znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 8/2013-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   5.   júna   2013 predbežne prerokoval návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej A., s. r. o., B., na začatie konania o súlade zákona č. 114/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 31, čl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. P o z a s t a v u j e   účinnosť zákona č. 114/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. mája 2013 doručený návrh 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania o súlade zákona č. 114/2013 Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 114/2013 Z. z.“ alebo „napadnutý zákon“), s čl. 1 ods. 1, čl. 31, čl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..

B. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy v spojení s § 38 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) pozastavil   účinnosť   zákona č. 114/2013   Z.   z.   s odôvodnením,   že „Zákon   priamo   porušuje   základné   právo na spravodlivé súdne konanie a nestranného a zákonného sudcu. Zákon porušuje právo na nestranného sudcu v spojení s princípom právneho štátu tak, že umožňuje negovať už právoplatné rozhodnutia o vylúčení sudcov v konkrétnych konaniach na ústavnom súde.“.

C. Navrhovatelia sa domáhali aj toho, aby ústavný súd prerokoval predmetný návrh na začatie konania o súlade zákona č. 114/2013 Z. z. prednostne, v zmysle § 26 zákona o ústavnom súde, pretože: „Vec, ktorej sa predmetný návrh týka je mimoriadne naliehavá s ohľadom na vážnosť porušenia základných princípov právneho a demokratického štátu v spojení so základným právom na spravodlivé súdne konanie a právom na nestranného a zákonného   sudcu.   Navrhujeme,   aby   bol   návrh   v   zmysle   §   26   ZoÚS   prerokovaný prednostne   osobitne   z   toho   dôvodu,   že   zákon   spätne   pôsobí   na   už   prebiehajúce   súdne konania na ústavnom súde s následkami negovania už právoplatných rozhodnutí o vylúčení sudcov z konania pre ich zaujatosť a možnosť jeho medzitýmneho uplatnenia preto ohrozuje základné   práva   a slobody.   Zákon   je   napádaný   v   celom   rozsahu   pre   závažné   ústavné námietky a je potrebné, aby tieto námietky boli vyriešené čím skôr.“

1. Skupina poslancov v úvode svojho návrhu uviedla:«Národná rada Slovenskej republiky schválila 30. apríla 2013 vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov. Predmetný zákon nadobudol platnosť vyhlásením v Zbierke zákonov dňa 21. mája 2013, pričom bol označený ako zákon č. 114/2013 Z. z. (ďalej aj len ako „zákon“). Účinnosť zákona je ku dňu vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Napádaný   zákon bol   prijatý v „super   rýchlom“   skrátenom   legislatívnom konaní. Skrátenie   legislatívneho   konania   bolo   uskutočnené   paradoxne   s   odkazom   na   hrozbu porušenia základných práv a slobôd. Avšak práve uplatnením zákona dôjde k hrubému porušeniu   základného   práva   na   nestranného   a   zákonného   sudcu   a   porušeniu   rovnosti zbraní v súdnom konaní.

Zákon napádame v celom rozsahu, pretože považujeme za protiústavné všetky jeho ustanovenia v jednotlivosti aj zákon ako celok.

Článok I bod 1 zákona sa týka rozhodovania o predpojatosti v pléne. Konkrétne sa jedná o nové znenie ustanovenia § 28 ods. 2 ZoÚS. V tomto ustanovení za protiústavnú považujeme druhú vetu, ktorá znie: „Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.“, pretože   Ústava   SR   neumožňuje   dať   predsedajúcemu   takúto   osobitnú   váhu   hlasu. Za protiústavnú považujeme tiež tretiu vetu, ktorá analogicky ako v „senátnej veci“ podľa nového   znenia   §   28   ods.   3   ZoÚS   zavádza   princíp   rovnakej   váhy   odmietnutého   sudcu a vylúčeného sudcu pre ďalšie konanie.

Článok I bod 2 zákona sa týka rozhodovania o predpojatosti v senáte. Konkrétne sa jedná o nové znenie ustanovenia § 28 ods. 3 ZoÚS. Práve toto ustanovenie najhrubšie zasahuje do práva na spravodlivé konanie, do práva na nestranného sudcu a zákonného sudcu   a   rovnosti   zbraní,   pretože   zavádza   princíp   rozhodovania   pôvodného   senátu   bez ohľadu na opodstatnenosť vznesených námietok.

Článok I bod 3 zákona sa týka situácie, kedy svoju predpojatosť namieta samotný sudca. Vzhľadom na nadväznosť uvedeného nového znenia § 28 ods. 4 ZoÚS na nové znenia § 28 ods. 2 až 3, namietame aj toto ustanovenie, pretože pri zrušení vyššie uvedených ustanovení by nemalo zmysel.

Článok   I   bod 4 zákona upravuje nové   prechodné ustanovenie § 79c   ZoÚS.   Ako priznáva   sám   predkladateľ   v   dôvodovej   správe   „Ide   o   právnu   úpravu,   ktorá   umožní aplikovať nové znenie § 28 a následne rozhodnúť vo veci samej v konaniach, ktoré ku dňu účinnosti zákona prebiehajú na ústavnom súde.“ Toto prechodné ustanovenie je hrubým porušením   princípu   zákazu   pravej   retroaktivity   vo   verejnom   práve,   osobitne   v   práve ústavnom   a   súčasne   je   prejavom   svojvoľného   zásahu   zákonodarcu   do   súdnej   moci. Tvorcovia zákona sa v citovanej dôvodovej správe ani netaja tým, že ide o zákon prijatý za účelom   zasiahnutia   do   konkrétneho   prebiehajúceho   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Je pritom všeobecne známe, že v súčasnosti pred ústavným súdom prebieha iba jedno takéto konanie, ktorým je konanie o sťažnosti zvoleného   kandidáta   na   generálneho   prokurátora   proti   postupu   prezidenta   pod   sp.   zn. Rvp 11/2013.

Článok II zákona upravuje moment účinnosti zákona, ktorým je vyhlásenie zákona v Zbierke zákonov. Predkladateľ v dôvodovej správe priznáva účelovosť zákona a doznáva tým   absenciu   všeobecnosti   právnej   úpravy,   ale   naopak   prijatie   zákona   pre   riešenie konkrétnej   kauzy:   „Vzhľadom   na   potrebu   urýchleného   zabezpečenia   riadneho   konania a rozhodovania   ústavného   súdu   (v   prípade   J.   Č.,   sp.   zn.   Rvp   11/2013   -   poznámka predkladateľov)   sa   navrhuje,   aby   zákon   nadobudol   účinnosť   v   čo   najskoršom   možnom termíne, t. j. dňom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.“(...)

Domnievame   sa,   že   zákon   je   v   celom   rozsahu   v   rozpore   s   ústavným   poriadkom Slovenskej   republiky   a   vznášame   ústavné   námietky   osobitne   pre   vážny   rozpor   zákona s princípmi   deľby   moci   a   zákazu   retroaktivity,   ktoré   sú   imanentnou   súčasťou   princípu právneho   štátu   obsiahnutom   v   čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR.   Z   dôvodu   vznesenia   vážnych ústavných   námietok   týkajúcich   sa   základných   znakov   demokratického   a   právneho   štátu v priamom   spojení   s   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   nestranného a zákonného sudcu žiadame o prednostné prerokovanie zákona a predbežné pozastavenie účinnosti zákona až do rozhodnutia o tomto návrhu vo veci samej.»

2. V ďalšej časti podania skupiny poslancov sú uvedené bližšie dôvody namietaného nesúladu zákona č. 114/2013 Z. z. „s ústavným poriadkom Slovenskej republiky“, pričom navrhovatelia rozvíjajú svoju argumentáciu najmä takto:

«2.1. Zákon nie je v súlade s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, princípom slobodnej súťaže politických síl podľa čl. 31 Ústavy SR a je v nesúlade s čl. 133 Ústavy SR z nasledovných dôvodov:

2.1.1. Porušenie zákazu retroaktivity, generality práva a princípu deľby moci Absencia retroaktivity a generalita práva patria medzi fundamentálne požiadavky právneho štátu (rule of law), ktorým ústavné súdnictvo trvale poskytuje ochranu. V prípade prijatého   zákona   došlo   k   porušeniu   oboch   uvedených   znakov   právneho   štátu,   ako   aj princípu deľby moci.

Základnú   námietku   vznášame   pre   nedovolenú   spätnú   účinnosť   zákona.   Zákon   sa vzťahuje aj na skutočnosti, ktoré nastali pred jeho účinnosťou a ktorých budúci právny význam nemohli v tom čase adresáti predvídať. Zákon súčasne porušil princíp deľby moci, nakoľko   zákonodarná   moc   zasiahla   do   súdnej   moci   tým,   že   zrušila   následok   jej právoplatného rozhodnutia (konkrétne rozhodnutia ústavného súdu v prípade kandidáta na generálneho prokurátora o zaujatosti dvoch členov senátu zo dňa 24. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 44/2013).

(...)   Zákonodarca   výslovne   v   prechodných   ustanoveniach   uviedol,   že   zákon   sa vzťahuje aj na prebiehajúce súdne konania bez toho, aby sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s účinkami právoplatných rozhodnutí súdu vydaných v týchto prebiehajúcich konaniach   pred   účinnosťou   zákona,   ktoré   môžu   byť   s   novým   zákonom   v   rozpore.   To znamená, že ak došlo už k vydaniu rozhodnutia v danom konaní o predpojatosti sudcu, na dané   rozhodnutie   sa   neprihliada.   Ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadania   sa s účinkami právoplatných rozhodnutí vydaných pred účinnosťou zákona môže byť jedine prechodné   ustanovenie   zákona,   ktorým   sa   zachovajú   účinky   vydaných   právoplatných rozhodnutí aj po účinnosti nového zákona. K zákazu retroaktivity sa ústavný súd vyjadril tiež   v   rozhodnutí   sp.   zn.   PL. ÚS   3/00:   „Problém   retroaktivity   sa   prekrýva   s   teóriou nadobudnutých práv (iura quaesita) alebo s ňou celkom splýva. Teória nadobudnutých práv spočíva   v   zdôvodnení   neprípustnosti   takej   situácie,   aby   práva,   ktoré   niekto   nadobudol podľa zákona, mu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou odňaté neskorším zákonom, t. j. aby so spätnou účinnosťou bol dodatočne v neprospech niekoho zmenený uzavretý právny stav,   resp.   dôvod vychádzajúci   z tohto právneho stavu.“ Aplikujúc toto   rozhodnutie na napádaný   zákon,   je   zjavné,   že   vo   verejne   známom   prípade   kandidáta   na   generálneho prokurátora, sa v dôsledku neskôr prijatej zákonnej úpravy (napádanej týmto návrhom) zmení   situácia   v jeho   neprospech.   Pretože   podľa   nového   znenia   zákona   by   sa   malo ignorovať predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o vylúčení dvoch sudcov pôvodného senátu pre predpojatosť, a práve títo, už raz právoplatne vylúčení sudcovia, by mali podľa novej právnej úpravy o veci tohto kandidáta rozhodovať. Politická účelovosť zákona sa prejavuje v tom, že zákon pôsobí retroaktívne a upravuje proces konania o námietkach, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté, aj pre prebiehajúce konania na ústavnom súde, teda   vrátane   konania   o sťažnosti   kandidáta   na   generálneho   prokurátora,   v   ktorom   je účastníkom aj prezident republiky.

Ako vyplýva z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/04, ústavný súd rozlišuje pravú a nepravú retroaktivitu(...)

Zákon hrubo porušuje zákaz pravej retroaktivity, pretože zasahuje už do individuálne právoplatne   rozhodnutých   vecí.   Zároveň   tým   narušuje   princíp   deľby   moci,   keďže v prípadoch, kedy už došlo k právoplatnému rozhodnutiu o vylúčení sudcov z rozhodovania, dochádza schváleným zákonom k zásahu zákonodarnej moci do právoplatného rozhodnutia orgánu súdnej moci, čo je v rozpore s princípmi právneho štátu. Konkrétne zákon neguje (mení) už existujúce právoplatné rozhodnutie ústavného súdu zo dňa 24. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 44/2013 o tom, že dvaja sudcovia (Brňák a Ľalík), ktorí by mali rozhodovať vo veci kandidáta na generálneho prokurátora, sú už právoplatne vylúčení rozhodnutím ústavného súdu pre zaujatosť. (...)

V právnom štáte je úlohou súdnej moci „strážiť“ zvyšné dve zložky štátnej moci (zákonodarnú   a   výkonnú)   a   nedovoliť   im   dopúšťať   sa   protiústavných   excesov.   Preto v právnom štáte je výsadou súdnej moci, že v spore medzi jednotlivcom a štátnou mocou má súdna   moc   „posledné   slovo“.   Fungovanie   právneho   štátu   závisí   od   dodržiavania spoločenskej   zmluvy   o   tom,   že   toto   „posledné   slovo“   súdnej   moci   bude   rešpektované zo strany   štátu   aj   jednotlivcov.   V   prebiehajúcom   spore   pred   ústavným   súdom   medzi jednotlivcom (nevymenovaný kandidát na generálneho prokurátora) a štátom (prezident) bolo   takýmto   „posledným   slovom“   aj   rozhodnutie   ústavného   súdu   II.   ÚS   44/2013 z 24. januára   2013   o   vylúčení   sudcov   Ľalíka   a   Brňáka   z   rozhodovania   v   tomto   spore. Prijatím zákona výkonná a zákonodarná moc toto „posledné slovo“ súdnej moci zrušili a uzurpovali si ho pre seba.

Prijatým   zákonom   sa   neprípustným   spôsobom   zasahuje   do   vzťahov   medzi jednotlivými zložkami moci, keď zákonodarný orgán pod rúškom generálnej úpravy mení konkrétne   súdne   rozhodnutie.   Nejde   pritom   o   neplánovaný   dôsledok   prijatej   právnej úpravy,   ale   tento   dôsledok   sa   javí   ako   hlavný   motív   prijatého   zákona,   čo   jednoznačne vyplýva   aj   z okolností   schvaľovania   zákona,   dôvodovej   správy   a   verejných   vyjadrení predkladateľa. Zákonodarná moc môže realizovať svoju normotvornú kompetenciu len v ústavných   medziach,   ktoré   v   danom   kontexte   predstavujú   obmedzenia   vyplývajúce   z princípu   deľby   moci,   v   rozpore   s   ktorými   je   právna   úprava   negujúca   či   meniaca právoplatné súdne rozhodnutie a to s plným vedomím zákonodarného orgánu. Aj keby sme pripustili   výnimku   z tohto   princípu,   tá   by   mohla   byť   odôvodnená   len   nápravou   krívd spôsobených súdnou mocou, čo v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže rozhodnutím o   vylúčení   predpojatých   sudcov   bola   naopak   poskytnutá   ochrana   ústavných   práv sťažovateľa.

K narušeniu rovnováhy medzi zákonodarnou a súdnou mocou v dôsledku prijatého zákona   dochádza   aj   tým,   že   v   konkrétnom   prípade,   kvôli   ktorému   bol   zákon   prijatý, zákonodarná moc fakticky retroaktívne odníma kompetenciu Ústavného súdu rozhodnúť o námietkach predpojatosti.

Z vyššie uvedeného vyplýva tiež námietka, že prijatý zákon sa prieči požiadavke generality   práva.   Normativita   či   všeobecnosť   zákonnej   regulácie   nie   je   samoúčelný imperatív,   ale   stojí   v   strede   právneho   štátu.   Podľa   Ústavného   súdu   Českej   republiky: „Argumenty   ve   prospěch   obecnosti   zákona   tudíž   jsou   dělba   moci,   rovnost   a   právo   na vlastního,   nezávislého   soudce   a   vyloučení   svévole   (libovůle)   pri   uskutečňování   veřejné moci.“ (Pl. ÚS 27/09).

(...)   V   prípade   prijatého   zákona   nejde   o   situáciu,   kedy   by   zákonná   regulácia používala   v rámci   svojej   formulácie   individuálne   znaky.   Po   formálnej   stránke   možno povedať,   že   zákon   obsahuje   reguláciu   pomocou   všeobecných   znakov.   Zmyslom   zákona, ktorý   je   zrejmý   z motívu   a   pohnútok   predstaviteľov   výkonnej   a   zákonodarnej   moci prezentovaných   pri   prijímaní   zákona   a   vyplýva   z   dôvodovej   správy,   je   však   dosiahnuť legislatívnym spôsobom zmenu pravidiel v konkrétnej prejednávanej veci na ústavnom súde. Hoci   teda   zákon   používa   druhové   znaky   na   vymedzenie   predmetu   svojej   regulácie, v skutočnosti   má   zákon   priamy a   individuálny dopad   na konkrétne   konanie   a základné práva a slobody účastníkov konkrétneho konania. Z diskusie pred prijatím zákona pritom nie je známy ani iný existujúci či historický prípad, na ktorý by sa mohol zákon vzťahovať. Z hľadiska formy ide síce v prípade zákona o normatívny právny akt, avšak z hľadiska efektu má povahu individuálneho právneho aktu priamo ovplyvňujúceho práva účastníkov predmetného jedného konkrétneho konania.

Nová zákonná úprava zavádza pravú retroaktivitu, pretože zasahuje do právnych vzťahov vzniknutých pred účinnosťou zákona, konkrétne do práva na nestranného sudcu a s tým súvisiaceho práva na spravodlivé súdne konanie. Zákon fakticky zrušuje už vydané rozhodnutia o vylúčení sudcov. Zákon namiesto toho, aby našiel riešenie pre zabezpečenie prístupu   k   spravodlivosti   nestranným   súdom   podľa   možností   daného   prípadu,   zaviedol riešenie, ktoré pre konkrétny prípad určuje zaujatých sudcov ako zákonných. (...)

2.1.2. Rozpor s čl. 133 Ústavy SR Zákon je tiež v rozpore s čl. 133 ústavy, pretože aplikácia zákona v praxi môže negovať (a aj by negovala) už v „námietkovej časti veci“ prijaté rozhodnutie ústavného súdu. (...)

Z obsahu zákona je zjavné, že legislatívna zmena cielene zasahuje do právoplatného skoršieho   rozhodnutia   ústavného   súdu   a   úplne   ruší   jeho   účinky.   Skutočnosť,   že   proti rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok   má   svoj   význam   aj v kontexte princípu deľby moci, ktorý je nevyhnutnou súčasťou právneho štátu.

Zákon sa fakticky stáva opravným prostriedkom prezidenta v danom verejne známom konaní   s   kandidátom   na   generálneho   prokurátora.   Tým,   že   prezident   zákon   podpísal, umožnil   ním   (a)   zrušiť   už   vydané   rozhodnutia   o   námietkach   protistrany   v   konaní   na ústavnom súde, (b) odňať vec senátu, ktorý bol vo veci zákonne ustanovený po vylúčení dvoch sudcov, a (c) nanovo určiť zákonný senát.

2.1.3.   Popretie   opozície   v   demokratickom   štáte   v   rámci   legislatívneho   procesu   - rozpor s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 31 Ústavy SR

Zákon popiera základné znaky demokratického a právneho štátu pri jeho prijímaní. Zákon mal byť predmetom riadnej odbornej, verejnej aj politickej diskusie. V situácii, kedy je sám prezident zaujatý vo vzťahu k obsahu a predmetu zákona, skrátenie legislatívneho konania bez riadneho opodstatnenia na absolútne minimum, fakticky na dva dni, jeden deň pre prerokovanie vládou a druhý deň pre prerokovanie parlamentom, je úplným popretím demokracie a právneho štátu, z dôvodu porušenia deľby moci, ignorovania miesta politickej opozície   pri   prerokovaní   návrhu   zákona,   ako   aj   vylúčenia   možnosti   vyjadrovania   sa poslancov   opozície   k   návrhu   zákona   v   rámci   legislatívneho   procesu.   Opozícia   nemala možnosť   náležite   uplatniť   svoje   názory   pre   vadný   legislatívny   proces,   dôsledkom   čoho nemohla slobodne prejaviť svoje výhrady, pripomienky k novej právnej úprave. (...) Ako vyplýva z nálezu ústavného súdu PL. ÚS 29/05 z 3. septembra 2008: „Ústavný súd...   upozorňuje   na   svoj   právny   názor   vyslovený   už   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PL. ÚS 48/03,   podľa   ktorého   „...   porušenie   noriem   ústavného   procesu   je   v   prípadoch hrubého   a   svojvoľného   nerešpektovania   pravidiel   zákonodarného   postupu   zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.“. Citovaný právny názor vychádza vo   všeobecnosti   zo   zákazu   svojvôle   v   postupe   orgánov   verejnej   moci   a   v   konkrétnych okolnostiach   schvaľovania   napadnutého   zákona   zo   zákazu   svojvôle   v   zákonodarnom procese ako princípu, ktorý treba podľa názoru ústavného súdu považovať za integrálnu súčasť princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy.“ (...)

Skrátené legislatívne konanie neumožnilo primeranú diskusiu v spoločnosti, ktorú si prijatie zákona s ohľadom na jeho obsah, vyžaduje. Zákon, ktorého predkladateľom bola v tomto prípade vláda Slovenskej republiky, nebol predmetom pripomienkového konania a nebol   prerokovaný   ani   v   Legislatívnej   rade   vlády   Slovenskej   republiky   tak,   ako   to predpisujú Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky. Následne bol vládny návrh zákona   prerokovaný   Národnou   radou   Slovenskej   republiky   na   návrh   vlády   v   rámci skráteného   legislatívneho   konania,   pre   ktoré   je   charakteristické,   že   v   ňom   neplatia procedurálne pravidlá schvaľovania zákonov tak,   ako v riadnom procese, čo umožňuje Národnej rade Slovenskej republiky skrátiť legislatívny proces z niekoľkých týždňov, či mesiacov na niekoľko hodín - to platí aj pre odbornú, či politickú diskusiu o návrhu zákona. Uplatňovanie skráteného legislatívneho konania podlieha splneniu zákonom ustanovených podmienok, ktorých splnenie v tomto prípade bolo len formálne definované. Významnou skutočnosťou je, že zákon upravuje oblasť, ktorá je predmetom „roztržky“ medzi koalíciou a opozíciou a týka sa spolitizovaného konania na ústavnom súde.

Domnievame   sa,   že   skrátené   legislatívne   konanie   nebolo   legitímne   ani   legálne. Nevyhnutnosť ochrany ľudských práv, konkrétne prístupu k súdu ako dôvod uvedený vládou pre   skrátené   legislatívne   konanie   neobstojí   v   tomto   prípade.   Skrátenie   legislatívneho konania   sa   môže   uplatniť   za   určitej   mimoriadnej   situácie.   Takáto   situácia   sa   „zrazu“ v apríli 2013 neobjavila, pretože verejne známy „patový“ prípad kandidáta na generálneho prokurátora, kde prezident je účastníkom konania, „stojí“ na ústavnom súde od 3. januára 2013. Naviac ústavný súd je a musí byť spôsobilý situáciu s „viacpočetnými námietkami voči sudcom ústavného súdu“ riešiť aj bez zmeny právnej úpravy. (...)

Podstatnou okolnosťou je, že prezident je účastníkom konania na ústavnom súde, ktorého sa zákon týka. Prezident s jeho oprávnením odmietnuť podpísať zákon a vrátiť ho parlamentu na ďalšie rokovanie nie je nezaujatý pri výkone svojej ústavnej kompetencie. V konkrétnom   prípade,   na   ktorý   sa   zákon   vzhľadom   na   jeho   retroaktívne   pôsobenie vzťahuje,   prezident   nie   je   nezaujatý   pri   výkone   svojej   právomoci,   nakoľko   sám   je účastníkom konania na ústavnom súde, v ktorom aj z dôvodu využitia námietok jeho osobou nastala patová situácia pre ďalšie konanie vo veci. (...)

Využitie   skráteného   legislatívneho   konania   pre   zavedenie   nového   pravidla do konkrétneho prípadu na ústavnom súde so spätnou účinnosťou, pričom v tomto prípade nová   právna   úprava   má   zrušiť   už   vydané   právoplatné   rozhodnutia,   to   sú   skutočnosti prejavujúce sa ako svojvôľa zákonodarcu a mali by byť spôsobilé pre svoju hrubosť vyústiť do rozporu zákona s ústavou.

2.2. Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s rovnosťou strán podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nadväzujúce porušenie čl. 134 ods. 4 Ústavy SR a čl. 131 ods. 1 Ústavy SR

2.2.1.   Porušenie   spravodlivého   súdneho   konania   v   spojení   s   porušením   princípu rovnosti zbraní a právom na nestranný súd v konaní na ústavnom súde

V konaniach pred ústavným súdom o individuálnych sťažnostiach je vždy účastníkom sťažovateľ a štát prostredníctvom niektorého zo svojich orgánov. Aj v konaní, do ktorého predmetná   novela   retroaktívne   zasahuje,   je   účastníkom   sťažovateľ   z   pohľadu   riadne zvoleného   kandidáta   na   funkciu   generálneho   prokurátora   a   prezident   ako   orgán   štátu. Jedným   z   podstatných   atribútov   spravodlivého   súdneho   konania   je   zásada   „rovnosti zbraní“   účastníkov konania.   Preto je   v   právnom   štáte neprípustné   a   pre spravodlivosť súdneho konania priam zničujúce, ak v priebehu konania štát, ktorý je jeho účastníkom, zneužije   svoju   zvrchovanú   zákonodarnú   moc   na   zvrátenie   doterajších   právoplatných rozhodnutí vydaných v tomto konaní a na zmenu pravidiel tohto konania v neprospech druhého (slabšieho) účastníka. Princíp rovnosti strán v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR(...) je potrebné rešpektovať aj v konaní pred ústavným súdom.

Konkrétne z pohľadu obsahu zákona nová právna úprava je v rozpore s ústavnou požiadavkou   rovnosti   zbraní   preto,   že   odníma   účinky,   ktoré   by   mala   mať   námietka zaujatosti   jednej   strany   sporu.   Zákon   umožňuje   druhej   strane,   či   už   v   „senátnej   veci“ v zmysle navrhovaného § 28 ods. 3 zákona alebo „plenárnej veci“ v zmysle navrhovaného § 28   ods.   2   zákona   podniknúť   legálne   kroky,   následkom   ktorých   bude   znemožnenie ústavnému   súdu   rozhodovať   o   podaných   námietkach.   Zákon   umožňuje   úplne   negovať význam a zmysel námietok zaujatosti, pričom toto faktické zrušenie námietok zavádza aj do prebiehajúcich konaní. Zákon vytvára pre prebiehajúce konania zásadne novú situáciu, pretože účastník konania pôvodne predvídal, že o jeho veci rozhodne nestranný súd. Avšak podľa   novej   právnej   úpravy   sa   námietkami   účastníka   už   súd   nebude   meritórne   vôbec venovať, ak nastane situácia, že po vznesených námietkach neostane „voľný senát“ pri rozhodovaní o senátnej veci alebo neostane dostatočné kvórum pre rozhodovanie v pléne, ak ide o „plenárnu vec“.

Zákon odníma ústavnému súdu oprávnenie obsiahnuté v § 28 ods. 1 ZoÚS, a to rozhodovať o odmietnutí sudcu pre predpojatosť. Zákon v navrhovanom § 28 ods. 2 a 3 ZoÚS v rozpore s predchádzajúcim odsekom, ale aj procesnými princípmi pripisuje rovnaké účinky vyhláseniu účastníka konania (hoci aj neodôvodnenému), že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť a súčasne rovnaké účinky rozhodnutiu ústavného súdu o tom, že niektorého sudcu vylučuje pre jeho predpojatosť.

Pre uplatnenie princípu nestranného sudcu je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal, čo do   obsahu   s   uplatnenými   námietkami   o   zaujatosti   sudcu.   Zákon   umožňuje,   aby v „senátnej veci“ v prípade, ak sú vznesené námietky zaujatosti voči sudcom ústavného súdu   v   takom   počte,   že   neostávajú   aspoň   traja   sudcovia   bez   vznesených   námietok, rozhoduje vo veci samej pôvodne určený senát bez vysporiadania sa s opodstatnenosťou uvedených námietok, a to dokonca aj v prípade, že tento pôvodne určený senát bol ešte pred prijatím zákona z rozhodovania právoplatne vylúčený. Zákon teda stavia na jednu úroveň oprávnené a odôvodnené námietky zaujatosti sudcu s neoprávnenými a neodôvodnenými námietkami,   pričom   znemožňuje   súdnemu   orgánu   sa   nimi   zaoberať.   Rovnaký   prístup   k vysporiadaniu sa s námietkami účastníka zavádza nová právna úprava pre rozhodovanie v pléne. Pre zamedzenie zneužitia inštitútu námietky zaujatosti je nevyhnutné, aby nebolo na prospech účastníka konania využívanie námietok, ktoré nemajú opodstatnenie. Zákon umožňuje, aby účastník konania namietol zaujatosť všetkých sudcov ústavného súdu bez opodstatnenia, a tým spôsobil, že prípadným námietkam druhého účastníka, sa už nebude súd venovať, ale automaticky vec ostane pôvodne určenému senátu, resp. žiaden sudca nebude vylúčený z pléna.

Nevyhnutnosť   riadneho   vysporiadania   sa   s   námietkami   zaujatosti   pre   uplatnenie spravodlivého procesu potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) v poslednom verejne známom prípade Harabin vs. Slovenská republika. Európsky súd konštatoval v danom prípade, že je potrebné, aby súd posúdil dôsledne všetky námietky a následne   tak   aj   vyhotovil   odôvodnenie   rozhodnutia   o   nich.   Všetky   pochybenia,   ktoré Slovenskej republike vytýka európsky súd v prípade Harabin vs. Slovenská republika, boli touto novelou povýšené na zákon namiesto toho, aby sa ich Slovenská republika vyvarovala. V predmetnom prípade sa ústavný súd odmietol zaoberať meritórne vznesenými námietkami z   dôvodu   zabezpečenia   prístupu   k   spravodlivosti.   Európsky   súd   výslovne   v   odôvodnení rozhodnutia poukázal na nesprávnosť daného postupu.

Následkom   prijatia   zákona   je   v   konkrétnom   prípade   kandidáta   na   generálneho prokuratúra skutočnosť, že legislatívnym zásahom prijatým v priebehu súdneho konania na ústavnom súde je vec odňatá sudcom, ktorým bola zákonným spôsobom pridelená, a ktorí neboli   právoplatne   vylúčení   pre   predpojatosť.   Súčasne   je   vec   pridelená   sudcom   už právoplatne vylúčeným. Pri veľkom počte námietok zaujatosti je pri možnosti výberu medzi právoplatne   vylúčenými   sudcami   a   sudcami   namietnutými,   ale   nevylúčenými,   potrebné uprednostniť vždy nevylúčených sudcov.

Podľa judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je ten sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce súdu,   pokiaľ mu vec nebola zákonným spôsobom odňatá (napríklad z dôvodu jeho vylúčenia pre predpojatosť) (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Takto ustanovenému zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nemožno vec odňať inak   ako   na   základe   ústavne   konformných   dôvodov   (vylúčenie   pre   predpojatosť,   zánik sudcovskej   funkcie   sudcu,   dlhodobá   neschopnosť   vykonávať   funkciu,   prechod/zánik kompetencie súdu).

V prejednávanej veci kandidáta na generálneho prokurátora pred ústavným súdom sú momentálne zákonnými sudcami tí sudcovia ústavného súdu, ktorým bola vec pridelená podľa rozvrhu práce ústavného súdu po tom, ako boli právoplatne vylúčení dvaja pôvodní členovia senátu. Títo dvaja pôvodní členovia senátu naopak okamihom vylúčenia prestali byť   zákonnými   sudcami.   Sudcovia,   ktorí   sú   v   tomto   prípade   momentálne   zákonnými sudcami,   neboli   dosiaľ   vylúčení   pre   predpojatosť,   ich   funkcia   nezanikla,   ani   nie   sú dlhodobo   neschopní   vykonávať   svoju   funkciu.   Rovnako   tak   nezanikla   kompetencia ústavného súdu prejednať danú vec. Napriek tomu prijatý zákon týmto zákonným sudcom vec odníma a prideľuje ju sudcom vylúčeným, ktorých už za zákonných sudcov považovať nemožno. Takýto zásah zákonodarcu je v rozpore s právom na nestranného a zákonného sudcu a je v rozpore s princípmi právneho štátu vo všeobecnosti.

2.2.2. Rozpor s právom na nestranný súd a právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi s ohľadom na uplatnenie zásady nevyhnutnosti podľa Bangalórskych princípov správania sudcov na ústavnom súde

Všeobecná aj osobitná časť dôvodovej správy zákona k novému zneniu § 28 ods. 1 a 3 ZoÚS odkazuje na uplatnenie doktríny nevyhnutnosti podľa Bangalórskych princípov správania   sudcov   [Bangalore   Principles   of   Judicial   Conduct,   ďalej   len   „Bangalórske princípy“).   Vo   všeobecnej   časti   dôvodovej   správy   odkaz   na   Bangalórske   princípy   znie nasledovne:   „Ide   o   uplatnenie   doktríny   nevyhnutnosti   zakotvenej   v   tzv.   Bangalórskych pravidlách,   podľa   ktorých   „Doktrína   nevyhnutnosti   umožňuje   sudcovi,   ktorý   je   inak vylúčený, pojednávať a rozhodovať vo veci, o to z toho dôvodu, že ak by sa tak nestalo, viedlo by to k nespravodlivosti.“ Posledná citovaná veta z dôvodovej správy, ktorá sa javí ako presná citácia Bangalórskych princípov, je značne skreslená. Anglické znenie dotknutej časti princípov znie: Provided that disqualification of a judge shall not be required if no other tribunal can be constituted to deal with the case or, because of urgent circumstances, failure to act could lead to a serious miscarriage of justice. V slovenskom znení: „Vylúčenie sudcu   sa   nevyžaduje   v   prípade,   ak   žiadny   iný   príslušný   súd   neexistuje   alebo   ak   pre neodkladné okolnosti by nekonanie mohlo viesť k závažnému zlyhaniu spravodlivosti.“ Ako vyplýva z uvedeného prekladu Bangalórskych princípov, sudca, ktorý by bol inak vylúčený (diskvalifikovaný) z konania vo veci, vo veci by mal konať, ak nastanú alternatívne dve okolnosti:

1. ak nie je možné konštituovať iný súd, t. j. inú súdnu zostavu na prejednanie veci alebo

2. ak nastanú neodkladné okolnosti, pričom nekonanie by mohlo viesť k závažnému zlyhaniu spravodlivosti.

Uvedené   alternatívy   prichádzajú   do   úvahy   len   vtedy,   ak   je   sudca   vylúčený. Bangalórske   princípy   nepredpokladajú   úvahu   o   sudcoch,   ktorí   sú   namietnutí   pre predpojatosť, ale nie je o nich meritórne rozhodnuté, čo sa týka podstaty námietky voči nim. Vážnym nedostatkom novej právnej úpravy je nerozlišovanie medzi vylúčenými sudcami z konania vo veci súdom pre predpojatosť a sudcami, ktorí sú „len! účastníkmi namietnutí pre predpojatosť. Prípadne sudcami je „len“ vyjadrená ich domnienka o vlastnej možnej predpojatosti. Ďalším vážnym nedostatkom novej právnej úpravy je nerozlišovanie medzi predmetom konania o námietke predpojatosti a predmetom konania vo veci samej, čo je podstatné pre vysporiadanie sa s otázkou „zákonného sudcu“ a „nestranného sudcu“. Zo znenia a výkladu príslušných ustanovení ústavy (čl. 46 ods. 1, čl. 124, čl. 141 ods. 1) vyplýva prezumpcia nestrannosti sudcov ústavného súdu, pričom sudca ústavného súdu môže byť vylúčený z vykonávania úkonov vo veci, v ktorej sa stal zákonným sudcom, iba vtedy, ak sú u neho dané relevantné okolnosti pre vylúčenie, ktoré príslušná zostava sudcov ústavného súdu zistí resp. akceptuje pri vyhlásení vlastnej zaujatosti sudcom. U sudcu, u ktorého nie sú príslušnou zostavou sudcov ústavného súdu zistené alebo akceptované okolnosti pre vylúčenie, neprichádza do úvahy jeho vylúčenie a ani žiadna prezumpcia (vrátane zákonnej), ktorá by ho z veci vylučovala. Aj v zmysle Bangalórskych princípov je potrebné rozlišovať prípad namietnutia/odmietnutia sudcu pre predpojatosť od prípadu, že sudca je vylúčený pre predpojatosť.

Pri rozhodovaní o senátnej veci možno rozlišovať tri situácie, v ktorých sa „ocitne“ senát ústavného súdu:

1. Za „zákonný senát“ je potrebné považovať ten senát ústavného súdu, v ktorom pôsobí sudca ústavného súdu, ktorému bola vec pridelená ako sudcovi - spravodajcovi. V pôsobnosti   tohto   senátu   je   konať   a   rozhodovať   o   prijateľnosti   ústavnej   sťažnosti a v kladnom prípade o merite veci.

2. „Námietkový senát“ je ten senát, ktorý rozhoduje ad hoc, t. zn. v prípade, ak sú vznesené   pochybnosti   o   nestrannosti   toho   -   ktorého   sudcu   „zákonného   senátu“,   či   už samotným   sudcom   „zákonného   senátu“   alebo   účastníkmi   konania.   V   pôsobnosti   tohto senátu nie je konať a rozhodovať ani o prijateľnosti ústavnej sťažnosti, ani v merite veci, ale iba o tom, či sú alebo nie sú dané - u toho sudcu „zákonného senátu“, u ktorého boli vznesené   pochybnosti   o   nestrannosti   -   podmienky   pre   nestranný   postup   v   konaní a rozhodovaní o ústavnej sťažnosti.

3. „Ďalšie senáty“ ústavného súdu sú tie, ktoré inak na veci nie sú zainteresované (s výnimkou napr.,   že niektorý z ich členov nastupuje za vylúčeného člena „zákonného senátu“).

V prípade odmietnutia alebo námietky zaujatosti niektorého sudcu ústavného súdu je potrebné posudzovať vznesenú námietku z pohľadu konkrétne prejednávanej senátnej veci, pričom jej opodstatnenosť musí byť posudzovaná aj v spojitosti s postavením namietaného sudcu v tejto veci. To okrem iného v zásade znamená, že:

1. Námietka nedostatku nestrannosti v konaní a rozhodovaní o prijateľnosti ústavnej sťažnosti   a   v   merite   veci   môže   byť   opodstatnená   iba   vo   vzťahu   k   sudcom   „zákonného senátu“   (pôvodným   alebo   tým,   ktorí   nastúpili   namiesto   vylúčených   členov   „zákonného senátu“). O takejto námietke rozhoduje „námietkový senát“.

2.   Námietka   nedostatku   nestrannosti   niektorého   z   členov   „námietkového   senátu“ môže byť posudzovaná iba z hľadiska nedostatku nestrannosti sudcu tohto senátu posúdiť, či   ten-ktorý   člen   „zákonného   senátu“   je   spôsobilý   konať   a   rozhodovať   nestranne o prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci. Namietať nedostatok nestrannosti členov „námietkového senátu“ ohľadne konania a rozhodovania o prijateľnosti ústavnej sťažnosti a   v merite   veci   je   preto   neopodstatnené,   keďže   „námietkový   senát“   nemá   v   označenej oblasti pôsobnosť. O námietke nedostatku nestrannosti voči členovi „námietkového senátu“ by eventuálne mohol rozhodovať „ďalší senát“ (námietkový vo vzťahu k „námietkovému senátu“).

3. Námietka nedostatku nestrannosti niektorého z členov „ďalšieho senátu“ (t. zn. námietkového   voči   „námietkovému   senátu“)   by   mohla   byť   posudzovaná   iba   z   hľadiska nedostatku nestrannosti člena „námietkového senátu voči námietkovému senátu“ posúdiť, či   je   člen   „námietkového   senátu“   spôsobilý   nestranne   posúdiť   nestrannosť   člena „zákonného   senátu“.   O   takejto   námietke   by   eventuálne   mohol   rozhodovať   „ďalší   - námietkový senát“.

Uvedené   rozlišovanie   medzi   „námietkovým   senátom“   a   „zákonným   senátom“   je dôležité   z   pohľadu   obsahu   vznesených   námietok   proti   daným   sudcom   resp.   z   pohľadu obsahu   vznesených   námietok   samotnými   sudcami.   Pretože   námietka,   ktorá   sa   javí   ako dostatočná pre vylúčenie z merita veci, nemusí byť dostatočná pre vylúčenie z konania o námietkach.

Ochrana   ústavnosti   je   v pôsobnosti   ústavného   súdu,   a   preto   je   na   ňom,   aby   sa vyrovnal aj s odmietnutiami alebo námietkami zaujatosti, ktoré niekedy môžu priamo alebo nepriamo ohrozovať náležitý výkon ochrany ústavnosti. Je v pôsobnosti ústavného súdu, aby zabezpečil zloženie „zákonného senátu“, a to v prípade pochybností (odmietnutí alebo námietok   zaujatosti)   primárne   prostredníctvom   „námietkového   senátu“   a   sekundárne (v prípade   opodstatnených   pochybností   voči   členom   „námietkového   senátu“), prostredníctvom „ďalšieho senátu“, t. zn. modifikáciou zloženia „námietkového senátu“, ktorý potom zabezpečí nestranné zloženie „zákonného senátu“.

Je tiež na ústavnom súde, aby posúdil, či o zjavne neopodstatnených odmietnutiach alebo   námietkach   zaujatosti   (napr.   vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi obsahom námietky a „statusom“ namietaného sudcu vo veci) je nutné osobitné konanie a rozhodovanie   iným   senátom   a   nie   je   postačujúca   úvaha   senátu,   ktorého   členom   je odmietaný alebo namietaný sudca, alebo úvaha pléna ústavného súdu.

Odmietnutia, námietky zaujatosti, ich posudzovanie a rozhodovanie, sú predmetom činnosti súdu a ako také „per se“ nevhodné na ten spôsob úpravy, ktorý zvolil zákonodarca v zákone.

Nová   právna   úprava   zasahuje   do   práva   na   zákonného   sudcu   resp.   práva   nebyť odňatý zákonnému sudcovi a do práva na nestranný súd, pretože odníma vec zákonnému sudcovi a určuje „nanovo“ súd, ktorý je stranný bez splnenia podmienok nevyhnutnosti podľa Bangalórskych princípov.

2.2.3. Rozpor s článkom 134 ods. 4 Ústavy SR Zákonom   zavedený   spôsob   riešenia   uplatnených   námietok   nie   je   potrebný   pre uplatnenie   princípu   zákazu   denegatio   iustitiae   (zákaz   odopretia   spravodlivosti).   Sudca ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 4 Ústavy SR nesľubuje výslovne viazanosť zákonmi, ale viazanosť ústave a ústavným zákonom, z čoho je zrejmé, že sudca ústavného súdu musí chrániť ústavné základné právo na nestranného sudcu bez ohľadu na prianie zákonodarcu toto právo poprieť v navrhovanej právnej úprave. (...) Ústavný sudca(...) musí dokázať vyriešiť problém námietok zaujatosti v konaní a v súlade s ústavným textom by nemal rešpektovať   príkaz   zákonodarcu   v   navrhovanej   právnej   úprave,   ktorý   je   v   rozpore s ústavným právom na nestranného sudcu. Uvedený postup má oporu aj v čl. 152 ods. 4 Ústavy   SR,   podľa   ktorého   výklad   a   uplatňovanie   všetkých   zákonov   musí   byť   v   súlade s Ústavou SR. (...)

Ústavný súd sa k sľubu sudcu ústavného súdu vyjadril v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL, ÚS 52/99 takto: „Hoci v prípade sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky ústava osobitne nedeklaruje ich nezávislosť pri rozhodovaní, jej čl. 134 ods. 4 obsahujúci text sľubu sudcu ústavného súdu uvádza, že sudca sľubuje na svoju česť a svedomie, že sa „bude   spravovať   ústavou   a   ústavnými   zákonmi a rozhodovať   podľa svojho   najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

Zákonodarca navrhovanou právnou úpravou popiera postavenie sudcu ústavného súdu, pretože ho núti konať proti ochrane práva na nestranného sudcu a zákonného sudcu, čím ho navádza k porušeniu jeho základného sľubu podľa čl. 134 ods. 4 Ústavy SR.

2.2.3. Rozpor s článkom 131 ods. 1 Ústavy SR Zákon upravuje v § 28 ods. 2 ZoÚS váhu hlasu predsedajúceho ústavného súdu nasledovne: „Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho“. Takáto právna úprava je v rozpore s čl. 131 ods. 1 Ústavy SR, ktorý znie: Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne.

Zákonodarca nad rámec svojho ústavného mandátu upravuje v zákone rozhodovanie v pléne ústavného súdu o námietkach. Ústava neumožňuje v zmysle čl. 131 ods. 1 urobiť v zákone výnimku pre rozhodovanie pléna „vo veciach námietok“ a udeliť predsedajúcemu ústavného súdu právo rozhodnúť o „veci námietky“ v prípade rovnosti hlasov.

Funkcia   predsedajúceho   je   funkciou   administratívnou,   z   ktorej   nemôže predsedajúcemu   vyplývať   žiadne   výsadné   alebo   prednostné   postavenie   pri   rozhodovaní oproti iným sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky.»

3. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti skupina poslancov navrhla, „aby bol návrh prijatý na ďalšie konanie v zmysle § 25 ods. 3 ZoÚS a v konaní vo veci samej bol vyhlásený nález v nasledovnom znení:

Zákon č. 114/2013 Z. z. zo dňa 30. apríla 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v celom rozsahu

nie sú v súlade s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, princípom slobodnej súťaže politických síl podľa čl. 31 Ústavy SR, čl. 131 ods. 1 Ústavy SR, čl. 133 Ústavy SR a čl. 134 ods. 4 Ústavy SR

v spojení s právom na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, s princípom rovnosti strán podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

II.

4. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou(...)   a s medzinárodnými   zmluvami,   s ktorými   vyslovila   súhlas   Národná   rada Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily(...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   a dospel   k záveru,   že   návrh   skupiny poslancov obsahuje všetky   náležitosti   uvedené v   § 20   a §   37 zákona o ústavnom   súde a spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.

Na základe uvedeného ústavný súd v zmysle § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia v bode 1.

5. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a v nadväznosti na to podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení,   ak   ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Zákon o ústavnom súde je aj procesným predpisom, ktorý upravuje okrem iného konanie pred ústavným súdom, teda konanie, v ktorom dochádza k ochrane základných práv a slobôd. Ústavný súd preto v súvislosti s návrhom navrhovateľov na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona poukazuje na to, že v prípade, ak by ústavnoprávnymi vadami trpel proces   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   nepochybne   by   mohlo   dôjsť   k ohrozeniu základných   práv   a slobôd,   resp.   ľudských   práv   a základných   slobôd   garantovaných kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou (alternatívne ústavou   garantovaných práv)   (a to nielen procesných, ale aj hmotných).

Keďže   ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   proti   ktorého rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   prípadné   porušenie   (i)   procesného základného práva, napríklad práva na nestranný súd a zákonného sudcu v konaní pred ním, ktoré by tak mohlo vyústiť do porušenia (ii) základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd garantovaných kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (alternatívne ústavou garantovaných práv a slobôd), o ktorých ochranu sa navrhovatelia pred ústavným súdom uchádzajú, by už nebolo možné napraviť (porovnaj čl. 133 ústavy).

V predmetnej veci teda nie je „v hre“ len konanie, na ktoré predovšetkým poukazujú navrhovatelia,   t.   j.   konanie   vo   veci   sťažnosti   kandidáta   na   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127   ústavy   vedené pod   sp.   zn. Rvp   11/2013.   Z dôvodu možnej „aktivácie“ napadnutého zákona, teda z dôvodu jeho uplatňovania v praxi, môžu byť dotknuté aj všetky ostatné konania pred ústavným súdom, v ktorých sa navrhovatelia uchádzajú   alebo   sa   ešte   len   budú   uchádzať   o ochranu   ústavnosti.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že aj v súčasnosti prebieha pred ústavným súdom značný počet konaní, v ktorých účastníci vyhlásili, že odmietajú sudcu ústavného súdu pre predpojatosť.

Ústavný súd nepopiera fakt, že vláda Slovenskej republiky napadnutú právnu úpravu (tak ako to deklaruje dôvodová správa a ako to vyplýva zo stenografického záznamu zo schôdze   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   na   ktorej   sa   návrh   napadnutého   zákona prerokoval) odôvodnila ochranou základných práv a zabránením vzniku denegatio iustitiae, riešením „aktuáln[ej] situáci[e], ktorá vznikla na Ústavnom súde Slovenskej republiky“. Ústavný súd tento cieľ vníma, avšak na druhej strane musí „dôsledne a citlivo zvažovať aj bezprostredné dôsledky svojho rozhodnutia, tak ako to platí v každom prípade uplatňovania fakultatívneho právneho inštitútu v rozhodovacej činnosti“ (pozri odlišné stanovisko sudcu k č. k. PL. ÚS 13/2012-30). Ak by aj zámerom napadnutého zákona mala byť ochrana práv sťažovateľa   v konaní   vedenom   pred   ústavným   súdom   pod   sp. zn.   Rvp   11/2013,   hoci navrhovatelia namietajú opak, keď argumentujú, že napadnutá právna úprava sťažovateľove základné práva porušuje, ústavný súd opätovne poukazuje na to, že „v hre“ nie je len vec kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale aj všetky veci, v ktorých ústavný   súd   rozhoduje   o ochrane   základných   práv   a   slobôd.   Argumenty   v prospech pozastavenia účinnosti napadnutého zákona a v prospech jeho nepozastavenia teda nie je možné   hodnotiť   ako   rovnocenné,   a preto   je   potrebné   prisvedčiť   už   identifikovaným argumentom v prospech pozastavenia účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   sú splnené podmienky na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona, ktorým sa mení a dopĺňa § 28 ods. 2 až 4 a § 79c zákona o ústavnom súde, s ohľadom na to, že ďalšie uplatňovanie týchto ustanovení   môže   ohroziť   nielen právo   na   nestranný   súd   a zákonného   sudcu   zakotvené v čl. 46   ods.   1   ústavy, resp.   čl. 48   ods.   1 ústavy, ale aj všetky   ostatné základné práva a slobody, resp. ľudské práva základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktorým ochranu ústavný súd poskytuje.

Podľa   čl.   125   ods.   5   ústavy   platnosť   rozhodnutia   o   pozastavení   účinnosti napadnutých ustanovení zákona zanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie   o   pozastavení   účinnosti   ústavný   súd   už   predtým   nezruší,   pretože   pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.

6.   Ústavný   súd   z obdobných   dôvodov,   na   základe   ktorých   pozastavil   účinnosť napadnutého   zákona,   považuje   predmetnú   vec   za   naliehavú   v zmysle   §   26   zákona o ústavnom súde.

7. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

8. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu (k bodu 2 výroku) pripájajú odlišné stanoviská sudcov Ľubomíra Dobríka a Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013