znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/2013-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2013 v pléne zloženom   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Milana   Ľalíka,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej   a   Rudolfa   Tkáčika   predbežne   prerokoval   návrh JUDr. Štefana   Harabina,   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zastúpeného JUDr. B. N., B., na obnovu konania vo veci disciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   §   74e   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších predpisov   vo   veci   vedenej   na   Ústavnom   súde   Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011 a takto

r o z h o d o l :

Návrh na obnovu konania   s a   z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. februára 2013   doručený   návrh   JUDr.   Štefana   Harabina,   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „predseda   najvyššieho   súdu“),   na   obnovu   konania   vo   veci disciplinárneho   konania   podľa   čl. 136   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011.

Predseda najvyššieho súdu v návrhu na obnovu konania uviedol: «1. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky 18. novembra 2010 na Ústavný súd   Slovenskej   republiky   iniciovala   disciplinárne   konanie   voči   navrhovateľovi JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi najvyššieho súdu na tom skutkovom základe, že tento v období júl – august 2010 štyrikrát zabránil skupine audítorov z ministerstva financií kontrolu na najvyššom súde, čo podľa nej bolo v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   29.   júna   2011   rozhodnutím   sp.   zn.   PL.   ÚS   92/2011,   uznal navrhovateľa   vinným   zo   spáchania   závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116 ods. 2 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, za čo mu uložil disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b/ cit. zákona - zníženie funkčného platu počas 1 roka vo výške 70 %, čomu zodpovedala suma 51.299,96 EUR, ktorá bola následne zrazená.

3. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu rozsudkom z 20. novembra 2012, k sťažnosti č. 58688/11, vyslovil, že označeným rozhodnutím ústavného súdu bol porušený čl.   6   ods.   1   Dohovoru   v   tom,   že   o   disciplinárnom   návrhu   proti   sťažovateľovi   nebolo rozhodnuté   nestranným   súdom,   v   dôsledku   čoho   zaviazal   Slovenskú   republiku   vyplatiť sťažovateľovi   3000   EUR   z   titulu   nemajetkovej   ujmy   a   500   EUR   z   titulu   náhrady   trov konania v lehote do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Zvyšnú časť sťažnosti už neskúmal pre nadbytočnosť...

1.   Z   citovaného   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva   záver,   že napadnuté rozhodnutie ústavného súdu bolo porušením práva na spravodlivé prerokovanie veci pred nestranným súdom,   ktoré je garantované jednak Dohovorom ako aj Ústavou Slovenskej   republiky.   To   okrem   v   rozsudku   vyslovenej   sankcie   vyvoláva   aj   ďalšie konsekvencie, a to:

a/   aj   vznik   procesnoprávneho   nároku   na   obnovu   konania   pred   ústavným   súdom podľa § 31a zákona o ústavnom súde, v spojení s § 228 ods. 1 písm. d/ OSP, resp. § 394 ods. 1, 4 Tr. por. a zároveň

b/ pre navrhovateľa vznik hmotnoprávneho nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vo forme neoprávnene zrazenej sumy 51.299,96 EUR, plus ušlý zisk, náhrada trov konania a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch - tento nárok si uplatním samostatným podaním.

2. Na tento procesný inštitút priamo odkazuje aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku v bode 178, keď uviedol: „V prípade porušenia článku 6 Dohovoru, by sa mal sťažovateľ v rozsahu, v akom je to možné, dostať do situácie v akej by bol, ak by požiadavky   tohto   článku   boli   rešpektované.   Najvhodnejšia   forma   nápravy   v   prípadoch podobných predmetnému by mala byť obnova konania, ak bude o ňu požiadané, pred súdom spĺňajúcim   požiadavku   nestrannosti   v   zmysle   článku   6.“   (Poznámka:   t.   j.   konať a rozhodovať v pléne ústavného súdu, z ktorého by boli vylúčení sudcovia tohto súdu Juraj Horváth, Ladislav Orosz, Sergej Kohut, Milan Ľalík a Ľubomír Dobrík). Zákon o ústavnom súde umožňuje ústavnému súdu aplikovať, ak je to vhodné, OSP a Trestný poriadok, ktoré poskytujú možnosť obnovy konania, ak Súd v rozsudku dospeje k záveru, že rozhodnutie súdu   alebo   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   bolo   v   rozpore   so   základnými   ľudskými právami alebo slobodami účastníka konania...

3. Nie sama obnova konania je účelom obnoveného konania pred ústavným súdom, ale práve náprava chyby v predchádzajúcom konaní pred ústavným súdom,   ktorého sa podľa Európskeho súdu pre ľudské práva dopustil ústavný súd. Obnovené konanie pred ústavným súdom má smerovať k odstráneniu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavným súdom, teda tým súdom, ktorý tieto práva navrhovateľa porušil.

Podľa § 400 ods. 1 Tr. por. ak vyhovie súd návrhu na povolenie obnovy konania, zruší napadnuté rozhodnutie celkom alebo v časti, v ktorej je návrh dôvodný. Ak zruší čo i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad...»

Predseda   najvyššieho   súdu   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   uznesením,   že „Obnova   konania   vedeného   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. PL. ÚS 92/2011, sa povoľuje a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2012, č. PL. ÚS 92/2011-173 sa zrušuje v celom rozsahu.“.

Rozhodnutie pléna ústavného súdu vo veci disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu

Plénum   ústavného   súdu   na   verejnom   zasadnutí   29.   júna   2011   uznesením sp. zn. PL. ÚS   92/2011   rozhodlo   vo   veci   disciplinárneho   konania   proti   predsedovi najvyššieho súdu tak, že:

«1. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa § 129 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov j e   v i n n ý

zo   závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116   ods.   2   písm.   c)   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   s   poukazom   na   §   74e   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   spočívajúceho v pokračovaní   v porušovaní   povinností   súdneho   funkcionára   napriek   výzve   na   jeho odstránenie alebo takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva,

n a   t o m   s k u t k o v o m   z á k l a d e,

že porušil povinnosti vykonávať svoju funkciu predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov vyplývajúce z § 42 ods. 2 písm.   a)   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov a z § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   tým,   že   opakovane   ako   kontrolovaný   subjekt neumožnil v dňoch 29. júla 2010, 2., 3. a 4. augusta 2010 audítorskej skupine Ministerstva financií Slovenskej republiky vykonať na Najvyššom   súde   Slovenskej republiky vládny audit zameraný na „overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení   s   verejnými   prostriedkami,   efektívnosti   a   účinnosti   finančného   riadenia a ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi a nakladania s majetkom štátu, vrátane overenia   splnenia prijatých opatrení na nápravu nedostatkov   zistených vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431“.

2. Za konanie uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia sa JUDr. Štefanovi Harabinovi u k l a d á   disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.»

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci sťažnosti predsedu najvyššieho súdu

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v Štrasburgu 20. novembra 2012 rozsudkom k sťažnosti č. 58688/11 rozhodol, že:

„1. Vyhlasuje sťažnosť podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru týkajúcu sa sťažovateľovho práva na spravodlivé prerokovanie veci pred nestranným súdom za prijateľnú a zvyšok sťažnosti za neprijateľný;

2.   Rozhoduje,   že   došlo   k   porušeniu   článku   6   ods.   1   Dohovoru   v tom,   že o disciplinárnom návrhu proti sťažovateľovi nebolo rozhodnuté nestranným súdom;

3.   Rozhoduje,   že   nie   je   nevyhnutné   samostatne   preskúmavať   zvyšné   námietky sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru;

4. Rozhoduje, (a) že žalovaný štát je povinný vyplatiť sťažovateľovi v lehote troch mesiacov odo dňa,   kedy   rozsudok   nadobudne   právoplatnosť   v súlade   s článkom   44 ods.   2 Dohovoru nasledujúce čiastky:

(i) 3 000 EUR (tritisíc eur), spolu s akoukoľvek daňou, ktorou môže byť zaťažená z titulu nemajetkovej ujmy;

(ii)   500 EUR   (päťsto   eur),   spolu   s akoukoľvek daňou,   ktorá   môže byť   vyrubená sťažovateľovi z titulu nákladov a výdavkov;

(b) že od uplynutia uvedených troch mesiacov až do vyplatenia budú k uvedeným sumám pripočítané úrok z omeškania vo výške zodpovedajúcej minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o tri percentá;

5. Zamieta zvyšok sťažovateľovho nároku na spravodlivé zadosťučinenie.“

Európsky súd pre ľudské práva sa v bode č. 177 a č. 178 vyjadril k právnej možnosti riešenia zisteného porušenia čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), keď uviedol, že:

„177. Súd ďalej pripomína, že rozsudok, v ktorom konštatuje porušenie Dohovoru alebo jeho protokolov ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť nielen vyplatiť dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj zvoliť všeobecné a/alebo, ak je to nevyhnutné,   individuálne opatrenia,   ktoré musia   byť prijaté v jeho vnútroštátnom právnom   poriadku   za   účelom   skončenia   porušenia   konštatovaného   Súdom   a   uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu k jeho dôsledkom takým spôsobom, aby bola v takom rozsahu, v akom je to možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením (pozri Lungoci proti Rumunsku, č. 62710/00, ods. 55, 26. január 2006, spolu s ďalšími odkazmi).

178.   V   prípade   porušenia   článku   6   Dohovoru,   by   sa   mal   sťažovateľ   v   rozsahu, v akom je to možné, dostať do situácie v akej by bol, ak by požiadavky tohto článku boli rešpektované. Najvhodnejšia forma nápravy v prípadoch podobných predmetnému by mala byť   obnova   konania,   ak   bude   o   ňu   požiadané,   pred   súdom   spĺňajúcim   požiadavku nestrannosti v zmysle článku 6. Súd poznamenáva v tomto ohľade, že ústava ani zákon o ústavnom súde z roku 1993 výslovne neposkytujú možnosť obnovy konania pred ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde však umožňuje ústavnému súdu aplikovať, ak je to vhodné, Občiansky súdny poriadok a Trestný poriadok, ktoré poskytujú možnosť obnovy konania, ak Súd   v   rozsudku   dospeje   k   záveru,   že   rozhodnutie   súdu   alebo   konanie,   ktoré   mu predchádzalo, bolo v rozpore so základnými ľudskými právami alebo slobodami účastníka konania   (pozri   Vojtěchová   proti   Slovenskej   republike,   č.   59102/08,   ods.   23   a   27, 25. september 2012, a odsek 60 vyššie).“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z povahy veci vyplýva, že pri predbežnom prerokovaní návrhu je ústavný súd povinný skúmať aj to, či sú splnené ďalšie zákonné podmienky na to, aby sa o návrhu mohlo konať.

V konaní podľa čl. 136 ods. 2 ústavy postupuje ústavný súd v zmysle čl. 140 ústavy predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona o ústavnom súde a podľa osobitných   ustanovení   § 74e   zákona   o ústavnom   súde   upravujúcich   špecificky   konanie o súlade právnych predpisov.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 29. októbra 2013 boli prítomní desiati sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne. Na tomto rokovaní pléna sudca spravodajca oboznámil prítomných s obsahom   návrhu   a s okolnosťami   podstatnými   pre   rozhodnutie   pléna   ústavného   súdu. Zároveň   po   uvedení   východísk   právnych   záverov   navrhol,   aby   plénum   ústavného súdu rozhodlo tak, že:

„1.   Obnovu   konania   vedeného   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011   p o v o ľ u j e.

2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. júna 2011   z r u š u j e. “

Pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu   nezískal   návrh   nadpolovičnú   väčšinu hlasov všetkých sudcov.

Vzhľadom   na   uvedené   plénum   ústavného   súdu   pri   prerokovaní   tejto   veci   návrh prednesený sudcom spravodajcom z procesných dôvodov zamietlo.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripájajú   odlišné stanovisko sudcovia Ľubomír Dobrík, Milan Ľalík a Ivetta Macejková.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013