znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  PL. ÚS 9/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2005 v pléne zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána   Lubyho   a Štefana   Ogurčáka   o návrhu   vlády   Slovenskej   republiky,   zastúpenej podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky Danielom   Lipšicom,   na   začatie   konania   o súlade   §   130   ods.   6   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 113 a s čl. 114 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l   :

1. Ustanovenie § 130 ods. 6 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady   Slovenskej   republiky   v znení neskorších predpisov n i e   j e v časti slovného spojenia „interpelovaného alebo najmenej pätiny poslancov“ a „alebo jej členovi“   v   s ú l a d e   s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 a s čl. 114 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e   :

  I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol 9. novembra 2004 doručený návrh vlády Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľka“ alebo „vláda“) na začatie konania o súlade § 130 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   350/1996 Z. z. o rokovacom   poriadku   Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 a s čl. 113 a s čl. 114 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Navrhovateľka sa uzniesla na predložení takéhoto návrhu ústavnému súdu svojím   uznesením   č.   1040   z 3. novembra   2004,   v ktorom   súčasne   splnomocnila podpredsedu   vlády   a ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   Daniela   Lipšica   jej zastupovaním pred ústavným súdom v konaní o návrhu.

Z obsahu predloženého návrhu vlády vyplýva, že namieta

1. nesúlad   §   130   ods.   6   zákona   o rokovacom   poriadku   s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou v spojení s čl. 80 ústavy;

2. nesúlad druhej vety § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku s čl. 113 a s čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy.

Ad 1) Vo vzťahu k nesúladu § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 ústavy navrhovateľka vo svojom návrhu uvádza argumenty jednak k nesúladu prvej vety § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku a následne   aj k nesúladu   § 130   ods.   6   zákona   o rokovacom   poriadku   ako   celku   s uvedenými ustanoveniami ústavy.

Vo   vzťahu   k namietanému   nesúladu   prvej   vety   §   130   ods.   6   zákona   o rokovacom poriadku   s čl. 1 ods.   1 prvou   vetou v spojení s čl. 80 ústavy navrhovateľka vo svojom návrhu okrem iného uvádza:

«Ústava v článku 80 ods. 1 oprávňuje poslanca Národnej rady Slovenskej republiky interpelovať vládu Slovenskej republiky, člena vlády Slovenskej republiky alebo vedúceho ústredného   orgánu   štátnej   správy   vo   veciach   ich   pôsobnosti.   Poslanec   musí   obdržať odpoveď od interpelovaného do 30 dní. Ústava nedefinuje obsah pojmu interpelácia. V § 129 ods. 1 rokovacieho poriadku NR SR sa konštatuje, že interpeláciou sa na účely tohto zákona rozumie kvalifikovaná   otázka, ktorá   sa vzťahuje   na   uplatňovanie a vykonávanie   zákonov, plnenie   programového vyhlásenia vlády a uznesení národnej rady vládou a jej členmi. V právnej teórii sa možno stretnúť s názorom,   že interpelácia „... je klasickým a vo všetkých parlamentných demokraciách na celom svete rozšíreným prostriedkom na kontrolu výkonnej moci parlamentom. Interpelovať znamená položiť kvalifikovanú, zásadnú otázku vo veciach pôsobnosti interpelovaného, ktorý na ňu musí odpovedať“ (Komentár k Ústave Slovenskej   republiky,   Čič,   M.   a kol..   Matica   Slovenská   1997,   s.   309)   alebo   tiež,   že interpelácia sa môže týkať „... iba pôsobnosti interpelovaného subjektu. Interpelácia sa nespája s priamym právnym účinkom. Môže mať za následok hlasovanie o dôvere orgánu, ktorý   bol interpelovaný“   (Ústava   Slovenskej   republiky   komentár,   Drgonec,   J.,   Heuréka 2004, s. 471). V čl. 80 ods. 2 ústava konštatuje, že: „O odpovedi na interpelácie sa v Národnej rade Slovenskej republiky koná rozprava, ktorú možno spojiť s hlasovaním o dôvere.“ Podľa názoru navrhovateľa, bez ohľadu na značnú celkovú nejednoznačnosť formulácie obsiahnutej   v čl.   80   ústavy   (napr.   použité   slovné   spojenie   „odpoveď   na   interpelácie“ umožňuje niekoľko výkladov – má sa konať jedna rozprava po všetkých odpovediach na interpelácie alebo rozprava po každej odpovedi na interpeláciu? možno spojiť s hlasovaním o dôvere aj rozpravu, v ktorej poslanec vyslovil súhlas s obsahom odpovede na interpeláciu alebo iba takú, v ktorej takýto súhlas nevyslovil?), nikde v uvedenom texte nemožno nájsť zmocnenie pre to, aby Národná rada   Slovenskej republiky v zákone rozlíšila oprávnenia poslancov podľa toho, ako hodnotia obsah odpovedí na svoju interpeláciu. V § 130 ods. 6 prvá veta rokovacieho poriadku NR SR sa totiž konštatuje, že „Národná rada zaujme   uznesením stanovisko   k odpovedi   na interpeláciu,   ktorú   interpelujúci nepovažuje za uspokojivú“.

Podľa názoru navrhovateľa Národná rada SR v § 130 ods. 6 prvej vete rokovacieho poriadku NR SR reštriktívne zúžila obsah čl. 80 ods. 2 tým spôsobom, že umožnila iniciovať hlasovanie o uznesení k stanovisku k odpovedi na interpeláciu iba tým interpelujúcim, ktorí odpoveď interpelovaného nepovažujú za uspokojivú, zatiaľ čo tým, ktorí takúto odpoveď za uspokojivú považujú toto neumožnila. V zmysle čl. 80 ods. 1 ústavy je každý poslanec NR SR oprávnený interpelovať vládu Slovenskej republiky, člena vlády Slovenskej republiky alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ich pôsobnosti, a rovnako aj každý poslanec je oprávnený dostať odpoveď   od   interpelovaného   do   30   dní.   Z uvedeného   vyplýva   rešpektovanie   rovného postavenia poslancov, ako ho vyžaduje obsah princípu právneho štátu zakotveného v čl. 1 ods.   1   ústavy   v obsahu čl.   80   ústavy,   ktorému neprotirečí ani   všeobecné konštatovanie uvedené v ods. 2 tohto článku a v zmysle ktorého o odpovedi na interpelácie sa v Národnej rade Slovenskej republiky koná rozprava, ktorú možno spojiť s hlasovaním o dôvere. V súvislosti s uvedeným navrhovateľ poukazuje na stanovisko ústavného súdu, v zmysle ktorého „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektami, ktorým boli priznané“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   I.   ÚS 17/99.   Nález z 22.   septembra 1999.   Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 365 a podobne aj I. ÚS 44/99 Nález z 13. októbra   1999,   Zbierka   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   1999, s. 382). Na   základe   uvedeného   navrhovateľ   považuje   ustanovenie   §   130   ods.   6   prvá   veta rokovacieho poriadku NR SR za odporujúce čl. 1 ods. 1 prvej vete v spojení s čl. 80 ústavy, nakoľko   toto   v rozpore   s princípom   spravodlivosti   (materiálneho   právneho   štátu) nezabezpečuje   reálnu   možnosť   uplatnenia   práva   iniciovať   hlasovanie   o uznesení k stanovisku k odpovedi na interpeláciu každému poslancovi, ktorý je v zmysle čl. 80 ústavy oprávnený interpelovať vládu Slovenskej republiky, člena vlády Slovenskej republiky alebo vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ich pôsobnosti.».

Vo vzťahu k nesúladu § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku ako celku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 ústavy sa v návrhu navrhovateľky okrem iného uvádza: «Jednou   z požiadaviek   kladených   na   zákon   a na   jednotlivé   normy,   ktoré   zákon obsahuje,   je   zrozumiteľnosť   a jasný   obsah   ustanovení   a   s tým   spojená   najmä   jasná a zrozumiteľná   adresnosť   zákona,   resp.   jeho   noriem.   Túto   požiadavku   podľa   názoru predkladateľa nespĺňa obsah § 130 ods. 6 rokovacieho poriadku NR SR ako celok. Z jeho   obsahu   totiž   jednoznačne   nevyplýva,   či   v prípade,   ak   Národná   rada   sa rozhodne zaujať stanovisko k odpovedi na interpeláciu, ktorú interpelujúci nepovažuje za uspokojivú, možno toto jej rozhodnutie spojiť s rozhodovaním a „dôvere“ vláde alebo jej členovi alebo či podľa uvedeného ustanovenia má Národná rada osobitným hlasovaním rozhodnúť   o tom,   že   zaujme   uznesením   stanovisko   k odpovedí   na   interpeláciu,   ktorú interpelujúci nepovažuje za uspokojivú (čl. 80 ods. 2 ústavy konštatuje „O odpovedi na interpelácie sa v Národnej rade Slovenskej republiky koná rozprava, ktorú možno spojiť s hlasovaním   o dôvere)   a potom   v druhom   hlasovaní   (na   návrh   vlády,   interpelovaného alebo   najmenej   pätiny   poslancov)   rozhodnúť   o spojení   hlasovania   o takomto   uznesení s hlasovaním o dôvere vláde alebo jej členovi.

Nejasnosť,   viacvýznamovosť   a vágnosť   ustanovenia   §   130   ods.   6   rokovacieho poriadku NR SR vytvára stav interpretačnej neistoty, čo je v rozpore s princípom právnej istoty zakotveným v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy.

Že   sa   nejedná   iba   o teoretický   problém   potvrdzuje   ústavná   prax.   Uvedené ustanovenie   rokovacieho   poriadku   NR   SR   využila   v pléne   Národnej   rady   Slovenskej republiky p. poslankyňa Tóthová dňa 28. októbra 2004, keď s podporou 33 poslancov NR SR predložila návrh, v ktorom žiadal v zmysle jeho § 130 ods. 6, „... aby sa na základe predloženého počtu podpisov, hlasovanie o stanovisku k odpovedi ministra školstva vyňalo na samostatné hlasovanie a spojilo s hlasovaním o dôvere tomuto členovi vlády SR v zmysle čl. 80 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Predseda Národnej rady SR, za podpory značnej časti poslancov a právnikov interpretoval ustanovenie § 130 ods. 6 rokovacieho poriadku spôsobom,   ktorý   takéto   „vyňatie   na   samostatné   hlasovanie“   a „spojenie   s hlasovaním o dôvere“ v jednom rozhodnutí NR SR neumožňuje. K   uvedenej otázke nedokázal zaujať jednoznačné stanovisko ani Ústavnoprávny výbor NR SR. Hrozí situácia, že uvedené sa bude pravidelne opakovať.

Navrhovateľ pokladá za preukázané, že § 130 ods. 6 rokovacieho poriadku NR SR obsahuje   takú   mieru   nejasnosti   a vágnosti,   ktorá   vytvára   stav   interpretačnej   neistoty nezlučiteľný s princípom právnej istoty ako je tento obsiahnutý v princípe právneho štátu zakotvenom v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy v spojení s čl. 80 ústavy.».

Ad   2)   K namietanému   nesúladu   druhej   vety   §   130   ods.   6   zákona   o rokovacom poriadku s čl. 113 a s čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy sa v návrhu navrhovateľky okrem iného uvádza:

«Navrhovateľ   zastáva   názor,   že   ústavodarca   nie   bez   významu   rozlíšil   v texte základného zákona slovné spojenie „vyslovenie dôvery“ od slovného spojenia „vyslovenie nedôvery“. Je totiž logické, aby za určitej ústavou predvídanej situácie subjekt politicky zodpovedný   inému   subjektu   (vláda   voči   parlamentu),   na   potvrdenie   legitimity   svojich rozhodnutí   (krokov,   postupov),   požiadal   o vyslovenie   jeho   dôvery   a tiež,   aby   na   druhej strane subjekt nadaný politickou kontrolou voči inému subjektu (parlament voči vláde), za určitej v ústave predvídanej situácie, bol oprávnený vysloviť kontrolovanému subjektu svoju nedôveru.

Zákonodarca v § 130 ods. 6 druhej vete rokovacieho poriadku NR SR umožnil, aby Národná rada Slovenskej republiky spojila hlasovanie o uznesení o stanovisku k odpovedi na interpeláciu, ktorú interpelujúci nepovažuje za uspokojivú, s hlasovaním o dôvere vláde alebo jej členovi na návrh vlády, interpelovaného alebo najmenej pätiny poslancov. V zmysle čl. 113 ústavy je vláda povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred   Národnú   radu   Slovenskej   republiky,   predložiť   jej   svoj   program   a požiadať   ju o vyslovenie dôvery.

V zmysle čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy vláda môže kedykoľvek požiadať Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery a vláda môže spojiť hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie o inej veci s hlasovaním o dôvere vláde.

Jednotlivý člen vlády, podľa názoru navrhovateľa nie je podľa ústavy oprávnený požiadať o vyslovenie dôvery Národnú radu Slovenskej republiky.

Z uvedených   ústavných   článkov   preto   vyplýva,   že   „hlasovanie   o dôvere“   môže v ústavnom poriadku Slovenskej republiky za ustanovených podmienok iniciovať výlučne vláda.

Uvedené potvrdzujú aj ďalšie ústavné články, v ktorých ústavodarca spája výlučne vládu s oprávnením iniciovať hlasovanie, rokovanie alebo vyslovenie dôvery (vláde alebo jej členovi – čl. 102, čl. 115 a čl. 119 ústavy) a inými subjektami oprávnenými iniciovať hlasovanie, rokovanie, vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi (1/5 poslancov NR SR čl. 88 ústavy).

Navrhovateľ pritom poukazuje aj na stanovisko ústavného súdu, v zmysle ktorého „Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy právnym štátom. V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne   aj   súkromnoprávne,   boli   v súlade s ustanoveniami ústavy. Ústavou parlament ustanovuje, ktoré orgány a aké činnosti budú vykonávať   a zabezpečovať   (Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS 32/95. Nález zo 7. novembra 1996. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 198) a rovnako aj na stanovisko, v zmysle ktorého „Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 48/97. Nález zo 7. januára 1998. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 288).

V súlade s uvedenými názormi ústavného súdu a požiadavkami právneho štátu preto podľa názoru navrhovateľa nie je možné, aby zákon rozšíril oprávnenie zverené ústavou výlučne   jednému   ústavnému   orgánu   aj   na   iné   subjekty   (v   tomto   prípade   na „interpelovaného“ a „najmenej pätinu poslancov“).

Protiústavnosť   a logickú   nezmyselnosť   namietaného   zákonného   ustanovenia podčiarkuje aj skutočnosť, že v zmysle článku 80 ods. 1 ústavy (Poslanec môže interpelovať vládu   Slovenskej   republiky,   člena   vlády   Slovenskej   republiky   alebo   vedúceho   iného ústredného   orgánu   štátnej   správy   vo   veciach   ich   pôsobnosti)   je   za   interpelovaného nevyhnutné pokladať nielen člena vlády, ale aj vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy.

Namietané ustanovenie § 130 ods. 6 rokovacieho poriadku NR SR pripúšťa, aby sa hlasovanie   o uznesení   o stanovisku   k odpovedi   na   interpeláciu,   ktorú   interpelujúci nepovažuje   za   uspokojivú,   na   návrh   jedného   z v ňom   uvedených   subjektov   (vlády, interpelovaného   alebo   najmenej   pätiny   poslancov)   spojilo   s hlasovaním   o dôvere   vláde alebo   jej jednotlivému   členovi,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   voči   komu bola interpelácia uplatnená.

Uvedené znamená, že napr. na návrh interpelujúceho, ktorý nepokladá za uspokojivú odpoveď   vedúceho   iného   ústredného   orgánu   štátnej   správy   je   možné   v zmysle   tohto ustanovenia   spojiť   hlasovanie   o uznesení   k stanovisku   k odpovedi   na   interpeláciu s hlasovaním o dôvere vláde alebo jej členovi alebo dokonca uvedené urobiť aj na návrh interpelovaného vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy.

Na základe uvedeného navrhovateľ považuje § 130 ods. 6 druhú vetu rokovacieho poriadku NR SR za odporujúcu čl. 113 a čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy.».

Na základe skutočností uvedených vo svojom návrhu navrhovateľka požaduje, aby ústavný súd prijal vo veci samej tento nález:

«Ustanovenie § 130 ods. 6 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (rokovací poriadok NR SR) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1prvá veta v spojení s čl. 80, s čl. 113 a čl. 114 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky alebo ustanovenie § 130 ods. 6 zákona druhá veta č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (rokovací poriadok NR SR) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 80, s čl. 113 a čl. 114 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky alebo slovné spojenie „interpelovaného alebo najmenej pätiny poslancov“ a „alebo jej členovi“ z ustanovenia § 130 ods. 6 druhá veta rokovacieho poriadku NR SR nie je v súlade s čl. 1 ods.   1   prvá   veta   v spojení   s čl.   80,   s čl.   113   a čl.   114   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky.».

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 29. novembra 2004 návrh navrhovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k. PL. ÚS 9/04-17 ho prijal na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80, čl. 113 a s čl. 114 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky; v časti, v ktorej navrhovateľka požadovala pozastaviť účinnosť § 130 ods. 6 druhej vety zákona   o rokovacom   poriadku   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   samej,   návrhu nevyhovel.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd požiadal predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a zástupcu navrhovateľky - podpredsedu vlády   Daniela   Lipšica   o vyjadrenie,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie, a predsedu národnej rady tiež o vyjadrenie k návrhu navrhovateľky.

Predseda národnej rady   sa v liste doručenom   ústavnému súdu 26. januára 2005 vyjadril, že „netrvám na ústnom pojednávaní o prijatom návrhu“. V tomto liste predseda národnej rady zaujal aj stanovisko k návrhu vlády, keď uviedol:

„Ako   stanovisko   k návrhu   vlády   Slovenskej   republiky   uvádzam,   že   po   formálnej stránke   Národná   rada   Slovenskej   republiky   schválila   zákon   v súlade   s ustanovenou potrebnou   väčšinou   poslancov   a zákon   bol   podpísaný   príslušnými   ústavnými   činiteľmi a vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky je presvedčená,   že   prijatý   zákon   je   v súlade   s Ústavou   Slovenskej   republiky   a právnym poriadkom   Slovenskej   republiky.   Je   však   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky,   aby v súvislosti s podaným návrhom posúdil ústavnosť napadnutých ustanovení.“.

Podpredseda   vlády   na   výzvu   ústavného   súdu   oznámil   ústavnému   súdu,   že   vláda netrvá na ústnom pojednávaní.

II.

Východiská  

Účelom   namietaného ustanovenia   §   130   ods.   6 zákona o rokovacom   poriadku   je podrobnejšie upraviť uplatňovanie čl. 80 ods.   2 ústavy, podľa ktorého „O odpovedi   na interpelácie sa v Národnej rade Slovenskej republiky koná rozprava, ktorú možno spojiť s hlasovaním o dôvere“. Prvoradou úlohou ústavného súdu pri posudzovaní návrhu vlády preto bolo interpretovať obsah tohto článku ústavy, a to o to viac, že samotná navrhovateľka vo   svojom   návrhu   poukázala   na   „... značnú   celkovú   nejednoznačnosť   formulácie obsiahnutej v čl. 80 ústavy.“.

Pri výklade obsahu čl. 80 ods. 2 ústavy sa ústavný súd riadil konštantnou zásadou vyjadrenou v jeho judikatúre, podľa ktorej „Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať   v nadväznosti   na   iné   normy   ústavy,   pokiaľ   medzi   nimi   existuje   príčinná súvislosť“   (II. ÚS 48/97, mutatis mutandis II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99).

Vychádzajúc z uvedenej zásady ústavný súd zdôraznil, že čl. 80 ods. 2 ústavy je potrebné   interpretovať   a uplatňovať   tak   v nadväznosti   na   čl.   80   ods.   1   ústavy,   ako   aj v nadväznosti na ďalšie ustanovenia ústavy, najmä čl. 88, čl. 113, čl. 114, čl. 115 ods. 1, čl. 116 ods. 1 a 3, čl. 119 písm. k), a tiež v nadväznosti na obsah všeobecných ústavných princípov, osobitne na obsah princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy,   ktorého   obsah   (zrozumiteľne)   právne   relevantným   spôsobom   ústavný   súd   už mnohokrát konkretizoval vo svojej doterajšej judikatúre.

Článok 80 ods. 1 ústavy ustanovuje právo poslanca národnej rady interpelovať vládu, člena   vlády   alebo   vedúceho   iného   ústredného   orgánu   štátnej   správy   vo   veciach   ich pôsobnosti.   Zároveň   toto   ustanovenie   ústavy   poslancovi   národnej   rady   zaručuje právo dostať   od   interpelovaného   odpoveď   na   interpeláciu   v lehote   do   30   dní,   z čoho   možno implikovať povinnosť interpelovaného odpovedať na interpeláciu v tejto ústavnej lehote.

Právo   poslanca   národnej   rady   podľa   čl.   80   ods.   1   ústavy   treba   podľa   názoru ústavného súdu vnímať ako jeden z právnych (ústavných) prostriedkov slúžiacich vo svojej podstate na uplatňovanie kontrolnej právomoci národnej rady voči vláde, jej jednotlivým členom, ako aj ďalším vláde podriadeným subjektom (vedúcim ústredných orgánov štátnej správy). Tento záver vyplýva práve z jeho možných dôsledkov vyplývajúcich z organického spojenia   čl.   80   ods.   1   ústavy   s čl.   80   ods.   2   ústavy,   t.   j.   z možnosti   spojiť   hlasovanie o odpovedi na interpelácie (interpeláciu) s hlasovaním o dôvere.

Kontrolná   právomoc   národnej   rady   voči   vláde   a jej   jednotlivým   členom   vyplýva z ústavou založených vzťahov národnej rady a vlády, resp. jej jednotlivých členov. Tento vzťah principiálnym spôsobom zakladajú najmä čl. 114 ods. 1 prvá veta ústavy („Vláda je za výkon svojej funkcie zodpovedná Národnej rade Slovenskej republiky“) a čl. 116 ods. 1 ústavy   („Člen   vlády   je za   výkon   svojej   funkcie   zodpovedný   Národnej   rade   Slovenskej republiky“).   Ide   teda   o vzťah   zodpovednosti   vlády   voči   národnej   rade   (kolektívna zodpovednosť)   a tiež   jednotlivého   člena   vlády   voči národnej   rade   (individuálna zodpovednosť), ktorý treba považovať za kľúčový znak parlamentnej formy vlády, z ktorej ústava   vychádza.   Ústavná   koncepcia   zodpovednosti   vlády   a jej   jednotlivého   člena voči národnej rade je založená na „inštitúte dôvery“, t. j. na požiadavke, aby vláda, ako aj jej jednotliví členovia počas svojho pôsobenia v ústavných funkciách disponovali dôverou národnej rady.  

K uplatneniu   zodpovednosti   vlády   a jej   jednotlivých   členov   voči národnej   rade ustanovuje ústava reálne kontrolné (zodpovednostné) mechanizmy, ako aj spôsob a právne (ústavné) dôsledky ich uplatnenia.

V prvom rade ide o právo národnej rady vysloviť   vláde, ako aj jej jednotlivému členovi nedôveru   vyjadrené v   čl. 114 ods.   1 druhej vete a v čl. 116 ods. 3 (text pred bodkočiarkou)   ústavy,   čoho   právnym   (ústavným)   dôsledkom   je   povinnosť   prezidenta Slovenskej republiky vládu, resp. jednotlivého člena vlády odvolať podľa čl. 115 ods. 1, resp.   čl. 116 ods. 3 (text za bodkočiarkou) ústavy. Z čl. 88 ústavy zároveň vyplýva, že návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej jednotlivému členovi národná rada prerokuje (len) vtedy, ak o to požiada najmenej pätina poslancov (odsek 1), pričom na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej jednotlivému členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov (odsek 2). Právo národnej rady vysloviť vláde, resp. jej jednotlivému členovi nedôveru   treba považovať za hlavný ústavný nástroj   na uplatňovanie kontrolnej právomoci   národnej   rady   voči   vláde,   resp.   jej   jednotlivému   členovi,   ktorý   v konečnom dôsledku   smeruje   k uplatneniu   zodpovednosti   vlády,   resp.   jej   jednotlivého   člena voči národnej rade.

Za účelom uplatňovania kontrolnej právomoci národnej rady voči vláde, ako aj jej jednotlivému členovi ústava zveruje do pôsobnosti národnej rady okrem iného oprávnenie „rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde alebo jej členom“ [čl. 86 písm. f) ústavy], ďalej tiež „schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet“ [čl. 86 písm. g) ústavy], alebo „rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky[čl. 86 písm. h) ústavy]. Rokovanie o ktorejkoľvek z citovaných vecí môže v konečnom dôsledku vyústiť do uplatnenia hlavného nástroja zabezpečujúceho uplatnenie zodpovednosti vlády, resp. jej jednotlivého člena, t. j. do vyslovenia nedôvery vláde, resp. jej jednotlivému členovi, a to za predpokladu, že to navrhne najmenej pätina poslancov národnej rady (čl. 88 ods. 1 ústavy).  

Za   integrálnu   súčasť   a prejav   zodpovednosti   vlády   ako   celku   a jej   jednotlivých členov voči národnej rade treba považovať podľa názoru ústavného súdu nielen oprávnenie kvalifikovanej skupiny poslancov vyvolať rokovanie o vyslovení nedôvery vláde, resp. jej jednotlivému členovi a túto prípadne nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov národnej rady aj vysloviť (čl. 88 ústavy), ale aj oprávnenie vlády požiadať národnú radu o vyslovenie dôvery, ktoré zakladajú čl. 114 ods. 2 ústavy („Vláda môže kedykoľvek požiadať Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery“), čl. 114 ods. 3 ústavy („Vláda môže spojiť hlasovanie   o prijatí   zákona   alebo   hlasovanie   v inej   veci   s hlasovaním   o dôvere   vláde“) a v podstate veci aj čl. 113 ústavy („Vláda je povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu Slovenskej republiky, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery“), aj keď v tomto prípade nejde len o oprávnenie, ale predovšetkým ústavnú   povinnosť   vlády.   Právo   vlády   uchádzať   sa   o dôveru   národnej   rady   je   navyše uvedené aj v rámci demonštratívneho   výpočtu vecí, o ktorých vláda rozhoduje v zbore [podľa čl. 119 písm. k) ústavy „Vláda rozhoduje v zbore... k) o tom, že požiada o vyslovenie dôvery“].

Ústavný súd sa stotožnil s názorom navrhovateľky vyjadreným v jej návrhu, podľa ktorého «... ústavodarca nie bez významu rozlíšil v texte základného zákona slovné spojenie „vyslovenie dôvery“ od slovného spojenia „vyslovenie nedôvery“. Je totiž logické, aby za určitej ústavou predvídanej situácie subjekt politicky zodpovedný inému subjektu (vláda voči parlamentu), na potvrdenie legitimity svojich rozhodnutí (krokov, postupov), požiadal o vyslovenie jeho dôvery a tiež, aby na druhej strane subjekt nadaný politickou kontrolou voči inému subjektu (parlament voči   vláde),   za určitej   situácie,   bol oprávnený vysloviť kontrolovanému subjektu svoju nedôveru.» Podľa názoru ústavného súde ide o samostatné ústavné inštitúty, ktoré zaručujú dynamiku vo vzťahu zodpovednosti vlády voči národnej rade tým, že   umožňujú aktivitu oboch subjektov tohto vzťahu smerujúcu k dosiahnutiu želaného stavu, pri ktorom vláda, ako aj jej jednotliví členovia požívajú dôveru národnej rady.

Opierajúc sa o text vyššie citovaných ustanovení čl. 113 a čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy sa ústavný súd stotožnil tiež s názorom navrhovateľky, podľa ktorého „jednotlivý člen vlády... nie   je   podľa   ústavy   oprávnený   požiadať   o vyslovenie   dôvery   Národnú   radu   Slovenskej republiky“, z čoho zároveň vyplýva, že jediným subjektom, ktorý je oprávnený iniciovať (navrhnúť) „hlasovanie o dôvere“, je vláda. Zároveň pre úplnosť považoval ústavný súd za potrebné   doplniť svoje predbežné závery aj o konštatovanie, podľa ktorého oprávnením navrhnúť „hlasovanie o dôvere vláde“ nedisponuje ani   kvalifikovaná skupina poslancov národnej rady (najmenej pätina), pretože táto môže podľa čl. 88 ods. 1 ústavy predložiť len návrh   na   vyslovenie   nedôvery   vláde   alebo   jej   jednotlivému   členovi,   ale   nie   návrh   na vyslovenie dôvery vláde.

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva nesporný záver, že vláda môže, využijúc svoje oprávnenie ustanovené v čl. 114 ods. 2 ústavy („spojiť... hlasovanie v inej veci   s hlasovaním o dôvere vláde“) v spojení s čl. 80 ods.   2 ústavy, spojiť hlasovanie o odpovedi na interpelácie (interpeláciu) s hlasovaním o (svojej) dôvere, prirodzene vedomá si prípadných ústavných dôsledkov vyplývajúcich z čl. 115 ods. 1 ústavy, podľa ktorých „Ak   Národná   rada   Slovenskej   republiky...   zamietne   jej   návrh   na   vyslovenie   dôvery, prezident Slovenskej republiky vládu odvolá“.   Podľa názoru ústavného súdu môže vláda toto svoje oprávnenie využiť bez ohľadu na to, či ide o odpoveď na interpeláciu, ktorá bola adresovaná jednotlivému členovi vlády, vedúcemu iného ústredného orgánu štátnej správy alebo vláde ako celku. Tento svoj záver ústavný súd opiera o ústavné postavenie vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci (čl. 108 ústavy), ktorý je nadriadený tak ministerstvám, ako aj iným ústredným orgánom štátnej správy (riadiace, koordinačné a kontrolné pôsobenie vlády voči ministerstvám a iným ústredným orgánom štátnej správy výslovne ustanovuje § 39   ods.   1   zákona   č.   575/2001   Z.   z.   o organizácii   činnosti   vlády   a organizácii   ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Ústavný súd považoval za potrebné zároveň zdôrazniť,   že   ak   vláda   iniciuje   (žiada)   spojiť   hlasovanie   o odpovedi   na   interpeláciu (interpelácie) s hlasovaním o dôvere vláde podľa čl. 80 ods. 2 ústavy, tak to národná rada musí   akceptovať   bez   toho,   aby   o takomto   „návrhu“   vlády   rozhodovala   hlasovaním,   čo vyplýva z dikcie čl. 114 ods. 3 („Vláda môže spojiť...“, t. j. nie „navrhnúť“) ústavy.

V súvislosti   s posudzovaným   návrhom   navrhovateľky sa   ústavný   súd   musel vysporiadať predovšetkým s otázkou, či rozprava o odpovedi vlády, jej jednotlivého člena alebo   vedúceho   iného   ústredného   orgánu   štátnej   správy   na   interpelácie   (interpeláciu) poslanca národnej   rady   podľa   čl.   80 ods.   2 ústavy môže v konečnom   dôsledku   vyústiť z iniciatívy vlády nielen do spojenia hlasovania o odpovedi na interpeláciu s hlasovaním o dôvere vláde, ale z iniciatívy (na návrh) najmenej pätiny poslancov národnej rady aj do spojenia   hlasovania   o odpovedi   na   interpelácie   (interpeláciu)   s hlasovaním   o nedôvere vláde, jej jednotlivému členovi a prípadne aj vedúcemu iného ústredného orgánu štátnej správy. Kľúč k odpovedi na túto otázku treba podľa názoru ústavného súdu hľadať v tom, či slovné spojenie „...možno spojiť s hlasovaním o dôvere“ použité v čl. 80 ods. 2 ústavy sa má   vykladať   doslovne   alebo   existujú   argumenty   aj   pre   jeho   extenzívnu   interpretáciu vyúsťujúcu do záveru, že hlasovanie o odpovedi na interpeláciu (interpelácie) možno spojiť nielen s hlasovaním o dôvere, ale aj nedôvere vláde, prípadne jej jednotlivému členovi.

  V prospech extenzívnej interpretácie slovného spojenia „... možno spojiť s hlasovaním o dôvere“ použitého v čl. 80 ods. 2 ústavy by bolo možné na prvý pohľad úspešne použiť argument,   podľa   ktorého   ak   sú   predmetom   interpelácií   veci   patriace   do   pôsobnosti interpelovaného (vlády, člena vlády, vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy), ktoré vo svojej podstate tvoria zároveň aj predmet kontrolnej právomoci národnej rady voči tým orgánom výkonnej moci, ktoré môžu poslanci národnej rady interpelovať, tak sú tým zároveň naplnené aj dôvody na vyvodenie zodpovednosti vlády, resp. jej jednotlivého člena voči národnej rade. Z toho by mohlo logicky vyplývať, že v prípade, ak by boli nespokojní s odpoveďou   na   interpeláciu   nielen   interpelujúci   poslanec,   ale aj   kvalifikovaná   skupina poslancov národnej rady (najmenej pätina podľa čl. 88 ods. 1 ústavy), tak by mohla celá procedúra vyústiť do uplatnenia zodpovednosti vlády voči národnej rade, a to tak, že by najmenej pätina poslancov národnej rady predložila návrh spojiť hlasovanie o odpovedi na interpeláciu (interpelácie) s hlasovaním o vyslovení nedôvery jednotlivému členovi vlády alebo   vláde.   V prospech   extenzívneho   výkladu   citovaného   slovného   spojenia   použitého v čl. 80 ods. 2 ústavy by mohol svedčiť aj argument per analogiam legis opierajúci sa o nespornú potrebu extenzívnej interpretácie slovného spojenia „... rokovať o dôvere vláde alebo jej jednotlivým členom“ použitého v čl. 86 písm. f) ústavy v rámci demonštratívneho výpočtu vecí patriacich do pôsobnosti národnej rady, ktoré minimálne nepriamo súvisí aj s čl. 80 ods. 2 ústavy.

Posudzujúc uvedené argumenty ústavný súd však dospel k záveru, že slovné spojenie „... ámožno spojiť s hlasovaním o dôvere“ použité v čl. 80 ods. 2 ústavy sa musí vykladať doslovne, t.   j. že hlasovanie o odpovedi   na interpeláciu (interpelácie) možno spojiť len s hlasovaním   o dôvere   vláde,   a nie   aj   s hlasovaním   o nedôvere   vláde,   prípadne   jej jednotlivému členovi.

Tento   svoj   záver   oprel   ústavný   súd   predovšetkým   o základné   východisko,   podľa ktorého extenzívny výklad právnych noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno   všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo   vyvrátiť. V danom prípade by toto základné východisko podľa názoru ústavného súdu   nebolo naplnené. Na podporu tohto názoru možno okrem iného použiť aj argument naznačený v posudzovanom návrhu   navrhovateľky,   podľa   ktorého   by   extenzívna   interpretácia   čl.   80   ods.   2   ústavy umožňovala spojiť hlasovanie o odpovedi na interpeláciu s hlasovaním o nedôvere vláde, prípadne   jej   jednotlivému   členovi   aj   vtedy,   ak   by   bol   interpelovaným   vedúci   iného ústredného orgánu štátnej správy, t. j. aj vtedy, ak interpeláciou nebola priamo dotknutá vláda, resp. jej jednotlivý člen, pričom do pôsobnosti národnej rady nepatrí vyslovovanie nedôvery   vedúcemu   iného   ústredného   orgánu   štátnej   správy,   ale   len   vláde   alebo   jej jednotlivému členovi.

  Podľa názoru ústavného súdu možnosť spojiť hlasovanie o odpovedi na interpeláciu (interpelácie) s hlasovaním o dôvere podľa čl. 80 ods. 2 ústavy treba vnímať ako „nástroj“ v rukách vlády pre prípad, ak by reakcia poslancov národnej rady počas rozpravy (prípadne aj pred ňou ) o odpovedi na interpelácie (interpeláciu) signalizovala stratu dôvery vlády, resp. jej jednotlivého člena; t. j. v danom prípade ide o právny prostriedok na upevnenie legitimity   vlády,   a tým nepriamo prípadne   aj jej jednotlivého člena, ktorý   bol   v danom prípade interpelovaný. V prospech tohto záveru možno argumentovať aj prostredníctvom metódy logického výkladu. Po spojení hlasovania o odpovedi na interpelácie (interpeláciu) s hlasovaním o dôvere   podľa   čl.   80 ods.   2   ústavy   (z iniciatívy, resp.   na „návrh“ vlády uplatnením jej oprávnenia podľa čl. 114 ods. 3 ústavy) majú   hlasujúci poslanci národnej rady v podstate len dve možnosti, a to buď jedným hlasovaním zaujať kladné stanovisko k odpovedi na interpeláciu, a tým   súčasne vysloviť aj dôveru vláde, alebo zaujať svojím hlasovaním   negatívne   stanovisko   k odpovedi   na   interpeláciu,   a tým   zároveň   vyvolať   aj právne účinky ustanovené v čl. 115 ods. 1 ústavy, podľa ktorých ak národná rada zamietne návrh na vyslovenie dôvery vláde, tak ju prezident odvolá. Naopak, ak by čl. 80 ods. 2 ústavy   umožňoval   aj   spojenie   hlasovania   o odpovedi   na   interpeláciu   (interpelácie) s hlasovaním   o nedôvere   vláde   alebo   jej   jednotlivému   členovi,   ocitli   by   sa   poslanci podporujúci   vládu   v neriešiteľnej   dileme,   pri   ktorej   by   v spojenom   hlasovaní   nemohli zároveň   zaujať   kladné   stanovisko   k odpovedi   na   interpeláciu   (hlasovať   za)   a zároveň hlasovať proti návrhu na vyslovenie nedôvery vláde, resp. jej jednotlivému členovi.

V nadväznosti   na   východiská   ústavného   súdu   sa   ústavný   súd   podrobne   zaoberal argumentmi   navrhovateľky   o nesúlade   namietaného   ustanovenia   §   130   ods.   6   zákona o rokovacom   poriadku   s jednotlivými   ustanoveniami   ústavy,   ktorá   predložila   ústavnému súdu návrh na rozhodnutie v troch variantoch: v prvom namieta nesúlad prvej vety § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 ústavy, v druhom namieta nesúlad celého § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 ústavy a v poslednom formuluje navrhovateľka argumenty k nesúladu druhej vety § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku s čl. 113 a čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy.

K   namietanému   nesúladu § 130 ods. 6 zákona o   rokovacom poriadku s   čl. 1 ods. 1 prvou vetou v   spojení s   čl. 80 ústavy

a) Podľa § 130 ods. 6 prvej vety zákona o rokovacom poriadku „Národná   rada zaujme uznesením stanovisko k odpovedi na interpeláciu, ktorú interpelujúci nepovažuje za uspokojivú.“.

Podľa   názoru   navrhovateľky   je   citované   ustanovenie   v rozpore   s ústavou   okrem iného   preto,   že   „umožnilo   iniciovať   hlasovanie   o uznesení   k stanovisku   k odpovedi   na interpeláciu   iba   tým   interpelujúcim,   ktorí   odpoveď   interpelovaného   nepovažujú   za uspokojivú, zatiaľ čo tým, ktorí takúto odpoveď za uspokojivú považujú, toto neumožnila“, čo   v konečnom   dôsledku   nerešpektuje   rovné   postavenie   poslancov   a je   „v rozpore s princípom spravodlivosti (materiálneho právneho štátu)“.

Ústavný súd sa s argumentáciou navrhovateľky namietajúcou nesúlad § 130 ods. 6 prvej vety zákona o rokovacom poriadku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 ústavy nestotožnil. Podľa názoru ústavného súdu nie je týmto ustanovením zákona o rokovacom poriadku narušené rovné postavenie poslancov národnej rady, ktorí uplatnili svoje právo interpelovať podľa čl. 80 ods. 1 ústavy, pretože každý z interpelujúcich poslancov   má právo vyjadriť sa ešte pred prípadným hlasovaním národnej rady o stanovisku k odpovedi na   interpeláciu,   či   považuje   odpoveď   za   uspokojivú   alebo   nie,   pričom   z namietaného ustanovenia prvej vety § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku vyplýva, že národná rada zaujme   uznesením   stanovisko   k odpovedi   na   interpeláciu   len   vtedy,   ak   interpelujúci poslanec   označí   odpoveď   na   jeho   interpeláciu   za   neuspokojivú;   v takom   prípade   sa k hlasovaniu pristupuje automaticky, t. j. bez ohľadu na to, či dotknutý poslanec takéto hlasovanie navrhne (chce navrhnúť) alebo nie.

Z hľadiska rešpektovania rovného postavenia poslancov   je v danom prípade podľa názoru   ústavného   súdu   podstatné,   že   každý   poslanec   má   rovnakú   možnosť   vyjadriť   sa k tomu, či považuje odpoveď na jeho interpeláciu za uspokojivú alebo nie, keďže každý poslanec môže už (samotným) svojím vyjadrením vyvolať dôsledok predvídaný § 130 ods. 6 prvou vetou zákona o rokovacom poriadku, t. j. nutnosť zaujať stanovisko národnej rady uznesením   k odpovedi   na   jeho   interpeláciu.   Navyše   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu vnútorná   konštrukcia   §   130   ods.   6   prvej   vety   zákona   o rokovacom   poriadku   opiera o ústavne konformný a vo svojej podstate logický záver, podľa ktorého by bolo nadbytočné, ak by národná rada zaujímala uznesením stanovisko k odpovedi na každú interpeláciu, t. j. aj k takej, ktorú sám interpelujúci hodnotí uspokojivo.

b)   Vo   vzťahu   k   časti   návrhu   navrhovateľky,   v   ktorej   poukazuje   na   nejasnosť a vágnosť   celého   §   130   ods.   6   zákona   o rokovacom   poriadku   a z toho   vyplývajúce interpretačné problémy, keďže z jeho obsahu «... nevyplýva, či v prípade, ak Národná rada sa rozhodne zaujať stanovisko k odpovedi na interpeláciu, ktorú interpelujúci nepovažuje za uspokojivú, možno toto jej rozhodnutie spojiť s rozhodovaním o „dôvere“ vláde alebo jej jednotlivému   členovi   alebo   či   podľa   uvedeného   ustanovenia   má   Národná   rada   najprv samostatným hlasovaním rozhodnúť o tom, že zaujme uznesením stanovisko k odpovedi na interpeláciu, ktorú interpelujúci nepovažuje za uspokojivú... a potom v druhom hlasovaní (na návrh vlády, interpelovaného alebo najmenej pätiny poslancov rozhodnúť o spojení hlasovania   o takomto   uznesení   hlasovaním   o dôvere   vláde   alebo   jej   členovi», sú   podľa názoru   ústavného   súdu   argumenty   navrhovateľky   k nejasnosti   a vágnosti   namietaného ustanovenia zákona o rokovacom poriadku v časti týkajúcej sa druhej vety § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku čiastočne opodstatnené. Z vyššie podaného výkladu čl. 80 ods.   2   ústavy   síce   vyplýva,   že   niektoré   interpretačné   otázniky   vyplývajúce   z dikcie namietaného § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku na jednej strane možno preklenúť jeho   ústavne   konformným   výkladom   (napr.   že   o   návrhu   vlády   na   spojenie   hlasovania o odpovedi na interpeláciu s hlasovaním o dôvere vláde nie je potrebné osobitne hlasovať, keďže ide vo svojej podstate o návrh podľa čl. 114 ods. 3 ústavy), ale na druhej strane ústavne konformným výkladom sa zjavne nedajú preklenúť situácie, ak navrhne „spojenie hlasovania“ interpelovaný člen vlády alebo vedúci iného ústredného orgánu štátnej správy, prípadne ak to navrhne najmenej pätina poslancov národnej rady. Najmä slovo „môže“ použité v druhej vete § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku totiž v takýchto situáciách podľa názoru ústavného súdu vytvára podmienky na jeho svojvoľnú a účelovú interpretáciu aktuálnou parlamentnou väčšinou, a to s takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty ako jednému z definičných znakov právneho štátu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že § 130 ods. 6 druhá veta zákona o rokovacom poriadku je v časti týkajúcej sa možnosti spojiť hlasovanie o odpovedi na interpeláciu s hlasovaním o dôvere vláde alebo jej členovi na návrh interpelovaného alebo najmenej pätiny poslancov v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 80 ústavy.  

K namietanému   nesúladu § 130 ods. 6 druhej vety zákona o   rokovacom poriadku s   čl. 113 a   s   čl. 114 ods. 2 a   3 ústavy

V tejto časti svojho návrhu namieta navrhovateľka nesúlad namietaného ustanovenia zákona o rokovacom poriadku jednak s čl. 113, ako aj s čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy.

Pokiaľ   ide   o namietaný   nesúlad   §   130   ods.   6   druhej   vety   zákona   o rokovacom poriadku s čl. 113 ústavy, podľa ktorého je vláda povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť   pred   národnú   radu   a požiadať   ju   o vyslovenie   dôvery,   ústavný   súd   dospel k záveru, že argumentácia navrhovateľky nie je opodstatnená. Zo systematického zaradenia čl. 113 ústavy vo vnútornej   štruktúre druhého oddielu šiestej hlavy ústavy, ako aj z jeho účelu totiž vyplýva, že k jeho uplatneniu dochádza len v jedinečnej ústavnej situácii, keď je vláda v lehote 30 dní po svojom vymenovaní povinná uchádzať sa o vyslovenie dôvery národnou radou, pričom vecným podkladom rokovania národnej rady   je v tomto prípade (len)   program   vlády.   Jedinečnosť   tejto   ústavnej   situácie   podľa   názoru   ústavného   súdu vylučuje, aby v tomto prípade bola predmetom rokovania národnej rady aj iná otázka ako rokovanie o predloženom programe vlády, t. j. napr. odpoveď na interpelácie (interpeláciu), a preto   vzhľadom   na   zjavnú   absenciu   nadväznosti   postupu   národnej   rady   podľa   čl.   80 ústavy   upraveného   bližšie   v   §   129   a   §   130   zákona   o rokovacom   poriadku   na postup národnej rady podľa čl. 113 ústavy upravený bližšie v § 107 zákona o rokovacom poriadku nemožno vysloviť ani záver o nesúlade namietaného § 130 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku s čl. 113 ústavy.  

Pokiaľ   ide   o namietaný   nesúlad   §   130   ods.   6   druhej   vety   zákona   o rokovacom poriadku   s čl.   114   ods.   2   a 3   ústavy,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v časti   slovného spojenia   „interpelovaného   alebo   najmenej   pätiny   poslancov“ a   „alebo   jej   členovi“ je v rozpore s čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy. Tento svoj záver oprel ústavný súd o svoje východisko, a to čl. 80 ods. 2 ústavy, v súlade s ktorým podľa tohto ustanovenia ústavy nemôže dôjsť k hlasovaniu o nedôvere vláde alebo jej jednotlivému členovi ani k hlasovaniu o dôvere jednotlivému   členovi   vlády,   ktoré   navyše   ústava   ako   celok   neumožňuje,   ale   len k hlasovaniu o dôvere vláde, pričom iniciovať takéto hlasovanie môže na základe spojenia čl. 80 ods. 2 ústavy s čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy len vláda, a nie interpelovaný člen vlády, vedúci iného ústredného orgánu štátnej správy alebo najmenej pätina poslancov národnej rady, ako to umožňuje namietané ustanovenie zákona o rokovacom poriadku.

K nálezu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Alexandra Bröstla.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2005