znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 8/97

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča   a   zo   sudcov   JUDr.   Júliusa   Černáka,   JUDr.   Anny   Danielčákovej,   JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr.   Štefana   Ogurčáka,   JUDr.   Richarda   Rapanta   a   JUDr.   Tibora   Šafárika   na verejnom   zasadnutí   18.   júna   1998   prerokoval   návrh   generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci súladu ustanovenia § 366 ods. 2 a ustanovenia § 367 Trestného poriadku s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a 24. júna 1998 takto

r o z h o d o l :

1.   Ustanovenie   §   366 ods.   2   a   ustanovenie   § 367 zákona   č.   141/1961 Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov, n i e   s ú   v   s ú l a d e   s čl. 102 písm. i) v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 1997 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu   ustanovenia   §   366 ods.   2   a   ustanovenia   §   367 zákona   č. 141/1961   Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)   v znení neskorších predpisov s čl. 1 a čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky.

Plénum ústavného súdu dňa 23. júla 1997 rozhodlo na neverejnom zasadnutí o prijatí návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Predseda   ústavného súdu požiadal o písomné stanovisko k návrhu Národnú radu Slovenskej republiky dňa 2. októbra 1997. Národná rada Slovenskej republiky sa   k návrhu   nevyjadrila.   Zástupca   JUDr.   D.   M.   sa   nezúčastnil   verejného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 18. júna 1998.

Navrhovateľa na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu zastupoval JUDr. I.   M.,   námestník   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky.   Zotrval   na písomných stanoviskách a v priebehu ústneho pojednávania tieto viackrát potvrdil a spresnil.

Odôvodnenie   ústavný   súd   rozdelil   do   niekoľkých   častí.   V   prvej   časti odôvodnenia   tohto   nálezu   (označenej   I.)   ústavný   súd   reprodukuje   podstatné   časti návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“), ako aj stanovisko prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident republiky“) k návrhu.

V druhej časti odôvodnenia (označenej II.) sú zhrnuté podstatné argumenty navrhovateľa spolu s ich právnym rozborom a s dôvodmi, ktoré ústavný súd viedli k výroku   rozhodnutia   o   nesúlade   ustanovenia   §   366   ods.   2   a ustanovenia   § 367 Trestného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

I.

Obsah návrhu na začatie konania o súlade ustanovenia § 366 ods. 2 a   ustanovenia § 367 Trestného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky

Navrhovateľ   (generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky)   uvádza,   že   podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky len prezident je oprávnený udeľovať amnestiu, odpúšťať a zmierňovať tresty uložené trestnými súdmi a nariaďovať, aby sa   trestné   konanie   nezačínalo, alebo   aby   sa   v   ňom nepokračovalo,   a zahladzovať tresty.

Zakotvenie tohto oprávnenia prezidenta do ústavy považuje navrhovateľ ako výraz   výnimočnosti   konania   o   žiadosti   o milosť,   a   to   najmä z hľadiska   vecného dopadu   tohto   konania   na   procesné   i   hmotnoprávne   postavenie   osoby,   ktorej   sa dotýka. V nadväznosti na   kompetencie má konkrétny štátny orgán presne určené oprávnenia a povinnosti konať v neurčitom počte konkrétnych prípadov, t.j. má svoju príslušnosť na konanie.

Kompetencia   vychádza   z   hmotnoprávneho   vzťahu   štátneho   orgánu   k   veci a príslušnosti z procesného vzťahu k veci. Takýmto istým spôsobom je vymedzené i postavenie prezidenta republiky v ústave, i keď možno považovať jeho postavenie za špecifické.

V   ďalšej   časti   navrhovateľ   rozdeľuje   kompetencie   na   upravené   priamo v Ústave Slovenskej republiky a ostatné kompetencie, ktoré vyplývajú zo zákonov alebo na ich základe vydaných právnych predpisov.

Kompetencie   prezidenta   republiky   vyplývajúce   z   čl.   102   ústavy   považuje navrhovateľ za jeho výlučné ústavné kompetencie, ktoré nemožno preniesť na iný štátny orgán bez zvolenia ústavy (napr. čl. 102 písm. h) ústavy).

V súvislosti s čl. 102 písm. i) ústava vidí možnosť realizácie tohto oprávnenia prezidenta republiky iným subjektom iba v prípade podľa čl. 105 ods. 1 ústavy.

Rozhodnutie považuje za autoritatívny a záväzný prejav vôle štátneho orgánu. Rozhodnutie   musí   byť   vydané   vždy   orgánom   k   tomu   zákonom   povolaným (kompetentným a príslušným) a musí spĺňať ďalšie podmienky stanovené právnym poriadkom.

Gramatickým výkladom čl. 102 písm. i) ústavy dospel navrhovateľ k záveru, že   prezident   republiky   je   výlučne   oprávnený   rozhodnúť   iba   kladne   o   žiadosti   o milosť.   K takémuto   výkladu   zvádzajú   podľa   navrhovateľa   slovné   výrazy   ako „udeľuje, odpúšťa, zmierňuje, nariaďuje, aby sa nezačínalo, alebo nepokračovalo, a zahládza tresty“.

Konštrukcia   vymedzenia   kompetencie   štátnych   orgánov   v   našom   právnom poriadku je podľa názoru navrhovateľa budovaná na ich pozitívnom vymedzení, t.j. vychádza   sa   z   kladného   rozhodovania   vo   veci   samotnej,   pričom   nepochybuje o autonómii rozhodovania štátneho orgánu i záporne, t.j. návrhu nevyhovieť.

Rozhodovanie   a   rozhodnutie   je   výsledok   procesu,   ktorého   obsahom   je vyhodnocovanie   konkrétnych   skutkových   i   právnych   okolností   vedúcich   ku konkrétnym   skutkovým,   ako   i právnym   záverom.   Rozhodovanie   je   výrazom a výsledkom kompetencie ako celku, t. j. ako právo rozhodnúť kladne - vyhovieť žiadosti, tak aj právo rozhodnúť záporne - žiadosť zamietnuť.

Podľa názoru navrhovateľa, kompetenciu, ktorou disponuje konkrétny štátny orgán, možno čiastočne alebo úplne preniesť na iný subjekt. Takýto presun sa musí však uskutočniť spôsobom lege artis a za dodržania zásady, že do právnej normy na určitej úrovni možno zasiahnuť iba právnou normou tej istej alebo vyššej právnej sily, t.j.   zákonné   obmedzenie   základných   práv   a slobôd   u   všetkých   porovnateľných prípadov   musí   spĺňať   rovnaké   podmienky   (čl.   13 ods.   3 ústavy).   Navrhovateľ   sa odvoláva na uznesenie ústavného súdu   sp. zn. PL. ÚS 22/95 z 26. septembra 1995. Podľa   tohoto   uznesenia   Ústava   Slovenskej   republiky   presne   upravuje   tie   druhy ústavných právomocí, ktoré prezident republiky môže preniesť na iný štátny orgán, prípadne   ústavných   činiteľov,   alebo   ktoré   za   neho vykonáva   ex   constitutione   iný štátny   orgán   Slovenskej   republiky   za   splnenia   ústavou   určených   podmienok.   Ich určením   ústava   súčasne   vylučuje, aby   prezident   všetky   ďalšie   ústavné   právomoci mohol vykonať inak ako osobne.

Oprávnenie   prezidenta   republiky   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   366   ods.   2 Trestného poriadku je podľa názoru navrhovateľa v rozpore s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 v spojení s čl. 102 písm. i) ústavy z toho dôvodu, že mu formou zákona dáva oprávnenie preniesť svoju výlučnú ústavnú kompetenciu na iný štátny orgán.

Konanie o žiadosti o milosť je špecifickým konaním   procesne upraveným v Trestnom poriadku.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Z čl. 47 ods. 3 ústavy vyplýva, že všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Rovnosť   ľudí   v   dôstojnosti   i   právach   vyplýva   i   z   čl.   12   ods.   1   ústavy v nadväznosti na čl. 13 ods. 3 ústavy podľa ktorého, zákonné obmedzenia základných práv   a   slobôd   musia rovnako platiť pre všetky prípady,   ktoré   spĺňajú ustanovené podmienky.

Rovnosť účastníkov v konaní neznamená iba rovné postavenie, t.j. možnosť využitia všetkých práv účastníkmi konania v tom istom konaní.

Táto ústavná zásada znamená, že vo všetkých vecne rovnakých prípadoch sa bude k účastníkom konania pristupovať rovnako.

Navrhovateľ   sa   v   uvedenej   otázke   odvoláva   na   nález   ústavného   súdu č. 286/1996 Z. z. z 28. 8. 1996 (údaj je nesprávny, správny dátum je 12. 9. 1996).

Zo zásady rovnosti vyplýva i právo účastníka, aby o jeho veci rozhodol (či už kladne   alebo   záporne)   kompetentný   subjekt   (čl.   47   ods.   2   ústavy),   a   ak   je kompetencia rozdelená medzi viaceré subjekty, aby takéto rozdelenie kompetencií spĺňalo ústavnú zásadu zakotvenú v čl. 13 ods. 3 ústavy. Prenesenie kompetencie podľa názoru generálneho prokurátora v konečnom dôsledku narušuje ústavnú zásadu rovnosti   účastníkov   (čl.   47   ods. 3   ústavy)   aj   preto,   lebo   v   situácii,   keď   právny poriadok ani príkladmo neustanovuje podmienky pre udelenie, či neudelenie milosti (teda pre posúdenie opodstatnenosti žiadosti o milosť), každý kompetentný subjekt rozhoduje na základe svojej vnútornej úvahy a vlastného presvedčenia. Samotná táto skutočnosť   so   zreteľom   na   rôznosť   a   počet   kompetentných   subjektov   predurčuje nerovnaké pristupovanie k účastníkom konania a ich žiadostiam.

Podľa názoru navrhovateľa všetky vyššie uvedené úvahy sa v plnom rozsahu vzťahujú   na   konanie   o   žiadosti   o   milosť.   V   prípade,   že   bude   žiadosť   o   milosť považovať za bezdôvodnú v zmysle § 367 Trestného poriadku a na jeho základe vydaného   rozhodnutia   prezidenta   republiky   z   3.   mája   1993,   má   právo   žiadosť zamietnuť   vždy   prezident   republiky,   ale   s   výnimkami   ním   určenými   taktiež   aj generálny   prokurátor   alebo   minister   spravodlivosti.   V   prípade,   že   generálny prokurátor   alebo   minister   spravodlivosti   v   rozsahu   svojho   oprávnenia   zvážia,   že žiadosť nie je bezdôvodná, nemôžu jej vyhovieť, ale túto predkladajú na rozhodnutie prezidentovi republiky, ktorý žiadosť opätovne posúdi a rozhodne o nej nezávisle na názore generálneho prokurátora alebo ministra spravodlivosti. V žiadnom právnom predpise nie je pritom vymedzený pojem „bezdôvodná žiadosť o milosť“.

V konaní o žiadosti o milosť teda kladné rozhodnutie o udelení milosti, zákon v súlade   s   ústavou   zveruje   výlučne   prezidentovi   Slovenskej   republiky.   Záporné rozhodnutie,   ktorým   sa   bezdôvodná   žiadosť   o   milosť   zamieta,   zákon   v rozpore s ústavou   zveruje   však   aj   generálnemu   prokurátorovi   a   ministrovi   spravodlivosti. Obidve   rozhodnutia   majú   závažné   dôsledky   na   účastníka,   ktorého   sa   týkajú.   V prípade   rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadosti   toto   môže   byť   vydané   bez   možnosti participácie ústavou výlučne určeného subjektu na rozhodovanie v tejto veci.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   je   ustanovenie   §   366   ods.   2 a ustanovenie § 367 Trestného poriadku v rozpore s čl. 1 a čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 102 písm. i) ústavy.

Ako dôkazy generálny prokurátor uvádza:

- Ústavu Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.,

-   Zákon   č.   141/1961   Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v   znení neskorších predpisov,

- Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 3. mája 1993, ktorým splnomocnil generálneho   prokurátora   SR a   ministra   spravodlivosti   SR,   aby   v   rozsahu   svojich právomocí vykonávali konanie týkajúce sa žiadosti o milosť a bezdôvodné žiadosti zamietali.

Obsah vyjadrenia prezidenta Slovenskej republiky

k návrhu generálneho prokurátora

Prezident republiky na výzvu predsedu ústavného súdu predložil vyjadrenie, podľa   ktorého   §   366 ods.   2   a   §   367 Trestného   poriadku   sú   v   súlade   s Ústavou Slovenskej republiky, vrátane jej čl. 1 a čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 102 písm. i).

Podľa   názoru   prezidenta   republiky   je   nepochybné,   že   ustanovenie   čl.   102 písm. i) ústavy dáva právo udeľovať milosť iba prezidentovi republiky, a že túto, ústavou   zverenú   výlučnú   kompetenciu,   nie   je   možné   zákonom   delegovať   na   iný orgán   (čl.   1, čl. 2 ods.   2 ústavy).   Citované   ustanovenia   Trestného   poriadku   však kompetenciu udeľovať milosť nedelegujú.

Na základe ustanovení § 366 ods. 2 a § 367 Trestného poriadku a rozhodnutia prezidenta z 3. mája 1993 nie je generálny prokurátor ani minister spravodlivosti podľa názoru prezidenta oprávnený udeliť milosť, ale iba vykonať potrebné úkony a bezdôvodnú žiadosť zamietnuť.

O delegáciu by podľa jeho názoru išlo vtedy, ak by generálny prokurátor, resp. minister spravodlivosti, mohol nielen bezdôvodnú žiadosť zamietnuť, ale aj žiadosť, ktorú považuje za dôvodnú, vybaviť kladne, t.j. milosť udeliť.

K názoru generálneho prokurátora, že rozhodovanie je výrazom kompetencie ako celku, t.j. rozhodovaním pozitívnym aj negatívnym uviedol, že takýto postup by vyžadoval splnenie dvoch podmienok a to:a)   aby   Trestný   poriadok   výslovne   neoprávňoval   generálneho   prokurátora,   resp. ministra spravodlivosti iba na negatívne rozhodnutia,b)   ak by ústava dávala žiadateľovi nárok, aby mu bola udelená milosť, ak spĺňa ustanovené predpoklady.

V danom prípade nie je splnená ani jedna z týchto dvoch podmienok.

Na   základe   oprávnenia   daného   ustanovením   čl.   102 písm.   i) ústavy,   môže prezident   republiky   rozhodnúť   pozitívne   i   negatívne,   pričom   jeho   postup   ústava bližšie   nekonkretizuje   a   ani   Trestný   poriadok   ho neupravuje.   Jediné   ustanovenie, ktoré   prezidenta   republiky   zaväzuje,   je   obsiahnuté   v   jeho   sľube   zachovávať   i obhajovať ústavu a ostatné zákony a konať v záujme občanov.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   prezident   republiky   môže   v   konkrétnej   veci rozhodnúť pozitívne aj negatívne. Ak rozhodne pozitívne, rozhoduje podľa čl. 102 písm. i) ústavy. Ak rozhodne negatívne, nerozhoduje formálne podľa čl. 102 písm. i) ústavy ale tak, že svoju ústavnú právomoc nevyužije.

Naproti tomu generálny prokurátor, resp. minister spravodlivosti, môže podľa ustanovenia § 366 ods. 2 Tr. por. rozhodnúť iba negatívne. Z ústavy ani z Trestného poriadku nevyplýva žiadateľovi nárok na pozitívne rozhodnutie prezidenta republiky. Ak podľa čl. 102 písm. i) ústavy prezident republiky môže, ale nemusí, udeliť milosť, nie je splnená ani jedna z dvoch súčasne potrebných podmienok na to, aby sa výlučná kompetencia   rozhodnúť   pozitívne   považovala   súčasne   aj za   výlučnú   kompetenciu rozhodnúť negatívne.

Rovnaký záver vyplýva aj z gramatického výkladu čl. 102 písm. i) ústavy.

Ak by citované ustanovenie zakladalo nielen výlučnú pozitívnu, ale aj výlučnú negatívnu   kompetenciu, muselo   by   byť formulované   tak,   že   prezident   „rozhoduje o žiadostiach o milosť“. Taká formulácia v ustanovení čl. 102 písm. i) ústavy nie je.

Konštatuje, že Kancelária   prezidenta   má len   obmedzené právomoci ako vo veci postupovať, pretože nie je ústredným orgánom štátnej správy.

V historickom vývoji trestného práva na našom území poukazuje prezident na to,   že   obdobné   ustanovenia   § 366 ods.   2 a   § 367 súčasného   Trestného   poriadku obsahovali všetky trestnoprávne zákony platné u nás od r. 1918. Líšili sa iba v tom, ktorý orgán na zamietanie nedôvodných žiadostí splnomocňovali. Odvoláva sa na prácu E. Sobotu a kol. „Československý prezident republiky“, Praha 1934, str. 434, 436.

Obdobné   právne   úpravy   platia   aj   v   iných   štátoch.   Z   uvedeného   dospel k záveru,   že   ustanovenia   §   366 ods.   2   a   §   367   Trestného   poriadku   sú   v   súlade s ustanoveniami čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. i) ústavy.

Citované ustanovenia Trestného poriadku sú v súlade aj s ustanoveniami čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, pričom nemožno považovať za porušenie rovnosti skutočnosť, že na negatívne posúdenie veci sú splnomocnené dva subjekty, ani to, že podmienky udelenia alebo neudelenia milosti nie sú vymedzené.

Dva orgány majú určite lepšie predpoklady na súladné posudzovanie toho, či ide o bezdôvodnú žiadosť, ako napr. iné orgány štátnej správy vo veciach sociálnych.Okrem   toho   postup   generálneho   prokurátora   a   ministra   spravodlivosti zjednocuje   rozhodovanie   prezidenta   republiky   jednak   vo   veciach,   ktoré   oni nepovažujú   za   bezdôvodné,   jednak   vo   veciach,   v   ktorých   si   prezident   republiky rozhodovanie vyhradil.

Obsah vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

k   návrhu generálneho prokurátora

Predseda   ústavného   súdu   vyžiadal   k veci   stanovisko   predsedu   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v   stanovisku   uviedol,   že   právo   prezidenta republiky udeľovať milosť v zmysle ustanovenia § 366 ods. 1 Tr. por. je zakotvené v čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky.

Toto oprávnenie umožňuje prezidentovi republiky:a) odpúšťať a zmierňovať tresty uložené súdom (agraciácia),b) nariaďovať, aby sa trestné konanie nezačalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo (abolícia),c) zahladzovať tresty, resp. odsúdenie (rehabilitácia).

Milosť v širšom slova zmysle môže prezident udeliť buď individuálnym aktom na   podklade   žiadosti,   ale   aj   bez   žiadosti   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   osobe,   alebo hromadným aktom, tzv. amnestiou (ustanovenie § 368 Tr. por.), ktorá sa vzťahuje na bližšie   neurčený   okruh   odsúdených,   resp.   obvinených   osôb   vymedzený   spravidla druhom trestu, jeho dĺžkou, zavinením pri trestnom čine a pod.

Rovnako   pri   individuálnom,   ako   i   pri   hromadnom   akte   ide   vždy   o kladné rozhodnutia. Túto právomoc prezident republiky nemôže delegovať na iný orgán.

Podľa čl. 101 ods. 1 ústavy hlavou Slovenskej republiky je prezident. Tento článok   zakotvil   v   ústave   dominantné   postavenie   prezidenta   medzi   ústavnými činiteľmi.

To   nepochybne   znamená,   podľa   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   že   prezident   republiky   je   oprávnený   zmocniť   iný   štátny   orgán   na vykonanie   čiastkových   alebo   úplných   úkonov   súvisiacich   s   výkonom   právomocí prezidenta, ktoré vyplývajú z rozsahu uvedeného v čl. 102 písm. a) až r) ústavy, ale len tam, kde je osoba prezidenta zastupiteľná.

Konanie o žiadosti o individuálnu milosť môže prezident vykonať celé sám, alebo môže podľa svojej úvahy doplniť predchádzajúce výsledky prešetrenia, ktoré vykonal minister spravodlivosti, resp. generálny prokurátor (podľa ustanovenia § 366 ods. 2 Tr. por.).

Pokiaľ   výsledky   prešetrovania   zabezpečené   ministrom   spravodlivosti   alebo generálnym prokurátorom nasvedčujú možnosti žiadosti vyhovieť, musí byť takáto žiadosť aj s príslušným materiálom predložená prezidentovi.

Ustanovenia § 366 ods. 2 a § 367 Tr. por. nemôžu byť v rozpore s čl. 102 písm. i) ústavy, pretože tieto ustanovenia Trestného poriadku neumožňujú ministrovi spravodlivosti   alebo   generálnemu   prokurátorovi   ani   sčasti   vykonať   právomoci   v tomto článku predpokladané.

V tejto súvislosti predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje na to, že prezident republiky vyhlási amnestiu a rozhodnutie o účasti a miera účasti je na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (veta prvá § 368 Tr. por.). Rozhodnutie súdu, v tomto   prípade   z   úradnej   povinnosti,   je   vždy   rozhodnutím   deklaratívnym   a   nie konštitutívnym,   pričom   súd   negatívne   rozhodnutia   nevydáva,   a   to   ani   na   návrh. Fakticky aj v tomto prípade vôľu prezidenta realizuje iný orgán, a to orgán súdnej moci na základe   zmocnenia   zákonom. Podotýka,   že ústava   v čl.   102 písm. i) ani v žiadnom inom článku expressis verbis neurčuje, že prezident republiky musí sám nezastupiteľne bezdôvodnú žiadosť o udelenie individuálnej milosti zamietnuť.

Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   dospel   k   názoru,   že prezident   republiky   oprávnene   preniesol   právomoc   týkajúcu   sa   udelenia individuálnej   milosti   na   ministra   spravodlivosti   a generálneho   prokurátora,   a   to Rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 3. mája 1993.

Argumentáciu   generálneho   prokurátora,   že   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   má účastník na základe zásady rovnosti právo, aby o jeho veci rozhodol kompetentný subjekt,   nemá   podľa   predsedu   najvyššieho   súdu   logické   opodstatnenie,   lebo   pri splnomocnení iného štátneho orgánu časťou právomoci prezidenta vykonáva práve tento orgán vôľu prezidenta, teda kompetentného subjektu.

Predložený návrh generálneho prokurátora na začatie konania pred ústavným súdom   predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nepovažoval   teda   za dôvodný.

II.

Podľa   čl.   102   písm.   i)   ústavy   „prezident   udeľuje   amnestiu,   odpúšťa a zmierňuje   tresty   uložené   trestnými   súdmi   a   nariaďuje,   aby   sa   trestné   konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládza tresty“.

Podľa   ustanovenia   §   367 ods.   2   Trestného   poriadku:   „Prezident   republiky určuje, v ktorých prípadoch môže generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti konania o žiadosti o milosť vykonať a bezdôvodné žiadosti zamietnuť.“.

Podľa ustanovenia § 367 Trestného poriadku, nazvaného „konanie o udelení milosti“,   v   prípadoch   uvedených   v   §   366   ods.   2   Trestného   poriadku   vykonáva konanie a bezdôvodnú žiadosť zamieta:a)   pred   podaním   obžaloby   generálny   prokurátor,   ktorý   môže   tiež   nariadiť,   že   sa trestné   stíhanie zatiaľ nezačne, alebo sa v začatom trestnom stíhaní nepokračuje a obvinený   sa   prepustí   z   väzby,   a   to   až   do   času,   keď   bude   žiadosť   o   milosť vybavená,b) po   podaní   obžaloby   minister   spravodlivosti,   ktorý   môže   tiež   nariadiť,   aby   sa   v trestnom konaní zatiaľ nepokračovalo a obvinený sa prepustí z väzby, alebo   výkon   trestu   sa   odloží   alebo   preruší,   a   to   až   do   času,   keď   bude   žiadosť o milosť   vybavená.

Rozhodnutím   zo   dňa   3.   mája   1993   prezident   republiky   splnomocnil generálneho prokurátora a ministra spravodlivosti, aby v rozsahu svojich právomocí vykonávali konanie týkajúce sa žiadosti o milosť a bezdôvodné žiadosti zamietali s výnimkou:1/ žiadosti páchateľov trestných činov podľa prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona,   trestných   činov   genocídy,   podpory   a   propagácie   hnutí   smerujúcich k potláčaniu práv   a slobôd občanov a   tých   trestných   činov, o ktorých   v prvom stupni rozhoduje vyšší vojenský súd;2/ žiadosti páchateľov stíhaných pre trestný čin, za ktorý možno podľa osobitnej časti Trestného zákona uložiť výnimočný trest a páchateľom, ktorým bol právoplatne uložený trest odňatia slobody na doživotie;3/ žiadosti matiek, ktoré sa starajú najmenej o tri deti mladšie ako pätnásť rokov;4/ žiadosti osôb trpiacich na nevyliečiteľnú chorobu bezprostredne ohrozujúcu život;5/ ďalších žiadostí o milosť, u ktorých si v jednotlivých prípadoch rozhodnutie   vyhradil.

Toto   rozhodnutie,   podľa   názoru   ústavného   súdu,   predstavuje   prenesenie výlučnej právomoci prezidenta republiky na ministra spravodlivosti a generálneho prokurátora, ktorým umožňuje po zabezpečení podkladov rozhodnúť negatívne, t.j. bezdôvodnú žiadosť zamietnuť. Toto rozhodnutie, keďže umožňuje nielen zabezpečiť podklady a ich vyhodnotenie, ale aj prijať negatívne rozhodnutie vo veci, prekračuje rámec   vzájomnej   pomoci   a   súčinnosti   s   generálnym   prokurátorom   a   ministrom spravodlivosti.   Ako   uviedol   ústavný   súd   vo   veci   I.   ÚS   7/96:   „Ústavná   zásada spolupráce jednotlivých zložiek výkonnej moci Slovenskej republiky preto stanovuje záväzok ich spolupôsobenia pri výkone ústavných právomocí, pokiaľ ich uplatnenie jednou z nich je predpokladom (nevyhnutnou podmienkou) pre uplatnenie ústavnej právomoci druhej z nich alebo pre reálne naplnenie jej obsahu.“.

Možnosť   rozhodovania,   aj   keď   len   v   negatívnom   vyjadrení,   nemožno považovať za spolupôsobenie pri realizácii kompetencií, ale za rozhodovanie a tým za zásah do výlučnej ústavnej kompetencie iného štátneho orgánu.

Ako uviedol ústavný súd už vo svojom rozhodnutí z 31. októbra 1996 vo veci I. ÚS   61/96:   „Pokiaľ   ide   o   konanie   prezidenta   Slovenskej   republiky   o žiadosti o udelenie   milosti,   toto   netvorí   predmet   osobitnej   ústavnej   úpravy   (odlišnej   od samotného čl. 102 písm. i) ústavy) a ani zákonnej úpravy. Hoci štvrtá časť Trestného poriadku (Niektoré úkony súvisiace s trestným konaním) vo svojej dvadsiatej druhej hlave (Udelenie a použitie amnestie) pod ustanovením svojho § 366 hovorí o udelení milosti, neupravuje samotný postup prezidenta Slovenskej republiky v tom konaní o udelení milosti, uskutočnenie ktorého si vyhradil. Postup prezidenta republiky pri udelení milosti neupravuje ani žiadne ďalšie ustanovenie Trestného poriadku.“.

Prezident   republiky   je   štátny   orgán,   a   to   orgán   výkonnej   moci.   Ústava konkrétnym rozdelením právomocí a kompetencie medzi vládu a prezidenta vyjadrila vnútorné rozdelenie moci v rámci výkonnej moci.

Nemožno   súhlasiť   s   názorom   navrhovateľa,   ktorý   postup   pri   vybavovaní žiadosti o milosť porovnáva s postupom pri trestnom konaní. Konanie o milosti nie je súčasťou   trestného konania.   Trestný   poriadok   na túto skutočnosť reaguje, keď vo svojom členení tento postup charakterizuje ako „niektoré úkony súvisiace s trestným konaním“. Trestný poriadok ukladá povinnosť orgánom činným v trestnom konaní, včítane   súdu,   vo   veci   konať   a   rozhodnúť.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   sú povinné, či už ide o vyšetrovateľa, prokurátora alebo predsedu senátu, vo veci osobne konať a prijať i rozhodnutie.   Tento   postup je však   rozdielny   od práva   prezidenta republiky udeľovať milosť podľa čl. 102 písm. i) ústavy.

Právo   prezidenta   republiky   udeľovať   amnestiu,   zmierňovať   tresty   uložené súdmi   a nariaďovať,   aby   sa   trestné   konanie   nezačínalo,   alebo   aby   sa   v   ňom nepokračovalo,   a zahladzovať   tresty   bolo   tradične   označované   za   osobné a neprenosné   právo   prezidenta.   To znamená, že   ak   funkciu prezidenta,   resp.   úrad prezidenta nevykonával prezident, toto právo zaniklo.

Podľa čl. 105 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v prípade, ak prezident nie je   zvolený,   alebo   ak   sa   funkcia   prezidenta   uvoľní   a   ešte   nie   je   zvolený   nový prezident,   alebo   ak   bol   zvolený   nový   prezident,   ale   ešte   nezložil   sľub, alebo   ak prezident   nemôže   svoju   funkciu   vykonávať   pre   závažné   dôvody,   výkon   funkcie podľa   čl.   102 písm.   i)   ústavy   prináleží   vláde   Slovenskej   republiky.   Udeľovanie milosti   prezidentom   je   ústavou   umožneným   vstupom   prezidenta   republiky,   ako orgánu výkonnej moci do moci súdnej, ale aj do sféry činnosti orgánov prípravného konania.

Konanie   o   udelení   milosti   nepredstavuje   ďalší   stupeň   trestného   konania, pretože   v   druhom   stupni   nastupujú opravné   prostriedky.   Trestný   proces   pozná   aj mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   smerujú   k   minimalizácii   chybných (nezákonných) rozhodnutí.

Prezident republiky ako štátny orgán môže v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a to   i   vo   veciach   podľa   čl.   102   písm.   i)   ústavy.   Toto   právo   prezidenta,   podľa citovaného článku, je osobné a nie je možno delegovať ho na iné orgány štátu. Právo rozhodovať o udelení alebo neudelení milosti je výlučným oprávnením hlavy štátu.

Rozhodovanie   o   žiadosti   o   milosť   nepredstavuje   ďalší   stupeň   trestného konania.   Milosť   je autonómnou od   trestného   konania,   jeho priebehu a výsledkov, nezávislou ústavnou inštitúciou. Na výkon práva milosti sa viažu iné hodnoty, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie vo veci samej na súde. Táto skutočnosť je základom presvedčenia, že vedľa práva (kritérií spravodlivosti viny a trestu atď.) existujú ešte iné hodnoty, ktoré   sa môžu niekedy uplatniť aj v rozpore s obsahom formálneho právneho poriadku. Udeľovanie milosti sa nesmie stať pravidlom, pretože by išlo o zrušenie alebo zmenu zákona, ktorá zmena prináleží moci zákonodarnej. Udeľovanie milosti nie je súčasťou základných práv a slobôd a nejde ani o právny inštitút, na ktorý by si občan Slovenskej republiky mohol nárokovať.

Keďže občan dôveruje v uplatnenie vyšších hodnôt, dôveruje hlave Slovenskej republiky, tak sa na ňu obracia v očakávaní jej pozitívneho rozhodnutia.

Ustanovenia § 366 ods. 2 a § 367 Tr. por. umožňujú v konaní o milosti vstup do tohoto procesu ďalším orgánom, a to predstaviteľom iného orgánu výkonnej moci a orgánu prokuratúry.

Podľa názoru ústavného súdu takýto postup umožňuje aj dvojaké, diametrálne rozdielne   rozhodnutie.   V   prípade,   keď   minister   spravodlivosti   alebo   generálny prokurátor   zamietne   žiadosť   ako   bezdôvodnú,   môže   následne   prezident   republiky podľa svojej voľnej úvahy milosť udeliť.

V danom prípade nastáva situácia, že minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor vykonáva celé konanie o zistení splnenia podmienok na udelenie milosti a negatívne rozhodne o žiadosti samotnej.

Závažným zásahom do trestného konania je možnosť ministra spravodlivosti, ako orgánu štátnej správy súdov, nariadiť po podaní obžaloby, aby sa v trestnom konaní zatiaľ nepokračovalo a obvinený sa prepustí z väzby, a to až do času, keď bude žiadosť o milosť vybavená. Tým principiálne vstupuje do pôsobnosti súdnej moci. To isté sa týka možnosti ministra spravodlivosti odložiť výkon trestu alebo tento výkon prerušiť, a to až do času vybavenia žiadosti o milosť.

Vychádzajúc z čl. 102 písm. i) ústavy nemožno dospieť k názoru, že prezident republiky je oprávnený rozhodovať len kladne: „udeľuje amnestiu, zmierňuje tresty, nariaďuje,   aby   sa   trestné   stíhanie   nezačalo,   alebo   aby   sa   v ňom   nepokračovalo, a zahládza tresty...“. Z logického, vecného i gramatického výkladu vychádza záver, že aj v prípade udelenia amnestie ide o rozhodovanie štátneho orgánu, ktoré môže byť   kladné   alebo   záporné.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   súčasťou   a   výsledkom rozhodovacej   činnosti   prezidenta   republiky   je   jeho   právo   rozhodovať   o   udelení milosti tak kladne, ako aj záporne. Právo prezidenta rozhodovať kladne aj záporne o žiadosti o milosť, podľa názoru ústavného súdu, nemožno delegovať na iný štátny orgán. Za také delegovanie právomoci ústavný súd považuje rozhodnutie prezidenta zo   dňa   3.   mája   1993,   ktorým   umožnil   ministrovi   spravodlivosti   a   generálnemu prokurátorovi bezdôvodné žiadosti o milosť zamietať. Tým im umožnil vo veciach konania o milosť negatívne rozhodnúť.

Postup prezidenta   a   na   základe   jeho rozhodnutia   aj ministra   spravodlivosti a generálneho prokurátora v konaní o žiadosti o milosť možno rozdeliť na dve časti. Prvá časť obsahuje prípravu a zabezpečenie podkladov na rozhodovanie. V druhej časti sa tieto podklady vyhodnocujú a rozhoduje sa buď kladne alebo záporne.

Ústavný súd už v roku 1995 v rozhodnutí č. PL. ÚS 22/95 vyslovil právny názor,   že   právomoc   prezidenta   republiky   upravená   v čl.   102   písm.   i)   ústavy   je viazaná na osobu prezidenta a tento svoju právomoc nesmie delegovať na iný orgán.

Vychádzajúc z tohoto právneho názoru ústavného súdu, teda ak právna norma nižšej právnej sily umožňuje takéto delegovanie, taký zákon nie je v súlade s čl. 102 písm. i) v spojení s čl.   2 ods.   2 ústavy,   pokiaľ   umožňuje negatívne   rozhodovanie o milosti. Len v prípade, že by ústava výslovne umožňovala prezidentovi republiky svoju právomoc delegovať na iný subjekt, táto právomoc by mohla byť delegovaná príslušnému subjektu aby mala ústavné opodstatnenie.

Ústavný text čl. 102 písm. i) takúto delegáciu neumožňuje. Z tohoto dôvodu ustanovenie   §   366   ods.   2   Trestného   poriadku   nie   je   v súlade   s čl.   102   písm.   i) v spojení   s čl.   2   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie   §   367   Trestného   poriadku   nie   je   v súlade   s čl.   102   písm.   i) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy z toho dôvodu, že umožňuje delegovanie právomoci prezidenta na iný orgán, ktorý   tak vstupuje do rozhodovacej činnosti iného orgánu. Na druhej strane sa ústavný súd nestotožnil   s názorom navrhovateľa, ktorý videl   v citovaných ustanoveniach   Trestného poriadku   i porušovanie   čl. 12 ods.   1 ústavy   a   čl.   13 ods.   3 ústavy.   Napokon   porušenia   ústavy   ani   bližšie   na   ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa nekonkretizoval.

Citované ustanovenie, podľa názoru ústavného súdu, treba chápať v súvislosti s ods. 2 toho istého článku, podľa ktorého „medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom“.

Zákonné obmedzenia, ktoré má uvedený článok na mysli, musia platiť rovnako na všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, avšak musí ísť o zákonné obmedzenia základných práv a slobôd. Keďže žiadosť o milosť základným právom nie je, nemožno v požadovanej súvislosti o porušení tohoto článku uvažovať.

Aj ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy sa vzťahuje na základné práva a slobody. Jeho konkretizáciou sú však už samotné ustanovenia ústavy, osobitne čl. 46 ods. 1 a navrhovateľom citovaný čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rovnosť   účastníkov   v konaní   neznamená   iba rovné postavenie, t.j. rovnosť i možnosť využitia práva účastníkmi konania v tom istom konaní. Táto ústavná zásada znamená i to, že vo všetkých vecne rovnakých prípadoch sa bude k účastníkovi konania pristupovať rovnako. Uvedený názor zaujal ústavný súd v náleze publikovanom pod č. 286 zo dňa 12. 9. 1996.

Prezident   republiky   v   časti   delegoval   právomoc   na   ministra   spravodlivosti i generálneho prokurátora. Tieto orgány v rozsahu svojich právomocí mali vykonávať konanie týkajúce sa žiadosti o milosť a bezdôvodné žiadosti zamietať. Táto samotná skutočnosť nemôže byť dôvodom na nesúlad s čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že sa toto splnomocnenie vzťahuje rovnako na všetky žiadosti o milosť, a teda nevylučuje žiadnu   skupinu   účastníkov   z tohoto   postupu.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd vyhovel len tej časti návrhu navrhovateľa, v ktorej požadoval vyslovenie nesúladu s čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. i) ústavy.

Nemožno akceptovať   názor navrhovateľa,   že   ide   o porušenie   čl.   1 ústavy, podľa   ktorého   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický   a   právny   štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Porušenie citovaného článku malo by prichádzať do úvahy najmä vtedy, ak nejestvujú konkrétnejšie ustanovenia ústavy, ktorých porušenia sa možno dovolať. Pri absencii týchto ustanovení je možnosť skúmať obsah pojmov demokratický a právny štát. Podľa názoru ústavného súdu takýto právny stav nenastal, a preto ani v tomto bode návrhu nevyhovel.

V ostatných častiach návrhu nesúlad nezistil a návrhu nevyhovel.

Neplatnosť ustanovenia § 366 ods. 2 a ustanovenia § 367 zákona č. 141/1961 Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov vzniká   v   zmysle   čl.   152   ods.   2   ústavy   deväťdesiatym   dňom   po   uverejnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

P   o   u   č   e   n   i   e : Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný prostriedok.  

Vyhlásené v Košiciach 30. júna 1998