znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/2012-137

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   pléne   zloženom   z   predsedníčky   Ivetty Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika na ústnom pojednávaní 30. októbra 2013 vo veci disciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   §   74e   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   proti   JUDr.   Štefanovi   Harabinovi,   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, zastúpeného advokátom JUDr. B. N., takto

r o z h o d o l :

Návrh   (bývalej)   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z 3.   augusta   2011 s a   za m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. augusta 2011 doručený návrh ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na § 74e ods. 1 prvú vetu a § 32 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na disciplinárne konanie proti JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), pretože «nedôsledným a nedostatočným chránením záujmov Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   25C/1/2010,   ktoré   vyvrcholilo nepodaním odvolania proti rozsudku tohto súdu sp. zn. 25C/1/2010-148 vyhláseného dňa 29. novembra 2010 a doručeného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 19. januára 2011, ktorým Okresný súd Bratislava I uložil Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky   povinnosť   zaplatiť   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 1.000.001,- eur a náhradu trov konania vo výške 45.726,- eur, porušil svoju povinnosť vykonávať funkciu predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť povinnosti orgánu riadenia a správy súdu podľa § 42 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), porušil § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, podľa ktorého je správca majetku štátu povinný využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo k jeho zmenšeniu, a porušil aj § 19 ods. 6 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy“), podľa ktorého je subjekt verejnej správy pri používaní verejných prostriedkov povinný zachovávať hospodárnosť, efektívnosť   a   účinnosť   ich   použitia,   keď   v   dôsledku   absencie   dôsledného   obhajovania záujmov Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/1/2010 a nepodaním odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25C/1/2010-148 zo dňa 29. novembra 2010 predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   prišlo   k   nadobudnutiu   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   uvedeného   rozsudku Okresného súdu Bratislava I a zároveň tým došlo aj k ohrozeniu dôveryhodnosti a chodu súdnictva,

čím naplnil pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. e) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich ako aj závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného   s   funkciou   sudcu   podľa   §   116   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   sudcoch a prísediacich.».

Navrhovateľka   ďalej   uviedla: «Na   Okresnom   súde   Bratislava   I   sa   pod   sp.   zn. 25C/1/2010 vedie konanie,   v ktorom si jedenásti sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   ako   navrhovatelia   uplatnili   proti   Slovenskej   republike   zastúpenej   Najvyšším súdom Slovenskej republiky nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom rozdielneho prístupu v odmeňovaní uskutočňovanom Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako ich osobným úradom na základe zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

V označenej veci dňa 29. novembra 2010 Okresný súd Bratislava I vyhlásil rozsudok, ktorým   uložil   odporcovi   (Slovenskej   republike   zastúpenej   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky) povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. až 8. rade a v 10. a 11. rade náhradu nemajetkovej   ujmy   každému   v   sume   100.000,-   eur   a   odporcovi   v   9.   rade   náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1,- euro a nahradiť im trovy konania spolu vo výške 45.726,- eur, pričom   vo   zvyšku   návrh   navrhovateľov   v   1.   až   8.   rade   a   v   10.   a   11.   rade   zamietol. V odôvodnení   rozsudku   súd   uviedol,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   v   rámci hospodárenia   s   verejnými   financiami   samostatnou   jednotkou,   je   finančne   oddelený od ministerstva   spravodlivosti,   keďže   disponuje   vlastným   rozpočtom   v   rámci   vlastnej rozpočtovej kapitoly (§ 9 zákona č. 523/2004 Z. z.), z ktorej zabezpečuje všetky materiálne potreby a hmotné nároky svojich zamestnancov, teda aj navrhovateľov a vzhľadom na to, že navrhovatelia odvodzujú diskriminačný postup od faktickej činnosti pri plnení povinností súvisiacich s ich finančným odmeňovaním, ktorú vykonával najvyšší súd ako orgán majúci na starosti nielen otázky personálne, ale aj otázky finančného a materiálneho zabezpečenia sudcov   najvyššieho   súdu,   je   práve   tento   orgán,   a   žiaden   iný,   orgánom   oprávňujúcim zastupovať Slovenskú republiku v prejednávanej veci a konať v jej mene.

Uvedený   rozsudok   bol   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   doručený   dňa 19. januára 2011.

Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nepodal   proti   tomuto   rozsudku v zákonnej lehote opravný prostriedok...

Najvyšší súd Slovenskej republiky je ako organizácia zapísaný v registri organizácií vedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky v súlade s jednotnou metodikou platnou pre Európsku úniu, z čoho je nepochybne zrejmé a jednoznačné, že Najvyšší súd Slovenskej republiky   je   na   rozpočtové   účely   subjektom   verejnej   správy   a   ako   taký   hospodári s verejnými prostriedkami. Register organizácií, kde sa v rámci sektora verejnej správy vykazuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, je vedený Štatistickým úradom Slovenskej republiky v súlade s Nariadením Rady (ES) č. 2223/96 o európskom systéme národných a regionálnych   účtov   v   spoločenstve   ako   právne   záväzným   aktom   Európskej   únie. Zatriedenie   organizácií   do   tohto   registra   Štatistickým   úradom   Slovenskej   republiky   má formalizovaný   postup,   kritériá   upravené   priamo   citovaným   nariadením   a   v   praxi sa vykonáva   na   základe   dôkladného   posúdenia   všetkých   kritérií.   Na   základe   zaradenia alebo nezaradenia do sektora verejnej správy nadobúdajú právnické osoby v členskom štáte na   účely   rozpočtovania,   vykazovania   a   nakladania   s   verejnými   prostriedkami   status subjektu sektora verejnej správy alebo právnickej osoby mimo sektora verejnej správy. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   právnická   osoba   hospodári   s   verejnými prostriedkami a pri realizácii tejto činnosti ako aj pri zabezpečovaní bežnej prevádzky súdu má rovnaké postavenie ako ktorákoľvek iná právnická osoba, ktorá verejné prostriedky používa na zabezpečenie svojej činnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky je ako správca majetku štátu povinný využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo k jeho zmenšeniu. JUDr. Štefan Harabin ako osoba môže mať na „diskriminačnú“ úpravu platov sudcov vlastný právny názor, ale ako predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je povinný postupovať v súlade so zákonom, a teda v prípade, ak je súdnym rozhodnutím   Slovenskej   republike   zastúpenej   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky uložená   povinnosť   nahradiť   nemajetkovú   ujmu   presahujúcu   milión   eur,   je   zákonnou povinnosťou   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   podať   proti   takémuto rozhodnutiu odvolanie.»

Navrhovateľka   sa   rozhodla „využiť   svoje   zákonné   oprávnenie   vyplývajúce   jej z ustanovenia   §   120   ods.   2   písm.   a)   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   a   podať   návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr.   Štefanovi   Harabinovi,   keď   má   za   preukázané,   že   predseda   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky pri výkone funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako orgánu riadenia a správy súdov, v rámci ktorej predseda súdu podľa § 35 ods. 1 zákona o súdoch zabezpečuje riadenie a správu súdu podľa zákona o súdoch a podľa osobitných zákonov, porušil povinnosti podľa § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu využívať všetky právne prostriedky na ochranu štátneho majetku a dbať, aby nedošlo k jeho zmenšeniu ako aj povinnosti podľa § 19 ods. 6 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy zachovávať pri používaní verejných prostriedkov hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia, a to tým, že ako predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky riadne a dôsledne nezastupoval záujmy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   25C/1/2010   a   ani   nevyužil   riadny   opravný prostriedok proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25C/1/2010, ktorým tento súd   zaviazal   Slovenskú   republiku   zastúpenú   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky nahradiť navrhovateľom nemajetkovú ujmu vo výške spolu 1.000.001,- eur a trovy konania vo výške 45.726,- eur.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefan Harabin týmto porušil povinnosti pri výkone štátnej správy súdov uložené mu ustanovením § 42 ods. 2 písm. a) zákona   o   súdoch,   podľa   ktorého   je   predseda   súdu   povinný   vykonávať   svoju   funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov.

V zmysle § 35 ods. 1 zákona o súdoch, predseda súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu podľa tohto zákona (napr. podľa ustanovenia § 74 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch, predseda   súdu   vykonáva   správu   súdu   tým,   že   zabezpečuje   chod   súdu   po   stránke ekonomickej, materiálnej a finančnej) a podľa osobitných zákonov. Osobitnými zákonmi, podľa ktorých predsedu súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu, sú aj zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákon č. 523/2004 Z. z o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu vyplýva pre   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   povinnosť   využívať   všetky   právne prostriedky   na   ochranu   štátneho   majetku   a   dbať,   aby   nedošlo   k   jeho   zmenšeniu. Z ustanovenia § 19 ods. 6 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy vyplýva pre predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povinnosť pri používaní verejných prostriedkov zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia. Podľa ustanovenia § 115 zákona o sudcoch a prísediacich, sudca je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie a za konanie, ktoré má znaky priestupku podľa osobitného   predpisu,   alebo   za   konanie,   ktoré   môže   byť   postihnuté   sankciami   podľa osobitných predpisov.

Podľa   ustanovenia   §   116   ods.   1   písm.   e)   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich, disciplinárnym   previnením   je   porušenie   povinností   pri   výkone   správy   súdu   podľa osobitného predpisu (§ 42 zákona o súdoch).

Podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, závažným disciplinárnym   previnením   je   konanie   uvedené   v   odseku   1   okrem   konania   uvedeného v písmenách c) a d), ak vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho škodlivosť zvýšená.

Podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich, závažným disciplinárnym previnením je opakované porušenie povinností pri výkone štátnej správy súdu   podľa   osobitného   predpisu   (§   42   zákona   o   súdoch),   pokračovanie   v   porušovaní povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo také porušenie povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva. Podľa ustanovenia § 116 ods. 3 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, závažné disciplinárne   previnenie   nezlučiteľné   s   funkciou   sudcu   je   spáchanie   závažného disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo za závažné disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie.

JUDr. Štefan Harabin je pri výkone funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   ako   orgánu   riadenia   a   správy   súdov   v   zmysle   ustanovenia   §   115   zákona   o sudcoch a prísediacich disciplinárne zodpovedný za porušenie vyššie uvedených povinností pri výkone štátnej správy súdu.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefan Harabin nedôsledným a nedostatočným obhajovaním záujmov Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom na Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   25C/1/2010,   ktoré   vyvrcholilo   nepodaním odvolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   25C/1/2010-148   zo   dňa 29. novembra   2010,   ktorým   bola   Slovenskej   republike   zastúpenej   Najvyšším   súdom Slovenskej   republiky   uložená   povinnosť   zaplatiť   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 1.000.001,-   eur   a   trovy   konania   vo   výške   45.726,-   eur,   závažným   spôsobom   porušil povinnosti   vyplývajúce   mu   z   funkcie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v zmysle § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, podľa ktorého je predseda súdu povinný vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov. Uvedeným konaním sa dopustil nielen disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich (porušenie povinností pri výkone správy súdu podľa § 42 zákona o súdoch), ale vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia a iné priťažujúce okolnosti sa týmto konaním dopustil aj závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116   ods.   2   písm.   b)   zákona   o   sudcoch a prísediacich, keďže škodlivosť takéhoto protiprávneho konania je zvýšená. JUDr. Štefan Harabin   nepodal   odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I úmyselne,   o   čom   svedčí   aj   skutočnosť,   že   vo   vyjadrení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky k návrhu navrhovateľov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/1/2010 je výslovne uvedené, že základ nároku uplatneného navrhovateľmi je daný a že výšku uplatneného nároku ponecháva na zváženie súdu.

V predmetnom spore je však spochybniteľný nielen právny základ sporu (Ústavný súd nevyslovil neústavnosť funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu ako takého), ale aj priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Nemajetková   ujma   je   satisfakčnou   reparáciou protiprávneho stavu, ktorý svojimi dôsledkami a dosahom spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére jednotlivca. Náhrada nemajetkovej ujmy sa musí posudzovať prísne individuálne vo vzťahu ku konkrétnej osobe sudcu, čo v danom prípade absentuje, keďže súd paušálne priznal sudcom po 100.000,- eur. Pri určovaní vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky je základná otázka, či a v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a integrita konkrétneho sudcu. Ide o posudzovanie tiež širších skutkových súvislostí,   ako bol daný sudca vnímaný   v spoločnosti,   v čom a   ako sa mal   prejaviť daný   zásah.   Navrhovatelia nepreukázali,   že   ich   dôstojnosť   či   vážnosť   ako   sudcov   bola   v   spoločnosti   dotknutá rozdielnosťou   príplatkov   sudcov   špeciálneho   súdu.   Je   potrebné   takisto   uviesť,   že výška nemajetkovej   ujmy   sa   v   žiadnom   prípade   nedá   odvodzovať   od   rozdielu   v   platovom ohodnotení,   teda   ako   majetkovej   ujmy.   I   keď   výška   zadosťučinenia   v   peniazoch   je predmetom   voľnej   úvahy   súdu,   aj   táto   úvaha   sa   musí   opierať   o   celkom   konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole a to tým skôr, ak rozpätie, v ktorom sa súd môže pohybovať, bolo žalobou vymedzené tak široko ako v prejednávanej veci. Zdôvodnenie   nepodania   opravného   prostriedku   s   poukazom   na   skutočnosť,   že odvolaním by sa navýšili trovy konania v neprospech daňových poplatníkov, je vyslovene účelové.   Slovenská   republika   ako   odporca   v   uvedenom   konaní   je   totiž   oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Žiadne iné trovy v súvislosti s   odvolaním   proti   rozsudku   za   danej   situácie   neprichádzajú   do   úvahy.   Skôr   treba akcentovať   skutočnosť,   že   nebolo   podané   odvolanie   ani   voči   trovám   konania,   ktorých náhradu   súd   priznal   navrhovateľom   v   plnej   výške,   hoci   ich   úspech   v   konaní   bol   iba čiastočný (úspech navrhovateľov 100.000,- eur, úspech odporcu 50.000,- eur, po odčítaní úspechu odporcu od úspechu navrhovateľov boli navrhovatelia úspešní len v 33 %). Na základe popísanej skutkovej a právnej situácie nemožno nepodanie odvolania zo strany predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci nijakým spôsobom ospravedlniť.   Práve   naopak,   nepodanie   odvolania   proti   vyššie   označenému   rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   I   spôsobilo   masovú   kritickú   reakciu   zo   strany   verejnosti, uvedením   (ne)konaním   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Štefana Harabina došlo k ohrozeniu dôveryhodností súdnictva.

Nepodanie   odvolania   predsedom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   má za následok, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25C/1/2010 v uvedenej veci nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Existencia   právoplatného   a   vykonateľného súdneho rozhodnutia (ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť práve v dôsledku nepodania opravného prostriedku proti tomuto rozsudku zo strany predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) zaväzujúceho Slovenskú republiku zastúpenú Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   na   zaplatenie   sumy   1.045.727,-   eur   ohrozuje   chod   súdnictva na Najvyššom súde Slovenskej republiky, keďže podľa zákona o štátnom rozpočte na rok 2011   mal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   hospodáriť   s   finančnými   prostriedkami   vo výške   8.032.705,-   eur.   Súdom   uložená   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľom   finančné prostriedky   vo výške   1.045.727,-   eur   tak   predstavuje   viac   ako   13   %   rozpočtovaných výdavkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011. V prípade vyplatenia súdom priznanej sumy 1.045.727,- eur by nastalo nielen ohrozenie, ale aj skutočné ochromenie chodu súdnictva na Najvyššom súde Slovenskej republiky majúce za následok denegatio iustitiae na tomto súde.

Závažnosť protiprávneho konania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefana Harabina zvyšuje aj to, že sa ho dopustil v postavení vrcholného súdneho funkcionára,   čo   má   mimoriadny   vplyv   na   dôveryhodnosť   nielen   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ale aj súdnictva ako takého v očiach verejnosti, čo preukazujú aj priložené výňatky z tlače...

V   dôsledku   nepodania   odvolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I č. k. 25C/1/2010-148   zo   dňa   29.   novembra   2010   zo   strany   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   nadobudol   tento   rozsudok   právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Aj   keď právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutiach   vo   veci   samej   nemajú charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   protichodné   právne   závery   vyslovené   v   analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06, m. m. IV. ÚS 49/06). Hoci teda rozhodnutie vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/1/2010 nie je pre (iný) súd prejednávajúci obdobný nárok sudcov záväzné, tak v súdnej praxi ako aj právnej doktríne sa prijíma názor, že vzhľadom na princíp právnej istoty sú iné súdy povinné zohľadňovať pri svojej činnosti právny názor vyjadrený v rozhodnutiach iných súdov, pokiaľ sa týkajú rovnakej alebo obdobnej veci. Súdne rozhodnutia tak fakticky pôsobia ako pramene práva. Vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   preto   nemožno   prehliadať,   že   úspech   sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako navrhovateľov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/1/2010 posilňuje šancu na úspech v súdnych konaniach aj iných sudcov uplatňujúcich proti Slovenskej republike obdobné nároky. O to vážnejšie sú preto následky absencie riadnej ochrany záujmov Slovenskej republiky zo strany predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenej veci.

Vyššie   uvedené   konanie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr. Štefana   Harabina   je   v   rozpore   s   platnou   právnou   úpravou,   nie   je   prípustné a akceptovateľné u funkcionára, ktorým je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Následky   zavineného   protiprávneho   konania   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   JUDr.   Štefana   Harabina   nielenže   stále   pretrvávajú,   ale   ich   už   ani   nemožno odstrániť,   čo   možno   považovať   za   mimoriadne   závažné,   preto   je   nevyhnutné,   aby   za uvedené protiprávne konanie bola voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefanovi Harabinovi vyvodená disciplinárna zodpovednosť.“.

Navrhovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   vykonaní   dôkazov   prijal   rozhodnutie, «ktorým uzná JUDr.   Štefana Harabina,   sudcu a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. e) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, § 116 ods. 2 písm. c) zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   ako   aj   zo   závažného   disciplinárneho   previnenia nezlučiteľného   s   funkciou   sudcu   podľa   §   116   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   sudcoch a prísediacich a uloží mu:

podľa   §   117   ods.   7   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   disciplinárne   opatrenie „odvolanie z funkcie sudcu“ za závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu   (spáchanie   závažného   disciplinárneho   previnenia   napriek   tomu,   že   už   mu   bolo za závažné   disciplinárne   previnenie   uložené   disciplinárne   opatrenie),   keďže   uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 92/2011-173 zo dňa 29. júna 2011 bol JUDr. Štefan Harabin uznaný za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich.».

V rámci   prípravy   veci   na predbežné   prerokovanie podľa   §   29 ods.   2   prvej   vety a ďalších ustanovení zákona o ústavnom súde bol predseda najvyššieho súdu vyzvaný, aby podal písomné vyjadrenie k predmetnému návrhu na začatie disciplinárneho konania. Výzve vyhovel   podaním   z   3.   februára   2012   (doručeným   ústavnému   súdu   7.   februára   2012). V podaní najskôr namietal aktívnu legitimáciu navrhovateľky a porušenie práva na účinný opravný prostriedok.

K aktívnej legitimácii navrhovateľky uviedol: «Zo žiadneho ustanovenia Ústavy... či zákona... nevyplýva oprávnenie ministra na kontrolu činnosti predsedu Najvyššieho súdu... a   z   toho   vyplývajúc   –   ani   na   vyvodzovanie   zodpovednosti   podaním   návrhu   na   začatie disciplinárneho   konania.   Hoci   podľa   zákona o sudcoch   a   prísediacich...   minister   môže podať disciplinárny návrh voči sudcovi..., z toho však nemožno vyvodiť oprávnenie podať taký návrh aj voči predsedovi Najvyššieho súdu... pre aktivity súvisiace výlučne s činnosťou predsedu tohto súdu... Výklad a aplikácia uvedených zákonov ministerkou spravodlivosti, vrátane zmien privodených ostatnými novelami statusových zákonov, svedčí o vedomom oslabovaní   nezávislosti   súdnictva   v   Slovenskej   republike   vytváraním   nadradeného postavenia pre ministerku a ministerstvo voči predsedovi Najvyššieho súdu... a súdom, teda o vytváraní vzťahu podradenosti aj Najvyššieho súdu... ministerke spravodlivosti... Takéto aktivity sú však vo svojej podstate protiústavné.“ K porušeniu práva na účinný opravný prostriedok predseda najvyššieho súdu po odcitovaní čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 136 ods. 3 ústavy a s poukazom na zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a   prísediacich   a o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) uviedol: „Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 13 Dohovoru Slovenská republika nespĺňa, pokiaľ ide o disciplinárne konanie proti predsedovi Najvyššieho   súdu...   Podľa   zákona   o   Ústavnom   súde   na   disciplinárne   konanie   voči predsedovi   Najvyššieho   súdu   sa   primerane   použije   osobitný   predpis.   Týmto   osobitným predpisom je zákon... o sudcoch... Zákon o sudcoch upravuje disciplinárne konanie voči sudcom   ako   konanie   dvojstupňové...   Toto   nerovné   (až   diskriminačné)   postavenie   mám napriek tomu, že aj Ústavný súd... je povinný aplikovať zásadu, že medzinárodné zmluvy (dohody)   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   majú   prednosť   pred   zákonmi Slovenskej republiky bez obmedzení, vždy (čl. 7 ods. 5 Ústavy...). Nedostatky slovenskej zákonnej   úpravy   nesmú   vyznieť   v   neprospech   dotknutej   osoby   ani   vtedy,   ak   náprava vyžaduje legislatívne zmeny.» Vzhľadom na uvedené dôvody predseda najvyššieho súdu navrhol, aby ústavný súd návrh navrhovateľky neprijal na ďalšie konanie, resp. aby návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Ku   skutkovému   a   právnemu   stavu   predseda   najvyššieho   súdu   uviedol: «Základ sudcami uplatneného nároku je daný rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009. Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol: „S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy. Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu   rovnosti   zahrňujúceho   požiadavku   vylúčenia   svojvôle   pri   odlišovaní   právneho statusu   subjektov   práv   je   posudzovaná   právna   úprava   vo   vzťahu   k   ostatným   sudcom diskriminačná“ (str. 108 rozhodnutia). Súd prvého stupňa z neho vychádzal.

Výška nemajetkovej ujmy bola predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa, ktorý po ich vyhodnotení dospel v intenciách § 136 O. s. p. k jej výške. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup   dostatočne   vysvetlil   nielen   poukazom   na   všetky   skutočnosti   zistené   vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Aj pre určovanie výšky nemajetkovej   ujmy   vychádzal   súd   prvého   stupňa   z   intencií   citovaného   rozhodnutia ústavného   súdu,   ktorý   výslovne   v   odôvodnení   uviedol:   „Priznanie   funkčného   príplatku vo výške šesť násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie   porovnateľného   funkčného   príplatku   ostatným   sudcom   na   všeobecných súdoch   môže   mať   racionálny   základ   a   väzbu   na   legitímny   cieľ   v   podobe   úsilia   o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr.   v dôsledku vyššej miery rizika spojeného   s rozhodovaním   trestných   vecí   týkajúcich   sa   závažnej   organizovanej   trestnej činnosti),   no zjavne   mu   chýba   vzťah   rozumnej   proporcionality   medzi   použitými prostriedkami   a sledovaným   zámerom.   Taká   zásadná   disbalancia   v   odmeňovaní   sudcov Špeciálneho   súdu,   ako   aj   sudcov   najvyššieho   súdu   rozhodujúcich   o   opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných   súdov“   porušuje   princíp   proporcionality   limitujúci   zásahy   zákonodarcu   do materiálneho zabezpečenia sudcov..“ V tejto súvislosti je treba podčiarknuť, že v prípade žalobcov išlo o sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorí sú v hierarchii všeobecnej sústavy súdov SR postavením najvyššie, ktorej skutočnosti musí odpovedať aj výška náhrady.

Splnomocnený zástupca odporcu v rámci prednesu na pojednávaní okresného súdu zotrval na svojom stanovisku uvedenom v písomnom vyjadrení k žalobe navrhovateľov. Uznal, že v danom prípade došlo k porušeniu zásady proporcionality, ktorý limituje zásahy zákonodarcu   do   materiálneho   zabezpečenia   sudcov   a   k   porušeniu   zásady   rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu PL. ÚS 17/08 základ nároku považoval za daný, pričom dal na úvahu súdu, akú výšku nároku navrhovateľom prizná.

Pri   stanovení   výšky   navrhovateľmi   požadovanej   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch, okresný súd postupoval v intenciách § 136 O. s. p., určil ju podľa vlastnej úvahy, pričom zohľadňoval aj kritériá stanovené v § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorými bola najmä závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých k jej vzniku došlo. Súd prihliadal na dĺžku trvania diskriminačného stavu, ktorý vznikol prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. účinného od 15. 4. 2005, na intenzitu zásahu do práv navrhovateľov na rovnaké zaobchádzanie, ktorá sa prejavila nielen v podstatnom rozdiele medzi mesačnou odmenou vyplácanou sudcom najvyššieho súdu podľa § 66 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 2 zákona o sudcoch, t. j. s funkčným príplatkom vo výške 6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy   zamestnanca v hospodárstve   Slovenskej republiky a podľa § 66 ods.   1 v spojení s § 69 ods. 1 zákona o sudcoch, t. j. bez tohto príplatku, čo predstavuje rozdiel za obdobie existencie špeciálneho súdu cca. viac ako 200 000 Eur, ale aj v širokej publicite tohto   zásahu   v   odborných   kruhoch,   i   laickej   verejnosti,   nielen   na   území   Slovenskej republiky, ale i v zahraničí. Zohľadnil, že otázka ústavnosti funkčného príplatku sudcov špeciálneho bola predmetom konania pred ústavným súdom a ten konštatoval nielen jeho nesúlad s jednotlivými článkami Ústavy Slovenskej republiky, ale aj jeho diskriminačnú povahu.   Sumarizáciou týchto skutočností   dospel súd   k záveru   o primeranosti priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100 000 Eur pre každého navrhovateľa, okrem navrhovateľa v 9. rade, keď mal za to, že nemajetkovú ujmu práve v predmetnej výške možno považovať za adekvátne zadosťučinenie za zásah do práv navrhovateľov. V prípade navrhovateľa v 9. rade súd nemohol prekročiť rámec jeho žalobnej žiadosti (§ 153 ods. 2 O. s. p.) a keďže tento žiadal len o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 1,- Eur, túto mu vzhľadom na vykonané dokazovanie priznal v žiadanom rozsahu.

Dôvody uvedené v disciplinárnom návrhu ohľadom základu nároku ako aj jeho výšky sú len polemikou s rozhodnutiami súdov (ústavného a všeobecného). Takáto polemika však nezakladá odvolací dôvod. Rozhodnutie nepodať odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava   I   bolo   práve   z   týchto   dôvodov   správne.   Smerovalo   by   totiž   proti   vecne správnemu rozhodnutiu, čo by znamenalo pre Najvyšší súd Slovenskej republiky neúspech v konaní. V dôsledku neúspechu by Najvyššiemu súdu SR hrozila povinnosť náhrady trov odvolacieho konania úspešných žalobcov. Úplne absurdne vyznieva argument, že žiadne trovy v súvislosti s odvolaním proti rozsudku neprichádzali do úvahy. Sudcovia Najvyššieho súdu   SR,   ako   každý   iný   účastník   civilného   procesu,   sa   môže   nechať   zastupovať splnomocneným   advokátom.   Niet   preto   ani   jedného   rozumného   dôvodu,   prečo   by neprichádzala do úvahy táto možnosť; osobitne za situácie, keď boli pred súdom prvého stupňa   úspešní.   Výška   odmeny   každého   splnomocneného   advokáta   vyplýva   z   právneho predpisu.

S argumentmi ministerky spravodlivosti vo vzťahu k nesprávnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa o náhrade trov konania možno len vysloviť poľutovanie. Rozhodnutie súdu prvého   stupňa   vychádza   totiž   z   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   SR.   V   prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (čo je práve tento prípad), pre priznanie   plnej   náhrady   trov   konania   nie   je   podstatný   rozsah   čiastočného   úspechu účastníka konania (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). V tomto prípade sa aplikuje ustanovenie   §   142   ods.   3   O.   s.   p.   Toto   ustanovenie   predstavuje   výnimku   zo   zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania; súd podľa neho prizná účastníkovi konania plnú   náhradu   trov   konania.   Len   pre   informáciu   uvádzam,   že   k   rovnakým   aplikačným a interpretačným   záverom   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky napríklad v rozhodnutiach vydaných v konaniach sp. zn. 1 M Cdo 4/2007, 2 M Cdo 3/2006, 3 M Cdo 9/2007, 5 M Cdo 2/2009).

Ministerka   spravodlivosti   v   odôvodnení   predmetného   návrhu   na   začatie disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu SR najmä uviedla, že JUDr. Štefan Harabin ako osoba môže mať na „diskriminačnú“ úpravu platov sudcov vlastný právny   názor,   ale   ako   predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   povinný postupovať v súlade so zákonom, a teda v prípade, „ak je súdnym rozhodnutím Slovenskej republiky, zastúpenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky uložená povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu presahujúcu milión Eur, je zákonnou povinnosťou predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie“.

Ako dôkazy o svojich tvrdeniach ponúkla články v Hospodárskych novinách (2x) a v Týždni (1x), v ktorých ich autori odsudzujú počin dotknutých sudcov a najmä predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hrubo dehonestujúcim spôsobom (napr. „... banda ponížených... zvrhlý spor..., zbabelec a alibista... pokrútená morálka vykladačov zákona...“ a pod.).

To, že zrejme práva neznalí autori článkov píšu tak, ako píšu, sa ešte dá pochopiť, lebo medzi ľudské slabosti patrí aj závisť a zlomyseľnosť... Ale, že ministerka spravodlivosti s tým súhlasí (lebo to predkladá ako dôkaz) bez toho, aby sa zamyslela nad podstatou sporu,   to   je   už   nepochopiteľné.   Miesto   toho,   aby   ministerka   spravodlivosti   ako reprezentantka Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ministerka vlády a tým aj predstaviteľka   štátu,   chránila   občanov   Slovenskej   republiky   (teda   aj   sudcov)   pred diskrimináciou   a na naplnenie   tiež   tohto   poslania   a   účelu   štátu   vytvárala   priaznivé prostredie, legislatívne podmienky a úpravu, ktorá by diskrimináciu sudcov oproti sudcom činným v rozsahu   pôsobnosti   Špeciálneho (Špecializovaného   trestného)   súdu vylúčila   – žaluje   a   žiada   disciplinárne   postihnúť   sudcu   –   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky za údajné porušenie „zákonnej povinnosti“ podať odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu   okresného   súdu   napriek   tomu,   že   uvedené   rozhodnutie   je   zákonné   a spravodlivé.   Pritom   žiadny   zákon   takúto   povinnosť,   tvrdenú   navrhovateľkou disciplinárneho konania neuvádza a logicky ani uvádzať nemôže. Viedlo by to napr. aj k tomu, že prokurátor, ktorý podal obžalobu na základe vtedy dostupných dôkazov, avšak súdne dokazovanie preukázalo nevinu obžalovaného a došlo k jeho oslobodeniu, s čím sa prokurátor v dôsledku zmenenej dôkaznej situácie pred súdom stotožnil, a preto nepodal odvolanie, musel by byť za to (trestne) stíhaný...

V   označenom   prípade   štát,   ktorý   prostredníctvom   Národnej   rady   Slovenskej republiky prijatím zákona o Špeciálnom súde vytvoril diskriminačné prostredie (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. 5. 2009, č. k. PL. ÚS 17/08-238 uverejnený pod č. 290/2009 Z. z.) sa paradoxne cez ministerku spravodlivosti domáha postihu osoby, ktorá neprotestuje proti čiastočnej náprave dôsledkov tejto diskriminácie rozhodnutím okresného súdu. Je nepochybné, že majetok štátu treba vždy chrániť pred neoprávneným, nezákonným poškodením či zmenšením. Ale nie pred zmenšením zákonným – napr. z titulu zákonného a spravodlivého rozhodnutia súdu.

JUDr. Harabin – ako človek, občan a sudca sa stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu   Bratislava   1   sp.   zn.   25   C   1/2010   z   29.   novembra   2010,   lebo   ho   považuje   za spravodlivé   a   zákonné.   A   toto   isté   rozhodnutie   má   JUDr.   Harabin   ako   predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zároveň považovať za nezákonné a nespravodlivé? Nebol by to prejav schizofrénie? Veď aj v pozícii predsedu súdu ide o toho istého občana a sudcu JUDr. Harabina...

Nepodanie odvolania proti prvostupňovému rozsudku samo o sebe ešte neznamená ujmu, lebo možné ev. iné rozhodnutie je len v hypotetickej rovine. Iná by bola situácia, keby už podanie odvolania nevyhnutne vyvolalo iné, v danom prípade opačné rozhodnutie t. j. zamietnutie   žalôb   sudcov.   Alebo   sa   ministerka   spravodlivosti   chystala   ovplyvniť rozhodnutie vyššieho súdu tak, aby odvolaniu nutne vyhovel?

A vrcholom nekompetentnosti a politickej zlomyseľnosti je – vyvodzovať z takejto činnosti   úmyselné   zavinenie   (aké   inkriminované   disciplinárne   previnenie   vyžaduje)   pre „nedôsledné   a   nedostatočné   chránenie   záujmov   Slovenskej   republiky   a   ohrozenie dôveryhodnosti a chodu justície“ podľa § 116 ods. 1 písm. e), § 116 ods. 2 písm. b), písm. c) a § 116 ods. 3 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

U ministerky spravodlivosti – ktorá reprezentuje štát – nemožno predpokladať takú mieru   neznalosti   práva   ako   zo   skôr   uvedeného   vyplýva,   preto   jej   aktivita   spočívajúca v podaní (ďalšieho) návrhu na disciplinárny postih predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   svedčí   nesporne   o   jej   osobnej   a   politickej   zaujatosti   voči   osobe   predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dokazuje to aj skutočnosť, že vykonštruovala v jeho inkriminovanom konaní „opätovnosť“ v zmysle § 116 ods. 3 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, hoci výklad tohto ustanovenia (čo   aj   objektívnym   laikom)   logicky   to   vylučuje   slovami   „spáchanie   závažného disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo za závažné disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie“.

Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (VEDA, Bratislava, 1997, strana 421) „opätovný“ znamená – dejúci sa, konaný opäť, opakovaný...

„opäť“ znamená – znova, opätovne. Z uvedeného logicky vyplýva, že citované ustanovenie § 116 ods. 3 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich vyžaduje pre takúto kvalifikáciu skutku, aby osoba napriek tomu, že už jej bolo za závažné disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie, znova (opäť) spáchala závažné disciplinárne previnenie po uložení tohto opatrenia.

V   danom   prípade   táto   zákonná   podmienka   evidentne   nie   je   splnená,   lebo predmetného konania (nepodania odvolania) sa mal predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dopustiť najneskôr uplynutím zákonnej lehoty na jeho podanie, t. j. 3. februára 2011, kým Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením, č. PL. ÚS 92/2011-173 až 29. júna 2011   postihol   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Nejde   preto   v   žiadnom prípade o skutok spáchaný „napriek tomu, že už bol za závažné disciplinárne previnenie postihnutý“   (keďže   3.   februára   2011   ešte   postihnutý   nebol...).   Nie   je   preto   naplnená podmienka opätovnosti.

Som toho názoru, že navrhovateľka disciplinárneho konania „našla“, resp. účelovo vykonštruovala „opätovnosť“ len a len preto, aby mohla navrhnúť v rámci politickej šikany najprísnejší   postih   pre   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   odvolanie z funkcie   sudcu   –   a   tým   aj   z   funkcie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky a predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky. Dokladuje to aj skutočnosť, že v odôvodnení návrhu sa uvedenou problematikou právnej kvalifikácie vecne vôbec nezaoberá (lebo iný, než   tento   uvedený   výklad   §   116   ods.   3   písm.   b)   citovaného   zákona   ani   neprichádza do úvahy). Lenže pri logickom výklade zákona by sa nemohla domáhať uloženia sankcie – odvolať sudcu – predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z funkcie.... Na druhej strane   však   uvedené   skutočnosti   nepochybne   preukazujú   zlý   úmysel   navrhovateľky a prítomnosť   politickej   šikany   z   jej   strany   –   aj   za   cenu   vedomého   porušenia   zákona a základných   etických   princípov   a   spôsobiť   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky ťažkú ujmu stratou vážnosti a zamestnania.

Ministerka   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   verejne   oznámila   a   tým   široko medializovala podanie návrhu na začatie v poradí už tretieho disciplinárneho konania proti sudcovi a predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a dokonca zverejnila aj návrh, aby Ústavný súd Slovenskej republiky.

Že tento zámer bol dlhodobo pripravovaný a sledovaný dokazuje už priebeh tlačovej besedy 3. augusta 2011 „čo bude so žalobami“ (na TV TA 3 o 12.30), konkrétne odpovede na otázky redaktorov K. (Hospodárske noviny) a B. (SME).

Uvedený   zámer   vyplýva   aj   z   medializovaných   vyhlásení   napr.   predsedu   SDKÚ a člena   vlády   SR   v   rámci   predvolebnej   agitácie   (24.   januára   2012, http://aktualne.centrum.sk/domov: „Tieto voľby sú o tom, či sa Štefan Harabin škandalózne aj naďalej udrží v pozícii reprezentanta našej justície, alebo budeme vyvíjať tlak, aby to tak nebolo.“ A ministerka spravodlivosti je členka a zároveň podpredsedníčka SDKÚ. Okamihom   oznámenia   takýchto   obvinení   a   zámerov   všeobecne   a   zvlášť,   keď dotknutou osobou je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to najmä v čase najväčšej sledovanosti správ a informácií, dochádza u občanov k výrazne negatívnej reakcii proti   napadnutému   sudcovi   –   predsedovi   súdu,   ale   aj   voči   justícii   ako   takej.   Takto informovaní   a   nabudení   ľudia   odmietajú   sudcov,   nevážia   si   ich   a   nerešpektujú   – čo nachádza svoj odraz v každodennej práci súdov ako nerešpektovanie súdnych pokynov a príkazov, prieťahy v konaní, znevažovanie justície ako celku. Tým sa výrazne prispieva k znižovaniu vymožiteľnosti práva.

O   to   je   to   smutnejšie,   že   tak   vedome   koná   ministerka   spravodlivosti   Slovenskej republiky   už   zrejme   z   osobnej   animozity   proti   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky. „Že ministerka spravodlivosti nemá predsedu Najvyššieho súdu v láske“ je už zrejmé aj médiám, ktoré svoje správy (reportáže) o podaní ďalšieho (v poradí štvrtého), návrhu na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   začali   práve   takýmto   úvodom.   Uvedené   však   nesvedčí   o   hľadaní   riešenia problémov justície, ale o nevraživosti ministerky a o jej snahe – odstrániť Štefana Harabina za každú cenu z funkcie predsedu súdu. Vytvorením silného a sústavného mediálneho tlaku, psychicky predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky deptať a zruinovať. Koná tak bez ohľadu na psychické traumy, ktoré sú mu tým spôsobené a bez ohľadu na povesť predsedu súdu   ako   sudcu,   na   jeho   vážnosť   a   dôstojnosť   a   bez   ohľadu   na   morálne   škody,   ktoré slovenská justícia tým tiež utrpí.

Je   nespochybniteľné,   že   vysokoškolskej   učiteľke   práva   a   teraz   ministerke spravodlivosti sú uvedené skutočnosti známe. Rovnako aj „Zásady pre chovanie sudcov vydané v meste Bangalore“ v roku 2002, v ktorých sa v súvislosti s disciplinárnym (kárnym) konaní,   dočasným   postavením   mimo   službu   a   odvolaním   výslovne   uvádza:   „Žaloba   či sťažnosť podaná proti sudcovi v súvislosti s jeho výkonom sudcovskej či odbornej funkcie bude   urýchlene   a   spravodlivo   riešená   v   rámci   príslušného   konania.   Sudca   má   právo na spravodlivý   proces.   Prešetrenie   záležitosti   bude   na   samom   začiatku   tajné,   pokiaľ   si odtajnenie prípadu nevyžiada sám sudca.“

Táto zásada je jednoznačne vyjadrená aj v milánskom protokole, z ktorého vyplýva, že nemožno verejne prezentovať meno a priezvisko disciplinárne stíhaného sudcu (bez jeho súhlasu či žiadosti) pred rozhodnutím kompetentného orgánu. („Preskúmanie záležitosti v počiatočnom štádiu zostane dôverné, ak sudca nepožiada o opak.“).

Dôkaz: Milánsky protokol (Siedmy kongres OSN – Základné princípy nezávislosti súdnictva).

Uvedený postup ministerky spravodlivosti považujem za evidentnú snahu ovplyvniť nielen vedomie občianskej verejnosti, ale hlavne ovplyvniť aj sudcov – vrátane Ústavného súdu SR ako disciplinárneho súdu. Už toto samo osebe je odsúdeniahodný počin.

V Hospodárskych novinách z 11. januára 2011 sa objavila v tejto súvislosti hrubo zavádzajúca   informácia,   že   Harabin   si   nechal   od   Pléna   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   10.   januára   2011   odhlasovať,   že   problém   (priznanie   aj   finančného zadosťučinenia sudcom Najvyššieho súdu pre ich diskrimináciu) má riešiť s parlamentom... Odhliadnuc od toho, že uvedená informácia svojou konštrukciou znevažuje sudcov Najvyššieho súdu SR ich tlačením do pozície bábok na šnúrkach, s ktorými manipuluje Harabin,   zamlčala   rozhodné   skutočnosti.   Napr.   aj   to,   že   z   81   sudcov   prítomných na zasadnutí   pléna   9   odišlo   na   protest   proti   programu   rokovania   pléna,   ktorý   bol odsúhlasený hlasmi 64 sudcov z prítomných 70 sudcov. Zamlčala napr. vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Harabina, že je presvedčený, že sudcovia by podané   žaloby   vzali   späť,   keby   sa   výkonná   moc   sudcom   aspoň   ospravedlnila,   avšak namiesto   hľadania   riešenia   exekutíva   sudcov   len   osočuje.   Zamlčala   aj   podstatnú   časť obsahu prijatého uznesenia pléna   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 10.   januára 2011, ktoré

A/ konštatuje, že

1. plénum nikdy nevyslovilo podporu diferencovanej právnej úprave odmeňovania sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v závislosti od druhu vybavovania súdnej agendy,

2.   návrh   ministerstva   spravodlivosti   so   16.   mája   2005,   ktorý   bol   pripravený v spolupráci s Najvyšším súdom Slovenskej republiky, mohol odstrániť nežiadúce dôsledky právnej   úpravy   §   69   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   prijaté   zákonom č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a najmä zákonom č. 122/2005 Z. z., ktorým sa sudcom   Špeciálneho   súdu   a   sudcom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorí rozhodovali   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu   zvýšil príplatok za výkon funkcie v tejto agende z dvojnásobku priemerného platu na šesťnásobok priemerného   platu   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky.   Predmetný   návrh   však   nebol predložený vláde napriek prísľubu vtedajšieho ministra spravodlivosti a napriek tomu, že účelom navrhovanej novely bolo zabezpečiť všetkým sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky také finančné ohodnotenie, ktoré zodpovedá dôležitosti ich funkcie. Predloženie navrhovaného   zákona   podporila   aj   Súdna   rada   Slovenskej   republiky   uznesením z 15. augusta 2005 č. 792, tak, aby bola zmena premietnutá už do návrhu štátneho rozpočtu na rok 2006.

3. plénum dňa 20. mája 2006 prijalo Vyhlásenie, v ktorom o. i. žiadalo neodkladne vytvoriť ekonomické podmienky na zmenu hmotného ocenenia sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, aby zodpovedalo spoločenskému významu a náročnosti ich práce a zároveň, aby zohľadnilo aj ocenenie práce sudcov Špeciálneho súdu,

4. plénum 25. mája 2007 prerokovalo Správu o účinnosti § 69 zákona č. 385/2000 Z. z.   a   konštatovalo   existenciu   nerovnakého   (diskriminačného)   odmeňovania   sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k odmeňovaniu sudcov Špeciálneho súdu a sudcov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch na Najvyššom súde Slovenskej republiky proti   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu   a   upozornilo   zodpovedné   orgány   štátu na nevyhnutnosť   odstránenia   tejto   nerovnosti   v   odmeňovaní.   V   prerokovanej   správe   sa o. i. uvádzala skutočnosť, že len výška samotného príplatku sudcu Špeciálneho súdu a sudcu najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhoduje   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam Špeciálneho súdu tvorila v roku 2007 až 153 % základného platu sudcu najvyššieho súdu a spolu so základným platom činil plat „špeciálneho sudcu“ 253,8 % základného platu ostatných   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Správa   poukázala   na   to,   že neexistujú odborné dôvody na také rozdiely v odmeňovaní medzi sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   ktorí   nesú   rovnakú   zodpovednosť   za   plnenie   funkcií   najvyššieho orgánu súdnej moci. Správa vyústila do predloženia iniciatívneho návrhu na zmenu platovej úpravy   tak,   aby   základný   plat   všetkých   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky vyjadril rovnakú mieru zodpovednosti za výkon funkcie na najvyššom stupni súdnej moci a súčasne   aj   potrebnú   diferenciáciu   v   porovnaní   so   sudcami   pôsobiacimi   na   nižších úrovniach   súdnej   sústavy   s   tým,   že   základný   plat   sudcu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   už   nemá   byť   navyšovaný   osobitným   funkčným   príplatkom   za   vybavovanie špeciálnej   agendy,   ktorý   je   nesystémový   aj   u   sudcov   Špeciálneho   súdu.   Výkonná a zákonodarná moc na predmetný návrh nereagovala.

5.   po   prijatí   Nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08 z 20. mája   2009   Plénum   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   prijalo   8.   júna   2009 Vyhlásenie,   v   ktorom požiadalo   vládu   Slovenskej   republiky a   Národnú radu Slovenskej republiky na prijatie opatrení smerujúcich k zmene zák. č. 385/2000 Z. z. v ustanoveniach týkajúcich sa platových pomerov sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, aby diskriminácia v odmeňovaní bola odstránená a boli kompenzované jej dôsledky. Napriek tomu   zákon   o   Špecializovanom   trestnom   súde   zachoval   osobitný   príplatok   vybranej kategórii sudcov, aj keď v menšom rozsahu,

6.   plénum   v   uznesení   zo   6.   augusta   2010   pripomenulo,   že   v   nadväznosti   na vyhlásenia a uznesenia pléna z 20. 5. 2006, 25. 5. 2007 a 8. 6. 2009, je stále nevyriešené postavenie   sudcov   najvyššieho   súdu   v   porovnaní   so   sudcami   súdu   nižšieho   stupňa   – Špecializovaného trestného súdu – a pretrváva aj vnútorná diskriminácia nerovnocenným postavením sudcov nevybavujúcich špecializovanú trestnú agendu. Plénum dôrazne žiadalo, aby sa aj tejto situácii v súdnictve, vyvolanej nie odborným ale len politickým rozhodnutím o   preferovaní jedného   druhu agendy,   venovala   taká   pozornosť,   ktorá   uvedený problém vyrieši,

7. od roku 2005 až doposiaľ žiadnemu z vyššie uvedených vyhlásení či uzneseniu Pléna Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky nebola zo strany oslovených zložiek moci venovaná pozornosť. Za tejto situácie, ak sudcovia pristúpili k individuálnemu riešeniu dôsledkov platovej diskriminácie, uplatnili len svoje ústavou garantované právo na súdnu ochranu.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky B. pripomína, že v roku 2005 prejavený úmysel riešiť odmeňovanie všetkých sudcov Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   bol   evidentný   a   vyvolal   očakávanie,   ktoré   doposiaľ   nebolo naplnené. Pokiaľ by sa bol tento úmysel realizoval, dnešná situácia by nenastala.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

C. protestuje proti vyjadreniam niektorých členov vlády a Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí   označujú   prostriedok   súdnej   ochrany   využitý   sudcami   za   nezákonný,   nemorálny a znevažujú ich doterajší výkon funkcie. Sudcovia Najvyššieho súdu a ďalší sudcovia pritom zvolili na uznanie svojho nároku na ukončenie vyše 5 ročnej diskriminácie taký prostriedok, ktorý   sa   v   každom   právnom   štáte   považuje   za   demokratický   a   plne   legitímny,   najmä ak výkonná a zákonodarná moc neprejavuje ani najmenšiu vôľu na dialóg so súdnou mocou v záujme ukončenie tohto stavu.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky D. upozorňuje na to, že po   prijatí   novely   zákona   č.   120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých ústavných činiteľov, ktorý bude mať dopad aj na platové pomery sudcov (a to vo väčšom rozsahu ako na platové pomery poslancov) dôjde k ďalšiemu zvyšovaniu rozdielu medzi sudcami, na ktorých sa osobitná platová úprava spojená so zriadením Špecializovaného trestného súdu nevzťahuje a sudcami poberajúcimi tento špeciálny príplatok.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky E. odporúča predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aby

- aj ako predseda Súdnej rady Slovenskej republiky, požiadal predsedu Národnej rady   Slovenskej   republiky   o   ustanovenie   pracovnej   skupiny   zloženej   z   členov ústavnoprávneho   výboru,   Súdnej   rady   a   Najvyššieho   súdu   na   prerokovanie   doterajších poznatkov z uplatňovania diskriminačnej úpravy platových pomerov sudcov a na prípravu legislatívnych východísk jej riešenia do budúcnosti. Poukazuje pritom na čl. 1.8. Európskej charty štatútu sudcu prijatej v Štrasburgu 8.-10. júla 1998, ktorý predpokladá zavedenie systému konzultácií so sudcami prostredníctvom ich zástupcov alebo stavovských združení o všetkých   navrhovaných   zmenách   v   postavení   sudcov   a   v   určovaní   základu   pre   ich odmeňovanie,

-   usiloval   o   dohodu   so   sudcami   Najvyššieho   súdu   tak,   aby   následky   platovej diskriminácie   boli   kompenzované   peňažnou   satisfakciou   v   zmysle   antidiskriminačného zákona bez zvyšovania trov súdneho konania a zbytočných prieťahov.

Úsilie   vynaložené   na   naplnenie   uznesenia   pléna   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   začatím   rozhovorov   s   kompetentným   orgánom   –   Národnou   radou   Slovenskej republiky   a   vlády   Slovenskej   republiky   –   nebolo   úspešné   a   zo   strany   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   nebol   žiadny   podnet,   nebola   prejavená   najmenšia ochota rokovať o ev. mimosúdnom vyriešení predmetnej otázky. Naopak. Začali masívne útoky vlády a médií proti súdom a sudcom – miesto toho, aby sa kompetentné orgány dôsledne   zaoberali   otázkou   prečo   štát   dopustil   vytvorenie   diskriminačného   prostredia vytvorením nepotrebného špeciálneho súdnictva.»

Na základe uvedeného predseda najvyššieho súdu žiadal ústavný súd („ak nedospeje k záveru o neprijatí návrhu pre zjavnú neopodstatnenosť“), aby vo veci v dôsledku absencie vecných dôvodov návrhu rozhodol tak, „že JUDr. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa, podľa § 129 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov oslobodzuje   spod   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania,   ktorý   podala   ministerka spravodlivosti   Slovenskej   republiky   3.   augusta   2011,   pod   č.   22692/2011-54,   vo   veci závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. e) v spojení s § 116 ods. 2 písm.   b),   §   116   ods.   2   písm.   c)   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich,   ako   aj   závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b) zákona o   sudcoch   a prísediacich,   lebo sudca   sa   disciplinárneho previnenia   nedopustil, (pretože   konaním   uvedeným   v   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   nedošlo k naplneniu zákonných znakov disciplinárneho previnenia podľa § 116 zákona o sudcoch a prísediacich);

alternatívne navrhujem, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a v konaní sa ev. pokračovalo až po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva o mojej sťažnosti vedenej na označenom súde pod č. 58688/11.“.

Ústavný   súd   o   námietkach   predpojatosti   sudcov   ústavného   súdu   Petra   Brňáka, Ľubomíra   Dobríka   a   Milana   Ľalíka   vznesených   navrhovateľkou,   ako   aj   o   námietkach predpojatosti   sudcov   ústavného   súdu   Juraja Horvátha, Ľudmily Gajdošíkovej,   Ladislava Orosza, Jána Lubyho a Sergeja Kohuta vznesených predsedom najvyššieho súdu rozhodol na neverejnom zasadnutí pléna konanom 11. apríla 2012 uznesením č. k. PL. ÚS 6/2012-64 tak, že svojím prvým výrokom vylúčil sudcov ústavného súdu Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha a Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie v konaní v tejto veci a druhým výrokom   sudcov   ústavného   súdu   Petra   Brňáka,   Ľudmilu   Gajdošíkovú   a   Jána   Lubyho nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci. Tretím výrokom bol návrh predsedu najvyššieho súdu na vylúčenie sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza zamietnutý.

Uznesením   ústavného súdu   č.   k. PL.   ÚS   6/2012-79 z 25. apríla 2012 bol návrh navrhovateľky prijatý na ďalšie konanie.

Ústavný súd zaslal uznesenie č. k. PL. ÚS 6/2012-79 z 25. apríla 2012 ministrovi spravodlivosti   Slovenskej   republiky   Tomášovi   Borecovi   (ďalej   len   „minister spravodlivosti“) spolu s písomným vyjadrením predsedu najvyššieho súdu z 3. februára 2012   a   požiadal   ho   o   vyjadrenie   k   doručeným   písomnostiam.   Minister   spravodlivosti vo svojej   odpovedi   zo   4.   júna   2012   okrem   iného   uviedol: „Dovoľte   mi,   aby   som   sa poďakoval za priestor na vyjadrenie sa k obsahu pripojených písomností, ale vzhľadom ku skutočnosti,   že   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   JUDr.   Štefanovi Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol sformulovaný a podaný mojou predchodkyňou, bývalou ministerkou spravodlivosti Doc. JUDr. Luciou Žitňanskou, PhD. nevyužijem svoje oprávnenie vyjadriť sa k ich obsahu.“

Ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí konanom 29. októbra 2013 uznesením č.   k.   PL.   ÚS   6/2012-122   rozhodol   o   námietkach   predpojatosti   vznesených   sudcami ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho a Ladislava Orosza v predmetnej veci tak, že prvým výrokom vylúčil sudcov ústavného súdu Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní v tejto veci a druhým výrokom sudcov ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú a Jána Lubyho nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci.

V predmetnej veci ústavný súd uskutočnil pojednávanie konané 30. októbra 2013, na ktorom obaja účastníci, resp. ich zástupcovia zotrvali na svojich písomných stanoviskách a ministerstvo spravodlivosti prostredníctvom svojej zástupkyne do spisu ústavného súdu predložilo   na   založenie   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   17   C   83/2007 z 13. mája   2013,   ktorého   výrok   a   odôvodnenie   podporuje   jeho   v   konaní   predloženú argumentáciu.

V   rámci   prerokovania   návrhu   ministra   spravodlivosti   na   začatie   disciplinárneho konania   proti   predsedovi   najvyššieho   súdu   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   dôkazným materiálom   predloženým účastníkmi konania, a to   najmä s rozsudkom   Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25 C 1/2010 z 29. novembra 2010, zápisnicou zo zasadnutia pléna najvyššieho   súdu   konaného   10.   januára   2011,   sťažnosťou   predsedu   najvyššieho   súdu č. 58688/11   podanou   na   Európskom   súde   pre   ľudské   práva,   viacerými   k   sťažnosti pripojenými článkami z Hospodárskych novín, denníka SME, Pravdy, Národnej obrody, týždenníka Týždeň, príspevkami uverejnenými rozhlasovými stanicami Slobodná Európa a Slovensko,   Rezolúciou   o   nezávislosti   súdnictva   prijatou   na   Siedmom   kongrese   OSN o prevencii zločinu a zaobchádzaní s páchateľmi konanom 26. augusta – 6. septembra 1985 v Miláne, dokument OSN A/COF. 121/22/Rev. 1 59 (1985), ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17 C 83/2007 z 13. mája 2013.

II.

Podľa   čl.   136   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   vykonáva   disciplinárne   konanie   voči predsedovi   najvyššieho   súdu,   podpredsedovi   najvyššieho   súdu   a   generálnemu prokurátorovi.

Plénu ústavného súdu bol predložený návrh sudkyne spravodajkyne na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní siedmi sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013