znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/04-67

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda   Báránya,   Alexandra   Bröstla,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka   o   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   začatie   konania o súlade ustanovení čl. I § 8 ods. 2 písm. f) číselného označenia „II.“ a slova „Dôverné“ a ods. 3 poslednej vety, § 10 ods. 1 písm. h), § 12 ods. 2, § 13 písm. b), § 14 ods. 1 v časti počínajúcej   slovami   „...   kto   bol   pracovne   zaradený...“   a končiacej   slovami   „... s týmito štruktúrami“ a ods. 2 písm. c) bodov 1, 9 a 12, § 17 písm. b) číselného označenia „II.“, § 25 ods. 2 slovného spojenia „... a nebol ohrozený zdroj informácií“, § 27 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a), § 30 ods. 4 až 7, § 33 ods. 1 slovného spojenia „... a Dôverné“, § 34, § 35 ods. 1 až 4 slovného spojenia „... alebo Dôverné“, § 49 ods. 2 písm. e) a f), § 81 ods. 1 a § 84   ods. 3   slovného   spojenia   „...   do   31.   októbra   2004“   a   ods. 5   slovného   spojenia „najneskôr však do 31. decembra 2006“ zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a s čl.   6   ods.   1   prvou   vetou   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vedľajšieho účastníka - vlády Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, na neverejnom zasadnutí konanom 19. októbra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov   n i e   j e   v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Návrh na začatie konania v časti namietajúcej nesúlad ustanovenia § 12 ods. 2 zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou,   čl.   12   ods.   2   a s čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   z a m i e t a.

3. Návrhu na začatie konania vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky, stanovisko, vyjadrenie a iné podklady na rozhodovanie

A. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 11.   augusta 2004 doručený vyššie uvedený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len   „navrhovateľ“   alebo   „generálny   prokurátor“)   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov, v ktorom bolo zároveň navrhnuté, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   §   37   až 41   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vydal na verejnom pojednávaní nález:

«Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. f) číselného označenia „II.“ a slova „Dôverné“, ods. 3 poslednej vety, § 10 ods. 1, písm. h), § 12 ods. 2, § 13 písm. b), § 14 ods. 1 v časti počínajúcej slovami „... kto bol pracovne zaradený...“ a končiacej slovami „... s týmito štruktúrami,“, ods. 2 písm. c), bodov 1., 9., 12., § 17, písm. b), číselného označenia „II“, § 25 ods. 2 slovného spojenia „... a nebol ohrozený zdroj informácií.“, § 27 ods. 1, písm. a), ods. 2, písm. a), § 30 ods. 4 až ods. 7, § 33 ods. 1 slovného spojenia „... a Dôverné,“, § 34, § 35 ods. 1 až ods. 4 slovného spojenia „... alebo Dôverné.“, § 49 ods. 2, písm. e), f), § 81 ods. 1, § 84 ods. 3 slovného spojenia „... do 31. 12. 2004“ (správne „do 31. októbra 2004“; pozn.), ods. 5 slovného spojenia „najneskôr však do 31. 12. 2006,“ zákona č. 215/2004 Z. z. nie sú v súlade s článkom 1 ods. 1, vetou prvou, článkom 2 ods. 2, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 prvou vetou, článkom 19 ods. 1, ods. 3, článkom 35 ods. 1, článkom 46 ods.   1   ústavy   a článkom   6   ods.   1   vetou   prvou   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8.»

Uznesením   č.   k.   PL.   ÚS   6/04-18   z 9.   septembra   2004   ústavný   súd   prijal   návrh v celom rozsahu na ďalšie konanie (s úpravou nesprávnej citácie § 84 ods. 3 slovného spojenia „... do 31. 12. 2004“ na správnu „... do 31. októbra 2004“).

Z petitu návrhu nevyplýva presnejšia špecifikácia nesúladu jednotlivých napadnutých ustanovení   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   aj   „zákon“   alebo   „tento   zákon“)   s označenými ustanoveniami ústavy. Táto vyplýva z odôvodnenia návrhu, pričom ju možno rozdeliť do siedmich okruhov nesúladu.

1. Namietaný nesúlad § 14 ods. 2 písm. c) bodov 1 a 9 a § 49 ods. 2 písm. e) a f) zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

Článok   1   ods.   1   ústavy   ukladá   aj   zákonodarcovi   povinnosť   chrániť   princípy materiálneho   právneho   štátu   vrátane   právnej   istoty.   Jedným   z jej   prvkov   je   aj zrozumiteľnosť   právnych   noriem   a na   nej   založená   predvídateľnosť   konania   orgánov verejnej   moci   (PL.   ÚS   15/98).   Keďže   do   pôsobnosti   Národného   bezpečnostného   úradu (ďalej   len   „úrad“)   patrí   rozhodovať   o práve   fyzických   osôb   či   právnických   osôb oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, táto skutočnosť zvyšuje náročnosť právneho predpisu, ktorým sa má úrad riadiť, najmä z hľadiska určitosti pojmov, ktoré by mali byť presne definované.

V zákone sú však nejasné viaceré pojmy predstavujúce bezpečnostné riziko - najmä spoločník,   riziková   skupina,   personálna   nestabilita   a vedúci   podnikateľ   -   a tieto   nie   sú dostatočne definované ani iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Pri   pojme „spoločník“   [osôb   uvedených   v §   14 ods.   2   písm.   c)   bode   1 zákona] nemožno najmä s určitosťou vyvodiť, či sa má na mysli hľadisko obchodnoprávne alebo iné (napr.   občianskoprávne),   význam   slovného   spojenia   „bola   spoločníkom“   je   nejasný, nerozlišuje sa medzi vedomým spoločníkom a osobou neznalou aktivít ďalších spoločníkov, pri „osobe v minulosti odôvodnene podozrievanej z takýchto aktivít“ absentuje definícia odôvodneného podozrievania, pričom ide aj o rozpor so zásadou prezumpcie neviny (lebo za špióna, teroristu alebo sabotéra možno označiť len toho, kto bol právoplatne odsúdený za príslušný trestný čin).

Pri „rizikovej skupine“ uvedenej v § 14 ods. 2 písm. c) bode 9 nevedno, či ide o hľadisko bezpečnostné, ekonomické, kultúrne alebo hygienické.

Pojmy „personálna nestabilita“ a „vedúci podnikateľ“ v § 49 ods. 2 písm. e) a f) nie sú bližšie definované, napr. z hľadiska časovej periodicity pri prvom a obsahových znakov pri druhom pojme.

Nejasnosť v zákone zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosť ich možného výkladu   účinne   bráni   osobám   navrhnutým   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými skutočnosťami (ďalej aj „navrhované osoby“) vedome sa správať tak, aby na základe svojho správania   v bližšej   alebo   vzdialenejšej   budúcnosti   docielili   udelenie   oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami. Označený právny stav súčasne umožňuje úradu   v typovo   obdobných   prípadoch   vynášať   diametrálne   odlišné   rozhodnutia.   Takáto situácia však odporuje zásade ochrany právnej istoty, v dôsledku čoho § 14 ods. 2 písm. c) body 1 a 9 a § 49 ods. 2 písm. e) a f) zákona nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

2. Namietaný nesúlad § 81 ods. 1 zákona s čl. 2 ods. 2 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

Konanie   orgánov   štátu   v rozsahu   zákona   nie   je   jediným   ústavným   príkazom obsiahnutým v čl. 2 ods. 2 ústavy, lebo sa musí uskutočňovať aj spôsobom, ktorý ustanoví zákon (I. ÚS 3/98). Ak zákonodarca opomenul takýto postup v zákone vytvoriť, vzniká tým ústavná prekážka brániaca štátnemu orgánu konať v rozsahu zákona, čím priamo dochádza k paralyzovaniu činnosti štátneho orgánu.

V prípade úradu takýto právny stav navodilo ustanovenie § 81 ods. 1 zákona, ktoré okrem   v ňom   vymenovaných   ustanovení   vylučuje   možnosť   aplikácie   všeobecných predpisov o správnom konaní na ostatné konania vedené úradom (najmä podľa § 17 až 30 zákona). To má predovšetkým za následok, že úrad nie je schopný rozoznať, čo môže byť považované   za   dôkaz,   zistené   skutočnosti   nemôže   hodnotiť,   nemôže   konanie   prerušiť, nepozná náležitosti záznamu podľa § 25 ods. 1 zákona (a nemôže ho teda ani spísať) a svoje rozhodnutie ani nemôže sám zmeniť, ak by po jeho právoplatnosti vyšli najavo okolnosti svedčiace v prospech dotknutej osoby.

Z uvedených dôvodov § 81 ods. 1 zákona nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy a keďže takýto právny stav nezodpovedá ani požiadavke na ochranu právnej istoty, nie je v súlade ani s čl. 1 ods. 1 ústavy.

3. Namietaný nesúlad § 30 ods. 4 až 7 zákona s čl. 2 ods. 2 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy; v spojení s § 81 ods. 1 zákona aj s čl. 46 ods. 1 ústavy

Na   základe   §   30   ods.   4   až   7   zákona   sa   vytvára   orgán   oprávnený   rozhodnúť o odvolaní - odvolacia komisia (ďalej len „komisia“) tvorená 11 poslancami Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“ alebo „zákonodarca“).

Hlavným problémom zakladajúcim nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 2 ods. 2 ústavy   je,   že   poslancom   sa   ukladajú   povinnosti   bez   toho,   aby   to   ústava   umožňovala. Národná rada ako orgán štátu môže vykonávať zákonodarnú moc len v rozsahu a spôsobom ustanoveným   v zákone.   Postavenie   poslanca   národnej   rady   je   zakotvené   v ústave   a táto nezmocňuje zákonodarcu, aby zákonom nad rámec ústavy rozširoval pôsobnosť poslancov.

Ústavnoprávnym problémom je aj vnútorná protirečivosť a formálnosť napadnutého ustanovenia.

Vychádzajúc zo   znenia   §   30   ods.   4,   5   a 7   zákona   nemožno   vylúčiť situáciu,   že v komisii budú ako jej členovia zasadať osoby, ktoré nebudú poslancami národnej rady (lebo   v aktuálnych   voľbách   neboli   zvolené).   Komisia   ako   odvolací   orgán   by   síce   bola naďalej funkčná (ods. 5), avšak za cenu priameho porušenia ods. 4, pretože zákon nie je spôsobilý predĺžiť trvanie mandátu poslanca v rozpore s vôľou voličov.

Formálnosť napadnutého ustanovenia je v tom, že vzhľadom na dikciu § 81 ods. 1 zákona komisia v prípade konania podľa § 17 až 30 zákona nepostupuje podľa všeobecných predpisov   o správnom   konaní.   Pri   absencii   zodpovedajúceho   procesného   predpisu tvoriaceho lex specialis k všeobecným predpisom o správnom konaní nielenže jej právny názor nie je pre úrad záväzný, ale de facto aj de iure jej bráni vôbec odvolacie konanie viesť.

Z uvedených dôvodov napadnuté ustanovenie nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Absencia procesného predpisu aplikovateľného na konanie úradu podľa § 17 až 30 zákona   podstatne   sťažuje možnosť   dotknutej   osoby   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne. Nemožnosť viazanosti úradu právnym názorom komisie   pri   zrušení   jeho   rozhodnutia   neguje   význam   odvolania   ako   prostriedku   na dosiahnutie   práva   dotknutej   osoby.   Z   týchto   dôvodov   je   potom   napadnuté   ustanovenie v spojení s § 81 ods. 1 zákona v nesúlade aj s čl. 46 ods. 1 ústavy.

4. Namietaný nesúlad § 12 ods. 2, § 13 písm. b), § 14 ods. 1 v časti počínajúcej slovami „... kto bol pracovne zaradený...“ a končiacej slovami „... s týmito štruktúrami“ a § 14 ods. 2 písm. c) bodu 12 zákona s čl. 35 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

Ústava chápe diskrimináciu ako negatívny jav a ústavným príkazom v druhej vete čl. 12   ods.   2   ústavy   sa   vylučuje   nielen   negatívna   diskriminácia,   ale   aj   pozitívna diskriminácia   oprávnených   osôb   z   ktoréhokoľvek   dôvodu   uvedeného   v označenom ustanovení ústavy.

4.1. Paragraf 12 ods. 2 upiera status bezúhonnosti osobám, na ktoré sa síce hľadí, akoby neboli odsúdené, avšak pred vznikom tejto právnej fikcie došlo k ich právoplatnému odsúdeniu   pre   trestné   činy   označené   v tomto   ustanovení.   Tieto   osoby   sú   potom znevýhodnené voči všetkým iným osobám, ktoré boli v minulosti tiež odsúdené za trestnú činnosť, ktorým však fikcia neodsúdenosti nie je upieraná.

Hmotnoprávne   dôsledky   citovaného   ustanovenia   zákona   sú   porovnateľné s doživotným   zákazom   činnosti   spojenej   s právom   oboznamovať   sa   s utajovanými skutočnosťami. Právny poriadok však nepozná časovo neobmedzený trest zákazu činnosti. Aj ten trest zákazu činnosti, ktorý je možné v súčasnosti uložiť, je podmienený vykonaním trestného konania vedeného   voči   konkrétnej   osobe,   ktorá   má pritom   k dispozícii   širokú škálu prostriedkov na obranu svojich práv.

Obdobná   situácia   nastáva   aj   vo   vzťahu   k   §   13   písm.   b),   kde   účinky   časovo neobmedzeného zákazu činnosti nastávajú iba na základe priestupkového konania.S poukazom na právny názor vyslovený v náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95 generálny prokurátor tvrdí, že o obmedzeniach práva na slobodný výkon povolania majúcich povahu trestu   môžu   v konečnom   dôsledku   rozhodovať   len   všeobecné   súdy   v trestnom   konaní. Legálnosť a ústavnú konformitu cieľa demonštrovaného ustanovením § 12 ods. 2 zákona by teda bolo možné dosiahnuť len po predchádzajúcej zmene ústavy a Trestného zákona spolu s Trestným poriadkom (ďalej aj „TZ“ a „TP“), avšak nie spôsobom, ktorý zákonodarca zvolil.

4.2. Vyššie uvedená argumentácia sa vzťahuje aj na označenú časť § 14 ods. 1 a § 14 ods. 2 písm. c) bod 12 zákona.

Tieto ustanovenia bez akéhokoľvek predchádzajúceho dokazovania, ktoré by bolo vykonané   kompetentnými   štátnymi   orgánmi,   vyraďujú   bližšie   určiteľné   skupiny   osôb z možnosti oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, a teda aj vykonávať prácu dosiaľ vykonávanú a legálne získanú len preto, lebo v minulosti vykonávali určité povolanie, alebo preto, lebo v minulosti nadobudli (hoci sčasti) vzdelanie v určitom vzdelávacom zariadení cudzieho štátu. Nezohľadňuje sa pritom vôbec legálnosť takto nadobudnutého vzdelania v čase jeho nadobudnutia.

Diskriminačným faktorom je aj to, že rovnako nie je hodnotená činnosť iných osôb vykonávaná v prospech   Slovenskej   informačnej   služby, Vojenského spravodajstva   alebo Policajného zboru (ďalej aj „SIS“, „VS“ a „PZ“), hoci - odhliadnuc od aktivít na tzv. „úseku boja proti vnútornému nepriateľovi“ (ktorým sa však nevenovali všetky osoby spadajúce pod § 14 ods.1 zákona) – ide o odborne aj profesionálne podobné, ba niekedy aj zhodné činnosti.

Aj   obmedzovanie   na   základe   vzdelávania   v konkrétne   vymenovanej   vzdelávacej inštitúcii   bývalého   Zväzu   sovietskych   socialistických   republík   možno   považovať   za diskriminačné,   ak   súčasne   nie   sú   ako   bezpečnostné   riziko   posudzované   osoby,   ktoré absolvovali vzdelávací proces v zariadeniach ovládaných špeciálnymi službami iných štátov (USA, SRN, Izrael, Vatikán). Ani v týchto prípadoch   nie je možné s nutnou určitosťou vylúčiť predpoklad, že mohlo dôjsť k ich naverbovaniu do služieb CIA, BND, Mossadu a pod., v dôsledku čoho by mohli pri svojej práci uprednostňovať národné záujmy cudzieho štátu na úkor či na škodu záujmov Slovenskej republiky. Skutočnosť, že tak FSB, ako aj CIA, BND a iné špeciálne služby vykonávajú svoju prácu v demokratických štátoch, nemá z hľadiska   ich   možného   negatívneho   vplyvu   na   záujmy   Slovenskej   republiky   určujúci význam, pretože ani pri demokratických štátoch nemožno úplne vylúčiť (hoci aj občasnú) rozdielnosť ich záujmov.

Obe označené napadnuté ustanovenia zákonodarca postuloval na základe uznania kritéria   kolektívnej   viny,   ktoré   je   však   cudzie   demokratickému   štátu   a spoločenskému zriadeniu. Pochybil, keď nahradil konanie vedené voči individuálne určenej osobe (ktorého účelom je preukázať vinu a stanoviť primeraný trest) plošným obmedzením určitého okruhu osôb. Jedným z cieľov takéhoto postupu je práve možnosť štátnych orgánov vyhnúť sa prácnemu, prípadne aj právne nemožnému preukazovaniu viny.

5. Namietaný nesúlad § 8 ods. 3 poslednej vety, § 34 a § 35 ods. 1 až   4 zákona s čl. 19 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 1 ods. 1 prvou vetou a s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy

Napadnuté   ustanovenia   umožňujú   určitému   okruhu   osôb   oboznamovať   sa s utajovanými skutočnosťami bez nutnosti predchádzajúceho podrobenia sa skúmaniu ich bezpečnostnej spoľahlivosti, a to len na základe výkonu ich funkcie alebo iného právneho postavenia   (napr.   obvinených),   zatiaľ   čo   ostatné   osoby   nespĺňajúce   kritériá   citovaných ustanovení sa takémuto skúmaniu podrobiť musia.

V dôsledku toho musia tiež strpieť výrazný zásah do svojho súkromia predstavovaný zisťovaním   a zhromažďovaním   údajov   o ich   majetkovej   či   zdravotnej   situácii,   ako i o sexuálnych a iných spoločenských zvyklostiach či stykoch.

Význam tejto skutočnosti ešte zvyšuje absencia relevantnej procesnej normy, ktorá im bráni náležitým spôsobom účinne podnikať právne kroky na ochranu svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti či mena v prípade, ak by nezákonným rozhodnutím úradu   alebo   iného   subjektu   oprávneného   rozhodovať   o práve   konkrétnej   osoby oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami mohli byť tieto ústavou chránené hodnoty dotknuté.

Pre dodržanie ústavného princípu zakotveného v čl. 2 ods. 2 ústavy nepostačuje len to,   aby konanie štátneho   orgánu   voči   iným   osobám   ustanovil   zákon,   tento   zákon   musí rešpektovať medze ústavy vrátane čl. 13 ods. 4 ústavy. To okrem iného znamená, že ak sa prijme obmedzenie dbajúce na podstatu práva, ale zanedbávajúce zmysel práva, obmedzenie základného práva alebo slobody nebude v súlade s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy.

Konflikt práv sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky ich spravodlivej rovnováhy.   Táto   požiadavka   je súčasťou   opatrení   slúžiacich   pri   obmedzovaní   práva   na splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel“ obmedzovaného práva.

Vychádzajúc   zo   zásady   spravodlivej   rovnováhy   (resp.   zásady   primeranosti)   je potrebné konštatovať nesúlad napadnutých ustanovení okrem s čl. 19 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 1 ods. 1 aj s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy.

6.   Namietaný   nesúlad   §   8   ods.   2   písm.   f)   číselného   označenia   „II.“   a slova „Dôverné“, § 10 ods. 1 písm. h), § 17 písm. b) číselného označenia „II.“, § 27 ods. 1 písm. a), § 27 ods. 2 písm. a), § 33 ods. 1 slovného spojenia „... a Dôverné“, § 84 ods. 3 slovného spojenia „... do 31. októbra 2004“ a § 84 ods. 5 slovného spojenia „... najneskôr však do 31. decembra 2006“ zákona s čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

Účelom zákona je realizácia práva štátu na ochranu utajovaných skutočností. Účelom čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy je ochrana tam uvedených hodnôt individuálnej súkromnej sféry. Pri konflikte   týchto   práv   nemožno   extenzívne   uprednostňovať   právo   štátu   a z práva   na súkromie ponechať len to, čo tomuto extenzívnemu výkladu práva štátu nebráni, ale je nutné zabezpečiť primeranosť obmedzenia oboch dotýkajúcich sa práv.

Ak chcel zákonodarca zákonom zabezpečiť ochranu utajovaných skutočností, bolo jeho   povinnosťou   koncipovať   opatrenia   na   ich   ochranu   tak,   aby   čo   najdôkladnejšie zohľadnil kvalitatívne i kvantitatívne možnosti subjektov práva pri výkone svojej profesie prichádzať do styku s utajovanými skutočnosťami.

Je notoricky   známou skutočnosťou,   že spomedzi   všetkých   subjektov   práva   sú   to práve   poslanci   národnej   rady,   ktorí   majú   kvalitatívne   i kvantitatívne   najširšie   možnosti oboznamovať   sa   s utajovanými   skutočnosťami.   Ak   však   zákonodarca   práve   im,   ako   aj ďalším subjektom umožnil oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami bez akéhokoľvek predchádzajúceho   preskúmania   ich   spôsobilosti,   zapríčinil   tak   nielen   spochybnenie funkčnosti zákona ako celku, ale (a najmä) vytvoril nerovnovážny stav. Tí, u ktorých je potencionálny predpoklad kontaktu s utajovanými skutočnosťami najvyššieho významu, si môžu ponechať svoju súkromnú sféru   nedotknutú aktivitami štátu, zatiaľ čo   tí, ktorých potencionálny predpoklad kontaktu s utajovanými skutočnosťami je nepomerne nižší, sa musia podrobiť závažným zásahom do svojho súkromia.

6.1. Zásada primeranosti musí byť zachovaná aj pri zhromažďovaní a vyhodnocovaní osobných   údajov.   O   neprimerané   zhromažďovanie   údajov   ide   aj   vtedy,   ak   sa   na   ňom podieľa viacero štátnych orgánov, ak na dosiahnutie účelu zákona, ktorý zhromažďovanie údajov povolil, postačí len činnosť jedného z viacerých oprávnených štátnych orgánov.

Zákon definuje vedúceho a jeho povinnosti (§ 8 ods. 1 a nasl.). Tohto tiež poveruje vykonávaním bezpečnostnej previerky I. stupňa pre stupeň utajenia „Vyhradené“. Všetky ďalšie bezpečnostné previerky stupňa II (Dôverné) až IV (Prísne tajné) zveril do pôsobnosti úradu. Rozdiel medzi náročnosťou jednotlivých previerok spočíva v rozsahu podkladových materiálov   a od   stupňa   „Tajné“   aj   v potrebe   vykonávať   rôzne   šetrenia.   Rozsah podkladových materiálov pre stupeň utajenia „Vyhradené“ a „Dôverné“ je len nepatrne odlišný. Pri stupni utajenia „Dôverné“ sa k podkladom, ktoré by postačovali pre stupeň „Vyhradené“, pridružuje bezpečnostný dotazník a informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej   osoby   z evidencií   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby a Vojenského   spravodajstva,   od   ďalších   štátnych   orgánov   a iných   právnických   osôb. Spoločným   znakom   týchto   podkladových   materiálov   je,   že   sú   písomné,   takže   na   ich vyhodnotenie postačuje prečítanie a zváženie ich obsahu.

Je   všeobecne   známe,   že   osoby   vykonávajúce   funkciu   vedúceho   sa   vo   svojom profesijnom   živote   stretávajú   s oveľa   závažnejšími   materiálmi,   ktoré   musia   správne vyhodnocovať,   ako   sú   podkladové   materiály pre   bezpečnostnú   previerku   II.   stupňa   pre stupeň   utajenia   „Dôverné“.   Ak   im   zákonodarca   zveril   vykonávanie   bezpečnostných previerok I. stupňa, je potrebné priradenie oprávnenia na výkon bezpečnostnej previerky II. stupňa do kompetencií úradu považovať za zásah do zásady primeranosti presahujúci medze rozumného zdôvodnenia.

Z tohto dôvodu napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s označenými ustanoveniami ústavy.

6.2. K označeným častiam § 84 ods. 3 a 5 zákona treba ako ďalší dôvod porušenia zásady primeranosti zo strany zákonodarcu uviesť, že neexistuje žiaden dôvod domnievať sa,   že   by   u osôb,   ktoré   k stanoveným   dátumom   sú   podľa   týchto   zákonných   ustanovení spôsobilé   oboznamovať   sa   s utajovanými   skutočnosťami   bez   predchádzajúceho absolvovania   bezpečnostnej   previerky,   došlo   iba   uplynutím   času   k takým   osobnostným a odborným zmenám, ktoré by vykonanie bezpečnostných previerok vyžadovali. Takisto nie je   možné   predpokladať   ani   podstatné   zmeny   v obsahu   pojmu   utajovaných   skutočností jednotlivých subjektov.

Ako jediný možný záver súladný so zásadou primeranosti prichádza potom do úvahy konštatovanie, že plynutie času je pre posúdenie spoľahlivosti osôb uvedených v § 84 ods. 3 a 5   právne   bezvýznamné   a neexistuje   žiadny   rozumný   dôvod   podrobovať   ich bezpečnostným previerkam a s tým spojeným zásahom do ich ľudských práv po uplynutí dôb v týchto ustanoveniach zakotvených.

7. Namietaný nesúlad § 25 ods. 2 slovného spojenia „... a nebol ohrozený zdroj informácií“ zákona s čl. 46 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy a s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Ak   by   sa   navrhovaná   osoba   rozhodla   domáhať   sa   svojich   práv   pred   komisiou (odvolacím orgánom) alebo následne na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), potrebuje mať k dispozícii také isté penzum informácií, ako mal úrad v čase rozhodovania. Len vtedy má nádej, že sa jej podarí sformulovať argumentáciu spôsobilú presvedčiť o jej pravde komisiu alebo najvyšší súd. Toto však vyžaduje, aby poznala aj zdroje informácií úradu, lebo len tak bude môcť predostrieť konajúcim orgánom iný variant hodnotenia dôkazov, ako bol ten, ktorý zvolil úrad.

Paragraf 25 ods. 2 zákona jej však neposkytuje účinnú možnosť ochrany svojich práv, lebo zakotvuje ochranu zdroja informácií pred ohrozením, a to aj za cenu oslabenia argumentačnej spôsobilosti na strane dotknutej osoby. Tým ju priamo uvádza do dôkaznej núdze.

Označená časť citovaného ustanovenia preto nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy a ani s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

B.   Stanovisko   vlády   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

Vláda   Slovenskej   republiky,   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „vedľajší   účastník“),   zaujala   stanovisko   k návrhu   podaním z 2. novembra 2004.

Vedľajší   účastník   navrhol,   aby   ústavný   súd   návrhu   nevyhovel   z   nasledovných dôvodov, ktoré sa vzťahujú na jednotlivé okruhy namietaného nesúladu.

1. Pri § 14 ods. 2 písm. c) bode 9 zákona navrhovateľ v odôvodnení návrhu namieta nesúlad v časti týkajúcej sa pojmu „riziková skupina“, v petite návrhu sa však domáha vyslovenia nesúladu celého označeného ustanovenia.

Hoci možno súhlasiť s prílišnou, ústavne nekonformnou vágnosťou pojmu „riziková skupina“,   pre   vyslovenie   nesúladu   napadnutého   ustanovenia   tak,   ako   to   navrhuje navrhovateľ a ako to bolo prijaté ústavným súdom na ďalšie konanie, neexistuje ústavno-právne   relevantný   dôvod   a navrhovateľ   ho   ani   neuvádza.   Vedľajší   účastník   ani   nie   je presvedčený,   že   v meritórnom   konaní   má   ústavný   súd   k dispozícii   nástroje   na zodpovedajúcu modifikáciu petitu.

Opodstatnenosť   tvrdení   navrhovateľa   -   o absencii   jednoznačnej   definície   pojmu „personálna nestabilita vo vedúcich funkciách a orgánoch podnikateľa“ [§ 49 ods. 2 písm. e) zákona], ktorá znamená porušenie princípu právnej istoty - závisí od toho, či tento princíp zakazuje zákonodarcovi vymedziť fluktuáciu vedúcich predstaviteľov podnikateľa ako istú formu bezpečnostného rizika a či spôsob, akým zákonodarca túto formu bezpečnostného rizika vymedzil, porušuje princíp právnej istoty.

Tento   princíp   nebráni tomu,   aby časté   personálne zmeny   vo   vedúcich   funkciách a orgánoch podnikateľa zákonodarca vymedzil ako bezpečnostné riziko pre účely priznania previerky priemyselnej bezpečnosti.

Pokiaľ ide o vágnosť predmetného pojmu, nedosahuje takú mieru nejednoznačnosti, aby   rozhodovanie   úradu   urobila   nepredvídateľným.   Príslušné   kritérium   bezpečnostného rizika   síce   úradu   umožňuje   istú   mieru   voľnej   úvahy,   prieskumná   právomoc   komisie a najvyššieho súdu však výrazne obmedzuje možnosť jeho svojvoľného uplatnenia.

Vedľajší účastník pripomenul v tejto súvislosti štandardné pravidlo vzťahu medzi súdnou   kontrolou   ústavnosti   a zvrchovanosťou   zákonodarcu:   pokiaľ   napadnutý   zákon umožňuje   výklad   a aplikáciu   konformné   s ústavou,   neexistuje   legitímny   dôvod   na vyslovenie jeho nesúladu s ústavou.

Napadnuté   ustanovenie   nevytvára   priestor   pre   svojvoľné   a nepredvídateľné uplatnenie príslušného bezpečnostného kritéria a poskytuje tak orgánu, ktorý rozhoduje, ako aj adresátom rozhodnutia dostatočnú orientáciu v podmienkach získania previerky na to, aby   opodstatnili   zdržanlivosť   ústavného   súdu   pri   zásahu   do   regulačných   prerogatívov zákonodarcu.

To isté sa týka aj pojmu „vedúci podnikateľ“ v § 49 ods. 2 písm. f) zákona.

2. Medzi rozhodnutím zákonodarcu vyňať rozhodovanie o špecifických otázkach zo všeobecnej   pôsobnosti   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok) (§ 81 ods. 1 zákona) na jednej strane   a princípom   legality   na   strane   druhej   nie   je   z hľadiska   ústavy   dostatočná   vecná súvislosť.

3. Vedľajší účastník nie je presvedčený o nevyhnutnosti záveru navrhovateľa, že § 30 ods. 4 a § 30 ods. 5 zákona sú vnútorne protirečivé.

Úplne   prípustný   je   totiž   aj   taký   výklad   predmetných   ustanovení,   ktorý   pasívne „volebné“ právo za člena komisie obmedzuje na osoby, ktoré v čase voľby sú poslancami národnej rady, pričom však členmi komisie môžu zostať aj po zániku ich poslaneckého mandátu, a to až do doby, kým novozvolená národná rada neuplatní svoju právomoc zvoliť novú   komisiu.   Takáto   schéma   a jej   výklad   v ničom   neodporujú   princípu   právnej   istoty a princípu legality v konaní štátnych orgánov.

Aj   keby medzi oboma   ustanoveniami bol rozpor,   sám   osebe nie je dôvodom   na vyslovenie ich nesúladu s ústavou. Úlohou ústavného súdu qua negatívneho zákonodarcu nie je napravovať nedostatky vo vzájomnej koherencii jednotlivých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov rovnakej právnej sily, ale skúmať, či sa ich obsah a účinky nepriečia ústavným normám.

Navrhovateľ namieta nesúlad oboch ustanovení práve a výlučne z dôvodu ich údajnej vzájomnej   protirečivosti,   z   čoho   možno   a contrario   vyvodiť,   že   jedno   z predmetných ustanovení   by   v prípade   zrušenia   toho   druhého   bolo   v súlade   s ústavou.   Navrhovateľ neuvádza ktoré konkrétne: či obmedzenie členstva v komisii na poslancov národnej rady alebo možnosť výkonu ich funkcie až do zvolenia novej komisie po skončení volebného obdobia.   Vyhovieť   návrhu   a vysloviť   nesúlad   oboch   ustanovení   by   v takejto   situácii znamenalo ísť nad rámec toho, čo je za účelom ochrany ústavnosti nevyhnutné. Zároveň nie je zrejmé, ktoré z týchto ustanovení ako také by malo byť v rozpore s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 ústavy a o aké dôvody by sa vyslovenie jeho nesúladu mohlo opierať.

Uplynutím funkčného obdobia ako dôvodu pre skončenie výkonu funkcie podľa § 30 ods. 7 písm. a) zákona nemá zákonodarca na mysli uplynutie funkčného obdobia člena komisie ako poslanca, ale ako člena komisie. Pojem funkčné obdobie sa tu vzťahuje na obdobie vo funkcii člena komisie, a nie na volebné obdobie poslanca. Uplynutím funkčného obdobia komisie jednoducho končí výkon funkcie člena komisie.

Nie   je   zrejmé,   prečo   sa   navrhovateľ   aj   v petite   návrhu   neobmedzil   na   tvrdenie o nesúlade § 30 ods. 7 písm. a) zákona, keď sa naň obmedzil v odôvodnení. Vyslovenie nesúladu celého § 30 ods. 7 zákona nemá žiadne opodstatnenie a návrhu nemožno vyhovieť.

Vo vzťahu k § 30 ods. 6 navrhovateľ neuvádza žiadne argumenty pre vyslovenie jeho nesúladu a tieto nenachádza ani vedľajší účastník.

Pokiaľ navrhovateľ zároveň z vylúčenia konania komisie spod pôsobnosti Správneho poriadku vyvodzuje nesúlad § 30 ods. 4 až 7 v spojení s § 81 ods. 1 zákona s čl. 46 ods. 1 ústavy,   vedľajší   účastník   uvádza,   že   -   odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   zákon   tu   práve ustanovuje   postup,   akým   je   v niektorých   špecifických   prípadoch   možné   domáhať   sa ochrany svojich práv na príslušnom orgáne Slovenskej republiky - vyňatie komisie spod pôsobnosti   Správneho   poriadku   pri   preskúmavaní   rozhodnutí   úradu   neredukuje   ústavný rámec prístupu k súdnej a inej právnej ochrane. Dostupnosť tejto ochrany a jej kvalita totiž nijako   nezávisia   od   toho,   či   komisia   rozhodnutia   úradu   preskúmava   podľa   pravidiel správneho poriadku alebo podľa pravidiel zohľadňujúcich špecifiká jej pôsobnosti.

Vo   všeobecnosti   by   bolo   možné   prisvedčiť   argumentom   navrhovateľa,   ktoré   sa týkajú prístupu k súdnej a inej právnej ochrane, iba v prípade, že by zákonodarca oslabil garancie   ochrany   práv   dotknutých   osôb   znemožnením   ich   prístupu   k súdu.   Založením prieskumnej   právomoci   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k rozhodnutiam   komisie   (a   tým sprostredkovane   aj   k rozhodnutiam   úradu)   však   učinil   zadosť   ústavným   podmienkam týkajúcim sa práva na súdnu a inú právnu ochranu.

4.1. Paragraf 12 ods. 2 zákona prelamuje fikciu zahladenia odsúdenia ustanovenú TP, a tým upiera status bezúhonnosti osobám, ktoré boli právoplatne odsúdené pre trestné činy označené v tomto ustanovení.

Fikcia zahladenia odsúdenia je fikciou ustanovenou zákonom, nie ústavou, a preto jej úprava spadá do pôsobnosti zákonodarcu. Pokiaľ tento nepresiahne mantinely vymedzené ústavou,   pre   skúmanie   vzťahu   dvoch   zákonných   úprav   akéhokoľvek   inštitútu   platí všeobecné   výkladové   pravidlo   lex   posterior   specialis   derogat   legi   priori   generali. Vymedzenie ústavných mantinelov sa odvíja od účelu úpravy, pričom v prípade zákona je to ochrana pred neoprávneným nakladaním s utajovanými skutočnosťami.

Modifikáciou účinkov fikcie zahladenia odsúdenia by zákonodarca porušil ústavné imperatívy   vtedy,   keby   táto   modifikácia   presahovala   účel   úpravy,   t.   j.   ochranu   pred neoprávneným nakladaním s utajovanými skutočnosťami.

Skutočnosť, že zákonodarca upiera status bezúhonnosti osobám vymedzeným v § 12 ods.   2,   a   to   výlučne   pre   účely   zákona,   ktorého   podstatou   je   ochrana   utajovaných skutočností, nevykazuje žiadne známky svojvôle a prekročenia ústavne prípustnej úvahy zákonodarcu. V plnom rozsahu tu platí aj tvrdenie navrhovateľa, že „plynutie času je pre posúdenie   spoľahlivosti   osôb...   právne   bezvýznamné“.   V   dôsledku   uplynutia   času   od okamihu, keď daný subjekt konal v priamom a radikálnom rozpore s účelom zákona, mohlo, ale   nemuselo   dôjsť   k zmene   v jeho   postoji   k ochrane   utajovaných   skutočností.   Pre posúdenie   súladu   napadnutého   ustanovenia   s ústavou   je   ale   podstatné,   či   ústava   od zákonodarcu   vyžaduje,   aby   uplynutiu   času   nevyhnutne   priznal   účinok   spočívajúci v spôsobilosti daného subjektu na prístup k utajovaným skutočnostiam. Článok 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy zákonodarcovi neprikazuje priznať uplynutiu času takéto účinky,   t.   j.   nezakazuje   mu   neskoršiu   špeciálnu   úpravu   fikcie   zahladenia   odsúdenia v prípade, keď povaha trestného činu stojí v bezprostrednej kontrapozícii k účelu zákonnej úpravy.

Absencia svojvôle spočívajúca v existencii rozumne odôvodniteľného vzťahu medzi účelom zákona a vymedzením správania zaručujúceho ochranu utajovaných skutočností sa týka aj § 13 písm. b) zákona.

Vyššie   uvedené   neznamená,   že   napadnuté   ustanovenia   nie   sú   v rozpore   s inými článkami ústavy alebo medzinárodných zmlúv, tie však nie sú predmetom tohto konania.

4.2.   Rozhodnutie   zákonodarcu   realizovať   účel   zákonnej   úpravy   vymedzením bezpečnostného rizika spôsobom uvedeným v § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bode 12 zákona nie   je   v nesúlade   s ústavou.   Vedľajší   účastník   vychádza   z opačného   chápania   prístupu k utajovaným skutočnostiam v porovnaní s navrhovateľom.

Prístup k utajovaným skutočnostiam nie je nárokom, ktorý patrí všetkým okrem tých, ktorí sú z neho z toho či onoho dôvodu vylúčení, ale je naopak výnimkou udelenou len niektorým.   Zákon   vymedzuje   okruh   osôb,   na   ktoré   sa   táto   výnimka   môže   vzťahovať. Skutočnosť, že napríklad v § 35 ho vymedzuje pozitívnou enumeráciou a v § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) negatívnou enumeráciou, neznamená popretie podstaty, ktorou je priznanie privilégia   vybraným   osobám.   Priznanie   takýchto   privilégií   sa   samozrejme   musí   opierať o rozumný dôvod verejného záujmu a nesmie vykazovať známky svojvôle.

Napadnuté   ustanovenia   zákona   sa   jednoznačne   a zrozumiteľne   vzťahujú   na   účel ochrany utajovaných skutočností a nevykazujú žiadne známky svojvôle. Vysloviť nesúlad týchto ustanovení s navrhovateľom označenými článkami ústavy by znamenalo nahradiť rozhodnutie zákonodarcu o tom, komu prizná mimoriadne špecifické privilégium, bez toho, aby   bola   splnená   podmienka   arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia,   t.   j.   ústavne   prípustná podmienka   prelomenia   úvahy   zákonodarcu   o spôsobe   ochrany   bezpečnostných   záujmov štátu.

5. Paragraf 34 zákona vyníma istý okruh osôb z povinnosti podrobiť sa previerke a § 35 ustanovuje osobitný režim prístupu k utajovaným skutočnostiam pre iný okruh osôb.

Tvrdenie navrhovateľa o protiústavnosti označených ustanovení zákona obstojí iba v prípade   prelomenia   kľúčových   vrstiev   domácej i európskej   konštitucionalistiky, okrem iného chápania rovnosti ako relatívnej kategórie. Zákonodarca môže jednej skupine osôb priznať viac práv alebo uložiť viac povinností   ako inej skupine iba v prípade,   že je to odôvodnené verejnými hodnotami a že v rámci distribúcie práv a povinností zákonodarca nepostupoval so zjavnou svojvôľou.

U osôb   určených   podľa   §   34   predpoklad   častého   prístupu   k utajovaným skutočnostiam   vyplýva   priamo   z povahy   ich   funkcie,   pričom   vyhodnocovanie   takýchto skutočností tvorí významnú časť výkonu zverenej pôsobnosti.

Viazať   výkon   funkcie   na   získanie   bezpečnostnej   previerky   v prípade   priamo volených   orgánov   (prezident,   poslanci)   by   bolo   v priamom   rozpore   s demokratickým rodokmeňom   ich   mandátu,   a tým   aj   s demokratickou   formou   vlády   zakotvenou   v čl.   1 ústavy. Podobné dôvody pre vyňatie z pôsobnosti § 10 zákona sa týkajú aj členov vlády. Skutočnosť,   že   príslušné   osoby   sa   z povahy   vlastnej   funkcie   stretávajú   s utajovanými skutočnosťami vrátane tých, ktoré daným osobám udeľujú mandát na výkon verejnej moci, je všeobecne známa. Viazať výkon   ich   funkcie na získanie bezpečnostnej previerky   by znamenalo nahradiť slobodné rozhodnutie voličov   o spôsobilosti   týchto   osôb   na prístup k utajovaným skutočnostiam rozhodnutím   exekutívneho orgánu, t.   j. radikálny zásah do demokratickej podstaty štátneho režimu Slovenskej republiky.

Svojvôľu   zákonodarcu,   t.   j.   nijako   neodôvodnené   a neodôvodniteľné   priznanie prístupu k utajovaným skutočnostiam, nemožno nájsť ani v prípade sudcov ústavného súdu, predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky   a sudcov okrem sudcov špeciálneho súdu. Ako svojvôľu by bolo možné posúdiť iba to, že by medzi účelom prístupu k utajovaným skutočnostiam a povahou ich funkcie absentovala relevantná súvislosť.   Táto   súvislosť   je   zrejmá   a tvorí   ťažiskový   dôvod,   pre   ktorý   výkon   funkcie príslušnými orgánmi nemôže byť viazaný rozhodnutím exekutívneho orgánu sui generis.

Absencia svojvôle pri distribúcii prístupu k utajovaným skutočnostiam sa vzťahuje aj na § 35 ods. 1 až 4 zákona a vyplýva okrem iného z precízneho vymedzenia (i) rozsahu, v akom   sa   navrhované   osoby   môžu   oboznamovať   s utajovanými   skutočnosťami,   (ii) podmienok a spôsobu ich prístupu k takýmto skutočnostiam a (iii) nástrojov ochrany pred zneužitím prístupu.

Kvalifikácia takého rozhodnutia zákonodarcu ako svojvoľného sa neopiera o žiaden rozumný dôvod. Práve absencia svojvôle je pritom základným kritériom posudzovania, či pri   distribúcii   práv   a povinností   jednotlivým   skupinám   zákonodarca   postupoval   v rámci ústavne prípustnej úvahy a či teda porušil alebo neporušil princíp rovného prístupu k právu na súkromie, prípadne iným ústavne garantovaným právam.

Pretože § 8 ods. 3 posledná veta zákona obsahuje iba odkaz na uplatnenie § 35 ods. 1, vzťahujú sa na tvrdenie o jeho nesúlade s ústavou vyššie uvedené argumenty.

6.1.   Navrhovateľ   neuvádza   žiaden   ústavnoprávne   relevantný   dôvod   na   to,   aby ústavný   súd   nahradil   rozhodnutie   zákonodarcu   o rozsahu   právomocí   vedúceho   úradu vlastným rozhodnutím. Neuvádza predovšetkým žiadnu vecnú súvislosť medzi právom na súkromie, princípom právneho štátu a zákazom obmedzovania základných práv spôsobom nezohľadňujúcim ich podstatu a zmysel (čl. 19, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy).Jediný   dôvod,   o ktorý   navrhovateľ opiera   svoje   tvrdenie o nesúlade napadnutých ustanovení,   spočíva   v jeho   presvedčení,   že   vedúci   je   rovnako   kvalifikovaný   vykonávať bezpečnostnú previerku II. stupňa ako úrad.

Takýto dôvod v ústavnoprávnej argumentácii v nijakom zmysle nemôže obstáť ako dôvod na zásah do regulačných prerogatívov zákonodarcu. Prípadný nesúlad napadnutých ustanovení zákona s označenými článkami ústavy by ústavný súd mohol vyvodiť výlučne v prípade, že by právomoc úradu vykonávať bezpečnostnú previerku v príslušnom stupni vecne   súvisela   s právom   na   súkromie,   princípom   právneho   štátu   a ochranou   podstaty a zmyslu základných práv a že by zároveň takéto priznanie predmetnej právomoci úradu uvedené   ústavné   imperatívy   porušovalo.   Navrhovateľ   ale neponúkol   a vedľajší   účastník nenachádza žiaden rozumný a ústavne relevantný dôvod na to, by sa mohlo k takémuto záveru dospieť.

6.2. Vo vzťahu k § 84 ods. 3 a 5 zákona navrhovateľ nepochopil účel napadnutých ustanovení.

Týmto   účelom   nie   je   vytvoriť   fikciu   zmeny   v predpokladoch   dotknutých   osôb oboznamovať   sa   s utajovanými   skutočnosťami,   ale   umožniť   týmto   osobám   prístup k predmetným   kategóriám   utajovaných   skutočností   bez   potreby   previerky   podľa neskoršieho práva, a to v konkrétne vymedzenom prechodnom období (vyplýva to už zo samotnej   systematiky   právneho   predpisu   a zaradenia   napadnutých   ustanovení   medzi prechodné   ustanovenia).   Medzi   takýmto   vymedzením   prechodného   obdobia,   v   ktorom pôsobia   práva   a povinnosti   založené   skorším   právom   a navrhovateľom   označenými článkami ústavy, absentuje akákoľvek vecná súvislosť.

7. Keďže   §   25   ods.   2   zákona   sa   obmedzuje   výlučne   na   spôsob   vykonania bezpečnostného pohovoru kompetentným orgánom a nijakým spôsobom neupravuje rozsah ani   spôsob   realizácie   prieskumnej   právomoci   súdnych   orgánov,   je   z povahy   veci nespôsobilý   zasiahnuť do   práva   preverovanej osoby   domáhať sa   svojich   práv zákonom ustanoveným spôsobom na súde alebo inom orgáne.

Navrhovateľ navyše bez zrejmého dôvodu stotožňuje tak účel, ako aj mechanizmus bezpečnostného pohovoru na jednej strane a konania pred súdom na strane druhej.

C. Vyjadrenie navrhovateľa k stanovisku vedľajšieho účastníka

Navrhovateľ sa vyjadril k stanovisku vedľajšieho účastníka podaním z 10. decembra 2004.   V   plnom   rozsahu   sa   pridržiava   podaného   návrhu,   ktorému   žiada   vyhovieť, a k jednotlivým okruhom nesúladu uviedol nasledovné.

1. Zákonodarca opomenul konkretizovať mieru fluktuácie. Keďže úrad nemá vôbec žiadnu právom ustanovenú mieru voľnej úvahy (lebo na túto časť konania sa nevzťahuje žiadny relevantný procesný   predpis, ktorý by mu prípadnú „voľnú úvahu“ umožňoval), akékoľvek   hodnotenie   tohto   kritéria   by   bolo   svojvoľnosťou,   v dôsledku   ktorej   by   bolo rozhodnutie úradu nepredvídateľným.

Vágnosť   pojmu   „nestabilita“,   ako   aj   vágnosť   pojmu   „vedúci   podnikateľ“   (ktorý navyše   nie   je   platnou   právnou   úpravou   nijako   definovaný)   vytvára   široký   priestor   na svojvoľné a nepredvídateľné uplatňovanie týchto kritérií.

2. Navrhovateľ neabsolutizuje význam Správneho poriadku, chce však poukázať, že akékoľvek konanie štátneho orgánu o právach a povinnostiach subjektov práva sa musí diať v rámci   určitej   procesnej   normy,   ktorá   jediná   je   spôsobilá   naplniť   ústavný   imperatív stanovený v čl. 2 ods. 2 ústavy dikciou „... a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“.

Vyňatie rozhodujúcich   častí   rozhodovacej   činnosti   úradu   spod   režimu   Správneho poriadku (a jeho nenahradenie v plnom rozsahu inou normou, hoc aj vo forme lex specialis) de iure paralyzuje činnosť úradu (bráni mu vnímať akúkoľvek skutočnosť ako dôkaz a tiež hodnotiť dôkazy akýmkoľvek spôsobom).

Za   tohto   právneho   stavu   sú   procesné   prvky,   ktoré   zákon   obsahuje,   napr.   §   26, absolútne bezcenné, pretože ak by úrad dodržiaval dikciu čl. 2 ods. 2 ústavy, nikdy by nemohol nič zistiť, a preto by ani nenastala situácia predvídaná či už § 26 ods. 1, alebo jeho ods. 2.

3. Z hľadiska zachovania právnej istoty je nemysliteľná taká zákonná konštrukcia, ktorá zachová existenciu odvolacieho orgánu i za cenu porušenia zákonného ustanovenia, ktorým je tento orgán vytvorený. Nesúlad s ústavou je potom daný aj pri § 30 ods. 6 zákona.

Vyňatím komisie spod pôsobnosti Správneho poriadku (a za situácie, keď konanie pred ňou neupravuje žiadna procesná norma) sa konanie komisie stáva de iure nemožným, pretože aj ona má postavenie štátneho orgánu, ktorý môže konať len v režime čl. 2 ods. 2 ústavy.   Žiadna   procesná   norma   neukladá   úradu   povinnosť   riadiť   sa   právnym   názorom komisie. To závažne oslabuje možnosť účastníka konania domáhať sa ochrany svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky a zakladá zrejmý nesúlad s čl. 46 ods. 1 ústavy. Zákon pritom neustanovuje žiadne pravidlá postupu komisie, ktoré by zohľadňovali špecifiká jej pôsobnosti.

Garancie ochrany práv dotknutých osôb možno oslabiť aj inak, než znemožnením prístupu k súdu. V danom prípade sa to deje vytvorením odvolacieho orgánu, ktorý síce má právo   zrušovať   rozhodnutia,   ale   nemá   žiaden   vplyv   na   to,   aby   v ďalšom   konaní   boli odstránené pochybenia, ktoré ku zrušeniu viedli.

4. Navrhovateľ uviedol, že ak by ústavný súd zistil nesúlad napadnutých ustanovení zákona aj s inými článkami ústavy alebo medzinárodných zmlúv, nič mu nebráni tento nesúlad konštatovať.

4.1.   Ani   právo   zákonodarcu   upravovať   spoločenské   vzťahy   nie   je   bezbrehé. Modifikácia účinkov zahladenia odsúdenia takým spôsobom, ako sa to deje v napadnutom ustanovení, presahuje mantinely vymedzené ústavou, pretože porušuje princíp právnej istoty a nedáva dotknutým osobám, ktorých odsúdenie bolo zahladené pred účinnosťou zákona, žiadnu možnosť správať sa spôsobom, ktorý by zamedzil negatívnym dopadom § 12 ods. 2 zákona na ich osobu, a to jednoducho preto, že svoju objektívnu minulosť nikto zmeniť nemôže.

Ak   sa   však   zákonodarca   domnieva,   že   niektoré   z osôb   v súčasnosti   požívajúcich benefícium   zahladenia   odsúdenia   naďalej   zachovávajú   negatívny   postoj   k ochrane utajovaných skutočností, mal vytvoriť takú právnu úpravu, ktorá by umožňovala existenciu takéhoto postoja objektívne preukázať v každom jednotlivom prípade.

To isté sa týka aj § 13 písm. b) zákona.

4.2.   Je   možné   súhlasiť   s vedľajším   účastníkom,   čo   sa   týka   definície   prístupu k utajovaným skutočnostiam ako výnimky udelenej len niektorým osobám.

Vzhľadom na znenie čl. 12 ods. 2 ústavy však nemožno akceptovať diskriminačné kritériá, ktoré zákonodarca v § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona používa.

5. Nemožno súhlasiť s názorom, že by neexistencia výhod (pozitívnej diskriminácie) nateraz zakotvených v § 34 zákona bola radikálnym zásahom do demokratickej podstaty štátneho režimu Slovenskej republiky.

Právo byť volený podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré nie je nadradené ľudským právam vo   všeobecnosti   (a   ani   právu   na   súkromie   zvlášť),   nemožno   zamieňať   so   špecifikami mandátu v zákonodarnom zbore. Nie všetci poslanci zákonodarcu vykonávajú do detailu rovnakú prácu. Odlišnosti sú dané ich zaradením do jednotlivých výborov. Toto zaradenie podmieňuje následne aj rozsah, v akom sa poslanci pri výkone významnej časti im zverenej pôsobnosti môžu oboznamovať s utajovanými skutočnosťami.

Zákon má vytvoriť rámec ochraňujúci utajované skutočnosti. Ak má byť naplnený zmysel   zákona,   musia   byť   utajované   skutočnosti   chránené   rovnakou   mierou   v každej kategórii osôb a na všetkých prístupových bodoch.

Z toho vyplýva nutnosť ochrany utajovaných skutočností aj na pôde zákonodarcu rovnakými prostriedkami, ako sa to deje v inom prostredí. I keď nemožno realizáciu práva podľa čl. 30 ústavy podmieňovať rozhodnutím úradu, táto podmienka sa javí ako možná a žiaduca v prípadoch, ak už zvolení poslanci kandidujú do určitých výborov zákonodarcu, v   ktorých   vzhľadom   na   zameranie   ich   činnosti   je   vysoký   predpoklad   kontaktu s utajovanými   skutočnosťami.   Rovnakou   mierou   je   táto   podmienka   odôvodniteľná   pri poslancoch, ktorí majú byť vymenovaní za členov vlády.

Iba   obdobným   spôsobom   je   možné   zachovať   zmysel   zákona,   a tým   aj   rozumný dôvod oprávňujúci na zásah do práva na súkromie u ostatných neprivilegovaných osôb. V opačnom   prípade   -   pri   nezmenenom   zachovaní   privilegovaných   skupín   v pôvodnom rozsahu   -   by   zákon   prestal   plniť   svoj   účel,   rámec   ústavnosti   zásahu   do   práv   (najmä) navrhovaných   osôb   by   zanikol   a ostala   by   len   svojvôľa   zákonodarcu   zasahovať   do základných práv neprivilegovaných osôb krytá predstieranou snahou o ochranu utajovaných skutočností.

Navrhovateľ   akceptuje   názor,   že   v prípade   sudcov   je   daný   dôvod   na   priznanie prístupu   k utajovaným   skutočnostiam   bez   predchádzajúcej   bezpečnostnej   previerky. V takom   prípade   však   chýba   akýkoľvek   rozumný dôvod   pre   snahu zákonodarcu   takéto previerky vykonať pri iných profesných skupinách osôb uvedených v § 84 ods. 3 a 5 zákona po   uplynutí   tam   naznačených   lehôt,   pretože   aj   tu   je   daná   esenciálna   súvislosť   medzi prístupom   k utajovaným   skutočnostiam   a povahou   ich   funkcie   či   výkonom   zverenej pôsobnosti.

Paragraf   35   ods.   1   až   4   zákona   treba   považovať   za   nesúladný   s navrhovateľom označenými   ustanoveniami   ústavy   preto,   lebo   zatiaľ   čo   určitému   okruhu   osôb   ním definovanému umožňuje prístup k utajovaným skutočnostiam bez vykonania bezpečnostnej previerky, resp. na základe iba podpísania vyhlásenia o mlčanlivosti a zákonnom poučení, iné osoby – pre ktoré povinnosť mlčanlivosti už v minulosti tvorila esenciálnu podmienku výkonu ich povolania – núti podrobovať sa bezpečnostným previerkam.

To isté sa týka aj § 8 ods. 3 poslednej vety zákona.

6.1. Vedľajší účastník podľa navrhovateľa obchádza význam zásady primeranosti vyjadrenej v čl. 13 ods. 4 ústavy.

Základným princípom právneho štátu je prevaha (nadradenosť) práva nad všetkými cieľmi subjektov práva. Z tejto zásady vyplýva pre zákonodarcu povinnosť podriadiť svoje legislatívno-regulačné   zásahy   potrebe   maximálne   možného   zachovania   základných   práv a slobôd zakotvených v ústave, t. j. minimalizovať svoje zásahy do ich sféry a v prípadoch, keď možno voliť medzi zásahmi rôznej intenzity, vyberať vždy zásah najmenej intenzívny. Intenzitu zásahov možno posudzovať tak z hľadiska kvalitatívneho, ako aj kvantitatívneho a spravidla musia prísť k slovu obe hľadiská naraz.

Za situácie, keď ochrana utajovaných skutočností vyžaduje výrazný zásah do práva na súkromie navrhovaných osôb podriaďujúcich sa preverovaniu, je nutné za kvantitatívne dôraznejší   považovať   aj   počet   orgánov   štátu   majúcich   oprávnenie   preverovanie uskutočňovať. Zverenie previerok II. stupňa úradu treba preto považovať za neprimeraný zásah   (ich   náročnosť   sa   len   nepatrne   odlišuje   od   bezpečnostných   previerok   I.   stupňa), porušenie   práva   na   súkromie,   princípu   právneho   štátu   a ochrany   podstaty   a zmyslu základných práv.

6.2. Je nepochybné, že utajované skutočnosti vyžadujú účinnú a nepretržitú ochranu.

Ak ale osoby uvedené v § 84 ods. 3 a 5 zákona v čase, keď nadobudol účinnosť, získali možnosť oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami príslušných kategórií bez nutnosti podrobiť sa predchádzajúcej bezpečnostnej previerke, je zrejmé, že z titulu svojho povolania   poskytujú   všetky   záruky.   Bez   závažných   zmien   v povahe   a odbornosti jednotlivých osôb alebo v obsahu pojmu utajovaných skutočností jednotlivých stupňov je teda   podrobenie   týchto   osôb   bezpečnostným   previerkam   po   uplynutí   lehôt   uvedených v napadnutom ustanovení markantným zásahom do ich práva na súkromie za súčasného porušenia   zásady   primeranosti,   čím   nepochybne   dochádza   aj   k porušeniu   princípov právneho štátu.

Pre   pochopenie   toho-ktorého zákonného ustanovenia,   a to   najmä z hľadiska   jeho súladu s ústavou, je rozhodujúci jeho obsah. Jeho systematické zaradenie v štruktúre zákona má z tohto hľadiska len nepatrný, nanajvýš podporný význam.

7. Keďže § 25 ods. 2 zákona bráni navrhovanej osobe poznať zdroje negatívnych informácií o sebe samej, bráni jej aj v postulovaní argumentácie na ochranu svojich práv.

Pretože   účastník súdneho   konania je povinný predložiť súdu   dôkazy   na podporu svojich tvrdení a súd rozhoduje o návrhu len na základe produkovaných dôkazov, je zrejmé, že   priorita   zdroja   informácií   nielenže   bráni   navrhovanej   osobe   postulovať   presvedčivú argumentáciu na svoju obranu (obsahujúcu o. i. aj hodnotenie dôvodov, pre ktoré ten-ktorý „zdroj informácií“ uviedol skutočnosti, proti ktorým sa navrhovaná osoba chce brániť), ale pre   neexistenciu   potrebných   poznatkov   a z toho   rezultujúcich   dôkazných   návrhov   bráni súdu preskúmať vec aj z týchto aspektov, a teda v danej veci objektívne rozhodnúť.

Napadnuté ustanovenie vytvára priestor na svojvôľu úradu spočívajúcu v možnosti skresľovať alebo úplne fabulovať informácie údajne pochádzajúce z chráneného „zdroja“.

D. Iné podklady na rozhodovanie

Národná   rada   a najvyšší   súd   sa   vo   svojich   stanoviskách   (z   10.   novembra,   resp. 28. októbra   2004)   k návrhu   generálneho   prokurátora   podrobnejšie   nevyjadrili.   Predseda národnej rady vyjadril presvedčenie, že zákon je v súlade s ústavou a právnym poriadkom Slovenskej republiky, a predseda najvyššieho súdu s návrhom súhlasil. Národná rada zaslala ústavnému súdu vládny návrh zákona aj s dôvodovou správou a záznam o diskusii na jej schôdzach k návrhu zákona.

Vládny   návrh   zákona   z 29.   októbra   2003   (spolupodpísaný   riaditeľom   úradu)   vo všeobecnej časti dôvodovej správy o. i. uvádza:

- V aplikačnej praxi, ako aj v procese tvorby vykonávacích predpisov spracúvaných podľa   splnomocňovacích   ustanovení   zákona   č.   241/2001   Z.   z.   o ochrane   utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 241/2001 Z.   z.“) boli identifikované viaceré nepresnosti,   ktoré umožňujú rôznosť   výkladu   tohto   zákona   alebo   značne   sťažujú   plnenie   úloh   na   úseku   ochrany utajovaných skutočností a najmä neúmerne sťažujú manipuláciu so skutočnosťami nižších stupňov   utajenia.   Tieto   skutočnosti   negatívne   pôsobia   na   vytváranie   takého   prostredia zabezpečenia   ochrany   utajovaných   skutočností   v SR,   ktoré   je   nevyhnutné   pre   splnenie podmienok vstupu Slovenskej republiky medzi štáty združené v NATO. Vyžadujú si to aj aktivity Slovenskej republiky v zahraničnopolitickej oblasti, ktoré postupne vyúsťujú do konkrétnej spolupráce so zahraničím na úseku ochrany utajovaných skutočností.

- Nový návrh zákona obsahuje všetky navrhované zmeny zákona č. 241/2001 Z. z. a je vypracovaný tak, aby boli vytvorené zákonné predpoklady pre čo najúčinnejšiu ochranu utajovaných skutočností nachádzajúcich sa v rámci Slovenskej republiky a tiež utajovaných skutočností postupovaných Slovenskej republike inými medzinárodnými organizáciami.

Národná   rada   rokovala   o návrhu   zákona   na   21.   schôdzi   4.   februára   2004   a na 22. schôdzi   11.   marca   2004,   keď   bol   schválený   s pozmeňujúcimi   návrhmi   (prítomných 136 poslancov, za návrh hlasovalo 132, proti 1, zdržali sa 2 a nehlasoval 1).

Zo   záznamu   z diskusie   o.   i.   vyplýva,   že   pomerne   vysoký   počet   pozmeňujúcich návrhov k návrhu zákona (63) bol ovplyvnený dodatočnými požiadavkami zástupcov Rady Európskej   únie a Komisie   Európskej   únie (minister   vnútra   V.   P.),   náročnosťou   riešenej problematiky (poslanec R.   V.),   pričom   viacerí   poslanci vyjadrili právne výhrady   najmä k problematike bezpečnostného rizika (napr. R. K., L. P., I. H.) a zapojeniu národnej rady do procesu vykonávania bezpečnostných previerok (L. P.).

II.

Relevantné ustanovenia zákona, ústavy a dohovoru

A. Zákon

Ide o ustanovenia priamo napadnuté navrhovateľom a viaceré z tých, ktoré sú najmä z hľadiska kontextu významné pre východiská ústavného súdu na rozhodovanie a právne posúdenie namietaných okruhov nesúladu.

«§ 1 Predmet úpravy (1)   Tento   zákon   upravuje   podmienky   na   ochranu utajovaných skutočností,   práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri tejto ochrane, pôsobnosť Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „úrad“) a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.

... § 2 Základné pojmy Na účely tohto zákona je:

a)   utajovanou   skutočnosťou   informácia   alebo   vec   určená   pôvodcom   utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej   len   „neoprávnená   manipulácia“)   a   ktorá   môže   vznikať   len   v   oblastiach,   ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením,

...

d)   ujmou   také   ohrozenie   alebo   poškodenie   záujmov   Slovenskej   republiky   alebo záujmu, ku ktorého ochrane sa Slovenská republika zaviazala, ktorého následky nemožno odstrániť   alebo   možno   ich   zmierniť   iba   následným   opatrením;   podľa   významu   záujmu a závažnosti   spôsobenej   ujmy   sa   ujma   člení   na   mimoriadne   vážnu   ujmu,   vážnu   ujmu, jednoduchú ujmu a nevýhodnosť pre záujmy Slovenskej republiky,

e) pôvodcom utajovanej skutočnosti právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je oprávnená   rozhodnúť,   že informácia   podľa   písmena   b)   alebo   vec   podľa   písmena   c)   je utajovanou skutočnosťou, určiť stupeň utajenia a rozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa jej utajenia,

f) oprávnenou osobou právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je určená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorej oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona,

g)   nepovolanou   osobou   fyzická   osoba,   ktorá   nie   je   oprávnená   oboznamovať   sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý jej je určený,

... § 3 Stupne utajenia

... (3) Stupňom utajenia Prísne tajné sa označuje utajovaná skutočnosť vtedy, ak by následkom   neoprávnenej   manipulácie   s ňou   mohlo   byť   vážne   ohrozené   zachovanie ústavnosti,   zvrchovanosti   a   územnej   celistvosti   štátu   alebo   by   mohli   vzniknúť nenahraditeľné   a   vážne   škody   v   oblasti   obrany,   bezpečnosti,   ekonomických   záujmov, zahraničnej   politiky   alebo   medzinárodných   vzťahov,   a   tým   mohla   vzniknúť   mimoriadne vážna ujma na záujmoch Slovenskej republiky.

(4)   Stupňom   utajenia   Tajné   sa   označuje   utajovaná   skutočnosť   vtedy,   ak   by následkom   neoprávnenej   manipulácie   s   ňou   mohlo   byť   ohrozené   zahraničnopolitické postavenie,   obrana,   bezpečnosť a záujmy štátu v medzinárodnej a ekonomickej oblasti, a tým by mohla vzniknúť vážna ujma na záujmoch Slovenskej republiky.

(5)   Stupňom   utajenia   Dôverné   sa   označuje   utajovaná   skutočnosť   vtedy,   ak   by následkom neoprávnenej manipulácie s ňou mohlo dôjsť k poškodeniu štátnych záujmov, verejných   záujmov   alebo   právom   chránených   záujmov   štátneho   orgánu,   a   tým k jednoduchej ujme na záujmoch Slovenskej republiky.

(6)   Stupňom   utajenia   Vyhradené   sa   označuje   utajovaná   skutočnosť   vtedy,   ak   by neoprávnená manipulácia s ňou mohla zapríčiniť poškodenie právom chránených záujmov právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktoré by mohlo byť nevýhodné pre záujmy Slovenskej republiky.

...

§ 5 Koncepcia ochrany utajovaných skutočností

1) Koncepcia ochrany utajovaných skutočností Slovenskej republiky je súbor cieľov, obmedzení,   požiadaviek,   pravidiel   a   postupov,   ktoré   určujú   spôsob   a   rozvoj   ochrany utajovaných skutočností. Koncepciu ochrany utajovaných skutočností Slovenskej republiky schvaľuje vláda Slovenskej republiky na návrh riaditeľa úradu.

...

§ 6 Ochrana utajovaných skutočností (1) Utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch.

(2)   Ochranou   utajovaných   skutočností   je   vytváranie   podmienok   na   personálnu bezpečnosť, administratívnu bezpečnosť, šifrovú ochranu informácií, fyzickú bezpečnosť, objektovú bezpečnosť, bezpečnosť technických prostriedkov a na priemyselnú bezpečnosť.... (4)   Personálna   bezpečnosť   je   systém   opatrení   súvisiacich   s   výberom,   určením a kontrolou   osôb,   ktoré   sa   môžu   v určenom   rozsahu   oboznamovať   s   utajovanými skutočnosťami.

... (8) Priemyselná bezpečnosť je súhrn opatrení právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá   je   podnikateľom   podľa   osobitného   zákona   (ďalej   len   „podnikateľ“),   na   ochranu utajovaných skutočností, ktoré jej boli odovzdané alebo ktoré u nej vznikli.

...

§ 8 Povinnosti vedúceho

(1)   Ochranu   utajovaných   skutočností   je   povinný   zabezpečiť   v   štátnom   orgáne štatutárny orgán, v obci starosta, vo vyššom územnom celku predseda a v inej právnickej osobe štatutárny orgán (ďalej len „vedúci“); ak je štatutárnym orgánom kolektívny orgán, je vedúcim na účely tohto zákona ním písomne poverený člen kolektívneho orgánu. (2) Vedúci najmä...

f) žiada úrad o vykonanie bezpečnostnej previerky II. až IV. stupňa pre navrhovanú osobu, ktorá má byť určená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa Dôverné, Tajné alebo Prísne tajné,

... (3)   Ak   sa   má   osoba   stať   vedúcim   a   má   byť   určená   na   oboznamovanie   sa s utajovanými skutočnosťami, žiadosť na vykonanie bezpečnostnej previerky podľa odseku 2 písm. f) predloží ten, kto takú osobu za vedúceho vymenúva, volí alebo inak ustanovuje do funkcie. Na vykonanie bezpečnostnej previerky starostu obce a predsedu vyššieho územného celku sa vzťahuje § 35 ods. 1.

...

§ 10 Predpoklady na vznik oprávnenia (1)   Oprávnenie   na   oboznamovanie   sa   s   utajovanými   skutočnosťami   pre   stupne utajenia   Prísne   tajné,   Tajné,   Dôverné   alebo   Vyhradené   môže   vzniknúť,   ak   tento   zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá

a) je občanom Slovenskej republiky, b) má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, c) dovŕšila ustanovený vek, d)   súhlasí,   aby   bola   oprávnená   oboznamovať   sa   s   utajovanými   skutočnosťami a s vykonaním bezpečnostnej previerky,

e) je bezúhonná, f) svojím správaním zaručuje, že zabezpečí ochranu utajovaných skutočností, g) je bezpečnostne spoľahlivá, h) má platné osvedčenie úradu, podľa ktorého sa môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné,

i) je na to určená, j) podpíše vyhlásenie o mlčanlivosti....

§ 12 Bezúhonnosť navrhovanej osoby (1)   Na   účely   tohto   zákona   sa   za   bezúhonnú   osobu   nepovažuje   ten,   kto   bol právoplatne odsúdený za trestný čin, ak sa na neho nehľadí, akoby nebol odsúdený. (2) Aj keď sa na navrhovanú osobu hľadí, akoby nebola odsúdená, nepovažuje sa na účel tohto zákona za bezúhonnú osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená

a) pre obzvlášť závažný trestný čin alebo b) pre úmyselný trestný čin ohrozenia utajovanej skutočnosti a trestný čin ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti.

(3)   Navrhovaná   osoba   preukazuje   svoju   bezúhonnosť   odpisom   z registra   trestov, ktorý nesmie byť starší ako tri mesiace.

§ 13 Správanie navrhovanej osoby Za   osobu,   ktorá   svojím   správaním   zaručuje,   že   zabezpečí   ochranu   utajovaných skutočností, sa nepovažuje ten,

a) kto podľa záverov lekárskeho vyšetrenia je závislý od požívania alkoholických nápojov alebo od požívania iných návykových látok,

b) komu bola v posledných piatich rokoch opakovane uložená sankcia za priestupok na úseku ochrany utajovaných skutočností podľa § 78.

§ 14 Bezpečnostná spoľahlivosť navrhovanej osoby (1) Za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu   Československej   ľudovej   armády   do   31.   decembra   1989   s výnimkou   osoby,   ktorá vykonávala   v   týchto   štruktúrach   len   obslužné   alebo   len   zabezpečovacie činnosti,   alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.

(2) Za bezpečnostné riziko sa považuje a) činnosť proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika zaviazala chrániť podľa medzinárodných zmlúv, b) úmyselné porušenie právnych predpisov, v dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie záujmov Slovenskej republiky, c) zistenie, že osoba

1.   je   alebo   bola   spoločníkom   špiónov,   teroristov,   sabotérov   alebo   iných   osôb v minulosti odôvodnene podozrievaných z takých aktivít,

2.   je   alebo   bola členom alebo podporovateľom   akejkoľvek   organizácie,   ktorá sa násilnými,   podvratnými   alebo   inými   nezákonnými   prostriedkami   usiluje   odstrániť demokratický spoločenský poriadok,

3. je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej situácie,

4. je preukázateľne závislá od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných návykových látok,

5. je alebo bola zainteresovaná na akejkoľvek forme sexuálneho konania, ktoré vedie k vydieraniu alebo k nátlaku,

6.   preukázala   svojím   konaním   alebo   vyjadrením   nečestnosť,   nedôveryhodnosť   vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností,

7.   vážne   alebo   opakovane   porušila   bezpečnostné   predpisy   tým,   že   sa   snažila neoprávnene prenikať do zabezpečených komunikačných alebo informačných systémov,

8. trpí alebo trpela akoukoľvek chorobou alebo mentálnym alebo emočným stavom, ktorý môže spôsobiť výrazné poruchy v jej úsudku a správaní,

9. je pod preukázateľným nátlakom príbuzných alebo blízkych priateľov, ktorí sú zneužiteľní   cudzou   spravodajskou   a   informačnou   službou,   teroristickou   skupinou, nelegálnou organizáciou, rizikovou skupinou alebo obdobným jednotlivcom,

10. prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených požitkov,

11.   disponuje   s   majetkom,   ktorého   hodnota   je   neprimeraná   priznaným   príjmom a ktorého legálnosť pôvodu nie je schopná alebo ochotná preukázať,

12. absolvovala štúdium, kurz alebo školenie bezpečnostného charakteru na Vysokej škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského KGB Zväzu sovietskych socialistických republík.

§ 15 Bezpečnostná previerka navrhovanej osoby (1) Bezpečnostnou previerkou sa zisťuje, či navrhovaná osoba spĺňa predpoklady uvedené v § 10 ods. 1 na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.

(2) Podľa stupňa utajenia sa vykonáva a) bezpečnostná previerka I. stupňa pre stupeň utajenia Vyhradené, b) bezpečnostná previerka II. stupňa pre stupeň utajenia Dôverné,

...

§ 16 Materiály na bezpečnostnú previerku (1) Materiály na bezpečnostnú previerku (ďalej len „podkladový materiál“), ak tento zákon neustanovuje inak, sú

a) materiály predkladané navrhovanou osobou, a to

1. vyplnený osobný dotazník osoby uvedený v prílohe č. 2,

2. životopis,

3. odpis z registra trestov,

4.   písomný   súhlas   s   oprávnením   oboznamovať   sa   s utajovanými   skutočnosťami a s vykonaním bezpečnostnej previerky,

5. vyplnený bezpečnostný dotazník osoby uvedený v prílohe č. 3 na bezpečnostnú previerku II., III. a IV. stupňa,

b)   informácie   o   bezpečnostnej   spoľahlivosti   navrhovanej   osoby   z   evidencií Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva,

c) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby vyžiadané od ďalších štátnych orgánov a iných právnických osôb, týkajúce sa navrhovanej osoby,

... (2) Podkladový materiál uvedený v odseku 1 písm. a) predkladá navrhovaná osoba vedúcemu; v aktuálnom osobnom dotazníku, životopise a bezpečnostnom dotazníku osoby je povinná uvádzať úplné a pravdivé údaje. Ak ide o vykonanie bezpečnostnej previerky II., III.   alebo   IV.   stupňa,   predkladá   navrhovaná   osoba   bezpečnostný   dotazník   vedúcemu v obálke zabezpečenej tak, aby sa nemohol oboznámiť s jej obsahom.

(3) Podkladové materiály predložené navrhovanou osobou podľa odseku 1 písm. a), potrebné na vykonanie bezpečnostnej previerky II., III. alebo IV. stupňa, predloží vedúci orgánu, ktorý je príslušný vykonať bezpečnostnú previerku, a pripojí k nim vyhodnotenie podkladových materiálov uvedených v odseku 1 písm. a) bodoch 1 až 4.

...

§ 17 Bezpečnostné previerky okrem bezpečnostných previerok podľa § 18 vykonáva

a) vedúci, ak ide o bezpečnostnú previerku I. stupňa,

b) úrad, ak ide o bezpečnostnú previerku II., III. a IV. stupňa....

§ 20 Bezpečnostná previerka I. stupňa Obsahom   bezpečnostnej   previerky   I.   stupňa   je   vyhodnotenie   podkladových materiálov uvedených v § 16 ods. 1 písm. a) bodoch 1 až 4.

§ 21 Bezpečnostná previerka II. stupňa Obsahom   bezpečnostnej   previerky   II.   stupňa   je   vyhodnotenie   podkladových materiálov uvedených v § 16 ods. 1 písm. a) až c).

...

§ 25 Bezpečnostný pohovor (1)   Bezpečnostný   pohovor   s   navrhovanou   osobou   sa   vykoná,   ak   sa   v   priebehu bezpečnostnej   previerky   zistili   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť   prekážkou   na   vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia. V priebehu bezpečnostného pohovoru   má   navrhovaná   osoba   možnosť   vyjadriť   sa   k   zisteným   skutočnostiam. Z uskutočneného bezpečnostného pohovoru sa vyhotoví písomný záznam, ktorý zúčastnené strany   podpíšu.   Odopretie   podpisu,   dôvody   tohto   odopretia   a   námietky   proti   obsahu záznamu sa v ňom zaznamenajú.

(2) Bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou podľa odseku 1 vykoná ten orgán, ktorý vykonal bezpečnostnú previerku, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích osôb a nebol ohrozený zdroj informácií.

...

§ 27 Lehota na rozhodnutie (1) Úrad je povinný rozhodnúť o bezpečnostnej previerke

a) II. stupňa do troch mesiacov od začatia konania,... (2) Informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby sú štátne orgány a iné právnické osoby uvedené v § 16 ods. 1 písm. b) až f) povinné predložiť úradu a) pri bezpečnostnej previerke II. stupňa do dvoch mesiacov od doručenia žiadosti o poskytnutie informácií,

... § 30 Preskúmanie rozhodnutia úradu (1) Proti rozhodnutiu úradu podľa § 26 ods. 2 a § 29, okrem rozhodnutia Slovenskej informačnej   služby,   Vojenského spravodajstva   a   Policajného   zboru,   môže   podať navrhovaná   osoba   odvolanie   do   15   dní   od   doručenia   rozhodnutia.   Odvolanie   sa podáva úradu   a   musí   obsahovať   skutočnosti,   ktorými   navrhovaná   osoba odôvodňuje zrušenie rozhodnutia úradu. Odvolanie má odkladný účinok.

(2) Úrad môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. Ak úrad o odvolaní sám nerozhodne, predloží ho spolu so stanoviskom k podanému odvolaniu a s   ostatným   spisovým   materiálom,   ktorý   sa   týka   napadnutého   rozhodnutia,   orgánu oprávnenému   rozhodnúť   o   odvolaní,   a   to   do   30   dní   odo   dňa,   keď   mu   bolo   odvolanie doručené.

(3)   V   sporoch   o   spôsobe   ukončenia   bezpečnostnej   previerky   (§   18 ods. 3) a o odvolaní podľa odseku 1 rozhoduje odvolacia komisia (ďalej len „komisia“). Ak sú   na   to   dôvody,   komisia   napadnuté   rozhodnutie   zruší   a   vec   vráti   úradu   na   nové rozhodnutie;   inak   odvolanie   zamietne.   Komisia   rozhodne   o   odvolaní   do   60   dní   od predloženia   spisového   materiálu   úradom.   Rozhodnutie   komisie   sa   navrhovanej   osobe doručí do vlastných rúk.

(4)   Komisiu   tvorí   11   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky   vrátane predsedu,   ktorých   volí   Národná   rada   Slovenskej republiky   na   základe   pomerného zastúpenia podľa počtu poslancov politických strán zvolených v parlamentných voľbách. Predsedu počas   jeho   neprítomnosti   zastupuje   podpredseda,   ktorého   na   prvom zasadnutí zvolia členovia komisie. Členovia komisie majú právo vstupovať v sprievode príslušníka úradu do objektov a zariadení úradu. Riaditeľ úradu je povinný na požiadanie komisie predložiť všetky podklady potrebné na rozhodnutie o odvolaní.

(5) Komisia vykonáva svoju činnosť aj po skončení volebného obdobia Národnej rady   Slovenskej   republiky,   pokiaľ   v novom volebnom   období   Národná   rada   Slovenskej republiky nezvolí novú komisiu.

(6) Rokovanie komisie zvoláva a vedie predseda. Komisia rozhoduje hlasovaním a jej rokovania sú neverejné. Komisia je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina   jej členov.   Na   prijatie   rozhodnutia   komisie   je   potrebný   súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Rozhodnutia komisie podpisuje predseda komisie a v jeho neprítomnosti podpredseda komisie. Výdavky spojené s činnosťou komisie hradí úrad. (7) Výkon funkcie sa skončí a) uplynutím funkčného obdobia, b)   vzdaním   sa   funkcie;   výkon   funkcie   zaniká   doručením   písomného   oznámenia o vzdaní sa funkcie predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky,

c) odvolaním z funkcie, alebo d) smrťou. (8) Národná rada Slovenskej republiky odvolá člena komisie, ak nevykonáva svoju funkciu dlhšie ako štyri po sebe nasledujúce kalendárne mesiace.

(9) Členovia komisie sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa   dozvedeli   pri   výkone   svojej   funkcie.   Povinnosť   zachovávať   mlčanlivosť   trvá   aj   po skončení výkonu funkcie.

(10) Rozhodnutie komisie a rozhodnutie Slovenskej informačnej služby, Vojenského spravodajstva a Policajného zboru podľa § 26 ods. 2 a § 29 je preskúmateľné súdom. Na preskúmanie rozhodnutia je príslušný Najvyšší súd.

...

§ 33 Bezpečnostný spis osoby (1) Úrad vedie bezpečnostný spis osoby, v ktorom sú založené podkladové materiály bezpečnostnej   previerky   pre   stupeň   utajenia Prísne   tajné,   Tajné   a   Dôverné,   záznam z bezpečnostného pohovoru a poznatky z bezpečnostnej previerky.

...

§ 34 Oprávnené osoby s osobitným postavením (1) Oprávnenou osobou s osobitným postavením podľa tohto zákona je v rozsahu svojej funkcie

a) prezident Slovenskej republiky,

b) poslanec Národnej rady Slovenskej republiky,

c) člen vlády Slovenskej republiky,

d) sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky,

e) predseda a podpredsedovia Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a

f) sudca okrem sudcu špeciálneho súdu. (2)   Osoby   uvedené   v   odseku   1   sa   stávajú   oprávnenou   osobou   po zvolení   alebo vymenovaní do funkcie, alebo po zložení predpísaného sľubu, ak sa tento sľub vyžaduje podľa osobitných predpisov.

(3) Na osoby uvedené v odseku 1 sa nevykonáva bezpečnostná previerka, ak tento zákon, osobitný zákon alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak.

§ 35 Iné oprávnené osoby (1)   S   utajovanými   skutočnosťami   stupňa   utajenia   Vyhradené   bez vykonania bezpečnostnej   previerky   je   oprávnený   oboznamovať   sa v   rozsahu   potrebnom   na vykonávanie   svojej   funkcie   predseda vyššieho   územného   celku   a   starosta   obce.   Vedúci alebo   bezpečnostný zamestnanec   štátneho   orgánu,   ktorý   postupuje   utajovanú skutočnosť, oboznámi   predsedu   vyššieho   územného   celku   alebo   starostu obce s povinnosťami   pri   ochrane   utajovaných   skutočností   a možných dôsledkoch   ich porušenia a zabezpečí podpísanie vyhlásenia o mlčanlivosti. Ak sa má starosta obce alebo predseda   vyššieho územného   celku   oboznamovať   s   utajovanými   skutočnosťami stupňa utajenia Dôverné až Prísne tajné, požiada úrad o vykonanie bezpečnostnej previerky príslušného stupňa na svoju osobu.

(2) S utajovanými skutočnosťami sa môže v rozsahu nevyhnutne potrebnom na jej využitie, bez splnenia podmienok podľa § 10, oboznámiť aj obvinený, jeho obhajca a ďalšie osoby   podľa osobitného   zákona,   ohrozený   svedok   a   chránený   svedok,   osoba   konajúca v prospech   orgánov   podľa   osobitných   predpisov   a   agent   po   podpísaní   vyhlásenia o mlčanlivosti   a poučení o   povinnostiach   pri   ochrane   utajovaných   skutočností a možných dôsledkoch   ich   porušenia.   Poučenie   tejto   osoby   vykoná   ten,   kto   ju bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, o čom vyhotoví písomný záznam.

(3)   Za   oprávnenú   osobu   sa   považuje   aj   osoba,   ktorá   sa   v konaní pred   štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo   oboznámi s   utajovanými   skutočnosťami   v   rozsahu   potrebnom   na   konanie, a to advokát,   notár,   znalec,   tlmočník,   súdny   exekútor   alebo   starosta obce   po   podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam.

(4) Štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne písomne informovať úrad   a   pôvodcu   utajovanej   skutočnosti   o osobe uvedenej   v   odseku   3   a   o   rozsahu   jej oboznámenia   s utajovanými skutočnosťami   stupňa   utajenia   Prísne   tajné,   Tajné   alebo Dôverné.

...

§ 43 Priemyselná bezpečnosť Ak   je   odôvodnený   predpoklad,   že   štátny   orgán   požiada podnikateľa   o   vytvorenie utajovanej skutočnosti alebo ak bude potrebné postúpiť utajovanú skutočnosť zo štátneho orgánu podnikateľovi   (ďalej   len   „postúpenie   utajovanej   skutočnosti“),   je   podnikateľ povinný požiadať úrad o vydanie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti.

... § 45 Bezpečnostná previerka podnikateľa (1)   Bezpečnostnou   previerkou   podnikateľa   úrad   zisťuje,   či spĺňa   podmienky priemyselnej bezpečnosti podľa § 46.

... § 46 Potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti podnikateľa možno vydať iba podnikateľovi, ktorý je

a) spôsobilý zabezpečiť ochranu utajovaných skutočností,

b) ekonomicky stabilný,

c) bezpečnostne spoľahlivý....

§ 49 (1) Za bezpečnostne spoľahlivého sa nepovažuje podnikateľ, u ktorého bolo zistené bezpečnostné riziko.

(2) Za bezpečnostné riziko sa považuje

a) konanie proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, hospodárskych záujmov štátu, chodu štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa zaviazala Slovenská republika chrániť,

b)   zahraničný,   obchodný   alebo   majetkový   vzťah,   ktorý   by   mohol   spôsobiť   ujmu zahraničnopolitickým alebo bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky,

c)   existencia   obchodných,   majetkových   alebo   finančných   vzťahov s   osobami z prostredia organizovaného zločinu,

d) korupčné správanie podnikateľa,

e) personálna nestabilita vo vedúcich funkciách alebo orgánoch podnikateľa alebo

f) zrušenie platnosti osvedčenia vedúceho podnikateľa....

§ 81 (1) Na rozhodovanie podľa tohto zákona sa okrem § 55 ods. 6, § 65 ods. 4, § 79 až 80 nevzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy o správnom konaní.

...

§ 84 Prechodné ustanovenia (1)   Utajované   skutočnosti   podľa   doterajších   predpisov zostávajú   utajovanými skutočnosťami podľa tohto zákona, ak sa neurčí inak.

... (3)   Osoba,   ktorá   bola   k   1.   novembru   2001   určená   na oboznamovanie   sa   so služobným tajomstvom, sa považuje za oprávnenú osobu pre stupeň utajenia Dôverné alebo Vyhradené   podľa   tohto zákona   do   31.   októbra   2004,   ak   nenastanú   iné   okolnosti   na zánik oprávnenia.

... (5)   Prokurátor,   vedúci   ostatného   ústredného   orgánu   štátnej   správy,   vyšší   štátny funkcionár   a   predseda   úradu   na   ochranu   osobných   údajov   je   oprávnenou   osobou   na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa tohto zákona do skončenia výkonu svojej funkcie, najneskôr však do 31. decembra 2006, ak osobitný zákon neustanovuje inak; týmto ustanovením nie je dotknuté vydávanie certifikátov podľa § 60 ods. 7.»

B. Ústava

Článok   1   ods.   1   prvá   veta: Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát.

Článok 2 ods. 2: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok   12   ods.   2:   Základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území   Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Článok 13 ods. 4 prvá veta: Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Článok 19 ods. 1: Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Článok   19   ods.   3:   Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Článok 35 ods. 1: Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Článok 35 ods. 2: Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Článok 46 ods. 1: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

C. DohovorČlánok   6   ods.   1   prvá   veta:   Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Východiská na rozhodovanie ústavného súdu

a právne posúdenie namietaných okruhov nesúladu

A. Východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Východiskami na rozhodovanie v tejto veci sú najmä nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. februára 2004 (ďalej aj „nález z 11. februára 2004“), niektoré myšlienky z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/00 z 12. júla 2001 (ďalej aj „nález z 12. júla 2001“ a „český ústavný súd“) a účel zákona.

1. V   náleze   z 11.   februára   2004   ústavný   súd   posudzoval   ústavnosť   niektorých napadnutých ustanovení zákona č. 241/2001 Z. z., pričom zo všeobecných východísk na rozhodovanie je vhodné uviesť tieto:

- účelom označeného zákona je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností, pričom ochrana pred vznikom ujmy umožňuje osobitnú úpravu vzťahu medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom preverovaných osôb,

- pri skúmaní ústavnosti jednotlivých ustanovení zákona treba postupovať tak, aby výklad   a používanie   týchto   noriem   vyjadrovali   nielen   účel   zákona,   ale   rešpektovali   aj ústavné   limity   vo   vzťahu   k základným   právam   a slobodám   a ich   ochrane   (rovnováha verejného a súkromného záujmu, proporcionalita),

- pretože predmetom zákona sú bezpečnostné záujmy SR, je legitímne a vo verejnom záujme   chrániť   utajované   skutočnosti;   na   druhej   strane   sa   musí   zabrániť   neprimerane voľnej,   ba   až   svojvoľnej   úprave   ochrany   utajovaných   skutočností   vo   vzťahu k preverovaným fyzickým osobám,

-   vyvažovanie   limitov   ochrany   základných   práv   a slobôd   a verejného   záujmu spočívajúceho v bezpečnostných, a teda existenčných záujmoch štátu, ktoré majú nielen interný,   ale   aj   externý,   zahraničný   rozmer,   si   vyžaduje   taký   prístup,   ktorý   poskytne minimálny   štandard   ochrany   základných   práv   a slobôd;   hoci   tento   štandard   nemusí vyjadrovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, nemožno akceptovať stav, ak v zákone neexistuje žiadna opora pre reálne uplatnenie ochrany základných práv a slobôd preverovaných osôb,

- obmedzenia v zákone nesmú ísť nad rámec podstaty a zmyslu základných práv.

2. Český   ústavný   súd   sa   v náleze z 12.   júla   2001   zaoberal   návrhom   na zrušenie niektorých ustanovení zákona č. 148/1998 Sb. o ochraně utajovaných skutečností a o změně některých zákonů ve znění pozdějších předpisů (ďalej aj „zákon č. 148/1998 Sb.“) a pri úvahách o ústavnej konformnosti napadnutých ustanovení vychádzal najmä z nasledovných myšlienok všeobecnejšej povahy (krátené):

a)   pri   posudzovaní   jednotlivých   ustanovení   a právnych   inštitútov   v zákone obsiahnutých   je   nutné   rešpektovať   ich   účel   a význam   z hľadiska   účelu   a zmyslu   tohto zákona ako celku, a nie iba izolovane,

b)   existuje   vzťah   určitého   napätia   medzi   záujmom   jednotlivca   na   strane   jednej a záujmami štátu na strane druhej,

c)   pri   strete   uvedených   dvoch   hodnôt   nemožno   prirodzene   abstrahovať   od bezpečnostných záujmov štátu, ktoré je potrebné rešpektovať; je totiž zrejmé, že štátny záujem predstavuje záujem existenčný, ktorý legitimizuje určité obmedzenie privátnej sféry jedinca,

d)   z   uvedeného   však   nemožno   vyvodzovať,   že   štát   sa   môže   k svojim   občanom správať svojvoľne a že môže pristupovať k obmedzovaniu základných práv nad nevyhnutnú mieru;   pri   obmedzovaní   základných   práv   a slobôd   musí   rešpektovať   ako   formálne podmienky   obmedzenia   (t.   j.   „zákonom“),   tak   aj   podmienky   materiálne   (t.   j.   podstatu a zmysel základných práv),

e) s ohľadom na dôležitosť utajovaných skutočností štát umožňuje iba obmedzenému okruhu   osôb,   na   ktoré   kladie   určité   požiadavky,   prístup   k utajovaným   skutočnostiam; obmedzením prístupu k utajovaným skutočnostiam iba na osoby, ktoré spĺňajú zákonom ustanovené podmienky, sa štát snaží (a musí snažiť) o ochranu svojich záujmov; tento cieľ pokladá ústavný súd za plne legitímny,

f) samotné stanovenie primeraných zákonných požiadaviek na osoby, ktoré majú k utajovaným skutočnostiam prístup, nemožno považovať za protiústavné,

g) vnútroštátne právo musí poskytovať určitú ochranu proti svojvoľným zásahom štátnych orgánov.

3. Ako východisko ostáva napokon vymedziť aj účel zákona v tejto veci

V týchto súvislostiach treba poukázať najmä na predmet úpravy (§ 1 ods. 1) a stupne utajenia   (§   3   ods.   3   až   6),   kde   sú   uvedené   bezpečnostné   záujmy   štátu   (ústavnosť, zvrchovanosť,   územná   celistvosť,   obrana,   bezpečnosť,   ekonomické   záujmy,   zahraničná politika, medzinárodné vzťahy atď.).

Účel zákona možno potom vymedziť ako verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností (rámcove uvedený v § 1 ods. 1) za účelom ochrany bezpečnostných záujmov štátu (označených v § 3 ods. 3 až 6).

B. Právne posúdenie namietaných okruhov nesúladu

Namietané   okruhy   nesúladu   budú   v tejto   časti   uvedené   z dôvodu   nadväznosti   na výrok nálezu v sčasti zmenenom poradí v porovnaní s časťou I odôvodnenia nálezu.

1. Namietaný nesúlad § 30 ods. 4 až 7 zákona s čl. 2 ods. 2 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy; v spojení s § 81 ods. 1 zákona aj s čl. 46 ods. 1 ústavy

1.1. Námietky navrhovateľa o nesúlade napadnutých ustanovení zákona s princípmi legality a právnej istoty možno rozdeliť nasledovne:

a) poslancom národnej rady ukladajú povinnosti bez toho, aby to ústava umožňovala, a ich postavenie sa rozširuje nad jej rámec,

b) ide o rozpornosť právnej úpravy a predĺženie mandátu poslanca v rozpore s vôľou voličov (po skončení volebného obdobia národnej rady),

c)   konanie   pred   komisiou   neupravuje   žiadna   procesná   norma   (je   vyňatá   spod pôsobnosti Správneho poriadku) a ani samotný zákon neustanovuje žiadne pravidlá postupu zohľadňujúce špecifiká jej pôsobnosti,

d) v spojení s § 81 ods. 1 zákona nedostatok právnej úpravy konania úradu a komisie, ako aj skutočnosť, že úrad nie je právnym názorom komisie viazaný, závažne oslabujú možnosť navrhovanej osoby domáhať sa ochrany svojho práva na inom orgáne, čo je potom v nesúlade aj s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vedľajší   účastník   na   námietku   uvedenú   pod   písmenom   a)   bližšie   nereagoval. S námietkou   uvedenou   pod   písmenom   b)   viac-menej   nesúhlasí   preto,   lebo   je   možné pripustiť aj výklad neodporujúci princípom legality a právnej istoty. S poslednými dvoma námietkami   tiež   nesúhlasil.   Vyňatie   komisie   spod   Správneho   poriadku   podľa   neho neredukuje ústavný rámec prístupu k súdnej a inej právnej ochrane a túto zabezpečuje aj založenie   prieskumnej   právomoci   najvyššieho   súdu   voči   rozhodnutiam   komisie   (a   tým sprostredkovane aj voči rozhodnutiam úradu).

1.2. Navrhovateľ namieta nesúlad ustanovenia § 30 ods. 4 až 7 zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 ústavy a v spojení s § 81 ods. 1 zákona aj s čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe   §   30   ods.   4   až   7   zákona   sa   vytvára   orgán   oprávnený   rozhodovať   v   sporoch o spôsobe ukončenia bezpečnostnej previerky (§ 18 ods. 3) a o odvolaní proti rozhodnutiam podľa § 26 ods. 3 a § 29 tohto zákona.

Relevantné ustanovenia § 30 zákona znejú:„(4) Komisiu tvorí 11 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vrátane predsedu, ktorých volí Národná rada Slovenskej republiky na základe pomerného zastúpenia podľa počtu poslancov politických strán zvolených v parlamentných voľbách. Predsedu počas jeho neprítomnosti zastupuje podpredseda, ktorého na prvom zasadnutí zvolia členovia komisie. Členovia   komisie   majú   právo   vstupovať   v sprievode   príslušníka   úradu   do   objektov a zariadení   úradu.   Riaditeľ   úradu   je   povinný   na   požiadanie   komisie   predložiť   všetky podklady potrebné na rozhodnutie o odvolaní.

(5)   Komisia   vykonáva   svoju   činnosť   aj   po   skončení   volebného   obdobia   Národnej   rady Slovenskej republiky, pokiaľ v novom volebnom období Národná rada Slovenskej republiky nezvolí novú komisiu.

(6)   Rokovanie   komisie   zvoláva   a   vedie   predseda.   Komisia   rozhoduje   hlasovaním   a   jej rokovania   sú   neverejné.   Komisia   je   schopná   uznášať   sa,   ak   je   prítomná   nadpolovičná väčšina   jej   členov.   Na   prijatie   rozhodnutia   komisie   je   potrebný   súhlas   nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Rozhodnutia komisie podpisuje predseda komisie a v jeho neprítomnosti podpredseda komisie. Výdavky spojené s činnosťou komisie hradí úrad.

(7) Výkon funkcie sa skončí

a) uplynutím funkčného obdobia,

b) vzdaním sa funkcie, výkon funkcie zaniká doručením písomného oznámenia o vzdaní sa funkcie predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky,

c) odvolaním z funkcie alebo

d) smrťou.“

  Podľa   odseku   10   citovaného   ustanovenia   rozhodnutie   komisie   je   preskúmateľné súdom. Na preskúmanie rozhodnutia je príslušný najvyšší súd.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   hlavným   problémom   zakladajúcim   nesúlad   uvedených ustanovení je skutočnosť, že poslancom sa ukladajú povinnosti bez toho, aby to ústava umožňovala. Podľa neho národná rada ako orgán štátu môže vykonávať zákonodarnú moc len v rozsahu a spôsobom stanoveným v zákone. Postavenie poslanca je zakotvené v ústave a táto nesplnomocňuje zákonodarcu, aby zákonom nad rámec ústavy rozširoval pôsobnosť poslancov.

Ústavnoprávny problém navrhovateľ vidí aj vo vnútornej protirečivosti a formálnosti napadnutého ustanovenia.

Podľa čl. 92 ods. 1 ústavy„Národná   rada   Slovenskej   republiky   zriaďuje   z poslancov   výbory   ako   svoje   iniciatívne a kontrolné orgány; ich predsedov volí tajným hlasovaním.“

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v § 61 uvádza:

„Národná   rada   Slovenskej   republiky   a výbory   si   môžu   zriaďovať   stále   alebo   dočasné komisie   na   konzultovanie   otázok   a na   prípravu   stanovísk   k veciam,   ktoré   patria   do   ich pôsobnosti. Členmi komisie môžu byť poslanci a iné osoby. Predsedom komisie je vždy poslanec. Výbory môžu zriaďovať aj spoločné komisie.“

Komisia ustanovená podľa § 30 zákona rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch   a povinnostiach   v individuálne   určených   veciach   fyzických   osôb;   pôsobí   ako osobitný správny odvolací orgán vo vzťahu k rozhodnutiam úradu v osobitnom správnom (administratívnom) procese.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   keď   ide   o rozhodnutia   osobitnej   povahy,   nie   je dôvod   na   to,   aby   národná   rada   ako   orgán   s presne   vymedzenou   ústavnou   právomocou (čl. 86 ústavy) zriaďovala takýto správny orgán, síce so zákonom vymedzenou právomocou, ale   mimo   rámca   čl.   86   ústavy.   Okrem   toho   na   individuálne   správne   rozhodovanie   sa vzťahujú   všeobecné   princípy   správneho   procesu   (ako   je   princíp   legality,   nestrannosti, voľného hodnotenia dôkazov atď.), diametrálne svojím charakterom odlišné od systému rozhodovania národnej rady a jej orgánov. Preto komisiu konštituovanú na základe § 30 zákona nemožno zaradiť medzi orgány uvedené v čl. 92 ods. 1 ústavy zriaďované na výkon právomocí národnej rady uvedených v čl. 86 ústavy. Úlohou komisie totiž nie je realizovať ani kontrolnú právomoc národnej rady vo vzťahu k orgánu výkonnej moci, ani vyvažovať jednotlivé druhy mocí (systém vzájomných bŕzd a protiváh, na ktorom je založená deľba moci   na   zákonodarnú,   výkonnú   a   súdnu),   a   teda   nemôže   plniť   ani   jednu   z uvedených funkcií.

Spôsob kreovania (pomerné zastúpenie podľa politických strán), riziko nestabilnosti (politická nominácia členov a možnosť vzdať sa mandátu), finančné zabezpečenie činnosti komisie (výdavky spojené s činnosťou komisie hradí úrad) vylučujú, aby komisia mohla fungovať   ako   štandardný   správny   orgán,   navyše   pri   takej   závažnej   činnosti,   aká   jej   je zverená. Tento deficit nemožno konvalidovať ani procesným postupom v ďalšej inštancii, ani   v inej   sústave   preskúmavania   opravných   prostriedkov,   napr.   tým,   že   rozhodnutia komisie   bude   preskúmavať   najvyšší   súd.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   preskúmavanie správnych   rozhodnutí   (medzi   ktoré   rozhodnutie   úradu   bezpochyby   patrí)   všeobecným súdom predstavuje reálnu a dostatočnú záruku objektívneho a nestranného rozhodovania aj bez vytvorenia nesystémového medzičlánku v podobe komisie.

Status komisie, jej začlenenie do štruktúry orgánov národnej rady a riziká spojené s jej rozhodovaním, ale predovšetkým nevhodná analógia s použitím princípu deľby moci vyplývajúca z kontextu namietaných ustanovení pri odôvodnení opodstatnenosti takéhoto orgánu viedli ústavný súd k záveru, že § 30 ods. 4 až 7 zákona nie je v súlade s princípmi právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Z tohto dôvodu takýto orgán nemôže mať   podľa   názoru   ústavného   súdu   legitimitu,   čo   má   za   následok   nesúlad   namietaných ustanovení s čl. 2 ods. 2, ako aj s čl. 46 ods. 1 ústavy.

2. Namietaný nesúlad § 12 ods. 2, § 13 písm. b), § 14 ods. 1 v časti počínajúcej slovami   „...   kto   bol   pracovne   zaradený...“   a končiacej   slovami   „s týmito   štruktúrami“ a § 14 ods. 2 písm. c) bodu 12 zákona s čl. 35 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

2.1.1. Námietky navrhovateľa voči § 12 ods. 2 zákona sú vedené v dvoch hlavných smeroch:

-   osoby   označené   v citovanom   ustanovení   sú   znevýhodnené   voči   všetkým   iným osobám, ktoré boli v minulosti tiež odsúdené za trestnú činnosť a vzťahuje sa na ne fikcia neodsúdenia, lebo len prvej skupine osôb je upieraná fikcia neodsúdenia, resp. modifikácia účinkov zahladenia odsúdenia u nich presahuje mantinely vymedzené ústavou a

-   hmotnoprávne   dôsledky   citovaného   ustanovenia   sú   porovnateľné   s doživotným zákazom činnosti spojenej s právom oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, hoci o obmedzeniach   práva   na   slobodný   výkon   povolania   majúcich   povahu   trestu   môžu v konečnom dôsledku rozhodovať len všeobecné súdy v trestnom konaní.

Vedľajší účastník naproti tomu tvrdil, že:

-   hoci   §   12   ods.   2   zákona   prelamuje   fikciu   zahladenia   odsúdenia   ustanovenú Trestným poriadkom, ide o fikciu ustanovenú zákonom (kde platí výkladové pravidlo lex posterior specialis derogat legi priori generali) a jej modifikácia nevykazuje žiadne známky svojvôle a prekročenia ústavne prípustnej úvahy zákonodarcu, pričom

- čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy zákonodarcovi nezakazuje neskoršiu špeciálnu úpravu fikcie zahladenia odsúdenia v prípade, keď povaha trestného činu stojí v bezprostrednej kontrapozícii k účelu zákonnej úpravy.

2.1.2. Pretože ohľadne namietaného nesúladu § 12 ods. 2 zákona nebola pri hlasovaní v pléne ústavného súdu dosiahnutá nadpolovičná väčšina všetkých sudcov v zmysle § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde, návrh bol v tejto časti zamietnutý (bod 2 výroku nálezu).

2.1.3. Pri namietaní nesúladu § 13 písm. b) zákona s čl. 12 ods. 2, čl. 35 ods. 1 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy navrhovateľ v podstate len odkázal na svoju argumentáciu k nesúladu § 12 ods. 2 zákona.

Vymedzenie nedostatku „správania navrhovanej osoby“ ako jedného z predpokladov na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. f) u osôb uvedených v § 13 písm. b) (ktorým bola   v posledných   piatich   rokoch   opakovane   uložená   sankcia   za   priestupok   na   úseku ochrany utajovaných skutočností podľa § 78) je v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 35 ods. 1 ústavy (ktorého súčasťou sú aj podmienky a obmedzenia podľa ods. 2). Článok 35 ods.   1,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   a čl.   1   ods.   1   prvá   veta   ústavy   sú   preto   v tomto   prípade aplikovateľné a s argumentáciou navrhovateľa je potrebné sa vyrovnať.

2.1.4.   Právo   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   ústavodarca   zaradil   k hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam, pričom pre úpravu týchto práv je charakteristické, že sa ich možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré príslušné ustanovenia ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Obsah tohto práva už ústavný súd vymedzil vo svojich viacerých rozhodnutiach (napr. PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 37/97, II. ÚS 70/97, I. ÚS 56/00 a III. ÚS 10/01).

Z čl. 35 ods. 2 ústavy, ktorý bezprostredne nadväzuje na predošlý odsek, vyplýva, že zákonodarca môže ustanoviť podmienky a obmedzenia pre výkon práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Pri ich ustanovení však musí rešpektovať všeobecné ústavné princípy a iné ústavné normy.

Právo   každého   na   príležitosť   zarobiť   si   na   živobytie   prácou,   ktorú   si   slobodne vyberie alebo prijme, nezakladá nárok na prijatie do práce ani na vykonávanie funkcie alebo povolania,   pre   ktoré   zákon   ustanovuje   osobitnú   podmienku,   ktorú   občan   nespĺňa. Ustanovenie   podmienky   na   zastávanie   funkcie   v zamestnaní   či   pre   výkon   určitého povolania alebo činnosti nemožno zásadne považovať za diskrimináciu (mutatis mutandis II.   ÚS   9/93)   a ani   za   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd,   pokiaľ   úprava   tohto obmedzenia v zákone zodpovedá limitom ustanoveným v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy.

Vymedzenie nedostatku správania navrhovanej osoby v § 13 písm. b) zákona ako podmienky pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami je zákonným obmedzením, ktoré súvisí s personálnou bezpečnosťou v zmysle § 6 ods. 4 zákona. Sleduje legitímny cieľ (účel zákona), pričom jeho intenzita (účinky ex nunc) je tomuto cieľu primeraná.

Ide   o kritériá   výberu   na   posty   v štátnej,   prípadne   verejnej   službe,   pri   ktorých   sa predpokladá sprístupnenie štátom „vyhradených“ informácií, resp. o zákonom ustanovený predpoklad výkonu takejto funkcie. Pri ďalších subjektoch (napr. podnikatelia) môže ísť o podmienku uzavretia zmluvy so štátom, ale v zásade nejde o prekážku ďalšieho výkonu činnosti   (napr.   u   podnikateľa   podnikateľskej   činnosti;   u   starostu   obce   alebo   predsedu vyššieho územného celku nesplnenie podmienky správania navrhovanej osoby neznamená prekážku samotného ďalšieho výkonu ich funkcie).

2.1.5.   Ústavný   súd   už   v náleze   sp.   zn.   PL.   ÚS   21/00   o.   i.   uviedol,   že:   „Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu... ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“

Právny   názor   navrhovateľa   o ním   označenom nesúlade   sa   môže   týkať   iba znevýhodnenia   skupiny   osôb   uvedených   v   §   13   písm.   b)   zákona   z dôvodu   „iného postavenia“ v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy. Opodstatnený by však mohol byť len vtedy, keby situácia tejto skupiny osôb bola rovnaká alebo analogická situácii inej skupiny osôb. To by potom vyžadovalo aj rovnaké zaobchádzanie s oboma skupinami osôb, to znamená splnenie predpokladu správania navrhovanej osoby podľa § 10 ods. 1 písm. f) zákona.

V týchto súvislostiach treba poukázať, že argumentácia navrhovateľa nie je precízna. Tento totiž vôbec neuvádza, s ktorou inou skupinou, resp. skupinami osôb by mali byť osoby   uvedené   v   §   13   písm.   b)   zákona   porovnávané   a v čom   ide   o ústavne neakceptovateľnú   nerovnosť.   Keďže   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   dopĺňať   chýbajúcu argumentáciu navrhovateľa, ústavný problém riešil z úradnej povinnosti v takom stave, v akom mu bol nastolený.

2.1.6. Podľa § 73 ods. 1 zákona o priestupkoch sa na obvineného z priestupku hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím. Prezumpcia neviny vo vzťahu k spáchaniu priestupku ustanovená zákonom o priestupkoch teda zaniká vyslovením   právoplatného rozhodnutia   správneho orgánu   (ktoré   nebolo zrušené súdom) a obvinený z priestupku sa po tomto momente považuje za vinného z jeho spáchania.

Prekážkou splnenia predpokladu „správanie navrhovanej osoby“ je u osôb uvedených v § 13 písm. b) zákona nielen v posledných piatich rokoch opätovné spáchanie priestupku na úseku ochrany utajovaných skutočností podľa § 78 zákona, ale aj opätovné uloženie sankcie za takýto priestupok. Zákonodarca ich preto logicky nepovažuje za osoby, ktoré v zmysle § 10 ods. 1 písm. f) svojím správaním zaručia, že zabezpečia ochranu utajovaných skutočností.

Hoci u týchto osôb ide o „iné postavenie“ (v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy), ako je tomu napr. u osôb uvedených v § 12 ods. 2 a § 14 zákona, vzhľadom na priamy vzťah k účelu zákona a chráneným bezpečnostným záujmom štátu je však ich situácia analogická [aj k situácii skupiny osôb uvedených v § 13 písm. a) zákona]. Keď potom zákonodarca zaobchádza s osobami uvedenými v § 13 písm. b) zákona rovnako ako s inými označenými skupinami osôb (lebo všetkým neumožňuje získať oprávnenie), postupuje v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy.

Pri   porovnávaní s inými skupinami osôb,   ktoré by prípadne mohli prichádzať do úvahy a majú iné postavenie [napr. tie, ktoré sa dopustili priestupkov, avšak nezodpovedajú vymedzeniu podľa § 13 písm. b) zákona], však s poukazom na rozhodujúci ukazovateľ (priamy vzťah k účelu zákona a chráneným bezpečnostným záujmom štátu) dospievame k záveru, že skupina osôb uvedených v § 13 písm. b) zákona nie je v situácii analogickej, a preto rôzne zaobchádzanie (nedostatok zákonného predpokladu na vznik oprávnenia iba u tejto skupiny osôb) nie je v nesúlade s čl. 12 ods. 2 ústavy.

2.1.7. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že obmedzenie práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy spôsobom uvedeným v § 13 písm. b) zákona má vlastne povahu trestu (doživotného zákazu činnosti), o ktorom by mal rozhodovať iba súd v trestnom konaní, treba uviesť, že jeho právny názor nie je akceptovateľný.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie, a podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Z uvedeného (a s poukazom aj na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy) potom vyplýva, že za trest možno považovať len také opatrenie súdu, ktoré je ako trest označené zákonom a ktoré je právnym následkom právoplatného uznania viny za spáchanie trestného   činu   [obdobne   pozri   napr.   aj   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej len „ESĽP“) z 10. apríla 2003 a 23. novembra 2004 vo veciach Yildrim v. Taliansko, No. 38602/02 a Saliba v. Malta, No. 4251/02].

Pretože § 13 písm. b) zákona je obmedzením práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy zo strany zákonodarcu spôsobom predvídaným v ods. 2 tohto ustanovenia a nie opatrením súdu podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy, ide o obmedzenie základného práva v zmysle čl. 13 ústavy, a nie o trest (čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy).

2.1.8. Z dôvodov, ktoré už boli uvedené vyššie, možno potom dospieť k záveru, že § 13 písm. b) zákona nie je v nesúlade s čl. 12 ods. 2, čl. 35 ods. 1 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

2.2.1. Argumentáciu uvedenú v bode 2.1. navrhovateľ vzťahuje aj na nesúlad § 14 ods. 1 (označená časť) a § 14 ods. 2 písm. c) bodu 12 zákona s čl. 12 ods. 2, čl. 35 ods. 1 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy, pričom osobitne zdôraznil:

a)   napadnuté   ustanovenia   zákona   vyraďujú   z možnosti   oboznamovať   sa s utajovanými   skutočnosťami,   a   teda   aj   vykonávať   prácu   dosiaľ   vykonávanú   a legálne získanú   bližšie   určiteľné   skupiny   osôb   len   preto,   lebo   v minulosti   vykonávali   určité povolanie alebo nadobudli určité vzdelania (hoc aj sčasti) v určitom vzdelávacom zariadení cudzieho štátu,

b) diskriminačným faktorom je aj to, že rovnako nie je hodnotená činnosť iných osôb, vykonávaná v prospech SIS, VS alebo PZ,

c)   za   diskriminačné   možno   považovať   obmedzovanie   na   základe   vzdelávania v konkrétne vymenovanej vzdelávacej inštitúcii bývalého ZSSR, pretože ani u tých, ktorí absolvovali   vzdelávací   proces   v zariadeniach   ovládaných   špeciálnymi   službami demokratických štátov, nemožno vylúčiť uprednostňovanie národných záujmov cudzieho štátu na úkor či škodu Slovenskej republiky,

d)   obe napadnuté ustanovenia zákona sú postulované na základe uznania kritéria kolektívnej   viny,   keď   je   nahradzované   konanie   vedené   voči   individuálne   určitej   osobe plošným obmedzením určitého okruhu osôb s cieľom vyhnúť sa procesu preukazovania viny. Vedľajší účastník na druhej strane argumentoval v prospech súladu napadnutých ustanovení zákona s ústavou preto, lebo:

- prístup k utajovaným skutočnostiam nie je nárokom, ale výnimkou (privilégiom) udelenou len niektorým,

- priznanie privilégií sa musí opierať o rozumný dôvod verejného záujmu a nesmie vykazovať známky svojvôle,

- napadnuté ustanovenia sa vzťahujú na účel zákona a nevykazujú žiadne známky svojvôle,

- vysloviť nesúlad by znamenalo nahradiť rozhodnutie zákonodarcu bez toho, aby bola splnená podmienka arbitrárnosti tohto rozhodnutia.

Navrhovateľ v odpovedi na argumentáciu vedľajšieho účastníka síce súhlasí, čo sa týka definície prístupu k utajovaným skutočnostiam ako výnimky udelenej len niektorým osobám,   neakceptuje   však   diskriminačné   kritériá,   ktoré   zákonodarca   v napadnutých ustanoveniach zákona používa.

Aplikovateľnosť navrhovateľom označených ustanovení ústavy nie je sporná, keďže napadnuté ustanovenia zákona predstavujú obmedzenie práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Vyrovnať sa potom treba najmä s argumentáciou navrhovateľa o ich nesúlade s čl. 12 ods. 2 v súvislosti s čl. 35 ods. 1 ústavy.

2.2.2. Osoby označené navrhovateľom v § 14 ods. 1 – ten, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné   alebo   len   zabezpečovacie   činnosti,   alebo   vedome   spolupracoval   s týmito štruktúrami   (ďalej   len   „označené   osoby“)   -   predstavujú   časť   prekážok   pri   (negatívne) taxatívne vymedzenej bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby v § 14 ods. 1 (ďalej len „bezpečnostná spoľahlivosť“).

Osoby uvedené v § 14 ods. 2 písm. c) bode 12 - absolvovala štúdium, kurz alebo školenie bezpečnostného charakteru na Vysokej škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského KGB   Zväzu   sovietskych   socialistických   republík   (ďalej   len   „uvedené   osoby“)   -   zase predstavujú jednu z foriem (pozitívne) taxatívne vymedzeného bezpečnostného rizika v § 14 ods. 2, ktoré je súčasťou prekážok bezpečnostnej spoľahlivosti.

Argumentácia navrhovateľa k zákazu nerovnosti v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy sa javí byť sčasti rozporná. Na jednej strane totiž naznačuje, že označené osoby a uvedené osoby by   nemali   patriť   do   kategórií   osôb   nevyhovujúcich   bezpečnostnej   spoľahlivosti,   resp. napĺňajúcich podmienky bezpečnostného rizika, na strane druhej však namieta, že rovnako ako   označené   osoby   a uvedené   osoby   by   mali   byť   hodnotené   aj   iné   skupiny   osôb [argumentácia uvedená pod písmenom b) a c)].

2.2.3. Pre posudzovanie ústavného problému zákazu nerovnosti je rozhodujúce, či situácia   označených   a uvedených   osôb   je   z hľadiska   účelu   zákona   a chránených bezpečnostných   záujmov   štátu   rovnaká   alebo   analogická   situácii   iných   skupín   osôb uvedených v § 14 zákona alebo nie a či potom s nimi treba zaobchádzať rovnako alebo rôzne.

Hoci vzhľadom na charakteristiku označených a uvedených osôb ide o iné postavenie v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy, v porovnaní s inými skupinami osôb uvedenými v § 14 je ich situácia analogická. Predstavujú totiž porovnateľnú prekážku bezpečnostnej spoľahlivosti, resp. porovnateľnú formu bezpečnostného rizika. Keď ich potom zákonodarca obe vyňal z možnosti   splniť   predpoklad   bezpečnostnej   spoľahlivosti,   a teda   zaobchádzal   s nimi rovnako   ako   s inými   skupinami   osôb   uvedenými   v   §   14,   nepostupoval   svojvoľne a v nesúlade s čl. 12 ods. 2 ústavy.

V týchto   súvislostiach   treba   poukázať   aj   na   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   125/1996   Z.   z.   o nemorálnosti   a protiprávnosti   komunistického   systému a zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu   1939   -   1989   a o založení   Ústavu   pamäti   národa   a o doplnení   niektorých   zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov. Prvý zákon o. i. označuje režim založený na komunistickej ideológii, ktorý vládol aj na území Slovenskej republiky od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, ako odsúdeniahodný (§ 1 ods. 1) a druhý zákon označuje zase dobou neslobody obdobie rokov 1939-1989 [§ 2 písm. j)].

Pokiaľ sú teda v (navrhovateľom označenej časti) § 14 ods. 1 a v § 14 ods. 2 písm. c) bode   12   zákona   vyvodzované   z určitých   činností   súvisiacich   s bývalou   Štátnou bezpečnosťou   a s   Generálnym   štábom   Československej   ľudovej   armády,   resp.   zo vzdelávania na vysokej škole KGB negatívne následky pre bezpečnostnú spoľahlivosť, ide o logický   krok   zákonodarcu   právneho   štátu   aj   s poukazom   na   jeho   zákony   uvedené v predošlom odseku.

2.2.4. S navrhovateľom nemožno súhlasiť ani pokiaľ naznačoval potrebu rovnakého zaobchádzania s označenými, resp. uvedenými osobami a s inými skupinami osôb [pozri argumentáciu uvedenú pod písmenom b) a c)].

Postavenie   označených   osôb   je   iné   ako   postavenie   osôb   vykonávajúcich   činnosť v prospech SIS, VS alebo PZ a ich situácia nie je analogická. Zatiaľ čo prvé vykonávali činnosť v prospech štruktúr nedemokratického štátu, druhé v prospech štátu demokratického a   právneho.   Obdobne   je   tomu   aj   v druhom   prípade.   Taktiež   nemožno   považovať   za analogickú   situáciu   uvedených   osôb   a tých,   ktoré   absolvovali   vzdelávací   proces v zariadeniach ovládaných špeciálnymi službami demokratických štátov, pretože u prvých išlo o vzdelávanie v zariadení nedemokratického štátu.

Ústavne   neprijateľná   je   aj   argumentácia   navrhovateľa   o kolektívnej   vine   a jej súvislostiach   [uvedená   pod   písmenom   d)],   pretože   v tomto   prípade   nejde   o ústavné kategórie   viny a trestu   za trestný   čin   (čl. 49 a čl. 50 ods.   1 a 2 ústavy), ale o zákonné obmedzenie základného práva v zmysle čl. 13 ústavy.

2.2.5. Námietkou, že napadnuté ustanovenia zákona vyraďujú označené a uvedené osoby   z možnosti   vykonávať prácu   dosiaľ   vykonávanú   a legálne   získanú   [uvedenú   pod písmenom a)], navrhovateľ vniesol do argumentácie aj problém zákazu retroaktivity (hoci ho takto výslovne nepomenúva) ako súčasti právnej istoty, a teda aj právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy.

Navrhovateľom nastolený právny následok napadnutých ustanovení je reálne možný

- v spojení najmä s § 84 zákona (Prechodné ustanovenia) a s čl. XXI zákona (Účinnosť; ďalej   len   „súvisiace   ustanovenia“)   -   po   1.   máji   2004,   keď   zákon   nadobudol   účinnosť a znamená nepravú retroaktivitu.

Pri   nepravej   retroaktivite   sa   právne   vzťahy   vzniknuté   podľa   starej   úpravy   riadia úpravou novou až odo dňa jej účinnosti; po tomto dátume teda môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu   tých   právnych   účinkov,   ktoré   boli   predtým   späté   s určitými   právnymi skutočnosťami,   pričom   nemožno   vylúčiť   ani   zásah   do   nadobudnutých   práv,   pokiaľ „výsledkom“   uplatňovania   predošlej   právnej   úpravy   sa   pre   dané   subjekty   stalo   ich nadobudnutie (J. Drgonec: Ústava Slovenskej republiky, Komentár, Heuréka, 2004, str. 52 - 53).

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ohľadne zákazu retroaktivity napr.   zdôraznil,   že   k imanentným   znakom   právneho   štátu   neodmysliteľne   patrí   aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho   je   i zákaz   spätného   (retroaktívneho)   pôsobenia   právnych   predpisov,   resp.   ich ustanovení   (PL.   ÚS   36/95),   že   s inštitútom   právnej   istoty   v právnom   štáte   úzko   súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv, ktorú treba zo širšieho hľadiska chápať tak,   že   je   neprípustné   odňať   nadobudnuté   práva,   resp.   ich   obmedziť   ex   tunc,   t.   j.   do minulosti, pred účinnosťou nového zákona (PL. ÚS 16/95), a v uznesení sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 o. i. uviedol:

- retroaktívny zákon nemusí vždy porušovať ústavu (čo závisí aj od toho, či miera odlišnosti pôvodnej a neskoršej právnej úpravy v právnom riešení zákonodarcu má alebo nemá znaky ľubovôle),

-   zákonodarca   v občianskom   práve   môže   výnimočne   uplatniť   retroaktívne ustanovenia na úpravu daných (existujúcich) právnych stavov; v právnom štáte však musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu (compelling grounds of general interest, napr. Zielinski and Pradal, Gonzales and Others, s. 21, 28. október 1999, ESĽP), ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu,

-   problém   retroaktivity   sa   prekrýva   s teóriou   nadobudnutých   práv   (iura   quaesita) alebo s ňou celkom splýva; teória nadobudnutých práv spočíva v zdôvodnení neprípustnosti takej situácie, aby práva, ktoré niekto nadobudol podľa zákona, mu boli dodatočne a so spätnou   účinnosťou   odňaté   neskorším   zákonom,   t.   j.   aby   so   spätnou   účinnosťou   bol dodatočne v neprospech niekoho zmenený uzavretý právny stav, resp. dôvod vychádzajúci z tohto právneho stavu,

- ochrana dôvery neprichádza do úvahy tam, kde by dôvera v určitý právny stav nebola vecne zdôvodnená, t. j. ani princíp právneho štátu nechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo pred každým sklamaním.

Posúdenie ústavnosti nepravej   retroaktivity   napadnutých ustanovení (v spojení so súvisiacimi ustanoveniami) závisí v tomto prípade najmä:

- od odpovede na otázku, či miera odlišnosti predošlej a súčasnej právnej úpravy má alebo nemá znaky svojvôle a

- od vyriešenia vzťahu ústavných princípov rovnosti a právnej istoty.

2.2.6.   Zákon   č.   241/2001   Z.   z.   (v   znení   neskorších   predpisov)   ustanovil   medzi predpokladmi na vznik oprávnenia aj bezpečnostnú spoľahlivosť [§ 11 ods. 1 písm. g)], pričom v § 15 definoval bezpečnostnú spoľahlivosť takto:

(1)   Za   bezpečnostne   spoľahlivú   osobu   sa   nepovažuje   ten,   u   koho   bolo   zistené bezpečnostné riziko.

(2) Za bezpečnostné riziko podľa odseku 1 sa považuje

a) činnosť proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti   záujmom,   ktoré   sa   Slovenská   republika   zaviazala   chrániť   podľa   medzinárodných zmlúv,

b) úmyselné porušenie právnych predpisov, v dôsledku   ktorého by mohlo nastať ohrozenie záujmov Slovenskej republiky, alebo zistenie skutočností, ktoré majú vplyv na dôveryhodnosť   a ovplyvniteľnosť   osoby   a môžu   ovplyvniť   schopnosť   zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach.

Takáto   právna   úprava   bezpečnostnej   spoľahlivosti   bola,   najmä   v časti   písm.   b) („alebo zistenie skutočností, ktoré...“), ústavne problematická z hľadiska princípu právnej istoty.   Nebola   totiž   dostatočne   predvídateľná   a   orgánom   aplikácie   práva   poskytovala neprimerane široký rámec úvahy. To napokon viedlo aj k jej nahradeniu súčasným zákonom (pozri tiež všeobecnú časť dôvodovej správy).

Bezpečnostná   spoľahlivosť   je   teraz   definovaná   podstatne   precíznejšie   (§   14). V osobitnej   časti   dôvodovej   správy   sa   o.   i.   uvádza:   „Z dôvodu   jednoznačného   výkladu bezúhonnosti, správania sa navrhovanej osoby a jej bezpečnostnej spoľahlivosti   sú   tieto inštitúty   rozvedené   v   §   12,   13   a 14   zákona...   Upresňujú   sa   dôvody   bezpečnostnej nespoľahlivosti   osoby...   V   záujme   zjednotenia   kritérií   pre   posudzovanie   bezpečnostnej spoľahlivosti   preverovaných   osôb   je   potrebné,   aby   bezpečnostné   riziká   boli   stanovené všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   pre   subjekty   vykonávajúce   bezpečnostné previerky.   Ide   o zosúladenie   bezpečnostných   rizík   s rizikami,   ktoré   sú   posudzované   pri bezpečnostnej spoľahlivosti osôb v rámci NATO.“

Súčasná právna úprava bezpečnostnej spoľahlivosti má priamy vzťah k účelu zákona a chráneným   bezpečnostným   záujmom   štátu,   pričom   vzhľadom   na   svoju   dostatočnú predvídateľnosť   spĺňa   aj   požiadavku   kvality   zákona.   Miera   jej   odlišnosti   od   predošlej právnej úpravy preto nemá znaky svojvôle a je legitímna.

K označeným a uvedeným osobám [§ 14 ods. 1, § 14 ods. 2 písm. c) bod 12 zákona] však treba tiež uviesť, že hoci súčasná právna úprava bezpečnostnej spoľahlivosti ich zo splnenia   tohto   predpokladu   pre   získanie   oprávnenia   vylučuje,   ani   jeho   predošlá   právna úprava   (veľmi   všeobecná)   nebola   dostatočnou   zárukou   toho,   že   ho   splnia.   Pokiaľ   ho v minulosti splnili, a teda nadobudli právo (napr. vykonávať určité povolanie alebo zastávať určitú   funkciu),   bolo   to   skôr   z   dôvodu   pre   nich   priaznivej   aplikácie   práva   zo   strany príslušného   orgánu   než   z dôvodu   garancie,   ktorú   má   poskytovať   právna   norma   svojou predvídateľnosťou.

2.2.7. Po vyriešení legitímnosti zmeny právnej úpravy bezpečnostnej spoľahlivosti súčasným   zákonom   má   pre   posúdenie   ústavnosti   jeho   nepravej   retroaktivity   zásadný význam vyriešenie vzťahu ústavných princípov rovnosti a právnej istoty.

Rovnosť je v texte ústavy vyjadrená (či už priamo alebo nepriamo) napr. v čl. 12 ods. 1 a 2 a v čl. 13 ods. 2, podľa ktorého: „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Premietnuté   na   označené   a uvedené   osoby   to   znamená,   že   zákonné   obmedzenia základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, ktoré sú obsiahnuté v § 14 ods. 1 a v § 14 ods. 2 písm. c) bode 12 zákona, musia platiť pre tieto osoby rovnako. To znamená bez ohľadu na to, či ich bezpečnostná spoľahlivosť už bola úspešne posúdená pred 1. májom 2004 (účinnosť zákona) alebo bude posudzovaná až po ňom. Všetky totiž spĺňajú svojou charakteristikou   ustanovené   podmienky   a   spomenutá rôznosť   v čase   nie   je   v týchto súvislostiach z hľadiska princípu rovnosti relevantná.

Rôznosť v čase je relevantná z hľadiska princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity (ako   jeho   súčasti),   pričom   z tejto   rôznosti   vyplývajú   dve   rozdielne   skupiny   osôb.   Prvá nadobudla právo za účinnosti predošlej právnej úpravy a očakáva, že v budúcnosti toto bude rešpektované, zatiaľ čo   druhá   bude posudzovaná podľa   súčasnej   právnej   úpravy.   Tento rozdiel medzi skupinami osôb znamená, že zákaz retroaktivity sa vzťahuje len na prvú skupinu.

Ústavné princípy rovnosti a právnej istoty (teraz reprezentovaný zákazom nepravej retroaktivity) sú v tomto prípade v takom napätí, že nemôžu spolu koexistovať, a preto treba vyriešiť, ktorému z nich dať prednosť.

V prospech rovnosti hovorí nielen to, že na rozdiel od právnej istoty je explicitne vyjadrená v texte ústavy, ale najmä to, že bez jej preferencie by nebolo možné dôsledne realizovať   účel   zákona.   Keby   sa   totiž   dala   prednosť   právnej   istote   (zákaz   nepravej retroaktivity),   u   označených   a uvedených   osôb   by   došlo   k   dvom   rôznym   a   zároveň protirečivým   úrovniam   bezpečnostnej   spoľahlivosti   (predošlá   a súčasná).   To   by   najmä znamenalo, že v rovnakom čase, t. j. po účinnosti zákona, by boli bezpečnostne spoľahlivé aj osoby, u ktorých neexistujú prekážky pre bezpečnostnú spoľahlivosť podľa zákona, a tiež osoby, u ktorých tieto prekážky existujú, avšak vzhľadom na princíp právnej istoty (zákaz nepravej retroaktivity) na ne nemožno prihliadať. Právna úprava, ktorá by v sebe z hľadiska princípu rovnosti obsahovala takúto antinómiu, by však nemohla náležite plniť účel zákona (ochranu bezpečnostných, a teda existenčných záujmov štátu), ktorý má byť dôvodom jej existencie.

Prednosť   teda   treba   dať   princípu   rovnosti,   hoci   to   na   druhej   strane   znamená nerealizovanie zákazu nepravej retroaktivity a možný vznik súvisiacich právnych následkov vrátane   straty   nadobudnutého   práva.   Ako   už   ale   bolo   uvedené,   nadobudnutie   práva   za účinnosti predošlej právnej úpravy bolo vzhľadom na jej nie dostatočnú kvalitu (veľmi všeobecná) skôr výsledkom priaznivej aplikácie v praxi. Dôvera v nemennosť právneho stavu založeného na takejto právnej úprave preto ani nemohla byť trvalá, tým viac, keď v oblasti   bezpečnostných   záujmov   štátu   treba   brať   zreteľ   aj   na   vnútroštátny   vývoj a integráciu   do   medzinárodných   organizácií   (zákon   bol   schválený   v záverečnej   časti prístupového procesu Slovenskej republiky do NATO a Európskej únie). Keďže ochrana dôvery   v určitý   právny   stav   musí   byť   vecne   zdôvodnená,   ani   princíp   právneho   štátu nechráni   občana   pred   každou   subjektívne   chápanou   stratou   dôvery   alebo   pred   každým sklamaním.

2.2.8. Princíp právneho štátu má svoje vyjadrenie aj v čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“ Podstata základného práva podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy,   pokiaľ   má   jeho   výkon   súvis   s utajovanými   skutočnosťami a chránenými   bezpečnostnými   záujmami   štátu,   ako   aj   jeho   zmysel,   možné   obmedzenia (vrátane straty nadobudnutého zamestnania alebo funkcie) a cieľ týchto obmedzení sa musia chápať a posudzovať v už naznačenom kontexte.

Z   takéhoto   posúdenia   potom   vyplynulo,   že   u označených   a uvedených   osôb prelomenie zákazu nepravej retroaktivity v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu bolo opodstatnené, a preto ani z tohto dôvodu § 14 ods. 1 (označená časť) a § 14 ods. 2 písm. c) bod 12 zákona (v spojení so súvisiacimi ustanoveniami) nie sú v nesúlade s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 35 ods. 1 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

3. Namietaný nesúlad § 14 ods. 2 písm. c) bodov 1 a 9 a § 49 ods. 2 písm. e) a f) zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

3.1. Vychádzajúc z princípu právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 ústavy, s ktorou súvisia   aj   požiadavky   zrozumiteľnosti   právnych   noriem,   určitosti   pojmov   (mali   by   byť presne definované) a predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci, navrhovateľ napadol viaceré   pojmy   predstavujúce   bezpečnostné   riziko   –   najmä   spoločník,   riziková   skupina, personálna   nestabilita   a vedúci   podnikateľ   –   pre   ich   nejasnosť   (lebo   nie   sú   bližšie definované). Táto nejasnosť na jednej strane bráni navrhovaným osobám správať sa tak, aby v budúcnosti   docielili   udelenie   oprávnenia,   a na   druhej   strane   umožňuje   svojvôľu, nepredvídateľnosť a v typovo obdobných prípadoch diametrálne odlišné rozhodovanie.

Vedľajší   účastník   uviedol,   že   možno   súhlasiť   s prílišnou,   ústavne   nekonformnou vágnosťou   pojmu   „riziková   skupina“,   v ďalšej   časti   však   s navrhovateľom   nesúhlasí. Ostatné navrhovateľom napadnuté pojmy (a ich súvislosti) podľa jeho názoru nedosahujú takú   mieru   nejednoznačnosti,   v dôsledku   ktorej   by   sa   rozhodovanie   úradu   stalo nepredvídateľným   (s   prihliadnutím   aj   na   prieskumnú   právomoc   komisie   a najvyššieho súdu), pričom ich možno ústavne konformne vykladať a aplikovať.

Keďže   ťažiskom   argumentácie   navrhovateľa   je   nedostatok   predvídateľnosti   pri napadnutých ustanoveniach zákona z dôvodu nejasnosti ním označených pojmov, úvodom treba   poukázať na   požiadavky   predvídateľnosti   zákona,   resp.   jeho   ustanovení,   ktoré   sú vyjadrené napr. v judikatúre ústavného súdu, ESĽP a českého ústavného súdu.

3.2. Podľa ústavného súdu „Jedným z definičných princípov právneho štátu je právna istota.   Požiadavkou   právnej   istoty   je,   aby   zákony   v právnom   štáte   boli   pochopené dostatočne   a aby   umožňovali   ich   adresátom   urobiť   si   aspoň   predstavu   o svojej   právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu... vytvára stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ústavy“ (PL. ÚS 19/98). „Právnej istote... nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia   aj   nad   rámec   zákona   a tiež   iným   ako   zákonom   ustanoveným   postupom“ (I. ÚS 3/98).

ESĽP sa predvídateľnosťou zákona ako jednou z požiadaviek jeho kvality (druhou je dostupnosť) zaoberal v početnej judikatúre, pričom o. i. uviedol:

- logickým dôsledkom princípu všeobecnej aplikácie zákona je, že znenie zákonov nie je vždy presné (Kokkinakis v. Grécko, 25. mája 1993, Séria A, č. 260-A),

-   z predvídateľnosti   zákona   vyplýva,   že   má   byť   formulovaný   s dostatočnou presnosťou, aby umožnil jedincovi – v prípade potreby aj za primeranej právnej pomoci – regulovať svoje správanie (Sunday Times v. Anglicko, 26. apríl 1979, Séria A, č. 30),

-   zákon   musí   poskytovať   právnu   ochranu   proti   svojvoľným   zásahom   orgánov verejnej moci do práv chránených dohovorom; bolo by v rozpore s princípom vlády práva, keby právna úvaha poskytnutá výkonnej moci bola vyjadrená ako neobmedzená moc; zákon musí vyjadriť s dostatočnou jasnosťou rozsah úvahy udelenej príslušným orgánom a tiež aj spôsob jej výkonu (Rotaru v. Rumunsko, No. 28341/95, ECHR 2000-V),

- požadovaná úroveň presnosti zákona - ktorý však nemôže pokryť každú eventualitu

- závisí do značnej miery od jeho obsahu, oblasti, ktorú má regulovať, a počtu a postavenia tých,   ktorým   je adresovaný   (Harshman and Harrup   v.   Anglicko,   No.   25594/94,   ECHR 1999-VIII),

- predvídateľnosť právnych následkov správania jedinca, ktorú má zákon umožniť, nie je absolútne istá, pretože skúsenosť preukazuje nedosiahnuteľnosť takejto istoty; aj keď je istota veľmi želateľná, táto môže so sebou prinášať nadmernú strnulosť („rigidity“), hoci zákon musí byť schopný držať krok s meniacimi sa okolnosťami; mnoho zákonov preto používa   pojmy,   ktoré   sú   viac alebo menej vágne   a ktorých   interpretácia   a aplikácia   sú otázkami praxe (napr. Silver and Others v. Anglicko, 25. marca 1983, Séria A, č. 61 a vyššie uvedený Sunday Times v. Anglicko).

Český ústavný súd v náleze z 12. júla 2001 k bezpečnostným rizikám o. i. uviedol:

a) Zákonodarca   má neľahkú úlohu zovšeobecniť možné formy   činností,   ktoré sú bezpečnostne rizikové, tak aby na jednej strane neboli príliš kazuistické a na strane druhej neboli veľmi všeobecné a neurčité.

b) Vymedzenie bezpečnostných rizík musí byť značne všeobecné, lebo je zrejmé, že význam jednotlivých konkrétnych bezpečnostných rizík sa časom môže meniť a je dokonca mysliteľné, že niektoré bezpečnostné riziká sa objavia celkom nanovo a naopak niektoré svojím významom ustúpia do pozadia. Všeobecnosť vymedzenia bezpečnostných rizík je preto plne namieste a v súlade so záujmom štátu v tejto oblasti.

Zároveň však záujem štátu nemôže siahať tak ďaleko, že by legitimizoval vytvorenie priestoru   pre   bezpečnostné   riziká,   ktoré   by   konštituovala   nie   zákonodarná   moc,   ale konštituovali by ju iba príslušné štátne orgány spadajúce svojou povahou do moci výkonnej.

Ústavne   prípustné   je   iba   zákonné   všeobecné   vymedzenie   bezpečnostných   rizík, v ktorého   širšom   rámci   bude   ponechaný   dostatočný   priestor   pre   uváženie   príslušných orgánov,   avšak   nie   zákonné   poskytnutie   priestoru   pre   vytváranie   bezpečnostných   rizík celkom nových, ktoré zákonodarca nesankcionoval.

c)   Náležitú   individualizáciu   hodnotenia   bezpečnostných   rizík   môže   prijateľne zabezpečiť ich všeobecné zákonné vymedzenie, avšak nie iba ich demonštratívny výpočet, ktorý odporuje princípu predvídateľnosti a určitosti zákona.

3.3.   Podstata   ochrany   utajovaných   skutočností   spočíva   v prijatí   preventívnych opatrení, ktoré majú vytvoriť podmienky o. i. na personálnu a priemyselnú bezpečnosť (§ 6 ods. 1, 4 a 8 zákona).

Naplnenie   účelu   zákona   sa   dosahuje   predovšetkým   opatreniami   a prostriedkami, ktoré majú preventívny charakter, lebo ich cieľom je predísť ohrozeniu alebo poškodeniu bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky neoprávnenou manipuláciou s utajovanými skutočnosťami.

Tento preventívny charakter je obsiahnutý aj v špecifikácii predpokladov, ktoré musí spĺňať osoba na vznik oprávnenia (§ 10 ods. 1 zákona) a podnikateľ na vydanie potvrdenia (§   46   zákona),   a to   predovšetkým   pokiaľ   ide   o inštitúty   bezúhonnosti,   správania a bezpečnostnej spoľahlivosti.

Najmä   zákonné   vymedzenie   podmienky   bezpečnostnej   spoľahlivosti   musí poskytovať priestor pre uváženie príslušného orgánu (či už v „prvom stupni“ - úrad, SIS, VS   a PZ   alebo   najvyšší   súd)   pri   vyhodnotení   bezpečnostnou   previerkou   získaných podkladov   z hľadiska   existencie   bezpečnostného   rizika   u preverovanej   osoby   alebo podnikateľa.

Priestor poskytnutý pre úvahu musí zohľadniť variabilitu a mnohorakosť vplyvov, ktoré   môžu   predstavovať   bezpečnostné   riziko   v   osobných,   pracovných,   obchodných, profesionálnych   či   spoločenských   vzťahoch   osôb,   ktoré   sa   môžu   (resp.   by   mali) oboznamovať s utajovanými skutočnosťami.

V týchto   súvislostiach   nemožno   za   právne   neurčitý   považovať   pojem,   ktorého legálna   definícia   je   obsiahnutá   v právnom   poriadku   alebo   o obsahu   ktorom   si   adresát právnej normy môže urobiť dostatočne určitú   predstavu s prihliadnutím na obsah iných právnych noriem obsiahnutých v právnom poriadku, alebo ktorého obsah je (s prihliadnutím na   kontext,   v   ktorom   bol   v právnej   norme   použitý)   dostatočne   zrejmý   vzhľadom   na ustálenosť jeho významu používaného v bežnom jazyku.

Požiadavka   zabezpečenia   právnej   istoty   v tomto   smere   neznamená   garanciu absolútnej istoty o obsahu a výklade pojmov obsiahnutých v právnej norme, resp. garanciu nemennosti   ich   výkladu   a aplikácie.   Prílišná   strnulosť   pri   výklade   a úzke   vymedzenie bezpečnostných   rizík   by   znefunkčnilo   zákon   tohto   typu,   pretože   by   nerešpektovalo rozmanitosť   a premenlivosť   spoločenských   vzťahov,   z   ktorých   môžu   v konkrétnych prípadoch určité bezpečnostné riziká vyplynúť a význam iných bezpečnostných rizík môže ustúpiť do   pozadia (napr. v kontexte zmeny bezpečnostnej situácie, zahraničnopolitickej orientácie   štátu   či   zmeny   v medzinárodných   vzťahoch   alebo   napr.   v kontexte   zmeny v osobných pomeroch preverovanej osoby či zmien v jej okolí).

3.4.1. K napadnutému § 14 ods. 2 písm. c) bodu 1 zákona (zistenie, že osoba je alebo bola spoločníkom špiónov, teroristov, sabotérov alebo iných osôb v minulosti odôvodnene podozrievaných z takýchto aktivít) treba uviesť, že aj keď zákonodarcom použitý obsah pojmov   „špión,   terorista,   sabotér“   nie   je   vymedzený   legálnou   definíciou,   je   dostatočne charakterizovaný ustanoveniami prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona (napr. § 93, § 93a, § 94, § 97, § 105 a §106).

Už z povahy veci vyplýva, že význam pojmu „spoločník“ sa nedá obmedziť iba na hľadisko obchodnoprávne alebo občianskoprávne. Možno usudzovať, že pôjde o akýkoľvek bližší   vzťah   osôb   trvalejšieho   charakteru   založený   na   realizácii   spoločných   cieľov a záujmov   alebo   uspokojovaní   spoločných   potrieb,   z   ktorého   vyplýva   možnosť   úniku citlivých informácií (v dôsledku vedomého konania preverovanej osoby alebo aj bez jej vedomia.)

Časové hľadisko „bola“ má vplyv na zmenšovanie bezpečnostného rizika (ktoré sa však   zmenou   pomerov   môže   opäť   zvýšiť).   Konkrétne   vymedzenie   (dĺžka)   však   bude závisieť od okolností prípadu, akými sú napr. stupeň rizika vyplývajúci z aktivít „špióna, teroristu,   sabotéra“,   povaha   a intenzita   vzťahu   preverovanej   osoby   k takému   subjektu, oblasť a stupeň utajenia skutočností, ktorých bezpečnosť sa má zaistiť, a osobné pomery preverovanej osoby. Ak má ísť o podstatu veci, a nie o formalistický prístup, stanovenie v tomto smere konkrétnych lehôt ani nie je dosť dobre možné.

K navrhovateľom namietanej absencii definície „odôvodneného podozrievania“ treba uviesť, že „odôvodnené podozrenie“ - t. j. podozrenie založené na konkrétnych zistených skutočnostiach   umožňujúcich   u nestranného   pozorovateľa   záver,   že   osoba   sa   mohla dopustiť   určitého   konania   alebo   je   zapojená   do   určitých   aktivít   -   je   v právnej   praxi dostatočne   ustálené,   a   to   aplikáciou   inštitútu   „dôvodného   podozrenia“   zo   spáchania trestného činu používaného pre účely trestného konania v Trestnom poriadku (podľa § 163 ods. 1: „Ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin   spáchala   určitá   osoba...   sa   táto   osoba   stíha   ako   obvinený“).   Pojem   „dôvodné podozrenie“ (zo spáchania trestného činu), ktorý obsahuje napr. aj dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. c), ako aj jeho obsahový význam (v podstate uvedený už vyššie) sú napokon známe aj z judikatúry ESĽP.

Navrhovateľom   presadzované   uplatňovanie   prezumpcie   neviny   (lebo   za   špióna, teroristu alebo sabotéra možno označiť len toho, kto bol právoplatne odsúdený za príslušný trestný čin) by v tomto kontexte zmarilo účel bezpečnostnej previerky. Táto má predsa preventívny   charakter   a   jej   cieľom   je   eliminácia   rizík   neoprávnenej   manipulácie s utajovanými skutočnosťami.

3.4.2. Navrhovateľovi v § 14 ods. 2 písm. c) bode 9 zákona („je pod preukázateľným nátlakom   príbuzných   alebo   blízkych   priateľov,   ktorí   sú   zneužiteľní...   rizikovou skupinou...“) prekáža u „rizikovej skupiny“ absencia bližšieho upresnenia rizikovosti tejto skupiny.

V prvom rade treba uviesť, že zákonodarca medzi predpoklady na vznik oprávnenia zaradil aj bezpečnostnú spoľahlivosť navrhovanej osoby [§ 10 ods. 1 písm. h) zákona]. Túto legálne definoval v § 14 ods. 1 zákona (negatívne), pričom jednou zo skutočností, ktorá vylučuje bezpečnostnú spoľahlivosť, je aj bezpečnostné riziko. Bezpečnostné riziko je opäť legálne definované, a to taxatívne v § 14 ods. 2 písm. a), b) a c) (body 1 až 12 zákona), pričom jeho súčasťou je aj „riziková skupina“ v kontexte uvedenom v bode 9.

Požiadavka navrhovateľa na bližšie upresnenie rizikovosti rizikovej skupiny, a teda vlastne požiadavka legálnej definície aj v tomto smere je neopodstatnená s poukazom na viaceré dosiaľ uvedené skutočnosti vrátane nálezu českého ústavného súdu z 12. júla 2001. Znamenala by totiž príliš kazuistickú a strnulú právnu úpravu, hoci táto môže (a má) byť v oblasti bezpečnostného rizika v záujme primeranej flexibility značne všeobecná.

Obsah   pojmu   „riziková   skupina“   nie   je   nepredvídateľný.   Rizikový   znamená v slovenskom jazyku aj nebezpečný, to znamená aj „predstavujúci hrozbu niečoho zlého, ohrozujúci   niekoho   alebo   niečo“   (pozri   Synonymický   slovník   slovenčiny,   VEDA, Bratislava 1995). V kontexte zákona ide o ohrozenie bezpečnostných záujmov štátu. Obsah pojmu   „riziková   skupina“   je   teda   obmedzený   najmä   jeho   vzťahom   k   účelu   zákona, bezpečnostným záujmom štátu, ako aj vzťahom k iným druhovo príbuzným (a teda viac alebo menej porovnateľným) pojmom, ktoré tvoria obsah legálne definovanej bezpečnostnej spoľahlivosti a taxatívne vymedzeného bezpečnostného rizika.

Adresáti   napadnutej   právnej   normy   (navrhované   osoby)   si   teda   s   poukazom   na dostatočne   predstaviteľný   obsah   označeného   pojmu   môžu   urobiť   primeranú   predstavu o svojej právnej situácii z hľadiska jedného z viacerých predpokladov na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.

Obmedzený   obsah   pojmu   „riziková   skupina“   napokon   vymedzuje   aj   priestor   pre uváženie orgánov príslušných na vykonanie bezpečnostnej previerky a s prihliadnutím aj na ďalšie garancie (prieskumná činnosť najvyššieho súdu) má byť zárukou pred ich možným svojvoľným postupom.

3.4.3. Pri bezpečnostnom riziku u podnikateľa podľa § 49 ods. 2 písm. e) zákona (personálna   nestabilita   vo   vedúcich   funkciách   alebo   orgánoch   podnikateľa)   a písm.   f) citovaného   ustanovenia   zákona   (zrušenie   platnosti   osvedčenia   vedúceho   podnikateľa) navrhovateľ   namietal,   že   pojem   „personálna   nestabilita“   nie   je   bližšie   definovaný   (aká časová periodicita personálnych zmien zakladá označenú nestabilitu) takisto ako ani pojem „vedúci podnikateľ“.

Prvý pojem nemožno vymedziť spôsobom, ktorý uvádzal navrhovateľ. Personálnou nestabilitou   môže   byť   popri   fluktuácii   vedúcich   predstaviteľov   podnikateľa   a častých personálnych zmenách vo vedúcich funkciách a orgánoch podnikateľa (pozri argumentáciu vedľajšieho účastníka) aj stav, keď je spochybňovaná alebo spochybnená legitimita orgánov obchodnej spoločnosti (napr. pri prebiehajúcom obchodnom spore, resp. v dôsledku boja konkurenčných podnikateľských skupín o jej ovládnutie.)

Namietaná vágnosť druhého pojmu vychádza z nesprávnej interpretácie § 49 ods. 2 písm. f) zákona, kde nejde o slovné pojenie „vedúci podnikateľ“, ale „vedúci podnikateľa“. Kto sa rozumie vedúcim podnikateľa, však exaktne definuje § 8 ods. 1 zákona.

3.5.   Pokiaľ   pojem   použitý   v právnej   norme   vzhľadom   na   svoj   obsah   a ďalšie relevantné skutočnosti (napr. oblasť úpravy, postavenie adresáta normy a kontext) umožňuje adresátovi   normy   urobiť   si   predstavu   o svojej   právnej   situácii,   a tak   regulovať   svoje správanie,   nejde   o porušenie   požiadavky   predvídateľnosti   právnej   normy,   právnej   istoty a princípu právneho štátu.

Keďže navrhovateľom označené pojmy v § 14 ods. 2 písm. c) bodoch 1 a 9 a v § 49 ods. 2 písm. e) a f) zákona majú túto kvalitu, pričom orgánom aplikácie práva poskytujú primeraný priestor pre uváženie a sú aj jednou z garancií proti ich možnému svojvoľnému postupu, citované ustanovenia zákona nie sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

4. Namietaný nesúlad § 81 ods. 1 zákona s čl. 2 ods. 2 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

4.1.   Podľa   napadnutého   ustanovenia   sa   (až   na   v ňom   citované   výnimky)   na rozhodovanie   podľa   tohto   zákona   nevzťahujú   všeobecne   záväzné   právne   predpisy o správnom konaní, to znamená Správny poriadok.

Navrhovateľ tvrdí, že toto ustanovenie (až na výnimky) vylučuje možnosť aplikácie Správneho poriadku na ostatné konania vedené úradom (najmä podľa § 17 až § 30 zákona), pričom pri nenahradení tohto zákona inou normou dochádza k paralyzovaniu činnosti úradu (nevie, čo môže považovať za dôkaz, zistené skutočnosti nemôže hodnotiť atď.). Spôsob konania úradu ako štátneho orgánu potom nie je ustanovený zákonom, čo je v nesúlade s čl. 2 ods. 2 ústavy a tiež s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Vedľajší účastník uviedol, že medzi vyňatím rozhodovania o špecifických otázkach zo všeobecnej pôsobnosti správneho poriadku a princípom legality nie je dostatočná vecná súvislosť.

Pri riešení navrhovateľom nastoleného ústavného problému sa treba najskôr zaoberať vzťahom   všeobecnej   a osobitnej   právnej   úpravy   správneho   konania   (čomu   navrhovateľ bližšiu pozornosť nevenoval).

4.2.   Správny   poriadok   všeobecne   upravuje   správne   konanie,   pokiaľ   osobitným predpisom nie je ustanovená iná procesná úprava. Podľa jeho § 1 ods. 1: „Tento zákon sa vzťahuje   na   konanie,   v   ktorom   v oblasti   verejnej   správy   správne   orgány   rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“

Zákony   upravujúce   osobitné   spôsoby   správneho   konania   spravidla   v   podstate uvádzajú, že pokiaľ v nich nie je ustanovené inak, vzťahuje sa aj na tieto konania Správny poriadok. Ako príklady možno uviesť § 140 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov,   §   126   zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, § 27 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, § 51 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o priestupkoch“),   §   33   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov a § 37 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov.

Výnimku predstavuje zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správne daní a poplatkoch a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový zákon“), ktorý v § 101 uvádza, že na daňové konanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

4.3.   Navrhovateľ   sústredil   námietky   o nesúlade   napadnutého   ustanovenia   zákona s princípmi   legality   a právnej   istoty   na   konanie   úradu   podľa   §   17   až   30   zákona (Vykonávanie bezpečnostných previerok).

Bezpečnostné   previerky sú   správnym   konaním   v zmysle   §   1   ods.   1   Správneho poriadku, ktoré má svoje osobitné rysy a vykonáva ho úrad ako správny orgán podľa § 1 ods. 2 Správneho poriadku.

Vyňatie   rozhodovania   pri   bezpečnostných   previerkach   z aplikácie   Správneho poriadku   prostredníctvom   §   81   ods.   1   zákona   a ich   špecifiká   neznamenajú,   že   na   toto osobitné správne konanie sa Správny poriadok vôbec nevzťahuje. Tento sa na bezpečnostné previerky vzťahuje s výnimkou rozhodovania a ich odchylnej právnej úpravy v niektorých smeroch v porovnaní so Správnym poriadkom. Ak by mal zákonodarca zámer úplne vylúčiť aplikáciu Správneho poriadku na vykonávanie bezpečnostných previerok, bol by to uviedol explicitne (spôsobom obdobným ako v § 101 daňového zákona).

Paragraf 81 ods. 1 zákona teda nemá za následok to, že by spôsob konania (jeho rozhodujúce   časti)   úradu   pri   vykonávaní   bezpečnostných   previerok   nebol   náležite ustanovený   zákonom.   Spôsob   jeho   konania   ustanovuje   všeobecne   Správny   poriadok (vrátane základných pravidiel konania uvedených v § 3) a osobitne zákon najmä v časti o vykonávaní   bezpečnostných   previerok   (stupne   previerok,   ich   priebeh,   podkladové materiály,   bezpečnostný   pohovor   a pod.).   Na   rozhodovanie,   ktoré   je   iba   časťou,   resp. určitým úsekom konania, sa vzhľadom na špecifickosť bezpečnostných previerok vzťahuje osobitná úprava zákona (§ 26 a nasl.).

4.4.   Napadnuté   ustanovenie   zákona   teda   nemá   za   následok   nedostatok   zákonnej úpravy spôsobu konania úradu pri vykonávaní bezpečnostných previerok a nie je v nesúlade s čl. 2 ods. 2 a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

5. Namietaný nesúlad § 8 ods. 3 poslednej vety, § 34 a § 35 ods. 1 až   4 zákona s čl. 19 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 1 ods. 1 prvou vetou a s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy

5.1. Navrhovateľ predniesol sčasti rozpornú argumentáciu v návrhu a vo vyjadrení k stanovisku vedľajšieho účastníka (ďalej len „vyjadrenie“).

V návrhu namietal, že určitý okruh osôb (uvedených v § 34 a § 35 zákona) sa môže oboznamovať   s utajovanými   skutočnosťami   bez   nutnosti   podrobiť   sa   vykonaniu bezpečnostných previerok na rozdiel od ostatných osôb. Tieto musia strpieť výrazný zásah do súkromia, pre nedostatok relevantnej procesnej normy si nemôžu účinne chrániť svoju ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť či meno v prípade nezákonného rozhodnutia a nie sú rešpektované ani zmysel práva (podľa čl. 19 ods. 1 ústavy), zásada primeranosti a spravodlivá rovnováha pri konflikte práv.

Vo vyjadrení   navrhovateľ   pri   §   34   zákona   zdôraznil   potrebu   vykonania bezpečnostných previerok u poslancov národnej rady, ktorí budú kandidovať do výborov, kde je vysoký predpoklad kontaktu s utajovanými skutočnosťami, ako aj u poslancov, ktorí majú byť vymenovaní za   členov vlády.   Hoci   súhlasí,   že u sudcov   nie   sú   bezpečnostné previerky nutné, obdobne je potom tomu tak aj u osôb uvedených v § 84 ods. 3 a 5 zákona. Paragraf   35   zákona   je   ústavne   nesúladný   preto,   lebo   osoby   v ňom   označené   nemusia vykonať   bezpečnostnú   previerku   a postačuje   im   podpísanie   vyhlásenia   o mlčanlivosti a zákonné poučenie, zatiaľ čo iné osoby, u ktorých povinnosť mlčanlivosti už v minulosti bola podstatnou podmienkou výkonu   ich   povolania, bezpečnostnú previerku   absolvovať musia.

Vedľajší účastník s navrhovateľom nesúhlasil. Ohľadne § 34 zákona a osôb v ňom označených zdôraznil najmä rovnosť ako relatívnu kategóriu, rešpektovanie zákazu svojvôle pri   distribúcii   práv   zo   strany   zákonodarcu,   častý   prístup   k utajovaným   skutočnostiam a demokratický rodokmeň mandátu, resp. funkcie. Pri § 35 zákona vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam poukázal na precízne vymedzenie rozsahu, podmienok prístupu a ochrany.

5. 2. Navrhovateľ nastoľuje v podstate tieto dva ústavné problémy:

a) bezpečnostnej previerke, ktorá má súvis s právom podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, sa niektoré osoby podrobiť musia a iné neodôvodnene nemusia, čo je v nesúlade s čl. 19 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy,

b) u tých osôb, ktoré sa bezpečnostnej previerke podrobiť musia, ide o obmedzenie práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ktoré nedbá na jeho zmysel, čo je v nesúlade s čl. 19 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy.

Keďže navrhovateľ tu napáda ustanovenia zákona (resp. ich časti) preto, lebo sa týkajú osôb a okolností, kedy nie je potrebné podrobiť sa bezpečnostnej previerke, nemôže dôjsť k nesúladu uvedenému pod písmenom b), a preto je potrebné zaoberať sa ďalej iba otázkou nesúladu uvedenou pod písmenom a).

5.3. Aj keď navrhovateľ bližšie nerozvádza vzťah alebo možný dopad bezpečnostnej previerky   na právo   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   (jeho   jednotlivé   súčasti),   ústavný   súd vychádza   z   predpokladu,   že   abstraktne   nie   je   možné   vylúčiť   súvislosť   bezpečnostnej previerky s označeným základným právom, a preto čl. 19 ods. 1 ústavy považuje v tomto prípade za aplikovateľný.

Podľa uvedeného ustanovenia právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena má každý, to znamená aj ten, kto sa uchádza o prístup k utajovaným skutočnostiam. Ťažisko namietaného nesúladu s čl. 12 ods. 2 ústavy spočíva vlastne v tom, že niektoré skupiny osôb, ktoré majú prístup k utajovaným skutočnostiam bez   povinnosti   podrobiť   sa   bezpečnostnej   previerke   -   oprávnené   osoby   s osobitným postavením podľa § 34 zákona a iné oprávnené osoby podľa § 35 zákona (v ods. 1 tohto ustanovenia   ide   u osôb   o prekrývanie   sa   s   §   8   ods.   3   poslednou   vetou   zákona)   -   sú neodôvodnene zvýhodnené pri užívaní práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy oproti tým osobám, ktoré sa musia podrobiť bezpečnostnej previerke (a sú teda neodôvodnene znevýhodnené).

Jediný zakázaný dôvod pre neoprávnené zvýhodnenie alebo znevýhodnenie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý môže v tomto prípade prichádzať do úvahy, je iné postavenie. Aby mohlo dôjsť k nesúladu s označeným článkom, situácia skupín osôb s iným postavením by musela byť rovnaká alebo analogická, a teda vyžadujúca si rovnaké zaobchádzanie.

5.4.   Základným   predpokladom   posúdenia   ústavným   súdom   je   však   to,   aby   mu navrhovateľ predložil argumentáciu, ktorá porovnávanie umožňuje (predovšetkým náležité vymedzenie jednotlivých skupín).

Navrhovateľ   v návrhu   najskôr   namietal   neodôvodnenú   nerovnosť   medzi   osobami označenými v § 34, resp. § 35 zákona a ostatnými osobami, ktoré sú povinné podrobiť sa bezpečnostnej previerke. Druhú skupinu osôb však bližšie vnútorne nevymedzuje (napr. personálne   alebo   z hľadiska   okolností,   ktoré   odôvodňujú   prístup   k utajovaným skutočnostiam)   a   ani neuvádza,   v   čom   spočívajú   základné   faktory   pre   porovnávanie. S poukazom   na   tieto   skutočnosti   a   s prihliadnutím   aj   na   nepochybnú   početnosť   druhej skupiny   osôb, jej   značne   rôznorodé   zloženie,   ako   aj   okolnosti   prístupu   k utajovaným skutočnostiam   nielenže   označené   skupiny   osôb   nemožno   náležite   porovnávať,   ale   ani akceptovať   záver   (ktorý   z tvrdenia   navrhovateľa   logicky   vyplýva),   že   situácia   druhej skupiny   osôb   je   rovnaká   alebo   analogická   v porovnaní   s prvou,   a preto   sa   s ňou   má zaobchádzať rovnako (teda nevyžadovať povinnosť podrobiť sa bezpečnostnej previerke).

Obdobne to   je aj pri   skupinách,   ktoré   navrhovateľ   naznačil   vo   vyjadrení   (osoby označené v § 35 zákona verzus iné osoby, u ktorých povinnosť mlčanlivosti už v minulosti bola podstatnou podmienkou výkonu ich povolania).

Navrhovateľ vo vyjadrení výslovne spochybnil z osôb označených v § 34 zákona (z hľadiska vyňatia z povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke) poslancov národnej rady kandidujúcich do výborov, u ktorých je vysoký predpoklad kontaktu s utajovanými skutočnosťami,   a   poslancov,   ktorí   majú   byť   vymenovaní   za   členov   vlády.   U osôb označených v § 84 ods. 3 a 5 zákona presadzoval rovnaké zaobchádzanie ako u sudcov.

Keďže tieto tvrdenia umožňujú porovnávanie vymedzených skupín (resp. podskupín) osôb,   ústavnému   súdu   ostáva   posúdiť,   či   je   navrhovateľom   napadnutý   §   34   zákona v nesúlade s čl. 19 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy v súvislosti so spochybnenými poslancami národnej rady a s osobami označenými v § 84 ods. 3 a 5 zákona.

5.5.   Paragraf   34   zákona   obsahuje osobitnú   skupinu   osôb   -   prezidenta   ako   hlavu Slovenskej republiky (čl. 101 ods. 1 ústavy), poslancov národnej rady ako členov jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), členov vlády ako   vrcholného   orgánu   výkonnej   moci   (čl.   108   ústavy),   sudcov   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   (okrem   špeciálneho   súdu)   ako   členov   súdnej   moci   (siedma   hlava ústavy) a predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky ako vrcholových predstaviteľov orgánu kontroly hospodárenia (druhý oddiel tretej hlavy ústavy)

- ktorú sa zákonodarca rozhodol v zásade vyňať spod povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke.

Homogénnosť označenej skupiny osôb spočíva v tom, že ide o vrcholových alebo jediných   predstaviteľov   mocí   zákonodarnej,   výkonnej   a súdnej,   resp.   najvyššieho kontrolného   orgánu.   Častý   prístup   k utajovaným   skutočnostiam   súvisí   s výkonom   ich funkcie a jeho podmieňovanie bezpečnostnou previerkou by bolo v rozpore ako s výkonom funkcie, tak aj s jej demokratickým rodokmeňom (priamym, resp. odvodeným). Vyňatie z tejto skupiny osôb hoci len časti poslancov, ktorých navrhovateľ spochybňuje, by bolo preto tiež neopodstatnené.

Pokiaľ navrhovateľ trval na rovnakom zaobchádzaní aj s osobami označenými v § 84 ods. 3 a 5 zákona (určené na oboznamovanie sa so služobným tajomstvom k 1. novembru 2001,   resp.   prokurátor   a ďalej   uvedené   osoby),   u   ktorých   je   prístup   k utajovaným skutočnostiam bez absolvovania bezpečnostnej previerky podľa tohto zákona obmedzený do 31. októbra 2004, resp. 31. decembra 2006, nemožno s ním súhlasiť. Situácia týchto osôb nie je rovnaká a ani analogická so situáciou osôb označených v § 34 zákona, ale je naopak rozdielna, a preto s nimi nemožno zaobchádzať rovnako.

Nerovnaké   zaobchádzanie zo   strany   zákonodarcu   so   skupinami osôb   označených v § 84 ods. 3 a 5 zákona v porovnaní so skupinou vymedzenou v § 34 zákona neznamená preto neodôvodnené znevýhodnenie alebo zvýhodnenie v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy pri užívaní práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy. Ustanovenie § 34 zákona tým, že v sebe nezahŕňa aj skupiny osôb označených v § 84 ods. 3 a 5 zákona, potom nie je v nesúlade s uvedenými ustanoveniami ústavy, a teda ani s jej čl. 1 ods. 1 prvou vetou.

6.   Namietaný   nesúlad   §   8   ods.   2   písm.   f)   číselného   označenia   „II.“   a slova „Dôverné“, § 10 ods. 1 písm. h), § 17 písm. b) číselného označenia „II.“, § 27 ods. 1 písm. a), § 27 ods. 2 písm. a), § 33 ods. 1 slovného spojenia „... a Dôverné“, § 84 ods. 3 slovného spojenia „... do 31. októbra 2004“ a § 84 ods. 5 slovného spojenia „... najneskôr však do 31. decembra 2006“ zákona s čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

6.1.1.   Navrhovateľ   v   podstate   tvrdí,   že   medzi   bezpečnostnou   previerkou   I.   a II. stupňa (pre stupne utajenia Vyhradené, resp. Dôverné) nie je veľký rozdiel, lebo pri oboch sú podkladové materiály písomné a na ich vyhodnotenie postačuje prečítanie a zváženie obsahu. Keďže toto dokáže aj vedúci, zverenie výkonu bezpečnostnej previerky II. stupňa úradu je potom neprimerané a odporuje aj zásade minimalizácie zásahov do základných práv.

Vedľajší   účastník   oponoval   najmä   tým,   že   navrhovateľ   neuvádza   žiadnu   vecnú súvislosť   medzi   spôsobom   vykonania   bezpečnostnej   previerky   II.   stupňa,   právom   na súkromie, princípom právneho štátu a zákazom obmedzovania práv (ktoré nezohľadňuje ich podstatu   a zmysel),   ale   iba   svoje   presvedčenie,   že   vedúci   je   rovnako   kvalifikovaný   na vykonanie označenej previerky ako úrad.

6.1.2. Hoci je argumentácia navrhovateľa sčasti medzerovitá a skratkovitá, v podstate naznačuje, že: zverenie výkonu bezpečnostnej previerky II. stupňa úradu je neopodstatnené, a preto neprimerané a zároveň znamenajúce nerešpektovanie podstaty a zmyslu práv podľa čl. 19 ods. 1, ako aj podľa čl. 19 ods. 3 ústavy (zhromažďovanie údajov je teda neoprávnené a ich vyhodnocovanie predstavuje ich iné zneužívanie).

Naznačená   téza   sa   odvíja   od   neopodstatnenosti   zverenia   výkonu   bezpečnostnej previerky II. stupňa úradu, a preto treba najskôr preskúmať túto otázku.

6.1.3. Základ rozdielu medzi bezpečnostnými previerkami II. a I. stupňa je vyjadrený v rámcovom vymedzení stupňov utajenia Dôverné a Vyhradené v § 3 ods. 5 a 6 zákona. Kým Dôverné sa vzťahuje na štátne záujmy, verejné záujmy alebo právom chránené záujmy štátneho orgánu a na jednoduchú ujmu na záujmoch Slovenskej republiky, Vyhradené sa týka možného poškodenia právom chránených záujmov právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktoré by mohlo byť nevýhodné pre záujmy Slovenskej republiky.

Rozdiel   medzi   stupňami   utajenia   Vyhradené   a Dôverné   (a   teda   aj   medzi bezpečnostnými   previerkami   I.   a   II.   stupňa)   sa   potom   ďalej   prejavuje   v   podkladových materiáloch k jednotlivým previerkam [§ 16 ods. 1 písm. a) body 1 až 4, resp. § 16 ods. 1 písm. a) až c) zákona] a v orgánoch, ktoré ich vykonávajú [§ 17 písm. a), resp. § 17 písm. b) zákona]. Treba poznamenať, že navrhovateľ nedoceňuje náležite rozdiel v podkladových materiáloch.

Pri   bezpečnostnej   previerke   I.   stupňa   sa   zabezpečuje   a   vyhodnocuje:   vyplnený osobný dotazník osoby uvedený v prílohe č. 2, životopis, odpis z registra trestov a písomný súhlas   s oprávnením   oboznamovať   sa   s utajovanými   skutočnosťami   a s vykonaním bezpečnostnej previerky. Pri bezpečnostnej previerke II. stupňa (kde ide namiesto osobného dotazníka o obsiahlejší bezpečnostný dotazník uvedený v prílohe č. 3 časti A) sú to navyše ešte informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby z evidencií PZ, SIS a VS, resp. vyžiadané od ďalších štátnych orgánov a iných právnických osôb.

Informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti z evidencií PZ, SIS a VS nemožno dávať na rovnakú úroveň so životopisom, odpisom z registra trestov, prípadne iného verejného registra.   Aj   keď   ide   o výstupy   v písomnej   podobe   (nie   je však   vylúčená   ani iná forma informácie   zachytená   na   hmotnom   nosiči   dát),   sú   v nich   obsiahnuté   poznatky o skutočnostiach a osobách, ktoré majú priamu súvislosť s plnením úloh PZ, SIS alebo VS (pozri napr. § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov a § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve v znení neskorších predpisov), často získané operatívnou činnosťou a týkajúce sa „rozpracovaných“ či „živých“ prípadov. Môže teda   ísť   o   závažné   informácie   vzťahujúce   sa   na   aktivity   a operácie   PZ,   SIS   alebo   VZ a podliehajúce   tiež   utajeniu.   Ich   masívna   distribúcia   množstvu   vedúcich   na   rôznych miestach verejnej správy by potom značne zvýšila riziko ich úniku, čo by ohrozilo samotnú efektivitu   činnosti   PZ,   SIS   a VS   vrátane   získavania   podkladov   k bezpečnostným previerkam.   Sústredenie   toku   takýchto   informácií   na   jedno   miesto   (úrad)   treba   preto považovať za primerané a racionálne legislatívne opatrenie.

6.1.4. Rozdiel medzi bezpečnostnými previerkami I. a. II. stupňa, ktorý sa prejavuje aj   v orgánoch,   ktoré   ich   vykonávajú,   má   svoju   vnútornú   logiku.   Zverenie   výkonu bezpečnostnej previerky II. stupňa úradu nemôže byť neprimeraným zásahom do práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy zanedbávajúcim ich podstatu a zmysel v rozpore s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy. Navrhovateľom napadnuté ustanovenia zákona, resp. ich časti (ktoré právomoc v súvislosti s bezpečnostnou previerkou II. stupňa a so stupňom utajenia Dôverné zverujú   úradu,   a nie   vedúcemu)   nie   sú   potom   v nesúlade   s označenými   ustanoveniami ústavy a ani s jej čl. 1 ods. 1 prvá veta.

6.1.5. Navrhovateľ v petite návrhu uviedol, aby ústavný súd vyslovil aj nesúlad § 35 ods.   4   slovného   spojenia   „...   alebo   Dôverné“   zákona,   a   zrejme   iba   nedopatrením   to opomenul odôvodniť.

O právomoci   úradu   vo   vzťahu   k stupňu   utajenia   Dôverné   platí   to,   čo   už   bolo uvedené,   a preto   ani   ohľadne   tohto   ustanovenia   zákona   ústavný   súd   nemohol   vysloviť nesúlad s vyššie označenými ustanoveniami ústavy.

6.2.1. Navrhovateľ tvrdí, že keď osoby vymedzené v § 84 ods. 3 a 5 zákona (ďalej len   „vymedzené   osoby“)   boli   oprávnené   oboznamovať   sa   s utajovanými   skutočnosťami v čase   nadobudnutia   účinnosti   zákona   (1.   máj   2004),   plynutie   času   neprináša   žiadne podstatné zmeny (najmä v povahe a odbornosti týchto osôb a v obsahu pojmu utajovaných skutočností). Povinnosť podrobiť sa bezpečnostným previerkam po 31. októbri 2004, resp. po 31. decembri 2006 je preto markantným zásahom do ich práva na súkromie, porušením zásady primeranosti a princípu právneho štátu.

Podľa   vedľajšieho   účastníka   absentuje   akákoľvek   vecná   súvislosť   medzi navrhovateľom   napadnutými   ustanoveniami   zákona   a ním   označenými   článkami ústavy. Napadnuté ustanovenia iba umožňujú prístup k utajovaným skutočnostiam bez povinnosti podrobiť   sa   bezpečnostnej   previerke   podľa   tohto   zákona   v   prechodnom   období   (medzi nadobudnutím účinnosti zákona a 31. októbrom 2004, resp. 31. decembrom 2006).

6.2.2.   Podľa   názoru   navrhovateľa   povinnosť   vymedzených   osôb   podrobiť   sa   po prechodnom   období   bezpečnostnej   previerke   je   neprimeraným   obmedzovaním   ich   práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, ktoré v rozpore s čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy nedbá na ich podstatu a zmysel a porušuje aj princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že z napadnutých ustanovení vyplýva pre vymedzené osoby povinnosť   absolvovať   bezpečnostnú   previerku   po   prechodnom   období   iba   implikovane a v kontexte   s inými   relevantnými   ustanoveniami   zákona.   Keby   však   časť   napadnutých ustanovení („... do 31. októbra 2004“, resp. „... najneskôr však do 31. decembra 2006“), ktorá   navrhovateľovi   prekáža,   v   nich   nebola,   povinnosť   podrobiť   sa   bezpečnostnej previerke by pre vymedzené osoby zo zákona nevyplývala [v takom prípade by však mali obdobné postavenie ako oprávnené osoby s osobitným postavením (§ 34), odvodené však z iného základu (prechodné ustanovenie zákona)].

6.2.3.   Oprávnenie   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými   skutočnosťami   ako subjektívne právo vyplývajúce zo zákona patrí (až na výnimky) neobmedzene iba osobám uvedeným v § 34, vymedzeným osobám iba dočasne (v prechodnom období) a inak je toto oprávnenie v zásade podmienené splnením zákonných predpokladov (§ 10).

Postavenie časti vymedzených osôb (napr. prokurátorov) je dôsledok toho, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (§ 31 zákona č. 241/2001 Z. z.) už nepatria medzi   oprávnené   osoby   s osobitným   postavením   podľa   §   34   tohto   zákona,   a preto   sa bezpečnostnej previerke podrobiť musia.

Ústavný súd už v okruhu nesúladu   pod   bodom   5 dospel   k   záveru, že nerovnaké zaobchádzanie zo strany zákonodarcu s osobami uvedenými v § 34 zákona v porovnaní s vymedzenými osobami (lebo len druhá skupina musí absolvovať bezpečnostnú previerku) nie je v nesúlade s čl. 19 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.

Povinnosť   vymedzených   osôb   podrobiť   sa   bezpečnostnej   previerke   ako   taká (vyplývajúca už označeným spôsobom aj z napadnutých ustanovení zákona) nie je teda v nesúlade   s ústavou,   treba   však   posúdiť,   či   existuje   súvislosť   medzi   napadnutými ustanoveniami a neústavnosťou, ktorú naznačuje navrhovateľ.

V nesúlade   s ústavou   by mohli byť iba   konkrétne   ustanovenia   zákona   (alebo ich časti)   týkajúce   sa   úpravy   bezpečnostných   previerok.   Keďže   z §   84   ods.   3   a 5   zákona nevyplýva (priamo   či   nepriamo)   žiadna   úprava bezpečnostných   previerok,   neexistuje   tu príčinná   súvislosť   s navrhovateľom   naznačenou   neústavnosťou.   Čiastočne   napadnuté ustanovenia zákona nie sú potom v nesúlade s čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 13 ods. 4 prvou vetou a s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

7. Namietaný nesúlad § 25 ods. 2 slovného spojenia „... a nebol ohrozený zdroj informácií“ zákona s čl. 46 ods. 1, čl. 13 ods. 4 prvou vetou ústavy a s čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru

7.1. Navrhovateľ tvrdí, že keď navrhovaná osoba nepozná zdroj informácií úradu, nemôže   v prípade   jeho   nepriaznivého   rozhodnutia   účinne   si   chrániť   právo   (lebo   jej argumentačná   schopnosť   je   oslabená)   a toto   o.   i.   aj   súdu   bráni   vo   veci   objektívne rozhodnúť.

Vedľajší účastník uvádza, že napadnuté ustanovenie zákona sa obmedzuje iba na bezpečnostný pohovor a je nespôsobilé zasiahnuť do práva domáhať sa svojho práva na súde alebo inom orgáne.

7.2.   V   správnom   alebo   súdnom   konaní,   predmetom   ktorých   je   právo   na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, dochádza zákonite k stretu viacerých práv a záujmov,   ktoré   (ak   majú   byť   konania   spravodlivé)   treba   náležite   vyvažovať   tak,   aby pokiaľ možno nedochádzalo k zásahom do podstaty ani jedného z nich.

Zdroj informácií treba chrániť napr. preto, lebo pokiaľ je to osoba, môže ísť aj o jej základné   práva   (na   súkromie,   nedotknuteľnosť   osoby   a pod.),   prípadne   ide   o utajovanú skutočnosť v zmysle tohto zákona.

Právo navrhovanej osoby pri domáhaní sa práva na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami nemôže byť absolútne v tom zmysle, že by mala neobmedzený prístup ku každej informácii alebo jej zdroju. Podstata účinného domáhania sa tohto práva na úrade (resp. inom orgáne vykonávajúcom bezpečnostnú previerku podľa § 18 zákona) alebo na súde   spočíva   v tom,   aby   právna   úprava   prípadné   znevýhodnenia   navrhovanej   osoby umožňovala vyvažovať a rozhodujúce informácie, k zdroju ktorých nemala prístup, zisťovať a overovať   aj   inými   spôsobmi   [pozri   analogicky   rozhodovaciu   činnosť   ESĽP   ohľadne anonymných svedkov, napr. v rozhodnutí vo veci Kok v. Holandsko (No. 43149/98) zo 4. júla 2000 a v rozsudku   vo   veci   Visser   v.   Holandsko   (No.   26668/95)   zo   14.   februára 2002].

Príslušná právna úprava, o. i. základné pravidlá konania ustanovené v § 3 Správneho poriadku   a prieskumná   právomoc   súdu   podľa   § 250i   Občianskeho   súdneho   poriadku, umožňuje, aby sa navrhovaná osoba mohla účinne domáhať práva na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami na orgáne vykonávajúcom bezpečnostnú previerku alebo na súde. Ústavný problém teda nespočíva v znení právnej úpravy, ale mohol by sa vyskytnúť iba v súvislosti s jej interpretáciou a aplikáciou v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy.

7.3. Čiastočne napadnutý § 25 ods. 2 zákona nemá za následok nemožnosť účinne sa domáhať   práva   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými   skutočnosťami   na   orgáne vykonávajúcom bezpečnostnú previerku alebo na súde, a teda nemôže byť ani v nesúlade s navrhovateľom označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru.

IV.

Záver

Keďže všetci účastníci konania napokon súhlasili, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania,   a pre   takýto   postup   boli   splnené   podmienky   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   na   základe   vyššie   uvedeného rozhodol, že:

1. Ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a s čl. 46 ods. 1 ústavy.

2. Návrh na začatie konania v časti namietajúcej nesúlad ustanovenia § 12 ods. 2 zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2 a s čl. 35 ods. 1 ústavy zamieta.

3. Návrhu na začatie konania vo zvyšnej časti nevyhovuje.

Podľa   čl.   125   ods.   3   ústavy   dňom   vyhlásenia   tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona účinnosť. Ak ho národná rada neuvedie do súladu s ústavou, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Jána Mazáka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005