znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 40/03-79

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda   Báránya,   Alexander   Bröstla,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2005   o   návrhu   skupiny   30   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom Ing. M. M., na začatie konania o súlade čl. I bodu 1 [§ 6 ods. 1 písm. v)] zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku   v znení   neskorších   predpisov   a dopĺňa   zákon   č. 281/1997   Z. z.   o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   s čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; čl.   I bodu   2   (§   9   ods.   6)   zákona   č.   172/2003   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu majetku   v znení   neskorších   predpisov   a dopĺňa   zákon   č. 281/1997   Z. z.   o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej   správy   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   I bodu   4   (§ 13 ods.   3)   zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon   č. 222/1996   Z.   z.   o organizácii   miestnej   štátnej   správy   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou   Ústavy Slovenskej   republiky,   za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a vlády   Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Návrhu   skupiny   30   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2003 faxom doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej poslancom Ing. M. M., na začatie konania o súlade čl. I bodu 1 zákona   č.   172/2003   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   229/1991   Zb.   o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších predpisov   a dopĺňa zákon   č. 281/1997   Z.   z.   o vojenských   obvodoch   a zákon, ktorým   sa mení   a dopĺňa   zákon   č. 222/1996   Z.   z.   o organizácii   miestnej   štátnej   správy   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „napadnutý zákon“, „napadnuté ustanovenie“, resp. „napadnuté ustanovenia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a s čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“); čl. I bodu 2 napadnutého zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu a čl. I bodu 4 napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Originál návrhu bol doručený ústavnému súdu poštou 30. júna 2003.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   40/03-20   z 10.   júla   2003   bol   návrh navrhovateľa   na začatie konania o súlade právnych predpisov   prijatý   na ďalšie konanie v celom   rozsahu.   Zároveň   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   na   pozastavenie   účinnosti čl. I bodu 1, 2 a 4 napadnutého zákona.

Pretože tak navrhovateľ v podaní z 30. júna 2004, ako aj Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) v podaní zo 14. júna 2004 a tiež vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“ a „vedľajší účastník“), v podaní z 28. júna 2004 vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania, lebo od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd rozhodol   na   neverejnom   pojednávaní   na   základe   písomných   stanovísk   účastníkov a vedľajšieho účastníka a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.  

Navrhovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad čl. I bodu 1 napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu; čl. I bodu   2   napadnutého   zákona   s čl. 20   ods.   4   ústavy   a s čl. 1   dodatkového   protokolu a čl. I bodu 4 napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona   s čl.   1   ods.   1   prvou   vetou,   čl.   12   ods.   1   a 2, čl.   20   ods.   1   druhou   vetou a s čl. 20 ods. 2   ústavy,   s čl.   14   dohovoru   a s čl.   1   dodatkového   protokolu   navrhovateľ uvádza nasledovné dôvody:

«Ustanovenie   §   6   ods.   1   písm.   v)   zákona   o   pôde   umožnilo   skupine   ďalších oprávnených   osôb,   resp.   ich   právnym   nástupcom   uplatniť   si   nárok   na   vydanie nehnuteľností.   Právnou   skutočnosťou,   na základe   ktorej bol   oprávnenej   osobe   priznaný nárok   na   vrátenie   vlastníckeho   práva,   je   vyvlastnenie   z   dôvodu   zriadenia   vojenského obvodu Javorina postupom podľa zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch. Z hľadiska svojho predmetu, obsahu a účinkov je zákon č. 172/2003 Z. z. a uvedené ustanovenie   v rozpore   so   všeobecne   uznávanou   požiadavkou   generality   právnej   normy. Pôsobnosť zákona a uvedeného ustanovenia nie je univerzálne určená pre rovnaké druhovo určené prípady (neurčitá množina osôb vymedzená určitými všeobecnými znakmi - prechod vlastníctva nehnuteľností vyvlastnením na štát z dôvodu zriadenia vojenských obvodov). V predmetnej   veci   je   upravený   len   samostatný   ojedinelý   prípad   -   prechod   vlastníctva nehnuteľností vyvlastnením na štát z dôvodu zriadenia vojenského obvodu Javorina. Ide o prvok   vyššie   uvedenej   množiny   osôb   so   znakom,   že   ide   len   o   nehnuteľnosti   iba   vo vojenskom   obvode   Javorina.   Zákon   nikdy   nemôže   riešiť   určitý   konkrétny   prípad   alebo niekoľko určitých prípadov, ale sa má vzťahovať na neurčitý počet prípadov. Definičným znakom pojmu zákon je všeobecnosť.

Princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1 ústavy je základným princípom Slovenskej republiky. Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka všeobecnej   platnosti,   trvácnosti,   stability,   racionality   a   spravodlivého   obsahu   právnych noriem (sp. zn. PL. ÚS 15/1998 - str. 60 Zbierka nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej   republiky   1999).   Ak   právna   norma   obsiahnutá   v   ustanovení   zákona   sa nevzťahuje   na   všetky   rovnako   druhovo   určené   prípady   bez   toho,   aby   existoval u zákonodarcu racionálny dôvod na takto zvolený postup, nie je pri tvorbe zákona dodržaný princíp   právneho   štátu.   Sme   toho   názoru,   že   obsah   zákona   č. 172/2003   v   článku   I. a uvedené ustanovenie v ňom vo vymedzení svojich subjektov je právne diskriminačné, je v rozpore s požiadavkou generality právnej normy a je výrazom ľubovôle zákonodarcu. Zákonodarca uplatnil svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanoveniami ústavy, čím opäť porušil základný princíp ústavnosti právneho štátu podľa v čl. 1 ods. 1 ústavy. Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde je reštitučnou normou, ktorá by mohla byť akceptovaná so zreteľom na čl.   1 ústavy,   ale účel reštitúcie sa dosiahol až porušením práva obsiahnutého v čl. 20 ústavy a taktiež diskrimináciou pri využívaní práva na vydanie nehnuteľnosti podľa čl. 13 ústavy. Ani reštitučný zákon nemôže svojou úpravou presahovať ústavou ustanovené medze.

K tejto otázke považujeme za potrebné pripomenúť, že už v rozhodnutí Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   PL.   ÚS   19/98   (str.   192   Zbierky   nálezov   a   uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998) bol vyslovený názor, podľa ktorého: „Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z čl.   1 ústavy.   Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná   kritériami   ústavnosti   v   rovnakej   miere   ako   ostatné   orgány   verejnej   moci v Slovenskej republike. Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ neprekročí ústavou daný rámec.“

Tento   právny   názor   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   bol   potvrdený   aj v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/98 (str. 58 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999), kde bolo uvedené: „Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ústavy.“

V uvedenom zmysle je potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenie § 6 ods. l písm. v) zákona   o   pôde   poskytuje   úzkej   skupine   oprávnených   osôb   oprávnenie,   ktoré   ostatným osobám,   ktorým   tiež   boli   v   rozhodnom   období   nehnuteľnosti   vyvlastnené   za   účelom zriadenia   vojenských   obvodov   postupom   podľa   zákona   č.   169/1949   Zb.   o vojenských obvodoch, neposkytuje. Zákon priznal úzkej skupine oprávnených osôb právnu možnosť a poskytuje im výhodu, ktorú ostatné osoby v rovnakom postavení (vyvlastnenie z dôvodu zriadenia vojenských obvodov) nemajú.

Zákon č. 172/2003 Z. z. umožnil, aby oprávnené osoby podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona   o   pôde,   ktoré   už   mali   v   minulosti   možnosť   uplatniť   si   svoj   nárok   na   vydanie nehnuteľnosti z dôvodu vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady a v prekluzívnej lehote podľa § 13   ods.   1   zákona   o   pôde   svoj   nárok   neuplatnili   alebo   ich   nárok   bol   zamietnutý rozhodnutím   správneho   orgánu   resp.   súdneho   orgánu,   mohli   opätovne   svoj   nárok   na vydanie nehnuteľnosti uplatniť ako oprávnené osoby podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde v inej (novej) prekluzívnej lehote (§ 13 ods. 3 zákona o pôde). Tým im poskytuje novú právnu možnosť, ktorú iné oprávnené osoby v rovnakom postavení podľa § 6 ods. 1 zákona   o   pôde   nemajú.   Nie   je   tu   žiadny   dôvod,   aby   zákonodarca   rozumne   vysvetlil nerovnosť v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb.

Dôvodom   reštitúcie   je   vždy   výlučne   protiprávnosť   pri   prechode   vlastníctva   a   to navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu. Vyvlastnenie je reštitučným titulom podľa zákona č. 172/2003 Z. z. Vyvlastnenie, ako právny inštitút predstavuje zmenu vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Preto je inštitút vyvlastnenia ako reštitučný titul v zákone o pôde výrazne limitovaný. Podľa § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde sa oprávneným osobám vydajú nehnuteľnosti, ak boli vyvlastnené za náhradu a ak existujú a trvale neslúžia svojmu účelu alebo podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde, ak došlo k vyvlastneniu za náhradu.

Vyvlastnenie nehnuteľností patriace oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde bolo v tom čase vykonané vo verejnom záujme, v záujme obrany štátu. Zákon č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch bol aktom deklaratórnym a vymedzujúcim, ktoré nehnuteľnosti sú ním dotknuté. Až účinnosťou aktu podľa § 8 ods. 2 zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch došlo k vyvlastneniu. S vlastníkmi nehnuteľností podľa § 11 zákona č.   169/1949   Zb.   o   vojenských   obvodoch bolo vykonané   vyjednávanie o určení spôsobu a výšky   náhrady   za   vyvlastnené   nehnuteľnosti.   Ak   vyjednávanie   bolo   neúspešné,   mohla ktorákoľvek   zúčastnená   strana   požiadať   orgán   štátnej   správy   o   vydanie   rozhodnutia o náhrade.   Následne   bola   finančná   čiastka   vyplatená   alebo   uložená   v   depozite.   Podľa uznesenia   vlády   č.   1199   z   29.   mája   1954   o   zabezpečení   presídlenia   z   vytvoreného vojenského   obvodu   Javorina   boli   postavené   pre   bývalých   vlastníkov   rodinné   domy s pridelením náhradnej pôdy. Napriek tomu je však možné, že náhrada nebola vyplatená a v takomto prípade oprávnená osoba mohla požiadať o reštitúciu podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde do 31. decembra 1992.

Vzhľadom na doterajšie limity vyvlastnenia v iných prípadoch reštitučných titulov vyvlastnenia (§ 6 ods. 1 písm. m) a n) zákona o pôde) pôvodný zákon o pôde neupravuje otázku   vrátenia   poskytnutých   náhrad   v   prípadoch   vydania   nehnuteľností.   Skupine oprávnených osôb podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde sa poskytuje výhoda oproti iným oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 zákona o pôde, pretože u nich absentuje povinnosť vrátiť štátu poskytnuté finančné a vecné náhrady za vyvlastnenie podľa zákona č. 169/1949 Zb. a súčasne ani neobsahuje oprávnenie štátu na vrátenie náhrad. Podľa § 6 ods. 4 má oprávnená osoba povinnosť vrátiť štátu alebo inej povinnej osobe poskytnuté náhrady po vydaní nehnuteľnosti, ak reštitučným titulom je prevod nehnuteľnosti. Iným prípadom je povinnosť oprávnenej osoby zaplatiť nedoplatok prídelovej ceny po vydaní nehnuteľnosti štátu. Ak zákon o pôde jednej skupine osôb určuje výhody a súčasne druhej skupine osôb v porovnateľnom postavení určuje povinnosti, môže sa to stať iba na základe odôvodnenia založeného na ochrane verejných hodnôt, čo v danom prípade nie je odôvodnené.

Z postulátu rovnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy) síce nevyplýva požiadavka všeobecnej rovnosti   všetkých   so   všetkými,   ale   vyplýva   z   nej   požiadavka,   aby   právo   bezdôvodne nezvýhodňovalo jedných pred druhými (čl. 12 ods. 2 ústavy). Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať. To znamená, že ani reštitučný zákon nemôže privilegovať určitú skupinu oprávnených osôb vo vzťahu k nároku na vydanie nehnuteľností voči iným osobám v rovnakom postavení alebo v porovnateľnom postavení, ktoré   v   rozhodnom   období   nehnuteľnosti   vlastnili,   boli   im   odňaté   vyvlastnením   podľa zákona č. 169/1949 Zb. alebo voči iným oprávneným osobám, ktorým právo na vydanie nehnuteľnosti už zaniklo alebo a voči iným oprávneným osobám, ktoré majú povinnosť vrátenia poskytnutých náhrad. Z uvedeného vyplýva, že požiadavka poskytnutia rovnakých práv   za   rovnakých   podmienok   bez   neodôvodnených   rozdielov   dikciou   napadnutého ustanovenia § 6 ods. 1 písm. v) rešpektovaná nie je. Postup zvýhodňujúci oprávnené osoby podľa   § 6 ods.   1 písm.   v) zákona o pôde je contra constitutionem resp.   s príslušnými ustanoveniami ústavy.

Z hľadiska narušenia princípu rovnosti je možné posúdiť dve hľadiská. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva hľadisko vylúčenia dotknutia niektorého zo základných práv a slobôd. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/98 (str. 95 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999) „porušenie zásady rovnosti v právach má charakter porušenia základného   ústavného   práva   iba   vtedy,   ak   je   spojené   zároveň   s   porušením   aj   iného základného práva.“

Druhým   hľadiskom   je   vylúčenie   prejavu   ľubovôle   zo   strany   zákonodarcu. Zákonodarca pri zvýhodnení prístupu určitej skupine osôb pred inými, ktorý je založený na objektívnych rozumných dôvodov (legitímny cieľ zákonodarcu) musí dbať, aby medzi cieľom a   prostriedkami   k   jeho   dosiahnutiu   (právne   výhody)   existoval   vzťah   primeranosti. K chápaniu ústavného princípu rovnosti sa stotožňujeme s názorom, ktorý bol vyjadrený Ústavným   súdom   ČSFR   (PL.   ÚS   22/92,   nález   z   8.   októbra   1992,   čiastka   96   str.   2791 Zbierka zákonov z roku 1992, Zbierka uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR str. 37: „je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej výhod ako druhej. Ani tu nesmie postupovať ľubovolne...“.

Podľa   názoru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadreného   v   rozhodnutí PL. ÚS 3/00 (str. 563 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2001) „pri prijímaní zákona je vecou úvahy zákonodarcu (štátu), aby rozhodol aj o tom, že jednej skupine oprávnených osôb poskytuje menej výhod ako inej skupine; nesmie však postupovať svojvoľne a z jeho riešenia musí vyplývať, že tak robí v zmysle účelu zákona (a nie preto, aby napr. zakryl úmysly určitých záujmových skupín )“.

Rovnako medzinárodné dokumenty o ľudských právach vychádzajú z toho, že nie každé   nerovné   zaobchádzanie   s   rôznymi   subjektami   možno   kvalifikovať   ako   porušenie princípu   rovnosti   a   teda   ako   protiprávnu   diskrimináciu   jedných   subjektov   v   porovnaní s inými   subjektami.   Aby   k   porušeniu   došlo,   musí   byť   splnených   niekoľko   podmienok: s rôznymi subjektami, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení, sa zaobchádza rozdielnym spôsobom, napriek tomu, aby tu existovali rozumné a objektívne dôvody na uplatnenie rozdielneho prístupu.

Podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení jeho dodatkového protokolu č. 11 sa zakazuje diskriminácia v užívaní práv priznaných týmto dohovorom, ktorá by bola založená na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   čl. 20   ods.   1   druhá   veta   ústavy   má   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu. Na ústavnoprávne záruky práva vlastniť majetok a jeho ochranu   nadväzuje   ustanovenie   §   124   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Štát za   zoštátnený   majetok   vo   verejnom   záujme   v   súlade   v   tom   čase   platnými   právnymi predpismi poskytol náhradu podľa § 11 zákona č. 169/1949 Zb. Ide teda o majetok, ktorý je predmetom   ochrany   podľa   čl.   20   ods.   1   druhá   veta   ústavy.   Postupom   podľa   zákona č. 172/2003   Z.   z.   sa   zasahuje   do   jeho   práva   vlastniť   určený   majetok   a   do   možnosti vykonávať práva vlastníka.

Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v náleze sp.   zn.   I.   ÚS   128/95   (str.   11   Zbierka   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   1996)   „vlastnícke   právo   každej   osoby   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   používa ochranu   bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o   štát,   právnickú   osobu,   obec   alebo   fyzickú   osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“

Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril: „funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu (PL. ÚS 16/95, str. 47 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995).

V čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkového protokolu č. 11 sa poskytuje ochrana majetku každej fyzickej a právnickej osobe s výnimkou pozbavenia   majetku   na   základe   podmienok   ustanovených   v   zákone   z   dôvodu   verejného záujmu.

Neexistuje preto právny dôvod na postup podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o pôde. Tento postup nie je v súlade s podmienkami, ktorými ústava zaručuje ochranu vlastníckeho práva každému vlastníkovi podľa čl. 20 ods. 1 druhá veta.

Podľa § 5 zákona č. 281/1997 Z. z, sú nehnuteľnosti a práva k nim a právo k vodám na území vojenského obvodu vo výlučnom vlastníctve štátu. Ak by oprávnené fyzické osoby nadobudli takto vymedzené nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, išlo by o majetok, ktorý je z vlastníctva iných osôb, ako štátu, vylúčený v súlade s podmienkami ustanovenými v čl. 20 ods. 2 ústavy. Majetok určený priamo ústavou (čl. 4 ústavy) alebo zákonom (čl. 20 ods. 2 ústavy) môže byť iba vo vlastníctve štátu a ďalší majetok ustanovený zákonom môže byť vo vlastníctve   obce   alebo   určených   právnických   osôb   alebo   fyzických   osôb.   Majetok,   ku ktorému   možno   uplatniť   právo   na   vydanie   nehnuteľnosti,   je   majetkom   štátu,   ktorého užívanie vo verejnom záujme upravuje zákon č. 281/1997 Z. z. Z ustanovenia čl. 20 ods. 2 ústavy možno odvodiť, že je oprávnené požadovať zabezpečenie majetku tak, aby zostal vo vlastníctve   štátu   t.   j.   aby   sa   zabránilo   jeho   prechodu   do   vlastníctva   iných   subjektov. V opačnom prípade by prestal tento majetok slúžiť potrebám verejného záujmu.»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s čl.   20   ods.   4   ústavy   a s čl.   1   dodatkového   protokolu   navrhovateľ   uvádza   nasledovné dôvody:

«S nehnuteľnosťami vydanými v reštitučnom konaní podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona o   pôde   je   spojené   zriadenie   vecného   bremena   zo   zákona.   Obmedzenie   vlastníka nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom spočíva v povinnosti v prospech iného niečo trpieť,   niečoho   sa   zdržať   alebo   niečo   konať   (§   151n   Občianskeho   zákonníka).   Zákon č. 172/2003   Z.   z.   neustanovil   obsah   vecného   bremena   spojeného   s   vydanými nehnuteľnosťami. Podľa § 9 ods. 6 zákona o pôde ide o obmedzenie vlastníka nehnuteľností vyjadrenie   v   slovnom   spojení   „aby   určenie   nehnuteľností   na   obranu   štátu   zostalo zachované“, bez určenia jeho obsahu.

Podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   je   možné   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Je zrejmé, že v danom prípade je splnená ústavná podmienka verejného záujmu (záujem obrany   štátu).   Budúci   právny   vzťah   medzi   subjektom   povinností   t.   j.   vlastníkom nehnuteľností   zaťažený   vecným   bremenom   a   na   druhej   strane   subjektom   oprávnenia t. j. štátom, v prospech ktorého obmedzenie vlastníckeho práva pôsobí, vznikne na základe zákona   rozhodnutím   príslušného   orgánu   štátnej   správy   formou   individuálneho administratívneho   aktu   (rozhodnutím   okresného   úradu).   Ďalšou   ústavnou   podmienkou umožňujúcou spolu s ostatnými uskutočniť nútené obmedzenie vlastníckeho práva je, že je možné poskytnúť primeranú náhradu vrátane jej určenia a spôsobu jej úhrady. Berúc do úvahy túto argumentáciu ustanovenie § 9 ods. 6 zákona o pôde nie je ústavne konformné s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení jeho dodatkového protokolu č. 1 (oznámenie č. 209/1992 Zb.).»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy navrhovateľ uvádza nasledovné dôvody:

«Subjektívne   právo   oprávnenej   osoby   na   uplatnenie   si   nároku   na   vydanie nehnuteľnosti zanikne objektívne právnou skutočnosťou, ktorou je uplynutie času. Výkon tohto subjektívneho práva predpokladá vôľu oprávnenej osoby ho vykonať. Zákon o pôde spája zánik subjektívneho práva na vydanie nehnuteľnosti s jeho neuplatnením v zákone ustanovenej lehote. Právnym následkom uplynutia času je zánik práva (jeho neexistencia).

Iný zákon, v danom prípade novela zákona, nemôže „obnoviť“ zaniknuté právo pre tú istú skupinu osôb, ktorej už právo zaniklo (§ 6 ods. 1 písm. n) zákona o pôde). Takýto postup zákonodarcu odporuje koncepcii právneho štátu podľa č. 1 ods. 1 prvá veta ústavy a je v rozpore od neho odvodeného princípu právnej istoty. Ten spočíva okrem iného aj v tom,   že   ak   došlo   k   zániku   práva   v   dôsledku   toho,   že   nastala   určitá   právna   udalosť, s ktorou právo spája tento následok, nemôže sa opätovne to isté právo, ktoré už zaniklo, uplatňovať. Ustanovenie novej lehoty na uplatnenie si toho istého nároku na vydanie veci v reštitučnom   konaní   pre   určitú   skupinu   oprávnených   osôb,   ktoré   si   už   mohli   podľa predchádzajúcej právnej úpravy svoj nárok uplatniť, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy.»

Zo   stanoviska   národnej   rady   zo   16.   októbra   2003   vyplýva,   že   národná   rada s návrhom súhlasí.

Národná   rada   je   toho   názoru,   že   nový   reštitučný   titul   obsiahnutý   v napadnutom zákone sa nevzťahuje rovnako všeobecne na všetky individuálne prípady druhovo určené, ale len na ojedinelý prípad – na prechod vlastníctva nehnuteľností na štát vyvlastnením len v prípade vojenského obvodu Javorina. Následkom tohto riešenia sa úzkej skupine vopred určených osôb priznávajú výhody (právna možnosť), ktoré iné osoby v rovnakom alebo obdobnom postavení nemajú. Dôvodom reštitúcie je náprava protiprávnosti pri prechode vlastníctva,   ku   ktorej   došlo   v minulosti.   Vyvlastnenie   ako   reštitučný   titul   v zákone č. 229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“) je výrazne limitovaný. Nový   reštitučný   titul   však   nerešpektuje   limity   ustanovené   v § 6   ods.   1   písm.   m)   a n) reštitučného zákona. Postupom podľa napadnutého zákona sa zasahuje do vlastníckych práv vlastníka,   ktorý   požíva   ochranu   majetku   nadobudnutého   v súlade   s platnými   zákonmi (vyvlastnením   vo   verejnom   záujme).   Navrhovateľ   je   toho   názoru,   že   touto   úpravou dochádza   k narušeniu   princípu   právnej   istoty,   rovnosti   a ochrany   vlastníckeho   práva garantovaného ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, pričom na podporu svojho tvrdenia uvádza aj právne názory ústavného súdu vyslovené v obdobných veciach. Národná rada je toho názoru, že je možné súhlasiť s dôvodmi, ktoré navrhovateľ na podporu svojho tvrdenia uvádza.

Z vyjadrenia   vedľajšieho   účastníka   z 30.   júna 2004   vyplýva,   že   tento   s návrhom nesúhlasí a žiada, aby mu ústavný súd nevyhovel.

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 ústavy, s čl. 14 dohovoru a s čl. 1 dodatkového protokolu vedľajší účastník uvádza nasledovné dôvody:

«1.1 Podľa čl. I bod 1 zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   č. 281/1997   Z.   z.   o   vojenských obvodoch a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona“), v § 6 sa odsek 1 dopĺňa písmenom v) v znení: „prechodu na štát podľa osobitného predpisu, ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina; § 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije.“

Podľa § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon“),   pozemky   alebo   ich   časti   nemožno   vydať   v   prípade,   že   pozemok   možno   vo verejnom záujme vyvlastniť.

Podstatou napadnutého ustanovenia je založenie osobitného reštitučného titulu pre nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát podľa zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vojenských obvodoch“), ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina. Zároveň sa napadnutým ustanovením odstraňuje nemožnosť vydať reštituovanú nehnuteľnosť oprávnenej osobe.

Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 1 ústavy z dôvodu jeho nesúladu s princípom generality, resp. všeobecnosti zákona ako jeho definičným znakom, pretože   „sa   nevzťahuje   na   všetky   rovnako   druhovo   určené   prípady“.   Zároveň   namieta porušenie princípu rovnosti zakotveného v čl. 12 ods. 1 ústavy a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pretože   zákonodarca   údajne   nemal   žiaden   rozumný   dôvod,   ktorým   by   mohol   vysvetliť nerovnosť v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb (s. 9 návrhu).

1.2   Tvrdenie   navrhovateľa,   že   napadnuté   ustanovenie   je   v   rozpore   s   princípom generality   v   miere,   v   ktorej   tento   rozpor   zakladá   porušenie   konštitutívnych   náležitostí princípu právneho štátu považujeme za sporné. Právna norma sa považuje za všeobecnú, ak je   adresovaná   neurčitému   počtu   subjektov,   ktoré   sú   vymedzené   druhovými,   nie individuálnymi   znakmi.   Znakom   zakladajúcim   vznik   reštitučného   titulu   je   v   danej   veci pôvodné vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá na štát prešla podľa osobitného predpisu a nachádza sa na území vojenského obvodu Javorina.   Napadnutá právna norma nie je adresovaná konkrétnym osobám vymedzeným individuálnymi znakmi, ale všetkým osobám spĺňajúcim ustanovené kritériá, bez ohľadu na to, čo zakladá ich individualitu.   V tejto súvislosti   nepovažujeme   za   nepochybné,   že   na   splnenie   podmienky   generality   právnej úpravy sa druhovo vymedzené znaky musia vzťahovať na územie, na ktorom sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti a nie na osoby, ktorým napadnuté ustanovenie priznáva reštitučný titul. Zatiaľ čo územie napadnuté ustanovenie skutočne vymedzuje individuálnymi znakmi, oprávnené osoby ako adresátov príslušnej právnej normy vymedzuje znakmi druhovými.

1.3 Ak by aj ústavný súd dospel k záveru, že adresáti napadnutého ustanovenia sú vymedzení   individuálnymi   znakmi,   neznamená   to   nevyhnutne   jeho   nesúlad   s   princípom právneho štátu. Samotný navrhovateľ v tejto súvislosti na s. 8 návrhu uvádza, že právna úprava   musí   byť   všeobecná,   ak   zákonodarca   nemá   racionálny   dôvod   na   iný   postup. Rovnako z navrhovateľom citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp.   zn. PL.   ÚS 3/00 vyplýva,   že   ak   zákonodarca   nepostupuje   svojvoľne   a   proti   účelu   zákona,   môže   jednej skupine oprávnených osôb poskytnúť viac výhod ako inej skupine.

V   dôvodovej   správe   k   novele   zákona   zákonodarca   vysvetľuje   účel   napadnutého ustanovenia   potrebou   napraviť   majetkovú   krivdu,   ktorú   v   rokoch   1949   -   56   v   oblasti Levočských   vrchov   sprevádzalo   zjavné   porušovanie   ľudských   práv,   nátlak   a   násilie. Zákonodarca   sa   takisto   rozhodol   zohľadniť   dlhoročné   aktívne   úsilie   približne   30   tisíc obyvateľov severného Spiša o dosiahnutie nápravy predmetnej majetkovej krivdy spojenej s brutálnymi zásahmi do ľudských práv pôvodných vlastníkov.

Okrem toho má pri skúmaní opodstatnenosti rozlišovania medzi vojenským obvodom Javorina a inými vojenskými obvodmi istú výpovednú hodnotu i fakt, že v čase prijatia napadnutej právnej úpravy už zákonodarca disponoval vedomosťou o plánovanom zrušení vojenského obvodu Javorina, a to k 31. decembru 2006.

Bez ohľadu na túto skutočnosť' považujeme vyššie vymedzený motivačný horizont zákona za legitímny dôvod pre poskytnutie takých výhod jednej skupine osôb, ktorými iná skupina nedisponuje. Účelom zákona i reštitučného zákonodarstva SR ako takého nie je úplné   odstránenie,   ale   len   zmiernenie   niektorých   majetkových   a   iných   krívd,   pričom oprávnenými osobami podľa príslušných právnych predpisov nie sú všetky osoby, ktoré sa stali obeťami týchto krívd. Vrátenie nehnuteľnosti, ktorá v období neslobody prešla na štát tak   nie   je   subjektívnym   vynútiteľným   nárokom   všetkých   pôvodných   vlastníkov   takýchto nehnuteľností,   ale   vecou   autonómneho   rozhodnutia   zákonodarcu.   V   rámci   tohto rozhodovania   disponuje   zákonodarca   relatívne   širokou   mierou   voľnej   úvahy,   je   však viazaný   zákazom   svojvôle   a   neodôvodneného   rozlišovania   medzi   skupinami   pôvodných vlastníkov.

Rozhodnutie zákonodarcu prihliadnuť na špecifické okolnosti tak majetkovej krivdy ako aj   úsilia o   jej nápravu   nevykazuje známky   zjavnej svojvôle.   Len   v prípade   takejto svojvôle je pritom opodstatnený zásah ústavného súdu do regulačnej autonómie Národnej rady SR, ktorá ako najvyšší zákonodarný orgán volený priamo zdrojom moci je príslušná prostredníctvom   vlastnej   normotvornej   a   inej   činnosti   reflektovať   intenzitu   verejného záujmu na ochrane tej-ktorej hodnoty. Pokiaľ sa v rámci tejto reflexie výrazne neodchýli od požiadaviek   primeranosti,   nemá   ústavný   súd   dôvod   spochybňovať   motiváciu,   ktorá zákonodarcu k ochrane konkrétnej hodnoty ako verejného záujmu viedla. V danej veci by rozhodnutie zákonodarcu bolo svojvoľným iba v prípade, ak by dôvody rozlišovania boli zjavne   nedostatočné   alebo   ak   by   medzi   nimi   a   účelom   zákona   absentovala   relevantná súvislosť. Prihliadnutie zákonodarcu na okolnosti tak vzniku majetkovej krivdy ako aj úsilia pôvodných   vlastníkov   o   jej nápravu   považujeme za   dôvody dostatočné a bezprostredne súvisiace s účelom zákona a preto dôvody legitímne.

1.4 V súvislosti s námietkou porušenia čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru navrhovateľ' neuviedol,   vo   vzťahu   ku   ktorému   základnému   právu   garantovanému   ústavou   alebo dohovorom má byť porušený princíp rovnosti. V zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") (napríklad Brežný a Brežný proti Slovensku alebo   Poláček   a   Poláčková   proti   Českej   republike)   ako   aj   ústavného   súdu   (napríklad PL. ÚS 14/98) má porušenie zásady rovnosti charakter porušenia základného práva iba vtedy, ak je spojené s porušením niektorého zo základných práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou. Z argumentácie navrhovateľa možno vyvodiť, že za dotknuté právo považuje vlastnícke právo podľa čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (v petite i   odôvodnení   návrhu   nesprávne   označenom   ako   čl.   1   dohovoru   v   znení   Dodatkového protokolu č. 11). Nespochybniteľnou súčasťou judikatúry ESĽP je názor, v zmysle ktorého sa za predmet vlastníckeho práva v kontexte reštitúcií nepovažuje „nádej,   že dlhodobo zaniknuté vlastnícke právo môže byť obnovené“, ani „podmienený nárok, ktorý zanikol v dôsledku   nesplnenia   ustanovenej   podmienky“   (Poláček   a   Poláčková   proti   Českej republike, § 61).

Nároky   osôb,   ktorých   rovnosť má   byť   napadnutým ustanovením   porušená nie sú nárokmi, ktoré by spĺňali kritériá „legitímnych očakávaní“ špecifikované judikatúrou ESĽP a ústavného súdu. Nakoľko nároky osôb, ktoré sú podľa navrhovateľa dotknuté napadnutým ustanovením rationae materiae nespadajú pod režim ochrany čl.   20 ústavy,   resp.   čl.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru, absentuje v danej veci akýkoľvek normatívny základ pre   vyslovenie   porušenia   princípu   rovnosti   podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   a   princípu nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

1.5   Z   vecného   hľadiska   neobstojí   ani   námietka   navrhovateľa,   že   napadnuté ustanovenie je v rozpore s čl. 20 ods. 2 ústavy. Navrhovateľ neoznačil žiadne ustanovenie, z ktorého   by   vyplývalo,   že   nehnuteľnosti   tvoriace   vojenský   obvod   Javorina   alebo   iné vojenské   obvody   môžu   byť   iba   vo   vlastníctve   štátu.   Avšak   aj   v   prípade,   že   by   takéto ustanovenie identifikovať dokázal, v zmysle štandardných výkladových pravidiel neskorší zákon ruší zákon skorší a neskorší špeciálny zákon ruší skorší zákon všeobecný. Takže ak by aj zákonodarca zákonom ustanovil, že nejaký majetok môže byť výlučne vo vlastníctve štátu, neskorším   zákonom   môže   takéto   vymedzenie   zrušiť,   doplniť   alebo   zmeniť.   Jediné obmedzenie zákonodarcu v tomto smere predstavuje čl. 4 ústavy, ten však nehnuteľnosti na území vojenských obvodov neupravuje ako predmet výlučného vlastníctva štátu.

1.6 To isté sa týka námietky o nesúlade napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy. Podľa názoru navrhovateľa zákonodarca odoprel štátu ochranu jeho vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa   na   území   vojenského   obvodu Javorina.   Ako   všeobecnú   úvodnú   poznámku   treba   uviesť,   že   samotné   nadobudnutie vlastníckeho   práva   štátu   k   dotknutým   nehnuteľnostiam   vymedzil   zákonodarca   ako majetkovú   krivdu,   ktorú   sa   rozhodol   napraviť.   Uvažovať'   v   takejto   situácii   o   potrebe osobitnej ochrany vlastníckeho práva štátu, a to dokonca pred samotným zákonodarcom, považujeme za absolútne neprimerané účelu čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy.

Predovšetkým   však   postup   zákonodarcu   považujeme   za   potvrdenie   označeného ustanovenia   ústavy,   nie   za   jeho   popretie.   Rovnaký   zákonný   obsah   vlastníckeho   práva všetkých   vlastníkov   znamená   predovšetkým   to,   že   všetci   vlastníci   môžu   za   podmienok ustanovených zákonom predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Za nakladenie s predmetom vlastníctva sa považuje aj jeho scudzenie. Rozhodnutie jediného zákonodarného orgánu SR o scudzení majetku vo vlastníctve štátu preto z povahy veci nemôže byť poprením ústavnej podmienky rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho   práva   všetkých   vlastníkov.   Naopak   by   takýmto   poprením   bolo   obmedzenie scudziteľskej spôsobilosti štátu ako vlastníka, pretože by z obsahu jeho vlastníckeho práva bola   vylúčená   možnosť   vec   scudziť   ako   integrálna   súčasť   zákonného   obsahu   každého vlastníckeho práva. V danom prípade patrí výkon vlastníckeho práva štátu - a v jeho rámci aj   výkon   scudziteľskej   spôsobilosti   -   Národnej   rade   SR,   ktorá   by   v   rozpore   s   ústavou postupovala iba v prípade, že by možnosť vec scudziť uplatnila nad rámec čl. 4 ústavy.

1.7 Okrem toho tu navrhovateľ argumentuje vnútorne nekonzistentným spôsobom. Na jednej strane namieta porušenie ústavy z dôvodu, že reštitučný nárok nebol napadnutým ustanovením založený aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území iných vojenských obvodov a na strane druhej zároveň tvrdí, že ústava neumožňuje štátu previesť' vlastnícke práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území akéhokoľvek vojenského obvodu. Štát ani žiaden iný subjekt nie je spôsobilý porušiť ústavu konkrétnym postupom a zároveň aj jeho presným opakom, t j. scudzením nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území vojenského obvodu a zároveň opomenutím takúto vec scudziť vec aj v prospech iných osôb ako   osôb   oprávnených   podľa   §   6   ods.   1   písm.   v)   zákona.   Tvrdenie,   že   reštitúcia nehnuteľností na území vojenského obvodu je v nesúlade s ústavou je zároveň v príkrom rozpore s tvrdením navrhovateľa na s. 9 a 10 návrhu, že osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona mali možnosť uplatniť reštitučný titul už za predchádzajúceho právneho stavu. Jeho nesúlad s ústavou ale navrhovateľ nijako nenaznačuje a z jeho argumentácie takýto nesúlad ani nie je možné vyvodiť.»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu vedľajší účastník uvádza tieto dôvody:

«2.1 Podľa čl. I. bod 2 novely zákona, v § 9 sa za odsek 5 vkladá nový odsek 6 v znení: „K nehnuteľnostiam vydaným podľa § 6 ods. 1 písm. v) vzniká v prospech povinnej osoby vecné bremeno tak, aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu ostalo zachované. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2.“

Navrhovateľ   namieta   nesúlad   predmetného   ustanovenia   s   čl.   20   ods.   4   ústavy a s čl. 1   dohovoru,   túto   námietku   ale   neopiera   o   žiadne   konkrétne   dôvody.   Naopak, navrhovateľ sám uvádza, že tak podmienku verejného záujmu ako aj podmienku zákonného základu   pre   správne   rozhodnutie   -   t   j.   ústavné   podmienky   pre   nútené   obmedzenie vlastníckeho   práva považuje   za   splnené.   To   isté   možno   z   argumentácie   navrhovateľa implicitne dovodiť pre podmienku nevyhnutnej miery. Z dikcie návrhu a z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľ považuje za nesplnenú ústavnú podmienku primeranej náhrady. Nesplnenie ústavnej podmienky primeranej náhrady by však ústavný súd mohol skúmať   až   na   základe   príslušného   správneho   rozhodnutia   ako   podkladu   pre   vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena, ktorý má konštitutívne účinky. Napadnuté ustanovenie nie je, a samé osebe ani nie je spôsobilé byť, v nesúlade s podmienkou primeranej náhrady. Tejto námietke preto chýba akékoľvek vecné opodstatnenie a navrhovateľ na jej podporu ani neuvádza žiadne konkrétne argumenty.

2.2 S prihliadnutím na účel vedľajšieho účastníctva nepovažujeme na tomto mieste za potrebné vyjadriť sa k súladu napadnutého ustanovenia s tými ústavnými podmienkami núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré navrhovateľ nenamieta.

V súvislosti s predmetným ustanovením novely zákona naopak považujeme za vhodné zdôrazniť, že určenie vecného bremena k reštituovanej nehnuteľnosti nie je „klasickým“ núteným obmedzením vlastníckeho práva, nakoľko sa nevzťahuje na vec, ktorá by v čase prijatia právnej úpravy bola vo vlastníctve oprávnenej osoby, ale na vec, ktorú vlastní štát a ktorú prevádza na oprávnenú osobu. Vymedzenie vecného bremena je v takomto prípade špecifikáciou rozsahu, v akom štát na základe vlastného uváženia napravuje majetkovú krivdu. Vychádzajúc z argumentu a maiori ad minus, ak štát nemusí vlastníctvo k vlastnému majetku previesť na pôvodného vlastníka vôbec, je nepochybné, že ho tiež nemusí previesť v neobmedzenom   rozsahu   alebo   podobe   a   teda   napríklad   bez   akéhokoľvek   vecného bremena. Alebo naopak, ak náprava majetkovej krivdy formou reštitúcie je vecou úvahy štátu   a   nie   subjektívnym   nárokom   pôvodného   vlastníka,   z   povahy   veci   vyplýva,   že   štát disponuje voľnou úvahou aj pri rozhodovaní, v akom rozsahu a forme svoje vlastníctvo prevedie. Inými slovami, veci sa vydávajú v rozsahu a spôsobom, akým to ustanovil zákon, ktorý   je   manifestáciou   politickej   a   normotvornej   vôle   jediného   zákonodarného   orgánu Slovenskej republiky.»

V súvislosti s namietaným nesúladom čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy vedľajší účastník uvádza tieto dôvody:

«3.1 Podľa čl. I bod 4 novely zákona, § 13 sa dopĺňa odsekom 3 v znení: „Právo na vydanie   nehnuteľnosti   podľa   §   6   ods.   1   písm.   v)   môže   oprávnená   osoba   uplatniť'   do 31. decembra 2004. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.“

Navrhovateľ namieta nesúlad predmetného ustanovenia s čl. 1 ústavy z dôvodu, že právo, ktoré vzniklo na základe zákona a uplynutím času zaniklo, už iný zákon nemôže znovu   založiť.   Odhliadnuc   od   ústavne   neúnosného   argumentu,   že   zákonodarca   nemôže zákonom   založiť   právo,   ktoré   už   raz   zákonom   založil   smeruje   námietka   navrhovateľa k samotnému vzniku práva. Napadnuté ustanovenie však predmetný nárok nezakladá, iba ustanovuje lehotu na jeho uplatnenie.

Zákonodarca by naopak postupoval v rozpore s princípom právneho štátu, ak by s účinnosťou od 1. júla 2003 (účinnosť novely zákona) založil právo, ktoré by v zmysle § 13 ods. 1 a 2 zákona bolo možné uplatniť' len do doby predchádzajúcej nadobudnutiu účinnosti novely zákona a teda vôbec.

3.2   Okrem   toho   navrhovateľ   v   danej   veci   opäť   argumentuje   vnútorne nekonzistentným spôsobom. Na s. 13 návrhu uvádza, že osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona sú tou istou skupinou osôb ako osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona a na s. 10 návrhu naopak uvádza, že reštitučný titul podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona je „iným prípadom reštitučného titulu“ ako § 6 ods. 1 písm. v) zákona a že nie všetky osoby oprávnené podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona získali reštitučný nárok aj podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona.

Bez   ohľadu   na   tento   rozpor   v   tvrdeniach   navrhovateľa   pravidlá   právno-logickej argumentácie   neumožňujú   dospieť   k   záveru,   že   ustanovenie,   ktoré   upravuje   lehotu   pre uplatnenie zákonom založeného práva je v rozpore s princípom právneho štátu, ako to tvrdí navrhovateľ.»

Navrhovateľ   a národná   rada   nevyužili   možnosť   zaujať   stanovisko   k vyjadreniu vedľajšieho účastníka.

II.

Zo   všeobecnej   časti dôvodovej   správy   k napadnutému   zákonu   vyplývajú   tieto podstatné skutočnosti:

Reštitučný zákon v ustanovení § 6 ods. 1 písm. a) až u) definoval určitý okruh oprávnených osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dobe od

25. februára   1948   do   1.   januára   1990,   a umožnil   týmto   oprávneným   osobám   vydať nehnuteľnosti späť. V § 6 však nebolo jednoznačne vymedzené ustanovenie, ktoré by riešilo aj prevod na štát na základe zákona č. 169/1949 Sb. o vojenských obvodoch (ďalej len „zákon o vojenských obvodoch“). Pritom na základe tohto zákona sa násilnou formou pri zjavnom   porušovaní   ľudských   práv   a slobôd   v rokoch   1949   –   1956   občanom   v oblasti Levočských vrchov odnímalo vlastnícke právo. Prevod nehnuteľného majetku podľa zákona o vojenských   obvodoch   bol   sprevádzaný   všetkými   formami nátlaku,   akými boli   násilné odňatie   nehnuteľnosti   za   asistencie   ozbrojených   síl,   násilná   likvidácia   ľudských   obydlí a hospodárskych   budov   vypaľovaním   a pomocou   výbušnín,   bezdôvodné   odvádzanie hovädzieho   dobytka   bez   poskytnutia   náhrady,   prepúšťanie   študentov   zo   stredných a vysokých škôl do doby, kým vlastník – rodič nebol zlomený a súhlasil s pokonávkou, ktorá nebola rovnocenná s kúpnou zmluvou, násilné zadržiavanie vo vyšetrovacích celách s cieľom,   aby   vlastník   súhlasil   s pokonávkou,   a násilné   odňatie   lesných   porastov   bez poskytnutia náhrady. Týmito spôsobmi bolo zbavených vlastníckeho práva približne 30-tisíc obyvateľov   severného   Spiša,   ktorí   sa   nikdy   nezmierili   s krivdou   a naďalej   sa   dožadujú svojich vlastníckych práv. Je povinnosťou demokratického štátu zjednať v rámci možnosti nápravu.   Zmiernenie   majetkových   krívd,   ako   aj   definitívne   vyriešenie   problému   sa   dá dosiahnuť priznaním vlastníckeho práva a súčasne zriadením vecného bremena tak, aby účelové určenie nehnuteľnosti na obranu štátu bolo zachované.

Zo záznamu z rozpravy k návrhu napadnutého zákona na 11. schôdzi národnej rady 24. apríla 2003 vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Za skupinu poslancov, ktorá návrh napadnutého zákona predložila, bolo poukázané na skutočnosť, že prevod nehnuteľností bol sprevádzaný rôznymi formami nátlaku. Postihlo to vyše 30-tisíc obyvateľov severného Spiša. Prijatím návrhu napadnutého zákona by sa ukončilo dlhoročné snaženie pôvodných vlastníkov o prinavrátenie vlastníckeho práva.

Po skončení rozpravy navrhovateľ zákona ešte vysvetlil, prečo nie je v súčasnosti možné komplexne vrátiť majetok vo všetkých štyroch vojenských obvodoch. Je tomu tak preto,   lebo   Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   obrany“) vyhlásilo, že vojenský obvod Javorina ako jediný zo štyroch vojenských obvodov už nie je potrebný a bude sa rušiť.

Podľa ďalšieho stanoviska s navrhovaným zákonom nesúhlasila už Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky (ďalej len „legislatívna rada“) s poukazom na protiústavnosť návrhu. Ešte výraznejšie odmietavé stanovisko zaujal odbor legislatívy a aproximácie práva Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „kancelária   národnej   rady“) s poukazom na nesúlad návrhu s čl. 1 a čl. 12 ústavy, keďže nový reštitučný titul by sa nevzťahoval   všeobecne   na   všetky   individuálne   prípady   rovnakého   druhu   spočívajúce v odňatí   nehnuteľností   vo   vojenských   obvodoch.   Navrhovaným   riešením   sa   preto zvýhodňuje len určitá skupina občanov z určitého územia. Veľmi diskutabilný je aj nový termín   na   uplatnenie   nového   reštitučného   nároku,   keďže   pôvodný   termín   bol   do 31. decembra 1992.

Ďalej   bolo   poukázané   aj   na   petíciu,   ktorú   podpísalo   na   31   petičných   hárkoch 509 ľudí.   Títo   vyslovili   nesúhlas   s návrhom   zákona   aj   preto,   že   nerieši   navrátenie zoštátnených nehnuteľností pôvodným vlastníkom komplexne. V petícii sa zdôrazňuje, že pôvodní vlastníci v každom jednom prípade boli za majetok odškodnení v rôznych formách tak ako ostatní občania, ktorým bol majetok vyvlastnený vo verejnom záujme. Navrátenia vlastníctva sa dožaduje iba úzka skupina osôb majúca záujem o ťažbu drevnej hmoty. Návrh nerieši ani to, v akej forme bude štát vymáhať od pôvodných vlastníkov tie náhrady, ktoré pri vyvlastňovaní v rokoch 1949 – 1956 pôvodným vlastníkom poskytol.

Z ďalšieho   vystúpenia   v rámci   rozpravy   vyplýva,   že   prevod   majetku   na   štát   bol vykonaný v súlade s platnými zákonmi vo verejnom záujme. S vlastníkmi nehnuteľností sa vykonalo vyjednávanie o určení spôsobu   a výšky náhrady v súlade so   zákonom, pričom náhrady   boli aj poskytnuté   vrátane postavenia nových   domov   štátom   na kľúč bývalým vlastníkom a pridelenia alikvotnej časti pôdy.

Z prípisu ministerstva obrany z 1. decembra 2003 podpísaného ministrom vyplýva, že v „Dlhodobom pláne štruktúry a rozvoja ozbrojených síl Slovenskej republiky – model 2010“, ktorý bol schválený uznesením vlády č. 1004 z 24. októbra 2001, sa predpokladá využívať vojenský obvod Javorina do konca roka 2006 a potom ho zrušiť. Uznesením vlády č. 548 z 29. mája 2002 bolo ministrovi obrany Slovenskej republiky uložené do 30. júna 2006 predložiť na rokovanie vlády návrh nariadenia vlády na zrušenie vojenského obvodu Javorina   k 31.   decembru   2006   vrátane   návrhu   rozdelenia   jeho   územia   a začlenenia   do katastrálnych území susedných obcí. Na základe uvedených uznesení vlády ministerstvo obrany zabezpečuje prípravu zrušenia vojenského obvodu Javorina k 31. decembru 2006.

Zo stanoviska kancelárie národnej rady č. 297/2003 z 21. marca 2003 vyplýva, že je možné namietať nesúlad návrhu   napadnutého   zákona   s čl.   1 a s čl.   12 ústavy.   Ide   totiž o nový   reštitučný   titul,   ktorý   sa   nevzťahuje   všeobecne   na   všetky   individuálne   prípady rovnako   druhovo   určené,   teda   na   prípady   odňatia   nehnuteľností   na   území   vojenských obvodov, napríklad na vojenské obvody Záhorie, Lešť, Valaškovce, ale iba na Javorinu. Týmto   riešením   sa   zvýhodňuje   len   určitá   skupina   osôb   –   občanov   určitého   územia. Prekluzívna lehota na uplatnenie reštitučných nárokov uplynula 31. decembra 1992, avšak tu vzniká nová možnosť pre oprávnené osoby z dôvodu nového reštitučného titulu v lehote do 31. decembra 2004. Keďže na ostatné oprávnené osoby sa táto nová lehota nevzťahuje, zakladá   sa   tak   nerovnosť   medzi   oprávnenými   osobami.   Navyše,   neuplatnením   práva v pôvodnej prekluzívnej lehote právo zaniklo. Toto právo preto nemožno obnoviť tak, že sa prekluzívna lehota prolonguje pre oprávnené osoby, čím toto ustanovenie spätne pôsobí aj do   minulosti.   Pritom   z požiadavky   právnej   istoty   obsiahnutej   v čl.   1   ods.   1   ústavy jednoznačne vyplýva   záver, že   právny   predpis   má pôsobiť iba   do   budúcnosti,   a nie do minulosti. Návrh napadnutého zákona ďalej nerieši otázku vrátenia poskytnutých vecných a finančných   náhrad   za   odňaté   nehnuteľnosti.   Tým   oprávnené   osoby   podľa   nového reštitučného titulu sú zvýhodnené oproti ostatným oprávneným osobám, ktoré sú povinné poskytnutú   náhradu   vrátiť.   V súvislosti   so   zriadením   vecného   bremena   na   vydávanú nehnuteľnosť nie je určená osoba, v prospech ktorej sa vecné bremeno zriaďuje (asi ide o štát), ale určený nie je ani obsah vecného bremena. Nie je zrejmé ani to, akým spôsobom v danom prípade vecné bremeno vzniká (či zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu alebo písomnou zmluvou).

III.

A. K   námietke nesúladu ustanovenia čl. I   bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v)napadnutého zákona s   čl. 12 ods. 1 a   2, čl. 20 ods. 1 druhou vetou, čl. 20 ods. 2 a   čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy, s   čl. 14 dohovoru a   s   čl. 1 dodatkového protokolu

Ustanovenie § 6 ods. 1 písm. v) reštitučného zákona znie: „Oprávneným   osobám   sa   vydajú   nehnuteľnosti,   ktoré   prešli   na   štát   alebo   inú právnickú osobu v dôsledku (...)v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu, 11) ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina; 5b) § 11 ods. 1 písm. g) sa nepoužije“.Poznámka pod čiarou 5b) znie:„5b) Zákon č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch v znení zákona č. 131/1970 Zb.“

Ustanovenie § 6 ods. 4 reštitučného zákona znie:„(4) Oprávnená osoba je povinná po vydaní nehnuteľnosti zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získala, obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu,   ktorú   jej   štát   alebo   iná   právnická   osoba   pri   prevode   nehnuteľnosti   vyplatila. Lehotu na zaplatenie určí pozemkový úrad.“

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20 ods.   1 druhej   vety   ústavy vlastnícke právo všetkých   vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 2 prvej vety ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku   uvedeného   v čl.   4   ústavy,   nevyhnutný   na   zabezpečovanie   potrieb   spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, alebo určených právnických osôb.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

A.1 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 20 ods. 1 druhou vetou a s čl. 20 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu

a) Navrhovateľ namieta   nesúlad napadnutého   ustanovenia   s čl. 20 ods.   1   druhou vetou   ústavy   a s čl.   1   dodatkového   protokolu   argumentujúc   tým,   že   štát   v rozhodnom období vyvlastnil nehnuteľnosti vo verejnom záujme, poskytol za ne náhradu, a preto tento majetok štátu požíva ochranu podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Napadnutým ustanovením sa podľa navrhovateľa zasahuje do práva štátu vlastniť majetok a do možnosti vykonávať práva vlastníka. Poukazuje aj na § 124 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.

Nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 2 ústavy vyvodzuje navrhovateľ z § 5 zákona č. 281/1997 Z. z. o vojenských obvodoch a zákona, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „nový   zákon o vojenských   obvodoch“),   podľa   ktorého   nehnuteľnosti   a práva   k nim,   ako   aj   právo k vodám na území vojenského obvodu sú vo výlučnom vlastníctve štátu. Ak by oprávnené osoby nadobudli také nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, porušil by sa tým čl. 20 ods. 2 ústavy, a to z toho dôvodu, že majetok určený priamo ústavou (čl. 4 ústavy) alebo zákonom (čl.   20   ods.   2   ústavy)   môže   byť iba   vo   vlastníctve   štátu.   Majetok,   ku   ktorému   možno uplatniť   podľa   napadnutého   ustanovenia   právo   na   vydanie,   je   vo   verejnom   záujme   vo vlastníctve   štátu   a jeho   užívanie   je   upravené   novým   zákonom   o vojenských   obvodoch. Z čl. 20 ods. 2 ústavy sa dá odvodiť oprávnenie zabezpečiť majetok tak, aby zostal vo vlastníctve štátu, lebo v opačnom prípade by prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.

b) K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 1 druhou vetou ústavy a s   čl.   1   dodatkového   protokolu   vedľajší   účastník   predovšetkým   uvádza,   že   samotné nadobudnutie vlastníckeho práva zo strany štátu k dotknutým nehnuteľnostiam vymedzil zákonodarca ako majetkovú krivdu, ktorú sa rozhodol napraviť. Preto považuje za absolútne neprimerané účelu čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy uvažovať v takejto situácii o potrebe osobitnej ochrany vlastníckeho práva štátu, a to dokonca pred samotným zákonodarcom. Rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov znamená predovšetkým to, že všetci vlastníci môžu za podmienok ustanovených zákonom predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Za nakladanie treba považovať aj scudzenie. Rozhodnutie zákonodarného orgánu o scudzení majetku vo vlastníctve štátu preto   z povahy   veci   nemôže   byť   popretím   ústavnej   podmienky   rovnakého   zákonného obsahu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Takýmto popretím by bolo práve naopak obmedzenie scudziteľskej spôsobilosti štátu ako vlastníka.

V súvislosti s namietaným nesúladom napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 2 ústavy vedľajší   účastník   uvádza,   že   navrhovateľ   neoznačil   žiadne   také   zákonné   ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že nehnuteľnosti tvoriace vojenský obvod Javorina môžu byť iba vo vlastníctve   štátu.   Poukazuje   zároveň   v tejto   súvislosti   aj   na   vnútornú   nekonzistentnosť argumentácie navrhovateľa, ktorý na jednej strane namieta porušenie ústavy z dôvodu, že reštitučný nárok nebol napadnutým ustanovením založený aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území iných vojenských obvodov, a na druhej strane zároveň tvrdí, že ústava neumožňuje štátu previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území akéhokoľvek vojenského obvodu.

c)   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   s   jednou   námietkou   navrhovateľa   nemožno súhlasiť.

Vo   vzťahu   k námietke   nesúladu   napadnutého   ustanovenia   s čl.   20   ods.   1   druhou vetou   ústavy   treba   uviesť,   že   štát   celkom   nepochybne   patrí   medzi   subjekty,   ktorých vlastníctvo je chránené čl. 20 ústavy. Tým sa má na mysli ochrana pred protiprávnymi zásahmi iných subjektov, nie ochrana štátu pred sebou samým. Štát ako každý iný vlastník má   právo   v súlade   s právnym   poriadkom   vykonávať všetky   atribúty   vlastníckeho   práva vrátane práva nakladať s majetkom, resp. s vlastníckym právom. Vôľu štátu ako vlastníka vyjadruje   zákonodarca,   a to   vo   forme   zákonov.   Štát   má   preto   právo   rozhodnutím zákonodarcu,   teda   z vlastnej   vôle,   zriecť   sa   časti   svojho   majetku   v prospech   iných subjektov.   Takýto   postup   nie   je   porušením   čl.   20   ods.   1   druhej   vety   ústavy   (mutatis mutandis   PL.   ÚS   28/00).   Práve   obmedzenie   spôsobilosti   štátu   ako   vlastníka   nakladať s vlastníckym právom (obmedzenie „scudziteľskej spôsobilosti“) by za určitých okolností prípadne mohlo byť porušením čl. 20 ods.1 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, treba navyše dodať, že tento článok nie je ratione materiae v danej veci vôbec aplikovateľný, lebo jeho ochrany sa nemôžu dovolávať subjekty verejného práva, v prípade ktorých vôbec neprichádza do úvahy priznanie postavenia obete porušenia dohovoru (Austrian Municipalities c/a Rakúsko 1972).

V súvislosti s námietkou nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 2 ústavy treba uviesť, že veci, ktoré môžu byť len v štátnom vlastníctve, sú definované jednak v čl. 4 a jednak v čl. 20 ods. 2 ústavy. Kým čl. 4 ústavy obsahuje taxatívne vymedzenie takéhoto majetku,   čl.   20   ods.   2   ústavy   má   povahu   odkazovacej   normy,   ktorá   dáva   na   uváženie zákonodarcu, aby ustanovil zákonom, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 ústavy nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb.

Keďže ustanovením čl. II bodu 1 napadnutého zákona zákonodarca využijúc právo uváženia dané čl. 20 ods. 2 ústavy ustanovil výnimku z ustanovenia § 5 ods. 1 nového zákona o vojenských obvodoch a umožnil, aby nehnuteľnosti ležiace na území vojenského obvodu   Javorina   neboli   povinne   vo   vlastníctve   štátu,   nie   je   už   ani   dané,   aby   zákon ustanovil, že tieto nehnuteľnosti musia byť v zmysle čl. 20 ods. 2 ústavy vo vlastníctve štátu.   Preto   námietka   navrhovateľa   nie   je dôvodná.   Treba   tiež   uviesť,   že   argumentácia navrhovateľa je vo svojej podstate vnútorne protirečivá, lebo navrhovateľ namieta vylúčenie možnosti vrátiť vlastnícke právo bývalým vlastníkom na územiach ostatných vojenských obvodov a zároveň považuje odštátnenie pozemkov ležiacich na území všetkých vojenských obvodov za protiústavné.

A. 2 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru v podstate zo štyroch rôznych dôvodov.

1) Napadnuté ustanovenie poskytuje úzkej skupine oprávnených osôb oprávnenie, ktoré ostatným osobám, ktorým tiež boli v rozhodnom období nehnuteľnosti vyvlastnené za účelom   zriadenia vojenských   obvodov   postupom   podľa   zákona o vojenských   obvodoch, neposkytuje.

2) Napadnuté ustanovenie umožňuje oprávneným osobám, ktoré nevyužili možnosť vyplývajúcu z § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona alebo neboli pri uplatňovaní nároku úspešné, aby mohli svoj nárok opätovne uplatniť podľa nového napadnutého ustanovenia. Tým sa im poskytla nová právna možnosť, ktorú oprávnené osoby v rovnakom postavení podľa § 6 ods. 1 reštitučného zákona nemajú. Pritom nejestvuje žiadny dôvod pre rozumné vysvetlenie nerovnosti v prístupe k jednotlivým skupinám oprávnených osôb.

3)   Vyvlastnenie   ako   reštitučný   titul   je   v reštitučnom   zákone   výrazne   limitované, keďže   predstavuje   zmenu   vlastníckeho   práva   vo   verejnom   záujme.   Podľa   §   6   ods.   1 písm. m) a n) reštitučného zákona sa oprávneným osobám mohli vydať nehnuteľnosti, ktoré boli vyvlastnené za náhradu, pokiaľ neslúžili účelu vyvlastnenia, a tiež nehnuteľnosti, za ktoré   náhrada   nebola   poskytnutá.   Napadnuté   ustanovenie   ide   nad   tento   rámec,   lebo umožňuje vydať nehnuteľnosti vyvlastnené vo verejnom záujme, za ktoré bola poskytnutá náhrada a ktoré slúžia účelu sledovanému vyvlastnením.

4) Vzhľadom na doterajšie limity vyvlastnenia v iných prípadoch reštitučných titulov vyvlastnenia (§ 6 ods. 1 písm. m) a n) reštitučného zákona) reštitučný zákon neupravuje otázku   vrátenia   poskytnutých   náhrad   v prípadoch   vydania   vyvlastnených   nehnuteľností. Skupine   oprávnených   osôb   podľa   napadnutého   ustanovenia   poskytuje   výhodu   oproti oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 reštitučného zákona, lebo im neukladá povinnosť vrátiť   štátu   poskytnuté   finančné   a vecné   náhrady.   Naproti   tomu   iné   oprávnené   osoby, ktorým je vydaná nehnuteľnosť z iného titulu ako vyvlastnenia, majú podľa § 6 ods. 4 reštitučného zákona povinnosť vrátiť štátu alebo inej povinnej osobe poskytnuté náhrady po vydaní nehnuteľnosti, ak reštitučným titulom je prevod nehnuteľnosti na štát. Ak reštitučný zákon jednej skupine oprávnených osôb ustanovuje len výhody a súčasne druhej skupine osôb v porovnateľnom postavení aj povinnosti, nie je takáto úprava odôvodnená, ibaže by sa tak stalo na základe odôvodnenia založeného na ochrane verejných hodnôt.

b) Vedľajší účastník poukazuje predovšetkým na dôvodovú správu k napadnutému zákonu,   podľa   ktorej   účelom   napadnutého   ustanovenia   je   potreba   napraviť   majetkovú krivdu z minulosti, ktorá bola sprevádzaná zjavným porušovaním ľudských práv, nátlakom a násilím.   Zákonodarca   sa   rozhodol   zohľadniť   aj   dlhoročné   aktívne   úsilie   asi   30-tisíc obyvateľov   severného   Spiša   o dosiahnutie   nápravy.   Okrem   týchto   skutočností   má   pri skúmaní   opodstatnenosti   rozlišovania   medzi   vojenským   obvodom   Javorina   a inými vojenskými obvodmi istú výpovednú hodnotu aj fakt, že v čase prijatia napadnutej právnej úpravy   zákonodarca   už   vedel   o plánovanom   zrušení   vojenského   obvodu   Javorina k 31. decembru 2006. Bez ohľadu však na túto skutočnosť vyššie vymedzený motivačný horizont napadnutého zákona treba považovať za legitímny dôvod pre poskytnutie takých výhod   jednej   skupine   osôb,   ktorými   iná   skupina   nedisponuje.   Účelom   reštitučného zákonodarstva   nie   je   úplné   odstránenie,   ale   len   zmiernenie   niektorých   krívd,   pričom oprávnenými osobami nie sú všetky osoby, ktoré sa stali obeťami týchto krívd. Rozhodnutie zákonodarcu prihliadnuť na tieto špecifické okolnosti vzniknutej majetkovej ujmy, ako aj na úsilie o nápravu nevykazuje známky zjavnej svojvôle. Len v prípade takejto svojvôle by bol totiž opodstatnený zásah ústavného súdu.   Vedľajší účastník ešte dodáva, že navrhovateľ neuviedol,   vo   vzťahu   ku   ktorému   základnému   právu   garantovanému   ústavou   alebo dohovorom   má   byť   porušený   princíp   rovnosti,   hoci   v zmysle   konštantnej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu má porušenie zásady rovnosti charakter porušenia základného práva iba vtedy, ak je spojené s porušením niektorého zo základných práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou.

c) Podľa názoru ústavného súdu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vyjadruje zásadu rovnosti v právach   a s tým   súvisiaci   zákaz   diskriminácie.   Obdobné   zásady   vyplývajú   aj   z čl.   14 dohovoru.

Ústavný súd počas svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už judikoval, že čl. 12 ods. 2 má všeobecný charakter, a nie charakter ľudského práva alebo slobody. Jeho použitia sa   možno   dovolávať   len   v spojitosti   s ochranou   konkrétnych   základných   práv   a slobôd uvedených   v ústave   (napr.   I.   ÚS   17/99).   Zároveň   ústavný   súd   vychádza   z judikatúry bývalého   Ústavného   súdu   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   podľa   ktorej   je vecou   štátu,   aby   v záujme   zabezpečenia   svojich   funkcií   rozhodol,   že   určitej   skupine poskytne   menej   výhod   ako   druhej,   pričom   ani   tu   nesmie   postupovať   svojvoľne (PL. ÚS 22/92).

Ústavný   súd   sa   už   zaoberal   reštitučným   zákonom   vo   svojom   uznesení sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001. Dospel k záveru, že v prípade rozsiahleho a zložitého zákona   s osobitným   účelom,   ktorý   jednotlivcovi   zaručuje určité   právne   možnosti   (napr. v tomto   prípade   oprávneným   osobám   po   splnení   zákonom   ustanovených   podmienok vydanie nehnuteľnosti späté s restitutio in integrum), nemožno namietať, ak zákonodarca neskôr   zavedie   určité   obmedzujúce   pravidlá,   ktoré   sú   v súlade   s pôvodným   účelom a pôvodnou koncepciou zákona, ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili, t. j. zákonodarca ich zavedie na základe skúseností z uplatňovania zákona po tom, ako urobil jasný záver o nevyhnutnosti takýchto pravidiel, a to aj vtedy, keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho, kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený. Pri prijímaní zákona tohto typu je vecou úvahy zákonodarcu, aby rozhodol aj o tom, že jednej skupine oprávnených osôb poskytne menej výhod ako inej skupine. Nesmie však postupovať pritom svojvoľne a z jeho riešenia musí vyplývať, že tak robí v zmysle účelu zákona (a nie preto, aby napr. zakryl úmysly určitých záujmových skupín).

Výklad ústavného súdu týkajúci sa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je v súlade s výkladom čl. 14 dohovoru, ktorý si osvojil Európsky súd pre ľudské práva. V tomto smere možno poukázať napr. na rozhodnutia vo veciach Fredin z roku 1991 a Sunday Times z roku 1991, podľa   ktorých   čl.   14   dohovoru   zakazuje   zachádzať   rozdielnym   spôsobom   s ľuďmi nachádzajúcimi sa v porovnateľných situáciách bez toho, aby to bolo objektívne a rozumne odôvodnené. Možno uzavrieť, že rovnosť v právach nemá absolútny charakter. Ak jestvujú objektívne   a rozumné   dôvody,   potom   v ich   medziach   možno   so   subjektami,   ktoré   sa nachádzajú v porovnateľných situáciách, zachádzať rozdielnym spôsobom.

Ústavný súd si vyžiadal stanovisko ministra obrany, z ktorého vyplýva, že uznesením vlády č. 1004 z 24. októbra 2001sa predpokladá využívanie vojenského obvodu Javorina len do konca roka 2006 a následne jeho zrušenie. Ďalším uznesením vlády č. 548 z 29. mája 2002 bolo ministerstvu obrany uložené do 30. júna 2006 predložiť na rokovanie vlády návrh nariadenia vlády na zrušenie vojenského obvodu Javorina k 31. decembru 2006. Na základe týchto   uznesení   vlády   ministerstvo   obrany   zabezpečuje   prípravu   zrušenia   vojenského obvodu Javorina k 31. decembru 2006.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vojenský obvod Javorina ako jediný vojenský   obvod   bude   na   základe   rozhodnutia   vlády   zrušený   ku   koncu   roku   2006,   je dostatočne   objektívnym   a rozumným   zdôvodnením   toho,   že   skupine   osôb   –   bývalých vlastníkov   nehnuteľností   ležiacich   na   území   vojenského   obvodu   Javorina   sa   poskytuje výhoda,   ktorú   iná   skupina   osôb   –   bývalí vlastníci   nehnuteľností   ležiacich   na   územiach ostatných vojenských obvodov – nedostala. Štát ako vlastník nehnuteľností dospel k záveru, že   kým   verejný   záujem   naďalej   vyžaduje,   aby   nehnuteľnosti   v ostatných   vojenských obvodoch zostali vo vlastníctve štátu, zatiaľ v prípade vojenského obvodu Javorina takýto záujem nie je daný. Postup zákonodarcu sleduje legitímny účel, pričom je daný aj rozumný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom. Preto neobstojí námietka navrhovateľa uvedená pod pod bodom 1).

Nemožno súhlasiť ani s námietkou navrhovateľa uvedenou pod bodom 2).

Ak   existujú   osoby,   ktoré   sa   dôvodne   mohli   domáhať   vydania   nehnuteľnosti   vo vojenskom obvode Javorina na základe § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona, avšak tak neurobili   a teraz dostali   novú   možnosť,   treba   uviesť,   že   postup   zákonodarcu,   ktorý   dal týmto   osobám   napadnutým   ustanovením   novú   príležitosť,   nemožno   považovať   za nedovolené zvýhodnenie tejto skupiny vo vzťahu k iným oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 reštitučného zákona, teda za porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/00 treba   uviesť,   že   v prípade   reštitučného   zákona   s osobitným   účelom   nemožno   namietať nielen vtedy, ak zákonodarca neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, znevýhodňujúce časť oprávnených osôb v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou zákona po tom, ako si urobil závery o potrebnosti takéhoto zvýhodnenia, ale ani vtedy, ak zákonodarca neskôr   zavedie   určité   nové   pravidlá   zvýhodňujúce   časť   oprávnených   osôb   v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou zákona. Týmto postupom dochádza na jednej strane k zvýhodneniu skupiny oprávnených osôb, avšak na druhej strane nikto spomedzi ostatných oprávnených osôb nie je poškodený.

Na   základe   dôvodov   uvedených   vyššie   v súvislosti   s námietkou   navrhovateľa uvedenou   pod   bodom   2)   neobstojí   ani   námietka   navrhovateľa   uvedená   pod   bodom   3). Konkrétne aj tu platí, že rozšírenie možnosti reštituovať vyvlastnený majetok o ďalší titul idúci   nad rámec titulov   uvedených   v ustanovení   §   6   ods.   1   písm.   m) a n)   reštitučného zákona nemožno považovať za neoprávnené znevýhodnenie vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/00.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa uvedenou pod bodom 4) treba uviesť, že je vecou   správnych   orgánov   príslušných   rozhodovať   o uplatnených   reštitučných   nárokoch, prípadne   vecou   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam   správnych   orgánov   interpretovať,   či   ustanovenie   §   6   ods.   4   reštitučného zákona o povinnosti oprávnených osôb vrátiť náhradu, ktorú štát pri prevode nehnuteľnosti poskytol, treba chápať doslovne alebo extenzívne. Pri doslovnom výklade možno dôjsť k záveru, že povinnosť štátu vrátiť poskytnutú náhradu sa vzťahuje prevažne iba na prípady nadobudnutia   vlastníctva   štátom   na   základe   zmlúv,   lebo   takéto   nadobudnutia   možno považovať za prevod vlastníctva. Nadobudnutie vlastníctva štátom formou vyvlastnenia sa nepovažuje   za   prevod,   ale   za   prechod   vlastníckeho   práva,   teda   za   tzv.   originálne nadobudnutie.   V prípade   takéhoto   výkladu   reštitúcie   vyvlastneného   majetku   podľa   §   6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona neprichádza do úvahy povinnosť reštituenta vrátiť štátu náhradu. Preto pokiaľ nebude mať túto povinnosť ani nový reštituent v zmysle napadnutého ustanovenia, ku nijakej nerovnosti v právach nedôjde. I naďalej bude dané, že povinnosť vrátiť náhradu majú len tí, ktorých majetok bol zoštátnený spôsobom majúcim charakter prevodu vlastníctva.

V prípade extenzívneho výkladu budú mať povinnosť vrátiť štátu náhradu všetky oprávnené   osoby,   ktoré   ju   dostali,   teda   bez   ohľadu   na   to,   či   ich   majetok   prešiel   do vlastníctva štátu prevodom alebo prechodom. Ani táto situácia nenesie v sebe nijaké znaky nerovnoprávnosti, resp. diskriminácie.

A. 3 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 1 § 6 ods. 1 písm. v) napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z troch dôvodov.

1)   Napadnutý   zákon   nespĺňa   všeobecne   uznávanú   požiadavku   generality   právnej normy, lebo jeho pôsobnosť nie je univerzálne určená pre rovnako druhovo ustanovené prípady   (prechod   vlastníctva   vyvlastnením   z dôvodu   zriadenia   vojenských   obvodov). Upravený je iba ojedinelý prípad týkajúci sa vojenského obvodu Javorina. Ide teda len o nehnuteľnosti v tomto vojenskom obvode. Zákon však nemôže riešiť určitý konkrétny prípad, ale sa má vzťahovať na neurčitý počet prípadov.

2)   Hoci   jednou   zo   súčastí   právneho   štátu   je   požiadavka   všeobecnej   platnosti, trvácnosti,   stability,   racionality   a spravodlivého   obsahu   právnych   noriem,   napadnuté ustanovenie   sa   nevzťahuje   na   všetky   rovnako   druhovo   určené   prípady   bez   existencie racionálneho   dôvodu   na   takýto   postup.   Napadnuté   ustanovenie   je   diskriminačné,   je v rozpore s požiadavkou generality a je výrazom ľubovôle zákonodarcu.

3)   Keďže   zákonodarca   uplatnil   svoju   zákonodarnú   právomoc   v nesúlade   s inými ustanoveniami ústavy, opätovne tým porušil čl. 1 ods. 1 prvú vetu ústavy. Ani napadnutý zákon totiž nemôže svojou úpravou presahovať ústavou ustanovené medze.

b)   Vedľajší   účastník   považuje   tvrdenie   navrhovateľa   o rozpore   napadnutého ustanovenia s princípom generality za sporné. Právna norma sa považuje za všeobecnú, ak je adresovaná neurčitému počtu subjektov vymedzených druhovými, a nie individuálnymi znakmi.   Napadnuté   ustanovenie   nie   je   adresované   konkrétnym   osobám   vymedzeným individuálnymi   znakmi,   ale   všetkým   osobám   spĺňajúcim   ustanovené   kritériá,   a to   bez ohľadu na to, čo zakladá ich individualitu. V tejto súvislosti považuje vedľajší účastník za pochybné,   že   by   sa   pre   splnenie   podmienky   generality   právnej   úpravy   mali   druhovo vymedzené znaky vzťahovať na územie, na ktorom sa nachádzajú predmetné nehnuteľnosti, a nie na osoby, ktorým napadnuté ustanovenie priznáva reštitučný titul. Zatiaľ čo územie je v napadnutom ustanovení naozaj vymedzené individuálnymi znakmi, oprávnené osoby sú vymedzené iba druhovými znakmi.

c) Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k námietke uvedenej pod bodom 1) treba uviesť, že navrhovateľ chápe otázku generality právnej normy príliš formálne. Napadnuté ustanovenie nespĺňa podľa neho požiadavku generality preto, lebo sa výslovne vzťahuje len na vojenský obvod Javorina, hoci by sa mal vzťahovať na všetky vojenské obvody. V takom prípade by podľa navrhovateľa nešlo o úpravu ojedinelého prípadu, ale o úpravu neurčitého počtu prípadov.

Navrhovateľovi možno prisvedčiť len z hľadiska jazykového výkladu. Nepochybne formulácia, podľa ktorej sa napadnuté ustanovenie vzťahuje na vojenský obvod Javorina, budí   dojem   riešenia   konkrétneho   prípadu.   Formulácia   týkajúca   sa   nehnuteľností   vo vojenských obvodoch sa zas javí ako riešenie neurčitého počtu prípadov. Skutočnosť je však   taká,   že   presný   počet   jestvujúcich   vojenských   obvodov   je známy, a preto   aj   taká úprava, ktorá by sa vzťahovala na všetky vojenské obvody, by sa vzťahovala na konkrétne známe prípady, ktoré sa stali v minulosti na území teraz existujúcich presne vymedzených a všeobecne známych vojenských obvodov. Rozdiel by bol iba kvantitatívny. Kým úprava podľa napadnutého ustanovenia sa vzťahuje na menší počet konkrétnych prípadov, zatiaľ úprava   presadzovaná   navrhovateľom   by   sa   vzťahovala   na   väčší   počet   tiež   konkrétnych prípadov.

Podstata   problému je v tom, že   reštitučný   zákon, a teda   aj napadnutý   zákon,   má charakter nepravej retroaktivity, keďže sa vzťahuje na prípady, ktoré sa stali v minulosti, pričom   do   nich   zasahuje   s účinkami   do   budúcnosti.   Tieto   prípady   sú   známe   a   sú s vynaložením   väčšej   alebo   menšej   námahy   konkrétne   identifikovateľné.   Zo   samotnej podstaty zákonov majúcich retroaktívny charakter vyplýva, že sa spravidla vzťahujú na konkrétne prípady, ktoré sa stali pred dňom ich účinnosti, sú známe, resp. zistiteľné či identifikovateľné   vopred.   Preto   námietka   o nesplnení   podmienky   generality   v poňatí navrhovateľa nie je akceptovateľná.

V súvislosti s námietkou uvedenou pod bodom 2) ústavný súd poukazuje na úvahy uvedené vyššie, ktoré sa vzťahujú na námietku nesúladu s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru   uvedenú   pod   bodom   1).   Z týchto   dôvodov   nie   je   ani   táto   námietka akceptovateľná.

Pokiaľ ide o námietku uvedenú pod bodom 3), keďže ústavný súd nezistil nesúlad nijakých   ustanovení   ústavy   s napadnutým   ustanovením,   ale   ani   s ďalšími   napadnutými ustanoveniami, ako to bude uvedené ďalej, nemohol vysloviť porušenie čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy ani z dôvodu, že boli porušené iné ustanovenia ústavy.

B. K   námietke nesúladu čl. I   bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s   čl. 20 ods. 4 ústavy a   s   čl. 1 dodatkového protokolu

Ustanovenie § 9 ods. 6 reštitučného zákona v znení čl. I bodu 2 napadnutého zákona znie takto:

„(6)   K nehnuteľnostiam   vydaným   podľa   §   6   ods.   1   písm.   v)   vzniká   v prospech povinnej   osoby   vecné   bremeno   tak,   aby   určenie   nehnuteľnosti   na   obranu   štátu   ostalo zachované.   Podkladom   na   vykonanie   záznamu   o vzniku   vecného   bremena   v katastri nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2“.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 2 (§ 9 ods. 6) napadnutého zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu z dvoch dôvodov:

1) Tak podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno uskutočniť vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Keďže na základe zákona vznikne individuálnym administratívnym aktom   na   vydanej   nehnuteľnosti   vecné   bremeno,   teda   obmedzenie   vlastníckeho   práva reštituenta bez poskytnutia primeranej náhrady, dochádza tým k nesúladu s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu.

2)   Obsah   vecného   bremena,   ktorým   je   zaťažená   vydávaná   nehnuteľnosť,   nie   je dostatočne presne ustanovený, lebo formulácia „aby určenie nehnuteľnosti na obranu štátu zostalo   zachované“,   nie   je   dostačujúca   a konkrétny   obsah   vecného   bremena   z nej nevyplýva.

b) Podľa názoru vedľajšieho účastníka námietka navrhovateľa uvedená pod bodom 1) sa neopiera o žiadne konkrétne dôvody. Zdá sa, že navrhovateľ považuje za nesplnenú ústavnú podmienku primeranej náhrady. Nesplnenie tejto podmienky by však ústavný súd mohol   skúmať   až   na   základe   príslušného   správneho   rozhodnutia   ako   podkladu   pre vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena, ktorý má konštitutívne účinky. Napadnuté ustanovenie   nie   je   –   a   samo   osebe   ani   nemôže   byť   –   spôsobilé   byť   v nesúlade s podmienkou   primeranej   náhrady.   Tejto   námietke   preto   chýba   akékoľvek   vecné opodstatnenie, pričom navrhovateľ na jej podporu žiadne konkrétne argumenty neuvádza. V danom prípade určenie vecného bremena k reštituovanej nehnuteľnosti nie je „klasickým“ núteným   obmedzením   vlastníckeho   práva,   lebo   sa   nevzťahuje   na   vec,   ktorá   by   v čase prijatia právnej úpravy bola vo vlastníctve oprávnenej osoby, ale na vec, ktorú vlastní štát a ktorú prevádza na oprávnenú osobu. Vymedzenie vecného bremena je v takomto prípade špecifikáciou   rozsahu,   v akom   štát   na   základe   vlastného   uváženia   napravuje majetkovú krivdu.   Ak   štát   nemusí   vlastníctvo   k svojmu   majetku   previesť   na   pôvodného   vlastníka vôbec,   potom   je   nepochybné,   že   ho   nemusí   previesť   ani   v neobmedzenom   rozsahu   či podobe, a teda napríklad bez akéhokoľvek vecného bremena. Opačne platí, že ak náprava majetkovej krivdy reštitúciou je vecou úvahy štátu, a nie subjektívnym nárokom pôvodného vlastníka,   potom   z povahy   veci   vyplýva,   že   štát   disponuje   voľnou   úvahou   aj   pri rozhodovaní, v akom rozsahu a forme svoje vlastníctvo prevedie.

c) Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, podľa ktorého zriadením vecného bremena na vydávanej nehnuteľnosti bez toho, aby štát poskytol reštituentovi   primeranú   náhradu,   dochádza   k porušeniu   čl.   20   ods.   4   ústavy   a čl.   1 dodatkového   protokolu.   Obe   ustanovenia   predpokladajú,   že   k obmedzeniu   vlastníckeho práva dôjde proti vôli vlastníka donucujúcim zásahom štátu. V skutočnosti však v danom prípade   tomu   tak   nie   je.   Oprávnená   osoba   má   v zmysle   napadnutého   zákona   možnosť požadovať vydanie nehnuteľnosti. Je na nej, či túto možnosť využije alebo nie. Ide vlastne o ponuku   štátu   bývalému vlastníkovi,   ktorej   obsahom   je vydanie   nehnuteľnosti   spojené s vrátením   vlastníckeho   práva.   Táto   ponuka   zahŕňa   v sebe   aj   podmienku,   že   súčasne s vrátením   vlastníckeho   práva   vznikne   na   vydávanej   nehnuteľnosti   vecné   bremeno v prospech štátu prevádzkujúceho vojenský obvod Javorina. Preto pokiaľ oprávnená osoba ponuku   prijme   a požiada   o vydanie   nehnuteľnosti,   je   si   vedomá,   že   v prípade   vydania nehnuteľnosti   vznikne   zároveň   aj   vecné   bremeno   obmedzujúce   oprávnenú   osobu   ako nového   vlastníka.   Nejde   preto   o   obmedzenie   vlastníckeho   práva   proti   vôli   oprávnenej osoby,   ale   naopak   s jej   súhlasom.   Navyše   treba   v tejto   súvislosti   poukázať   na   to,   že oprávnená   osoba   nadobudne   vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti   v rovnakom   časovom momente,   keď   vznikne   aj   vecné   bremeno.   Obe   právne   skutočnosti   nastanú   totiž právoplatnosťou rozhodnutia správneho orgánu o vydaní nehnuteľnosti. Pritom skutková podstata čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu predpokladá, že najprv vznikne vlastnícke   právo   a až   potom   dôjde   proti   vôli   vlastníka   k   obmedzeniu   tohto   práva.   Za nesúladnú   s týmito   ustanoveniami   teda   nemožno   považovať   takú   úpravu,   podľa   ktorej vlastník nadobúda vlastnícke právo spolu už aj s obmedzením vo forme vecného bremena.Berúc do úvahy uvedené skutočnosti vznik vecného bremena v zmysle napadnutého ustanovenia nie je subsumovateľný ratione materiae pod ustanovenia čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na tento záver ústavného súdu nemôže byť dôvodná ani námietka uvedená pod bodom 2). Navrhovateľom tvrdená nepresnosť vymedzenia obsahu vecného bremena takisto nemôže byť porušením čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

C. K   námietke nesúladu čl. I   bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s   čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy

Ustanovenie čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona znie takto:„(3) Právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 2004. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.“

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

a) Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I bodu 4 (§ 13 ods. 3) napadnutého zákona s čl. 1 ods.   1   prvou   vetou   ústavy   na   tom   základe,   že   raz   už   prekludované   subjektívne   právo oprávnenej   osoby   na   uplatnenie   nároku   na   vydanie   nehnuteľnosti   nemôže   nový   zákon (napadnutý zákon) obnoviť pre tú istú skupinu osôb, teda pre oprávnené osoby v zmysle § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona.

b)   Vedľajší   účastník   považuje   za   ústavne   neúnosný   argument,   podľa   ktorého zákonodarca nemôže zákonom založiť také právo, ktoré už predtým raz zákonom založil. Okrem toho navrhovateľova námietka smeruje k samotnému vzniku práva, hoci napadnuté ustanovenie   nárok   nezakladá,   ale   iba   ustanovuje   lehotu   na   jeho   uplatnenie.   Postup zákonodarcu by bol v rozpore s princípom právneho štátu práve v opačnom prípade, teda ak by od 1.   júla 2003,   keď   nadobudol   účinnosť   napadnutý   zákon, založil   právo,   ktoré   by v zmysle   §   13   ods. 1   a 2   reštitučného   zákona   bolo   možné   uplatniť   len   do   doby predchádzajúcej nadobudnutiu účinnosti napadnutého zákona. Znamenalo by to, že by sa toto právo nedalo vôbec uplatniť. Napokon vedľajší účastník poukazuje na to, že pravidlá právnologickej   argumentácie   neumožňujú   dospieť   k záveru,   že   ustanovenie   upravujúce lehotu pre uplatnenie zákonom založeného práva je v rozpore s princípom právneho štátu, ako to tvrdí navrhovateľ.

c) Podľa názoru ústavného súdu neexistuje žiadny dôvod považovať za nesúladnú s čl. 1 ods. 1 ústavy skutočnosť, že sa štát ako vlastník rozhodne zopakovať ponuku na prevod   svojho   majetku,   ktorú   už   raz   predtým   dal,   a viaže   ju   na   novú   lehotu,   keďže predchádzajúca už uplynula. Okrem toho napadnuté ustanovenie je iba lehotou, v ktorej možno na novú ponuku reagovať, nie teda samotnou ponukou. Požiadavke právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu prispieva, ak je ponuka (a teda aj opakovaná ponuka) časovo ohraničená. Preto ani tejto námietke navrhovateľa ústavný súd nevyhovel.

Vzhľadom na uvedené právne závery ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu tohto nálezu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2005

PL. ÚS 40/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto odlišné stanovisko k nálezu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 40/03 z 10. februára 2005 (ďalej len „ústavný súd“ a „nález“), ktorým nebolo vyhovené návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na vyslovenie nesúladu čl. I bodu 1 [§ 6 ods. 1 písm. v)] zákona č. 172/2003 Z. z., ktorým sa mení   a dopĺňa   zákon   č. 229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon č. 281/1997 Z. z.   o vojenských   obvodoch   a zákon,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   222/1996   Z.   z. o organizácii   miestnej   štátnej   správy   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „napadnuté ustanovenie“ a   „napadnutý   zákon“)   a iných ustanovení napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 a inými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Hoci   súhlasím   s výrokom   nálezu,   ako   aj   so   značnou   časťou   jeho   odôvodnenia, nestotožňujem sa so spôsobom odôvodnenia v časti „A. 2 Namietaný nesúlad čl. I bodu 1 [§ 6 ods. 1 písm. v)] napadnutého zákona s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru“ (str. 28 a nasl.).

2.   Väčšina   pléna   ústavného   súdu   (ďalej   len   „väčšina   pléna“)   pri   riešení   otázky rovnosti,   resp.   zákazu   nerovnosti   (diskriminácie)   definovala   štyri   skupiny   prípadov nastolené navrhovateľom (body 1 - 4), kde porovnávala jednotlivé skupiny osôb, pričom nezistila neodôvodnenú nerovnosť.

Tieto otázky však riešila akoby spoločne z hľadiska čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, keď napr. aj uviedla, že „Výklad ústavného súdu týkajúci sa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je v súlade s výkladom čl. 14 dohovoru, ktorý si osvojil Európsky súd pre ľudské práva “ (str. 31; ďalej len „ESĽP“).

3. Takýto postup sa mi nejaví byť udržateľný a sčasti to vyplýva aj z argumentácie vedľajšieho účastníka.

Ten   o.   i.   uviedol,   že:   «Nároky   osôb,   ktorých   rovnosť   má   byť   napadnutým ustanovením porušená nie sú nárokmi, ktoré by spĺňali kritériá „legitímnych očakávaní“ špecifikované judikatúrou ESLP a ústavného súdu. Nakoľko nároky osôb, ktoré sú podľa navrhovateľa   dotknuté napadnutým ustanovením rationae materiae nespadajú pod režim ochrany čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, absentuje v danej veci akýkoľvek normatívny základ pre vyslovenie porušenia princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a princípu nediskriminácie podľa čl. 14 dohovoru».

4. Keď sa väčšina pléna pustila do porovnávania jednotlivých skupín osôb a riešila otázku rovnosti, resp. zákazu nerovnosti, bázami tu mohli byť:

- rovnosť ľudí v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy interpretovaná aj ako rovnosť ľudí pri distribúcii práv zo strany zákonodarcu a

-   rovnosť   pri   zaručovaní   základných   práv   všetkým   podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy interpretovaná   aj   ako   rovnosť   pri   distribúcii   základných   práv   všetkým   zo   strany zákonodarcu.

S postupom, keď sa rovnosť podľa čl. 12 ods. 1, resp. 2 ústavy interpretuje ako rovnosť pri distribúcii práv (v tomto prípade vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy, resp. legitímnej nádeje na jeho získanie), súhlasím (ako aj so spôsobom odôvodnenia ústavnej akceptácie nerovnosti zo strany väčšiny pléna). Takýto postup je však odlišný od postupu podľa   čl.   14   dohovoru   (v   spojitosti   s čl.   1   dodatkového   protokolu)   a nemožno   ich stotožňovať.

5. Čl. 14 dohovoru týkajúci sa zákazu diskriminácie je v zásade aplikovateľný len v spojitosti s právami priznanými dohovorom, aplikovateľný je však aj v spojitosti s právom na pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (pozri   napr.   rozsudok ESĽP z 30. septembra 2003 vo veci Koua Poirrez v. Francúzsko, No. 40892/98).

Rekapitulácia   relevantných   princípov   týkajúcich   sa   práva   na   pokojné   užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súvislosti s reštitúciami sa nachádza napr. v rozsudku ESĽP (GC) z 28. septembra 2004 vo veci Kopecký v. Slovenská republika, No. 44912/98:

a)   zbavenie   vlastníctva   alebo   iného   vecného   práva   je   v zásade   jednorazový   akt a nevytvára pokračujúcu situáciu zbavenia práva,

b) čl. 1 dodatkového protokolu negarantuje právo na získanie vlastníctva,

c)   porušenie   práva   podľa   označeného   ustanovenia   sa   môže   namietať,   iba   ak   ide o majetok   -   existujúci   alebo   pohľadávku   (vrátane   nároku,   ohľadne   ktorého   existuje legitímna nádej na získanie účinného výkonu vlastníckeho práva); za majetok nemožno považovať nádej na uznanie vlastníckeho práva, ktoré nebolo možné účinne vykonávať, a ani podmienený nárok, ktorý zanikol v dôsledku nesplnenia podmienky,

d) čl. 1 dodatkového protokolu nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci akúkoľvek všeobecnú povinnosť zmluvnej strane, aby navrátila majetok, ktorý jej bol prevedený pred tým, ako ratifikovala dohovor; označené ustanovenie neukladá ani obmedzenia ohľadne slobody zmluvných štátov určiť rozsah reštitúcie majetku a zvoliť podmienky, za ktorých navráti majetkové práva bývalým vlastníkom; štát požíva široký rámec úvahy pri vylúčení určitých kategórií bývalých vlastníkov z takéhoto oprávnenia, ktorých nároky na reštitúciu potom   nemôžu   byť bázou pre   legitímnu   nádej   podliehajúcu   ochrane čl.   1 dodatkového protokolu;   zákon   umožňujúci   plné   alebo   čiastočné   navrátenie   majetku   odňatého   za predošlého režimu môže byť považovaný ako poskytujúci nové majetkové právo chránené čl. 1 dodatkového protokolu pre osoby spĺňajúce podmienky pre takéto oprávnenie.

6. Vychádzajúc z týchto princípov v prípade skupín osôb uvedených pod bodmi 1 a 2 (str. 28 - 9 odôvodnenia nálezu) čl. 14 dohovoru nie je aplikovateľný.

Bývalí vlastníci nehnuteľností v iných vojenských obvodoch, ako je vojenský obvod Javorina (bod 1), nie sú oprávnenými osobami podľa čl. 1 dodatkového protokolu na rozdiel od bývalých vlastníkov (alebo ich právnych nástupcov) vo vojenskom obvode Javorina, ktorí   sú   oprávnenými   osobami   podľa   tohto   ustanovenia   na   základe   napadnutého ustanovenia.   Označené   skupiny   osôb   preto   nemožno   porovnávať   z hľadiska   čl.   14 dohovoru.

Obdobne je tomu   aj pri   skupinách   osôb   uvedených   pod   bodom   2.   Osoby,   ktoré nevyužili možnosť podľa iných reštitučných titulov a neuplatnili si nárok alebo boli pri jeho uplatňovaní   neúspešné,   nemôžu   byť   oprávnenými   osobami   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   a preto   ich   nemožno   z hľadiska   čl.   14   dohovoru   porovnávať   s osobami oprávnenými na základe napadnutého ustanovenia.

Pri všetkých troch kategóriách osôb uvedených pod bodom 3 ide o oprávnené osoby podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto je čl. 14 dohovoru aplikovateľný.

Či ide o osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené za náhradu, avšak neslúžili účelu vyvlastnenia [§ 6 ods. 1 písm. m) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov; ďalej len „reštitučný zákon“], osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené bez náhrady [§ 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona], alebo osoby, ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené bez týchto okolností (oprávnené podľa napadnutého ustanovenia), všetky sa nachádzajú v analogických   situáciách,   keďže   o vlastníctvo   prišli   proti   svojej   vôli,   a preto   rovnaký postup   zákonodarcu   voči   nim   (navrátenie   vlastníctva)   nie   je   porušením   zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu).

Aj pri skupinách osôb uvedených pod bodom 4 ide o oprávnené osoby podľa čl. 1 dodatkového   protokolu.   S   poukazom   na   argumentáciu   väčšiny   pléna   však   ani   tu   nejde o porušenie čl. 14 dohovoru (v spojitosti s čl. 1 dodatkového protokolu).

V Košiciach 10. februára 2005