znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 7/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 31. marca 2005 predbežne   prerokoval   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   začatie konania   o súlade   § 4   ods. 4,   § 11   a   §   12   písm.   d)   zákona   č.   308/1991   Zb.   o slobode náboženskej   viery   a postavenia   cirkví   a náboženských   spoločností   v znení   zákona č. 394/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   a s   čl.   9   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a o súlade § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 4 ods.   4,   §   11   a   §   12   písm.   d)   zákona   č.   308/1991   Zb.   o slobode   náboženskej viery a postavenia   cirkví   a   náboženských   spoločností   v   znení   zákona   č. 394/2000   Z.   z. s čl. 1   ods. 1,   čl.   12   ods. 1   a 2   a   čl.   24   ods.   1,   2,   3   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a s čl. 9 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a o súlade   §   2   zákona Slovenskej národnej rady č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 9 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd p r i j í m a   na   ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   bol   6. júla 2004 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 až 41 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov,   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Navrhovateľ   na   základe   argumentácie   bližšie   uvedenej   v   odôvodnení   návrhu ústavnému súdu navrhol, aby na verejnom pojednávaní vydal nález, ktorým vysloví nesúlad (vo   výroku   tohto   uznesenia   označených)   ustanovení   zákona   č.   308/1991   Zb.   o slobode náboženskej   viery   a postavení   cirkví   a náboženských   spoločností   v znení   zákona č. 394/2000 Z.   z. (ďalej   len „zákon   o slobode   náboženskej   viery“)   a zákona   Slovenskej národnej rady č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností (ďalej len „zákon o registrácii cirkví“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy a s čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Podľa   navrhovateľa   napadnuté   ustanovenia   zákona   o slobode   náboženskej   viery a zákona o registrácii cirkví sú v rozpore s označenými článkami ústavy, pričom poukazuje najmä na to, že:

«Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania predstavuje jeden z pilierov demokratickej   spoločnosti,   ktorý   zabezpečením   jej   pluralizmu,   tvorí   základ   ochrany osobnosti.   Úlohou   štátu   je   poskytovať   túto   ochranu   a zdržať   sa   vlastných   zásahov   do slobody   myslenia,   svedomia   a náboženského   vyznania.   Zároveň   je   povinnosťou   štátu zachovať si vlastnú nezávislosť na akejkoľvek výlučnej ideológii alebo náboženstve. Citované články ústavy a dohovoru preto chránia integritu veriacich a ich spôsob videnia života, ale rovnaký význam majú aj pre osoby bez náboženského vyznania. Obsahom   práva   na   slobodu   myslenia,   svedomia,   náboženského   vyznania   a   viery je vytváranie priestoru pre vlastné videnie sveta, ktorý človeka obklopuje a podmieňuje jeho správanie.   Súčasne   však   predstavuje   zákaz   spájania   akýchkoľvek   výhod   alebo   nevýhod s konaním, ktoré by vychádzalo zo svedomia človeka, resp. vylučuje možnosť zdôvodniť porušenie   alebo   nerešpektovanie   všeobecne   platných   pravidiel   správania   sa   svojím svedomím či presvedčením. Podstatný význam má v tomto smere vytvorenie takého systému pravidiel,   ktorý   by   efektívne   chránil   človeka   pred   vplyvom   zo   strany   politických   strán, náboženských spoločností, občianskych združení, spolkov a pod., ktoré by ho mohli nútiť vyznávať určitú ideológiu a tým ovplyvňovať a podriaďovať jeho správania.

Vo   vzťahu   k slobode   náboženského   vyznania   a viery   sú   preto   v tejto   súvislosti nanajvýš   dôležité   nielen vzťahy   v rámci   jednotlivých cirkví,   ale najmä vzťah   štátu voči cirkvám.

V podmienkach   existujúcich   v Slovenskej   republike   je   uplatňovanie   náboženskej slobody   upravené   okrem   dohovoru   a ústavy,   zákonom   č.   308/1991   Zb.   a zákonom č. 192/1992 Zb. Tento v ustanovení § 4 ods. 1 definuje pojem cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, pod ktorými rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii   utvorenej   podľa   príslušnosti   k náboženskej   viere   na   základe   vnútorných predpisov v príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Napriek tomu, že štát v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. deklaruje rovnosť   postavenia   všetkých   cirkví   a náboženských   spoločností   pred   zákonom,   ako právnické osoby podľa tohto zákona uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované (§ 4 ods. 3 a 4 zákona č. 308/1991 Zb.). A contrario, neregistrované cirkvi a náboženské   spoločnosti   štát   neuznáva,   nie   sú   právnickými   osobami   podľa   uvedeného zákona, a teda pre zákonom nemajú rovnaké postavenie.

Podstatným   momentom   pre   vznik   cirkvi   alebo   náboženskej   spoločnosti   je   ich registrácia. Na jej základe, t. j. na základe súhlasu štátu vyjadreného zákonom stanoveným postupom,   nadobúdajú   právnu   subjektivitu,   čo   ich   súčasne   oprávňuje   vyvíjať   činnosť obsiahnutú v ustanoveniach § 5 až § 9 zákona č. 308/1991 Zb.

Postup orgánu verejnej správy pri registrácii (ďalej len „registrujúceho orgánu“) je upravený   v ustanoveniach   §   10   až   §   21   zákona   č.   308/1991   Zb.   Vyplýva   z   nich, že registrujúci   orgán   začne   konanie   na   základe   kvalifikovaného   návrhu   podaného prípravným   orgánom   cirkvi   alebo   náboženskej   spoločnosti   s pripojenými   predpísanými prílohami.

Zásadnou   podmienkou   pre   podanie   návrhu   však   je   zákonom   uložená   povinnosť spočívajúca   v preukázaní   určitého   počtu   plnoletých   osôb,   ktoré   sa   k nej   hlásia.   (§   11 zákona č. 308/1991 Zb.). Konkrétny počet stanovuje § 2 zákona č. 192/1992 Zb., podľa ktorého cirkev alebo náboženská spoločnosť môžu podať návrh na registráciu len vtedy, ak preukážu, že sa k nim hlási najmenej dvadsať tisíc plnoletých osôb, ktoré majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

Prípravný výbor cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktorý túto zákonnú podmienku nesplní, návrh na registráciu podať nemôže. V dôsledku toho takíto veriaci nemôžu verejne pod menom cirkvi alebo náboženskej spoločnosti vystupovať, nemôžu nadobúdať a vlastniť hnuteľný   a nehnuteľný   majetok,   mať   iné   majetkové   práva,   nemajú   právo   vyučovať náboženstvo,   ktoré   vyznávajú   ani   právo   vyučovať   a vychovávať   svojich   duchovných a laických pracovníkov vo vlastných školách a iných zariadeniach. Nemôžu sa teda v plnom rozsahu podieľať na živote cirkvi alebo náboženskej spoločnosti ani realizovať jej poslanie. V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   v   zmysle   § 22   ods. 1   zákona č. 308/1991 Zb.   cirkvi   a   náboženské   spoločnosti,   ktoré   ku   dňu   účinnosti   tohto   zákona, t. j. k 1. septembru 1991,   vyvíjali   svoju   činnosť   zo   zákona   alebo   na   základe   štátneho súhlasu,   sa   považujú   za   registrované   podľa   tohto   zákona.   Ich   zoznam   je   uvedený v prílohe zákona   a tvorí   ho   pätnásť   cirkví   a náboženských   spoločností.   Z toho podľa vyjadrenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 12. septembra 2003 pod sp. zn. MK-4398/20003-320, desať cirkví nedosahuje požadovaný počet dvadsať tisíc veriacich. Štát   stanovením   registračného   cenzu   diskriminuje   občanov   hlásiacich sa k náboženskému vyznaniu doposiaľ na území Slovenskej republiky neregistrovanej cirkvi a náboženskej spoločnosti, lebo v porovnaní s inými veriacimi, nemôžu v plnom rozsahu svoje náboženstvo realizovať, a to len z dôvodu jeho veľkosti.

Slovenská   republika   je   podľa   čl. 1   ústavy   právnym   štátom.   V   právnom   štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy (II. ÚS 8/97).

Ak   teda právna   norma   upravuje spoločenské   vzťahy tak,   že vytvára priestor pre obmedzenie slobody náboženského vyznania a viery, resp. zvýhodňuje občanov z dôvodu ich príslušnosti k určitému náboženstvu a viere, nezodpovedá takáto právna norma princípom právneho štátu.

Zákon č. 308/1991 Zb. v ustanoveniach § 4 ods. 4, § 11, § 12 písm. d) v spojení s ustanovením § 2 zákona č. 192/1992 Zb. bráni veriacim malých náboženstiev slobodnému uplatneniu svojho náboženského vyznania tak, ako im ho zaručuje ústava a dohovor, ktoré v príslušných článkoch predpokladajú možnosť obmedziť zákonom podmienky výkonu tohto práva, len ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku,   zdravia   a mravnosti   alebo   práv   a slobôd   iných.   Počet   veriacich   hlásiacich sa k rovnakému náboženstvu rozhodne tieto podmienky nespĺňa.

Ak podľa § 4 ods. 4, § 11, § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. v spojení s § 2 zákona   č.   192/1992   Zb.   štát   uznáva   len   registrované   cirkvi   a náboženské   spoločnosti a súčasne početným cenzom obmedzuje právo občanov podať návrh na registráciu cirkvi a náboženskej spoločnosti, štát bezprostredne zasahuje do slobody náboženského vyznania a   viery   občanov,   týchto   občanov   diskriminuje   tým,   že   im   realizáciu   uvedenej   slobody odníma a súčasne znevýhodňuje ich postavenie ako veriacich v spoločnosti.»

V závere sťažnosti navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd uznal dôvody obsiahnuté v jeho návrhu a vyhlásil, že „(...) ustanovenie § 4 ods.   4,   § 11,   § 12 písm.   d)   zákona č. 308/1991 Zb. a § 2 zákona č. 192/1992 Zb. nie je v súlade s článkom 1 ods. 1, s článkom 12 ods. 1 a 2, s článkom 24 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy a s článkom 9 dohovoru“.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k názoru, že návrh podala osoba oprávnená podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm. e) zákona o ústavnom súde, spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nie je neprípustný a nie sú dané dôvody pre jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Preto ústavný súd rozhodol o prijatí návrhu na ďalšie konanie tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2005