znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/94

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr. Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika vo veci navrhovateľa Vyššieho vojenského súdu Trenčín, zastúpeného predsedom senátu pplk. JUDr. Milanom Repáňom, proti Národnej rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe v rozsahu, v ktorom sa vzťahuje aj na odvody uskutočnené pred účinnosťou zákona o civilnej službe (t. j. pred 16. 1. 1992) s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na svojom verejnom zasadnutí dňa 25. augusta 1994 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe n i e j e v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak sa vzťahuje na odvody uskutočnené pred 16. 1. 1992 a odvedenec požiadal o odklad vojenskej základnej služby a dôvody jej odkladu pominuli pred 16. 1. 1992.

2. N e v y h o v u j e návrhu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne na vyslovenie nesúladu § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak sa vzťahuje na odvody uskutočnené pred 16. 1. 1992 a odvedenec požiadal o odklad vojenskej základnej služby a dôvody jej odkladu pominuli po 16. 1. 1992.

O d ô v o d n e n i e :

Dňa 2. februára 1994 dostal Ústavný súd Slovenskej republiky návrh predsedu senátu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne JUDr. Milana Repáňa na začatie konania o súlade § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne dňa 14. apríla 1994 rozhodol o prijatí tohoto návrhu na ďalšie konanie.

Dňa 18. apríla 1994 sa sudca spravodajca obrátil na navrhovateľa so žiadosťou o oznámenie, či v danej veci trvá na ústnom pojednávaní. Navrhovateľ dňa 17. mája 1994 uviedol, že žiada, aby ústavný súd v danej veci ústne pojednávanie vykonal.

Dňa 18. apríla 1994 sa súčasne sudca spravodajca obrátil na orgán, ktorý všeobecne záväzný právny predpis, rozpor ktorého s ústavou sa namieta, vydal t. j. na Národnú radu SR (čl. 4 ods. 2 ústavného zákona FZ ČSFR č. 542/1992 Zb. o zániku ČSFR v spojení s § 39 zákona č. 38/1993 Z. z.) so žiadosťou o vyjadrenie sa k návrhu Vyššieho vojenského súdu Trenčín a k účelnosti ústneho pojednávania v danej veci.

Dňa 12.   júla 1994   dostal   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   vyjadrenie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorom sa stotožňuje s uznesením Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 461 (ÚPV 96/1994) nezaujať stanovisko k návrhu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne. Ďalej predseda Národnej rady Slovenskej republiky   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   takže   zástupcu   Národná   rada Slovenskej republiky na pojednávanie v predmetnej veci ani neustanovuje.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   môže   v   súlade   s   §   30   ods.   2   od   ústneho pojednávania upustiť iba so súhlasom účastníkov konania. Vzhľadom na to, že v tomto prípade súhlas oboch účastníkov nebol dosiahnutý, konalo sa vo veci ústne pojednávanie, ktoré je podľa § 30 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. verejné.

Vyšší vojenský súd Trenčín vo svojom návrhu požadoval vyslovenie nesúladu § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to z toho dôvodu, že odvedenci, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992 a ktorým nebol povolený odklad vojenskej základnej služby, majú za súčasného   právneho   stavu   možnosť   kedykoľvek   vojenskú   službu   odmietnuť,   zatiaľ   čo odvedenci, ktorí boli odvedení taktiež pred 16. 1. 1992, ale ktorým bol povolený odklad vojenskej základnej služby takúto možnosť, t. j. kedykoľvek odmietnuť vojenskú službu z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania, nemajú. Vyšší vojenský súd v Trenčíne vo   svojom   návrhu   preto   uvádza,   že   "Táto   kategória   odvedencov   nie   je   v   rovnakom postavení pred zákonom ako tí odvedenci, na ktorých sa vzťahuje nález Ústavného súdu ČSFR".

Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci konania o súlade právnych predpisov v danom prípade sledoval nasledovné princípy ústavy:

1. princíp neodňateľnosti základných práv (čl. 12 ods. 1 ústavy),

2. princíp zákonného obmedzenia základných práv rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú zákonom ustanovené podmienky (čl. 13 ods. 3 ústavy),

3.   princíp   reálnosti   výkonu   ústavou   zaručeného   základného   práva   (čl.   25   ods.   2 ústavy).

Princíp   neodňateľnosti   základného   práva,   t.   j.   práva   na   odmietnutie   vojenskej základnej   služby   z   dôvodov   svedomia   alebo   náboženského   vyznania,   znamená,   aby akákoľvek skupina odvedencov, ktorí vykonali odvod pred 16. 1. 1992, mala možnosť svoje ústavné právo reálne uplatniť. Ústavný súd ČSFR vyriešil vo svojom náleze zo dňa 10. 12. 1992 postavenie tých odvedencov, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992, ale nepožiadali, prípadne   im   nebol   povolený   odklad   vojenskej   základnej   služby.   Pre   túto   skupinu odvedencov však bolo typické, že pred vydaním nálezu Ústavného súdu ČSFR im základné právo upravené v čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo fakticky odňaté.

Zákon   č.   18/1992   Zb. o civilnej   službe v § 2 ods.   1 písm.   b) rozlišuje   i   druhú kategóriu odvedencov. To sú tí, ktorí po odvode požiadali o odklad vojenskej základnej služby a ich žiadosti bolo vyhovené.

Pokiaľ ide o odvedencov, na ktorých sa vzťahuje nález Ústavného súdu ČSFR, treba zdôrazniť, že ide o tých (a jedine tých), ktorí pred nálezom ústavného súdu nemali reálnu možnosť uplatniť svoje ústavné právo na odmietnutie vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania. Ústavný súd Slovenskej republiky preto preskúmal právne postavenie odvedencov odvedených pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad vojenskej základnej   služby   v   tom   smere,   či   i   táto   skupina   má   reálnu   možnosť   uplatniť   ústavou zaručené   právo   na   odmietnutie   vojenskej   základnej   služby   z   dôvodov   svedomia   alebo náboženského vyznania. Túto skupinu odvedencov ústavný súd rozdelil na dve podskupiny, a to:

1. odvedenci odvedení pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad vojenskej služby a lehota odkladu im uplynula pred 16. 1. 1992,

2. odvedenci odvedení pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad vojenskej služby, ale lehota odkladu im uplynula po 16. 1. 1992.

Ad 1.Pokiaľ ide o prvú skupinu odvedencov, lehota odkladu vojenskej základnej služby im uplynula pred   16. 1. 1992,   t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č.   18/1992 Zb. o civilnej   službe.   Citovaný zákon   v §   2 ods.   1   písm.   b) poskytuje právo   na odmietnutie vojenskej služby tým odvedencom, ktorí požiadali o odklad vojenskej služby a stanovuje 5-dňovú lehotu na jeho uplatnenie. Táto lehota sa začína po skončení dôvodu, pre ktorý bol odklad   vojenskej   služby   odvedencovi   povolený.   Odvedenci,   ktorým   odklad   vojenskej služby skončil po nadobudnutí účinnosti nového zákona o civilnej službe, majú preto právo na   odmietnutie   výkonu   vojenskej   služby   z   dôvodov   svedomia   alebo   náboženského vyznania. Odvedenci odvedení pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad, ale jeho lehota uplynula pred nadobudnutím účinnosti nového zákona o civilnej službe, však takéto právo nemajú. Táto skupina odvedencov (a jedine táto skupina) je preto v nerovnakom postavení s tými odvedencami, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992, ale ktorým nález Ústavného súdu ČSFR nestanovuje žiadnu lehotu pre vyhlásenie o odopretí vojenskej základnej služby z dôvodov   svedomia   alebo   náboženského   vyznania.   Bolo   preto   možné   vyhovieť   návrhu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne o vyslovenie nesúladu § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe, ak sa vzťahuje na odvedencov odvedených pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad vojenskej služby a lehota odkladu im uplynula pred 16. 1. 1992. Vyhovením návrhu Vyššieho vojenského súdu v tejto časti sa zabezpečí, aby i táto skupina odvedencov (§ 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb.) mohla reálne uplatniť svoje právo na odmietnutie   vojenskej   služby   z dôvodov   svedomia   alebo náboženského vyznania za rovnakých   podmienok,   aké   sa   vzťahujú   na   odvedencov,   ktorými   sa   zaoberal   nález Ústavného súdu ČSFR z 10. 12. 1992.

Ad 2.Iná je však právna situácia tých odvedencov, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992 (teda pred nadobudnutím účinnosti zákona o civilnej službe č. 18/1992 Zb.), požiadali o odklad, ale jeho lehota uplynula po 16. 1. 1992, t. j. po nadobudnutí účinnosti nového zákona o civilnej službe. Týchto odvedencov nemožno zaradiť do skupín uvedených vyššie, t. j. tých, ktorí po odvode, resp. po vypršaní lehoty odkladu vojenskej služby, nemali reálnu možnosť uplatniť svoje ústavné právo na odmietnutie vojenskej základnej služby z dôvodov svedomia   alebo   náboženského   vyznania.   Zákon   č.   18/1992   Zb.   o   civilnej   službe   viaže praktickú realizáciu tohoto ústavného práva na skončenie dôvodov, pre ktoré bol odklad vojenskej služby odvedencovi povolený. Ak ku skončeniu dôvodov došlo po nadobudnutí účinnosti nového zákona (t. j. po 16. 1. 1992), tak prostredníctvom § 2 ods. 1 písm. b) tohoto zákona je zabezpečené reálne uplatnenie ústavného práva z čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to v zákonom stanovenej lehote (t. j. "... najneskôr do 5 dní po skončení dôvodu, pre ktorý bol odklad povolený").

Nebolo   preto   možné   vyhovieť   návrhu   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne,   v ktorom požaduje vyhlásiť za nesúladné s označenými článkami ústavy ustanovenia § 2 ods. 1   písm.   b) zákona   č.   18/1992 Zb.   o civilnej   službe,   ak sa   vzťahuje na všetky   odvody uskutočnené pred 16. 1. 1992, ak za nimi nasledoval odklad vojenskej služby. Ak totiž dôvody odkladu pominuli po 16. 1. 1992, tak § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. aj odvedencom   odvedeným   pred   uvedeným   termínom,   ktorí   požiadali   o   odklad   vojenskej služby a jeho lehota skončila po 16. 1. 1992:

a)   umožňuje   (t.   j.   neodníma)   ústavné   právo   na   odmietnutie   vojenskej   základnej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského vyznania,

b)   stanovuje jednotnú   lehotu   pre   všetkých   tých,   ktorým   odklad   vojenskej   služby končí za účinnosti zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe.

Ak sa § 2 ods. 1 písm. b) vzťahuje na odvody uskutočnené pred 16. 1. 1992, pri ktorých   odvedenci   požiadali   o   odklad   vojenskej   základnej   služby   a   dôvody   odkladu pominuli po 16. 1. 1992, nie je toto ustanovenie v rozpore s čl. 12 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 ústavy (pretože neodníma základné právo tým, ktorých dôvody odkladu vojenskej služby pominuli po 16. 1. 1992) a ani s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (pretože pre všetkých   odvedencov,   u   ktorých   dôvody   odkladu   pominuli   po   16.   1.   1992   stanovuje jednotné podmienky uplatnenia ich ústavného práva z čl. 25 ods. 2 ústavy).

Ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov rešpektoval i existujúce precedenčné právo orgánov Rady Európy a osobitne Rozhodnutie Výboru Ministrov Rady Európy z 29. 6. 1967 (Rezolúcia (67)) DH 1 vo veci Grandrath, v ktorom sa uvádza, že: "Akákoľvek vnútroštátna právna úprava, týkajúca sa povinnej vojenskej služby a náhradnej služby   pre   osoby   odmietajúce   jej   výkon   z   dôvodov   svedomia   alebo   náboženského presvedčenia,   musí   rešpektovať   požiadavky   čl.   14   Európskeho   dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   to   znamená,   že   musí   vylučovať   akúkoľvek diskrimináciu, a to   pokiaľ ide   ako o   jej obsahové   zameranie,   tak i   sféru   jej   praktickej aplikácie."

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 25. augusta 1994