znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 5/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí pléna 3.   apríla   2013 predbežne   prerokoval   návrh   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 28 ods. 3 zákona č. 80/1997 Z. z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 prvou a druhou vetou a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. februára 2013   doručený   návrh   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 28 ods. 3 zákona   č.   80/1997   Z.   z.   o   Exportno-importnej   banke   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o eximbanke“ alebo „napadnutý zákon“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 prvou a druhou vetou a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2.   Generálny   prokurátor   v   návrhu   po   odcitovaní   v   bode   1   uvedených   práv a napadnutého ustanovenia zákona o eximbanke v podstatnom uviedol:

„Vyznačená právna úprava (§ 28 ods. 3 zákona o eximbanke, pozn.) chráni majetok Eximbanky pred exekučným konaním do takej miery, že právoplatné rozhodnutia súdov vydané v občianskom súdnom konaní, ktoré ukladajú povinnosť Eximbanke na peňažné plnenie   v   prospech   úspešného   účastníka   súdneho   konania,   sa   stávajú   nevykonateľnými v prípade, ak táto banka odmietne dobrovoľne splniť svoju povinnosť.“

V tejto súvislosti poukázal navrhovateľ na jeden prípad (ktorý však nekonkretizoval, pozn.),   keď   eximbanka   odmietla   splniť   svoju   povinnosť   vyplývajúcu   z   právoplatného rozhodnutia súdu z dôvodu, že jej to neumožňuje napadnuté ustanovenie § 28 ods. 3 zákona o eximbanke.

Podľa   názoru   navrhovateľa „náš   právny   poriadok   neobsahuje   taký   právny prostriedok, na základe ktorého by bolo možné donútiť Eximbanku na plnenie povinností, ktoré   jej   vyplývajú   z   právoplatných   rozhodnutí   súdov,   iných   orgánov   alebo   ďalších exekučných titulov. Ak aj začne exekučné konane doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu   exekútorovi,   toto   konania   musí   byť   zastavené.   Ak   by   súdny   exekútor   postihol vlastné   zdroje   financovania Eximbanky,   súd   by   musel   exekúciu zastaviť...   z   dôvodu,   že postihuje veci alebo práva, ktoré nepodliehajú exekúcii... Pred exekúciou nie sú chránené cudzie   zdroje   financovania   tvorené   dočasne   použiteľnými   cudzími   prostriedkami   [§   28 ods. 3 v spojení s § 28 ods. 1 písm. b) zákona...]...“.

3. K namietanému porušeniu v bode 1 označených práv navrhovateľ uviedol:«Takáto   právna   úprava   umožňuje   zneužitie   práva,   porušuje   princíp   rovnosti, porušuje princíp rovnakej ochrany vlastníckeho práva a odopiera prístup k spravodlivosti v prípadoch,   ak   jedným   z   účastníkov   právnych   vzťahov   je   Eximbanka   a   Eximbanka   sa rozhodne, že vôbec nesplní svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva z rozhodnutia súdu alebo iného   exekučného   titulu.   Ak   riadne   a   včas   nesplní   svoju   povinnosť,   ktorá   jej   vyplýva zo zákona, zo zmluvy alebo iného právneho úkonu, možno sa domáhať splnenia povinnosti na súde alebo inom orgáne. Avšak, ani právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu či iným exekučným titulom ju nemožno donútiť k splneniu povinnosti, ak sa rozhodne, že túto povinnosť nesplní...

Ústava... v čl. 20 ods. 2 umožňuje, aby zákon ustanovil, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb (prvá veta) a tiež, že zákon môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike (odsek 2). Avšak, so zreteľom na právnu úpravu postavenia a úloh, ktoré patria do   pôsobnosti   Eximbanky,   zastávam   názor,   že   ochrana   vlastných   zdrojov   financovania Eximbanky pred exekúciou limity ústavnosti vyjadrené v čl. 20 ods. 2 Ústavy... nespĺňa. Zákonodarca môže chrániť určitý majetok pred exekúciou. V právnom štáte však nesmie tak urobiť spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku znamená pre oprávnené osoby nevymožiteľnosť ich práv.

Namietaná   právna   úprava   porušuje   rovnosť   subjektov   právnych   vzťahov   pred zákonom i pred súdom a rovnakú ochranu vlastníckeho práva. Umožňuje, aby Eximbanka svojvoľne   rozhodovala   o   tom,   ktorému   úspešnému   účastníkovi   súdneho   konania   uhradí pohľadávku   priznanú   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   vyplývajúcu   z   iného exekučného   titulu,   a   ktorého   pohľadávku   bude   ignorovať   s   poukazom   na   zákonom ustanovenú ochranu vlastných zdrojov financovania svojej činnosti pred exekúciou. Takáto právna úprava nerešpektuje čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 prvú a druhú vetu Ústavy... a čl. 1 Dodatkového protokolu..., a to bez toho, aby spĺňala limity obmedzenia základných práv a slobôd ustanovené v čl. 13 ods. 4 Ústavy...

Zastávam názor, že aj pohľadávka vyplývajúca z právoplatného rozhodnutia súdu či iného exekučného titulu je majetkom, ktorý je predmetom ochrany podľa čl. 20 Ústavy... majetok, ktorý je predmetom ochrany podľa čl. 20 Ústavy..., zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty... vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie.»

4.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) navrhovateľ uviedol, že porušením práva na súdnu ochranu je aj „nemožnosť docieliť výkon súdneho rozhodnutia voči Eximbanke“. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax ústavného súdu (napr. PL. ÚS 21/00), podľa ktorej „aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí zaručiť   každému   prístup   k súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až   vtedy,   keď   uplatnené   právo   je   efektívne   vykonané.   Otázku,   či   ochrana   poskytovaná súdnymi exekútormi podľa Exekučného poriadku je súdnou alebo inou právnou ochranou, treba zodpovedať v prospech záveru, že táto ochrana je súdnou ochranou... Právo na súdnu ochranu však nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu. Zákon môže ustanoviť postup, ktorým sa toto základné právo obmedzí, zúži alebo iným spôsobom modifikuje. Na takýto postup však musí existovať legitímny, všeobecne akceptovateľný a spoločensky prospešný cieľ, ktorého dosiahnutie odôvodňuje zásah do základného práva na súdnu ochranu. Aj pri takomto obmedzení však musí zostať zachovaná podstata práva na prístup k súdu, ktorý je jedným   zo závažných   aspektov   spravodlivého   konania   pred   súdom...   Zákonodarca...   pri obmedzovaní efektívneho prístupu k súdu u porovnateľnej skupiny subjektov práva musí sledovať legitímny cieľ a musí na jeho dosiahnutie použiť také právne prostriedky, ktoré sú k sledovanému   cieľu   v   primeranom   vzťahu   proporcionality   s   osobitným   zreteľom na podstatu ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu.“.

Podobne z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva (napr. Burdov proti Rusku,   Hornsby   proti   Grécku,   Estima   Jorge   proti   Portugalsku,   Kreuz proti   Poľsku),   že «právo na spravodlivé súdne konanie by bolo iluzórne, keby právny systém zmluvného štátu umožňoval, aby konečné rozhodnutie zostalo bez účinkov na úkor jednej zo strán... Výkon rozhodnutia vyneseného akýmkoľvek súdom... musí byť považovaný za integrálnu súčasť „procesu“ v zmysle článku 6 citovaného dohovoru... prekážky v prístupe na súd nie sú v súlade   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...,   ak   nesledujú   legitímny   cieľ   a   zároveň   nespĺňajú podmienku   spravodlivej   rovnováhy   medzi   použitými   prostriedkami   a   sledovaným legitímnym cieľom.»

5. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 111/2011 zo 4. júla 2012 navrhovateľ   k   exekučnej   imunite   eximbanky   konštatuje,   že „namietaná   právna   úprava obmedzuje   základné   právo   veriteľa   Eximbanky   vlastniť   majetok,   ako   aj   jeho   právo   na pokojné užívanie majetku... toto obmedzenie je legitímne (z pohľadu dosahovania verejného záujmu)... zákonodarcom zvolené opatrenie je spôsobilé dosiahnuť zamýšľaný cieľ, pretože v situácii, keď vlastník pohľadávky voči Eximbanke disponuje exekučným titulom a iniciuje začatie   exekučného   konania,   je   exekučná   imunita   majetku   Eximbanky   vymedzeného v napadnutej   právnej   úprave   účinnou   zábranou   proti   definitívnej   eliminácii   využívania tohto   majetku   inak   než   na   verejné   účely...   zákonodarcom   zvolený   spôsob   zásahu   do vlastníckeho práva však nie je nevyhnutný na dosiahnutie zamýšľaného cieľa... nie je (ani, pozn.) primeraný, pretože Eximbanku ako právoplatne a vykonateľne potvrdeného dlžníka zvýhodňuje do takej miery, že veriteľ sa vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami môže domôcť majetku, ktorého nadobudnutie na základe majetkovej pohľadávky dôvodne očakáva.“.

6.   Navrhovateľ   v   súvislosti   s   obsahom   čl.   13   ods.   4   ústavy   tiež   uviedol: „Zákonodarca neposkytol žiadne záruky, žiadnu ochranu pred svojvoľným konaním či skôr nekonaním   Eximbanky...   Uvedenú   právnu   úpravu   nemožno   ospravedlniť   žiadnym legitímnym   cieľom,   žiadnym   záujmom,   intenzita   ktorého   by   mohla   zodpovedať   intenzite zásahu   do   základných   práv   a   slobôd   dotknutých   účastníkov   právnych   vzťahov   a   do základných   princípov   právneho   štátu.“ V   neposlednom   rade   navrhovateľ   k   zákazu diskriminácie (čl. 12 ods. 2 ústavy) poukázal na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu (napr.   PL.   ÚS   37/95,   PL.   ÚS   111/11),   podľa   ktorej   je „národná   rada...   povinná prijímať také zákony, ktoré pri uplatňovaní práva na prístup k súdnej ochrane zásadne nikoho nediskriminujú a že za diskriminačnú úpravu možno považovať takú úpravu prístupu k   súdnej   ochrane,   ktorá   rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať právne zvoleným legislatívnym riešením. Zákonný   rámec   exekučnej   imunity   priznaný   Eximbanke   nepochybne   diskriminuje veriteľov Eximbanky a znevýhodňuje ich pri vymáhaní pohľadávok, čo vedie k situácii, že ak Eximbanka   dobrovoľne   neuspokojí   pohľadávky   svojich   veriteľov,   ich   pohľadávky   sú v podstate   nevymožiteľné.   Týka   sa   to   aj   pohľadávok   priznaných   právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu.“.

V závere podaného návrhu generálny prokurátor uvádza, že „ani žiaden iný subjekt - napríklad   štát,   ak   už   poskytol...   ochranu   Eximbanke   -   nemusí   na   seba   prevziať zodpovednosť za nesplnenie jej záväzkov“.

7. Vzhľadom na uvedené skutočnosti generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„ustanovenie   §   28   ods.   3   zákona   č.   80/1997   Z.   z.   o   Exportno-importnej   banke Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 prvou a druhou vetou a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“.

8. Navrhovateľ zároveň s poukazom na čl. 125 ods. 2 ústavy ponechal na úvahu ústavného súdu, „či sa bude zaoberať otázkou pozastavenia účinnosti napadnutej právnej úpravy, ak prijme tento návrh na konanie“, a takýto prípadný postup odôvodnil (iba) tým, že   napádaná   exekučná   exempcia   eximbanky   porušuje   v   bode   1   označené   práva „tých subjektov, ktorých pohľadávku vyplývajúcu z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu odmieta Eximbanka uhradiť“ (pozri tiež bod 2).

II.

9. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou...   a   s   medzinárodnými   zmluvami,   s   ktorými   vyslovila   súhlas   Národná   rada Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom. Podľa § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh generálneho   prokurátora   obsahuje   všetky   náležitosti   uvedené   v   §   20   a   §   37   zákona o ústavnom súde a spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.

12. Na základe uvedeného ústavný súd v zmysle § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

13. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a v nadväznosti na to podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení,   ak   ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda   alebo   iný   vážny   nenapraviteľný   následok.   Urobí   tak   „ex   offo“   alebo   na   návrh účastníka konania.

14.   Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľ   takýto   návrh   na   pozastavenie   účinnosti napadnutého § 28 ods. 3 zákona o eximbanke výslovne nepodal (bod 8) ani neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti o ohrozeniach uvedených v už citovanom ustanovení § 38 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (body   2   a   8),   a   takýmito   poznatkami   ústavný   súd nedisponuje   ani z vlastnej   rozhodovacej   (alebo inej,   pozn.)   činnosti,   ústavný   súd   preto v tomto čase nepovažoval za potrebné rozhodovať o tomto dočasnom opatrení (teda o jeho ne/vyhovení, pozn.).

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripájajú   odlišné stanoviská sudcovia Juraj Horváth, Ján Luby a Lajos Mészáros.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013