znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 48/03-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2003 v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa,   Štefana   Ogurčáka   a Daniela   Švábyho   predbežne prerokoval návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom JUDr. M. A., na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a to zákona č. 667/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 92 ods. 2 a čl. 119 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1.   Návrh   skupiny   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   začatie konania o súlade zákona č. 667/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 92 ods. 2 a čl. 119 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. Návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti   zákona   č.   667/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   312/2001   Z.   z. o štátnej   službe   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. decembra 2002   doručený   návrh   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľ“)   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a to zákona č. 667/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 92 ods. 2 a čl. 119 písm. a) ústavy.

Navrhovateľ namieta   nesúlad napadnutého   zákona s označenými článkami ústavy z dôvodu neústavnosti postupu pri jeho predkladaní, schvaľovaní a prijímaní v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

Dôvody nesúladu citovaného zákona s enumeratívnymi článkami ústavy vyplývajú z návrhu na začatie konania, v ktorom navrhovateľ okrem iného uviedol:

«V právnom   štáte   nestačí forma,   pomenovanie   „zákon“   na to,   aby   sa   všeobecne záväzný právny predpis zákonodarného orgánu stal prameňom práva. Základom právneho štátu   je   legitímne   prijatý   zákon,   teda   taký   výsledok   uplatnenia   zákonodarnej   moci parlamentnom, ktorý vzišiel z legislatívneho konania prebiehajúceho v súlade s právnym poriadkom štátu. Iba zákon, ktorý predložil subjekt práva s právom zákonodarnej iniciatívy a ktorý   prešiel   celým   postupom   ustanoveným   právnymi   normami   určujúcimi   správanie štátnych   orgánov   v procese   tvorby   práva,   je   skutočne   legitímnym   všeobecne   záväzným právnym predpisom. Naopak, ak sa právny akt schválený parlamentom prijme postupom, ktorý nie je v súlade s právnou úpravou ustanovujúcou pravidlá konania štátnych orgánov pri   predkladaní   a schvaľovaní   zákonov,   ide   o zdanlivý   zákon,   o prameň   práva,   ktorý nespĺňa kvalitatívne kritériá kladené právnym štátom na zákony.»

Podľa navrhovateľa národná rada schválila napadnutý zákon «... postupom, ktorý nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 92 ods. 2 ústavy, lebo pri schvaľovaní tohto   zákona   porušila   ustanovenia   zákona   č.   350/1996   Z.   z.   Národná   rada   SR   zákon o rokovacom poriadku porušila dvojako: a) jednak tým, že osoby pôsobiace pri výkone funkcie v mene Národnej rady Slovenskej republiky konali v rozpore so zákonom, b) tým, že tolerovali   porušenie   zákona   č.   350/1996   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov   vládou Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety § 94 ods. 3: „Ak podaný návrh nespĺňa náležitosti podľa odseku 2, predsedajúci nedá o ňom hlasovať.“ O návrhu poslanca J. M. vláda SR vôbec nerozhodla. Napriek tomu predsedajúci schôdzi Národnej rady SR o tomto návrhu dal hlasovať. To má za následok, že Národná rada SR schválila zákon o štátnej službe vrátane rozširujúceho návrhu, hoci hlasovanie o rozširujúcom návrhu sa uskutočnilo v rozpore so zákonom, teda nezákonne. Takto Národná rada SR sama porušila zákon o rokovacom poriadku. Národná rada SR sama porušila zákon o rokovacom poriadku aj vtedy, keď umožnila poslancovi M., aby   „svojimi   pozmeňujúcimi   návrhmi“   obišiel   účel   úpravy   §   89   ods.   1,   ktorá   právo požiadať   o skrátené   legislatívne   konanie   priznáva   vláde   SR,   ale   nie   poslancovi   SR. V okolnostiach prípadu návrh, ktorý predložila vláda SR ako subjekt s právom uchádzať sa o skrátené legislatívne konanie, sa zásadne zmenil ďaleko nad rámec vládou navrhnutej úpravy prostredníctvom poslaneckého pozmeňovacieho návrhu na predstierane vládny, no v skutočnosti na poslanecký návrh zákona. Taký zákon Národná rada SR môže schváliť, ale nie v skrátenom legislatívnom konaní.

Porušenie zákona o rokovacom poriadku vládou SR národná rada tolerovala vtedy, keď pristúpila na skrátené legislatívne konanie bez toho, aby sa preukázalo splnenie jednej z taxatívne ustanovených podmienok, za ktorých zákon umožňuje vláde SR predložiť návrh na skrátené legislatívne konanie (§ 89 ods. 1). Navrhovateľ namieta, že pri schvaľovaní zákona č. 667/2002 Z. z. v nesúlade s Ústavou SR okrem Národnej rady SR konala aj vláda SR. Predseda vlády Slovenskej republiky listom č. 8266/2002-UV zo 14. novembra 2002 oznámil predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky „rozhodnutie vlády týkajúce sa postupu členov vlády podľa § 94 ods. 2 zákona NR SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR v znení neskorších predpisov“. Rozhodnutie vlády SR je prijaté uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1249 zo 14. novembra k návrhu na postup členov vlády podľa § 94 ods. 2 zákona NR SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady   SR   v znení   neskorších   predpisov   pri   prerokúvaní   vládnych   návrhov   zákonov v Národnej rade SR. Uznesením č. 1249 vláda splnomocnila členov vlády poverených uviesť vládne návrhy zákonov v Národnej rade SR „vyjadriť súhlas alebo nesúhlas v mene vlády podľa § 94 ods. 2 zákona NR SR č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov, ak boli pri prerokúvaní vládneho návrhu zákona podané návrhy, ktoré vládny návrh zákona rozširujú, okrem prípadu, ak čo len jeden člen vlády navrhne prerokovanie návrhov rozširujúcich zákon priamo na rokovaní vlády“ (bod B.1. uznesenia)».

Navrhovateľ   zastáva   názor,   že „Uplatnenie   tohto   postupu   sa   nespája s predchádzajúcim, ani s následným rozhodovaním vlády SR o rozširujúcom návrhu zákona podľa § 94 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku“.

Na   základe   toho   navrhovateľ   konštatuje,   že „Vláda   Slovenskej   republiky 14.   novembra   2002   schválila   uznesenie   č.   1249   v nesúlade   s čl.   119   písm.   a)   Ústavy Slovenskej republiky“.

Navrhovateľ   ďalej   poukazuje na   to,   že „V okolnostiach   prípadu   pri   prerokúvaní rozširujúceho návrhu poslanca Národnej rady SR J. M. došlo k druhému porušeniu čl. 119 písm. a). Súhlas s rozširujúcim návrhom poslanca M. vyslovil člen vlády SR – minister financií a podpredseda vlády SR I. M. podľa splnomocnenia udeleného v uznesení č. 1249, ktoré vláda schválila v rozpore s čl. 119 písm. a) ústavy“.

V nadväznosti   na   to   navrhovateľ   tvrdí,   že „Uznesenie   vlády   SR   č.   1249   teda za nijakých okolností nemožno interpretovať ako právny akt, ktorým vláda SR rozhodla o konkrétnom rozširujúcom návrhu“.

V závere   svojho   vyjadrenia   vyslovuje   navrhovateľ   názor, „...že   konaním   alebo nekonaním   národnej   rady   v rozpore   so   zákonom   o   rokovacom   poriadku   môže   dôjsť k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy napríklad vtedy, ak by sa dodatočne zistilo, že pri hlasovaní o ústavnom zákone alebo zákone nebolo dodržané potrebné kvórum pre jeho schválenie alebo   by   národná   rada   schvália   skôr   účinnosť   zákona   ako   bol   publikovaný   v Zbierke zákonov SR. Tak by došlo k nesúladu schváleného zákona s čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy vzhľadom na rozpor s postupom, ktorý upravuje zákon o rokovacom poriadku.   Inými   slovami   aj   porušenie   zákona   o   rokovacom   poriadku   pri   prerokúvaní návrhov zákonov môže mať za následok, že schválený zákon môže byť v nesúlade s určitými článkami ústavy. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody tomu tak nie je v prípade zákona č. 667/2002 Z. z.“

Navrhovateľ v odôvodnení návrhu napokon poukazuje aj na nesúlad napadnutého zákona s čl. 72 a čl. 86 písm. a) ústavy, avšak do návrhu na rozhodnutie vo veci samej sa vyslovenie porušenia týchto článkov ústavy nepremietlo.

Navrhovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pozastavil účinnosť napadnutého zákona č. 667/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z.   z.   o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov.

Národná   rada   sa   k návrhu   na   začatie   konania   o súlade   označených   právnych predpisov vyjadrila takto:

„Námietky   navrhovateľov   proti   postupu   národnej   rady   pri   prerokúvaní   návrhu predmetného zákona nie sú opodstatnené z nasledujúcich dôvodov.   Návrh zákona môžu podať výbory národnej rady, poslanci národnej rady, vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“).   Rokovanie   národnej   rady   o návrhoch   zákonov   upravuje   desiata   časť   zákona o rokovacom poriadku - § 87 až 97 (čl. 87 ods. 1 v spojení s čl. 92 ods. 2 ústavy).

Ustanovenie § 89 zákona o rokovacom poriadku upravuje dôvody, kedy sa môže národná   rada   uzniesť   na   skrátenom   legislatívnom   konaní   o návrhu   zákona.   Uznesenie národnej rady o zaradení návrhu zákona do režimu skráteného legislatívneho konania je dôvodom pre nepoužitie tých všeobecných ustanovení zákona o rokovacom poriadku, ktoré sú taxatívne uvedené v § 89 ods. 3. Ide o ustanovenia, ktoré upravujú lehoty na odovzdanie materiálov poslancom, o ktorých sa uskutoční rozprava (§ 25), na doručenie návrhu zákona prerokovávaného v prvom čítaní (§ 72 ods. 1), na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch (§ 74 ods. 2), na rokovanie národnej rady od doručenia spoločnej správy výborov alebo informácie spoločného spravodajcu (§ 81 ods. 2), na hlasovanie o návrhoch zo spoločnej správy výborov a o rozdaných návrhoch podaných na schôdzi národnej rady (§ 83 ods. 4), na tretie čítanie, ak boli v druhom čítaní schválené pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy (§ 84 ods. 2) a na hlasovanie o návrhu zákona ako celku, ak boli v treťom čítaní schválené pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy a tieto neboli poslancom rozdané v písomnej forme (§ 86). Z uvedeného vyplýva, že všetky ostatné ustanovenia zákona o rokovacom poriadku upravujúce prerokovávanie návrhu zákona v národnej rade treba uplatňovať aj v skrátenom legislatívnom konaní. Nie je teda potrebné, ako tvrdia navrhovatelia, aby aj pozmeňujúce návrhy, ktoré predložený návrh zaradený do skráteného legislatívneho konania rozširujú, museli spĺňať dôvody pre takéto zaradenie podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku. Návrhom   zákona   zaradeným   na   prerokovanie   národnej   rade   (jej   výborom)   aj v skrátenom   legislatívnom   konaní   môžu   disponovať   už   len   poslanci,   a to   buď   ako jednotlivci,   alebo   z pozície   spoločného   spravodajcu   prípadne   gestorského   výboru (napr. § 79, 82, 85). Výnimky, kedy môže s predloženým návrhom zákona disponovať aj navrhovateľ a za akých podmienok ustanovuje § 26 ods. 5 a § 95 zákona o rokovacom poriadku.

Disponovanie s predloženým návrhom zákona (bez ohľadu na navrhovateľa zákona) spočíva,   ako   už   bolo   naznačené,   aj   v podávaní   pozmeňujúcich   a doplňujúcich   návrhov k prerokovávanému návrhu zákona. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh môže podať poslanec na zasadnutí výboru, ktorému bol návrh zákona pridelený na prerokovanie, na schôdzi národnej   rady   (v druhom   čítaní   so   súhlasom   aspoň   15   poslancov,   ktorý   je   vyjadrený písomne ich podpisom) a v treťom čítaní (rovnako je potrebný súhlas formou podpisu, ale najmenej 30 poslancov).

Navrhovateľ zákona má možnosť ovplyvniť podanie (predloženie)   pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu poslanca len vtedy, ak takýto návrh predložený návrh zákona rozširuje. Podľa § 94 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku možno podávať návrhy, ktoré predložený návrh rozširujú len vtedy, ak s tým navrhovateľ vysloví súhlas najneskôr pred hlasovaním o tomto návrhu. Z toho teda vyplýva, že takýto pozmeňujúci návrh poslanca si vyžaduje na to, aby bolo možné o ňom hlasovať (vo výbore alebo na schôdzi národnej rady, podľa toho kde bol predložený), súhlasné vyjadrenie navrhovateľa zákona. Keďže v danom prípade ide o rozšírenie vládneho návrhu zákona, na základe uznesenia vlády vyjadruje súhlas s takýmto návrhom ten, kto je vládou poverený uviesť návrh zákona v národnej rade. Takýto postup je v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, pretože rokovací poriadok neupravuje pred hlasovaním povinnosť navrhovateľa zákona, ani v obdobnom prípade, ak by išlo o poslanecký návrh zákona, aby k predloženému pozmeňujúcemu návrhu, ktorý návrh   zákona   rozširuje,   najskôr   získal   súhlas   všetkých   poslancov,   ktorí   návrh   zákona predkladajú. Rovnako to nie je potrebné ani vtedy, ak ide o vládny návrh zákona.

Povinnosť vlády predložiť nové uznesenie vlády obsahujúce jej súhlas s rozširujúcim návrhom poslanca nemožno vyvodiť ani extenzívnym výkladom čl. 119 písm. a) ústavy, pretože   vláda   v zbore   rozhoduje   o návrhoch   zákonov   a   nie   o súhlase   s pozmeňujúcimi návrhmi, aj keď je ona sama navrhovateľom zákona. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľov,   že   nedostatok   súhlasu   vlády   s rozširujúcim   návrhom   poslanca   bol porušením čl. 119 písm. a) ústavy.

Na odôvodnenie návrhu zákona pri prerokovávaní v národnej rade poveruje vláda osobitným   uznesením   konkrétneho   člena   vlády.   Tento   minister   ju   pri   odôvodňovaní konkrétneho návrhu zákona reprezentuje a plní jej vôľu vyjadrenú v uznesení o predložení návrhu zákona na prerokovanie národnej rade. Pre vyjadrenie súhlasu alebo nevyjadrenie súhlasu vlády s pozmeňujúcim návrhom poslanca, ktorý predložený vládny návrh zákona rozširuje (§ 94 ods. 2), je však tiež potrebné oprávnenie uznesením vlády.

Vláda uznesením č. 1249 zo 14. novembra 2002, doručeným predsedovi národnej rady 15. novembra 2002, schválila návrh na postup členov vlády podľa § 94 ods. 2 zákona o rokovacom   poriadku   pri   prerokúvaní   vládnych   návrhov   zákonov   v národnej   rade a splnomocnila   všetkých   členov   vlády   poverených   odôvodniť   (uviesť)   vládne   návrhy zákonov v parlamente, vyjadriť súhlas alebo nevyjadriť súhlas v mene vlády s podanými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré vládny návrh zákona rozširujú, okrem prípadu, ak čo len jeden   člen   vlády   navrhne   prerokovanie   návrhov   rozširujúcich   návrh   zákona   priamo na   rokovaní   vlády.   V tomto   uznesení   vláda   uložila   členom   vlády   povinnosť   toto splnomocnenie uplatňovať pri prerokúvaní vládnych návrhov zákonov v národnej rade. Uznesenie   vlády   č.   1249   zo   14.   novembra   2002   bolo   predsedovi   národnej   rady doručené 15. novembra 2002, aby bolo zrejmé, že stanovisko člena vlády k rozširujúcim návrhom   poslanca   J.   M.   je   legitímne.   Tento   súhlas   bol   teda   daný   pred   hlasovaním o podaných rozširujúcich návrhoch (§ 94 ods. 2) poslanca J. M. pri prerokúvaní vládneho návrhu zákona v druhom čítaní, ktoré predložil 20. novembra 2002 na pokračujúcej 3. schôdzi   národnej   rady.   Skutočnosť,   že   poslanec   M.   vzal   svoje   rozširujúce   návrhy   na osobitnom   rokovaní   ústavnoprávneho   výboru   národnej   rady   (15.   novembra   2002)   späť a potom ich v inom rozsahu opätovne predložil na pléne národnej rady, nemá žiaden právny význam pre hlasovanie o ich.

Pretože pozmeňujúce návrhy poslanca,   ktoré rozširovali predmetný vládny návrh zákona v spojení s konaním navrhovateľa zákona spočívajúce vo vyjadrení súhlasu k nim (na   ktoré   postačuje   aj   ústny   súhlas   vládou   splnomocneného   člena   vlády),   považoval predsedajúci za   plnenie požiadaviek   ustanovených v §   94   ods.   2,   dal   o   nich hlasovať. Dovoľujeme si poukázať na to, že ak aj predsedajúci rozhodne, že podaný návrh zákona nespĺňa požiadavku § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku a nedá o ňom hlasovať, po prípadnej námietke poslanca voči tomuto postupu, rozhoduje o námietke národná rada bez rozpravy. Ak rozhodnutie predsedajúceho hlasovaním zruší, predsedajúci dá o rozširujúcom návrhu poslanca   hlasovať.   Z uvedeného   vyplýva,   že   rozhodnutie   národnej   rady   dať   hlasovať o návrhoch rozširujúcich návrh zákona nie je možné preskúmavať z hľadiska ústavnosti, a to bez ohľadu na to, či by návrh spĺňal požiadavky na hlasovanie alebo nie, pretože ide o zákonnú povinnosť hlasovanie umožniť. Poslanci svoj vzťah k predloženému návrhu môžu vyjadriť len tak, že ho schvália alebo neschvália.

Namietanie nesúladu predmetného zákona s čl. 92 ods. 2 je podľa nášho názoru nenáležité.   Zákon   o rokovacom   poriadku,   ktorý   schválila   národná   rada   na   základe splnomocnenia upraveného práve v tomto ustanovení je platný a účinný. Splnomocnenie upravené v čl. 92 ods. 2 ústavy neobsahuje bližšiu úpravu o tom, čo má obsahovať zákon o rokovaní národnej rady.   Treba však dodržať princíp,   podľa ktorého rozsah a spôsob konania štátneho orgánu musí zákon upravovať tak,   aby toto konanie bolo na základe ústavy a v jej medziach (čl. 2 ods. 2 ústavy).“

II.

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a na základe   obsahu   návrhu   na   začatie konania a vyjadrenia národnej rady a predložených príloh dospel k týmto záverom.

1. Zákonodarný proces v Slovenskej republike je upravený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rokovacom   poriadku“). Rokovanie   o návrhoch   zákonov   je   upravené   v desiatej   časti,   v   §   67   až   97   zákona o rokovacom poriadku. Ak nie je v tejto časti ustanovené inak, použijú sa na rokovanie o návrhoch zákonov ustanovenia štvrtej časti a ustanovenia § 45 až 56.

Zákonodarný   proces   je   osobitným   druhom   ústavného   procesu,   ktorého   úprava   je určená na to, aby rokovanie o návrhoch zákonov malo ustanovené relatívne pevné pravidlá umožňujúce poslancom národnej rady na konci tohto procesu hlasovať za alebo proti návrhu zákona   (vrátane   pozmeňujúcich   návrhov),   prípadne   sa   zdržať   hlasovania   alebo   nebyť prítomný na takom hlasovaní.

Navrhovateľ tvrdí, že napadnutý zákon je v rozpore s označenými článkami ústavy. Z obsahu   návrhu   vyplýva,   že   tento   rozpor   spočíva   v tom,   že   sa   pri   prerokovaní a schvaľovaní tohto zákona nedodržal zákon o rokovacom poriadku, pričom záverečnú fázu legislatívneho postupu – hlasovanie a výsledok tohto hlasovania nespochybňuje. V návrhu na začatie konania nie je žiadna zmienka o tom, že tvrdené porušenia ustanovení zákona o rokovacom poriadku majú priamy súvis s obsahom napadnutého zákona a že tento obsah je v rozpore s ústavou, resp. s niektorými jej článkami.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   preskúmať   rozpor   napadnutého   zákona s ústavou (označenými článkami) iba z dôvodu, že národná rada určitým spôsobom porušila zákon   o rokovacom   poriadku,   resp.   že   nepostupovala   striktne   podľa   jeho   ustanovení upravujúcich   prerokovanie   návrhov   zákonov,   ak   sa   netvrdí   a nepreukážu   taký   chybný postup a úkony v legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľné samy osebe, bez ohľadu na vecný obsah napadnutého zákona.

V tejto   spojitosti   treba   uviesť,   že   národná   rada   je   jediným   ústavodarným a zákonodarným orgánom v Slovenskej republike (čl. 72 ústavy). Toto výsostné postavenie národnej rady potvrdzuje záver o tom, že pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch   zákonov   sú   pochybeniami,   ktoré   sa   majú   a musia   odstrániť   alebo   napraviť samotným postupom národnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady   a jej   orgánov   pri   prerokovaní   návrhov   zákonov   nie   je   prípustný   žiaden   opravný prostriedok.   Riešenie   takých   pochybení   je   vo   výlučnej   kompetencii   národnej   rady (jej orgánov a poslancov), čo je dôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci (čl. 72 ústavy).

Poslednou   možnosťou   na   nápravu   procedurálnych   pochybení   národnej   rady   a jej orgánov   pri   prerokovaní   návrhu   zákona   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   hlasovanie poslancov o návrhu zákona (najmä podľa § 86 zákona o rokovacom poriadku). Ak počas tohto hlasovania dôjde k schváleniu návrhu zákona napriek pretrvávajúcim procedurálnym pochybeniam   v predošlých   štádiách   zákonodarného   procesu,   treba   vychádzať   z   toho, že zákon bol riadne schválený. Záverečným hlasovaním poslancov podľa názoru ústavného súdu   môže   dôjsť   ku   konvalidácii   takýchto   procesných   chýb,   ak   sa   v spojitosti   s týmto hlasovaním nevyskytnú už ďalšie chybné postupy, napríklad opakované hlasovanie, napriek tomu,   že   predošlé   hlasovanie   bolo   v súlade   so   zákonom   o rokovacom   poriadku a opakovanie by malo len odstrániť zjavný omyl alebo vecnú chybu v zákone a podobne.

Takýto   názor   zodpovedá   podľa   názoru   ústavného   súdu   nielen   suverénnemu postaveniu národnej rady, ale aj princípom právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   15/98   uviedol:   „Princíp   právneho   štátu ustanovený   čl.   1   (t.   č.   čl.   1   ods.   1)   ústavy   je   základným   ústavnoprávnym   princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ústavy.“

Z hľadiska čl. 2 ods. 2 ústavy je v posudzovanom prípade podstatné to, že národná rada   aj   pri   prerokovaní   návrhu   napadnutého   zákona   konala   v súlade   s týmto   článkom, pretože   neprekročila   rámec   ústavne   vymedzenej   činnosti   jediného   zákonodarného a ústavodarného orgánu v Slovenskej republike (čl. 72 ústavy). Napokon, ako to vyplýva z ďalšieho textu, národnej rade nemožno vyčítať ani nedostatok legality pri jej postupe, ktorý predchádzal schváleniu napadnutého zákona.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   opierajúci   sa   o obsah   návrhu   na   začatie   konania   aj o vyjadrenie   národnej   rady,   že   pred   prijatím   napadnutého   zákona   sa   rozvinul   riadny legislatívny proces,   v ktorom   sa   zúčastnili všetky   relevantné subjekty: vláda   Slovenskej republiky, orgány   národnej   rady,   jej   jednotlivý   poslanec a napokon   aj plénum národnej rady. V podstatnom rámci boli dodržané všetky základné záruky riadneho legislatívneho procesu   v právnom štáte. Vzťahuje sa to najmä na proces schvaľovania zákona v pléne národnej rady. Národná rada nekonala v procese prijímania napadnutého zákona svojvoľne. V procese pred schválením napadnutého zákona sa vykonali úkony, ktorými národná rada reagovala na námietky zo strany poslancov vo vzťahu k postaveniu a oprávneniam člena vlády   pri   predkladaní   návrhu   zákona   a k spôsobu   predloženia   pozmeňujúcich   návrhov poslancom   národnej   rady.   Ani   tieto   úkony   sa   nedajú   považovať za   také,   ktoré   by boli v zásadnom rozpore s rokovacím poriadkom národnej rady.

Podľa čl. 119 písm. a) ústavy vláda rozhoduje v zbore o návrhoch zákonov. Ústavný súd   nevidí   žiadnu   spojitosť   medzi   citovaným   článkom   ústavy   a obsahom   napadnutého zákona. Ak národná rada schválila napadnutý zákon a tento zákon sa stal súčasťou platného právneho poriadku, nemá už žiaden ústavný význam pravidlo o tom, ako rozhoduje vláda o návrhoch zákonov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   návrh   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov zjavne neopodstatnený vtedy, ak napadnutý zákon (jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie) a označené články ústavy, s ktorými by sa   mal dostať do nesúladu, vôbec spolu   nesúvisia,   pretože   ich   nesúlad   sa   vyvodzuje   iba   z nepodstatného   porušenia procedurálnych pravidiel pri prerokovaní návrhu zákona, prípadne sa v návrhu na začatie konania ani netvrdilo, že porušenie legislatívnej procedúry malo priamy vplyv na ústavnosť prijatého zákona v materiálnom zmysle.   Záver   o zjavnej neopodstatnenosti   je namieste aj v prípade, ak ústavný súd bez akýchkoľvek pochybností zistí, že postup predchádzajúci schváleniu   napadnutého   zákona   nebol   svojvoľný   a v základných   požiadavkách   spĺňal ústavné garancie legitímneho a legálneho zákonodarného procesu. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že porušenie noriem ústavného procesu pred národnou radou je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť   do   rozporu   prijatého   zákona   s ústavou.   Ústavný   proces   pred   národnou   radou v posudzovanej veci však neobsahoval také postupy a úkony, ktoré by po ich vyhodnotení viedli k záveru, že kvôli týmto ústavnoprocesným pochybeniam je prijatý zákon v rozpore s označenými článkami ústavy.

Ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   návrh   na   začatie   konania   napáda   len   taký   proces prijímania napadnutého zákona, ktorý nebol svojimi dôsledkami spôsobilý porušiť označené články   ústavy.   Súčasne   návrh   opomína   to,   že   národná   rada   nepostupovala   v tomto konkrétnom   zákonodarnom   procese   svojvoľne,   o čom   svedčí   jej   úsilie   o   odstránenie niektorých procesných chýb pred schválením napadnutého zákona.

Z toho vyplýva, že návrh na začatie konania v tejto veci je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd ho z toho dôvodu odmietol už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy „Ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých   ich   ustanovení,   ak   ich   ďalšie   uplatňovanie   môže   ohroziť   základné   práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok“. Odmietnutie návrhu na začatie konania po jeho predbežnom prerokovaní v súlade s citovaným   článkom   ústavy   viedlo   ústavný   súd   k tomu,   že   návrhu   na   pozastaveniu účinnosti napadnutého zákona nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2003