znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 9/2013-89

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna 10. septembra 2014   zloženého   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka (sudca spravodajca), Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu bývalého prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   na   začatie   konania   o súlade   ustanovenia   §   437   ods.   4   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej   republiky   a s čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

1. Druhá veta ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon n i e   j e   v   s ú l a d e   s   čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2   a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. PL. ÚS 9/2013 z 19. júna 2013 bol prijatý na ďalšie konanie návrh bývalého prvého námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „námestník generálneho prokurátora“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona   č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   (ďalej   len   „Trestný   zákon“   alebo   „zákon č. 300/2005 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Zároveň   plénum   ústavného   súdu   pozastavilo   účinnosť   ustanovenia   §   437   ods.   4 Trestného zákona.

Námestník   generálneho   prokurátora   po   citovaní   znenia   §   437   ods.   4   Trestného zákona uviedol:

„Právna úprava § 437 ods. 4 prvej vety zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon vylučuje z pôsobnosti tohto zákona len také premlčanie trestného stíhania alebo výkonu trestu, ku ktorému už došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona podľa doterajších predpisov. To znamená, že ak k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu došlo až po 1. januári 2006 alebo ak ešte len dôjde k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu za čin spáchaný pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, na premlčanie trestného stíhania a na premlčanie výkonu trestu sa vzťahuje nová právna úprava, a to aj vtedy, ak je pre páchateľa menej priaznivá. Právna úprava § 437 ods. 4 druhej vety zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona je zmätočná,   nezmyselná   a   nepreskúmateľná.   V   dôvodovej   správe   chýba   jej   riadne odôvodnenie. Ide o právnu úpravu, ktorá sa týka prerušenia premlčania trestného stíhania a prerušenia premlčania výkonu trestu. Ustanovuje, že premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide. To však potom znamená, že premlčanie trestného stíhania a premlčanie výkonu trestu sa preruší a začína plynúť nová premlčacia doba ustanovená v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v prípade, ak páchateľ v premlčacej dobe spácha ďalší trestný čin, na ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší, a to aj vtedy, ak nová právna úprava je pre páchateľa menej priaznivá.“

Následne   sa   námestník   generálneho   prokurátora   vyjadril   k otázke   premlčania trestného stíhania a uviedol:

„Premlčanie   trestného   stíhania   je   právnym   dôvodom   ustanoveným   v   zákone, na základe ktorého dochádza k zániku trestnosti činu uplynutím času. Ak zanikne trestnosť činu premlčaním trestného stíhania, páchateľa nemožno trestne stíhať za spáchaný trestný čin. Premlčacie doby, uplynutím ktorých zaniká trestnosť činu, sú ustanovené v Trestnom zákone.   Jednotlivé   premlčacie   doby   sú   odstupňované   progresívne   podľa   druhu   a   výšky trestu   ustanoveného   v   osobitnej   časti   Trestného   zákona   (§   67   ods.   1   zákona č. 140/1961 Z. z.   Trestný   zákon,   §   87   ods.   1   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon). Trestnosť taxatívne vymedzených trestných činov nezaniká ani uplynutím premlčacej doby (§ 67a zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, § 88 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon). Premlčacia doba, uplynutím ktorej zaniká trestné stíhanie, začína plynúť spáchaním trestného činu.

Na   plynutie   premlčacej   doby   majú   vplyv   prekážky   trestného   stíhania   ustanovené v Trestnom   zákone,   t.   j.   prekážky,   ktoré   spôsobujú   spočívanie   premlčania   trestného stíhania.   Doba,   po   ktorú   trvajú   tieto   prekážky,   sa   nezapočítava   do   premlčacej   doby. Plynutie premlčacej doby pokračuje až po odpadnutí prekážky trestného stíhania (§ 67 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, § 87 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon).

Plynutie premlčacej doby sa prerušuje, ak nastanú dôvody ustanovené v zákone. Prerušením premlčania trestného stíhania sa začína nová premlčacia doba. To znamená, že pri   prerušení   premlčania   sa   neprihliada   na   premlčaciu   dobu,   ktorá   už   uplynula (uplynutá premlčacia doba sa anuluje) a začína plynúť nová premlčacia doba (§ 67 ods. 3 a 4 zákona č. 140/1961 Zb., § 87 ods. 3 a 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon). Pri časovom strete doterajšej a novej právnej úpravy premlčania trestného stíhania orgán činný v trestnom konaní a súd musí porovnať jednotlivé premlčacie doby trestného stíhania   [§   67   ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon,   §   87   ods.   1   zákona č. 300/2005 Z.   z.   Trestný   zákon],   prekážky,   ktorých   doba   trvania   sa   nezapočítava do premlčacej   doby   [§   67   ods.   2   zákona   č.   140/1961   Zb.,   §   87   ods.   2   zákona č. 300/2005 Z. z.   Trestný   zákon],   dôvody,   pre   ktoré   sa   premlčanie   trestného   stíhania prerušuje [§ 67 ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb., § 87 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon] a trestné činy, ktorých trestnosť nezaniká uplynutím premlčacej doby [§ 67a zákona č. 140/1961 Zb., § 88 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon], a samozrejme, trestnú sadzbu ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona za spáchanie konkrétneho trestného činu. Len tak možno zabezpečiť ochranu základných práv a slobôd, ktoré garantuje čl. 50 ods.   6   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   7 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Zároveň uviedol znenie ustanovení § 67 a 67a zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného od 1. januára 1962 do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.“), ktoré upravovali zánik trestnosti činu uplynutím premlčacej doby.

K týmto citáciám zákonov uviedol:«Pre úplnosť poznamenávam, že zákon č. 457/2003 Z. z. neobsahoval prechodné ustanovenie   vo   vzťahu   k   novej   právnej   úprave   ustanovenej   v   §   67   ods. 1   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, a tak na zánik trestnosti činu premlčaním trestného stíhania sa vzťahovala všeobecná právna úprava o časovej pôsobnosti zákona ustanovená v § 16 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Táto právna úprava ustanovovala, že „Trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný;   podľa   neskoršieho   zákona   sa   posudzuje   len   vtedy,   ak   je   to   pre   páchateľa priaznivejšie.“.

Nový Trestný zákon, zákon č. 300/2005 Z. z., s účinnosťou od 1. januára 2006 zrušil zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Zánik trestnosti činu uplynutím premlčacej doby upravuje v ustanovení § 87 ods. 1 takto:

(1) Trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je

a) tridsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie,

b) dvadsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov,

c) desať rokov, ak ide o ostatné zločiny,

d) päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky,

e) tri roky pri ostatných prečinoch. Okrem uvedeného, zmenené sú aj mnohé trestné sadzby ustanovené v osobitnej časti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon. Napríklad: Za spáchanie trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon možno uložiť trest odňatia slobody na päť až dvanásť rokov. Za spáchanie rovnakého skutku možno uložiť podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon trest odňatia slobody   na   desať   až   dvadsať   rokov.   Trestná   sadzba   podľa   novej   právnej   úpravy   je nepochybne menej priaznivá pre páchateľa. Z porovnania jednotlivých skutkových podstát trestných   činov   vyplýva,   že   trestné   sadzby   ustanovené   v   osobitnej   časti   zákona č. 300/2005 Z.   z.   Trestný   zákon sú vo   väčšine   prípadov   rovnaké   alebo   menej   priaznivé pre páchateľa. Výnimočne sa však nájde aj opak. Za spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1, ods. 3 zákona č. 140/1961 Z. z. Trestný zákon (úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví s následkom smrti) možno uložiť trest odňatia slobody na päť až dvanásť rokov. Za spáchanie skutkovo rovnakého trestného činu zabitia podľa § 147 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (spôsobenie smrti z nedbanlivosti v úmysle   spôsobiť   ťažkú   ujmu na   zdraví) možno uložiť   trest odňatia   slobody   na sedem až desať rokov. Nová právna úprava je v tomto prípade pre páchateľa priaznivejšia. Právna úprava trestných sadzieb má zásadný vplyv na posúdenie nielen trestnosti činu, ale aj zániku trestnosti činu uplynutím premlčacej doby.

Aj   zákon   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   obsahuje   právnu   úpravu   o   časovej pôsobnosti zákona, a to v § 2, ktorý v odseku 1 ustanovuje, že „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“. Problém   spočíva   v   tom,   že   zákon   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   obsahuje aj prechodné ustanovenie § 437 ods. 4, prvá veta ktorého neumožňuje aplikovať § 2 ods. 1 v prípade,   ak   k   premlčaniu   trestného   stíhania   došlo   po   1.   januári   2006,   alebo ak k premlčaniu trestného stíhania ešte len dôjde. To znamená,, že aj v prípade, ak páchateľ spáchal čin v čase do 30. novembra 2003 a k premlčaniu trestného stíhania nedošlo pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, t. j. do 31. decembra 2005, na zánik trestnosti činu uplynutím času sa vzťahuje nová právna úprava, a to aj vtedy, ak je preňho   menej   priaznivá.   Tým   dochádza   k   porušeniu   čl.   50   ods.   6   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

So   zreteľom   na   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   som   uvažoval aj o možnosti   vykladať   a   uplatňovať   dikciu   §   437   ods.   4   prvej   vety   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon len v spojení s právnou úpravou ustanovenou v § 2 ods. 1 tohto   zákona.   Avšak,   takýto   postup   by   znamenal,   že   právna   úprava   prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 prvej vety zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon nemá žiaden zmysel   a   že   v aplikačnej   praxi   na   ňu   vôbec   netreba   prihliadať.   Inými   slovami,   výklad a uplatňovanie   §   437   ods.   4   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   tak,   aby   bol zabezpečený jej súlad s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, by znamenal absolútne negovanie rozhodnutia zákonodarcu, ktorý zákonom ustanovil toto prechodné ustanovenie, a tým aj nerešpektovanie čl. 1 ods. 1 prvej vety a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Naviac, aplikačná prax v tejto veci nie je jednotná. Aj z týchto dôvodov som sa rozhodol napadnúť právnu úpravu prvej vety ustanovenej v § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Z princípu právnej istoty vyplýva, že právna norma môže stratiť účinnosť len formálnym spôsobom.

V súlade s ustálenou súdnou praxou pod pojmom trestnosť činu sa rozumie súhrn všetkých   podmienok,   od   ktorých   závisí   výrok   súdu   o   vine   a   treste,   vrátane   podmienok premlčania. Preto zákonodarca pri časovom strete starej a novej právnej úpravy nemôže určiť bez akýchkoľvek obmedzení jednotné pravidlo na aplikáciu tej či inej zákonnej úpravy vzťahujúcej sa na posudzovanie trestnosti činu, teda také pravidlo, ktoré by bolo spoločné pre   všetky   trestné   činy   spáchané   pred   nadobudnutím   účinnosti   novej   právnej   úpravy bez ohľadu   na   to,   či   nová   právna   úprava   je   alebo   nie   je   priaznivejšia   pre   páchateľa trestného činu. Bráni tomu právna úprava ustanovená v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorej jednoznačne vyplýva, že trestnosť každého trestného činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, avšak neskorší zákon sa musí použiť vždy   vtedy,   ak   je   to   pre   páchateľa   priaznivejšie.   Ide   o   uplatnenie   zásady   retroaktivity in mitius   (retroaktivita   in   bonam   partem).   Zákaz   retroaktivity   trestnoprávnych   noriem v neprospech páchateľa výslovne ustanovuje aj čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To znamená, že pri časovom strete starej a novej právnej úpravy nie zákonodarca, ale orgán činný v trestnom konaní a súd sú oprávnení rozhodovať o tom, či v konkrétnom prípade sa bude aplikovať doterajšia alebo nová právna úprava podmienok trestnosti   činu,   vrátane   podmienok   premlčania   trestného   stíhania.   Preto   zákonodarca nemôže   v prechodných   ustanoveniach   upraviť   podmienky premlčania   trestného stíhania a ak sa predsa len rozhodne tak urobiť, musí to urobiť spôsobom, ktorý vo všeobecnosti obmedzí aplikáciu nového zákona len na prípady, keď je to pre páchateľa priaznivejšie.»

Od otázky premlčania trestného stíhania námestník generálneho prokurátora prešiel k právnemu problému premlčania výkonu trestu a uviedol:

„Premlčanie výkonu trestu je právnym dôvodom ustanoveným v zákone, na základe ktorého dochádza k zániku trestu uplynutím času. Po uplynutí premlčacej doby uložený trest nemožno vykonať. Ak teda zanikne trest premlčaním výkonu trestu, zanikne aj povinnosť páchateľa vykonať trest, ktorý mu bol uložený právoplatným rozsudkom súdu.

Premlčacie doby, uplynutím ktorých zaniká trest, sú ustanovené v Trestnom zákone. Jednotlivé   premlčacie   doby   sú   odstupňované   progresívne   podľa   druhu   a   výšky   trestu, na ktorý bol páchateľ právoplatne odsúdený (§ 68 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon,   §   90   ods.   1   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon).   Výkon   trestu   uložený za spáchanie taxatívne vymedzených trestných činov nezaniká ani uplynutím premlčacej doby (§ 68a zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, § 91 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon).

Premlčacia doba, uplynutím ktorej zaniká výkon trestu, začína plynúť podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon právoplatnosťou rozsudku a pri podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení právoplatnosťou rozhodnutia o tom, že sa trest vykoná (§ 68 ods. 2 prvá veta), podľa zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon právoplatnosťou rozsudku   a   pri   podmienečnom   odsúdení,   podmienečnom   odsúdení   s   dohľadom, podmienečnom prepustení alebo podmienečnom prepustení s dohľadom právoplatnosťou rozhodnutia o tom, že sa trest vykoná (§ 90 ods. 2).

Na plynutie premlčacej doby majú vplyv prekážky ustanovené v Trestnom zákone, pre ktoré nebolo možné trest vykonať. Doba, po ktorú trvajú tieto prekážky, sa nezapočítava do premlčacej doby. Premlčanie pokračuje až po odpadnutí prekážky, pre ktorú nebolo možné trest vykonať (§ 68 ods. 2 druhá a tretia veta zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, § 90 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon).

Plynutie premlčacej doby sa prerušuje, ak nastanú dôvody ustanovené v zákone. Prerušením premlčania výkonu trestu sa začína nová premlčacia doba. To znamená, že pri prerušení   premlčania   sa   neprihliada   na   premlčaciu   dobu,   ktorá   už   uplynula   (uplynutá premlčacia doba sa anuluje) a začína plynúť nová premlčacia doba (§ 68 ods. 3 a 4 zákona č. 140/1961 Zb., § 90 ods. 4 a 5 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon).

Pravidlá vzťahujúce sa na premlčanie výkonu trestu musia rešpektovať všeobecný zákaz   retroaktivity   (zákaz   spätnej   účinnosti   právneho   predpisu),   ktorý   je   jedným zo základným   princípov   demokratickej   spoločnosti   zaručujúci   právnu   istotu,   ochranu nadobudnutých práv a dôveru v právny poriadok. V demokratických štátoch platí zákaz právnej úpravy, ktorá by spätne spôsobila zhoršenie právneho postavenia subjektu práva. Všeobecný zákaz retroaktivity právnych predpisov sa v trestnom práve prelamuje alebo smie   prelomiť   len   aplikáciou   zásady   retroaktivity   in   mitius   (retroaktivita   nového, miernejšieho   zákona)   a   zásady   in   dubio   mitius   (v   pochybnostiach   sa   má   rozhodnúť miernejšie).   Zásada   spätnej   účinnosti   in   mitius,   ktorá   je   medzinárodne   uznávanou všeobecnou zásadou trestného práva, zodpovedá zásade zákazu spätnej účinnosti zákonov ukladajúcich väčší trest. Zákonodarca preto pochybil, keď prijal prechodné ustanovenie § 437 ods. 4 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, ktoré nerešpektuje základné princípy demokratického   a   právneho   štátu   a   základné   zásady   trestného   práva,   a   tým v konečnom dôsledku aj základné práva a slobody.   Inými slovami,   nová právna úprava vzťahujúca sa na premlčanie výkonu trestov by sa mohla vzťahovať len na tie prípady, v ktorých by to bolo pre páchateľa priaznivejšie. Z tohto dôvodu právna úprava § 437 ods. 1 prvej vety zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, podľa ktorej by sa premlčanie výkonu trestu uloženého pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, malo posudzovať podľa novej právnej úpravy vo všetkých prípadoch, v ktorých k premlčaniu výkonu trestu nedošlo pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy, t. j. aj vtedy, ak je to pre páchateľa menej priaznivé, je v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   môžu   štátne   orgány   konať iba na základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví zákon. Ústavný súd Slovenskej republiky už potvrdil (napr. PL. ÚS 38/95), že tento záväzok sa   v   plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   Národnú   radu   Slovenskej   republiky   a   na   proces prijímania zákonov.

Pri riešení   časového   stretu doterajšej a   novej   právnej úpravy   zákonodarca   smel prijať len také riešenie, ktoré by rešpektovalo zákaz retroaktivity a princíp právnej istoty pri posudzovaní   premlčania   výkonu   trestu,   prípadne,   ktoré   by   umožnilo   aplikáciu   tej právnej úpravy, ktorá je pre páchateľa priaznivejšia. V takom prípade pri časovom strete doterajšej a novej právnej úpravy premlčania výkonu trestu by sa museli porovnať nielen jednotlivé premlčacie doby výkonu trestu [§ 68 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, § 90 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon], ale aj prekážky, ktorých doba trvania sa nezapočítava do premlčacej doby [§ 68 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb., § 90 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon], dôvody, pre ktoré sa premlčanie výkonu trestu prerušuje [§ 68 ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb., § 90 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon] a trestné činy, pri spáchaní ktorých sa výkon trestu nepremlčuje [§ 68a zákona č. 140/1961 Zb., § 91 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon].“

Následne navrhovateľ v návrhu uviedol právnu úpravu premlčania trestného stíhania a prerušenia premlčania výkonu trestu, keď uviedol:

«Právna úprava § 437 ods. 4 druhej vety zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon ustanovuje, že „Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto   zákona   sa   nepovažuje   za   prerušenú   ani   vtedy,   ak   bol   do   účinnosti   tohto   zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.“.

Uvedená právna úprava druhej vety prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   potvrdzuje,   že   zámerom   zákonodarcu   skutočne   bolo ustanoviť použitie novej právnej úpravy aj na prípady, ak k spáchaniu trestného činu došlo pred nadobudnutím jej účinnosti - a to bez ohľadu na to, či táto nová právna úprava je alebo nie je pre páchateľa priaznivejšia.

Z uvedenej právnej úpravy v podstate vyplýva, že premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu ustanovená v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon

1. sa neprerušuje, teda plynie ďalej v prípade, ak

2. páchateľ spáchal do účinnosti nového zákona ďalší trestný čin, za ktorý je trest miernejší, než za čin, o premlčanie ktorého ide.

A contrario: Z uvedenej právnej úpravy potom tiež vyplýva, že premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu ustanovená v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon

1. sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia doba v prípade, ak

2. páchateľ spáchal do účinnosti nového zákona ďalší trestný čin, za ktorý je trest rovnaký alebo prísnejší, než za čin, o premlčanie ktorého ide

Prerušenie   premlčania   trestného   stíhania   alebo.   výkonu   trestu   je   vždy nepriaznivejšie pre páchateľa. Ak nastanú dôvody, pre ktoré sa trestné stíhanie alebo výkon trestu prerušuje, začína plynúť nová premlčacia doba, t. j. premlčacia doba začína plynúť znovu. Podľa právnej úpravy § 437 ods. 4 druhej vety zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona - ak páchateľ spáchal do účinností nového zákona ďalší trestný čin, za ktorý je trest rovnaký alebo prísnejší, než za čin, o premlčanie ktorého ide - táto nová premlčacia doba môže byť dlhšia, a teda pre páchateľa menej priaznivá.

Namietaná právna úprava je aj zmätočná. Ak pred nadobudnutím účinnosti novej právnej   úpravy   páchateľ   spáchal   v   premlčacej   dobe   trestný   čin   nový,   na   ktorý   zákon ustanovuje   trest   rovnaký   alebo   prísnejší,   premlčanie   trestného   stíhania   sa   prerušilo podľa § 67 ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon spáchaním tohto činu. To znamená, že už pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy došlo k prerušeniu premlčania trestného stíhania a k začatiu plynutia novej premlčacej lehoty. Ak však pred nadobudnutím účinnosti   novej   právnej   úpravy   páchateľ   spáchal   v   premlčacej   dobe   trestný   čin   nový, na ktorý zákon ustanovuje trest miernejší, premlčanie trestného stíhania sa podľa § 67 ods. 3   zákona   č. 140/191   Zb.   Trestný   zákon   neprerušilo.   Na   tejto   skutočnosti   nič nemôže zmeniť   nová   právna   úprava   ustanovená   v   §   437   ods.   4   v   druhej   vete   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon. Z jednoduchého dôvodu, Spáchanie ďalšieho trestného činu nemá a ani nemôže mať odkladacie účinky na plynutie premlčacej doby. Ak teda spáchanie konkrétneho   ďalšieho   trestného   činu   nespôsobilo   prerušenie   premlčacej   doby   podľa doterajších predpisov, nemôže spôsobiť prerušenie premlčacej doby ani po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy. Takáto právna úprava by mala v právnom štáte neprípustné spätné účinky ku dňu spáchania trestného činu.

So   zreteľom   na   uvedené   je   namietaná   právna   úprava   nielenže   zmätočná,   ale aj zbytočná. Možno zákonodarca chcel právnou úpravou ustanovenou v § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   iba   validovať   doterajšiu   právnu   úpravu   vzťahujúcu sa na posudzovanie zániku trestnosti činu premlčaním trestného stíhania a zániku trestu premlčaním   výkonu   trestu.   Jej   prijatím   však   spôsobil   vážne   interpretačné   problémy a zasiahol neprípustným spôsobom do ochrany základných práv a slobôd. A nielen to. Jej akceptovaním   by   v   praxi   nastala   situácia,   že   na   ten   istý   skutok   -   spáchaný   pred nadobudnutím   účinností   novej   právnej   úpravy   -   by   sa   vzťahovali   ustanovenia   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (na posúdenie trestnosti skutku - znaky skutkovej podstaty trestného činu) a tiež ustanovenia zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona (na posúdenie premlčania   trestného   stíhania   a   premlčania   výkonu   trestu).   Konštantná   judikatúra všeobecných súdov takýto postup vylučuje (R 32/1951). Rovnaký právny názor potvrdili aj české súdy – napríklad, podľa rozhodnutia R 11/2004-1 trestnosť činu v zmysle § 16 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31. 12. 2005) je potrebné posúdiť zásadne podľa celého súhrnu zákonných noriem trestných aj mimotrestných, ktoré sú účinné k rovnakému momentu   rozhodujúcemu   z   hľadiska   časovej   pôsobnosti   zákona   podľa   citovaného ustanovenia. Preto nie je možné trestnosť skutku posúdiť čiastočne podľa zákona účinného v dobe   jeho   spáchania   a   čiastočne   podľa   zákona   účinného   v   dobe   rozhodovania   súdu (rovnako aj NS 25/2004-T 581).

Chcem   poukázať   aj   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 To 7/2007 z 29. mája 2007, v ktorom je uvedené nasledovné:

„Trestnosťou činu sa v najširšom chápaní rozumejú všetky podmienky, od ktorých závisí výrok o vine a treste.

Pre   otázku,   ktorý   súhrn   trestnoprávnych   noriem   treba   použiť,   je   rozhodujúce porovnanie,   ktoré   z   rôznych   posúdení   je   ako   celok   pre   páchateľa   najpriaznivejšie. Páchateľov   skutok   sa   posudzuje   podľa   toho   práva,   ktoré   je   pre   obžalovaného najpriaznivejšie, a to bez rozdielu, či podľa skoršieho a neskoršieho práva ide o rovnaké, či rôzne skutkové podstaty, Pritom sa použije vo všetkých smeroch buď právo platné v čase činu, alebo len právo neskoršie. Platí teda zásada, že skorší alebo novy zákon treba použiť ako celok. Nemožno teda rozhodovať napr. o vine podľa zákona jedného a o treste podľa zákona ďalšieho.

Použitie   nového   práva   (neskoršieho   Trestného   zákona)   je   pre   obžalovaného priaznivejšie, ak jeho ustanovenia,   posudzované ako celok, poskytujú pre obžalovaného priaznivejší výsledok ako skoršie právo.“.

Podstatou   prechodných   ustanovení   Trestného   zákona   nie   je   vytvárať   všeobecne platné zásady, ale pravidlá na plynulý prechod do nového právneho režimu. Právna úprava ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon však neobsahuje pravidlá na   plynulý   prechod   do   nového   právneho   režimu.   Práve   naopak.   Svojím   systematickým zaradením medzi prechodné ustanovenia, svojím obsahom a svojou podstatou

1. buď popiera právnu úpravu ustanovenú v § 2 tohto zákona, a tým umožňuje taký výklad a uplatnenie právnej úpravy týkajúcej sa premlčania trestného stíhania alebo výkonu trestu   a   prerušenia   premlčacej   doby   trestného   stíhania   alebo   výkonu   trestu,   ktorý   je v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj   čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, a to v prípadoch, ak k premlčaniu trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo k prerušeniu premlčacej doby trestného stíhania alebo výkonu trestu nedošlo pred účinnosťou nového zákona,

2. alebo právna úprava § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon nemá žiaden zmysel, je zavádzajúca a nadbytočná.»

V   závere   svojho   návrhu   námestník   generálneho   prokurátora   uvádza   niektoré rozhodnutia ústavného súdu, napr. sp. zn. PL. ÚS 17/02 v časti dotýkajúcej sa nadbytočných ustanovení   právneho   predpisu   a rozhodnutie   sp.   zn.   PL.   ÚS   19/98   o vzťahu   princípu právneho štátu proklamovaného v čl. 1 ústavy k časti právnej normy, ktorá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.

Následne navrhovateľ cituje ostatné publikácie komentára Trestného zákona (Iura Edition, 2006, s. 854, 2010, s. 899 a C. H. Beck, 2011, s. 1527), z ktorých dokumentuje, že právna   úprava   §   437   ods.   4   Trestného   zákona   nerešpektuje   princípy   právneho   štátu a všeobecne uznávané základné zásady trestného práva.

Stanoviská k návrhu námestníka generálneho prokurátora

I.A

Na   základe   žiadosti   predsedníčky   ústavného   súdu   sa   k návrhu   vyjadril   predseda Národnej   rady   Slovenskej   republiky   Pavol   Paška   (ďalej   len   „predseda   národnej   rady“) listom č. PREDS-648/2013 z 25. novembra 2013, v ktorom uviedol:

«Nadobudnutím účinnosti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon došlo k zmene podmienok   pre   prerušenie   plynutia   premlčacej   doby   trestného   stíhania   a   plynutia premlčacej doby výkonu trestu. Podmienkou premlčania v porovnaní so skoršou úpravou (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov) už nebola závažnosť, ale forma zavinenia spáchaného trestného činu. Do zákona bola teda vložená podmienka, podľa ktorej na prerušenie premlčania postačuje spáchanie nového úmyselného trestného činu počas plynutia premlčacej doby bez ohľadu na to, či tento nový trestný čin je prísnejší, rovnako prísny alebo miernejší ako trestný čin, o premlčanie ktorého ide...

Úprava § 437 ods. 4 prvá veta zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, sa vzťahuje výlučne   na   úpravu   plynutia   premlčacej   doby   a   jej   prerušenia   do   účinnosti   zákona č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon.   V   ustanovení   sa   však   neuvádza,   ako   postupovať v prípadoch plynutia premlčacej doby po nadobudnutí účinnosti nového zákona, pričom aj napriek   striktnej   úprave   nie   je   možné   jednoznačne   tvrdiť,   že   uvedené   ustanovenie prikazuje použiť výlučne novšiu, prísnejšiu úpravu (úprava tohto prechodného ustanovenia takúto povinnosť neukladá). Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Možnosť odchýlenia sa od doslovného znenia nastáva, ak to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu   možno   uprednostniť   výklad   e   ratione   legis   pred   doslovným   gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky však neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, ale predstavuje aj viazanosť štátnych   orgánov   zmyslom   a   účelom   zákona.   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (napr. II. ÚS 148/06, IV. ÚS 209/07). Naďalej teda ostáva zachovaná možnosť využitia zásady upravenej v § 2 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, podľa ktorej „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší“. Čiže aj v prípadoch, ak došlo k spáchaniu úmyselného trestného činu počas plynutia premlčacej doby zasahujúcej aj do účinnosti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, kde po prerušení (už počas účinnosti novej právnej úpravy) by začala plynúť nová premlčacia doba, vždy je daná možnosť využiť spomínanú zásadu upravenú v § 2 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon,   a   dĺžku   premlčacej   doby   stanoviť   podľa   znenia   pre   páchateľa priaznivejšieho.   Z   tohto   pohľadu   možno   teda   znenie   §   437   ods.   4   prvá   veta   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon považovať za konformné s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenie § 437 ods. 4 druhá veta zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon definuje okolnosti spáchania nového miernejšieho trestného činu v premlčacej dobe, ktorá začala plynúť pred účinnosťou zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon. V zmysle tohto ustanovenia sa   premlčacia   doba   nepovažuje   za   prerušenú   ani   vtedy,   ak   bol   do   účinnosti   novšieho zákona spáchaný trestný čin, o ktorého premlčanie ide. Reaguje sa tým už na spomínané nové, prísnejšie, znenie § 87 ods. 3 a § 90 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v snahe jasne zadefinovať pravidlá použitia novej právnej úpravy vo vzťahu k podmienkam platným do účinnosti nového zákona. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 67 ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov malo iné znenie viazané na spáchanie rovnakého či prísnejšieho trestného činu, druhá veta ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon vylúčila prerušenie premlčania v prípadoch, ak síce došlo   k   spáchaniu   miernejšieho   trestného   činu   v   čase   účinnosti   predchádzajúceho Trestného zákona, avšak za situácie, ak k uplynutiu premlčania nedošlo do 1. 1. 2006. Tak ako v prvej vete § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, je možné takéto znenie považovať za konformné s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

I.B

Na   základe   žiadosti   o zaujatie   stanoviska   sa k návrhu   vyjadril   aj   predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Štefan Harabin (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“) listom č. KP 3/2013 z 15. októbra 2013, keď uviedol:

„Zákonnú úpravu uvedenú v § 437 ods. 4 Tr. zák. považujeme za kolíznu s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2. ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto sa v celom rozsahu stotožňujeme s dôvodmi, ktoré   prezentuje   navrhovateľ   a   ktorých   podstatou   je   tvrdené   porušenie   zákazu retroaktivity.“

I.C

Za vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) sa vyjadril minister spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   listom   č. 23059/2014 zo 17. apríla 2014, keď uviedol:

„Ustanovenie § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Vláda   Slovenskej   republiky,   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   sa   s   podaným   návrhom   stotožňuje   a   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené zákonné ustanovenie zákona nie je v súlade s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   a   zároveň   sa   plne   prikláňa   k   argumentácii   prvého   námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky, uvedenej v jeho návrhu na začatie konania zo dňa 23. apríla 2013.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantné články ústavy, dohovoru a Trestného zákona

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   7   ods.   1   dohovoru   nikoho   nemožno   uznať   za   vinného   za   spáchanie trestného činu   na základe skutku   alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované   podľa   vnútroštátneho   alebo   medzinárodného   práva   za   trestný   čin.   Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podľa ustanovenia § 437 ods. 4 Trestného zákona ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú. Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.

III.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   namietaný   nesúlad   napadnutého ustanovenia Trestného zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Pre posúdenie námietky nesúladu s článkami ústavy a článkom dohovoru je potrebné uviesť,   aké   je   miesto   napadnutého   ustanovenia   Trestného   zákona   v systéme   Trestného zákona.

  V systéme Trestného zákona sa namietané ustanovenie § 437 nachádza v tretej časti obsahujúcej spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia. V rámci tretej časti Trestného zákona ide o prechodné ustanovenia dotýkajúce sa:

a) premlčania trestného stíhania,

b) premlčania výkonu trestu.

Pre   posúdenie   celej   problematiky   tohto   ustanovenia   je   potrebné   preskúmať aj ustanovenia, ktoré s ňou súvisia, ako aj príslušné zásady trestného zákonodarstva.

III.A

Časová pôsobnosť Trestných zákonov a zákaz spätnej pôsobnosti Trestných zákonov

Platný a účinný Trestný zákon upravuje časovú pôsobnosť v ustanovení prvej vety § 2, ktorý   znie: „Trestnosť činu sa   posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.“ Toto ustanovenie predstavuje tzv. zákaz pravej retroaktivity. Zákaz   spätnej   pôsobnosti   trestných   zákonov   sa   považuje   za   súčasť   zásady   zákonnosti trestných činov a patrí medzi základne princípy slovenskej, ale i európskej právnej kultúry.Princíp zákazu spätnej pôsobnosti trestných zákonov (ďalej len „zákaz retroaktivity“) je spojený s princípom zákonnosti trestných činov a trestov. Vytvára tak najmä v trestnom práve   nevyhnutnú   právnu   istotu,   ktorá   zaručuje   slobodu   jednotlivca.   „Niet   slobody v právnom slova zmysle, ak občania nemôžu pri výkone svojich práv predvídať následky, ktoré bude mať ich správanie.“ (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: Manz 1999. s. l77).

Zo zákazu retroaktivity Trestného zákona existujú aj výnimky, s ktorými je potrebné sa oboznámiť.

1. K zásade zákazu spätnej pôsobnosti prísnejšieho (aj rovnakého) Trestného zákona

Táto výnimka vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 druhej vety Trestného zákona, podľa ktorého: „Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré   zákony,   trestnosť   činu   sa   posudzuje   a   trest   sa   ukladá   podľa   zákona,   ktorý   je pre páchateľa priaznivejší.“. Touto zásadou je vyjadrená neprípustnosť spätnej pôsobnosti prísnejšieho Trestného zákona. Vynesením rozsudku sa má na mysli čas, v ktorom dochádza k rozhodovaniu v merite veci.

Za okamih spáchania trestného činu možno rozumieť:

-   okamih,   keď   bol   trestný   čin   dokonaný   naplnením   všetkých   znakov   skutkovej podstaty trestného činu,

-   pri   hromadnom   trestnom   čine   a   pokračovacom   trestnom   čine   okamih,   keď bol uskutočnený posledný útok. Trestné činy sa za spáchané za účinnosti nového zákona považujú vtedy, ak sa časť konania uskutočnila za účinnosti nového zákona a pokiaľ toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona,

- pri trvajúcom trestnom čine okamih, keď bol odstránený protiprávny stav; trvajúci trestný čin sa považuje za trestný čin spáchaný za účinnosti nového zákona vtedy, ak časť protiprávneho stavu bola za účinnosti nového zákona a pokiaľ toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona,

-   pri   pokuse   trestného   činu   okamih,   keď   páchateľ   ukončil   konanie   smerujúce k dokonaniu trestného činu,

- pri príprave na zločin okamih, keď páchateľ ukončil jednu z foriem prípravy,

-   pri   účastníctve,   keď   účastník   ukončil   jedno   z   konaní   uvedených   v ustanovení § 21 ods. l Trestného zákona a hlavný páchateľ ukončil konanie aspoň v štádiu pokusu alebo trestný čin dokonal.

V súlade s ustanovením § 136 Trestného zákona premlčacia doba začína plynúť deň nasledujúci po dni spáchania trestného činu. Pri súbehu trestných činov plynie premlčacia doba za každý trestný čin samostatne.

Doplnením ustanovenia o časovej pôsobnosti Trestného zákona je ustanovenie § 84 Trestného zákona (Zmena zákona), podľa ktorého trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona (Trestný zákon), zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom.

Trestný zákon týmto ustanovením poskytuje riešenie problému, ktorý sa vyskytuje v aplikačnej praxi pri aplikovaní ustanovení o pôsobnosti Trestných zákonov. Ide o riešenie prípadu, keď skutok, ktorý je predmetom trestného konania, v čase spáchania napĺňa všetky znaky príslušného ustanovenia v tom čase účinného Trestného zákona, ale neskorší zákon meniaci alebo doplňujúci Trestný zákon toto ustanovenie Trestného zákona zruší a ďalší (neskorší) Trestný zákon takéto konanie opäť posudzuje ako trestný čin.

2. K výnimke ukladania druhu trestu priaznivejšieho pre páchateľa

Druhá výnimka sa dotýka ukladania druhu trestu priaznivejšieho pre páchateľa.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje, ak   je   to   pre   páchateľa   priaznivejšie,   aj   keď   trestný   čin   bol   spáchaný   za   účinnosti predchádzajúceho zákona.

3. K výnimke zo zákazu retroaktivity

Tretia výnimka zo zákazu retroaktivity podľa Trestného zákona vyplýva z § 2 ods. 3 Trestného zákona. Podľa tohto ustanovenia Trestného zákona ochranné opatrenie sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom opatrení rozhoduje, aj keď bol trestný čin spáchaný za účinnosti predchádzajúceho zákona.

Toto   ustanovenie   Trestného   zákona   dopĺňa   prechodným   ustanovením   §   438c Trestného   zákona,   v zmysle   ktorého   možno   právnickým   osobám   ukladať   ochranné opatrenia podľa § 83a (zhabanie peňažnej čiastky) a podľa § 83b (zhabanie majetku) len za trestné činy spáchané, hoci aj v štádiu pokusu, alebo ak došlo k účasti na trestnom čine po 31. auguste 2010.

Z ustanovenia § 2 Trestného zákona teda vyplýva, že pri rozhodovaní o tom, ktoré znenie Trestného zákona treba aplikovať na konkrétny skutok, ak je rozdiel medzi znením zákona   účinného   v čase   spáchania   skutku   a znením   zákona   účinného   v čase   vynesenia rozsudku, je najdôležitejšie posúdiť, ktoré znenie zákona „je pre páchateľa priaznivejšie“. Je však   potrebné   posúdiť   aj   „trestnosť   činu“   a   „trest“.   Ak sa   zistí,   že   novšie   znenie Trestného zákona je rovnaké ako znenie Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, použije (aplikuje) sa znenie zákona účinného v čase spáchania činu.

Pre   potrebu   výkladu   je   potrebné   objasniť   aj   pojem   „trestnosť   činu“,   pod   ktorý zahrňujeme   všetky   podmienky,   za   ktorých   môže   byť   páchateľ   uznaný   vinným, a podmienky, za ktorých mu môže byť uložený trest.

Z citovaného   ustanovenia   §   2   ods.   1   Trestného   zákona   vyplýva,   že   predmetom skúmania   je   len   „obdobie   medzi   spáchaním   trestného   činu   do   vynesenia   rozsudku“. Na tomto   mieste   je   potrebné   zdôrazniť,   že   termín   „vynesenie   rozsudku“   Trestný   zákon neupresňuje. Trestný zákon neupresňuje, či ide o obdobie medzi spáchaním trestného činu a vynesením rozsudku prvého stupňa alebo iného právoplatného rozhodnutia vo veci.

Táto skutočnosť ovplyvňuje aj otázku aplikácie termínu „priaznivejšieho zákona“ ako   dobu   od   spáchania   trestného   činu   do   nadobudnutia   právoplatnosti   predmetného rozhodnutia.   Posúdiť   trestnosť   činu   možno   totiž   len   v   čase   od   spáchania   trestného činu do doby,   keď   sa   o   ňom   rozhoduje.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia by bolo možné zisťovať, ktoré znenie Trestného zákona je pre páchateľa priaznivejšie, len výnimočne,   a to   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   t.   j.   zrušení právoplatného rozhodnutia v merite veci mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

Pri   posudzovaní   priaznivejšieho   zákona   sa   musí   mať   na   zreteli   Trestný   zákon ako celok a ako celok ho aj aplikovať. Pojem „priaznivosť“ Trestného zákona sa posudzuje v závislosti   od   skutkovej   podstaty   trestného   činu.   Ak   do   úvahy   prichádzajú   blanketné právne normy, ich „priaznivosť“ sa posudzuje aj podľa právnych predpisov účinných v čase spáchania skutku, na ktoré trestnoprávna norma odkazuje.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy, ktoré posudzujú a vykladajú, ktoré znenie Trestného   zákona   je   pre   páchateľa   priaznivejšie,   by   mali   postupovať   aj   v   súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je naša republika viazaná,   judikatúrou ústavného súdu a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

III.B

Ustanovenia o premlčaní trestného stíhania dospelých a mladistvých páchateľov

Pre identifikáciu namietaného nesúladu ustanovenia § 437 ods. 4 Trestného zákona je potrebné   zaoberať   sa   aj   otázkou   ustanovení   o premlčaní   trestného   stíhania   dospelých a mladistvých páchateľov podľa Trestného zákona.

Premlčanie trestného stíhania je hmotnoprávny inštitút a znamená v podstate zánik trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchaný trestný čin.

Premlčanie   trestného   stíhania   je   dôvodom   zániku   trestnosti.   Uplynutím   zákonom ustanovenej doby nastala právna skutočnosť, ktorá má za následok zánik trestnoprávneho vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.

Uplynutie   premlčacej   doby   má   prekluzívny   charakter.   Páchateľ   trestného   činu nemusí namietať premlčanie trestného stíhania, ak by však premlčanie uvádzal ako dôvod zastavenia trestného stíhania, orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné sa otázkou premlčania trestného činu zaoberať. Na premlčanie trestného stíhania sa prihliada z úradnej moci. Premlčaním trestného stíhania zaniká navždy právo štátu na trestný postih a zaniká povinnosť páchateľa podrobiť sa trestnému postihu. Premlčanie trestného stíhania prichádza do úvahy až po spáchaní trestného činu, ale skôr, ako sa o ňom právoplatne rozhodlo.V účinnom Trestnom zákone patrí k dôvodom zániku trestnosti premlčanie trestného stíhania. V teórii trestného práva premlčanie trestného stíhania sa označuje aj ako dôvod zániku trestnej zodpovednosti.

Účinná právna úprava Trestného zákona upravuje otázku premlčania v ustanoveniach § 87 – § 88 Trestného zákona.

Dôvodmi zániku trestnosti činu sú najmä hmotnoprávne dôvody, pretože uplynutím dlhšieho   času   stráca   na   význame   preventívna   úloha   trestného   práva,   t.   j.   zabránenie páchateľovi v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ak počas tejto doby preukázal, že jeho trestná činnosť, o premlčanie ktorej ide, bola ojedinelým vybočením z jeho inak riadneho života.

Uplynutím dlhšieho času slabne aj význam generálnej prevencie. V tomto právnom fakte je daná úvaha pre iné vedné odbory zaujímajúce sa o fungovanie ľudskej spoločnosti, aká je únosnosť na príslušné určenie premlčacej doby, najmä pre niektoré druhy závažných zločinov alebo negatívnych závažných konaní, ktoré majú znaky zločinu.

Významným faktorom sú však aj procesné dôvody, pretože uplynutím dlhšieho času sa   zložitejšie   preukazujú   dôkazy   o   spáchanom   trestnom   čine,   resp.   niektoré   dôkazy plynutím času strácajú svoju dôveryhodnosť.

Určenie   premlčacej   doby   trestného   konania   vo   vzťahu   k páchateľovi   má pôsobiť motivačne, aby novú trestnú činnosť nepáchal totožný subjekt. Hrozba premlčania trestného stíhania vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní a súdom má pôsobiť mobilizačne pri objasňovaní trestnej činnosti a následných úkonoch vedúcich k určeniu zodpovednosti páchateľa   za   spáchaný   trestný   čin   a k uloženiu   spravodlivého   trestu,   prípadne   iných opatrení.

Premlčanie   trestného   stíhania   ako   dôvod   zániku   trestnosti   neznamená,   že   nebol spáchaný trestný čin. Premlčanie trestného stíhania je do istej miery zásahom do zásady „prezumpcie neviny“, resp. je to menej priaznivý dôvod neprípustnosti začatia trestného stíhania alebo jeho zastavenia.

Prax   ukázala,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   časom   zhromaždia dostatok dôkazov usvedčujúcich páchateľa z trestného činu, dokonca sa vyskytujú prípady, že páchatelia sa k trestnému činu priznajú a svoje konanie oľutujú.

O prednosti neviny pred premlčaním trestného stíhania svedčí aj zákonná možnosť, ktorá   vyplýva   z Trestného   poriadku.   Ak   bolo   proti   obvinenému   alebo   obžalovanému zastavené   trestné   stíhanie   z   dôvodu   premlčania   trestného   stíhania   podľa   §   215   ods.   1 písm. d) Trestného poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 9 ods. l písm. a) Trestného poriadku (o neprípustnosti trestného stíhania), môže obvinený v lehote troch dní odo dňa oznámenia   alebo   doručenia   uznesenia   o   zastavení   trestného   stíhania   vyhlásiť, že na pojednávaní veci trvá (§ 9 ods. 3 Trestného poriadku), o čom musí byť poučený.

Vyhlásenie   obvineného,   ktorým   trvá   na   prejednaní   veci,   je   pre   orgány   činné v trestnom konaní a súdy záväzné. To znamená, že proti tomuto rozhodnutiu (vyhláseniu obvineného) nie je možné podať opravný prostriedok a nemožno ho zamietnuť. Ak však bolo   trestné   stíhanie   zastavené   v   dôsledku   premlčania   a   v   konaní   sa   pokračuje   len na základe   vyhlásenia   obvineného,   ak   súd   nezistí   žiadny   iný   dôvod   na   oslobodenie obžalovaného,   vysloví   vinu, ale trest   mu neuloží (§   286   Trestného   poriadku).   Zákonná norma   stimuluje   úmysel   obvineného,   aby   sa   domáhal   svojich   práv   pri   uplatňovaní prezumpcie neviny.

Uvedené vyhlásenie obvineného, v ktorom trvá na prejednaní veci aj po rozhodnutí o zastavení   trestného   stíhania   z dôvodu   premlčania   trestného   stíhania,   je   inštitút,   ktorý posilňuje postavenie obvineného a svojím obsahom presahuje záruku poskytnutú čl. 6 ods. 2 dohovoru (rozhodnutie Komisie č. 953/81 zo 6. októbra 1982, Decisions et rapports, zv. 31, s. 213).

Úmysel trvať na prejednaní veci prejaví obvinený, ktorý očakáva priaznivejší dôvod zastavenia   trestného   stíhania   [napr.   z dôvodu,   že   je   nepochybné,   že   sa   nestal   skutok, pre ktorý   sa   vedie   trestné   stíhanie   –   §   215   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   alebo z dôvodu,   že skutok   nespáchal obvinený –   § 215   ods.   1 písm.   c)   Trestného   poriadku]. Úmysel trvať na prejednaní veci prejaví aj obvinený, ktorý očakáva oslobodzujúci rozsudok najmä z dôvodov uvedených v ustanovení § 285 písm. a), resp. § 285 písm. b) Trestného poriadku.

Prejavenie   úmyslu   trvať   na   prejednaní   veci   môže   obvinený   spájať aj   s uložením ochranných opatrení – zhabania veci podľa § 83 ods. l písm. b) Trestného zákona. Takýto postoj   obvineného prichádza do   úvahy vtedy, ak súd má dostatok poznatkov o tom, že obvinený je páchateľom trestného činu, a popri rozhodnutí o zastavení trestného stíhania z dôvodu premlčania trestného stíhania nariadil zhabanie veci, ktorej vlastníkom sa stáva štát.

Zhabanie   peňažnej   čiastky   (podľa   §   83a   Trestného   zákona)   a zhabanie   majetku (podľa   §   83b   Trestného   zákona)   nemožno   uložiť   ako   ochranné   opatrenie   právnickým osobám   v tých   prípadoch,   ak premlčanie   trestného   stíhania   sa   vzťahuje na trestné   činy spáchané   v   súvislosti   s   výkonom   oprávnenia   zastupovať   dotknutú   právnickú   osobu, s výkonom   oprávnenia   štatutára   prijímať   rozhodnutia   v   mene   tejto   právnickej   osoby, s výkonom   oprávnenia   vykonávať   kontrolu   v   rámci   tejto   právnickej   osoby   alebo so zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe. Premlčanie trestného stíhania je v účinnom Trestnom zákone upravené v ustanovení § 87.

Podľa § 87 ods.   1 Trestného zákona trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je

a) tridsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie,

b) dvadsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, c) desať rokov, ak ide o ostatné zločiny,

d) päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky,

e) tri roky pri ostatných prečinoch.

Uvedená   skúšobná   doba   sa   vzťahuje   na   plnoletých   páchateľov   trestných   činov. Trestný zákon premlčaciu dobu pre mladistvých ustanovuje v osobitnom ustanovení § 96 ods. 1.

Ide o kategóriu osôb, ktoré v čase spáchania trestného činu nedovŕšili štrnásty rok veku a neprekročili osemnásty rok svojho veku (§ 94 Trestného zákona). Táto skupina osôb je označená ako mladiství a vzťahujú sa na ňu ustanovenia štvrtej hlavy Trestného zákona označené ako osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých. Medzi tieto ustanovenia patria aj osobitné ustanovenia o premlčaní trestného stíhania (§ 96 ods. 1 Trestného zákona).

Podľa   tohto   ustanovenia   Trestného   zákona   trestnosť   činu   mladistvých   zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je

a) desať rokov, ak ide o trestný čin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody na doživotie,

b) päť rokov, ak je horná hranica sadzby trestu odňatia slobody najmenej desať rokov, c) tri roky pri ostatných trestných činoch.

Premlčacia doba môže plynúť len pri tých trestných činoch, ktoré nie sú z premlčania vylúčené.   Trestný   zákon   obsahuje   osobitné   ustanovenie   o trestných   činoch,   pri   ktorých je premlčanie trestného činu vylúčené. Podľa § 88 Trestného zákona uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť trestných činov uvedených v dvanástej hlave osobitnej časti tohto zákona   okrem   trestného   činu   podpory   a   propagácie   skupín   smerujúcich   k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 a § 422 Trestného zákona, trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona a trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 Trestného zákona.

Uplynutie zákonom určenej premlčacej doby sa považuje v trestnom práve za jedinú podmienku   zániku   trestnosti   činu,   pričom   zákonom   ustanovenú   premlčaciu   dobu   nie   je možné skrátiť. Premlčacia doba trestného činu však môže byť predĺžená.

K predĺženiu premlčacej doby môže dôjsť:

1. spočívaním plynutia premlčacej doby (§ 87 ods. 2 Trestného zákona),

2. prerušením premlčacej doby (§ 87 ods. 3 a 4 Trestného zákona),

3.   nadstavením   premlčacej   doby   na   dosiahnutie   veku   poškodeného   (§   87   ods.   5 Trestného zákona).

Ustanovenia o spočívaní a prerušení premlčacej doby sa uplatnia aj pri premlčaní trestného stíhania u mladistvých páchateľov, pretože v zmysle § 94 ods. 2 Trestného zákona ak táto hlava neobsahuje osobitné ustanovenia, použijú sa na mladistvého páchateľa ostatné ustanovenia tohto zákona.

1. Spočívanie plynutia premlčacej doby (podľa § 87 ods. 2 Trestného zákona)

Do   premlčacej   doby   podľa   už   uvedeného   ustanovenia   Trestného   zákona sa nezapočítava:

a) doba, po ktorú nebolo možné páchateľa postaviť pred súd pre zákonnú prekážku, b) doba, po ktorú sa páchateľ zdržiaval v cudzine s úmyslom vyhnúť sa trestnému stíhaniu,

c) skúšobná doba podmienečného zastavenia trestného stíhania, d) doba, po ktorú bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, alebo e) doba, po ktorú bolo prerušené trestné stíhanie.

Po   uplynutí   doby,   počas   ktorej   neplynula   premlčacia   doba   z   dôvodu   existencie prekážky, pokračuje plynutie premlčacej doby dňom nasledujúcim po dni zániku prekážky.

2. Prerušenie premlčacej doby (§ 87 ods. 3 a 4 Trestného zákona)

Podľa   §   87   ods.   3   Trestného   zákona   premlčanie   trestného   stíhania   sa   prerušuje z dvoch zákonných dôvodov:

a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi   úkonmi   orgánu   činného   v   trestnom   konaní,   sudcu   pre   prípravné   konanie alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo

b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe úmyselný trestný čin.

Čo sa týka prerušenia premlčacej doby podľa § 87 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, zákonná formulácia nie je jednoznačná, pretože exaktne nešpecifikuje, ktoré úkony orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu (okrem uznesenia o vznesení obvinenia pre čin, o premlčanie   ktorého   ide)   treba   považovať   za   tie,   ktoré   smerujú   k trestnému   stíhaniu páchateľa.

Judikačná   prax   všeobecných   súdov   smeruje   k takému   charakterizovaniu   týchto bližšie   nepomenovaných   úkonov,   že   by   malo   ísť   o úkony,   ktoré   majú   za   následok dosiahnutie prerušenia premlčacej doby. Úkony vykonávané formálne bez prínosu nových zistení teda takýmito úkonmi nemusia byť (napr. formálne predvolanie svedka, formálny výsluch svedka atď.).

Pri otázke objasnenia pojmu uvedeného v § 87 ods. 3. písm. b) Trestného zákona „spáchal   trestný   čin“   je   potrebné   v zmysle   ústavne   konformného   výkladu   obsiahnutého v čl. 50 ods. 1 ústavy uviesť, že len všeobecný súd rozhoduje o vine a treste za spáchané trestné činy.

Podmienka   obsiahnutá   v ustanovení   §   87   ods.   3.   písm.   b)   Trestného   zákona (v súčasnosti   platnej   úprave)   môže   byť   naplnená   len   vtedy,   ak   existuje   právoplatné rozhodnutie o tom, že konkrétny obvinený spáchal v premlčacej dobe iný, nový trestný čin.

Nestačí teda len zistenie, že je vedené trestné stíhanie za trestný čin, o premlčanie ktorého   ide,   lebo   by   to   zjavne   odporovalo   princípu   prezumpcie   neviny   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 18/2003, ZSP 25/2004).

Pre naplnenie pojmového znaku „spáchal trestný čin“ nestačí ani vznesenie obvinenia proti   konkrétnej   osobe,   z ktorého   by   vyplývalo,   že   táto   osoba   je   vyšším   stupňom pravdepodobnosti páchateľom trestného činu.

Prerušením premlčania trestného stíhania sa podľa § 87 ods. 4 Trestného zákona začína nová premlčacia doba.

3. Nadstavenie premlčacej doby na dosiahnutie veku poškodeného (§ 87 ods. 5 Trestného zákona)

Toto   ustanovenie   Trestného   zákona   je   účinné   od   1.   augusta   2013   [zákon č. 204/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela č. 204/2013 Z. z. Trestného zákona“)]. Podľa tohto ustanovenia sa trestné stíhanie premlčí najskôr   tri   roky   po   tom,   ako   osoba,   na   ktorej   bol   spáchaný   trestný   čin   obchodovania s ľuďmi podľa § 179 Trestného zákona, trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 až § 202 Trestného zákona, trestný čin týrania blízkej osoby alebo zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona a trestný čin výroby detskej pornografie podľa § 368 Trestného zákona, dovŕšila osemnásty rok svojho veku. Podľa systematického výkladu sa spočívanie premlčacej   doby   ani prerušenie premlčacej   doby   na toto   ustanovenie Trestného zákona nevzťahuje.

III.C

Ustanovenia o premlčaní výkonu trestu dospelých a mladistvých páchateľov v právnom poriadku Slovenskej republiky

Vo všeobecnosti jedným z dôvodov zániku trestu je premlčanie. Pod premlčaním je potrebné vnímať zánik práva štátu na vykonanie právoplatne uloženého trestu. Účel trestu sa plynutím   doby   zoslabuje.   Zoslabuje   dôvod   uloženia   trestu   či   už   vo   forme   ochrany spoločnosti   pred   páchaním   trestných   činov   alebo   vo   forme   vytvorenia   podmienok pre odsúdeného,   aby v budúcnosti viedol   riadny   život   a nepokračoval v páchaní trestnej činnosti.

K splneniu   úlohy   generálnej   prevencie   môže   dôjsť   len   včasným   uložením a vykonaním trestu ako sankcie za trestnú činnosť. Podmienkou premlčania výkonu trestu je uplynutie zákonom ustanovenej premlčacej doby, ktorú nie je možné skrátiť.

Začiatok   premlčacej   doby   výkonu   trestu   sa   začína   právoplatnosťou   rozsudku. Pri podmienečnom   odsúdení,   podmienečnom   odsúdení   s   dohľadom,   podmienečnom prepustení   alebo   podmienečnom   prepustení   s   dohľadom   právoplatnosťou   rozhodnutia o tom, že sa trest vykoná (§ 90 ods. 2 Trestného zákona).

Trestný zákon premlčanie výkonu trestu dospelých páchateľov upravuje v ustanovení § 90 a § 91.

Podľa § 90 ods. 1 Trestného zákona uložený trest nemožno vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je

a) dvadsať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody na doživotie,

b) pätnásť rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci desať rokov, c) desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody najmenej na päť rokov, d) päť rokov pri odsúdení na iný trest.

Pokiaľ ide o odsúdených mladistvých páchateľov, premlčanie ich výkonu trestu je upravené   v §   120   Trestného   zákona   a   podľa   odseku   1   tohto   ustanovenia   uložený   trest nemožno vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je:

a) desať rokov, ak bol uložený trest odňatia slobody podľa § 117 ods. 3 Trestného zákona (za spáchanie obzvlášť závažných zločinov, ktorých miera závažnosti je vzhľadom na zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo vzhľadom na zavrhnutiahodnú pohnútku alebo vzhľadom na ťažký a ťažko napraviteľný následok mimoriadne vysoká), alebo

b) tri roky pri ostatných trestných činoch.

Ani   pri   premlčaní   výkonu   trestu   (obdobne   ako   pri   premlčaní   trestného   stíhania) Trestný   zákon   nerozlišoval   premlčacie   doby   určené   pre   dospelých   a   mladistvých páchateľov, a preto nemožno jednoznačne uviesť (určiť), že účinný Trestný zákon je pre páchateľov nepriaznivejší, aj keď sa premlčacia doba predĺžila.

Výkon trestu sa v zmysle ustanovenia § 91 Trestného zákona nepremlčuje, ak bol trest uložený pre trestné činy uvedené v dvanástej hlave osobitnej časti tohto zákona okrem trestov uložených za podporu a propagáciu skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd podľa ustanovení § 421 a § 422 Trestného zákona, trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona a trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 Trestného zákona.

Predĺženie premlčacej doby obsahuje aj inštitút premlčania výkonu trestu z dôvodu spočívania skúšobnej doby alebo prerušenia plynutia premlčacej doby.

Podľa   §   90   ods.   3   Trestného   zákona do   premlčacej   doby   sa   nezapočítava   doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval v cudzine s úmyslom vyhnúť sa trestu alebo bol na ňom vykonaný trest odňatia slobody (spočívanie skúšobnej doby).   Po   odpadnutí   prekážok   uvedených   v tomto   ustanovení   (§   90   ods.   3   Trestného zákona) pokračuje plynutie premlčacej doby. Ak súd vykonal opatrenie smerujúce k výkonu trestu,   o ktorého   premlčanie   ide,   alebo   odsúdený   spáchal   v   premlčacej   dobe úmyselný trestný čin, premlčacia doba sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia doba (§ 90 ods. 4 a 5 Trestného zákona).

Povaha   niektorých   trestov   spôsobuje   ich   nepremlčateľnosť. Sú   to   najmä   tresty, ktorých   účinok   nastáva   právoplatnosťou   rozsudku.   Ide   o trest   straty   čestných   titulov a vyznamenaní, resp. trest straty vojenskej a inej hodnosti.

Nepremlčateľné   sú   tiež   tresty   spočívajúce   v určitom   zákaze,   ktorý   je   stanovený rozsudkom   na   určitý   čas,   ktorý   začína   plynúť   po právoplatnosti   rozsudku   bez   ohľadu na opatrenia   súdu   smerujúce   k   ich   výkonu.   Patrí   medzi   ne   zákaz   vykonávať   niektoré činnosti (napr. viesť motorové vozidlá atď.).

Nepremlčateľné fakticky sú aj tresty prepadnutia majetku a prepadnutia veci, pretože prechod   vlastníctva   na   štát   alebo   iný   subjekt   nastáva   právoplatnosťou   rozsudku. Nepremlčateľné sú tiež podmienečne odložené tresty odňatia slobody. Uplynutím skúšobnej doby výkonu trestu a nerozhodnutím súdu o osvedčení páchateľa do jedného, resp. dvoch rokov sa na páchateľa hľadí, ako keby sa osvedčil.

1. K námietke nesúladu § 437 ods. 4 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru

Uvedeným   výkladom   sme   poukázali   na   platnú   právnu   úpravu,   podľa   ktorej ustanovenia   účinného   Trestného   zákona   o   časovej   pôsobnosti   riešia   problematiku posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu páchateľovi, prípadne ochranného opatrenia len v čase do právoplatnosti rozsudku.

Trestnosť   činu   ako   pojem   vyplývajúci   z   § 2   ods.   l   Trestného   zákona možno v najširšom chápaní rozumieť ako súhrn podmienok, od ktorých závisí výrok o vine a treste obvineného. Tento pojem v sebe neobsahuje aj výkon právoplatne uloženého trestu.

Rozlíšením   pojmu „trestnosť činu“ sa   zaoberá aj stanovisko   kolégia   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   č. 59/2003,   podľa   ktorého   je   potrebné   rozlišovať   medzi ukladaním trestu a jeho výkonom.

Tieto skutočnosti znamenajú, že vo vzťahu k výkonu právoplatne uloženého trestu, výkon ktorého sa ešte nezačal, a vo vzťahu k už vykonávanému trestu sa teda postupuje odlišne   ako   pri   ukladaní   trestu.   Tieto   skutočnosti   rieši   Trestný   zákon   v prechodných ustanoveniach.

Podľa čl. 50 ods. 6 prvej vety ústavy sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Podobne aj zákaz spätnej pôsobnosti prísnejšieho   zákona   vyplývajúci   z druhej   vety   tohto   článku   sa   týka   ukladania   trestu, nie spôsobu jeho výkonu.

Podobne aj čl. 7 ods. l dohovoru sa týka uznania viny za spáchanie trestného činu, jeho hodnotenia (v čase), nie však prísnejšieho podmienečného prepustenia z výkonu trestu (rozhodnutie   Komisie   vo   veci   Hogben   c.   Spojené   kráľovstvo   č.   11653/85,   Decisions et rapports, zv. 46 m, s. 231).

K tomuto výkladu smeruje aj ustanovenie § 437 ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku   trestu   pri   trestoch   uložených   pred   účinnosťou   tohto   zákona   sa   postupuje podľa doterajších predpisov.

Prechodné   ustanovenia   Trestného   zákona   riešia   prípady,   keď   zmena   Trestného zákona má vplyv na výšku trestu, zrušuje uložený druh trestu alebo dokonca trest je uložený za skutok, ktorý už nie je trestným činom [napr. § 438f (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. augusta 2013) novely č. 204/2013 Z. z. Trestného zákona uvádza, že trest vyhostenia uložený podľa zákona č. 140/1961 Zb. sa považuje za vykonaný po uplynutí 15 rokov od nariadenia jeho výkonu].

Ustanovenie účinného § 437 ods. 4 (prechodné ustanovenie) Trestného zákona spája riešenie premlčania trestného stíhania s premlčaním výkonu právoplatne uloženého trestu.

Navrhovateľ v tejto právnej úprave prechodného ustanovenia vytýka najmä:

a) jej zmätočnosť, nezmyselnosť a nepreskúmateľnosť,

b) porušenie zákazu retroaktivity.

Preskúmavané   ustanovenie   §   437   ods.   4   Trestného   zákona   je   ustanovením intertemporálnym   a   vo   vzťahu   k citovaným   ustanoveniam   o   časovej   pôsobnosti ustanovením   špeciálnym,   jeho znenie   zaväzuje orgány   činné   v   trestnom   konaní a   súdy aplikovať ustanovenia v časovej pôsobnosti, pretože riešia špeciálne situácie.

2.   K posúdeniu   ústavnej   konformity   ustanovenia   §   437   ods.   4   prvej   vety Trestného zákona

Pokiaľ ide o posúdenie ústavnej konformity ustanovenia § 437 ods.   4 prvej vety Trestného zákona („Ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú“), podľa jej gramatického a logického výkladu   sa nepoužijú ustanovenia účinného Trestného zákona o premlčaní   trestného   stíhania   ani   vtedy,   ak   vzniknú   pochybnosti,   ktorý   zákon   je   pre páchateľa priaznivejší.

Tento   výklad   nasvedčuje   situácii,   že   prvá   veta   preskúmavaného   ustanovenia sa vzťahuje na trestné činy spáchané pred účinnosťou zákona č. 300/2005 Z. z., ak pred jeho účinnosťou (t. j. do 31. decembra 2005) uplynula premlčacia doba podľa podmienok zákona č. 140/1961 Zb.).

V tomto prípade nie je rozhodujúce, či bolo prerušené plynutie premlčacej doby alebo   premlčacia   doba   spočívala   –   ak   v   súlade   s   predchádzajúcou   právnou   úpravou aj po aplikovaní   týchto   možností   došlo   k   uplynutiu   doby,   ktorá   bola   predĺžená,   novšie ustanovenia sa nemôžu použiť. Pochybnosť o možnosti priaznivejšej právnej úpravy toto ustanovenie nepripúšťa.

Zákonný   text   vychádza z   predpokladu,   že   nezačatie,   resp.   zastavenie   trestného stíhania z uvedeného dôvodu je pre páchateľa natoľko priaznivé, že skúmanie, či novší zákon nie je pre páchateľa priaznivejší, je bez ďalšieho právneho významu.

Takéto znenie prvej vety § 437 ods. 4 Trestného zákona je v súlade s čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Aj   v tomto   prípade   pritom   platí   procesné   ustanovenie   zákona,   že   proti   takémuto rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu môže obvinený do troch dní odo dňa   oznámenia   alebo   doručenia   uznesenia   o   zastavení   trestného   stíhania   vyhlásiť,   že na prejednaní veci trvá (§ 9 ods. 3 Trestného poriadku), o čom musí byť poučený.

Vyhlásenie   obvineného,   ktorým   trvá   na   prejednaní   veci,   je   pre   orgány   činné v trestnom konaní a súdy záväzné a nemožno ho zmeniť. Ak bolo trestné stíhanie zastavené v   dôsledku   premlčania   a   v   konaní   sa   pokračovalo   len   preto,   že   obžalovaný   trval na prejednaní veci, súd, ak nezistí žiadny iný dôvod na oslobodenie obžalovaného, vysloví vinu, ale trest neuloží (§ 286 Trestného poriadku).

3.   K posúdeniu   ústavnej   konformity   ustanovenia   §   437   ods.   4   druhej   vety Trestného zákona

Pokiaľ ide o posúdenie ústavnej konformity ustanovenia § 437 ods. 4 druhej vety Trestného zákona („Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.“), možno konštatovať, že v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní rešpektujú § 437 ods. 4 druhú vetu Trestného zákona, nemôžu aplikovať ustanovenie § 2 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.) o časovej pôsobnosti trestného činu, čím postupujú v rozpore s ústavným príkazom čl. 50 ods. 6 ústavy.

Postup navrhovaný predsedom národnej rady, že orgány činné v trestnom konaní a súdy môžu rozhodnúť v súlade s judikatúrou ústavného súdu, ktorý výklad je konformný s ústavou, a použiť prechodné ustanovenie alebo ustanovenie o časovej pôsobnosti, nie je v súlade s ústavným príkazom čl. 50 ods. 6 ústavy.

Kategorická formulácia prvej vety § 437 ods. 4 Trestného zákona nepripúšťa iný výklad ako ten, že na žiadny iný prípad sa doterajšie ustanovenie o premlčaní trestného stíhania nemôže použiť.

To znamená, že podľa zákona účinného v čase spáchania činu sa nemôžu posúdiť tie prípady,   pri   ktorých   celá   premlčacia   doba   ešte   neuplynula,   bola   prerušená   podľa predchádzajúcich predpisov alebo spočívala, ale musí sa použiť nový zákon, hoci by bol pre páchateľa nepriaznivejší ako ten, za účinnosti ktorého bol trestný čin spáchaný.

Dôsledné uplatnenie zákazu spätnej pôsobnosti trestných zákonov je zložitý proces najmä z toho dôvodu, že nie je jednoduché určiť, ktorý zákon je pre páchateľa priaznivejší. Trestný   zákon   možno   spätne   použiť   len za   splnenia   tejto   podmienky   a musí   sa   pritom aplikovať ako celok.

Pokiaľ   ide   o štádium   trestného   konania   do   právoplatnosti   uloženia   trestu, nerešpektovanie   zásady   časovej   pôsobnosti   Trestného   zákona   je   v rozpore   s ústavným príkazom obsiahnutým v čl. 50 ods. 6 ústavy.

Druhá veta preskúmavaného ustanovenia § 437 ods. 4 účinného Trestného zákona je svojím   obsahom   nejasná   a   ani   štandardné   interpretačné   metódy   nenapomáhajú jej jednoznačnému výkladu.

Uvedená veta § 437 ods. 4 Trestného zákona sa má vzťahovať len na prerušenie premlčacej   doby   trestného   stíhania   tých   trestných   činov,   ktoré   boli   spáchané   pred účinnosťou zákona č. 300/2005 Z. z., a prerušenie premlčacej doby výkonu trestu, ktorý bol uložený podľa zákona č. 140/1961 Zb., ale zatiaľ nedošlo k zániku trestnosti alebo zániku trestu, pretože neuplynula premlčacia doba.

Platná   právna   úprava   umožňuje   dve   možnosti   výkladu.   Pri   prvej   možnosti ak obvinený   spácha   nový   trestný   čin   za   účinnosti   zákona   č.   300/2005   Z.   z.,   preruší sa plynutie premlčacej doby za trestný čin spáchaný za účinnosti zákona č. 140/1961 Zb. vtedy, ak spácha úmyselný trestný čin. Pri druhej možnosti ak páchateľ spácha nový trestný čin za účinnosti zákona č. 140/1961 Zb., preruší sa mu plynutie premlčacej doby vtedy, ak spáchal úmyselný trestný čin alebo trestný čin rovnako prísny alebo prísnejší ako ten, o premlčanie   ktorého   ide   (a   to   bez   ohľadu   na   to,   či   bol   zavinený   úmyselne   alebo z nedbanlivosti). Ak došlo k spočívaniu premlčacej doby, uplatnia sa ustanovenia nového Trestného zákona, t. j. zákona č. 300/2005 Z. z.

Znenie   pôvodného   Trestného   zákona   (zákon   č.   140/1961   Zb.)   účinného do 31. decembra   2005   ustanovovalo   v ustanovení   §   67   ods.   3   písm.   b),   že   sa   prerušilo premlčanie   trestného   stíhania,   ak   páchateľ   spáchal   v premlčacej   dobe   trestný   čin   nový, na ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

Tento dôvod prerušenia premlčacej doby je vo väčšine prípadov prísnejší, ako bol dôvod uvedený v ustanovení § 67 ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb., podľa ktorého prerušenie premlčania trestného stíhania spôsobilo to, že páchateľ spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, na ktorý zákon ustanovil trest rovnako prísny alebo prísnejší, ako bol trestný čin, o premlčanie ktorého ide, bez ohľadu na formu zavinenia.

Vzhľadom na to, že orgány činné v trestnom konaní musia rešpektovať § 437 ods. 4 druhú vetu Trestného zákona a nemôžu aplikovať ustanovenie § 2 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.) o časovej pôsobnosti, konajú v rozpore s ústavou, pretože rozhodujú o spätnej pôsobnosti Trestného zákona aj vtedy, ak je to pre páchateľa nepriaznivé.Nerešpektovanie   ústavného   textu   obsiahnutého   v   čl.   50   ods.   6   ústavy   nemožno preklenúť judikatúrou ústavného súdu a rozhodnutím, ktorý výklad je konformný s ústavou, a použitím prechodného ustanovenia alebo ustanovenia o časovej pôsobnosti.

Ustanovenie § 437 ods. 4 druhej vety Trestného zákona odporuje čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože jeho aplikáciou by orgány verejnej moci (orgány činné v trestnom konaní a súdy) konali v rozpore s čl. 50 ods. 6 ústavy.

Od   každého   právneho   predpisu   sa   očakáva,   že   bude   zrozumiteľným   nositeľom právnej   normy   a   v   zložitejších   prípadoch   bude   zrozumiteľný   prinajmenšom   tým,   ktorí aplikujú právne normy alebo sú oprávnení poskytovať adresátom právnu pomoc.

Zrozumiteľnosť a jednoznačnosť právneho predpisu je o to dôležitejšia najmä vtedy, keď dochádza k zmenám právnej úpravy a kolíziu či stret právnych noriem treba riešiť tak, aby neboli porušené základné práva a slobody fyzických aj právnických osôb.

Podstata   zrozumiteľnosti   právneho   predpisu   spočíva   vo   voľbe   adekvátnej   formy, ktorou sa má nový obsah právnej úpravy vyjadriť a uviesť do praxe. Každý právny predpis pôsobí   tým,   že   je   študovaný,   vykladaný,   aplikovaný   v   každodennej   praxi,   jeho   prvky sa stále   reprodukujú   v   rozsudkoch   súdov,   v   rozhodnutiach   orgánov   činných   v trestnom konaní, a tým zabezpečujú naplnenie právneho predpisu ako vyjadrenie právnych vzťahov.

Z uvedeného   vyplýva,   že   každý   nedostatok   alebo   nejednoznačnosť   (nepresnosť) vo formulácii právneho predpisu má potom za následok, že sa ním prax zaťažuje. Môže vyvolať   nejednotnosť   výkladu,   spory   a   zbytočné   skúmanie   obsahu   právneho   predpisu. Sťažuje sa identifikácia právnej normy v právnom predpise, porušuje sa zásada rovnosti pred zákonom, ako aj zásada predvídateľnosti rozhodnutia a právnej istoty.

Dochádza k tomu v dôsledku ochrany iného verejného záujmu či základného práva a slobody.   Posudzovanie   tohto   konfliktu   z   hľadiska   proporcionality   s   ohľadom na intertemporalitu by malo viesť k záveru o druhu legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav.

Proporcionalitu   možno   pritom   charakterizovať   tak,   že   vyšší   stupeň   intenzity verejného záujmu, resp. ochrany základných práv a slobôd odôvodňuje vyššiu mieru zásahu do ochrany dôvery občana v právo novou právnou reguláciou. Platia tu zároveň maximá prikazujúce v prípade obmedzenia základného práva alebo slobody skúmať jeho podstatu a zmysel.

Ústavný súd už zaujal aj stanovisko k otázke prechodných a záverečných ustanovení zákonov, keď uviedol:

«Prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu s časom“ vyhli priamemu retroaktívnemu   pôsobeniu   do   minulosti,   hoci   už   z   označenia   prechodných ustanovení ako intertemporálnych   vyplýva,   že   ich   spätné   pôsobenie   nemožno   celkom vylúčiť» (PL. ÚS 25/05, Zbierka nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky r. 2006, s. 62).

Ústavný súd zaujal svoj právny názor k otázke princípu právneho štátu obsiahnutého v čl. 1 ústavy a formulovaniu ustanovení v zákone, keď vo veciach sp. zn. PL. ÚS 19/98 (nález z 15. októbra 1998, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 174), ako aj vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/02 (nález z 25. júna 2003, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2003 – I. polrok, s. 49) uviedol:

„Princíp právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy.“

Ústavný   súd   sa   vyjadril   aj   k vágnosti   pojmov   v právnej   úprave   použitých v argumentoch o nepredvídateľnosti a nezrozumiteľnosti právneho predpisu, čím dochádza k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/04 (nález z 19. októbra 2005, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, r. 2005, s. 181) uviedol: „...   za   právne   neurčitý   nemôže   považovať   pojem,   ktorého   legálna   definícia je obsiahnutá v právnom poriadku alebo o obsahu ktorom si adresát právnej normy môže urobiť   dostatočne   určitú   predstavu   s prihliadnutím   na   obsah   iných   právnych   noriem obsiahnutých   v právnom   poriadku,   alebo   ktorého   obsah   je   (s   prihliadnutím   na   kontext, v ktorom bol v právnej norme použitý) dostatočne zrejmý vzhľadom na ustálenosť jeho významu použitého v bežnom jazyku.“

K požiadavkám   kladeným   na   tvorbu   práva   v právnom   štáte   patrí   aj   požiadavka ochrany oprávnenej dôvery občana v právnu istotu zaručenú právnou úpravou.

Princíp   právnej   istoty   zahŕňa   rad   prvkov,   medzi   ktoré   sa   radí   zrozumiteľnosť právnych noriem, ktorej absenciu v preskúmavanom ustanovení § 437 ods. 4 Trestného zákona navrhovateľ namieta.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   k požiadavke   zrozumiteľnosti   právneho   predpisu ako súčasti princípu právnej istoty uviedol:

-   z   predvídateľnosti   zákona   vyplýva,   že   má   byť   formulovaný   s   dostatočnou presnosťou (Case of Sunday Times, 26. apríl 1979, séria A, č. 30),

-   zákon   musí   poskytovať   právnu   ochranu   proti   svojvoľným   zásahom   orgánov verejnej moci do práv chránených dohovorom (Rotaru v. Romania, No. 28341/95, ECHR 2000-V).

Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   §   437   ods.   4   druhá   veta Trestného zákona nie je ani v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy, ako ani s čl. 2 ods. 2 ústavy.

IV.

Z dôvodov uvedených v časti III tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   čl.   125   ods.   3   ústavy   dňom   vyhlásenia   tohto   nálezu   v   Zbierke   zákonov Slovenskej republiky stráca § 437 ods. 4 druhá veta zákona č. 300/2005 Z. z. účinnosť. Ak národná rada neuvedie tento zákon do súladu s ústavou, stráca ustanovenie § 437 ods. 4 druhá   veta zákona č.   300/2005 Z. z.   po šiestich   mesiacoch   od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Pretože § 437 ods. 4 druhá veta zákona č. 300/2005   Z.   z.   mala   pozastavenú   účinnosť,   znamená   to,   že   už   účinnosť   znovu nenadobudne. Uverejnením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zanikajú účinky pozastavenia účinnosti napadnutého zákona (čl. 125 ods. 5 a 6 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok;   to   neplatí,   ak   rozhodnutím   orgánu   medzinárodnej   organizácie   zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej   zmluvy, ktorou   je Slovenská   republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 10. septembra 2014