znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 63/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 16. mája 2007 vo veci sťažnosti S., B., ktorou namietala neústavnosť a nezákonnosť volieb do orgánov samosprávy obcí konaných 2. decembra 2006, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2006 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala neústavnosť a nezákonnosť   volieb   do   orgánov   samosprávy   obcí   konaných   2.   decembra   2006. Sťažovateľka uviedla, že ako kandidujúca politická strana sa zúčastnila volieb do orgánov samosprávy obcí konaných 2. decembra 2006. V súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v platnom znení (ďalej len „volebný zákon“) delegovala jedného člena a jedného náhradníka do Ústrednej volebnej komisie, predseda vlády Slovenskej republiky ich však odmietol akceptovať.

Podľa názoru sťažovateľky „Uznesenia Ústrednej volebnej komisie boli nezákonné a neústavné   nakoľko   došlo   k nerešpektovaniu   článkov   30   a 31   Ústavy   Slovenskej republiky.“

Ako skutočnosti odôvodňujúce jej tvrdenie uviedla najmä:«Ústredná volebná komisia plní úlohy podľa § 12 Volebného zákona a sťažovateľovi bola odopretá táto možnosť, pričom sťažovateľ splnil v rovnakej miere podmienky zákona ako ostatné politické strany, ktorých delegáti boli predsedom vlády Slovenskej republiky akceptovaní. (...)

Volebný zákon   v   §   11,   ods.   4   hovorí   o vytváraní   volebných   orgánov,   pričom špecifikuje, že „Volebné komisie sa utvoria z rovnakého počtu zástupcov politických strán a politických hnutí (...)“. Vychádzajúc z uvedeného sme prieskumom po celom Slovensku zisťovali nakoľko splnili podmienky zákona, tak ako to požadoval predseda vlády aj ostatné politické strany, ktorých zástupcovia majú členov v ÚVK a nepodarilo sa nám minimálne u štyroch členov ÚVK potvrdiť, že splnili uvedenú podmienku. Nakoľko uvedenú situáciu riešilo aj v minulosti Ministerstvo vnútra usmernením, ktoré by umožňovalo účasť aj takých politických strán, ktoré neboli schopné splniť zákonnú podmienku, keďže povytvárali po celom Slovensku divoké koalície, domnievame sa, že tak bolo aj v tomto prípade. Pokiaľ ale nastal   tento   prípad   a napriek   tomu   nebol   delegát   S.   akceptovaný,   došlo   k porušeniu ústavných a zákonných práv sťažovateľa.»

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla:„aby ÚS SR po predbežnom prerokovaní prijal túto sťažnosť uznesením na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vo veci samej vydal nález zodpovedajúci závažnosti porušenia ústavnosti a zákonnosti volieb v súlade s § 63 ods. 1, písm. c).“

S poukazom na ustanovenie § 30 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľka požiadala o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 129 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje   o ústavnosti   a zákonnosti   volieb   prezidenta   Slovenskej   republiky,   volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

Podľa ustanovenia § 59 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť pre neústavnosť alebo   nezákonnosť   volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   do   Európskeho parlamentu alebo do orgánu miestnej samosprávy alebo proti výsledku volieb môže podať okrem navrhovateľov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a) až e) aj politická strana, ktorá sa na voľbách zúčastnila (...).

Podľa § 63 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže a) vyhlásiť voľby za neplatné,b) zrušiť napadnutý výsledok volieb,c) zrušiť rozhodnutie volebnej komisie a vyhlásiť za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený,d) sťažnosť zamietnuť.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky   pre   neústavnosť   a nezákonnosť volieb do orgánov samosprávy obcí konaných 2. decembra 2006. Sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 30 a 31 ústavy, pretože predseda vlády Slovenskej republiky neakceptoval delegáta a náhradníka, ktorých delegovala do Ústrednej volebnej komisie, hoci pre ich nomináciu splnila podmienky stanovené volebným zákonom.

Navrhla, aby ústavný súd vo veci neústavnosti a nezákonnosti volieb rozhodol tak, že zruší rozhodnutie Ústrednej volebnej komisie a vyhlási za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie   musia   umožňovať   a ochraňovať   slobodnú   súťaž   politických   síl v demokratickej spoločnosti.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 21/94 uviedol, že nezákonnosť volieb musí byť v konaní o volebných veciach podľa § 59 a nasl. zákona o ústavnom súde dokázaná a musí byť v príčinnej súvislosti s takým následkom porušenia práva, ktoré je v konečnom   dôsledku   porušením   ústavného   volebného   práva   a jeho   princípov (PL. ÚS 21/94).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   slobodnej   súťaže   politických   síl z dôvodu neakceptácie jej delegáta a náhradníka do Ústrednej volebnej komisie predsedom vlády   Slovenskej   republiky   a na   základe   toho   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   bližšie neoznačené rozhodnutie Ústrednej volebnej komisie.

Ústavný súd konštatuje, že na základe skutkového stavu, ktorý uviedla sťažovateľka, nie   je   možné   vydať   také   rozhodnutie,   ktorého   sa   v petite   sťažnosti   domáha,   pretože sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   nenapáda   konkrétnu   voľbu   do   orgánu   územnej samosprávy, v rámci ktorej by ústavný súd mohol posúdiť jej nezákonnosť a neústavnosť.

Inými slovami, na základe tých skutočností, ktoré sťažovateľka uviedla, sa nemôže domáhať toho, čo žiada v petite sťažnosti.

V súvislosti so sťažovateľkinou námietkou porušenia označených základných práv Ústrednou   volebnou   komisiou   ústavný   súd   poznamenáva,   že   volebné   komisie   sú inštitúciami   verejnej   správy   za   predpokladu,   že   činnosť,   ktorú   vykonávajú   je   správnou činnosťou   vykonávanou   vo   verejnom   záujme.   Príprava   a zabezpečovanie   volieb   je vo verejnom   záujme, preto vytvorenie orgánu   verejnej moci,   akým je volebná komisia, zaraďuje   tento   orgán   medzi   orgány   verejnej   moci   (mutatis   mutandis   PL.   ÚS   19/98 a IV. ÚS 219/04).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach;   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ust. § 7 ods. 2 OSP súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Zo   skutkového   stavu   uvedeného   sťažovateľkou   a citovaných   právnych   predpisov vyplýva, že sťažovateľka mohla využiť právny prostriedok ochrany svojich základných práv podaním žaloby na všeobecnom súde.

Sťažovateľka   požiadala   o ustanovenie   advokáta   v konaní   pred   ústavným   súdom, žiadosť však bližšie neodôvodnila.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 OSP môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká   osoba   o to   požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej   pomery   a nejde   o zrejme   bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom   musia   byť splnené súčasne.   Ak hoci   len   jeden   z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Keďže   vo   veci   ide   najmä   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu ústavnosti,   neboli   naplnené   všetky   predpoklady   na   ustanovenie   zástupcu   v konaní o sťažnosti.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (napr. I. ÚS 54/98, II. ÚS 214/05, III. ÚS 248/05, PL. ÚS 28/06).

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ako   vyplýva   z citovaného   ustanovenia   §   244   ods.   2   OSP,   o námietkach sťažovateľky, ktoré boli predmetom sťažnosti, mal rozhodovať všeobecný súd v správnom súdnictve, čo znamená, že ústavný súd má nedostatok právomoci na preskúmanie sťažnosti sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2007