znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/08-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   februára   2009 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa,   Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza   a Rudolfa Tkáčika o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 2 ods. 3 písm. b), § 3 ods. 1 písm. a) v časti slovného spojenia „písm. b) a“, § 3 ods. 1 písm. b) a § 13 ods. 3 písm. e) a ods. 7 zákona č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov; § 2 ods. 2 písm. b), § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ a § 18 ods. 4 písm. b) a ods. 7 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov;   §   2   ods.   2   písm.   b)   a   §   3   v časti slovného spojenia „b) a“ zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 335/2007 Z. z. a § 2 ods. 2 písm. b) a § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, ods. 3 prvou vetou a ods. 4 a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia   §   2   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   331/2003   Z.   z.   o voľbách   do Európskeho   parlamentu   v znení   neskorších   predpisov   a   §   2   ods.   2   písm.   b)   zákona   č. 333/2004   Z.   z.   o voľbách   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších predpisov n i e   s ú   v   s ú l a d e   s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 1 prvou vetou a s čl. 30 ods. 3 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo   zvyšnej   časti   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. decembra 2007   doručený   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľ“   alebo   „generálny   prokurátor“)   na   začatie   konania   o   súlade   §   2   ods.   3 písm. b), § 3 ods. 1 písm. a) v časti slovného spojenia „písm. b) a“, § 3 ods. 1 písm. b) a § 13   ods.   3   písm.   e)   a   ods.   7 (novelizáciou   vykonanou   zákonom   č.   599/2008   Z.   z. s účinnosťou   od   1.   februára   2009   je   citovaný   text   označený   ako   §   13   ods.   6   zákona o voľbách do Európskeho parlamentu, preto ďalej len „ods. 7 v relevantnom znení“, pozn.) zákona   č.   331/2003   Z.   z.   o   voľbách   do   Európskeho   parlamentu   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do Európskeho parlamentu“), § 2 ods. 2 písm. b), § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ a § 18 ods. 4 písm. b) a ods. 7 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do národnej rady“), § 2 ods. 2 písm. b) a § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   zákona   č. 335/2007   Z.   z.   (ďalej   len   „zákon o voľbách do orgánov samosprávnych krajov“) a § 2 ods. 2 písm. b) a § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do orgánov samosprávy obcí“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, ods. 3 prvou vetou a ods. 4 a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Návrh sa dotýka dvoch okruhov problémov:

1. Prvý okruh problémov sa vzťahuje len na dva z uvedených volebných zákonov (zákon   o voľbách   do   Európskeho   parlamentu   a zákon   o voľbách   do   národnej   rady) a je založený na   tvrdení,   že   §   13   ods.   3   písm.   e)   a ods.   7   v relevantnom   znení   zákona o voľbách do Európskeho parlamentu a § 18 ods. 4 písm. b) a ods. 7 zákona o voľbách do národnej rady nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, ods. 3 prvou vetou a ods. 4 a čl. 31 ústavy, pričom z vecného hľadiska ho tvorí námietka neústavnosti volebnej kaucie, ktorú musia zložiť kandidujúce politické   strany a politické hnutia a ich   koalície preto, aby sa   mohli zúčastniť   volieb   do   Európskeho   parlamentu,   resp.   Národnej   rady   Slovenskej   republiky (ďalej aj „námietka neústavnosti volebnej kaucie“).

2. Druhý okruh problémov sa vzťahuje na všetky štyri označené volebné zákony a je založený na tvrdení, že § 2 ods. 3 písm. b), § 3 ods. 1 písm. b) v časti slovného spojenia „písm. b) a“ a § 3 ods. 1 písm. b) zákona o voľbách do Európskeho parlamentu; § 2 ods. 2 písm. b) a § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ zákona o voľbách do národnej rady; § 2 ods. 2   písm. b)   a   § 3   v časti   slovného   spojenia   „b)   a“   zákona   o voľbách   do   orgánov samosprávnych krajov a § 2 ods. 2 písm. b) a § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ zákona o voľbách do orgánov samosprávnych obcí nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, ods. 3 prvou vetou a ods. 4 a čl. 31 ústavy, pričom z vecného hľadiska ho tvorí námietka neústavnosti zákonnej prekážky výkonu volebného práva spočívajúca vo výkone trestu odňatia slobody, čiže v tom, že osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu odňatia slobody nemôžu realizovať svoje aktívne ani pasívne volebné právo, ktoré im však nebolo ústavou ani inými zákonmi odňaté   (ďalej   aj   „námietka   neústavnosti   výkonu   trestu   odňatia   slobody   ako   prekážky výkonu volebného práva“).

Námietku neústavnosti volebnej kaucie navrhovateľ odôvodnil vo svojom návrhu takto:„... Napadnutá právna úprava obmedzuje nad rámec stanovený čl. 12 ods. 1 vetou prvou   Ústavy   realizáciu   práva   voliť   a   byť   volený.   Týmto   obmedzením   je   povinnosť politických strán a politických hnutí skladať volebnú kauciu (či už vo výške 50 000,- Sk - § 13 ods. 3 písm. e), ods. 7 zákona č. 331/2003 Z. z., alebo vo výške 500 000,- Sk - § 18 ods. 4 písm. b), ods. 7 zákona č. 333/2004 Z. z.). Táto právna úprava znemožňuje slobodnú súťaž politických síl, pretože do tejto súťaže s právom byť volený pripúšťa iba tých občanov, ktorí sú podporovaní dostatočne ekonomicky silnou politickou stranou alebo politickým hnutím. To isté obmedzenie má dopad i na právo voliť a to v rovnakom rozsahu, ako pri práve byť volený. Rozdeľovanie politických síl na také, ktoré sú schopné zložiť volebnú kauciu   a   na   také,   ktoré   tak   nie sú   schopné   (či   ochotné)   urobiť,   popiera   rovnosť   ľudí v právach pretože určitej skupine občanov bráni podieľať sa na výkone štátnej moci voľbou svojich zástupcov výlučne podľa ich vlastnej vôle, ale núti ich voliť (alebo nechať sa voliť) v závislosti   od   schopností   (či   ochoty)   politickej   strany   alebo   politického   hnutia   zložiť volebnú kauciu. Inštitút kaucie vo všeobecnosti slúži k zabezpečeniu existujúceho alebo budúceho   právneho   záväzku.   Z   namietanej   právnej   úpravy   vyplýva,   že   volebná   kaucia v podstate slúži na zabezpečenie záväzku politickej strany alebo koalície politických strán dosiahnuť   vo   voľbách   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   najmenej   dve   percentá z celkového počtu odovzdaných hlasov, inak sa zložená volebná kaucia politickej strane alebo koalícii politických strán nevráti a prepadne v prospech štátu.

Povinnosť   uhradiť   volebnú   kauciu   ako   zákonná   podmienka   na   registráciu kandidátnej listiny neumožňuje ani neochraňuje slobodnú súťaž politických síl v Slovenskej republike. Odopiera právo účasti na voľbách tým politickým stranám a politickým hnutiam, ktoré nemajú dostatok majetku alebo sponzorov, čo však ešte neznamená, že aj nedostatok voličov. Až výsledky volieb môžu preukázať reprezentatívnosť každej politickej strany, avšak len vtedy, ak každá politická strana bude mať možnosť zúčastniť sa volieb. Nemožno totiž a priori   vylúčiť,   že   by   politická   strana,   ktorá   nemá   dostatok   finančných   prostriedkov na zaplatenie volebnej kaucie, oslovila svojím programom voličov a vo voľbách získala dostatočný počet voličských hlasov na pridelenie mandátov, ak by jej zákonodarca umožnil zúčastniť sa na voľbách. Dostatočným opatrením, ktoré z dôvodu zabezpečenia funkčnosti Národnej   rady   Slovenskej   republiky   či   Európskeho   parlamentu   zabraňuje   triešteniu politickej reprezentácie občanov, je percentuálny volebný prah platne odovzdaných hlasov pre vstup politických strán alebo koalícií politických strán do Národnej rady Slovenskej republiky alebo do Európskeho parlamentu (§ 42 ods. 2 a 4 zákona č. 333/2004 Z. z.; § 33 ods. 2 zákona č. 331/2003 Z. z.) ktorý neobmedzuje princíp voľnej súťaže politických síl vo voľbách,   pretože   sa   uplatňuje   až   po   skončení   volieb   pri   prideľovaní   mandátov jednotlivým politickým stranám a koalíciám politických strán. Aj z tohto dôvodu nie sú ustanovenia § 13 ods. 3 písm. e), ods. 7 zákona č. 331/2003 Z. z. a § 18 ods. 4 písm. b), ods. 7 zákona č. 333/2004 Z. z. v súlade s čl. 30 ods. 1 vetou prvou, ods. 3 vetou prvou a ods. 4 a 5 čl. 31 s použitím čl. 2 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 vety prvej Ústavy.“

Námietku   neústavnosti   výkonu   trestu   odňatia   slobody   ako   prekážky   výkonu volebného práva odôvodnil navrhovateľ vo svojom návrhu takto:

«... V nesúlade s čl. 30 ods. 1 vetou prvou, ods. 3 vetou prvou, ods. 4 a s čl. 31 s použitím čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 vety prvej a čl. 13 ods. 4 Ústavy, sú aj ustanovenia § 2 ods. 3 písm. b), § 3 ods. 1 písm. a) slovného spojenia „písm. b)“ a § 3 ods. 1 písm. b) zákona   č.   331/2003   Z.   z.,   §   2   ods.   2   písm.   b)   a   §   3   slovného   spojenia   „b)   a“ zákona č. 333/2004 Z. z. ako aj § 2 ods. 2, písm. b), § 3 slovné spojenie „b) a“ zákona č. 303/2001 Z. z. a § 2 ods. 2, písm. b) a § 3 slovné spojenie „b) a“ zákona č. 346/1990 Zb. Spoločným znakom týchto ustanovení je, že bránia vo výkone volebného práva osobám vykonávajúcim trest odňatia slobody. Nesúlad s Ústavou je tu daný preto, že platná právna úprava   nespája   s   výkonom   trestu   odňatia   slobody   stratu   politických   práv   zaručených Ústavou, medzi ktoré patri právo voliť či byť volený.

V tejto súvislosti nemožno súlad s Ústavou dôvodiť ani zo znenia § 4 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“), pretože tento zákon bráni odsúdeným počas výkonu trestu odňatia slobody len vo výkone volených a iných verejných funkcií, nebráni im však sa o takéto funkcie uchádzať, či odovzdaním svojho hlasu inému k takejto funkcii dopomôcť. Treba   tiež   zdôrazniť,   že   obmedzenia   zakotvené   v   zákone   č.   475/2005   Z.   z.   nebránia odsúdenému zúčastniť sa volieb pred nástupom do výkonu trestu (či už ako volič alebo ako kandidát) a rovnako nikomu nebránia vo výkone volených či iných verejných funkcií (ktoré by získal v priebehu výkonu trestu odňatia slobody), po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Nepriznanie   volebného   práva   občanom   Slovenskej   republiky,   ktorí   sú   vo   výkone trestu   odňatia   slobody,   nemá   žiadnu   podstatu   ani   zmysel.   Volebné   právo   má   predsa aj občan právoplatne odsúdený na výkon trestu odňatia slobody pred nástupom na výkon tohto trestu. Problém nevidím ani v spôsobe zabezpečenia výkonu tohto práva - možnosť výkonu   volebného   práva   občanom   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   možno   zabezpečiť rovnakým spôsobom ako občanom vo výkone väzby.

Zákonná prekážka volebného práva, za ktorú je ustanovený výkon trestu odňatia slobody, má charakter trestu straty občianskych práv, ktorý bol v minulosti súčasťou nášho právneho   poriadku.   Naposledy   to   bol   zákon   č.   86/1950   Zb.   Trestný   zákon,   ktorý ustanovoval ako vedľajší trest § 18 ods. 2 písm. b) trest straty čestných práv občianskych, rozsah ktorých bol vymedzený v ustanovení § 44. Podľa § 44 ods. 1 písm. a) strata čestných práv občianskych spočívala v tom, že odsúdený stratil právo volebné. Podľa § 44 ods. 3 strata volebného práva trvala po dobu, dokiaľ nebol trest odňatia slobody odpykaný alebo odpustený alebo jeho výkon premlčaný; súd však mohol vysloviť, že táto strata trvá ešte po odpykaní trestu odňatia slobody, a to až po dobu piatich rokov. Táto právna úprava bola zrušená zákonom č. 140/1961 Zb. Trestný zákon súčinnosťou od 1. januára 1962 s tým, že ak bol pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona právoplatne uložený trest straty čestných občianskych práv alebo iný obdobný trest podľa zákona skôr účinného, skončila sa strata volebného práva dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (§ 273 ods. 3). Faktom však zostáva, že od toho času, a to až do súčasnosti, občania, ktorí vykonávajú trest odňatia slobody, nemajú volebné právo - jednotlivé volebné zákony nepriznali osobám vo výkone trestu   odňatia   slobody   právo   voliť,   prípadne   výkon   trestu   odňatia   slobody   ustanovili za prekážku volebného práva.

Podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú priamo   alebo   prostredníctvom   svojich   volených   zástupcov   alebo   priamo.   Ústavný   súd Slovenskej republiky už konštatoval, že voľby sú prostriedkom pravidelného obnovovania moci občanmi (PL. ÚS 18/99).

Nie   je   daný   žiaden   rozumný   dôvod   na   to,   aby   osoba   vo   výkone   trestu   odňatia slobody, ktorá je občanom Slovenskej republiky alebo štátu Európskej únie, nástupom na výkon   trestu   odňatia   slobody   stratila   svoje   volebné   právo,   teda   právo   podieľať   sa   na voľbách do Európskeho parlamentu či Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá napokon ako jediný zákonodarný orgán Slovenskej republiky je oprávnená uznášať sa na zákonoch vzťahujúcich sa aj na osoby vo výkone trestu   odňatia slobody.   To isté platí   pre voľby do orgánov samosprávnych krajov či do orgánov samosprávy obcí.

Znenie čl. 73 ods. 2 a čl. 74 ods. 2 Ústavy ani ďalšie ustanovenia ústavných článkov neobsahujú takú právnu úpravu, ktorá by bránila zvoleniu občana právoplatne odsúdeného na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý ešte nenastúpil na výkon trestu odňatia slobody,   za poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky.   Takúto   prekážku   neobsahuje ani zákon č. 333/2004 Z. z., preto ústredná volebná komisia nemá zákonné oprávnenie vyčiarknuť z kandidátnej listiny takého kandidáta, ktorý nie je vo výkone trestu odňatia slobody, aj keď je na výkon trestu odňatia slobody právoplatne odsúdený.

Podľa   čl.   81a   písm.   f)   Ústavy   mandát   poslanca   zaniká   dňom   nadobudnutia právoplatnosti   rozsudku,   ktorým   bol   poslanec   odsúdený   za   úmyselný   trestný   čin   alebo ktorým   bol   poslanec   odsúdený   za   trestný   čin   a   súd   nerozhodol   v   jeho   prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.

Tento   ústavný   článok   možno   aplikovať   len   na   poslancov,   ktorí   po   vzniku poslaneckého mandátu boli právoplatne odsúdení za spáchanie úmyselného trestného činu alebo právoplatne odsúdení za spáchanie trestného činu na nepodmienečný trest odňatia slobody, teda nie na kandidátov na funkciu poslanca.

Zákonná úprava, ktorá ustanovuje za prekážku pasívneho volebného práva výkon trestu odňatia slobody, nemá ústavný základ. Takouto prekážkou by však mohlo byť, podľa môjho názoru, právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu na nepodmienečný trest odňatia slobody na čas pokrývajúci celé volebné obdobie (vzhľadom na znenie čl. 73 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého poslanci vykonávajú svoj mandát osobne, znenie čl. 81a písm. f) Ústavy, podľa ktorého právoplatné odsúdenie poslanca za spáchanie trestného činu na nepodmienečný trest odňatia slobody je takou právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zánik mandátu poslanca, znenie čl. 13 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a znenie čl. 152 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto Ústavou), aj to však len v prípade, ak   by   osoba   nastúpila   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   pred   dňom   volieb   a   mala   by vo výkone trestu zotrvať počas celého volebného obdobia, pričom obe tieto podmienky by boli splnené súčasne. Aby však osoby nadané volebným právom (v zmysle čl. 1 ods. 1 vety prvej Ústavy) ako i orgány štátu podieľajúce sa na organizácii volieb mohli predvídať dôsledky právnej úpravy v každom konkrétnom prípade osobitne, bolo by potrebné zákony dotknuté týmto návrhom v primeranom rozsahu modifikovať.

S   poukazom   na   vyššie   uvedenú   argumentáciu   považujem   tento   návrh   za   právom podaný.»

Na   základe   uvedeného   navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   o   jeho   návrhu   takto rozhodol:

«Ustanovenia § 2 ods. 3 písm. b), § 3 ods. 1 písm. a) slovného spojenia „písm. b)“, § 3   ods.   1   písm.   b),   §   13   ods.   3   písm.   e),   §   13   ods.   7   zákona   č.   331/2003   Z. z. o voľbách do Európskeho   parlamentu   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 331/2003 Z. z.“), ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b), § 3 slovného spojenia „b) a“, § 18 ods. 4 písm. b), ods. 7, zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 333/2004 Z. z.“), ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b), § 3 slovného spojenia „b) a“ zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „zákon č. 303/2001 Z. z.“), ako aj ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b), § 3 slovného spojenia „b) a“ zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 346/1990 Zb.“), nie sú v súlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 vetou prvou, čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 12 ods. 1 vetou prvou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 vetou prvou, ods. 3 vetou prvou, ods. 4 a čl. 31 Ústavy.»

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č.   k.   PL. ÚS 6/08-10 z 13.   februára 2008 ho podľa   § 25 ods.   3 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal podľa § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)   a vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   ako   vedľajšieho   účastníka, zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   k návrhu   navrhovateľa a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci. O vhodnosti ústneho pojednávania si ústavný súd vyžiadal aj vyjadrenie navrhovateľa.

Predseda národnej rady na žiadosť ústavného súdu reagoval listom z 9. apríla 2008 č. 276/2008-sekr., v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... Ako   stanovisko   uvádzam,   že   po   formálnej   stránke   Národná   rada   Slovenskej republiky schválila zákon súhlasom ustanovenej potrebnej väčšiny poslancov. Zákon bol podpísaný   príslušnými   ústavnými   činiteľmi   a   vyhlásený   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky je presvedčená,   že prijatý zákon je v súlade s Ústavou   Slovenskej   republiky   a   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky.   Je   však na Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky,   aby   v   súvislosti   s   podanými   návrhmi   posúdil ústavnosť napadnutých ustanovení...

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní vo veci PL. ÚS 6/08.“

Za   vládu   doručil   ústavnému   súdu   stanovisko   k   návrhu   minister   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) v liste doručenom 2. apríla 2008. Z priloženého stanoviska vyplýva, že vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol takto:

„Ustanovenia § 2 ods. 3 písm. b), zákona č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 335/2007 Z. z., § 2 ods. 2 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 vetou prvou, čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 12 ods. 1 vetou prvou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 vetou prvou a ods. 3 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky.

Vo zvyšnej časti návrhu generálneho prokurátora sa nevyhovuje.“

Uvedený návrh je v stanovisku vlády okrem iného odôvodnený takto:«1. K nesúladu § 13 ods. 3 písm. e), ods. 7 zákona č. 331/2003 Z. z. a § 18 ods. 4 písm. b), ods. 7 zákona č. 333/2004 Z. z. s čl. 30 ods. 1 vetou prvou, ods. 3 vetou prvou a ods. 4 a 5, čl. 31 s použitím čl. 2 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky (k námietke neústavnosti volebnej kaucie, pozn.)

... Z argumentov navrhovateľa vyplýva, že volebná kaucia je protiústavná z dôvodu vylúčenia politických strán alebo politických hnutí, ktoré nie sú dostatočne ekonomicky silné   k   účasti   na   voľbách   a   prístup   k   volebnému   právu   diferencuje   v závislosti   od schopnosti, či ochoty politickej strany alebo politického hnutia zložiť volebnú kauciu. Tvrdí, že takáto úprava je nadbytočná, pretože účel, ktorým je zabránenie „trieštenia politickej reprezentácie občanov“ dostatočne zabezpečuje „volebný prah platne odovzdaných hlasov pre vstup politických strán alebo koalícií politických strán“.

Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenia zákonov zasiahli do výkonu volebného práva chráneného článkom 30 Ústavy Slovenskej republiky ako aj do článku 31 Ústavy Slovenskej   republiky,   ktorým   sa   má   garantovať   slobodná   súťaž   politických   síl v demokratickej spoločnosti. Zostáva len posúdiť, či takýto zásah bol po prvé vykonaný v záujme legitímneho cieľa a po druhé, či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Podľa   generálneho   prokurátora   jediným   legitímnym   dôvodom   na   zavedenie volebných kaucií bolo „zabránenie triešteniu politickej reprezentácie občanov“. K tomu treba   uviesť,   že   je   výsostne   vnútornou   vecou   zvrchovaného   štátu,   aký   volebný   systém v krajine   zavedie,   aby   naplnil   základné   princípy   demokratického   štátneho   režimu. V demokratických štátoch sa v zásade využíva buď väčšinový volebný systém alebo systém proporcionálneho zastúpenia. Je tiež zrejmé, že pri systéme proporcionálneho zastúpenia je vždy riziko „trieštenia politickej reprezentácie občanov“ a preto je na voľnej úvahe štátu, aby zvolil vhodné prostriedky, ktorými by tomuto triešteniu zabránil. Pochopiteľne, že tieto prostriedky musia byť v zhode s ústavnými zárukami volebného práva.

Medzi historicky tradičné volebné cenzy patril aj majetkový cenzus, ktorý v súvislosti s demokratickými princípmi mohol byť kritizovaný v súvislosti s aktívnym volebným právom. V   súvislosti   s   pasívnym   volebným   právom,   od   ktorého   možno   odvodzovať   aj   právo politických   strán   kandidovať   vo   voľbách,   sa   však   majetkový   cenzus   posudzuje   oveľa liberálnejšie. To znamená, že a priori sa majetkový cenzus z hľadiska zachovania princípov demokracie   nevylučuje   a   je   možné   ho   podľa   úvahy   štátu   využiť   v   záujme   z   pohľadu princípov demokracie akceptovateľného legitímneho cieľa. Požiadavku zloženia volebnej kaucie ako legitímneho prostriedku na reguláciu pasívneho volebného práva nespochybnila ani   bývalá   Európska   komisia   pre   ľudské   práva   (porovnaj   rozhodnutie   Desmeules c. Francúzsko   z   3.   decembra   1990   týkajúce   sa   sťažnosti   č.   12897/87)   a   nedávno   ani Európsky súd pre ľudské práva (rozhodnutie vo veci Sukhovetskyy c. Ukrajina z 28. marca 2006 týkajúce sa sťažnosti č. 13716/02). Zrejme legitímny cieľ zavedenia volebnej kaucie, ktorý uvádza navrhovateľ, by mohol byť predmetom určitého spochybnenia, najmä vtedy, ak by podobnému cieľu mohol poslúžiť aj iný prostriedok, ktorý ani generálny prokurátor nespochybňuje,   a   to   potreba   dosiahnutia   percentuálneho   volebného   prahu   voličských hlasov. K tejto otázke sa už vyjadroval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. PL.   ÚS   22/00,   ktorý   okrem   iného   konštatoval,   že   „rovnakosť   podmienok   na   prístup k volebným funkciám neznamená preto absolútnu rovnosť šancí pri získavaní poslaneckého mandátu vzhľadom na počet odovzdaných hlasov, ako aj prepadnutie časti hlasov. V   súvislosti   s   výberom   prostriedkov,   ktoré   má   zákonodarca   pri   regulovaní podmienok výkonu pasívneho volebného práva Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že v rozpore s ústavou by boli tie, ktoré by boli zjavne v rozpore so sledovanými legitímnymi cieľmi. „O takýto prípad by išlo vtedy, ak by použité prostriedky vrátane volebného prahu na   dosiahnutie   legitímnych   cieľov   neboli   primerané   k   ústavnej   povinnosti   zabezpečiť slobodné vyjadrenie názorov ľudí pri výbere zákonodarného orgánu, teda ak by zasahovali do samotnej podstaty aktívneho alebo pasívneho volebného práva garantovaného ústavou.“ Hlavným   nedostatkom   argumentácie   navrhovateľa   pri   spochybňovaní   ústavnosti volebnej   kaucie   ako   prostriedku   zasahujúcemu   do   rovnosti   politických   strán   v prístupe k voľbám   je   vymedzenie   legitímneho   cieľa   takéhoto   prostriedku.   Legitímnym   cieľom zavedenia volebnej kaucie nebolo totiž len zabránenie „triešteniu politickej reprezentácie občanov“, ale aj iné legitímne ciele. Tu treba upozorniť na to, že jej skutočným zmyslom bolo   po   prvé   odradiť   od   realizácie   pasívneho   volebného   práva   politické   strany,   ktoré nemali záujem kandidovať vo voľbách z dôvodu vážnych politických ambícií presadzovania záujmov   časti   spoločnosti,   ale   skôr   z   dôvodu   verejnej   prezentácie   svojich   súkromných záujmov a po druhé z dôvodu, že s takouto prezentáciou sú spojené reálne náklady na výkon volieb z verejných zdrojov (tlač volebných lístkov a pod.).

Do úvahy je potrebné vziať aj skutočnosť, že výška volebnej kaucie nie je tak vysoká, aby odradila politické strany s reálnou šancou na volebný úspech si nevyhnutné finančné prostriedky zadovážiť ako aj skutočnosť, že volebná kaucia nemá diskriminačnú povahu, pretože ukladá všetkým politickým stranám a politickým hnutiam rovnakú povinnosť. Vzhľadom na to, že navrhovateľ neuviedol a teda ani nespochybnil dôvody (legitímne ciele), ktoré viedli zákonodarcu k zavedeniu volebných kaucií nie je možné jeho návrh ani relevantne posúdiť a ako nedostatočne vyargumentovaný ho navrhujeme zamietnuť.

2. K nesúladu § 2 ods. 3 písm. b) zákona č. 331/2003 Z. z., § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 333/2004 Z. z., § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 303/2001 Z. z. a § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 346/1990 Zb. s čl. 30 ods. 1 vetou prvou, ods. 3 vetou prvou, ods. 4 a s čl. 31 s použitím čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 vety prvej a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (k námietke neústavnosti   výkonu   trestu   odňatia   slobody   ako   prekážky   aktívneho   volebného   práva, pozn.)....   S   tvrdeniami   navrhovateľa   sa   stotožňujeme   a   nad   rámec   jeho   návrhu upozorňujeme aj na závažný rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) zo 6. októbra 2005 vo veci Hirst v. Spojené kráľovstvo. V tomto prípade Súd rozhodol o porušení práva podľa článku 3 Protokolu č. 1 k Dohovoru na ochranu ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“),   pričom   mal   výhrady predovšetkým   voči   tomu,   že   strata   volebného   práva   bola   automatická,   nevyplývala z rozhodnutia súdu, pričom posudzované obmedzenie sa vzťahovalo paušálne na všetkých väzňov bez ohľadu na dĺžku trestu, charakter alebo závažnosť spáchaného trestného činu a konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súd   konštatoval,   že   takéto   všeobecné   a   automatické obmedzenie považuje za vybočujúce z rámca voľnej úvahy, bez ohľadu na jej rozsah, a preto za nezlučiteľné s článkom 3 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

V tomto ohľade sa stotožňujeme s názorom generálneho prokurátora a domnievame sa, že obmedzenie aktívneho volebného práva u osôb vo výkone trestu odňatia slobody tak, ako to stanovuje súčasná právna úprava, nieje v súlade so zárukami článku 3 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Tiež   upozorňujeme   na   to,   že   nie   je   možné   dostatočne   presvedčivo   zdôvodniť legitimný cieľ takéhoto opatrenia a jeho primeranosť, ak vezmeme do úvahy vyššie uvedenú judikatúru   Súdu,   ako   aj   skutočnosť,   že   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   toto obmedzenie   zákonodarca   nepovažoval   za   nutné   v   prípade   voľby   prezidenta   Slovenskej republiky.

Podľa nášho názoru by bolo vhodné zmeniť právnu úpravu tak, aby obmedzenie aktívneho   volebného   práva   osôb   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   nebolo   paušálne, ale zohľadňovalo určité kritériá a kategórie a aby o ňom rozhodoval súd. Riešením by mohlo byť znovu zavedenie trestu straty občianskych práv.

3. K nesúladu § 3 ods. 1 písm. a) slovného spojenia „písm. b)“ zákona č. 331/2003 Z. z., § 3 slovného spojenia „b) a“ zákona č. 333/2004 Z. z., § 3 slovného spojenia „b) a“ zákona č. 303/2001 Z. z. a § 3 slovného spojenia „b) a“ zákona č. 346/1990 Z. z. s čl. 30 ods. 1 vetou prvou, ods. 3 vetou prvou, ods. 4 a s čl. 31 s použitím čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 vety prvej a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (k námietke neústavnosti výkonu trestu odňatia slobody ako prekážky výkonu pasívneho volebného práva, pozn.).

...   Zamietavé stanovisko k tomuto návrhu vychádza z rozporuplnosti   argumentov samotného navrhovateľa, ktorý sám priznáva, že si nevie dosť dobre predstaviť ako by úspešný   kandidát,   napríklad   volieb   do   parlamentu,   mohol   vykonávať   funkciu   poslanca vzhľadom na znenie čl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 81a písm. f) Ústavy Slovenskej   republiky,   ktoré   podmieňujú   výkon   poslaneckého   mandátu   osobnou   účasťou v parlamente. Skutočne len veľmi ťažko si vieme v praxi predstaviť efektívny výkon volenej funkcie u osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody. Ľudské práva by sa pritom nemali uplatňovať teoreticky a iluzórne, ale faktické a reálne. Navyše je tu aj morálny či ideový imperatív, ktorý by mal zabrániť tomu, aby osoby vo výkone trestu odňatia slobody mali   byť   vzorom   pre   spoločnosť.   Preto zastávame   stanovisko,   že v tomto   bode   by mal Ústavný súd Slovenskej republiky návrh generálneho prokurátora zamietnuť.»

Vláda   zároveň   vo   svojom   stanovisku   vyslovila   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania   vo   veci.   Rovnako   tak   navrhovateľ   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania a o návrhu vo veci samej rozhodol na neverejnom zasadnutí pléna.

II.

Z návrhu   navrhovateľa   vyplýva,   že   namieta   nesúlad   ním   označených   ustanovení štyroch   volebných   zákonov   (zákona   o voľbách   do   Európskeho   parlamentu,   zákona o voľbách do národnej rady, zákona o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí) s príslušnými ustanoveniami ústavy.

Navrhovateľ namieta:

1. Nesúlad § 13 ods. 3 písm. e) a ods. 7 v relevantnom znení zákona o voľbách do Európskeho parlamentu a § 18 ods. 4 písm. b) a ods. 7 zákona o voľbách do národnej rady s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1   prvou   vetou,   ods. 3   prvou   vetou   a   ods. 4   a čl. 31   ústavy   (námietka   neústavnosti volebnej kaucie).

2. Nesúlad   §   2   ods. 3   písm.   b),   §   3   ods.   1   písm.   b)   v   časti   slovného   spojenia „písm. b) a“ a § 3 ods. 1 písm. b) zákona o voľbách do Európskeho parlamentu; § 2 ods. 2 písm. b) a § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ zákona o voľbách do národnej rady; § 2 ods. 2   písm. b)   a   § 3   v časti   slovného   spojenia   „b)   a“   zákona   o voľbách   do   orgánov samosprávnych krajov a § 2 ods. 2 písm. b) a § 3 v časti slovného spojenia „b) a“ zákona o voľbách do orgánov samosprávnych obcí s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, ods. 3 prvou vetou a ods. 4 a čl. 31 ústavy (námietka neústavnosti výkonu trestu odňatia slobody ako prekážky výkonu volebného práva).

Pri posudzovaní návrhu navrhovateľa ústavný súd vychádzal najmä:

a) z platného textu príslušných ustanovení volebných zákonov,

b) z argumentácie navrhovateľa,

c) z argumentácie obsiahnutej v stanovisku vlády,

d) z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k problematike, ktorá je predmetom návrhu navrhovateľa,

e) zo   všeobecného   komentára   (general   comment)   k čl.   25   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   (ďalej len „pakt“)   schváleného Výborom   OSN pre ľudské práva,

f) zo   svojej   doterajšej   judikatúry   súvisiacej   s problematikou,   ktorá   je   predmetom návrhu navrhovateľa,

g) z judikatúry   iných   (zahraničných)   ústavných   súdov   súvisiacej   s problematikou, ktorá je predmetom návrhu navrhovateľa.

Vzhľadom   na   rozdielny   vecný   obsah   námietky   neústavnosti   volebnej   kaucie a námietky neústavnosti výkonu trestu odňatia slobody ako prekážky výkonu volebného práva tvoriacich predmet návrhu navrhovateľa ich ústavný súd posudzoval samostatne.

III.

K námietke neústavnosti volebnej kaucie

Generálny   prokurátor   namieta   neústavnosť   §   13   ods.   3   písm.   e)   a ods.   7 v relevantnom znení zákona o voľbách do Európskeho parlamentu a § 18 ods. 4 písm. b) a ods. 7 zákona o voľbách do národnej rady.

Podľa § 13 ods. 3 písm. e) zákona o voľbách do Európskeho parlamentu kandidátna listina obsahuje potvrdenie o uhradení volebnej kaucie 50 000 Sk (ďalej len „kaucia“).

Podľa § 13 ods. 7 v relevantnom znení zákona o voľbách do Európskeho parlamentu politická strana alebo koalícia uhradí kauciu najneskôr 65 dní predo dňom konania volieb. Kaucia sa uhrádza na osobitný účet, ktorý na tento účel zriadi ministerstvo vnútra. Číslo účtu   oznámi zapisovateľ   Ústrednej   volebnej   komisie   na požiadanie   tej   politickej   strane alebo koalícii, ktorá mieni podať kandidátnu listinu. Ministerstvo vnútra vráti uhradenú kauciu do jedného mesiaca po vyhlásení výsledku volieb politickej strane alebo koalícii, ak kandidátna listina politickej strany alebo koalície nebola zaregistrovaná podľa § 15 alebo, ak   politická   strana   alebo   koalícia   získala   aspoň   dve   percentá   z celkového   počtu odovzdaných platných hlasov. Kaucie, ktoré sa nevracajú, sú príjmom štátneho rozpočtu.

Podľa § 18 ods. 4 písm. b) zákona o voľbách do národnej rady ku kandidátnej listine musí byť pripojené potvrdenie o úhrade volebnej kaucie 500 000 Sk (ďalej len „kaucia“).

Podľa § 18 ods. 7 zákona o voľbách do národnej rady politická strana alebo koalícia uhradí kauciu najneskôr do 90 dní predo dňom volieb. Kaucia sa uhrádza na osobitný účet, ktorý na tento účel zariadi ministerstvo. Číslo účtu oznámi zapisovateľ Ústrednej volebnej komisie na požiadanie tej politickej strane alebo koalícii, ktorá mieni podať kandidátnu listinu.   Ministerstvo   vráti   uhradenú   kauciu   do   jedného   mesiaca   po   vyhlásení   výsledku volieb politickej strane alebo koalícii, ak kandidátna listina politickej strany alebo koalície nebola zaregistrovaná podľa § 20 alebo koalícia získala aspoň dve percentá z celkového počtu   odovzdaných   platných   hlasov.   Kaucie,   ktoré   sa   nevracajú,   sú   príjmom   štátneho rozpočtu.

Generálny   prokurátor   namieta   nesúlad   uvedených   ustanovení   volebných   zákonov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou a ods. 4, ako aj čl. 31 ústavy.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti a v právach.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 30 ods. 1 prvej vety ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie   musia   umožňovať   a   ochraňovať   slobodnú   súťaž   politických   síl v demokratickej spoločnosti.

Táto časť návrhu generálneho prokurátora sa opiera najmä o tieto argumenty:

a)   napadnutá   právna   úprava   neochraňuje   a „... znemožňuje   slobodnú   súťaž politických síl, pretože do tejto súťaže s právom byť volený pripúšťa iba tých občanov, ktorí sú podporovaní dostatočne ekonomicky silnou politickou stranou alebo politickým hnutím. To isté obmedzenie má dopad i na právo voliť a to v rovnakom rozsahu, ako pri práve byť volený. Rozdeľovanie politických síl na také, ktoré sú schopné zložiť volebnú kauciu a na také, ktoré tak nie sú schopné (či ochotné) urobiť, popiera rovnosť ľudí v právach, pretože určitej skupine občanov bráni podieľať sa na výkone štátnej moci voľbou svojich zástupcov výlučne   podľa   ich   vlastnej   vôle,   ale   núti   ich   voliť   (alebo   nechať   sa   voliť)   v závislosti od schopnosti (či ochoty) politickej strany alebo politického hnutia zložiť volebnú kauciu“;

b) skutočnosť, že politické strany a politické hnutia nemajú dostatok majetku alebo sponzorov   na   zloženie   kaucie,   nemusí   znamenať,   že   majú   aj   nedostatok   voličov. „Až výsledky volieb môžu preukázať reprezentatívnosť každej politickej strany, avšak len vtedy, ak každá politická strana bude mať možnosť zúčastniť sa volieb“;

c) dostatočným   opatrením,   ktoré   z dôvodu   zabezpečenia   funkčnosti   národnej   rady či Európskeho   parlamentu   zabraňuje   triešteniu   politickej   reprezentácie   občanov, je percentuálny volebný prah platne odovzdaných hlasov pre vstup politických strán alebo koalícií   politických   strán   do   národnej   rady   alebo   do   Európskeho   parlamentu, „ktorý neobmedzuje princíp voľnej súťaže politických síl vo voľbách, pretože sa uplatňuje až po skončení   volieb   pri   prideľovaní   mandátov   jednotlivým   politickým   stranám   a koalíciám politických strán“.

Národná   rada   vyslovila   vo   svojom   stanovisku   presvedčenie,   že   napadnuté   časti volebných zákonov sú v súlade s ústavou, ale tento svoj názor neodôvodnila.

Vláda   navrhla   túto   časť   návrhu   generálneho   prokurátora   zamietnuť,   pričom   svoj návrh opiera najmä o tieto argumenty:

a) napadnuté   ustanovenia   volebných   zákonov   síce   predstavujú   zásah   do   výkonu volebného práva chráneného čl. 30 ústavy, ako aj do čl. 31 ústavy, ale treba posúdiť, „či takýto zásah bol po prvé vykonaný v záujme legitímneho cieľa a po druhé, či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“;

b) za hlavný nedostatok argumentácie generálneho prokurátora považuje vláda jeho názor, podľa ktorého jediným legitímnym dôvodom na zavedenie volebných kaucií bolo „zabránenie triešteniu politickej reprezentácie občanov“, podľa vlády sú legitímne aj iné ciele   a v tejto   súvislosti   zdôrazňuje, „že   jej   skutočným   zmyslom   bolo   po   prvé   odradiť od realizácie pasívneho volebného práva politické strany, ktoré nemali záujem kandidovať vo voľbách z dôvodu vážnych politických ambícií presadzovania záujmov časti spoločnosti, ale skôr z dôvodu verejnej prezentácie svojich súkromných záujmov a po druhé, že s takouto prezentáciou sú spojené reálne náklady na výkon volieb z verejných zdrojov (tlač volebných lístkov a pod.)“;

c) so   systémom   proporcionálneho   zastúpenia   (volebným   systémom   pomerného zastúpenia)   je   vždy   spojené   riziko   „trieštenia   politickej   reprezentácie   občanov“,   a preto „je na   voľnej   úvahe   štátu,   aby   zvolil   vhodné   prostriedky,   ktorými   by   tomuto   triešteniu zabránil“;

d) podľa vlády je kritika majetkového cenzu opodstatnená v súvislosti s aktívnym volebným   právom,   ale   vo   vzťahu   k pasívnemu   volebnému   právu   ho   možno „využiť v záujme z pohľadu princípov demokracie akceptovateľného legitímneho cieľa“;

e) požiadavka zloženia volebnej kaucie ako legitímneho prostriedku   na reguláciu pasívneho volebného práva nebola spochybnená ani Európskou komisiou pre ľudské práva (vláda poukazuje na rozhodnutie Desmeules c. Francúzsko z 3. decembra 1990 týkajúce sa sťažnosti č. 12897/87) ani ESĽP (vláda poukazuje na rozhodnutie vo veci Sukhovetskyy c/a Ukrajina z 28. marca 2006 týkajúce sa sťažnosti č. 13716/02);

f) podľa vlády požadovaná výška volebnej kaucie „nie je tak vysoká, aby odradila politické strany s reálnou šancou na volebný úspech si nevyhnutné finančné prostriedky zadovážili   ako   aj   skutočnosť,   že   volebná   kaucia   nemá   diskriminačnú   povahu,   pretože ukladá všetkým politickým stranám a politickým hnutiam rovnakú povinnosť“.

Generálny prokurátor namietal nesúlad uvedených ustanovení volebných zákonov iba s označenými článkami ústavy. Vláda však v rámci svojej argumentácie využila aj časť relevantnej judikatúry ESĽP týkajúcej sa volebných kaucií. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu   s prihliadnutím   na   medzinárodné   právo.   Vychádza   pritom   jednak   z čl.   1   ods.   2 ústavy,   podľa   ktorého   Slovenská   republika   uznáva   a dodržiava   všeobecné   pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné   zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré   Slovenská republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

Pre   posúdenie   ústavnosti   zákonnej   úpravy   volebného práva   sú   z medzinárodného práva relevantné hlavne čl. 25 písm. b) paktu a čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Podľa   čl.   25   písm.   b)   paktu   každý   občan   musí   mať   právo   a možnosť   bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení voliť a byť volený   v nefalšovaných   pravidelných   voľbách   na   základe   všeobecného   a rovného hlasovacieho   práva,   a to   tajným   hlasovaním   zabezpečujúcim   slobodné   vyjadrenie   vôle občanov.

Podľa   čl.   3   dodatkového   protokolu   sa   Vysoké   zmluvné   strany   zaväzujú   konať v primeraných   intervaloch   slobodné   voľby   s tajným   hlasovaním   za   podmienok,   ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   nedávno   zhrnul   svoju   dlhodobú   judikatúru k volebným kauciám v rozhodnutí Sukhovetskyy c/a Ukrajina z 28. marca 2006 týkajúcom sa sťažnosti č. 13716/02, na ktoré odkazuje vo svojom stanovisku aj vláda. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí pripustil, že volebné kaucie môžu byť za určitých podmienok   v súlade   s požiadavkami   čl.   3   dodatkového   protokolu.   V bode   23   tohto rozhodnutia   ESĽP   uvádza,   že   minimálne   14 členských   štátov   Rady   Európy   uplatňuje volebné   kaucie   vo   veľmi   rôznej   podobe   i výške,   pričom   zaplatená   volebná   kaucia   sa obvykle vracia v prípade získania určitého percentuálneho počtu voličských hlasov. Podľa právneho poriadku Ukrajiny, Turecka a Litvy sa však volebná kaucia vracia len v prípade získania kresla v parlamente [poslaneckého mandátu (bod 26 tohto rozhodnutia)].

Pri preskúmavaní predmetnej sťažnosti (sťažnosti č. 13716/02) sa ESĽP sústredil najmä   na   posúdenie   otázky,   či   napadnuté   opatrenie   (volebná   kaucia)   bolo   v súlade s legitímnym   cieľom   [za   ktorý   označil   dôvod   vyradenia   (odradenia)   ľahkovážnych kandidátov] a princípom primeranosti (proporcionality), a na tomto základe dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu čl. 3 dodatkového protokolu.

V rozoberanom   rozhodnutí   z   28.   marca   2006   ESĽP   poukázal   aj   na   rozhodnutia bývalého   Európskeho   výboru   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „výbor“),   ktorý   rozhodoval v troch   prípadoch   veci   súvisiace   s volebnými   kauciami.   V prípade Tête   c/a   Francúzsko (č. 11123/84, rozhodnutie z 9.   decembra 1987, D.   R.   54, pp.   52-61) bolo rozhodované o sťažnosti   Strany   zelených,   ktorá   namietala,   že   ich   kandidátna   listina   vo   voľbách do Európskeho   parlamentu   bola   diskriminovaná   podľa   francúzskeho   práva,   keďže ku vráteniu volebnej kaucie v sume 100 000 francúzskych frankov bolo potrebné získať 5 % hlasov   vo   voľbách.   Výbor   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   nepodloženú.   Vzhľadom na skutočnosť, že zmyslom uvedeného opatrenia bola podpora a rozvoj reprezentatívnych politických hnutí (s rozsiahlou podporou obyvateľstva), predmetné opatrenie štátu nebolo podľa   jeho názoru   neodôvodnené ani neprimerané. V prípade rozhodnutia z 18. októbra 1995   (André   c/a   Francúzsko,   č.   27759/95)   výbor   odkazujúc   na   prípad Tête odmietol sťažnosť,   v ktorej   bol   inštitút   volebnej   kaucie   napadnutý   ako   diskriminačný   pre znevýhodnené   skupiny   obyvateľstva   (nezamestnané   osoby,   kočujúce   osoby,   zdravotne postihnuté   osoby)   nedisponujúce   dostatočnými   finančnými   prostriedkami   na   zaplatenie volebnej kaucie. Na rovnakom základe výbor odmietol aj sťažnosť týkajúcu sa volebnej kaucie požadovanej podľa francúzskeho vnútroštátneho volebného práva (Desmeules c/a Francúzsko,   č.   12897/87,   rozhodnutie   z 3.   decembra   1990).   V odôvodnení   rozhodnutia okrem   iného   uviedol,   že   inštitút   volebnej   kaucie   sa   nachádza   v zákonodarstve mnohých ďalších   európskych   štátov,   navyše   nebolo   preukázané,   že   by   kaucia   v sume 8 000 francúzskych frankov predstavovala pre kandidátsku listinu na čele so sťažovateľom neúnosné finančné bremeno.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ESĽP   v rámci   svojho   obvyklého   postupu   v súvislosti s preskúmavaním   zlučiteľnosti   volebnej   kaucie   ustanovenej   v zákonodarstve   členských štátov Rady Európy s čl. 3 dodatkového protokolu posudzuje najmä

a) legitímnosť cieľa, na ktorom je založená,

b) jej primeranosť vyjadrenú predovšetkým vo výške (sume) volebnej kaucie.

Metodiku   uplatňovanú   ESĽP   ústavný   súd   považoval   za   vhodné   uplatniť   aj   pri preskúmavaní návrhu generálneho prokurátora.

Ústavný   súd   v prvom   rade   zdôraznil,   že   v zhode   s generálnym   prokurátorom i stanoviskom vlády akceptuje, že ustanovenia napadnutých volebných zákonov týkajúce sa volebných kaucií predstavujú zásah do výkonu volebného práva chráneného čl. 30 ústavy, ako aj do čl. 31   ústavy,   ktorým   sa   má   garantovať   slobodná   súťaž   politických   síl v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že slobodná súťaž politických síl nachádza výraz predovšetkým vo voľbách a je základným predpokladom fungovania demokratického štátu (PL. ÚS 19/98). Aj keď ústavná požiadavka zabezpečenia slobodnej   súťaže   politických   síl   predstavuje   kľúčové   východisko   pre   zákonnú   úpravu všetkých   politických   práv   a slobôd,   nemožno   ju   podľa   názoru   ústavného   súdu   chápať absolútne, a preto môže zákonodarca ustanoviť aj určité obmedzenia pasívneho volebného práva,   ktoré   sú   ale ústavne   akceptovateľné   len   za   predpokladu,   že   nezasahujú   do   jeho podstaty, rešpektujú jeho zmysel a sledujú legitímny cieľ (ciele).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   žiadne   z ustanovení   ústavy,   ktoré   označil   generálny prokurátor,   výslovne   nezakazuje   uplatnenie   majetku   ako   diferenciačného   kritéria pri uplatňovaní   pasívneho   volebného   práva.   Preto   ústavný   súd   nebol   konfrontovaný s otázkou,   či   podľa   ústavy   existuje zákaz podmieniť výkon   pasívneho volebného práva volebnou kauciou, a mohol sa venovať len tomu, či volebné kaucie sledujú legitímny cieľ (ciele),   nezasahujú   do   podstaty   pasívneho   volebného   práva   a rešpektujú   jeho   zmysel, a najmä či sú ich konkrétne výšky primerané.

Volebné   kaucie   obvykle   sledujú   niekoľko   legitímnych   cieľov.   Tak   je   to   aj v podmienkach   Slovenskej   republiky,   t.   j.   v konkrétnostiach   vo   vzťahu   k cieľom sledovaným napadnutými ustanoveniami zákona o voľbách do národnej rady [§ 18 ods. 4 písm. b) v spojení s § 13 ods. 7 v relevantnom znení] a zákona o voľbách do Európskeho parlamentu [§ 13 ods. 3 písm. e) v spojení s § 13 ods. 7 v relevantnom znení].

Vo   všeobecnej   časti   dôvodovej   správy   k vládnemu   návrhu   zákona   o voľbách do národnej   rady   (parlamentná tlač č.   478,   III.   volebné obdobie)   sa ako   cieľ   sledovaný ustanovením   volebnej   kaucie   ako   podmienky   účasti   kandidujúcich   politických   strán   vo voľbách   do   národnej   rady   namiesto   dovtedy   existujúceho   mechanizmu   založeného   na požiadavke,   aby   mimoparlamentné   politické   strany   predložili   ku   kandidátnej   listine vyhlásenie,   že   majú   najmenej   10 000   členov,   alebo   petíciu   podpísanú   zákonom ustanoveným počtom voličom požadujúcich kandidovanie tejto politickej strany vo voľbách (§ 17 ods. 3 a 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov), označujú časté „spory so silnými politickými nábojmi“ súvisiace so spochybňovaním reálneho počtu členov príslušnej politickej strany, resp.   pravosti   podpisov   na   uvedených   petíciách.   Aj   keď   uvedený   cieľ   vychádza z konkrétnych   poznatkov   z dovtedajšej   ústavno-politickej   praxe,   jeho   podstata   nemá ústavnoprávny rozmer, a preto podľa názoru ústavného súdu ani nemôže ospravedlňovať obmedzujúci zásah do pasívneho volebného práva, ku ktorému zavedením volebných kaucií došlo.

Medzi ciele sledované zavedením volebných kaucií sa niekedy uvádza aj to, že slúžia ako príspevok politických strán alebo jednotlivých kandidátov na úhradu nákladov volieb (pozri   napr.   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Ukrajinskej   republiky   z   30.   januára   2002 predchádzajúce   konaniu   pred   ESĽP   v už   spomínanej   veci   Sukhovetskyy   c/a   Ukrajina). Tento cieľ ale ústavný súd nepovažuje za legitímny, lebo voľby sú vecou verejného záujmu a základom demokratického štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy). Účasť na voľbách nie je len záujmom politickej strany alebo kandidáta, ale hlavne verejným záujmom na fungovaní demokracie.

Za obvyklý a legitímny účel obmedzení pasívneho volebného práva sa najčastejšie označuje   zabezpečenie   funkčnosti   a akcieschopnosti   voleného   (zastupiteľského)   orgánu, ktorý   pripúšťa   zabudovanie   určitých   integračných   stimulov   do   volebného   systému   tak, aby sa   zabránilo   prílišnému   triešteniu   politického   spektra,   ktoré   by   mohlo   v konečnom dôsledku sťažiť nielen sformovanie, ale najmä fungovanie politickej väčšiny nevyhnutnej na prijímanie mocenských rozhodnutí. Na tento účel môžu slúžiť rôzne právne prostriedky, a preto ústavný súd čiastočne akceptuje argumentáciu generálneho prokurátora, že uvedený cieľ   možno   dosiahnuť   aj   inými   (vhodnejšími)   prostriedkami,   než   zavedením   volebnej kaucie.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že účinné integračné stimuly sú   vo   volebných   zákonoch   vychádzajúcich   zo   systému   pomerného   zastúpenia   založené spravidla na percentuálnom volebnom prahu (uzavieracej klauzule) pre vstup politických strán   do   parlamentu,   ktorého   uplatnenie   má   prednosť   pred   zavedením   volebnej   kaucie, pretože neobmedzuje princíp slobodnej súťaže politických síl v samotných voľbách, keďže sa   uplatní až vo   fáze   rozdeľovania   mandátov,   t.   j.   vtedy,   keď   už bola slobodná   súťaž ukončená a boli zistené výsledky hlasovania (porovnaj k tomu aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 42/00 z 24. januára 2001). Napadnuté ustanovenia zákona o voľbách do národnej rady a zákona o voľbách do Európskeho parlamentu o volebných kauciách nesporne smerujú aj proti nadmernému triešteniu politických síl, ale vzhľadom na uvedené, by tento cieľ sám osebe nestačil na ich ospravedlnenie, a teda formulovaniu záveru o ich ústavnej konformnosti.

Za   kľúčový   a pritom   legitímny   a ústavne   konformný   cieľ,   ktorý   sú   ustanovenia volebných zákonov o volebných kauciách spôsobilé plniť (a aj reálne plnia), ústavný súd považuje vytvorenie takého mechanizmu, ktorý napomáha tomu, aby sa volieb zúčastňovali také politické strany, ktoré majú reálnu šancu na úspech a ktorých skutočným cieľom je získanie poslaneckých mandátov, a nie sebaprezentácia z iných, než volebných dôvodov [napr. získanie osobnej popularity kandidátov, získanie štátnych prostriedkov určených na úhradu volebných nákladov, vytvorenie podmienok na budúce komerčné aktivity, recesia (porovnaj k tomu napr. aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 30/98)], alebo oslabenie inej kandidujúcej politickej strany (strán). Za týchto okolností treba vidieť význam inštitútu volebnej kaucie aj v tom, že vo svojej podstate prispieva k formovaniu zodpovedného postoja   politických   strán   k ich   rozhodnutiu   zúčastniť sa   volieb, ktoré   by malo byť prejavom „vážnosti ich volebných úmyslov“. Ústavný súd už v minulosti viackrát vyslovil,   že   voľby   sú   prostriedkom   pravidelného   obnovovania   verejnej   moci   občanmi (PL. ÚS 18/99, PL. ÚS 10/03, PL. ÚS 120/07 atď.). Tomuto zmyslu volieb však vo svojej podstate slúži len účasť takých politických strán vo voľbách, ktoré majú reálnu nádej získať poslanecké mandáty.

Reálnosť   nádeje   na   získanie   poslaneckých   mandátov   možno   odvodiť   od   výšky volebného prahu, ktoré musia kandidujúce politické strany prekročiť, aby získali poslanecký mandát,   a ktorej   ústavnosť   svojím   návrhom   generálny   prokurátor   nespochybnil.   Podľa platnej právnej úpravy je výška volebného prahu pri voľbách do národnej rady, ako aj pri voľbách   do   Európskeho   parlamentu   ustanovená   5   %   z celkového   počtu   odovzdaných platných hlasov pre jednotlivo kandidujúcu politickú stranu [§ 42 ods. 2 písm. a) v spojení s § 42 ods. 3 zákona o voľbách do národnej rady, resp. § 33 ods. 2 zákona o voľbách do Európskeho   parlamentu],   pričom   uhradená   volebná   kaucia   sa   vracia   už   pri zisku   2 % z celkového počtu odovzdaných platných hlasov (§ 18 ods. 7 zákona o voľbách do národnej rady, resp. § 13 ods. 7 v relevantnom znení zákona o voľbách do Európskeho parlamentu). Za   týchto   podmienok   nemožno   považovať   úmysel   zúčastniť   sa   volieb   tých   politických strán, ktoré sa obávajú (nepredpokladajú), že dosiahnú volebný výsledok nižší ako 2 % z celkového počtu odovzdaných platných hlasov, ktorý zaručuje návratnosť volebnej kaucie, za vážny a zodpovedný a vo svojej podstate ani smerujúci k napĺňaniu princípu slobodnej súťaže politických síl.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že zavedenie volebných kaucií spĺňa ústavnú   podmienku   legitímneho,   a   teda   ústavne   konformného   zásahu   do   pasívneho volebného práva.

Požiadavka zloženia volebnej kaucie ustanovená zákonom v zásade nie je spôsobilá zasiahnuť do podstaty pasívneho volebného práva a narušiť jeho zmysel, ak je volebná kaucia   zákonom   určená   v takej   sume   (výške),   že   jej   zloženie   predstavuje   pre   politickú stranu   s nádejou   na   volebný   úspech   citeľný   problém   a závažnú   prekážku   jej   účasti   vo voľbách.   Generálny   prokurátor   oddeľuje   schopnosť   politickej   strany   získať   finančné prostriedky od jej nádeje na volebný úspech, keď tvrdí: „Nemožno totiž a priori vylúčiť, že by politická strana, ktorá nemá dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie volebnej kaucie,   oslovila   svojím   programom   voličov   a vo   voľbách   získala   dostatočný   počet voličských hlasov na pridelenie mandátov...“ Z princípu reálnosti základných práv vyplýva, že aj ich obmedzenia a zásahy do nich treba posudzovať nie in abstracto, ale v kontexte skutočných podmienok, v ktorých sa uplatňujú. Dlhodobá skúsenosť učí, že síce žiadne financie samy osebe nestačia k volebnému úspechu, ale bez finančných zdrojov výrazne prevyšujúcich súčasné volebné kaucie nemá politická strana reálnu nádej na úspech.

Podľa platnej právnej úpravy sa voľby do národnej rady, ako aj voľby do Európskeho parlamentu konajú v jednom volebnom kraji (obvode), ktorý tvorí celé územie Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že kandidujúca politická strana uhrádza volebnú kauciu len raz za celé „volebné územie“. Výška volebnej kaucie pre voľby do Európskeho parlamentu je ustanovená sumou 1 659,70 € (50 000 Sk), čo predstavuje približne 2,5 násobok priemernej mesačnej   mzdy,   a   preto   jej   uhradenie   kandidujúcou   politickou   stranou   ako   jedna z podmienok účasti jej kandidátov vo voľbách do Európskeho parlamentu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek výhrad akceptovateľná.

Výška   kaucie   pre   voľby   do   národnej   rady   je   ustanovená   sumou   16 596,96   € (500 000 Sk),   čo   predstavuje   približne 25   násobok   priemernej   mzdy.   Ústavný   súd si   je vedomý   toho,   že   požiadavka   jej   uhradenia   kandidujúcou   politickou   stranou   ako   jedna z podmienok   účasti   jej   kandidátov   vo   voľbách   do   národnej   rady   môže   predstavovať pre menšie a novozaložené politické strany nezanedbateľný problém, a preto sa z hľadiska ústavných   limitov   obmedzovania   základných   práv   a slobôd   všeobecne   vyjadrených v čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení so základným právom občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov ustanoveným v čl. 30 ods. 1 ústavy, ako aj princípom   slobodnej   súťaže   politických   síl   vyjadreným   v čl.   31   ústavy   nachádza na hraniciach   ústavnej   tolerovateľnosti.   Napriek   tomu   ústavný   súd   po   komplexnom zhodnotení legitímnych cieľov, ktoré sa zavedením volebnej kaucie ako jednej z podmienok účasti politickej strany vo voľbách do národnej rady sledovali, ako aj reálnych možností politických strán získať finančné prostriedky na jej úhradu, a tiež zohľadnením skutočnosti, že   voľby   do   národnej   rady   sú   základným   miestom   politickej   súťaže,   dospel   k záveru, že volebnú kauciu pre voľby do národnej rady ustanovenú sumou 16 596,96 € (500 000 Sk) možno v súčasných podmienkach považovať za ústavne konformnú.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   §   13   ods. 3   písm.   a)   a ods.   7 v relevantnom znení zákona o voľbách do Európskeho parlamentu a § 18 ods. 4 písm. b) a ods. 7 zákona o voľbách do národnej rady sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, ods. 3 prvou vetou a ods. 4, ako aj čl. 31 ústavy, a preto návrhu generálneho prokurátora v tejto časti nevyhovel.

IV.

K námietke neústavnosti výkonu trestu odňatia slobody ako prekážky výkonu volebného práva

Druhý   okruh   problémov   nastolených   navrhovateľom   je   založený   na   tvrdení o nesúlade napadnutých ustanovení zákona o voľbách do Európskeho parlamentu, zákona o voľbách do národnej rady, zákona o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, ods. 3 prvou vetou a ods. 4 a čl. 31 ústavy. Obsahom tejto časti návrhu navrhovateľa je námietka neústavnosti zákonnej prekážky   výkonu   volebného   práva   spočívajúca   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   čiže v tom, že osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu odňatia slobody nemôžu realizovať svoje aktívne ani pasívne volebné právo, ktoré im však ústavou nebolo odňaté.

Túto časť návrhu opiera generálny prokurátor najmä o tieto argumenty:

a) platná právna úprava nespája s výkonom trestu odňatia slobody stratu politických práv zaručených ústavou, medzi ktoré patrí aj právo voliť či byť volený,

b) zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých   zákonov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“) bráni síce odsúdeným počas výkonu trestu odňatia slobody vo výkone volených a iných verejných funkcií, nebráni im však sa o takéto funkcie uchádzať, či odovzdaním svojho hlasu inému k takejto funkcii dopomôcť,

c) volebné právo má aj občan právoplatne odsúdený na výkon trestu odňatia slobody pred nástupom na výkon tohto trestu,

d) výkon   volebného   práva   občanom   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   možno (technicky) zabezpečiť rovnako ako občanom, ktorí sú vo výkone väzby,

e) zákonná prekážka   výkonu volebného práva   u osôb, ktoré   sú   vo   výkone trestu odňatia slobody, má charakter trestu straty občianskych práv, ktorý bol síce v minulosti súčasťou nášho právneho poriadku podľa zákona č. 86/1950 Zb. Trestný zákon [§ 18 ods. 2 písm. b) v spojení s § 44], ale táto právna úprava bola zrušená zákonom č. 140/1961 Zb. Trestný zákon s účinnosťou od 1. januára 1962,

f) národná rada je oprávnená uznášať sa aj na zákonoch vzťahujúcich sa aj na osoby vo výkone trestu odňatia slobody,

g) čl. 73 ods. 2 a čl. 74 ods. 2 ústavy ani ďalšie ustanovenia ústavy „neobsahujú takú právnu   úpravu,   ktorá   by   bránila   zvoleniu   občana právoplatne   odsúdeného   na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   ktorý   ešte   nenastúpil   na   výkon   trestu   odňatia slobody“,

h) podľa generálneho prokurátora zákonná úprava, ktorá ustanovuje za prekážku pasívneho volebného práva výkon trestu odňatia slobody, nemá ústavný základ“, pričom de lege   ferenda   generálny   prokurátor   uvádza,   že takouto   prekážkou   by   mohlo   byť „právoplatné   odsúdenie   za   spáchanie   trestného   činu   na   nepodmienečný   trest   odňatia slobody na čas pokrývajúci celé volebné obdobie“ s poukazom na znenie čl. 73 ods. 2 a čl. 81a písm. f) ústavy.

Národná rada vyslovila vo svojom stanovisku presvedčenie, že aj napadnuté časti volebných zákonov týkajúce sa neústavnosti výkonu trestu odňatia slobody ako prekážky volebného práva sú v súlade s ústavou, ale tento svoj názor neodôvodnila.

Z citovaného stanoviska vlády vyplýva, že odporúča vyhovieť návrhu navrhovateľa v časti týkajúcej sa aktívneho volebného práva, a naopak odporučila mu nevyhovieť v časti týkajúcej sa pasívneho volebného práva osôb vo výkone trestu odňatia slobody.

Vo   vzťahu   k aktívnemu   volebnému   právu   sa   vláda   stotožňuje   s argumentáciou generálneho prokurátora, pričom nad jej rámec poukazuje na «závažný rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) zo 6. októbra 2005 vo veci Hirst   v.   Spojené   kráľovstvo» a zdôrazňuje,   že   v tomto   prípade   mal   ESĽP „výhrady predovšetkým   voči   tomu,   že   strata   volebného   práva   bola   automatická,   nevyplývala z rozhodnutia súdu, pričom posudzované obmedzenie sa vzťahovalo paušálne na všetkých väzňov bez ohľadu na dĺžku trestu, charakter alebo závažnosť spáchaného trestného činu a konkrétne okolnosti prípadu“. Vláda vo svojom stanovisku poukazuje tiež na skutočnosť, že   osoby,   ktoré   sú   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   nemajú   ustanovenú   prekážku aktívneho volebného práva „v prípade voľby prezidenta Slovenskej republiky“, a obdobne ako generálny prokurátor de lege ferenda považuje za vhodné „zmeniť právnu úpravu tak, aby obmedzenie aktívneho volebného práva osôb vo výkone trestu odňatia slobody nebolo paušálne,   ale   zohľadňovalo   určité   kritériá   a   kategórie   a   aby   o   ňom   rozhodoval   súd. Riešením by mohlo byť znovu zavedenie trestu straty občianskych práv.“.

Svoje   nesúhlasné   stanovisko   k návrhu   generálneho   prokurátora   v časti   týkajúcej sa pasívneho volebného práva vláda zdôvodňuje rozporuplnosťou „argumentov samotného navrhovateľa,   ktorý   sám   priznáva,   že   si   nevie   dosť   dobre   predstaviť   ako   by   úspešný kandidát, napríklad volieb do parlamentu, mohol vykonávať funkciu poslanca vzhľadom na znenie   čl.   73   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   81a   písm.   f)   Ústavy   Slovenskej republiky, ktoré podmieňujú výkon poslaneckého mandátu osobnou účasťou v parlamente. Skutočne   len   veľmi   ťažko   si   vieme   v   praxi   predstaviť   efektívny   výkon   volenej   funkcie u osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody. Ľudské práva by sa pritom nemali uplatňovať teoreticky a iluzórne, ale faktické a reálne. Navyše je tu aj morálny či ideový imperatív, ktorý by mal zabrániť tomu, aby osoby vo výkone trestu odňatia slobody mali byť vzorom pre spoločnosť. Preto zastávame stanovisko, že v tomto bode by mal Ústavný súd Slovenskej republiky návrh generálneho prokurátora zamietnuť.“.

Podľa   generálneho prokurátora   sú   v nesúlade s označenými ustanoveniami ústavy tieto (pre prehľadnosť podčiarknuté, pozn.) ustanovenia volebných zákonov:

Ustanovenie § 2 ods. 3 písm. b) zákona o voľbách do Európskeho parlamentu, podľa ktorého „Prekážkou vo výkone volebného práva je výkon trestu odňatia slobody.“.

Podčiarknutá   časť   §   3   ods.   1   písm.   a)   a b)   zákona   o voľbách   do   Európskeho parlamentu, podľa   ktorého „Za   poslanca   Európskeho   parlamentu (ďalej   len „poslanec“) môže byť zvolený

a) občan Slovenskej republiky, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšil 21 rokov veku, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a nenastali u neho prekážky vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 3 písm. b) a c,

b) občan únie, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšil 21 rokov veku, má povolený na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, nebol pozbavený práva kandidovať v členskom štáte Európskej únie, ktorého je štátnym občanom, a nenastali u neho prekážky vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 3 písm. b) a c.“.

Ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b) zákona o voľbách do národnej rady, podľa ktorého „Prekážkou vo výkone volebného práva je výkon trestu odňatia slobody“.

Podčiarknutá   časť   §   3   zákona   o voľbách   do   národnej   rady,   podľa   ktorého „Za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „poslanec“) môže byť zvolený občan Slovenskej republiky, ktorý najskôr v deň volieb dovŕšil 21 rokov veku, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a nenastali uňho prekážky vo výkone práva volieb podľa § 2 ods. 2 písm. b) a c.“.

Ustanovenie   §   2   ods.   2   písm.   b)   zákona   o voľbách   do   orgánov   samosprávnych krajov,   podľa   ktorého   „Prekážkou   vo   výkone   volebného   práva   je výkon   trestu   odňatia slobody.“.

Podčiarknutá časť § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávnych krajov, podľa ktorého   „Za   poslanca   zastupiteľstva   samosprávneho   kraja   (ďalej   len   „poslanec zastupiteľstva“) môže byť zvolený len, kto má právo voliť, má trvalý pobyt v obci, ktorá patrí do územia volebného obvodu, v ktorom kandiduje, a nenastali u neho prekážky vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 2 písm. b) a c.“.

Ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b) zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí, podľa ktorého „Prekážkou vo výkone volebného práva je výkon trestu odňatia slobody.“.

Podčiarknutá časť § 3 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí, podľa ktorého «Za poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice starosta mestskej [ďalej len „starosta obce (primátor)“] môže byť zvolený volič, u ktorého nenastali prekážky vo výkone volebného práva podľa § 2 ods. 2 písm. b) a d) a ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšil 25 rokov veku.».

Navrhovateľ   namieta   nesúlad   citovaných   ustanovení   volebných   zákonov   s tými istými článkami ústavy ako v prvej časti svojho návrhu týkajúcej sa ústavnosti volebných kaucií, t. j. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 4, čl. 30 ods. 1 prvou vetou, čl. 30 ods. 3 prvou vetou, čl. 30 ods. 4 a čl. 31 ústavy.

Ústavný súd   považoval za   potrebné aj túto   časť návrhu   generálneho prokurátora posúdiť   z hľadiska   dotknutých   ustanovení   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Problematiky aktívneho a pasívneho volebného práva sa týkajú zvlášť čl. 25 paktu a čl. 3 dodatkového protokolu (citáciu pozri vyššie, pozn.).

Všeobecný   komentár   k   čl. 25   paktu   požaduje   pre   všetky   obmedzenia   aktívneho i pasívneho volebného práva, aby vyhovovali požiadavkám rozumnosti, účelnosti [objective (body 4 a 10 všeobecného komentára)]. Vo vzťahu k volebnému právu osôb vo výkone trestu odňatia slobody sa tam výslovne uvádza: „Ak je odsúdenie za trestný čin dôvodom suspendovania   práva   voliť,   tak   doba   suspendovania   má   byť   primeraná   trestnému   činu a trestu.“ Všeobecný komentár teda pripúšťa, aby osoby vo výkone trestu odňatia slobody dočasne nemohli vykonávať svoje aktívne volebné právo, a počíta i s tým, že doba, kedy ho nemôžu vykonávať, nie je totožná s dobou trestu.

Z judikatúry ESĽP sa volebného práva osôb vo výkone trestu odňatia slobody týka viacero   rozhodnutí.   Na   účely   tohto   konania ústavný súd vychádzal z právnych   názorov ESĽP   vyjadrených   v rozhodnutiach Mathieu-Mohin   a Clerfayt   v.   Belgicko (rozsudok z 2. marca   1987,   séria   A,   No   113), Matthews   v.   Spojené   kráľovstvo (rozsudok   Veľkej komory z 18. februára 1999 k sťažnosti č. 24833/94) a najmä Hirst v. Spojené kráľovstvo [(No 2), rozsudok Veľkej Komory zo 6. októbra 2005 k sťažnosti č. 74025/01)].

Priamo zo znenia čl. 3 dodatkového protokolu vyplýva, že sa nevzťahuje na voľby do každého   zastupiteľského   zboru,   ale   len   do   zákonodarného   zboru.   Bežné   chápanie anglického výrazu legislatúre potvrdil ESĽP v bode 53 rozsudku Mathieu-Mohin a Clerfayt v. Belgicko, keď vyslovil, že sa podľa právomocí zastupiteľského zboru zistí, či sa na voľby do neho vzťahuje čl. 3 dodatkového protokolu. V nadväznosti na to je v rozhodnutí Hirst v. Spojené   kráľovstvo výslovne   uvedené,   že   „Komunálne   voľby   nespadajú   do   rámca článku 3 Protokolu č. 1 k Dohovoru“. Naopak, z rozsudku Matthews v. Spojené kráľovstvo vyplýva,   že   voľby   do   Európskeho   parlamentu   nemožno   vyňať   spod   pôsobnosti čl. 3 dodatkového protokolu.

Generálny   prokurátor   namieta   neústavnosť   označených   ustanovení   zákonov upravujúcich voľby do štyroch rôznych zastupiteľských zborov. Preto bolo pre ústavný súd dôležité   rozlíšiť,   na   ktoré   z nich   sa   vzťahuje   čl.   3   dodatkového   protokolu, ako aj nadväzujúca judikatúra ESĽP.

Relevantná judikatúra   ESĽP   k rozsahu   a prípustnosti   obmedzení   volebného práva je zhrnutá v rozsudku   Veľkej   Komory Hirst   v.   Spojené kráľovstvo,   ktorý   sa   týka   práve volebného práva odsúdených väzňov. Ústavný súd konštatuje, že prípad Hirst má mnohé spoločné znaky s návrhom generálneho prokurátora, čo umožňuje využiť právne názory ESĽP   pri   rozhodovaní   o návrhu   generálneho   prokurátora.   V oboch   konaniach   ide   totiž o všeobecné a automatické zbavenie odsúdených väzňov možnosti výkonu volebného práva. Na druhej strane ústavný súd ale pripomína, že vec Hirst v. Spojené kráľovstvo sa týka iba aktívneho   volebného   práva   odsúdených   väzňov   (bod   63),   a preto   nie   je   dosť   dobre použiteľná vo vzťahu k obmedzeniam pasívneho volebného práva.

Kľúčové právne názory ESĽP vyjadrené vo veci Hirst v. Spojené kráľovstvo možno vyjadriť takto:

1. Hoci právo voliť a byť volený sú kľúčové pre demokraciu a právny štát, nie sú absolútne   a môžu   podliehať   obmedzeniam.   Zmluvné   strany   majú   v tejto   oblasti   široký rámec voľnej úvahy, ale je úlohou ESĽP v poslednom stupni určiť, či požiadavky čl. 3 dodatkového protokolu boli splnené.

2. Obmedzenia práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v prípade osôb vykonávajúcich trest odňatia slobody musia byť   ospravedlniteľné,   spravidla   bezpečnostnými   požiadavkami,   predovšetkým   z dôvodu predchádzania   trestným   činom   a ochrane   poriadku,   čo   nevyhnutne   vyplýva   z okolností odňatia slobody. Je vylúčené, aby väzeň bol zbavený práv, ktoré mu zaručuje dohovor iba z toho dôvodu, že bol odsúdený a nachádza sa vo výkone trestu. Táto norma tolerancie však nebráni demokratickej spoločnosti prijímať opatrenia, ktoré majú chrániť pred činnosťou smerujúcou k potlačeniu práv a slobôd zakotvených v dohovore.

3. Aj keď ESĽP odmieta myšlienku, že by odňatie slobody na základe odsudzujúceho rozsudku   malo   vyvolať   stratu   iných   práv   než   práva   na   slobodu   a že   možnosť   voliť   je výsada, nie právo, súčasne pripúšťa, že zákaz pre osoby vykonávajúce trest odňatia slobody voliť nie je sám osebe nezlučiteľný s čl. 3 dodatkového protokolu.

4.   Obmedzenia   výkonu   volebného   práva   nesmú   zasahovať   do   samotnej   podstaty dotknutých   práv   a zbavovať   ich   účinnosti,   musia   sledovať   legitímny   cieľ   a použité prostriedky sa nesmú javiť ako neprimerané.

Opierajúc sa o právne názory ESĽP a aplikujúc ich na právny poriadok Slovenskej republiky vychádzal aj ústavný súd zo všeobecnej zásady, že volebné právo ustanovené v čl. 30   ods.   1,   3   a 4   ústavy   a súvisiace   s   uplatňovaním   čl.   31   ústavy   je obmedziteľné za podmienok   ustanovených   v   čl.   13   ods.   2,   3   a   4   ústavy,   rovnako   ako   iné   ústavou garantované práva. V demokratickom štáte, kde je volebné právo všeobecné, musí pre každé jeho obmedzenie a zvlášť pre čo i len dočasné odňatie možnosti jeho výkonu existovať a byť   deklarovaný   legitímny   cieľ   spočívajúci   v dôležitom   verejnom   záujme.   Na   takéto odňatie volebného práva sa vzťahuje zásada proporcionality. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Hirst v. Spojené kráľovstvo (bod 62) spojil volebné právo so záujmom človeka na živote spoločenstva, na správe ktorého sa prostredníctvom volieb podieľa.

Ústavný súd si je vedomý, že osoby vo výkone trestu odňatia slobody sú nerovnako dotknuté výsledkami činnosti zastupiteľských zborov rôznych stupňov vzhľadom na ich rozdielne   právomoci,   ako aj pôsobnosť.   Zo   štyroch   zastupiteľských   zborov   uvádzaných v návrhu generálneho prokurátora možno za zákonodarné zbory aj v kontexte s už uvedenou judikatúrou   ESĽP   považovať   len   Európsky   parlament   a národnú   radu,   t.   j.   len   na tieto možno bez výhrad aplikovať právne názory ESĽP vyjadrené v jeho judikatúre.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   vhodné   najprv   samostatne posúdiť zákonnú prekážku výkonu pasívneho volebného práva osôb, ktoré sú vo výkone trestu   odňatia   slobody,   a   následne   samostatne   posúdiť   prekážku   výkonu   aktívneho volebného práva osôb, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, diferencujúc pritom svoje závery   k obmedzeniam   výkonu   aktívneho   volebného   práva   vo   vzťahu   k jednotlivým druhom volieb.

IV.1 K prekážke výkonu pasívneho volebného práva osôb, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody

Ústavný   súd   po   všestrannom   zhodnotení   skutočností   súvisiacich   so   zákazom (prekážkou)   výkonu   pasívneho   práva   osôb,   ktoré   sú   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, t. j. ich práva uchádzať sa o zvolenie vo voľbách do Európskeho parlamentu, vo voľbách do národnej   rady, vo voľbách do   orgánov samosprávnych krajov a voľbách do orgánov samosprávy   obcí,   dospel   k záveru,   že   z ústavného   hľadiska   je   tolerovateľné a akceptovateľné odopretie výkonu pasívneho volebného práva osobám vo výkone trestu odňatia slobody. Tento svoj záver ústavný súd opiera najmä o tieto argumenty:

Znemožnenie výkonu pasívneho volebného práva osobám, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, za rovnakých podmienok ako ostatným kandidátom je vlastné obmedzeniu osobnej slobody, v ktorom spočíva trest odňatia slobody. Je nerealizovateľné, aby sa osoba vo výkone trestu odňatia slobody riadne zúčastňovala predvolebného zápasu vo volebnej kampani. Navyše pripustenie možnosti týchto osôb zúčastniť sa volebného zápasu sa nielen vymyká   podstate   a účelu   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ale   je   spojené   aj   s možným ohrozením bezpečnosti, verejného poriadku a práv iných osôb, t. j. dôležitých verejných záujmov, ktoré treba chrániť v demokratickej spoločnosti.

Osobám vo výkone trestu odňatia slobody sú v zásade zachované ich základné práva, pokiaľ opak nevyplýva zo súdneho rozhodnutia (obmedzenie osobnej slobody) alebo pokiaľ to   nie   je   nevyhnutne   spojené   s dosiahnutím   účelu   trestu   odňatia   slobody.   Obmedzenia niektorých práv garantovaných ústavou, včítane pasívneho volebného práva, sú nevyhnutne obsiahnuté   v zásadnom   obmedzení   osobnej   slobody   tvoriacom   podstatu   trestu   odňatia slobody.   Kandidovanie   vo   voľbách   i výkon   poslaneckého   mandátu   sú   plnohodnotne realizovateľné   len   na   slobode   a ich   plnohodnotná   realizácia   je   aj   verejným   záujmom na riadnom fungovaní demokracie.

Ak   osoba   nachádzajúca   sa   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   nebude   krátko po prípadnom   zvolení   prepustená   na   slobodu,   tak   nebude   môcť   reálne   vykonávať   svoj mandát   (verejnú   funkciu)   osobne,   pričom   osobný   výkon   mandátu   je   nevyhnutnou požiadavkou nielen výkonu funkcie poslanca národnej rady, tak ako to výslovne vyplýva z čl. 73 ods. 2 ústavy (na to upozornil aj generálny prokurátor v závere svojho návrhu), ale aj výkonu všetkých ostatných verejných funkcií, t. j. aj tých, o ktoré sa možno uchádzať vo   voľbách   do   Európskeho   parlamentu,   vo   voľbách   do   orgánov   samosprávnych   krajov a voľbách do orgánov samosprávy obcí.

Nemožno súhlasiť s tvrdením generálneho prokurátora že „Zákonná úprava, ktorá ustanovuje za prekážku pasívneho volebného práva výkon trestu odňatia slobody, nemá ústavný základ“. Jej ústavnou oporou je čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy umožňujúci obmedzenie základných   práv,   a   teda   aj pasívneho   volebného práva   zákonom,   pričom   tieto   zákonné obmedzenia musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Navyše,   ak je právoplatné odsúdenie   poslanca na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody dôvodom straty mandátu poslanca národnej rady [čl. 81a písm. f) ústavy], tak o to viac možno podľa názoru ústavného súdu zákonom ustanoviť, že samotný výkon trestu odňatia slobody predstavuje prekážku výkonu pasívneho volebného práva, pričom uvedenú logickú konštrukciu   je   možné   uplatniť   aj   vo   vzťahu   k ostatným   voleným   verejným   funkciám, o ktoré sa možno uchádzať vo voľbách do Európskeho parlamentu, vo voľbách do orgánov samosprávnych krajov a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   existuje   zásadný   rozdiel   medzi   posudzovaním ústavnosti   zákonnej   prekážky   výkonu   pasívneho   volebného   práva   na   jednej   strane a zákonnej prekážky výkonu aktívneho volebného práva osôb, ktoré sú vo výkone trestu odňatia   slobody,   na   strane   druhej.   Možnosť   kandidovať   znamená   i možnosť   stať   sa poslancom   zastupiteľského   zboru,   resp.   starostom   (primátorom)   či   predsedom samosprávneho   kraja,   a tým   sa   zvlášť   intenzívne   podieľať   na   správe   vecí   verejných a výkone verejnej moci. Táto miera a intenzita správy vecí verejných a výkonu verejnej moci   by   mala   byť   v zásade   odopretá   osobám   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   teda právoplatne odsúdeným za nie „bagateľné“ delikty.

V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   relevantný   aj   argument   vlády ako vedľajšieho   účastníka   tohto   konania,   podľa   ktorého „je   tu   aj   morálny   či   ideový imperatív, ktorý by mal zabrániť tomu, aby osoby vo výkone trestu odňatia slobody mali byť vzorom   pre   spoločnosť“. Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   tento   argument   nielen mimoprávny,   ale aj ústavnoprávny   rozmer,   a to vzhľadom   na skutočnosť,   že ústava   je založená a vychádza z ochrany pozitívnych spoločenských hodnôt.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že generálnym prokurátorom napadnuté ustanovenia   zákona   o voľbách   do   národnej   rady,   zákona   o   voľbách   do   Európskeho parlamentu,   zákona   o voľbách   do   orgánov   samosprávnych   krajov   a zákona   o   voľbách do orgánov samosprávy obcí ustanovujúce prekážku výkonu pasívneho volebného práva osobám,   ktoré   sú   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   nie   sú   v rozpore   s označenými ustanoveniami ústavy, a preto v tejto časti návrhu nevyhovel.

IV.2 K prekážke výkonu aktívneho volebného práva osôb, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody

V dôsledku   zákonnej   prekážky   výkonu   aktívneho   volebného   práva   ustanovenej vo všetkých štyroch napadnutých volebných zákonoch je všetkým osobám, ktoré sú v čase volieb   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   automaticky   (priamo   zo   zákona)   a paušálne, t. j. bez   ohľadu   na   dĺžku   trestu,   charakter   alebo   závažnosť   spáchaného   trestného   činu a konkrétne   okolnosti   prípadu,   podľa   platnej   právnej   úpravy   odňaté   volebné   právo do národnej rady, Európskeho parlamentu, orgánov samosprávnych krajov, ako aj orgánov samosprávy obcí, pričom naopak tieto osoby môžu uplatniť svoje aktívne volebné právo pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky, keďže zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta   Slovenskej   republiky,   o ľudovom   hlasovaní   o jeho   odvolaní   a o doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 515/2003 Z. z. obdobnú prekážku neustanovuje.

Pri   posudzovaní   (ne)ústavnosti   dotknutých   ustanovení   napadnutých   volebných zákonov   ústavný   súd   skúmal,   či   sa takéto   paušálne   odňatie   aktívneho   volebného   práva osobám, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, opiera o legitímny cieľ (ciele), resp. či by jeho umožnením nebol ohrozený dôležitý verejný záujem, pričom prihliadal aj na to, aký   reálny   význam,   resp.   dosah   má   či   môže   mať   rozhodovacia   činnosť   jednotlivých zastupiteľských zborov na osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody. Ústavný súd v tejto   súvislosti   zároveň   vychádzal   z toho,   že   prípadné   odstránenie   zákonnej   prekážky výkonu volebného práva pre osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, z platného právneho   poriadku   nemôže   byť   len   formálne,   ale   je   (bolo   by)   organicky   spojené s povinnosťou   štátu   prijať   také   organizačné   opatrenia,   ktoré   zabezpečia   reálnosť   jeho výkonu. V nadväznosti na to bolo potrebné skúmať, či umožnením výkonu volebného práva nemôže   byť   ohrozený   dôležitý   verejný   záujem,   predovšetkým   bezpečnosť,   verejný poriadok, ochrana práv iných osôb, ako aj pokojný a nerušený priebeh volieb, ale tiež aj to, či   organizačno-technické   zabezpečenie   výkonu   aktívneho   volebného   práva   osobám   vo výkone trestu odňatia slobody nepresahuje rámec, ktorý možno od štátu, resp. príslušných orgánov   verejnej   moci   spravodlivo   požadovať   v záujme   zabezpečenia   reálnosti   výkonu volebného práva.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených   východísk   posudzoval   ústavnosť prekážky aktívneho   volebného   práva   pre   osoby,   ktoré   sú   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, diferencovane (oddelene) podľa jednotlivých druhov volieb.

IV.2.1 Prekážka výkonu aktívneho volebného práva pri voľbách do národnej rady

Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   jediným   ústavodarným   a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), t. j. ide o zákonodarný orgán par excellance, ktorý okrem iného prijíma zákony priamo záväzné v zásade pre všetky osoby nachádzajúce sa pod jurisdikciou Slovenskej republiky, včítane zákonov upravujúcich postavenie osôb vo výkone   trestu   odňatia   slobody,   resp.   majúcich   na   nich   bezprostredný   dosah.   Preto je významné, aby sa osoby vo výkone trestu odňatia slobody mohli zúčastniť ako voliči určovania   zloženia   národnej   rady.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistuje   žiadny relevantný   verejný   záujem   smerujúci   k   tomu,   aby   im   bol   odopretý   výkon   aktívneho volebného   práva   vo   voľbách   do národnej   rady.   Navyše   voľby   do   národnej   rady   sa uskutočňujú v jednom volebnom obvode, ktorý tvorí celé územie Slovenskej republiky, t. j. všetky osoby, ktorým je priznané volebné právo, volia kandidátov, resp. kandidátne listiny, ktoré sú rovnaké na celom volebnom území.

Organizačno-technické zabezpečenie výkonu volebného práva do národnej rady nie je   spojené   s ohrozením   žiadneho   verejného   záujmu,   osobám   vo   výkone   trestu   odňatia slobody ho totiž možno organizačne zabezpečiť bez vynaloženia väčšieho úsilia, rovnako ako   sa   zabezpečuje   pre   osoby,   ktoré   sú   vo   výkone   väzby   (pozri   §   12   ods.   4   zákona o voľbách do národnej rady). Navyše zákon o voľbách do národnej rady pozná už inštitút voľby poštou, ktorý je potenciálne využiteľný aj pre zabezpečenie výkonu volebného práva osôb vo výkone trestu odňatia slobody.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   prekážka   výkonu aktívneho   volebného   práva   pre   osoby,   ktoré   sú   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, pri voľbách do národnej rady nie je z ústavného hľadiska akceptovateľná.

Generálny   prokurátor   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   dotknutého ustanovenia zákona o voľbách do národnej rady [§ 2 ods. 2 písm. b)] s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl.   2   ods.   1   a 2,   čl.   12   ods.   1   prvou   vetou,   čl.   13   ods.   4,   čl.   30   ods.   1   prvou vetou, čl. 30 ods. 3 prvou vetou a čl. 30 ods. 4 ústavy.

V súvislosti   s návrhom   generálneho   prokurátora   ústavný   súd   zdôraznil, že v demokratickom   a právnom   štáte je neprípustné,   aby bola akokoľvek veľká   skupina občanov alebo čo i len jeden občan bez závažného verejného záujmu vylúčená z volieb a zároveň jej bolo odopreté na určitú dobu vykonávať jedno z jej ústavou garantovaných práv,   ak   k takému   opatreniu   neexistuje   legitímny   cieľ   (ciele)   a súčasne   nie   sú   s jeho prípadným odstránením ohrozené iné dôležité verejné záujmy. Keďže takéto skutočnosti ústavný súd v danom prípade nezistil, vyslovil, že § 2 ods. 2 písm. b) zákona o voľbách do národnej rady nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Rovnako tak ústavný súd vyslovil nesúlad označeného ustanovenia zákona o voľbách do národnej rady s čl. 30 ods. 1 prvou vetou, čl. 30 ods. 3 prvou vetou, ako aj čl. 2 ods. 1 ústavy. Vychádzal pritom z toho, že čl.   30   ods.   1   prvá   veta   a čl.   30   ods.   3   prvá   veta   ústavy   sú   východiskom   a jadrom ústavného   zakotvenia   aktívneho   volebného   práva.   Preto   každé   neprimerané   odopretie možnosti voliť znamená aj ich porušenie. Uvedené ustanovenia ústavy organicky nadväzujú na ústavný princíp suverenity (resp. vlády) ľudu vyjadrený v čl. 2 ods. 1 ústavy, ktorý je nerozlučne spätý s podstatou demokratického štátu, preto ústavný súd vyslovil aj nesúlad označeného ustanovenia zákona o voľbách do národnej rady s čl. 2 ods. 1 ústavy, pričom pri formulácii výroku vyjadril jeho organické spojenie s čl. 30 ods. 1 a 3 ústavy.

Naopak, ústavný súd nevyslovil vo výroku nesúlad označeného ustanovenia zákona o voľbách do národnej rady s čl. 2 ods. 2 ústavy, v ktorom je vyjadrený princíp legality výkonu štátnej (verejnej) moci, keďže podľa jeho názoru nie je medzi nimi priama príčinná súvislosť. Rovnako tak nevyslovil jeho nesúlad s čl. 12 ods. 1 prvou vetou ústavy, pretože podstata problému (ne)ústavnosti napadnutého ustanovenia zákona o voľbách do národnej rady   nespočíva   v zásahu   do   rovnosti   v dôstojnosti   a v právach.   Výkon   trestu   odňatia slobody je svojou podstatou silným zásahom do práv garantovaných ústavou a v danom prípade ide o otázku primeranosti zásahu do jedného z nich, do volebného práva, pričom jeho súvislosť s dôstojnosťou a rovnosťou nie je tak významná, aby ústavný súd musel deklarovať aj porušenie tohto ustanovenia ústavy. Článok 13 ods. 4 ústavy sa týka každej veci, ktorá je založená na posudzovaní ústavnosti obmedzenia určitého základného práva. Ústavný   súd   sa   ním   riadil   aj   pri   riešení   tejto   veci,   ale   nepokladal   za   nutné   výslovne deklarovať jeho porušenie. Článok 30 ods. 4 ústavy zakotvuje rovnosť prístupu k voleným a iným   verejným   funkciám,   t.   j.   týka   sa   pasívneho   volebného   práva,   a preto   označené ustanovenie   zákona   o voľbách   do národnej   rady   týkajúce   sa   aktívneho   volebného práva nemôže byť v nesúlade s týmto ustanovením ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že § 2 ods. 2 písm. b) zákona o voľbách do národnej rady nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 30 ods. 1 prvou vetou a čl. 30 ods. 3 prvou vetou ústavy.

IV.2.2 Prekážka výkonu aktívneho volebného práva pri voľbách do Európskeho parlamentu

Európsky parlament svojou činnosťou a zvlášť rastúcim podielom na tvorbe priamo aplikovateľného práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“), ktoré má aplikačnú prednosť pred zákonmi a podzákonnými normami členských štátov EÚ, ovplyvňuje veľkou, i keď neraz prehliadanou mierou život všetkých občanov EÚ, včítane osôb vo výkone trestu odňatia slobody. Preto majú aj tieto osoby objektívny záujem ovplyvňovať účasťou vo voľbách jeho činnosť. Ústavný súd vzal tiež do úvahy, že v zmysle už uvedenej judikatúry ESĽP voľby do Európskeho parlamentu podliehajú kritériám čl. 3 dodatkového protokolu, a konštatoval, že podľa jeho názoru neexistuje ani v tomto prípade relevantný verejný záujem smerujúci k tomu,   aby   bol   osobám   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   odopretý   výkon   aktívneho volebného práva. Navyše, obdobne ako voľby do národnej rady, aj voľby do Európskeho parlamentu sa uskutočňujú v jednom volebnom obvode, ktorý tvorí celé územie Slovenskej republiky, t. j. všetky osoby, ktorým je priznané volebné právo, volia kandidátov, resp. kandidátne listiny, ktoré sú rovnaké na celom volebnom území.

Ani organizačno-technické zabezpečenie výkonu volebného práva osobám vo výkone trestu   odňatia   slobody   do   Európskeho   parlamentu   nie   je   spojené   s ohrozením   žiadneho dôležitého verejného záujmu, pretože ho možno organizačne zabezpečiť bez vynaloženia väčšieho úsilia, rovnako ako sa zabezpečuje pre osoby, ktoré sú vo výkone väzby (pozri § 6 ods. 4 zákona o voľbách do Európskeho parlamentu).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   rozhodol   (riadiac   sa   obdobnými východiskami   ako   pri   vyslovovaní   nesúladu   dotknutého   ustanovenia   zákona   o voľbách do národnej rady s označenými ustanoveniami ústavy), že ustanovenie § 2 ods. 3 písm. b) zákona o voľbách do Európskeho parlamentu je v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 1 prvou vetou a čl. 30 ods. 3 prvou vetou ústavy.

IV.2.3 Prekážka   výkonu   aktívneho   volebného   práva   pri   voľbách   do   orgánov samosprávy obcí

Orgány samosprávy obcí, t. j. obecné (mestské) zastupiteľstvo a starosta (primátor), zjavne   nie   sú   vzhľadom   na   značne   obmedzený   rozsah   svojej   normotvornej   právomoci a územne obmedzenú pôsobnosť týkajúcu sa vecne miestnych záležitosti orgánmi, na ktoré sa   vzťahuje   čl.   3   dodatkového   protokolu,   a preto   nie   je   na   ich   voľbu   bezprostredne aplikovateľná ani judikatúru ESĽP k tomuto článku.

Jednou   z ústavných   (čl.   69   ods.   2   a 3   ústavy)   a zákonných   (§   2   ods.   1   zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí) podmienok výkonu volebného práva do orgánov samosprávy obcí je trvalý pobyt v obci. Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 110/07 zdôraznil, že táto podmienka nie je ustanovená samoúčelne, pretože „sleduje legitímny cieľ, aby orgány samosprávy obce mali právo voliť len obyvatelia obce, t. j. tí, ktorí   v obci   trvale   žijú,   a teda   tvoria   súčasť   územného   spoločenstva   osôb,   ktoré si prostredníctvom volieb do orgánov samosprávy obcí volí svojich zástupcov na ten účel, aby im zverilo na obdobie štyroch rokov podstatný rozsah svojho práva na výkon územnej samosprávy. Ústavný súd v tejto súvislosti   poznamenáva, že ide   o cieľ,   ktorý   vychádza z podstaty   územnej   samosprávy   ako   ústavného   princípu,   ktorá   je   jednou   zo základných hodnôt demokratického a právneho štátu (m. m. I. ÚS 55/00)...“.

Platný   zákon   č.   253/1998   Z.   z.   o hlásení   pobytu   občanov   Slovenskej   republiky a registri   obyvateľov   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   v zásade umožňuje, aby si osoby, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, buď ponechali svoj pôvodný trvalý pobyt, alebo sa prihlásili (aj keď len na obdobie výkonu trestu) na trvalý pobyt v obci, v ktorej má sídlo ústav na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom sa vykonáva ich trest.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   požiadal   generálnu   riaditeľku   Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „generálna riaditeľka“) o vyjadrenie, či väzni túto možnosť využívajú. Generálna riaditeľka v odpovedi na túto žiadosť okrem iného uviedla: „Odsúdení i keď sú umiestení vo výkone trestu odňatia slobody, majú nezmenené miesto trvalého alebo prechodného pobytu. Prirodzene, odsúdený má právo rozhodnúť sa aj počas výkonu trestu odňatia slobody zmeniť miesto trvalého alebo prechodného pobytu. Možno však jednoznačne uviesť, že umiestnenie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody bez ohľadu na to, v ktorom ústave na výkon väzby alebo ústave na výkon trestu odňatia slobody sa   nachádza,   nemá   vplyv   na   jeho   oficiálne   vykazovaný   trvalý   alebo   prechodný   pobyt. Doposiaľ   nie   je   známy   prípad,   že   by   odsúdený   požiadal   o   zmenu   trvalého   alebo prechodného pobytu z dôvodu odňatia slobody.“

Vychádzajúc   z tohto   zistenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   osoby   nachádzajúce sa v čase volieb vo výkone trestu odňatia slobody nie sú v tomto čase súčasťou územného spoločenstva   obyvateľov   obce,   v ktorej   majú   (formálne)   evidovaný   trvalý   pobyt,   a teda sa ani nemôžu reálne zúčastňovať na živote obce, pričom činnosť orgánov samosprávy obce a jej výsledky nemajú na nich žiadny bezprostredný vplyv. Ustanovenie prekážky výkonu ich volebného práva do orgánov samosprávy má preto svoje logické, a pritom podľa názoru ústavného súdu aj legitímne zdôvodnenie.

Ústavný súd vzal do úvahy, že uvedený záver stráca na argumentačnej sile vo vzťahu k tým odsúdeným, ktorí budú vzhľadom na dĺžku trestu počas volebného obdobia orgánov samosprávy obcí prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a stanú sa opätovne nielen formálne,   ale   aj   fakticky   súčasťou   územného   spoločenstva   obyvateľov   obce.   V tejto súvislosti ale ústavný súd musel zohľadniť, že technicko-organizačné zabezpečenie výkonu aktívneho   volebného   práva   do   orgánov   samosprávy   obcí   pre   osoby   nachádzajúce   sa vo výkone trestu odňatia slobody by vyžadovalo mimoriadne úsilie tak zo strany dotknutých obcí, ako aj Zboru väzenskej a justičnej stráže vzhľadom na potrebu zabezpečiť fyzickú prítomnosť týchto osôb v deň volieb (v mnohých prípadov by to bolo možné realizovať len prostredníctvom   eskorty),   ktorá   je   podľa   platnej   zákonnej   úpravy   nevyhnutná   na uskutočnenie   volebného   aktu   (zákon   o voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí   nepozná inštitút voličských preukazov ani hlasovanie poštou, či inými technickými prostriedkami, pričom ich zavedenie je minimálne v súčasnej dobe nanajvýš obťažné), pričom by v tejto súvislosti mohla byť potenciálne ohrozená bezpečnosť iných osôb, verejný poriadok, ako aj pokojný a nerušený priebeh volieb.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   zákonná   prekážka   výkonu aktívneho   volebného   práva   do   orgánov   samosprávy   obcí   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná, a preto návrhu generálneho prokurátora v tejto časti nevyhovel.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že aj pre prípady, keď osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu odňatia slobody využijú svoje právo prihlásiť sa   na   trvalý   pobyt   v obci,   v ktorej   má   sídlo   ústav,   v ktorom   vykonávajú   svoj   trest, je prekážka   výkonu   aktívneho   volebného   práva   do   orgánov   samosprávy   tejto   obce z ústavného hľadiska   akceptovateľná, a to aj napriek tomu, že v takýchto prípadoch by organizačné   zabezpečenie   volebného   aktu   pre   odsúdených   bolo   spojené   s menšími ťažkosťami. Podstata trestu odňatia slobody spočívajúca okrem iného v obmedzení pohybu totiž neumožňuje, aby sa tieto osoby reálne mohli podieľať na živote obce, v ktorom má sídlo ústav na výkon trestu odňatia slobody, a teda formálne prihlásenie na trvalý pobyt v tejto   obci   by   v ich   prípade   neznamenalo,   že   sa   stanú   aj   reálnou   súčasťou   územného spoločenstva obyvateľov obce, naopak, v skutočnosti sú od tohto spoločenstva, ako aj života v obci (meste), kde sa nachádza ich ústav, izolovaní. Navyše počet oprávnených voličov vo voľbách do orgánov samosprávy obcí je v menších mestách, kde sa väčšinou nachádzajú ústavy na výkon trestu odňatia slobody, taký, že by tieto osoby svojou účasťou vo voľbách výrazne   mohli   zásadným   spôsobom   ovplyvniť   zloženie   obecného   (mestského) zastupiteľstva, resp. zvolenie určitého kandidáta za starostu (primátora), hoci so životom obce (mesta) fakticky nie sú spojení, čo by sa vymykalo podstate a účelu volieb do orgánov samosprávy obcí.

IV.2.4 Prekážka   výkonu   aktívneho   volebného   práva   pri   voľbách   do   orgánov samosprávnych krajov

Ani   zastupiteľstvo   samosprávneho   kraja   a ani   predsedu   samosprávneho   kraja nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za orgány, na ktoré sa vzťahuje čl. 3 dodatkového   protokolu,   a preto   nie   je   ani   na   ich   voľbu   bezprostredne   aplikovateľná judikatúru ESĽP k tomuto článku, i keď jej primerané použitie pripúšťa.

Jednou   z ústavných   (čl.   69   ods.   5   a 6   ústavy)   a zákonných   (§   2   ods.   1   zákona o voľbách   do   orgánov   samosprávnych   krajov)   podmienok   výkonu   volebného   práva do orgánov   samosprávy   obcí   je   trvalý   pobyt   v územnom   obvode   samosprávneho   kraja, čo vyplýva   zo   skutočnosti,   že   aj   obyvatelia   samosprávneho   kraja   tvoria   územné spoločenstvo obyvateľov, t. j. spoločenstvo osôb, ktoré majú trvalý pobyt v jeho územnom obvode.   Z uvedeného   dôvodu   je už   uvedená   argumentácia   o podstate   a účele   volieb   do orgánov   samosprávy   obcí   nesporne   primerane   použiteľná   aj   vo   vzťahu   k voľbám   do orgánov samosprávneho kraja. Rovnako teda platí, že osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu   odňatia   slobody   nemožno   považovať   za   súčasť   spoločenstva   obyvateľov samosprávneho kraja, pričom ich reálna účasť na živote samosprávneho kraja je v čase, keď sú vo výkone trestu odňatia slobody, keď už nie úplne vylúčená, tak aspoň veľmi výrazne obmedzená.

Vychádzajúc   z rozsahu   pôsobnosti   samosprávnych   krajov   ústavný   súd   pripúšťa, že výsledky činnosti orgánov samosprávneho kraja sa môžu výraznejšie ako v prípade obcí dotýkať aj osôb vo výkone trestu odňatia slobody, aj keď spravidla iba nepriamo a v značne obmedzenom rozsahu. Rovnako ústavný súd vzal do úvahy, že aj samotné organizačno-technické   zabezpečenie   reálnosti   výkonu   aktívneho   volebného   práva   pre   osoby nachádzajúce sa vo výkone trestu odňatia slobody je podľa platnej právnej úpravy v zásade rovnako   obťažné   a spojené   s ohrozením   dôležitých   verejných   záujmov   ako   pri   voľbách do orgánov   samosprávy   obcí   (ani   zákon   o voľbách   do   orgánov   samosprávnych   krajov nepozná inštitút voličských preukazov ani hlasovanie poštou), aj keď pripustil, že aspoň pre osoby, ktoré vykonávajú svoj trest v ústavoch so sídlom na území samosprávneho kraja, v ktorého územnom obvode majú trvalý pobyt (čo môže byť nezanedbateľný počet), by ho bolo možné zabezpečiť v zásade bez ohrozenia iných dôležitých verejných záujmov.

Na základe uvedeného po všestrannom zhodnotení všetkých súvisiacich skutočností ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   zákonná   prekážka   výkonu   aktívneho   volebného   práva pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov je z ústavného hľadiska akceptovateľná (aj keď   jej   tolerovateľnosť   je   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   hraničná),   a preto   návrhu generálneho prokurátora ani v tejto časti nevyhovel.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

K odôvodneniu   tohto   rozhodnutia   sa   pripája   odlišné   stanovisko   sudcu   Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2009