znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 42/95

Ústavný súd   Slovenskej republiky   v   pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr. Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 2. mája 1996 prerokoval návrh Michala Kováča, prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr.   Ivanom   Trimajom,   riaditeľom   legislatívneho   odboru   Kancelárie   prezidenta Slovenskej   republiky,   Bratislava,   Štefánikova   1,   proti   Národnej   rade   Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr. Dušanom Macuškom, o vyslovenie nesúladu čl. I bodu 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 269/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z., t. j. nového znenia 1 ods. 3 druhej vety, s čl. 27 ods. 1 a čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky, nesúladu čl. I bodu 2 tohto zákona, t. j. nového znenia   1a ods. 1 prvej vety, s čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 52 ods. 1, čl. 95 a čl. 98 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a nesúladu čl. I bodu 3 tohto zákona, t. j. nového znenia 1c, s čl. 1, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 86 písm. d), čl. 95 a 96, čl. 101 ods. 1, čl. 102 písm. m) a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie čl. I bodu 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 269/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe   vykonania   referenda   v   znení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 158/1994 Z. z., t. j. nové znenie § 1 ods. 3 druhej vety, n i e j e v súlade s ustanovením čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie čl. I bodu 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 269/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe   vykonania   referenda   v   znení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 158/1994 Z. z., t. j. nové znenie § 1c, n i e j e v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Dňa 15. decembra 1995 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal   od   prezidenta   Slovenskej   republiky,   zastúpeného   JUDr. Ivanom   Trimajom., riaditeľom   legislatívneho   odboru   Kancelárie   prezidenta   Slovenskej   republiky,   návrh   na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústavy") a podľa § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z. z.").

Prezident   Slovenskej   republiky   v   návrhu   uvádza,   že   "zákon   Národnej   rady Slovenskej republiky z 13. novembra 1995 - novela zákona o spôsobe vykonania referenda (zákon č. 564/1992 Zb. v znení zákona č. 158/1994 Z. z.) v bode 1, t. j. v § 1 ods. 3 ustanovil,   že   s   petíciou,   ktorou   občania   žiadajú   vyhlásenie   referenda,   sa   títo   občania neobracajú na prezidenta republiky ako dosiaľ, ale odovzdávajú ju predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.

V bode 2, t. j. v novom znení § 1a ods. 1 prvej vety, novela upustila od požiadavky, aby na petícii bolo uvedené rodné číslo občana.

Citovaná novela v bode 3, t. j. v novom znení § 1c, dáva právo preskúmať súlad petície s ústavou a so zákonom o petičnom práve už nie prezidentovi republiky, ale národnej rade; táto určí štátny orgán alebo inštitúciu, ktorá preskúma náležitosti petície. Stanovisko oznámi národná rada prezidentovi Slovenskej republiky a po stanovisku, že podmienky sú splnené,   prezident   republiky   referendum   vyhlási.   V   opačnom   prípade,   t.   j.   ak   podľa stanoviska podmienky nie sú splnené, prezident Slovenskej republiky referendum nevyhlási. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorý predložila skupina poslancov, prezident Slovenskej   republiky   pri   vyhlasovaní   referenda   je   viazaný   výsledným   stanoviskom Národnej rady Slovenskej republiky."

Navrhovateľ ďalej tvrdí, že "zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 269/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda (ďalej len "zákon č. 269/1995 Z. z. a 564/1992 Zb.") v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda (ďalej len "zákon č. 158/1994 Z. z.") nie je v súlade s ústavou a osobitne s jej čl. 1, čl. 2 ods. 1, 2, čl. 27 ods. 1, čl. 52 ods. 1, čl. 86 písm. d), čl. 95, 96, čl. 98 ods. 1, čl. 101 ods. 1, čl. 102 písm. m) a čl. 152 ods. 4 ústavy".

Prezident Slovenskej   republiky   navrhol,   aby ústavný   súd vyniesol   nález v tomto znení:

"Ustanovenie bodu 1 zákona č. 269/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z., t. j. nové znenie § 1 ods. 3 druhej vety zákona, nie je v súlade s ustanoveniami čl. 27 ods. 1 a čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie bodu 2 citovanej novely zákona, t. j. nové znenie § 1a ods. 1 prvej vety, nie je v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 52 ods. 1, čl. 95 a čl. 98 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie bodu 3 citovanej novely zákona, t. j. nové znenie § 1c, nie je v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 1, 2, čl. 86 písm. d), čl. 95, 96, čl. 101 ods. 1, čl. 102 písm. m) a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky."

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že "podľa čl. 27 ods. 1 ústavy občania majú právo obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločenského záujmu na štátne orgány. Avšak nie každý štátny orgán je oprávnený vec, ktorej sa petícia týka, vyriešiť. Preto podľa § 5 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve je petíciu povinný prijať každý štátny orgán, ktorému sa petícia adresuje, ale ak vec nepatrí do jeho pôsobnosti, je povinný petíciu do   5   dní   postúpiť   príslušnému   štátnemu   orgánu.   Takým   orgánom   v   prípade   petície, požadujúcej vyhlásenie referenda, je podľa čl. 95 ústavy prezident republiky.

Doplnenie zákona o spôsobe vykonania referenda (§ 1a ods. 1) o požiadavke rodného čísla (zákon č. 158/1994 Z. z.), bola reakciou na skúsenosti s jedinou dosiaľ predloženou petíciou, požadujúcou vyhlásenie referenda, z 2. marca 1994. Keďže petíciu môže podpísať len občan Slovenskej republiky (čl. 98 ods. 1 ústavy), jediným prostriedkom na zisťovanie, či petíciu podpísal občan Slovenskej republiky a údaj o veku, bolo doteraz rodné číslo. Podľa navrhovateľa "údaj" o rodnom čísle umožňuje zistiť, či pri viacerých podpisoch osôb toho   istého   mena   a   bydliska   ide   o   rôzne   osoby   alebo   či   sa   ten   istý   občan   podpísal viackrát.... rovnako umožňuje zistiť, či osoba uvedeného mena existuje.

Vypustenie požiadavky rodného čísla je v rozpore s princípom právnej istoty, ako jedným zo základných prvkov právneho štátu (čl. 1 ústavy) a z vyššie uvedených dôvodov aj v rozpore s čl. 2 ods. 1, čl. 52 ods. 1, čl. 95 a čl. 98 ods. 1 ústavy."

Navrhovateľ   ďalej   poukazuje   na   práva   a   povinnosti   prezidenta   pri   vyhlasovaní referenda, ktoré nemožno oddeľovať. Tvrdí, že "iba novela ústavy, resp. ústavný zákon a nie "obyčajný" zákon môže určovať prezidentovi republiky povinnosti, ktoré podľa ústavy nemá.   Iba   novela   ústavy   (ústavný   zákon)   môže   meniť   vzťahy   medzi   hlavou   štátu   a národnou   radou.   Z   nijakého   ustanovenia   Ústavy   Slovenskej   republiky   však   nemožno vyvodiť   viazanosť   prezidenta   republiky   stanoviskom   národnej   rady   k   petícii   občanov, požadujúcich referendum... V demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ústavy) môžu štátne orgány   konať iba   na   základe   ústavy   a   aj   zákony,   ktoré   upravujú   konkrétne   právomoci štátnych orgánov a ich vzájomné vzťahy, musia byť v súlade s ústavou a v jej medziach (čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Tým,   že   splnenie   podmienok,   ustanovených   pre   petíciu   za   vyhlásenie   referenda posudzuje   prezident   republiky,   nie   je   dotknuté   postavenie   národnej   rady   vo   veciach referenda. Podľa čl. 86 písm. d), čl. 95 a 96 ústavy môže Národná rada Slovenskej republiky uznesením navrhnúť vyhlásenie referenda, a ak taký návrh neodporuje ústave (a to čl. 93 ods. 3, príp. čl. 72 ústavy), je prezident republiky povinný referendum vyhlásiť. Národná rada   Slovenskej   republiky   má   teda   všetky   právomoci   i   bez   toho,   aby   ona   tvorila medzičlánok medzi občanmi a hlavou štátu. Naopak, zmena doterajších vzťahov a zásah do pôsobnosti   prezidenta   republiky   sú   porušením   princípov   právneho   štátu   (čl.   1   ústavy), viazanosti zákonodarcu ústavou, jej rámcom a jej princípmi (čl. 2 ods. 2) i nerešpektovaním pôsobnosti, vymedzených v čl. 86 písm. d), čl. 95, 96, 101 ods. 1 a v čl. 102 písm. m) ústavy. Mimoriadne vážna je skutočnosť, že záväzným posudzovaním petície občanov by národná rada mohla zbaviť občanov ich práva rozhodnúť o určitých otázkach referendom. Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že referendom sa spravidla rozhoduje o okruhu vecí patriacich   do   pôsobnosti   parlamentu,   prípadne   o   veciach   patriacich   vláde  ...   Občania požadujú referendum vtedy, keď o takej veci parlamentná väčšina nechce rozhodnúť alebo keď rozhodla negatívne. V tomto zmysle je referendum "poistkou", ktorú si ponecháva nositeľ originálnej moci - občan - voči nositeľom odvodenej moci - parlamentu a jeho poslancom".

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. decembra 1995   predbežne   prerokovalo   návrh   prezidenta   Slovenskej   republiky   podľa   §   25   ods.   1 zákona č. 38/1993 Z. z. a keďže návrh spĺňal zákonné podmienky (§ 20 a § 37 ods. 2 citovaného   zákona)   a   podal   ho   oprávnený   subjekt   (čl.   130   ods.   1   písm.   b)   ústavy)   a uznesením ho prijalo na ďalšie konanie.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky v písomnom vyjadrení z 13. februára 1996 pod zn. č. 1738/95-sekr. k návrhu prezidenta republiky uviedol, že Národná rada Slovenskej   republiky   trvá   na   ústnom   pojednávaní   a   že   meno   svojho   zástupcu   oznámi ústavnému súdu dodatočne. K obsahu návrhu sa však nevyjadril. Meno zástupcu - JUDr. Dušanom   Macuškom -   predseda   Národnej   rady   Slovenskej   republiky oznámil ústavnému súdu písomne 30. apríla 1996.

Ústavný súd Slovenskej republiky si od Národnej rady Slovenskej republiky vyžiadal stenografický záznam zo schôdze, na ktorej sa prerokoval návrh zákona č. 269/1995 Z. z. spolu s dôvodovou správou k tomuto zákonu. V dôvodovej správe sa uvádza, že "oproti doterajšiemu právnemu stavu sa v § 1 ods. 3 ustanovuje nová povinnosť petičného výboru odovzdať petíciu predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý je povinný o prijatí petície a jej obsahu bezodkladne informovať prezidenta Slovenskej republiky. V § 1 ods. 1 sa navrhuje vypustiť údaj o rodnom čísle a to z toho dôvodu, že základná zákonná úprava petičného   práva   (zákon   č.   85/1990   Zb.)   uvedenie   rodného   čísla   pri   ostatných   petíciách nevyžaduje... Navrhovanou novelou zákona sa má tiež umožniť Národnej rade Slovenskej republiky, aby mohla sama posúdiť ústavnosť a zákonnosť petície a zároveň dať posúdiť odbornej inštitúcii, či má petícia všetky predpísané náležitosti podľa § 1a tohto zákona. Prezident   Slovenskej   republiky   pri   vyhlasovaní   referenda   je   viazaný   výsledným stanoviskom Národnej rady Slovenskej republiky".

Na ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa JUDr. Ivanom   Trimajom zopakoval podstatnú   časť   návrhu   a   reagoval   na   vyjadrenie   zástupcu   odporcu   -   Národnej   rady Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "odporca"),   ktorý   uviedol,   že Národná   rada   Slovenskej republiky   poverí   nezávislý   orgán   alebo   inštitúciu   oprávnením   preskúmavať   všetky náležitosti petície a opísal aj koordináciu postupu rôznych orgánov v spojitosti s prijímaním a   vyhlasovaním   referenda   na   základe   petície   občanov.   Zástupca   navrhovateľa   na   toto vyjadrenie reagoval slovami, "že nezávislým orgánom je súd" a ďalej dodal, "že keď je koordinácia, potom prezident rozhoduje sám a je to naozaj koordinácia postupu alebo je to viazanosť. Ide o príkaz, o rozhodnutie, ktoré prezident len formálne vykoná".

Zástupca   odporcu   sa   k   návrhu   vyjadril,   že   "článok   95   ústavy   je   konkrétnou realizáciou čl. 2 ústavy, kde je uvedené, že všetka štátna moc pochádza od občana a práve on je ten, kto rozhoduje, či bude táto moc realizovaná priamo alebo prostredníctvom svojich zástupcov". Ďalej uviedol, "že tieto ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky sú výrazom demokratizmu nášho štátneho a politického systému, preto nie je možné, aby sa v procese normotvorby   tieto   princípy   nejakým   spôsobom   modifikovali.   K   tejto   modifikácii   práve došlo   v   tom   období,   keď   sa   prijala novela   zákona 564/1992   Zb.   o   spôsobe   vykonania referenda, a to práve novelou č. 158 z 8. júna 1994. Touto novelou sa v podstate sťažila celá realizácia   tohto   práva   uplatniť   prostredníctvom   petície   referendum,   a   teda   takýmto spôsobom priamo rozhodovať o najdôležitejších otázkach výkonu štátnej moci". Dodal, "že podstatne dokonalejšie forma realizácie tohto priameho výkonu štátnej moci uplatnením petičného práva je práve odzrkadlená v tejto poslednej právnej úprave... nakoľko práve táto právna úprava vyžaduje koordináciu viacerých subjektov... Prvým z týchto atribútov by bol samotný predseda národnej rady, ktorému sa petícia odovzdá a ktorý musí bezodkladne informovať prezidenta o dátume jej doručenia a o jej obsahu. Druhým, vlastne nejakým koordinujúcim faktorom, je tu národná rada ako celok, ktorá v podstate má za povinnosť odkontrolovať   súlad   s   ústavou   a   súlad   s   inými   zákonnými   ustanoveniami.   Ďalej   je   tu nezávislý orgán, ktorý národná rada takýmto spôsobom musí poveriť, ide buď o štátny orgán alebo inú inštitúciu, ktorá je oprávnená preskúmať všetky ostatné náležitosti tejto petície   a   v   neposlednom   rade   je   to   prirodzene   aj   vyžadovaná   koordinácia   prezidenta republiky, ktorý vlastne musí toto referendum vyhlásiť. Tým napĺňa článok 95 ústavy. Je to podstatne dokonalejšia forma ako bola forma v predošlej právnej úprave, kde všetky tieto právomoci   boli   zverené   výhradne   iba   a   len   do   rúk   prezidenta.   Vzhľadom   na   tieto skutočnosti navrhuje, aby ústavný súd návrh navrhovateľa zamietol. Čo sa týka sťaženia ohľadne uvedenia alebo neuvedenia rodného čísla, myslí si, že táto novela zjednodušila celé toto konanie tým, že práve uvedenie rodného čísla nie je podmienkou, je to určitá výhoda, prirodzene môže byť nejako vyvažovaná aj nevýhodou v prípade dokazovania pravdivosti alebo   nepravdivosti   skutočností   uvedených   na   petičných   listinách,   kde   si   myslí,   že prirodzene   bude   potom   väčšia   obtiažnosť   získavania   informácií   pri   verifikácii   týchto údajov, ale to je podstatne menšia nevýhoda, ako výhodou je zjednodušenie celého tohto konania. Uvedenie rodného čísla na petičnej listine nie je garanciou pri verifikovaní, či ide o úplné, neúplné alebo či ide o skutočné údaje na týchto petičných hárkoch".

Povinnosťou   ústavného   súdu   je   konať   a   rozhodnúť   o   petite   návrhu   prezidenta republiky, t. j. o tom, či zákonom č. 269/1995 Z. z. bol narušený princíp deľby moci tým, že došlo   k   odňatiu   právomoci   prezidenta   republiky   vo   veci   prijímania   petície   občanov   za vyhlásenie referenda a vo veci vyhlásenia referenda a zodpovedanie nasledujúcich troch otázok, ktoré vyplývajú z návrhu prezidenta Slovenskej republiky:

1.   Či   zákon   č.   269/1995   Z.   z.,   ktorý   splnomocňuje   predsedu   Národnej   rady Slovenskej   republiky   prijať   petíciu   od   občanov,   ktorou   žiadajú   vyhlásiť   referendum prostredníctvom petičného výboru a pri čom predseda národnej rady je povinný informovať prezidenta republiky o dni podania petície a jej obsahu, je v nesúlade s čl. 27 ods. 1 a čl. 95 ústavy.

2. Či je citovaný zákon v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 52 ods. 1, čl. 95 a čl. 98 ods. 1 ústavy, ak petícia za vyhlásenie referenda, na rozdiel od úpravy podľa zákona č. 158/1994 Z. z., už nemusí obsahovať rodné číslo občana, ktorý sa podpísal na petičnom hárku.

3.   Či   odňatie   právomoci   prezidentovi   Slovenskej   republiky   preskúmavať   obsah petície   za   vyhlásenie   referenda   a   zverenie   tejto   právomoci   Národnej   rade   Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky by bol povinný vyhlásiť referendum na základe stanoviska   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   konštatujúceho,   že   boli   splnené   všetky podmienky na vyhlásenie referenda, je v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 86 písm. d), čl. 95, 96, čl. 101 ods. 1, čl. 102 písm. m) a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Ústava Slovenskej republiky referendum upravuje v čl. 93 až 99. Podľa čl. 93 ods. 1 ústavy referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku. Referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu (čl. 93 ods.   2 ústavy). Ide o formu priameho rozhodovania občanov o záležitostiach štátu. Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet (čl. 93 ods. 3 ústavy). Z tohto možno jednoznačne vyvodiť, že referendom sa rozhoduje o zásadných otázkach štátu alebo postavenia občanov. Preto podľa   čl.   94   ústavy   má   každý   občan   Slovenskej   republiky,   ktorý   má   právo   voliť   do Národnej rady Slovenskej republiky, aj právo zúčastniť sa na referende. Tým sa potvrdzuje postavenie občana ako zdroja štátnej moci (čl. 2 ods. 1, čl. 52 ods. 1 ústavy). Ústava teda rozoznáva dvojaký druh referenda, obligatórny (čl. 93 ods. 1 ústavy) a fakultatívny (čl. 93 ods.   2 ústavy) za podmienok ustanovených v čl. 95, pričom   v čl. 93 ods. 3 ústavy sa ustanovuje okruh vecí, ktoré nemôžu byť predmetom referenda.

Jedným zo základných práv občanov, ktoré boli pojaté do nášho právneho poriadku, je petičné právo. Prijatím zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve vytvoril zákonodarca legislatívny priestor na jeho praktickú realizáciu. Východiskom pre právnu charakteristiku petičného   práva   je   dikcia   článku   27   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   V   ňom   je obsiahnuté ústavné   právo   každého,   aby   sa   buď   sám   alebo   s   inými   obracal   vo   veciach verejného   záujmu   alebo   iného   spoločného   záujmu   na   štátne   orgány   a   orgány   územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami. Každému sa teda zaručuje nerušený výkon petičného práva s prihliadnutím aj na čl. 2 ods. 3 ústavy pod podmienkou, že sa neprekračujú medze určené v čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy. Na tomto základe, ak sa pod petíciu podpíše   a   tým   aj   požiada   o   vyhlásenie   referenda   350   000   občanov   (po   splnení   aj obsahových náležitostí), prezident Slovenskej republiky vyhlási referendum do 30 dní od prijatia petície.

Národná rada Slovenskej republiky zákonom č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda, odvolávajúc sa na čl. 93 až 99 ústavy, upravila kompetencie orgánov v súvislosti s vyhlásením referenda takto:

"Návrh   na   vyhlásenie   referenda   predloží   predseda   Národnej   rady   Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky do piatich dní od prijatia uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o jeho uskutočnení (§ 1 ods. 2 cit. zákona). Ak sa má referendum vyhlásiť na základe   petície,   postupuje sa   pri   výkone petičného práva podľa   osobitného zákona (zákon č. 85/1990 Zb.). S petíciou, ktorá žiada vyhlásenie referenda, sa občania obracajú na prezidenta Slovenskej republiky (§ 1 ods. 3 cit. zákona)."

Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z. sa menil a dopĺňal zákon č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda. V § 1 ods. 3 prvá veta znie: "Ak sa má referendum vyhlásiť na základe petície, postupuje sa pri výkone petičného práva podľa tohto zákona a podľa osobitného zákona" (zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve).

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z. za § 1 vložil nové ustanovenia § 1a až 1c, ktoré znejú: "Petícia za vyhlásenie referenda (ďalej len "petícia") musí byť písomná a musí byť pod ňou uvedené meno, priezvisko, rodné číslo a bydlisko toho, kto ju podpisuje... (§ 1a ods. 1). Prezident republiky preskúma, či petícia svojím obsahom zodpovedá ústave (čl. 93) a osobitnému zákonu (§ 1 ods. 4 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve) a či má predpísané náležitosti (§ 1c ods. 1). Ak podmienky uvedené v odseku 1 neboli splnené, prezident republiky vyhlásenie referenda odmietne... (§ 1c ods. 2)."

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 269/1995 Z. z., ktorý skúmal ústavný súd, menil a dopĺňal zákon č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 158/1994 Z. z.

Podľa   §   1   ods.   3   druhá   veta   citovanej   novely,   petíciu,   ktorá   žiada   vyhlásenie referenda, odovzdajú občania prostredníctvom petičného výboru predsedovi Národnej rady Slovenskej   republiky,   ktorý   je   povinný   bezodkladne   informovať   prezidenta   Slovenskej republiky o prijatí petície, o dni jej podania a jej obsahu.

Národná   rada   Slovenskej   republiky   podľa   §   1c   cit.   zákona   preskúma,   či   petícia svojím obsahom zodpovedá ústave a osobitnému zákonu. Určí príslušný štátny orgán alebo inú inštitúciu, ktorá preskúma, či petícia má všetky predpísané náležitosti. Tento orgán je povinný oznámiť svoje stanovisko o počte platných podpisov Národnej rade Slovenskej republiky   do   15   dní   odo   dňa,   keď   ho   Národná   rada   Slovenskej   republiky   požiadala   o preskúmanie petície.

Národná   rada   Slovenskej   republiky   tiež   oznámi   svoje   stanovisko   prezidentovi Slovenskej republiky do 20 dní odo dňa prijatia oznámenia o podaní petície.

Prezident   Slovenskej   republiky   vyhlási   referendum   až   po   predložení   stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré by malo obsahovať konštatovanie, že všetky podmienky na vyhlásenie referenda boli splnené. V opačnom prípade prezident Slovenskej republiky referendum nevyhlási. O tom informuje zástupcu petičného výboru.

Podľa nálezu ústavného súdu PL. ÚS 16/95 vo veci deľby moci, v právnom štáte kompetencie,   práva   a   povinnosti   a   zákonom   upravené   postupy   orgánov   štátu,   ako   aj právnických a fyzických osôb, vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou   je   i   systém   deľby   moci   na   zákonodarnú,   výkonnú   a   súdnu   moc,   ktoré   sú   v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z toho vyplýva, že žiadna z týchto mocí sa nemôže voľne presúvať medzi orgánmi štátu.

Štátne orgány môžu podľa čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej medziach,   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Do   pôsobnosti   Národnej   rady Slovenskej republiky, ako predstaviteľky zákonodarnej moci, patrí okrem iného aj uznášať sa o návrhu na vyhlásenie referenda.

Referendum   je   upravené   v   druhom   oddiele   piatej   hlavy   ústavy.   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   to   považuje   za   logicky   i   vecne   správne,   pretože   ide   vlastne   o vykonávanie zákonodarnej moci priamo občanmi. Inak občania, nositelia originálnej štátnej moci, ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov. A keďže právo zúčastniť sa na referende má každý občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, ústavný súd dospel k právnemu názoru, že petíciu občanov, ktorá žiada vyhlásenie referenda, odovzdáva petičný výbor priamo prezidentovi republiky. Návrhy   prijaté   v   referende   vyhlasuje   Národná   rada   Slovenskej   republiky   rovnako   ako zákon. Výsledok referenda možno zmeniť alebo zrušiť len ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti. Národná rada v zákonodarnom procese realizuje delegovanú právomoc. Naproti tomu občania svoju originálnu právomoc môžu realizovať podľa ústavy tak,   že   o   vyhlásenie   referenda   požiada   na   základe   petície   aspoň   350   000   občanov.   Z uvedeného vyplýva, že ústavodarný orgán upravil zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej   republiky, ale aj priamo občanom. Z toho ústavný súd vyvodzuje záver, že ústava nezverila preskúmanie podmienok významných za vyhlásenie referenda na základe petície občanov Národnej rade Slovenskej republiky, ale prezidentovi Slovenskej republiky. Znenie čl. 95 ústavy o tom, že "referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov..." podľa názoru ústavného súdu nemožno vykladať tak, že petícia adresovaná prezidentovi Slovenskej republiky by mala prechádzať medzičlánkom, ktorý podľa zákona predstavuje Národná rada Slovenskej republiky. Ak by Národná rada Slovenskej republiky mala ústavnú možnosť vstupovať do aktu vyhlásenia referenda na základe petície občanov, bolo by to upravené v ústave. Článok 96 ods. 1 ústavy upravuje postup predkladania návrhu na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda poslancami Národnej rady Slovenskej republiky alebo vládou Slovenskej republiky. Nie je tu pojatý spôsob podávania návrhu občanmi. Ústavný súd k tejto časti návrhu vyslovuje názor, že Národná rada Slovenskej republiky sa podľa čl. 86 písm. d), čl. 95 a 96 ústavy môže sama uzniesť o návrhu na vyhlásenie referenda a nemusí tak konať podľa nového znenia § 1 ods. 3 druhej vety zákona č. 269/1995 Z. z.

Ústavný súd sa zaoberal aj právomocou prezidenta Slovenskej republiky, ktorá mu vyplýva z čl. 95 ústavy. Ústavný súd je toho názoru, že článok 95 ústavy dáva oprávnenie i povinnosť prezidentovi republiky vyhlasovať referendum za predpokladu, že o to požiada petíciou   aspoň   350   000   občanov   (voličov)   alebo   ak   sa   na   tom   uznesie   Národná   rada Slovenskej republiky a pokiaľ obsah referenda rešpektuje ustanovenie čl. 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Článok 95 v spojitosti s čl. 102 písm. m) ústavy zaväzuje prezidenta, aby vyhlásil referendum do 30 dní od prijatia petície občanov alebo od prijatia uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky. Iný výklad, v zmysle ktorého Národná rada Slovenskej republiky toto môže zmeniť zákonom, by nebol v súlade nielen so základnými výkladovými pravidlami, ale ani s požadovanou nestrannosťou pri posudzovaní obsahu petície, ktorej zárukou je, aby jej obsahové i formálne náležitosti vyhodnocoval orgán, ktorý má právo i povinnosť referendum vyhlásiť.

Základným východiskom riešenia tejto problematiky je čl. 2 ods. 1 ústavy. Štátna moc   pochádza   od   občanov,   ktorí   ju   vykonávajú   prostredníctvom   svojich   volených zástupcov (poslancov) alebo priamo. To naznačuje, že i keď občania delegujú svoje práva parlamentu,   predsa   im   zostáva   -   ako   nositeľovi   primárnej   originálnej   moci   -   právo rozhodovať o niektorých   zásadných   otázkach   týkajúcich   sa   verejného záujmu priamo v referende, nezávisle na parlamente. Právo občanov podať petíciu za vyhlásenie referenda im poskytuje možnosť realizovať primárnu, neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by parlament   nepostupoval   v   zhode   s   predstavami   občanov.   To   jest,   ak   by   o   niektorých dôležitých otázkach nechcel alebo nedokázal rozhodnúť. V teoretickej polohe je referendum určitou "poistkou" občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach nechal "poradiť" od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.

Občania majú právo obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány. Nie každý štátny orgán má právomoc vec, ktorej sa petícia týka, vyriešiť. Preto podľa § 5 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve petíciu je povinný prijať každý štátny orgán, ktorému je adresovaná. Ak však tento orgán zistí, že vec nepatrí do jeho pôsobnosti, petíciu do 5 dní postúpi príslušnému štátnemu orgánu. Príslušným orgánom na prijatie petície občanov za vyhlásenie referenda je podľa čl. 95 ústavy prezident republiky. Pre naplnenie petičného práva zákon zaväzuje príslušný štátny orgán (v danom prípade prezidenta republiky), aby petíciu prijal a v určenom termíne písomne odpovedal tomu, kto ju podal alebo tomu, kto zastupuje členov petičného výboru. Ústavný súd je toho názoru, že prezident   republiky,   ako   orgán   výkonnej   štátnej   moci,   ktorý   petíciu   prijal,   je   povinný posúdiť aj jej obsah a formu.

Z toho vychádza ďalší záver, t. j. že výlučne prezident Slovenskej republiky má právo vyhlásiť referendum a že toto právo nie je možné chápať len ako formálnu záležitosť. Nakoľko novela zákona o spôsobe vykonania referenda upravuje v § 1 ods. 3 druhej vete postup, akým sa petícia občanov, ktorá žiada vyhlásenie referenda, dostáva k prezidentovi a nie priamym postúpením petície prezidentovi, toto ustanovenie nie je v súlade s čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky.

Tým, že podľa čl. I bodu 1, t. j. nového znenia § 1 ods. 3 druhej vety, zákona č. 269/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 564/1992 Zb. v znení zákona č. 158/1994 Z.   z.,   bol   za   prijímateľa   petície   od   občanov   za   vyhlásenie   referenda   určený   predseda Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý je povinný bezodkladne informovať prezidenta Slovenskej republiky o prijatí petície, o dni jej podania a jej obsahu, neodníma sa občanom petičné právo obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami, tak ako to upravuje čl. 27 ods. 1 ústavy. Petícia od občanov, či už prichádza k prezidentovi priamo od petičného výboru alebo prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky, nemôže mať vplyv na rozhodnutie o vyhlásení referenda, ak táto spĺňa formálne i obsahové náležitosti. Preto   nemožno   označiť   ustanovenie   §   1   ods.   3   druhej   vety   posudzovanej   novely   za nesúladné s čl. 27 ods. 1 ústavy.

Ustanovenie čl. I bodu 2, t. j. nové znenie § 1a ods. 1 prvej vety citovaného zákona upustilo od požiadavky, aby sa pod petíciu za vyhlásenie referenda uvádzalo aj rodné číslo občana,   ktorý   ju   podpísal.   Pod   petíciu,   ktorej   predmetom   sú   dôležité   otázky   verejného záujmu, sa nemôže podpísať "každý", ale iba občan Slovenskej republiky. Podľa názoru navrhovateľa   rodné   číslo   treba   považovať   za   jediný   prostriedok   na   zistenie,   či   petíciu podpísal   občan   Slovenskej   republiky,   ktorý   je   oprávneným   voličom.   Navrhovateľ vypustenie požiadavky uvádzať u signatára petície rodné číslo považuje za rozporné s čl. 1 ústavy. Podľa jeho názoru bola tým narušená právna istota ako základný prvok právneho štátu. Súčasne to považuje aj za rozpor s ustanovením čl. 2 ods. 1, čl. 52 ods. 1, čl. 95 a čl. 98 ods. 1 ústavy.

Petičné právo, ako základné právo zahrnuté do politických práv, predstavuje jednu z foriem priamej demokracie. Je to súčasť princípu suverenity občanov, ktorá im umožňuje zúčastňovať sa na "správe vecí verejných". Ústava nemá ustanovenie, ktoré by v spojitosti s uplatňovaním   petičného   práva   na   vyhlásenie   referenda   vyžadovalo   ako   podmienku identifikáciu občana (voliča) uvádzať pri jeho mene aj rodné číslo. Ak novela o spôsobe vykonania referenda túto požiadavku nezakotvuje, resp. sa od nej upustilo, podľa názoru ústavného súdu nie je to v nesúlade s ústavou.

Ak na petícii za vyhlásenie referenda figuruje meno občana a aj ďalšie údaje, ktoré požaduje novela, treba vychádzať z právnej domnienky, že občan, ktorý je uvedený na petičnom hárku, je občanom Slovenskej republiky, je plnoletý, má právo zúčastňovať sa volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   podpis   na   petičnom   hárku   pochádza skutočne z jeho ruky. Ak by vznikli pochybnosti o existencii občana alebo o pravosti jeho podpisu, či oprávnenosti byť signatárom petície, je možné použiť zákonné prostriedky za účelom odstránenia takýchto pochybností.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   vyslovuje   názor,   že   ustanovenie   zákona,   ktoré nevyžaduje od signatára petície uvádzať pri mene aj rodné číslo, nie je v nesúlade s čl. 1, čl. 2   ods.   1,   čl.   52,   čl.   95   a   čl.   98   ods.   1   ústavy.   Petíciu   za   vyhlásenie   referenda   treba organizačne zabezpečiť tak, aby nevznikli pochybnosti o zákonnom postupe pri získavaní signatárov petície, a tým nebol narušený princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu tým, že sa neuvádza rodné číslo u signatárov petície, sa neodňalo originálne právo deklarované v čl. 2 ods. 1 ústavy. Právo zúčastniť sa referenda nemožno spájať s rodným číslom oprávnených občanov.

Za závažnú protiústavnú zmenu navrhovateľ - prezident republiky - označil čl. I bod 3 posudzovanej novely zákona, t. j. nové znenie § 1c.

Pri skúmaní ústavnosti citovaného ustanovenia ústavný súd vychádzal zo štruktúry a kompetencií orgánov štátnej moci. Parlamentný systém vlády je založený na spolupráci a rovnosti   zákonodarnej,   výkonnej   a   súdnej   moci.   Tento   systém   určuje   hranice,   v   rámci ktorých   jednotlivé   moci,   resp.   štátne   orgány,   vykonávajú   právomoc.   Súčinnosť   alebo spolupráca neznamená zasahovanie do kompetencií, ktoré im vymedzuje ústava. Aj keď každá   z   týchto   mocí   má   istú   autonómiu,   je   medzi   nimi   vzájomná   závislosť   a kontrolovateľnosť určená ústavou. Referendum a jeho realizáciu a postavenie prezidenta Slovenskej republiky určuje Ústava Slovenskej republiky. Zmena, ktorú priniesla novela zákona,   zužuje   právomoc   prezidenta   Slovenskej   republiky   pri   preskúmavaní   petície občanov po formálnej i obsahovej   stránke. Táto sa   zákonom presúva na Národnú   radu Slovenskej republiky. Podľa názoru ústavného súdu takýto presun právomoci je možný len na   základe   zmeny   príslušných   ústavných   článkov   ústavným   zákonom.   Zákon,   ktorý umožňuje   prezidentovi   Slovenskej   republiky   vyhlásiť   referendum   až   po   stanovisku Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   vsúva   medzi   zvrchovaného   občana,   nadaného originálnou   právomocou   a   orgán,   ktorý   je   oprávnený   takéto   referendum   vyhlásiť, medzistupeň   -   Národnú   radu   Slovenskej   republiky,   nie   je   v   súlade   s   demokratickým princípom   referenda.   Zákon   teda   predpisuje   prezidentovi   republiky   povinnosť   konať spôsobom,   ktorý   ústava   nepredpokladá.   Tým   sa   mení   ústavné   postavenie   prezidenta Slovenskej   republiky.   Odňatím   právomoci   rozhodovať   o   prijatí   petície   za   vyhlásenie referenda,   ako   aj   odňatím   právomoci   posúdiť   takúto   petíciu   občanov   po   formálnej   a obsahovej stránke, prezident Slovenskej republiky sa stáva len formálnym vykonávateľom príkazu Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   novely   zákona   každá   petícia   za   vyhlásenie   referenda   prechádza   kontrolou Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá určí príslušný štátny orgán alebo inú inštitúciu na preskúmanie predpísaných náležitostí petície. Prezident Slovenskej republiky je povinný, ako sa to konštatuje aj v dôvodovej správe napadnutého zákona, na základe stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky referendum vyhlásiť alebo nevyhlásiť.

Ústava   však   neobsahuje   právo   žiadneho   subjektu   posudzovať   petíciu,   ktorá   je adresovaná prezidentovi Slovenskej republiky a skúmať jej formálne a obsahové náležitosti. Jedine prezident Slovenskej republiky, ako orgán oprávnený prijať petíciu, má povinnosť posúdiť jej obsah a zistiť, či boli splnené podmienky podľa čl. 95 ústavy na jej vyhlásenie. Ústava   teda   ukladá   prezidentovi   republiky   nielen   povinnosť,   ale   aj   zodpovednosť   za vyhlásenie referenda na základe petície občanov. Zákonodarný orgán preto nemôže podľa právneho   predpisu   nižšej   právnej   sily,   akým   je   zákon   č.   269/1995   Z.   z.,   preskúmavať formálnu a obsahovú stránku petície občanov za vyhlásenie referenda a určovať iný orgán alebo inštitúciu   na preskúmanie náležitostí   petície.   Ustanovením § 1c ods.   3 zákona č. 269/1995 Z. z. sa okrem iného prezidentovi republiky odníma aj 30 - dňová lehota od prijatia petície za vyhlásenie referenda garantovaná čl. 95 ústavy.

Ústavný súd vyslovil názor, že právo prezidenta republiky vyhlásiť podľa čl. 95 ústavy   referendum   na   základe   petície   občanov   je   spojené   s   jeho   ústavným   právom preskúmať aj ústavnosť a zákonnosť takejto petície.

Tak,   ako   je v   právomoci   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   prijatie   uznesenia, ktorým rozhoduje o návrhu na vyhlásenie referenda podľa čl. 86 písm. d) a čl. 96 ods. 1 ústavy, ktoré je prezident republiky po preskúmaní jeho vecnej a formálnej opodstatnenosti povinný vyhlásiť, tak aj občania majú právo priamo podať petíciu za vyhlásenie referenda ohľadom otázok uvedených v čl. 93 ods. 2 ústavy. Rovnako aj v tomto druhom prípade prezident Slovenskej republiky je oprávnený, bez medzičlánku Národnej rady Slovenskej republiky, sám posúdiť náležitosti petície a následne, v lehote určenej ústavou, vyhlásiť referendum.

Z toho ústavný súd vyvodil právny záver, že novela zákona o vykonaní referenda tým, že oddeľuje právo prezidenta republiky vyhlasovať referendum od práva preskúmavať ústavnosť a zákonnosť petície za vyhlásenie referenda a toto právo prenáša na iný orgán, nie je v súlade s ústavou, menovite s čl. 1, čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 95.

Ustanovenie čl. I bodu 3 zákona č. 269/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 564/1992 Zb. v znení zákona č. 158/1994 Z. z., t. j. nové znenie § 1c, upravujúce postup pri preskúmavaní petície od občanov za vyhlásenie referenda, nie je v nesúlade ani s čl. 1O1 ods. 1, čl. 86 písm. d), čl. 102 písm. m), ani s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.Článok 101 ods. 1 ústavy vyhlasuje, že hlavou Slovenskej republiky je prezident. Napadnuté ustanovenie čl. I bod 3 cit. zákona to nespochybňuje, ani sa prezidentovi právo byť hlavou štátu týmto neodníma.

Článok 86 písm. d) ústavy upravuje pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky rozhodovať   o   návrhu   na   vyhlásenie   referenda.   Toto   právo   Národná   rada   Slovenskej republiky uplatňuje v spojitosti s čl. 96 ústavy, v ktorom sa uvádza, že návrh na prijatie uznesenia   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o   vyhlásení   referenda   môžu   podávať poslanci Národnej rady Slovenskej republiky alebo vláda Slovenskej republiky. Referendum sa vykoná do 90 dní od jeho vyhlásenia prezidentom Slovenskej republiky. Teda Národná rada Slovenskej republiky si v tomto prípade neatrahovala právomoc prezidenta republiky a ani nekonala nad rámec oprávnenia, ktoré jej dáva ústava.

Podľa čl. 102 písm. m) ústavy referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky. Bez   ohľadu   na   to,   ktorý   z   oprávnených   subjektov   (poslanci   Národnej   rady   Slovenskej republiky,   vláda   Slovenskej   republiky   alebo   občania)   inicioval   vyhlásenie   referenda, prezident republiky   je povinný referendum   vyhlásiť,   ak sú   splnené ústavou   a   zákonom predpísané podmienky. Preto ani v tomto smere ústavný súd nezistil nesúlad s čl. 102 písm. m) ústavy.

Článok 152 ústavy zaradený do deviatej hlavy ústavy pod nadpisom Prechodné a záverečné ustanovenia v odseku 4 uvádza, že "výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou". Ide o článok, ktorý podľa názoru ústavného súdu nemá príčinnú súvislosť s čl. I bodom 3 zákona č. 269/1995 Z. z., t. j. nové znenie § 1c, keďže citovaný článok ústavy upravuje vo všeobecnosti už len interpretačný proces, preto nové znenie § 1c nemožno označiť ako nesúladné s ústavou.

Ak   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   vysloví   právny   názor,   že   medzi   právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 písm. a) ústavy je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uviesť do súladu s ústavou a s ústavnými zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 1996