SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 40/2015-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2015v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňaspravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,Milana   Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   predbežneprerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade § 9 ods. 2 druhejvety a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 18, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1, 3 a 4Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej prácič. 29 a s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade § 9 ods. 2 druhej vetya § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v zneníneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 18 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e)Dohovoru   o   nútenej   alebo   povinnej   práci   č.   29   a   s   čl.   2   Dohovoru   Medzinárodnejorganizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2.   Vo   zvyšnej   časti   návrh   verejnej   ochrankyne   práv   o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. decembra2014   doručený   návrh   verejnej   ochrankyne   práv   (ďalej   len   „navrhovateľka“)   na   začatiekonania o súlade § 9 ods. 2 druhej vety a § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemnýchkomunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemnýchkomunikáciách“ alebo „cestný zákon“) s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 18, čl. 19 ods. 2a čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 4 ods. 2 a 3 a čl. 8Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen  ,,dodatkový   protokol“), čl.   8   ods.   1   a   2   Medzinárodného   paktu   o   občianskycha politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebopovinnej práci č. 29 (ďalej aj,,dohovor č. 29“) a čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizáciepráce o zrušení nútenej práce č. 105 (ďalej aj,,dohovor č. 105“).

Navrhovateľka svoj návrh na začatie konanie odôvodňuje takto:„Dňa   13.   novembra   2013   obdržala   Kancelária   verejného   ochrancu   práv elektronický   podnet   od,.   Podnecovateľ poukazoval   na   obsah   viacerých   VZN   miest   a   mestských   častí   v   Slovenskej   republike, ktorými   samospráva   upravuje   povinnosť   vlastníkov,   správcov   alebo   užívateľov nehnuteľností,   bez   prieťahov   odstraňovať   závady   v   schodnosti   chodníkov   priľahlých   k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom. Autor vo svojom podnete vyslovil názor, že napádať jednotlivé VZN nie je správna cesta a preto požiadal verejného ochrancu práv, aby využila svoje ústavné oprávnenie a podala návrh na preskúmanie ústavnosti § 9 ods. 2 cestného zákona, ktorý je podľa jeho názoru v rozpore s čl. 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 ústavy.

V   súvislosti   s   obsahom   niektorých   VZN,   ktoré   upravujú   povinnosť   vlastníkov, správcov alebo užívateľov nehnuteľností bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a rovnako aj sankcie za nedodržanie, resp. porušenie týchto VZN,   obdržala   Kancelária   verejného   ochrancu   práv   dňa   23.   novembra   2012   podnet spoločnosti,, (VZN mesta Banská Bystrica) a dňa 24. januára 2014 podnet od, (VZN mesta Trenčín).... Po   preskúmaní   skutkovej   podstaty   a   argumentov,   ktoré   obsahujú   všetky   tri predmetné   podania   a   po   oboznámení   sa   s   relevantnou   judikatúrou   som   dospela   k presvedčeniu, že ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta a ustanovenie § 9a ods. 4 cestného zákona porušujú základné práva alebo slobody, resp. ľudské práva a základné slobody označené v petite tohto návrhu, respektíve tieto práva môžu ohroziť, čo zakladá dôvod na môj postup podľa či. 151a ods. 2 ústavy a aj podľa ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv.“

V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka ďalej uvádza:

«Povinnosti,   ktoré   obsahujú   napadnuté   ustanovenia   sa   dostali   do   slovenského právneho   poriadku   ako   dedičstvo   socialistického   spoločenského   zriadenia,   ktoré neposkytovalo prakticky žiadnu ochranu súkromnému vlastníctvu. Zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), prijalo Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky dňa z 30. novembra 1961. Povinnosť vlastníkov   alebo   užívateľov   nehnuteľnosti,   ktoré   hraničili   s   cestou   alebo   miestnou komunikáciou v súvislé zastavanej časti obce zabezpečiť, aby priľahlý chodník bol riadne a včas čistený a pri ľadovici posypávaný upravoval pôvodne jeho § 23 ods. 1, pričom ods. 2 ustanovoval, že miestne národné výbory boli oprávnené upraviť podrobnosti podľa potreby a s prihliadnutím na miestne pomery a možnosti. Napadnuté ustanovenia (§ 9 ods. 2 druhá veta a § 9a ods. 4) cestného zákona priniesla   do   právneho   poriadku   jeho   novela,   ktorú   vykonalo   Federálne   zhromaždenie Československej socialistickej republiky dňa 21. marca 1984, pod. č. 27/1984 Zb. Rovnaký stav existoval aj v právnom poriadku Českej republiky do roku 1997, keď zákon   č.   13/1997   Sb.   o   pozemných   komunikáciách   už   neprevzal   doslovnú   formuláciu zo socialistického   právneho   poriadku   o   povinnosti   vlastníkov   priľahlých   nehnuteľností v zastavanom území obcí odstraňovať závady v schodnosti chodníkov (ktoré sú rovnako ako v Slovenskej republike vo vlastníctve obcí).

Zákon   o   pozemných   komunikáciách   v   Českej   republike   však   v   §   27   obsahoval ustanovenie o zodpovednosti vlastníkov budov alebo pozemkov v zastavanom území obce za škody,   ktorých   príčinou   bola   závada   v   schodnosti   chodníkov   priľahlých   k   ich nehnuteľnostiam,   ktorá   vznikla   znečistením,   poľadovicou   alebo   snehom,   pokiaľ nepreukázali, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť. Aj keď právny poriadok Českej republiky už po roku 1997 neobsahoval explicitne vyjadrenú povinnosť vlastníkov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k ich nehnuteľnostiam,   existencia   tejto   povinnosti   sa   všeobecne   odvodzovala   z   pôvodného ustanovenia § 27 ods. 6 zákona, v zmysle ktorého bola obec oprávnená svojim nariadením ustanoviť   rozsah,   spôsob   a   lehoty   pre   odstraňovanie   závad   v   schodnosti   miestnych komunikácií. Uvedená   situácia   bola   predmetom   nielen   viacerých   protichodných   odborných názorov, ale aj súdnych konaní tak na Najvyššom správnom súde, ako aj na Ústavnom súde Českej republiky a zaoberal sa ňou aj Verejný ochranca práv Českej republiky vo svojich správach za roky 2002 a 2003.

Aj na základe uvedených diskusií došlo v roku 2009 k novej zákonnej úprave tejto problematiky   (zákon   č.   97/2009   Sb.),   ktorá   v   súlade   so   zásadami   demokratického a právneho štátu a ústavným poriadkom Českej republiky, preniesla nielen zodpovednosť za škody,   ktorých   príčinou   je   závada   v   schodnosti   chodníkov,   ale   aj   povinnosť   tieto chodníky čistiť a v zimnom období z nich odstraňovať sneh a ľad, na vlastníkov týchto nehnuteľností (obce). V   Slovenskej   republike   podala   skupina   poslancov   dňa   22.   augusta   2014   návrh zákona, ktorým sa mal zmeniť a doplniť zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (tlač 1151).

Ako sa uvádzalo v dôvodovej správe k tomuto zákonu, jeho cieľom bolo odstrániť stav,   ktorý   je   podľa   predkladateľov   veľmi   pravdepodobne   v   rozpore   s   niektorými ustanoveniami ústavy a ktorý zaväzuje majiteľov alebo správcov nehnuteľností susediacich s chodníkmi (t. j. s majetkom obce) čistiť a udržiavať tieto chodníky schodné a ktorí tak majú konať bez zbytočného odkladu a zakaždým, pokiaľ je ich schodnosť zhoršená znečistením, poľadovicou alebo snehom - teda celoročne. Poslanci   navrhli   nové   znenie   §   9   ods.   2   („Závady   v   schodnosti   priechodov pre chodcov   na   miestnych   komunikáciách   a   prejazdných   úsekoch   ciest   cez   obce,   ako aj závady v schodnosti miestnych komunikácií a chodníkov určených výhradne pre chodcov, sú povinní odstraňovať správcovia miestnych komunikácií, a to aj pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom.“) a tiež aj vypustiť § 9a odsek 4 z cestného zákona. Národná rada Slovenskej republiky však na svojej 38. schôdzi dňa 25. septembra 2014 rozhodla, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona po prvom čítaní.»

K namietanému   rozporu   napadnutých   ustanovení   zákona   o pozemnýchkomunikáciách s čl. 18 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) dohovoru č. 29,čl. 2 dohovoru č. 105 a s čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru navrhovateľka uvádza:

«Zákaz poslať niekoho na nútené práce alebo nútené služby teda platí všeobecne, s výnimkami ustanovenými v čl. 18 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s napadnutými ustanoveniami zákona o cestnej doprave, by v danom prípade mohli teoreticky prichádzať do úvahy iba situácie popísané v čl. 18 ods. 2 písm. c), d) a e) ústavy.

Som presvedčená, že písm. c) môžeme vylúčiť, nakoľko cestný zákon v § 9 ods. 2 predpokladá   celoročnú   povinnosť   vlastníkov,   správcov   alebo   užívateľov   tzv.   priľahlej nehnuteľnosti udržiavať schodnosť chodníka (vyplýva to z dikcie ustanovenia „znečistením, poľadovicou   alebo   snehom“,   nakoľko   poľadovica   a   sneh   sa   síce   môže   vyskytnúť   iba v zimnom období, no znečistenie sa môže vyskytnúť kedykoľvek).

Rovnako   som   presvedčená,   že   v   tomto   prípade   nemožno   uplatniť   ani   výnimku ustanovenú   písm.   d),   pretože   nakoľko   v   prípade   povinnosti   bez   prieťahov   odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v súvislé zastavanom   území   a   hraničí   s   cestou   alebo   miestnou   komunikáciou...,   nejde   o   nejaké „konanie“,   jednorazovú   činnosť,   ale   o   opakujúcu   sa   povinnosť   majiteľa   „priľahlej nehnuteľnosti“, ktorá trvá počas celého roka a je zameraná na „schodnosť“chodníka, teda nie primárne na „ochranu života, zdravia alebo práv iných“.

V zmysle vyššie uvedených argumentov som presvedčená, že na namietanú celoročnú povinnosť   nie   je   možné   uplatniť   ani   ústavnú   výnimku   uvedenú   pod   písm.   e),   nakoľko zákonom   ustanovenú   celoročnú   povinnosť   nie   je   možné   považovať   za „menšiu   obecnú službu“.

Napadnuté zákonné ustanovenia cestného zákona nie sú podľa môjho názoru ani v súlade so záväzkami, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.), z Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 ako aj z Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105.

OSN   položila   základ   pre   zákaz   otroctva   a   nevoľníctva   v   čl.   8   ods.   1   a   2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.). Podľa čl. 8 ods. 3 tohto dokumentu:

a) od nikoho sa nesmie vyžadovať, aby vykonával nútenú alebo povinnú prácu;

b)   článok   3   nebráni   vykonávať   ťažkú   prácu   v   krajinách,   kde   možno   uvaliť   trest väzenia s ťažkou prácou za trestný čin, ak takýto rozsudok vyniesol príslušný súd;

c) na účely tohto odseku termín „nútená alebo povinná práca“ nezahŕňa:

d)   žiadnu   prácu   alebo   službu,   ktoré   sa   nespomínajú   v   pododseku   b),   ktoré   sa normálne vyžadujú od osoby, ktorá je vo väzbe v dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu, alebo od osoby, ktorá je podmienečne prepustená z takej väzby;

(i)   žiadnu   službu   vojenskej   povahy   a   v   krajinách,   kde   sa   uznáva   odmietnutie vojenskej služby na základe presvedčenia, žiadnu národnú službu, ktorá sa podľa zákona vyžaduje od osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu z dôvodov svojho presvedčenia; (ii)   žiadnu   službu   vynútenú   v   mimoriadnych   prípadoch   alebo   pri   pohrome ohrozujúcej život alebo blahobyt spoločenstva;

(iii) žiadnu prácu alebo službu, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností. V zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 „... na účely tohto Dohovoru bude výraz,,nútená alebo povinná práca“ označovať každú prácu alebo službu, ktorá sa od ktorejkoľvek osoby vymáha pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú sa nazývaná osoba neponúkla dobrovoľne.“

Napadnuté ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta cestného zákona upravuje povinnosti vlastníkov,   správcov   alebo   užívateľov   nehnuteľností,   ktoré   v   súvislé   zastavanom   území hraničia   s   cestou   alebo   miestnou   komunikáciou   bez   prieťahov   odstraňovať   závady v schodnosti chodníkov priľahlých k týmto nehnuteľnostiam bez toho, aby sa títo k uvedeným povinnostiam ponúkli dobrovoľne.

Napadnuté   ustanovenie   §   9a   ods.   4   zaviedlo   tiež   priamo právnu   zodpovednosť vlastníkov,   správcov   alebo   užívateľov   nehnuteľností,   ktoré   v   súvislé   zastavanom   území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti   na   priľahlých   chodníkoch,   ktoré   vznikli   znečistením,   poľadovicou   alebo snehom a neboli nimi bez prieťahov odstránené.

Pojem právnej zodpovednosti má vždy svoj konkrétny obsah a zahrňuje predvídané nepriaznivé následky, čo znamená, že ten, kto nedodrží právnu povinnosť, bude zaťažený právnymi následkami konkrétnej povahy. Sankcia je preto v istom zmysle zodpovednosť v akcii.

Aj na základe uvedeného možno konštatovať, že ustanovenie § 9a ods. 4 možno pokladať za zákonnú sankciu voči vlastníkom, správcom alebo užívateľom nehnuteľností, ktoré v súvislé zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou za to, že bez   prieťahov   neodstránia   závady   v   schodnosti   chodníkov   priľahlých   k   týmto nehnuteľnostiam.

V zmysle § 9 ods. 3 cestného zákona „Rozsah povinností uvedených v odseku 2 upravujú   s   prihliadnutím   na   miestne   pomery   obce   svojimi   všeobecne   záväznými nariadeniami“,   ktoré   v   týchto   tiež   priamo ustanovujú   finančné   sankcie pre   užívateľov nehnuteľností,   ak   bez   prieťahov   neodstránia závady   v   schodnosti   chodníkov   priľahlých k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom. Práve   hroziaca   sankcia/trest,   podporuje   stotožnenie   napadnutej   povinnosti s „nútenou alebo povinnou prácou“, ktorá sa vymáha pod hrozbou trestu a na ktorú sa nazývaná   osoba   neponúkla   dobrovoľne,   ako   túto   odmieta   čl.   8   ods.   3   písm.   a) Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   a   rovnako   aj   Dohovor o nútenej alebo povinnej práci č. 29 Medzinárodnej organizácie práce.

V zmysle čl. 2 ods. 2, písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 „... len pre potreby tohto Dohovoru však výraz,,nútená alebo povinná práca“ nebude zahŕňať: menšie obecné služby, ktoré sú vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, môžu sa preto považovať za obvyklé občianske povinnosti pripadajúce na členov obce, pokiaľ majú členovia   obce   alebo   ich   priami   zástupcovia   právo   vyjadriť   sa   ohľadne   potreby   takých služieb.“

Aj pri pohľade na takto formulované „výnimky“ z činností, ktoré zahŕňa pojem „nútená alebo povinná práca“ podľa Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29 však na základe rovnakých argumentov, ako som uviedla v súvislosti s čl. 18 ods. 2 ústavy, prichádzam k záveru, že napadnuté ustanovenia cestného zákona nespĺňajú žiadnu z nich....Európsky súd pre ľudské práva v konaniach o sťažnostiach na porušenie čl. 4 ods. 2 alebo čl. 4 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd využíva definíciu pojmu   „nútená   práca"   a   „povinná   práca"   tak,   ako   sa   táto   uvádza   v   dohovoroch Medzinárodnej   organizácie   práce.   Využíva   pritom   definíciu   z   čl. 2 Dohovoru   č. 29 Medzinárodnej   organizácie   práce,   podľa   ktorej   „nútenú   prácu“   možno   definovať   ako „...akúkoľvek   prácu   alebo   službu,   ktorá   sa   požaduje   od   ktoréhokoľvek   jednotlivca pod hrozbou   akéhokoľvek   trestu   a   na   ktoré   sa   tento   jednotlivec   dobrovoľne neponúkol“(napr. Van der Mussele v. Belgium, § 32 zo dňa 23.11.1983, Rantsev v. Cyprus and Russia, §§ 273- 275 Graziani-Weiss v. Austria; Stummer v. Austria, § 118).»

K namietanému   rozporu   napadnutých   ustanovení   zákona   o pozemnýchkomunikáciách s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru navrhovateľka v návrhuuvádza:

«V súvislosti s ústavnou ochranou súkromia definovanou v čl. 19 ods. 2 ústavy, poukazujem v prvom rade na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý   opakovane   potvrdil,   že   táto   ochrana   sa   nevzťahuje   iba   na   aplikáciu   práva jednotlivými orgánmi verejnej moci, ale aj na jeho tvorbu (II. ÚS 59/97).

Ústavný súd Slovenskej republiky tak už v minulosti preskúmal viacero zákonov. V prípade zákona č. 232/1995 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky súdny poriadok tak, že umožnil   prokurátorovi   vstúpiť   do   konania,   ak   o   to   požiadal   účastník   konania   alebo na žiadosť   súdu   napríklad   konštatoval:   „Zákon   tým,   že   dovoľuje   prokurátorovi   vstúpiť do začatého   konania   na   požiadanie   súdu,   zasahuje   do   právneho   postavenia   účastníkov konania nad nevyhnutnú mieru, čím sa dostáva do rozporu s ustanovením čl. 16 ods. l v spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy.“(PL. ÚS 43/95).

V   tejto   súvislosti   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   tiež   konštatoval,   že   právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do sféry chránenej podľa čl. 19 ods. 2 ústavy zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany (III. ÚS 331/2009). V súvislosti s ochranou súkromia, ktorú poskytuje čl. 8 Dohovoru Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti tiež potvrdil, že účelom práva na súkromie, je ochrana jednotlivca pred neoprávnenými zásahmi orgánov verejnej moci (napr. Rees Case).

„Európsky súd pre ľudské práva tiež rozhodol, že právo na súkromie sa zabezpečuje prostredníctvom pozitívneho záväzku štátu, lebo z čl. 8 môže vyplývať nielen negatívny záväzok nezasahovať do súkromia, ale aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt voči   súkromnému   životu,   ktorý   sa   realizuje   predovšetkým   prijatím   právnej   úpravy na ochranu súkromia (Case of Abdulaziz, Cabales and Balkandali, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. mája 1985)“.

... Ustanovenie povinnosti vlastníka nehnuteľnosti odstraňovať bez prieťahov závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom, teda okolnosťami na ktoré nemá vplyv, nevyhnutne ovplyvňuje jeho súkromný a rodinný život.

Zo slovného spojenia „znečistením, poľadovicou alebo snehom“ totiž vyplýva, že aj keď sa poľadovica alebo sneh môže vyskytnúť iba v určitých ročných obdobiach, znečistenie môže kedykoľvek spôsobiť ktorýkoľvek užívateľ chodníka, ktorý je verejným priestorom. Význam uvedeného ďalej podčiarkuje aj zákonný príkaz „odstraňovať bez prieťahov“ (bez odkladu, okamžite).

Napadnuté   ustanovenie   tak   vyžaduje   od   vlastníka   „priľahlej   nehnuteľnosti“,   aby svoje súkromie prakticky 24 hodín denne a počas celého roka prispôsobil svojej schopnosti kedykoľvek /v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu) pristúpiť k odstraňovaniu určených závad v schodnosti chodníka.

Ak   si   predstavíme,   že   uvedený   právny   stav   sa   vzťahuje   na   dotknutých   majiteľov nehnuteľností bez ohľadu na ich zdravotný stav (prípadný pobyt v nemocnici), či na ich pracovné alebo iné rodinné povinnosti mimo miesta, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť, musíme   dospieť   k   záveru,   že   takto   formulovaná   povinnosť   vlastníka   „priľahlej nehnuteľnosti“, predstavuje zásah do jeho súkromného a rodinného života.»

Namietaný   rozpor   napadnutých   ustanovení   zákona   o pozemných   komunikáciáchs čl. 20 ods. 1 ústavy navrhovateľka odôvodňuje takto:

«Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   PL. ÚS   38/95 konštatoval: „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka.“ V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že: „Ústava v Čl. 20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho   práva   všetkých   vlastníkov   ku   všetkým   veciam,   ktoré   môžu   byť   predmetom vlastníctva.   Ustanovuje   však   rovnaký   zákonný   obsah   vlastníckeho   práva   všetkých vlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.“ (PL. ÚS 38/95).

Ústavný súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, že: „... vlastníctvo pozemku je vecným   právom   k   nehnuteľnej   veci   -   pôde,   pričom   v   občianskoprávnom   (civilistickom) zmysle ide o právo absolútne, pôsobiace voči všetkým, čomu zodpovedá povinnosť všetkých nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva. Ak subjekt k nejakej veci nemá žiadne právo, má povinnosť nechať ju na pokoji (neminem leadere). Pri vlastníctve pozemku ide o vzťah osoba

- vec, nevyžadujúci spoluprácu s iným subjektom ako pri obligačných právach.“ (PL. ÚS 19/09 - č. 235/2011 Z. z.).

Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „majetok“ na účely čl. 20 ústavy, neexistuje podľa môjho názoru, v tomto prípade pochybnosť o tom, že nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahujú namietané ustanovenia cestného zákona, sú vecami, ktoré možno subsumovať pod pojem „majetok“ a požívajú plnú ochranu čl. 20 ústavy.

Podľa   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky:   „Ústavnoprávna   ochrana   slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa na „púhe“ vlastníctvo, resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku je klasickým základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci. Obmedzenia práva na ochranu vlastníctva a práva na pokojné užívanie majetku   musia   rešpektovať   aj   ústavnú   hodnotu   personálnej   autonómie   (porov,   klasické rozhodnutie Spolkového ústavného súdu 24 BverfGE 367; tiež nález Ústavného súdu Českej republiky PL. ÚS 29/08, body 35 a nasl.; Kommers, D.: The constitutional jurisprudence of the Federal Republic of Germany, 1997, Duke Univesity Press, 2nd edition, s. 250 a nasl.) (PL. ÚS 19/09 z 26.1.2011)

Ústavný súd Slovenskej republiky k tejto problematike, vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL.   ÚS 38/95   tiež uviedol,   že: „V prípade,   že   ide   o veci,   ktoré   môžu   byť   predmetom vlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka.“

Napadnuté ustanovenia cestného zákona „de facto“ aj „de iure“ však rozdeľujú vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností na dve skupiny, pretože ustanovujú rozdielny režim povinností pre vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, bez ohľadu na   skutočnosť,   či   ide   o   fyzické   alebo   o   právnické   osoby,   a   pre   vlastníkov   a   zároveň užívateľov   nehnuteľností   v   súvislé   zastavanom   území,   ktoré   sa   na   takýchto   miestach nenachádzajú (napr. nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza vo dvore inej nehnuteľnosti). Znevýhodnení   vlastníci,   správcovia   alebo   užívatelia   nehnuteľností,   ktoré   sa nachádzajú v súvislé zastavanom území a hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, sú pritom povinní bez prieťahov (a na vlastné náklady!) odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a zároveň zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené.

Iba dodávam, že v tomto prípade napadnuté ustanovenie § 9 ods. 2 druhá veta cestného zákona ustanovilo pre vlastníkov a zároveň užívateľov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú   v   zastavanom   území   a   hraničia   s   cestou   alebo   miestnou   komunikáciou povinnosť, ustanoveným spôsobom sa starať o nehnuteľnosti (chodníky), ktorých vlastníkom je niekto iný (obec).

Práva a povinnosti vlastníka nehnuteľnosti v zastavanom území obce a priľahlej k chodníku   a   vlastníka   chodníku   (obec)   teda   podľa   napadnutých   ustanovení   cestného zákona v žiadnom prípade nemajú rovnaký obsah a ani rovnakú ochranu.

Napadnuté   ustanovenia   totiž   zakotvili   povinnosť   vlastníkov   vymedzených nehnuteľností konať v prospech vlastníka inej nehnuteľnosti (obec) bez toho, aby za takúto činnosť obdržali akúkoľvek protihodnotu a zakladajú tak nerovnosť obsahu vlastníckeho práva   (vlastníctvo   jedného   vlastníka   je   zneužívané   na   prospech   druhého   vlastníka a vlastníctvo   jedného   vlastníka   požíva   zvýšenú   ochranu   ako   vlastníctvo   druhého

-susedného).

Osobitne   túto   nerovnosť   zvýrazňuje   aj   porovnanie   ustanovenia   §   9a   ods.   3 („Správcovia miestnych komunikácií zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti   na   priechodoch   pre   chodcov   na   miestnych   komunikáciách   a   prejazdných úsekoch ciest cez mestá a obce, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov a na chodníkoch, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť“), s ustanovením napadnutého § 9a ods. 4 cestného   zákona   („Vlastníci,   správcovia   alebo   užívatelia   nehnuteľností,   ktoré v zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, zodpovedajú za škody, ktorých   príčinou   boli   závady   v   schodnosti   na   priľahlých   chodníkoch,   ktoré   vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené“).

Ako vidno z vyššie uvedeného porovnania zákonnej úpravy, pre správcov miestnych komunikácií a zároveň aj ich vlastníkov (teda obce), existuje zo zákona výnimka, na základe ktorej pre nich existuje možnosť vyviniť sa zo zodpovednosti za spôsobenú škodu, pokiaľ nebolo   v   ich   možnostiach   závady   odstrániť,   resp.   na   ne   upozorniť,   zatiaľ   čo   vlastníci „priľahlých   nehnuteľností“   takúto   možnosť   vyvinenia   sa   zo   zodpovednosti   za   škodu, ku ktorej došlo na cudzej nehnuteľnosti nemajú a zodpovedajú priamo, bez ohľadu na ich možnosti takéto závady v schodnosti odstraňovať bez prieťahov.»

Rozpor napadnutých ustanovení zákona o pozemných komunikáciách s čl. 20 ods. 3ústavy navrhovateľka v návrhu odôvodňuje takto:

«Napadnuté ustanovenie § 9a ods. 2 druhá veta ustanovuje povinnosť pre vlastníkov „priľahlej   nehnuteľnosti“   vykonávať   celoročne   určité   činnosti   v   prospech   obce,   len na základe existencie ich vlastníckeho práva. Uvedené vyvoláva pocit, že zákonná úprava zneužíva vlastnícke právo majiteľa „priľahlej nehnuteľnosti“ na to, aby sa tento vlastník povinne staral o predmet vlastníckeho práva obce. Pritom, ako som už uviedla vyššie, vlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ za to, že udržiava predmet vlastníckeho práva cudzieho subjektu, nedostáva žiadnu protihodnotu.

Z obsahu ústavného konštatovania, že „vlastníctvo zaväzuje“ vyplýva, že obsahom vlastníctva nie je púhe užívanie veci (branie plodov či požitkov), ale sú s ním spojené aj určité povinnosti, ktorým sa vlastník nemôže vyhnúť.

Jednou z takýchto povinností je aj udržiavať predmet vlastníctva v takom stave, aby jeho užívanie nespôsobovalo ujmu iným osobám. Uvedený prístup potvrdzuje aj ustanovenie §   7   ods.   2   písm.   a)   a   b)   zákona   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obcí   v   znení   neskorších predpisov, v zmysle ktorého sú orgány obce a organizácie povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť   a zhodnocovať. Sú   povinné   najmä udržiavať   a   užívať   majetok,   chrániť   majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím.

Chodníky,   ktoré   sú   vo   vlastníctve   obcí,   pritom   užíva   neurčitý   počet   rôznych užívateľov.

Vyššie uvedené mi preto umožňuje domnievať sa, že v súlade s obsahom ústavy by malo byť zákonnou povinnosťou obce, ako vlastníka týchto nehnuteľností, samostatne sa starať sa o „schodnosť“ chodníkov a zákon by nemal bezodplatne a dokonca pod hrozbou sankcie takúto povinnosť prenášať na vlastníkov iných nehnuteľností.

Vlastníci „priľahlých nehnuteľnosti“ by v demokratickom a právnom štáte nemali trpieť ujmu v nariadených nútených prácach či iných službách iba na tom základe, že sú vlastníci priľahlej nehnuteľnosti, ktorá je však od chodníka (ako vlastníctva iného subjektu) riadne oddelená, postavená na inej parcele, riadne vložená v katastri nehnuteľností a teda evidovaná ako oddelený predmet vlastníctva.

...Na mieste je preto v tejto súvislosti podľa môjho názoru aj otázka, či zákonná úprava (§ 9a ods. 2 druhá veta cestného zákona), nezakladá zneužívanie vlastníckeho práva obcí (chodníky), voči vlastníkom „priľahlých nehnuteľnosti“.

Obec, ktorá je vlastníkom chodníkov, v zmysle § 3 ods. 2 cestného zákona vykonáva miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií, ako prenesený   výkon   štátnej   správy. Má   teda   k   dispozícii   všetky   prostriedky   (vrátane donútenia), aby zabezpečila také užívanie chodníkov, ktoré by neviedlo k (nadmernému) znečisťovaniu (všeobecne záväzné nariadenia, sankcie, mestská polícia, atď.).

Vlastník „priľahlej nehnuteľnosti“ takéto prostriedky nemá, preto aj jeho prípadná snaha o zabránenie znečisteniu je výrazne obmedzená.

Napadnuté   zákonné   ustanovenia   však   na   takéhoto   vlastníka   „priľahlej nehnuteľnosti“ preniesli nielen povinnosti voči nehnuteľnostiam vo vlastníctve obcí, ale aj zodpovednosť za následky správania iných užívateľov na nehnuteľnosti, ktorá nie je v jeho vlastníctve.

Vlastník   „priľahlej   nehnuteľnosti“   sa   pritom   musí   v   určenom   rozsahu   starať o majetok obce (chodník), podľa napadnutých ustanovení zákona, na rozdiel od všetkých ostatných   užívateľov   tohto   verejného   priestoru.   V   iných   právnych   vzťahoch   má   však k tomuto chodníku rovnaké práva ako ktorýkoľvek iný užívateľ. Ako príklad možno uviesť aj situáciu,   pri   ktorej   si   vlastník   „priľahlej   nehnuteľnosti“   potrebuje   vykonať   na   tejto nehnuteľnosti vonkajšie potrebné úpravy (oprava strechy, omietky, výmena zvodov). Ak pri tejto činnosti potrebuje využiť chodník, musí zaplatiť miestnu daň za užívanie (zabratie) verejného   priestranstva   podľa   osobitného   zákona   a   v   súlade   so   všeobecne   záväzným nariadením obce.

Napadnuté ustanovenia zákona teda na jednej strane umožňujú obci, aby zneužívala vlastníka „priľahlej nehnuteľnosti“ pri starostlivosti o jej majetok (chodník ako verejné priestranstvo) a na strane druhej od takéhoto vlastníka obec vyberá daň z nehnuteľnosti a v prípade potreby aj daň za užívanie takéhoto verejného priestranstva.

Uvedená   právna   konštrukcia,   tak   podľa   môjho   názoru,   umožňuje   zneužitie vlastníckeho práva obcí na ujmu práva vlastníkov nehnuteľností v súvislé zastavanom území obcí a hraničiacich s cestou alebo miestnou komunikáciou.»

K   namietanému   rozporu   napadnutých   ustanovení   zákona   o pozemnýchkomunikáciách s čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu navrhovateľkauvádza:

«Ústavnoprávna   ochrana   slobody   vlastníctva   nie   je   len   ochranou   zužujúcou   sa na vlastníctvo, resp. majetok. Právo na pokojné užívanie majetku je klasickým, základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci.

Znevýhodnení   vlastníci   a   zároveň   užívatelia   nehnuteľností,   ktoré   sa   nachádzajú v zastavanom   území   a   hraničia   s   cestou   alebo   miestnou   komunikáciou,   sú   podľa napadnutých zákonných ustanovení povinní bez prieťahov odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti, pokiaľ tieto závady vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom.

Som presvedčená, že takto ustanovená zákonná povinnosť pre určených vlastníkov nehnuteľností, spojená so sankciou plynúcou zo skutočnosti, že zákonodarca ustanovil aj zodpovednosť   týchto   vlastníkov   za   škody,   ktorých   príčinou   boli   závady   v   schodnosti na cudzom majetku a ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom, predstavuje nútené obmedzenie ich vlastníckeho práva, ktoré nie je vo verejnom záujme a za ktoré sa neposkytuje nielen primeraná, ale žiadna náhrada.

Pri namietanom rozpore uvedených ustanovení cestného zákona aj s obsahom čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uvádzam, že Európsky súd pre ľudské práva už vo veci Marckx c. Belgicko (rozhodnutie z 13. júna 1979, Annuaire, č. 31) jednoznačne konštatoval, že „... uznaním, že každý má právo pokojne užívať svoj majetok, garantuje čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru v podstate vlastnícke právo. To vyplýva jasne zo slova majetok“.

„V zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru je chránené pokojné užívanie majetku, právo nebyť zbavený majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,

právo   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   štáty   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Medzi týmito tromi normami, obsiahnutými priamo v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru, existujú vzájomné vnútorné prepojenia, osobitne medzi prvou normou (je vo všeobecnom vyjadrení) a ostatnými dvomi normami (tieto   sú stanovené v konkrétnejšej podobe). Výklad tohto vzťahu podali štrasburské orgány ochrany práva v zásadnej podobe v rozhodnutí vo veci Sporrong a Lônnroth c. Švédsko (z 23. septembra 1982, Annuaire, č. 52)“.

Znevýhodnení vlastníci a zároveň užívatelia nehnuteľností hraničiacich s verejným priestranstvom, podľa napadnutých zákonných ustanovení, zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady   v schodnosti   na priľahlých chodníkoch,   ktoré   vznikli   znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené.

Napadnuté   zákonné   ustanovenia,   podľa   môjho   názoru,   predstavujú   nútené obmedzenie vlastníckeho práva a zasahujú do práva vlastníkov nehnuteľností v súvislé zastavanom území pokojne užívať svoj majetok, nakoľko im ustanovujú osobitné povinnosti voči priľahlým nehnuteľnostiam (chodníkom) v prospech vlastníkov týchto nehnuteľností (obce) a nie vo verejnom záujme, pričom za plnenie týchto povinností nie je dotknutým vlastníkom nehnuteľností poskytovaná žiadna finančná náhrada. Na základe uvedeného sú tieto ustanovenia podľa môjho názoru aj v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a tiež aj s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedeného navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1písm. a) ústavy a § 37 až § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vydal tento nález:«Ustanovenia   §   9   ods.   2   druhá   veta   a   §   9a   ods. 4 zákona   č.   135/1961   Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta a ods. 2, čl. 18 ústavy v spojení čl. 4 ods. 2 a ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   s čl. 8 ods.   1   a   2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.), s čl. 1 písm. e), s čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29, a s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105, s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 20   ods.   1,   ods.   3   a   ods. 4 ústavy   v spojení   s   článkom   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasNárodná rada   Slovenskej republiky   (ďalej aj,,národná   rada“) a ktoré boli ratifikovanéa vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatiekonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnený možnopovažovať   návrh   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený preto treba považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavnýsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03). K zásahu do základných práv alebo slobôd pritom môže dôjsťnielen   na   základe   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   v procese   aplikáciepráva, t. j. pri vydávaní individuálneho právneho aktu, ale rovnako tak aj v rámci procesutvorby práva, t. j. pri prijímaní všeobecne záväznej právnej normy, resp. jej prijatím.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu verejnej ochrankyne práv podľa§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí pléna sa najprv zameralna posúdenie otázky, či v danom prípade sú splnené ústavné požiadavky aktívnej procesnejlegitimácie navrhovateľky v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavya   §   37   zákona   o ústavnom   súde   v zmysle   predchádzajúcej   judikatúry   ústavného   súdu(PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014).

K ústavným požiadavkám aktívnej procesnej legitimácie verejnej ochrankyne práv v konaní o súlade právnych predpisov

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnympredpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súdeústavný   súd   začne   konanie,   ak   návrh   podá   verejný   ochranca   práv   vo   veciach   súladuprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziťzákladné   práva   alebo   slobody   alebo   ľudské   práva   a   základné   slobody   vyplývajúcez medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásenáspôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 151a ods. 2 ústavy verejný ochranca práv môže predložiť ústavnému súdunávrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny predpis porušujezákladné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.

Podľa čl. 151a ods. 6 ústavy podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancupráv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany,o predkladaní   návrhov   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   130   ods.   1písm. f)   a   o   uplatňovaní   práv   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   ustanoví   zákon.Predmetnou zákonnou úpravou je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/2001Z. z.   o verejnom   ochrancovi   práv   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákono verejnom ochrancovi práv“).

K aktívnej legitimácii verejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych predpisovsa ústavný súd vyjadril v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014. V uvedenom rozhodnutíústavný súd konštatoval, že aktívna legitimácia verejného ochrancu práv v konaní o súladeprávnych predpisov nie je generálna, t. j. bez vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe aleboprávnickej osobe, ktoré sa dožadujú u verejného ochrancu práv ochrany základných práva slobôd v zmysle čl. 151a ods. 1 ústavy a § 1 písm. a) zákona o verejnom ochrancovi práv.Vychádzajúc z čl. 151a ods. 6 ústavy ústavný súd konštatoval, že ústavný text splnomocňujezákon na úpravu postupu v konaní verejného ochrancu práv. Referenčným ustanovenímna aktívnu   legitimáciu   verejného   ochrancu   práv   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisovpodľa čl. 125 ods. 1 ústavy preto zostáva zákonná úprava vyplývajúca z ustanovenia § 21zákona o verejnom ochrancovi práv, ktorého úvodné slová „ak pri vybavovaní podnetuverejný ochranca práv zistí...“ znamenajú, že ide o zistenia viažuce sa na konkrétnu činnosťochrancu verejných práv. Ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospelk záveru, že § 21 ods. 2 a 3 zákona o verejnom ochrancovi práv sa viaže na konkrétnezistenia a preskúmavania podnetov právnických a fyzických osôb, čo zdôrazňuje aj nadpiskapitoly „Postup pri vybavovaní podnetov“, ktorej obsahom je aj ustanovenie § 21. Podľaústavného   súdu   verejný   ochranca   práv   môže   podať   návrh   podľa   čl.   125   ústavy   lenv súvislosti   so svojou   základnou   ústavnou   právomocou   ochraňovať   konkrétne,   a   nieabstraktné práva fyzických a právnických osôb. Ústavný súd k tomuto záveru dospel inter alia aj   vychádzajúc   z čl.   151a   ods.   1   ústavy,   v zmysle   ktorého   hlavný   účel   zriadeniainštitútu verejného ochrancu práv obsiahnutý v predmetnom ustanovení ústavy sa viažena poskytnutie konkrétnej ochrany právnickým a fyzickým osobám.

Ústavný súd v uznesení vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospel k záveru, že na rozdielod iných procesne legitimovaných subjektov podľa čl. 130 ods. 1 ústavy verejný ochrancapráv   môže   namietať   neústavnosť len   takého   zákona,   ktorý   upravuje   základné   právaa slobody   a ktorého   aplikácia   pripadá   do   úvahy   vo   veci,   ktorú   preskúmava   v   konanío podnete   právnickej   alebo   fyzickej   osoby   alebo   z   vlastnej   iniciatívy   bez   podnetu,   alev súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci.

Podľa ústavného súdu (PL. ÚS 40/2014) kontrola ústavnosti právnych predpisov jenajtypickejšou kompetenciou ústavných súdov, a to bez ohľadu na to, či ide o kontrolukonkrétnu alebo abstraktnú. Konkrétna kontrola ústavnosti je v našom priestore známa skôrv súvislosti s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov [čl. 144 ods. 2 ústavy („ktoré satýka prejednávanej veci“) a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], kedy súdv súvislosti   s rozhodovaním   o   konkrétnej   veci   môže   prerušiť   konanie   a   predložiť   vecústavnému súdu. Naproti tomu pri abstraktnej kontrole noriem je napadnutý právny predpispreskúmavaný   bez   priamej   súvislosti   s   konkrétnym   prípadom aplikácie   tohto   predpisu.Zovšeobecnením uvedeného možno dospieť k názoru, že postavenie verejného ochrancupráv v Slovenskej republike je de constitutione lata viac podobné súdom ako iným aktérom,najmä politickej povahy (skupina poslancov, prezident či vláda). Podľa ústavného súdu ajpreto ústavodarca v čl. 151a ods. 2 ústavy podmienil oprávnenie verejného ochrancu právpodať   návrh   podľa   čl.   125   ústavy   spôsobom,   „ak   všeobecne   záväzný   právny   predpisporušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe“.

To znamená, že pre prijatie návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie je potrebné, abynavrhovateľka preukázala svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorej podalanávrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákonao ústavnom súde. Inak ústavný súd návrh odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (PL. ÚS 5/2014).

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   navrhovateľky   vychádzajúczo skutočnosti, že podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhupodanom verejným ochrancom práv, ktorý je vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovanýna podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. f),čl. 151a ods. 2 ústavy a § 18 ods. 1 písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnomsúde], sústredil na posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky prípustný, t. j. či jej návrhspĺňa   vymedzené   ústavné   požiadavky   aktívnej   legitimácie   verejného   ochrancu   právv konaní o súlade právnych predpisov, a teda či jej návrh súvisí s jej základnou ústavnouprávomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva fyzických a právnických osôb.

Zo spisu predloženého navrhovateľkou vyplýva, že svoj návrh na začatie konaniao súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a   §   37   zákona   o ústavnom   súdenavrhovateľka zakladá na troch podnetoch, z ktorých dva boli podané fyzickými osobamia jeden právnickou osobou. Konkrétne, na verejnú ochrankyňu práv sa svojím podnetomdoručeným do Kancelárie verejného ochrancu práv 23. novembra 2012 obrátila spoločnosť,   ktorá   ako   vlastník   nehnuteľnosti   priľahlej   k miestnej   komunikáciiv zmysle §   9   ods.   2   zákona   o pozemných   komunikáciách   svojím   podnetom   napádalavšeobecne   záväzné   nariadenie   mesta   Banská   Bystrica   č.   9/2011   o   verejnom   poriadkuna území mesta Banská Bystrica, ktoré jej ako vlastníkovi nehnuteľnosti nachádzajúcej sav meste   Banská   Bystrica   stanovuje   povinnosť   čistiť   chodníky   priľahlé   k nehnuteľnostia zabezpečovať ich zimnú údržbu v stanovenom rozsahu a čase a bez nároku na primeranúnáhradu.   Uvedená   spoločnosť   v podaní   predmetné   všeobecne   záväzné   nariadenie   mestaBanská Bystrica vydané na základe zákona považuje za rozporné s čl. 20 ods. 1, 3 a 4ústavy a vyzýva verejného ochrancu práv, aby v predmetnej veci podal na ústavnom súdenávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Na verejnúochrankyňu práv sa svojím podnetom doručeným do Kancelárie verejného ochrancu práv14. novembra 2013 obrátil aj, ktorý v podaní poukázal na možný rozpor § 9ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy,,a zo spisovéhomateriálu návrhu na začatie konania predloženého navrhovateľkou tiež vyplýva, že podnetverejnej ochrankyni práv doručený do Kancelárie verejného ochrancu práv 24. januára 2014podal aj, ktorý v podaní poukázal na možný nesúlad všeobecného záväznéhonariadenia   mesta   Trenčín   č.   7/2004   o dodržiavaní   poriadku   a čistoty   v meste   Trenčínnovelizovaného   všeobecným   záväzným   nariadením   č.   12/2009,   ktoré   v čl.   5   stanovujepovinnosti   občanov   vo   vzťahu   k čisteniu   chodníkov,   ktoré   predstavujú   majetok   mesta,konkrétne napr. čas a náplň údržby chodníkov vo vlastníctve mesta zo strany vlastníkovpriľahlých nehnuteľností, pričom na údržbu chodníkov neposkytuje mesto potrebné náradieči bezplatný odber vody a ani nezavádza úhradu za   čas vynaložený na čistenie, čo mápredstavovať   porušenie   ústavného   záväzku   neukladať   nútené   práce   alebo   nútené   službypodľa čl. 18 ústavy či porušenie čl. 1, 2 a 13 ústavy.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o pozemných komunikáciách rozsah povinností uvedenýchv odseku   2   [povinnosti   vlastníkov,   správcov   alebo   užívateľov   nehnuteľnosti,   ktorá   sanachádza v súvisle zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou,bez prieťahov   odstraňovať   závady   v schodnosti   chodníkov   priľahlých   k takejtonehnuteľnosti,   pokiaľ   tieto   závady   vznikli   znečistením,   poľadovicou   alebo   snehom]upravujú   s   prihliadnutím   na   miestne   pomery   obce   svojimi   všeobecne   záväznýminariadeniami.   Právnym   základom   pre   uloženie   rozsahu   povinnosti   starať   sa   o údržbumiestnych   komunikácií   príslušnými   všeobecne   záväznými   nariadeniami   mesta   BanskáBystrica a mesta Trenčín či iných miest a obcí Slovenskej republiky sú tak okrem inýchzákonných ustanovení aj ustanovenia zákona o pozemných komunikáciách, konkrétne § 9ods. 3 v spojení s napadnutým ustanovením § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách.

V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľka uvádza, že vpodnete,   ktorý   jej bol adresovaný, autor podnetu vyslovil názor,   že   napádať   jednotlivévšeobecne záväzné nariadenia miest či obcí nie je správna cesta, a preto žiadal verejnúochrankyňu práv, aby využila svoje ústavné oprávnenie a podala návrh na preskúmanieústavnosti § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách.

Navrhovateľka v podanom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisovpodľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde napáda pre nesúlad s príslušnýmiv petite návrhu označenými ustanoveniami ústavy a medzinárodnoprávnej úpravy nielenustanovenie § 9 ods. 2 zákona o pozemných komunikáciách, tak ako ju o to žiadali príslušnéosoby vo svojich podnetoch, ktoré jej adresovali, ale rovnako tak aj ustanovenie § 9a ods. 4zákona   o pozemných   komunikáciách,   ktoré   zavádza   zodpovednosť   vlastníkov,   správcovalebo užívateľov nehnuteľností, ktoré v súvisle zastavanom území hraničia s cestou alebomiestnou komunikáciou, za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlýchchodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahovodstránené. Pretože ustanovenie § 9a ods. 4 zákona o pozemných komunikáciách zavádzaprávne dôsledky viažuce sa na porušenie povinností ustanovených v § 9 ods. 2 druhej vetezákona o pozemných komunikáciách, posúdenie otázky ústavnosti ustanovenia § 9 ods. 2druhej vety zákona o pozemných komunikáciách je nevyhnutné učiniť v jeho spojitosti s §9a ods. 4 zákona o pozemných komunikáciách.

Z vykonanej analýzy podaní adresovaných verejnej ochrankyni práv vyplýva, že tietopodania   podľa   názoru   ústavného   súdu   spĺňajú   náležitosti   kvalifikovaného   podnetupodávaného verejnému ochrancovi práv podľa § 13 a nasl. zákona o verejnom ochrancovipráv.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   preto   potrebné   návrh   navrhovateľky   na   začatiekonania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnomsúde považovať za návrh   spĺňajúci vymedzené ústavné požiadavky aktívnej legitimácieverejného   ochrancu   práv,   pretože   predmetný   návrh súvisí   so   základnou   ústavnouprávomocou   verejného   ochrancu   práv   ochraňovať   konkrétne,   a   nie   abstraktné   právafyzických a právnických osôb.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľky   predbežne   prerokoval   a   konštatoval,   ženavrhovateľka je oprávnenou podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy v spojenís § 18 ods. 1 písm. g) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom jej návrh obsahujevšetky náležitosti požadované v ustanoveniach § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky ďalej zameralna zistenie, či nie sú dané iné dôvody na odmietnutie jej návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Navrhovateľka v návrhu namieta nesúlad § 9 ods. 2 druhej vety a § 9a ods. 4 zákonao pozemných komunikáciách inter alia s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru, akoaj s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práviných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckehopráva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredienad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.

K   podstate   vlastníckeho   práva   už   ústavný   súd   uviedol,   že   vlastnícke   právo   akonajdôležitejší vecnoprávny inštitút, je charakteristické tým, že prostredníctvom neho saoprávneným subjektom (vlastníkom) zabezpečuje bezprostredná právna možnosť ovládaťveci. Existencia právneho ovládania vecí ako súčasti vlastníckeho práva inkorporuje v sebemožnosť riešenia otázky, komu vec patrí, kto ju využíva a môže ňou disponovať. Podstatavlastníckeho práva spočívajúca v priamom právnom ovládaní veci sa prejavuje v právnompostavení oprávneného subjektu (vlastníka) tak, že jeho právne ovládanie veci je výlučné.Z toho vyplýva, že ho každý musí rešpektovať, voči akémukoľvek nedovolenému zásahuktoréhokoľvek subjektu je chránené a je možné ho aj právnymi prostriedkami presadiť.Vlastníckemu právu zodpovedá povinnosť individuálne neurčeného počtu subjektov nerušiťoprávneného (vlastníka) vo výkone jeho práva (PL. ÚS 30/95, PL. ÚS 11/2010).

K otázke rovnakosti v zákonnom obsahu vlastníckeho práva ústavný súd uviedol,že čl. 20 ods. 1 ústavy určuje vlastníckemu právu všetkých vlastníkov rovnaký zákonnýobsah. Rovnaký zákonný obsah neznamená, že vlastníci všetkých vecí (ktoré môžu byťpredmetom vlastníctva) majú absolútne rovnaké práva a povinnosti, ale vlastníci druhovorovnakej veci (nehnuteľnosť, hnuteľnosť, akcia) majú mať zákonom určené rovnaké právabez ohľadu na povahu vlastníka (PL. ÚS 38/95).

Článok 20 ods. 1 ústavy rovnako požaduje, aby vlastnícke právo všetkých vlastníkovpožívalo rovnakú ochranu. Právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy síceneobsahuje   explicitnú   procedurálnu   ochranu,   ale   jeho   autentická   ochrana   znamená,že procedurálna ochrana je v ňom implikovaná. Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 23/01uviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovenépriamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie(popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.ústavy). Implicitnú procesnú ochranu ústavný súd potvrdil aj v ďalších nálezoch - sp. zn.III. ÚS 328/05 či sp. zn. III. ÚS 117/06. Uvedený právny názor ústavný súd formulovalv zhode   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len  ,,ESĽP“)   k   čl.   1dodatkového protokolu, v zmysle ktorej tento článok implikuje, že každý zásah do právana pokojné   užívanie   majetku   musí   byť   sprevádzaný   procedurálnymi   garanciamiumožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej mocipre   účely   efektívneho   domáhania   sa   preskúmania   zásahu   (Hentrich   v.   France,   sťažnosťč. 13616/88, rozsudok z 22. 9. 1994, § 40 a nasl.).

Obsahom čl. 20 ods. 3 ústavy je zákaz zneužitia vlastníckeho práva. Za zneužitiepráva   treba   považovať   konanie   navonok   dovolené,   ktorým   má   však   byť   dosiahnutienedovoleného výsledku.

Účelom úpravy čl. 20 ods. 3 tretej vety ústavy je vymedziť rozsah a obsah právnehopostavenia vlastníka, podmieniť výkon vlastníckych práv povinnými ohľadmi, ktoré vlastníkmusí brať na iné hodnoty verejného záujmu. Úprava čl. 20 ods. 3 ústavy je druhová, týka saskupín vlastníkov. Právne účinky čl. 20 ods. 3 ústavy limitujúce právne postavenie vlastníkanastupujú so vznikom vlastníctva. Počas trvania vlastníckeho práva vlastníka nemožno odprávnych   účinkov   úpravy čl.   20   ods.   3   ústavy oslobodiť.   Zákon   ustanovujúci   mierupoškodzovania chráneného záujmu nemusí byť prijatý, ale ak sa zákon prijme, nemožnovlastníka oslobodiť od povinnosti nepoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatkya životné prostredie (a to ani zákonom). Vylúčenie bezohľadnej dispozície majetkom podľačl. 20 ods. 3 ústavy nemožno stotožniť s nútenými obmedzeniami vlastníka podľa čl. 20 ods.4   ústavy.   Tie   predstavujú   individuálny   selektívny   zásah   do   postavenia   konkrétnehovlastníka.   Článkom   20   ods.   3   ústavy   sa   naproti   tomu   ustanovuje   ústavná   požiadavkaspravodlivej rovnováhy medzi rozsahom práv vlastníka vymedzovaných na základe čl. 20ods. 1 ústavy a právami tretích osôb zaručených okrem iného napríklad aj v čl. 44 ods. 1ústavy (PL. ÚS 22/06).

Výkon vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy je v záujme zachovania práviných osôb limitovaný; ústavou určené medze vlastníckeho práva sa vzťahujú na taxatívneustanovené hodnoty, ktoré podliehajú ochrane pri výkone vlastníckeho práva. Predmetomochrany je ľudské zdravie, príroda, kultúrne pamiatky, životné prostredie (PL. ÚS 22/06).

Každá z týchto hodnôt podlieha ochrane, ktorá nie je nadradená nad vlastnícke právo,lebo nie je absolútna. Chránené hodnoty vlastník môže poškodzovať v rozsahu zákona, lebovýkon   vlastníckeho   práva   nesmie   poškodzovať   tieto   hodnoty   „nad   mieru   ustanovenúzákonom“ (PL. ÚS 22/06).

Vyvlastnenie, ako aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva predstavuje mocenskýzásah štátu do vlastníckeho práva, ktorý môže byť vykonaný „iba v nevyhnutnej miere,a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“ (čl. 20 ods. 4ústavy).   „Vyvlastnenie   je   odňatím   majetku   vlastníkovi   proti   jeho   vôli   bez   časovéhoobmedzenia, teda navždy. Aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahomdo vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnomurčení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktorú sú obsiahnutév práve vlastniť majetok. Nútené obmedzenie vlastníctva predstavuje menej závažný zásahdo postavenia vlastníka. Vlastnícke práva nad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sazúžia, vlastník takej veci s ňou nemôže nakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byťvlastníkom veci. Nedôjde k zmene v osobe vlastníka.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskejrepubliky. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : Heuréka, 2007. s. 240).

Z čl. 20 ods. 4 ústavy možno vyvodiť, že ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniualebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Článok 20 ods. 4však ustanovuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho právamožno prikročiť len na základe zákona. Tak čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 20 ods. 4 odkazujena podrobnejšiu úpravu jednotlivých zložiek svojho obsahu v zákonoch. V tejto súvislostiuž ústavný súd vo svojej judikatúre poukázal na rozličnú funkciu zákonov národnej radyprijímaných vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1ústavy je národná rada oprávnená zákonom priamo ustanoviť obsah vlastníckeho práva, a torovnaký pre všetkých vlastníkov (rešpektujúc čl. 12 ods. 2 ústavy), zákon, ktorého vydaniepredpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, plní inú úlohu. V tomto zákone nejde už o ustanoveniezákonného   obsahu   vlastníckeho   práva,   ale   o   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenievlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva,zákonný obsah ktorého zákonodarca už ustanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Úlohouzákona predpokladaného čl. 20 ods. 4 je preto umožniť, aby oprávnený orgán zasiaholdo výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených zákonom.K tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j. príslušnýorgán   štátnej   správy   formou   individuálneho   administratívneho   aktu   (rozhodnutia)(PL. ÚS 4/00).   Článok   20 ods.   4   ústavy treba   považovať   za   ústavnú   direktívu   prezákonodarcu,   ktorý   prijíma   zákon,   na   základe   ktorého   možno   vyvlastniť   alebo   núteneobmedziť vlastnícke právo (PL. ÚS 36/95).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   k   vyvlastneniu   alebo   nútenému   obmedzeniudo vlastníckeho práva môže dôjsť len na základe zákona, pričom právomocou realizovaťvyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva disponuje len zákonom určený(splnomocnený) orgán štátnej správy, a to formou individuálneho administratívneho aktu ̶rozhodnutia (PL. ÚS 110/2011).

Po zohľadnení uvedeného obsahu sťažnosti navrhovateľky a výkladu l. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripredbežnom   prerokovaní   návrhu   navrhovateľky   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnostinapadnutej   právnej   úpravy   vo vzťahu   k čl.   20   ods.   1,   3   a   4 ústavy v spojení   s čl.   1dodatkového protokolu dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby napadnutá právnaúprava zasahovala do podstaty vlastníckeho práva vlastníkov nehnuteľností nachádzajúcichsa v súvisle zastavanom území a hraničiacich s cestou alebo miestnou komunikáciou (ďalejaj „priľahlých nehnuteľností“), a teda zasahovala do ich priameho právneho ovládania vecitak, že by ich právne ovládanie veci vylučovala alebo im odnímala slobodnú možnosťrealizácie nimi nadobudnutého vlastníckeho práva zabezpečujúceho ich právne panstvo nadpriľahlými nehnuteľnosťami, alebo   že by vlastníkom   druhovo rovnakej veci (priľahlýchnehnuteľností) priznávala rôzny právny status s ohľadom na povahu vlastníka, alebo ichoberala o minimálne garancie procesnej povahy umožňujúce predložiť ich vec pred orgánverejnej moci pre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu a rovnako nie je anidaná možnosť zneužitia vlastníckeho práva obcí (vlastníkov ciest a miestnych komunikácií)voči vlastníkom priľahlých nehnuteľností, ako ani možnosť vyvlastnenia alebo nútenéhoobmedzenia vlastníckeho práva vlastníkov priľahlých nehnuteľností. Pretože ústavný súdnezistil možnosť   porušenia   čl.   20   ods.   1,   3   a 4   ústavy v spojení   s čl.   1   dodatkovéhoprotokolu napadnutou právnou úpravou, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnostina ďalšie konanie, návrh navrhovateľky v časti namietajúcej nesúlad napadnutej právnejúpravy s čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu odmietol akozjavne neopodstatnený.

K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgánnemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonoma nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnejbezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Uvedené   ustanovenia   ústavy   a dohovoru   zakotvujú   právo   na   ochranu   súkromia.V zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   274/05)   ochrana   súkromia   jezakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy vrátane čl. 19 ods. 2 ústavy. Súkromím sachápe predovšetkým sféra života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu.Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojichzáležitostiach,   ktoré   sa   uznávajú   za   súkromie.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   právona ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielennegatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijaťúčinné opatrenia na zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (III. ÚS 331/09). Prelomovýmrozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie ESĽP vo veci Marckx c. Belgicko z 13. 6.1979,   ktoré   rozšírilo   ochranu   práva   na   súkromie   aj   na   prípady,   keď   štát   nevytvorilpodmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol odvodený tzv. pozitívny záväzok štátuna vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovali porušenie práva na súkromie (III.ÚS 133/2010).

Naproti   zneniu   ústavy   ochrana   práva   na   súkromie   je   v   dohovore   sústredenádo jedného článku, článku 8. Keďže základné práva a slobody podľa ústavy je potrebnévykladať   a   uplatňovať   v   zmysle   a   duchu   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právacha základných   slobodách   (PL.   ÚS   5/93,   PL.   ÚS   15/98,   PL.   ÚS   24/2014)   a príslušnejjudikatúry k nim vydanej, ústavný súd pri vymedzení obsahu a rozsahu ochrany právana súkromie prihliada aj na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa čl. 8 dohovoru.

Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmuspostupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stavmožno ratione   materiae považovať   za   súčasť   práva   na   súkromie.   Po   kladnej   odpovedina túto   otázku   ESĽP   následne   pristupuje   k   posúdeniu   kritérií   legality   zásahu,   jeholegitímnosti   a   napokon   jeho   proporcionality.   Ak   ESĽP   dospeje   k   negatívnej   odpovedipri niektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromienepokračuje.

Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo na súkromierozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život. Podľaobsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život vymedziťako: a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, b) práva spojené s menšinovousexuálnou orientáciou, c) ochranu obydlia a domovú slobodu, d) ochranu korešpondenciea tajomstva dopravovaných správ.

Z obsahu   návrhu   navrhovateľky   nevyplývajú   žiadne   skutočnosti,   ktoré   bynasvedčovali možnosti zásahu do práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovorunapadnutou   právnou   úpravou.   Napadnutá   právna   úprava   ukladajúca   vlastníkomnehnuteľností nachádzajúcich sa v súvisle zastavanom území a hraničiacich s cestou alebomiestnou   komunikáciou   povinnosť   odstraňovať   bez   prieťahov   závady   v schodnostichodníkov   priľahlých   k ich   nehnuteľnostiam,   pokiaľ   tieto   závady   vznikli   znečistením,poľadovicou alebo snehom, teda okolnosťami, na ktoré nemajú vplyv a na základe čohopodľa navrhovateľky majú vlastníci priľahlých nehnuteľností svoje súkromie prakticky 24hodín denne a počas celého roka prispôsobiť ich schopnostiam kedykoľvek (v ktorúkoľvekdennú alebo nočnú hodinu) pristúpiť k odstraňovaniu závad v schodnosti chodníka, síceukladá vlastníkom priľahlých nehnuteľností určité obmedzenia, tie ale nemôžu vzhľadomna zmysel a rozsah práva na súkromie, tak ako je vymedzený, predstavovať zásah do tohtopráva. Podľa ústavného súdu navrhovateľkou v návrhu vymedzený skutkový stav nemožnoratione   materiae považovať   za   súčasť   práva   na   súkromie.   Keďže   ústavný   súd   pripredbežnom preskúmaní návrhu navrhovateľky nezistil ani možnosť porušenia čl. 19 ods. 2ústavy a čl. 8 dohovoru napadnutou právnou úpravou, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, návrh navrhovateľky v časti namietajúcej nesúladnapadnutej právnej úpravy s čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru odmietol ako zjavneneopodstatnený.

V časti návrhu navrhovateľky namietajúcej nesúlad § 9 ods. 2 druhej vety a § 9aods. 4 zákona o pozemných komunikáciách s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 a čl. 18ústavy v spojení s čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 8 ods. 1 a   2 Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach, čl. 1 písm. e) a čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) dohovoru č. 29a čl. 2 dohovoru č. 105 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľkynezistil dôvody na odmietnutie návrhu navrhovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, a preto v tejto časti návrh navrhovateľky prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd rozhodoval tak, ako toje uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2015