znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/01-75

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v pléne   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Jána   Klučku,   Jána   Lubyho,   Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho o návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. A. H., Advokátska kancelária, K., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení čl. I § 25 ods. 3, § 25 ods. 4 a § 25 ods. 5 a čl. III bodu 2 a 3 zákona č. 183/2000 Z. z. o knižniciach, o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti a o zmene a doplnení zákona č. 68/1997 Z. z. o Matici slovenskej s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,   za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   na   neverejnom   zasadnutí 4. septembra 2002 takto

r o z h o d o l :

Návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu ustanovení čl. I § 25 ods. 3, § 25 ods. 4 a § 25 ods. 5 a čl. III bodu 2 a 3 zákona č. 183/2000 Z. z. o knižniciach, o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti a o zmene a doplnení zákona č. 68/1997 Z. z. o Matici slovenskej   s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol doručený návrh na začatie konania, v ktorom skupina 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že ustanovenia čl. I § 25 ods. 3, § 25 ods. 4 a § 25 ods. 5 a čl. III bodu 2 a 3 (ďalej tiež „napadnuté ustanovenia“) zákona   č. 183/2000   Z.   z.   o knižniciach,   o doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti a o zmene a doplnení zákona č. 68/1997 Z. z.   o Matici   slovenskej   (ďalej   len   „zákon   o knižniciach“)   nie   sú   v súlade   s čl.   1 [po nadobudnutí účinnosti novely Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s čl. 1 ods. 1], čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Napadnuté ustanovenia čl. I § 25 ods. 3, 4 a 5 zákona o knižniciach znejú:„(3) Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry sa k 1. júlu 2000 zlučujú do Slovenskej národnej knižnice v Martine, ktorá prechádza od 1. júla 2000 do zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva.

(4)   Práva   a   povinnosti   z   pracovnoprávnych   vzťahov   zamestnancov   Slovenskej národnej   knižnice   v   Matici   slovenskej   a Pamätníka národnej kultúry   prechádzajú od 1. júla 2000 z Matice slovenskej na Slovenskú národnú knižnicu v Martine.

(5)   Práva   a   povinnosti   z   majetkovoprávnych   vzťahov   vrátane   pohľadávok   a záväzkov vzniknutých v Slovenskej národnej knižnici v Matici slovenskej a v Pamätníku národnej kultúry prechádzajú k 1. júlu 2000 z Matice slovenskej na Slovenskú národnú knižnicu v Martine. Súčasne od 1. júla 2000 prechádza majetok štátu, 20) ktorý užívala Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry, zo správy Matice   slovenskej   do   správy   Slovenskej   národnej   knižnice   v   Martine,   a   to   v   rozsahu vymedzenom   v   delimitačnom   protokole   uzavretom   medzi   ministerstvom   a Maticou slovenskou a následne medzi ministerstvom a Slovenskou národnou knižnicou v Martine.“Poznámka   pod   čiarou   k odkazu   20)   uvádza: „Zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov“.

Napadnuté ustanovenia čl. III zákona o knižniciach znejú:„Zákon č. 68/1997 Z. z. o Matici slovenskej sa mení a dopĺňa takto:

2. V § 3 ods. 1 sa vypúšťajú písmená a) a b). Doterajšie písmená c) až g) sa označujú ako písmená a) až e). 3. V § 3 sa vypúšťajú odseky 2 a 3. Doterajšie odseky 4 až 8 sa označujú ako odseky 2 až 6.“

Vypustené písmená a) a b) v § 3 ods. 1 zákona č. 68/1997 Z. z. o Matici slovenskej (ďalej len „zákon o Matici slovenskej“) zneli:

Matica   slovenská   spolupracuje   a   spolupôsobí pri plnení úloh štátu v oblasti kultúry a vedy. Tieto úlohy plnia najmä tieto jej ustanovizne: a) Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej, b) Pamätník národnej kultúry.

Vypustené odseky 2 a 3 v § 3 zákona o Matici slovenskej zneli:

„(2) Slovenská   národná   knižnica   v Matici   slovenskej   1)   je   právnická   osoba.   Jej zriaďovaciu   listinu   vydáva   predseda   Matice   slovenskej   po   dohode   s ministrom   kultúry Slovenskej republiky. Riaditeľa vymenúva a odvoláva predseda Matice slovenskej. (3) Pamätník národnej kultúry pôsobí ako jej ústredné pracovisko pre archívnu, 2) múzejnú   a   biografickú   dokumentáciu,   výskum,   ochranu   a podporu   slovenskej   kultúry a literatúry.   Je   právnická   osoba,   ktorej   zriaďovateľom   je   Matica   slovenská.   Riaditeľa vymenúva a odvoláva predseda Matice slovenskej.

Poznámky pod čiarou k odkazu 1) a 2) v týchto odsekoch zneli: „Zákon č. 53/1959 Zb.   o jednotnej   sústave   knižníc   (Knižničný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov“,   resp. „Napríklad § 26 zákona Slovenskej národnej rady č. 149/1975 Zb. o archívnictve“.

Priebeh konania

Konanie pred ústavným súdom o súlade napadnutých ustanovení s ústavou sa na základe návrhu navrhovateľa začalo 14. februára 2001. Navrhovateľ v návrhu splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní advokáta JUDr. A. H., Advokátska kancelária, K.

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   tento   návrh   na   neverejnom   zasadnutí   pléna 21. februára 2001 a uznesením č. k. PL. ÚS 6/01-24 ho prijal na ďalšie konanie.

V súlade s § 29 ods. 6 a § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) podala na výzvu ústavného súdu písomné stanovisko k návrhu navrhovateľa Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) ako orgán, ktorý napadnutý všeobecne záväzný   právny   predpis   vydal,   listom   z 28.   marca   2002,   ktorého   prílohu   tvorilo   aj stanovisko   Ministerstva   kultúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   kultúry“) č. MK-382/2001-1 ako súčasť vyjadrenia národnej rady.

K   stanovisku   národnej   rady   sa   písomne   vyjadril   navrhovateľ   v   stanovisku z 21. septembra 2001 a jeho doplnení z 5. novembra 2001 a 22. apríla 2002. Národná rada, ktorej boli tieto vyjadrenia navrhovateľa doručené, sa k ich obsahu osobitne nevyjadrila.

V súlade s § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde predseda národnej rady oznámil ústavnému súdu, že rozhodol netrvať na ústnom pojednávaní a nevysielať zástupcu národnej rady v prípade, ak sa verejné ústne pojednávanie bude konať. Právny zástupca navrhovateľa v   tejto   súvislosti   oznámil,   že   trvá   „na   vytýčení   verejného   zasadnutia   vo   veci   samej“. Ústavný súd pôvodne nariadil ústne verejné pojednávanie na 1. júl 2002, ale neskôr ho na žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľa   zrušil.   Následne   právny   zástupca   navrhovateľa listom z 10. júla 2002 ústavnému súdu oznámil, že „navrhovatelia súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky“ v tejto veci. Vzhľadom   na   tento   procesný   úkon   ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   ďalej   prejednal   na neverejnom zasadnutí.

Návrhy a stanoviská účastníkov konania

1.   Na   podporu   svojho   návrhu   na   vyslovenie   nesúladu   napadnutých   ustanovení s ústavou navrhovateľ uviedol dôvody, ktorých podstatu možno zhrnúť nasledovne:

Dňom   účinnosti   zákona   o   Matici   slovenskej   bola   zakotvená   existencia   Matice slovenskej   ako   právnickej   osoby   a   verejnoprávnej   ustanovizne.   Verejnoprávna   povaha Matice slovenskej bola zvýraznená i v dôvodovej správe k § 1 uvedeného zákona, kde je konštatované, že Matica slovenská je verejnoprávna právnická osoba zriadená zákonom. Zákon   o Matici   slovenskej   vyhlásil   za   ustanovizne   Matice   slovenskej   okrem   iného i Slovenskú národnú knižnicu v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry.

Slovenská   národná   knižnica   v   Matici   slovenskej   je   právnickou   osobou,   ktorej zriaďovaciu   listinu   vydáva   predseda   Matice   slovenskej   po   dohode   s   ministrom   kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „minister“). Zriaďovateľom Slovenskej národnej knižnice v Matici   slovenskej   je   Matica   slovenská,   pričom   jej   riaditeľa   vymenúva   a   odvoláva predseda Matice slovenskej. Táto právnická osoba je teda ustanovizňou verejnoprávneho subjektu   počínajúc   dňom   účinnosti   zákona   o   Matici   slovenskej.   Toto   ustanovenie   bolo naplnené vydaním zriaďovacej listiny Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej 18. augusta 1997 predsedom Matice slovenskej po dohode s ministrom, čím táto právnická osoba vznikla. Zriaďovateľ – Matica slovenská – doposiaľ túto ustanovizeň nezrušil.

Pamätník národnej kultúry pôsobí ako ústredné pracovisko Matice slovenskej pre archívnu, múzejnú a biografickú   dokumentáciu, výskum, ochranu   a podporu   slovenskej kultúry a literatúry. Je právnickou osobou, ktorej zriaďovateľom je Matica slovenská, jeho riaditeľa   vymenúva   a   odvoláva   predseda   Matice   slovenskej.   Rovnako   ako   Slovenská národná knižnica aj táto právnická osoba je teda ustanovizňou verejnoprávneho subjektu. Toto ustanovenie bolo naplnené vydaním zriaďovacej listiny Pamätníka národnej kultúry 13.   marca   1997   predsedom   Matice   slovenskej,   čím   táto   právnická   osoba   vznikla. Zriaďovateľ – Matica slovenská – doposiaľ túto ustanovizeň nezrušil.

Matica slovenská hospodári s vlastným majetkom a s majetkom štátu. Nakladanie s majetkom štátu, ktorý spravuje Matica slovenská, upravuje osobitný predpis, ktorým je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“). K majetku vo vlastníctve štátu,   s   ktorým   hospodári   Matica   slovenská,   má   Matica   slovenská   postavenie   správcu v zmysle zákona o správe majetku štátu, pretože na základe osobitného zákona (zákona o Matici slovenskej) spravuje majetok štátu. Predmetom správy majetku štátu sú potom hnuteľné   i   nehnuteľné   veci,   finančné   prostriedky,   pohľadávky   a   iné   majetkové   práva a záväzky Slovenskej republiky.

Správa   majetku   štátu   je   potom   súhrn   oprávnení   a   povinností   správcu   k   tej   časti majetku štátu, ktorú mu štát zveril do správy. Ide predovšetkým o právo správcu majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa zákona o správe majetku štátu a povinnosť tento majetok udržiavať v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo k jeho strate, zneužitiu alebo zmenšeniu.

Správcovi   majetku   štátu   vo   vzťahu   k   tomuto   majetku   patria   práva   a   povinnosti správcu   priznané   zákonom   o   správe   majetku   štátu   do   času,   kým   trvá   správa.   Právny poriadok Slovenskej republiky pripúšťa skončenie trvania správy majetku štátu iba odňatím správy majetku štátu podľa § 3 zákona o správe majetku štátu, a to individuálnym správnym aktom – rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“), ktorým je súčasne určený i nový správca majetku štátu, alebo na základe zmluvy o prevode správy podľa § 9 zákona o správe majetku štátu, ku ktorej bol   delený súhlas zriaďovateľa.   Pre   prípad   odňatia   správy   nehnuteľného   majetku   správcovi   rozhodnutím orgánu   štátnej správy   poskytuje zákon   o správe majetku štátu   správcovi   možnosť proti takémuto   rozhodnutiu   domáhať   sa   opravným   prostriedkom   preskúmania   rozhodnutia príslušného   správneho   orgánu   podaním   návrhu   na   súd   podľa   ustanovení   o   správnom súdnictve.

Zákonom o knižniciach sám zákonodarca vo forme všeobecne záväzného právneho predpisu so silou zákona rozhodol o zlúčení dvoch právnických osôb, ktoré sú právnickými osobami   zriadenými   zakladateľskými   listinami   verejnoprávneho   subjektu   –   Matice slovenskej, teda právnických osôb, ktoré neboli zriadené štátnym orgánom a ku ktorým zákonodarca ani iný štátny orgán nevykonáva zriaďovateľskú funkciu, a súčasne tieto zlúčil do novovytvorenej právnickej osoby, ku ktorej zriaďovateľskú funkciu vykonáva ústredný orgán štátnej správy. Týmto zákonom rozhodol zákonodarca i o prechode práv a povinností z   pracovnoprávnych   vzťahov   zamestnancov   týchto   právnických   osôb   zriadených verejnoprávnym subjektom na novovytvorenú právnickú osobu, ktorej zriaďovateľom je ministerstvo kultúry, hoci štát nikdy nebol subjektom v pracovnoprávnom vzťahu týchto zamestnancov   a   ich   zamestnávateľa,   v   dôsledku   čoho   má   dôjsť   k   zmene   v   osobe zamestnávateľa   týchto   zamestnancov   zákonom.   Týmto   zákonom   zákonodarca   zároveň odňal   správu   majetku   štátu   verejnoprávnemu   subjektu   a   rozhodol   o   prechode   práv a povinností   z   majetkoprávnych   vzťahov   verejnoprávneho   subjektu,   hoci   nebol   jeho zriaďovateľom   ani   orgánom   oprávneným   odňať   správu   majetku   štátu   verejnoprávnemu subjektu na základe žiadnej normy slovenského právneho poriadku, a rozhodol o novom správcovi tohto majetku štátu, ktorým sa stáva rozpočtová organizácia ministerstva kultúry.

Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovateľ odôvodnil tým, že v právnom štáte je zákonodarný orgán viazaný ústavou a jej princípmi. V právnom štáte kompetencie,   práva   a povinnosti   a zákonom   upravené   postupy   orgánov   štátu   vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú,   výkonnú   a   súdnu   moc,   ktoré   sú   v   parlamentnej   demokracii   autonómne a prepojené   iba   väzbami   ústavnej   kontroly   a spolupráce.   Z princípu   ústavnej   rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať jednotlivými zložkami moci štátu (PL. ÚS 16/95). Prijatím napadnutých ustanovení zákonodarca tento princíp porušil, keď si osobuje   právomoc   zverenú   orgánu   výkonnej   moci   (zmena   správy   majetku   štátu z verejnoprávneho subjektu na štátnu rozpočtovú organizáciu zákonom, zrušenie právnickej osoby   zriadenej   verejnoprávnym   subjektom   zákonom).   Pre   naplnenie   princípu   právnej istoty, ktorý je jedným z imanentných atribútov právneho štátu, platí, že konanie štátnych orgánov   musí   byť   v   rámci   svojich   hraníc   predvídateľné   a   kalkulovateľné   pre   všetky subjekty práva, pretože iba tak sa môže naplniť požiadavka právnej istoty a ochrana dôvery subjektov   práva   v   právny   poriadok.   Štát   napadnutými   ustanoveniami   zasiahol   do existujúcich právnych vzťahov, ktoré vznikli spôsobom súladným so zákonom a ústavou. Nútené obmedzenie práv ústava pripúšťa, avšak iba v prípadoch, že sa takýmto konaním štátu sleduje verejný záujem. V danom prípade nútené obmedzenie práv verejnoprávneho subjektu Matice slovenskej však nie je zdôvodniteľné ani verejným záujmom, ani verejným blahom. Nie je možné pripustiť, aby verejnoprávny subjekt, ktorý nadobudol právo správy majetku štátu a zriadil v súlade so zákonom svoje právnické osoby (Slovenskú národnú knižnicu v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry) platnými zriaďovacími listinami a koná tak v dobrej viere v platné právo, bol postavený do situácie, že tieto jeho práva sa podstatným   spôsobom   zmenia,   pričom   takáto   zmena   nebola   v   čase   pôvodnej   zákonnej úpravy   vôbec   predvídateľná   a   pokiaľ   sa   mohla   stať,   mala   sa   stať   postupom   súladným s ústavou. Postup zákonodarcu   sleduje úzko vymedzený individuálny cieľ okliešťovania úloh vo vzťahu k jedinému verejnoprávnemu subjektu – Matici slovenskej, ktorý nielenže nie je vo verejnom záujme či pre verejné blaho, ale jeho existencia nie je zákonodarcom ani len tvrdená, ba práve naopak, je s týmito princípmi v rozpore.

Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 2 ods. 2 ústavy navrhovateľ zdôvodnil tým, že národná rada týmito ustanoveniami porušila i princíp legality, ktorý znamená, že určitá štátna   moc   sa   nadobúda   a   vykonáva   právnym   spôsobom.   Viazanosť   štátu   právom   sa prejavuje ako viazanosť štátu ústavou, ústavnými zákonmi i zákonmi. Práve s ohľadom na základné princípy právneho štátu preto na rozdiel od štátnych orgánov, ktorých moc je takto obmedzená, majú fyzické osoby a právnické osoby slobodu konania (čl. 2 ods. 3 ústavy). Štátne   orgány   musia   dodržiavať   všeobecne   uznávané   princípy   právneho   štátu   aj   pri uskutočňovaní hospodárskej politiky, pričom požiadavka právnej istoty v tomto smere sa zabezpečuje tým, aby sa všeobecne záväzné predpisy nemenili náhodne a subjektivisticky, ale iba v súlade s ústavou a objektívne zisteným vývojom spoločnosti, ktorý sa podľa stavu potrieb spoločnosti zrýchľuje alebo spomaľuje (PL. ÚS 33/95). V danom prípade v období predchádzajúcom prijatiu napadnutých ustanovení nedošlo k takej zmene v spoločnosti, ktorá   by   s   požadovanou   intenzitou   odôvodňovala   takýto   zásah   do   právneho   poriadku. Napadnutými   ustanoveniami   sa   vyhlasuje   za   správcu   majetku   štátu,   ku   ktorému   právo správy národného majetku patrilo verejnoprávnemu subjektu, štátna rozpočtová organizácia, a   tým   sa   mení   subjekt   správy   majetku   štátu   bez   splnenia   akýchkoľvek   ďalších predpokladov.

Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy navrhovateľ odôvodnil tým, že čl. 12 ods. 1 ústavy garantuje právnickým osobám a fyzickým osobám, že základné práva a slobody im nemožno odňať ani im ich nemožno zrušiť (PL. ÚS 33/95). Východiskom právneho štátu je poskytovanie ochrany subjektom práva najmä proti štátnej moci. Ak je napríklad podstatou vlastníckeho práva vec držať, užívať a nakladať s ňou, nemožno toto právo obmedziť zákonom tak, aby subjekt bol vylúčený z tohto práva inak, než to umožňuje ústava v čl. 20. V tomto prípade síce správa majetku štátu nie je výslovne chránená ústavou obdobným ustanovením, aké poskytuje ochranu vlastníctvu, avšak svojou podstatou je tento inštitút obdobný vlastníctvu, pretože jeho podstata spočíva v správe vec držať,   užívať,   brať z   nej   úžitky,   a   to   bez akéhokoľvek   časového   obmedzenia.   Správca majetku   štátu   je   potom   dobromyseľným   a   oprávneným   detentorom   majetku   štátu s oprávneniami v podstate totožnými, akými disponuje vlastník veci. Obsahom tohto práva síce nie je právo disponovať s jeho predmetom bez súhlasu vlastníka, avšak dispozičné právo vlastníka tohto majetku je obmedzené zákonom do tej miery, že prakticky pri postupe správcu majetku štátu súladnom s ústavou a zákonmi nemôže byť štátom toto právo odňaté. Preto   i   správcovi   majetku   štátu   patrí   obdobná   ústavná   ochrana,   akú   priznáva   ústava vlastníkovi   veci,   a   to   proti   každému   vrátane   vlastníka.   Preto   i   ochrana   práva   správcu majetku štátu k majetku v správe požíva obdobnú ochranu ako vlastníctvo vrátane ochrany ústavnej.   Akékoľvek   obmedzenie   obsahu   správy   majetku   štátu   sa   musí   vzťahovať   na všetkých vlastníkov, ktorých sa týka, pretože sa ex nunc vzťahuje na vopred neznámy počet správcov   a   na   ich   právo   predmetu   správy   (PL.   ÚS   36/95).   V   prípade   napadnutých ustanovení   tomu   tak   nie   je.   Je   preto   neprípustné,   aby   došlo   k   zásahu   do   práva verejnoprávneho   subjektu   odňatím   správy   majetku   štátu   priamo   zákonom   v   presne špecifikovanom   rozsahu.   Označené   články   ústavy   sa   vzťahujú   na   stav   zákonného obmedzenia základného práva a slobody a zaväzujú zákonodarcu na ich rešpektovanie pri prijímaní zákona, pričom zároveň platí, že akékoľvek obmedzenia nesmú byť vykonané ľubovoľne a musia byť podložené objektívnymi a racionálnymi dôvodmi, resp. musí byť preukázané, že ide o rozhodnutie vo verejnom záujme a pre verejné blaho. Znevýhodnenie verejnoprávneho subjektu – Matice slovenskej – nie je po prijatí napadnutých ustanovení vyvážené   adekvátnym   verejným   záujmom   odôvodňujúcim   takýto   postup   zákonodarcu. Verejný záujem nie je vyjadrený v zákone na žiadnom mieste.

Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy navrhovateľ odôvodnil tým, že z týchto článkov vyplýva, že vlastníkovi sa poskytuje ochrana jeho vlastníckeho práva   k   veci,   ktorú   nadobudol   do   vlastníctva   v   súlade   s   podmienkami   upravenými všeobecne záväznými právnymi predpismi (PL. ÚS 30/95). Z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že toto právo treba chápať ako ústavou garantované právo   mať   vlastníctvo   k   veci   a   majetok   a   nerušene   ho   užívať.   V   tejto   súvislosti   sa navrhovateľ odvolával aj na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a poukázal na vyššie uvedený obsah správy majetku štátu a jeho podstatu, ako aj na čl. 20 ods. 1 ústavy zakotvujúci právo vlastniť majetok a na príslušnú judikatúru ústavného súdu   (I. ÚS 59/94, I. ÚS 128/95). Ústava „nepripúšťa, aby k zmene vlastníckeho práva a vyvlastneniu došlo priamo zákonom, pretože vyvlastnenie nie je možné uskutočniť iba na základe zákona, teda sa predpokladá ďalší právny akt“. Práva vlastníka národného majetku – štátu nie sú neobmedzenými právami, sú to   práva   síce   smerujúce   proti   všetkým,   avšak   obmedzené   prevodom   niektorých   zložiek oprávnení   vlastníka   na   správcu   majetku   štátu.   O   odňatí   týchto   oprávnení   musí   platiť analogicky   to,   čo   pre   odňatie   vlastníckeho   práva,   pretože   správca   majetku   vykonáva prevažnú väčšinu oprávnení vlastníka. Preto tieto oprávnenia nie je možné odňať zákonom, ale iba postupom podľa zákona. Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti národná rada   môže   prijať   zákon,   pokiaľ   ním   neprekročí   ústavou   daný   rámec   (PL.   ÚS   19/98). Základným   princípom   súvisiacim   s   vyvlastnením   je   princíp   splnenia   podmienok   pre prípustnosť vyvlastnenia, ktoré sú obsiahnuté v tomto ustanovení ústavy. Preto nie je možné vykonať   vyvlastnenie   inak   než   vo   verejnom   záujme,   v   nevyhnutnej   miere,   na   základe zákona a za primeranú náhradu, čo nepochybne platí i pre odňatie správy majetku štátu jeho správcovi.   V   danom   prípade   dochádza   k   odňatiu   správy   majetku   štátu   zákonom verejnoprávnemu   subjektu,   ktorý   právo   správy   národného   majetku   nadobudol   v   súlade s ústavou a zákonmi a navyše sa tak deje bez akejkoľvek náhrady za stratu tohto práva.

Matica   slovenská   majetok   štátu,   ktorý   jej   bol   zverený   do   správy,   z   vlastných prostriedkov oddelených od prostriedkov štátu zveľaďovala (napr. z vlastných prostriedkov investovala   do   rekonštrukcie   vykurovacieho   systému   v   I.   budove   Matice   slovenskej) v presvedčení,   že inak než za   splnenia   zákonných   podmienok   jej   nebude odňatý.   Preto v prevažnej časti majetku štátu v správe Matice slovenskej jeho odňatím podľa napadnutých ustanovení   dochádza   i   k   zásahu   do   vlastníckych   práv   Matice   slovenskej.   Vymedzenie odnímaného majetku Matici slovenskej ako majetku štátu, ktorý užívala Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry, tieto skutočnosti nezohľadňuje. Napadnuté   ustanovenia   neberú   ohľad   na   také   predmety   právnych   vzťahov,   akými   sú copyright a duševné vlastníctvo Matice slovenskej, ktoré je obsiahnuté v databázach a iných dielach, ktoré po ich odňatí Matici slovenskej nadobudol štát do správy Slovenskej národnej knižnice. To isté platí o hromadných veciach – knižničné fondy, archívne fondy, súbory iných hnuteľných vecí, umeleckých diel, tvorených často i darmi Matici slovenskej do jej vlastníctva, či majetok vo vlastníctve Základnej organizácie Odborového zväzu pri Matici slovenskej s právnou subjektivitou.

2. V písomnom stanovisku národná rada uviedla, že k návrhu navrhovateľa treba zaujať stanovisko z ústavnoprávneho hľadiska v tom zmysle, či tým, že sa národná rada ako zákonodarný orgán uzniesla na zákone o knižniciach, ktorým sa v čl. III v prvom bode a následne aj druhom a treťom bode odňali Matici slovenskej niektoré úlohy, ktoré jej zákon priznal skôr (zákon o Matici slovenskej) ako verejnoprávnej ustanovizni, aby ich plnila namiesto štátu, aby si na ich plnenie zriadila odborné inštitúcie ako právnické osoby vrátane správy   majetku   štátu   potrebného   na   plnenie   tých   úloh,   a   súčasne   tieto   úlohy   i   správu uvedeného majetku štátu zákon o knižniciach zveril štátnej organizácii zriadenej tým istým zákonom   v   §   6   a   následne   v   §   25,   sa   uvedené   ustanovenia   nedostali   do   rozporu s označenými článkami ústavy. Ide teda konkrétne o posúdenie z týchto hľadísk § 25 zákona o knižniciach, podľa ktorého a) odsekom 3 sa zlúčili Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry, ktoré si na plnenie svojich úloh zverených v § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona o Matici slovenskej zriadila Matica slovenská podľa § 3 ods. 1 písm. a) a b) zákona o Matici slovenskej ako právnické osoby, čím tieto dve právnické osoby   zanikli   a   vznikla   nová   právnická   osoba   ako   štátna   rozpočtová   organizácia,   b) odsekom   5   sa   previedla   správa   majetku   štátu   z   Matice   slovenskej   ako   verejnoprávnej ustanovizne na štátnu rozpočtovú organizáciu, a to iným postupom, než ustanovuje zákon o správe majetku štátu, c) súčasne odsekmi 4 a 5 sa preniesli všetky práva a povinnosti v pracovnoprávnych a iných právnych vzťahoch z Matice slovenskej ako verejnoprávnej ustanovizne na štátnu rozpočtovú organizáciu.

Týmito krokmi sa napadnuté ustanovenia mali dostať do nesúladu 1. s čl. 1 ods. 1 ústavy preto, lebo sa nimi narušil základný princíp právneho štátu, a to všeobecne uznávaný princíp rovnováhy deľby moci, 2. s čl. 12 ods. 1 a s čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy preto, lebo ako vyplýva z návrhu, tieto ustanovenia majú zaručovať ochranu základných ľudských práv, a teda aj vlastníckeho práva, ktorému, keďže je blízke inštitútu správy majetku, by sa mala poskytovať taká istá ústavná ochrana, aká sa poskytuje vlastníckemu právu, a v nadväznosti na to aj 3. s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, lebo podľa návrhu na odňatie oprávnení spravovať majetok   štátu,   aj   keď   to   ústava   výslovne   neupravuje,   sa   majú   vzťahovať   analogicky ustanovenia ústavy o vyvlastnení a obmedzení vlastníckeho práva.

Podľa   názoru   národnej   rady   správu   majetku   štátu,   ako   to   vyplýva   z   ustanovení zákona č. 374/1996 Z. z., nemožno stotožňovať s vlastníckym právom tak, ako to obsahuje návrh navrhovateľa. Zverením majetku štátu do správy Matice slovenskej, ako aj inému subjektu zostáva vlastníctvo štátu nedotknuté; z hľadiska ochrany tohto práva nemožno naň uplatňovať čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Ak národná rada zákonom o knižniciach previedla správu   majetku   štátu   z   Matice   slovenskej   ako   verejnoprávnej   ustanovizne   na   štátnu rozpočtovú organizáciu, nedopustila sa týmto zákonodarným aktom protiústavnosti. Ako vyplýva aj zo stanoviska ministerstva kultúry obsahujúceho bližšie odôvodnenie námietok voči návrhu navrhovateľa a vyjadrenie k problematike vlastníckych práv, k prevodu správy majetku štátu, ako aj k dôvodu zlúčenia Slovenskej národnej knižnice a Pamätníka národnej kultúry, riešenie, ktoré v tomto prípade zákonodarca prijal, možno posudzovať z hľadiska správnosti   alebo   vhodnosti   tohto   riešenia,   avšak   podľa   názoru   národnej   rady   v   danom prípade nejde o nesúlad zákona s ústavou.

Podľa pripojeného stanoviska ministerstva kultúry pri posudzovaní legality právnej úpravy zmeny zriaďovateľa z verejnoprávnej inštitúcie na orgán štátnej správy je potrebné vziať na zreteľ, že ide o zriaďovateľskú funkciu voči takej právnickej osobe, ktorej bolo zverené plnenie úloh štátu. Ak príslušné štátne orgány, a teda aj národná rada, zodpovedajú za   štátnu   politiku   kultúry,   je   potom   aj   vecou   týchto   štátnych   orgánov   právne   upraviť inštitucionalizáciu,   ktorá   efektívne   zabezpečí   vykonávanie   štátnej   politiky   kultúry. Ustanovením § 6 ods. 1 zákona o knižniciach zveril zákonodarca ministerstvu kultúry, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre písomníctvo, zriaďovaciu pôsobnosť k Slovenskej národnej knižnici. Zároveň v § 6 ods. 3 citovaného zákona vymedzil zákonodarca úlohy Slovenskej národnej knižnice, ktorých hlavnou charakteristikou je v spojitosti s § 4 tohto zákona jej národný charakter. Poslanie, postavenie a úlohy Slovenskej národnej knižnice vymedzené v ustanoveniach § 4 a § 6 citovaného zákona sú súčasťou štátnej kultúrnej politiky v oblasti písomníctva.

Zriaďovanie,   správa   a   zrušenie   národných   inštitúcií,   ktoré   spravujú   a   ochraňujú kultúrne a dokumentárne dedičstvo (medzi nimi i národné knižnice), je vo verejnom záujme každého   štátu.   Vo   verejnom   záujme   je   rovnako   poskytovanie   informačných   služieb občanom (resp. každému), pretože právo prístupu ku kultúrnemu dedičstvu za podmienok ustanovených   zákonom   (v   tomto   prípade   zákonom   o   knižniciach)   je   ústavným   právom v zmysle čl. 43 ústavy. Postavenie a úlohy Slovenskej národnej knižnice ako inštitučnej zložky Matice slovenskej bolo v minulosti predmetom viacerých právnych úprav. Až do schválenia zákona o Matici slovenskej boli však vo všetkých právnych úpravách inštitučné zložky   Matice   slovenskej   (t.   j.   i   Slovenská   národná   knižnica)   nepriamo   riadené ministerstvom (vymenúvaním riadiacich orgánov). Zároveň boli úlohy Slovenskej národnej knižnice   vymedzené   zákonom,   a   to   spôsobom   jednoznačne   preukazujúcim   jej   hlavné poslanie,   ktorým   je   plnenie   funkcií   národnej   knižnice   zverených   jej   štátom   na zabezpečovanie svojich úloh. Ustanovením § 3 zákona o Matici slovenskej sa vymedzili ako ustanovizne vykonávajúce úlohy zverené Matici slovenskej štátom aj Slovenská národná knižnica a Pamätník národnej kultúry. Zatiaľ čo § 3 ods. 3 citovaného zákona vymedzuje základné funkcie Pamätníka národnej kultúry, zákon neupravil základné funkcie a úlohy Slovenskej národnej knižnice ako národnej knižnice. Týmto sa zo zákona vytratilo hlavné poslanie   Slovenskej   národnej   knižnice   v   zmysle   všeobecných   charakteristík   národných knižníc   podľa   príslušných   medzinárodných   noriem   ISO   STN   2789   (010150).   Táto skutočnosť sa prejavila i v praxi a Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej postupne strácala aj de facto charakter národnej knižnice. Aj keď zákon o Matici slovenskej zachoval určitú   ingerenciu   štátu   voči   Slovenskej   národnej   knižnici,   súčasne   tento   zákon minimalizoval možnosť ovplyvňovania jej činnosti ministerstvom kultúry. Táto možnosť bola   limitovaná   vydávaním   zriaďovacej   listiny   Slovenskej   národnej   knižnice   v   Matici slovenskej predsedom Matice slovenskej po dohode s ministrom kultúry. S prihliadnutím na uvedené   zákonodarca   teda   konal   vo   verejnom   záujme,   keď   upravil   v   §   6   zákona o knižniciach   úlohy   Slovenskej   národnej   knižnice   z   hľadiska   jej   prioritného   poslania, a zároveň   zákonom   prinavrátil   ingerenciu   štátu   k   činnostiam   inštitučnej   zložky   Matice slovenskej   (t.   j.   Slovenskej   národnej   knižnice   v   Matici   slovenskej),   ktoré vo verejnoprávnom subjekte plnili úlohy štátu, a to tým spôsobom, že v § 6 ods. 1 zveril Slovenskú národnú knižnicu do výlučnej zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry. S týmto názorom sa zrejme stotožňujú aj navrhovatelia, pretože v predmetnom podaní na ústavnom súde samotné ustanovenie § 6 zákona o knižniciach nebolo napadnuté.

Obdobne vo verejnom záujme zlúčil zákonodarca v § 25 ods. 3 zákona o knižniciach Slovenskú   národnú   knižnicu   s   Pamätníkom   národnej   kultúry,   pretože   je   efektívnejšie zabezpečovať   štátnu   kultúrnu   politiku   v   oblasti   písomníctva   prostredníctvom   jednej národnej inštitúcie. Aj Pamätník národnej kultúry plnil úlohy, ktoré sú charakteru činnosti národnej knižnice. Nie je preto účelné a efektívne zriaďovať viacero inštitúcií s rovnakým zameraním činnosti. Z tohto dôvodu pristúpil zákonodarca k zlúčeniu oboch uvedených právnických   osôb.   Aj   keď   je   pravda,   že   Pamätník   národnej   kultúry   bol   podľa predchádzajúcej právnej úpravy v zakladateľskej pôsobnosti Matice slovenskej, bolo vecne správne, ale zároveň aj v súlade s ústavou jeho zlúčenie so Slovenskou národnou knižnicou, pretože, ako už bolo uvedené, aj Pamätník národnej kultúry zabezpečoval úlohy štátu, a to konkrétne úlohy štátnej kultúrnej politiky v oblasti písomníctva. S poukazom práve na čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a z toho vyplývajúci princíp legality je právom zákonodarného zboru určiť tak právne postavenie, ako i zriaďovateľa (ale i správcu majetku štátu) inštitúcie, ktorá plní úlohy štátu – v konkrétnom prípade štátnej kultúrnej politiky v oblasti písomníctva. Nedošlo   ani k   údajnému   nútenému   obmedzeniu   práv   Matice   slovenskej,   pretože   zákon o knižniciach   žiadnym   spôsobom   nezasiahol   do   jej   „spolkovej“   zložky   a   ani   do   iných činností Matice slovenskej, ktoré nie sú úlohami štátu.

K problematike   prevodu   správy   majetku   štátu   ministerstvo   kultúry   uviedlo,   že tvrdenia   navrhovateľa   o neústavnom   zásahu   zákonodarcu   neobstoja,   pretože   zákonom o knižniciach k odňatiu správy majetku štátu podľa § 3 ods. 4 zákona o správe majetku štátu vôbec   nedošlo.   Napadnutým   čl.   I   §   25   ods.   5   (druhou   vetou)   zákonodarca   zo   zákona previedol   správu   majetku   štátu,   ktorý   užívala   Slovenská   národná   knižnica   v Matici slovenskej   a Pamätník   národnej   kultúry,   do   správy   Slovenskej   národnej   knižnice,   a to v rozsahu   vymedzenom   v delimitačnom   protokole.   Zmenou   zriaďovateľa   Slovenskej národnej knižnice a novovymedzeným postavením podľa § 6 zákona o knižniciach došlo aj k vyčleneniu Slovenskej národnej knižnice z Matice slovenskej. Týmto zároveň odpadol dôvod správy majetku štátu Maticou slovenskou k tej časti majetku štátu, ktorý užívala Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry. Preto bolo nevyhnutné zákonom   upraviť   aj správu   tej   časti   majetku   štátu,   ktorá   je nevyhnutná   na plnenie   úloh   štátu   na   úseku   kultúrnej   politiky   v oblasti   písomníctva   zabezpečovaných Slovenskou národnou knižnicou. V tejto súvislosti ministerstvo kultúry poukázalo na to, že aj   podľa   všetkých   predchádzajúcich   právnych   úprav   hospodárenia   inštitučných   zložiek Matice slovenskej (a teda i Slovenskej národnej knižnice) boli inštitučné zložky Matice slovenskej zapojené finančným vzťahom na štátny rozpočet a správa majetku štátu im bola zverená práve na plnenie úloh, ktoré im zveril štát. Prevod správy majetku štátu zo zákona je   v súlade   s princípom   legality   vyjadreným   v čl.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy,   pretože   ide o majetok štátu, a preto aj vzhľadom na obsah vlastníckeho práva má zákonodarca právo zákonným spôsobom   upravovať napríklad aj otázky   správy   majetku   štátu.   Zákonodarca nevykonal taký zásah do právneho postavenia Matice slovenskej, ktorým by boli zákonom zneužité obmedzenia práv verejnoprávnej inštitúcie na iný účel, než na ktorý boli určené.

K problematike vlastníckych práv ministerstvo kultúry zdôraznilo, že prevod správy majetku štátu sa vzťahuje len na hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré sú vo vlastníctve štátu, a teda   žiadnym   spôsobom   nie   sú   dotknuté   vlastnícke   práva   k veciam   nadobudnutým Maticou slovenskou do jej vlastníctva. Napadnuté ustanovenie čl. I § 25 ods. 5 zákona o knižniciach výslovne uvádza, že rozsah správy majetku štátu, ktorý užívala Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a ktorý prechádza na Slovenskú národnú knižnicu, je vymedzený   v delimitačnom   protokole   uzavretom   medzi   ministerstvom   a Maticou slovenskou a následne medzi ministerstvom a Slovenskou národnou knižnicou. Rovnako sú pochybné   aj   tvrdenia   o zásahu   do   vlastníckych   práv   Matice   slovenskej   v súvislosti s porovnávaním ústavnej ochrany správy   majetku   štátu s ústavnou   ochranou vlastníctva. Právny poriadok Slovenskej republiky veľmi zreteľne rozlišuje inštitút vlastníctva (majetku) od inštitútu správy majetku štátu. Nemožno preto vyvodzovať záver, že prevodom správy majetku štátu z Matice slovenskej na Slovenskú národnú knižnicu sa zákonodarca dopustil porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy tým, že zasiahol do vlastníckych práv Matice slovenskej. Bez akéhokoľvek vecného a právneho opodstatnenia je tvrdenie navrhovateľa o údajnom vstupe   zákonodarcu   do   vlastníckych   práv   Matice   slovenskej   v kontexte   na   majetok vo vlastníctve Základnej organizácie Odborového zväzu pri Matici slovenskej. Odborová organizácia   je   občianskym   združením   nezávislým   od   zamestnávateľa,   a   preto   majetok odborovej   organizácie   nemôže   byť   stotožňovaný   s majetkom   zamestnávateľa,   u ktorého odborová   organizácia   pôsobí.   Rovnako   nemôže   byť   majetok   štátu,   ktorý   spravuje zamestnávateľ, chápaný ako právo správy tohto majetku odborovou organizáciou.

K problematike   prechodu   práv   a povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov zamestnancov   právnických   osôb   zriadených   verejnoprávnou   inštitúciou   (t.   j.   Slovenskej národnej   knižnice   v Matici   slovenskej   a Pamätníka   národnej   kultúry)   na   novovytvorenú právnickú   osobu   v zriaďovateľskej   pôsobnosti   ministerstva   kultúry   (Slovenskú   národnú knižnicu) ministerstvo kultúry uviedlo, že samotná skutočnosť, že štát nebol subjektom v pracovnoprávnych vzťahoch týchto zamestnancov a ich zamestnávateľa, nebráni tomu, aby zákonodarca nemohol upraviť prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov pri zlúčení uvedených právnických osôb. Ba naopak, zákonodarca konal v súlade s čl. 35 ods.   3   (prvou   vetou)   a s čl.   36   písm.   b)   ústavy,   keď   zákonnou   úpravou   prechodu   práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zabezpečil ústavou garantované právo na prácu zamestnancov dotknutých právnických osôb, ako aj ich ústavnú ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania pri zrušení a zlúčení ich zamestnávateľských organizácií.

3. V replike na uvedené stanovisko národnej rady navrhovateľ uviedol (stanovisko navrhovateľa z 21. septembra 2001), že zriaďovateľskú pôsobnosť voči Slovenskej národnej knižnici ako rozpočtovej organizácii ministerstvo kultúry získalo na základe § 6 ods. 1 zákona o knižniciach, a nie prechodom, ako to uvádza § 25 ods. 3 zákona o knižniciach. Pokiaľ ide o dôvody zlúčenia Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej a Pamätníka národnej   kultúry   a vytvorenia   Slovenskej   národnej   knižnice,   navrhovateľ   poukázal   na skutočnosť, že v dôvodovej správe k § 25 zákona o knižniciach a ani v stanovisku národnej rady   nie   sú   uvedené   také   konkrétne   zistenia,   ktoré   by   preukazovali   neplnenie   úloh zverených   štátom   zo   strany   Slovenskej   národnej   knižnice   v Matici   slovenskej   alebo Pamätníka národnej kultúry. Ide teda o subjektívne hodnotenie národnej rady, ktoré sa však nezakladá na objektívne zistenom skutkovom stave (PL. ÚS 33/95). Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej bola zriadená vydaním zriaďovacej listiny z 18. augusta 1997, a to   na   základe   §   3   ods.   2   zákona   o Matici   slovenskej.   Pamätník   národnej   kultúry   bol zriadený vydaním zriaďovacej listiny z 13. marca 1997, a to na základe § 3 ods. 3 zákona o Matici slovenskej. V týchto prípadoch teda ide o inštitúcie, ktoré neboli zriadené priamo zo   zákona,   ale   na   jeho   základe,   pričom   nevyhnutnou   podmienkou   ich   vzniku   bol konštitutívny   právny   akt,   t.   j.   vydanie   zriaďovacej   listiny.   Bez   existencie   tohto konštitutívneho   právneho   aktu   by   tieto   subjekty   nevznikli   napriek   tomu,   že   ich   vznik zákonodarca   v zákone   o Matici   slovenskej   predpokladal.   Vydaním   zriaďovacích   listín a faktickým vznikom predmetných subjektov stratil (vyčerpal) zákonodarca právo priamo zo zákona zasahovať do ich právnej existencie, teda ich zlučovať, resp. rušiť. Toto právo ďalej   náleží   výlučne   zriaďovateľovi.   Aj   z uvedených   dôvodov   je   §   25   ods.   3   zákona o knižniciach v rozpore s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy.

K otázke prevodu správy majetku štátu navrhovateľ zotrval na pôvodnom tvrdení, že vzhľadom na uvedený spôsob zriadenia Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej a Pamätníka národnej kultúry ku skončeniu trvania správy majetku štátu týmito subjektmi mohlo dôjsť iba odňatím správy majetku štátu podľa § 3 zákona o správe majetku štátu, a to rozhodnutím ministerstva financií, ktorým by bol súčasne určený nový správca majetku štátu, alebo na základe zmluvy o prevode správy podľa § 9 zákona o správe majetku štátu.

K otázke prechodu vlastníckych práv navrhovateľ uviedol, že z § 25 ods. 5 zákona o knižniciach   vyplýva,   že   práva   a povinnosti   z majetkovoprávnych   vzťahov   vrátane pohľadávok   a záväzkov   vzniknutých   v Slovenskej   národnej   knižnici   v Matici   slovenskej a v Pamätníku   národnej   kultúry   prechádzajú   k 1.   júlu   2000   z Matice   slovenskej   na Slovenskú   národnú   knižnicu   v Martine.   Doslovným   výkladom   citovaného   ustanovenia možno   dospieť   k záveru,   že   predmetom   prechodu   sú   práva   a povinnosti   zo   všetkých majetkovoprávnych   vzťahov   vrátane   pohľadávok   a záväzkov   vzniknutých   v Slovenskej národnej knižnici v Matici slovenskej a v Pamätníku národnej kultúry k 1. júlu 2000. Niet pri tom žiadneho sporu o tom, že Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej, ako aj Pamätník   národnej   kultúry   hospodárili   s majetkom   štátu,   ale   aj   s majetkom   Matice slovenskej.   Dôsledným   uplatnením   citovaného   ustanovenia   by teda   došlo   k tomu,   že aj práva   a povinnosti   z majetkovoprávnych   vzťahov   vzniknutých   z nakladania   s majetkom Matice slovenskej prejdú na Slovenskú národnú knižnicu, čím sa v konečnom dôsledku bezdôvodne a v rozpore s čl. 20 ústavy zasiahne do vlastníckeho práva Matice slovenskej. Čo   sa   týka   prevodu   majetku   štátu,   ktorý   užívali   Slovenská   národná   knižnica   v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry, zo správy Matice slovenskej do správy Slovenskej národnej knižnice, národná rada ako zákonodarca v tomto prípade nezobrala do úvahy, že majetok Matice slovenskej a majetok štátu spravovaný Maticou slovenskou, resp. jeho časti, sa   počas   existencie   Matice   slovenskej   a štátu   často   spájali   do   jedného   majetkového substrátu, a to najmä pokiaľ ide o knižničné a archívne fondy, umelecké diela a pod. Nútený prevod   správy   „majetku   štátu“   z Matice   slovenskej   na   orgán   štátnej   správy   sa   v tomto kontexte   nemôže   realizovať   bez   porušenia   základných   práv   Matice   slovenskej garantovaných ústavou. Dôkazom neuváženosti národnej rady pri prijímaní § 25 ods. 5 zákona   o knižniciach   je   aj   skutočnosť,   že   do   dnešného   dňa   nie   je   delimitačný   proces uzavretý, čo naďalej spôsobuje neistotu v právnom postavení dotknutých subjektov, najmä však Matice slovenskej. Aj z dôvodov v tomto stanovisku uvedených preto navrhovateľ v plnom rozsahu trvá na svojom pôvodnom návrhu.

V ďalšej   replike   (doplnenie   stanoviska   navrhovateľa   z 5.   novembra   2001) navrhovateľ   reagoval   na   jednotlivé   argumenty   národnej   rady   uvedené   v jej   stanovisku a stanovisku   ministerstva   kultúry,   ktoré   považuje   po   právnej   stránke   za   irelevantné. V rozsahu, v ktorom nejde o opakovanie tých tvrdení a stanovísk navrhovateľa, ktoré už boli obsiahnuté v jeho predchádzajúcich podaniach, možno podstatu tohto doplnenia zhrnúť nasledovne:

Navrhovateľ sa osobitne pozastavil pri tom, že podrobné stanovisko národnej rady bolo   vypracované   ministerstvom   kultúry,   ktoré   je   orgánom   výkonnej   moci   a ktoré   si zamieňa   situácie,   keď   vystupuje   ako   predkladateľ   návrhov   zákonov,   a situácie,   keď   už vystupuje ako orgán výkonnej moci. Zdôraznil, že zákonom sa nemôžu zlúčiť (čo znamená ich zánik, keďže zlúčenie je forma zániku právnických osôb, ktorých sa takéto zlúčenie týka) dve právnické osoby, ktoré patria do zriaďovateľskej pôsobnosti suverénneho subjektu práva, ktorým je aj inštitucionálna zložka Matice slovenskej. Prenesenie úloh štátu na iný subjekt (ak bola nespokojnosť s plnením týchto úloh zo strany ministerstva kultúry ako orgánu   výkonnej   moci   v štáte,   ktorý   zodpovedá   za   ich   plnenie)   sa   dalo   dosiahnuť   aj ústavným spôsobom. Nie je pravdou, že by štát nemal zákonné nástroje na kontrolu činnosti verejnoprávnej inštitúcie. Národná rada zreteľne nesprávne chápe ústavný princíp deľby moci, keď je ako právo zákonodarného orgánu vnímané právo rozhodovať o tak výsostne individuálnych   otázkach,   ako   bola   v tomto   prípade   správa   majetku   štátu.   Navrhovateľ súhlasil,   že   zákonodarca   má   právo   určiť   tak   právne   postavenie,   ako   i zriaďovateľa (ale i správcu majetku štátu) inštitúcie, ktorá plní úlohy štátu, ale raz, a keď je nespokojnosť zo strany štátu, má sa stav zmeniť ústavným spôsobom v súlade so zákonom, a nie účelovo a obchádzaním príslušných zákonov, ako tomu bolo v tomto prípade. Národná rada popiera práva inštitučnej zložky Matice slovenskej, ktoré vyplývajú z toho, že je to právnická osoba. Navrhovateľ   nespochybňuje,   že   ingerencia   štátu   vo   vzťahu   k inštitučnej   zložke   Matice slovenskej bola zákonom o Matici slovenskej zrušená, ale to, čo spochybňuje, je postup, akým sa mala dosiahnuť zmena právneho stavu, ktorý bol podľa navrhovateľa neústavný.

Zákonodarca   nemohol   zlúčiť   dva   suverénne   subjekty   práva,   a teda   následne   ani previesť správu majetku štátu na takto vytvorený subjekt. Neústavnosť postupu národnej rady spočíva aj v tom, že sa odňala akákoľvek možnosť domáhania sa ochrany práv správcu majetku štátu, ktorá by pri konštantnom postupe v súlade s platným právnym poriadkom bola Matici slovenskej zachovaná. V nadväznosti na uvedené sa javí tvrdenie národnej rady, že neodňala verejnoprávnemu subjektu jeho základné práva ani slobody, ako nelogické.

Navrhovateľ   súhlasil   s tvrdením   národnej   rady,   že   právny   poriadok   Slovenskej republiky   rozlišuje   inštitút   vlastníctva   od   inštitútu   správy   majetku   štátu,   ale   zároveň poukázal   na   ich   vzájomnú   príbuznosť,   ktorá   vyplýva   z obsahu   týchto   inštitútov (jednotlivých práv, ktoré tieto inštitúty obsahujú). V nadväznosti na uvedené potom ústava nechráni len vlastnícke právo ako také, ale aj jeho jednotlivé zložky (ius utendi, ius fruendi a ius possidendi) a keďže takéto práva vyplývajú aj z inštitútu správy majetku štátu, potom by   sa   ústavná   ochrana   mala   vzťahovať   aj   na   ochranu   týchto   práv   pri   inštitúte   správy majetku štátu. Pritom treba za základný predpoklad považovať to, že štát sa zverením veci, ktorú vlastní, do správy inému subjektu týchto práv vlastne za určitých podmienok vzdal (podobne ako tomu je pri nájomnej zmluve) a domáhať sa týchto práv späť sa môže takisto len   v súlade   s určenými   podmienkami.   Pojem   majetok   nie   je   v právnom   poriadku definovaný   a pri   jeho   posudzovaní   vo   vyššie   uvedených   súvislostiach   treba   pod   ním rozumieť aj správu majetku štátu (napriek tomu, že tá je od vlastníckeho práva zreteľne odlíšená).   Vyššie   uvedené   tvrdenie   potvrdzujú   aj   európske   trendy   chápania   pojmu „majetok“, ktoré vychádzajú zo znenia čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a ktoré pod tento   pojem   zahŕňajú   aj   správu   majetku.   V súvislosti   s   ochranou   ľudských   práv a základných   slobôd, ktorá   nebola   v prípade   napadnutého   zákona   dodržaná,   navrhovateľ poukázal   aj   na   čl.   6   dohovoru.   Národná   rada   sa   nevyjadrila   k viacerým   predmetom právnych   vzťahov,   ako   sú   copyright,   duševné   vlastníctvo   Matice   slovenskej   obsiahnuté v databázach a iných dielach, ktoré po ich odňatí Matici slovenskej nadobudol štát, resp. Slovenská   národná   knižnica   do   správy,   na   ktoré   napadnuté   ustanovenia   neberú   ohľad. To isté platí aj o hromadných veciach – knižničné fondy, archívne fondy, súbory iných hnuteľných   vecí   a umeleckých   diel,   tvorených   často   aj   darmi   Matici   slovenskej   do   jej vlastníctva.   Z tvrdenia   národnej   rady,   že   činnosť   odborovej   organizácie   vrátane   jej hospodárenia   a financovania   je   nezávislá   od   zamestnávateľa,   nevyplýva,   že   odborová organizácia nemôže užívať majetok zamestnávateľa.

Neústavnosť postupu zákonodarcu, že zákonom upravil aj prechod práv a povinností z pracovnoprávnych   vzťahov   zamestnancov   dotknutých   ustanovizní   Matice   slovenskej, vyplýva už z neústavnosti ostatných napadnutých ustanovení. Argumentácia, ktorú národná rada v tejto súvislosti uviedla, sa javí znova iba ako jej nesprávne chápanie princípu deľby moci v demokratickom štáte.

Doplnením stanoviska navrhovateľa z 22. apríla 2002 navrhovateľ doručil ústavnému súdu zriaďovaciu listinu Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej z 18. augusta 1997, zriaďovaciu listinu Pamätníka národnej kultúry z 13. marca 1999 a stanovy Matice slovenskej platné v období od 11. marca 1997 do 1. júla 2000.

II.

Ústavný a zákonný rámec predmetu konania

1. Predmetom konania je nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Tieto články ústavy znejú:

Slovenská republika je (...) demokratický a právny štát (...) (čl. 1 ods. 1 ústavy).Štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach.   Základné   práva   a slobody   sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (čl. 12 ods. 1 ústavy).

Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom (čl. 13 ods. 2 ústavy).

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).

Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje (čl. 20 ods. 1 ústavy).

Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4 ústavy).

2.   Postavenie,   úlohy,   zriaďovateľskú   pôsobnosť   a organizačnú   štruktúru   Matice slovenskej ako historicky osvedčenej významnej ustanovizne slovenského národa v oblasti kultúrnej,   spoločenskej   a vedeckej   činnosti   upravuje   zákon   o Matici   slovenskej.   Zákon o Matici slovenskej nadobudol účinnosť 11. marca 1997 a bol novelizovaný s účinnosťou od   1. júla   2000   zákonom   o knižniciach   (ďalej   tiež   „novela“),   ktorého   súčasťou   sú   aj napadnuté ustanovenia.

Podľa zákona o Matici slovenskej je Matica slovenská verejnoprávna ustanovizeň a právnická osoba zriadená ex lege, ktorá okrem iného spolupracuje a spolupôsobí pri plnení úloh štátu v oblasti kultúry a vedy. Zákon o Matici slovenskej vymenúva v § 2 úlohy, ktoré štát   zveril   Matici   slovenskej,   a v   §   3   vymenúva   tie   jej   ustanovizne,   ktoré   tieto   úlohy vykonávajú.

V zákone o Matici slovenskej v pôvodnom znení (t. j. pred novelou) medzi úlohami, ktoré štát zveril Matici slovenskej, bola uvedená aj úloha „prednostne získavať slovacikálne dokumenty;   ďalej   zhromažďovať,   spracúvať,   uchovávať,   ochraňovať   a sprístupňovať, opatrovať, zveľaďovať a sprítomňovať národné kultúrne dedičstvo“. Ustanovenie zákona o Matici slovenskej [§ 2 ods. 1 písm. c)], ktorým bola zverená táto úloha Matici slovenskej, bolo   novelou   vypustené, in   concreto čl.   III   prvým   bodom   zákona   o   knižniciach;   toto ustanovenie   novely   však   nebolo   súčasťou   napadnutých   ustanovení   a nebolo   preto predmetom   tohto   konania.   Zákon   o knižniciach   zároveň   pojal   túto   úlohu   štátu   do novoustanoveného   knižničného systému Slovenskej republiky zahŕňajúceho všetky typy knižníc, ktoré poskytujú verejné knižničné a informačné služby (§ 4 zákona o knižniciach), a v ktorom základné   postavenie bolo zákonodarcom určené Slovenskej národnej knižnici v Martine ako ex lege zriadenej právnickej osobe, ktorá má v zákone presne definované poslanie   a úlohy   (§   6   ods.   3   zákona   o knižniciach),   a   za   zriaďovateľa   ustanovené ministerstvo (§ 6 ods. 1 zákona o knižniciach), t. j. orgán štátu, ktorý je súčasne poverený výkonom štátnej správy v oblasti knižníc, knihovníctva a historických knižničných fondov a riadiacou a koordinačnou funkciou v knižničnom systéme (§ 22 zákona o knižniciach; § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov).

Zákon o Matici slovenskej v pôvodnom znení [§ 3 ods. 1 písm. a) a b)] uvádzal aj Slovenskú   národnú   knižnicu   v Matici   slovenskej   a Pamätník   národnej   kultúry   medzi ustanovizňami, prostredníctvom ktorých Matica slovenská plní zverené úlohy štátu. Obidve tieto   inštitúcie   boli   zákonom   ustanovené   ako   právnické   osoby   (§   3   ods.   2   a 3   zákona o Matici slovenskej v pôvodnom znení).

Na   základe   oprávnenia   priznaného   v   §   3   ods.   2   zákona   o Matici   slovenskej v pôvodnom znení predseda Matice slovenskej po dohode s ministrom vydal 18. augusta 1997 zriaďovaciu listinu Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej, v ktorej uviedol, že   „Základnými   verejnoprospešnými   činnosťami   a tomu   zodpovedajúcimi   predmetmi činnosti sú najmä:

1. národná   knižnica   je   národnou   knižničnou   ustanovizňou   Slovenskej   republiky pôsobiacou v štruktúre Matice slovenskej,

2. zhromažďuje,   spracúva   a uchováva   historické   a súčasné   domáce   i zahraničné slovacikálne fondy v súlade so zákonom NR SR č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel,

3. je konzervačnou a depozitnou knižnicou Slovenskej republiky podľa zákona NR SR   č.   212/1997   Z.   z.   o povinných   výtlačkoch   periodických   publikácií,   neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel,

4. je   výkonným   pracoviskom   konzervovania   a ochranného   kopírovania   kníh a dokumentov,

5. je centrom všeobecnej bibliografickej registrácie slovacík,

6. je   gestorom   ochrany   a správy   historických   knižničných   fondov,   ktoré   sú   jej zverené,

7. plní   úlohy,   ktoré   jej   vyplývajú   zo   zákona   o Matici   slovenskej,   zo   zákona o knižniciach   a z ďalších   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na poslanie a predmet   jej činnosti,

8. podieľa sa na správe združeného katalógu knižníc“. V zriaďovacej listine sa ďalej uvádza, že „Národná knižnica spravuje majetok štátu, ktorý   jej   bude   zverený   na   plnenie   určených   funkcií   a tomu   zodpovedajúceho   predmetu činnosti a je vedený v jej účtovnej činnosti a operatívnej evidencii. Národná knižnica sa zriaďuje na neurčitý čas. Táto zriaďovacia listina nadobúda platnosť 1. septembra 1997 a zároveň sa týmto dňom rušia doterajšie rozhodnutia upravujúce jej poslanie a predmet činnosti“.

Na   základe   oprávnenia   priznaného   v   §   3   ods.   3   zákona   o Matici   slovenskej v pôvodnom znení predseda Matice slovenskej vydal 13. marca 1997 zriaďovaciu listinu Pamätníka   národnej   kultúry   Matice   slovenskej,   v ktorej   uviedol,   že „Pamätník národnej kultúry pôsobí ako ústredné pracovisko pre archívnu, múzejnú a biografickú dokumentáciu, výskum, ochranu a podporu slovenskej kultúry a literatúry“. V zriaďovacej listine sa ďalej ako „majetok PNK z majetku, ktorý má v správe Matica slovenská“, uvádzajú „vyčlenené priestory“ konkrétne označených budov a vymedzuje sa „doba neurčitá“ ako doba, na ktorú je tento ústav zriadený.

Napadnutými ustanoveniami sa vypustili zo zákona o Matici slovenskej všetky tie ustanovenia, na základe ktorých boli tieto zriaďovacie listiny vydané, a zároveň sa nimi ex lege obidve ustanovizne (Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry) k 1. júlu 2000 zlúčili do Slovenskej národnej knižnice v Martine, o ktorej sa   súčasne   ustanovilo,   že   „prechádza   od   1.   júla   2000   do   zriaďovateľskej   pôsobnosti ministerstva“. Obidve ustanovizne pôsobiace doteraz v štruktúre Matice slovenskej tým ex lege zanikli a úlohy štátu, ktoré plnili, zákon o knižniciach začlenil do náplne činnosti novovzniknutnej   právnickej   osoby   v   zriaďovateľskej   pôsobnosti   štátu   (§   6   zákona o knižniciach). V nadväznosti na tento zánik sa napadnutými ustanoveniami ustanovil aj prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov Slovenskej národnej knižnice   v   Matici   slovenskej   a   Pamätníka   národnej   kultúry   z   Matice   slovenskej   na Slovenskú národnú knižnicu v Martine.

Z   pôvodne   ustanovenej   organizácie   Matice   slovenskej   sa   napadnuté   ustanovenia dotkli   jej ustanovizní,   ktoré plnili úlohy štátu v oblasti kultúry   a vedy, nie však aj jej odborov, ktoré združujú členov Matice slovenskej (§ 4 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o Matici slovenskej), teda členskej základne Matice slovenskej.

3. Správu majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky (ďalej len „majetok štátu“) vo verejnoprospešnej   a   nepodnikateľskej   sfére,   ktorú   vykonávajú   štátne   rozpočtové a príspevkové organizácie, štátne účelové fondy, ako aj neštátne právnické osoby, ktoré spravujú majetok štátu, upravuje zákon o správe majetku štátu. Tento zákon ustanovuje pravidlá spravovania majetku štátu pre všetky vyššie uvedené subjekty vrátane ustanovenia práv a povinností spojených s touto správou (PL. ÚS 28/00).

Medzi   neštátne   právnické   osoby,   ktoré   spravujú   majetok   štátu,   zákon   zaraďuje verejnoprávnu inštitúciu, ak na základe zákona spravuje majetok štátu (§ 1 ods. 1 písm. c) zákona o správe majetku štátu), a inú právnickú osobu, ak na základe zákona spravuje majetok štátu (§ 1 ods. 1 písm. d) zákona o správe majetku štátu). V ustanovení o inej právnickej osobe zákon ako príklad odkazuje na zákon o Matici slovenskej. V súlade s tým aj zákon o Matici slovenskej ustanovuje, že na nakladanie s majetkom štátu, ktorý spravuje Matica slovenská, sa vzťahuje osobitný predpis (§ 6 ods. 3 zákona o Matici slovenskej), ktorým je podľa odkazu uvedenom v tomto odseku zákon o správe majetku štátu. Zákon o Matici slovenskej je teda tým zákonom, na základe ktorého Matica slovenská ako neštátna právnická osoba spravuje majetok štátu.

Zákon o správe majetku štátu definuje pojem a obsah správy majetku štátu. Správa majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu, ktorý mu štát zveril do správy (§ 3 ods. 1 zákona o správe majetku štátu). Správca je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu (§ 3 ods. 2 zákona o správe majetku štátu). Správca majetku štátu, ktorým je neštátna právnická osoba, je povinný vykonať súpis majetku štátu vo svojej správe (§ 3a zákona o správe majetku štátu) a viesť o majetku štátu účtovníctvo v rozsahu a spôsobom ustanoveným osobitným predpisom (§ 3 ods. 8 zákona o správe majetku štátu).

Zákon o správe majetku štátu počíta aj s tým, že sa majetok štátu stane pre správcu prebytočným. Za prebytočný majetok štátu sa považuje majetok štátu, ktorý neslúži a ani v budúcnosti nebude slúžiť správcovi na plnenie úloh v rámci predmetu jeho činnosti alebo v   súvislosti   s   ním.   Správca   je   povinný   s   prebytočným   majetkom   štátu   naložiť   bez zbytočného odkladu, účelne a s maximálnou hospodárnosťou v súlade s týmto zákonom a osobitnými   predpismi.   O   prebytočnosti   majetku   štátu   pre   jeho   správcu   rozhoduje štatutárny orgán správcu (§ 3 ods. 3 zákona o správe majetku štátu).

Zákon   o správe   majetku štátu   obsahuje v § 3 ods.   5   úpravu   aj o   odňatí   správy nehnuteľného   majetku   štátu   a   určení   nového   správcu.   Z   dôvodu   nesplnenia   povinnosti uvedenej   v   odseku   3,   v   záujme   umiestnenia   štátnych   orgánov   alebo   v   inom   verejnom záujme   môže   ministerstvo   financií   z   vlastného   podnetu   alebo   iného   podnetu po predchádzajúcom   prerokovaní   so   zriaďovateľom   správcu   rozhodnúť   o   odňatí   správy nehnuteľného majetku štátu a súčasne určiť nového správcu.

Zákon   o správe   majetku   štátu   pôvodne   ustanovoval,   že   na   odňatie   správy nehnuteľného   majetku   štátu   sa   nevzťahujú   všeobecné   predpisy   o správnom   konaní. Rozhodnutie   o odňatí   správy   nehnuteľného   majetku   štátu   a určení   jeho   správcu   je preskúmateľné súdom. V dôsledku novely účinnej od 1. mája 2001 (zákon č. 121/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe   majetku   štátu   v znení   neskorších   predpisov)   zákon   o správe   majetku   štátu ustanovuje, že tak na rozhodovanie o prebytočnosti majetku štátu, ako aj na rozhodovanie o odňatí správy nehnuteľného majetku štátu a určení jeho správcu sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní; tieto rozhodnutia nie sú preskúmateľné súdom (§ 3 ods. 6).

Zákon o správe majetku štátu upravuje aj pravidlá pre nakladanie s majetkom štátu. Prebytočný   majetok   štátu   (okrem   ustanovenej   výnimky)   je   správca   povinný   písomne ponúknuť štátnym rozpočtovým organizáciám alebo štátnym príspevkovým organizáciám, ktorým by tento majetok mohol slúžiť na plnenie úloh v rámci predmetu ich činnosti alebo v súvislosti s ním (§ 8 ods. 1 zákona o správe majetku štátu). Prevod správy majetku štátu sa uskutočňuje zmluvou o prevode správy, ktorá musí spĺňať predpísané obsahové a formálne náležitosti (§ 9 zákona o správe majetku štátu).

Už bolo uvedené, že Matica slovenská spravuje majetok štátu na základe zákona o Matici   slovenskej.   Tento   zákon   rozlišuje   medzi   hospodárením   Matice   slovenskej s vlastným majetkom a jej hospodárením s majetkom štátu (§ 6 ods. 1). Matica slovenská môže s vlastným majetkom vykonávať podnikateľskú činnosť spravidla prostredníctvom ňou   založených   obchodných   spoločností.   Výnosy   z   podnikateľskej   činnosti   používa   na plnenie svojich úloh (§ 6 ods. 5 zákona o Matici slovenskej). Pokiaľ ide o majetok štátu, ktorý   spravuje   Matica   slovenská,   môže   s   ním   nakladať   len   spôsobom   ustanoveným v osobitnom predpise, ktorým je, ako to už bolo uvedené, zákon o správe majetku štátu (§ 6 ods. 3 zákona o Matici slovenskej). Zákon o správe majetku štátu sa však nevzťahuje na hospodárenie   s   dotáciami,   ktoré   sa   Matici   slovenskej   poskytujú   zo   štátneho   rozpočtu Slovenskej republiky na plnenie úloh Matice slovenskej uvedených v § 2 ods. 1 zákona o Matici   slovenskej,   pretože   s   týmito   dotáciami   hospodári   Matica   slovenská   podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 4 zákona o Matici slovenskej; § 1 ods. 2 písm. c) zákona o správe majetku štátu), ktorým je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov.

Súčasťou   napadnutých   ustanovení   je   aj   ustanovenie,   podľa   ktorého   práva a povinnosti z majetkovoprávnych vzťahov vrátane pohľadávok a záväzkov vzniknutých v Slovenskej   národnej   knižnici   v   Matici   slovenskej   a   v   Pamätníku   národnej   kultúry prechádzajú k 1. júlu 2000 z Matice slovenskej na Slovenskú národnú knižnicu v Martine. Súčasne od 1. júla 2000 prechádza majetok štátu, ktorý užívala Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry, zo správy Matice slovenskej do správy Slovenskej   národnej   knižnice   v   Martine,   a   to   v   rozsahu   vymedzenom   v   delimitačnom protokole   uzavretom   medzi   ministerstvom   a   Maticou   slovenskou   a   následne   medzi ministerstvom a Slovenskou národnou knižnicou v Martine.

Toto   ustanovenie   bezprostredne   nadväzuje   na   zmeny   v   knižničnom   systéme Slovenskej republiky, ktoré zaviedol zákon o knižniciach a ktorými sú najmä ustanovenie Slovenskej   národnej   knižnice   v   Martine   v   zriaďovateľskej   pôsobnosti   ministerstva   ako základného   prvku   tohto   systému   (§   4   a   6   zákona   o   knižniciach),   ďalej   zverenie   tejto právnickej osobe plnenie aj tých úloh, ktoré boli doteraz štátom zverené Matici slovenskej a ktoré plnili Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej a Pamätník národnej kultúry ako jej ustanovizne, a napokon zlúčenie týchto ustanovizní do Slovenskej národnej knižnice v Martine a s tým spojený ich zánik ako právnických osôb. Kým prvé dve zmeny návrhom neboli   dotknuté,   posledná   zmena   (zlúčenie   ustanovizní)   je   predmetom   tohto   konania, pretože je obsahom napadnutých ustanovení. V každom prípade, ak podľa zákona o správe majetku štátu je správca oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, skutočnosť, že predmetom činnosti správcu už nie sú úlohy, na plnenie ktorých bolo viazané užívanie majetku štátu, takýto majetok štátu sa   podľa   zákona   o   správe   majetku   štátu   považuje pre   takéhoto   správcu   za   prebytočný majetok štátu (§ 3 ods. 3 zákona o správe majetku štátu) a správca je povinný s ním naložiť bez zbytočného odkladu, účelne a s maximálnou hospodárnosťou v súlade so zákonom o správe   majetku   štátu   a   osobitnými   predpismi,   t.   j.   tak,   že   ho   ponúkne   štátnym rozpočtovým alebo príspevkovým organizáciám, ktorým by tento majetok mohol účelne slúžiť na plnenie úloh v rámci predmetu ich činnosti alebo v súvislosti s ním. Je nesporným faktom,   že   zákonodarca   prijatím   napadnutých   ustanovení   sám   (namiesto   správcu a ministerstva financií) rozhodol o naložení takéhoto majetku štátu tak, aby mohol slúžiť na plnenie   úloh   v   rámci   predmetu   činnosti   novoustanovenej   Slovenskej   národnej   knižnice v Martine, keď len rozsah tohto majetku štátu ponechal na vymedzenie v delimitačnom protokole   uzavretom   medzi   ministerstvom   a   správcom   a   následne   medzi   ministerstvom a Slovenskou národnou knižnicou v Martine.

4. Navrhovateľ sa na podporu svojho návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy odvolával na viaceré predchádzajúce rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých ústavný súd definoval ústavné princípy, ktoré (pozri časť I odôvodnenia) podľa názoru navrhovateľa neboli v danej veci dodržané.

S odvolaním   sa   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   16/95   sú   podľa navrhovateľa napadnuté ustanovenia v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože ich prijatím zákonodarca porušil princípy ústavnej rovnováhy a právnej istoty. V citovanom rozhodnutí ústavný   súd   aplikoval   tieto   princípy   na   zákonné   ustanovenia,   ktorými   boli   zrušené rozhodnutia   vlády   Slovenskej   republiky   vydané   podľa   platného   zákona   a vyhlásené   za neplatné   zmluvy   o predaji   majetku   štátu   určitým   subjektom,   ktoré   boli   urobené   na   ich základe   podľa   predpisov   súkromného   práva,   v dôsledku   čoho   došlo   priamo   zákonom k zrušeniu   a odňatiu   vlastníckeho   práva   nadobudnutého   týmito   subjektmi   platnými právnymi úkonmi. Práve za tohto právneho stavu ústavný súd vtedy vyslovil, že národná rada   ako   zákonodarný   orgán   konala nad   rámec   svojich   ústavných   kompetencií,   lebo   si atrahovala zo štátnej moci aj výsek, ktorý prislúcha výkonnej a súdnej moci, a v konečnom dôsledku konala spôsobom odporujúcim ústave v rozsahu, v akom sa aj v tomto konaní domáhal navrhovateľ vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou. Pokiaľ však napadnuté ustanovenia nezasiahli v rozpore s ústavou do zaručeného vlastníckeho práva, tento   právny   stav   sa   podstatne   odlišuje   od   právneho   stavu   vytvoreného   napadnutými ustanoveniami   a   aplikácia   uvedeného   rozhodnutia   ústavného   súdu   potom   nemôže   mať v danom konaní taký význam, aký mu pripísal navrhovateľ.  

Na   podporu   tvrdenia   o   porušení   princípu   legality a o   nesúlade   napadnutých ustanovení s čl. 2 ods. 2 ústavy sa navrhovateľ odvolal na zásady uvedené v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 33/95, ktoré podľa neho neboli dodržané, pretože v danom prípade v období predchádzajúcom prijatiu napadnutých ustanovení nedošlo k takej zmene v spoločnosti, ktorá by s požadovanou intenzitou odôvodňovala takýto zásah do právneho poriadku.   V tejto   súvislosti   predmetom   uvedeného   rozhodnutia   ústavného   súdu   bolo posúdenie, či nahradenie prevodu majetku štátu na iné osoby prostredníctvom investičných kupónov za prevod majetku štátu na iné osoby prostredníctvom dlhopisov nepredstavuje takú zmenu pravidiel kupónovej privatizácie, ktorou sa narúša právna istota a spolu s ňou princíp   právneho štátu. Vtedajší navrhovateľ totiž tvrdil,   že k zmene právnych vzťahov môže dôjsť len dohodou a iba na základe slobodného rozhodnutia subjektu, a nie zo zákona a so spätnou účinnosťou. Pre rozhodnutie ústavného   súdu mala vtedy zásadný význam otázka, či sa majitelia investičných kupónov stali vlastníkmi akcií určených na predaj za kupóny, a po zistení, že tomu tak nebolo, ústavný súd vyslovil, že nahradením kupónovej privatizácie dlhopisovou metódou sa neporušila zásada zákazu retroaktivity pri prijímaní nových zákonov upravujúcich tie isté spoločenské vzťahy. Toto rozhodnutie   ústavného súdu teda neumožňuje vyvodiť záver o porušení princípu legality len z tej skutočnosti, že zákon   vykonal   zmenu   právnych   vzťahov   bez   ohľadu   na   jej   odôvodnenosť   zmenou v spoločnosti, ak pritom nezasiahol do ústavou zaručeného vlastníckeho práva účastníkov týchto   právnych   vzťahov.   Inými   slovami,   ústavný   súd   v tomto   kontexte   ponechal zákonodarcovi neobmedzenú voľnosť pre prijímanie ekonomických opatrení, aj keď sa nimi nezabezpečuje   kontinuita   s predchádzajúcou   hospodárskou   politikou.   Nepovažoval   za nesúladné   s ústavou   ani   to,   ak   sa   zákonom   menia   už   vzniknuté   záväzky   a pravidlá spôsobom,   ktorý   nepredstavuje   vznik   nenapraviteľnej   ujmy,   teda in   concreto ak   zákon priznal   právo   na   odstúpenie   ako   nové   právo   a zároveň   ponechal   možnosť   majiteľovi kupónovej knižky, ktorý toto právo uplatní, domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré štát od neho získa, v konaní pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k uvádzanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy navrhovateľ na jednej strane uznal, že správa majetku štátu nie je výslovne chránená ústavou obdobným ustanovením, aké poskytuje ochranu vlastníctvu, ale na druhej strane vychádzal z toho, že i ochrana práva správcu majetku štátu k majetku v správe požíva obdobnú ochranu ako vlastníctvo vrátane ústavnej ochrany. V tejto súvislosti sa dovolal aplikácie popri už vyššie spomenutom rozhodnutí sp.   zn. PL. ÚS   33/95 aj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/95 pre svoje tvrdenie, že akékoľvek obmedzenie obsahu správy majetku štátu sa musí vzťahovať na všetkých vlastníkov, ktorých sa týka, pretože sa ex nunc vzťahuje na vopred neznámy počet správcov a na ich právo predmetu správy. V podstate z rovnakej pozície sa navrhovateľ dovolával aj aplikácie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy na správu majetku štátu a vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení s týmto článkom ústavy   argumentujúc   pritom   ďalšími   rozhodnutiami   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   30/95, I. ÚS 59/94, I. ÚS 128/95, PL. ÚS 19/98).

Tieto rozhodnutia ústavného súdu však neumožňujú vyvodiť taký jeho právny názor, podľa ktorého čl. 20 ods. 1 ústavy v rámci zaručeného „práva vlastniť majetok“ zahŕňa aj právo   správcu   na   ústavnú   ochranu   správy   majetku   štátu.   Tento   názor   ústavného   súdu nemožno vyvodiť ani z iných jeho rozhodnutí, napr. sp. zn. PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/00,   ktoré   navrhovateľ   síce   necitoval,   ale   ktoré   sa   v   rôznom   kontexte   týkali majetku štátu a jeho správy. Na druhej strane je však potrebné v tejto súvislosti uviesť, že ústavný súd doteraz nebol nútený priamo sa vyjadriť k tomu, či ústava v tomto článku zaručuje aj „právo správcu na ochranu správy majetku štátu“.

Právo   správcu   na   ochranu   správy   majetku   štátu   ako   základné   ľudské   právo navrhovateľ   vyvodil   aj   z   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru.   Tento   argument navrhovateľa je však zrejme neprijateľný, pretože tento článok chráni každej fyzickej osobe alebo právnickej osobe iba „právo pokojne užívať svoj majetok“. Okrem toho z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, resp. bývalej Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len   „súd“,   resp.   „komisia“)   vyplýva,   že   nie   každá   právnická   osoba   ustanovená   podľa vnútroštátneho   práva   sa   môže   považovať   za   poškodenú   v dôsledku   porušenia   práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi. Tak napríklad komory slobodných povolaní, ako sú advokátske, lekárske alebo notárske komory, ustanovené predpismi verejného práva alebo na ich základe (zákonom alebo rozhodnutím verejného orgánu) za účelom kontroly a rozvíjania týchto povolaní pri plnení im zverených významných verejnoprávnych funkcií na ochranu občanov, nie sú združeniami v zmysle čl. 11 dohovoru, ktorý garantuje právo na slobodu   združovania, ale sú   súdom   považované za súčasť sústavy   orgánov štátu   (pozri sťažnosť č. 44319/98, rozhodnutie z 3. apríla 2001 a v ňom citované ďalšie rozhodnutia). Z obdobných   dôvodov   komisia   nepovažovala   obec,   ktorá   ako   miestny   správny   orgán vykonáva verejné funkcie, za „mimovládnu organizáciu“ alebo „skupinu osôb“ v zmysle čl. 25 (teraz čl. 34) dohovoru, teda za subjekty, ktoré sa môžu podľa tohto článku považovať za poškodené v dôsledku   porušenia   práv priznaných dohovorom   alebo jeho protokolmi. Sťažnosti týkajúce sa takýchto právnických osôb verejného práva alebo sťažnosti priamo nimi   podané   boli   súdom,   resp.   komisiou   vyhlásené   za   neprijateľné   z dôvodu   ich nezlučiteľnosti ratione materiae alebo ratione personae s ustanoveniami dohovoru (pozri napr. vyššie citovanú sťažnosť; sťažnosť č. 13252/87, obec Rothenthurm v. Švajčiarsko, rozhodnutie   zo   14.   decembra   1998,   DR   59/251;   sťažnosť   č.   30141/96,   obec   Ľubica v. Slovenská republika, rozhodnutie zo 16. mája 1996).

Dohovor však nebráni tomu, aby jeho zmluvné strany svojimi zákonmi uznali ľudské práva a základné slobody nad jeho rámec, prípadne poskytli právam a slobodám priznaným v dohovore väčšiu mieru ochrany (čl. 53 dohovoru). V súvislosti so základnými právami a slobodami zaručenými v druhej hlave ústavy ústavný súd v rôznych kontextoch viackrát zdôraznil,   že   čl.   12   ústavy   vo   svojom   odseku   1   je   vyjadrením   prirodzenej   koncepcie základných ľudských   práv alebo slobôd (PL. ÚS   18/95, PL. ÚS 4/97). Základné práva a slobody,   ktoré   podľa   ústavy   patria   právnickým   osobám,   sú   chránené   spôsobom vymedzeným v druhej vete čl. 12 ods. 1 (PL. 33/95). Ústava výslovne upravuje niektoré základné práva a slobody aj, či dokonca len právnickým osobám v čl. 20 ods. 2, čl. 24 ods. 3 a čl. 29 ods. 4. Nárok právnických osôb na ďalšie práva zaručené ústavou treba hodnotiť podľa podstaty namietaného práva. Pokiaľ ide o čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uviedol, že tento článok sa vzťahuje na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné a aj na štát (PL. ÚS 38/95). Právnickým osobám poskytuje okrem toho nepriamu ochranu cez ústavné princípy a ústavou určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým osobám (PL. ÚS 13/97, PL. 15/98).

Posúdenie predmetu konania – právny názor ústavného súdu

5. Základným východiskom úvah ústavného súdu pri posúdení predmetu konania bola skutočnosť, že národná rada je orgánom vyjadrujúcim suverenitu ľudu, ktorý jej v tejto súvislosti   zveril   aj právomoc,   aby všeobecne   záväzným právnym predpisom   (zákonom) upravovala spoločenské vzťahy ako právne vzťahy. Každá úprava spoločenských vzťahov však   musí   byť   v súlade   s princípmi   ústavnosti.   V právnom   štáte   kompetencie,   práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu, ktorej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu   moc,   ktoré   sú   v parlamentnej   demokracii   autonómne a vzájomne   prepojené   len väzbami ústavnej   kontroly   a spolupráce. Z princípu   ústavnej   rovnováhy vyplýva,   že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarca je   viazaný   ústavou   a jej   princípmi,   ktorých   zmenu   ústava   nepripúšťa   (PL.   ÚS   16/95, PL. ÚS 4/97). Princíp právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ods.   1 ústavy je základným ústavnoprávnym   princípom   v Slovenskej   republike.   Jedným   z definičných   princípov právneho štátu je právna istota (PL. ÚS 19/98, PL. ÚS 4/00), ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových (vlastníckych) práv (PL. ÚS 37/99).

Pretože v právnom štáte je zákonodarca pri prijímaní zákonov viazaný aj záväzkom neprekročiť medze ústavy (čl. 2 ods. 2 ústavy), t. j. tak jej rozsah, ako aj ďalšie náležitosti tvoriace expressis verbis jej predmet (PL. ÚS 12/98), bolo východiskom úvah ústavného súdu aj to, či a do akej miery ide v napadnutých ustanoveniach o zákonnú úpravu otázok, ktoré tvoria predmet ústavnej úpravy. Predmetom ústavnej úpravy sú aj základné práva a slobody.   Navrhovateľ   sa   v súvislosti   s napadnutými ustanoveniami dovolával ústavnej úpravy „práva vlastniť majetok“ v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, pretože podľa jeho názoru pod toto   základné   právo   patrí   aj   „právo   správcu   na   ochranu   správy   majetku   štátu“. V nadväznosti na to sa navrhovateľ dovolal aj ustanovení ústavy upravujúcich všeobecné garancie a podmienky obmedzenia základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy).   Ústava   však   predstavuje   právny   celok,   ktorý   treba   aplikovať   vo   vzájomnej súvislosti   všetkých   ústavných   noriem   (II.   ÚS   128/95,   PL.   ÚS   13/97).   Napadnuté ustanovenia   sú   súčasťou   právnej   úpravy   knižničného   systému   vytvoreného   zákonom o knižniciach,   ktorý   „úlohy   knižnice“   definuje   tak,   že   „knižnica   zabezpečuje   slobodný prístup   k informáciám   šíreným   na   všetkých   druhoch   nosičov;   napomáha   uspokojovanie kultúrnych,   informačných,   vedeckovýskumných   a vzdelávacích   potrieb;   podporuje celoživotné vzdelávanie a duchovný rozvoj“ (§ 2 ods. 1 zákona o knižniciach). Jedným z účelov zákona o knižniciach je teda zabezpečiť právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy, ako aj právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu zaručené v čl. 43 ods. 2 ústavy. Aj na tieto   základné   práva   bolo   potrebné   prihliadnuť   pri   posudzovaní   súladu   napadnutých ustanovení s ústavou.

Napokon,   ústavný   súd   pri   posúdení   predmetu   konania   vychádzal   z toho,   že s výhradou dodržania základných princípov ústavnosti, ústavou zaručených základných práv a slobôd   a záväzkov   vyplývajúcich   zo   všeobecných   pravidiel   medzinárodného   práva a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 1 ods. 2 ústavy), národná rada môže pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti prijať ľubovoľný zákon (PL. ÚS 32/95), t. j. aj taký, ktorým sa nezabezpečuje kontinuita úpravy spoločenských vzťahov s ich predchádzajúcou zákonnou úpravou. Vyplýva to z jej postavenia ako jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy). A fortiori táto možnosť   pre   národnú   radu   prijať   ľubovoľný   zákon   platí   vtedy,   ak   zákonná   úprava spoločenských   vzťahov   vôbec   netvorí   v uvedenom   zmysle   predmet   ústavnej   úpravy alebo zmluvnej   úpravy   v medzinárodnom   práve.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   popri základných   právach,   ktoré   zaručuje   ústava,   majú   osoby   aj   ďalšie   práva   ustanovené zákonom,   ktoré   sa   nechránia   rovnakou   intenzitou   ako   základné   práva   a slobody (PL. ÚS 37/99). V tomto prípade ústava ponecháva zákonodarcovi neobmedzenú voľnosť pre   prijímanie   zákonov,   ktorými   sa   mení   právna   úprava   spoločenských   vzťahov vrátane práv   a povinností   z nich   vyplývajúcich   pre   ich   účastníkov.   Inými   slovami, zákonodarca   je   v tomto   prípade   slobodný   sám   posúdiť   tak   vhodnosť   prijatia   zákonnej úpravy, ako aj jej obsah. V tomto rozsahu je potom obmedzená aj kontrola takejto zákonnej úpravy   ústavným   súdom,   ktorého   úlohou   ako   nezávislého   orgánu   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy) je len rozhodovanie o súlade právnych predpisov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 125 ústavy).

6.   Navrhovateľ   namietal,   že   napadnutými   ustanoveniami   boli   porušené   vyššie uvedené princípy ústavnosti, predovšetkým základný ústavnoprávny princíp právneho štátu a jeho   imanentné   súčasti   -   princípy   (požiadavky)   ústavnej   rovnováhy,   právnej   istoty a legality (čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy), že sa napadnutými ustanoveniami ústavne neprípustným spôsobom zasiahlo do základných práv a slobôd, konkrétne do práva správcu na ochranu správy majetku štátu zaručeného podľa navrhovateľa v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, a nakoniec že sa nimi porušili všeobecné ustanovenia o základných právach a slobodách (čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy). Podľa navrhovateľa nie je možné pripustiť, aby verejnoprávny   subjekt,   ktorý   nadobudol   právo   správy   majetku   štátu   a zriadil   v súlade so zákonom   svoje   právnické   osoby   (Slovenskú   národnú   knižnicu   v Matici   slovenskej a Pamätník národnej   kultúry)   platnými zriaďovacími   listinami a koná tak   v dobrej   viere v platné právo, bol postavený do   situácie, že tieto jeho práva sa podstatným spôsobom zmenia, pričom takáto zmena nebola v čase pôvodnej zákonnej úpravy vôbec predvídateľná a pokiaľ sa mohla stať, mala sa stať postupom súladným s ústavou. Postup zákonodarcu nesleduje cieľ vo verejnom záujme či pre verejné blaho. Napadnutými ustanoveniami sa vyhlasuje za správcu majetku štátu, ku ktorému právo správy národného majetku patrilo verejnoprávnemu subjektu, štátna rozpočtová organizácia, a tým sa mení subjekt správy majetku štátu bez splnenia akýchkoľvek ďalších predpokladov. Správcovi majetku štátu patrí obdobná ústavná ochrana, akú priznáva ústava vlastníkovi veci, a to proti každému vrátane vlastníka. Ochrana práva správcu majetku štátu k majetku v správe požíva obdobnú ochranu ako vlastníctvo vrátane ochrany ústavnej. V danom prípade dochádza k odňatiu správy majetku štátu zákonom verejnoprávnemu subjektu, ktorý právo správy národného majetku   nadobudol   v súlade   s ústavou   a zákonmi,   a navyše   sa   tak   deje   bez   akejkoľvek náhrady za stratu tohto práva. Navrhovateľ nakoniec uviedol, že v prevažnej časti majetku štátu   v správe Matice slovenskej jeho odňatím   podľa   napadnutých   ustanovení dochádza i k zásahu do vlastníckych práv Matice slovenskej. Napadnuté ustanovenia neberú ohľad ani na copyright a duševné vlastníctvo Matice slovenskej, knižničné fondy, archívne fondy, súbory iných hnuteľných vecí, umeleckých diel, tvorených často i darmi Matice slovenskej do jej vlastníctva, či majetok vo vlastníctve Základnej organizácie Odborového zväzu pri Matici   slovenskej.   Z týchto   dôvodov   navrhovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o nesúlade napadnutých ustanovení s ústavou.

Pre   národnú   radu   bolo   v tomto   konaní   podstatné   zaujať   stanovisko z ústavnoprávneho hľadiska v tom zmysle, či tým, že sa národná rada ako zákonodarný orgán uzniesla na zákone o knižniciach, ktorým sa v čl. III v prvom bode a následne aj druhom a treťom bode odňali Matici slovenskej niektoré úlohy, ktoré jej zákon priznal skôr (zákon o Matici slovenskej) ako verejnoprávnej ustanovizni, aby ich plnila namiesto štátu, aby si na ich plnenie zriadila odborné inštitúcie ako právnické osoby vrátane správy majetku štátu potrebného na plnenie tých úloh, a súčasne tieto úlohy i správu uvedeného majetku štátu zákon o knižniciach zveril štátnej organizácii zriadenej tým istým zákonom v § 6 a následne v § 25, sa uvedené ustanovenia nedostali do rozporu s označenými článkami ústavy. Podľa národnej rady riešenie, ktoré zákonodarca v tomto prípade prijal (vrátane prevodu správy majetku štátu z Matice slovenskej ako verejnoprávnej ustanovizne na štátnu rozpočtovú organizáciu, a to iným postupom, než ustanovuje zákon o správe majetku štátu), možno posudzovať z hľadiska správnosti alebo vhodnosti tohto riešenia, avšak v danom prípade   nejde   o nesúlad   zákona   s ústavou.   Správu   majetku   štátu   nemožno   stotožňovať s vlastníckym právom, tak ako to obsahuje návrh navrhovateľa. Zverením majetku štátu do správy   Matice   slovenskej,   ako   aj   iného   subjektu,   zostáva   vlastníctvo   štátu   nedotknuté; z hľadiska ochrany tohto práva nemožno naň uplatňovať čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

7. Úzka súvislosť a vzájomné väzby napadnutých ustanovení odôvodňujú, aby   sa medzi nimi z hľadiska ústavnosti nerozlišovalo, ale brali sa do úvahy ako celok. Pokiaľ ide o posúdenie napadnutých ustanovení, ústavný súd zhrnul svoje právne úvahy a závery podľa toho, ako navrhovateľom vyslovené námietky ich neústavnosti spolu vecne súvisia, t. j. podľa vecnej súvislosti čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp právneho štátu) a čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy (základné práva a slobody). Najprv však ústavný súd považoval za potrebné zhrnúť podstatu predmetu konania spoločnú pre obidve uvedené hľadiská posúdenia napadnutých ustanovení.

8. Už bolo uvedené (pozri časť II tretí bod rozhodnutia), že napadnuté ustanovenia bezprostredne   nadväzujú   na   zmeny   v knižničnom   systéme   Slovenskej   republiky,   ktoré zaviedol zákon o knižniciach a ktorými sú najmä ustanovenie Slovenskej národnej knižnice v Martine v zriaďovateľskej   pôsobnosti   štátu   (ministerstva)   ako   základného   prvku   tohto systému a zverenie tejto štátnej organizácii plnenie aj tých úloh, ktoré boli doteraz štátom zverené Matici slovenskej ako verejnoprávnej ustanovizni a právnickej osobe a ktoré plnili Slovenská   národná   knižnica   v Matici   slovenskej   a Pamätník   národnej   kultúry   ako   jej ustanovizne a právnické osoby. Tieto zmeny upravené v § 4 a § 6 zákona o knižniciach neboli návrhom navrhovateľa dotknuté a predmetom tohto konania.

Taktiež už bolo uvedené (ibidem), že ak podľa zákona o správe majetku štátu je správca   oprávnený   a   povinný   majetok   štátu   užívať   na   plnenie   úloh   v   rámci   predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, skutočnosť, že predmetom činnosti správcu už nie sú úlohy, na plnenie ktorých bolo viazané užívanie majetku štátu, takýto majetok štátu sa podľa zákona o správe majetku štátu považuje pre takéhoto správcu za prebytočný majetok štátu a správca je povinný s ním naložiť podľa ustanovení tohto zákona o prebytočnom majetku. Ak správca túto povinnosť nesplní, potom môže prichádzať do úvahy aj odňatie správy   nehnuteľného   majetku   a súčasne   určenie   nového   správcu,   a to   rozhodnutím ministerstva   financií,   ktoré   v čase   prijatia   napadnutých   ustanovení   bolo   preskúmateľné súdom. Obdobný postup platil v tom čase aj pre rozhodnutie o odňatí takéhoto majetku z iných dôvodov uvedených v zákone o správe majetku štátu.

Prijatím napadnutých ustanovení však zákonodarca sám (a namiesto správcu Matice slovenskej a ministerstva financií) de facto rozhodol o odňatí takéhoto majetku štátu Matici slovenskej   a o   jeho   naložení   tak,   aby   mohol   slúžiť   na   plnenie   úloh   v   rámci   predmetu činnosti novoustanovenej Slovenskej národnej knižnice v Martine, keď len rozsah tohto majetku   štátu   ponechal   na   vymedzenie   v   delimitačnom   protokole   uzavretom   medzi ministerstvom   a   správcom   a   následne   medzi   ministerstvom   a   Slovenskou   národnou knižnicou v Martine. Zákonodarca teda nepostupoval podľa zákona o správe majetku štátu, a tým aj odňal Matici slovenskej zákonnú možnosť brániť sa proti prípadnému rozhodnutiu ministerstva financií o odňatí správy uvedeného majetku štátu na súde. V tejto súvislosti je bez právneho významu, že v súčasnosti je už takáto možnosť zákonom o správe majetku štátu vylúčená. Zároveň napadnutými ustanoveniami zákonodarca obe uvedené ustanovizne Matice   slovenskej   zlúčil   do   novoustanovenej   štátnej   rozpočtovej   organizácie,   na   ktorú previedol   aj práva   a povinnosti   z pracovnoprávnych   a majetkovoprávnych   vzťahov takto zaniknutých právnických osôb.

Napadnuté   ustanovenia   sa   teda   dotkli   Matice   slovenskej   ako   verejnoprávnej ustanovizne, ktorá   prostredníctvom   svojich   dvoch   inštitúcií   zabezpečovala určené   úlohy štátu v oblasti kultúry a vedy. Na zabezpečenie týchto úloh slúžil majetok štátu zverený do jej správy. Matica slovenská a jej ustanovizne boli teda viazané záväzkom vyplývajúcim zo zákona o správe majetku štátu využívať zverený majetok štátu len na určený účel.

K súladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy

9. Už bolo uvedené (pozri časť II piaty bod rozhodnutia), že napadnuté ustanovenia sú   súčasťou   právnej   úpravy   knižničného   systému   vytvoreného   zákonom   o knižniciach, ktorého cieľom podľa dôvodovej správy „je poskytovať aktuálne a všestranné knižnično-informačné   služby“.   Jedným   z účelov   tohto   zákona,   ktorým   sa   zrušil   (nahradil)   zákon č. 53/1959 Zb. o jednotnej sústave knižníc (Knižničný zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý   podľa   dôvodovej   správy   „už   nevyhovuje   a nemôže   byť   nástrojom   pozitívnej transformácie knižníc“, je zabezpečiť právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy a právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu zaručené v čl. 43 ods. 2 ústavy. Napadnuté ustanovenia v kontexte celej právnej úpravy, ktorej sú súčasťou, sledujú preto legitímne ciele v súlade s ústavou. Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že namietaným postupom zákonodarca nesleduje cieľ vo verejnom záujme či pre verejné blaho.

Ústavný súd   už v minulosti   považoval z ústavného hľadiska   za   neprijateľný   taký postup, pri ktorom národná rada ako zákonodarný orgán koná nad rámec svojich ústavných kompetencií tým, že si atrahuje zo štátnej moci aj výsek, ktorý prislúcha výkonnej a súdnej moci.   Ústavný   súd   sa   napríklad   takto   vyslovil   v súvislosti   so   zákonom,   ktorým   došlo k odňatiu   vlastníckeho   práva   nadobudnutého   podľa   predpisov   súkromného   práva (PL. ÚS 16/95, pozri vyššie časť II štvrtý bod rozhodnutia). Aj v súvislosti s inou súčasťou právneho   štátu   –   princípom   legality   ústavný   súd   pripustil   možnosť   jeho   porušenia   za situácie, keď zákonodarca zákonom vykoná také zmeny právnych vzťahov, ktorými bez náležitého   dôvodu   zasiahne   do   ústavou   zaručeného   vlastníckeho   práva,   alebo   zákonom zmení   už   vzniknuté   záväzky   a pravidlá   spôsobom,   ktorý   má   za   následok   vznik nenapraviteľnej   ujmy   (PL.   ÚS   33/95, ibidem).   Z týchto   príkladov   doterajších   právnych názorov   ústavného   súdu   na   ústavnosť   zmien   právnych   vzťahov   vykonaných   priamo zákonom   však   vyplýva,   že   pokiaľ   sa   napríklad   nezasiahne   v rozpore   s ústavou   do zaručeného   vlastníckeho   práva,   princíp   právneho   štátu   takémuto   postupu   zákonodarcu nebráni. Preto bolo dôležité aj v tomto konaní zistiť, či a do akej miery ide v napadnutých ustanoveniach o zákonnú úpravu otázok (matérie), ktoré tvoria predmet ústavnej úpravy, napríklad v ústave zaručeného „práva vlastniť majetok“. Názory navrhovateľa a národnej rady na aplikáciu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ktorý toto základné právo zaručuje, na právny vzťah   vzniknutý   zo   správy   majetku   štátu   medzi   konkrétnym   správcom   (Maticou slovenskou)   a vlastníkom   tohto   majetku   (štátom),   ktorý   zákonodarca   podstatne   zmenil prijatím napadnutých ustanovení, sa rozchádzali. Kým navrhovateľ tvrdil, že tento článok ústavy zaručuje aj právo správcu na ochranu správy majetku štátu, národná rada možnosť jeho uplatnenia aj na toto právo správcu vylúčila.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   „právo   správcu   na   ochranu   správy   majetku   štátu“ nemožno   zahrnúť   do   predmetu   ústavnej   úpravy   základných   práv   a slobôd   obsiahnutej v ustanovení čl. 20 ods. 1 ústavy. Predmetom tejto úpravy je „právo vlastniť majetok“. Ústavný súd už judikoval, že majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty (II. ÚS 19/97) a že čl. 20 ods.   1   ústavy   sa   vzťahuje   na   právnické   osoby   a aj   na   štát   (pozri   časť   II   štvrtý   bod rozhodnutia).   Tento   článok   teda   chráni   štát   ako   vlastníka   majetku.   Tento   článok   ďalej ustanovuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, čo   inými   slovami   znamená,   že   obsah   a ochranu   vlastníckeho   práva   určí   zákon.   Týmto zákonom   je   aj   zákon   o správe   majetku   štátu,   ktorý   je   vo   vzťahu   k všeobecnej   úprave vlastníckeho   práva   v Občianskom   zákonníku   osobitným   zákonom   a upravuje   správu majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky, a to vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére a má chrániť majetok štátu pred neobmedzeným a neoprávneným nakladaním s ním na úkor záujmov štátu, ktorý je jeho vlastníkom (PL. ÚS 28/00).

Vlastníkom majetku je teda štát, správu ktorého vykonáva správca určený príslušným zákonom, ktorý nakladá právom vlastníka (štátu), a štát modifikuje (ovplyvňuje) nakladanie správcov   s týmito   vlastníckymi   právami   štátu   nástrojom   svojej   zákonodarnej   moci   – prostredníctvom   zákonov.   Štát   iný   reálny   nástroj   na   ovplyvňovanie   výkonu   svojho vlastníckeho   práva   prostredníctvom   správcov   majetku   štátu   ani   nemá   (PL.   ÚS   28/00). Správca je oprávnený vykonávať vlastnícke práva štátu v medziach zákona, t. j. najmä je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti   s ním,   nakladať   s ním   podľa   tohto   zákona,   udržiavať   ho   v riadnom   stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu (§ 3 ods. 2 zákona o správe majetku štátu); majetok štátu, ktorý neslúži a ani v budúcnosti nebude slúžiť správcovi na plnenie úloh v rámci predmetu jeho činnosti alebo v súvislosti s ním, je správca povinný ponúknuť štátnym rozpočtovým organizáciám alebo štátnym príspevkovým organizáciám, ktorým by tento majetok mohol slúžiť na plnenie úloh v rámci predmetu ich činnosti alebo v súvislosti s ním (§ 3 ods. 3 a § 8 ods. 1 zákona o správe majetku štátu).

Zo zákonnej úpravy obsahu a ochrany vlastníckeho práva štátu teda vyplýva, že ide o majetok štátu vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére účelovo určený na výkon verejnoprospešných   činností   a verejných   funkcií,   ktoré   sú   úplne   alebo   čiastočne financované   zo   štátneho   rozpočtu.   Z obsahu   vlastníckeho   práva   štátu   ako   vlastníka a z obsahu práv a povinností správcu, ktorý má v správe majetok štátu, ďalej vyplýva, že základným   predpokladom   pre   vznik   a trvanie   správy   majetku   štátu   je   jeho   určenie a užívanie   „na   plnenie   úloh   správcu   v rámci   predmetu   jeho   činnosti   alebo   v súvislosti s ním“.   Správca,   ktorý   tento   predpoklad   nespĺňa,   nemôže   legitímne   očakávať,   že   jeho správa   majetku   štátu   zostane   napriek   tomu   zachovaná.   Z takto   vymedzeného   účelu a obsahu   správy   majetku   štátu   nemožno   potom   vyvodiť   záver,   že   správcovi,   ktorý   na základe   zákona   spravuje   majetok   štátu,   vzniká   k tomuto   majetku   také   „právo   alebo iná majetková hodnota“, ktoré sa svojou povahou rovnajú alebo sú podobné vlastníckemu právu štátu k tomuto majetku a ktoré preto musia byť aj predmetom ústavnej ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako je jej predmetom vlastnícke právo štátu. Ani s ohľadom na to, že správcom   je   neštátna   právnická   osoba,   ktorá   správu   majetku   štátu   na   základe   zákona dlhodobo vykonáva, nemožno postavenie správcu pri správe majetku štátu z hľadiska tohto článku   ústavy   zamieňať   s postavením   štátu   ako   vlastníka.   Zákonodarca   prijatím napadnutých ustanovení teda nezasiahol do základného práva Matice slovenskej v zmysle čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Námietku, že prijatím napadnutých ustanovení zákonodarca sám (a namiesto správcu Matice slovenskej a ministerstva financií) rozhodol o odňatí takéhoto majetku štátu Matici slovenskej, bolo potrebné ešte posúdiť z hľadiska princípu ústavnej rovnováhy, a to najmä s ohľadom na to, že v čase, keď nadobudli účinnosť napadnuté ustanovenia, zákon o správe majetku   štátu   ustanovoval,   že   rozhodnutie   ministerstva   financií   o odňatí   správy nehnuteľného   majetku   štátu   a súčasne   určení   jeho   nového   správcu   je   preskúmateľné súdom.

Už   bolo   uvedené   (pozri   časť   II   tretí   bod   rozhodnutia),   že Matica   slovenská   ako neštátna ex lege ustanovená právnická   osoba spravuje majetok štátu na základe zákona o Matici slovenskej v súvislosti s úlohami v oblasti kultúry a vedy, ktoré jej zveril štát, aby ich namiesto neho vykonávala. Tento zákon zároveň ustanovil ustanovizne, prostredníctvom ktorých   Matica   slovenská   tieto   úlohy plní,   a medzi nimi   uviedol   aj Slovenskú   národnú knižnicu   v Matici   slovenskej   a Pamätník   národnej   kultúry,   ktoré ex   lege ustanovil   ako právnické osoby v zriaďovateľskej pôsobnosti Matice slovenskej, ktorá následne na základe tohto   oprávnenia   vydala   aj   ich   zriaďovacie   listiny,   v ktorých   konkretizovala   jednotlivé úlohy štátu, ktoré tieto ustanovizne plnia.

Taktiež už bolo uvedené (pozri časť II druhý bod rozhodnutia), že novela zákona o Matici slovenskej (zákon o knižniciach), ktorej súčasťou sú aj napadnuté ustanovenia, úlohy, ktoré tieto ustanovizne plnili, začlenila medzi úlohy novoustanovenej Slovenskej národnej knižnice v Martine, ktorá ich plní ako štátna organizácia v rámci ustanoveného knižničného   systému   Slovenskej   republiky,   v ktorom   jej   zákonodarca   určil   základné postavenie. Táto časť novely zákona o Matici slovenskej nebola navrhovateľom napadnutá ako   nesúladná   s ústavou.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v danej   oblasti   spoločenských vzťahov nemožno z ústavného hľadiska ani nič namietať proti postupu, ktorým zákonodarca najprv zákonom zverí neštátnej právnickej osobe plnenie činností a úloh, ktoré sú povahy verejných služieb alebo verejnoprospešných činností, a potom ich plnenie zákonom upraví inak,   hoci   aj   tak,   že   zverí   plnú   zodpovednosť   za   ich   ďalšie   zabezpečovanie   štátnej organizácii a príslušnému ústrednému orgánu štátnej správy.

V nadväznosti na uvedenú zmenu zverených úloh Matice slovenskej zákonodarca uskutočnil prostredníctvom napadnutých ustanovení aj zmeny v správe majetku štátu a jeho užívaní   Maticou   slovenskou   a   jej   označenými   inštitúciami.   Zmenou   pôvodných   úloh v predmete činnosti Matice slovenskej táto prestala spĺňať predpoklady na ďalšie trvanie správy   majetku   štátu,   ktorý   mala   za   tým   účelom   vo svojej   správe   na   základe   zákona o Matici   slovenskej.   Samotný   zákon   o Matici   slovenskej   explicitne   nevylúčil,   aby   jeho ustanovenia   boli   doplňované   a menené   ďalšími   zákonmi   alebo   aby   boli   prijímané   iné zákony,   ktoré   upravujú   otázky   súvisiace   s   plnením   úloh   zverených   Matici   slovenskej štátom. Napokon, takéto ustanovenie zákona by zákonodarca mohol meniť alebo zrušiť, ak by to považoval za potrebné. Princíp právneho štátu takémuto postupu zákonodarcu nebráni. V rozsahu   novelizácie   tohto   zákona   vykonanej   napadnutými   ustanoveniami   jej   správa majetku aj na základe tohto zákona zanikla.

Ústavný súd už uviedol, že využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd, uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu (PL. ÚS 11/96). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   ústavodarca   nekoncipoval   ako   absolútne   právo   (právo   absolútnej   povahy), z uplatňovania ktorého nie sú dovolené žiadne obmedzenia (PL. ÚS 11/96).

Predmetom   vylúčenia   z tejto   ochrany   nebolo   vlastnícke   právo   správcu   (Matice slovenskej) ani iné jeho základné právo alebo sloboda. V súvislosti s ex lege ustanoveným prechodom   správy   majetku   štátu   z Matice   slovenskej   do   správy   štátnej   organizácie   by s ohľadom   na   tú   časť   novely   zákona   o Matici   slovenskej,   ktorá   nebola   navrhovateľom napadnutá   (postavenie   a   úlohy   Slovenskej   národnej   knižnice   v   Martine   v   ustanovenom knižničnom systéme Slovenskej republiky), nemohlo ani pri postupe podľa zákona o správe majetku štátu prichádzať do úvahy iné riešenie, než ktoré zvolil zákonodarca. Zákonodarca pritom ponechal vymedzenie rozsahu tohto majetku štátu na delimitačný protokol uzavretý medzi   ministerstvom   a Maticou   slovenskou.   Zákonodarca   touto   zákonnou   úpravou nezasiahol do práva Matice slovenskej (prípadne tretej osoby) na ochranu vlastného majetku (§   6   ods.   2   zákona   o Matici   slovenskej).   Z obsahu   napadnutých   ustanovení   nemožno vyvodiť,   že   by   takúto   ochranu   nemohla   reálne   uplatniť   prípadne   aj   súdnou   cestou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v daných súvislostiach nie je podľa názoru ústavného súdu   možné   kvalifikovať   napadnuté   ustanovenia   ako   medze   rozumného   zdôvodnenia prekračujúci   zásah   zákonodarnej   moci   do   činnosti   výkonnej   a   súdnej   moci,   a teda   ako nesúladné s princípom právneho štátu.

Ani ostatné zmeny, ktoré zákonodarca prijatím napadnutých ustanovení v súvislosti so zmenou úloh Matice slovenskej sám vykonal (zlúčenie uvedených ustanovizní Matice slovenskej   do   štátnej   organizácie,   prevod   práv   a povinností   z pracovnoprávnych a majetkových vzťahov takto zaniknutých právnických osôb), nemožno s ohľadom na to, že ich za takéto osoby sám predtým obdobným spôsobom ustanovil, považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie zákazu svojvôle v činnosti štátnych orgánov či za opatrenia porušujúce zásadu primeranosti (PL. ÚS 17/00) alebo inak prekračujúce rámec vymedzený zákonodarcovi ústavou.

Z týchto dôvodov ústavný súd nekvalifikoval napadnuté ustanovenia ako nesúladné s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

K súladu napadnutých ustanovení s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

10.   Rozhodujúcim   kritériom   formulovania   právnych   úvah   a posúdenia   ústavnosti napadnutých ustanovení z hľadiska týchto článkov bol pre ústavný súd vzťah napadnutých ustanovení k „právu vlastniť majetok“ zaručenému v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Pri vysporiadaní sa s námietkou nesúladu napadnutých ustanovení s týmto článkom ústavy sa vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode možno plne odvolať na závery, že správcovi, ktorý na základe zákona spravuje majetok štátu, nevzniká k tomuto majetku také „právo alebo iná majetková hodnota“, ktoré sa svojou povahou rovnajú alebo sú   podobné   vlastníckemu   právu   štátu   k tomuto   majetku   a ktoré   preto   musia   byť   aj predmetom ústavnej ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako je jej predmetom vlastnícke právo štátu. Pretože predmetom napadnutých ustanovení nie je „právo vlastniť majetok“ v zmysle čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, nie sú tieto ustanovenia ani v príčinnej súvislosti s týmto článkom (PL. ÚS 5/97).

V rámci   tohto   článku   bolo   potrebné   posúdiť   aj   námietky,   že   v prevažnej   časti majetku   štátu   v správe   Matice   slovenskej   dochádza   jeho   odňatím   podľa   napadnutých ustanovení i k zásahu do vlastníckych práv Matice slovenskej a že napadnuté ustanovenia neberú   ohľad   na   copyright   a duševné   vlastníctvo   Matice   slovenskej,   knižničné   fondy, archívne fondy, súbory iných hnuteľných vecí, umeleckých diel, tvorených často i darmi Matice   slovenskej   do   jej   vlastníctva,   či   majetok   vo   vlastníctve   Základnej   organizácie Odborového zväzu pri Matici slovenskej.

Ústavný   súd   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   (čl.   125   ústavy)   posudzuje pozitívne právo, konkrétnu právnu normu, či táto je alebo nie je v súlade s ústavou. Nesúlad zákona   alebo   niektorého   jeho   ustanovenia   s ústavou   alebo   s niektorými   jej   článkami vyvodzuje ústavný súd len z toho, čo je v zákone uvedené (PL. ÚS 17/96). Napriek tomu, že predmetom posudzovania je i to, či právna norma predstavuje možnosť reálneho uplatnenia ústavných práv, nezahrňuje jej hodnotenie otázky, aké problémy môže spôsobiť v aplikačnej praxi (PL. ÚS 9/96).

Z napadnutých ustanovení nie je možné vyvodiť záver, že by ich predmetom bol aj zásah do vlastníckych práv Matice slovenskej. V predchádzajúcom bode ústavný súd už konštatoval, že zákonodarca touto zákonnou úpravou nezasiahol do práva Matice slovenskej (prípadne tretej osoby) na ochranu vlastného majetku, resp. že by takúto ochranu nemohla reálne uplatniť prípadne aj súdnou cestou.

Zákonodarca prijatím napadnutých ustanovení teda nezasiahol do základného práva Matice slovenskej v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, a teda nemôžu byť tieto ustanovenia s ním v nesúlade. Z toho dôvodu ani neprichádza do úvahy ich nesúlad s čl. 20 ods. 4 ústavy.

Celý   čl.   12   a čl.   13   ústavy   sa   obsahovo   vzťahujú   na   základné   a ústavné   práva a slobody   a vo   vzťahu   k nim   majú   akcesorickú   povahu   (II.   ÚS   51/97).   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   navrhovateľa   na   vyslovenie   nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 20 ústavy, bolo už bez právneho významu zaoberať sa aj namietaným nesúladom týchto ustanovení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy, tak ako to žiadal navrhovateľ (PL. ÚS 38/99).

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej k rozhodnutiu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2002