znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 9/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. apríla 2014 predbežne prerokoval návrh skupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených   JUDr.   Danielom   Lipšicom,   LL.M,   poslancom   Národnej   rady   Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade   §   52za   ods.   4   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   o dani   z príjmov   v znení   neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh skupiny 51 poslancov Národnej   rady Slovenskej republiky p r i j í m a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. januára 2014 doručený   návrh   skupiny   51   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „skupina poslancov národnej rady“ alebo „navrhovatelia“), zastúpených JUDr. Danielom Lipšicom, LL.M, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. I bodu 106   §   52za   ods.   4   zákona   č.   463/2013   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 595/2003   Z. z.   o   dani   z   príjmov   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 463/2013 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4 ústavy.

V návrhu skupiny poslancov národnej rady sa okrem iného uvádza:„Ustanovenia čl. I, bod 106, § 52za ods. 4 zákona sú v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože sú retroaktívne a nenapĺňajú princíp proporcionality právnej úpravy, čím porušujú niektoré zo základných princípov právneho štátu, zakotveného práve v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uvedené ustanovenia zákona porušujú aj právo na podnikanie, zakotvené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože svojimi následkami spôsobia vážny zásah do tohto   práva,   resp.   tieto   ustanovenia   sú   spôsobilé   dokonca   prinútiť   podnikateľa   ukončiť svoju podnikateľskú činnosť.

V súvislosti s vyššie uvedeným konštatujeme, že uvedené ustanovenia zákona majú potenciál spôsobiť následky, ktoré idú za rámec princípu zakotveného v čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; obmedzujú základné práva a slobody, pričom toto obmedzenie nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného práva a slobody a ide omnoho ďalej, než ako je ustanovený (resp. zákonodarcom zamýšľaný) cieľ, t.j. zamedziť daňovým únikom.

Ako je zdôvodnené ďalej, Národná rada Slovenskej republiky sa pri schvaľovaní zákona týmito ústavnými princípmi neriadila,   porušila ich,   čím je spôsobené,   že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.“

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia zákona č. 463/2013 Z. z.   s   čl.   1   ods.   1   ústavy,   ktorého   integrálnou   súčasťou   je   aj   zákaz   retroaktivity, navrhovatelia argumentujú, že «napadnuté ustanovenia zákona možno považovať za také, ktoré vo svojom texte obsahuje prvky pravého spätného pôsobenia, čo v právnom štáte je všeobecne neprípustné. V zmysle všeobecne uznávanej zásady, že neskorší právny predpis (lex posterior) nesmie zhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva, by podnikatelia, ktorí do účinnosti zákona vykázali stratu (za roky 2010, 2011 a 2012), mali túto odpočítavať od základu   dane   podľa   pravidiel   platných   doteraz,   t.   j.   počas   siedmych   (7)   po   sebe nasledujúcich zdaňovacích obdobiach a v každom z týchto rokov v ľubovoľnej výške - teda podľa reálneho hospodárskeho výsledku tak, aby to neuškodilo, resp. inak neprekážalo jeho ďalšej podnikateľskej činnosti.

Ustanovenia   zákona,   ktoré   hovoria   o   tom,   že   túto   stratu   môže   odpočítavať z daňového   základu   len   počas   štyroch   (4)   zdaňovacích   období,   a   to   rovnomerne,   t.   j. zakaždým po jednej štvrtine (25 %), teda bez ohľadu na aktuálny hospodársky výsledok a situáciu podnikateľa, a to aj straty vykázané za zdaňovacie obdobia ukončené v rokoch 2010 až 2013 (t. j. nové pravidlá sa nevzťahujú až na straty vykázané po nadobudnutí účinnosti   zákona),   nerešpektuje   zásadu   zákazu   retroaktivity.   Uvedené   napadnuté ustanovenia zákona vstupujú do doteraz nadobudnutých práv podnikateľa rozhodnúť sa, vzhľadom na svoju ekonomickú situáciu, ako bude v časovom horizonte 7 rokov odpisovať svoju stratu, ak už začal,

- nerešpektujú to, že podnikatelia, ktorí už začali s odpisovaním straty z rokov 2010, 2011 a 2012 už mohli s touto stratou nejakým spôsobom nakladať podľa doteraz platných predpisov,

-   nová   úprava   núti   podnikateľov,   bez   ohľadu   na   to,   ako   postupovali   v   súlade so zákonom doteraz (t. j. ako nakladali so stratou za rok 2010, 2011 a 2012), nerešpektovať svoju   ekonomickú   realitu,   ale   postupovať   podľa   ustanovení   novej   právnej   úpravy mechanicky, teda odpísať 25 % za rok,

- tým, že idú aj do minulosti, majú spôsobilosť poškodiť podnikateľov, ktorí doteraz nakladali so stratou v súlade so svojou ekonomickou realitou, a to až tak, že môžu spôsobiť až ukončenie podnikania.

Právnu   normu   je   potrebné   považovať   za   retroaktívnu   vtedy,   ak   stanoví   právne následky pre také skutkové podmienky, k dovŕšeniu ktorých došlo ešte pred dátumom jej účinnosti. Zásada zákazu spätného pôsobenia zákonov sa javí zároveň ako jedna zo záruk zachovania základných ľudských práv a slobôd a jej vyjadrenie nesporne vidíme v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori, vymedzil ako pravú retroaktivitu (PL. ÚS 37/99), prípadne ako stav, kedy zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností). (PL. ÚS 3/00).

Práve takýto stav navodili napadnuté ustanovenia zákona. Napadnuté ustanovenia zákona „zavádzajú pravú retroaktivitu, pretože neuznávajú oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli za platnosti lex prior. Tým toto zákonné obmedzenie tiež vecne nespĺňa podmienky, ktoré sú uvedené v čl. 13 ods. 4 ústavy“ (PL. ÚS 37/99).

Zákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo (právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno potrestať za také správanie sa, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo trestným činom alebo priestupkom. Rovnako nie sú prípustné   zákony,   ktoré   by   spätne   (so   spätnou   účinnosťou)   zakladali   alebo   zvyšovali občanom akúkoľvek verejno-právnu povinnosť. Základom tohto prístupu je presvedčenie, že spoľahlivosť   právneho   poriadku   v   určitom   čase   zabezpečuje   predvídateľnosť   právnych následkov správania sa každého jednotlivca, a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie)   vlastného   života.   Odmietanie   retroaktivity   (spätnej   účinnosti)   sa   spája s odmietaním   zmeny   subjektívnej   právnej   situácie   vytvorenej   na   základe   individuálnych právnych úkonov, ktoré vznikli podľa skoršej (predchádzajúcej) právnej úpravy. Napadnuté ustanovenia   pôsobia   retroaktívne   voči   podnikateľom,   ktorí   za   roky   2010,   2011   a   2012 začali   spôsobom   ustanoveným   doterajšou   právnou   úpravou,   v   súlade   s   vlastnou ekonomickou   situáciou,   odpisovať   stratu   tak,   ako   im   to   tieto   determinanty   umožnili. Napadnuté ustanovenia zákona zasiahli do existujúcich vzťahov, do existujúcej situácie v neprospech týchto podnikateľov, pretože zmenili právne vzťahy založené a existujúce pred dátumom účinnosti zákona, ktorého ustanovenia napádame.

V   neprospech   uvedených   podnikateľov   ich   (tieto   vzťahy)   napadnuté   ustanovenia zmenili tak, že:

- títo podnikatelia už nemôžu, vzhľadom na vlastnú ekonomickú situáciu, rozložiť odpisovanie vykázanej straty v lehote 7 rokov tak, ako začali a podľa toho ďalej nastaviť svoju podnikateľskú činnosť (napríklad plánovať racionalizačné opatrenia, alebo naopak, plánovať investície a ďalší rozvoj) a

- títo podnikatelia už nemôžu určiť výšku odpisovanej straty každý rok v rámci 7-ročnej lehoty v závislosti od ekonomickej situácie tak, ako začali, ale musia povinne odpočítať 25 % straty tak, že táto bude odpočítaná celá za 4 roky. Toto spätné obmedzenie má spôsobilosť negatívne zasiahnuť ich podnikateľskú činnosť v ďalšom plánovaní, resp. dosiahnuť až to, že niektorí podnikatelia s podnikaním skončia.

Napadnuté ustanovenia preto nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože pôsobia retroaktívne, negatívne narušujú vzťahy, ktoré vznikli v súlade s doteraz platnou právnou úpravou, čím porušujú jeden z významných princípov právneho štátu.».

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia zákona č. 463/2013 Z. z. s čl. 35 ods. 1 ústavy navrhovatelia uvádzajú, že «Zisk môžeme považovať za jednu formu hospodárskeho výsledku - inou môže byť aj strata. Podnikateľ teda vykonáva svoju činnosť - podnikanie - za účelom dosiahnutia zisku, teda kladného hospodárskeho výsledku, sú však situácie, kedy toto nie je možné - na základe objektívnych aj subjektívnych príčin - a vtedy je hospodársky výsledok negatívny - strata. Vykázanie straty za určité zdaňovacie obdobie však ešte nemusí znamenať (a ani neznamená), že podnikateľ svoju činnosť musí ukončiť; naopak, existuje množstvo spôsobov, ako sa z negatívneho hospodárskeho výsledku dostať a začať opäť podnikať so ziskom. S takouto situáciou počíta aj zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, preto sú v jeho ustanoveniach zakotvené spôsoby,   ako   sa   s takouto   stratou   (účtovne,   daňovo)   vysporiadať   a   ďalej   pokračovať v podnikaní. Podnikateľ sa v takejto situácii musí rozhodnúť, aké ďalšie rozhodnutie prijme, aby   na   jeho   zodpovednosť   vykonávaná   sústavná   činnosť   opäť   dosahovala   zisk. Podnikatelia, ktorí za roky 2010, 2011 a 2012 vykázali stratu, mali možnosť sa rozhodnúť, či túto stratu odpíšu od základu dane hneď ďalší rok, pretože sa im ekonomicky darilo, alebo,   vzhľadom   na   konkrétnu   hospodársku   situáciu,   bude   túto   stratu   každý   konkrétny podnikateľ   odpisovať   postupne,   rozloženú   na   7   rokov,   pretože   chce   udržať   firmu, zamestnanosť   a   prípadne   aj   niečo   investovať   za   účelom   ďalšieho   rozvoja   firmy   a dosahovania budúceho zisku. Pokiaľ však do takéhoto plánu, ktorý sa už začal realizovať, vstúpi retroaktívne ustanovenie zákona, celý takýto doterajší plán sa ruší, stráca zmysel, pretože nové ustanovenia zákona presne určia „koľko a za ako dlho“ - bez ohľadu na to, aká je momentálne situácia, či už konkrétneho podnikateľa, alebo na trhu, alebo celkovo v hospodárstve štátu a pod.

Takéto retroaktívne ustanovenia vážnym spôsobom zasahujú do výkonu práva na podnikanie, a to negatívne; v prípade, že podnikateľ sa pri výkone svojej podnikateľskej činnosti primárne riadil racionálnymi úvahami, ovplyvnenými situáciou jeho samotného, ako aj celkovou situáciou v ekonomike, po nadobudnutí účinnosti takýchto retroaktívnych ustanovení   už   bude   nútený   ich   len   vykonať,   bez   ohľadu   na   racionálnu   úvahu,   vrátane negatívnych dopadov takýchto ustanovení na jeho podnikanie.

Ak   bola   podnikateľovi   narušená   možnosť   vykonávať   podnikateľskú   činnosť retroaktívnou zmenou právnej úpravy, resp. táto možnosť bola úplne odňatá (podnikateľ musel skončiť), znamená to obmedzenie práva podnikať nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom. Verejný záujem na stanovení vážnych prekážok, resp. na skončení podnikania v súlade so zákonom a za splnenia všetkých podmienok, za ktorých dotknutí podnikatelia doteraz podnikali, tu daný nie je.“

Zákonodarca pri odôvodnení napadnutého ustanovenia zákona uviedol nasledovné (Odôvodnenie sa týkalo pôvodne čl.   I,   bodu 100,   § 52w ods.   4,   ako bolo uvedené pri pozmeňujúcom   návrhu   v   Spoločnej   správe   gestorského   výboru.   Pri   redakcii   textu   pred zverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky boli napadnuté ustanovenia označené ako čl. I, bod 106, § 52az ods. 4 a tak sú aj týmto podaním napadnuté).».

S prihliadnutím na „odôvodnenie napadnutého ustanovenia zákona“ zákonodarcom navrhovatelia   namietajú,   že   tento   sa   usiloval «napadnuté   ustanovenia   zákona zakomponovať do zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov preto, aby eliminoval možnosti „pre optimalizáciu daňovej povinnosti“. V skutočnosti však tieto napadnuté ustanovenia zákona nesledujú len tento „verejný záujem“, t. j. vyšší výber daní; napadnuté ustanovenia sú spôsobilé vážne a negatívne zasiahnuť do podnikateľského života podnikateľa, resp. tento podnikateľský život dokonca ukončiť, čo však v žiadnom prípade nie je verejným záujmom. Takéto ustanovenia neobmedzujú právo na podnikanie len   z   hľadiska   dosahovania   verejného   záujmu,   ale   idú   ďaleko   za   tento   záujem. Konštatujeme, že takéto ustanovenia nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože vážne poškodzujú   právo   na   podnikanie   podnikateľom,   ktorí   sú   týmito   retroaktívnymi ustanoveniami zasiahnutí. V spojitosti čl. 35 ods. 1 s čl. 13 ods. 4 ústavy konštatujeme tiež, že napadnuté ustanovenia zákona sú v rozpore aj s čl. 13 ods. 4, pretože zákonodarca pri ich schválení nielenže nedbal na podstatu a zmysel práva na podnikanie (nie je vo verejnom záujme prekážať v podnikaní, resp. znemožňovať ho - vtákom prípade je samotné právo podnikať popreté), ale tieto napadnuté ustanovenia sa nepoužijú len na ustanovený cieľ (zvýšiť výber daní, resp. eliminovať obchádzanie daňovej povinnosti), ale tieto ustanovenia budú mať za následok aj negatívny dopad na dotknutých podnikateľov.».

Na základe uvedených skutočností skupina poslancov národnej rady konštatuje, že „ustanovenia čl.   I,   bod 106,   §   52za ods.   4 zákona   č.   463/2013   Z.   z.,   ktorým sa   mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože sú retroaktívne, čo je v rozpore s princípom právneho štátu zakotvenom v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.... nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   pretože   neprimeraným   spôsobom   zasahujú   do   práva   na   podnikanie garantovanom   uvedeným   článkom   ústavy   a   znemožňujú   dotknutým   podnikateľom uplatňovať   doterajšie   platné   postupy   pre   výkon,   resp.   zachovanie   ich   podnikateľskej činnosti.... nie sú v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, pretože obmedzenia práv a slobôd, ktoré sú obsahom týchto ustanovení, nedbajú na podstatu a zmysel týchto práv a slobôd, ktoré sú obmedzované neprimerane a tiež preto, pretože tieto obmedzenia nesledujú len stanovený cieľ (verejný záujem), t.j. obmedziť možnosti daňovej optimalizácie, ale sú spôsobilé podstatne sťažiť, resp. až znemožniť podnikanie dotknutým podnikateľom, čo nie je sledovaným cieľom napadnutých ustanovení.“.

Skupina poslancov národnej rady navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie čl. I, bod 106, § 52za ods. 4 zákona č. 463/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Vychádzajúc z návrhu skupiny poslancov národnej rady, ústavný súd v prvom rade konštatuje,   že   z jeho   označenia,   ako   aj   z   formulácie   petitu   zjavne   vyplýva,   že   sa   ním domáhajú vyslovenia   nesúladu čl. I   bodu   106   § 52za ods.   4 zákona č.   463/2013 Z.   z. s príslušnými článkami ústavy, pričom   tento zákon   je z hľadiska   svojej   právnej   povahy novelizujúcim zákonom vo vzťahu k zákonu č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o dani   z príjmov   v znení   neskorších   predpisov“ alebo   „novelizovaný   zákon“).   Napadnuté   ustanovenie   po   nadobudnutí   účinnosti novelizujúceho   zákona   „normatívne   existuje“   ako   súčasť   novelizovaného   zákona. Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia vo svojej podstate namietajú nesúlad § 52za ods. 4 novelizovaného zákona, teda zákona o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

V nadväznosti   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   opakovane   zdôrazňuje   (pozri m. m. PL. ÚS 111/2011), že v porovnateľných právnych situáciách by navrhovatelia mali z hľadiska štandardných zásad legislatívnej techniky namietať svojimi návrhmi na začatie konania   o súlade   právnych   predpisov   nesúlad   novelizovaného   právneho   predpisu   (jeho časti,   resp.   jeho   jednotlivých   ustanovení),   a nie   novelizujúceho   právneho   predpisu s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v zásade štandardne odmieta návrhy   na vyslovenie   nesúladu   právnych   predpisov   v prípadoch,   keď   navrhovateľ   podal návrh   na   zrušenie   ustanovení   novelizujúceho   zákona,   hoci   v skutočnosti   napadol ustanovenia   novelizovaného   zákona   (pozri   napr.   jeho   rozhodnutia   Pl.   ÚS   5/96, Pl. ÚS 25/2000, Pl. ÚS 33/01 alebo Pl. ÚS 5/02).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre nepostupuje tak rigorózne ako český ústavný súd, a preto, akcentujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, bez zásadnejších výhrad prijal na ďalšie konanie, a teda následne aj meritórne preskúmaval také návrhy na začatie   konania,   v ktorých   navrhovatelia   namietali   nesúlad   ustanovení   novelizujúceho právneho predpisu s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily (napr. PL. ÚS 30/95, PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 24/98, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 11/08, PL. ÚS 111/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné uplatniť ústretový postup aj vo vzťahu k návrhu navrhovateľov, ktorí sa podľa petitu domáhajú vyslovenia nesúladu „ustanovenie(a) čl. I, bod 106, § 52za ods. 4 zákona č. 463/2013 Z. z...“ s čl. 1 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, ktoré novelizujúci zákon aj skutočne obsahuje. Ústavný súd v tejto súvislosti navyše uvádza, že samotný fakt, že novelizujúci zákon nemá samostatnú normatívnu   existenciu,   v danom   prípade   nespôsobuje   nemožnosť   meritórne   posúdiť ústavnosť novelizujúceho ustanovenia, pretože v prípade vyhovenia návrhu by došlo k strate účinnosti   napadnutého   ustanovenia   tak   novelizujúceho,   ako   aj   novelizovaného   zákona a následne   k jeho uvedeniu   do   súladu   s ústavou,   príp.   strate   jeho   platnosti   po   márnom uplynutí ústavou ustanovenej šesťmesačnej lehoty (m. m. PL. ÚS 111/2011).

Za   daných   okolností   ústavný   súd   hodnotí   petit   smerujúci   formálne   iba   proti novelizujúcemu zákonu č. 463/2013 Z. z. v tejto časti návrhu ako formulačný nedostatok, ktorý nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že návrh smeruje aj (a predovšetkým) proti § 52za   ods.   4   (novelizovaného)   zákona   o dani   z príjmov   v znení   neskorších   predpisov. Vzhľadom   na   potrebu   odstrániť   na   účely   ďalšieho   priebehu   konania   tento   formálny nedostatok ústavný súd v súlade s uvedeným túto skutočnosť premietol do záhlavia tohto uznesenia.

Zdôrazňujúc   už   uvedené,   ústavný   súd   návrh   skupiny   poslancov   národnej   rady predbežne prerokoval, a keďže nezistil žiadne dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ho na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2014