znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

PL. ÚS 43/03-30

Ústavný súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   8.   júla 2004 v pléne zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa   a Štefana   Ogurčáka   vo   veci   návrhu   Vojenského obvodového   súdu   Prešov,   zastúpeného   samosudcom   plk.   JUDr.   J.   V.,   na   vyslovenie nesúladu § 89 ods. 20 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 49 a s čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu Vojenského obvodového súdu Prešov na vyslovenie nesúladu § 89 ods.   20   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   49 a s čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. PL. ÚS 43/03-10 z 30. septembra 2003 bol prijatý na ďalšie konanie v zmysle § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh Vojenského obvodového súdu Prešov, zastúpeného   samosudcom   plk.   JUDr.   J.   V.   (ďalej   len   „vojenský   obvodový   súd“ a „samosudca“), v časti namietajúcej nesúlad § 89 ods. 20 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s čl. 49 a s čl. 144 ods. 1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   pričom   vo   zvyšnej   časti   bol odmietnutý pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Samosudca argumentoval okrem iného tým, že „... v tejto trestnej veci, ako aj pri ďalších trestných činov proti povinnosti konať vojenskú službu, opierať sa o ustanovenie § 89 ods. 20 Tr. zák., nie je možné. Nejde o pokračovanie v trestnej činnosti, pretože každý z týchto   trestných   činov   má   obmedzenú   dobu   trvania   protiprávneho   stavu   a je   daný úmyslom páchateľa...“.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) ako účastník konania pred   ústavným   súdom   sa   k návrhu   vojenského   obvodového   súdu   vyjadrila   podaním   jej predsedu z 18. februára 2004 a stanoviskom zo 17. februára 2004.

Podľa jej názoru napadnuté ustanovenie Trestného zákona nie je v nesúlade s čl. 49, resp. s čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy. Vo svojom stanovisku okrem iného tiež uviedla, že „Na potreby   praxe   reagovala   s účinnosťou   od   1.   decembra   2003   ostatná   novela   Trestného zákona (zákon č. 457/2003 Z. z.), ktorá ustanovenie § 89 ods. 20 spresňuje tak, že účinky uvedené v tomto ustanovení nastávajú až oznámením uznesenia o vznesení obvinenia“.

Samosudca   vojenského   obvodového   súdu   reagoval   na   stanovisko   národnej   rady podaním zo 17. marca 2004. Napriek označenej novele Trestného zákona zotrval na svojom stanovisku a zdôraznil fakt neprimerane prísneho postihu príslušníkov ozbrojených síl ako právny následok aplikácie § 89 ods. 20 Trestného zákona.

II.

1.   Vojenský   obvodový   súd   podal   18.   júna   2003   návrh   ústavnému   súdu   ako oprávnený subjekt – súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou [§ 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde] – a na základe § 224 ods. 5 Trestného poriadku, keď predtým uznesením   sp.   zn.   4   T-10/03   z 5.   júna   2003   prerušil   trestné   stíhanie „pretože   sa   súd domnieva, že použitie ustanovenia § 89 ods. 20 Tr. zák. v danej trestnej veci, rozhodné pre rozhodovanie   o vine   a treste,   je   v rozpore   so   zákonom,   a   preto   bude   podaný   návrh   na začatie konania pred Ústavným súdom“.

Vojenský obvodový súd vychádzal v čase podania návrhu ústavnému súdu z vtedy platného znenia § 89 ods. 20 Trestného zákona, podľa ktorého „Ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po vznesení obvinenia, posudzuje sa takéto konanie od tohto úkonu ako nový skutok“ (ďalej len „napadnuté ustanovenie“.)

V trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   T-10/03   proti   obvinenému,   bývalému profesionálnemu   vojakovi   Ľ.   H.   (ďalej   len   „obvinený“),   ide   o jeho   trestné   stíhanie   pre trestnú činnosť vyhýbania sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 3 Trestného zákona v období od 15. novembra 2002 do 24. februára 2003.

Vojenský obvodový prokurátor v Prešove v obžalobe zo 6. marca 2003 (v súlade s napadnutým   ustanovením)   kvalifikoval   stíhané   konanie   obvineného   ako   dva   skutky (spáchané v obdobiach od 15. novembra 2002 do 13. decembra 2002 a od 13. decembra 2002 do 24. februára 2003), a teda ako dvojnásobný označený trestný čin.

2. V čase podania návrhu ústavnému súdu a aj v čase jeho prijatia na ďalšie konanie (18. jún, resp. 30. september 2003) boli splnené podmienky konania o ňom. Napadnuté ustanovenie   bolo   súčasťou   platného právneho poriadku,   v danej trestnej   veci   malo byť aplikované (na základe záväzného právneho názoru odvolacieho Vyššieho vojenského súdu Trenčín vysloveného v uznesení sp. zn. 2 To-13/2003 z 30. apríla 2003) a jeho aplikácia bola rozhodná pre rozhodovanie o vine (lebo by znamenala uznanie viny za viac skutkov, a teda aj trestných činov) a treste (priťažujúca okolnosť spáchania viacerých trestných činov a uloženie úhrnného trestu).

Zákonom   č.   457/2003 Z.   z. z 21.   októbra   2003,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 457/2003 Z. z.“), však došlo s účinnosťou od 1. decembra 2003 aj k zmene § 89 ods. 20 Trestného zákona.

Podľa čl. II (týkajúceho sa zmeny a doplnenia Trestného zákona) bodu 9 zákona č. 457/2003   Z.   z.:   „V   §   89   ods.   20   sa   slová   „vznesení   obvinenia“   nahrádzajú   slovami „oznámení vznesenia obvinenia“ (ďalej len „novelizované ustanovenie“).

Zákonom č. 457/2003 Z. z. teda vlastne došlo, oproti stavu, ktorý existoval v čase prijatia návrhu vojenského obvodového súdu na ďalšie konanie, k zásadnej zmene. Podľa napadnutého ustanovenia Trestného zákona postačoval pre kvalifikáciu trestne stíhaného konania obvineného ako viacerých skutkov (a teda aj viacerých trestných činov) samotný úkon vznesenia obvinenia (bez ohľadu, či sa o ňom obvinený dozvedel), ktorý tvoril predel medzi jednotlivými skutkami.

Novelizované   ustanovenie   neznamená   len   jazykovú   zmenu,   ale   ide   o zásadnú obsahovú zmenu napadnutého ustanovenia. Podľa novelizovaného ustanovenia totiž už pre kvalifikáciu   trestne   stíhaného   konania   obvineného   ako   viacerých   skutkov   nestačí   iba samotné vznesenie obvinenia, ale tento procesný úkon musí byť obvinenému aj oznámený (z   §   163   ods.   1   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   vznesenie   a oznámenie   obvinenia   sú rozdielne právne skutočnosti). V opačnom prípade nemôže byť jeho konanie kvalifikované ako viaceré skutky (trestné činy) a ukladaný mu prísnejší úhrnný trest.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutom   ustanovení   Trestného   zákona   bola vykonaná novelizáciou časti ustanovenia zmena, ktorá podstatne zmenila obsahový význam celého napadnutého ustanovenia, čo ústavný súd zhodnotil ako zánik platnosti pôvodného znenia   napadnutého   ustanovenia   (to   znamená   znenia   pred   novelizáciou   zákonom č. 457/2003).

Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Pretože   napadnuté   ustanovenie   bolo   medzičasom   podstatne   zmenené,   čím   jeho pôvodné   znenie   stratilo   platnosť,   ústavný   súd   musel   konanie   o návrhu   vojenského obvodového súdu zastaviť už s poukazom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde a v súlade aj so svojou doterajšou judikatúrou (pozri obdobne napr. PL. ÚS 4/02, PL. ÚS 21/98 a PL. ÚS 1/01).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2004