slovenskej televízii Bratislava.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí, konanom 12. novembra 1996 pod¾a § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z. (ïalej len "zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokoval, a pod¾a ods. 3 citovaného ustanovenia p r i j a l na ïalšie konanie.

Navrhovate¾ svoj názor, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s èl. 47 ods. 3 ústavy odôvodnil týmito argumentami:

„ Pod¾a § 1 O.s.p., Obèiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a úèastníkov v obèianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpeèená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov úèastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na èestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobèanov.

Pod¾a § 2 cit. zák., v obèianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutoèòujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovo¾ne, a zameriavajú svoju èinnos na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa nezneužívali na úkor týchto osôb.

Pod¾a § 3 cit. zák., obèianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevòovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáha sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Pod¾a § 114 ods. 1 cit. zák., pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnú o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Pod¾a ods. 2 písm. c) cit. ust. zák., za tým úèelom predseda senátu zabezpeèí, aby bolo možné na pojednávaní vykona potrebné dôkazy, a ak je to úèelné, môže vykona dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu.

Pod¾a § 117 ods. 1 veta prvá cit. zák., pojednávanie vedie predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný úèel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene.

Pod¾a § 120 ods. 1 cit. zák., úèastníci sú povinní oznaèi dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykona aj také dôkazy, ktoré nie sú navrhované. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Pod¾a § 125 cit. zák., za dôkaz môžu slúži všetky prostriedky, ktorými možno zisti stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenie orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch úèastníkov. Pokia¾ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, urèí ho súd.

Pod¾a § 128 cit. zák., orgány štátnej správy a samosprávy, ako aj právnické osoby, sú povinné na dotaz oznámi súdu písomne alebo prostredníctvom povereného zástupcu skutoènosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

Pod¾a § 129 ods. 1 cit. zák., dôkaz listinou sa vykoná tak, že ju alebo jej èas na pojednávaní predseda senátu preèíta alebo oznámi jej obsah.

Pod¾a ods. 2 cit. ust. zák., predseda senátu môže uloži tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.

Z uvedených ustanovení Obèianskeho súdneho poriadku je zrejmá základná charakteristika obèianskeho súdneho konania, ïalej charakteristika prípravy pojednávania, dokazovania, dôkazov ako takých aj ich získavania a predkladania.

Z h¾adiska dôkazov, dokazovania, ich získavania a predkladania obsahuje šiesta hlava O.s.p. „konanie vo veciach ochrany osobnosti“ osobitné ustanovenie § 200i ods. 3, pod¾a ktorého je žalovaný povinný do 30 dní od doruèenia žaloby sa k nej vyjadri a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy.

Súd dospel k záveru, že do rozporu s èl. 47 ods. 3 Ústavy sa dostal § 200i ods. 3 O.s.p., pod¾a ktorého žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Pod¾a cit. èl. Ústavy, všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2 (konanie pred súdmi, iným štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.

Na úvod je potrebné konštatova, že termín „dôkaz pravdy“ nie je termínom novým, ale v minulosti bol známy z právnej teórie a až novelou O.s.p. sa dostal do podoby inštitucionálnej. Znamená v zásade skutoènosti vyjadrujúce pravdivos tvrdenia osoby, ktorá mala zasiahnu do osobnostných práv druhej osoby. Pokia¾ sa použil výraz „pravdivos tvrdenia“, malo to svoj význam, ako bude ïalej ozrejmené.

Problém spoèíva v nemožnosti všeobecného použitia dôkazu pravdy, ako bude ïalej na to podrobne poukázané. Okrem toho „pravdivos“ difamujúceho tvrdenia nie je jedinou a rozhodujúcou skutoènosou pri posudzovaní dôvodnosti žaloby o ochranu osobnosti. Ïalšími skutoènosami sú spôsobenie ujmy resp. èi zásah bol spôsobilý privodi ujmu na týchto právach. Urèitá informácia môže by pravdivá resp. môže sa preukáza jej pravdivos, nemusí to v koneènom dôsledku však znamena úspešnos v konaní, ak by sa preukázalo, že informácia - skutkové tvrdenie nespôsobila zásah do práv resp. nebola spôsobilá tento zásah privodi. Rovnako pravdivé skutkové tvrdenie môže spôsobi ujmu resp. môže by spôsobilé privodi ujmu alebo naopak nepravdivé skutkové tvrdenie môže privodi ujmu, ale aj nemusí (resp. môže alebo nemusí by spôsobilé privodi ujmu).

Ako už bolo poukázané, dôkaz pravdy nebude možné použi vo všeobecnosti v každom konaní o ochranu osobnosti.

Prakticky je dôkaz pravdy vylúèený, ak ide o skutoènosti súkromného života bez oh¾adu na ich pravdivos, dokonca ani vtedy, ak nejde vôbec o skutoènosti difamujúce.

Taktiež je dôkaz pravdy vylúèený pri kritike (hodnotiacich úsudkoch), keïže nemožno vykona dôkaz pravdy o subjektívnom kritickom hodnotení (najmä žurnalistika). Je nutné spomenú prípady neprípustnej kritiky (napr. nadávky), kedy by pravdivos bola absolútne nemerate¾ná.

Treba tiež zdôrazni, že dôkaz pravdy môže by dôvodom plne vyluèujúcim neoprávnenos zásahu do cti len vtedy, ak sa vzahuje na všetky tvrdenia difamujúcej povahy. Ak by bol dôkaz pravdy vykonaný len o niektorých tvrdeniach, aj keby išlo o tvrdenie v pomere k ostatným (podružným tvrdeniam) podstatné, vzahuje sa dôvod vylúèenia neoprávnenosti zásahu vždy len na tie tvrdenia, o ktorých dôkaz pravdy bol vykonaný (èiastoèný dôkaz pravdy), iba ak by difamaèná povaha ostatných tvrdení vyplývala už z tých tvrdení, ktorých pravdivos preukázaná bola.

Pre úplnos treba doda, že vzh¾adom k zásade objektívnej zodpovednosti, na ktorej je osobnostnoprávna ochrana založená, nemôže by nikdy neoprávnenos zásahu vylúèená preto, že ten, kto do cti, dôstojnosti, mena a pod. druhého difamujúcim skutkovým tvrdením zasiahol, konal v dobrej viere, že uvedené skutkové tvrdenie sú pravdivé (tzv. dôkaz ospravedlnite¾ného omylu). Opä sa to môže týka najmä žurnalistiky.“.

Návrh sa tiež zaoberá postavením dôkazu pravdy pri tzv. obrane chránených záujmov a prípadmi, kedy uvedenie difamujúcich skutkových tvrdení nemožno považova za neoprávnený zásah do cti; uvádza tiež prípady (sféra politického boja), kde sa má ráta s istou toleranciou pri posudzovaní jednotlivých výrokov. Ïalej uvádza prípady, kedy zásah do cti, dôstojnosti, mena a podobne ospravedlnite¾ný nie je a pokraèuje:

„Dôkaz pravdy by doslova iluzórne pôsobil v konaniach o ochranu osobnosti, kedy predmetom konania by bol zásah uskutoènený prostredníctvom spravodajstva. Táto oblas je ve¾mi citlivá, najmä v dnešnej dobe, v dobe rozmachu informácií. Do konfliktu sa dostáva právo na informácie s právom na ochranu osobnosti. Markantné je to najmä v súvislosti s nutnou pohotovosou médií, s tým spojenou rýchlosou informácií, ktoré sú èasto „horúce“, èo je zase spojené s ich nepreverenosou z h¾adiska pravdivosti. Pri posudzovaní tohto zásahu je prioritná neoprávnenos, kritérium pravdivosti je zatláèané resp. pravdivosou   informácie sa nemožno bráni zásahu, ktorého charakter je daný neoprávnenosou. Tieto prípady je treba odlíši od kritiky (hodnotiacich úsudkov), èo už bolo spomenuté z h¾adiska dôkazu pravdy.“.

Ïalej sa návrh zaoberá podrobne možnými problémami, ktoré by vyvstali v súvislosti s prezentovaním názorov z oblasti historiografie, v súvislosti so zachovávaním štátneho, hospodárskeho, obchodného a služobného tajomstva a štátom uznanej povinnosti mlèanlivosti. Rozoberá tiež možný dopad vzahu novinár - zdroj informácií na výsledok sporu v prípade, že novinár z etických dôvodov zdroj informácií nebude chcie uvies. Spomína tiež problematiku spovedného tajomstva, jeho rešpektovanie a ïalej pokraèuje:

„Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v konaní o ochranu osobnosti navyše nie je dôležitý úmysel, nedbanlivos, vedomý, nevedomý zásah, zavinený zásah, nezavinený zásah, konanie v dobrej viere (dôkaz tzv. ospravedlnite¾ného omylu), vyvolanie následku. Významná je len neoprávnenos zásahu do cti, dôstojnosti, mena, a pod. Len proti neoprávnenému zásahu sa poskytuje osobnostnoprávna ochrana. Táto všeobecná zásada znaène relativizuje dôkaz pravdy. Napriek tomu sa dôkaz pravdy priorizuje, èo je v rozpore s jednou zo základných zásad obèianskeho súdneho konania, a to zásady rovnocennosti dôkazov.

Použitie dôkazu pravdy bude skutoène ve¾mi relatívne, a to i tam, kde by sa teoreticky dal použi (skutkové tvrdenie), èi už z dôvodov zákonných, morálnych, etických alebo jednoducho právno-logických.

Trva na dôkaze pravdy by znamenalo v urèitých prípadoch vystavi žalovaného dileme - predloži   dôkaz pravdy obsahujúce urèité skutoènosti (novinárska etika, spovedné tajomstvo, štátne, hospodárske, služobné tajomstvo a pod.), a ma šancu na úspech v konaní, ale by v rozpore s právom, etikou, svedomím alebo nepredloži ho a by neúspešný v konaní.“.

Na základe uvedeného dochádza navrhovate¾ k záveru, "... že rozsah ochrany osobnosti je ove¾a širší ako možné použitie dôkazu pravdy"." Je toho názoru (str. 10 návrhu), že dôkaz pravdy v podobe formálno-právneho zakotvenia v zákone v kontexte celého predmetného ustanovenia § 200i ods. 3 OSP sa stáva samoúèelným.

Ïalej návrh pokraèuje:

„Všetky doposia¾ uvedené skutoènosti však môžu ma významné procesné dôsledky. Takým ve¾mi závažným dôsledkom je to, že pokia¾ sa žalovaný k žalobe nevyjadrí resp. nenavrhne súdu prípadný dôkaz, súd pri rozhodovaní o nej vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Žalovaný má tento procesný krok urobi v lehote 30 dní od doruèenia žaloby. Problémom je práve citovaný procesný dôsledok, a to ten, že súd má vychádza pri rozhodovaní z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Zo zákonnej formulácie vychádza, že súd je povinný vychádza pri rozhodovaní o žalobe z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.

V prvom rade je neprípustné, aby sa súdu ukladalo, z èoho má pri rozhodovaní vychádza.“.

Návrh konštatuje, že toto ustanovenie je mimoriadnym zásahom do nezávislosti justície. Cie¾ zákonodarcu vytvori právne predpoklady pre rýchlos konania, èo v konaniach o ochranu osobnosti možno akceptova, môže výrazne negatívne zasiahnu pod¾a navrhovate¾a do práv žalovaného. Túto problematiku návrh konkretizuje:

„Ïalej je neprípustné a v tom je vlastne porušená zásada rovnosti úèastníkov vystavova žalovaného procesne nevýhodnému postaveniu v konaní. Týmto ustanovením § 200i ods. 3 veta prvá a druhá sa žalovaný dostáva do horšieho postavenia ako žalobca.

Takýto postup v konaniach o ochrane osobnosti, ktoré sú svojím charakterom konania mimoriadne právne nároèné najmä po stránke hmotnoprávnej nie je na mieste a celé konanie neprípustne z¾ahèuje a zjednodušuje. Konania o ochrane osobnosti sú príliš komplikované, aby sa v nich postupovalo uvedeným spôsobom. Zo zákonnej dikcie totiž vyplýva, že v prípade, ak sa žalovaný v lehote 30 dní nevyjadrí k žalobe a nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, súd teoreticky a vlastne i prakticky rozhodne na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že rozhodne v jeho prospech. Taktiež je zrejmé, že ak by aj žalovaný predložil súdu i dodatoène vyjadrenie a návrh prípadného dôkazu pravdy, súd by nemal resp. nesmel k nemu prihliada. Oprávnenos tohto záveru možno vyvodi z toho, že zákonodarca vyjadril, že sa bude v týchto prípadoch vychádza z tvrdení   žalobcu uvedených v žalobe, to znamená, že ïalšie dokazovanie sa nepredpokladá. Zákonodarca vyjadril závažnos tejto úpravy tým, že o tomto následku musí súd žalovaného pouèi. Z celkovej koncepcie ust. § 200i O.s.p., je zrejmé podriadenos jedinému cie¾u - rýchlosti.“.

Návrh sa dotýka možnosti uplatnenia § 58 OSP., možnosti uplatnenia prejednacej zásady a dochádza k záveru, že žalovaný po uplynutí 30-dòovej lehoty už nemôže súdu predklada ïalšie dôkazy a pokraèuje:

„Ve¾mi závažnou skutoènosou je aj to, že žalovaný nemusí správne kvalifikova skutoènosti tvoriace dôkaz pravdy, èím sa dostane do zlej situácie z h¾adiska úspechu v konaní.

Závažnos je daná tým, že zo zákonného ustanovenia sa dá dôjs k tomu, že aj nekvalifikované vyjadrenie a nekvalifikovaný návrh prípadného dôkazu pravdy v stanovenej lehote, môže ma pre žalovaného tie isté dôsledky (neúspech v konaní), ako keby sa nevyjadril vôbec spolu s návrhom na prípadný dôkaz pravdy. A èo je ešte závažnejšie v oboch uvedených prípadoch, ak by sudca vykonával ïalej dokazovanie, dá sa z doposia¾ uvedeného dovodi záver, že sudca porušuje zákon!

Posledný problém je v gramatickom znení predmetného ustanovenia, konkrétne spojka „a“ v spojení „....... vyjadri sa k nej „a“ navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy“. Táto formulácia nie je presná. Z právneho h¾adiska je totiž význam spojok jasný. Tým sa totiž toto ustanovenie stáva nezmyselným, keïže žalovaný sa v podstate núti k vyjadreniu, ktorého obsahom by mal by prípadný dôkaz pravdy, èo z doposia¾ uvedeného vyznieva mimoriadne nepresne a zavádzajúco.

Zo samotnej formulácie citovanej èasti ustanovenia vyplýva, že obsahom nie každého vyjadrenia k žalobe bude dôkaz pravdy. Bude tak zrejme v tých prípadoch, kedy by použitie dôkazu pravdy prichádzalo do úvahy, teda pôjde o prípady zásahov do osobnostných práv skutkovými tvrdeniami, a to výluène. V iných prípadoch zásahov do osobnostných práv, ako už bolo nieko¾kokrát konštatované, jeho použitie prakticky neprichádza do úvahy. Avšak problém pre žalovaného nastane, keï sa síce vyjadrí k žalobe,   avšak nenavrhne súdu prípadný dôkaz pravdy, hoci by v konkrétnom prípade do úvahy prichádzal. Pre konajúceho sudcu by to znamenalo nutnos ihneï vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, a to práve z dôvodu použitia spojky „a“ v spomínanom slovnom spojení. To isté platí aj ak ho nesprávne kvalifikuje, teda ak žalovaný navrhne súdu dôkaz, o ktorom sa domnieva, že je dôkazom pravdy, ale v skutoènosti z právneho h¾adiska o dôkaz pravdy nepôjde v dôsledku jeho mylného názoru.

Ïalej je treba sa pristavi pri obsahu samotného pojmu „vyjadrenie“. Už bol vyslovený v tomto návrhu názor, že vyjadrenie k žalobe slúži viac-menej k orientácii súdu pred ïalším dokazovaním, tak   ako to vyplýva z § 114 ods. 2 písm. a) O.s.p., pod¾a ktorého za tým úèelom (prípravy pojednávania) predseda senátu spravidla zistí stanovisko odporcu a pokúsi sa prípadne predbežne o zmiernené vybavenie prípadu.

Kým v uvedenom ustanovení je dané získanie vyjadrenia fakultatívne, v ust. § 200i ods. 3 je predloženie vyjadrenia obligatórne, pokia¾ sa nemá naplni následok v tomto ustanovení obsiahnutý.

Dá sa usúdi, že obsahom vyjadrenia v konaní o ochranu osobnosti musia by skutoènosti, ktoré vecne „zabránia“ už spomenutému následku. Týmto zákonodarca urèil a vymedzil prakticky obsah pojmu „vyjadrenie“. V opaènom prípade, teda, ak vyjadrenie k žalobe nebude obsahova tieto skutoènosti,   postup súdu bude rovnaký ako v prípade   absencie dôkazu pravdy, resp. kvalifikovaného (z právneho h¾adiska ) dôkazu pravdy, t.j. súd bude musie vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. To znamená, že nie každé vyjadrenie bude právne kvalifikovaným vyjadrením slúžiacim k tomu.

Samozrejme, to isté platí ak sa žalovaný nevyjadrí vôbec. Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo nielen formálno-právne, ale i obsahovo stanovi pojmy vyjadrenie a návrh dôkazu pravdy.

Èo sa týka pojmu „navrhnú“ prípadný dôkaz pravdy, z gramatického výkladu je zrejmé, že   dôkaz pravdy nie je treba konkrétne oznaèi, staèí ho len navrhnú t.j. napríklad oznaèi spôsob jeho získania, dôkazný prostriedok. To znamená, že staèí len „nenavrhnú“ súdu dôkaz pravdy, aby bol splnený predpokladaný následok vychádzania z tvrdení žalobcu.“.

Navrhovate¾ napokon porovnáva posudzované ustanovenie OSP   s   § 153c OSP a záverom konštatuje, že "...Vyjadreniu k žalobe a návrhu prípadného dôkazu pravdy sa pripisuje ove¾a väèší význam než si zaslúžia a napriek tomu, èo bolo o týchto pojmoch konštatované ich nenaplnenie môže ma tak závažný dopad, aký stanovil zákon.“, z ktorého dôvodu považuje ust. § 200i ods. 3 OSP za nevyhovujúce po stránke obsahovej i formálno-právnej.

Ústavný súd si pre potreby konania a rozhodnutia zaobstaral Dôvodovú správu k posudzovanému ustanoveniu, predloženú Národnej rade Slovenskej republiky v súvislosti s navrhovaným prijatím § 200i OSP v rámci novely è. 232/1995 Z. z.

Predseda ústavného súdu vyžiadal pod¾a § 39 zákona è. 38/1993 Z. z. stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal. Vyžiadal si tiež stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky písomné stanovisko k návrhu na zaèatie konania nepredložila.

Dôvodová správa k posudzovanému ustanoveniu uvádza:

"Ustanovenia doterajšej šiestej hlavy boli prevzaté do predchádzajúcich ustanovení ako úpravy všeobecne platné v obèianskoprávnom procese. Šiestu hlavu je preto možné využi na osobitnú právnu úpravu konania vo veciach ochrany osobnosti zakotvenej v § 11 a nasl. O.s.p.

Opodstatnenos navrhovanej právnej úpravy v § 200i a jej odlišnos od právnej úpravy konania v iných veciach vyplýva zo samotnej povahy osoèovania a urážky na cti spôsobovaných verbálnymi výrokmi pred verejnosou a výrokmi uverejnenými v hromadných oznamovacích prostriedkoch, proti ktorým sa poškodený nemá možnos úèinne bráni iným spôsobom ako popieraním ich pravdivosti. Preto sa spravidla v navrhovanej právnej úprave prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý sa môže liberova len vtedy, keï dokáže pravdivos svojho tvrdenia.“.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milan Karabín zaslal ústavnému súdu stanovisko tohto obsahu:

„Predložený návrh Obvodného súdu Bratislava 5 široko rozoberá procesný stav, ale vyjadruje sa aj k viacerým hmotnoprávnym otázkam právnej úpravy ochrany osobnosti v súvislostiach s inými základnými právami a slobodami.

Pri posúdení nastoleného problému treba vychádza z jednoty hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy, ako procesného postupu príslušného štátneho orgánu (v danom prípade súdu), ktorého procesné prostriedky musia zabezpeèova úèinnú realizáciu jeho hmotnoprávnych práv a slobôd. V tomto smere obvodný súd v niektorých èastiach svojho podania správne poukázal na tieto súvislosti v konkrétnej oblasti právnej úpravy. Svoje vyjadrenie však zameriavam na existujúci procesný stav a jeho dopad na súlad s Èl. 47 ods. 3 Ústavy, Èl. 11 a Èl. 6 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. 209/1992 Zb., ktorým je Slovenská republika viazaná.

Pod¾a Èl. 47 ods. 2 Ústavy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom“.

Pod¾a Èl. 47 ods. 3 Ústavy: Všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2 rovní.“ (rozumej odsek 2 Èl. 47 Ústavy).

Pod¾a Èl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom pod è. 209/1992 Zb.: „Každý má právo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhoko¾vek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí by vyhlásený verejne, ale tlaè a verejnos môžu by vylúèené buï po dobu celého, alebo èasti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpeènosti v demokratickej spoloènosti, alebo keï to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života úèastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokia¾ by, vzh¾adom na osobitné okolnosti, verejnos konania mohla by na ujmu záujmom spoloènosti“.

Som toho názoru, že znenie ustanovenia § 200i ods. 3 veta prvá a druhá: „Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe“,

n i e   j e

v súlade s Èl. 47 ods. 3, v spojení s Èl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Èl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnenom pod è. 209/1992 Zb., v spojení s Èl. 11 Ústavy Slovenskej republiky.

D ô v o d y :

Obèiansky súdny poriadok (ïalej len OSP), vychádzajúc z Èl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v ustanovení § 18, garantuje rovnaké postavenie úèastníkov v konaní. Pod rovnakým postavením úèastníkov treba rozumie také procesné postavenie každého úèastníka, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Obèiansky súdny poriadok až do novelizácie ustanovenia § 200i najmä v záujme poskytnutia ochrany porušeným alebo ohrozeným právam v primeranej lehote, zdanlivo staval úèastníkov konania do nerovného postavenia (napr. v skrátenom konaní, pri vydávaní rozsudkov pre zmeškanie). Aj v týchto konaniach však rovnos úèastníkov bola zabezpeèená ïalšími procesnými prostriedkami. A v neposlednom rade aj súdom realizovanou zásadou vo¾ného hodnotenia dôkazov a jeho oprávnenia vykona akýko¾vek dôkaz, vrátane dôkazu, ktorý úèastníci nenavrhli.

Súèasné znenie ustanovenia § 200i OSP vo veciach ochrany osobnosti, súdu takýto postup neumožòuje. Toto ustanovenie totiž ukladá súdu expresis verbis povinnos vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, bez toho, aby súd mal možnos vykona dôkaz. Súèasne tým zákon neumožòuje súdu inak hodnoti tvrdenia uvedené v žalobe a to ani vtedy, ak by išlo o skutoènosti, ktoré sú v rozpore so všeobecne známymi skutoènosami, alebo sú tieto v rozpore s poznatkami súdu z jeho úradnej èinnosti. Tým sa uvedená právna úprava podstatne líši od ustanovení OSP upravujúcich procesný postup v ostatných veciach. Tie totiž umožòujú, aby sa súd na základe jeho poznatkov a skúseností rozhodol, èi vykoná v záujme poskytnutia spravodlivej ochrany ïalšie dôkazy. V tomto smere poukazujem na ustanovenia: § 120 ods. 3 OSP-“súd si môže osvoji skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení úèastníkov“ a „ § 153b ods. 3 OSP - „Skutkovým základom rozsudku pod¾a odseku 1 je žalobcom tvrdený skutkový stav, ak ho súd považuje za nesporný.“

Uvedená rozdielnos právnej úpravy v ustanovení § 200i ods. 3 OSP a ostatných ustanovení OSP má ten dôsledok, že úèastník konania, ktorý èo aj nezavinene zmešká zákonnú lehotu 30 dní uvedenú v prvej vete § 200i ods. 3, bez možnosti ingerencie súdu sa dostáva do výrazne nevýhodnejšieho postavenia v porovnaní so žalobcom. Jeho postavenie je o to aživejšie, že existujúca právna úprava pri tomto spôsobe rozhodnutia neumožòuje dosiahnu nápravu takto vydaného rozhodnutia ani riadnym opravným prostriedkom z dôvodov uvedených v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) OSP. Problematickou a spornou výkladovou otázkou zostáva aj možnos odlišného skutkového hodnotenia zo strany súdu, ak odvolací súd zruší rozsudok vydaný za predpokladov uvedených v ustanovení § 200i ods. 3 OSP pre porušenie zákona z iného ako dôvodu uvedeného v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) OSP. Skôr sa zdá, že ak nemožno súdu prvého stupòa vytknú nedostatoène zistený skutkový stav, aj po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bude súd viazaný skutkovým stavom uvedeným v žalobe.

Celkove teda možno urobi záver, že rovnos úèastníkov nie je v ustanovení § 200i ods. 3 OSP procesným predpisom reálne garantovaná a v dôsledku toho nie je reálne garantovaná ani ochrana hmotnoprávnych práv a slobôd, ktoré úzko súvisia s ochranou osobnosti (napr. právo na informácie, právo na   prejav, právo na slobodu názoru, sloboda tlaèe), ktorým v hierarchii práv a slobôd je èasto v medzinárodných dokumentoch poskytovaná väèšia ochrana ako právu na ochranu osobnosti (pozri napr. Èl. 10 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. 209/1992 Zb.).

V uvedených súvislostiach poukazujem aj na judikatúru k Èl. 6 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, uverejnený pod è. 209/1992 Zb.(Rozsudok vo veci Ekbatani, séria A-134 z roku 1988)

„Právo obhajoby a princíp rovnosti zbraní sú elementmi širšieho pojmu spravodlivý proces.“

(Rozsudok vo veci Delcourt, séria A z roku 1970)

„Spravodlivé konanie v sebe zahròuje predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“, t.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos háji svoje záujmy a že každá z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi protistrane. Princípom rovnosti zbraní nie je ovšem požiadavka spravodlivosti konania vyèerpaná a tento princíp je iba jedným z dielèích aspektov širšieho pojmu spravodlivého procesu.“.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky JUDr. Michal Va¾o, CSc. predložil nasledovné stanovisko:

„Obvodný súd Bratislava 5 pod¾a § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta Obèianskeho súdneho poriadku postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na zaujatie stanoviska o rozpore § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku s èlánkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Obvodný súd vo svojom návrhu rozsiahle analyzuje procesný stav, navodzuje z neho vyplývajúce situácie, poukazuje na problémy, s ktorými sa súd v sporoch o ochranu osobnosti musí vysporiada, a taktiež charakterizuje i hmotnoprávne aspekty danej oblasti, a to aj v spojitosti s právnou ochranou ïalších základných práv a slobôd.

Z takéhoto širokého základu obvodný súd potom uzatvára, že spomenutý § 200i   ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v rozpore so zásadou rovnosti úèastníkov konania obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Pri posudzovaní predloženého návrhu obvodného súdu treba ma na zreteli jednotu hmotnoprávnej úpravy a procesnej úpravy ochrany osobnosti (v širších súvislostiach samozrejme i ïalších základných práv a slobôd) tak, ako vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, z Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná a   zo zákonov, najmä Obèianskeho zákonníka a Obèianskeho súdneho poriadku. Takto možno ustáli, èi namietaný § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku napomáha úèinnej ochrane práv úèastníkov, garantuje ich práva a teda èi v koneènom dôsledku je alebo nie je v súlade so zásadou rovnosti úèastníkov obsiahnutou v èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Pod¾a èlánku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáha zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od zaèiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (èlánok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pod¾a èlánku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a odseku 2 rovní.

Pod¾a èlánku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ¾udských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, uverejnenom pod è. 209/1992 Zb. každý má právo na to, aby jeho záležitos bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho obèianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhoko¾vek trestného obvinenia proti nemu.

Pod¾a § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.

Ústava Slovenskej republiky v citovanom èlánku 47 ods. 3 garantuje rovnos úèastníkov v konaní pred súdom. Rovnos úèastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých obèanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta Obèianskeho súdneho poriadku, pod¾a ktorého úèastníci majú v obèianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením úèastníkov možno rozumie iba také procesné postavenie, ktoré zabezpeèí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaruèujúcu pre každú stranu v procese ma rovnakú možnos obhajova svoje záujmy a zároveò vyluèujúcu ma možnos podstatnej výhody voèi protistrane.

Zo znenia § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku vyplýva, že spomenuté zásady a garancie sú plne reálne, pokia¾ žalovaný v stanovenej lehote splní zákonnú povinnos, a teda vyjadrí sa k žalobe a navrhne súdu prípadný dôkaz pravdy. Súd, postupom pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Obèianskeho súdneho poriadku zistí skutkový stav potrebný ako podklad pre spo¾ahlivé rozhodnutie.

Prinajmenšom aživý je však ïalší postup súdu za predpokladu, že žalovaný nesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200 i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku. Nemožno totiž vylúèi, že tvrdenia žalobcu budú v rozpore so skutoènosami všeobecne známymi, alebo známymi súdu z jeho èinnosti alebo tieto tvrdenia budú nepravdivo interpretova právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 121 Obèianskeho súdneho poriadku). Potom, aj keï povinnos súdu   vychádza z tvrdení žalobcu neznamená povinnos bezvýhradne sa s nimi stotožni, vznikajú pre súd dve možnosti ïalšieho postupu. Buï bude súd vychádza z tvrdení žalobcu, ako mu to výslovne ukladá druhá veta § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku, bez oh¾adu na ich obsah, alebo s prihliadnutím na obsah týchto tvrdení bude súd postupova pod¾a § 120 ods. 1, § 125 a § 132 Obèianskeho súdneho poriadku.

V oboch prípadoch takto modelovanej situácie sa však súd nevyhne porušeniu zákona.

V prvom predpokladanom prípade výsledkom konania bude rozhodnutie porušujúce zásadu rovnosti úèastníkov. Tento záver možno podpori i úvahou o situácii keï žalovaný nezavinene nesplnil povinnos uloženú v druhej vete § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku, dokonca ak túto povinnos nesplnil v dôsledku protiprávneho konania žalobcu (ktorý mu zabránil ju splni) a navyše možno túto úvahu akcelerova i vedomosou súdu o takomto poèínaní žalobcu.

V druhom predpokladanom prípade bude výsledkom konania rozhodnutie, podklady ktorého súd zistil postupom v rozpore s povinnosou uloženou v druhej vete § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku.

Rovnako aživá procesná situácia vznikne v oboch modelovaných prípadoch i pre odvolací súd pri rozhodovaní pod¾a § 221 ods. 1 písm. a) Obèianskeho súdneho poriadku, pretože niet procesnej súvislosti medzi týmto ustanovením a § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku.

Možno teda uzavrie, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku dôsledne a reálne negarantuje ústavnú zásadu rovnosti úèastníkov, prièom v dôsledku toho nie je dôsledne a bezo zvyšku zabezpeèená ani realizácia hmotnoprávnych ustanovení o ochrane osobnosti.

Zastávam preto názor, že § 200i ods. 3 Obèianskeho súdneho poriadku je v rozpore s èlánkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na ústnom pojednávaní, na ktoré boli úèastníci, ved¾ajší úèastníci a ich právni zástupcovia riadne a vèas predvolaní, bol prítomný zástupca navrhovate¾a JUDr. Marián Kurinec.

Zástupca navrhovate¾a predniesol svoj návrh zhodne s jeho písomným vyhotovením. Vo svojom vystúpení, doplnenom o odpovede na otázky položené predsedom ústavného súdu a èlenmi pléna ústavného súdu okrem argumentov, uvedených v návrhu uviedol, že sa dôkazu pravdy ako takému nebráni. Pod¾a jeho názoru ide o inštitút známy i v iných krajinách Európy. V každom právnom poriadku, ktorý tento pojem pozná, je dôkaz pravdy rozpracovaný precíznejšie, v širšom rozsahu a vo viacerých paragrafoch. Sám ako sudca, ktorému je zverená agenda ochrany osobnosti, naráža na neprekonate¾né ažkosti, spôsobené textom posudzovaného ustanovenia. Uviedol, že má ve¾a tzv. nepríjemných káuz, najmä z h¾adiska úèastníkov konania, ktoré kauzy sú verejnosou ve¾mi sledované. Uviedol ïalej, že považuje za nepredstavite¾né, aby boli vypoèúvaní novinári ako svedkovia a pod trestnoprávnymi následkami by mali by donucovaní vypoveda pravdu a prezrádza tak zdroj informácií. Pod¾a jeho názoru by žurnalistika stratila poslanie, ktoré je citované v niektorých rozhodnutiach Európskeho súdu pre ¾udské práva. Napokon zdôraznil, že v aplikaènej praxi spôsobuje sporné ustanovenie ve¾ké problémy medzi iným i preto, lebo nie je vôbec riešené prepojenie tohto ustanovenia na odvolacie a dovolacie konanie.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z týchto právnych úvah:

Pod¾a § 200i ods. 3 OSP. „Žalovaný je povinný do 30 dní od doruèenia žaloby (§ 79) vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku musí súd žalovaného pouèi.“

Skutoènos, že uvedené ustanovenie tvorí jeden významový celok nebráni tomu, aby každá z jeho viet - vyjmúc vetu tretiu - mohla by samostatne posudzovaná z h¾adiska jej vzahu a súladu s èl. 47 ods. 3 ústavy. (Obsah tretej vety ju automaticky vyluèuje z takéhoto posudzovania.) V dôsledku tejto skutoènosti sa však právny záver ústavného súdu, vyjadrený v náleze, vzahuje na celé ustanovenie.

Prvá veta ukladá žalovanému dve povinnosti: v urèenej lehote sa vyjadri a navrhnú dôkaz. Ustanovené sú ako lehota, tak povaha dôkazu.

Všeobecnou lehotou na vyjadrenie k žalobe je 15 dní od jej doruèenia (§ 14 ods. 1 písm. a) OSP). Urèenie dlhšej, 30-dòovej lehoty zrejme súviselo so zvýšenou toleranciou zákonodarcu k obtiažnosti, spojenej so získaním kvalifikovaného dôkazu, alebo možnosti navrhnú ho.

Povaha dôkazu a spôsob ako sa stane známym súdu sú èiastoène špecifikom ustanovenia. Slová navrhnú a oznaèi dôkazy (§ 120 OSP) možno považova za synonymá. Špecifikom je dôkaz pravdy použitý v spojení s adjektívom prípadný.

Synonymický slovník slovenèiny (Bratislava, Veda, 1995) k heslu prípadný uvádza synonymum možný, u ktorého jestvuje možnos uskutoènenia, splnenia. Tento význam slova nedáva za pravdu názorom, že ustanovenie   § 200i   ods. 3 OSP neposkytuje možnos rozdielneho prístupu k tzv. hodnotiacim úsudkom a faktom, z ktorých iba fakty možno preukazova dôkazmi. Tam, kde je dôkaz pravdy logicky nemožný, nie je možné a ani zákonné takýto dôkaz žiada a jeho nenavrhnutie akoko¾vek (!) sankcionova. Neodmyslite¾nou súèasou sudcovskej erudície je schopnos hodnoti dôkazy, ako   to ukladá § 132 OSP. Osvojený, zvládnutý obsah pojmu dôkaz pravdy nedovo¾uje excesy ani výnimoène. Toto mal zákonodarca na mysli, keï v prvej vete termín prípadný použil.

Navrhovate¾ je toho názoru, že zákon neprípustným spôsobom preferuje žalobcu tým, že žalovanému ukladá navrhnú nie akýko¾vek dôkaz, ale dôkaz pravdy. Tento názor nemožno považova za správny.

Pod¾a § 153 ods. 1 OSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci. K spravodlivému rozhodnutiu, ktorým súd poskytne ochranu právam a oprávneným záujmom obèanov dôjde po prejednaní obèianskoprávnych vecí v obèianskom súdnom konaní, po takej èinnosti súdu, záverom ktorej môže existova istota, že súd vyvinul všetko úsilie, aby skutkový stav veci zistil.

Potrebné poznatky pre rozhodnutie dovo¾ujú utvori dôkazy. Podmienkou každého dôkazu,   aby za dôkaz mohol by považovaný, je tvrdenie o skutoènosti, ktorá má by preukázaná. Toto tvrdenie tvorí predmet dôkazu. Tézu, obsiahnutú v návrhu (nielen na zaèiatku konania, ale návrhu na rozhodnutie vôbec) je potrebné podpori argumentami. Ak argumenty nemajú priamy alebo nepriamy vzah k téze, nemajú povahu dôkazu. Už na úvod je preto potrebné zdôrazni to, že pre súd sú v konaní prekážkou, ktorej treba predchádza, ako aj to, že sa   javí vhodným každé opatrenie, ktoré tomuto zámeru napomôže.

Pod¾a § 79 ods. 1 OSP má návrh okrem všeobecných náležitostí obsahova pravdivé opísanie rozhodujúcich skutoèností a oznaèenie dôkazov, ktorých sa navrhovate¾ dovoláva. Pod¾a ods. 2 tohto ustanovenia je navrhovate¾ povinný k návrhu pripoji listinné dôkazy, na ktoré sa odvolal.

Pod¾a § 120 ods. 1 OSP sú úèastníci povinní oznaèi dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnos, inak tiež tzv. bremeno tvrdenia, teda zaažuje oboch úèastníkov konania. Ten, kto má v obèianskom súdnom konaní povinnos tvrdi urèité skutoènosti, je s oh¾adom na uvedené povinný tiež o týchto svojich tvrdeniach ponúknu potrebné dôkazy. Ak nebudú k predneseným tvrdeniam ponúknuté žiadne dôkazy, potom - ak nepôjde o skutoènosti, ktoré netreba dokazova - nebude možné tvrdenie preukáza. Nepriaznivý úèinok nedokázania urèitej skutoènosti musí postihnú toho, kto bol povinný dôkaz ponúknu. Úèinok spojený v obèianskom súdnom konaní s dôkaznou povinnosou všeobecne chápeme ako dôkazné bremeno. V koneènom dôsledku ide o zodpovednos za výsledok dokazovania. Ak dôkazné bremeno úèastník "uniesol", nastáva preòho v obèianskom súdnom konaní priaznivý stav.

Úèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena sa môže prejavi iba v obèianskom súdnom konaní, teda iba v procesnoprávnom vzahu, a to priaznivým alebo nepriaznivým súdnym rozhodnutím. Tento úèinok však sa nemôže prejavi v hmotnoprávnom vzahu. Hmotnoprávny vzah je poznávanou skutoènosou a poznatok o nej - kladný alebo záporný - na samej tejto skutoènosti niè nemení. Za týchto okolností sa úèinok unesenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ako bolo uvedené, môže prejavi iba v priaznivom alebo nepriaznivom súdnom rozhodnutí pre toho úèastníka, ktorého dôkazné bremeno zaažovalo, prièom najmä jeho negatívny dopad nemusí by prejavom alebo reflexiou toho, že potrebný dôkaz èi argument neexistuje.

Dôkazné bremeno vždy zaažuje toho úèastníka, ktorý má v koneènej fáze procesu dokáza pravdivos urèitého tvrdenia, ktorým odôvodòuje svoj návrh, prednesený súdu žalobca. Zaažuje teda dôkazné bremeno vždy vo vzahu ku všetkým tvrdeniam, potrebným k odôvodneniu jeho návrhu. Pokia¾ ide o žalovaného, nezaažuje tohto   dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia vtedy, ak iba žiada nevyhovie návrhu. Zaažuje ho však bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno vtedy, ak sa jeho návrh na rozhodnutie neopiera iba o popieranie tvrdení navrhovate¾a. Z takejto konštrukcie postavenia odporcu nemožno vychádza vo všetkých   sporoch o ochranu osobnosti.   Vystaèí sa s òou iba v tých prípadoch, keï odporca v takomto konaní popiera autorstvo útoku takéhoto druhu. Zákonodarca zaviedol inštitút dôkazu pravdy v snahe predís situáciám, za ktorých mohol žalovaný v konaní o ochranu osobnosti predklada bezcenné dôkazy a tým neúmerne predlžova konanie.

Zákonodarca spojil pasivitu žalovaného s nepriaznivým dôsledkom, ktorý preòho z tejto pasivity vyplýva. Viedlo ho k tomu zrejme viacero závažných dôvodov, z ktorých akiste záujem zabezpeèi rovnováhu medzi právom na ochranu osobnosti a právom šíri informácie bol dominantný. Záujem spoloènosti na rýchlom preukázaní pravdivosti urèitej správy je rovnako významný, ako záujem jednotlivca na zistení jej nepravdivosti.   Budúci (potenciálni) žalobca a žalovaný sa do interakcie dostávajú vïaka aktívnemu chovaniu žalovaného. Obom hrozí následkom neho ujma: jednému i druhému „vïaka“ uverejneniu   nepravdivej správy (ak vynecháme oznam síce pravdivý, ale neoprávnený). Žalovaný je povinný uvedomova si objektívne èo riskuje, ak už v èase zverejòovania správy nemá dostatok dôkazov o jej preukázate¾nosti. Má možnos vo¾by medzi vlastnou ujmou po prehratom spore a „ujmou spoloènosti“, ktorá nebude môc pôsobi silou verejnej mienky na zmenu pomerov.

Za prijate¾ný motív zákonodarcu je možné považova i snahu maximálne urýchli konanie. Rýchlos konania sa však nemôže presadzova na úkor jeho zákonnosti a ústavnosti. Posudzovaná právna norma sa dostala do nesúladu s èl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodov, uvedených v ïalšej èasti odôvodnenia nálezu.

Ústavný súd si neosvojil argumenty navrhovate¾a oh¾adne otázky,   v èom zákonodarca objektívne u¾ahèil a v èom sažil procesnú situáciu jednotlivých úèastníkov konania tým, že prikázal žalovanému v lehote 30 dní vyjadri sa a navrhnú prípadný dôkaz pravdy.

Za objektívne saženú situáciu nemožno považova povinnos dokáza svoje tvrdenie a zvládnu tým dôkazné bremeno. Pod¾a stanoviska Európskeho súdu pre ¾udské práva vo veci Dombo Beher z roku 1993   zahròuje „rovnos zbraní“ zásadu, „... že každej strane musí by poskytnutá primeraná príležitos prezentova svoj prípad vrátane potrebných dôkazov...“. Výzva k vyjadreniu a navrhnutiu dôkazu nemôže by preto v rozpore so záujmami úèastníka a touto zásadou, pretože týmto spôsobom je bezozvyšku rešpektovaná.

Ochrana osobnosti nie je iba oblasou obèianskoprávnou a predmetom obèianskeho súdneho konania. Ak útok na osobnú èes obèana dosahuje urèitú kvalitu, stáva sa   jeho pôvodca   páchate¾om trestného èinu (napríklad ohovárania pod¾a § 206 Trestného zákona). Z h¾adiska objektu a objektívnej stránky civilného i trestného deliktu niet medzi nimi diferencií. Iné postavenie má však trestne stíhaná osoba z h¾adiska preukazovania subjektívnej stránky èinu a iné postavenie žalovaný v civilnom procese. Bez opakovania známych skutoèností je potrebné uvies, že trestne stíhaný obèan bez nebezpeèenstva nepriaznivého výsledku môže iba popiera (okrem skutoènosti, že ku skutku vôbec došlo) úmysly, ktoré sú mu kladené za vinu a orgán èinný v trestnom konaní je povinný mu ich preukáza. Výrazná odlišnos medzi týmito dvoma druhmi ochrany osobnosti znemožòuje preto akéko¾vek porovnávanie postavenia žalovaného a obžalovaného z h¾adiska ich obrany.

Ustanovenie § 200i OSP je v uvedené v šiestej hlave OSP   pod marginálnou rubrikou "Konanie vo veciach ochrany osobnosti". Táto skutoènos predznaèuje úvahy o tom, èo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a èi táto priorita mala svoje opodstatnenie.

Ústava Slovenskej republiky poskytuje ochranu ¾udskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena v èl. 19 ods. 1. V èl. 26 ústavy sa zaruèuje sloboda prejavu, právo na informácie, právo na vyjadrovanie svojich názorov, prijímanie a rozširovanie informácií atï. Kým v   èl. 26 ods. 4 ústavy sa za podmienok, že ide o opatrenia v demokratickej spoloènosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných etc. umožòuje slobodu prejavu a právo vyh¾adáva a šíri informácie obmedzi zákonom, práva zakotvené v èl. 19 ústavy takýmto spôsobom obmedzi nemožno. Obèiansky zákonník v § 11 a nasl. špecifikuje o aké práva v rámci tejto ochrany ide. Èl. 46 a nasl. ústavy pojednáva o "práve na súdnu a inú právnu ochranu". Súdnu a inú právnu ochranu je príslušný orgán povinný poskytnú tomu, kto sa o òu zákonom predpísaným spôsobom uchádza.

V konaní o ochranu osobnosti sa na strane žalobcu o súdnu ochranu uchádza obèan, subjektívne presvedèený o tom, že jeho právo bolo porušené. Nie je porušením princípu rovnosti úèastníkov,   ak je žalovaný v takomto spore vyzvaný preukáza, že právo na ochranu osobnosti neporušil. Rovnako je legitímne požadova, aby tak urobil v urèenej lehote bez agravaèných tendencií a špekulatívneho predlžovania súdneho sporu.

Európsky súd pre ¾udské práva vyslovil v kauze Eriksson z roku 1989 (identicky v kauze Kruslin z 1970) stanovisko, že "...interpretácia a aplikácia vnútroštátneho práva prislúcha vnútroštátnym orgánom, predovšetkým súdom.".

Ak v OSP absentuje legálna definícia   pojmu dôkaz pravdy, nebránilo by to súdom interpretova i aplikova ho tak, ako to zodpovedá kontextu, v ktorom tvorí logický celok s princípom objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv.

V podstate jednoduchú ale výstižnú definíciu dôkazu pravdy predstavoval § 6 ods. 2 písm. a) zákona è. 108/1933 Sb. o ochrane cti. Vzdor tomu, že ide o trestnoprávny predpis, niet dôvodu h¾ada pre tento termín iný obsah. Spomínané ustanovenie je uvedené medzi dôvodmi vyluèujúcimi trestnos a jeho konkrétna podoba je: ak sa dokáže, že uvedené alebo oznámené skutoènosti sú pravdivé (dôkaz pravdy). Je h¾adaním neexistujúceho problému považova tento pojem za nieèo, s èím by súd mohol ma ažkosti pri jeho výklade. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska Európskeho súdu oh¾adne interpretácie vnútroštátneho práva nemá v právnej praxi opodstatnenie aplikaèná neistota. Tvrdenie žalovaného o žalobcovi má totiž presný obsah. Pravdivos tohto obsahu má preukáza ten, kto ho tvrdí. Iba dôkaz smerujúci k preukázaniu pravdivosti tvrdenia je možné považova za dôkaz pravdy. Rozsah liberaèných možností zákon nezužuje. Sú dané objektívne - alebo je údaj pravdivý, odsúhlasený žalobcom, èi inak právne bezchybný, alebo nie. Sú dané pravdaže i subjektívne; akéko¾vek presvedèenie žalovaného o „svojej pravde“ však nemôže ma povahu dôkazu. Tieto detaily však presahujú rámec posudzovania súladu § 200i ods. 3   OSP s ústavou. Mimo tohto rámca sú tiež odpovede na viacero nejasností, ktoré navrhovate¾ovi vyvstávajú v dôsledku rôznych kombinácií vzájomného chápania èi nechápania žalovaného a súdu. Podstatné je, že nie je v nesúlade   s èl. 47 ods. 3 ústavy, ak je to žalovaný, ktorý má navrhnú dôkaz o pravdivosti svojho tvrdenia. V uvedenom zmysle preto nie zaaženie žalovaného dôkazným bremenom je opatrením, ktoré by bolo v rozpore s jeho ústavnými právami. Ak je teda „žalovaný povinný do 30 dní od doruèenia žaloby... vyjadri sa k nej a navrhnú súdu prípadný dôkaz pravdy“,   nestavia to samo o sebe žalobcu do výhodnejšej pozície, znamenajúcej porušenie rovnosti úèastníkov v procese.

Rovnos úèastníkov patrí k základným, ažiskovým princípom obèianskeho súdneho konania. Je ved¾a princípu verejnosti jedným z dvoch, ktoré ústava priamo vo svojich èlánkoch zakotvuje. Svoj pôvod má v prirodzeno-právnej teórii rovnosti obèanov, garantovanej v našej ústave èl. 12. Pod¾a § 18 OSP, ktorý predstavuje zákonnú transformáciu èl. 47 ods. 3 ústavy   "Úèastníci majú v obèianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo kona pred súdom vo svojej materèine. Súd je povinný zabezpeèi im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.".

Ústavný súd posudzuje právnu normu výluène z h¾adiska jej súladu s ústavou.

Napriek tomu, že predmetom posudzovania je i to, èi právna norma predstavuje možnos reálneho uplatnenia ústavných práv, nezahròuje jej hodnotenie otázky, aké problémy môže spôsobi v aplikaènej praxi.

V stanovisku ku kauze Sunday Times z roku 1979 Európsky súd uviedol: „Mnohé zákony používajú èasto termíny, ktoré sú v tej èi onej miere vágne a ich interpretácia a aplikácia sú otázkou praxe.“ Možnos rozdielnej interpretácie nespochybòuje právnu podstatu právneho predpisu.

Viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ¾udské práva obsahujú stanoviská k pojmu rovnos úèastníkov. Vo veci Delcourt z roku 1970 ho hodnotil ako "... princíp rovnosti zbraní, t.j. princíp, že každá strana v procese musí ma rovnakú možnos obhajova svoje záujmy a žiadna z nich nesmie ma podstatnú výhodu voèi protistrane.". S nevýznamnými, skôr štylistickými obmenami je rovnos úèastníkov charakterizovaná i v iných rozhodnutiach.

Zásada rovnosti úèastníkov sa uplatòuje nielen v prvostupòovom konaní. Úèastníci sú si rovní v priebehu celého konania, ukonèeného doruèeným rozsudkom, ktorý nemožno napadnú odvolaním (§ 159 ods. 1 OSP).

Pod¾a § 201 OSP úèastníci môžu napadnú rozhodnutie súdu prvého stupòa odvolaním, pokia¾ to zákon nevyluèuje.

Pod¾a § 211 OSP platia pre konanie na odvolacom súde primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupòa, pokia¾ nie je ustanovené nieèo iné. OSP neobsahuje osobitné ustanovenia, ktorými by sa riadil odvolací súd vo veciach rozhodovaných pod¾a § 200i OSP.

Zásada rovnosti úèastníkov vyžaduje, aby jej uplatòovanie bolo koherentné vo všetkých štádiách obèianskeho súdneho konania. Obaja úèastníci majú právo na efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekážok. Nedostatoèná kompatibilita § 200i ods. 3 OSP (jeho druhej vety) a § 218 a nasl. OSP takúto prekážku predstavuje.

Dôvody, pre ktoré môže odvolací súd zruši napadnuté rozhodnutie nie sú v § 221 ods. 1 OSP uvedené taxatívne (arg.: najmä ho zruší, ak...). Pod¾a písm. a) citovaného ustanovenia zruší súd rozhodnutie v prípade, že rozsudok bol vydaný na základe nedostatoène zisteného skutkového stavu. Napriek príkladmo uvedeným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku, táto skutoènos pripúša konštatova ïalší, v ustanovení neuvedený dôvod, táto možnos je pre potreby konania o ochranu osobnosti nepraktická. Celé ustanovenie § 200i ods. 3 OSP sa dotýka dokazovania, teda zisovania skutkového stavu. Vadu prvostupòového rozsudku, spoèívajúcu v nedostatoène zistenom skutkovom stave,   je možné pod¾a uvedeného   ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) OSP   napravi. Nie však za situácie, ktorú vytvára druhá veta § 200i ods. 3 OSP.

S pasivitou žalovaného musí súd reálne ráta aj napriek opatreniam, ktorými ho môže k súèinnosti „núti“. Súd musí rozhodnú, aj keï žalovaný nemá na rozhodnutí záujem. Napriek   zneniu § 79 ods. 1 OSP (...pravdivé opísanie rozhodujúcich skutoèností, oznaèenie dôkazov...) a možností daných súdu § 43 OSP žalobcovi niè nehrozí, ak koncipuje žalobu tak, ako skutkový a právny stav vidí on sám. „Vychádza“ z tvrdení žalobcu pod¾a názoru ústavného súdu neznamená povinnos súdu nekriticky prija všetko, èo je v žalobe uvedené. Jej obsah tvorí východisko pre úsudok o jej opodstatnenosti.   Porušenie práv na ochranu osobnosti predpokladá aspekt „verejnosti“, nemôže teda k nemu dôjs tzv. medzi štyrmi oèami. Vo väèšine prípadov sú však argumenty vyluèujúce zodpovednos žalobcu známe iba jemu. Ak ich neuvedie pred súdom prvého stupòa, bude rozsudok vynesený na základe zákonne zisteného skutkového stavu. Nie je pritom nevyhnutné uplatòova zásadu „èo nie je v spisoch, nie je na svete“ s prihliadnutím na možnosti súdu v istom rozsahu vïaka svojim prípadným poznatkom skutkový stav korigova. Pri nedostatoène zistenom skutkovom stave však nejde iba o nevykonanie dôkazov už známych, ale i tých, ktoré sa medzièasom objavili, alebo sú dosiahnute¾né a pre spravodlivé rozhodnutie potrebné. Zásadne však by bolo v rozpore s autonómiou vôle úèastníka nerešpektova jeho rozhodnutie k žalobe sa vôbec nevyjadrova (viï tiež nález PL. ÚS 43/95).

To však neznamená, že po vynesení prvostupòového rozhodnutia žalovanému v rozpore so zásadou rovnosti úèastníkov môže by upreté právo navrhova dôkazy a vyjadrova sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (èl. 48 ods. 2 ústavy). Uplatnenie procesných práv úèastníka v celej šírke poskytovanej OSP v odvolacom konaní musí súdu umožòova medzi iným i také reparácie, aké riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní è. 2 Cdo 29/92, keï vyriekol, že: „Podmienka prípustnosti dovolania pod¾a § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa úèastníkovi odòala možnos kona pred súdom len pre èas konania do takej miery, že úèastník následne mohol uplatni svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol poda proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doruèený, odvolanie.“ Ak by odvolací súd musel konštatova, že skutkový stav bol zistený dostatoène, pretože iný záver mu zákon neumožòuje, nemožno hovori o rovnosti úèastníkov, platnej v priebehu celého obèianskeho súdneho konania v prípade, že žalovaný sa rozhodne využi právo odvola sa a navrhnú prípadný dôkaz pravdy až v odvolacom konaní.

Zhodnotenie postoja žalovaného, ktorým zapríèinil, že súd nemohol rozhodnú v zmysle § 114 OSP nájde svoj výraz vo výroku o trovách a nákladoch konania, èo je jedinou možnou sankciou, ktorá je v súlade so zákonom a ústavou.

Ústavný súd preto rozhodol, že ustanovenie § 200i ods. 3 OSP nie je v súlade s èl. 47 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje ústavnú garanciu rovnosti úèastníkov v obèianskom súdnom konaní.

P o u è e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný

prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 19. novembra 1997