znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 49/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2005 v pléne o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 10 ods.   4   slovného   spojenia   „a v prípade   obzvlášť   závažného   úmyselného   trestného   činu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu“, § 16 ods. 5, § 46 ods. 2, § 221 ods. 3, § 222 ods. 1 a § 237 ods. 2, 3, 4, 5 a 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   s čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a o návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. L. P., na začatie konania o súlade § 237 ods. 2, 5 a 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 237 ods. 2, 3, 5 a 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov n i e   s ú   v   s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhom generálneho prokurátora Slovenskej republiky a skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. PL. ÚS 49/03-22 z 18. decembra 2003 a č. k. PL. ÚS 47/03-13 z 27. novembra 2003 prijal na ďalšie konanie návrhy generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ a „národná rada“) na začatie konania o súlade právnych predpisov. Uznesením   č. k. PL. ÚS 49/03-22   z 18.   decembra   2003   zároveň   spojil   vec   vedenú   pod sp. zn. PL. ÚS 49/03 a vec vedenú pod sp. zn. PL. ÚS 47/03 na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 49/03.

Návrhy a stanovisko národnej rady

Návrh generálneho prokurátora

Generálny prokurátor (prvý navrhovateľ) navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že § 10 ods.   4   slovného   spojenia   „a v prípade   obzvlášť   závažného   úmyselného   trestného   činu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu“, § 16 ods. 5, § 46 ods. 2, § 221 ods. 3, § 222 ods. 1 a § 237 ods. 2, 3, 4, 5 a 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Generálny prokurátor v odôvodnení návrhu na začatie konania uviedol:

« Dňa 1. decembra 1995 nadobudol účinnosť Exekučný poriadok. V minulosti bol viackrát novelizovaný, ostatná novela nadobudla účinnosť 1. septembra 2003.

Tento zákon ustanovuje exekútorom, exekútorským koncipientom a iným subjektom rôzne práva a povinnosti: okrem iného definuje bezúhonnosť exekútorov a stanovuje spôsob jej preukázania (§ 10 ods.   4 s použitím § 237 ods.   3 Exekučného poriadku),   dôsledky nedostatku bezúhonnosti (§ 237 ods. 3, ods. 4 Exekučného poriadku), všeobecný spôsob vykonávania exekúcie (§ 46 ods.   2 Exekučného poriadku) a sankcie za porušenie tejto povinnosti (§ 221 ods. 3 Exekučného poriadku), oprávnenie ministra pozastaviť exekútorovi výkon   exekútorského   úradu   (§   222   ods.   1   Exekučného   poriadku),   určuje   nároky   na vzdelanie exekútorov a stanovuje dôsledky absencie vzdelania (§ 230 ods. 4, § 237 ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 Exekučného poriadku).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,   majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Dedenie   sa   zaručuje. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Týmito   ustanoveniami   sa   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „zákonodarca“) dôsledne neriadila, čím spôsobila, že napadnuté ustanovenia Exekučného poriadku nechránia v dostatočnej miere práva exekútorov legálne v minulosti nadobudnuté, vyvolávajú   vnútornú   rozpornosť   Exekučného   poriadku,   znevýhodňujú   exekútorov v porovnaní s inými skupinami   obyvateľstva,   neumožňujú výkon štátnej   moci v ústavou naznačenom rámci, obmedzujú základné práva exekútorov bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto   obmedzenia,   bránia   exekútorom   vlastniť,   nadobúdať   a   chrániť   svoj   majetok a v neposlednom rade upierajú exekútorom právo na slobodnú voľbu a výkon povolania.

Podľa § 10 ods. 4 Exekučného poriadku za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a v prípade obzvlášť závažného   úmyselného   trestného   činu,   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa,   trestného   činu   prijímania   úplatku   a   inej   nenáležitej   výhody,   trestného   činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 237 ods. 3 Exekučného poriadku exekútor je povinný do 1. decembra 2003 predložiť odpis registra trestov nie starší ako tri mesiace. Ak exekútor nespĺňa podmienku bezúhonnosti   podľa   tohto   zákona,   komora   podá   ministrovi   návrh   na   jeho   odvolanie do 1. februára   2004.   Minister   bez   zbytočného   odkladu   odvolá   exekútora,   ktorý   nie   je bezúhonný podľa tohto zákona alebo ktorý nepredložil v ustanovenej lehote odpis registra trestov.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty.   Tento princíp   je   vyjadrený   viacerými   predpokladmi.   Do   tejto   skupiny   patrí   tak   predpoklad pôsobenia právneho predpisu do budúcnosti,   ako aj predpoklad ochrany dobromyseľne nadobudnutých   práv.   Zákonodarca   však   prijatím   ostatnej   novely   Exekučného   poriadku účinnej od 1. septembra 2003 tieto predpoklady nerešpektoval.

Definovaním bezúhonnosti spôsobom, akým je tento právny inštitút zakotvený v § 10 ods.   4   Exekučného   poriadku   s   použitím   §   237   ods.   3   Exekučného   poriadku   dochádza k situácii, že aj tie osoby, ktoré v minulosti získali spôsobilosť vykonávať úrad exekútora, využijúc pri tom skutočnosť, že ich odsúdenie za trestné činy, enumeratívne uvedené v § 10 ods. 4 Exekučného poriadku bolo zahladené alebo sa na ne hľadelo, akoby neboli odsúdené, najneskôr po 1. februári 2004 stratia oprávnenie vykonávať úrad exekútora. To znamená, že u nich dôjde ku strate oprávnenia na výkon povolania na základe dodatočne stanovených podmienok,   čo   priamo   vyvolá   odňatie   legálne   a   v   dobrej   viere   nadobudnutých   práv na výkon zvoleného povolania.

Ochrana   v   dobrej   viere   nadobudnutých   práv   je   na   ústavnej   úrovni   chránená princípom   právnej   istoty,   ktorý   je   jedným   z   princípov   právneho   štátu   (nález   súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95) a vyplýva z čl. 1 ods. 1 ústavy (nález súdu sp. zn. PL. ÚS 36/95). Princíp   právneho   štátu   je   totiž   princípom   materiálneho   právneho   štátu,   t.   j.   takého právneho štátu, ktorého znakom je rešpektovanie určitých hodnôt, ktoré sú v prvom rade predstavované základnými právami a slobodami (nález súdu sp. zn. I. ÚS 10/98).

Zákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo (právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno potrestať za také správanie sa, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo trestným činom alebo priestupkom. Rovnako nie sú prípustné   zákony,   ktoré   by   spätne   (so   spätnou   účinnosťou)   zakladali   alebo   zvyšovali občanom akúkoľvek verejno-právnu povinnosť. Základom tohoto prístupu je presvedčenie, že spoľahlivosť právneho poriadku v určitom čase zabezpečuje predvídateľnosť právnych následkov správania sa každého jednotlivca, a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie)   vlastného   života.   Odmietanie   retroaktivity   (spätnej   účinnosti)   sa   spája s odmietaním   zmeny   subjektívnej   právnej   situácie   vytvorenej   na   základe   individuálnych právnych úkonov, ktoré vznikli podľa skoršej (predchádzajúcej) právnej úpravy.

S   pojmami   pravej   a   nepravej   retroaktivity   úzko   súvisí   ochrana   legálne nadobudnutých práv. V tejto súvislosti sú relevantné nasledovné právne názory:

Ústavný princíp právnej istoty vyžaduje každý možný prípad retroaktivity zakotviť expressis   verbis   v   ústave,   resp.   v   zákone   a   vyriešiť   s   tým   spojené   prípady   tak, aby nadobudnuté   práva   boli   riadne   chránené   (rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČSFR sp. zn. PL. ÚS 78/92).

Podľa nálezu súdu sp. zn. PL. ÚS 37/99 ako protiústavné pre porušenie zákazu retroaktivity boli vyhlásené ustanovenia zákona, ktorý: „napriek jednoročnej lehote, ktorú poskytuje   a   ktorá   je   nesplniteľnou   podmienkou,   zavádza   pravú   retroaktivitu,   pretože neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli za platnosti lex priori. Tým toto zákonné obmedzenie tiež vecne nespĺňa podmienky, ktoré sú uvedené v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR (...). Princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových.“ V náleze sp. zn. PL. ÚS 25/00 súd zaujal právny názor, že narušenie právnej istoty spočíva v tom, že v jednotlivých právnych vzťahoch sa po prijatí novely zákona spätne zmenili podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov,   nadobudnuté práva, otázky platnosti zmlúv. Súd na rozdiel od tohto postupu už vyjadril názor, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.

Podľa § 237 ods. 2, ods. 5, ods. 6 Exekučného poriadku ustanovenie § 231 ods. 1 sa od 1. septembra 2003 nepoužije.

Exekútor, ktorý k 1. septembru 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa na   právnickej   fakulte   vysokej   školy   v   Slovenskej   republike   alebo   nemá   uznaný   doklad o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní   druhého   stupňa   vydaný   zahraničnou   vysokou školou, je povinný ministerstvu preukázať, že začal do 31. decembra 2004 študovať na právnickej   fakulte   vysokej   školy.   Ak   exekútor   v   tejto   lehote   nepreukáže   splnenie   tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá.

Exekútor, ktorý k 1. septembru 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa na   právnickej   fakulte   vysokej   školy   v   Slovenskej   republike   alebo   nemá   uznaný   doklad o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní   druhého   stupňa   vydaný   zahraničnou   vysokou školou, je povinný ministerstvu preukázať, že si toto vzdelanie do 1. júla 2007 doplnil. Ak exekútor v tejto lehote nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá.

Tieto   požiadavky   na   vzdelanie   exekútorov   je   potrebné   považovať   za   priamo retroaktívne.   V   súvislosti   s   nimi   vznikne   v   exekútorskom   stave   problém   vo   viacerých skupinách exekútorov.

a)   Exekútori,   ktorí   získali   právnické   vzdelanie   na   Vysokej   škole   Zboru   národnej bezpečnosti (ďalej len „VŠ ZNB“) alebo inej obdobnej vysokej škole

V tejto skupine bola poslednou novelou vykonaná radikálna zmena, pričom sa dotkla práv   výslovne   už   priznaných   a   stanovila   sa   podmienka,   ktorá   je   reálne   nesplniteľná. Ustanovenie § 237 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovuje, že § 231 sa od 1. septembra 2003 nepoužije. Ustanovenie § 231 Exekučného poriadku znie: „Vysokoškolské vzdelanie získané   v   odbore   právo   v   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republike   alebo   v   Českej republike do 31. decembra 1993 sa považuje za vysokoškolské vzdelanie získané podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 písm. b). Ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté“. Zákon teda v § 231 (v znení novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 34/2002 Z. z.) uznal bez ďalšieho takto získané vysokoškolské vzdelanie za vzdelanie požadované zákonom. Za takéto   vzdelanie   sa   považuje   napríklad   vzdelanie   absolventov   VŠ   ZNB   a   Akadémie Policajného zboru získané v Českej alebo Slovenskej republike do 31. 12. 1993.

Novela   zákona   ustanovuje,   že   ust.   §   231   sa   od 1. septembra   2003   nepoužije. Nepoužije   sa   teda   ustanovenie,   ktorým   zákonodarca   v   minulosti   uznal   vzdelanie   týchto exekútorov za dostatočné na vykonávanie exekučnej činnosti. Zákonodarca v tomto prípade odníma právo, ktoré týmto občanom už raz legálne priznal. Dotknutí exekútori musia začať štúdium na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike do 31. decembra 2004 a ukončiť   ho   do   1.   júla   2007,   čo   je   nesplniteľná   podmienka,   keďže   magisterské   štúdium v odbore   právo   na   právnických   fakultách   vysokých   škôl   v   Slovenskej   republike   trvá v dennom štúdiu minimálne 5 rokov a pri štúdiu popri zamestnaní minimálne 6 rokov. Z pohľadu tejto skupiny exekútorov ide o pravú retroaktivitu, čo je v rozpore s čl. 1 ústavy.

V   tejto   súvislosti   treba   upozorniť   aj   na   nesúlad   so   zákonom   č.   131/2002   Z.   z. o vysokých školách (ďalej len „ZVŠ).

Podľa ustanovenia § 110 ods. 2, ods. 4 ZVŠ vzdelanie absolventov magisterského štúdia,   inžinierskeho   štúdia   a   doktorandského   štúdia   podľa   doterajších   predpisov   sa považuje za vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa podľa § 53 ods. 1.

Akademické tituly, vedecko-pedagogické tituly a ostatné tituly absolventov vysokých škôl priznané podľa predchádzajúcich predpisov zostávajú nedotknuté.

V právnom štáte nie je možné odňať niekomu právo, ktoré mu raz bolo priznané, potvrdené   dvoma   novelami   Exekučného   poriadku   týkajúcimi   sa   vzdelania   exekútorov a opätovne potvrdené novým vysokoškolským zákonom.

b) Exekútori, ktorí si v súlade so zvyšujúcimi požiadavkami zákona na vzdelanie toto vzdelanie doplnili, avšak skončili so študijným priemerom nad 1,8

Už   predchádzajúcimi   novelami   došlo   k   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv občanov - exekútorov, a to retroaktívnymi zneniami zákonov. V súlade s týmito novelami si však exekútori, ktorí právnické vzdelanie nemali, už doplnili vzdelanie podľa požiadaviek zákona, prípadne si ho ešte dopĺňajú štúdiom na právnickej fakulte. Slovenská komora exekútorov uzavrela s Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave zmluvu, podľa   ktorej   absolventi   bakalárskeho   štúdia,   študijného   odboru   právo,   ktorí   dosiahli študijný priemer do 1,8 môžu do dvoch rokov od ukončenia bakalárskeho štúdia pokračovať v magisterskom štúdiu. Exekútori, ktorí tento priemer nedosiahli, t. j. ich študijný priemer bol nad 1,8, takúto možnosť nemajú. Ak chcú splniť novopožadované podmienky zákona, musia   začať   do   31.   decembra   2004   riadne   magisterské   štúdium   na   právnickej   fakulte vysokej školy v Slovenskej republike (trvá minimálne 5 príp. 6 rokov) a do 0l. júla 2007 ho aj   ukončiť.   Opäť   ide   o   nereálnu   a   absolútne   nesplniteľnú   podmienku.   Pokračovať v magisterskom štúdiu im za súčasného stavu umožnené nie je.

c)   Exekútori,   ktorí   si   doplnili   vzdelanie   na   právnické   vzdelanie   prvého   stupňa a dosiahli študijný priemer do 1,8

Táto skupina exekútorov má možnosť splniť nové podmienky ustanovené zákonom, avšak   tu   ide   o   nepravú   retroaktivitu,   pretože   zákon   mení   už   nadobudnuté   predpoklady so spätnou   účinnosťou.   Okrem   retroaktivity   novela   zákona   vyvoláva   stav,   ktorý   je diskrimináciou exekútorov vo vzťahu k iným študentom vysokých škôl v zmysle ZVŠ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy. Podľa ust. § 64 ZVŠ štúdium študijného programu možno na žiadosť študenta   za   podmienok   určených   študijným   poriadkom   prerušiť.   Študijný   poriadok   určí najdlhšie celkové obdobie prerušenia štúdia. Ustanovenie § 65 v spojitosti s § 51 ods. 4 písm. h) ZVŠ umožňuje, aby štúdium študijného programu presiahlo jeho štandardnú dĺžku, avšak nie viac ako o dva roky. Túto skutočnosť možno spájať aj s tým, že študijné programy vysokých škôl umožňujú nielen prerušenie štúdia, ale aj opakovanie akademického roku. Tieto práva sú exekútorom odňaté, lebo aj tí, ktorí by eventuálne mohli splniť požiadavky napádaného   zákona,   a   začali   by   štúdium   do   31.   decembra   2004,   majú   na   ukončenie magisterského štúdia presne tri roky, čo je minimálna dĺžka magisterského štúdia. Je to diskriminujúce, pretože študent - exekútor nemá žiaden „nárok“ na prerušenie štúdia, a to ani z vážnych zdravotných alebo iných dôvodov, lebo ak by tak spravil, bude odvolaný.

d) Exekútori, ktorí zatiaľ neukončili bakalárske štúdium na právnickej fakulte

Zákon č. 280/1999 Z. z. ustanovil v § 230 ods. 4, že výnimka zo vzdelania udelená exekútorom, ktorí skončili odbornou skúškou špecializačné štúdium prestane platiť, ak títo exekútori do 2 rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. od 09. 11. 1999, nezačnú štúdium na právnickej fakulte a do ďalších 5 rokov toto štúdium úspešne neukončia. Časť dotknutých exekútorov, ktorí začali študovať v roku 1999, bakalárske štúdium už úspešne ukončila. Niektorí z nich štúdium prerušili, keďže podmienkou zákona bolo ukončiť ho do 5 rokov od začatia. Podmienkou zákona bolo začať štúdium do 09. 11. 2001. Exekútori, ktorí začali   študovať   v   roku   2001   mali   povinnosť   ukončiť   štúdium   do   roku   2006.   Novelou exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 280/1999 Z. z. došlo k nepravej retroaktivite, pretože podmienka na doplnenie vzdelania bola síce retroaktívna, ale splniteľná. Ostatná novela Exekučného poriadku v ust. § 237 ods. 5 a 6 mení nepravú retroaktivitu na pravú retroaktivitu. Právna istota je tu narušená dvojnásobne, možno to nazvať retroaktivitou retroaktivity. Pri tejto skupine exekútorov ide opäť o nesplniteľnú podmienku. Zákonodarca im   citovanými   ustanoveniami   dokonca   odňal   možnosť   splniť   retroaktívnu   podmienku predchádzajúcej   novely,   pretože   aj   ak   túto   podmienku   riadne   splnia,   budú   odvolaní. Vyplýva to z toho, že ak bakalárske štúdium ukončia v roku 2006, musia do konca roku 2007 ukončiť aj magisterské štúdium, ktoré by im v prípade študijného priemeru do 1,8 trvalo   minimálne   3   roky,   t.   j.   do   roku   2009   a v   prípade   študijného   priemeru   nad   1,8 dokonca minimálne 5 až 6 rokov, t. j. do roku 2011 až 2012. Títo exekútori, aj keď mali snahu   vyhovieť   pôvodným   retroaktívnym   požiadavkám   zákonodarcu,   už   nemajú   žiadnu možnosť vyhovieť novým požiadavkám, čím dochádza u nich k pravej retroaktivite.

Slovenská   republika   je   právny   štát   a   k   imanentným   znakom   právneho   štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou ktorého je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Problematika vzdelania exekútorov bola predmetom už dvoch novelizácií Exekučného poriadku, pričom v oboch prípadoch išlo o úpravy retroaktívne. Takýto postup je možné považovať za narúšanie dôvery v platný a účinný právny stav.

Novelizáciou ustanovení   o vzdelaní   exekútorov   došlo   k porušeniu ústavných práv exekútorov   ako   občanov   Slovenskej   republiky.   V   zmysle   §   2   Exekučného   poriadku   je exekútor   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Štát teda splnomocnil a určil týchto občanov a vymenovaním im udelil právo, ktoré im dnes chce zákonodarca retroaktívne odňať.

Podľa medzinárodného štandardu zaručeného na báze Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, objektom ochrany nie sú len hmotné   statky,   ale   aj   rôzne   druhy   licencií,   ako   aj   dobrá   povesť   firmy.   Vo   svojej rozhodovacej činnosti aj Európsky súd pre ľudské práva pripustil, že i licencie môžu byť predmetom   držby.   Poznamenal   však,   že   štát   za   určitých   okolností   môže   ich   udelenie odmietnuť alebo odňať, pokiaľ držiteľ nesplní podmienky, za ktorých bola licencia udelená. V prípade exekútorov však podmienky, za ktorých boli menovaní, a teda za ktorých im bola udelená exekútorská licencia, boli a stále sú splnené, inak by k vymenovaniu ani nebolo došlo. Nemožno teda retroaktívne ukladať ďalšie podmienky a na základe ich nesplnenia exekútora odvolať.

V   ústavnom   poriadku   Slovenskej   republiky   platí   zásada,   podľa   ktorej   ten,   kto postupoval na základe dôvery v platný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný   spätným   pôsobením   právneho   predpisu   alebo   niektorého   jeho   ustanovenia (PL. ÚS 36/95, nález uverejnený pod č. 3/96 Zbierky nálezov a uznesení).

Podľa   rozhodnutia   súdu   s   inštitútom   právnej   istoty   v   právnom   štáte   úzko   súvisí požiadavka   legálne   nadobudnutých   práv,   t.   j.   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym spôsobom nadobudnuté práva, resp. ich obmedziť ex tunc. Táto požiadavka ako imanentná súčasť   právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na   základné práva   a slobody,   ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy neodňateľné, nescudziteľné, nezrušiteľné a nepremlčateľné. (PL. ÚS 16/95, č. 6/95 ZN a UÚS, s. 49)

V podmienkach demokratického štátu platí, že právny predpis resp. jeho ustanovenia pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti. Podľa názoru súdu vysloveného v rozhodnutí PL. ÚS 38/99: „Ako z pohľadu tzv. pravej, tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale len zlepšovať.“ Ustanovenie § 237 ods. 2, ods. 5 a ods.   6 Exekučného poriadku je zásahom do nadobudnutých práv,   a to z kvalitatívneho hľadiska zásahom zhoršujúcim. Osoby, ktoré splnili všetky predpoklady pre získanie statusu exekútora podľa právnej úpravy platnej a účinnej pred nadobudnutím účinnosti ostatnej novely tohto   zákona a získali tak časovo neobmedzenú licenciu,   musia ešte v dôsledku namietaného ustanovenia splniť ďalšie podmienky na to, aby ich licencia po stanovenej lehote   nezanikla,   pričom   u   časti   exekútorov   sú   podľa   súčasného   právneho   stavu   tieto podmienky absolútne nesplniteľné.

Z uvedenej argumentácie vyplýva, že ustanovenia § 10 ods. 4, slovného spojenia „a v prípade obzvlášť závažného úmyselného trestného činu,   trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného   činu   podplácania   a   trestného   činu   nepriamej   korupcie   aj   ten,   komu   bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu“, § 237 ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 6 Exekučného poriadku nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a č1. 35 ods. 1 ústavy.

Napadnuté ustanovenia Exekučného poriadku, citované v predchádzajúcom odseku, nie sú v súlade ani s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy, a to z nasledovných dôvodov.

Tým, že sa uznáva právo každej osoby na rešpektovanie jej majetku, garantuje sa v podstate vlastnícke právo. Právo disponovať (nakladať) vlastným majetkom tvorí tradičný a základný prvok vlastníckeho práva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „Európsky   súd   vo   veci   Handyside   z roku   1976).   Pojem   „majetok“   použitý   v čl.   1 Dodatkového protokolu má autonómny obsah,   ktorý zahŕňa majetok rodinný (zdedený), hnuteľný,   nehnuteľný,   hmotný   či   nehmotný   (rozsudok   Európskeho   súdu   vo   veci Tre Traktorer AB z roku 1989), neobmedzuje sa na vlastníctvo hmotného majetku, ale pod pojem majetok, môžu spadať aj práva a záujmy predstavujúce aktíva (rozsudok Európskeho súdu vo veciach Gasus Dosier und Fördertechnik GmbH proti Holandsku z roku 1995), Iatridis proti Grécku z roku 1999 alebo vo veci Beyeler proti Taliansku z roku 2000). Za majetok možno považovať aj pohľadávky, na ktorých zhmotnenie je aspoň legitímna nádej (rozsudok Európskeho súdu vo veci Pine Valley Developments Ltd. a iní proti Írsku z roku 1991). Vychádzajúc z týchto úvah potom neprekvapuje, že predmetom ochrany podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru sú aj licencie oprávňujúce na vykonávanie zárobkovej činnosti,   a   to   napr.   podávania   alkoholických   nápojov   (rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské práva Tre Traktörer Aktiebolag proti Švédsku z roku 1989), ťažbu štrku (rozsudok Európskeho   súdu   vo   veci   Fredin   zrnku   1991)   alebo   stavebnú   licenciu,   výkon   činnosti advokáta (rozsudok Európskeho súdu vo veci Dring proti SRN z roku 1999) alebo účtovníka (Van Marle a iní proti Holandsku z roku 1986). Niet legitímnych dôvodov sa domnievať, že uvedené závery nemožno aplikovať na oprávnenie vykonávať činnosť exekútora.

Podľa   názoru   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   28/96   Slovenská   republika   potvrdila   svoju viazanosť   Dohovorom,   ktorý   ratifikovala   a   uverejnila   predpísaným   spôsobom.   Ak špecifikácia   práva   alebo   slobody   zaručenej   Dohovorom   na   konkrétnu   situáciu   vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná.

Podľa   rozhodnutí   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   5/93,   sp.   zn.   II.   ÚS   94/95 a sp. zn. II. ÚS 48/97   pre   stanovenie   rozsahu   a   obsahu   určitého   základného   práva alebo slobody, je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva a slobody podľa   medzinárodných   dohovorov,   ak   je   nimi   Slovenská   republika   viazaná.   Ústavu nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky štátu. Možno teda uzavrieť, že oprávnenie na výkon exekútorského povolania spadá pod pojem majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a je   týmto   článkom   chránené.   K   obdobnému   záveru   sa   súd   priklonil   aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99.

Výkon exekučnej činnosti exekútorom je úzko spojený s výkonom vlastníckeho práva. Na   problematiku   ochrany   vlastníckeho   práva   u   exekútorov,   ktorým   hrozí   odvolanie v dôsledku napádaných ustanovení Exekučného poriadku - či už pre absenciu podmienky bezúhonnosti, alebo pre absenciu podmienky vzdelania, možno pozerať z troch hľadísk:

a) Na   činnosť   exekútorského   úradu   si   exekútor   musí   zo   svojich   prostriedkov   zaobstarať hnuteľné a nehnuteľné veci, bez ktorých by riadne chod exekútorského úradu nebol možný. V   priebehu   exekučnej   činnosti   vynakladá   opäť   ďalšie   nemalé   finančné   prostriedky (napríklad na správne poplatky vo forme kolkových známok, na kancelárske potreby, ďalšie nevyhnutné   hnuteľné   veci,   hotové   výdavky   a   pod.).   Ak   budú   exekútori,   ktorí   nesplnia podmienky uložené napadnutými ustanoveniami odvolaní, je zrejmé, že ich vlastnícke právo k   nehnuteľným   a   hnuteľným   veciam   vo   vzťahu   k   ostatným   exekútorom,   nemá   rovnaký zákonný obsah a ochranu. Odňatím licencie sa účelovo zaobstaraný majetok, resp. jeho podstatná časť stáva pre dotknutého exekútora neupotrebiteľnou.

b) Exekútori,   ktorí   boli   riadne   a   v   súlade   so   zákonom   vymenovaní,   získali   časovo neobmedzenú licenciu, ktorou ich štát určil a splnomocnil na výkon exekučnej činnosti. Už bolo spomenuté, že podľa medzinárodného štandardu zaručeného na báze Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd objektom ochrany nie sú len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií, ako aj dobrá povesť firmy . Licenciu možno považovať za predmet vlastníckeho práva a v súvislosti s tým možno konštatovať, že v   dôsledku   napadnutých   ustanovení   vzniká   stav   odlišného   obsahu   vlastníckeho   práva v rámci druhovo rovnakej skupiny vlastníkov. Druhovo rovnakou skupinou vlastníkov je tu skupina osôb, ktoré na základe Exekučného poriadku nadobudli exekútorskú licenciu, t. j. boli menované ministrom spravodlivosti za exekútorov. Osobitný režim vlastníckeho práva časti   uvedených   osôb   spočíva   v   tom,   že   trvanie   tohto   práva   po   stanovenej   lehote   je podmienené   splnením   určitej   podmienky,   ktorá   je   u   väčšiny   dotknutých   exekútorov nesplniteľná.

c) Vlastníctvom,   resp.   majetkom   exekútora   sú   aj   práva   a   iné   majetkové   hodnoty,   keďže predmetom občianskoprávnych vzťahov sú v zmysle § 118 Občianskeho zákonníka nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty, pokiaľ to ich povaha pripúšťa. Pri právach najväčšiu   a   najpodstatnejšiu   skupinu   tvoria   pohľadávky,   ktoré   vznikli   exekútorovi v súvislosti   s   exekučnou   činnosťou,   pričom   sa   jedná   o   nezanedbateľné   čiastky.   Ide o pohľadávky voči účastníkom konania, ale aj voči tretím osobám, ktoré vznikli v súvislosti s exekučným konaním do dňa ukončenia exekučnej činnosti. Iné majetkové hodnoty sú najmä   znalosti   exekútora   a   jeho   zamestnancov   získané   v   priebehu   exekučnej   činnosti,

14

know-how, dobrá povesť, skúsenosti a iné poznatky, systém organizácie práce a pod., ktoré predstavujú nehmotný majetok exekútora, prípadne aj duševné vlastníctvo exekútora. Za tieto iné majetkové hodnoty však exekútor po ukončení činnosti nedostane žiadnu náhradu aj napriek tomu, že po zániku jeho licencie pokračuje v začatých exekučných konaniach náhradník súdneho exekútora. Tým je odvolaný exekútor ukrátený na svojich právach, a to konkrétne   majetkových   právach,   pričom   na   tento   závažný   nedostatok   súčasná   právna úprava vôbec nepamätá.

Rovnosť zákonného obsahu garantovaná čl. 20 ods. 1 ústavy sa vzťahuje na viaceré oprávnenia vlastníka predmetu vlastníckeho práva, a to predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Teda výkon vlastníckeho práva znamená nielen majetok mať, ale s ním aj právne relevantným spôsobom nakladať k účelu, na ktorý bol   nadobudnutý.   Exekútorom,   ktorí   môžu   byť   odvolaní   z   dôvodu   nových   podmienok zákona,   sa   odníma   možnosť   realizovať   úžitkovú   hodnotu   vecí   zaobstaraných   na   výkon exekučnej činnosti, a to vo vzťahu k účelu, na ktorý sa tieto veci nadobudli.

Súd vo veci PL. ÚS 38/95 (uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 4/1996) zaujal stanovisko, podľa ktorého ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu   vlastníckeho   práva   došlo   priamo   zákonom,   ale   iba   na   základe   zákona. Zákonodarca nie je v zmysle ústavy oprávnený priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Súd v náleze PL. ÚS 37/1999, ktorý je zverejnený v Zbierke zákonov SR pod č. 122/1999 vyslovil tento právny názor: „Článok 20 ods. 4 ústavy určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na   základe   zákona.   K   vyvlastneniu   alebo   nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   je možné siahnuť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Podľa   medzinárodného   štandardu   zaručeného   na   báze   Dodatkového   protokolu   č.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   objektom   ochrany   nie   sú   len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií, ako aj dobrá povesť firmy.“

Ak exekútor stratí možnosť vykonávať exekučnú činnosť na základe retroaktívnej zmeny právnej úpravy, znamená to aj obmedzenie vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom. Verejný záujem na odvolaní exekútorov, ktorí vykonávajú

15

exekučnú činnosť na základe štátom udelenej licencie, v súlade so zákonom a za splnenia všetkých podmienok, za ktorých boli vymenovaní, tu daný nie je.

Exekútor, ktorého už raz minister spravodlivosti vymenoval, v dobe vymenovania spĺňal všetky kvalifikačné predpoklady, bez ktorých by k vymenovaniu vôbec nebolo došlo. Na základe vymenovania získal časovo neobmedzenú licenciu, ktorá je jeho vlastníctvom (ktorú môže stratiť len z dôvodov ustanovených v zákone, konkrétne v § 16 Exekučného poriadku)   a   vybudoval   si   zo   svojich   prostriedkov   exekútorský   úrad.   Zákonodarca   mu nemôže neskôr odňať jeho majetok s tým, že to, čo mu garantoval v čase vymenovania, už neplatí, ak nesplní ďalšie podmienky.

Jednou z podmienok, za ktorých možno v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR prikročiť k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu majetku je to, že sa za to poskytne primeraná náhrada.   Zákonodarca   však   odvolaným   exekútorom   neposkytne   žiadnu   náhradu,   čo   je v rozpore s týmto ústavným článkom. Exekútorský úrad predstavuje teda určitý majetok exekútora, ktorý sa exekútorovi odníme bez primeraného finančného vyrovnania. Exekučný poriadok len rámcovo upravuje finančné vyúčtovanie spisov medzi exekútorom, ktorého úrad   zanikol   a   náhradníkom   exekútora   (podľa   §   16a   Exekučného   poriadku).   Finančné vyúčtovanie   sa   teda   týka   len   spisov.   Náhradník   exekútora   je   povinný   pokračovať v exekučných konaniach, resp. podať bezodkladne návrh na zastavenie exekučných konaní.

Podľa   §   16   ods.   5   Exekučného   poriadku   ak   komora   v   prípadoch   uvedených v odseku 2   nepodá   návrh   na   odvolanie   exekútora   do   jedného   mesiaca,   minister   môže po uplynutí tejto lehoty odvolať exekútora aj bez návrhu.

Podľa   §   222   ods. 1   Exekučného   poriadku   minister   môže   pozastaviť   exekútorovi výkon exekútorského úradu, ak bolo proti nemu začaté trestné konanie za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci s exekučnou činnosťou, a to až do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa. Rovnako môže pozastaviť exekútorovi výkon exekútorského úradu, ak bolo proti nemu začaté disciplinárne konanie za závažné disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 2, a to až do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa.

16

Pokiaľ   Exekučný   poriadok   stanovuje   oprávnenia   ministra   zasiahnuť   do   výkonu exekútorského úradu, deje sa tak na základe kogentných ustanovení (napríklad § 237 ods. 5, ods. 6, či § 222 ods. 2 Exekučného poriadku. V týchto prípadoch je dikcia zákona jasná („... minister... odvolá,... minister pozastaví...“). Pokiaľ však vyššie citované ustanovenia poskytujú   ministrovi   len   možnosť   využiť   svoje   právo   na   odvolanie   exekútora   alebo   na pozastavenie výkonu exekútorského úradu, je potrebné konštatovať, že sú v nesúlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže nestanovujú, za splnenia akých kritérií môže minister tieto oprávnenia využiť. Nie je prijateľný názor, že by malo byť dané výlučne na voľnú úvahu ministra, či vo viacerých   právne   obdobných   prípadoch   by   v   niektorých   prípadoch   oprávnenie   využil a v iných nie. Takýto stav by automaticky zakladal znevýhodnenie postihnutého exekútora voči nepostihnutému. Zákonodarca mal preto aj v týchto prípadoch zvoliť buď kogentnú úpravu, alebo stanoviť jasné kritériá na využitie týchto možností, ktoré by teda stanovovali „spôsob a rozsah“ vykonávania štátnej moci v týchto prípadoch, čo sa však nestalo.

Podľa § 46 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor je povinný vykonávať exekúcie v poradí, v akom mu boli doručené návrhy na vykonanie exekúcie.

Podľa § 221 ods. 3 Exekučného poriadku za porušenie ustanovenia § 46 ods. 2 sa uloží disciplinárne opatrenie podľa odseku 2 písm. b). Za opakované porušenie ustanovenia § 46 ods. 2 sa uloží disciplinárne opatrenie len podľa odseku 2 písm. c).

Hlavným zmyslom a účelom Exekučného poriadku je vytvoriť systém, ktorý umožní čo   najrýchlejšie   a   najefektívnejšie   uspokojenie   pohľadávky   veriteľa.   Subjektom,   ktorý uskutočňuje   výkon   rozhodnutia,   je   exekútor.   Jeho   úlohou   je   preto   konať   v   súlade so záujmami veriteľa, ktorý je jeho klientom. Ustanovenie § 46 ods. 2 v spojení s § 221 ods. 3   Exekučného   poriadku   však   takýto   prístup   exekútora   k   vykonaným   exekúciám neumožňuje, ba naopak, priamo ho znemožňuje.

Exekútor   môže   vykonávať   exekúciu,   ak   sú   splnené   podmienky   §   29   Exekučného poriadku,   t.   j.   ak   to   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označil   oprávnený   a   ak   ho   jej vykonávaním poveril súd.

17

Súčasná   právna   úprava   nezaručuje,   že   exekútorovi   budú   poverenia   na   výkon exekúcie doručované v tom istom poradí, v akom mu boli doručené návrhy na vykonanie exekúcie. Už táto skutočnosť vytvára dilemu v postoji exekútora k viacerým exekúciám, ktoré má vykonať. Ak bude chcieť dodržať dikciu § 46 ods. 2 Exekučného poriadku (a to bude musieť, inak mu hrozí až odvolanie z funkcie exekútora) bude musieť byť nečinný v prípadoch, kde by exekúciu už vykonávať mohol a mal (v zmysle štvrtej časti Exekučného poriadku)   len   preto,   že   ešte   neobdržal   poverenie   týkajúce   sa   skôr   doručeného   návrhu. Pritom ku zdržaniu pri vyhotovení a doručení poverenia exekútorovi môže dôjsť na základe rozličných subjektívnych a objektívnych faktorov na strane všeobecných súdov či pošty, ktorých existenciu exekútor ovplyvniť nemôže.

Takto formulované povinnosti exekútora zakladajú vnútornú rozpornosť Exekučného poriadku, čo zakladá nesúlad vyššie citovaných ustanovení s článkom 1 ods. 1 ústavy.»

Návrh skupiny poslancov

Skupina   poslancov   (druhý   navrhovateľ)   v návrhu   na   začatie   konania   v podstate uviedla,   že   namieta   nesúlad   ustanovenia   §   237   ods.   2,   5   a 6   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (konkrétne v znení zákona č. 356/2003 Z. z.) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy. Druhý navrhovateľ namieta neústavnosť označených ustanovení Exekučného poriadku, ktoré doň vzniesla posledná novela – zákon č. 356/2003 Z. z. Ide o prechodné ustanovenia zákona vecne sa dotýkajúce podmienok (predpokladov) vzdelania, ktorých splnenie je nevyhnutné pre udržanie si funkcie (povolania) exekútora aj pre osoby, ktoré už boli riadne vymenované za exekútorov a splnili zákonné podmienky vzdelania podľa   práva   platného   v   čase   ich   vymenovania.   Navrhovateľ   na   základe   toho   tvrdí,   že ustanovenia § 237 ods. 2, 5 a 6 Exekučného poriadku ako intertemporálne ustanovenia účinné od 1. septembra 2003 porušujú zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov, princíp právnej istoty a požiadavku ochrany dôvery občanov v právny poriadok a sú preto v nesúlade s ústavou.

18

Stanovisko národnej rady:

«V odôvodnení navrhovateľov sa konštatuje, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím   zákona   spôsobila,   že   napadnuté   ustanovenia   Exekučného   poriadku   nechránia v dostatočnej   miere   práva   exekútorov   legálne   v minulosti   nadobudnuté,   znevýhodňujú exekútorov v porovnaní s inými skupinami obyvateľstva, neumožňujú výkon štátnej moci v ústavou   naznačenom   rámci,   obmedzujú   základné   práva   exekútorov   bez   ohľadu   na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia, bránia exekútorom vlastniť, nadobúdať a chrániť svoj majetok a v neposlednom rade upierajú exekútorom právo na slobodnú voľbu a výkon povolania. Na podporu svojho tvrdenia uvádzajú nálezy Ústavného súdu SR PL. ÚS 36/95 a PL. ÚS 16/95.

K ustanoveniam § 237 ods. 2, 3, 4, 5 a ods. 6 Exekučného poriadku

Zákon č. 356/2003 Z. z., ktorý schválila Národná rada Slovenskej republiky 4. júla 2003 a ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2003, novelizoval Exekučný poriadok. Tento zákon   ustanovil,   že   exekútori,   ktorí   ku   dňu   účinnosti   zákona   (k 1. septembru   2003) nedosiahli   vysokoškolské   vzdelanie   druhého   stupňa   v študijnom   odbore   právo   buď   na právnickej   fakulte   vysokej   školy   v SR   alebo   nemajú   uznaný   doklad   o dosiahnutí   tohto vzdelania v zahraničí, majú povinnosť začať študovať na právnickej fakulte vysokej školy v lehote   do   31.   decembra   2004   a súčasne   ukončiť,   resp.   doplniť   si   toto   požadované vzdelanie do 1. júla 2007. Ak exekútor nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho odvolá. Vyvstáva tu otázka spätnej účinnosti týchto ustanovení vo vzťahu k čl. 1 Ústavy SR.

Zákon teda ustanovil novú požiadavku na výkon činnosti exekútora – vysokoškolské vzdelanie   druhého   stupňa   v odbore   právo,   ktoré   podľa   doterajších   predpisov   nemusel spĺňať. Sprísnil tak požiadavky na výkon činnosti exekútora. Uvedená požiadavka podľa dôvodovej správy k návrhu zákona vychádzala z poznania, že súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti zasahuje do základných ľudských práv a slobôd občanov. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí je súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, za ktorú zodpovedá štát. Je tu teda oprávnená požiadavka verejného záujmu, aby exekútor mal

19

najvyššie právnické vzdelanie v takom rozsahu, aby pri výkone svojej činnosti neporušoval právny poriadok SR.

Zákon   však   retroaktívne   nezasahuje   do   právneho   stavu   vytvoreného   podľa doterajších predpisov. Jeho následky sa týkajú účinkov spojených s doterajším právnym stavom. Obsahuje tzv. nepravú retraktivitu (spätnú účinnosť), ktorá je prípustná a nie je v rozpore s princípmi právneho štátu a nie je narušením právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy

SR).   Pri   tzv.   nepravej   retroaktivite   sa   vznik   právnych   vzťahov,   úkony   uskutočnené v minulosti, ako aj nároky z nich vzniknuté posudzujú podľa doterajších právnych predpisov a iba ďalšie trvanie právnych vzťahov po účinnosti nového zákona a nároky vzniknuté po účinnosti   nového   zákona   sa   posudzujú   podľa   novej   právnej   úpravy.   Zákon   nepostihuje spätne doterajší právny stav. Uznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré   vznikli   za   platnosti   lex   priori.   Ak   teda   exekútor   a exekútorský   koncipient   splnili podmienky vzdelania podľa doterajších predpisov, zákon ich doterajšie postavenie nemení a nezakladá pre nich právne následky do minulosti. Ukladá im však novú povinnosť do budúcnosti. Takto konštruovaná právna úprava je prípadom nepravej retroaktivity, ktorá nie je podľa nášho názoru v rozpore s princípmi právneho štátu odvodeného z čl. 1 Ústavy SR. Je však plne v pôsobnosti Ústavného súdu SR posúdiť, či ide o retroaktivitu ústavne akceptovateľnú alebo nie.

Zákon   v   prechodných   ustanoveniach   účinných   od   1.   septembra   (§   237b   ods.   2) vylúčil aplikáciu ustanovenia § 231 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa za vysokoškolské vzdelanie získané na právnickej fakulte v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike alebo v Českej republike do 31. decembra 1993 sa považuje za vysokoškolské vzdelanie získané na právnickej fakulte v Slovenskej republike.

Pred rokom 1989 bolo možné získať vysokoškolské vzdelanie v odbore právo nielen na právnickej fakulte vysokej školy, ale aj na Vysokej škole ZNB. Zameranie štúdia na nej zodpovedalo špecifickým požiadavkám výučby vtedajších príslušníkov ZNB. Absolventi z jej fakúlt neboli obsahovou náplňou štúdia na nej pripravovaní na to, aby svoje vzdelanie uplatnili v právnickej profesii kdekoľvek a na ktoromkoľvek mieste v právnickom povolaní, ale výlučne len na výkon niektorých profesií príslušníkov ZNB. V rozsudku Najvyššieho

20

súdu SR z 21. 10. 1997 sp. zn. 4 Cdo 113/97 bol vyslovený právny názor, že vysokoškolské vzdelanie získané na právnickej fakulte vysokej školy nie je totožné so vzdelaním získaným na niektorej fakulte Vysokej školy ZNB.

Z dôvodu, že požiadavka na vzdelanie ustanovená v § 10 ods. 1 písm. b) a v § 21 ods. 1 písm. b) zákona nekorešponduje so vzdelaním získaným na Vysokej škole ZNB podľa § 231 zákona, je preto do budúcnosti vylúčená aplikácia tohto ustanovenia.

Výkon   činnosti   exekútora   je   verejnou   funkciou   (§   2   Exekučného   poriadku).   Pri splnení podmienok ustanovených v zákone môže byť každý občan menovaný ministrom za exekútora. Zákon upravuje rovnako podmienky pre každého na prístup k funkcii exekútora. Preto neobstojí tvrdenie, že napadnuté ustanovenia nie sú súladné s čl. 30 ods. 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy SR.

K ustanoveniu § 10 ods. 4 v ňom označeného slovného spojenia „v prípade obzvlášť závažného   úmyselného   trestného   činu,   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa, trestného činu prijímania úplatku alebo inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný   čin   zahladené   alebo   na   ktorého   sa   hľadí,   ako   keby   nebol   za takýto   trestný   čin odsúdený podľa osobitného predpisu“ Exekučného poriadku

Zákon č. 356/2003 Z. z., ktorý schválila Národná rada Slovenskej republiky 4. júla 2003 a ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2003 na účely výkonu exekučnej činnosti novým spôsobom definoval bezúhonnosť exekútora a ustanovil mu povinnosť   preukázať splnenie tejto bezúhonnosti.

Vyvstáva   tak   otázka,   či   zákon   retroaktívne   nezasahuje   do   právneho   stavu vytvoreného   podľa   doterajších   predpisov.   Jeho   následky   sa   týkajú   účinkov   spojených s doterajším právnym stavom. Obsahuje tzv. nepravú retroaktivitu (spätnú účinnosť), ktorá je prípustná a nie je v rozpore s princípmi právneho štátu a nie je narušením právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Pri tzv. nepravej retroaktivite sa vznik právnych vzťahov, úkony uskutočnené   v minulosti,   ako   aj   nároky   z nich   vzniknuté   posudzujú   podľa   doterajších

21

právnych predpisov a iba ďalšie trvanie právnych vzťahov po účinnosti nového zákona a nároky vzniknuté po účinnosti nového zákona sa posudzujú podľa novej právnej úpravy. Zákon nepostihuje spätne doterajší právny stav. Uznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi   vzťahmi,   ktoré   vznikli   za   platnosti   lex   priori.   Upravuje   otázku   preukázania a splnenia podmienky bezúhonnosti podľa cit. novely Exekučného poriadku do budúcnosti. Nijaký štát sa nemôže vzdať práva, aby právne vzťahy reguloval do budúcnosti inak, než tomu bolo v minulosti. V tomto prípade ide o napĺňanie stratégie boja proti korupcii a to zavedením   princípu   nulovej   tolerancie   v právnických   profesiách.   Na   základe   vývoja spoločenských   vzťahov   dochádza   k potrebe   prijatia   novej   právnej   úpravy   v   otázke bezúhonnosti exekútorov. Sme toho názoru, že celospoločenskú potrebu riešenia problému korupcie   je   možné   označiť   ako   verejný   záujem   na   zmene   doterajšej   právnej   úpravy bezúhonnosti.   Posúdenie   vzájomnej   kolízie   princípu   právnej   istoty   a   celospoločenskej naliehavosti   riešenia   prijatia   novej   právnej   úpravy   pri   zachovaní   účinkov   práv nadobudnutých podľa doterajších predpisov je plne v kompetencii Ústavného súdu SR.

Návrh   namieta   neprípustnosť   zásahu   do   práv,   ktoré   boli   nadobudnuté   v súlade s doterajším zákonom. Podľa návrhu, ak exekútor stratí možnosť vykonávať exekútorskú činnosť   na   základe   retroaktívnej   zmeny   právnej   úpravy,   znamená   to   aj   obmedzenie vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Rovnako namietajú rozpor s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, že objektom ochrany nie sú len hmotné statky, ale rôzne druhy licencií a aj dobrá povesť firmy.

V prípade nadobudnutých práv však je potrebné rozlišovať medzi druhmi a obsahom týchto   práv.   Exekútor   je   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   vykonávať   na vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí   a   ďalšiu   činnosť   podľa Exekučného poriadku. Jeho postavenie a výkon tejto činnosti je závislé od vzťahu k verejnej moci   (ministrovi   spravodlivosti   SR   a   k   Slovenskej   komore   exekútorov).   Z   uvedeného vyplýva, že úprava týchto právnych vzťahov patrí do oblasti verejného práva. Kým práva nadobudnuté v oblasti súkromného práva s individuálnym obsahom majú zostať zachované príp. môžu byť obmedzené alebo zrušené (výnimočne z dôvodu verejného záujmu) a ich zrušenie   má   byť   kompenzované,   o   právach   v oblasti   verejného   práva   je   ochrana

22

nadobudnutých práv závislá od konkrétneho obsahu jednotlivého práva. S oprávnením na výkon exekútorskej činnosti nemôže exekútor voľne disponovať, nemôže ho previesť na inú osobu, nie je predmetom dedičstva. Podľa nášho názoru oprávnenie na výkon exekútorskej činnosti   nie   je   „licenciou   oprávňujúcej   na   výkon   zárobkovej   činnosti“   tak,   ako   sa   to v návrhu   uvádza.   V rámci   právneho   poriadku   SR   nemožno   oprávnenie   na   výkon exekútorskej činnosti podľa jeho obsahu považovať za „nehmotný majetok“ tak, ako ním sú priemyselné   práva,   autorské   práva   alebo   práva   príbuzné   autorskému   právu.   Nemožno uvažovať   o tom,   že   ide   o zásah   do   ochrany   nadobudnutých   práv   (iura   quaesita)   a do vlastníckych práv, ktoré používajú ochranu podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K ustanoveniam § 16 ods. 5, § 221 ods. 3, § 222 ods. 1 Exekučného poriadku

Podľa navrhovateľov je dôvodom námietky nesúladu uvedených ustanovení s čl. 2 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   ich   dispozitívny   charakter.   Nie   je   však   v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR to, ak zákonodarca ponecháva možnosť konať alebo nekonať na voľnej úvahe príslušného orgánu. Takouto dispozíciou danou v zákone môže byť v konkrétnom   prípade   narušený   aj   princíp   rovnosti   subjektom,   čím   však   navrhovateľ neargumentuje. Príslušný orgán nesmie prekročiť rámec ustanovený v zákone...

Po formálnej stránke Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon o súlade ustanovenou potrebnou väčšinou poslancov Národnej rady SR podľa čl. 84 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Za jeho prijatie hlasovalo 97 poslancov, proti prijatiu boli 4 poslanci a 22 poslancov sa zdržalo hlasovania. Zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR.»

Stanovisko vedľajšieho účastníka vlády Slovenskej republiky nebolo predložené.

II.

Východiská na rozhodovanie ústavného súdu

23

K postaveniu súdneho exekútora

Podľa § 2 Exekučného poriadku „Exekútor je štátom určenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“)“. Podľa § 3 Exekučného   poriadku   „Exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle. Pri výkone   svojej   činnosti   je   viazaný   len   Ústavou   Slovenskej   republiky,   zákonmi,   inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní“.

Z tejto   legálnej   definície   postavenia   exekútora   vyplýva,   že   exekútor   sa   podieľa na výkone súdnej moci v rozsahu „kompetenčného“ čl. 142 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. K občianskoprávnym veciam sa radí aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí (porovnaj VI. časť Občianskeho súdneho poriadku).

Súdny   exekútor   je   podľa   trestnoprávnych   predpisov   dokonca   považovaný   za verejného činiteľa.

Podiel   exekútora   na   súdnej   moci   v rozsahu   núteného   výkonu   súdnych   a iných rozhodnutí je podľa názoru ústavného súdu základným východiskom pre úpravu právneho postavenia   exekútora,   ktoré   má   svoj   základ   v Exekučnom   poriadku.   Právne   postavenie exekútora   je   determinované   tým,   že   vykonáva   úlohy   (orgánu)   verejnej   (štátnej)   moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú   verejnú   (štátnu)   moc   (súdnu   moc).   Exekútor   vykonáva   v zásade   úlohy štátneho   orgánu.   Z toho   vyplýva   aj   to,   že   jeho   právne   postavenie,   práva   a povinnosti a obmedzenia   zákon   ustanovuje   v úzkej   spojitosti   s týmto   jeho   osobitným   postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy). Exekútora preto nemožno v zásade vylúčiť ani spod režimu ustanoveného v čl. 2 ods. 2 ústavy.

24

Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bodom 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom.

Verejný záujem na určení predpokladov na výkon funkcie exekútora

Vychádzajúc z postavenia exekútora ako orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym   súdnym   poriadkom,   treba   uviesť,   že   ustanovenie   predpokladov   na   výkon takejto funkcie patrí zákonodarcovi. Zákonodarca pri formulovaní týchto predpokladov je viazaný predovšetkým tým, že ide o orgán participujúci na výkone súdnej moci, realizujúci základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   štátne   donútenie   za   účelom nedobrovoľného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

Z   tohto   možno   vyvodiť   široké   oprávnenia   zákonodarcu   pri   ustanovovaní predpokladov   na výkon   funkcie   exekútora,   ktoré   nemožno obmedziť tak, že   by nebolo prípustné   ich   dodatočné   dopĺňanie,   za   predpokladu,   že   takéto   pridávanie   jednotlivých predpokladov   neporušuje   predovšetkým   princípy   právneho   štátu,   najmä   princíp   právnej istoty. Platí to do istej obmedzenej miery aj pre princíp ochrany základných práv a slobôd, ktorý však pri úprave postavenia orgánov verejnej moci nemôže byť prevažujúcim nad verejným   záujmom   spočívajúcim   v tom,   aby   osoby   vykonávajúce   štátnu   (verejnú)   moc spĺňali   predpoklady   na   výkon   tejto   moci,   ktoré   spočívajú   najmä   v   požiadavkách   na bezúhonnosť a morálnu integritu takýchto osôb ako základných predpokladov na výkon takejto funkcie.

Ak zákonodarca opomenul alebo v danom čase nepovažoval za potrebné ustanoviť niektoré predpoklady na výkon funkcie exekútora (to platí pre orgány verejnej moci, zvlášť

25

pre štátne orgány), ktoré sa všeobecne akceptujú pri výbere osôb vykonávajúcich verejnú moc (súdnu moc), neznamená to, že nie je oprávnený tak urobiť dodatočne za podmienky, že zvolený prostriedok doplnenia takýchto predpokladov sleduje verejný záujem, ktorý už bol artikulovaný v iných, obdobných prípadoch, napríklad vo vzťahu k sudcom Slovenskej republiky.   Úprava   takého   doplnenia   by   mala   byť zásadne   identická,   najmä   ak   sa   týka okruhu osôb podieľajúcich sa na výkone súdnej moci, bez ohľadu na to, o aké postavenie vo výkone súdnej moci v konkrétnom prípade ide.

K právnej istote a zákazu retroaktivity

K   znakom   právneho   štátu   patrí   aj   požiadavka   (princíp)   právnej   istoty   a ochrany dôvery   občanov   v   právny   poriadok.   Súčasťou   tejto   dôvery   je   zákaz   spätného (retroaktívneho) pôsobenia všeobecne záväzných právnych predpisov, resp. ich častí alebo jednotlivých ustanovení. Z požiadavky právnej istoty vyplýva záver, že všeobecne záväzný právny   predpis,   resp.   jeho   ustanovenia   zásadne   pôsobia   iba   do   budúcnosti.   V   prípade spätného pôsobenia by sa porušila požiadavka na ich všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť). Dôsledkom by bola   situácia, v ktorej osoba postupujúca podľa práva by nemala žiadnu možnosť oboznámiť sa s obsahom budúcej právnej úpravy, ktorá by jej konanie podľa platného práva   v   minulosti   vyhlásila   za   právne   neúčinné alebo také,   ktorým   sa   nedalo vyvolať   účinky   predpokladané   takým   právom,   napríklad   získanie   určitého   postavenia, funkcie alebo výhody.

Tieto   závery   platia aj pre aplikáciu   platného práva   a jeho používanie na základe existujúcej   právnej   úpravy,   ktorá   dovoľuje   uváženie,   tak   ako   tomu   bolo   pri   výklade a používaní   pôvodného   znenia   §   10   ods.   1   Exekučného   poriadku,   ktoré   obsahovalo   aj predpoklad bezúhonnosti, avšak bez legálneho pozitívneho alebo negatívneho vymedzenia tohto   pojmu.   Toto   ustanovenie   však   bolo   interpretované   a používané   tak,   že   občanovi postačovalo   preukázať   bezúhonnosť   predložením   výpisu   z registra   trestov,   ktorý   podľa príslušnej právnej úpravy nemohol obsahovať žiadne odsúdenie, ktoré bolo zahladené alebo ktoré malo za následok, že sa po vykonaní trestu hľadelo na odsúdeného, ako keby nebol

26

odsúdený, a zodpovedalo vo všeobecnosti štandardne, aj keď nie v zákonom ustanovenom, tak určite orgánmi verejnej moci všeobecne aplikovanom rozsahu.

Zákaz retroaktivity spočíva predovšetkým v tom, že podľa aktuálne platnej právnej normy zásadne nemožno posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy. Každý, kto koná podľa práva,   musí   mať   objektívnu   možnosť   posúdiť   to,   do   akej   miery   spĺňa   predpoklady   na nadobudnutie   určitého   postavenia,   práv   a povinností   s tým   spojených.   Táto   objektívna možnosť poznania zásadne nemôže byť v budúcnosti negovaná tak, že ak by táto negácia bola   subjektu   práva   známa,   neuchádzal   by   sa   o   nadobudnutie   postavenia   alebo   práv, resp. ani by ich reálne nadobudnúť nemohol.

Z judikatúry   ústavného   súdu   treba   pripomenúť,   že   každý   zákon   by   mal   spĺňať požiadavky,   ktoré   sú   vo   všeobecnosti   kladené   na   akúkoľvek   zákonnú   úpravu v právnom štáte a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98   uviedol,   že   s   uplatňovaním   princípu   právnej   istoty   v právnom štáte sa spája   požiadavka   „všeobecnosti,   platnosti,   trvácnosti,   stability,   racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem...“, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 ústavný súd uviedol,   že   medzi   ústavné   princípy   vlastné   právnemu   štátu   patrí   aj   „zákaz   svojvôle v činnosti   štátnych   orgánov,   ako   aj   zásada   primeranosti   (proporcionality)“.   V náleze sp. zn. PL. ÚS 28/00 ústavný súd v súvislosti so správou majetku štátu uviedol, že zákonný príkaz pro futuro je v limite zákonnej ochrany tohto majetku. Súčasne uviedol, že využitie zákonných nástrojov na presadenie verejného záujmu (záujmu štátu) do zmluvných vzťahov vo všeobecnosti nie je vylúčené, avšak len v tých prípadoch, ak nejde o uzavreté právne vzťahy. Priame zákonné zásahy do uzavretých právnych vzťahov označil ústavný súd za porušenie princípu právnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zákonodarca v zásade akceptuje   tieto   princípy   právnej   istoty   a zákaz   retroaktivity,   čo   možno   dokumentovať v súvislosti s preukazovaním bezúhonnosti na príklade § 5 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon

27

o sudcoch a prísediacich“) v znení zákona č. 426/2003 Z. z., podľa ktorého za bezúhonnú sa na účely   tohto   zákona nepovažuje fyzická   osoba,   ktorá   bola právoplatne odsúdená   za úmyselný trestný čin, a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú sa hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace.   Podľa   §   151b   ods.   1   tohto   zákona   však   sudca   zvolený   do   funkcie   pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona nemusí preukazovať bezúhonnosť novo formulovanú podľa tohto zákona.

Výkon exekútorského úradu a pojem majetok

Podľa § 6 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor riadi činnosť exekútorského úradu, ktorý   v jeho   mene   plní   úlohy   spojené   s   odborným,   organizačným   a   technickým zabezpečením exekučnej činnosti. Exekútorský úrad nemá právnu subjektivitu. Z obsahu jeho úloh však vyplýva,   že exekútorský   úrad je spojený s pôsobením   exekútora   a jeho materiálne   a   personálne   zabezpečenie   ako   predpoklad   pre   výkon   činnosti   exekútora zabezpečuje   exekútor.   Je   nespochybniteľné,   že   exekútor   vykonáva   činnosti,   ktoré   majú majetkovú podstatu, tak navonok, ako aj dovnútra exekútorského úradu a je teda celkom prirodzené,   že   „v hre“ je majetok   exekútora   (chránený v čl.   20   ods.   1 ústavy   a v čl.   1 dodatkového protokolu).   Ústavný súd sa preto   musel vysporiadať s otázkou, či   existuje neoddeliteľná   väzba   medzi   výkonom   funkcie   exekútora   a jeho   majetkom,   ktorý   požíva ústavnú ochranu.

Generálny prokurátor tvrdí: „Podľa medzinárodného štandardu zaručeného na báze Dodatkového   protokolu   č.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, objektom ochrany nie sú len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií, ako aj dobrá povesť firmy.   Vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pripustil,   že i licencie môžu byť predmetom držby. Poznamenal však, že štát za určitých okolností môže ich udelenie odmietnuť alebo odňať, pokiaľ držiteľ nesplní podmienky, za ktorých bola licencia udelená. V prípade exekútorov však podmienky, za ktorých boli menovaní, a teda za   ktorých   im   bola   udelená   exekútorská   licencia,   boli   a   stále   sú   splnené,   inak   by

28

k vymenovaniu ani nebolo došlo. Nemožno teda retroaktívne ukladať ďalšie podmienky a na základe ich nesplnenia exekútora odvolať.“

Ďalej   uvádza: „Licenciu   možno   považovať   za   predmet   vlastníckeho   práva a v súvislosti s tým možno konštatovať, že v dôsledku napadnutých ustanovení vzniká stav odlišného   obsahu   vlastníckeho   práva   v   rámci   druhovo   rovnakej   skupiny   vlastníkov. Druhovo rovnakou skupinou vlastníkov je tu skupina osôb, ktoré na základe Exekučného poriadku nadobudli exekútorskú licenciu, t. j. boli menované ministrom spravodlivosti za exekútorov.“

Ústavný súd nezastáva názor, ktorý stotožňuje postavenie súdneho exekútora podľa § 2   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   je   súdny   exekútor   určenou   a   splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, s nositeľom alebo držiteľom   (vlastníkom)   licencie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   určenie   a splnomocnenie osoby na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí závisí od štátu a nemá hmotný obsah. Do tohto určenia a splnomocnenia na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí nepatria také práva a povinnosti, ktoré by sa dali využiť ako majetok (vec, právo alebo pohľadávka). Preto odvolanie exekútora je v skutočnosti   len odvolanie splnomocnenia pre osobu, aby v mene   štátu   vykonávala   súdnu   moc   –   nútený   výkon   súdnych   a iných   rozhodnutí, z dôvodov, ktoré sú ustanovené zákonom. Tento záver potvrdzuje aj platný právny poriadok Slovenskej   republiky,   ktorý   pozná   licencie   v oblasti   ochrany   predmetov   duševného vlastníctva, pri varení piva, vodnom hospodárstve, pri ochrane životného prostredia, výkone súkromných bezpečnostných služieb a podobne, avšak ich vymedzenie sa ani v jednom prípade nezakladá na tom, že osobe sa udelí splnomocnenie na výkon štátnej moci (súdnej alebo inej verejnej moci).

Exekútor s právomocou orgánu verejnej moci musí využívať časti svojho majetku na to,   aby   uplatnil   splnomocnenie   udelené   štátom   na   nútený   výkon   súdnych   a iných rozhodnutí.   Využívanie   majetku   na   tento   účel,   t.   j.   na   nútený   výkon   súdnych   a iných

29

rozhodnutí, však nemá žiaden súvis so zákonnou možnosťou odvolania splnomocnenia pre takú osobu vykonávať určenú časť súdnej moci v rozsahu úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku a v Občianskom súdnom poriadku. Ak by sa pripustil opačný záver, znamenalo by to   vždy   ústavný   problém,   bez   ohľadu   na   dôvod   odvolania   exekútora   alebo   dôvod na pozastavenie výkonu jeho úradu, lebo v takých prípadoch rovnako dochádza k zásahu do chodu exekútorského úradu a jeho postupnému zániku spôsobom predpísaným priamo Exekučným poriadkom.

III.

Napadnuté ustanovenia Exekučného poriadku

Ústavnosť úpravy preukazovania bezúhonnosti (§ 10 ods. 4, § 16 ods. 5, § 237 ods. 3 Exekučného poriadku)

Podľa § 10 ods. 4 Exekučného poriadku za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a v prípade obzvlášť závažného   úmyselného   trestného   činu,   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa,   trestného   činu   prijímania   úplatku   a   inej   nenáležitej   výhody,   trestného   činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 16 ods. 5 Exekučného poriadku ak Slovenská komora exekútorov (ďalej len „komora“)   v   prípadoch   uvedených   v   odseku   2   (dôvody   odvolania)   nepodá   návrh   na odvolanie   exekútora   do   jedného   mesiaca,   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „minister“) môže po uplynutí tejto lehoty odvolať exekútora aj bez návrhu.

Podľa § 237 ods. 3 Exekučného poriadku exekútor je povinný do 1. decembra 2003 predložiť komore odpis registra trestov nie starší ako tri mesiace. Ak exekútor nespĺňa podmienku   bezúhonnosti   podľa   tohto   zákona,   komora   podá   ministrovi   návrh   na   jeho

30

odvolanie do 1. februára 2004. Minister bez zbytočného odkladu odvolá exekútora, ktorý nie je bezúhonný podľa tohto zákona alebo ktorý nepredložil v ustanovenej lehote odpis registra trestov. Podľa § 237 ods. 4 Exekučného poriadku ak komora nepodá v lehote podľa odseku 3 návrh na odvolanie exekútora, ktorý nespĺňa podmienku bezúhonnosti podľa tohto zákona, minister môže po uplynutí tejto lehoty odvolať exekútora aj bez návrhu.

Treba poukázať na to, že od účinnosti Exekučného poriadku, t. j. od 1. decembra 1995,   ku   predpokladom   vymenovania   za   súdneho   exekútora   patrila   aj   požiadavka bezúhonnosti, avšak bez toho, aby Exekučný poriadok ustanovil obsah tohto pojmu. Občan musel   preukazovať   bezúhonnosť   spôsobom,   ktorý   nebol   vymedzený   zákonom,   ale   len praxou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   zákonodarca   môže   uplatniť   svoje   zákonodarné oprávnenia autonómne a suverénne, ale na druhej strane výkon týchto oprávnení má trvalý limit v nevyhnutnosti ochrany základných práv a slobôd a v povinnosti dodržiavať aj ďalšie princípy právneho štátu (viazanosť národnej rady ústavou). Preto posudzovanie súladu § 10 ods. 4 Exekučného poriadku a v spojitosti s tým aj § 237 ods. 3 Exekučného poriadku musí vychádzať z tejto premisy.

Definičný   obor bezúhonnosti,   tak   ako je vymedzený   v   §   10   ods.   4   Exekučného poriadku, zodpovedá tomu, čo sa uviedlo v časti II o postavení exekútora, predovšetkým jeho vymedzeniu ako fyzickej osoby, ktorá vykonáva významnú časť súdnej moci (nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí). Takto chápaná bezúhonnosť je vyžadovaná napr. aj od sudcov podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako osôb, ktoré vykonávajú súdnu moc v rozsahu čl. 142 ods. 1 ústavy.

Z § 237 ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že podmienku bezúhonnosti musia spĺňať nielen uchádzači o funkciu exekútora, ale aj exekútori, ktorí ku dňu účinnosti zákona č.   356/2003   Z.   z.   vykonávali svoj   exekútorský   úrad po   splnení   všetkých   predpokladov vyžadovaných Exekučným poriadkom pred účinnosťou zákona č. 356/2003 Z. z., na rozdiel

31

od sudcov, ktorí podľa § 151b ods. 1 zákona č. 426/2003 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o sudcoch a prísediacich, ak boli vymenovaní za sudcov   pred účinnosťou tohto zákona, nemusia preukazovať bezúhonnosť podľa tohto nového, resp. novelizovaného zákona.

Ústavný súd nezistil žiaden rozumný dôvod, ktorý by opodstatňoval takúto rozdielnu úpravu   v postavení   osôb   vykonávajúcich   súdnu   moc   alebo   podieľajúcich   sa   na   výkone súdnej   moci.   Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   takáto   úprava,   akou   je   úprava preskúmavaná v konaní pred ústavným súdom (predovšetkým § 237 ods. 3 Exekučného poriadku), narúša princíp proporcionality a právnej istoty. Text § 237 ods. 3 Exekučného poriadku je retroaktívny a zasahuje do právneho postavenia exekútorov vymenovaných pred účinnosťou zákona č. 356/2003 Z. z. tak, že vyžaduje preukázanie ich bezúhonnosti tak, ako je ustanovená v platnom znení § 10 ods. 4 Exekučného poriadku, a nielen v rozsahu, ktorý bol určený len praktickými postupmi orgánov rozhodujúcich alebo spolupôsobiacich pri vymenovaní občana za súdneho exekútora. Takáto zmena je síce plne oprávnená smerom do budúcnosti,   ale   podľa   názoru   ústavného   súdu   by   sa   nemala   uplatňovať   u   súdnych exekútorov už vymenovaných za iných právnych podmienok, resp. predpokladov. Občan uchádzajúci   sa   o funkciu   exekútora   síce   vedel   o tom,   že   musí   spĺňať   predpoklad bezúhonnosti, avšak ak by sa táto bezúhonnosť vykladala v minulosti tak ako v dnes platnej právnej úprave - v § 10 ods. 4 Exekučného poriadku, nemohol by proti tomu v žiadnom prípade namietať. Pojem bezúhonnosti sa však vykladal a používal v užšom chápaní, ako je to v súčasnosti ustanovené v § 10 ods. 4 Exekučného poriadku. Preto tí občania, ktorí splnili tento   predpoklad a štát   ich   určil   a splnomocnil   za súdnych   exekútorov   pred účinnosťou takejto   právnej   úpravy,   konali   v presvedčení,   ktoré   nemožno   narušiť   novou   právnou úpravou, ktorej dosah nemohli predvídať a jej požiadavku splniť.

Z uvedeného vyplýva, že Exekučný poriadok od počiatku svojej účinnosti vyžadoval bezúhonnosť občana, ktorý chcel byť vymenovaný za exekútora. Napadnuté ustanovenia Exekučného   poriadku   v znení   zákona   č.   356/2003   Z.   z.   upresnili   obsah   tohto   pojmu a súčasne ustanovili, že tento obsah platí aj pre už vymenovaných exekútorov. Ústavný súd vychádzajúc z postavenia exekútora, ktoré je uvedené v časti II. odôvodnenia tohto nálezu, zastáva názor, že zákonodarca, ktorý má rozhodujúci podiel na vytváraní orgánov verejnej

32

moci vrátane súdnych exekútorov, prijatím § 10 ods. 4 v spojení s § 237 ods. 3 Exekučného poriadku v znení uvedenom v zákone č. 356/2003 Z. z. postupoval v rozpore so zákazom retroaktivity v rozsahu, ktorý nemožno akceptovať v právnom štáte.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   považuje   ustanovenie   §   237   ods.   3   Exekučného poriadku za nesúladné s čl. 1 ods. 1 ústavy.

V spojitosti   s týmto   záverom   potom   už   bolo   bez   právneho   významu   analyzovať prípadný rozpor tohto ustanovenia Exekučného poriadku s ostatnými označenými článkami ústavy (čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1).

Ustanovenia § 10 ods. 4, § 16 ods. 5 a § 237 ods. 4 Exekučného poriadku považuje ústavný súd za súladné s označenými článkami ústavy, pretože tieto ustanovenia pôsobia (po   rozhodnutí   o nesúlade   §   237   ods.   3   Exekučného   poriadku   s   čl.   1   ods.   1   ústavy) do budúcna. Národná rada ako jediný zákonodarný orgán je oprávnená takýmto spôsobom ustanovovať predpoklady na výkon akýchkoľvek funkcií, povolaní a zamestnaní, o to viac pre tie, ktoré majú participovať na výkone verejnej moci v určitom zákonom ustanovenom rozsahu (sudcovia, súdni exekútori a ďalší).

K ústavnosti požadovaného vzdelania u súdnych exekútorov

Podľa   §   237   Exekučného   poriadku   označeného   „Prechodné   ustanovenia   účinné od 1. septembra 2003“

(1) Za vzdelanie podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 písm. b) sa považuje aj vzdelanie   získané   na   právnickej   fakulte   vysokej   školy   so   sídlom   na   území   Českej   a Slovenskej Federatívnej Republiky.

(2) Ustanovenie § 231 sa od 1. septembra 2003 nepoužije [toto ustanovenie znie: Vysokoškolské   vzdelanie   získané   v   odbore   právo   v Českej   a   Slovenskej   Federatívnej Republike alebo v Českej republike do 31. decembra 1993 sa považuje za vysokoškolské

33

vzdelanie získané podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 písm. b). Ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté].

(5) Exekútor, ktorý k 1. septembru 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa   na   právnickej   fakulte vysokej   školy   v   Slovenskej   republike   alebo nemá uznaný doklad   o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní   druhého   stupňa   vydaný   zahraničnou vysokou   školou,   je   povinný   ministerstvu   preukázať,   že   začal   do   31.   decembra   2004 študovať   na   právnickej   fakulte   vysokej   školy.   Ak   exekútor   v   tejto   lehote   nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá.

6)   Exekútor,   ktorý   k   1.   septembru   2003   nemá   vysokoškolské   vzdelanie   druhého stupňa   na   právnickej   fakulte vysokej   školy   v   Slovenskej   republike   alebo nemá uznaný doklad   o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní   druhého   stupňa   vydaný   zahraničnou vysokou školou, je povinný ministerstvu preukázať, že si toto vzdelanie do 1. júla 2007 doplnil. Ak exekútor v tejto lehote nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá.

S   účinnosťou   od   1.   septembra   2003   je   podľa   citovaných   noriem   zákona č. 356/2003 Z.   z. z hľadiska vzdelania nutnou zákonnou podmienkou na výkon funkcie exekútora   podľa   §   10   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   výlučne   „vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej   republike   alebo   uznaný   doklad   o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní druhého   stupňa   vydaný   zahraničnou   vysokou   školou“.   Za   také   sa   podľa   §   237   ods.   1 Exekučného poriadku považuje aj vzdelanie získané na právnickej fakulte vysokej školy so sídlom na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 280/1999 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Exekučný poriadok, sa s účinnosťou od 9. novembra 1999 vyžadovalo z hľadiska vzdelania priznanie   titulu   magister   alebo bakalár   právnickou   fakultou   vysokej   školy   v Slovenskej republike v štúdiu so špecializáciou súdny exekútor alebo uznanie diplomu o právnickom vzdelaní získaného v zahraničí.

34

Podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 32/2002 Z. z., ktorým sa novelizoval Exekučný poriadok, s účinnosťou od 1. februára 2002 začala platiť zákonná podmienka formulovaná ako „vysokoškolské vzdelanie na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo   má   uznaný   diplom   o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní   vydaný   zahraničnou školou“. Prechodné ustanovenia (§ 230 ods. 4 cit. zákona) umožňovali následne: do dvoch rokov začať a do ďalších piatich rokov ukončiť toto vzdelanie, t. j. najneskôr do roku 2009.

Okrem   toho   podľa   §   231   tohto   zákona   sa   za   splnenú   podmienku   vzdelania považovalo   aj   vysokoškolské   vzdelanie   získane   v odbore   právo   v   Českej   a   Slovenskej Federatívnej Republike alebo v Českej republike do 31. decembra 1993. Podľa poslednej novely   vykonanej   zákonom   č.   356/2003   Z.   z.   sa   podľa   §   237   ods.   2   s   účinnosťou od 1. septembra 2003 ustanovenie § 231 nepoužije.

Predpoklad vzdelania sa podľa prechodných ustanovení § 237 ods. 5 a 6 Exekučného poriadku v znení zákona č. 356/2003 Z. z. vzťahuje aj na vymenovaných exekútorov podľa práva   platného   do   1.   septembra   2003.   Vymenovaným   exekútorom   zákon   ukladá   dve povinnosti v dvoch prekluzívnych lehotách.

Exekútor,   ktorý   nemá   k   1.   septembru   2003   predpísané   vzdelanie,   je   povinný ministerstvu   preukázať,   že začal do   31. decembra   2004   študovať na právnickej   fakulte vysokej   školy   (§   237   ods.   5).   Exekútor,   ktorý   nemá   k 1.   septembru   2003   predpísané vzdelanie, je povinný ministerstvu preukázať, že si toto vzdelanie do 1. júla 2007 doplnil. Ak exekútor nepreukáže splnenie týchto povinností v ustanovených lehotách, zmeškanie každej z nich sa spája so sankciou odvolania bez zbytočného odkladu.

Posledná novela zrušuje lehoty, ktorých uplynutie podľa predchádzajúceho zákona (zákona č. 32/2002 Z. z.) bolo možné predpokladať v roku 2009.

35

V   danom   prípade   ide   o riešenie   kolízie   vychádzajúce   z dôsledného   rešpektovania (ochrany)   nadobudnutých   práv   na   strane   jednej   a z nutnosti   zmeny   právneho   poriadku reagujúceho na spoločenský vývoj na strane druhej.

Vždy treba mať na zreteli poznanie, že oprávneným subjektom, ktoré už nadobudli určité   práva   skôr   a   v   súlade   s platným   právom,   môžu   vzniknúť   v budúcnosti   zmenou právnych pravidiel nové podmienky, ktorých splnenie je pre tieto subjekty nutné, ak chcú aj v zmenených právnych podmienkach zostať v pozícii oprávnených osôb. Nové podmienky založené   lex   posterior   musia   byť   reálne   splniteľné   aj   pri   rešpektovaní   práva,   ktoré   je nevyhnutné   zahrnúť   do   plnenia   nových   predpokladov.   Takýmto   právom   sú   všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce vysoké školstvo v Slovenskej republike.

Na   základe   ustanovení   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   o vysokých   školách   v znení neskorších predpisov, ktoré sa vzťahujú na prijímanie na vysokoškolské štúdium, dĺžku magisterského   štúdia,   možnosť,   prípadne   nutnosť   prerušenia   štúdia   a   ďalšie   okolnosti spoluurčujúce predpokladanú dĺžku štúdia, možno uzavrieť, že novo ustanovený predpoklad vzdelania   v lehotách   podľa   §   237   ods.   5   a   §   237   ods.   6   Exekučného   poriadku   je nesplniteľnou podmienkou.

Na   základe   ustanovení   §   237   ods.   5   a 6   zákona   č.   356/2003   Z.   z.   sa   exekútori vymenovaní   podľa   predtým   platných   predpisov   vydaním   nového   právneho   predpisu vzťahujúceho   sa   na   ich   nadobudnuté   práva   (oprávnenia)   nachádzajú   v odlišnej   právnej situácii, ako je tá, v ktorej sa nachádzali pred jeho vydaním. Ustanovenia § 237 ods. 4 a 5 sa vzťahujú   na   skutočnosti   vzniknuté   pred   dňom   ich   účinnosti   a menia   právnu   situáciu exekútorov predovšetkým preto, že obsahujú povinnosti, ktoré nie sú splniteľné bez toho, aby sa nepoužil iný zákon (zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov),   ktorého   normy   však   nedovoľujú   splnenie   týchto   povinností   v lehotách ustanovených v zákone č. 356/2003 Z. z.

36

V tejto súvislosti nemá žiaden ústavný význam zaoberať sa aj druhou otázkou, ktorou je   ochrana   nadobudnutých   práv,   v   spojení   s prípadnou   retroaktivitou   napadnutého ustanovenia Exekučného poriadku.

Ustanovením § 237 ods. 5 a 6 Exekučného poriadku v znení zákona č. 356/2003 Z. z. došlo   k   porušeniu   pravidla   o splniteľnosti   požiadaviek   nového   zákona   na   vzdelanie exekútorov, a preto tieto ustanovenia nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Poradie vybavovania návrhov na vykonanie exekúcie a oprávnenia ministra na odvolanie exekútora

Podľa § 46 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor je povinný vykonávať exekúcie v poradí, v akom mu boli doručené návrhy na vykonanie exekúcie. Podľa § 221 ods. 3 Exekučného poriadku za porušenie ustanovenia § 46 ods. 2 sa uloží disciplinárne opatrenie podľa   odseku   2   písm.   b).   Za   opakované   porušenie   ustanovenia   §   46   ods.   2   sa   uloží disciplinárne opatrenie len podľa odseku 2 písm. c).

Podľa § 16 ods. 5 Exekučného poriadku ak komora v prípadoch uvedených v odseku 2 nepodá návrh na odvolanie exekútora do jedného mesiaca, minister môže po uplynutí tejto lehoty odvolať exekútora aj bez návrhu.

Podľa § 221 ods. 3 Exekučného poriadku za porušenie ustanovenia § 46 ods. 2 sa uloží disciplinárne opatrenie podľa odseku 2 písm. b). Za opakované porušenie ustanovenia § 46 ods. 2 sa uloží disciplinárne opatrenie len podľa odseku 2 písm. c).

Podľa   §   222   ods.   1 Exekučného   poriadku   minister   môže   pozastaviť   exekútorovi výkon exekútorského úradu, ak bolo proti nemu začaté trestné konanie za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci s exekučnou činnosťou, a to až do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa. Rovnako môže pozastaviť exekútorovi výkon exekútorského úradu, ak

37

bolo proti nemu začaté disciplinárne konanie za závažné disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 2, a to až do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa.

V   súvislosti   s   týmito   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   podľa   generálneho prokurátora:

«Pokiaľ   Exekučný   poriadok   stanovuje   oprávnenia   ministra   zasiahnuť   do   výkonu exekútorského úradu, deje sa tak na základe kogentných ustanovení (napríklad § 237 ods. 5, ods. 6, či § 222 ods. 2 Exekučného poriadku. V týchto prípadoch je dikcia zákona jasná („.... minister.... odvolá,.... minister pozastaví...“). Pokiaľ však vyššie citované ustanovenia poskytujú   ministrovi   len   možnosť   využiť   svoje   právo   na   odvolanie   exekútora   alebo   na pozastavenie výkonu exekútorského úradu, je potrebné konštatovať, že sú v nesúlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže nestanovujú, za splnenia akých kritérií môže minister tieto oprávnenia využiť. Nie je prijateľný názor, že by malo byť dané výlučne na voľnú úvahu ministra, či vo viacerých   právne   obdobných   prípadoch   by   v   niektorých   prípadoch   oprávnenie   využil a v iných nie. Takýto stav by automaticky zakladal znevýhodnenie postihnutého exekútora voči nepostihnutému. Zákonodarca mal preto aj v týchto prípadoch zvoliť buď kogentnú úpravu, alebo stanoviť jasné kritériá na využitie týchto možností, ktoré by teda stanovovali „spôsob a rozsah“ vykonávania štátnej moci v týchto prípadoch, čo sa však nestalo. Podľa § 46 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor je povinný vykonávať exekúcie v poradí, v akom mu boli doručené návrhy na vykonanie exekúcie.

Podľa § 221 ods. 3 Exekučného poriadku za porušenie ustanovenia § 46 ods. 2 sa uloží disciplinárne opatrenie podľa odseku 2 písm. b). Za opakované porušenie ustanovenia § 46 ods. 2 sa uloží disciplinárne opatrenie len podľa odseku 2 písm. c).

Hlavným zmyslom a účelom Exekučného poriadku je vytvoriť systém, ktorý umožní čo   najrýchlejšie   a   najefektívnejšie   uspokojenie   pohľadávky   veriteľa.   Subjektom,   ktorý uskutočňuje   výkon   rozhodnutia,   je   exekútor.   Jeho   úlohou   je   preto   konať   v   súlade so záujmami veriteľa, ktorý je jeho klientom. Ustanovenie § 46 ods. 2 v spojení s § 221 ods. 3   Exekučného   poriadku   však   takýto   prístup   exekútora   k   vykonaným   exekúciám neumožňuje, ba naopak, priamo ho znemožňuje.

38

Exekútor   môže   vykonávať   exekúciu,   ak   sú   splnené   podmienky   §   29   Exekučného poriadku,   t.   j.   ak   to   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označil   oprávnený   a   ak   ho   jej vykonávaním poveril súd.

Súčasná právna úprava nezaručuje, že exekútorovi budú poverenia na výkon exekúcie doručované v tom istom poradí, v akom mu boli doručené návrhy na vykonanie exekúcie. Už táto skutočnosť vytvára dilemu v postoji exekútora k viacerým exekúciám, ktoré má vykonať. Ak bude chcieť dodržať dikciu § 46 ods. 2 Exekučného poriadku (a to bude musieť, inak mu hrozí až odvolanie z funkcie exekútora) bude musieť byť nečinný v prípadoch, kde by exekúciu už vykonávať mohol a mal (v zmysle štvrtej časti Exekučného poriadku) len preto, že ešte neobdržal poverenie týkajúce sa skôr doručeného návrhu. Pritom ku zdržaniu pri   vyhotovení   a   doručení   poverenia   exekútorovi   môže   dôjsť   na   základe   rozličných subjektívnych   a   objektívnych   faktorov   na   strane   všeobecných   súdov   či   pošty,   ktorých existenciu exekútor ovplyvniť nemôže.

Takto formulované povinnosti exekútora zakladajú vnútornú rozpornosť Exekučného poriadku, čo zakladá nesúlad vyššie citovaných ustanovení s článkom 1 ods. 1 ústavy.»

Účelom   ustanovenia   §   46   ods.   2   Exekučného   poriadku   je   zabezpečiť   rovnosť oprávnených osôb navrhujúcich vykonanie súdnej exekúcie. Z tohto účelu je zrejmé, že napadnuté ustanovenie je zákonným premietnutím ústavného princípu rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je ustanovený v čl. 47 ods. 3 ústavy, v rovnakom rozsahu aj pre súdnu exekúciu. Tento účel je nielen dovolený, ale aj úplne legitímny a použitý prostriedok na   jeho   zákonné   vyjadrenie   je   adekvátny   cieľu   núteného   výkonu   súdnych   a iných rozhodnutí. Preto podľa názoru ústavného súdu také ustanovenie je v súlade s označenými článkami ústavy a ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou generálneho prokurátora.

Povinnosť exekútora vykonávať exekúcie v poradí, v akom mu boli doručené návrhy na vykonanie exekúcie, nie je totiž absolútna a nezávislá od toho, aké sú to návrhy a aký je postup exekučného súdu podľa § 45 Exekučného poriadku. V napadnutom ustanovení je síce   ustanovená povinnosť,   ktorú   musí exekútor v celom rozsahu rešpektovať, ale k jej porušeniu   môže   dôjsť   v dôsledku   okolností,   úkonov   alebo   postupov,   ktoré   stoja   mimo

39

postupov a úkonov súdneho exekútora, ktoré by mali byť v každom prípade zamerané na rešpektovanie § 46 ods. 2 Exekučného poriadku. Inak povedané, v tomto ustanovení je obsiahnutá zásada, ktorá sa uplatní vždy vtedy, ak nie je dôvod na iný postup, ktorého opodstatnenie sa dá vziať na zreteľ pri porušení poradia vybavovania návrhov na vykonanie exekúcie. Nedodržanie poradia by preto nemalo byť v príčinnej súvislosti s postupom alebo úkonmi   exekútora,   ale   s procesnými   skutočnosťami,   ktoré   súdny   exekútor   nemôže objektívne   ovplyvniť,   akými   sú   napríklad   nedostatky   návrhu,   nezaplatenie   súdneho poplatku,   oneskorený   postup   exekučného   súdu   pri   udeľovaní   poverenia   na   vykonanie exekúcie, riešenie procesných podmienok príslušnosti atď.

Minister   (§   221   a   §   222   Exekučného   poriadku)   preto   môže   uplatniť   svoju disciplinárnu právomoc len vtedy ak – kumulatívne - dôjde nielen k porušeniu pravidla uvedeného v § 46 ods. 2, ale súčasne toto porušenie vykazuje znaky materiálneho porušenia tohto pravidla. Musí ísť o také porušenie, ktoré okrem formálneho znaku (porušenie poradia pri vybavovaní návrhov na vykonanie exekúcie) je aj porušením § 46 ods. 2 Exekučného poriadku   bez   akceptovateľného   dôvodu   a   avizujúcim   svojvoľnosť   exekútora   pri   takom postupe,   ktorý   nesúvisel   s procesnými   skutočnosťami,   ktoré   súdny   exekútor   objektívne nemôže ovplyvniť a ktorých následkom došlo k porušeniu pravidla správania sa uvedeného v § 46 ods. 2 Exekučného poriadku.

Ústavný súd pripúšťa, že výklad § 46 ods. 2 Exekučného poriadku by sa mohol uberať   aj   smerom,   ktorý   naznačuje   generálny   prokurátor.   V tejto   spojitosti   však   treba pripomenúť, že v materiálnom právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) nemožno pripustiť výklad a používanie platného práva spôsobom, ktorý by odporoval jeho základným princípom, za predpokladu,   že   existuje   taký   výklad   a   možné   použitie   práva,   ktoré   budú   v súlade s požiadavkami   materiálneho   štátu.   Tento   prístup   sa   dá   využiť   aj   pri   výklade   obsahu disciplinárnej zodpovednosti exekútora za porušenie pravidla ustanoveného v § 46 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa bude trvať na takom výklade, ktorého jadrom bude materiálne porušenie tohto pravidla, t. j. ak sa zistí určitý nie nepatrný stupeň porušenia tohto pravidla bez   rozumného   a akceptovateľného   dôvodu.   Pretože   ide   o výklad,   ktorý   sa   všeobecne používa pri uplatňovaní trestnej, priestupkovej aj disciplinárnej zodpovednosti, treba taký

40

výklad považovať za ústavne súladný s princípmi materiálneho právneho štátu a taký výklad sa musí uprednostniť pred akýmkoľvek iným, hoci prípustným výkladom, ktorý by však zasahoval do týchto princípov.

Opierajúc sa o tento logický výklad § 46 ods. 2 Exekučného poriadku, jeho účel a to, že disciplinárna zodpovednosť za porušenie pravidla obsiahnutého v tomto ustanovení musí mať materiálny základ, ktorý musí spočívať v každom jednotlivom prípade v posúdení toho, či došlo k svojvoľnému postupu exekútora bez toho, aby na to bol rozumný a všeobecne akceptovateľný dôvod, možno uzavrieť, že napadnuté ustanovenia § 46 ods. 2, § 16 ods. 5, § 221 ods. 3 a § 222 ods. 1 Exekučného poriadku sú v súlade s označenými článkami ústavy.

Z uvedených   východísk,   analýz   a záverov   ústavného   súdu   vyplynulo   rozhodnutie ústavného súdu, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

K tomuto nálezu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

41