znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   návrh   Okresného   súdu   Piešťany,   zastúpeného   sudkyňou   JUDr. Luciou Chrapkovou, PhD., na začatie konania o súlade § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení účinnom do 31. decembra 2007 s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Piešťany na začatie konania o súlade právnych predpisov o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. mája 2013 doručený návrh Okresného súdu Piešťany (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou JUDr. Luciou Chrapkovou, PhD., na začatie konania o súlade § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   18/1996   Z.   z.   o   cenách   v   znení   účinnom do 31. decembra   2007 (ďalej   len „zákon   o cenách“)   s čl.   20 ods.   4 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol: «Na Okresnom súde Piešťany prebieha konanie sp. zn. 7C/254/2008, v ktorom sa navrhovateľ:   Š.   K.,   zast. JUDr.   Milošom   Papcunom,   advokátom   so   sídlom   Piešťany, Vajanského   5270/1A   proti   odporcom:   1.   B.   D.   a   2.   M.   D.,   zast.   JUDr.   Vladimírom Gembickým, advokátom so sídlom Piešťany, E. Belluša 6752/8, domáha zaplatenia dlžného nájomného vo výške 4.963,79 eur spolu s príslušenstvom (poplatok z omeškania).

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že je vlastníkom bytového domu súpisné číslo 2265 nachádzajúceho sa na... Odporcovia v prvom a druhom rade boli v čase podania návrhu   na   začatie   konania   spoločnými   nájomcami   bytu   v uvedenom   bytovom   dome   s regulovaným nájomným (v súčasnosti už nie sú nájomcami v predmetnom byte, nakoľko im bola platne daná výpoveď z nájmu bytu). Navrhovateľ sa návrhom od odporcov v prvom a druhom rade domáha zaplatenia rozdielu medzi maximálnou výškou nájomného určenou opatreniami Ministerstva financií SR č. R-1/2001, R-l/2003, výnosom Ministerstva výstavby a   regionálneho   rozvoja   SR   č.   V-1/2003   a   skutočne   zaplateným   nájomným   zo   strany odporcov v prvom a druhom rade. Odporcovia v prvom a druhom rade počas rozhodného obdobia t. j. od júla 2002 do augusta 2007 platili nájomné vo výške 852,- Sk a nepristúpili na zmenu nájomnej zmluvy v časti výšky nájomného.

Inštitút regulovaného nájomného sa vyskytol na území Slovenskej republiky po zmene režimu   v   roku   1989,   keď   sa   tzv.   reštitučnými   zákonmi   vrátili   bytové   domy   pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom. Pôvodní vlastníci prišli o uvedený súkromný majetok v procese znárodňovania.   Štát   v rámci   reštitúcií vrátil   stovky   bytových domov pôvodným   vlastníkom   spolu   s   bytmi   obývanými   nájomcami,   ktorí   od   štátu   nadobudli   k bytom právo osobného užívania. Týka sa to aj bytov v (prevažne) rodinných domoch, v ktorých bolo rozhodnutím bývalých národných výborov zriadené užívacie právo (zväčša bez súhlasu   vlastníka),   a   v   ktorých   vznikol   nájom   podľa   §   871   odsek   1   a   4   Občianskeho zákonníka. Na základe § 871 odsek 1 a odsek 4 Občianskeho zákonníka sa právo osobného užívania zmenilo na nájom alebo v prípade spoločného užívania bytu na spoločný nájom na dobu neurčitú.

Úlohou právneho inštitútu regulácie nájomného je ochrana nájomcov bytov v týchto bytových domov pred svojvoľným zvyšovaním nájomného zo strany prenajímateľov, ktoré by nájomcovia neboli   schopní uhrádzať.   Na druhej strane regulované   nájomné   obmedzuje vlastnícke práva vlastníkov týchto nehnuteľností spočívajúce v nemožnosti voľne nakladať so   svojím   majetkov,   užívať   ho,   udržiavať   ho   a   mať   z   neho   primeraný   výnos   a   úžitok. Regulácia nájomného tak neprimerane zvýhodňuje nájomcov, ktorí môžu dlhé roky užívať nehnuteľnosť za dobou prekonané nájomné, nemotivuje nájomcov k opusteniu nehnuteľnosti vo vlastníctve prenajímateľa alebo hľadať si iné možnosti bývania.

Ochrana nájmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a regulácia cien nájmu na   jednej   strane   a   snaha   vlastníkov   uplatniť   svoje   vlastnícke   právo,   ktoré   im   zaručuje Ústava Slovenskej republiky, tak stoja vo vzájomnom protiklade.

Dôležitou   povinnosťou   nájomcu   bytu   je   v   §   685   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka povinnosť platiť prenajímateľovi nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Aj keď sa pri dohodovaní ceny nájomného medzi zmluvnými stranami vychádza z trhového nájomného, v určitých prípadoch dochádza zo strany štátu k regulácii nájomného tým, že právnou úpravou je určená maximálna výška nájomného, prenajímateľ to musí rešpektovať a trhovú cenu nájmu nemôže pri nájme bytu uplatniť.

Podľa § 696 Občianskeho zákonníka „spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanoví osobitný právny predpis“.

V   Slovenskej   republike   určovanie   výšky   nájomného   neupravuje   zákon.   Spôsob a výšku výpočtu základného nájomného za prenajatý byt a úhrady cien služieb spojených s užívaním   bytu   upravovali   opatrenia   o   regulácii   cien   nájmu   bytov   postupne   vydávané Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky,   následne   Ministerstvom   výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

Vlastníci nehnuteľností, reštituenti, ktorí vstúpili tzv. reštitučnými zákonmi na miesto prenajímateľov, sú povinní rešpektovať nájomné vzťahy a práva nájomcov bytov. Vlastníci nehnuteľností v pozícii prenajímateľov sú povinní na základe týchto cenových opatrení – regulácie   nájomného   –   rešpektovať   výšku   regulovaného   nájomného   a   nemôžu   pristúpiť k jednostrannému   zvýšeniu   nájomného   a   môžu   požadovať   od   nájomcov   len   úhradu regulovaného nájomného, pokiaľ sa s nájomcom nedohodnú na vyššom nájomnom, t. j. trhovom   nájomnom.   Výnos   z   príjmu   regulovaného   nájmu   nepostačuje   ani   na   pokrytie nutných   nákladov   potrebných   na   zabezpečenie   riadnej   a   bezpečnej   prevádzky   domov, na tvorbu fondu opráv, ktorý by mal byť v dlhšom časovom horizonte použitý na obnovu bytového   fondu,   ako   aj   údržbu   a   modernizáciu   spoločných   častí   a   zariadení   domu, nehovoriac o tvorbe primeraného zisku pre vlastníkov týchto nehnuteľností.

Ochrana nájmu a regulácia nájomného na jednej strane a snaha vlastníkov uplatniť svoje   vlastnícke   právo,   ktoré   im   zaručuje   Ústava   SR,   stoja   vo   vzájomnom   protiklade. Vlastníci oprávnene tvrdia, že sú obmedzovaní pri uplatnení svojich vlastníckych práv, a to najmä   formou   diskriminačného   stropu   stanoveného   cenovým   opatrením,   keď   nájomné nezohľadňuje   náklady   ani   na   jednoduchú   reprodukciu   ich   majetku,   nehovoriac o primeranom zisku.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   o   obmedzení   vlastníka,   ktoré   sa   zavedie   formou zákonnej   úpravy   nájomného   vzťahu   uviedol:   „Na   to,   aby   sa   splnili   podmienky   čl.   1 Protokolu   č.   1,   taký   zásah   musí   nastoliť   spravodlivú   rovnováhu   medzi   požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca.“ Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd znie: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov a pokút.“

Vlastnícke právo je vo svojom celku súhrnom parciálnych subjektívnych vlastníckych oprávnení tvoriacich jeho obsah. Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nielenže garantuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje realizáciu parciálnych vlastníckych oprávnení. Toto právo upravené v článku 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   nie   je   teda   iba   formálnym   právom,   práve   naopak,   zaručuje   možnosti   reálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi. Jedným z parciálnym subjektívnych vlastníckych oprávnení je oprávnenie vlastníka predmet svojho vlastníctva užívať a požívať jeho plody a úžitky. Prostredníctvom tohto oprávnenia sa realizuje úžitková hodnota veci. Nájomnou   zmluvou   prenajímateľ   prenecháva   nájomcovi   vec   (v   tomto   prípade   byt) do užívania. Prenajímateľ sa tak dočasne vzdáva výkonu jedného z parciálnych vlastníckych oprávnení,   oprávnenia   predmet   svojho   vlastníctva   užívať,   v   prospech   nájomcu. Ekonomickým vyjadrením a ekvivalentom tohto dočasného vzdania sa výkonu užívacieho práva je nájomné. Príjem prenajímateľa z nájomného tak nahrádza reálny výkon užívacieho práva k vecí (bytu) samotným prenajímateľom. Cenová regulácia nájomného neprimerane zvýhodňuje   nájomcu,   ktorý   môže   dlhé   roky   užívať   nehnuteľnosť   za   dobou   prekonané nájomné. Zároveň neprimerane obmedzuje vlastníka, ktorému neprimerane nízke nájomné z minulosti   nepostačuje   pri   súčasných   cenových   reláciách   ani   na   riadnu   údržbu nehnuteľnosti a nie to ešte produkciu zisku.

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu   iného   práva   alebo   slobody.   Poskytnutím   ochrany   jednému   právu,   a   to   právu niekdajších   nájomcov na   bývanie,   dochádza   k neprimeranému   obmedzeniu   vlastníckeho práva,   resp.   práva   pokojne   užívať   majetok.   Tým   bola   narušená   spravodlivá   rovnováha a vlastníci tak boli povinní znášať osobitné a nadmerné bremeno.

V danom prípade je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase splatnosti toho ktorého   mesačného   nájomného.   Je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   predmetné   opatrenia Ministerstva financií SR a Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR upravujú len maximálnu cenu nájmu. Konkrétna výska nájomného tak zostáva na dohodne zmluvných strán (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 04. Februára 2009, sp. zn. M Cdo 6/2008). Aplikovateľná   vnútroštátna   právna   úprava   upravujúca   reguláciu   nájomného   teda ponecháva   možnosť   zvýšenia   nájomného   a   teda   realizovania   vlastníckeho   práva   len   v rovine formálneho práva.

Sporné opatrenia regulujúce výšku nájomného majú síce zákonný základ (vydané ministerstvom na základe zákona) a sledujú legitímny cieľ (verejný záujem), avšak nie je primerané sledovanému cieľu, teda nie je nim dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a individuálnymi záujmami vlastníkov nehnuteľností. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí „Hutten-Czapska vs. Poľsko“ zo dňa 22. 02.   2005   skonštatoval,   že   reguláciou   nájomného   štátom   sa   porušuje   jedno   zo základných práv pokojne užívať svoj majetok. V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské práva taktiež potvrdil, že „jedným zo základných prvkov vlastníckeho práva je možnosť odvodzovať zisk z predmetu vlastníctva, čo má v trhovej ekonomike zvláštnu dôležitosť...“. Povinnosť podriadiť sa regulovaným cenám nájmu bytu zakladá pre prenajímateľov nútené obmedzenie vlastníckeho práva, pretože im neumožňuje dojednať cenu nájmu bytu podľa   ich   vlastnej   úvahy,   pričom   však   pre   nich   ostávajú   zachované   všetky   povinnosti týkajúce   sa   vynakladania   vlastných   finančných   prostriedkov   potrebných   na   údržbu a prevádzku   obytných   domov,   v   ktorých   sa   prenajímané   byty   nachádzajú.   Toto   nútené obmedzenia vlastníckeho práva, uložené postupne opatreniami na základe zákona, sa javí pochybným   aj   nevyhnutnosťou   zásahu   do   vlastníckych   práv   prenajímateľov a nekorešponduje ani s obmedzením vlastníckeho práva vo verejnom záujme.

Ústava Slovenskej republiky v článku 20 odsek 4 dovoľuje obmedzenie vlastníckeho práva   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme   na   základe   zákona   a   za   primeranú náhradu.   Regulácia   nájomného   je   teda   obmedzenie   vlastníctva,   akú   Ústava   Slovenskej republiky   predpokladá   a   pripúšťa.   Obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   však   možné   len na základe zákona. V prípade regulácie nájomného ide o obmedzenie vlastníckeho práva na základe   cenového   opatrenia,   t.   j.   podzákonného   právneho   predpisu   vydaného ministerstvom na základe zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedené vyvoláva otázku ústavnosti regulácie nájomného na základe cenového opatrenia vydaného na základe zákona. Ústavnosť v tomto prípade nie je naplnená ani v ústavnej požiadavke „primeranej náhrady“, na ktorú by mal mať   nárok   vlastník   nehnuteľnosti,   ktorej   bolo   takto   vlastníctvo   vo   verejnom   záujme obmedzené. Pri vydaní cenového opatrenia na základe zákona; ktoré stanoví maximálnu výšku   regulovaného   nájomného   musí   byť   splnená   požiadavka   preukázania   všeobecného záujmu   na   prijatie   takéhoto   zákona   (opatrenia),   ako   aj   spravodlivá   rovnováha   medzi požiadavkou verejného záujmu a požiadavkami ochrany individuálneho práva jednotlivca.»

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Ustanovenia § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení účinnom do 31. 12. 2007 nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom

V   konaní   podľa   čl.   125   ústavy   postupuje   ústavný   súd   v   zmysle   čl.   140   ústavy predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona o ústavnom súd a podľa osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.   Podľa   § 19 zákona o ústavnom   súde sa   súdom   podľa   § 18 ods.   1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa zvlášť dotýka návrhu na rozhodnutie (petitu) predloženého   navrhovateľom.   Znamená   to,   že   ústavný   súd   môže   v   konaní   o   súlade právnych predpisov skúmať súlad napadnutých ustanovení zákona iba s tými ustanoveniami ústavy, ústavných zákonov alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré sú v návrhu na začatie konania uvedené.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období v odôvodnených prípadoch   môže   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo financií“) ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom najvyšší rozsah primeraného zisku.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období cenové orgány regulujú ceny tovaru, ak

a) vznikne mimoriadna trhová situácia,

b) dôjde   k   ohrozeniu   trhu   vplyvom   nedostatočne   rozvinutého   konkurenčného prostredia;   pri   posudzovaní   stavu   konkurenčného   prostredia   sa   vyžaduje   stanovisko Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,

c) si to vyžaduje verejný záujem, ochrana spotrebiteľa,

d) existujú   technologické,   organizačné   a   ekonomické   väzby   medzi   predávajúcim a kupujúcim s výnimkou uvedenou v písmene e),

e) ide   o   tovar,   ktorého   dodanie   alebo   poskytnutie   sa   považuje   za   podnikanie v sieťových odvetviach podľa osobitného predpisu.

Navrhovateľ   podal   návrh   na   začatie   konania   po   tom,   ako   uznesením sp. zn. 7 C 254/2008 zo 4. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2012,   postupujúc podľa   §   109   ods.   1   písm.   b) Občianskeho súdneho   poriadku   prerušil konanie v právnej veci žalobcu Š. K. (ďalej len „žalobca“) proti žalovaným B. D. a M. D. (ďalej   len   „žalovaní“)   o   zaplatenie   sumy   4   963,79   eur   s poplatkom   z   omeškania. Požadovanej istiny a príslušenstva sa žalobca ako vlastník bytového domu na Teplickej ulici v Piešťanoch domáha proti žalovaným, ktorí boli v čase podania návrhu na začatie konania spoločnými nájomcami jedného z bytov v uvedenom bytovom dome a ich nájomný vzťah platne skončil výpoveďou z nájmu. Žalobca požaduje, aby mu bola priznaná žalovaná suma, ktorá   predstavuje   rozdiel   medzi maximálnou   výškou   nájomného   stanovenou   v   zmysle opatrenia ministerstva financií č. R – 1/2001 z 26. januára 2001, ktorým sa mení výmer ministerstva financií č. R – 1/1996 z 12. marca 1996, opatrenia ministerstva financií č. R – 3/2001 z 28. januára 2003, ktorým sa mení výmer ministerstva financií č. R – 1/1996 z 12. marca 1996 (ďalej len „opatrenia ministerstva financií“), a výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V – 1/ 2003 z 22. decembra 2006 o regulácii cien   nájmu   bytov   (ďalej   len   „výnos   ministerstva   výstavby“)   a   žalovanými   skutočne zaplateným nájomným za obdobie od júla 2002 do augusta 2007.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší,   ak   pred   rozhodnutím   vo   veci   dospel   k   záveru,   že   všeobecne   záväzný   právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Navrhovateľ   v   petite   svojho   návrhu   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   tento   vyslovil nesúlad § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 zákona o cenách v znení účinnom do 31. decembra 2007 s čl. 20 ods. 4 ústavy.

Ústavný   súd   však   z   argumentácie   navrhovateľa   uvedenej   v   odôvodnení   návrhu vyvodzuje,   že   tento   v   podstate   namieta   rozpor   opatrení   ministerstva   financií   a   výnosu ministerstva výstavby, teda právnych predpisov nižšej právnej sily vydaných na základe § 11 a § 20 zákona o cenách účinnom v rozhodnom období určujúcich maximálnu cenu nájmu bytu, a to z dôvodu, že uvedené všeobecne záväzné právne predpisy znamenajú obmedzenie vlastníckeho práva prenajímateľa v takom rozsahu, ktorý podľa navrhovateľa nemožno považovať za nevyhnutný a ani za taký, ktorý je vo verejnom záujme.

Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že v prípade tzv. regulovaného nájomného ide o obmedzenie vlastníckeho práva na základe opatrení ministerstva financií a výnosu ministerstva   výstavby,   teda   na   základe   podzákonných   právnych   aktov,   pričom   ústava v čl. 20 ods. 4 umožňuje obmedzenie vlastníckeho práva len na základe zákona. Opatrenia ministerstva   financií   ani výnos   ministerstva   výstavby   však   navrhovateľ   v   petite   svojho návrhu neoznačil ako právne predpisy, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily žiada vysloviť.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ je kvalifikovaným subjektom, ústavný súd vychádza z tohto predmetu konania, ktorý vyplýva z návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu).

Namietané   ustanovenia   boli   zo   zákona   o   cenách   vypustené   zákonom č. 382/2008 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 18/1996   Z.   z.   o cenách   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   dopĺňa   zákon č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších   predpisov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „novela zákona o cenách“), ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2008.

Ústavný súd konštatuje, že namietané ustanovenia zákona o cenách splnomocňujú príslušné cenové   orgány   na vydanie všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorými stanovia konkrétne podmienky dohodovania cien (§ 2 ods. 3 zákona o cenách), a súčasne taxatívne vymenúvajú prípady, kedy ministerstvo financií môže pristúpiť k regulácii ceny tovaru (§ 4 ods. 3 zákona o cenách). Obe namietané ustanovenia zákona o cenách tak stanovujú   možnosti   štátu   zasahovať   v   rôznych   oblastiach,   kde   je   trhové   prostredie nedostatočne   rozvinuté   alebo   kde   si   to   vyžaduje   zabezpečenie   ochrany   spotrebiteľa. Konkrétny spôsob a podmienky cenovej regulácie vo vybraných oblastiach boli na základe zákona o cenách stanovené napr. vyhláškou ministerstva financií č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, vyhláškou ministerstva financií č. 88/1996 Z. z. o cenách špeciálnej techniky v znení neskorších prepisov, ako aj opatreniami ministerstva financií a výnosom ministerstva výstavby. Namietané ustanovenia zákona o cenách teda výslovne neupravujú reguláciu   ceny   nájomného   v   bytoch,   ktorá   je   predmetom   sporu   vedeného pred navrhovateľom.

Ústavný   súd   už   uviedol,   že   legitimácia   všeobecného   súdu   na   podanie   návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa úsudku všeobecného súdu   vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis,   ktorého vyslovenie nesúladu s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (PL. ÚS 14/2010).

Rozhodovaciu   činnosť všeobecného súdu   v zmysle § 18 ods.   1 písm.   d)   zákona o ústavnom   súde   chápe   preto   ústavný   súd   ako   postup,   v   ktorom   po   začatí   konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v   návrhu   na   začatie   konania   (v   žalobe)   a   v   jeho   odôvodnení.   Interpretácia   a   aplikácia ustanovenia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorého   vyslovenie   nesúladu všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň v tomto   postupe   vytvárať   právny   základ   pre   jeho   rozhodnutie   v   danej   veci,   teda   jeho použitie musí byť v danej právnej veci nevyhnutné. Inak povedané, procesnou podmienkou aktívnej   legitimácie   všeobecného   súdu   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o   súlade právnych   predpisov   je   taký   vzťah   zákona,   resp.   jeho   jednotlivých   ustanovení,   ktoré považuje za protiústavné, ku konaniu všeobecného súdu, ktoré pred ním prebieha, ktoré pre rozhodnutie v ňom predstavujú bezprostrednú, resp. nevyhnutnú aplikáciu.

Pokiaľ   návrh   podaný   navrhovateľom   nespĺňa   uvedené   podmienky,   vystavuje   sa navrhovateľ riziku, že k podaniu takého návrhu nie je legitimovaný, resp. že návrh bol podaný zjavne neoprávnenou osobou.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že v okolnostiach prípadu, keď   žalobca   v   konaní   pred   navrhovateľom   nepožaduje   nájomné nad   maximálnu   výšku stanovenú   opatreniami   ministerstva   financií,   resp.   výnosom   ministerstva   výstavby, navrhovateľom   namietané ustanovenia   zákona o   cenách   s jeho   rozhodovacou   činnosťou vôbec nesúvisia, sú pre rozhodovanie navrhovateľa v danej veci bez významu, a teda nie je splnený   základný   predpoklad   na ochranu   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také   konanie   o   súlade   právnych   predpisov   začaté   všeobecným   súdom,   ktorému predchádzalo   konanie   pred   všeobecným   súdom,   v   ktorom   má   materiálne   dôjsť   (podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (m. m. PL. ÚS 7/04).

Opierajúc sa o tieto právne názory dospel ústavný súd k záveru, že navrhovateľ v tomto konaní je zjavne neoprávnená osoba na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych   predpisov.   Preto   ústavný   súd   návrh   odmietol   už   pri   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť navrhovateľa na rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Bittó   a ďalší   proti   Slovenskej   republike (sťažnosť č. 30255/09) z 28. januára 2014, v ktorom dospejúc k záveru, že systém regulácie nájomného   v Slovenskej   republike   nevytvára   požadovanú   spravodlivú   rovnováhu   medzi všeobecnými   záujmami   spoločnosti   a ochranou   vlastníckeho   práva   vlastníkov   bytových domov,   na   ktoré   sa   vzťahuje   systém   regulácie   nájomného,   konštatoval   porušenie   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014