znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 53/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 16. decembra 2015predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. JaromíraČižnára na začatie konania o súlade § 3 ods. 1 písm. b) v časti vety za bodkočiarkouzákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znenízákona č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokáciia o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenskýzákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa meniaa dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 19ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. marca 2015doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. Jaromíra Čižnára(ďalej aj „generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 3 ods. 1písm. b) v časti vety za bodkočiarkou zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmenea doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v zneníneskorších predpisov v znení zákona č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v zneníneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „zákon č. 586/2003 Z. z.“ alebo „zákon o advokácii“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 8ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalejaj „národná rada“ alebo „zákonodarca“) 18. októbra 2012 prijala zákon č. 335/2012 Z. z.,ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony(ďalej len „zákon č. 335/2012 Z. z.“).

Navrhovateľ poukázal na obsah dôvodovej správy, ktorá bola predložená s návrhomzákona č. 335/2012 Z. z. do národnej rady jeho predkladateľom – vládou Slovenskejrepubliky (ďalej len „vláda“), podľa ktorej dôvodom na prijatie novej právnej úpravy bolovytvorenie predpokladov na zefektívnenie poskytovania právnych služieb advokátmi prizohľadnení požiadaviek aplikačnej praxe, ako aj praktických problémov spojenýchs aplikáciou zákona (zákon o advokácii). Okrem iných doplnení a zmien došlo zákonomč. 335/2012 Z. z. aj k predĺženiu praxe advokátskeho koncipienta z trojročnej na päťročnú,pričom sa upravili podmienky na zápis do zoznamu advokátov a do zoznamu advokátskychkoncipientov. Národná rada sa pri prijatí, resp. schvaľovaní zákona č. 335/2012 Z. z. podľanavrhovateľa neriadila ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4,čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

V čl. I v bode 3 zákona č. 335/2012 Z. z. sa do zákona o advokácii doplniloustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) s textom„ak žiadateľ získal vysokoškolské vzdelanie najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získal vzdelanie v študijnom odbore právo“(ďalej aj „napadnuté ustanovenie“ alebo „napadnutáprávna úprava“).

Získanie vysokoškolského vzdelania v obidvoch stupňoch v študijnom odbore právosa tak stalo conditio sine qua non pre zápis osoby do zoznamu advokátov, pričom splniť tútopodmienku musia aj osoby, ktoré už boli zapísané v zozname advokátskych koncipientovs úmyslom stať sa advokátom pred prijatím zákona č. 335/2012 Z. z.

Podľa čl. X zákona č. 335/2012 Z. z. tento zákon nadobudol účinnosť 1. januára2013, avšak„okrem čl. I bodov 3 a 41, čl. III, čl. IV bodov 1 a 2, čl. V bodov 1 a 2 a čl. VI, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2015“.

Advokátske povolanie je slobodným povolaním, ktorého výkon spočívav zastupovaní fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred súdmi, orgánmi verejnejmoci a inými právnymi subjektmi, obhajobe v trestnom konaní, poskytovaní právnych rád,spisovaní listín o právnych úkonoch, spracúvaní právnych rozborov, správe majetkuklientov a ďalších formách právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonávasústavne a za odmenu. Výkon advokátskeho povolania nie je výkonom verejnej funkcie, alepodnikaním. Bez zápisu do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora,nie je možné stať sa advokátom. Na to, aby osoba mohla byť zapísaná do zoznamuadvokátov, je nevyhnutné splnenie viacerých podmienok, pričom jednou z nich je aj výkonpraxe advokátskeho koncipienta a následné zloženie advokátskej skúšky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. v znení účinnom do 1. januára2015 mala advokátska komora povinnosť zapísať do zoznamu advokátov na základepísomnej žiadosti do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho,„kto získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaného zahraničnou vysokou školou“.

Podľa § 62 ods. 1 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. v znení účinnom do 1. januára2015 komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov na návrh advokáta, verejnejobchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným,usadeného euroadvokáta alebo organizačnej zložky zahraničného združenia, ktorí súzapísaní v príslušnom zozname vedenom komorou najmenej tri roky do 15 dní toho, kto„získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou“.

Zákon č. 586/2003 Z. z. v znení účinnom do 1. januára 2015 teda na zápis dozoznamu advokátov a na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov nediferencovalvysokoškolské vzdelanie podľa stupňov a bolo potrebné získanie vysokoškolskéhovzdelania druhého stupňa v študijnom odbore právo.

Zákon č. 335/2012 Z. z. bol prijatý 18. októbra 2012 a nadobudol účinnosť 1. januára2013; v napadnutom ustanovení nadobudol účinnosť 1. januára 2015. Zákonodarcav čl. I v bode 57 zákona č. 335/2012 Z. z. prijal v § 82b ods. 2 prechodné ustanoveniak úpravám účinným od 1. januára 2013 a vo vzťahu k advokátskym koncipientom ustanovil,že„Advokátsky koncipient zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov do 31. decembra 2012 vykoná prax advokátskeho koncipienta v trvaní podľa predpisu účinného do 31. decembra 2012“. Z uvedeného vyplýva, že všetky osoby, ktoré boli prednadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z. zapísané v zozname advokátskychkoncipientov, vykonajú prax podľa predchádzajúcej právnej úpravy, teda prax trojročnú.Po uplynutí tejto praxe majú tieto osoby právny nárok na vykonanie advokátskej skúškya po jej zložení na zapísanie do zoznamu advokátov, teda nárok na to, aby sa staliadvokátmi.

Pokiaľ ide o splnenie ostatných podmienok na zápis do zoznamu advokátov, ktoréboli zákonom č. 335/2012 Z. z. dotknuté, prechodné ustanovenia vo vzťahu k nimzákonodarca neprijal. Na splnenie ostatných podmienok vrátane podmienky vzdelania sateda vzťahuje nová právna úprava zakotvená zákonom č. 335/2012 Z. z. V čase podaniatohto návrhu bolo podľa informácie uverejnenej na webovom sídle Slovenskej advokátskejkomory v zozname advokátskych koncipientov zapísaných celkovo 2 294 osôb.

Právna úprava účinná do 1. januára 2015 umožňovala, aby do zoznamu advokátskychkoncipientov a advokátov boli – pri splnení ďalších podmienok – zapísané osoby, ktorézískali vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo. Medzi týmitoosobami sú aj osoby, ktoré síce získali vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnomodbore právo, avšak vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa získali v inom, príbuznomštudijnom odbore. Takýmto osobám tak právna úprava prijatá zákonom č. 335/2012 Z. z.síce umožňuje dokončiť prax advokátskeho koncipienta podľa predchádzajúcej právnejúpravy (trojročnú namiesto päťročnej) a umožňuje im vykonať advokátsku skúšku, avšakv napadnutom ustanovení im bráni, aby boli v prípade úspešného zloženia advokátskejskúšky zapísané do zoznamu advokátov, pretože už nespĺňajú zákonom požadovanúpodmienku vysokoškolského vzdelania v študijnom odbore právo v obidvoch stupňoch.

Navrhovateľ považuje namietanú právnu úpravu za rozpornú s čl. 1 ods. 1, čl. 2ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy a s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, pretože je podľaneho v rozpore s princípom právnej istoty ako imanentnej súčasti materiálneho právnehoštátu, predovšetkým pokiaľ ide o ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnychočakávaní, porušuje princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a neprípustnýmspôsobom zasahuje do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnéhoa rodinného života, ako aj práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň.

Navrhovateľ v súvislosti so svojím konštatovaním, podľa ktorého je presadzovaniekoncepcie materiálneho právneho štátu základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1ústavy, vo vzťahu k právnemu štátu poukázal aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu voveci sp. zn. I. ÚS 17/99, PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 22/96. Navrhovateľ taktiežpoukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa princípu právnej istoty (vec sp. zn.PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 30/99, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 16/06, PL. ÚS 12/05) a nasúvisiacu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), napr.rozhodnutia vo veciach Sunday Times v Spojené kráľovstvo z 26. 4. 1979, Silver a i. v.Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983, Miragall Escolano a i. v. Španielsko z 25. 1. 2000,Nevmeržitskij v. Ukrajina z 5. 4. 2005.

Podľa názoru navrhovateľa by zákonodarca„mal za každých okolností v procese prijímania zákonov, a zvlášť pri prijímaní ich novelizácií, zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny vykonávať uvážene a len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vytýčeného cieľa regulácie spoločenských vzťahov v kontexte s legitímnym verejným záujmom. Ak prostredníctvom novelizácie zákona dôjde k jeho zásadnej - koncepčnej zmene, tak posudzovanie jej ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu nevyhnutne musí zahŕňať aj atribút rešpektovania legitímnych očakávaní.“.

V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sazákazu retroaktivity právny noriem (PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 10/04,PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04) rozlišujúcu tzv. pravú retroaktivitu (napr.PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 37/99) a nepravú retroaktivitu (napr. PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00).K otázke prelomenia zásady zákazu retroaktivity v prospech slobodnej právnej úpravyzo strany zákonodarcu navrhovateľ poukázal na právny názor vyslovený vo veci sp. zn.PL. ÚS 38/99, podľa ktorého„ako z pohľadu pravej, tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a pro futuro) len zlepšovať“. Vo vzťahuvýnimočnosti uplatnenia retroaktívnych ustanovení na úpravu nových právnych stavovnavrhovateľ poukázal na právne názory vyslovené v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn.PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 28/00 a sp. zn. PL. ÚS 25/05.

Navrhovateľ následne uviedol:„Namietaná právna úprava odníma osobám, ktoré sa stali advokátskymi koncipientmi pred jej prijatím, legálne nadobudnuté právo a legitímne očakávanie v súlade s dovtedy platným právnym stavom, že po splnení dovtedy platných a účinných podmienok sa stanú advokátmi. Zastávam názor, že ide o zásah do týchto práv vo forme pravej retroaktivity, ktorá je v právnom štáte, aj s odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, neprijateľná.

Nespochybniteľným legálne nadobudnutým právom osoby, ktorá bola pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z. zapísaná v zozname advokátskych koncipientov (na zápis do ktorého splnila zákonné podmienky), je jej právo vykonať prax advokátskeho koncipienta a po jej vykonaní právo zúčastniť sa advokátskej skúšky. Toto právo jej priznáva aj nová právna úprava. Rovnako nespochybniteľným legálne nadobudnutým právom takejto osoby je po zložení advokátskej skúšky byť zapísaný do zoznamu advokátov a stať sa tak advokátom.

Namietaná právna úprava však právo byť zapísaný do zoznamu advokátov odňala osobám, ktoré získali vysokoškolské vzdelanie v prvom stupni v inom študijnom odbore než v študijnom odbore právo, hoci následne v druhom stupni už toto vzdelanie získali v požadovanom študijnom odbore. Toto právo tak bolo týmto osobám odobraté so spätnou účinnosťou a zákonodarca teda retroaktívne zasiahol do ich právneho postavenia. Namietanú právnu úpravu prijal bez toho, aby k nej prijal tiež zodpovedajúce prechodné ustanovenie, ktoré by zaručovalo rešpektovanie princípu právnej istoty s ohľadom na ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní osôb, ktoré sa v čase pred prijatím tejto právnej úpravy stali advokátskymi koncipientmi vo viere, že po splnení v tom čase platných zákonných podmienok sa stanú advokátmi. Namietaná právna úprava je teda v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy aj z dôvodu, že v súvislosti s jej prijatím nebolo prijaté aj prechodné ustanovenie, ktoré by jej retroaktívnu pôsobnosť vylúčilo.“V tejtosúvislosti navrhovateľ poukázal na závery uvedené v rozhodnutí vo veci sp. zn.PL. ÚS 25/05 týkajúce sa intertemporality právnej úpravy.

Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnostilegislatívnej zmeny, ktorá má charakter nepravej retroaktivity, treba zároveň brať do úvahy,či v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravyzároveň aj k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či užfyzických alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálnev napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní. Podľa názoru navrhovateľa„nové podmienky založené lex posterior musia byť reálne splniteľné aj pri rešpektovaní práva, ktoré je nevyhnutné zahrnúť do plnenia nových predpokladov. Splnenie podmienky na zápis do zoznamu advokátov prijatej namietanou právnou úpravou prakticky znamená, že osoba, ktorá má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo (a často aj úspešne zloženú rigoróznu skúšku), sa musí prihlásiť na štúdium v prvom stupni v študijnom odbore právo, úspešne absolvovať prijímacie konanie, následne nastúpiť do prvého ročníka bakalárskeho štúdia, štúdium v troch ročníkoch úspešne absolvovať, napísať a obhájiť bakalársku prácu a zložiť štátnu skúšku bakalárskeho štúdia. Právna úprava prijatá zákonom č. 335/2012 Z. z. ale umožní týmto osobám, po absolvovaní praxe advokátskeho koncipienta, vykonanie advokátskej skúšky, teda v praxi nastane absurdná situácia, kedy študentom prvého ročníka bakalárskeho štúdia v študijnom odbore právo bude osoba, ktorá má nielenže už ukončené vzdelanie v druhom stupni v tomto študijnom odbore a ktorej bol priznaný akademický titul Mgr., ale ako advokátsky koncipient zastupuje klientov v zákonom stanovenom rozsahu napr. v trestnom konaní (§ 36 ods. 2 Trestného poriadku), pričom už má zloženú advokátsku skúšku.

Splnenie tejto podmienky je nielenže nerealizovateľné, ale aj nezmyselné. Na to, aby osoby, ktoré získali vzdelanie v prvom stupni inom študijnom odbore než právo (v príbuznom študijnom odbore), mohli nastúpiť na druhý stupeň (magisterského) štúdia v študijnom odbore právo, museli splniť určité podmienky. Tieto sú upravené aktmi dekana konkrétnej právnickej fakulty v súlade so štatútom tej ktorej vysokej školy, a to na základe zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Spravidla ide o úspešné absolvovanie prijímacieho konania, ale aj vykonanie doplňujúcich alebo rozdielových skúšok na to, aby im vzdelanie získané v prvom stupni mohlo byť uznané ako vzdelanie dostatočné.“.

Navrhovateľ ďalej poukázal na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 335/2012 Z. z.,v ktorej predkladateľ návrhu tohto zákona (vláda) v bode 3 uviedol:„Kvalitné vysokoškolské vzdelanie je nevyhnutným predpokladom zápisu do zoznamu advokátov vedeného komorou. V mnohých prípadoch adepti absolvujú prvý stupeň vysokoškolského štúdia v ľubovoľnom študijnom odbore a následne už len dokončia druhý stupeň v odbore právo, čo možno považovať za obchádzanie účelu aj súčasnej právnej úpravy. Slovenská advokátska komora nemá žiadnu možnosť zasiahnuť do procesu uznávania vzdelania ani posúdenia jeho kvality.“

Z odôvodnenia zmeny podmienky vzdelania potrebnej na zápis do zoznamuadvokátov podľa navrhovateľa vyplýva, že druhý stupeň vzdelania v študijnom odboreprávo je už len„dokončením vzdelania v druhom stupni“, ktoré trvá dva, resp. tri rokyv závislosti od formy štúdia, pričom podľa aktuálnych študijných programov relevantnýchprávnických fakúlt sú obsahom magisterského štúdia výučba trestného práva, občianskehopráva, obchodného práva, medzinárodného práva, európskeho práva a inýchpozitívnoprávnych disciplín verejného a súkromného práva a štúdium končí úspešnýmabsolvovaním záverečných štátnych skúšok a obhajobou diplomovej práce. Z uvedenéhovyplýva, že v žiadnom prípade nejde o„už len dokončenie“druhého stupňa štúdia.

Navrhovateľ uviedol, že rešpektuje právo zákonodarcu prijať na základe skutočnostívyplývajúcich z aplikačnej praxe zmenu podmienok vzťahujúcich sa na výkon konkrétnejčinnosti či povolania (aj sprísnenie týchto podmienok), avšak vždy je podľa nehonevyhnutné prihliadať na to, či zmena alebo sprísnenie podmienok znamená zásahdo existujúcich právnych vzťahov, akým spôsobom a v akom rozsahu.

Namietaná právna úprava podľa navrhovateľa neobsahuje také závažné dôvody,ktoré by takýto zásah ústavne konformným spôsobom legitimovali. V tejto súvislostinavrhovateľ ďalej uviedol:„Právna úprava § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. pred prijatím zákona č. 335/2012 Z. z. a nadobudnutím jeho účinnosti, ktorá ako podmienku vzdelania potrebnú pre zápis do zoznamu advokátov vyžadovala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo, platila v nezmenenej podobe takmer 10 rokov. Aj predchádzajúca právna úprava - zákon Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii, až do jeho zrušenia zákonom č. 586/2003 Z. z., rovnako v § 3 ods. 1 písm. b) vyžadovala ako podmienku na zápis do zoznamu advokátov získanie vysokoškolského vzdelania na právnickej fakulte v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike (do 30. novembra 1999), resp. získanie vysokoškolského vzdelania v magisterskom štúdiu v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike (od 1. decembra 1999). Viacstupňové vysokoškolské štúdium pritom bolo zavedené už zákonom č. 317/1999 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č. 192/1990 Zb. o vysokých školách (§ 18a). Už od roku 1999 teda existovalo prvostupňové aj druhostupňové vysokoškolské vzdelanie, pričom aj v tom čase bolo možné nastúpiť na druhostupňové - magisterské - štúdium v inom (hoci príbuznom) odbore, než osoba získala vzdelanie prvostupňové. Zákonodarca na túto zmenu nijako nereflektoval, a aj prijatím novej právnej úpravy v roku 2003 ponechal ako podmienku vzdelania vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo. Za toto obdobie boli do zoznamu advokátov nepochybne zapísané aj osoby, ktoré získali vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo, ale vzdelanie prvého stupňa získali v inom študijnom odbore. Niet ale dôvodu domnievať sa, že im je absencia prvostupňového vzdelania v odbore právo na ujmu zodpovedného a riadneho výkonu advokátskeho povolania. Vzhľadom na uvedené zastávam názor, že ani z tohto hľadiska neexistuje legitímny dôvod na spätný zásah do práv osôb už vykonávajúcich prax advokátskych koncipientov, a teda ani dôvod na to, aby sa právna úprava prijatá zákonom č. 335/2012 Z. z. nemala vzťahovať iba na osoby, ktoré túto prax začnú vykonávať až po nadobudnutí jej účinnosti.“

Navrhovateľ napadnuté ustanovenie považuje za neprimeraný, nedôvodnýa neprípustný zásah do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnéhoa rodinného života garantovaného čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že kategorickým imperatívompri posudzovaní zásahov štátu do ústavou garantovaných práv je hľadanie spravodlivejrovnováhy medzi potrebami verejného, resp. všeobecného záujmu a ochranou fyzickýchosôb. Pri posudzovaní otázky zásahov štátu do práv garantovaných čl. 19 ods. 2 ústavya čl. 8 dohovoru, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, ako aj z rozhodovacej činnostiESĽP, je potrebné podľa neho predovšetkým skúmať, či daný skutkový stav možno rationemateriae považovať za súčasť práva na súkromie, pritom ESĽP už mnohokrát konštatoval,že„súkromný život“je široký pojem nevhodný na vyčerpávajúcu definíciu (napr. Peckv. Spojené kráľovstvo z 28. 1. 2003, Sidabras a Džiautas v. Litva z 27. 7. 2004) a nemožnoz neho vylúčiť ani činnosti odbornej a obchodnej povahy, resp. profesionálne aktivity(Niemietz v. Nemecko zo 16. 12. 1992).

Podľa navrhovateľa z hľadiska hodnotenia zásahov štátu do práva na súkromiezaručeného čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru s prihliadnutím na ustanovenie čl. 8 ods. 2dohovoru je potrebné tento zásah podrobiť testu ústavnosti, a teda posúdiť ho z hľadiskalegality zásahu, jeho legitímnosti a proporcionality (v tejto súvislosti poukázal na záveryrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 117/07 a rozhodnutia ESĽP vo veci Vitiellov. Taliansko z 23. 6. 2006).

Navrhovateľ v rámci popisu jednotlivých krokov testu racionality poukázal najudikatúru ESĽP (právne závery zdôrazňujúce potrebu kvality relevantnej právnej úpravyuvedené v rozhodnutí ESĽP vo veci Sallinen a i. v. Fínsko z 27. 12. 2005, ako aj právnezávery spočívajúce v kritike prílišnej všeobecnosti právnej úpravy vo vzťahuku konkrétnym prostriedkom zásahu štátu do práv chránených dohovorom uvedenév rozhodnutí tohto súdu vo veciach Klass a i. v. Nemecko zo 6. 9. 1978, Silver a i. v.Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983, Malone v. Spojené kráľovstvo z 2. 8. 1984, právne záverytýkajúce sa potreby rešpektovania princípu proporcionality uvedené vo veci Peck v. Spojenékráľovstvo z 28. 1. 2003), ale taktiež judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 274/05,III. ÚS 80/08, I. ÚS 13/00).

Podľa názoru navrhovateľa zákonodarca prijal namietanú právnu úpravu zákonomzodpovedajúcim spôsobom, táto právna úprava je dostatočne konkrétna, jasnáa zrozumiteľná. Zákonodarca odôvodnil potrebu jej prijatia cieľom, ktorý možno považovaťza legitímny z dôvodu úpravy podmienok pre prístup k profesii, ktorá je súčasťou riadnehovýkonu spravodlivosti. Napriek uvedenému podľa názoru navrhovateľa prijatá právnaúprava nespĺňa kritérium proporcionality zásahu z dôvodu, že jej prijatie a aplikácia nie súnevyhnutné aj vo vzťahu k osobám, ktoré už vykonávajú prax advokátskeho koncipientav dobrej viere (v legitímnom očakávaní), že po jej ukončení im bude umožnené zúčastniť saadvokátskej skúšky a po jej úspešnom zložení stať sa advokátom. Podľa jeho názoru ideo povolanie, ktoré si tieto osoby zvolili, venovali príprave naň množstvo časua prostriedkov, tejto príprave prispôsobili celý svoj rodinný a sociálny život, zásahzákonodarcu do ich súkromného života prijatím napadnutého ustanovenia mení ich životnésmerovanie nielen v profesionálnej oblasti sféry ich života. V danom prípade mal podľanavrhovateľa zákonodarca možnosť zvoliť iný spôsob naplnenia cieľa sledovaného právnouúpravou tak, že by prijal zodpovedajúce prechodné ustanovenia, ktoré by vylučovali jejspätnú pôsobnosť na osoby, ktoré tým stratili možnosť stať sa advokátmi, resp. tútomožnosť dostanú opäť až po splnení absurdných a ťažko realizovateľných podmienok.Takýto zásah do súkromného života nie je možné v žiadnom prípade považovaťza proporcionálny.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v rozsudku ESĽPvo veci Bigaeva v. Grécko z 28. 5. 2009, v ktorom sa tento súd zaoberal práve podmienkamivýkonu advokácie v Grécku, pričom dospel k záveru o porušení čl. 8 dohovorusťažovateľky, ktorej vnútroštátne orgány povolili realizovať koncipientsku prax, hoci bolozrejmé, že po jej absolvovaní nebude mať právo na zápis do zoznamu advokátov vedenéhoadvokátskou komorou.

Na základe uvedeného je navrhovateľ toho názoru, že zásah zákonodarcu do právana ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného životagarantovaného čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru spôsobom ustanoveným v namietanejprávnej úprave nespĺňa limity ústavnosti.

Napadnuté ustanovenie je podľa navrhovateľa zároveň v rozpore s čl. 35 ods. 1ústavy, ktorý garantuje právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právopodnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, žepodľa neho nemožno za ústavne konformnú považovať právnu úpravu, ktorá pre realizáciupráva vyplývajúceho z čl. 35 ods. 1 ústavy ustanovuje objektívne nesplniteľnú podmienku,ktorá je podľa neho zakotvená práve v napadnutom ustanovení v spojitosti s absenciouzodpovedajúceho prechodného ustanovenia.

Navrhovateľ poukázal na to, že rozhodnutie fyzickej osoby stať sa advokátom jejedným zo spôsobov realizácie práva na slobodný výkon povolania a prípravu naňzakotveného v čl. 35 ods. 1 ústavy, pričom na základe zápisu do zoznamu advokátskychkoncipientov tejto fyzickej osobe vzniklo nespochybniteľné právo pripravovať sa na výkontohto povolania a právo po uplynutí doby praxe zúčastniť sa advokátskej skúšky a byťzapísaný do zoznamu advokátov. Zákonodarca podľa navrhovateľa takémuto advokátskemukoncipientovi nemôže neskôr odňať jeho zákonom priznané právo s tým, že to, čo mugarantoval v čase zápisu, už neplatí, ak nesplní ďalšie podmienky. Navrhovateľ v tejtosúvislosti poukázal plne na závery ESĽP uvedené vo veci Bigaeva v. Grécko, ktorý sav odôvodnení v súvislosti s porušením práva na súkromie dotkol aj slobodnej voľbypovolania a prípravy naň.

Podľa navrhovateľa na základe uvedeného zásah zákonodarcu do práva na slobodnúvoľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovúčinnosť garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy spôsobom ustanoveným v napadnutomustanovení nespĺňa limity ústavnosti.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ konštatoval, že napadnuté ustanovenie jev rozpore s ústavou a dohovorom, ako aj s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP tým, ženerešpektujezákladnéprincípymateriálnehoprávnehoštátuaneprípustnýma neodôvodneným spôsobom zasahuje do práva na súkromie a práva na slobodnú voľbupovolania a prípravu naň.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobomustanoveným zákonom.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinouvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy začne ústavný súd konanie, ak podá návrhgenerálny prokurátor.

Podľa § 18 ods. 1 písm. e) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,ak návrh podá generálny prokurátor.

Podľa § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania saústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatiekonania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ako z citovaného § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, návrh na začatiekonania podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré musí spĺňaťdostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatiekonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy so veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa napadnutého ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v znenízákona č. 335/2015 Z. z. „Komora zapíše do zoznamu advokátov na písomnú žiadosťdo dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho, kto získal vysokoškolské vzdelanie druhéhostupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republikealebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydanýzahraničnou vysokou školou; ak žiadateľ získal vysokoškolské vzdelanie najprv v prvomstupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získal vzdelaniev študijnom odbore právo...“.

Zo znenia napadnutého ustanovenia vyplýva, že dotknutá osoba – advokátskykoncipient musí preukázať pri podaní žiadosti o zápis do zoznamu advokátov okrem inýchpodmienok aj získanie vysokoškolského vzdelania v študijnom odbore právo v obochstupňoch.

Protiústavnosť napadnutého ustanovenia podľa navrhovateľa spočíva v tom, žetakáto právna úprava nerešpektuje legitímne očakávania advokátskych koncipientovzapísaných v zozname advokátskych koncipientov, ktorí získali vysokoškolské vzdelanieprvého stupňa v inom študijnom odbore ako študijný odbor právo pred prijatím tohtozákona, pretože im bráni, aby po vykonaní praxe advokátskeho koncipienta a úspešnomvykonaní advokátskej skúšky boli zapísaní do zoznamu advokátov.

Namietaná právna úprava podľa navrhovateľa odníma osobám, ktoré sa staliadvokátskymi koncipientmi pred jej prijatím, legálne nadobudnuté právo a legitímneočakávanie po vykonaní praxe advokátskeho koncipienta a úspešnom vykonaní advokátskejskúšky byť zapísaný do zoznamu advokátov v súlade s dovtedy platným právom, t. j. podľanavrhovateľa ide o zásah vo forme pravej retroaktivity, ktorá je v právnom štáte ajs odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu neprijateľná.

Namietaná právna úprava je podľa navrhovateľa v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2ústavy, pretože v súvislosti s jej prijatím neboli prijaté aj prechodné ustanovenia, ktoré byjej retroaktívnu pôsobnosť vylúčili. Vzhľadom na uvedené podľa navrhovateľa prijatáprávna úprava (napadnuté ustanovenie) nespĺňa kritérium proporcionality zásahu z dôvodu,že jej prijatie a aplikácia nie sú nevyhnutné aj vo vzťahu k osobám, ktoré už vykonávajúprax advokátskeho koncipienta v dobrej viere (legitímnom očakávaní) a nespĺňajúpodmienku ustanovenú v napadnutom ustanovení, že po ukončení praxe a úspešnom zloženíadvokátskej skúšky budú zapísané do zoznamu advokátov, t. j. bude im umožnený výkonadvokácie.

Predmetom skúmania ústavného súdu vymedzeným podaným návrhom je teda(ne)súladnosť napadnutého ustanovenia, podľa ktorého podmienkou zapísania do zoznamuadvokátov, t. j. plnohodnotného výkonu advokácie je absolvovanie vysokoškolskéhovzdelania v oboch stupňoch v študijnom odbore právo.

Napadnuté ustanovenie v princípe zostruje podmienky vzdelania advokátskychkoncipientov pre ich zápis do Slovenskej advokátskej komory a stalo sa súčasťou platnéhoprávneho poriadku od 1. januára 2013 po nadobudnutí účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z.,avšak účinnosť samotného napadnutého ustanovenia bola zákonodarcom posunutá až na1. január 2015.

Ústavný súd nepochybuje o tom, že napadnuté ustanovenie obmedzuje možnosťvýkonu advokácie, t. j. ustanovuje podmienku, resp. predpoklad pre zápis do zoznamuadvokátov, bez ktorého fyzická osoba nemôže nadobudnúť oprávnenie vykonávaťadvokáciu. Napadnuté obmedzenie teda obmedzuje prístup k určitej profesionálnej realizáciiosôb, ktorá spadá pod ochranu čl. 19 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1 dohovoru, t. j.má vplyv alebo zasahuje do realizácie práv vyplývajúcich z uvedených článkov ústavya dohovoru.

Pre posúdenie ústavnej konformity napadnutého ustanovenia ústavný súd stabilnevyužíva ako základnú interpretačnú metódu pri výklade ústavnosti zásahu do ľudských právtest proporcionality spočívajúci v skúmaní troch kritérií: 1. kritéria vhodnosti (skúmanieotázky existencie dostatočne dôležitého cieľa a racionálnej väzby medzi napadnutýmustanovením a cieľom, t. j. obmedzenie práva musí byť spôsobilé dosiahnuť určitýlegitímny cieľ), 2. kritéria potrebnosti (skúmanie, či neexistuje iný prostriedok rovnakejúčinnosti, ktorý by dané právo obmedzoval menej) a 3. kritéria proporcionality v užšomslova zmysle (skúmanie rovnováhy medzi kolidujúcimi hodnotami, t. j. dotknutýmizákladnými právami či verejným záujmom).

Zákonodarcom ustanovená podmienka vzdelania v napadnutom ustanovení jeodôvodnená verejným záujmom na riadnom výkone spravodlivosti. Intenzita tohtoverejného záujmu a jeho povaha spočívajúca v záujme poskytnutia účinnej ochrany práva právom chránených záujmov tretích osôb prostredníctvom advokátov pri realizácii právana súdnu a inú právnu ochranu môže podľa ústavného súdu legitimovať paušálneobmedzenie prístupu k výkonu advokácie. Pri skúmaní zákonodarcom zvolenéhoprostriedku obmedzenia základného práva na súkromie a základného práva na slobodnúvoľbu povolania z pohľadu šetrnosti tohto prostriedku vo vzťahu k označeným základnýmprávam je potrebné poukázať predovšetkým na skutočnosť, že voľba povolania jevýsledkom aktivity iniciovanej slobodným rozhodnutím jednotlivca, t. j. sám jednotlivecv tomto prípade rozhoduje o tom, či sa v záujme dosiahnutia možnosti výkonu advokácieje/nie je ochotný podriadiť zákonodarcom ustanoveným obmedzeniam, ktoré sú podľaústavného súdu s ohľadom na ich legitímny cieľ úplne akceptovateľné. Navrhovateľnapokon sám vo svojom návrhu splnenie kritéria vhodnosti a kritéria potrebnosti prinapadnutom ustanovení nijako nerozporoval, ba, naopak, konštatoval ich splnenie.

V súlade s uvedeným ústavný súd poukazuje napr. na argumentáciu navrhovateľauvedenú na strane 11 jeho návrhu:„Samozrejme, je právom zákonodarcu prijať na základe skutočností vyplývajúcich z aplikačnej praxe zmenu podmienok vzťahujúcich sa na výkon konkrétnej činnosti či povolania. Je jeho právom tieto podmienky sprísňovať. Vždy je však nevyhnutné prihliadať na to, či zmena alebo sprísnenie podmienok znamená zásah do existujúcich právnych vzťahov, akým spôsobom a v akom rozsahu.“, resp. na strane 14návrhu:„Zákonodarca prijal namietanú právnu úpravu zákonom zodpovedajúcim spôsobom, táto právna úprava je dostatočne konkrétna, jasná a zrozumiteľná. Zákonodarca odôvodnil potrebu jej prijatia cieľom, ktorý možno považovať za legitímny z dôvodu úpravy podmienok pre prístup k profesii, ktorá je súčasťou riadneho výkonu spravodlivosti. Zastávam však názor, že prijatá právna úprava nespĺňa kritérium proporcionality zásahu z dôvodu, že jej prijatie a aplikácia nie sú nevyhnutné aj vo vzťahu k osobám, ktoré už vykonávajú prax advokátskeho koncipienta v dobrej viere (v legitímnom očakávaní), že po jej ukončení im bude umožnené zúčastniť sa advokátskej skúšky a po jej úspešnom zložení stať sa advokátom.“

Aj podľa názoru ústavného súdu zavedením sprísnenej podmienky nadobudnutiavzdelania pre výkon advokácie napadnutým ustanovením zákonodarca nepochybne sledujelegitímny cieľ a na sprísnenie podmienok odbornosti, resp. špecifikáciu druhu vzdelaniapotrebného pre výkon advokácie existujú objektívne dôvody, pre ktoré uvedené opatreniezákonodarcu obmedzujúce označené základné práva možno považovať za primeranéa logické.

Navrhovateľ namieta, že napadnuté ustanovenie podľa neho nespĺňa kritériumproporcionality, t. j. v podstate nenapáda myšlienku zavedenia vzdelanostnej podmienkyvýkonu advokácie, ale spôsob vykonania tejto zmeny, pričom svojvôľa zákonodarcu mápodľa neho spočívať v tom, že si neuvedomil všetky dopady tohto kroku.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že sprísnenie podmienok odbornostina výkon advokácie napadnutým ustanovením nepôsobí samoúčelne, ale má garantovaťkvalitu poskytovaných služieb, a preto sa toto opatrenie zákonodarcu nejaví ako nadmernetvrdé alebo neproporcionálne v porovnaní s dôležitosťou a vážnosťou konkurujúcehoverejného záujmu na účinnej a kvalifikovanej ochrane práv a právom chránených záujmovtretích osôb, ktorými sú služby advokácie využívané.

Z návrhu vyplýva, že podľa navrhovateľa v prijatom zákone č. 335/2012 Z. z.neústavne absentujú prechodné ustanovenia týkajúce sa splnenia podmienok vzdelaniau advokátskych koncipientov v čase prijatia tohto zákona zapísaných v zoznameadvokátskych koncipientov, ktoré by mali zabezpečovať ochranu legálne nadobudnutýchlegitímnych očakávaní týchto advokátskych koncipientov, t. j. namietaná protiústavnosť nieje spôsobená priamo napadnutým ustanovením, ale eventuálnym legislatívnymopomenutím, ktoré je s týmto ustanovením previazané, a toto intertemporálne ustanovenieby malo zúžiť aplikáciu napadnutého ustanovenia na uvedených advokátskychkoncipientov.

Navrhovateľ tvrdí, že podľa neho pri prijatí zákona č. 335/2012 Z. z. došlo„k jeho zásadnej koncepčnej zmene“zákona o advokácii, a preto posudzovanie jeho ústavnejakceptovateľnosti z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu nevyhnutne podľa nehomusí zahŕňať aj atribút rešpektovania legitímnych očakávaní.

Podľa názoru ústavného súdu s ohľadom na obsah zmien prijatých zákonomč. 335/2012 Z. z. (zmeny týkajúce sa fungovania orgánov komory, sprehľadňujúcedisciplinárne konanie, rozširujúce právomoci advokáta pri výkone advokácie, upravujúcepodmienky prezentácie advokátskeho povolania, meniace podmienky výkonu praxeadvokátskych koncipientov) nemožno konštatovať, že týmto zákonom došlo k zásadnejkoncepčnej zmene zákona o advokácii, keďže ním zákonodarca len precizuje niektoréustanovenia spôsobujúce problémy v aplikačnej praxi. Účel tejto novely zákona o advokáciinapokon predkladateľ definoval sám v dôvodovej správe k zákonu č. 335/2012 Z. z.,v ktorej v rámci všeobecnej časti uviedol:„Návrh zákona v naznačených oblastiach reaguje na niektoré požiadavky aplikačnej praxe a precizuje platnú právnu úpravu tak, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré sťažujú dosiahnutie jej účelu.“Ajv prípade napadnutého ustanovenia ide len o precizovanie právnej úpravy, keďže cieľomzákonodarcu pri uvedenej zmene, ktorý možno vyvodiť jednak z historického vývinupodmienok výkonu advokácie, predovšetkým podmienky vzdelania, ale i z dôvodovejsprávy k tomuto zákonu, je zamedziť praxi obchádzať účel uvedeného zákona, ktorým jeposkytovanie kvalifikovanej ochrany právam a právom chráneným záujmom pri realizáciipráva na súdnu a inú právnu ochranu.

Navrhovateľ napadnuté ustanovenie zákona č. 335/2012 Z. z. síce nepovažujeizolovane za protiústavné, avšak namieta, že v dôsledku neexistencie intertemporálnychustanovení zužujúcich možnosť jeho aplikácie na osoby zapísané v zozname advokátskychkoncipientov pred prijatím uvedeného zákona môže napadnuté ustanovenie svojimispätnými účinkami eventuálne spôsobiť vznik situácie, keď predsedníctvo Slovenskejadvokátskej komory zamietne žiadosť o zapísanie do zoznamu advokátov uvedenýchadvokátskych koncipientov len pre nesplnenie podmienky ustanovenej v § 3 písm. b)zákona č. 335/2012 Z. z., ktorá pri ich zapísaní do zoznamu advokátskych koncipientovnebola zákonom požadovaná na zápis do zoznamu advokátov, t. j. zamietne žiadosťz dôvodu retroaktívneho pôsobenia napadnutého ustanovenia na dotknutú skupinuadvokátsky koncipientov.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade prijatím napadnutého ustanovenia vznikákolízia vychádzajúca na jednej strane z požiadavky dôsledného rešpektovania princípuprávnej istoty, resp. nadobudnutých práv a z nutnosti zmeny právneho poriadku reagujúcehona spoločenský vývoj na strane druhej.

Na základe napadnutého ustanovenia advokátski koncipienti zapísaní v zoznameadvokátskych koncipientov nespĺňajúci podmienku vysokoškolského vzdelania v odboreprávo v oboch stupňoch, ktorí do dvoch rokov od prijatia zákona splnili všetky zostávajúcepodmienky ustanovené v § 3 ods. 1 zákona o advokácii a požiadali o zápis do zoznamuadvokátov, nadobudli legitímne právo na ich zápis do zoznamu advokátov.

Zo znenia napadnutého ustanovenia podľa ústavného súdu nevyplýva, že úmyslomzákonodarcu bolo vytvoriť navrhovateľom prezumovaný priestor pre spätné pôsobenie tejtopodmienky, naopak, posunutie účinnosti napadnutého ustanovenia zákonodarcom až o dvaroky odo dňa prijatia zákona č. 335/2012 Z. z. na 1. január 2015 skôr indikuje vytváraniepriestoru pre realizáciu legitímne nadobudnutých práv a oprávnení dotknutých osôb až dodňa nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia zákona.

Osoby zapísané v zozname advokátskych koncipientov v čase prijatia zákonač. 335/2012 Z. z., ktoré nespĺňajú podmienku nadobudnutia vzdelania v odbore právov oboch stupňoch, ktoré nestihli v uvedenej dvojročnej lehote splniť podmienky ustanovenév § 3 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii (napr. objektívne nestihli vykonať trojročnúadvokátsku prax podľa zákona o advokácii v znení platnom do prijatia zákona č. 335/2012Z. z.), sa po prijatí napadnutého ustanovenia nachádzajú v odlišnej právnej situácii. Uvedeníadvokátski koncipienti v čase ich zápisu do zoznamu advokátskych koncipientov nadobudlilegitímnu nádej, resp. očakávanie, že po splnení zákonných podmienok v tom čase platnéhozákona o advokácii nadobudnú právo byť zapísaní do zoznamu advokátov, avšak tu jepotrebné poukázať na skutočnosť, že ich legitímna nádej je, ako už bolo uvedené, v istejmiere založená na konaní, ktoré má charakter obchádzania zákona. Aplikácia napadnutéhoustanovenia na uvedené prípady advokátskych koncipientov nedisponujúcich zákonompožadovaným vzdelaním, avšak zapísaných v zozname advokátskych koncipientov predprijatím zákona č. 335/2012 Z. z., v dôsledku neexistencie, resp. nedostatku príslušnýchintertemporálnych ustanovení podľa navrhovateľa vedie k porušeniu označených práv.

Ústavný súd už vyslovil, že „Legislatívne opomenutie je stav, keď zákonodarcapozitívne upravujúc určitú oblasť spoločenských vzťahov opomenul niektoré významnéprvky tejto právnej úpravy. Zákonodarca teda pri legislatívnom opomenutí reguluje určitúoblasť nekompletne, fragmentárne, opomínajúc právny komponent, ktorý je želateľný zhľadiska integrity daného inštitútu, resp. ústavnosti. Ústavné súdy za určitých okolnostíriešia situáciu legislatívneho opomenutia buď derogáciou z pozície negatívnehozákonodarcu, alebo ústavne konformným výkladom. Všeobecný súd nesmie prirozhodovaní odmietnuť spravodlivosť ani v prípade nepravej medzery v práve. Ústavný súdvšak v rámci abstraktnej kontroly môže konštatovať, že ide o legislatívne opomenutie,a eventuálne ho riešiť derogačným apelom na zákonodarcu. Môže však taktiež, využijúc ajperspektívu všeobecného súdu aplikujúceho dané ustanovenia, vykonať záväzný ústavnekonformný výklad (PL. ÚS 23/05).“.

Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre konštatoval, že zrušenie súvisiacehoustanovenia kvôli protiústavnosti legislatívneho opomenutia je právnym nástrojomaplikovateľným len proti extrémnej nesúladnosti s ústavou (m. m. PL. ÚS 23/05).

V danom prípade ale podľa názoru ústavného súdu o extrémny prípad opomenutianejde, keďže konečným možným (nie však nevyhnutným) dôsledkom zistenej zmenyvo vzťahu k advokátskym koncipientom zapísaným v zozname advokátskych koncipientovpred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z. a nespĺňajúcich podmienkuvysokoškolského vzdelania v študijnom odbore právo v oboch stupňoch je rozhodnutiepredsedníctva Slovenskej advokátskej komory podľa § 12 ods. 7 zákona o advokáciio nezapísaní fyzickej osoby do zoznamu advokátov pre nesplnenie podmienky ustanovenejv napadnutom ustanovení advokátskym koncipientom, ktorého obsahové náležitosti súustanovené v § 11 ods. 3 zákona o advokácii a ktoré je preskúmateľné všeobecným súdomna základe žaloby podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (správnesúdnictvo). Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca v zákone o advokácii zabezpečilefektívne procesné záruky súdneho prieskumu splnenia podmienok výkonu advokácie,t. j. vstupu do uvedených profesijných služieb. Je pritom úlohou všeobecných súdov, aby privýklade a aplikovaní právnych predpisov pristupovali k takému právnemu výkladu, ktorý bybol ústavne konformný a ústretový nielen k základným právam a slobodám jednotlivcov, alei k rešpektovaniu základných princípov právneho štátu.

Aj napriek tomu, že v platnej legislatíve nie je zákonodarcom osobitne upravenéprávne postavenie advokátskych koncipientov, ktorí boli zapísaní v zozname advokátskychkoncipientov už pred prijatím zákona č. 335/2012 Z. z. a nespĺňajú podmienku uvedenúv napadnutom ustanovení, súčasná právna úprava v spojení so štandardnými metódamiprávneho výkladu a rozsiahlou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97,PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 9/04, PL. ÚS 22/06,III. ÚS 58/08, III. ÚS 273/08 PL. ÚS 110/2011 atď.), ako i všeobecných súdov, ktorá plnerešpektuje dôsledné uplatňovanie princípu zakotveného v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý dávarámec štátnym orgánom pre uplatňovanie moci im zverenej z hľadiska medzí, rozsahua spôsobu iba v zákonnom a ústavnom rámci, umožňuje taký výklad a aplikovateľnosťprávnych predpisov, ktorý zabezpečí ústavne konformnú ochranu právneho postaveniatýchto advokátskych koncipientov reštriktívnym výkladom napadnutého ustanovenia, ktorýna prípady advokátskych koncipientov zapísaných v zozname advokátskych koncipientovv čase prijatia zákona č. 335/2012 Z. z. nie je možné aplikovať s ohľadom na ochranu niminadobudnutých legitímnych očakávaní, t. j. s ohľadom na rešpektovanie základných zásadprávneho štátu, predovšetkým princípu právnej istoty.

Zrušením napadnutého ustanovenia v súlade s navrhovateľom špecifikovanýmpetitom by sa znemožnilo dosiahnutie uvedeného legitímneho cieľa, opätovne by sa otvorilamožnosť pre obchádzanie účelu zákona, čo je zásah, ktorý nemožno odôvodniť tým, žev dôsledku prijatia napadnutého ustanovenia pravdepodobne dôjde k zásahu do označenýchpráv určitej počtom obmedzenej skupiny advokátskych koncipientov, pretože neboli prijatéintertemporálne ustanovenia, ktoré by zúžili aplikáciu § 3 písm. b) zákona č. 335/2012 Z. z.

Ústavný súd na základe už uvedeného pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1zákona o ústavnom súde vyhodnotil návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladunapadnutého ustanovenia ako zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že navrhovateľ v rámci petitu svojhonávrhu požiadal o vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s ním označenýmiprávami, avšak z odôvodnenia jeho návrhu je zrejmé, že zásah do označených práv podľaneho spočíval v neprijatí dôsledných intertemporálnych ustanovení. Podľa ústavného súduz tohto dôvodu, t. j. z dôvodu nesúladu petitu s odôvodnením návrhu, bolo možné návrhnavrhovateľa pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietnuť aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, avšak ústavný súdk tomuto postupu s prihliadnutím na ním dodržiavaný princíp materiálnej ochranyústavnosti nepristúpil.

K tomuto rozhodnutiu podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa pripája odlišnéstanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015