znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 7/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   konaného 4. marca 2002   predbežne   prerokoval   návrh   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, Bratislava, zastúpeného JUDr. E. B., predsedom disciplinárneho senátu, na začatie konania o súlade § 151 ods. 10 v spojení s ustanovením § 118 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako disciplinárneho súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov   o d m i e t a   ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. januára 2002 doručený   návrh   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na začatie konania o súlade § 151 ods. 10 v spojení s ustanovením § 118 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch   a   prísediacich“)   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ústavný   zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov - ďalej len „ústava“).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   preskúmal   ústavné   a   zákonné postavenie   najvyššieho   súdu   ako   disciplinárneho   súdu,   jeho   oprávnenie   na   prerušenie disciplinárneho konania a podanie návrhu na začatie konania o súlade správnych predpisov.

II.

Ústavné a zákonné postavenie disciplinárneho súdu

Ústavné vymedzenieDisciplinárny súd, pokiaľ uvažujeme o disciplinárnom postihu sudcov všeobecných súdov,   nemá   priamu   oporu   v   ústave.   Čl.   147   ods.   1   ústavy   hovorí   o   rozhodnutí disciplinárneho senátu. Aj čl. 141a ods. 4 písm. e) ústavy ustanovuje len to, že voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov disciplinárnych senátov je oprávnená Súdna rada Slovenskej republiky (do účinnosti tohto článku ústavy volila týchto členov Rada sudcov Slovenskej republiky na návrh príslušných sudcovských rád).

Z toho vyplýva, že vytvorenie a pôsobnosť disciplinárneho súdu ponechala ústava na zákonné   vymedzenie,   ktoré   nadväzuje   na   to,   že   podľa   ústavy   pôsobia   voči   sudcom disciplinárne senáty a ich členovia, u ktorých je základným predpokladom to, že sú sudcami Slovenskej republiky.

Pôsobnosť disciplinárneho súdu nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci, tak ako to je ustanovené v čl. 142 ods. 1 ústavy.

Zákonné vymedzeniePodľa § 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárnu zodpovednosť zisťuje   a   disciplinárne   opatrenia   ukladá   disciplinárny   súd.   Tu   sa   v   právnom   poriadku Slovenskej   republiky   po   prvýkrát   objavuje   termín   disciplinárny   súd   pri   stíhaní   sudcov všeobecného súdnictva.   Podľa   ods. 2 citovaného ustanovenia najvyšší súd je na účely disciplinárneho   konania   disciplinárnym   súdom.   Podľa   ods.   3   tohto   ustanovenia   sudcov disciplinárneho   súdu   volí   na   obdobie   troch   rokov   Rada   sudcov   Slovenskej   republiky z kandidátov navrhnutých príslušnými sudcovskými radami tak, aby v ňom mali primerané zastúpenie sudcovia všetkých druhov a stupňov všeobecných súdov.

Základným predpokladom na to, aby disciplinárny súd fungoval a pôsobil, je to, že dôjde k voľbe sudcov disciplinárneho súdu zo sudcov všeobecných súdov.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch   a   sudcoch“)   súdnictvo   v   Slovenskej   republike vykonávajú nezávislé a nestranné súdy. Súdy Slovenskej republiky sú: najvyšší súd, krajské súdy   a   okresné   súdy,   Vyšší   vojenský   súd   a   vojenské   obvodové   súdy;   v   čase   brannej pohotovosti štátu aj vyššie poľné a nižšie poľné súdy.

Spoločným   znakom   súdu   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   zákona   o   súdoch a sudcoch je aj to, že musí byť zriadený zákonom [§ 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov].   Zriadenie   všeobecného   súdu   zákonom   znamená   vytvorenie   súdu v určitom   územnom   obvode,   určenie   jeho   sídla   a   pomenovanie   podľa   stupňov   súdnej sústavy, prípadne aj obvodu, do ktorého patria súdy nižšieho stupňa. Príkladom takéhoto zákona   je   aj   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   328/1996   Z.   z.,   ktorým   sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Disciplinárny súd je síce zriadený zákonom (zákon o sudcoch a prísediacich), ale vytvára sa zo sudcov všeobecného súdnictva na základe volieb a kompetencií Súdnej rady Slovenskej republiky, resp. podľa platného právneho stavu na základe voľby Radou sudcov Slovenskej   republiky   a jeho právomoc neplynie z ústavy,   ale iba zo   zákona o sudcoch a prísediacich.   Kreovanie   disciplinárneho   súdu   je   zverené   do   pôsobnosti   orgánov samosprávneho riadenia súdnictva, ktorý podľa platného ústavného stavu má už aj ústavné postavenie.

Z koncepcie disciplinárneho súdu, zo spôsobu jeho vytvorenia a z jeho kompetencie vyplýva, že disciplinárny súd je síce súdom, ale nie je súdom, ktorý je uvedený v čl. 130 ods. 1 ústavy a v § 18 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   ustanovujú   o   súde   v   súvislosti   s   jeho rozhodovacou činnosťou.

Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného súdu rozumie iba výkon ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Iba táto rozhodovacia činnosť je   vykonávaním   oprávnení   a   plnením   povinností   všeobecného   súdnictva,   ktoré   súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.

Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne veci, a preto je potrebné zaradiť ho do iného systému, resp. subsystému, než je rozhodovacia činnosť podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Spôsob vytvárania disciplinárneho súdu a pôsobenie dovnútra systému všeobecného   súdnictva   s   účelom,   ktorý   sleduje   ukladanie   sankcií   sudcom   sudcami,   sú znaky, ktoré umožňujú záver,   že disciplinárny   súd   je orgánom   samosprávneho   riadenia súdnictva. Nie je totiž dosť dobre predstaviteľné, aby v systéme nezávislej súdnej moci sudcu disciplinárne stíhal a trestal iný orgán verejnej moci (iný štátny orgán) než orgán súdneho typu, za ktorý treba považovať aj disciplinárny súd.

Disciplinárny súd má právomoc výlučne iba na prejednanie a rozhodnutie o návrhu na disciplinárne konanie, alebo ak mu je vec postúpená orgánom činným v trestnom konaní. Jeho právomoc vyplýva z § 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a táto právomoc nemá   ústavné   základy.   Toto   oprávnenie   disciplinárneho   súdu   nepatrí   do kompetencií všeobecných   súdov   ustanovených   v čl.   142   ods.   1   ústavy.   Zaradenie   tejto   kompetencie disciplinárneho súdu ku právomociam všeobecného súdu nevyplýva ani z iných článkov ústavy.   Treba   poznamenať,   že   oprávnenie   disciplinárneho   súdu   rozhodovať v prípadoch priestupkov o náhrade škody nemá v týchto súvislostiach žiaden ústavný význam.

Právomoc   disciplinárneho   súdu   nie   je   z   tohto   dôvodu   vykonávaním   oprávnení a plnením povinností, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci rozdelenej aj ústavne na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.

III.

Konanie   pred   disciplinárnym   súdom   upravuje   tretia   časť   zákona   o   sudcoch   a prísediacich.

Podľa   §   150   ods.   2   (Spoločné   ustanovenia)   zákona   o sudcoch   a   prísediacich   na disciplinárne   konanie   sa   primerane   vzťahujú   ustanovenia   osobitného   predpisu   (Trestný poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

Z tohto spoločného ustanovenia vyplýva, že disciplinárny súd môže podľa Trestného poriadku postupovať len vtedy, ak zákon o sudcoch a prísediacich nemá inú úpravu. Takúto inú   úpravu,   pokiaľ   ide   o   prerušenie   disciplinárneho   konania,   má   zákon   o   sudcoch a prísediacich formulovanú v osobitnom ustanovení.

Podľa § 125 (Prerušenie disciplinárneho konania) zákona o sudcoch a prísediacich ak sa disciplinárny senát domnieva, že skutočnosti, ktoré sa sudcovi kladú za vinu, majú znaky trestného činu, disciplinárne konanie preruší a vec postúpi príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní. Disciplinárny senát preruší disciplinárne konanie aj vtedy, ak sa dozvie, že pre skutok, pre ktorý sa disciplinárne konanie začalo, sa proti sudcovi vedie trestné konanie. Prerušenie disciplinárneho konania trvá do právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní. Ak nie sú splnené podmienky na pokračovanie v disciplinárnom konaní alebo na konanie v osobitných prípadoch, disciplinárny senát disciplinárne konanie zastaví.

Z   tohto   ustanovenia   vyplývajú   taxatívny   výpočet   procesných   situácií,   v   ktorých disciplinárny súd môže prerušiť konanie pred ním, a aj dôsledky tohto prerušenia. Toto ustanovenie však nepripúšťa to, čo je uvedené v § 224 ods. 5 Trestného poriadku (nadpis Prerušenie trestného stíhania) alebo v § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje prerušenie konania.

Dôsledkom   prerušenia   konania   pred   disciplinárnym   konaním   však   nie   je   vznik oprávnenia   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov   pred ústavným súdom, tak ako to je upravené v Občianskom súdnom poriadku a v Trestnom poriadku.   Vznik   takéhoto   oprávnenia   sa   viaže   len   na   výslovný   normatívny   dôsledok prerušenia konania vyplývajúci zo zákona. Inak by také oprávnenie mohol využívať každý orgán   verejnej   moci,   prípadne   záujmovej   samosprávy,   ak   by   rozhodoval   o   otázkach, v ktorých musí vyložiť a aplikovať všeobecne záväzný právny predpis.

IV.

Z uvedených záverov vyplýva, že

a)   disciplinárny   súd   nie   je   súdom,   ktorý   je   zaradený   medzi   všeobecné   súdy, nevykonáva   súdnu   moc   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   a nebol   zriadený   tak   ako   každý všeobecný súd zákonom,

b)   disciplinárny   súd   vykonáva   len   disciplinárnu   právomoc   a jeho   existencia   je opodstatnená osobitnou povahou disciplinárneho konania, v ktorom sa stíha disciplinárne previnenie sudcu ako ústavného činiteľa,

c) disciplinárny súd ako orgán samosprávneho riadenia všeobecných súdov nie je súdom, ktorý je oprávnený v zmysle čl. 130 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov a

d)   disciplinárny   súd   nemôže   prerušiť   konanie   a súčasne   podať   návrh   na   začatie konania pred ústavným súdom, pretože takýto procesný úkon mu neumožňuje § 125 zákona o sudcoch a prísediacich.

Tieto právne závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu obsiahnutému vo výroku tohto uznesenia.

K tomuto uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Daniela Švábyho.

PL. ÚS 7/02

Odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Daniela Švábyho k rozhodnutiu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/02

K odlišnému   stanovisku   k rozhodnutiu   pléna (§   32   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   -   ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) vo veci PL. ÚS 7/02 nás viedli tieto dôvody:

Platný   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   neumožňuje   priamo   súdom,   aby v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozhodovali o súlade zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Takúto právomoc má výlučne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) (PL. ÚS 14/96, PL. ÚS 14/98) ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

Podľa nášho názoru ústavný súd musí pri ochrane ústavnosti zabezpečiť účinnosť práv zaručených ústavou spôsobom, ktorý sa nebude meniť v závislosti od toho, ako sa kvalifikuje určité právo, záväzok či správanie, ale spôsobom, pri ktorom sa na každého, kto je podriadený jeho jurisdikcii, bude v rozsahu ústavou vymedzenej právomoci ústavného súdu aplikovať rovnaký štandard ochrany. Z rozhodnutia, ktoré v tejto veci ústavný súd prijal, vyplývajú aj také dôsledky, že porovnateľné kategórie subjektov práva nedosiahnu rovnaký štandard ústavnej ochrany, čo považujeme z ústavného hľadiska za neudržateľné. Rozhodnutie sa týka mimoriadne citlivého vzťahu medzi súdnou mocou na jednej strane a zákonodarnou a výkonnou mocou na druhej strane. Nezávislosť súdnej moci je jedným z fundamentálnych   komponentov   akéhokoľvek   demokratického   poriadku   založeného   na panstve   práva.   Súdna   moc   je   inštitucionálne   a mocensky   najobnaženejšou a najzraniteľnejšou z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred   zásahmi   nepriamymi.   Posledným   garantom   tejto   nezávislosti   v systéme   ústavnej ochrany je práve ústavný súd, o čom svedčí napr. aj čl. 136 ods. 3 ústavy, podľa ktorého ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý je zároveň aj predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky.

Práve v záujme posilnenia nezávislosti súdnej moci bola pri poslednej novele ústavy (s účinnosťou od 1. júla 2001) konštituovaná medzi najvyššie ústavné orgány Súdna rada Slovenskej   republiky,   jednou   z dôležitých   ústavných   právomocí   ktorej   je   aj   právomoc zostavovať   disciplinárne   senáty.   Cieľom   a významom   tejto   právomoci   je,   aby v disciplinárnych veciach sudcov rozhodoval orgán konštituovaný na základe ústavy a aby sa aj jeho intervenciou reálne zabezpečili sudcom minimálne garancie, ktoré sú nevyhnutné pre   naplnenie   ústavnej   požiadavky,   že   súdnictvo   sa   vykonáva   na   všetkých   stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. To však podľa nášho názoru vôbec neznamená, že Súdna rada Slovenskej republiky je záujmovým (korporatívnym) orgánom sudcov, ktorý odvodzuje   svoju   legitimitu   z   práva   sudcov   slobodne   sa   združovať podľa   čl.   29   ods.   1 ústavy.   Obdobne   ako   v iných   právnych   systémoch,   ktoré   upravujú   takýto   súdny   orgán, Súdna rada Slovenskej republiky zostáva súčasťou sústavy štátnych orgánov. Nakoniec už podľa platnej zákonnej úpravy (§ 58a ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších   predpisov   -   ďalej len „zákon   o súdoch   a   sudcoch“),   ktorá   musí   byť vykladaná a uplatňovaná v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), je s obdobnou funkciou (do prijatia zákona predpokladaného v čl. 141a ods. 6 ústavy) ustanovená Rada sudcov Slovenskej   republiky   ako   orgán   zúčastňujúci   sa   na   štátnej   správe   súdov   v rozsahu a spôsobom   vymedzeným   osobitným   predpisom,   ktorým   je   zákon   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o sudcoch a prísediacich“) účinný od 1. januára 2001. Za takúto jej účasť na štátnej správe súdov treba považovať aj výkon tých právomoci, ktoré má podľa § 119 ods. 3 zákona o sudcoch   a prísediacich   pri   voľbe   disciplinárneho   súdu.   Tento   spôsob   ustanovenia disciplinárneho súdu, ktorý je porovnateľný aj s jeho ustanovovaním v iných európskych štátoch,   nemožno   vykladať   proti   zmyslu   a účelu,   pre   ktorý   je   Súdna   rada   Slovenskej republiky,   resp.   Rada   sudcov   Slovenskej   republiky   ústavou   a   zákonom   konštituovaná, najmä nemožno s jej intervenciou ustanovený disciplinárny súd považovať za súd, ktorý nebol   zriadený   zákonom   alebo   ktorý   nevykonáva   oprávnenia   a neplní   povinnosti,   ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci.

Zákon o sudcoch a prísediacich jasne v tejto súvislosti ustanovuje, že disciplinárnym súdom je Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), čím vymedzuje aj jeho sídlo. Zákon o sudcoch a prísediacich tak nadväzuje na § 16 písm. e) zákona o súdoch a sudcoch, podľa ktorého najvyšší súd (ako najvyšší súdny orgán Slovenskej republiky) „rozhoduje v ďalších prípadoch ustanovených zákonom“. Zákon o sudcoch a prísediacich taktiež   ustanovuje   spôsob   kreovania   disciplinárneho   súdu,   jeho   zloženie,   právomoc, príslušnosť, spôsob prideľovania vecí, ako aj spôsob vzájomného zastupovania jeho sudcov. Obsahuje aj podrobnú úpravu o konaní pred ním ako konaní dvojstupňovom, keď v druhom stupni   rozhoduje   sedemčlenný   odvolací   disciplinárny   senát   zložený   len   zo   sudcov najvyššieho súdu. Podľa nášho názoru všetky ústavné požiadavky na to, aby tento súd mal povahu   súdu   ustanoveného   zákonom   a aby   bol   nezávislý   od   výkonnej   moci   a od   strán procesu vrátane sudcu, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, sú splnené. Pre tohto sudcu sú tým zároveň vytvorené zákonné podmienky na to, aby mohol uplatňovať právo „na nezávislom a nestrannom súde“ zaručené v čl. 46 ústavy. Podľa nášho názoru v požiadavke na dodržiavanie garancií ustanovených v tomto a nasledujúcich článkoch siedmeho oddielu druhej   hlavy ústavy   v disciplinárnom   konaní voči   sudcovi   nie   je   vyjadrený   len osobný záujem dotknutého sudcu na ochrane jeho práv, ale aj široký verejný záujem na riadnom výkone   súdnictva   v súlade   s princípmi   právneho   štátu.   Uplatňovanie   disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi disciplinárnym senátom je vždy aj vecou verejnou a podlieha preto pod verejnú kontrolu rovnako ako pod ňu podlieha každý výkon štátnej moci, ktorý je v právomoci súdov.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   čl.   143   ústavy,   ktorý   ustanovuje,   že   podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ktorú tvoria najvyšší súd a ostatné súdy, vrátane ich pôsobnosti, organizácie   a   konania   pred   nimi   ustanoví   zákon,   možno   a   treba   podľa   nášho   názoru vztiahnuť aj na zákonom ustanovenú pôsobnosť najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu, a to bez ohľadu na to, že disciplinárne konanie vo veci disciplinárneho previnenia sudcu možno v istých aspektoch odlíšiť od konania a rozhodovania súdov v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy. Ústava tvorí jeden celok, v ktorom jednotlivé ustanovenia nemožno vykladať a uplatňovať izolovane od ostatných ustanovení ústavy.   Ak   čl.   143   ods.   2   ústavy   ponecháva   podrobnejšiu   úpravu   pôsobnosti   súdov   na vykonávací zákon, treba pri vymedzení ich pôsobnosti brať do úvahy aj príslušnú zákonnú úpravu. Na základe § 3, ktorý úlohu súdov nevymedzuje taxatívne, a § 16 písm. e) zákona o súdoch   a sudcoch   v spojení   s § 119   zákona   o sudcoch   a prísediacich   je   podľa   nás výkonom súdnictva aj konanie a rozhodovanie v disciplinárnych veciach sudcov. Príslušné zákony totiž bežne zverujú do právomoci všeobecných súdov aj preskúmavanie rozhodnutí príslušných orgánov o disciplinárnych (kárnych) previneniach subjektov, ktoré sa, či už v štátnych funkciách alebo v slobodných povolaniach, podieľajú na výkone verejnej moci alebo   veciach   verejného   záujmu.   Veci   disciplinárnej   povahy   nie   sú   teda   vylúčené z právomoci všeobecného súdu. K tomu dodávame, že disciplinárny súd najvyššieho súdu koná   a   rozhoduje   aj   o   disciplinárnej   zodpovednosti   sudcu   za   konanie,   ktoré   má   znaky priestupku   podľa   osobitného   predpisu,   alebo   za   konanie,   ktoré   môže   byť   postihnuté sankciami podľa osobitných predpisov (§ 115 zákona o sudcoch a prísediacich), a že tieto prípady   disciplinárnej   zodpovednosti   sudcu   sa   svojou   povahou   neodlišujú   od   prípadov zodpovednosti ktorejkoľvek inej fyzickej osoby za rovnaké konanie. Všetky tieto prípady patria   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   na   prejednanie   v poslednej   inštancii   výslovne   do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd sa už napr. o priestupkoch - v nadväznosti na odsúdenie Slovenskej republiky Európskym súdom pre ľudské práva za odňatie práva na súd v súvislosti s uplatňovaním zákona o priestupkoch (napr. vec Kadubec v. Slovenská republika, rozsudok z 2. septembra 1998) – vyjadril tak, že „i priestupok má trestnú povahu, a preto možno naň aplikovať čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (PL. ÚS 12/97). Okrem toho ak bol sudca uznaný za vinného priestupkom, disciplinárny senát uloží sudcovi povinnosť nahradiť škodu, ak poškodený nárok na náhradu škody včas uplatnil   a   škoda   a   jej   výška   sa   spoľahlivo   zistili   (§   129   ods.   3   zákona   o sudcoch   a prísediacich); takéto rozhodnutie možno vykonať podľa osobitného predpisu (§ 133 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich) obdobne ako ktorékoľvek iné vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu. Inak disciplinárny senát obdobne ako súd v trestnom konaní odkáže poškodeného s jeho nárokom na občianskoprávne konanie a v tomto prípade je súd viazaný rozhodnutím disciplinárneho senátu v rozsahu ustanovenom v § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutia o priestupkoch a o trestných činoch majú teda podobné účinky   i   v   otázke   uplatňovania   nárokov   v občianskoprávnom   konaní   (PL.   ÚS   12/97). Typickým konaním a rozhodovaním disciplinárneho súdu občianskoprávnej povahy je aj konanie a rozhodovanie o námietkach sudcu proti hodnoteniu v súvislosti so skončením výkonu funkcie sudcu podľa § 137 zákona o sudcoch a prísediacich.

Všetky   tieto   príklady   podľa   nášho   názoru   jasne   svedčia   o   tom,   že   medzi rozhodovaním   najvyššieho   súdu   ako   disciplinárneho   súdu   a rozhodovaním   najvyššieho súdu ako všeobecného súdu nie je taký rozdiel, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru,   že   najvyšší   súd   ako   disciplinárny   súd   sa   nepodieľa   na   výkone   štátnej   moci rozdelenej   podľa   ústavy   na   zákonodarnú,   výkonnú   a súdnu   moc.   Zároveň   je   potrebné zdôrazniť, že sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie - rovnako ako účastník akéhokoľvek iného sporu rozhodovaného všeobecným súdom - nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na konanie ústavného súdu o súlade právneho predpisu, ktorý sa v tomto disciplinárnom   konaní   aplikuje,   s ústavou.   Aktívnou   legitimáciou   na   podanie   takéhoto návrhu   disponuje   v zmysle   čl.   130   ods.   1   písm.   d)   ústavy   výlučne   súd,   ktorý   o veci rozhoduje.   Účelom   tejto   úpravy   je   umožniť   príslušnému   súdu,   aby   práve   na   základe skúsenosti   s aplikáciou   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   v konkrétnom rozhodovacom kontexte namietol a zdôvodnil údajný nesúlad takéhoto predpisu s ústavou, a tým predišiel dvom ústavne neželateľným situáciám. Po prvé situácii, v ktorej súd o veci rozhodne podľa právneho predpisu, o súlade ktorého s ústavou má dôvodné pochybnosti. Po druhé   naopak   situácii,   v ktorej   všeobecný   súd   na   seba   atrahuje   právomoc   rozhodnúť o súlade   dotknutého   právneho   predpisu   s ústavou   napriek   tomu,   že   takáto   právomoc   je v Slovenskej republike zverená výlučne ústavnému súdu. Podľa nášho názoru nie je medzi povahou a účinkami rozhodovania všeobecného súdu v akejkoľvek občianskoprávnej alebo trestnoprávnej   veci   a rozhodovania   disciplinárneho   súdu   o disciplinárnej   zodpovednosti sudcu taký rozdiel, ktorý by odôvodnil záver, že sudca, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, by nevyhnutne jednej z týchto situácií mal byť vystavený, a tak byť pozbavený záruk, ktoré v záujme ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov zakotvuje inštitút tzv. predbežnej otázky.

Považujeme   totiž   za   nepochybné,   že   obsahovo   identickým   právam   musí   byť poskytnutá   rovnaká   ústavná   ochrana   a   osobe   obvinenej   z obsahovo   identického protiprávneho činu musia byť poskytnuté rovnaké ústavné záruky. Inak totiž môže dôjsť k neodôvodnenej nerovnosti medzi porovnateľnými skupinami subjektov v rozpore s čl. 12 ods. 1 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 12/97). V tejto súvislosti nie je podľa nás významné, že ústava používa termín „disciplinárny senát“ (čl. 141a ods. 4 písm. e), čl. 147 a čl. 148 ústavy),   kdežto   zákon   o   sudcoch   a prísediacich   hovorí   o „disciplinárnom   súde“,   ktorý „rozhoduje   v   disciplinárnych   senátoch“   (§   119).   V konečnom   dôsledku   tento   zákon rešpektuje ustanovenie, podľa ktorého súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca (čl. 142 ods. 2 ústavy). Za rozhodujúce považujeme, že priamo ústava spája s rozhodnutím disciplinárneho senátu významné právne účinky pre sudcu – jeho odvolanie z funkcie alebo preloženie na iný súd. Nemalo by zmysel ustanoviť tieto   právne   účinky   priamo   v ústave,   ak   by   sudca   na   obranu   proti   nim   nemal   zároveň požívať   rovnaký   štandard   ústavnej   ochrany,   aký   je   poskytovaný   v   iných   obdobných prípadoch.

V danej   veci   najvyšší   súd   –   disciplinárny   senát   –   rozhodol   o prerušení disciplinárneho konania s tým, že podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom, pretože dospel k záveru, že § 151 ods. 10 v spojení s § 118 zákona o sudcoch a prísediacich retroaktívne   zhoršuje   právne   postavenie   sudcu,   ktorý   mal   spáchať   kárne   previnenie   za účinnosti predchádzajúceho zákona o kárnej zodpovednosti sudcov, a je preto v rozpore s čl. 1   ods.   1   ústavy   (s princípmi právneho   štátu).   Na   základe tohto rozhodnutia   o prerušení konania, ktoré odôvodnil § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich s použitím § 224 ods. 5 Trestného poriadku, disciplinárny senát najvyššieho súdu podal predmetný návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde. Najvyšší súd tak konal v súlade s čl. 130 ods. 1 a čl. 125 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ako „súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou“, t. j. v tomto prípade ako disciplinárny súd (senát) v súvislosti s rozhodovaním o disciplinárnej zodpovednosti sudcu.

Podľa nášho názoru návrh spĺňal všetky predpísané náležitosti takéhoto návrhu na začatie konania vrátane náležitosti, aby ho podal „súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou“ po prerušení konania, tak ako to ustanovuje ústava a zákon, a mal byť preto prijatý na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   väčšiny   pléna   ústavného   súdu   disciplinárny   súd   nemôže   prerušiť konanie a súčasne podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom, pretože takýto procesný   úkon   mu   neumožňuje §   125   zákona   o sudcoch   a prísediacich,   ktorý   obsahuje taxatívny výpočet procesných situácií, v ktorých disciplinárny súd môže konanie pred ním prerušiť, a aj dôsledky tohto prerušenia. Je síce pravdou, že zákon o sudcoch a prísediacich obsahuje   ustanovenie   o prerušení   konania   (§   125),   toto   ustanovenie   sa   však   týka   len prípadov   prekážok   konania,   keď   má   prebiehať   alebo   už   prebieha   trestné   konanie   pre skutočnosti (skutok), ktoré sú predmetom začatého disciplinárneho konania. Z povahy veci vyplýva,   že   v tomto   ustanovení   ide   o špecifický   dôvod   pre   prerušenia   disciplinárneho konania,   ktorý   je   daný   výlučne   vzťahom   závislosti   tohto   konania   na trestnom   konaní v ustanovených   prípadoch,   nie   však   o vyčerpávajúcu   úpravu   dôvodov   pre   prerušenie disciplinárneho   konania.   Podľa   nášho   názoru   toto   ustanovenie   preto   nevylučuje,   aby disciplinárny senát podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich primerane použil v disciplinárnom konaní aj tie dôvody pre prerušenie konania, ktoré zákon o sudcoch síce neustanovuje, ale ktoré ustanovuje Trestný poriadok ako osobitný predpis, na ktorý sa toto ustanovenie   výslovne   odvoláva.   Nemalo   by   zmysel   v zákone   o sudcoch   a prísediacich upravovať konanie pred disciplinárnym súdom podľa zásad trestného konania ani priznávať sudcovi, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, tie isté procesné práva, ktoré má obvinený v konaní pred súdom podľa Trestného poriadku, aby sa zároveň v disciplinárnom konaní   úplne   vylúčila   možnosť   aplikácie   tých   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktoré upravujú   všeobecné   okolnosti   a dôvody   pre   prerušenie   trestného   konania,   ako   je   napr. okolnosť založená na „chorobe“ obvineného (§ 224 ods. 1 v spojení s § 173 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku) alebo dôvod „nesúladu aplikovaného právneho predpisu s ústavou“ uvedený   v   §   224   ods.   5   Trestného   poriadku.   Disciplinárny   súd   (senát)   preto   mohol disciplinárne   konanie   prerušiť   podľa   § 150   ods.   2   zákona   o sudcoch   a prísediacich s použitím § 224 ods. 5 Trestného poriadku a mohol tak nakoniec urobiť aj s ohľadom na čl. 144 ústavy.