znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 7/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2014 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Bratislava I na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2 Dohovoru č. 111 Medzinárodnej organizácie práce – Dohovor o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Bratislava I na začatie konania o súlade právnych predpisov o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. októbra 2012   doručený   návrh   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou JUDr. Helenou Hausleitnerovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom do 30. júna 2004 (ďalej len „Zákonník práce   v   znení   účinnom   do   30.   júna   2004“)   s čl.   2   Dohovoru   č.   111   Medzinárodnej organizácie   práce   –   Dohovor   o diskriminácii   (zamestnaní   a   povolaní)   uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb. (ďalej len „Dohovor č. 111 MOP“).

2.   Okresný   súd   vo   svojom   návrhu   uviedol,   že   pod   sp.   zn.   18   C 377/2004   vedie konanie,   ktorého   predmetom   je   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   vo výške   9 958,17   € s príslušenstvom   žalobcovi   J.   B.   (ďalej   len   „žalobca“),   a to   z dôvodu   porušenia   zákazu diskriminácie zamestnanca v zmysle § 13 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004   zo   strany   žalovaného   zamestnávateľa   –   D.   p.   B.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalovaný“), v súvislosti   s tým,   že   žalobca   bol   žalovaným   predvolaný   na   prerokovanie   „priestupku“ v zmysle vnútropodnikovej smernice PR10/2003, ku ktorému malo dôjsť 7. mája 2004, pričom   žalovaný   postupoval   vo   vzťahu   k   žalobcovi   v rozpore   so   zásadou   rovnakého zaobchádzania   (v porovnaní   s ostatnými   zamestnancami   žalovaného   vykonávajúcimi   iný druh práce, napr. stolármi, elektrikármi, administratívnymi pracovníkmi a pod.).

3. V odôvodnení návrhu okresný súd uviedol: „V prejednávanej veci je potrebné aplikovať § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákon číslo 311/2001 Z. z.) účinný 7.5.2004, kedy došlo k prejednaniu tzv. priestupku. Ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce zakazuje diskrimináciu len podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon   alebo   ak   je   na   výkon   prác   vecný   dôvod,   ktorý   spočíva   v predpokladoch   alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.

Pritom   Čl.   2   Dohovoru   č.   111   Medzinárodnej   organizácie   práce,   uverejnený v zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb. ustanovuje, že každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor   v účinnosti,   sa   zaväzuje   vyhlásiť   a   vykonávať   vnútroštátnu   politiku   zameranú na presadzovanie rovnosti príležitostí a zaobchádzania v zamestnaní a povolaní metódami primeranými vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek diskriminácia v tomto smere.

Teda z Čl. 2 Dohovoru č. 111 vyplýva v zamestnaní potreba dodržiavať všeobecnú zásadu nediskriminácie keď zakazuje akúkoľvek diskrimináciu v zamestnaní a v povolaní, kdežto   ustanovenie   §   13   ods.   1   Zákonníka   práce   túto   zásadu   obmedzuje   a   zakazuje diskrimináciu   len   podľa   určených   kritérií   a   to   len   podľa   pohlavia,   manželského   stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Teda podľa názoru súdu ide o rozpor § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákona číslo 311/2001 Z. z.) účinného ku dňu 7.5.2004 s článkom 2 Dohovoru č. 111.

Súd skúmal, či nie je možné priamo aplikovať Dohovor č. 111 v zmysle čl. 154c Ústavy SR, avšak dospel k záveru, že v danej veci nejde o základne ľudské práva pretože uplatňované právo žalobcu nespadá pod 2 oddiel, 2 hlavy Ústavy Slovenskej republiky, keďže predmetom konania je zaplatenie nemajetkovej ujmy [...].

Európska   únia   ani   Európske   spoločenstvo   nevydalo   žiadne   Nariadenie,   žiaden Dohovor, ktoré by riešilo ochranu pred diskrimináciou, ponecháva dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania na národné štáty. (Dohovor č. 111 je Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce.) Európske spoločenstvo vydalo len Smernicu Rady č. 2000/78/ES, ktorú môže súd použiť len ako výkladové pravidlo, keďže ustanovenie § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce účinného dňa 7.5.2004 je jednoznačné, túto smernicu nie je možné v prejednávanej veci aplikovať.

Podľa článku 2 Dohovoru č. 111 uverejneného v zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb.   každý   členský   štát,   pre   ktorý   je   tento   Dohovor   v účinnosti,   sa   zaväzuje   vyhlásiť a vykonávať   vnútroštátnu   politiku   zameranú   na   presadzovanie   rovnosti   príležitostí a zaobchádzanie   v   zamestnanosti   a   povolaní   metódami   primeranými   vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek diskriminácia v tomto smere. Ako vyplýva z článku 3 vyššie cit. Dohovoru č. 111 každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor v účinnosti sa zaväzuje

a) usilovať o spoluprácu s organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov a s inými príslušnými orgánmi pri presadzovaní prijatia a uskutočňovania tejto politiky;

b) vydávať zákony a podporovať výchovné programy spôsobilé zabezpečiť prijatie a uskutočňovanie tejto politiky;

c) zrušiť akékoľvek zákonodarné ustanovenia a zmeniť akékoľvek správne opatrenie alebo prax, ktoré sú nezlučiteľné s touto politikou.

Podľa Čl. 1 Ústavy SR ods. 2 Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa názoru súdu, označené ustanovenia uvedené v bode II návrhu sa javia byť v rozpore s Čl. 2 Dohovoru č. 111 uvedeného v bode III návrhu a vyriešenie tejto otázky je nevyhnutné pre rozhodnutie súdu vo veci, preto súd prerušil konanie v danej veci podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety O.s.p. a postúpil vec Ústavnému súdu SR.“

4.   Vzhľadom   na   uvedené   okresný   súd   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že „Ustanovenia § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákon číslo 311/2001 Z. z.) účinný 7. 5. 2004 nie   je   v súlade   s Čl.   2   Dohovoru   č.   111   uverejneného   v Zbierke   zákonov   pod   číslom 465/1990 Zb.“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

7. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

8. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

9. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh   podá   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou.   Podľa   § 19 zákona o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný senát   alebo   samosudca.   Podľa   §   21   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   ak   je   účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

12. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily   nie   je   v   súlade   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

13.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania sa ústavnému   súdu   podáva   písomne.   Návrh   musí   obsahovať,   akej   veci   sa   týka,   kto   ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

14. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým napadnutý predpis nie je v súlade.

15. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

16. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

18.   Podľa   čl.   1   ods.   1   Dohovoru   č.   111   MOP   na   účely   tohto   Dohovoru   výraz „diskriminácia“ zahŕňa:

a) akékoľvek rozlišovanie, vylučovanie alebo dávanie prednosti založené na rase, farbe   pleti,   pohlaví,   náboženstve,   politických   názoroch,   národnostnom   alebo   sociálnom pôvode,   ktoré   má   za   následok   znemožnenie   alebo   porušenie   rovnosti   príležitostí   alebo zaobchádzania v zamestnaní alebo povolaní;

b)   akékoľvek   iné   rozlišovanie,   vylučovanie   alebo   dávanie   prednosti,   ktoré   má za následok   znemožnenie   alebo   porušenie   rovnosti   príležitostí   alebo   zaobchádzania v zamestnaní   alebo   povolaní,   ktoré   môže   určiť   zúčastnený   členský   štát   po   prerokovaní s reprezentatívnymi organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov, pokiaľ také organizácie existujú, a s inými príslušnými orgánmi.

19. Podľa čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP každý členský štát, pre ktorý je tento Dohovor v účinnosti,   sa   zaväzuje   vyhlásiť   a   vykonávať   vnútroštátnu   politiku   zameranú na presadzovanie rovnosti príležitostí a zaobchádzania v zamestnaní a povolaní metódami primeranými vnútroštátnym podmienkam a zvyklostiam tak, aby sa odstránila akákoľvek diskriminácia v tomto smere.

20. Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 (t. j. vrátane 7. mája 2004) zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu,   viery   a   náboženstva,   politického   alebo   iného   zmýšľania,   odborovej   činnosti, národného   alebo   sociálneho   pôvodu,   príslušnosti   k   národnosti   alebo   etnickej   skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.

21. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 (t. j. vrátane 7. mája 2004) na účely zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa priamou diskrimináciou   rozumie,   ak sa so zamestnancom   zaobchádza   menej   priaznivo,   ako   sa zaobchádza,   zaobchádzalo   alebo   by   sa   mohlo   zaobchádzať   s   iným   zamestnancom v porovnateľnej   situácii.   Nepriamou   diskrimináciou   je   navonok   neutrálny   pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce zamestnanca v porovnaní s inými zamestnancami, ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú primerané a nevyhnutné a nemožno ich ospravedlniť   objektívnymi   skutočnosťami.   Za priamu   diskrimináciu   alebo   nepriamu diskrimináciu sa považuje aj pokyn na diskrimináciu zamestnanca.

III.

22. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

23.   Pri   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené v ustanovení   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   prijatiu   návrhu   na   začatie konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

24.   V rámci predbežného   prerokovania   ústavný súd   zistil,   že návrh   navrhovateľa nespĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti,   konkrétne   neobsahuje   odôvodnenie   návrhu na začatie konania, ktoré by spĺňalo ústavno-právne požiadavky (m. m PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014). Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:

25. Ako z citovaného § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, návrh na začatie konania   podaný   ústavnému   súdu   musí   obsahovať   odôvodnenie,   ktoré   musí   spĺňať dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014).

26. Okresný súd však tvrdenie o nesúlade ustanovenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce v znení   účinnom   do   30.   júna   2004,   ktoré   vypočítavalo   dôvody   zákazu   diskriminácie v pracovnoprávnych   vzťahoch   demonštratívne   (pozri   slovné   spojenie   „iné   postavenie“), s čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP, v zmysle ktorého sa všetky členské štáty zaviazali vykonávať vnútroštátnu   politiku   zameranú   na   odstránenie   akejkoľvek   diskriminácie   v   zamestnaní a povolaní,   odôvodnil   iba tým, že napadnuté ustanovenie §   13   ods.   1 Zákonníka   práce v znení   účinnom   do   30.   júna   2004   nezakazuje   výslovne   akúkoľvek   diskrimináciu v zamestnaní   a   povolaní.   Podľa   navrhovateľa   z čl.   2   Dohovoru   č.   111   MOP   vyplýva „potreba   dodržiavať   všeobecnú   zásadu   nediskriminácie,   keď   zakazuje   akúkoľvek diskrimináciu v zamestnaní a v povolaní, kdežto ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce túto zásadu obmedzuje a zakazuje diskrimináciu len podľa určených kritérií a to len podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu,   viery   a   náboženstva,   politického   alebo   iného   zmýšľania,   odborovej   činnosti, národného   alebo   sociálneho   pôvodu   príslušnosti   k   národnosti   alebo   etnickej   skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Teda podľa názoru súdu ide o rozpor § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákona číslo 311/2001 Z.   z.) účinného ku dňu 7.5.2004 s článkom 2 Dohovoru č. 111.“.

27. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovenia § 13 ods. 3 Zákonníka práce   v znení   účinnom   do   30.   júna   2004,   ktoré   v oblasti   pracovnoprávnych   vzťahov vymedzovalo   pojem   priamej   a nepriamej   diskriminácie,   s čl.   2   Dohovoru   č.   111   MOP, navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov neuviedol   absolútne   žiadne   argumenty,   ktorými   by   podporil   svoj   návrh   na   vyslovenie nesúladu v tejto časti. Navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovenia § 13 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP teda nie je v návrhu na začatie konania vôbec odôvodnený.

28.   Ústavný   súd,   posudzujúc   doručený   návrh   z   ústavno-právneho   hľadiska, nepovažuje za dostatočné také odôvodnenie návrhu na vyslovenie nesúladu namietaných ustanovení § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2 Dohovoru   č.   111   MOP,   v   ktorom   absentuje   podrobnejšie   opísanie   súvislostí   medzi napadnutými ustanoveniami § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004 a ďalšími súvisiacimi ustanoveniami právnych predpisov reglementujúcich podmienky zákazu diskriminácie vrátane ustanovení medzinárodnej zmluvy, ktoré majú byť v zmysle návrhu   referenčnými   normami,   ako   aj   uvedenie   dôvodov,   na   základe   ktorých   dospel okresný súd k záveru, že v prípade, ktorý prerokúva a v súvislosti s ktorým sa obrátil na ústavný   súd,   nie   je   možný   ústavne   súladný   výklad   a aplikácia   relevantných   právnych noriem, keďže len stroho a izolovane prezumuje neústavnosť napadnutých ustanovení § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2004.

29. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vo svojom návrhu nepredložil dostatok dôvodov, ktoré by v čase predbežného prerokovania veci svojou relevanciou preukazovali možnosť   reálneho   nesúladu   napadnutých   ustanovení   §   30   ods.   1   a 3   Zákonníka   práce v znení účinnom do 30. júna 2004 s čl. 2 Dohovoru č. 111 MOP. Absencia dôvodov, ktoré sú podstatnou obsahovou náležitosťou návrhu súdu na začatie konania o súlade ustanovení zákona s právnymi predpismi vyššej právnej sily (v danom prípade s Dohovorom č. 111 MOP), vedie k celkovej nepresvedčivosti a signalizuje skôr podanie tohto návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov len z opatrnosti alebo z rezignácie okresného súdu vykonať   v danom   prípade   ústavne   súladný   výklad   relevantných   právnych   noriem. S prihliadnutím na to ústavný súd dospel k záveru, že návrh nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom   o ústavnom   súde   pre   takéto   druhy   návrhu,   čo   už   samo   osebe   odôvodňuje odmietnutie návrhu na začatie konania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. PL. ÚS 20/06, PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014).

30. Nadväzujúc na uvedené, považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť aj svoju doterajšiu   judikatúru,   v ktorej   opakovane   a konštantne   zdôrazňuje,   že   nie   je   povinný odstraňovať   nedostatky   v   podaniach   navrhovateľov.   V prípadoch   návrhov   na   začatie konania   podávaných   fyzickými   osobami   a právnickými   osobami   na   taký   postup   (resp. na zaistenie podania kvalifikovaného návrhu) slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný   súd   posudzuje   nedostatky   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   409/04, IV. ÚS 168/05,   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   162/2010,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, III. ÚS 206/2010, II. ÚS 309/2010, IV. ÚS 134/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 234/2010, I. ÚS 594/2012 a iné).

Zmyslom požiadavky kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom   je,   aby   ústavný   súd   ako   špecializovaný   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   nebol neúmerne   zaťažovaný   nekvalifikovanými   návrhmi   a   nekvalifikovaným   prístupom účastníkov ku konaniu.

Aj v tomto ohľade teda naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to obzvlášť vtedy, ak ide o osoby (navrhovateľov), ktoré sú zastúpené   osobou   práva   znalou   (napr.   advokátom),   ktorá   by   svojou   profesiou   mala zaručovať naplnenie účelu požiadavky kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 358/2012, II. ÚS 285/2012, I. ÚS 4/2013, III. ÚS 138/2013, III. ÚS 427/2013, I. ÚS 19/2014).

Napriek tomu, že spomínaná judikatúra ústavného súdu sa týka vymedzenia úlohy kvalifikovaného právneho zastúpenia advokátom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   je nepochybné,   že   jej ratio možno   v rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov primerane uplatniť aj vo vzťahu   k navrhovateľovi,   ktorým   je súd,   resp.   príslušný   senát zastúpený jeho predsedom alebo samosudca (§ 19 a § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde), teda   subjekt,   ktorý   možno   z hľadiska   znalosti   práva   nepochybne   považovať za kvalifikovaný.

31. Ústavný súd, majúc na zreteli uvedené skutočnosti, pri predbežnom prerokovaní podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   návrh   navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov neobsahuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalo dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014), a vzhľadom na to predmetný návrh odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014