znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 7/04-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2004 v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade čl. I bodu 68, a to § 44a ods. 2 zákona č. 204/2004 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č. 136/2001   Z.   z.   o ochrane   hospodárskej   súťaže a o zmene   a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 347/1990   Zb.   o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších   predpisov   v znení zákona č. 465/2002   Z.   z.   a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 18.   októbra 2004   doručený   návrh   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“ alebo „najvyšší súd“) na začatie konania o súlade čl. I bodu 68, a to § 44a ods. 2 zákona č. 204/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (ďalej   len   „napadnutý   zákon“,   resp.   „napadnuté   ustanovenie“)   s čl.   46   ods.   1 a s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Návrh   je   na   úvodnej   strane   označený   ako „Návrh   na   začatie   konania   o súlade ustanovenia § 44a ods. 2, § 25 ods. 3 písm. f), § 27 ods. 1, 2, 3 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky“.  

Z návrhu vyplýva, že pred   najvyšším   súdom   sa pod sp. zn. 3 Sž 79/04 vedie konanie o preskúmanie zákonnosti postupu Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej   len   „žalovaný“)   na   základe   žaloby   podanej   spoločnosťou   Express   Slovakia „Medzinárodná   preprava“,   a.   s.   (ďalej   len   „žalobca“).   Senát   najvyššieho   súdu   po predbežnom prerokovaní veci dospel k záveru, že § 44a ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane   hospodárskej   súťaže   a o zmene   a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane hospodárskej súťaže“) nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 6 ústavy.

Senát   najvyššieho   súdu   pri   prerušení   konania   a podaní   návrhu   ústavnému   súdu vychádzal z tohto skutkového stavu konania pred ním:

Žalovaný   v roku   2003   začal   prešetrovať   podozrenie   zo   zneužitia   dominantného postavenia   zo   strany   Železničnej   spoločnosti,   a.   s.   (ďalej   len   „železničná   spoločnosť“), v súvislosti   s poskytovaním   služieb   na   prepravu   tovaru   v Slovenskej   republike.   Keďže podľa § 25 ods. 3 prvej vety zákona o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 30. apríla 2004 účastníkmi konania boli tak navrhovateľ, ako aj podnikatelia, o ktorých právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach ustanovených týmto zákonom sa má   rozhodnúť,   stali   sa   účastníkmi   správneho   konania   popri   železničnej   spoločnosti   aj žalobca,   spoločnosť   Express   –   Interfracht   Internationale   Spedition   GmbH   (ďalej   len „spoločnosť   Express   GmbH“)   a neskôr   aj   spoločnosti   NAKURAIL   AG   a PROXAR SLOVAKIA INTERNATIONALE SPEDITION.   Žalovaný vydal 18. decembra 2003 vo veci   rozhodnutie,   proti   ktorému   bol   prípustný   rozklad.   Rozklad   bol   v zákonnej   lehote podaný   železničnou   spoločnosťou,   žalobcom   a spoločnosťou   Express   GmbH.   Z tohto dôvodu   je   v súčasnosti   správne   konanie   v štádiu   konania   o rozklade,   o ktorom   má rozhodnúť rada žalovaného.

Dňa   1.   mája   2004   nadobudlo   účinnosť   nové   znenie   §   25   zákona   o ochrane hospodárskej   súťaže,   ktoré   bolo   inkorporované   do   tohto   zákona   napadnutým   zákonom. Podľa   nového   znenia   §   25   ods.   3   písm.   b)   účastníkom   konania   v prípade   zneužívania dominantného   postavenia   je   podnikateľ,   ktorého   činnosť   alebo   konanie   je   možným zneužívaním   dominantného   postavenia.   To   znamená,   že   došlo   k výraznému   zúženiu účastníctva   v konaní   o zneužívaní   dominantného   postavenia.   Zároveň   podľa intertemporálneho   ustanovenia   §   44a   ods.   2   napadnutého   zákona   konania   začaté u žalovaného pred dňom nadobudnutia účinnosti napadnutého zákona sa dokončia podľa ustanovení tohto zákona, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak. S výslovným poukazom na   túto   skutočnosť   žalovaný   prípisom   z 19.   mája   2004   oznámil   právnemu   zástupcovi žalobcu, že zaniklo postavenie žalobcu ako účastníka konania v správnom konaní vedenom u žalovaného voči železničnej spoločnosti. Žalobca nesúhlasil s postupom žalovaného, čo dal   najavo   prípisom   z 24.   mája   2004.   Žalovaný   však   vo   svojej   odpovedi   zotrval   na pôvodnom stanovisku o zániku účastníctva žalobcu v konaní.

Keďže žalovaný prestal konať so žalobcom   ako s účastníkom   správneho konania vedeného proti železničnej spoločnosti, podal žalobca 17. júna 2004 u navrhovateľa žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto postupu.

Interpretáciou a aplikáciou § 44a ods. 2, § 25 ods. 3 písm. f) a § 27 ods. 1, 2 a 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže v znení zákona č. 204/2004 Z. Z. došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo   tak   žalovaný,   ako   aj   rada   žalovaného   rozhoduje   nielen   o právach   a povinnostiach železničnej   spoločnosti,   ale   zároveň   aj   o právach   a povinnostiach   ďalších   účastníkov konania.   Zánik   účastníctva   žalobcu   v správnom   konaní   proti   železničnej   spoločnosti   je neprijateľný a je v rozpore s ústavou aj preto, že žalobca bol účastníkom zmluvy, ktorá sa v správnom   konaní   posudzuje   ako   možné   zneužitie   dominantného   postavenia.   Preto prípadným   rozhodnutím   žalovaného   o tom,   že   uzavretím   zmluvy   medzi   železničnou spoločnosťou a žalobcom došlo k zneužitiu jej dominantného postavenia, by bolo nesporne dotknuté   aj   postavenie   žalobcu.   Zároveň   zánik   účastníctva   žalobcu   treba   považovať za porušenie princípu   zákazu pravej   retroaktivity, čo   je v rozpore s čl. 1 a s čl. 50 ods.   6 ústavy. Platí totiž zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný   a účinný   právny   predpis,   nemôže   byť   vo   svojej   dôvere   sklamaný   spätným pôsobením   právneho   predpisu   alebo   niektorého   jeho   ustanovenia.   Zánikom   účastníctva žalobcu   v správnom   konaní vedenom   žalovaným voči   železničnej   spoločnosti   boli tieto zásady   porušené.   Ustanovenie   §   44a   ods.   2   napadnutého   zákona   zakotvuje neprípustnú pravú   retroaktivitu,   lebo   odníma   právo   žalobcu   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam,   ktoré   sú predmetom   aj   jeho   zákonom   chránených   záujmov.   Nie   je   možné,   aby   došlo   k zániku postavenia účastníka konania u žalobcu, lebo by to bolo v rozpore s príncípom ochrany nadobudnutých práv, ktoré lex posterior nesmie zhoršiť, prípadne zrušiť, iba ak zlepšiť. Je totiž neprípustné, aby právne postavenie nadobudnuté v súlade so zákonom bolo so spätnou účinnosťou neskorším zákonom odňaté, resp. aby bol so spätnou účinnosťou dodatočne zmenený právny stav v neprospech žalobcu. Zánik účastníctva žalobcu v správnom konaní vedenom   proti   železničnej   spoločnosti   je   v rozpore   aj   so   zásadou   rovnosti   zbraní zakotvenou v čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže   ustanovených   v článkoch 81   a 82   Zmluvy   o založení   Európskeho   spoločenstva. Pritom ide o všeobecne záväzné a priamo použiteľné nariadenie.

Zo žaloby žalobcu podanej voči žalovanému, ako aj voči rade žalovaného doručenej navrhovateľovi   17.   júna   2004   vyplýva,   že   po   tom,   ako   žalovaný   prípisom   doručeným 19. mája 2004 oznámil zánik účastníctva   žalobcu   v konaní vedenom   u žalovaného proti železničnej spoločnosti, ako aj po tom, ako žalovaný aj po námietkach žalobcu zotrval na svojom stanovisku, došiel žalobca k záveru o nezákonnom postupe žalovaného, a tým aj k záveru o ukrátení a porušení jeho subjektívneho verejného práva. Žalobca požaduje, aby navrhovateľ vydal rozsudok, ktorým oznámenie o zániku postavenia účastníka zo 17. mája 2004, ako aj vyjadrenie žalovaného k zániku postavenia účastníka konania z 31. mája 2004 zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca požaduje zároveň aj priznanie náhrady trov konania.

Z výrokovej časti uznesenia navrhovateľa sp. zn. 3 Sž 79/2004 z 20. septembra 2004 vyplýva, že v právnej veci žalobcu proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti postupu žalovaného navrhovateľ prerušil súdne konanie až do rozhodnutia ústavného súdu o návrhu na   vyslovenie   nesúladu   napadnutého   zákona   s ústavou.   Navrhovateľ   v návrhu   na rozhodnutie vo veci samej žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že § 46a ods. 2   napadnutého   zákona   nie   je   v súlade   s čl.   46   ods.   1   a s   čl.   50   ods.   6   ústavy. Z odôvodnenia uznesenia zasa vyplýva, že navrhovateľ prerušil   konanie s poukazom   na § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, aby mohol podať návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu § 25 napadnutého zákona s čl. 46 a s čl. 48 ústavy.

Ústavný súd   konštatuje, že podaný návrh je rozporný   v otázke, ktoré ustanovenia napadnutého   zákona   považuje   navrhovateľ   za   nesúladné   s ústavou,   ale   aj   v otázke, s ktorými   článkami   ústavy   majú   byť   napadnuté   ustanovenia   v nesúlade.   Podľa   úvodnej strany návrhu a obsahu návrhu žiada navrhovateľ vysloviť nesúlad § 44a ods. 2, § 25 ods. 3 písm. f) a § 27 ods. 1, 2 a 3 napadnutého zákona s čl. 46 ods. 1 a 2 a s čl. 1 ústavy. Podľa znenia   návrhu   nálezu   (petitu)   má   byť   vyslovený   nesúlad   ustanovenia   §   46a   ods.   2 napadnutého zákona s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 6 ústavy.  

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ je kvalifikovaným subjektom, ústavný súd vychádza z toho predmetu konania, ktorý vyplýva z návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu). Aj v tomto prípade však treba uviesť, že v navrhovanom znení nálezu došlo ku zrejmej chybe v písaní, ak je tam uvedené, že ústavný súd má vysloviť nesúlad § 46a ods. 2 napadnutého zákona s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 6 ústavy, lebo z odôvodnenia návrhu vyplýva bez akejkoľvek pochybnosti, že navrhovateľ mal v skutočnosti na mysli nesúlad § 44a ods. 2 napadnutého zákona s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 6 ústavy. Je tomu tak o to viac, že napadnutý zákon § 46a vôbec ani neobsahuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetom konania o súlade právnych predpisov je nesúlad čl. I bodu 68, a to § 44a ods. 2 napadnutého zákona s čl. 46 ods. 1 a s čl. 50 ods. 6 ústavy.

Ústavný   súd   dodáva,   že   navrhovateľ   za   ďalšieho   účastníka   konania   označuje Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a za vedľajších účastníkov konania žalobcu a žalovaného.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh   podá   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou.   Podľa   §   19   zákona o ústavnom   súde   súdom   podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   sa   rozumie   príslušný   senát   alebo samosudca.   Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší,   ak   pred   rozhodnutím   vo   veci   dospel   k záveru,   že   všeobecne   záväzný   právny predpis,   ktorý   sa   týka veci,   je v rozpore s ústavou, so   zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom   teda   predpokladá   spojitosť   konania   pred   všeobecným   súdom   vyjadrenú   tak,   že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej činnosti   ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa úsudku všeobecného súdu vyložiť   a použiť   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   ktorého   nesúlad   s   ústavou,   so zákonom   alebo   s medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná všeobecný   súd   mieni   uplatniť   v návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom. Rozhodovaciu   činnosť   všeobecného   súdu   v   zmysle   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   preto   chápe   ako   postup,   v ktorom   po   začatí   konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení. Ak v tomto postupe nemá miesto   interpretácia   a aplikácia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorého vyslovenie   nesúladu   všeobecný   súd   mieni   uplatniť   v návrhu   na   začatie   konania   pred ústavným   súdom,   potom   nie   je   splnený   základný   predpoklad   na   ochranu   ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. k subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (právne normy). Tento predpoklad nie je splnený, ak k takému použitiu   napadnutého   ustanovenia   nielenže   nedochádza,   ale   pre   nedostatok   procesných podmienok alebo zjavnú neopodstatnenosť žaloby ani nemôže dôjsť.

Ak   všeobecný   súd   napriek   tomu,   že   nie   sú   splnené   tieto   dva   kumulatívne predpoklady jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, podá návrh na také konanie, je návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou [§ 25 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 1 písm. e) zákona o ústavnom súde].Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní návrhu zistil z jeho obsahu a príloh, že na   najvyššom   súde   sa   koná   o žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   postupu   žalovaného, ktorým   vylúčil   žalobcu   z ďalšieho   účastníctva   v konaní.   Žaloba   bola   podaná   v štádiu konania   o rozklade   pred   žalovaným,   pričom   žalovaný   vo   veci   samej   právoplatne nerozhodol.   Žalobca   výslovne   neuviedol,   podľa   ktorej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho   poriadku   (Správne   súdnictvo),   resp.   podľa   ktorých   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku podal žalobu. Z obsahu žaloby a návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu)   vyplýva,   že   žaloba   napáda   právoplatnosť   oznámenia   žalovaného,   ktorým   sa ukončila   účasť   žalobcu   v administratívnom   konaní,   napriek   tomu,   že   v konaní   pred žalovaným sa v tejto veci koná a rozhoduje o rozklade, z čoho vyplýva, že konanie pred žalovaným nie je právoplatne ukončené.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon, t. j. Občiansky súdny poriadok.

Žaloba podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku sa podáva proti právoplatným rozhodnutiam   orgánov   verejnej   správy.   Ak   sa   taká   žaloba   podá   proti   neprávoplatnému rozhodnutiu   orgánu verejnej správy, všeobecný   súd v správnom   súdnictve   je oprávnený a povinný postupovať podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene,   ak   ju   podala neoprávnená   osoba,   ak   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých   odstránenie   súd nariadil a ktoré bránia   vecnému vybaveniu žaloby, alebo   ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2).

Rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, ktorým sa zastavuje konanie, nepredchádza výklad a použitie iných predpisov než tých, ktoré upravujú procesné podmienky konania pred takým súdom (Občiansky súdny poriadok a prípadne procesný predpis, ktorý upravuje konanie   pred   správnym   orgánom,   ak   taký   existuje).   V konaní   pred   najvyšším   súdom vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sž   79/04   nie   sú   splnené   predpoklady   na   poskytnutie   súdnej ochrany, ktoré sú vyžadované v čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 247 Občianskeho súdneho poriadku, a z tohto dôvodu   neprichádza do úvahy   aplikácia § 44a ods. 2 napadnutého zákona.   V nadväznosti na tento stav konania pred najvyšším súdom neprichádza do úvahy ani to, aby najvyšší súd musel v tomto konaní (sp. zn. 3 Sž 79/04) riešiť otázku súladu napadnutého ustanovenia s ústavou.

Ústavný súd napokon dodáva, že uznesenie najvyššieho súdu o prerušení konania sa líši od podaného návrhu, a to jednak v tom, ktoré ustanovenie napadnutého zákona má byť v nesúlade s ústavou, ako aj v tom, s ktorými ustanoveniami ústavy má byť v nesúlade.

Opierajúc sa o tieto právne názory dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd v tomto   konaní   je   zjavne   neoprávnená   osoba   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania o súlade   právnych   predpisov.   Preto   ústavný   súd   návrh   odmietol   už   pri   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2004