znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 43/95

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   Košiciach   v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána   Klučku,   JUDr.   Viery   Mrázovej,   JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr. Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 10. septembra 1996 vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr.   Ivanom   Trimajom,   riaditeľom   legislatívneho   odboru   Kancelárie   prezidenta Slovenskej   republiky,   proti   Národnej   rade   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Petrom Brňákom, predsedom ústavnoprávneho výboru Národnej   rady Slovenskej republiky,   na začatie konania podľa článku 125 písm. a)   Ústavy   Slovenskej   republiky o vyslovenie nesúladu čl. I bodu 6, a to   35 ods. 2 písm.f), ako aj čl. I bodu 49, t.j.   241a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej   národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1, 2, čl. 141 ods. 1, 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1.   Ustanovenie   §   35   ods.   2   písm.f)   v   článku   I   bode   6   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)   a   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, n i e j e v s ú l a d e s ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ustanovenia   §   241a   ods.   1   a   2   v   článku   I   bode   49   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)   a   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, n i e s ú v s ú l a d e s ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2, čl. 141 ods. 1, 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Prezident   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "prezident",   resp.   "navrhovateľ") zastúpený JUDr. I. T., doručil 29. novembra 1995 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   "ústavný   súd")   návrh   na   začatie   konania   podľa   článku   125   písm.a)   Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu čl. I bodu 6, t.j. § 35 ods. 2 písm.f), ako aj čl. I bodu 49, t.j. § 241a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.z., (ďalej len "zákon č. 232/1995 Z.z."), ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava").

Ústavný súd 19. decembra 1995 predbežne prerokoval návrh prezidenta a prijal ho na ďalšie konanie a rozhodnutie o veci podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 293/1995 Z.z. (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z.z.").

Návrh prezidenta ústavný súd zaslal 15. decembra 1995 predsedovi Národnej rady Slovenskej   republiky,   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a požiadal ich o vyjadrenie v lehote do 31. januára 1996.

Ústavný súd podstatu odôvodnenia návrhu prezidenta a stanoviská zaslané k tomuto návrhu   zhrňuje   osobitne,   a   to   pred   posúdením   ústavnosti   jednotlivých   napadnutých ustanovení   novely   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Najprv   sa   zaoberá   ústavnosťou napadnutého   §   35   ods.   2   písm.f)   a   potom   ústavnosťou   napadnutého   §   241a   novely Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Prezident v návrhu zdôvodňuje nesúlad ustanovenia § 35 ods. 2 písm.f) Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods.   1,2   a   čl.   141   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   nesúlad   ustanovenia   §   241a Občianskeho súdneho poriadku (v platnom znení) s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1,2, čl. 141 ods. 1, 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky zo 14. septembra 1995, ktorým sa mení a dopĺňa   Občiansky   súdny   poriadok,   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o notároch   a notárskej   činnosti   (Notársky   poriadok)   a zákon   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, bol vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 232 v čiastke 80 a nadobudol účinnosť

1. decembrom 1995.

1. Podľa názoru navrhovateľa ustanovenie § 35 ods. 2 písm.f) napadnutého zákona nevyhovuje predovšetkým princípu autonómie vôle strán, ani dispozičnej zásade, ktorá je jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania. Toto ustanovenie, so zreteľom na svoju všeobecnosť, neumožňuje posúdenie, či vstup prokurátora sa týka takého druhu konania alebo hmotnoprávneho vzťahu, v ktorom je účasť prokurátora opodstatnená a v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.

"Princíp   autonómie   vôle   strán   je   jedným   zo   základných   princípov,   ktoré charakterizujú   občianske právo   hmotné, vrátane obchodného   práva,   v   demokratickom   a právnom štáte (čl. 1 ústavy), ktorý sa zakladá na princípoch trhovej ekonomiky a chráni slobodnú hospodársku súťaž (čl. 55 ods. 1, 2 ústavy). Princíp autonómie vôle strán sa - v tom   či   onom   rozsahu   -   výrazne   uplatňuje   aj   v   iných   odvetviach   súkromného   práva. Dispozičná zásada (so zákonom ustanovenými výnimkami v niektorých rodinnoprávnych a pod. vzťahoch) je jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania.

Výnimky z uvedených hmotnoprávnych a procesných princípov možno pripustiť iba v prípadoch, v ktorých odôvodnenosť sa dá vopred posúdiť ako výnimka svojím obsahom plne odôvodnená a potrebná v demokratickom a právnom štáte. Takými výnimkami sú prípady účasti prokurátora v civilnom procese dvoch autonómnych strán, uvedené v dosiaľ platnom   §   35   ods.   1,   ods.   2   písm.a)   až   d)   OSP.   Nemožno   vylúčiť   uzákonenie   ďalšej konkrétne vymedzenej výnimky, príp. výnimiek, ale iba za horeuvedených predpokladov.

Nové ustanovenie § 35 ods. 2 písm.f) OSP týmto požiadavkám nevyhovuje. Je úplne všeobecné, preto nedovoľuje posúdiť, či vstup prokurátora sa týka takého druhu konania, alebo takého hmotnoprávneho vzťahu, v ktorom je účasť prokurátora odôvodnená, a či je v demokratickom a právnom štáte potrebná.

Občiansky súdny poriadok od uzákonenia v r. 1963 (ale prakticky od roku 1950) až do   novely   vykonanej   zák.č.   519/1991   Zb.,   pripúšťal   účasť   prokurátora   iba   "v   záujme spoločnosti", alebo "ochrany práv občanov" (§ 35 ods. 1 v znení platnom do 31. decembra 1991). Z toho sa bez akýchkoľvek pochybností vyvodzovalo, že prokurátor nemôže vstúpiť napr. do rozvodového konania, do iných manželských sporov, do prevažnej väčšiny iných rodinnoprávnych konaní, do konaní o tzv. rýdzo osobných právach atď. Znenie § 35 ods. 2 písm.f) OSP po posudzovanej novelizácii však neobsahuje nijaké vecné obmedzenie na vstup prokurátora do konania. To znamená, že podľa svojvoľnej úvahy môže a nemusí vyhovieť pozvaniu účastníka alebo súdu a že podľa svojej zákonom neobmedzenej úvahy, môže   vstúpiť   napr.   aj   do   rozvodového   konania   bezdetných   manželov,   do   konania   o zaplatenie   pôžičky   dvoch   svojprávnych   občanov   alebo   dvoch   súkromných   obchodných spoločností, do konania o tzv. rýdzo osobných právach atď, atď."

Na   základe   vyššie   uvedených   argumentov   navrhovateľ   uzatvára,   že   "široká, všeobecná   a   druhovo   ničím   neobmedzená   možnosť   účasti   prokurátora   v   občianskom súdnom konaní je v zjavnom rozpore s princípom autonómie vôle strán i s dispozičnou zásadou. Preto je v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu (čl. 1 ústavy), ktorý   chráni   nedotknuteľnosť   súkromnej   sféry   občana   (čl.   16   ods.   1   ústavy),   trhovú ekonomiku i slobodnú hospodársku súťaž (čl. 55 ods. 1, 2 ústavy)".

V ďalšom zdôvodnení neústavnosti ustanovenia § 35 ods. 2 písm.f) OSP, ktoré umožňuje prokurátorovi vstúpiť do civilného procesu "ak o to požiada účastník konania...", navrhovateľ uvádza,   že   "Postavenie prokurátora   v konaní je vymedzené   len tým, že je účastníkom a že je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník právneho vzťahu (§ 35 ods. 3). Nie je teda zákonom upravené, či bude v spore pomáhať tomu účastníkovi konania, ktorý ho o vstup do konania požiadal, alebo či bude mať do určitej miery postavenie "tretej strany". Ďalšie riešenie v podobe zastupovania záujmov štátu na zákonnosti konania neprichádza do úvahy, lebo štát nie je hmotnoprávne legitimovaným účastníkom právneho vzťahu a zákonnosť súdneho konania zabezpečuje nezávislý súd (čl. 141 ods. 1 ústavy). Akýkoľvek dozor nad súdom by bol porušením jeho nezávislosti aj porušením čl. 141 ods. 1 ústavy. To platí bez ohľadu na otázku, kto (ktorý účastník, príp. súd) prokurátora o účasť požiadal. Táto otázka nevznikla v prípadoch uvedených v § 35 ods. 2 písm.a) až d) OSP, lebo tam nejde o typické dvojstranné právne vzťahy. V dvojstranných právnych vzťahoch však akékoľvek postavenie "tretej strany" vylučuje hmotnoprávna povaha týchto vzťahov.

Zostáva teda postavenie prokurátora v úlohe "pomocníka" toho účastníka, ktorý o vstup   do   konania   požiadal.   Také   postavenie   by   však   znamenalo   porušenie   rovnosti subjektov všeobecne (čl. 12 ods. 1 ústavy) a rovnosti v občianskom súdnom konaní osobitne (čl. 47 ods. 3 ústavy). Pritom rovnosť účastníkov v civilnom súdnom konaní odlišuje toto konanie od iných procesov (správneho, ale aj trestného - porov. na jednej strane faktické možnosti obžaloby a na druhej strane tzv. favor defensionis), a má preto najzákladnejší význam pre spravodlivé rozhodovanie."

2.   Podľa   navrhovateľa   právo   podať   dovolanie   niekým,   kto   nie   je   účastníkom právneho   vzťahu,   t.j.   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   predsedom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   alebo   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky (§ 241a OSP v znení posudzovanej novely) je neprípustným zasahovaním orgánu, ktorý nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, je neprípustným zásahom do autonómnej vôle strán, t.j. nositeľov hmotnoprávneho vzťahu a je neprípustným zásahom do dispozičnej zásady,   ovládajúcej   občianske   súdne   konanie,   a   to   z   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   v predchádzajúcej časti návrhu.

"Rozdiel   je však v intenzite neprípustnosti   takého zásahu. Ak   z hore uvedených dôvodov   nemožno   prijať   napr.   právo   odvolania   prokurátora   proti   neprávoplatnému rozsudku, týkajúceho sa vzťahu dvoch súkromných osôb, tým menej možno prijať právo dovolania všetkých troch uvedených orgánov proti právoplatnému rozsudku. Okrem toho aj v prípade vstupu do konania sa vyžaduje aspoň žiadosť účastníka alebo súdu, ustanovenie § 241a nijakú žiadosť alebo inú podmienku neuvádza.

Preto je ustanovenie § 241a OSP v znení posudzovanej novely v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu (čl. 1), ktorý chráni nedotknuteľnosť súkromnej sféry občana (čl. 16 ods. 1), zakladá sa na princípoch trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1) a chráni slobodnú hospodársku súťaž (čl. 55 ods. 2 Ústavy)."

Okrem tejto základnej argumentácie je neústavné priznať oprávnenie na dovolanie uvedeným ústavným činiteľom aj z týchto ďalších dôvodov:

- podanie dovolania na "žiadosť" jedného z účastníkov by bolo porušením rovnosti vôbec (čl. 12 ods. 1 ústavy) a rovnosti v občianskom súdnom konaní osobitne (čl. 47 ods. 3 ústavy),

- takéto oprávnenie je zásahom do rozhodovacej činnosti súdov a preto narušuje aj vyváženosť trojdelenia štátnej moci (čl. 1, nadpisy V., VI. a VII. hlavy ústavy a zároveň sa odvoláva na nález ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 16/95),

- možnosť zasiahnuť do právoplatného rozhodnutia súdu formou dovolania orgánu, ktorý nie je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu a nevystupuje dôvodne ako zástupca či ochranca štátu, alebo v potrebnom rozsahu ako ochranca zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb (čl. 149 ústavy), je zásahom do rozhodovacej činnosti súdov,

- možnosť použiť mimoriadny opravný prostriedok môže mať nepriaznivé dôsledky na sudcovskú nezávislosť, ktoré vyplývajú zo spôsobu voľby sudcov, ako aj ich funkčných postupov na vyššie súdy alebo na posty funkcionárov justičnej správy,

- ohrozené sú požiadavky zákonnosti a právnej istoty, keďže predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môže podať dovolanie aj vtedy, keď právoplatným rozhodnutím súdu nebol porušený zákon. Podľa § 241a ods. 1 OSP v znení preskúmavanej novely môže podať dovolanie "ak to vyžaduje zabezpečenie jednotného výkladu zákona" a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia aj vtedy, "ak právoplatným rozhodnutím... súdu bol porušený zákon".   Z   toho   plynie,   že   použitie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   sa   neviaže   na porušenie zákona, ale na okolnosti, ktoré nemôžu opodstatňovať zásah do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

3. Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhovateľ navrhuje vydať nález v tomto znení:

"Časť ustanovenia čl. I bodu 6, a to § 35 ods. 2 písm.f) zákona č. 232/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, n i e j e v s ú l a d e s ustanoveniamičl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1, 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie čl. I bodu 49 zákona č. 232/1995 Z.z., t.j. nový § 241a Občianskeho súdneho poriadku, n i e j e vs ú l a d e s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1,2, čl. 141 ods. 1, 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené je v rozpore s cit. ustanoveniami Ústavy SR aj ustanovenie čl. I bodu 51, t.j. nový § 243e Občianskeho súdneho poriadku."

Zástupca navrhovateľa na ústnom pojednávaní vo veci samej zotrval v celom rozsahu na písomnom návrhu na začatie konania a doplnil ho aj ďalšími argumentmi. Zdôraznil, že obdobne ako navrhuje v tejto veci rozhodnúť prezident Slovenskej republiky judikoval aj Európsky súd pre ľudské práva (v prípade Borges proti Belgicku). Tento súd považoval púhu prítomnosť generálneho advokáta, zástupcu generálneho prokurátora na konaniach, hoci si tam plní len rolu strážcu jednotnosti judikatúry, za nezlučiteľnú s princípom rovnosti "zbraní", za predpokladu, že zastáva iný názor ako sťažovateľ. Podčiarkol, že nezávislosť sudcov je veľmi krehká inštitúcia. Nemožno vidieť jej porušenie iba vtedy, keď niekto má zákonné oprávnenie prikázať sudcovi ako má rozhodnúť, alebo keď má faktické oprávnenie prikázať sudcovi ako má rozhodnúť. Nezávislosť možno porušiť aj inými spôsobmi, predovšetkým vtedy, ak sudca, ktorý rozhoduje, je si vedomý, že jeho rozhodovanie posudzuje prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku aj minister spravodlivosti, od ktorého závisí jeho ďalší služobný postup. To platí obdobne aj pre rozhodovanie senátu najvyššieho súdu.

Zástupca navrhovateľa poukázal i na to, že doba 6 mesiacov od právoplatnosti súdneho rozhodnutia, do ktorej je možné podať mimoriadne dovolanie, úplne vyvracia zásadu právnej istoty. Má to nesporný vplyv na efektívnosť exekúcií na základe právoplatných súdnych rozhodnutí. Súdy také výkony rozhodnutia nariaďujú veľmi opatrne, pretože nie je ešte na isto postavené, či exekučný titul nestratí vykonateľnosť, či nedôjde k odkladu vykonateľnosti a napokon ku zastaveniu výkonu rozhodnutia.

Podporným argumentom je i znenie čl. 46 ústavy, ktorý hovorí, že každý, avšak nie samotný štát má právo na súdnu a inú právnu ochranu. Toto právo má iba účastník právneho konania a právneho vzťahu, ktorého obsah je predmetom konania. Účastníkom preto nie je štát   reprezentovaný   ministrom,   generálnym   prokurátorom   alebo   predsedom   najvyššieho súdu.   Títo   ústavní   činitelia   si   z uvedeného   dôvodu   nemôžu   nárokovať právo   na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy v právnej veci iného subjektu.

V ďalšom konaní zástupca navrhovateľa upresnil, že princíp autonómie vôle strán a dispozičný   princíp   síce   výslovne   nevyplývajú   z   ústavy,   avšak   od   ústavy   nie   je   možné očakávať, aby upravovala princípy civilného procesu alebo princípy občianskeho hmotného práva. Ústava má však všeobecné ustanovenia, z ktorých tieto princípy vyplývajú. Takým ustanovením je čl. 1 ústavy obsahujúci pojem právny štát. I keď môžu byť rôzne názory na obsah   pojmu   právny   štát   a   na   jeho   charakter,   ale   určité   princípy   právneho   štátu   sú všeobecne uznávané a medzi týmito princípmi sú i princípy, o ktorých sa píše v návrhu na začatie konania (princíp autonómie vôle a dispozičný princíp).

Zástupca navrhovateľa potvrdil, že v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov   sa   neodôvodnila   neústavnosť   §   243e   OSP,   hoci   v   návrhu   na   rozhodnutie ústavného súdu sa žiada vysloviť i neústavnosť citovaného paragrafu. Vyhlásil však, že na vyslovení   neústavnosti   §   243e   OSP   netrvá,   pretože   postačuje,   ak   sa   uzavrie   otázka neústavnosti § 241a OSP. Neústavnosť tejto normy totiž vylúči aplikáciu aj § 243e OSP.

4. Na výzvu predsedu ústavného súdu o vyjadrenie sa k návrhu predseda Národnej rady Slovenskej republiky oznámil listom z 13. februára 1996 č. 1722/95-sekr., že "trváme na ústnom pojednávaní v konaní o súlade čl. I bod 6 ako aj čl. I bodu 49 zákona č. 232/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, s Ústavou Slovenskej republiky.Národná rada Slovenskej republiky sa ústneho pojednávania zúčastní prostredníctvom zástupcu, meno ktorého Vám oznámim dodatočne".

Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada", resp. "odporkyňa") nepredložil písomné vyjadrenie k návrhu prezidenta. Na ústnom pojednávaní z   dôvodov,   ktoré   uviedol,   vyplynulo,   že   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   nevyhovel návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Podľa   zástupcu   odporkyne   navrhovateľ   nedôvodne   vytýka,   že   napadnutými ustanoveniami zák.č. 232/1995 Z.z. došlo k nedodržaniu princípu autonómie vôle strán a dispozičnej zásady. Považuje to za porušenie ústavnosti. Nie je totiž vôbec zistiteľné, na základe akých právnych argumentov a úvah navrhovateľ dôvodí, že v prípade princípu autonómie vôle strán a dispozičnej zásady, ako aj ďalších princípov, ide o ústavnoprávne princípy. V ústave tieto princípy nie sú výslovne vymedzené.

Na jednej strane sa v návrhu na začatie konania zdôrazňuje princíp autonómie vôle strán   a   dispozičnej   zásady.   Chýba   však   vyrovnanie   sa   s   inými   princípmi,   napríklad   s princípom   zákonnosti,   s   princípom   spravodlivosti,   princípom   súdnej   ochrany   a   právnej istoty,   ktoré   môžu   byť   v   tomto   konaní   rovnako   významné,   a   dokonca   ešte   právne významnejšie. Tieto princípy môžu v zjednodušenej forme presúvať váhu posudzovania alebo príklonu   z pozície   formálnej pravdy   viac na pozíciu   materiálnej pravdy   a väčšej ingerencie súdu v rámci celého súdneho procesu.

Ak   sa   v   návrhu   prezidenta   zvýrazňuje   princíp   rovnosti   účastníkov   v   konaní,   v niektorých prípadoch môže byť práve v záujme rovnosti týchto účastníkov, aby existoval osobitný opravný prostriedok - dovolanie, respektíve, aby v niektorých prípadoch mohol vstúpiť do   konania prokurátor,   nie ako obhajca niektorého z účastníkov,   ale výlučne v záujme vyššieho princípu, ktorý napĺňa ústavné postavenie prokurátora a prokuratúry v oblasti   zákonnosti   a   spravodlivosti.   Problematika   postavenia   prokurátora   v   občianskom súdnom konaní je podľa názoru zástupcu odporkyne dôsledkom i neujasnenosti základnej koncepcie   občianskeho   súdneho   konania.   Celý   rad   novelizácií   Občianskeho   súdneho poriadku od roku 1989 priniesol viacmenej len polovičaté riešenia tohto problému v tom, že na jednej strane sa zvýrazňuje postavenie pána sporu z pozície účastníka konania, na druhej strane zase sa to vyvažuje postavením súdu v rámci celého sporu.

Vypustili sa tiež niektoré podstatné princípy a zásady, zvýraznili sa iné, nemalo to však   koncepčnú   povahu   a   bolo   to   zakoncipované   do   slovenského   právneho   poriadku necitlivo, ale na druhej strane taký legislatívny postup podmienila súdna a právna prax.Aj keď v tomto konaní posudzované procesné úkony a inštitúty podľa ustanovení § 35   ods.   2   písm.f)   a   § 241a   OSP nie   sú   z hľadiska   úplného legislatívneho vymedzenia ideálne, majú však svoj zmysel a podstatný význam pre budúci obsah občianskeho súdneho konania,   pretože   úprava   platná   pred   schválením   týchto   dvoch   paragrafov   alebo   pred schválením tejto novely bola viacmenej jednotne namietaná ako nedostatočná. V tomto smere bude rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci veľmi významné aj pre budúcnosť. A v tejto   spojitosti   je   predovšetkým   v   záujme občanov   a   nie   štátu   a   štátnej   moci,   aby   bol vytvorený   účinný   mechanizmus   na   zmenu   prípadných   očividných   nespravodlivostí   a nezákonností.

Výhrady namietané v ďalšej časti návrhu prezidenta v časti III. bod 2., vyžadujú podľa   odporkyne   iba   dve   poznámky.   Otázka   trojdelenia   moci   v   štáte   neznamená   ich izolované a autonómne pôsobenie, ale základný zmysel moci v štáte pozostáva najmä v ich vzájomných   brzdách   a   rovnováhe.   Názor   navrhovateľa   vyslovený   v   časti   III.   bod   2.: "možnosť zasiahnuť do právoplatného rozhodnutia súdu formou dovolania orgánu, ktorý nie je nositeľom   hmotnoprávneho   vzťahu a   nevystupuje dôvodne   ako zástupca   či   ochranca štátu, alebo v potrebnom rozsahu ako ochranca zákonom chránených záujmov fyzických a právnických   osôb,   čl.   149   ústavy,   je   zásahom   do   rozhodovacej   činnosti   súdu",   je neopodstatnený a nezodpovedá skutočnosti. Rozhodovacia právomoc súdov podľa názoru národnej rady nie je nijako dotknutá. Podanie dovolania neruší rozhodnutie súdu, nenarúša jeho právnu silu, nemení ho a je vo výlučnej dispozícii súdnej moci ako nezávislej moci v štáte.

K výhradám, ktoré sú uvedené v časti III. bod 3. návrhu prezidenta sa zástupca odporkyne   priamo   nevyjadril.   Považoval   ich   za   hypotézy   a   konštrukcie,   ktoré   nemajú právny podklad. Sú do istej miery špekulatívne a vo svojej podstate znevažujú a podceňujú sudcovský stav.

To isté uviedol zástupca národnej rady aj pokiaľ išlo výhrady, ktoré sú uvedené v časti III. bod 4. návrhu na začatie konania.

Pokiaľ ide o výhradu v časti III. bod 5. návrhu prezidenta, kde sa namieta otázka neústavnosti   podania   dovolania   predsedom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, zástupca   odporkyne   zdôraznil,   že   také   dovolanie   posudzuje   súd,   ktorý   nie   je   viazaný obsahom dovolania, ale len zásadami správnosti, spravodlivosti a zákonnosti. Rozhodnutie Medzinárodného súdu pre ľudské práva, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ, možno vyvrátiť iným   rozhodnutím   uvedeného   súdu,   ktoré   má   opačný   obsah   a   potvrdzuje   stanovisko národnej rady v tomto konaní. Ide o rozhodnutie Medzinárodného súdu pre ľudské práva v spore Delcourt versus Belgicko z roku 1970. Komisia a súd v zásade pripustili nestrannosť prokurátora a neoznačili jeho účasť za zvýhodnenie obžaloby.

Na záver svojho stanoviska zástupca národnej rady pripustil legislatívnu nečistotu najmä   ustanovenia   §   35   ods.   2   písm.f)   OSP,   ale   napriek   tomu   sa   domnieval,   že   táto legislatívna   nečistota   nemá   charakter   porušenia   alebo   nesúladu   napadnutého   právneho predpisu s ústavou. Svedčí o tom aj samotná genéza podávania návrhu na začatie konanie pred ústavným súdom. Prezident pôvodne totiž napadnutú novelu podpísal. Podľa názoru odporkyne,   ak   by   v   čase   podpisu   prezidenta   bol   známy   očividný   rozpor   s   Ústavou Slovenskej republiky, bol by prezident využil svoje ústavné právo a uvedený zákon by vrátil parlamentu na opätovné prerokovanie s konkrétnymi výhradami.

5.   Odborné   stanoviská   ústavných   činiteľov,   ktorých   sa   návrh   prezidenta   na vyslovenie nesúladu § 35 ods. 2 písm.f) a § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z.z. s ústavou bezprostredne dotýka.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "minister spravodlivosti") vo svojom stanovisku z 3. januára 1996 č. 8219/1995-60 nepovažuje ustanovenie § 241a OSP za nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky. Toto svoje stanovisko odôvodňuje predovšetkým tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky "sú sudcovia pri rozhodovaní nezávislí a viazaní len zákonom. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva neprípustnosť akéhokoľvek ovplyvňovania sudcu pri jurisdikcii zo strany iných štátnych orgánov, vrátane orgánov štátnej správy súdov, teda aj ministra spravodlivosti a predsedu Najvyššieho súdu. Úprava § 241a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa však týka   iba   právoplatných   rozhodnutí   súdov,   vynesených   v   rozpore   s   citovaným   článkom Ústavy   Slovenskej   republiky   o   viazanosti   sudcu   zákonom,   teda   nezákonných,   resp.   aj neústavných rozhodnutí súdov. Rozhodovanie o tom, či sudca v konkrétnom rozhodnutí porušil   zákon,   ustanovenie   §   241a   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, teda nezávislému súdu (čl. 141 ods. 1 a čl. 143 ods. 1 ústavy)". Z tohto dôvodu považuje minister spravodlivosti zákonnú úpravu, ktorá umožňuje preskúmavanie zákonnosti právoplatných súdnych rozhodnutí v dôsledku podania mimoriadnych opravných prostriedkov za úpravu, "ktorá je v súlade s princípmi zákonnosti právneho demokratického štátu, zakotvenými v Ústave Slovenskej republiky. Naopak, bolo by   v   rozpore   s   uvedenými   princípmi,   ak   by   sme   z   formálnych   dôvodov   trvali   na nemeniteľnosti nezákonných súdnych rozhodnutí".

Podľa názoru ministra spravodlivosti nie je jeho oprávnenie na podanie dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, prelomením autonómie vôle strán ani zásahom do ich dispozičných práv v civilnom procese.V tejto súvislosti poznamenáva, že "... Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky preskúmava   právoplatné   súdne   rozhodnutie   z   hľadiska   jeho   súladu   so   zákonom   len   na základe sťažnosti občana, keď mu zákon neumožňuje podanie riadneho či mimoriadneho opravného prostriedku (napríklad pre zmeškanie) a keď jeho tvrdenie uvedené v sťažnosti odôvodňuje   podozrenie,   že   napadnutým   rozhodnutím   bol   porušený   zákon.   Ak   minister spravodlivosti   dospeje   k   záveru,   že   je   tvrdenie   sťažovateľa   opodstatnené   a   podá Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   dovolanie   podľa   §   241a   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, vykonáva tým svoje zákonné oprávnenie bez toho, aby tým vstupoval do súdneho sporu ako tretia strana".

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "predseda najvyššieho súdu") vo svojom stanovisku z 10. januára 1996 č. sekr.451/95 uvádza, že § 35 ods. 2 písm.f) OSP umožňuje, aby procesné postavenie jedného účastníka, v záujme ktorého sa uskutoční vstup prokurátora do konania, bolo silnejšie, ako postavenie druhého účastníka. Prokurátor   má   takto   postavenie   pomocníka   jedného   účastníka.   To   znamená   porušenie zásady rovnosti občanov, ktorá je zakotvená v čl. 12 ústavy a zásady rovnosti všetkých účastníkov   súdneho   konania,   zakotvenej   v   čl.   47   ods.   3   ústavy.   Toto   svoje   stanovisko zdôvodňuje   predseda   najvyššieho   súdu   tým,   že   nový   dôvod   vstupu   prokurátora   do občianskeho súdneho konania podľa § 35 ods. 2 písm.f) OSP sa líši od doteraz platných dôvodov vstupu uvedených v písm. a) až e) tohto ustanovenia tým, "že tu chýba určitý verejný záujem na riešení určitých konkrétnych občianskoprávnych sporov, ktorý je daný u písmen a) až e). Vstup prokurátora do konania podľa nového písmena f) je možný prakticky v   každom   občianskoprávnom   konaní   a   to   bez   ohľadu   na   jeho   predmet.   Vstup   je   síce podmienený   tým, že   o   to   požiada   účastník   konania alebo súd,   ale aké bude   konkrétne postavenie   prokurátora   v   tomto   konaní,   nie   je   presne   rozvedené.   Iba   z   odseku   3   §   35 vyplýva, že prokurátor je v konaní podľa odsekov 1 a 2 oprávnený na všetky úkony, ktoré môže   vykonať   účastník   konania,   ak   nejde   o   úkony,   ktoré   môže   vykonať   len   účastník právneho   vzťahu.   Prokurátor   pri   vstupe   do   občianskoprávneho   konania   nemôže   mať postavenie zástupcu štátu, pretože štát nie je účastníkom občianskoprávneho vzťahu, ktorý je predmetom konania. Prokurátor tu môže mať len postavenie pomocníka určitej strany v konaní. Pokiaľ prokurátor vstúpi do konania na požiadanie účastníka, je to celkom zjavné. Pokiaľ prokurátor vstúpi do konania na základe požiadania súdu, možno predpokladať, že aj tu ide o vstup prokurátora do konania na podporu záujmov určitého účastníka. Občiansky súdny   poriadok   takto   umožňuje,   aby   procesné   postavenie   jedného   účastníka,   v   záujme ktorého sa uskutoční vstup prokurátora do konania, bolo silnejšie ako postavenie druhého účastníka".

Oprávnenie podať dovolanie podľa § 241a OSP predseda najvyššieho súdu považuje za   zásah   správneho   orgánu   do   nezávislosti   súdneho   rozhodovania,   čo   je   v   rozpore   s princípom deľby moci, ktorý sa opiera o článok 1 ústavy a aj o 5., 6. a 7. hlavu ústavy. Toto svoje stanovisko zdôvodňuje tým, že predseda najvyššieho súdu "vykonáva síce podľa § 19 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších noviel súdnictvo patriace najvyššiemu súdu v súlade s rozvrhom práce, ako predseda senátu alebo sudca, no podanie dovolania z dôvodov uvedených v § 241a ods. 1 nemožno kvalifikovať ako výkon súdnictva v role predsedu senátu alebo sudcu. Ak predseda najvyššieho súdu má mať právo na   podanie   dovolania,   tak   jedine   ako   orgán   štátnej   správy   súdov,   ktorým   je   predseda najvyššieho   súdu   nepochybne   podľa   citovaného   zákona   o   súdoch   a   sudcoch.   Ak   však predseda   podáva   dovolanie   ako   predstaviteľ   správy   súdov,   ide   nepochybne   o   zásah správneho orgánu do nezávislého rozhodovania súdov, čo je v rozpore s princípom deľby moci, z ktorého vychádza nielen čl. 1 Ústavy, ale aj s 5., 6. a 7. hlavou Ústavy. V tejto súvislosti treba uviesť, že v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 16/95-96 bolo konštatované, že princíp deľby moci vylučuje najmä to, aby výkonná moc alebo iná štátna moc mohla zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov. Podanie dovolania predsedom najvyššieho súdu nemôže odôvodniť ani jeden z dôvodov uvedených v 1. odseku § 241a novely   OSP.   Obidva   tieto   dôvody   sú   koncipované veľmi   široko   a znamenajú možnosť dodatočnej revízie právoplatných rozhodnutí odvolacích súdov".

V tejto súvislosti predseda najvyššieho súdu konštatuje, "že podľa pôvodného znenia § 241a predseda najvyššieho súdu mal mať právo podať dovolanie iba v prípade, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Toto ustanovenie malo zabezpečiť jednotnosť judikovania v rámci daného systému súdov a v rámci   daného   systému   opravných   prostriedkov.   Aby   k   podaniu   dovolania   predsedom najvyššieho   súdu   v   prípade   nerešpektovania   stanovísk   dovolacieho   súdu   nižšími   súdmi došlo   len   vo   výnimočných   prípadoch,   boli   v   pôvodnom   znení   stanovené   ešte   dva doplňovacie dôvody, ktoré boli zakotvené v § 241a 1. odsek, pravda, bez tej základnej podmienky,   ktorá   je   z   hľadiska   jednotnosti   judikovania   v   rámci   určitej   súdnej   sústavy nevyhnutná".

Podľa   názoru   predsedu   najvyššieho   súdu   je   dôvod   podania   dovolania   ministrom spravodlivosti a generálnym prokurátorom Slovenskej republiky stanovený príliš široko, pretože   takúto   možnosť   majú   v   každom   prípade,   ak   právoplatným   rozhodnutím prvostupňového   alebo   druhostupňového   súdu   bol   porušený   zákon.   Ich   oprávnenie   na podanie   dovolania   považuje   za   zásah   správneho   orgánu   do   nezávislosti   súdneho rozhodovania, čo je v rozpore s princípom deľby moci, z ktorého vychádza nielen čl. 1 ústavy, ale aj 5., 6. a 7. hlava ústavy. V tejto spojitosti predseda najvyššieho súdu opäť citoval aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 16/95.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor") vo svojom stanovisku z 30. januára 1996 č. V Gd 5148/95-42 odporučil návrhu prezidenta nevyhovieť. K jednotlivým bodom návrhu na začatie konania zaujal generálny prokurátor toto stanovisko:

"Oprávnenie prokurátora vstúpiť do konania je teda podmienené ochranou práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   a   právnických   osôb.   Tým   je   zásadne   určený zákonný základ jeho činnosti.

V novom ustanovení § 35 ods. 2 písm.f) OSP je jeho vstup, oproti ustanoveniu § 35 ods.   2   písm.a)   až   d)   OSP,   podmienený   požiadaním   účastníka   konania   alebo   súdu. Prokurátor, ktorý bol požiadaný o vstup do konania, sám rozhodne či do konania vstúpi. Pritom je povinný riadiť sa ústavnou zásadou, totiž, že vstúpi do konania len ak to vyžaduje ochrana práv fyzických alebo právnických osôb alebo štátu. Z konania, do ktorého vstúpil, môže prokurátor kedykoľvek vystúpiť, akonáhle zistí, že jeho ďalšie zotrvanie nevyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu.Oprávneniami prokurátora nie je ohrozená nedotknuteľnosť osoby a jej súkromnia (čl. 16 ods. 1 Ústavy SR) ako tvrdí navrhovateľ. Vstupom do konania prokurátorovi vznikli procesné oprávnenia, ktoré patria účastníkovi konania, ale s výnimkou tých, ktoré patria len účastníkovi právneho vzťahu (§ 35 ods. 3 OSP). Prokurátor nemôže disponovať nárokom uplatňovaným v konaní a už vôbec nie je oprávnený disponovať návrhom iného subjektu, na základe ktorého došlo k začatiu konania, do ktorého vstúpil.

Postavenie prokurátora v občianskom súdnom konaní je úplne odlišné od postavenia tých účastníkov konania, ktorí uplatňujú svoje práva. Prokurátor nie je ani pomocníkom účastníkov konania ani zástancom či zástupcom toho účastníka, ktorý o jeho vstup požiadal. Nemá ani postavenie "tretej strany". Má osobitné postavenie, i keď v OSP nepomenované. Nemá   však   viac   práv   ako   účastník,   preto   sa   nijakým   spôsobom   "nestavia   nad   súd". Prokurátor   v   konaní   neuplatňuje,   na   rozdiel   od   účastníkov,   iný   záujem,   než   nestranný záujem na ochrane práv fyzických a právnických osôb a štátu. Je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, s výnimkou tých, ktoré by predstavovali hmotnoprávnu či procesnú dispozíciu s predmetom konania.

Prokurátor   v   občianskom   súdnom   konaní   nezasahuje   do   nezávislosti   súdu.   Jeho účasťou nie je dotknutá zákonnosť súdneho rozhodovania. Svojou účasťou nezasahuje do vedenia konania, ale môže prispieť k zákonnému rozhodnutiu. Zmyslom jeho vstupu do konania nie   je   kontrola   súdneho   konania. Má   len pomáhať súdu   dospieť   k   úplnému   a zákonnému rozhodnutiu. Pri rozhodovaní je sudca viazaný len zákonom, návrhy prokurátora nie sú pre neho záväzné (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Účasť prokurátora v konaní môže napríklad eliminovať faktickú nerovnosť účastníkov, danú výhodou jedného z účastníkov, spočívajúcou   v   jeho   právnych   znalostiach   alebo   lepších   finančných   možnostiach   na zabezpečenie kvalifikovaného právneho zastupovania jeho záujmov v konaní.

Návrh, aby prokurátor bol vylúčený z účasti v občianskom súdnom konaní, lebo jeho účasť je s výnimkou prípadov vymenovaných v ustanovení § 35 ods. 2 písm.a) až d) OSP nedemokratická, je neopodstatnený. Účasť prokurátora v takomto konaní je v tej či onej miere vlastná i právu iných krajín. Pôsobenie prokurátora v občianskych veciach neodporuje našej ústave. Prokurátor má v občianskom súdnom konaní osobitné postavenie, je viazaný len zákonom   a svojím   vstupom   nenarušuje rovnosť účastníkov konania. Naopak, určité prirodzené nerovnosti účastníkov vyrovnáva.

Nedôvodná je aj výhrada navrhovateľa, že vstup prokurátora nie je v § 35 ods. 2 písm.f) OSP vecne obmedzený, napr. vylúčením konaní o rýdzo osobných právach, tak, ako tomu bolo v čase od uzákonenia OSP v r. 1963, až do novely, vykonanej zákonom č. 519/1991 Zb. Prokurátor podľa vtedajšej právnej úpravy nebol oprávnený podať návrh na začatie konania, ak išlo o rýdzo osobné práva občana (§ 35 ods. 3 vtedajšieho OSP), ale do takého konania vstúpiť mohol. To, že súčasná úprava vstupu prokurátora do občianskeho súdneho konania neobsahuje negatívne vymedzenie,   možno označiť ako jej   nedostatok, ktorý by bolo možné napraviť. Platná právna úprava vstupu prokurátora do konania nie je však v rozpore s ústavou.

Nedôvodné je tiež tvrdenie navrhovateľa, že v prípadoch uvedených v § 35 ods. 2 písm.a) až d) OSP nejde o typické dvojstranné vzťahy. V otázkach výchovy ide napríklad o dvojstranný právny vzťah".

K druhému bodu návrhu prezidenta Slovenskej republiky, t.j. vyslovenie nesúladu § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky generálny prokurátor uvádza, že uvedené ustanovenie novely "reagovalo na poznatky z realizácie predchádzajúcej právnej úpravy. Podstatná redukcia oprávnení prokurátora v občianskom súdnom konaní, vykonaná novelou OSP v r. 1991, najmä však zrušenie možnosti podať sťažnosť pre porušenie zákona, resp. obmedzenie   okruhu   vecí,   v   ktorých   ju   prokurátor   mohol   podať,   viedla   k   tomu,   že prokuratúra   z   podnetu   fyzických   i   právnických   osôb   a   štátu   často   zisťovala   porušenie zákona,   na   ktoré   nemohla   reagovať   a   ani   žiadnym   iným   postupom   ich   nebolo   možné napraviť. Nebola tu žiadna možnosť zvrátiť nezákonné, fyzické osoby, právnické osoby alebo štát poškodzujúce rozhodnutia. Práve dovolaním sa otvára možnosť, aby nezákonné rozhodnutie bolo nahradené zákonným rozhodnutím súdu. To, že minister spravodlivosti, predseda najvyššieho súdu a generálny prokurátor dostali možnosť individuálne posúdiť, či v jednotlivých prípadoch je v záujme spravodlivosti uprednostniť zákonnosť alebo stabilitu súdneho rozhodnutia, v žiadnom prípade nenarušuje rovnosť účastníkov konania. Dovolanie sa   predsa   nepodáva   v   záujme   jedného   z   účastníkov   konania,   ani   v   záujme   ústavných činiteľov,   ktorí   sú   oprávnení   dovolanie   podať,   ale   v   záujme   spravodlivosti,   v   záujme zákonnosti súdnych rozhodnutí. Aj v tomto prípade, takisto ako pri vstupe prokurátora do konania, je oprávnený rozhodovať iba súd, pri rozhodovaní viazaný len zákonom. Podanie dovolania generálnym prokurátorom nie je zásahom do rozhodovacej činnosti súdov. O takomto   zásahu   by sa   dalo   hovoriť   len   vtedy,   keby   sa   právnym názorom   uvedeným   v dovolaní musel súd riadiť. Takúto povinnosť však súd nemá(§ 144 ods. 1 Ústavy SR). Nemožno sa preto stotožniť s názorom navrhovateľa, že by generálny prokurátor podaním dovolania zasahoval do nezávislosti a rozhodovania súdov.Zo skutočnosti, že do účinnosti zákona č. 232/1995 Z.z. bolo povinnosťou súdu dbať na to, aby sa skutkový stav veci zistil čo najúplnejšie (§ 120 ods. 1 prvá veta dovtedajšieho znenia OSP), zatiaľ čo od jeho účinnosti rozhoduje súd na základe toho skutkového stavu, ktorý s prispením strán zistí z vykonaných dôkazov (posledná veta súčasného znenia § 120 ods. 1) nemožno vyvodiť, že by štát stratil záujem na čo najúplnejšom zistení stavu veci a spravodlivom rozhodnutí. Súdu naďalej zostala možnosť vykonať aj iné dôkazy, ako sú účastníkmi navrhnuté. Autonómia strán je vymedzená len ich právom disponovať návrhom na súdne prejednanie veci.   Nie je, a v demokratickom   a právnom   štáte ani v žiadnom prípade nemôže byť, ponechané na vôľu strán, či súd má alebo nemá zisťovať skutočný stav veci. Preto ani činnosť prokurátora, ktorej poslaním je prispieť k zisteniu skutočného stavu veci, nemožno označovať za zásah do autonómie vôle strán.

Ústava   Slovenskej   republiky   neobsahuje žiadne   ustanovenie,   s   ktorým   by   boli v rozpore ciele občianskeho súdneho konania, vyjadrené od prijatia OSP v roku 1963 až do súčasnosti v ustanoveniach § 1, 2, 3, 6 a ďalších jeho ustanoveniach, podľa ktorých sa občianske súdne konanie neuspokojuje so zistením formálnej pravdy, zistenej len z tých dôkazov, ktoré súdu predložia účastníci. Ak sa účastníci slobodne rozhodnú, že chcú, aby vec rozhodol súd, potom začína dominovať vôľa spoločnosti po čo najpresnejšom zistení stavu veci, ako nevyhnutného podkladu pre zákonné rozhodnutie veci súdom. Stáva sa tak s vedomím a z vôle účastníkov. Je na vôli strán, či sa obrátia na súd, ale nie je na vôli strán, či rozhodnutie súdu má byť v súlade so zákonom alebo nie.

Občiansky súdny poriadok v § 1 upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobčanov. Podľa § 2 v občianskom súdnom konaní súdy zameriavajú svoju činnosť na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených zájmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Podľa § 3 občianske   súdne   konanie   je   jednou   zo   záruk   zákonnosti   a   slúži   na   jej   upevňovanie   a rozvíjanie. Podľa § 6 v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.

Uvedený   zákonný   postup   žiadnym   spôsobom   nenarušuje   princíp   autonómie   vôle strán   a   už   v   žiadnom   prípade   sa   nedotýka   princípov   trhovej   ekonomiky,   či   slobodnej hospodárskej súťaže, ktorými operuje navrhovateľ. Určitý ústup od povinnosti súdu zistiť skutkový stav čo najúplnejšie nie je motivovaný predstavou, že by v demokratickom a právnom štáte mali súdy rozhodovať na základe formálnej pravdy. Je motivovaný výlučne procesnou ekonomikou a snahou zabrániť kolapsu preťažených súdov. Pomoc prokurátora pri spoľahlivom zisťovaní skutkového stavu súdom len prispieva k spravodlivej ochrane práv a oprávnených záujmov účastníkov a ich výchove k zachovávaniu zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam spoluobčanov, ako cieľov občianskeho súdneho konania".

Z uvedených dôvodov preto generálny prokurátor odporúča návrhu prezidenta nevyhovieť.

III.

A. Ustanovenie § 35 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z.z.

Podľa znenia § 35 ods. 2 OSP, ktoré platilo do účinnosti posudzovanej novely, mohol prokurátor vstúpiť do začatého konaniaa) vo veciach spôsobilosti na právne úkony,b) vo veciach vyhlásenia za mŕtveho,c) vo veciach zápisu do obchodného registra,d) vo veciach výchovy maloletých ae) vo veciach opatrovníctva.

K   uvedeným   konaniam   sa   žiada   uviesť,   že   do   poslednej   novely,   t.j.   zákona   č. 232/1995 Z.z., boli konania vo veciach pod písm. d) a e) uvedené spolu pod písm. d) a novela vyčlenila konanie vo   veciach   opatrovníctva   do   samostatného   písmena e).   Podľa dôvodovej správy ide o spresnenie znenia v záujme odstránenia pochybnosti, či oprávnenie prokurátora sa vzťahuje len na veci opatrovnícke pri maloletých (§ 180 OSP) alebo aj u plnoletých (§ 192, 193 OSP).

Novela priniesla obsahovo nové znenie písm. f),   podľa ktorého môže prokurátor vstúpiť do začatého konania aj "vtedy, ak o to požiada účastník konania alebo súd". V dôvodovej správe sa nenachádza žiaden vecný argument, ktorý by objasňoval ratio legis takého vstupu prokurátora do súdneho konania na požiadanie účastníka alebo súdu.

Už   na   prvý   pohľad   je   zrejmé,   že   tento   nový   dôvod   vstupu   prokurátora   do občianskeho   súdneho   konania   sa   podstatne   líši   od   doteraz   platných   prípadov   vstupu uvedených v písm. a) až e) tým, že tu chýba deklarovanie určitého verejného záujmu na riešení konkrétnych civilných vecí, ktorý je predpokladaný v prípade vstupu prokurátora do začatého konania podľa písm. a) až e). Vo všetkých týchto prípadoch totiž ide o nesporové konania, kde sa predpokladá verejný záujem na ich riešení.

Pri vstupe prokurátora do konania podľa písm. f) však tento nie je obmedzený len na konanie nesporové (a kde teda možno predpokladať, aj keď to zákon výslovne neuvádza, vstup prokurátora vo verejnom záujme), ale je možný prakticky v každej civilnej veci, a to bez ohľadu na predmet a charakter konania. Prokurátor pri vstupe do občianskeho súdneho konania   (najmä   v   tých   sporových   veciach,   kde   štát   nie   je   účastníkom   konania,   čo   je prevažná   väčšina   vecí)   nemôže   mať   postavenie   zástupcu   štátu,   pretože   štát   nie   je účastníkom občianskoprávneho vzťahu, ktorý je predmetom konania.

O dôvodnosti ustanovenia § 35 ods. 2 písm. f) OSP možno pochybovať najmä vo vzťahu ku sporovému konaniu, kde vystupujú dve strany, ktoré majú na veci protichodný záujem.   Existencia   tretej   strany,   ktorá   by   bola   nezávislá   a   neutrálna   k   obom   stranám zúčastneným v spore, je pojmovo vylúčená (nad stranami stojí jedine súd). V prípade vstupu prokurátora do sporového konania sa to nevyhnutne prejaví v tom, že sa prikloní na jednu alebo druhú stranu (nemusí to byť vždy ten účastník, ktorý o vstup požiadal). Nemôže stáť medzi nimi, ani nad nimi. Možno preto akceptovať tvrdenie navrhovateľa, ale aj predsedu najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   sa   prokurátor   stáva   vlastne   "pomocníkom"   jednej   zo sporných strán, čím sa vlastne procesné postavenie jedného účastníka (spornej strany) stane silnejším ako procesné postavenie druhej strany.

Okrem toho, pre sporové konanie je typické uplatnenie zásady dispozičnej a zásady prejednacej, na rozdiel od nesporového konania, kde sa uplatňujú protipóly týchto zásad, t.j. zásada oficiality a zásada vyšetrovacia (vyhľadávacia). Je to dôležité najmä z toho dôvodu, že podľa ustanovenia § 35 ods. 3 OSP je prokurátor v konaní oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník právneho   vzťahu.   Nestáva   sa   však   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania.   Preto   sa ústavný   súd   nestotožňuje   s   tvrdením   navrhovateľa   (str.   4   návrhu),   podľa   ktorého   je prokurátor vzhľadom na ustanovenie § 35 ods. 3 OSP účastníkom konania. Prokurátor je teda obmedzený len tým, že nemôže robiť úkony, ktoré môže vykonať len subjekt (účastník) daného hmotnoprávneho vzťahu (napr. vzdať sa nároku, uznať uplatňovaný nárok alebo uzavrieť o ňom zmier). Na druhej strane však môže robiť skutkové prednesy, navrhovať dôkazy, a to zrejme aj vtedy, ak účastník takýto prednes alebo dôkaz neurobí alebo nechce urobiť. Účastníka nemožno nútiť proti jeho vôli a za každú cenu, aby prednesy a dôkazy slúžiace v jeho prospech, boli súdu vždy a bezo zvyšku predložené. Účastník má právo konať v spore tak, aby prehral. Nemožno mu vnútiť víťazstvo, i keby mu malo patriť. V tomto smere tu možno vidieť reálne nebezpečenstvo porušenia ústavného práva autonómie vôle strán (účastníkov konania), ktorého procesnoprávnym aspektom je dispozičné právo účastníka   konania   a   obsahuje   v   sebe   oprávnenie   slobodne   disponovať   hmotnými   a procesnými právami v občianskom   súdnom   konaní. Je   výsostným   (slobodným)   právom účastníka rozhodovať o tom, aký procesný materiál súdu dodá. Účasť prokurátora môže účastníkov vo výkone týchto ich práv závažným spôsobom obmedziť, čím sa podľa názoru ústavného súdu nedovoleným spôsobom obmedzuje ústavné právo autonómie vôle strán, ktoré možno vyvodiť z čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojitosti s čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 12 ods. 1 "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach." Podľa čl. 46 ods. 1 "Každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom svojho   práva na   nezávislom   a nestrannom   súde  ...   ".   Uvedené   články   ústavy   podľa   názoru   ústavného   súdu   oveľa výstižnejšie   konštituujú   ústavné   právo   autonómie   vôle   strán   než   navrhovateľom poukazované články 16 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy.

V   súvislosti   s   predchádzajúcim   konštatovaním   ústavný   súd   považuje   tak   široko formulované oprávnenie prokurátora (aj keď na požiadanie účastníka alebo súdu) na vstup do začatého občianskeho súdneho konania v rozpore s ústavou deklarovanými princípmi právneho štátu (čl. 1 ústavy).

Ustanovenie § 35 ods. 2 písm. f) OSP obsahuje dva alternatívne predpoklady, za splnenia ktorých môže prokurátor vstúpiť do začatého konania. Ak o to požiada účastník konania alebo ak o to požiada súd.

a) Prokurátor môže vstúpiť do začatého konania vtedy, ak o to požiada účastník konania.

O vstup prokurátora môže požiadať účastník konania. Podľa platnej právnej úpravy je účastníkom konania navrhovateľ (žalobca), odporca (žalovaný), ten, koho zákon za účastníka výslovne (expressis verbis) označuje (pozri napr. ust. § 181, 185b, 185k, 194 ods. 2, 255 OSP a pod.) a v konaní, ktoré možno začať aj bez návrhu (§ 81 OSP), sú účastníkmi konania aj tí (t.j.popri eventuálnom

navrhovateľovi), oprávach a povinnostiach ktorých sa má konať (§ 94 ods.1 OSP). Požiadať o vstup môžu tí, ktorí sa nachádzajú na jednej procesnej strane, ale zákon nevylučuje, aby požiadali aj všetci účastníci, t.j. obe sporné strany.

Účastník môže požiadať o vstup do konania, a to sporového i nesporového, konania o výkon rozhodnutia, konania v správnom súdnictve, konania o riadnych i mimoriadnych opravných   prostriedkoch.   Zákon   hovorí   o   konaní   a   neobmedzuje   konania   žiadnymi legálnymi znakmi, ktoré by z okruhu konaní vylúčili niektorý druh konania.

Vstup do začatého konanie nie je podmienený - pri úvahe prokurátora či vstúpi alebo vstup odmietne - žiadnymi zákonnými predpokladmi, napríklad záujmom spoločnosti, štátu pri   ochrane   majetku   štátu,   obcí,   miest,   pri   ochrane   verejnoprospešných   inštitúcií, bezdomovcov a podobne. Nie je tu ani odkaz na Zákon o prokuratúre (zák.č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov) ani na Ústavu Slovenskej republiky (čl. 149, podľa ktorého prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu).

V nadväznosti na tieto zákonné predpoklady vstupu prokurátora na žiadosť účastníka, je potrebné zaoberať sa otázkou rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní.

Zásada   rovnosti   občanov   pred   zákonom   ustanovená   v   čl.   12   ods.1   ústavy   sa   v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a značí rovné postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach   a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Rovnosť strán v občianskom súdnom konaní nemôže byť ovplyvniteľná tým, ktorý účastník je žalobca, ktorý je žalovaný alebo v inej procesnej pozícii (nesporové konanie). Rovnosť strán je totiž podmienená rovnosťou procesných prostriedkov uplatňovaných pri podaní žaloby i pri obrane proti nej, a to platí aj na celý priebeh konania.

Bez   ohľadu   na   to,   na   žiadosť   ktorého   účastníka   vstúpi   prokurátor   do   začatého konania, musí dôjsť zo strany prokurátora k procesnému podaniu, ktoré musí mať priamy vzťah k predmetu konania, t.j. k procesnej otázke, ktorá sa rieši v konaní na základe žaloby, návrhu na začatie konania, odvolania, žaloby v správnom súdnictve a podobne. V súdnom konaní sa rozhoduje v podstate na binárnom princípe "áno, nie". Súd nemôže nerozhodnúť (ak sú splnené podmienky konania). Preto aj prokurátor sa musí vyjadriť binárnym alebo zmiešaným   spôsobom.   Navrhuje   vyhovieť   žalobe   alebo   ju   zamietnuť,   prípadne   sčasti vyhovieť,   sčasti   zamietnuť.   Iná   procesná   možnosť   pri   meritórnom   rozhodnutí   súdu nejestvuje. Takým procesným stanoviskom však nevyhnutne straní jednému z účastníkov, hoci len sčasti. Je prakticky aj teoreticky vylúčené, aby prokurátor mal prednes, ktorý by nenavrhoval aspoň v hrubých rysoch to, čoho sa dožaduje niektorý z účastníkov konania. Tento záver je samozrejmý, pretože prokurátor nemôže uplatňovať svoje záujmy (nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konkrétnom spore ide). Takže niečie záujmy uplatňovať musí, a to sú len záujmy niektorej procesnej strany.

Akonáhle   prokurátor   po   svojom   vstupe   do   začatého   konania   prednesie   svoje procesné stanovisko, nevyhnutne vzniká nerovnosť v procese. Táto nerovnosť súvisí s tým, že do konania a rozhodovania súdu vstúpil na strane niektorého účastníka (nemusí to byť účastník,   ktorého   žiadosti   prokurátor   vyhovel)   argumentačne   a   svojimi   procesnými oprávneniami,   bez   procesného   rizika   neúspechu   v   spore,   v   inom   (nesporovom)   konaní subjekt, ktorý vplýva na priebeh a výsledok konania, prihovárajúc sa za výsledok, ktorý aspoň sčasti zodpovedá procesnému stanovisku niektorého účastníka (tu však podľa názoru ústavného súdu možno predpokladať, že jeho úkony môžu byť v súlade so spoločenským záujmom na výsledku nesporového konania, aj keď to zákon výslovne nepožaduje).

Oprávnenia prokurátora (§ 35 ods. 3 OSP), ktoré mu vzniknú po vstupe do začatého konania na základe aplikácie ustanovenia § 35 ods. 2 písm.f) OSP sú však tým procesným fenoménom,   ktorý narušuje   rovnováhu   procesných   prostriedkov   prislúchajúcich procesným stranám. Z toho vyplýva, že toto narušenie procesnej rovnováhy je porušením ústavného   princípu   rovnosti   účastníkov   konania   pred   zákonom   i   pred   súdom   v občianskom súdnom konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy).

Z týchto dôvodov preto neobstojí - podľa názoru ústavného súdu - účelový argument zástupcu národnej rady, ktorý v procesnom stanovisku tvrdil, že vstup prokurátora môže v niektorých   prípadoch   byť v   záujme rovnosti   účastníkov   a ním   sa   len   realizuje ústavné poslanie prokurátora a prokuratúry vo sfére zákonnosti a spravodlivosti. Stotožnenie sa s takým   záverom   by   vyvolalo   veľa   pochybností,   kedy,   v   ktorých   konaniach   a   za   akých zákonných podmienok je účasť prokurátora v záujme rovnosti účastníkov a kedy to tak nie je.

b) Prokurátor môže vstúpiť do začatého konania vtedy, ak o to požiada súd.

Východiskom pre riešenie tejto normy je úvaha o podstate sudcovskej nezávislosti. Nezávislosť sudcov je zložito štrukturovaný sociálny jav, ktorý nemožno v žiadnom prípade redukovať na právne aspekty, aj keď sa javia ako najdôležitejšie zložky. Napriek tomu možno   vysloviť   základný   postulát   sudcovskej   nezávislosti   spočívajúci   v   tom,   že   sudca nesmie   pripustiť   žiadne   vedľajšie   vplyvy   na svoje   rozhodovanie. To   je požiadavka, ktorá má oporu v ústave, v zákone, v etike výkonu sudcovského povolania i v morálnom profile   sudcu,   na   ktorý   nemožno   zabudnúť   ako   na   jeden   z   významných   komponentov nezávislosti konkrétneho sudcu.

Ak by sa v tomto kontexte mala stručne ale zreteľne formulovať zásada sudcovskej nezávislosti, musíme akceptovať jej chápanie ako zásady, ktorá vylučuje ovplyvňovanie sudcu   pri   rozhodovaní   konkrétnej   veci   inými   osobami,   orgánmi   alebo   štátom,   za súčasného vylúčenia takého sudcu, ktorý je v konaní osobne alebo vecne zaujatý.

Ak by sudca požiadal prokurátora o vstup do začatého konania, sám by vytvoril situáciu,   v   ktorej   by   sa   nechával   ovplyvňovať   pri   rozhodovaní   konkrétnej   veci   inými subjektami, než sú účastníci konania bez toho, aby legálne vedel odôvodniť taký postup a jeho procesnú potrebu, čo je podľa názoru ústavného súdu v rozpore s čl. 141 ods. 1 ústavy. Z   dôvodov,   ktoré   sa   už   uviedli,   by   súčasne   dochádzalo   k   porušeniu   rovnosti   strán (účastníkov sporového konania), čo je v rozpore s čl. 47 ods. 3 ústavy.

Navyše, podľa názoru ústavného súdu, vstupom prokurátora do konania na žiadosť súdu   dochádza   k porušeniu ústavou   garantovaného práva   na súkromie (čl.   16   ods.   1 v spojení s čl. 19 ods. 2).

Právo   na   súkromie   sa   v   Ústave   Slovenskej   republiky   priznáva   vo   viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým   jej   ustanovením   sa   osobe   priznáva   osobitné   právo   alebo   sloboda.   Právo   na súkromie ústava zaručuje nielen podľa čl. 16 ods. 1, ale aj podľa čl. 19 ods. 2. Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné.

Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj zabrániť štátnym orgánom   i   orgánom   územnej   samosprávy,   aby   zasahovali   do   správania jednotlivca   nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život. Oprávnené zásahy do práva   na súkromie možno   uskutočniť zákonom   alebo pri   uplatnení zákona v   súlade so všeobecnými   princípmi,   za   ktorých   možno   obmedziť   ústavné   právo   alebo   slobodu jednotlivca.

Obmedzenie ústavných práv, ak to ústava dovoľuje, je možné iba v súlade s podmienkami ustanovenými v čl. 2 ods. 3 a v čl. 13 ods. 2 až 4.

Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy: "Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok   ustanovených   touto   ústavou   len   zákonom."   Touto   podmienkou   sa   orgán zákonodarnej moci splnomocňuje na obmedzenie ústavných práv a slobôd a vylučuje sa ich obmedzenie právnym predpisom iného štátneho orgánu. Splnomocnenie priznané Národnej rade Slovenskej republiky nie je také široké, aby každé obmedzenie ústavou priznaného práva bolo v súlade s ústavou, pokiaľ sa ustanoví v zákone. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy: "Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ." Podľa citovaného ustanovenia nestačí, aby sa základné právo alebo sloboda obmedzila zákonom, ale zákon musí mať aj určitú kvalitu.

Právo na súkromie patrí   medzi   základné ľudské   práva   aj podľa   medzinárodných dohovorov spĺňajúcich podmienky čl. 11 ústavy. Právo na súkromie sa zaručuje podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rozhodnutiach aplikujúcich čl. 8 Dohovoru sa predovšetkým opakovane zdôrazňuje, že účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom verejnej moci (Belgian Linguistic Case. A: 1968, č. 6, s. 33, § 7).

Spolu s formálnymi a materiálnymi podmienkami čl. 2 ods.3 a čl. 13 ústavy pri obmedzovaní   práva   na   súkromie   nemožno   porušiť   ani   podmienky   prijaté   na   ochranu súkromia   podľa   týchto   medzinárodných   dohovorov   o   ľudských   právach   a   základných slobodách.

Podľa medzinárodného štandardu vytvoreného v Rade Európy sa právo na súkromie dovoľuje obmedziť opatrením, ktoré je v súlade so zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Obmedzujúce   ustanovenie   čl.   8   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd je pomerne široké. Precizuje ho judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa zamerala predovšetkým na vymedzenie termínov "v súlade so zákonom" a "nevyhnutný v demokratickej   spoločnosti". Európsky súd pre ľudské   práva vyslovil, že požiadavka "v súlade so zákonom" znamená: že právny predpis je dostatočne presný; že musí existovať prostriedok na ochranu pred ľubovoľnými zásahmi orgánov verejnej moci do záujmu, ktorému sa priznáva ochrana; ak právna úprava priznáva možnosť úvahy, rozsah a   spôsob   jej   uplatnenia   sa   musí   ustanoviť   s   dostatočnou   jednoznačnosťou,   aby   sa zabezpečila taká ochrana (Olsson Case. A: 1988, č. 130, s. 30, § 61). Okrem toho zásah do súkromia   musí   mať   oporu   vo   vnútroštátnom   právnom   poriadku.   Samotný   základ   v domácom právnom poriadku však nestačí: právna norma, o ktorú ide, musí byť prístupná jednotlivcovi,   ktorého   sa   týka,   pričom   tento   jednotlivec   musí   mať   možnosť   predvídať účinky vyplývajúce pre neho z danej právnej normy (Handyside Case. A: 1976, č. 24, s. 22, § 48).

Ďalší termín "nevyhnutný" podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva nemá takú flexibilitu, aby obsahoval význam výrazov "užitočný", "primeraný" alebo "žiaduci", ale vzťahuje   sa   len   na   existenciu   "naliehavej   spoločenskej   potreby"   vykonať   daný   zásah (Handyside, s. 23; rovnako Case of Young, James and Webster. A: 1976, č. 44, s. 25).

Predložením sporu   na rozhodnutie súdu podľa § 7 OSP sa účastníci   dobrovoľne obmedzujú k možnosti rozhodnúť samostatne o svojich súkromných veciach. Ustanovením § 35 ods. 2 písm.f) OSP v znení zákona č. 232/1995 Z. z. bez zreteľa na vôľu účastníkov sporového konania sa zvyšuje počet štátnych orgánov, ktoré svojou činnosťou môžu vstúpiť do rozhodovania o súkromných veciach účastníkov tohto konania, napríklad navrhnutím dôkazov zo súkromia účastníkov, ktoré oni sami nenavrhli a ani nechcú navrhnúť. Vstupom prokurátora do konania na žiadosť účastníka konania nemožno porušiť právo na súkromie žiadateľa. Vstup prokurátora do konania však môže mať za následok porušenie práva na súkromie toho účastníka, ktorý je v konaní protistranou žiadateľa o vstup prokurátora do začatého konania. Ak prokurátor vstúpi do začatého konania na žiadosť súdu, obe strany v konaní sa bez zreteľa na svoju vôľu musia podrobiť zásahu štátnych orgánov, ktorý nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný, ani nespĺňa ďalšie podmienky čl. 13 ústavy a čl. 8 ods.   2 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd,   podľa   ktorých   možno obmedziť právo na súkromie. Zákon tým, že dovoľuje prokurátorovi vstúpiť do začatého konania   na   požiadanie   súdu,   zasahuje   do   právneho   postavenia   účastníkov   konania   nad nevyhnutnú mieru, čím sa dostáva do rozporu s ustanovením čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy.

B. Ustanovenie § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z.z.

Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, bolo do terajšieho Občianskeho súdneho poriadku zavedené zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny   poriadok   a   Notársky   poriadok   a   nahradilo   dovtedajší   mimoriadny   opravný prostriedok, sťažnosť pre porušenie zákona (podľa prechodných a záverečných ustanovení tejto novely bola v zmenšenom rozsahu a v obmedzenej miere prípustná do 31. decembra 1995).

Procesnú legitimáciu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona mali generálny prokurátor a minister spravodlivosti. Dôvodom na podanie sťažnosti bolo porušenie zákona pri rozhodovaní (absolútny dôvod)   a porušenie zákona v konaní, to však len vtedy, ak mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej (s výnimkou prípadu nedostatku právomoci, čo   bolo   tiež   absolútnym   dôvodom   na   podanie   sťažnosti). Predmetom sťažnosti   boli právoplatné rozhodnutia súdov (prvého i druhého stupňa) s výnimkou rozsudkov, ktorými sa   vyslovil   rozvod   manželstva,   neplatnosť   alebo   neexistencia   manželstva   a   rozsudkov, ktorými   najvyšší   súd   rozhodol   o   sťažnosti   pre   porušenie   zákona. Lehota na   podanie sťažnosti bola trojročná od právoplatnosti rozhodnutia.

Táto právna úprava sťažnosti pre porušenie zákona bola považovaná za prekonanú, preto bola nahradená (s účinnosťou od 1. januára 1992) novým mimoriadnym opravným prostriedkom   -   dovolaním.   Začal   platiť   právny   stav,   že   opravné   prostriedky   (riadne   - odvolanie   a   mimoriadne   -   obnova   konania   a   dovolanie)   boli   zverené   výhradne   do dispozičnej sféry účastníkov konania. Nikto iný než účastník konania nemohol vyvolať opravné (riadne či mimoriadne) konanie, s výnimkou oprávnení prokurátora podľa § 35 ods. 3 OSP.

Ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 519/1991 Zb., zásadným nedostatkom sťažnosti pre porušenie zákona ako mimoriadneho prostriedku bolo, že podanie sťažnosti záviselo od voľnej úvahy generálneho prokurátora (prípadne ministra spravodlivosti), ktorý ju podať mohol, ale nemusel. To   záviselo   od   jeho spravidla   triedne   podloženej   úvahy. Účastník síce mohol upozorniť generálneho prokurátora na porušenie zákona, ten však, aj keď zistil, že podnet účastníka je dôvodný, sťažnosť nemusel podať. Druhým zásadným nedostatkom   bolo,   že   sťažnosť   bolo   možné   podať   do   troch   rokov   od   právoplatnosti rozhodnutia, čo neprispievalo k právnej istote, ktorú zaručuje práve inštitút právoplatnosti rozhodnutia. Ďalším dôvodom na zrušenie sťažnosti pre porušenie zákona a jej nahradenie dovolaním, ktoré bolo dané do dispozičnej sféry účastníkov konania, bola aj skutočnosť, že "Rada Európy, združujúca rad európskych štátov, sa zaoberá rôznymi formami spolupráce medzi   európskymi   štátmi   v   rôznych   oblastiach   života.   Členské   štáty   sú   vedené   k obdobnému   riešeniu   v   rôznych   oblastiach,   okrem   iného   aj   pri   vytváraní   právnych poriadkov. V roku 1984 prijal Výbor ministrov Rady Európy odporúčanie nazvané Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície. V nich sa upozorňuje, že platné procesné predpisy   v   európskych   štátoch   by   mali   smerovať   k   tomu,   aby   sa   civilný   proces   stal jednoduchším a rýchlejším. Preto sa aj odporúča, aby sa obmedzili opravné prostriedky, najmä   dozorové   opravné   prostriedky   (to   sa   týka   najmä   oprávnení   generálnych prokurátorov).   Keďže   sa   náš   štát   stal   členom   Rady   Európy,   nemožno   sa   od   týchto odporúčaní odvracať".

Nová právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 241a zákona č. 232/1995 Z.z. opäť umožnila podať mimoriadny opravný prostriedok inej osobe ako účastníkovi konania, t.j. predsedovi najvyššieho súdu, ministrovi spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi.Predmetom dovolania (do účinnosti posudzovanej novely) mohli byť zásadne len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu (v žiadnom prípade nie rozhodnutia súdu prvého stupňa), proti ktorým zákon dovolanie výslovne pripúšťal, t.j. proti rozsudkom a uzneseniam súdu druhého stupňa, ktorým bol zmenený rozsudok (uznesenie) súdu prvého stupňa a   proti   potvrdzujúcim rozsudkom   (uzneseniam)   druhého   stupňa   za   podmienok uvedených v ust. 238 ods. 2 (teraz ods. 3) a § 239 ods. 2 OSP. Dovolanie bolo vylúčené proti   rozsudkom   (uzneseniam)   vo   veciach   upravených   Zákonom   o   rodine   (s   určitými výnimkami - pozri ust. § 238 ods. 4 a 239 ods. 3 OSP). Podľa teraz platného stavu môžu uvedené tri subjekty podať dovolanie proti všetkým právoplatným rozhodnutiam, a to tak súdov prvého ako aj druhého stupňa, bez obmedzenia platného pre účastníkov konania.

Pri skúmaní súladu ustanovenia § 241a OSP s ústavou považoval ústavný súd za potrebné   zaoberať   sa   právnou   charakteristikou   ústavných   činiteľov,   ktorým   sa   zverila procesná   legitimácia   na   podanie   dovolania,   dôvodmi,   na   základe   ktorých   môžu   tieto subjekty dovolanie podať, ako aj stanovenou dĺžkou lehoty na podanie dovolania.

Predseda najvyššieho súdu je orgánom štátnej správy súdov (zák. č. 80/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Oprávnenie podať dovolanie sa nevyhnutne vzťahuje na túto zákonnú pozíciu a nemá žiaden súvis s ustanoveniami ústavy, ktorá upravuje výkon súdnej moci.

Predseda najvyššieho súdu síce vykonáva podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov súdnictvo patriace Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v súlade s rozvrhom práce, a to ako predseda senátu alebo sudca, no podanie dovolania podľa § 241a ods. 1 OSP nemožno kvalifikovať ako výkon súdnictva v role predsedu senátu alebo sudcu, ale ako výkon orgánu štátnej správy súdov (podáva ho ako predseda najvyššieho súdu). Možno to teda kvalifikovať ako zásah správneho orgánu do nezávislého rozhodovania súdov, čo je v rozpore s princípom deľby moci (čl. 1, čl. 141 ods. 2 Ústavy). Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 16/95, publikovaného pod č. 6 v Zbierke nálezov a uznesení 1995, Košice 1996, s. 38 a n., "v   právnom   štáte   kompetencie,   práva   a   povinnosti   a   zákonom   upravené   postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je   i   systém   deľby   moci   na   zákonodarnú,   výkonnú   a   súdnu   moc,   ktoré   sú   v parlamentnej   demokracii   autonómne   a   vzájomne   prepojené   len   väzbami   ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je   viazaný   ústavou   a   jej   princípmi,   ktorých   zmenu   ústava   nepripúšťa,   lebo   majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky."

Oprávnenie   predsedu   najvyššieho   súdu   je   zároveň   v   rozpore   aj   s   princípom sudcovskej   nezávislosti,   pretože   je   nezlučiteľné,   aby   dovolanie   podané   predsedom najvyššieho súdu posudzoval (konal a rozhodoval o ňom) senát súdu, ktorý riadi (čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 ústavy).

Minister spravodlivosti je predstaviteľ ústredného orgánu štátnej správy a súčasne je orgánom štátnej správy súdov, ktorý vykonáva súdny dohľad (zákon č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon č. 80/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon č. 412/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Oprávnenie podať dovolanie sa vzťahuje na pozíciu   ministra   spravodlivosti   ako   orgánu   štátnej   správy   súdov   pri   výkone   súdneho dohľadu.   Preto   aj   v   prípade   oprávnenia   ministra   spravodlivosti,   ktorý   je   taktiež predstaviteľom štátnej správy súdov a zároveň vykonáva súdny dohľad, prichádza do úvahy obdobný záver, ako v prípade predsedu najvyššieho súdu.

Generálny   prokurátor   patrí   do   sústavy   výkonnej   moci   a   jeho ústavná   a zákonná pozícia je definovaná v ústave (čl. 149) a v zákone č. 60/1965 Zb. v znení neskorších predpisov. Z tejto pozície vyplýva, že oprávnenie podať dovolanie v občianskom súdnom konaní vykonáva generálny prokurátor v zmysle jeho účasti v súdnom konaní podľa § 20 ods.2   citovaného   zákona,   kde   je   ustanovený   predpoklad   na   návrhy   na   začatie   konania (vrátane   konania   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   v   civilnom   súdnom   konaní)   a vstupu do konania - záujem spoločnosti alebo ochrana práv občanov.

V   prípade   nerešpektovania   princípu,   že   opravné   prostriedky   patria   výlučne   do dispozičnej sféry účastníkov konania (najmä pokiaľ ide o nesporové veci uvedené v § 35 ods. 2 písm.a) až e) OSP a prípady, kedy môže podľa platnej právnej úpravy podať návrh na začatie   súdneho   konania),   podanie   dovolania   generálnym   prokurátorom   sa   neprieči princípom deľby moci a nezávislosti súdov a sudcov, samozrejme, pri rešpektovaní ďalších podmienok a záverov.

Dôvody na podanie dovolania účastníkom konania sú uvedené v § 241 ods. 2 OSP, t.j.   tzv.   zmätočnosť   konania   (§   237   OSP),   iná   vada   konania,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, skutočnosť, že rozhodnutie vychádza zo skutkových zistení, ktoré   nemajú   v   podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a   skutočnosť,   že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Preskúmavaná novela zaviedla pre   účastníka   nový   dôvod   dovolania,   a   to,   že   odvolací   súd   sa   v   svojom   rozhodnutí (rozsudku   či   uznesení)   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu.   Podľa preskúmavaného ustanovenia§ 241a OSP sú ako nové dôvody dovolania ustanovené

- právoplatné rozhodnutie súdu má po právnej stránke zásadný význam (predseda najvyššieho súdu),

- ak si to vyžaduje zabezpečenie jednotného výkladu zákona (predseda najvyššieho súdu),

- ak právoplatným rozhodnutím súdu prvého alebo druhého stupňa bol porušený zákon (generálny prokurátor a minister spravodlivosti).

Z uvedeného vyplýva, že novozavedené dôvody sú oveľa širšie než v prípade vypustenej sťažnosti pre porušenie zákona.

Zákonným naplnením požiadaviek a princípov   právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým   nezmeniteľnosť   súdneho   rozhodnutia   a   jeho   záväzné   účinky   na   právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu judikovaných právnych vzťahov, t.j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou. Do účinkov právoplatnosti vymedzených § 159 ods.2 OSP možno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

Právna istota, ako jeden zo základných prvkov právneho štátu, zaväzuje právny štát - a v prvom rade zákonodarcu - aby jasne a jednoznačne stanovil pravidlá, za ktorých sa pripúšťajú výnimky z tak dôležitého právneho inštitútu záväznosti a nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí, akým je nepochybne inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. V tomto zmysle možno považovať zákonom stanovené procesné záruky za rozhodujúce. Zákon musí jednoznačne stanoviť, za akých podmienok (objektívnych a subjektívnych) sa môže napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu a kedy nastáva ten stav, keď právoplatné rozhodnutie už nemožno napadnúť žiadnym opravným prostriedkom (napr. stanovením lehôt, po uplynutí ktorých už mimoriadny opravný prostriedok nie je možné podať). K takýmto procesným zárukám možno zaradiť aj jasné vymedzenie dôvodov, pre ktoré možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu, pričom už samotná závažnosť takto stanoveného dôvodu musí spochybňovať buď vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, resp.   splnenie   základných   podmienok   konania   (napr.   nedostatok   právomoci,   prekážka právoplatne   rozhodnutej   veci,   nedostatok   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   a   pod.). Dôvody dovolania, tak ako sú zakotvené v ustanovení § 241 ods. 2 OSP (ale aj dôvody obnovy konania uvedené v § 228 ods. 1 OSP), tieto kritériá podľa názoru ústavného súdu v podstate spĺňajú.

K takým dôvodom však nemožno zaradiť jednotný výklad zákona alebo zásadný význam   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   po   právnej   stránke. Navyše,   predseda najvyššieho   súdu môže z   týchto   dôvodov   podať   dovolanie   aj   vtedy,   ak   právoplatným rozhodnutím súdu nebol porušený zákon (vyplýva to z porovnania ods. 1 a ods. 2 § 241a OSP)! K   právnej   istote   nemôže   prispieť   skutočnosť,   že   do   šiestich   mesiacov   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia súdu, bez ohľadu na vôľu účastníka konania (dokonca aj proti jeho vôli), na základe voľnej úvahy predsedu najvyššieho súdu, vzhľadom na tak široko koncipované dôvody, ktoré sú účastníkovi konania úplne cudzie, sa podá alebo nepodá dovolanie, čím sa toto ustanovenie dostáva do nesúladu s čl. 1 ústavy.Požiadavku právnej istoty nespĺňa ani ďalší dôvod dovolania, uvedený v § 241a ods. 2 OSP, t.j. ak právoplatným rozhodnutím prvostupňového alebo odvolacieho súdu bol porušený zákon. Podľa názoru ústavného súdu je tomu tak preto, že:

-   dôvodom   je   každé   porušenie   zákona   (tak   hmotnoprávneho,   ako   aj   procesnoprávneho predpisu) a oprávnené osoby (generálny prokurátor a minister spravodlivosti) nie sú pri podaní dovolania limitované obdobne ako to bolo pri sťažnosti pre porušenie zákona, resp. ako je to pri podaní dovolania účastníkom konania (najmä ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) OSP),

-   z   tohto   dôvodu   možno   napadnúť   tak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   čo   je   základné pravidlo   pre   možnosť   podania   dovolania   účastníkom   konania,   ako   aj   rozhodnutie   súdu prvého stupňa; v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno predpokladať aj jeho podanie proti vôli účastníka konania, ktorý vedome nevyužil možnosť podania odvolania (porušenie zásady autonómie vôle strán),

- tak široko koncipovaný inštitút dovolania sa stáva zásadne neistým preto, že oprávnené osoby nie sú povinné, v prípade ak zistili porušenie zákona, podať dovolanie; v jednom prípade   tak   môžu urobiť a v obdobnom   prípade   dovolanie   nepodajú,   a   nemusia   to ani zdôvodniť; ide tu o porušenie zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy), pretože   (ak   predpokladáme   v   tomto   prípade   podnet   účastníka   na   podanie   dovolania)   v jednom prípade môže námietke jednej strany vyhovieť a v druhom prípade žiadosť druhej strany (príp. iného účastníka) nechá bez povšimnutia a to bez odôvodnenia; nie sú dané pravidlá,   podľa   akých   sa   oprávnené   osoby   budú   pri   podaní   dovolania   z   tohto   dôvodu správať.

Ústavný súd pri skúmaní súladu ustanovenia § 241a OSP s ústavou bral do úvahy aj skutočnosť, že na to, aby predseda najvyššieho súdu, minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor podali dovolanie, nie je potrebný súhlas alebo iný procesný úkon (napríklad podnet) účastníkov konania. Značí to, že tieto subjekty môžu podať dovolanie aj bez podnetu právnickej alebo fyzickej osoby, prípadne štátu a aj proti vôli účastníka konania, ktorý nepodal odvolanie a je spokojný s prvostupňovým, aj keď pre neho nepriaznivým rozhodnutím. Vymenovaní ústavní činitelia pri podávaní dovolania nie sú teda nijako obmedzovaní procesnými úkonmi účastníkov konania. Tvrdenie ministra spravodlivosti uvedené v jeho stanovisku z 3. januára 1996 (č. 8219/1995-60, str. 2), že "... Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky preskúmava právoplatné súdne rozhodnutie z hľadiska jeho súladu so zákonom len na základe sťažnosti občana,... " nemá oporu v dikcii ustanovenia § 241a OSP, nakoľko z neho nevyplýva oprávnenie ministra (ale ani generálneho prokurátora či predsedu najvyššieho súdu) na podanie dovolania len na základe podnetu (sťažnosti) občana či iného subjektu.

Ako bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia, čl. 12 ods. 1 prvá veta v   spojení   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   zakotvuje   ústavné   právo   na   autonómiu   vôle   strán. Obsahovým   prvkom   autonómie   vôle   strán   (niekedy   tiež   označovaného   ako   právo   na sebaurčenie,   samodispozíciu)   je   aj   právo   jedinca,   aby   svoje   hmotné   i   procesné   práva uplatňoval na rôznych štátnych orgánoch, a teda aj na súde (čl. 46 ods. 1 ústavy). Toto právo však v sebe obsahuje aj oprávnenie zdržať sa jeho výkonu, nevyužiť ho. Procesné dispozičné právo účastníka občianskeho súdneho konania (podať či nepodať žalobu, riadny či mimoriadny opravný prostriedok) možno považovať za jeden z aspektov ústavného práva autonómie   vôle   strán.   Z   tohto   dôvodu   možno   považovať   oprávnenia   uvedených   troch subjektov na podanie dovolania bez ohľadu na vôľu účastníkov konania za nesúladné s ústavným právom na autonómiu vôle strán (účastníkov konania). Ustanovenie § 241a ods. 1 a 2 OSP nie je preto v súlade s čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podaním dovolania zo strany predsedu najvyššieho súdu, generálneho prokurátora alebo ministra spravodlivosti podľa§ 241a OSP v platnom znení bez podnetu zo strany účastníka pôvodného konania je podľa názoru ústavného súdu zároveň aj porušením ústavou deklarovaného práva na súkromie (čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2) z dôvodov, ktoré sa už uviedli v súvislosti s porušením tohto práva pri vstupe prokurátora do konania na žiadosť súdu podľa ustanovenia § 35 ods. 2 písm.f) in fine OSP.

Podľa ustanovenia § 241a ods. 3 OSP dovolanie možno podať na Najvyššom súde Slovenskej republiky do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia súdu.   Z   vyjadrenia   zástupcu   navrhovateľa   na   verejnom   zasadnutí   vyplynulo,   že   lehotu šiestich mesiacov považuje za protiústavnú z toho dôvodu, že "... úplne vyvrátila zásadu právnej istoty", čo má nesporný vplyv na efektívnosť exekúcie.

Je nepochybné, že dĺžka lehoty, v ktorej možno podať dovolanie (a podanie každého mimoriadneho   opravného   prostriedku   vôbec)   má   vplyv   na   inštitút   právnej   istoty.   V dôsledku   toho má vplyv aj na to,   dokedy   môže trvať neistota   o tom, či   právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu bude zmenené alebo zrušené.

Preto   lehota   na   použitie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   musí   byť -   podľa právneho   názoru   ústavného   súdu   -   ustanovená   tak,   aby   sa   optimalizoval   vzťah   medzi požiadavkou na zachovaní právnej istoty (stabilita práv priznaných súdnymi rozhodnutiami) a princípmi spravodlivosti a zákonnosti súdnych rozhodnutí.

Ústavný súd porovnal súčasnú právnu úpravu mimoriadnych opravných prostriedkov

- dovolanie a obnova konania, vrátane predpisov Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia (najmä ustanovení §§ 230, 233, 234 ods. 3, 240, 241a ods. 3, 250b, 250c, 266 a 268 OSP) s predchádzajúcou právnou úpravou platnou do účinnosti novely - zákona č. 519/1991 Zb.

Predošlá   právna   úprava   oprávňovala   ministra   spravodlivosti   a   generálneho prokurátora podať mimoriadny opravný prostriedok - sťažnosť pre porušenie zákona - v trojročnej objektívnej lehote, počítanej od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia súdu. Tu už by   bolo možné uvážiť nestabilitu   súdnych   rozhodnutí   a   narušenie   právnej   istoty   na rozdiel od šesťmesačnej lehoty na podanie dovolania, ktorá je minimálnym časom na to, aby prípadne, ak to zákon umožní, oprávnený ústavný činiteľ dostal podnet na využitie jeho zákonného práva, preveril jeho opodstatnenosť a do konca tejto lehoty usúdil na potrebnosť mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Kratšia   lehota   na   druhej   strane   podľa   záverov ústavného súdu by mohla zmariť účel takej zákonnej možnosti, akou je podanie dovolanie ústavným činiteľom, u ktorého by prichádzalo do úvahy zverenie takého oprávnenia.

Z toho vyplýva záver ústavného súdu o tom, že § 241a ods.3 OSP nie je v rozpore s článkami ústavy tak ako sa to tvrdí v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci, doplneného prednesom zástupcu navrhovateľa na ústnom pojednávaní.

Tieto úvahy a právne závery viedli ústavný súd aj k formulovaniu názoru na to, či vôbec   prichádza   do   úvahy   u   niektorého   z   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky oprávnenie   na   použitie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   v   civilnom   procese   - dovolania. Ústavný súd túto závažnú otázku uzavrel tak, že také oprávnenie by v kontexte posudzovanej   úpravy   mohlo   prislúchať   jedine   generálnemu   prokurátorovi.   Priznanie takéhoto oprávnenia však vyžaduje inak ustanoviť predpoklady v hypotéze právnej normy, ktorá by priznala oprávnenie generálneho prokurátora na podanie dovolania.

Podanie dovolania generálnym prokurátorom v zmysle týchto záverov by predpokladalo:

- podanie podnetu zo strany účastníka pôvodného konania (rešpektovanie autonómie vôle strán a práva na súkromie), s výnimkou podania dovolania v prípadoch, ktoré sa týkajú jeho účasti v konaní podľa § 35 ods. 1 a 2 OSP,

- precizovanie dôvodov na podanie dovolania v súlade s princípmi právneho štátu, najmä právnej istoty, t.j. dovolanie by predpokladalo nielen nezákonnosť rozhodnutia súdu, ale aj potrebu chrániť záujem spoločnosti alebo práva právnických alebo fyzických osôb, a túto ochranu by nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,

- obdobné vymedzenie predmetu dovolania zo strany generálneho prokurátora, ako je to u účastníkov konania,

- vylúčenie jeho voľnej úvahy o tom, či podá alebo nepodá dovolanie v prípadoch, ak zistí, že podmienky na podanie dovolania sú splnené.

Pri   úvahe   o   tom,   či   sa   zverí   oprávnenie   na   podanie   dovolania   generálnemu prokurátorovi, by mal zákonodarca brať do   úvahy odporúčanie Výboru ministrov   Rady Európy z roku 1984 nazvané "Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície", v ktorých sa okrem iného odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa   týka   najmä   oprávnení   generálnych   prokurátorov.   Tento   cieľ   možno   dosiahnuť   aj rozšírením   práva   účastníkov   konania   podať   dovolanie   a   rozšírením   práva   prokurátora podávať návrhy na začatie konania vo veciach spoločenského záujmu (ako je tomu napr. už teraz podľa § 62 Zákona o rodine).

Ak ústavný súd svojím rozhodnutím podľa čl. 132 ods. 1 ústavy vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 písm.a) je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť podľa výroku rozhodnutia. Orgán, ktorý tento predpis vydal, je do   šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinný ho uviesť do súladu s ústavou. Ak tak neurobí, výrokom rozhodnutia označené časti zákona strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 132 ods. 2 ústavy, rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade zákona s ústavou sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 1996