SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 47/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2015 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa),   Sergeja Kohuta, Milana   Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava Orosza   a   Rudolfa Tkáčika   predbežne   prerokoval   návrh   skupiny   30   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky,   zastúpených   advokátom   Mgr.   Andrejom   Gunárom,   Advokátska   kancelária Gunar Legal a Partners, s. r. o., Panenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. IV bodu 3 § 47a ods. 1 slov „Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol,   ak“   zákona č. 218/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh   skupiny   30   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. septembra 2014 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia”),   zastúpených   advokátom   Mgr.   Andrejom   Gunárom,   Advokátska kancelária Gunar Legal a Partners, s. r. o., Panenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. IV bodu 3 § 47a ods. 1 slov „Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak“ zákona č. 218/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 218/2014 Z. z.“), s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 13 ods. 4 ústavy.

Navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú: «Národná   rada   Slovenskej   republiky   schválila   dňa   8.   júla   2014   zákon č. 218/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon“). Súčasťou schváleného návrhu je aj čl. IV zákona, ktorého obsahom je zmena zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov. Bod 3 v čl. IV zákona zavádza nový § 47a, ktorý obsahuje ustanovenia o novom inštitúte, tzv. „čiastkový   protokol“.   Čiastkový   protokol   sa   zavádza   ako   nový   inštitút   v   súvislosti s vykonávaním   daňovej   kontroly   pri   uplatnení   nadmerného   odpočtu   dane   z   pridanej hodnoty (DPH). Vláda tak reagovala na fakt, že pri daňovej kontrole zadržiava kontrolný subjekt kontrolovanému subjektu v mnohých prípadoch veľké finančné prostriedky, čo im (kontrolovaným   subjektom)   vytvára   obrovské   ťažkosti   pri   ich   podnikaní,   na   čo   sa   títo podnikatelia   začali   hromadne   sťažovať.   Daňová   kontrola   totiž,   podľa   príslušných ustanovení, môže trvať rok, pričom rok zadržiavania finančných prostriedkov môže byť v individuálnych prípadoch až likvidačné (pozn.: ročná lehota neplynie, pokiaľ je kontrola prerušená. Na základe poslaneckého prieskumu bolo zistené, že niektoré takéto kontroly trvajú aj niekoľko rokov, sú poznatky aj o 6 rokov trvajúcej kontrole v súvislosti s DPH). Na základe   tejto   situácie   preto   zákonodarca   schválil   „ústupok“,   podľa   ktorého   môže správca dane počas kontroly vydať čiastkový protokol a vrátiť tak kontrolovanému subjektu časť   zadržiavaných   peňazí.   Problémom   však   je   dikcia   ustanovenia,   ktorá   je   podľa navrhovateľov v rozpore s uvedenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“).

Podľa čl. IV bod 3 schváleného zákona: „§ 47a Čiastkový protokol Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak

a)   kontrolovaný   daňový   subjekt   nie   je   zverejnený   v   zozname   platiteľov   dane z pridanej hodnoty podľa § 52 ods. 6 alebo

b)   sa   daňová   kontrola   nevykonáva   na   základe   požiadania   orgánov   činných v trestnom konaní.

Na obsah čiastkového protokolu sa vzťahuje § 47 primerane. Doručením   čiastkového   protokolu   daňovému   subjektu   nie   je   ukončená   daňová kontrola“.

Za   napadnuté   ustanovenia   považujeme   Čl.   IV   (zmena   a   doplnenie   zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov), bod 3, § 47a ods. 1 úvodnú vetu „Správca dane môže počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak“.»

Svoj návrh navrhovatelia odôvodňujú takto: «Nie je spochybniteľné, že daňový úrad ako správca dane z pridanej hodnoty (podľa príslušných ustanovení daňových predpisov) je orgánom štátu. Nie je teda spochybniteľné, že správca dane v tomto prípade je viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy a tiež zákonné ustanovenia, ktoré majú upravovať jeho konanie, musia napĺňať dikciu článku 1 ods. 1 ústavy.

Je   bez   akejkoľvek   pochybnosti,   že   subjekty   dane   z   pridanej   hodnoty,   teda podnikateľské subjekty, ktoré si uplatňujú nadmerné odpočty dane z pridanej hodnoty, sú regulovanými subjektmi, ktoré ale podliehajú ústavnej ochrane proti prípadnej svojvôli orgánov   štátu   a   podliehajú   ochrane   ich   práv,   ktoré   nesmú   byť   obmedzené   nad   mieru nevyhnutnú   nad   dosiahnutie   deklarovaného   cieľa,   v   tomto   prípade   vykonania   daňovej kontroly.

Podľa príslušných ustanovení daňového poriadku (§ 44 a nasl.) je možné vykonať daňovú kontrolu u subjektu, ktorý si uplatní nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku je doba trvania daňovej kontroly najviac jeden rok. Pri vykonávaní tohto druhu kontroly je suma, ktorú si podnikateľský subjekt žiada vyplatiť späť, zadržiavaná daňovým úradom (správcom dane). Tento fakt spôsobuje veľakrát také zaťaženie   podnikateľov,   ktoré   spôsobuje   vážne   problémy   pri   vykonávaní   ďalšej podnikateľskej   činnosti.   Pri   ich   preklenutí   je   podnikateľ   častokrát   nútený   vykryť   tento peňažný výpadok tak, že si vezme krátkodobý úver, kontokorentný úver a pod. Tento postup však   zvyšuje   výdavky podnikateľa, ktoré   priamo nesúvisia   s činnosťou   podnikateľa,   ide o výdavky za krátkodobé úvery, ktoré patria medzi najdrahšie a ktoré si nemôže každý z podnikateľov, vzhľadom na ich konkrétnu ekonomickú situáciu, dovoliť. Na základe toho preto prišiel zákonodarca s inštitútom „čiastkového protokolu“, na základe ktorého má byť možné   počas   konania   daňovej   kontroly   vrátiť   aspoň   časť   zadržiavaných   peňažných prostriedkov.

Keďže,   ako   je   uvedené   vyššie,   ide   o   záležitosť,   ktorou   sa   má   vrátiť   aspoň   časť zadržiavaných peňazí podnikateľa, čo je samo o sebe vážnym zásahom do podnikateľského −   ekonomického   života   podnikateľského   subjektu   (pričom   ale   opodstatnenosť   daňovej kontroly ako legitímneho nástroja štátu nespochybňujeme), máme za to, že pravidlá, ktoré tu   nastavil   zákonodarca,   sú   nedostatočné.   Tieto   pravidlá   neumožňujú   žiadnu predvídateľnosť kontrolovaného subjektu v tom ohľade, ako bude postupovať správca dane (daňový úrad), neumožňuje predvídať, v akom časovom horizonte bude takto postupovať, aký   ďalší   svoj   postup   má   zvoliť,   v   závislosti   od   času   a   vykonania   takéhoto postupu a či vôbec,   keďže   zákon   o   tomto   postupe   hovorí   len   ako   o   možnosti zo strany daňového úradu. Tieto pravidlá nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Naopak,   správca   dane   na   základe   zákona   postupuje   v   duchu   prezumpcie   viny (zadrží peniaze   podnikateľa)   a   zároveň   o   dĺžke   zadržiavania   týchto   peňazí   rozhoduje na základe   vlastného   konania/nekonania,   pričom   o   objektívnej   potrebe   dĺžky   času   pri zadržiavaní týchto peňazí je ťažko povedať čokoľvek; vždy záleží len na správcovi dane. V prípade, že ide o takýto zásah do procesu samotného podnikania, kedy podnikateľ tieto peňažné   prostriedky   objektívne   potrebuje   pre   svoju   ďalšiu   (úspešnú)   činnosť,   mal   by správca dane ako orgán   štátu v každej fáze konania kontroly skúmať, či je ešte stále potrebné   peňažné   prostriedky   zadržiavať,   resp.   konať   tak,   aby   zásah   do   práva   na podnikanie   (a   zdržiavanie   peňažných   prostriedkov   potrebných   na   podnikanie   takýmto zásahom   určite   je)   trvalo   len   čo najnevyhnutnejší   čas.   Na   to,   aby   boli   všetky   tieto podmienky naplnené, je potrebné v zákone stanoviť presné pravidlá postupu správcu dane voči podnikateľovi, vrátane jeho jednotlivých procesných krokov a lehôt, kedy je možné potrebné jednotlivé procesné úkony vykonať. Len na základe takýchto presne stanovených pravidiel   je   totiž   možné   zo   strany   regulovaného/kontrolovaného   subjektu   predpokladať očakávané   následky,   ktoré   takéto   konanie   štátneho   orgánu   budú   mať. Regulovaný/kontrolovaný   subjekt   tak   bude   môcť   v danej   situácii   predvídať   postup   a rozhodnutie orgánu štátnej moci. Bude môcť tak byť naplnený čl. 1 ods. 1 ústavy a teda niektoré dôležité atribúty právnej istoty a tým právneho štátu, ktoré sú uvedené vyššie. Bude tak môcť byť aj naplnený čl. 2 ods. 2, kedy štátny orgán bude konať striktne v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Pokiaľ však zákon stanovuje, že čiastkový protokol pri daňovej kontrole vydať môže, čo nezakladá žiadnu právnu istotu, ako bude postupované, či vôbec bude v tomto zmysle pri konkrétnej daňovej kontrole postupované, v akej lehote a pod. Nemôže to ani založiť dôveru v subjektov v rozhodovanie orgánov verejnej moci a v právny poriadok ako taký, keďže samotné predpisy sú nejednoznačné.

Napadnuté   ustanovenie   zákona...   vytvára   priestor   pre   svojvoľnú   a   účelovú interpretáciu,   nie   je   z   neho   jasné,   či   správca   dane   konať   má   alebo   nemá,   skrátka, je v priamom rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy...

V   súvislosti   s   nejednoznačným   napadnutým   ustanovením   zákona   ešte   chceme upriamiť   pozornosť   na   stav,   ktorý   navodzuje   dikcia   ustanovenia   „môže“,   čo   navádza na nejednoznačný výklad, ako aj použitie napadnutého ustanovenia zákona...

Jasným a jednoznačným ustanovením by napadnuté ustanovenie zákona bolo vtedy, pokiaľ   by   jasne   stanovovalo   povinnosť   správcu   dane   vydať   čiastkový   protokol,   lehotu, do ktorej   musí   takýto   čiastkový   protokol   od začatia kontroly vydať a   následky spojené s vydaním čiastkového protokolu (vrátenie sumy − časti sumy zo zadržiavaných peňazí alebo ich nevrátenie a pokračovanie kontroly vzhľadom na doterajšie nálezy)...

Na základe vykonanej argumentácie máme za to, že napadnuté ustanovenia zákona svojou nejednoznačnosťou   neumožňujú regulovaným/kontrolovaným subjektom predvídať svoju právnu situáciu, neumožňujú predvídať procesné právne úkony správcu dane voči týmto subjektom, vystavujú ich právnej neistote, čo môže viesť až k poškodeniu týchto subjektov. Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy (prvá veta) a v spojitosti s tým ani s čl. 2 ods. 2 ústavy.»

Na podporu svojho návrhu uvádzajú tieto ústavnoprávne argumenty: «Ako   navrhovatelia   tohto   podania   chápeme   cieľ,   ktorý   sa   zákonodarca   snaží dosiahnuť. Ide mu o to, že počas prebiehajúcej daňovej kontroly (podrobnosti viď vyššie) chce   umožniť,   v   závislosti   od   (čiastkového,   resp.   medzitýmneho)   nálezu   správcu   dane, vrátiť daňovému   subjektu   časť   zdržiavanej   sumy.   Toto   však   zákonodarca   robí   nejasne, nezrozumiteľne,   spôsobom,   ktorý   umožňuje   viacero   výkladov   týkajúcich   sa konania/nekonania   správcu   dane.   Konanie,   resp.   nekonanie   správcu   dane   v   takomto prípade nemôže byť ponechané na svojvôli správcu dane tak, ako to momentálne ustanovuje zákon v napadnutých ustanoveniach. Môže sa tak stať to, že nebude naplnený cieľ, ktorý danou úpravou sleduje zákonodarca. Preto je možno konštatovať, že ním zvolený nástroj (svojvoľná možnosť správcu dane vydať čiastkový protokol a tým potenciálne vrátiť časť zadržiavanej sumy) sa míňa účinku a nebude použitý všade tam, kde by použitý byť mohol a mal.

Máme   za   to,   že   zákonodarcom   použitý   prostriedok   by   mal   viesť   k   naplneniu stanoveného cieľa a tento prostriedok nenapĺňa princíp proporcionality nielen vtedy, ak svojou úpravou ide ďalej, než je stanovený cieľ a svojimi obmedzeniami zbytočne obmedzuje regulované subjekty, ale aj vtedy, ak je tento prostriedok nedostatočný, nie je formulovaný jasne,   nie   je   zrejmé,   že   bude   použitý   vždy,   kedy   by   použitý   byť   mal   a   nedôjde   tak k dosiahnutiu   stanoveného   cieľa.   Účelom   zavedenia   takéhoto   prostriedku   do   právneho poriadku je ochrana kontrolovaného subjektu (podnikateľa) pred zbytočným predlžovaním zadržiavania peňažných prostriedkov tým, že aspoň časť z nich, po negatívnom náleze daňovej   kontroly,   je   mu   vrátená.   Formulácia   napadnutého   ustanovenia   zákona   však k tomuto nevedie.

... ústavne chránenými hodnotami je aj to, aby zásah do práv a slobôd trval len po nevyhnutne dlhý čas a jeho intenzita (tohto zásahu) neprekračovala mieru potrebnú na dosiahnutie   cieľa.   Preto   nástroj,   ktorý   má   zjemňovať   takýto   zásah   (zadržiavanie peňažných prostriedkov podnikateľa počas trvania daňovej kontroly), musí byť primeraný tomuto   cieľu   a   použiteľný   tak,   aby   umožnil   napĺňať   tieto   ústavne   zakotvené   zásady   − naopak, nesmie byť jeho použitie závislé od svojvôle správcu dane.

Pri svojvoľnom použití tohto   nástroja, resp. jeho nepoužití   − závisí od svojvôle správcu dane − môže dôjsť k až k fatálnym následkom na podnikateľa. V prípade, že je jasne stanovené pravidlo použitia inštitútu čiastkového protokolu, teda podnikateľ vie predvídať, kedy sa dozvie aspoň čiastočný výsledok kontroly a z toho odvodené informácie, či mu budú vrátené peniaze, v akej výške, alebo či mu peniaze vrátené nebudú, je aj jeho rozhodovacia pozícia úplne iná. Vie totiž, či je potrebné získať peňažné zdroje inde, napríklad z úverových zdrojov,   v   akej   výške,   pri   akých   nákladoch,   alebo   naopak,   že   to   potrebné   nie   je. Pri zbytočnom   čakaní   sa   môže   stať,   že   chýbajúce   prostriedky   mu   znemožnia   nakúpiť potrebný tovar, resp. iné vstupy potrebné pri jeho podnikateľskej činnosti, čo môže výrazne ovplyvniť jeho podnikateľskú činnosť samotnú, dosiahnutie alebo udržanie zisku, cash-flow, zamestnanosť, skladové zásoby, schopnosť splácať svoje záväzky atď.

Okrem toho môže nastať situácia, že selektívnym, svojvoľným použitím napadnutých ustanovení   zákona   môže   dôjsť   k   cielenému   poškodzovaniu   (poškodeniu)   konkrétnych podnikateľských   subjektov,   ich   znevýhodnením   na   trhu   a   naopak,   iné podnikateľské subjekty môžu takto získať konkurenčnú výhodu, ktorú by za iných okolností nezískali.

...   nejednoznačné   napadnuté   ustanovenie   zákona   môže   výrazne   ovplyvniť   právo na podnikanie, ktoré nie je len právom stať sa podnikateľom a vykonávať podnikateľskú činnosť,   ale   aj   byť   pri   tejto   činnosti   nerušený   nad   mieru   potrebnú   a   odôvodnenú, akceptovanú verejným záujmom (daňová kontrola takým záujmom je), pričom však takéto rušenie musí mať svoje jasné pravidlá. V opačnom prípade dochádza k zásahu do práva subjektu na podnikanie, pričom tento zásah sa deje na základe svojvôle orgánu štátu, čo je neprípustné. Ak má zásah do slobody podnikania objektívny charakter, potom uvoľnenie tohto   zásahu   musí   mať   taký   istý   charakter,   zákon   nesmie   umožňovať   stav,   kedy   jeden podnikateľský subjekt bude spod tohto zásahu aspoň čiastočne oslobodený, pričom inému toto umožnené nebude, bez objektívneho dôvodu...

Napadnuté ustanovenia zákona nie sú v súlade s princípom proporcionality, nakoľko nezaručujú, že cieľ, ktorý majú dosiahnuť, aj dosiahnutý bude (čl. 13 ods. 4 ústavy). Použitie týchto ustanovení je ponechané na svojvôli správcu dane, pričom tak nie je zaručené, že bude účinok tohto zákonného nástroja bude môcť zasiahnuť všetky relevantné subjekty, ktorých sa daná situácia týka. Zároveň tak je porušená sloboda podnikania podľa čl. 35 ods.   1   ústavy,   pretože   dĺžka   a   intenzita   obmedzenia   podnikateľa   nakladať   so   svojimi peňažnými prostriedkami nie je u každého v relevantnej situácii skúmaná rovnako, ale len na základe svojvôle správcu dane. Takéto konanie môže vážne negatívne ovplyvniť, až poškodiť podnikateľské subjekty...»

S   poukázaním   na   uvedené   skutočnosti   navrhovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenia   čl.   IV,   bod   3,   §   47a   ods.   1   slová   „Správca   dane   môže   počas daňovej kontroly vyhotoviť čiastkový protokol, ak“ zákona č. 218/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s l. 35 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

V   súlade   s   §   26   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhovatelia zároveň žiadajú   ústavný   súd,   aby   sa   vzhľadom   na   veľký   počet   dotknutých   subjektov   a   na   ich hospodársku   situáciu   zaoberal   touto   vecou   prednostne   a považoval   ju   za   naliehavú. Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenia nadobúdajú účinnosť 1. júla 2015, nežiadajú pozastavenie ich účinnosti.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až   f)   dospejú   k   názoru,   že   právny   predpis   nižšej   právnej   sily   nie   je   v   súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v zásade každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou.

Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   návrh   podala   skupina   30   poslancov   Národnej   rady Slovenskej republiky ako oprávnená osoba podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   §   37   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým napadnutý predpis nie je v súlade.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

III.

Ústavný súd návrh navrhovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhov na začatie konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   rámci   predbežného   prerokovania   ústavný   súd   zistil,   že   návrh   navrhovateľov nespĺňa zákonom predpísané náležitosti ustanovené pre odôvodnenie návrhu na začatie konania, ktoré by spĺňali ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014, PL. ÚS 32/2015, PL. ÚS 34/2015).

Podľa názoru ústavného súdu navrhovaný petit [rozhodnutie o nesúlade uvádzacej vety   § 47a   ods. 1   zákona   č. 218/2014   Z. z. textu   „Správca   dane   môže   počas daňovej kontroly   vyhotoviť   čiastkový   protokol,   ak“   (ďalej   aj   „napadnutý   text“)   s označenými článkami ústavy] sám osebe nesignalizuje možnosť vyslovenia jeho nesúladu s označenými článkami   ústavy.   Odôvodnenie   návrhu   predloženého   navrhovateľmi   nekorešponduje a nijako nesúvisí s napadnutým textom, čo vedie ústavný súd k záveru, že napadnutý text ako nesúladný s označenými článkami ústavy nie je nijako odôvodnený.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to,   že každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí bez výnimky spĺňať všeobecné náležitosti, ktoré sa týkajú formy a   obsahu   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ   ide   o   obsahové náležitosti, v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí obsahovať, akej veci sa týka (1), kto ho podáva (2), prípadne proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha(3),   odôvodnenie návrhu (4) a navrhované dôkazy (5).

Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že odôvodnenie   každého   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   (vrátane odôvodnenia návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov) je neoddeliteľnou súčasťou samotného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a teda musí byť obsiahnuté   v   samotnom   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom.   Zákon o ústavnom súde teda vôbec nepripúšťa, aby za odôvodnenie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom bolo považované čokoľvek iné, než odôvodnenie obsiahnuté priamo v samotnom návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovatelia nedisponujú možnosťou žiadať ústavný súd o to, aby s poukazom   na   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   za   odôvodnenie   návrhu   bolo považované   odôvodnenie,   ktoré   je   súčasťou   návrhu,   ktoré   s napadnutým   textom   nijako nesúvisí.

Ústavný súd, majúc na zreteli uvedené skutočnosti, pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, vzhľadom na nesúlad znenia petitu   s odôvodnením,   že   návrh   navrhovateľov   na začatie   konania   o   súlade   právnych predpisov neobsahuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalo dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014, PL. ÚS 32/2015, PL. ÚS 34/2015), a preto návrh navrhovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2015