SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 40/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2015v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňaspravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežneprerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade § 9 ods. 2 druhejvety a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 18, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1, 3 a 4Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej prácič. 29 a s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105a takto
r o z h o d o l :
1. Návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade § 9 ods. 2 druhej vetya § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v zneníneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e)Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 a s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnejorganizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105 p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Vo zvyšnej časti návrh verejnej ochrankyne práv o d m i e t a ako zjavneneopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. decembra2014 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) na začatiekonania o súlade § 9 ods. 2 druhej vety a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemnýchkomunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemnýchkomunikáciách“ alebo „cestný zákon“) s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 18, čl. 19 ods. 2a čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 4 ods. 2 a 3 a čl. 8Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen ,,dodatkový protokol“), čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskycha politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebopovinnej práci č. 29 (ďalej aj,,dohovor č. 29“) a čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizáciepráce o zrušení nútenej práce č. 105 (ďalej aj,,dohovor č. 105“).
Navrhovateľka svoj návrh na začatie konanie odôvodňuje takto:„Dňa 13. novembra 2013 obdržala Kancelária verejného ochrancu práv elektronický podnet od,. Podnecovateľ poukazoval na obsah viacerých VZN miest a mestských častí v Slovenskej republike, ktorými samospráva upravuje povinnosť vlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľností, bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom. Autor vo svojom podnete vyslovil názor, že napádať jednotlivé VZN nie je správna cesta a preto požiadal verejného ochrancu práv, aby využila svoje ústavné oprávnenie a podala návrh na preskúmanie ústavnosti § 9 ods. 2 cestného zákona, ktorý je podľa jeho názoru v rozpore s čl. 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 ústavy.
V súvislosti s obsahom niektorých VZN, ktoré upravujú povinnosť vlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľností bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a rovnako aj sankcie za nedodržanie, resp. porušenie týchto VZN, obdržala Kancelária verejného ochrancu práv dňa 23. novembra 2012 podnet spoločnosti,, (VZN mesta Banská Bystrica) a dňa 24. januára 2014 podnet od, (VZN mesta Trenčín).... Po preskúmaní skutkovej podstaty a argumentov, ktoré obsahujú všetky tri predmetné podania a po oboznámení sa s relevantnou judikatúrou som dospela k presvedčeniu, že ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta a ustanovenie § 9a ods. 4 cestného zákona porušujú základné práva alebo slobody, resp. ľudské práva a základné slobody označené v petite tohto návrhu, respektíve tieto práva môžu ohroziť, čo zakladá dôvod na môj postup podľa či. 151a ods. 2 ústavy a aj podľa ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv.“
V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka ďalej uvádza:
«Povinnosti, ktoré obsahujú napadnuté ustanovenia sa dostali do slovenského právneho poriadku ako dedičstvo socialistického spoločenského zriadenia, ktoré neposkytovalo prakticky žiadnu ochranu súkromnému vlastníctvu. Zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), prijalo Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky dňa z 30. novembra 1961. Povinnosť vlastníkov alebo užívateľov nehnuteľnosti, ktoré hraničili s cestou alebo miestnou komunikáciou v súvislé zastavanej časti obce zabezpečiť, aby priľahlý chodník bol riadne a včas čistený a pri ľadovici posypávaný upravoval pôvodne jeho § 23 ods. 1, pričom ods. 2 ustanovoval, že miestne národné výbory boli oprávnené upraviť podrobnosti podľa potreby a s prihliadnutím na miestne pomery a možnosti. Napadnuté ustanovenia (§ 9 ods. 2 druhá veta a § 9a ods. 4) cestného zákona priniesla do právneho poriadku jeho novela, ktorú vykonalo Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky dňa 21. marca 1984, pod. č. 27/1984 Zb. Rovnaký stav existoval aj v právnom poriadku Českej republiky do roku 1997, keď zákon č. 13/1997 Sb. o pozemných komunikáciách už neprevzal doslovnú formuláciu zo socialistického právneho poriadku o povinnosti vlastníkov priľahlých nehnuteľností v zastavanom území obcí odstraňovať závady v schodnosti chodníkov (ktoré sú rovnako ako v Slovenskej republike vo vlastníctve obcí).
Zákon o pozemných komunikáciách v Českej republike však v § 27 obsahoval ustanovenie o zodpovednosti vlastníkov budov alebo pozemkov v zastavanom území obce za škody, ktorých príčinou bola závada v schodnosti chodníkov priľahlých k ich nehnuteľnostiam, ktorá vznikla znečistením, poľadovicou alebo snehom, pokiaľ nepreukázali, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť. Aj keď právny poriadok Českej republiky už po roku 1997 neobsahoval explicitne vyjadrenú povinnosť vlastníkov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k ich nehnuteľnostiam, existencia tejto povinnosti sa všeobecne odvodzovala z pôvodného ustanovenia § 27 ods. 6 zákona, v zmysle ktorého bola obec oprávnená svojim nariadením ustanoviť rozsah, spôsob a lehoty pre odstraňovanie závad v schodnosti miestnych komunikácií. Uvedená situácia bola predmetom nielen viacerých protichodných odborných názorov, ale aj súdnych konaní tak na Najvyššom správnom súde, ako aj na Ústavnom súde Českej republiky a zaoberal sa ňou aj Verejný ochranca práv Českej republiky vo svojich správach za roky 2002 a 2003.
Aj na základe uvedených diskusií došlo v roku 2009 k novej zákonnej úprave tejto problematiky (zákon č. 97/2009 Sb.), ktorá v súlade so zásadami demokratického a právneho štátu a ústavným poriadkom Českej republiky, preniesla nielen zodpovednosť za škody, ktorých príčinou je závada v schodnosti chodníkov, ale aj povinnosť tieto chodníky čistiť a v zimnom období z nich odstraňovať sneh a ľad, na vlastníkov týchto nehnuteľností (obce). V Slovenskej republike podala skupina poslancov dňa 22. augusta 2014 návrh zákona, ktorým sa mal zmeniť a doplniť zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (tlač 1151).
Ako sa uvádzalo v dôvodovej správe k tomuto zákonu, jeho cieľom bolo odstrániť stav, ktorý je podľa predkladateľov veľmi pravdepodobne v rozpore s niektorými ustanoveniami ústavy a ktorý zaväzuje majiteľov alebo správcov nehnuteľností susediacich s chodníkmi (t. j. s majetkom obce) čistiť a udržiavať tieto chodníky schodné a ktorí tak majú konať bez zbytočného odkladu a zakaždým, pokiaľ je ich schodnosť zhoršená znečistením, poľadovicou alebo snehom - teda celoročne. Poslanci navrhli nové znenie § 9 ods. 2 („Závady v schodnosti priechodov pre chodcov na miestnych komunikáciách a prejazdných úsekoch ciest cez obce, ako aj závady v schodnosti miestnych komunikácií a chodníkov určených výhradne pre chodcov, sú povinní odstraňovať správcovia miestnych komunikácií, a to aj pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom.“) a tiež aj vypustiť § 9a odsek 4 z cestného zákona. Národná rada Slovenskej republiky však na svojej 38. schôdzi dňa 25. septembra 2014 rozhodla, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona po prvom čítaní.»
K namietanému rozporu napadnutých ustanovení zákona o pozemnýchkomunikáciách s čl. 18 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) dohovoru č. 29,čl. 2 dohovoru č. 105 a s čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru navrhovateľka uvádza:
«Zákaz poslať niekoho na nútené práce alebo nútené služby teda platí všeobecne, s výnimkami ustanovenými v čl. 18 ods. 2 ústavy.
V súvislosti s napadnutými ustanoveniami zákona o cestnej doprave, by v danom prípade mohli teoreticky prichádzať do úvahy iba situácie popísané v čl. 18 ods. 2 písm. c), d) a e) ústavy.
Som presvedčená, že písm. c) môžeme vylúčiť, nakoľko cestný zákon v § 9 ods. 2 predpokladá celoročnú povinnosť vlastníkov, správcov alebo užívateľov tzv. priľahlej nehnuteľnosti udržiavať schodnosť chodníka (vyplýva to z dikcie ustanovenia „znečistením, poľadovicou alebo snehom“, nakoľko poľadovica a sneh sa síce môže vyskytnúť iba v zimnom období, no znečistenie sa môže vyskytnúť kedykoľvek).
Rovnako som presvedčená, že v tomto prípade nemožno uplatniť ani výnimku ustanovenú písm. d), pretože nakoľko v prípade povinnosti bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v súvislé zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou..., nejde o nejaké „konanie“, jednorazovú činnosť, ale o opakujúcu sa povinnosť majiteľa „priľahlej nehnuteľnosti“, ktorá trvá počas celého roka a je zameraná na „schodnosť“chodníka, teda nie primárne na „ochranu života, zdravia alebo práv iných“.
V zmysle vyššie uvedených argumentov som presvedčená, že na namietanú celoročnú povinnosť nie je možné uplatniť ani ústavnú výnimku uvedenú pod písm. e), nakoľko zákonom ustanovenú celoročnú povinnosť nie je možné považovať za „menšiu obecnú službu“.
Napadnuté zákonné ustanovenia cestného zákona nie sú podľa môjho názoru ani v súlade so záväzkami, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.), z Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 ako aj z Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105.
OSN položila základ pre zákaz otroctva a nevoľníctva v čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.). Podľa čl. 8 ods. 3 tohto dokumentu:
a) od nikoho sa nesmie vyžadovať, aby vykonával nútenú alebo povinnú prácu;
b) článok 3 nebráni vykonávať ťažkú prácu v krajinách, kde možno uvaliť trest väzenia s ťažkou prácou za trestný čin, ak takýto rozsudok vyniesol príslušný súd;
c) na účely tohto odseku termín „nútená alebo povinná práca“ nezahŕňa:
d) žiadnu prácu alebo službu, ktoré sa nespomínajú v pododseku b), ktoré sa normálne vyžadujú od osoby, ktorá je vo väzbe v dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu, alebo od osoby, ktorá je podmienečne prepustená z takej väzby;
(i) žiadnu službu vojenskej povahy a v krajinách, kde sa uznáva odmietnutie vojenskej služby na základe presvedčenia, žiadnu národnú službu, ktorá sa podľa zákona vyžaduje od osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu z dôvodov svojho presvedčenia; (ii) žiadnu službu vynútenú v mimoriadnych prípadoch alebo pri pohrome ohrozujúcej život alebo blahobyt spoločenstva;
(iii) žiadnu prácu alebo službu, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností. V zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 „... na účely tohto Dohovoru bude výraz,,nútená alebo povinná práca“ označovať každú prácu alebo službu, ktorá sa od ktorejkoľvek osoby vymáha pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú sa nazývaná osoba neponúkla dobrovoľne.“
Napadnuté ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta cestného zákona upravuje povinnosti vlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľností, ktoré v súvislé zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k týmto nehnuteľnostiam bez toho, aby sa títo k uvedeným povinnostiam ponúkli dobrovoľne.
Napadnuté ustanovenie § 9a ods. 4 zaviedlo tiež priamo právnu zodpovednosť vlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľností, ktoré v súvislé zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli nimi bez prieťahov odstránené.
Pojem právnej zodpovednosti má vždy svoj konkrétny obsah a zahrňuje predvídané nepriaznivé následky, čo znamená, že ten, kto nedodrží právnu povinnosť, bude zaťažený právnymi následkami konkrétnej povahy. Sankcia je preto v istom zmysle zodpovednosť v akcii.
Aj na základe uvedeného možno konštatovať, že ustanovenie § 9a ods. 4 možno pokladať za zákonnú sankciu voči vlastníkom, správcom alebo užívateľom nehnuteľností, ktoré v súvislé zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou za to, že bez prieťahov neodstránia závady v schodnosti chodníkov priľahlých k týmto nehnuteľnostiam.
V zmysle § 9 ods. 3 cestného zákona „Rozsah povinností uvedených v odseku 2 upravujú s prihliadnutím na miestne pomery obce svojimi všeobecne záväznými nariadeniami“, ktoré v týchto tiež priamo ustanovujú finančné sankcie pre užívateľov nehnuteľností, ak bez prieťahov neodstránia závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom. Práve hroziaca sankcia/trest, podporuje stotožnenie napadnutej povinnosti s „nútenou alebo povinnou prácou“, ktorá sa vymáha pod hrozbou trestu a na ktorú sa nazývaná osoba neponúkla dobrovoľne, ako túto odmieta čl. 8 ods. 3 písm. a) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a rovnako aj Dohovor o nútenej alebo povinnej práci č. 29 Medzinárodnej organizácie práce.
V zmysle čl. 2 ods. 2, písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 „... len pre potreby tohto Dohovoru však výraz,,nútená alebo povinná práca“ nebude zahŕňať: menšie obecné služby, ktoré sú vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, môžu sa preto považovať za obvyklé občianske povinnosti pripadajúce na členov obce, pokiaľ majú členovia obce alebo ich priami zástupcovia právo vyjadriť sa ohľadne potreby takých služieb.“
Aj pri pohľade na takto formulované „výnimky“ z činností, ktoré zahŕňa pojem „nútená alebo povinná práca“ podľa Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 však na základe rovnakých argumentov, ako som uviedla v súvislosti s čl. 18 ods. 2 ústavy, prichádzam k záveru, že napadnuté ustanovenia cestného zákona nespĺňajú žiadnu z nich....Európsky súd pre ľudské práva v konaniach o sťažnostiach na porušenie čl. 4 ods. 2 alebo čl. 4 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd využíva definíciu pojmu „nútená práca" a „povinná práca" tak, ako sa táto uvádza v dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce. Využíva pritom definíciu z čl. 2 Dohovoru č. 29 Medzinárodnej organizácie práce, podľa ktorej „nútenú prácu“ možno definovať ako „...akúkoľvek prácu alebo službu, ktorá sa požaduje od ktoréhokoľvek jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktoré sa tento jednotlivec dobrovoľne neponúkol“(napr. Van der Mussele v. Belgium, § 32 zo dňa 23.11.1983, Rantsev v. Cyprus and Russia, §§ 273- 275 Graziani-Weiss v. Austria; Stummer v. Austria, § 118).»
K namietanému rozporu napadnutých ustanovení zákona o pozemnýchkomunikáciách s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru navrhovateľka v návrhuuvádza:
«V súvislosti s ústavnou ochranou súkromia definovanou v čl. 19 ods. 2 ústavy, poukazujem v prvom rade na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý opakovane potvrdil, že táto ochrana sa nevzťahuje iba na aplikáciu práva jednotlivými orgánmi verejnej moci, ale aj na jeho tvorbu (II. ÚS 59/97).
Ústavný súd Slovenskej republiky tak už v minulosti preskúmal viacero zákonov. V prípade zákona č. 232/1995 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky súdny poriadok tak, že umožnil prokurátorovi vstúpiť do konania, ak o to požiadal účastník konania alebo na žiadosť súdu napríklad konštatoval: „Zákon tým, že dovoľuje prokurátorovi vstúpiť do začatého konania na požiadanie súdu, zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania nad nevyhnutnú mieru, čím sa dostáva do rozporu s ustanovením čl. 16 ods. l v spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy.“(PL. ÚS 43/95).
V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, že právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do sféry chránenej podľa čl. 19 ods. 2 ústavy zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany (III. ÚS 331/2009). V súvislosti s ochranou súkromia, ktorú poskytuje čl. 8 Dohovoru Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti tiež potvrdil, že účelom práva na súkromie, je ochrana jednotlivca pred neoprávnenými zásahmi orgánov verejnej moci (napr. Rees Case).
„Európsky súd pre ľudské práva tiež rozhodol, že právo na súkromie sa zabezpečuje prostredníctvom pozitívneho záväzku štátu, lebo z čl. 8 môže vyplývať nielen negatívny záväzok nezasahovať do súkromia, ale aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt voči súkromnému životu, ktorý sa realizuje predovšetkým prijatím právnej úpravy na ochranu súkromia (Case of Abdulaziz, Cabales and Balkandali, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. mája 1985)“.
... Ustanovenie povinnosti vlastníka nehnuteľnosti odstraňovať bez prieťahov závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom, teda okolnosťami na ktoré nemá vplyv, nevyhnutne ovplyvňuje jeho súkromný a rodinný život.
Zo slovného spojenia „znečistením, poľadovicou alebo snehom“ totiž vyplýva, že aj keď sa poľadovica alebo sneh môže vyskytnúť iba v určitých ročných obdobiach, znečistenie môže kedykoľvek spôsobiť ktorýkoľvek užívateľ chodníka, ktorý je verejným priestorom. Význam uvedeného ďalej podčiarkuje aj zákonný príkaz „odstraňovať bez prieťahov“ (bez odkladu, okamžite).
Napadnuté ustanovenie tak vyžaduje od vlastníka „priľahlej nehnuteľnosti“, aby svoje súkromie prakticky 24 hodín denne a počas celého roka prispôsobil svojej schopnosti kedykoľvek /v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu) pristúpiť k odstraňovaniu určených závad v schodnosti chodníka.
Ak si predstavíme, že uvedený právny stav sa vzťahuje na dotknutých majiteľov nehnuteľností bez ohľadu na ich zdravotný stav (prípadný pobyt v nemocnici), či na ich pracovné alebo iné rodinné povinnosti mimo miesta, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť, musíme dospieť k záveru, že takto formulovaná povinnosť vlastníka „priľahlej nehnuteľnosti“, predstavuje zásah do jeho súkromného a rodinného života.»
Namietaný rozpor napadnutých ustanovení zákona o pozemných komunikáciáchs čl. 20 ods. 1 ústavy navrhovateľka odôvodňuje takto:
«Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/95 konštatoval: „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka.“ V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že: „Ústava v Čl. 20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Ustanovuje však rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.“ (PL. ÚS 38/95).
Ústavný súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, že: „... vlastníctvo pozemku je vecným právom k nehnuteľnej veci - pôde, pričom v občianskoprávnom (civilistickom) zmysle ide o právo absolútne, pôsobiace voči všetkým, čomu zodpovedá povinnosť všetkých nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva. Ak subjekt k nejakej veci nemá žiadne právo, má povinnosť nechať ju na pokoji (neminem leadere). Pri vlastníctve pozemku ide o vzťah osoba
- vec, nevyžadujúci spoluprácu s iným subjektom ako pri obligačných právach.“ (PL. ÚS 19/09 - č. 235/2011 Z. z.).
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „majetok“ na účely čl. 20 ústavy, neexistuje podľa môjho názoru, v tomto prípade pochybnosť o tom, že nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahujú namietané ustanovenia cestného zákona, sú vecami, ktoré možno subsumovať pod pojem „majetok“ a požívajú plnú ochranu čl. 20 ústavy.
Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Ústavnoprávna ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa na „púhe“ vlastníctvo, resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku je klasickým základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci. Obmedzenia práva na ochranu vlastníctva a práva na pokojné užívanie majetku musia rešpektovať aj ústavnú hodnotu personálnej autonómie (porov, klasické rozhodnutie Spolkového ústavného súdu 24 BverfGE 367; tiež nález Ústavného súdu Českej republiky PL. ÚS 29/08, body 35 a nasl.; Kommers, D.: The constitutional jurisprudence of the Federal Republic of Germany, 1997, Duke Univesity Press, 2nd edition, s. 250 a nasl.) (PL. ÚS 19/09 z 26.1.2011)
Ústavný súd Slovenskej republiky k tejto problematike, vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/95 tiež uviedol, že: „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka.“
Napadnuté ustanovenia cestného zákona „de facto“ aj „de iure“ však rozdeľujú vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností na dve skupiny, pretože ustanovujú rozdielny režim povinností pre vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, bez ohľadu na skutočnosť, či ide o fyzické alebo o právnické osoby, a pre vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností v súvislé zastavanom území, ktoré sa na takýchto miestach nenachádzajú (napr. nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza vo dvore inej nehnuteľnosti). Znevýhodnení vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, sú pritom povinní bez prieťahov (a na vlastné náklady!) odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a zároveň zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené.
Iba dodávam, že v tomto prípade napadnuté ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta cestného zákona ustanovilo pre vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou povinnosť, ustanoveným spôsobom sa starať o nehnuteľnosti (chodníky), ktorých vlastníkom je niekto iný (obec).
Práva a povinnosti vlastníka nehnuteľnosti v zastavanom území obce a priľahlej k chodníku a vlastníka chodníku (obec) teda podľa napadnutých ustanovení cestného zákona v žiadnom prípade nemajú rovnaký obsah a ani rovnakú ochranu.
Napadnuté ustanovenia totiž zakotvili povinnosť vlastníkov vymedzených nehnuteľností konať v prospech vlastníka inej nehnuteľnosti (obec) bez toho, aby za takúto činnosť obdržali akúkoľvek protihodnotu a zakladajú tak nerovnosť obsahu vlastníckeho práva (vlastníctvo jedného vlastníka je zneužívané na prospech druhého vlastníka a vlastníctvo jedného vlastníka požíva zvýšenú ochranu ako vlastníctvo druhého
-susedného).
Osobitne túto nerovnosť zvýrazňuje aj porovnanie ustanovenia § 9a ods. 3 („Správcovia miestnych komunikácií zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priechodoch pre chodcov na miestnych komunikáciách a prejazdných úsekoch ciest cez mestá a obce, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov a na chodníkoch, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť“), s ustanovením napadnutého § 9a ods. 4 cestného zákona („Vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, ktoré v zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené“).
Ako vidno z vyššie uvedeného porovnania zákonnej úpravy, pre správcov miestnych komunikácií a zároveň aj ich vlastníkov (teda obce), existuje zo zákona výnimka, na základe ktorej pre nich existuje možnosť vyviniť sa zo zodpovednosti za spôsobenú škodu, pokiaľ nebolo v ich možnostiach závady odstrániť, resp. na ne upozorniť, zatiaľ čo vlastníci „priľahlých nehnuteľností“ takúto možnosť vyvinenia sa zo zodpovednosti za škodu, ku ktorej došlo na cudzej nehnuteľnosti nemajú a zodpovedajú priamo, bez ohľadu na ich možnosti takéto závady v schodnosti odstraňovať bez prieťahov.»
Rozpor napadnutých ustanovení zákona o pozemných komunikáciách s čl. 20 ods. 3ústavy navrhovateľka v návrhu odôvodňuje takto:
«Napadnuté ustanovenie § 9a ods. 2 druhá veta ustanovuje povinnosť pre vlastníkov „priľahlej nehnuteľnosti“ vykonávať celoročne určité činnosti v prospech obce, len na základe existencie ich vlastníckeho práva. Uvedené vyvoláva pocit, že zákonná úprava zneužíva vlastnícke právo majiteľa „priľahlej nehnuteľnosti“ na to, aby sa tento vlastník povinne staral o predmet vlastníckeho práva obce. Pritom, ako som už uviedla vyššie, vlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ za to, že udržiava predmet vlastníckeho práva cudzieho subjektu, nedostáva žiadnu protihodnotu.
Z obsahu ústavného konštatovania, že „vlastníctvo zaväzuje“ vyplýva, že obsahom vlastníctva nie je púhe užívanie veci (branie plodov či požitkov), ale sú s ním spojené aj určité povinnosti, ktorým sa vlastník nemôže vyhnúť.
Jednou z takýchto povinností je aj udržiavať predmet vlastníctva v takom stave, aby jeho užívanie nespôsobovalo ujmu iným osobám. Uvedený prístup potvrdzuje aj ustanovenie § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sú orgány obce a organizácie povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať. Sú povinné najmä udržiavať a užívať majetok, chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím.
Chodníky, ktoré sú vo vlastníctve obcí, pritom užíva neurčitý počet rôznych užívateľov.
Vyššie uvedené mi preto umožňuje domnievať sa, že v súlade s obsahom ústavy by malo byť zákonnou povinnosťou obce, ako vlastníka týchto nehnuteľností, samostatne sa starať sa o „schodnosť“ chodníkov a zákon by nemal bezodplatne a dokonca pod hrozbou sankcie takúto povinnosť prenášať na vlastníkov iných nehnuteľností.
Vlastníci „priľahlých nehnuteľnosti“ by v demokratickom a právnom štáte nemali trpieť ujmu v nariadených nútených prácach či iných službách iba na tom základe, že sú vlastníci priľahlej nehnuteľnosti, ktorá je však od chodníka (ako vlastníctva iného subjektu) riadne oddelená, postavená na inej parcele, riadne vložená v katastri nehnuteľností a teda evidovaná ako oddelený predmet vlastníctva.
...Na mieste je preto v tejto súvislosti podľa môjho názoru aj otázka, či zákonná úprava (§ 9a ods. 2 druhá veta cestného zákona), nezakladá zneužívanie vlastníckeho práva obcí (chodníky), voči vlastníkom „priľahlých nehnuteľnosti“.
Obec, ktorá je vlastníkom chodníkov, v zmysle § 3 ods. 2 cestného zákona vykonáva miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií, ako prenesený výkon štátnej správy. Má teda k dispozícii všetky prostriedky (vrátane donútenia), aby zabezpečila také užívanie chodníkov, ktoré by neviedlo k (nadmernému) znečisťovaniu (všeobecne záväzné nariadenia, sankcie, mestská polícia, atď.).
Vlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ takéto prostriedky nemá, preto aj jeho prípadná snaha o zabránenie znečisteniu je výrazne obmedzená.
Napadnuté zákonné ustanovenia však na takéhoto vlastníka „priľahlej nehnuteľnosti“ preniesli nielen povinnosti voči nehnuteľnostiam vo vlastníctve obcí, ale aj zodpovednosť za následky správania iných užívateľov na nehnuteľnosti, ktorá nie je v jeho vlastníctve.
Vlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ sa pritom musí v určenom rozsahu starať o majetok obce (chodník), podľa napadnutých ustanovení zákona, na rozdiel od všetkých ostatných užívateľov tohto verejného priestoru. V iných právnych vzťahoch má však k tomuto chodníku rovnaké práva ako ktorýkoľvek iný užívateľ. Ako príklad možno uviesť aj situáciu, pri ktorej si vlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ potrebuje vykonať na tejto nehnuteľnosti vonkajšie potrebné úpravy (oprava strechy, omietky, výmena zvodov). Ak pri tejto činnosti potrebuje využiť chodník, musí zaplatiť miestnu daň za užívanie (zabratie) verejného priestranstva podľa osobitného zákona a v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce.
Napadnuté ustanovenia zákona teda na jednej strane umožňujú obci, aby zneužívala vlastníka „priľahlej nehnuteľnosti“ pri starostlivosti o jej majetok (chodník ako verejné priestranstvo) a na strane druhej od takéhoto vlastníka obec vyberá daň z nehnuteľnosti a v prípade potreby aj daň za užívanie takéhoto verejného priestranstva.
Uvedená právna konštrukcia, tak podľa môjho názoru, umožňuje zneužitie vlastníckeho práva obcí na ujmu práva vlastníkov nehnuteľností v súvislé zastavanom území obcí a hraničiacich s cestou alebo miestnou komunikáciou.»
K namietanému rozporu napadnutých ustanovení zákona o pozemnýchkomunikáciách s čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu navrhovateľkauvádza:
«Ústavnoprávna ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa na vlastníctvo, resp. majetok. Právo na pokojné užívanie majetku je klasickým, základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci.
Znevýhodnení vlastníci a zároveň užívatelia nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, sú podľa napadnutých zákonných ustanovení povinní bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom.
Som presvedčená, že takto ustanovená zákonná povinnosť pre určených vlastníkov nehnuteľností, spojená so sankciou plynúcou zo skutočnosti, že zákonodarca ustanovil aj zodpovednosť týchto vlastníkov za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na cudzom majetku a ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom, predstavuje nútené obmedzenie ich vlastníckeho práva, ktoré nie je vo verejnom záujme a za ktoré sa neposkytuje nielen primeraná, ale žiadna náhrada.
Pri namietanom rozpore uvedených ustanovení cestného zákona aj s obsahom čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uvádzam, že Európsky súd pre ľudské práva už vo veci Marckx c. Belgicko (rozhodnutie z 13. júna 1979, Annuaire, č. 31) jednoznačne konštatoval, že „... uznaním, že každý má právo pokojne užívať svoj majetok, garantuje čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru v podstate vlastnícke právo. To vyplýva jasne zo slova majetok“.
„V zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru je chránené pokojné užívanie majetku, právo nebyť zbavený majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,
právo štátov prijímať zákony, ktoré štáty považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Medzi týmito tromi normami, obsiahnutými priamo v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru, existujú vzájomné vnútorné prepojenia, osobitne medzi prvou normou (je vo všeobecnom vyjadrení) a ostatnými dvomi normami (tieto sú stanovené v konkrétnejšej podobe). Výklad tohto vzťahu podali štrasburské orgány ochrany práva v zásadnej podobe v rozhodnutí vo veci Sporrong a Lônnroth c. Švédsko (z 23. septembra 1982, Annuaire, č. 52)“.
Znevýhodnení vlastníci a zároveň užívatelia nehnuteľností hraničiacich s verejným priestranstvom, podľa napadnutých zákonných ustanovení, zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené.
Napadnuté zákonné ustanovenia, podľa môjho názoru, predstavujú nútené obmedzenie vlastníckeho práva a zasahujú do práva vlastníkov nehnuteľností v súvislé zastavanom území pokojne užívať svoj majetok, nakoľko im ustanovujú osobitné povinnosti voči priľahlým nehnuteľnostiam (chodníkom) v prospech vlastníkov týchto nehnuteľností (obce) a nie vo verejnom záujme, pričom za plnenie týchto povinností nie je dotknutým vlastníkom nehnuteľností poskytovaná žiadna finančná náhrada. Na základe uvedeného sú tieto ustanovenia podľa môjho názoru aj v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a tiež aj s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Na základe uvedeného navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1písm. a) ústavy a § 37 až § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vydal tento nález:«Ustanovenia § 9 ods. 2 druhá veta a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta a ods. 2, čl. 18 ústavy v spojení čl. 4 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.), s čl. 1 písm. e), s čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29, a s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105, s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 ústavy v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej aj,,národná rada“) a ktoré boli ratifikovanéa vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatiekonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnený možnopovažovať návrh vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený preto treba považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavnýsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03). K zásahu do základných práv alebo slobôd pritom môže dôjsťnielen na základe postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci v procese aplikáciepráva, t. j. pri vydávaní individuálneho právneho aktu, ale rovnako tak aj v rámci procesutvorby práva, t. j. pri prijímaní všeobecne záväznej právnej normy, resp. jej prijatím.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu verejnej ochrankyne práv podľa§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí pléna sa najprv zameralna posúdenie otázky, či v danom prípade sú splnené ústavné požiadavky aktívnej procesnejlegitimácie navrhovateľky v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavya § 37 zákona o ústavnom súde v zmysle predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu(PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014).
K ústavným požiadavkám aktívnej procesnej legitimácie verejnej ochrankyne práv v konaní o súlade právnych predpisov
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnympredpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súdeústavný súd začne konanie, ak návrh podá verejný ochranca práv vo veciach súladuprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziťzákladné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúcez medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásenáspôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 151a ods. 2 ústavy verejný ochranca práv môže predložiť ústavnému súdunávrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny predpis porušujezákladné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.
Podľa čl. 151a ods. 6 ústavy podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancupráv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany,o predkladaní návrhov na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 130 ods. 1písm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb ustanoví zákon.Predmetnou zákonnou úpravou je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/2001Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono verejnom ochrancovi práv“).
K aktívnej legitimácii verejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych predpisovsa ústavný súd vyjadril v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014. V uvedenom rozhodnutíústavný súd konštatoval, že aktívna legitimácia verejného ochrancu práv v konaní o súladeprávnych predpisov nie je generálna, t. j. bez vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe aleboprávnickej osobe, ktoré sa dožadujú u verejného ochrancu práv ochrany základných práva slobôd v zmysle čl. 151a ods. 1 ústavy a § 1 písm. a) zákona o verejnom ochrancovi práv.Vychádzajúc z čl. 151a ods. 6 ústavy ústavný súd konštatoval, že ústavný text splnomocňujezákon na úpravu postupu v konaní verejného ochrancu práv. Referenčným ustanovenímna aktívnu legitimáciu verejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych predpisovpodľa čl. 125 ods. 1 ústavy preto zostáva zákonná úprava vyplývajúca z ustanovenia § 21zákona o verejnom ochrancovi práv, ktorého úvodné slová „ak pri vybavovaní podnetuverejný ochranca práv zistí...“ znamenajú, že ide o zistenia viažuce sa na konkrétnu činnosťochrancu verejných práv. Ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospelk záveru, že § 21 ods. 2 a 3 zákona o verejnom ochrancovi práv sa viaže na konkrétnezistenia a preskúmavania podnetov právnických a fyzických osôb, čo zdôrazňuje aj nadpiskapitoly „Postup pri vybavovaní podnetov“, ktorej obsahom je aj ustanovenie § 21. Podľaústavného súdu verejný ochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy lenv súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nieabstraktné práva fyzických a právnických osôb. Ústavný súd k tomuto záveru dospel inter alia aj vychádzajúc z čl. 151a ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého hlavný účel zriadeniainštitútu verejného ochrancu práv obsiahnutý v predmetnom ustanovení ústavy sa viažena poskytnutie konkrétnej ochrany právnickým a fyzickým osobám.
Ústavný súd v uznesení vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospel k záveru, že na rozdielod iných procesne legitimovaných subjektov podľa čl. 130 ods. 1 ústavy verejný ochrancapráv môže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné právaa slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konanío podnete právnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, alev súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci.
Podľa ústavného súdu (PL. ÚS 40/2014) kontrola ústavnosti právnych predpisov jenajtypickejšou kompetenciou ústavných súdov, a to bez ohľadu na to, či ide o kontrolukonkrétnu alebo abstraktnú. Konkrétna kontrola ústavnosti je v našom priestore známa skôrv súvislosti s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov [čl. 144 ods. 2 ústavy („ktoré satýka prejednávanej veci“) a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], kedy súdv súvislosti s rozhodovaním o konkrétnej veci môže prerušiť konanie a predložiť vecústavnému súdu. Naproti tomu pri abstraktnej kontrole noriem je napadnutý právny predpispreskúmavaný bez priamej súvislosti s konkrétnym prípadom aplikácie tohto predpisu.Zovšeobecnením uvedeného možno dospieť k názoru, že postavenie verejného ochrancupráv v Slovenskej republike je de constitutione lata viac podobné súdom ako iným aktérom,najmä politickej povahy (skupina poslancov, prezident či vláda). Podľa ústavného súdu ajpreto ústavodarca v čl. 151a ods. 2 ústavy podmienil oprávnenie verejného ochrancu právpodať návrh podľa čl. 125 ústavy spôsobom, „ak všeobecne záväzný právny predpisporušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe“.
To znamená, že pre prijatie návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie je potrebné, abynavrhovateľka preukázala svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorej podalanávrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákonao ústavnom súde. Inak ústavný súd návrh odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (PL. ÚS 5/2014).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky vychádzajúczo skutočnosti, že podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhupodanom verejným ochrancom práv, ktorý je vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovanýna podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. f),čl. 151a ods. 2 ústavy a § 18 ods. 1 písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnomsúde], sústredil na posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky prípustný, t. j. či jej návrhspĺňa vymedzené ústavné požiadavky aktívnej legitimácie verejného ochrancu právv konaní o súlade právnych predpisov, a teda či jej návrh súvisí s jej základnou ústavnouprávomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva fyzických a právnických osôb.
Zo spisu predloženého navrhovateľkou vyplýva, že svoj návrh na začatie konaniao súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súdenavrhovateľka zakladá na troch podnetoch, z ktorých dva boli podané fyzickými osobamia jeden právnickou osobou. Konkrétne, na verejnú ochrankyňu práv sa svojím podnetomdoručeným do Kancelárie verejného ochrancu práv 23. novembra 2012 obrátila spoločnosť, ktorá ako vlastník nehnuteľnosti priľahlej k miestnej komunikáciiv zmysle § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách svojím podnetom napádalavšeobecne záväzné nariadenie mesta Banská Bystrica č. 9/2011 o verejnom poriadkuna území mesta Banská Bystrica, ktoré jej ako vlastníkovi nehnuteľnosti nachádzajúcej sav meste Banská Bystrica stanovuje povinnosť čistiť chodníky priľahlé k nehnuteľnostia zabezpečovať ich zimnú údržbu v stanovenom rozsahu a čase a bez nároku na primeranúnáhradu. Uvedená spoločnosť v podaní predmetné všeobecne záväzné nariadenie mestaBanská Bystrica vydané na základe zákona považuje za rozporné s čl. 20 ods. 1, 3 a 4ústavy a vyzýva verejného ochrancu práv, aby v predmetnej veci podal na ústavnom súdenávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Na verejnúochrankyňu práv sa svojím podnetom doručeným do Kancelárie verejného ochrancu práv14. novembra 2013 obrátil aj, ktorý v podaní poukázal na možný rozpor § 9ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy,,a zo spisovéhomateriálu návrhu na začatie konania predloženého navrhovateľkou tiež vyplýva, že podnetverejnej ochrankyni práv doručený do Kancelárie verejného ochrancu práv 24. januára 2014podal aj, ktorý v podaní poukázal na možný nesúlad všeobecného záväznéhonariadenia mesta Trenčín č. 7/2004 o dodržiavaní poriadku a čistoty v meste Trenčínnovelizovaného všeobecným záväzným nariadením č. 12/2009, ktoré v čl. 5 stanovujepovinnosti občanov vo vzťahu k čisteniu chodníkov, ktoré predstavujú majetok mesta,konkrétne napr. čas a náplň údržby chodníkov vo vlastníctve mesta zo strany vlastníkovpriľahlých nehnuteľností, pričom na údržbu chodníkov neposkytuje mesto potrebné náradieči bezplatný odber vody a ani nezavádza úhradu za čas vynaložený na čistenie, čo mápredstavovať porušenie ústavného záväzku neukladať nútené práce alebo nútené službypodľa čl. 18 ústavy či porušenie čl. 1, 2 a 13 ústavy.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o pozemných komunikáciách rozsah povinností uvedenýchv odseku 2 [povinnosti vlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľnosti, ktorá sanachádza v súvisle zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou,bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k takejtonehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom]upravujú s prihliadnutím na miestne pomery obce svojimi všeobecne záväznýminariadeniami. Právnym základom pre uloženie rozsahu povinnosti starať sa o údržbumiestnych komunikácií príslušnými všeobecne záväznými nariadeniami mesta BanskáBystrica a mesta Trenčín či iných miest a obcí Slovenskej republiky sú tak okrem inýchzákonných ustanovení aj ustanovenia zákona o pozemných komunikáciách, konkrétne § 9ods. 3 v spojení s napadnutým ustanovením § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách.
V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľka uvádza, že vpodnete, ktorý jej bol adresovaný, autor podnetu vyslovil názor, že napádať jednotlivévšeobecne záväzné nariadenia miest či obcí nie je správna cesta, a preto žiadal verejnúochrankyňu práv, aby využila svoje ústavné oprávnenie a podala návrh na preskúmanieústavnosti § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách.
Navrhovateľka v podanom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisovpodľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde napáda pre nesúlad s príslušnýmiv petite návrhu označenými ustanoveniami ústavy a medzinárodnoprávnej úpravy nielenustanovenie § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách, tak ako ju o to žiadali príslušnéosoby vo svojich podnetoch, ktoré jej adresovali, ale rovnako tak aj ustanovenie § 9a ods. 4zákona o pozemných komunikáciách, ktoré zavádza zodpovednosť vlastníkov, správcovalebo užívateľov nehnuteľností, ktoré v súvisle zastavanom území hraničia s cestou alebomiestnou komunikáciou, za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlýchchodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahovodstránené. Pretože ustanovenie § 9a ods. 4 zákona o pozemných komunikáciách zavádzaprávne dôsledky viažuce sa na porušenie povinností ustanovených v § 9 ods. 2 druhej vetezákona o pozemných komunikáciách, posúdenie otázky ústavnosti ustanovenia § 9 ods. 2druhej vety zákona o pozemných komunikáciách je nevyhnutné učiniť v jeho spojitosti s §9a ods. 4 zákona o pozemných komunikáciách.
Z vykonanej analýzy podaní adresovaných verejnej ochrankyni práv vyplýva, že tietopodania podľa názoru ústavného súdu spĺňajú náležitosti kvalifikovaného podnetupodávaného verejnému ochrancovi práv podľa § 13 a nasl. zákona o verejnom ochrancovipráv. Podľa názoru ústavného súdu je preto potrebné návrh navrhovateľky na začatiekonania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnomsúde považovať za návrh spĺňajúci vymedzené ústavné požiadavky aktívnej legitimácieverejného ochrancu práv, pretože predmetný návrh súvisí so základnou ústavnouprávomocou verejného ochrancu práv ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné právafyzických a právnických osôb.
Ústavný súd návrh navrhovateľky predbežne prerokoval a konštatoval, ženavrhovateľka je oprávnenou podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy v spojenís § 18 ods. 1 písm. g) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom jej návrh obsahujevšetky náležitosti požadované v ustanoveniach § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky ďalej zameralna zistenie, či nie sú dané iné dôvody na odmietnutie jej návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Navrhovateľka v návrhu namieta nesúlad § 9 ods. 2 druhej vety a § 9a ods. 4 zákonao pozemných komunikáciách inter alia s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru, akoaj s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.
K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práviných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckehopráva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredienad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.
K podstate vlastníckeho práva už ústavný súd uviedol, že vlastnícke právo akonajdôležitejší vecnoprávny inštitút, je charakteristické tým, že prostredníctvom neho saoprávneným subjektom (vlastníkom) zabezpečuje bezprostredná právna možnosť ovládaťveci. Existencia právneho ovládania vecí ako súčasti vlastníckeho práva inkorporuje v sebemožnosť riešenia otázky, komu vec patrí, kto ju využíva a môže ňou disponovať. Podstatavlastníckeho práva spočívajúca v priamom právnom ovládaní veci sa prejavuje v právnompostavení oprávneného subjektu (vlastníka) tak, že jeho právne ovládanie veci je výlučné.Z toho vyplýva, že ho každý musí rešpektovať, voči akémukoľvek nedovolenému zásahuktoréhokoľvek subjektu je chránené a je možné ho aj právnymi prostriedkami presadiť.Vlastníckemu právu zodpovedá povinnosť individuálne neurčeného počtu subjektov nerušiťoprávneného (vlastníka) vo výkone jeho práva (PL. ÚS 30/95, PL. ÚS 11/2010).
K otázke rovnakosti v zákonnom obsahu vlastníckeho práva ústavný súd uviedol,že čl. 20 ods. 1 ústavy určuje vlastníckemu právu všetkých vlastníkov rovnaký zákonnýobsah. Rovnaký zákonný obsah neznamená, že vlastníci všetkých vecí (ktoré môžu byťpredmetom vlastníctva) majú absolútne rovnaké práva a povinnosti, ale vlastníci druhovorovnakej veci (nehnuteľnosť, hnuteľnosť, akcia) majú mať zákonom určené rovnaké právabez ohľadu na povahu vlastníka (PL. ÚS 38/95).
Článok 20 ods. 1 ústavy rovnako požaduje, aby vlastnícke právo všetkých vlastníkovpožívalo rovnakú ochranu. Právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy síceneobsahuje explicitnú procedurálnu ochranu, ale jeho autentická ochrana znamená,že procedurálna ochrana je v ňom implikovaná. Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 23/01uviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovenépriamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie(popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.ústavy). Implicitnú procesnú ochranu ústavný súd potvrdil aj v ďalších nálezoch - sp. zn.III. ÚS 328/05 či sp. zn. III. ÚS 117/06. Uvedený právny názor ústavný súd formulovalv zhode s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 1dodatkového protokolu, v zmysle ktorej tento článok implikuje, že každý zásah do právana pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný procedurálnymi garanciamiumožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej mocipre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu (Hentrich v. France, sťažnosťč. 13616/88, rozsudok z 22. 9. 1994, § 40 a nasl.).
Obsahom čl. 20 ods. 3 ústavy je zákaz zneužitia vlastníckeho práva. Za zneužitiepráva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutienedovoleného výsledku.
Účelom úpravy čl. 20 ods. 3 tretej vety ústavy je vymedziť rozsah a obsah právnehopostavenia vlastníka, podmieniť výkon vlastníckych práv povinnými ohľadmi, ktoré vlastníkmusí brať na iné hodnoty verejného záujmu. Úprava čl. 20 ods. 3 ústavy je druhová, týka saskupín vlastníkov. Právne účinky čl. 20 ods. 3 ústavy limitujúce právne postavenie vlastníkanastupujú so vznikom vlastníctva. Počas trvania vlastníckeho práva vlastníka nemožno odprávnych účinkov úpravy čl. 20 ods. 3 ústavy oslobodiť. Zákon ustanovujúci mierupoškodzovania chráneného záujmu nemusí byť prijatý, ale ak sa zákon prijme, nemožnovlastníka oslobodiť od povinnosti nepoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatkya životné prostredie (a to ani zákonom). Vylúčenie bezohľadnej dispozície majetkom podľačl. 20 ods. 3 ústavy nemožno stotožniť s nútenými obmedzeniami vlastníka podľa čl. 20 ods.4 ústavy. Tie predstavujú individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétnehovlastníka. Článkom 20 ods. 3 ústavy sa naproti tomu ustanovuje ústavná požiadavkaspravodlivej rovnováhy medzi rozsahom práv vlastníka vymedzovaných na základe čl. 20ods. 1 ústavy a právami tretích osôb zaručených okrem iného napríklad aj v čl. 44 ods. 1ústavy (PL. ÚS 22/06).
Výkon vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy je v záujme zachovania práviných osôb limitovaný; ústavou určené medze vlastníckeho práva sa vzťahujú na taxatívneustanovené hodnoty, ktoré podliehajú ochrane pri výkone vlastníckeho práva. Predmetomochrany je ľudské zdravie, príroda, kultúrne pamiatky, životné prostredie (PL. ÚS 22/06).
Každá z týchto hodnôt podlieha ochrane, ktorá nie je nadradená nad vlastnícke právo,lebo nie je absolútna. Chránené hodnoty vlastník môže poškodzovať v rozsahu zákona, lebovýkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať tieto hodnoty „nad mieru ustanovenúzákonom“ (PL. ÚS 22/06).
Vyvlastnenie, ako aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva predstavuje mocenskýzásah štátu do vlastníckeho práva, ktorý môže byť vykonaný „iba v nevyhnutnej miere,a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“ (čl. 20 ods. 4ústavy). „Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho vôli bez časovéhoobmedzenia, teda navždy. Aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahomdo vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnomurčení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktorú sú obsiahnutév práve vlastniť majetok. Nútené obmedzenie vlastníctva predstavuje menej závažný zásahdo postavenia vlastníka. Vlastnícke práva nad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sazúžia, vlastník takej veci s ňou nemôže nakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byťvlastníkom veci. Nedôjde k zmene v osobe vlastníka.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskejrepubliky. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : Heuréka, 2007. s. 240).
Z čl. 20 ods. 4 ústavy možno vyvodiť, že ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniualebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Článok 20 ods. 4však ustanovuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho právamožno prikročiť len na základe zákona. Tak čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 20 ods. 4 odkazujena podrobnejšiu úpravu jednotlivých zložiek svojho obsahu v zákonoch. V tejto súvislostiuž ústavný súd vo svojej judikatúre poukázal na rozličnú funkciu zákonov národnej radyprijímaných vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1ústavy je národná rada oprávnená zákonom priamo ustanoviť obsah vlastníckeho práva, a torovnaký pre všetkých vlastníkov (rešpektujúc čl. 12 ods. 2 ústavy), zákon, ktorého vydaniepredpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, plní inú úlohu. V tomto zákone nejde už o ustanoveniezákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenievlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva,zákonný obsah ktorého zákonodarca už ustanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Úlohouzákona predpokladaného čl. 20 ods. 4 je preto umožniť, aby oprávnený orgán zasiaholdo výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených zákonom.K tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušnýorgán štátnej správy formou individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia)(PL. ÚS 4/00). Článok 20 ods. 4 ústavy treba považovať za ústavnú direktívu prezákonodarcu, ktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo núteneobmedziť vlastnícke právo (PL. ÚS 36/95).
Z uvedeného vyplýva, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniudo vlastníckeho práva môže dôjsť len na základe zákona, pričom právomocou realizovaťvyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva disponuje len zákonom určený(splnomocnený) orgán štátnej správy, a to formou individuálneho administratívneho aktu ̶rozhodnutia (PL. ÚS 110/2011).
Po zohľadnení uvedeného obsahu sťažnosti navrhovateľky a výkladu l. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripredbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky z hľadiska ústavnej akceptovateľnostinapadnutej právnej úpravy vo vzťahu k čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1dodatkového protokolu dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby napadnutá právnaúprava zasahovala do podstaty vlastníckeho práva vlastníkov nehnuteľností nachádzajúcichsa v súvisle zastavanom území a hraničiacich s cestou alebo miestnou komunikáciou (ďalejaj „priľahlých nehnuteľností“), a teda zasahovala do ich priameho právneho ovládania vecitak, že by ich právne ovládanie veci vylučovala alebo im odnímala slobodnú možnosťrealizácie nimi nadobudnutého vlastníckeho práva zabezpečujúceho ich právne panstvo nadpriľahlými nehnuteľnosťami, alebo že by vlastníkom druhovo rovnakej veci (priľahlýchnehnuteľností) priznávala rôzny právny status s ohľadom na povahu vlastníka, alebo ichoberala o minimálne garancie procesnej povahy umožňujúce predložiť ich vec pred orgánverejnej moci pre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu a rovnako nie je anidaná možnosť zneužitia vlastníckeho práva obcí (vlastníkov ciest a miestnych komunikácií)voči vlastníkom priľahlých nehnuteľností, ako ani možnosť vyvlastnenia alebo nútenéhoobmedzenia vlastníckeho práva vlastníkov priľahlých nehnuteľností. Pretože ústavný súdnezistil možnosť porušenia čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkovéhoprotokolu napadnutou právnou úpravou, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnostina ďalšie konanie, návrh navrhovateľky v časti namietajúcej nesúlad napadnutej právnejúpravy s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu odmietol akozjavne neopodstatnený.
K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgánnemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonoma nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnejbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru zakotvujú právo na ochranu súkromia.V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 274/05) ochrana súkromia jezakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy vrátane čl. 19 ods. 2 ústavy. Súkromím sachápe predovšetkým sféra života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu.Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojichzáležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromie. Podľa judikatúry ústavného súdu právona ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielennegatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijaťúčinné opatrenia na zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (III. ÚS 331/09). Prelomovýmrozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie ESĽP vo veci Marckx c. Belgicko z 13. 6.1979, ktoré rozšírilo ochranu práva na súkromie aj na prípady, keď štát nevytvorilpodmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol odvodený tzv. pozitívny záväzok štátuna vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovali porušenie práva na súkromie (III.ÚS 133/2010).
Naproti zneniu ústavy ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredenádo jedného článku, článku 8. Keďže základné práva a slobody podľa ústavy je potrebnévykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právacha základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 24/2014) a príslušnejjudikatúry k nim vydanej, ústavný súd pri vymedzení obsahu a rozsahu ochrany právana súkromie prihliada aj na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa čl. 8 dohovoru.
Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmuspostupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stavmožno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedina túto otázku ESĽP následne pristupuje k posúdeniu kritérií legality zásahu, jeholegitímnosti a napokon jeho proporcionality. Ak ESĽP dospeje k negatívnej odpovedipri niektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromienepokračuje.
Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo na súkromierozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život. Podľaobsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život vymedziťako: a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, b) práva spojené s menšinovousexuálnou orientáciou, c) ochranu obydlia a domovú slobodu, d) ochranu korešpondenciea tajomstva dopravovaných správ.
Z obsahu návrhu navrhovateľky nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré bynasvedčovali možnosti zásahu do práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovorunapadnutou právnou úpravou. Napadnutá právna úprava ukladajúca vlastníkomnehnuteľností nachádzajúcich sa v súvisle zastavanom území a hraničiacich s cestou alebomiestnou komunikáciou povinnosť odstraňovať bez prieťahov závady v schodnostichodníkov priľahlých k ich nehnuteľnostiam, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením,poľadovicou alebo snehom, teda okolnosťami, na ktoré nemajú vplyv a na základe čohopodľa navrhovateľky majú vlastníci priľahlých nehnuteľností svoje súkromie prakticky 24hodín denne a počas celého roka prispôsobiť ich schopnostiam kedykoľvek (v ktorúkoľvekdennú alebo nočnú hodinu) pristúpiť k odstraňovaniu závad v schodnosti chodníka, síceukladá vlastníkom priľahlých nehnuteľností určité obmedzenia, tie ale nemôžu vzhľadomna zmysel a rozsah práva na súkromie, tak ako je vymedzený, predstavovať zásah do tohtopráva. Podľa ústavného súdu navrhovateľkou v návrhu vymedzený skutkový stav nemožnoratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Keďže ústavný súd pripredbežnom preskúmaní návrhu navrhovateľky nezistil ani možnosť porušenia čl. 19 ods. 2ústavy a čl. 8 dohovoru napadnutou právnou úpravou, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, návrh navrhovateľky v časti namietajúcej nesúladnapadnutej právnej úpravy s čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru odmietol ako zjavneneopodstatnený.
V časti návrhu navrhovateľky namietajúcej nesúlad § 9 ods. 2 druhej vety a § 9aods. 4 zákona o pozemných komunikáciách s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 a čl. 18ústavy v spojení s čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) dohovoru č. 29a čl. 2 dohovoru č. 105 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľkynezistil dôvody na odmietnutie návrhu navrhovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, a preto v tejto časti návrh navrhovateľky prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodoval tak, ako toje uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2015