znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 27. mája 2009 predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Pezinok, zastúpeného sudcom JUDr. P. Š., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 47 ods.   2   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a o súlade § 67 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Pezinok p r i j í m a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. novembra 2008   doručený   návrh   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   aj   „okresný   súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného sudcom JUDr. P. Š., na začatie konania podľa čl. 125 ods.   1 písm. a) Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 47 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)   s čl.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a čl. 16 ods. 2 ústavy a o súlade § 67 ods. 3 Trestného zákona s čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.Z odôvodnenia predloženého návrhu vyplýva, že 29. mája 2008 bola na okresnom súde „podaná obžaloba na obv. K. M. stíhaného pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a iné“.

Okresný súd uviedol, že podľa jeho zistení obvinený bol rozsudkami Okresného súdu Bratislava - vidiek   (rozsudok   z   23.   apríla   1993   vydaný   v konaní sp.   zn.   2   T   112/1992, rozsudok z 19. júla 1993 vydaný v konaní sp. zn. 3 T 33/1993 a rozsudok zo 14. októbra 1994 vydaný v konaní sp. zn. 4 T 27/1994) postupne uznávaný vinným „za trestné činy, ktorých sa dopustil pred 23. 04. 1993, teda za trestné činy, ktoré boli spáchané v súbehu a za všetky bol napokon uložený jeden súhrnný trest odňatia slobody v trvaní tri roky. Časť uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody vykonal K. M. v rokoch 1993 až 1995 a zvyšok trestu, po uložení ostatného súhrnného trestu, vykonal v roku 1996, keď v januári roku 1996 nastúpil na ďalší výkon trestu a dňa 28. 05. 1996 bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody so skúšobnou dobou na tri roky.“. Obvinený bol uvedenými rozsudkami uznaný vinným okrem iného aj zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005“).

Obvinený   bol   však   na   súhrnný   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   odsúdený aj druhýkrát.   V konaní   sp.   zn.   V-2   2   T   142/95   bol   2.   júla   1997   odsúdený   rozsudkom Okresného súdu Bratislava III i za spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní   štyroch   rokov.   Následne   však   rozsudkom   z 5.   marca   1999   (konanie   sp.   zn. 3 T 62/97) bol obvinený odsúdený za rovnaký trestný čin na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov.

Okresný súd vo vzťahu k prvému odsúdeniu obvineného na súhrnný trest uviedol, že „vzhľadom k tomu, že v skúšobnej dobe a ani následne v jednoročnej lehote nerozhodol príslušný súd o tom, či sa podmienečne prepustený osvedčil alebo neosvedčil v skúšobnej dobe,   zaslal   príslušný   Okresný   súd   Levice   správu   registru   trestov   o tom,   že   sa   K.   M. osvedčil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia podľa § 64 ods. 3 Tr. zák., čo malo za následok, že K. M. trest vykonal dňom, kedy bol podmienečne prepustený.

Súd následne zistil, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o prípadnom zahladení tohto odsúdenia a to aj napriek tomu, že odsúdený vykonával trest za skutky, ktorých sa dopustil ešte ako mladistvý. Súd preto vychádzal z ustálenej judikatúry (R 42/1981), z ktorej vyplýva, že ak príslušný súd (t. j. súd, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni a išlo o odsúdenie na nepodmienečný trest odňatia slobody) nerozhodol o prípadnom zahladení odsúdenia, musí si vyriešiť otázku zahladenia odsúdenia ako otázku predbežnú súd, ktorý rozhoduje v ďalšej trestnej veci toho istého páchateľa, pokiaľ okolnosť, či sa naň hľadí, ako by nebol odsúdený,   má   vplyv   na   uloženie   trestu   pri   novostíhanom   skutku.   Súd   následne   zistil, že k zahladeniu tohto odsúdenia nedošlo ani priamo zo zákona, pretože tak by sa podľa § 87 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 stalo len vtedy, ak by súd vyslovil, že sa mladistvý podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody osvedčil (zhodne aj § 121 ods. 3 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006), čo sa však nestalo. Súd vychádzal z toho, že len márne uplynutie jedného roku po skúšobnej dobe, bez kladného rozhodnutia súdu, nestačí na to, aby účinky zahladenia odsúdenia nastali priamo zo zákona. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 74 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 (zhodne aj § 94 ods. 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006), podľa ktorého, ak osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých neobsahujú niečo iné, použijú sa aj na mladistvého ostatné, všeobecné ustanovenia Trestného zákona. Osobitné   ustanovenia   o   stíhaní   mladistvých   pritom   uvádzajú   len   to,   že na podmienečne prepusteného   mladistvého   sa   hľadí   akoby   nebol   odsúdený   len   vtedy,   ak súd   vyslovil, že sa podmienečne   prepustený   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   osvedčil   (t. j. musí   ísť o kladné   rozhodnutie   súdu,   ktorý   vyslovene   vo   výroku   uznesenia   vysloví   osvedčenie podmienečne prepusteného). Ak súd nevysloví, že sa podmienečne prepustený mladistvý z výkonu trestu osvedčil, nemôže sa na mladistvého hľadieť akoby nebol odsúdený (bývalý § 87 ods. 2 Tr. zák. a súčasný § 121 ods. 3 Tr. zák. argumentum a contrario). V prípade, že nedôjde   ku   kladnému   rozhodnutiu   súdu,   prípadne   ak   nedôjde   vôbec   k žiadnemu rozhodnutiu súdu, musia sa uplatniť aj na mladistvého odsúdeného všeobecné ustanovenia uvedené v § 64 Tr.   zák.   účinného do 31. 12. 2005 (zhodne aj § 68 Tr. zák.   účinného od 01. 01. 2006). V zmysle tohto ustanovenia, ak súd vôbec nerozhodol a to ani v priebehu skúšobnej doby a ani po jej uplynutí, má sa za to, že podmienečne prepustený vykonal trest dňom, keď bol podmienečne prepustený. Absencia rozhodnutia súdu a márne uplynutie jednoročnej lehoty po uplynutí skúšobnej doby má preto aj u mladistvého odsúdeného len ten význam ako u dospelého odsúdeného, t. j. má sa za to, že trest vykonal dňom kedy bol podmienečne   prepustený,   avšak   neznamená   to,   samo   o   sebe,   že   zároveň   nastáva aj zahladenie odsúdenia priamo zo zákona. Opačnému výkladu bráni teda nielen samotné znenie ustanovenia § 87 ods. 2 Tr. zák., ktoré vyslovene hovorí len o kladnom rozhodnutí súdu, ale aj logický výklad tohto ustanovenia za použitia metódy argumentum a contrario a napokon aj ustanovenie § 74 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého by v ustanovení o zahladení odsúdenia pri mladistvom, muselo byť výslovne uvedené, že na podmienečne prepusteného mladistvého   sa   hľadí   akoby   súdne   trestaný   nebol   aj   vtedy,   ak   súd   neurobil   žiadne rozhodnutie a to ani v lehote jedného roku od uplynutia skúšobnej doby. Keďže to tak nie je (a ak by to zákonodarca chcel, nič mu nebránilo, aby priamo v ustanovení § 87 ods. 2 Tr. zák. výslovne priznal zhodné účinky aj márnemu uplynutiu lehoty, tak ako to urobil v ustanovení § 64 Tr. zák.), nemožno priznať skutočnosti, že súd nerozhodol ani v lehote do jedného roka po uplynutí skúšobnej doby, rovnaké účinky aké má podľa § 87 ods. 2 Tr. zák. len kladné rozhodnutie súdu o osvedčení, ale tejto skutočnosti možno priznať len také   účinky,   aké   z   nej   vyplývajú   zo   všeobecných   ustanovení   Trestného   zákona   (súdom použitý výklad je v súlade aj s odbornou literatúrou - napríklad Madliak, J. a kol.: Trestné právo hmotné, Všeobecná časť, II. Sankcie, Tresty a ochranné opatrenia, Atóm computers, s.   134   a   140,   kde   sa   hovorí   vyslovene   o   tom,   že   súd   s   osvedčením   zároveň   zahľadí aj odsúdenie, zhodne aj Novotný, O. a kol., Trestní právo hmotné, I. Obecná část, Codex 1997, s. 273,   kde sa vyslovene hovorí o kladnom rozhodnutí súdu o osvedčení,   pričom aj súčasný komentár k Trestnému zákonu vydaný Iura Edition hovorí o fikcii neodsúdenia len v prípadoch, ak súd vyslovil, že sa mladistvý osvedčil).“.

Berúc do úvahy už uvedené skutkové a právne závery okresný súd dospel k zisteniu, že v konaní, ktoré vedie, je oprávnený ako predbežnú posúdiť otázku zahladenia odsúdení obvineného. Dospel pritom k názoru, že „ak by súd o zahladení rozhodoval v súčasnosti, musel by zjavne rozhodnúť negatívne, nakoľko K. M. sa dopustil trestného činu aj priamo vo výkone trestu odňatia slobody (dňa 17. 11. 1994 sa dopustil vo výkone trestu odňatia slobody trestného činu ublíženia na zdraví, za ktorý bol právoplatne odsúdený v roku 1997) a následne sa trestnej činnosti dopúšťal aj v období po jeho prepustení na slobodu, pričom v zmysle § 121 ods. 2 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006, súd pri rozhodovaní o zahladení odsúdenia mladistvého má prihliadať na správanie mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody.

Okresný súd v Pezinku preto uzatvára, že uvedené odsúdenie K. M. je potrebné brať do   úvahy   pri   prípadnom   ukladaní   trestu,   pričom   z   neho   vyplýva,   že   bol   odsúdený aj pre trestný   čin   lúpeže   podľa   §   234   ods.   1   Tr.   zák.   na   nepodmienečný   trest   odňatia slobody a tento trest z časti vykonal v nápravnovýchovnom ústave pre mladistvých ešte predtým ako sa v roku 1995 dopustil ďalšieho skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin lúpeže (ďalších skutkov, ktoré boli právne kvalifikované ako trestné činy lúpeže sa potom dopustil aj v roku 1996).“.

Obžalovaný je v súčasnosti v trestnom konaní vedenom proti nemu „stíhaný v bode 1 obžaloby pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., v bode 4 obžaloby pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Tr. zák. a v bode 5 obžaloby pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Všetky tieto stíhané zločiny sa mali stať v roku 2007 a sú preto právne kvalifikované podľa Trestného zákona účinného od 01. 01. 2006.“.

Citujúc ustanovenia § 437 ods.   5, § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 Trestného zákona, ako aj § 43 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 okresný súd dospel k záveru,   že «v   prípade   jeho   uznania   vinným,   čo   i   len   z   niektorého   skutku   uvedeného v bodoch 1, 4 a 5 obžaloby, a to za použitia aj právnej kvalifikácie uvedenej v týchto bodoch obžaloby, by musel súd povinne uložiť obž. K. M. trest odňatia slobody na doživotie a to za použitia ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., pretože už bol v minulosti dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody (tresty aj vykonal) za trestný čin uvedený v § 43 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 a teraz by mu, v prípade uznania viny, súd ukladal trest   za   trestný   čin,   ktorý mal   byť,   podľa   obžaloby,   spáchaný   už za účinnosti   Trestného zákona účinného od 01. 01. 2006 (zhodne judikatúra Najvyššieho súdu SR R 55/2007)...... Použitie   tohto   ustanovenia (§   47   ods.   2   Trestného   zákona,   pozn.) pri   výroku o treste by bolo preto nevyhnutným a obligatórnym.

Takýto výrok o treste by následne obligatórne „aktivoval“ ustanovenie § 67 ods. 3 Tr. zák., ktoré zakazuje podmienečné prepustenie takejto osoby z výkonu doživotného trestu odňatia   slobody.   Z   tohto   ustanovenia   vyplýva   nielen   to,   že   obžalovaný   by   nikdy (t. j. do konca   svojho   života)   nemohol   byť   prepustený   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody na slobodu, ale aj to, že by nikdy počas priebehu výkonu trestu odňatia slobody ani len nemohol   podať   žiadosť   o   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody, teda žiadosť, na podklade ktorej by mohol súd preskúmať, či je ďalšie trvanie výkonu trestu odňatia slobody skutočne nevyhnutným.

Ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák. a § 67 ods. 3 Tr. zák. nie sú podľa názoru súdu v súlade   s   článkami   3   a   5   ods.   4   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   s článkom   16   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   ani   v súlade s článkom 10 ods. 1, ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Vzhľadom k tomu, že sa súd domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily (konkrétne jeho dve ustanovenia), ktorých použitie by bolo v prípade výroku o vine   rozhodujúcim   pri   výroku   o   treste   je   v   rozpore   so   všeobecne   záväzným   právnym predpisom vyššej právnej sily a s medzinárodnými zmluvami, po vykonaní podstatnej časti dokazovania na hlavnom pojednávaní, rozhodol tak, že uznesením zo dňa 17. 09. 2008 postupom podľa § 283 ods. 5 Tr. por. prerušil trestné stíhanie s tým, že bude osobitným návrhom iniciovať začatie konania pred ústavným súdom.».

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou...

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa   §   37   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh   podá   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou.   Podľa   §   19   zákona o ústavnom   súde   súdom   podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   sa   rozumie   príslušný   senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho   nemožno   mučiť   ani   podrobiť   krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl. 3   dohovoru   nikoho   nemožno   mučiť   alebo   podrobovať   neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   10   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach so všetkými   osobami   pozbavenými   osobnej   slobody   sa   zaobchádza   ľudsky   a   s   úctou k prirodzenej dôstojnosti ľudskej bytosti.

Podľa   čl.   10   ods.   3   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach väzenský poriadok zabezpečí také zaobchádzanie s väzňami, ktorého hlavným cieľom je ich prevýchova a náprava. Mladiství   zločinci budú   oddelení od dospelých   a dostane sa im zaobchádzania primeraného ich veku a právnemu postaveniu.

Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin  ...   lúpeže   podľa   §   188,   vydierania   podľa   §   189   ods.   2,   3   alebo   4,  ...   znásilnenia podľa § 199,   sexuálneho   násilia   podľa   §   200,  ...   ktorý   už   bol   za   takéto   trestné   činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu   trest   odňatia   slobody   na   doživotie,   a   to   aj   bez   splnenia   podmienok   uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 alebo 2.

Podľa   §   67   ods.   3   Trestného   zákona   osoba   opätovne   odsúdená   na   trest   odňatia slobody na doživotie alebo osoba odsúdená na tento trest podľa § 47 ods. 2 nemôže byť podmienečne prepustená.

Podľa   §   437   ods.   5   Trestného   zákona   ustanovenie   §   47   ods.   2   sa   vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ak osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh spĺňa   procesné   podmienky,   za   splnenia   ktorých   ústavný   súd   môže   vec   prerokovať a o nej rozhodnúť.

Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy   ustanovuje   §   18   ods.   1   písm.   a)   až f)   a §   19   zákona   o ústavnom   súde.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   návrh   v zastúpení   okresného   súdu   podal   predseda senátu JUDr. P. Š.

Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 43/2008. Z odôvodnenia podaného návrhu totiž ústavný súd zistil, že   v predmetnom   konaní   je   potrebné   podľa   úsudku   okresného   súdu   vyložiť   a použiť všeobecne   záväzný   právny   predpis   (označené   ustanovenia   Trestného   zákona), ktorého nesúlad   s   ústavou   a   s medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika viazaná, je uplatnený v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Predložený návrh nesignalizuje   nedostatky   procesných   podmienok   okresným   súdom   vedeného   trestného konania, prípadne takú zjavnú neopodstatnenosť obžaloby, ktoré by vylučovali akúkoľvek možnosť subsumovania zisteného skutkového stavu pod napádané právne normy Trestného zákona (m. m. PL. ÚS 7/04, PL. ÚS 28/05). Z toho ústavný súd vyvodil, že návrh podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 283 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   bolo   trestné   stíhanie obžalovaného K. M. uznesením okresného súdu č. k. 3 T 43/2008-412 zo 17. septembra 2008 prerušené. Predmetné uznesenie o prerušení konania nadobudlo vzhľadom na § 184 ods. 1 písm. a) v spojení s § 185 ods. 2 a § 283 ods. 5 Trestného poriadku právoplatnosť dňom   jeho   oznámenia   vyhlásením   na   hlavnom   pojednávaní   okresného   súdu   konanom 17. septembra 2008.

Návrh podľa názoru ústavného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v zmysle   §   25   ods.   3   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. mája 2009