znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 7/09-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   zasadnutí   pléna   10. júna 2009   predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky o súlade nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 140/2002 Z. z., ktorým sa vyhlasuje Národný park Veľká Fatra, s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a o súlade vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 234/2006 Z. z., ktorou sa vyhlasuje Chránené vtáčie územie Sysľovské polia, s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl.   125   ods.   1   písm. b)   Ústavy   Slovenskej   republiky o súlade   nariadenia   vlády Slovenskej republiky č. 140/2002 Z. z., ktorým sa vyhlasuje Národný park Veľká Fatra, s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a o súlade vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 234/2006 Z. z., ktorou sa vyhlasuje Chránené vtáčie územie Sysľovské polia, s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) doručil 16. novembra 2006 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 140/2002 Z. z., ktorým sa vyhlasuje   Národný   park   Veľká   Fatra   (ďalej   len   „nariadenie   vlády“),   s   čl. 12   ods.   1 a čl. 20 ods. 4 ústavy a o súlade vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 234/2006 Z. z., ktorou sa vyhlasuje Chránené vtáčie územie Sysľovské polia (ďalej len „vyhláška ministerstva“), s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy.

Generálny prokurátor vo svojom návrhu okrem iného uviedol, že „oba napadnuté normatívne   právne   akty   vyvolali   v územiach,   na   ktoré   sa   vzťahujú,   nielen   podmienky potrebné na ochranu prírody a krajiny v potrebnom stupni ochrany, ale priniesli so sebou rad zákazov a príkazov, obmedzujúcich dovtedajšie nerušené užívanie vlastníctva pozemkov na strane ich vlastníkov – fyzických osôb, či právnických osôb. Týmito normatívnymi aktami teda v dotknutých územiach došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov.“.

Generálny   prokurátor   ako   navrhovateľ   zdôraznil,   že   kým   ústava   v čl.   20   ods.   4 vyžaduje   kumulatívne   splnenie   štyroch   podmienok   na   ústavnú   konformitu   núteného obmedzenia vlastníckeho práva, sporné normatívne právne akty spĺňajú iba dve podmienky.

Za   nesplnenú   považuje   generálny   prokurátor   podmienku   nevyhnutnej   miery núteného   obmedzenia   vlastníckeho   práva   v dotknutých   územiach,   pričom   nútené obmedzenie vlastníckeho práva v posudzovanom prípade nie je definované „ani z hľadiska priestorového   (vo   vzťahu   k rozlohe   chránených   území   a ich   ochranných   pásiem), ani z hľadiska právneho (vo vzťahu k nimi vyvolanému stupňu ochrany a tým aj rozsahu príkazov a zákazov zaťažujúcich vlastníkov tu sa nachádzajúcich nehnuteľností)“.

Rovnako   podľa   názoru   generálneho   prokurátora   nie   je   potrebným   spôsobom vyriešená otázka primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Túto otázku neriešia „napadnuté normatívne právne akty ani im nadradené zákony o ochrane prírody a krajiny... Právnu úpravu obsiahnutú v zákonoch o ochrane prírody a krajiny (§ 47 zákona č. 287/1994 Z. z. a § 61 zákona č. 543/2002 Z. z.) nemožno považovať za úpravu primeranej náhrady,   pretože   nárok   na   náhrady   tu   upravené   vzniká   až   po   uplynutí   určitého času od vzniku   núteného   obmedzenia   vlastníckeho   práva,   podlieha   premlčaniu   a môže zaniknúť aj   ako   sankcia   za   správanie   sa   vlastníka,   pričom   zánik   nároku   na   náhradu, resp. jej nepriznanie   z dôvodu   zániku   nároku   nemá   žiaden   vplyv   na   trvanie   núteného obmedzenia vlastníckeho práva.“.

Generálny prokurátor svojím podaním z 9. júna 2009 doručeným ústavnému súdu faxom 10. júna 2009 vzal svoj návrh v celom rozsahu späť.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pokiaľ tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

„S výnimkou konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127... pre všetky ďalšie konania pred ústavným súdom (vrátane konania vo volebných veciach) sa pre späťvzatie návrhu použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku“ (PL. ÚS 17/99).

Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.

Na   základe   týchto   dôvodov,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   skutočnosť, že z ústavnoprávneho   hľadiska   (čl.   124   ústavy)   nie   je   potrebné   trvať   na   pokračovaní v predmetnom konaní, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. júna 2009