SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 40/2014-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 17. decembra 2014predbežne prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania podľa čl. 125ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 120 ods. 2 zákonač. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a takto
r o z h o d o l :
Návrh verejnej ochrankyne práv o d m i e t a ako neprípustný.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 14. júla 2014doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) na začatie konaniapodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), v ktoromžiada, aby ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z.o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z.o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o azyle“, spolu aj „napadnuté časti zákonov“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len„medzinárodný pakt“). Zároveň žiadala podľa § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) pozastaviť účinnosť napadnutých častí zákonov.
2. V podstate identický návrh (pozri bod 3) doručila navrhovateľka ústavnému súduuž 2. decembra 2013, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. PL. ÚS 5/2014-27z 5. marca 2014 tak, že návrh odmietol z dôvodu, že ho podala zjavne neoprávnená osoba.Takto rozhodol ústavný súd predovšetkým z dôvodu, že „[v]erejný ochranca práv môženamietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobody a ktoréhoaplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej alebofyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnou svojoučinnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci“. Uvedená podmienka v okolnostiachposudzovanej veci splnená nebola.
3. Z porovnania oboch návrhov navrhovateľky (body 1 a 2) ústavný súd zistil, že súidentické v návrhovej časti, ako aj v odôvodnení návrhu v časti II až VI (vrátane). Jedinýrozdiel medzi oboma návrhmi bol ten, že kým vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 v časti Iodôvodnenia návrhu navrhovateľka explicitne uvádzala, že predmetný návrh podávaz vlastnej iniciatívy (teda bez podnetu), čo následne argumentačne rozviedla, tak vo vecisp. zn. PL. ÚS 40/2014 v časti I odôvodnenia návrhu tvrdí, že návrh podáva „na základe oboch podnetov (fyzických osôb – a, pozn.), ako aj z vlastnej iniciatívy“. Navrhovateľka zároveň ústavnému súdu predložila spisové materiálytýkajúce sa oboch podávateľov.
4. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že už vo vecisp. zn. PL. ÚS 5/2014 v podaní zo 14. februára 2014 ústavný súd žiadal, aby mu v konanívedenom pod sp. zn. PL. ÚS 5/2014 bolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka.V tomto podaní okrem iného uviedol, že podnetom z 8. februára 2014 požiadalnavrhovateľku, aby tento podnet pripojila k jej návrhu v konaní vedenom na ústavnom súdepod sp. zn. PL. ÚS 5/2014 [k tomu pozri tiež bod 9(iii)]. Ústavný súd k tomu dodáva, ženavrhovateľka vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 (bod 2) svoj návrh v zmysle požiadavky neupravila. Zároveň je potrebné uviesť, že podnet z 8. februára 2014 je totožný s podnetom uvedeným v bode 5(i).
5. Navrhovateľka v bode I návrhu tvrdí: (i) „… 11. januára 2013 (správne má byť 2014, hoci samotný podnet je z 8. februára2014, pozn.) bol Kancelárii verejného ochrancu práv doručený podnet... (spis 4340/2013/VOP).
Podávateľ... vo svojom podaní namietal konanie a rozhodovanie Úradu hraničnej a cudzineckej polície... v konaní o žiadosti podávateľa o udelenie povolenia na ďalší trvalý pobyt...
Na základe viacerých v tomto podnete obsiahnutých argumentov podávateľ požiadal verejnú ochrankyňu práv, aby využila svoje právomoci... iniciovať konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy... nakoľko... ďalším uplatňovaním § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov... sa priamo porušujú základné práva pána a pravdepodobne aj iných osôb, ktoré sa ocitli v podobnej situácii.“ (ii) „... 3. apríla 2012 bol Kancelárii verejného ochrancu práv doručený podnet...
Podávateľ... vo svojom podaní... priamo požiadal Verejného ochrancu práv, aby podal... návrh na začatie konania o (súlade, pozn.) ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s viacerými ustanovenia ústavy a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná.“
(iii) „Po preskúmaní skutkovej podstaty a argumentov, ktoré obsahujú obe predmetné podania a po preskúmaní konaní, ktoré sa ich dotýkajú, tak na základe oboch podnetov, ako aj z vlastnej iniciatívy a po oboznámení sa s relevantnou judikatúrou som dospela k presvedčeniu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona... o pobyte cudzincov a... ustanovenie § 52 ods. 2 zákona... o azyle... porušuje základné práva alebo slobody, resp. ľudské práva a základné slobody označené v petite tohto návrhu, respektíve tieto práva môže ohroziť, čo zakladá dôvod na môj postup podľa čl. 151a ods. 2 ústavy a aj podľa ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv. Obidva podnety prikladám ako súčasť tohto podania.“ (tučnú kurzívu použilanavrhovateľka, pozn.)
II.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, činie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Akústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní, vychádzajúc zo skutočnosti, že podľačl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhu podanom verejnýmochrancom práv, ktorý je vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovaný na podanie návrhuna začatie konania o súlade právnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. f), čl. 151a ods. 2ústavy a § 18 ods. 1 písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde], sústredilna posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky prípustný.
9. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týkaveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
10. Ústavný súd už uviedol (PL. ÚS 11/05), „že otázka, či nejde o návrh neprípustnýz dôvodu, že ústavný súd už o veci rozhodol [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde], jepredmetom predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona o ústavnom súde a môževiesť k odmietnutiu návrhu. Preto v štádiu konania vo veci samej (po prijatí návrhu na ďalšiekonanie) nie je už takáto námietka spravidla relevantná. Napriek tomu ústavný súdpripomína, že prekážka veci rozsúdenej vo svojej procesnej podstate vyjadruje zákaza prekážku otvárať právoplatne rozhodnutú tú istú vec, ktorá je charakterizovaná tými istýmiúčastníkmi, rovnakým predmetom konania a rovnakými skutkovými a právnymi dôvodmiuplatnenia nároku na súdnu ochranu. Uvedené vymedzenie prekážky veci rozsúdenej jepotrebné vykladať vzhľadom na charakter konania o súlade právnych predpisov (abstraktnározhodovacia činnosť).“.
11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že skutkové a právne okolnosti v obochposudzovaných veciach (PL. ÚS 5/2014 a PL. ÚS 40/2014) sú v podstate identické, keďževecné (hmotnoprávne) odôvodnenie v oboch návrhoch je totožné a podnety (spisy) a – ktorými tiež navrhovateľka dôvodí v tejto veci –existovali (obsahové hľadisko) aj v čase predchádzajúceho rozhodovania ústavného súduvo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014. Tu treba zároveň dodať, že navrhovateľka v predchádzajúcejveci (PL. ÚS 5/2014) na tieto podnety (v jej návrhu a ani do času rozhodovania ústavnéhosúdu) nijakým spôsobom nepoukázala, a to aj napriek tomu, že jeden z podávateľov ju k tomu výslovne vyzval [pozri tiež body 4 a 15(iii)]. Ak by ústavný súdposudzoval interakciu oboch návrhov navrhovateľky iba cez prizmu už uvedeného vecnéhoodôvodnenia a obsahového hľadiska, potom by bez ďalšieho musel odmietnuť (ďalší) návrhnavrhovateľky z dôvodu neprípustnosti (bod 9).
12. Navrhovateľka však formálne (formálne hľadisko) v oboch návrhoch nerovnakoodôvodnila svoju aktívnu legitimáciu [pozri k tomu bod 3 a 5(iii)]. V ďalšom preto ústavnýsúd zameral svoju pozornosť na zistenie, či v ďalšom/tomto návrhu navrhovateľky (bod 1)už podmienky konania splnené boli [§ 24 písm. a) in fine], a dospel k záveru, že to taknebolo. Pokiaľ navrhovateľka opakovane odôvodňuje podanie ostatného návrhu „z vlastnej iniciatívy“ [bod 5(iii)], potom je návrh v tejto časti celkom zjavne neprípustný z dôvodu, žesa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (res iudicata) vo svojom rozhodnutí sp. zn.PL. ÚS 55/2014 z 5. marca 2014. Za neprípustný treba v okolnostiach posudzovanej vecipovažovať aj návrh navrhovateľky podávaný „na základe oboch podnetov“ ( a ).
13. Ústavný súd v predchádzajúcej veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 uviedol, že„z predmetného návrhu nie je možné zistiť, či a aké základné práva alebo slobody môžeďalšie uplatňovanie napadnutých právnych noriem ohroziť, ale najmä z neho vôbecnevyplýva súvislosť s výkonom pôsobnosti verejného ochrancu práv“. V tejto súvislostiústavný súd tiež poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia (PL. ÚS 14/2012a PL. ÚS 16/2012), ktorým predchádzala výzva ústavného súdu, aby verejná ochrankyňapráv konkretizovala podnet, ktorý v spojení s oboma návrhmi riešila. Namiesto označeniakonkrétnych podnetov vybavovaných verejnou ochrankyňou práv došlo k ich späťvzatiu.V tejto veci ústavný súd rovnako uviedol, že „[z]ákonná úprava postavenia verejnéhoochrancu práv vyplýva z ustanovenia § 1 zákona o verejnom ochrancovi práv, ktorýzdôrazňuje jej právne postavenie pri ochrane základných práv a slobôd, konkrétnychprávnických a fyzických osôb“. V neposlednom rade ústavný súd v tejto veci judikoval, ževerejný ochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy, „vždy však v súvislosti sosvojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné právafyzických a právnických osôb... Ústavný súd trvá na... názore, že... verejný ochranca právmôže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobodya ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konaní o podneteprávnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislostis konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci... v prípade, že verejnáochrankyňa práv nepreukáže svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorejpodala návrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ústavnýsúd ho odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podaný zjavneneoprávnenou osobou.“ (PL. ÚS 5/2014).
14. Kontrola ústavnosti právnych predpisov je najtypickejšou kompetenciouústavných súdov, a to bez ohľadu na to, či ide o kontrolu konkrétnu alebo abstraktnú.Konkrétna kontrola ústavnosti je v našom priestore známa skôr v súvislosti s rozhodovacoučinnosťou všeobecných súdov [čl. 144 ods. 2 ústavy („ktoré sa týka prejednávanej veci“)a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], kedy súd v súvislosti s rozhodovanímo konkrétnej veci môže prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu. Naproti tomu priabstraktnej kontrole noriem je napadnutý právny predpis preskúmavaný bez priamejsúvislosti s konkrétnym prípadom aplikácie tohto predpisu. Zovšeobecnením uvedeného (aj)v bode 13 možno dospieť k názoru, že postavenie verejného ochrancu práv v Slovenskejrepublike je de constitutione lata viac podobné súdom ako iným aktérom, najmä politickejpovahy (skupina poslancov, prezident či vláda). Aj preto ústavodarca v čl. 151a ods. 2ústavy podmienil oprávnenie verejného ochrancu práv podať návrh podľa čl. 125 ústavyspôsobom, „ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo slobodupriznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe“.
15. Zo spisu predloženého navrhovateľkou o podnete vedenéhopod sp. zn. 4340/2013/VOP v podstatnom vyplýva, že:
(i) sa už 24. októbra 2013 obrátil na verejného ochrancu právso žiadosťou o pomoc pri riešení jeho problémov súvisiacich s neudelením povoleniana pobyt. Uvedená žiadosť bola vybavená jej odložením sp. zn. 4340/2013/VOPz 11. novembra 2013 s odôvodnením, že verejný ochranca práv sa nemôže zaoberať vecou,ktorú už prerokúva súd;
(ii) 17. decembra 2013 doručil verejnému ochrancovi práv mail,v ktorom ho informoval o tom, že vyhral spor na Najvyššom súde Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“), a čo má teda robiť (pripojil tiež rozhodnutie najvyššieho súduzo 16. októbra 2013). Toto podanie bolo zaevidované ako doplnenie podnetu č. 4340/2013.Navrhovateľka na tento mail reagovala listom zo 6. februára 2014 a nadväzujúc na listz 11. novembra 2013 oznámila, že môže konať iba v prípadepodozrenia na porušenie základných práv (ergo tu podozrenie zrejme neexistovalo, pozn.)a nemôže poskytovať právne poradenstvo. Z uvedených dôvodov mu nebude môcť pomôcť.Tento list bol doručovaný mailom zo 7. februára 2014;
(iii) Ostatný podnet z 8. februára 2014 (ktorý podľa prezenčnejpečiatky a údajov navrhovateľky nelogicky mal byť jej doručený už 11. januára 2014) bolústavnému súdu známy už vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014, a to z návrhu na jeho pripustenie ako vedľajšieho účastníka vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014, ktorý bolústavnému súdu doručený 14. februára 2014. V tomto návrhu menovaný výslovne okreminého uvádza: „[n]a základe uvedených skutočností si navrhovaný vedľajší účastník dovolil požiadať verejného ochrancu práv, aby po vyhodnotení jeho podnetu zo dňa 8. februára 2014, tento doplnil ku svojmu návrhu zo dňa 27. 11. 2013, konanie o ktorom je vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky spis. zn. Rvp 22370/2013 (neskôr sp. zn.PL. ÚS 5/2014, pozn.) a odstránil pochybnosti o jeho aktívnej vecnej legitimácii pre podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov.“ Ústavný súd aj napriekvedomosti o tejto žiadosti rozhodol tak, že návrh navrhovateľkyodmietol z dôvodu, že ho podala zjavne neoprávnená osoba (pozri bod 2);
(iv) Z obsahu ostatného podnetu z 8. februára 2014 (doručenéhonavrhovateľke 11. januára 2014) vyplýva, že ho podáva z dvoch dôvodov: - „podal dňa 25. novembra 2011 žiadosť o udelenie ďalšieho povolenia na trvalý pobyt za účelom zamestnania. Rozhodnutím Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava, č. PPZ-HCP-BA6-Ž- 682-28/2012-Cec zo dňa 5. novembra 2012 bola jeho žiadosť zamietnutá... Rozhodnutím Úradu hraničnej a cudzineckej polície, riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, č. PPZ-HCP-BA2-2013/001619-003 zo dňa 7. februára 2013 bolo jeho odvolanie zamietnuté a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdené.“. Proti uvedenýmrozhodnutiam „podal žalobu podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku... Konanie je vedené na Krajskom súde v Bratislave, spis. zn. 6S/52/2013 a o jeho žalobe nebolo doteraz rozhodnuté“,
- „v rámci obdobného konania, a to konania o zrušenie povolenia na prechodný pobyt vedeného na Úrade hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstve hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, spis. zn. PPZ-HCP-BA2-2012/005723-009 a v rámci rozhodnutia zo dňa 10. augusta 2012, ktorého súdny prieskum bol vedený na Krajskom súde v Bratislave spis. zn. 2S/305/2012 a následne na Najvyššom súde Slovenskej republiky spis. zn. 10Sža/21/2013, sa v identickej procesnej situácii rovnako nijakým spôsobom a to ani náznakom a ani v etape dvojinštančného súdneho prieskumu rozhodnutia, nedozvedel o obsahu identickej utajovanej skutočnosti, ktorá bola rovnako jediným podkladom správnych rozhodnutí.“;
(v) V súvislosti s ostatným podnetom z 8. februára 2014 spísalpracovník navrhovateľky () 9. júla 2014 úradný záznam (chronológia a stavkonaní ), z ktorého vyplýva, že
- konanie o povolenie trvalého pobytu, ktoré bolo vedenéna Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 S 52/2013, skončilospäťvzatím žaloby podávateľom zo 7. apríla 2014 [krajský súd rozhodol 11. apríla 2014a vec sa stala právoplatnou 10. mája 2014 (k späťvzatiu teda došlo v čase po podaníostatného podnetu z 8. februára 2014)],
- v súvislosti so zrušením povolenia na prechodný pobyt vec skončila na súdev prospech podávateľa. Najvyšší súd na odvolanie podávateľa rozhodol 16. októbra 2013rozsudkom sp. zn. 10 Sža 21/2013 tak, že zrušil rozhodnutie polície o zrušení povoleniana prechodný pobyt na území Slovenskej republiky a vec vrátil na ďalšie konanie. Totorozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 28. novembra 2013 a stalo savykonateľným 31. decembra 2013,
Z vykonanej analýzy podania (ostatného podnetu ) zároveňvyplýva, že toto podanie neobsahuje porušenie základného práva, nejde o podnet podľa § 13a nasl. zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisova odporúča sa odloženie tohto podania.
16. V súvislosti s uvedenými podnetmi možno preto zhrnúť, žeostatnému podnetu predchádzajúce podania boli zo strany navrhovateľkyriadne ukončené (vyhodnotené ako nedôvodné). V súvislosti s ostatným jeho podaním z 8.februára 2014 mohli byť potenciálne porušené v petite označené základné práva podľa čl.46, čl. 47 a čl. 48 ústavy, avšak [pozri body 5(i), 14(iv) a 14(v)] dotknuté súdne konanie opovolenie trvalého pobytu bolo zastavené (podávateľ ho zobral späť v čase po podaníostatného podnetu), resp. v súvislosti so zrušením povolenia na prechodný pobyt bola naintervenciu najvyššieho súdu vec zrušená a vrátená pôvodnému orgánu.
17. Pokiaľ ide o podnet [pozri bod 3 in fine a 5(ii)], zo spisupredloženého navrhovateľkou č. 1486/2013/KVOP v podstatnom vyplýva, že podnetomz 3. apríla 2012 zaregistrovaným pod č. 1760/2012/KVOP požiadal podávateľ verejnéhoochrancu práv, aby inter alia na ústavnom súde podal návrh na začatie konania o nesúlade(aj) napadnutých časti zákonov (bod 1) s ústavou a dohovorom. Navrhovateľka listomz 10. decembra 2013 podávateľovi oznámila, že v danej veci doručila ústavnému súdu2. decembra 2013 z vlastnej iniciatívy návrh (o tomto bolo neskôr rozhodnuté vo vecisp. zn. PL. ÚS 5/2014, pozn.) a zároveň mu poďakovala „za upozornenie na predmetnú problematiku“.
18. Podľa názoru ústavného súdu predmetný podnet prima facie nespĺňa náležitostikvalifikovaného podnetu podávaného verejnému ochrancovi práv už len z dôvodu, že totopodanie nie je podaním osoby, ktorá bola dotknutá na svojich základných právach (je toprávnik, ktorý „lobuje“ za zmenu zákona). Predložený podnet i jeho doplnenia majúcharakter skôr odborného právneho stanoviska. Okrem už uvedeného v bode 8 („verejnýochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy, vždy však v súvislosti so svojouzákladnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva fyzickýcha právnických osôb“) a z verejne dostupných údajov na webovej stránke navrhovateľky<http://www.vop.gov.sk> vyplýva, že v prípade, ak podnet podáva nie priamo dotknutáosoba, musí táto osoba predložiť aj písomný súhlas dotknutej osoby na podanie podnetualebo písomné splnomocnenie vo veci, čo v prípade splnené nebolo.
19. V neposlednom rade, a nie celkom bez významu k veci, je ústavnému súdu –z inej jeho rozhodovacej činnosti – známe, že [body 3 in fine, 5(ii)] savo viacerých ním podaných sťažnostiach (celkom v štyroch) na ústavnom súde neúspešnedomáhal preskúmania odloženia jeho podnetov zo strany navrhovateľky.
20. Sumarizujúc už uvedené, od rozhodnutia vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014do podania návrhu v tomto konaní (14. júla 2014) nedošlo podľa názoru ústavného súduk žiadnym takým skutkovým alebo právnym zmenám, ktoré by opodstatňovali záver o tom,že nejde o tú istú vec v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (m. m. II. ÚS 111/04).
21. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky sa týkaveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn. PL. ÚS 5/2014 z 5. marca 2014,a preto ho ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripájajú odlišnéstanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudca Lajos Mészáros.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2014