znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 9/02-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 21. mája 2003 o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. J. D. a ním poverenou advokátkou JUDr. E. Cs., obaja B., na vyslovenie nesúladu ustanovenia   čl.   I   bodu   5   zákona   č. 367/1999   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 a s čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 a s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Konanie   o návrhu   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. PL. ÚS 9/02-13 zo 7. marca 2002 bol prijatý na ďalšie konanie návrh skupiny 31 poslancov Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na   vyslovenie   nesúladu ustanovenia čl. I bodu 5 zákona 367/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „napadnutý zákon“) s čl. 20 ods. 1 a s čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 a s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Namietaný čl. I bod 5 znie nasledovne: (5) § 15 sa dopĺňa odsekom 17, ktorý znie: „(17) Ustanovenia prvej časti s výnimkou § 30a sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.“

Z obsahu návrhu vyplýva, že navrhovateľ považuje za nesúladnú s ústavou tú časť čl. I bodu 5 napadnutého zákona, ktorá je tvorená slovami „...s výnimkou § 30a...“, lebo podľa jeho názoru v súlade s ústavou by bola taká úprava, podľa ktorej by aj na daňovú kontrolu dopadali lehoty uvedené v § 30a zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“).

Ustanovením čl. I bodu 1 zákona č. 114/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 114/2003 Z. z.“) bolo ustanovenie § 15 ods. 17 napadnutého zákona zmenené tak, že sa za slovom „častí“ vypustili slová „s výnimkou § 30a“, a to s účinnosťou od 1. mája 2003.

Navrhovateľ podaním zo 16. apríla 2003 reaguje na túto novú situáciu. Konštatuje, že nastala   zmena   vyhlásením   zákona   č.   114/2003   Z.   z.,   keďže   Národná   rada   Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) zaviedla týmto zákonom lehotu pre skončenie daňovej kontroly, čo má za následok, že v platnom právnom poriadku zanikla úprava, ktorej nesúlad s ústavou   navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   9/02 namietal.

Podľa   názoru navrhovateľa právnu úpravu so silou zákona môže zmeniť väčšina národnej rady. To znamená, že kedykoľvek v budúcnosti môže dôjsť k obnove právneho stavu, ktorý bol právnym dôvodom podania návrhu vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 9/02. Preto v záujme zjednania právnej istoty ohľadne ústavnosti výkonu daňovej kontroly bez zákonom ustanoveného časového obmedzenia pokladá navrhovateľ za významné,   aby   ústavný   súd   napriek   novelizácii   zákona   pokračoval   v konaní a rozhodol v merite veci.   Tento právny   názor opiera   navrhovateľ o doterajšiu   judikatúru   ústavného súdu, podľa ktorej ústavný súd výslovne nadradil svoju pôsobnosť chrániť ústavnosť nad právo   navrhovateľa   vziať   späť   návrh   na   začatie   konanie   o súlade   právnych   predpisov. Poukazuje na názory vyslovené vo veciach sp. zn. II. ÚS 38/96, PL. ÚS 17/99, III. ÚS 3/00, PL. ÚS 1/01 a PL. ÚS 14/02. Vyslovuje napokon záver, že aj keď v danom prípade nejde o prípad späťvzatia návrhu, treba vyššie uvedenú zásadu použiť, lebo ochrana ústavnosti by mala mať prednosť aj pred formálnym zistením zrušenia namietnutého právneho predpisu, ktorý bol prameňom ústavne spornej právnej úpravy. Ak ústavný súd o návrhu rozhodne a dá   odpoveď   na   základnú   hmotnoprávnu   otázku,   či   osoba   aj   pri   daňovej   kontrole   má priznané dotknuté základné práva, jeho rozhodnutie bude mať zásadný význam pre prípadné budúce rozhodnutia národnej rady.

II.

Podľa § 41a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ustanovenie   §   15   ods.   17   napadnutého   zákona   pred vyhlásením nálezu ústavného súdu stratilo v časti namietanej navrhovateľom platnosť, a to na   základe   zákona   č.   114/2003   Z.   z.   Tým   odpadol   aj   dôvod   tvrdeného   nesúladu s označenými článkami ústavy zhmotnený vo vypustenej časti ustanovenia § 15 ods. 17 zákona   č. 511/1992   Zb.   Preto   nie   je   ani   možné,   aby   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   už neexistujúceho ustanovenia zákona s ústavou a rozhodol v merite veci tak, ako to žiadal navrhovateľ vo svojom podaní zo 16. apríla 2003.

V danom   prípade   nejde   o vzťah   práva   navrhovateľa   disponovať   návrhom a povinnosti ústavného súdu chrániť ústavnosť v konaní o súlade právnych predpisov, ale o zánik ustanovenia právneho predpisu, ktorého súlad s ústavou mal ústavný súd skúmať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003