znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 41/95

Ústavný   súd Slovenskej   republiky v   pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča   a   zo   sudcov   JUDr.   Júliusa   Černáka,   JUDr.   Anny   Danielčákovej,   JUDr.   Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda   Rapanta,   JUDr.   Miloša   Seemanna   a   JUDr.   Tibora   Šafárika   na   ústnom pojednávaní   30.   októbra   1996   prejednal   návrh prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania o súlade čl. I,   3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 72/1995 Z. z., ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z.   o Slovenskej   informačnej službe, s Ústavou   Slovenskej republiky   a na   neverejnom zasadnutí 5. novembra 1996 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   293/1995   Z.   z.   návrh z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Prezident   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "navrhovateľ")   podal   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") na začatie konania o súlade čl. I, § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 72/1995 Z. z., ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe, s ustanoveniami čl. 1, čl. 102 písm. g), čl. 119 písm. k) ústavy v spojitosti s ustanovením čl. 2 písm.   a)   ústavného   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   119/1995   Z.   z.   o zamedzení   rozporu   záujmov   pri   výkone   funkcií   ústavných   činiteľov   a   vyšších   štátnych funkcionárov.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol: "Podľa čl. 1 Ústavy je Slovenská republika demokratickým a právnym štátom. Z   uvedenej   charakteristiky,   zakotvenej v základnom ústavnom   ustanovení,   vyplýva   prioritná   požiadavka   dodržiavať   ústavné   princípy vzájomných vzťahov štátnych orgánov a ich kompetencie.

V tomto rámci vyniká predovšetkým požiadavka prísne rešpektovať systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Ale zachovávaním systému trojdelenia štátnej moci sa uvedená problematika zďaleka nevyčerpala. Naplnenie postulátu právneho štátu si vyžaduje   rešpektovať   vzťahy   vnútri   príslušného   druhu   moci,   a   to   na   základe   úplnej realizácie tých ustanovení ústavy, z ktorých uvedené vzťahy vyplývajú. Rovnako si tento postulát   žiada,   aby   nedošlo   k   prílišnému   sústredeniu   moci   v   rukách   jedného   štátneho orgánu.

Cit. ustanovenie zákona č. 72/1995 Z. z. uvedené zásady nerešpektuje".

Ústavný súd v uznesení z 2. júna 1993 č. I. ÚS 39/93 vyslovil, že "ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky je... dominantné voči ústavnému postaveniu vlády". Týmto ústavným   postavením   uvedených   orgánov   je   viazané   aj   zákonodarstvo   Národnej   rady Slovenskej republiky. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány, teda aj národná rada, "môžu konať iba na základe ústavy". Ak z ústavy priamo vyplýva určitá právomoc prezidenta republiky, alebo ak ústava obsahuje smernicu pre zákonodarstvo, na základe ktorej sa má upraviť   konkrétna   právomoc   prezidenta   republiky,   a   to   v   danom   prípade   rozdielne   od právomoci   vlády,   je   takým   výslovným   ustanovením,   alebo   z   ústavy   vyplývajúcim usmernením Národná rada Slovenskej republiky pri svojej zákonodarnej činnosti viazaná.

Ústava v čl. 102 písm. g) zveruje prezidentovi republiky vymenúvanie a odvolávanie vyšších štátnych funkcionárov. Naproti tomu podľa čl. 119 písm. k) ústavy vláda rozhoduje o   vymenúvaní   a   odvolávaní   "štátnych   funkcionárov";   slovo   "vyšších"   čl.   119   písm.   k) neobsahuje.   Z   porovnania   cit.   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   "vyšších"   štátnych funkcionárov vymenúva a odvoláva prezident republiky a štátnych funkcionárov, ktorí nie sú vyššími štátnymi funkcionármi, vymenúva a odvoláva vláda.

Ďalej sa   v návrhu uvádzajú argumenty, pre ktoré navrhovateľ považuje riaditeľa Slovenskej informačnej služby za vyššieho štátneho funkcionára a pokračuje:

"Na rozdelení menovacej pôsobnosti medzi prezidenta republiky a vládu podľa čl. 102 písm. g) resp. čl. 119 písm. k) ústavy nič nemení to, že obidve cit. ustanovenia odkazujú na zákon. Ústava odkazuje v obidvoch prípadoch na zákony preto, lebo neupravuje a ani nemienila upraviť presnú a úplnú štruktúru všetkých štátnych orgánov... Správnosť tohto výkladu vyplýva aj z gramatického (presnejšie sémantického) rozboru čl. 102 písm. g). Cit. ustanovenie nehovorí, že prezident republiky vymenúva vyšších štátnych funkcionárov "ak to ustanoví zákon", nepoužíva podmieňovací spôsob a nedáva teda bežnému zákonodarstvu voľnosť.   Naopak, používa formuláciu   "v prípadoch,   ktoré ustanovuje zákon", čím   dáva jasnú smernicu, aby zákon toto ustanovenie konkretizoval uvedeným spôsobom pri úprave štruktúry jednotlivých štátnych orgánov a štátnych funkcionárov.... Ústave teda zodpovedá iba taký zákon, ktorý právomoc vymenúvať a odvolávať vyšších štátnych funkcionárov, vrátane riaditeľa Slovenskej informačenej služby, dáva prezidentovi republiky a nie vláde."

V   ďalšom   odôvodnení   návrhu   navrhovateľ   porovnáva   doterajšiu   právnu   úpravu ohľadne vymenúvania a odvolávania riaditeľa Slovenskej informačnej služby so súčasnou. Dochádza k záveru, že: "Doterajšie kompetencie stratil nielen prezident, ale aj Národná rada Slovenskej republiky... Vyváženosti kompetencií a potrebnej deľbe moci i vnútornej deľbe úloh   nemôže   vyhovovať   stav,   keď   celý   proces   vymenúvania   a   odvolávania   riaditeľa Slovenskej informačnej služby je - v rozpore s princípmi demokratického právneho štátu (čl. 1 ústavy) - sústredený v rukách jediného orgánu."

Prezident republiky navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

Zákon   č.   72/1995   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   zákon   č.   46/1993   Z.   z.   o   Slovenskej informačnej službe nie je v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 102 písm. g), čl. 119 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s ustanovením čl. 2 písm. a) ústavného zákona č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov.

Predseda   ústavného   súdu   požiadal   podľa   §   39   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z. z.) o predloženie stanoviska Národnú radu Slovenskej republiky, ako orgán, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal.

Národná   rada   Slovenskej   republiky   svoje   písomné   stanovisko   ústavnému   súdu nezaslala.

II.

Na   ústnom   pojednávaní   navrhovateľ   prostredníctvom   svojho   zástupcu   zotrval   na dôvodoch, ktoré ho viedli k podaniu návrhu. Zopakoval, o ktoré podstatné argumenty opiera svoj záver, vyúsťujúci do petitu návrhu. Uviedol predovšetkým, že nemožno očakávať, aby rozhraničenie   kompetencií   medzi   vrcholnými ústavnými   orgánmi   v   zásadných   otázkach upravovala   iná   norma   ako   ústava.   Ústava   síce   odkazuje   na   zákon,   ale   zákon   musí rešpektovať rozdiel, ktorý ústava výslovne vyjadruje a ktorý z nej obsahovo vyplýva. Ďalej uviedol argumenty, pre ktoré je nutné považovať riaditeľa Slovenskej informačnej služby za vyššieho   štátneho   funkcionára.   Sú   to   v   prvom   rade   dôvody   vecné,   vyplývajúce   z kompetencie   a   postavenia   riaditeľa   Slovenskej   informačnej   služby   a   celej   informačnej služby. Ďalej je to potreba jednotnosti právneho poriadku. V tejto súvislosti poukázal na to, že   ak   ústavný   zákon   č.   119/1995   Z.   z.   v   čl.   2   písm.   a)   zaradil   riaditeľa   Slovenskej informačnej služby medzi vyšších štátnych funkcionárov, toto ustanovenie platí pre celý právny poriadok. I za situácie, keby dôvodom na iné chápanie boli slová v tomto ústavnom zákone, t.j. "na účely tohto zákona", je tu ten argument, že § 22 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe hovorí, že riaditeľ Slovenskej informačnej služby má vo vzťahoch tam uvedených také isté postavenie ako   v   obdobných   vzťahoch   minister   vnútra.   Napokon   podľa   jeho   názoru,   ak   jedno ustanovenie ústavy dáva právomoc jednému ústavnému orgánu, nie je možné, aby súčasne iné ustanovenie ústavy dávalo tú istú právomoc inému štátnemu orgánu.

Národná   rada   Slovenskej   republiky   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu predniesla svoje dôvody, pre ktoré považuje napadnuté časti zákona za súladné s ústavou. Podľa   jej názoru nemožno vidieť   tak jednoznačný hierarchický   rozdiel   medzi vládou   a prezidentom, pretože obaja patria do výkonnej moci a podľa ústavy je vláda najvyšším orgánom výkonnej moci. Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný orgán má právo povedať, v ktorých prípadoch ponechá menovacie právomoci podľa čl. 102 písm. g) ústavy   prezidentovi   a   ktoré   prenesie   na   iné   štátne   orgány.   Vláda   nerobí   nič   iné,   len vymenúva   funkcionárov   v   prípadoch,   v   ktorých   to   ustanovuje   zákon.   Nepovažovala   za vhodné odvolávať sa na ústavný zákon č. 119/1995 Z. z., pretože jednak sa v tejto norme konštatuje, že vymedzené pojmy sa používajú iba pre účely tohto zákona, jednak a najmä sú v nej uvedení aj iní vyšší štátni funkcionári, resp. štátni funkcionári, ktorí nie sú vyššími štátnymi funkcionármi. Okrem členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska sú tam uvedení i štátni tajomníci, ktorí nepochybne patria medzi vyšších štátnych funkcionárov a nikto neuvažuje o tom, že by ich menovanie bolo zverené prezidentovi.

V reakcii na toto tvrdenie zástupca navrhovateľa uviedol, že štátny tajomník je istým problémom   vzhľadom   na   jeho   problematické   postavenie.   Zopakoval,   že   rozhodujúcou skutočnosťou   pre   zaradenie   riaditeľa   Slovenskej   informačnej   služby   je   jeho   skutočné postavenie.

Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky považuje názor, že riaditeľ Slovenskej informačnej   služby   je   vyšší   štátny   funkcionár,   za   chybný,   pretože   podľa   jeho   mienky zákonodarný orgán prakticky konštatoval, že vyšším štátnym funkcionárom nie je. Ďalej zástupca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   uviedol,   že   zverenie   kontroly   nad bezpečnostnou   zložkou   civilnému dozoru   je pozitívnym krokom   vzhľadom   na možnosť efektívnej kontroly prostredníctvom vlády, najmä však parlamentu. Vláda je teda podľa jeho názoru   kontrolovateľná,   pričom   prezident   nie   je   zodpovedný   parlamentu.   Prezident   má podľa jeho názoru dostatok právomocí smerom navonok, on ako hlava štátu reprezentuje štát   predovšetkým   týmto   spôsobom.   Naopak,   ak   by   mal   prezident   "zverené   všetko", znižovala by sa jeho vážnosť, keďže by potom niesol za všetko aj zodpovednosť.

V   ďalšom   vystúpení   uviedol,   že   "  ...   nepovažuje   za   prekvalifikáciu   postavenia riaditeľa   Slovenskej   informačnej   služby   ako   štátneho   funkcionára   z   vyššieho   na   nie vyššieho   tým,   že   došlo   k   zmene   menovacej   právomoci".   Opätovne   zdôraznil   zámer dosiahnuť efektívnu kontrolu nad touto inštitúciou.

III.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa podrobne zaoberal návrhom skupiny poslancov i vyjadreniami zástupcov účastníkov konania a po podrobnom rozbore všetkých podstatných ústavnoprávnych otázok v merite veci rozhodol.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. V konaní o veci PL. ÚS 41/95 boli prítomní všetci desiati sudcovia.

Podľa   ods.   3   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   sa   plénum   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Keďže   sa   pri   hlasovaní   o predloženom návrhu prezidenta Slovenskej republiky vo veci súladu čl. I, § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 72/1995 Z. z., ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   46/1993   Z.   z.   o   Slovenskej   informačnej   službe   s   Ústavou Slovenskej republiky nedosiahla nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov, ústavný súd podľa citovaného ustanovenia návrh zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 1996