znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 4/2014-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. apríla 2014 o žiadosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   č.   k.   IV/1   GPt   325/12-25 z 2. decembra 2013 o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu Bardejov K. K. podľa čl. 136 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a § 231 písm. j) Trestného poriadku takto

r o z h o d o l :

Návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   č. k. IV/1 GPt   325/12-25 z 2. decembra 2013 o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu Bardejov K. K. z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. decembra 2013 doručená žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. IV/1 GPt 325/12-25 z 2. decembra 2013 na základe čl. 136 ods.   2   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   s   poukazom na ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o vydanie súhlasu na trestné stíhanie   sudcu   Okresného   súdu   Bardejov   K.   K.   (ďalej   len   „sudca“)   pre skutok   právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len   „Trestný   zákon“)   spolupáchateľstvom   podľa   §   20   Trestného   zákona   na tomto skutkovom základe:

„01. 01. 2012 v čase o cca 02.00 hod. v katastrálnom území obce Liptovská Porúbka pred objektom centrálnej chaty rekreačného strediska Liptovia Resort v okrese Liptovský Mikuláš prevádzkovateľa spol. Glosinvet s. r. o. Kúpeľná č. 3815/36A Bardejov bezdôvodne fyzicky napadol J. M. takým spôsobom, že ho mal jedenkrát udrieť päsťou do oblasti tváre, následkom čoho tento spadol zadnou časťou tela na varnicu s čajom a keď ležal na zemi, druhý útočník ho mal odtiahnuť vedľa centrálnej chaty a tam ho mala skupina piatich mužov bezdôvodne kopať do celého tela, pričom jeden z týchto útočníkov poškodenému kľakol na krk a päsťou ho mal opakovane udierať do oblasti tváre. Týmto konaním malo byť poškodenému J. M. spôsobené zranenie podľa znaleckého posudku J. D., súdneho znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia: otras mozgu s pretrvávaním bolesti hlavy v rámci možného   postkomočného   syndrómu,   pomliaždenie   tváre   s   opuchom   a   krvným   výronom jarmovej   oblasti   obojstranne   s odreninou   vpravo;   pomliaždenie   očnej   gule   vpravo   s poúrazovou poruchou zorného poľa vpravo, dvojitým videním podozrením na krvný výron za   očnou   guľou   a   možným   poškodením   zrakového   nervu   retrobulbárne;   pomliaždenie sedacej časti vpravo s opuchom počínajúcim krvným výronom; pomliaždenie brušnej steny a   podozrenie   na   pomliaždenie   obličky   vľavo   s mirkoskopickou   prítomnosťou   červených krviniek v moči. Primeraná doba na liečbu týchto zranení bola znalcom určená na 4 týždne, t. j. od 01. 01. 2012 do 30. 01. 2012.“

V žiadosti generálneho prokurátora sa ďalej uvádza:„Na základe doposiaľ vykonaných dôkazov je možné konštatovať, že podozrivý K. K. na   silvestrovskom   podujatí   v Slovakia   Resort   01.   01.   2012   okolo   02.00   hodine   fyzicky napadol J. M. spoločne s inými osobami (Ľ. H., K. S. a I. A.) a spôsobil mu vyššie popísané zranenie tváre, ktoré si vyžiadalo liečenie po dobu štyroch týždňov, pričom poškodený J. M. bol obmedzený v obvyklom spôsobe života od 01. 01. 2012 do 31. 03. 2012.

Toto konanie je protiprávnym konaním a mohlo by napĺňať pojmové znaky prečinu výtržníctva   podľa   §   364   odsek   1   písmeno   a/   Trestného   zákona   v   jednočinnom   súbehu s prečinom   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   156   odseku   1   Trestného   zákona,   eventuálne so zločinom ublíženia na zdraví podľa § 155 odseku 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona, prečinu ublíženia na zdraví sa dopustí ten, kto inému úmyselne ublíži na zdraví.

Podľa § 155 odsek 1 Trestného zákona, zločinu ublíženia na zdraví sa dopustí ten, kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví.

Podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, prečinu výtržníctva sa dopustí ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného.

Fyzické   napadnutie   úderom   päste   do   tváre   je   nepochybne   násilným   prejavom a s ohľadom na jeho následky ho možno považovať za hrubé porušenie práv iných osôb. Objektom trestného činu ublíženia na zdraví je ľudské zdravie, t. j. normálna funkcia ľudského   tela   vrátane   riadnej   funkcie   všetkých   orgánov,   ktoré   sú   potrebné   k   náležitej činnosti.

Podľa súdnej judikatúry môžeme za ublíženie na zdraví považovať takú poruchu zdravia, ktorá sťažuje postihnutému obvyklý spôsob života, výkon obvyklej činnosti alebo má iný vplyv na obvyklý spôsob života a to nielen po krátku, celkom prechodnú dobu. Vo všeobecnosti platí, že nemožno jednoznačne stanoviť nejakú minimálnu dobu, po ktorú musí   poškodenie   zdravia   trvať,   aby   ho   bolo   možné   považovať   za   ublíženie   na   zdraví. Sťaženie obvyklého spôsobu života poškodeného nesmie teda trvať iba krátky čas, ktorý predstavuje dobu šiestich dní.   Preto,   ak je obvyklý spôsob života poškodeného sťažený minimálne   sedem   dní,   spravidla   ide   o   ublíženie   na   zdraví   (R   16/1986).   Ak   by   obvyklý spôsob života poškodeného bol narušený po dobu najmenej 42 dní (§ 123 ods. 4 TZ), ide o ťažkú ujmu na zdraví.

Prečin alebo zločin ublíženia na zdraví je úmyselným trestným činom, pričom úmysel sa musí vzťahovať ku všetkým znakom tejto skutkovej podstaty. Pre preukázanie zavinenia páchateľa   sa   tu   vyžaduje,   aby   jeho   úmysel   smeroval   aj   k   spôsobeniu   následku,   teda ublíženiu na zdraví, alebo spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví.“

Ústavný súd zaslal žiadosť generálneho prokurátora na vyjadrenie sudcovi. Zároveň mu   poskytol   možnosť   vyjadriť   sa   k žiadosti   aj   ústne   na neverejnom   zasadnutí   pléna ústavného súdu.

Ústavnému   súdu   bolo   30.   januára   2014   doručené   písomné   vyjadrenie   sudcu k žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie, v ktorom okrem iného uviedol:

«23. 1. 2014 mi bola doručená výzva Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) spolu so žiadosťou Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie „pre skutok právne kvalifikovaný   ako   prečin   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   156   ods.   1   Trestného   zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona“.

24. 1. 2014 a 27. 1. 2014 som na ústavnom súde nahliadol do vyšetrovacieho spisu, ktorý je pripojený k žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie.

K predmetnej veci uvádzam tieto skutočnosti: Plne si uvedomujem pojem imunity sudcov, ktorej podstatou je zaistiť predovšetkým nezávislosť rozhodovania sudcu a posilňovať jeho občiansku odvahu rozhodovať v súdnych konaniach len na základe ústavy, ústavných zákonov a medzinárodných zmlúv.

Uvedomujem si, že tak ako súdna a sudcovská nezávislosť, ani systém ich právnych záruk nie sú samoúčelné, ale slúžia pre praktické potreby výkonu súdnictva.

Uvedomujem   si,   že   skutok,   pre   ktorý   generálny   prokurátor   žiada   ústavný   súd o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie, nesúvisí priamo s výkonom mojej funkcie sudcu, avšak   uvedením   argumentov   sa   budem   snažiť   presvedčiť   ústavný   súd   o   tom,   že   moja trestnoprávna imunita nemá v danom prípade podobu výhody, ale je premietnutá do môjho ústavného práva, aby o žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie rozhodol nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti.

Trestnoprávna   imunita   chráni   sudcu   nielen   pred   atakmi   a   snahami   ovplyvniť rozhodovanie a rozhodnutie sudcu, ale chráni ho aj pred takými atakmi, ktorých výsledkom je kompromitácia, sociálna a profesijná likvidácia sudcu. Medzi tieto ataky nepochybne patrí aj zneužitie prostriedkov trestného práva.

Trestné stíhanie sudcov predsa nemôže byť iba v rukách policajtov, pretože takýto stav by znamenal prejav policajného štátu.

Zastávam názor, že uvedené trestné konanie je útokom na moju profesijnú integritu a morálny profil.

Vyslovujem svoje presvedčenie, že vydaniu súhlasu na moje trestné stíhanie bránia tieto skutočnosti:

1. absencia dôvodného a reálneho podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorá je výsledkom nedôsledného a neobjektívneho procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní

2.   nedostatky   v   obsahových   náležitostiach   žiadosti   generálneho   prokurátora o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie

3. konanie osôb a ich snaha o moju profesijnú a funkčnú degradáciu Ad I: Ako právnik viem, že v konaní podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je úlohou   ústavného   súdu   nahrádzať   právomoc   všeobecného   súdu   rozhodujúceho   o   vine a treste,   ani   uskutočňovať   dokazovanie   ohľadom   mojej   viny,   avšak   vyslovujem presvedčenie,   že   ústavný   súd   v   takomto   konaní   vyžaduje,   aby   žiadosť   generálneho prokurátora   a predložený   vyšetrovací   spis   svedčili   o   tom,   že   boli   dodržané   základné štandardy trestného konania. To sa predovšetkým týka rozhodnutia, na základe ktorého bolo   začaté   trestné   stíhanie.   Takéto   rozhodnutie,   na   ktoré   má   nadviazať   vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, musí byť presvedčivé a musí sa opierať o sústavu objektívnych dôkazov,   čo   znamená,   že   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   musí   byť   rozumným spôsobom   odôvodnené.   Nie   je   predsa mysliteľné,   ak   rozhodnutie   a   tendenčný procesný postup orgánov činných v trestnom konaní vykazuje tieto flagrantné nedostatky:

Nepresvedčivý opis skutkového deja, ktorému chýba kontinuita a logika. Poškodeného som mal údajne jedenkrát udrieť päsťou do tváre, avšak popis ďalšieho môjho konania (s trestnoprávnymi následkami) v spolupáchateľstve s ďalšími osobami je rozptýlené a dostatočne nepreukázané vykonanými dôkazmi, keď sám poškodený pri svojom výsluchu 2. 10. 2012 tvrdil, že potom, čo ho mali udierať ďalší piati útočníci, ja som ho už nemal udierať.

Tendenčná a pochybná výpoveď poškodeného. Ten vo svojej skoršej výpovedi tvrdí, že som mal byť v skupine útočníkov, ktorý ho po mojom prvom údere fyzicky napádali a vo svojej druhej výpovedi už explicitne tvrdí, že ja   som   ho   už   ďalej   nemal   napádať.   Poškodený   mi   teda   pripisuje   len   jeden   úder   a nevysvetľuje rozpornosť týchto svojich tvrdení, a teda svojej prvej a druhej výpovede. Pochybný popis mojej osoby ako útočníka (páchateľa). Zo žiadosti generálneho prokurátora vyplýva, že poškodený uviedol, že mám silnejšiu postavu, čo nezodpovedá skutočnosti, keďže som skôr atletickej postavy.

Po nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu som však zistil, že prezentovanie mojej osoby v žiadosti generálneho prokurátora nezodpovedá celkom obsahu výpovede poškodeného M. z 31. 1. 2012. pretože ten vo svojej výpovedi celkom určito uvádza, že som mal oblečenú červenú lyžiarsku bundu, ktorá mala byť drahá, keďže ako uviedol, on sa v lyžiarskom oblečení   vyzná   a   mala   mať   „kožušinový   límec“.   Generálny   prokurátor   však   do   svojej žiadosti už presný popis môjho oblečenia neprevzal, keďže „kožušinový límec“ vynechal. Ja som totiž na sebe v inkriminovanom čase mal červenú perovú vychádzkovú bundu bez „kožušinového límca“.

Taktiež z výpovede svedka B. vyplýva, že ma opísal ako osobu zavalitej postavy. Ako som už uviedol, tento popis nezodpovedá a nikdy nezodpovedal skutočnosti.

Chaotické   závery   znaleckého   dokazovania,   na   ktoré   sa   odvoláva   generálny prokurátor vo svojej žiadosti a z ktorých jasne nevyplýva, ktorý úder mal spôsobiť to - ktoré zranenie.   Polemika   znalca   o   určitostí   zranení   poškodeného   a   o   tom   čím   mali   byť poškodenému   tieto   zranenia   spôsobené   už   v   žiadosti   generálneho   prokurátora   chýba. Navyše   vyjadrenia   znalca   typu   „podozrením   na   krvný   výron“,   či   „podozrenie   na pomliaždenie obličky“ umocňujú pochybnosti o určitosti týchto zranení. Predsa znalecké dokazovanie musí byť exaktné s presvedčivými závermi, čo sa však nedá tvrdiť o znaleckom posudku J. D. a ani jeho doplnení.

Tendenčnosť a neobjektívnosť vedenia trestného konania.

Žiadosť generálneho prokurátora je obsahovo výslovne zameraná na výsluchy osôb, ktoré svedčili proti mne (J. M., J. M., Z. Č. a O. B.). Pritom pokiaľ ide o druhú menovanú, je   to   manželka   poškodeného   a   ďalší   dvaja   sú   ich   kamaráti,   ktorí   s   nimi   mali   tráviť silvestrovské oslavy.

Naopak v tejto veci neboli realizovanie všetky výsluchy dôležitých svedkov - nikdy nebol vypočutý M. H., s ktorým som v čase vyšetrovanej udalosti bol v stane spolu s jeho manželkou T. H. a D. F. Pritom vo svojej druhej výpovedi som pred vyšetrovateľom uviedol, že v čase vyšetrovanej udalosti som sa ja nachádzal v stane spolu s manželmi H. a D. F. Žiadal som, aby tieto moje tvrdenia boli preverené ich svedeckými výpoveďami. Okrem výsluchu T. H. sa tak nestalo.

V tejto súvislosti musím poukázať na zásadný nedostatok v žiadosti generálneho prokurátora, ktorý v rozpore s mojou výpoveďou mylne uvádza, že „v čase zábavy“ som sa nachádzal v stane. Nebolo to však v čase zábavy, ale v čase vyšetrovanej udalosti, čo som jednoznačne uviedol vo výpovedi z 22. 4. 2013 (generálny prokurátor nesprávne uvádza 22. 4. 2012, pozn.).

Po nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu som zistil, že M. H. nebol vypočutý ako svedok vôbec.

Vo vyšetrovacom spise sa nachádza list D. F. z 18. 5. 2012, v ktorom žiada doplniť svoju svedeckú výpoveď a v ktorom výslovne uvádza, že v čase vyšetrovanej udalosti sa nachádzal mimo incidentu v stane, kde okrem iných som bol aj ja. Orgány činné v trestnom konaní porušujúc zásadu podľa § 2 ods.   10 Trestného poriadku túto skutočnosť   vôbec nepreverili jeho svedeckou výpoveďou!!!

V tomto smere generálny prokurátor do svojej žiadosti prevzal len dôkazy svedčiace proti mne a dôkazy, ktoré mali byť v môj prospech ODIGNOROVAL. Uspokojil sa len so svedeckou   výpoveďou   T.   H.,   zatiaľ   čo   svedecké   výpovede   zamerané   proti   mne uprednostnil a venoval im výrazný priestor a pozornosť!!!

Navyše aj generálny prokurátor v žiadosti uvádza, že svedkyňa T. H. uviedla, že po incidente sa dozvedela, že ku konfliktu mohlo dôjsť medzi M. a inou osobou, ktorá mala byť so mnou v partii. Samotná svedkyňa H. uvádza, že táto osoba mala mať na sebe šedú bundu s kapucňou a golierom. Túto skutočnosť orgány činné v trestnom konaní nepreverili!!! Generálny prokurátor vo svojej žiadosti uvádza, že svedkyňa C. (dnes M.) ma v priebehu   výsluchu   opoznala   ako   prvého   útočníka,   a   to   na   fotografii   zo silvestrovskej zábavy. Generálny prokurátor už však mlčí o tom, že pri rekognícci ma táto svedkyňa vôbec NEOPOZNALA!!!

Z toho jednoznačne vyplýva snaha orgánov činných v trestnom konaní „stoj čo stoj“ aj za cenu porušenia jednej zo základných zásad trestného konania zakotvenej v § 2 ods. 10 Trestného poriadku preukázať, že som sa mal skutku dopustiť. Takýto postup však nemôže zaručiť   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci,   ktoré   predpokladá   práve   citované   ustanovenie Trestného poriadku.

Nevykonanie zásadných dôkazov pred žiadosťou o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie.

Pre   odstránenie   rozporov   vo   výpovediach   svedkov   neboli   vykonané   konfrontácie za účelom ustálenia dôvodnosti môjho podozrenia zo spáchania trestnej činnosti. Nikdy nebola vykonaná konfrontácia medzi mnou ako údajným páchateľom a poškodeným M. a podobne.   Zastávam   názor,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   musia   disponovať jednoznačnými, nespochybniteľnými a nerozpornými dôkazmi na to, aby vzniesli obvinenie konkrétnej   osobe.   Nemožno   predsa   akceptovať,   aby   orgány   činné   v   trestnom   konaní reparovali u dopĺňali nedostatky vo svojom procesnom postupe až po vznesení obvinenia konkrétnej osobe, teda mne.

Verím,   že   trestnoprávna   imunita   sudcov   má   svoje   opodstatnenie   a   význam   aj (a práve) v takýchto prípadoch vyznačujúcich sa neúplnosťou dôkazov, ktoré tvoria súčasť vyšetrovacieho spisu a ktoré generálny prokurátor prevzal do svojej žiadosti o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie.

Uvedené   skutočnosti   jednoznačne   preukazujú,   že   neexistujú   dôkazy   o   dôvodnosti môjho podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, pretože som sa jej nedopustil. Žiadosť generálneho prokurátora, ako aj uznesenie o začatí trestného stíhania sú vágne.

Podľa   môjho   názoru   je   trestný   proces   vykonštruovaný   s   motiváciou   zneužiť prostriedky trestného práva voči mojej osobe.

Na margo uvedeného by som chcel dodať, že o DILETANTIZME postupu orgánov činných v trestnom konaní svedčí aj obsah výpovede svedka Š., ktorý na otázku policajta, či tam bol prítomný aj M. S. (ide o štátneho tajomníka Ministerstva vnútra SR, pozn.), tento uviedol, že ho tam videl.

K tomu mi nedá neuviesť, že M. S. tam vôbec nebol, ale bol tam prítomný M. S. Navyše z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že M. S. mal byť opakovane vypočutý ako svedok, avšak k jeho druhému výsluchu orgán činný v trestnom konaní nepristúpil. Ad 2: Zároveň   by   som   chcel   poukázať   na   obsahový   nedostatok   v   žiadosti   generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie spočívajúci vtom, že v jej „výroku“ ma   žiada   vydať   na   trestné   stíhanie   pre   skutok,   ktorý   právne   kvalifikoval   ako   prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona (str. 1), avšak v závere odôvodnenia tejto žiadosti (str. 11) uvádza, že skutok   „bude právne   kvalifikovaný   ako prečin   ublíženia   na zdraví podľa   §   156 ods.   1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písm. a/ Trestného zákona   spolupáchateľstvom   podľa   §   20   Trestného   zákona.“   Navyše   na   str.   9   žiadosti generálny prokurátor uvádza, že v mojom prípade by mohlo ísť aj o jednočinný súbeh prečinu   výtržníctva   „eventuálne“   so   zločinom   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   155   ods.   1 Trestného   zákona   v   štádiu   pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Trestného   zákona   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Som presvedčený, že k obsahovým náležitostiam žiadosti generálneho prokurátora o vydanie   súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu   patri   aj   jednoznačná   právna   kvalifikácia trestného činu, pre ktorý sa vydanie súhlasu na trestné stíhanie žiada.

Zo žiadosti generálneho prokurátora nepochybne vyplýva, že jednoznačná právna kvalifikácia trestného činu. pre ktorý sa vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie žiada, ABSENTUJE.

Ad 3: Ku skutku, ktorý by sa mi mal klásť za vinu, by som chcel doplniť, že silvestrovskej zábavy z 31. 12. 2011 na 1. 1. 2012 som sa zúčastnil, ale napadnutie poškodeného M. som nevidel, pretože som sa nachádzal na inom mieste (v stane).

Keďže sa snažím nájsť začiatok a koniec „Ariadninej nite“, neustále sa snažím oživiť si spomienky na podrobnosti inkriminovanej udalosti.

Spomínam si, že po akomsi nedorozumení medzi inými osobami (ktoré som vôbec nepovažoval za podstatné) som vybehol zo stanu, kde som sa zdržiaval s manželmi H. a D. F. a následne som sa spolu s ostatnými snažil dohovárať znepokojeným účastníkom zábavy, aby sa neeskalovalo napätie a aby sa situácia ukľudnila. O žiadnom konflikte, ktorý by mal spočívať vo fyzickom napadnutí M. som však nemal vedomosť.

Ako sa ukázalo neskôr, na moje nešťastie, na tejto akcii som mal oblečenú výraznú červenú vetrovku a ako jeden z mála čiapku na hlave.

Zároveň si spomínam, že v priebehu silvestrovskej zábavy (pred údajným incidentom) jeden z mojich kamarátov tam prítomných mi dal zahrať pesničku, ktorú DJ uviedol slovami asi v tom zmysle, že „a teraz hráme pre sudcu z Bardejova“. Rozpamätávam sa, že v tom čase na mňa bola upriamená pozornosť prítomných a nejaký muž v podnapitom stave mi povedal, skôr zakričal niečo v tom zmysle, že „aha to ty si ten štátny orgán!“ V danom okamihu a ani neskôr som tomu vôbec nevenoval pozornosť.

Po spätnom rekapitulovaní udalostí, ku ktorému som vzhľadom na okolnosti prípadu neustále nútený, sa domnievam, že tou osobou mohol byť poškodený M. Že to mohol byť on, som zistil až v súčasných dňoch po zhliadnutí jeho fotografie na internete. Inak by som sa nad tým vôbec nezamýšľal a ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že práve tento človek ma označí za páchateľa jeho fyzického napadnutia.

Z toho je zrejmé, že poškodený ma v priebehu zábavy s vysokou pravdepodobnosťou mohol fixovať, a to aj vzhľadom na výraznú červenú bundu a čiapku na hlave a moja prítomnosť sa v ňom zrejme mohla umocniť, respektíve zakoreniť v hlave, keď som dobehol na miesto nedorozumenia, ktoré sa konfliktom nedá ani nazvať. Inak si jeho konanie neviem vysvetliť.

Navyše z výpovedi svedkýň H. a P., ktoré vo svojej žiadosti uvádza aj generálny prokurátor,   poškodeného   M.   si   zo   silvestrovskej   zábavy   pamätajú   ako   „v značne podnapitom stave“, respektíve „pod vplyvom alkoholu“.

Otázkou teda ostáva: Kto by bol lepším objektom (terčom) pre osobu, ktorá na seba rada   priťahuje   pozornosť,   ak   nie   sudca?   Justícia   je   už   dlhodobo   pod   drobnohľadom verejnosti.

Potom, čo mi bola doručená žiadosť generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na moje   trestné   stíhanie,   som   prostredníctvom   internetu   zistil   relevantné   skutočnosti   o osobe poškodeného J. M. Ide o článok uverejnený na internetovej stránke www.pluska.sk 4. 2. 2009. V úvode tohto článku stojí: „Ozval sa nám bývalý vlekár zo zjazdovky v Liptovskej Porúbke, J. M. (24),...“ V tomto článku sa menovaný vyjadruje k incidentu, ku ktorému došlo v lyžiarskom stredisku Zapač a tvrdí, že k úmrtiu človeka by nemuselo dôjsť, ak by kompetentné osoby dbali na ochranu lyžiarov.

Mrzí ma, že ako príklad musím uviesť situáciu, pri ktorej zomrel človek, ale keď som si tento článok prečítal, nadobudol som dojem, že v prípade poškodeného ide o človeka, ktorý vyhľadáva medializáciu a rád sa stáva stredobodom pozornosti. V tomto článku sa nielenže vyjadruje k zodpovednosti osôb, ale jeho súčasťou je aj fotografia zachytávajúca podobizeň poškodeného.

Po zistení týchto skutočností mám podozrenie, že motívom konania poškodeného M. označiť ma za páchateľa trestného činu mohlo byť zviditeľnenie sa na verejnosti, upútanie pozornosti, pritiahnutie záujmu médií. Myslím, že ak by sa jeho „úlovkom“ stal sudca, v súčasnej dobe predseda   súdu,   o   senzáciu by   v   jeho prípade   bolo   postarané   a v očiach verejnosti,   ktorá justícii nie je priaznivo naklonená, by sa mohol stať „úbohou obeťou bezcharakterného sudcu s amorálnymi hodnotami a neúctou k ľudskému zdraviu“. A preto týmto svojím vyjadrením sa snažím preukázať, že takouto osobou nie som a že situácia, ktorá vznikla na silvestrovskej zábave, prišla asi niekomu vhod a vytvorila vhodnú pôdu pre kompromitáciu a diskreditáciu mojej osoby.

Je   paradoxné,   že pri medializácii tohto   prípadu   sa J.   M.   k tvrdenému incidentu odmieta vyjadrovať. „Nebudem sa k ničomu vyjadrovať, dohodol som sa tak s právnikom“, uviedol pre bardejovský korzár 22. 1. 2014...

V rámci mojich úvah o tom, prečo som sa ocitol v tejto nepriaznivej situácii, som hľadal odpovede na otázku: Kto by mal záujem na difamácii a profesijnej diskreditácii mojej osoby?

Podotýkam,   že   do   funkcie   predsedu   súdu   som   bol   vymenovaný   exministerkou spravodlivosti Luciou Žitňanskou 1. 4. 2012.

Za zmienku podľa mňa stojí iniciatíva bývalého predsedu Okresného súdu Bardejov V.   P.   a   jeho   pokusy   o   moje   odvolanie   z   funkcie   predsedu   súdu.   So svojím   podnetom, obsahom ktorého bolo spochybniť výsledky výberového konania na funkciu predsedu súdu, sa menovaný 20. 2. 2012 obrátil na ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky. Tá sa s jeho názorom nestotožnila. Jeho ďalší podnet o moje odvolanie z funkcie predsedu súdu z 2. 5.   2012   adresovaný   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky,   bol   bez   ďalšieho   postúpený   na vybavenie ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky Tomášovi Borecovi, ktorého postoj k danej záležitosti bol jednoznačný, keď s podnetom na moje odvolanie z funkcie predsedu súdu sa nestotožnil,   čo bolo P.   oznámené listom Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej republiky sp. zn. 15733/2012/41 z 18. 5. 2012. Touto iniciatívou sa bývalý predseda súdu snažil   o moje   odvolanie   poukazujúc   na   moje   hlasovanie   za   členku   výberovej   komisie. Kompetentné orgány sa však s právnym názorom bývalého predsedu súdu nestotožnili... V danom prípade sa vedie trestné konanie, ktoré s ohľadom na jeho predmet tvorí bežnú agendu spadajúcu do právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa môjho názoru daná vec nie je skutkovo ani právne zložitá, no napriek tomu, že so   značnými   prieťahmi   v   konaní   boli   do   apríla   2013   vykonané   všetky   dôkazy,   o   ktoré generálny prokurátor opiera svoju žiadosť o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie, táto však bola ústavnému súdu doručená až 4. 12. 2013, teda po uplynutí viac ako 7 mesiacov od relevantných procesných úkonov.

Aj   toto   časové   hľadisko   vyvoláva   podľa   môjho   názoru   pochybnosti   o   správnom pochopení   §   1   Trestného   poriadku,   pretože   si   nemyslím,   žeby   celé   konanie   viedlo k spravodlivému potrestaniu osoby (ktorá nemá s celou záležitosťou nič spoločné) a taktiež si nemyslím, žeby počas neho boli rešpektované moje základné práva a slobody, minimálne základné právo na inú právnu ochranu,   aj keď si uvedomujem,   že v zmysle judikatúry ústavného súdu toto právo v trestnom procese svedčí osobe, ktorej bolo vznesené obvinenie. Orgány činné v trestnom konaní však so mnou počítajú ako s podozrivou osobou, a preto si myslím, že aj vo vzťahu ku žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na moje trestné stíhanie, môžem profitovať so záruk práva na spravodlivý proces. V mojom prípade ide len o ilúziu práva na spravodlivý proces, pretože ako som sa snažil preukázať, orgány činné v trestnom konaní označené právo úplne odignorovali.

Práve v spojitosti s absenciou súvislého trestného konania sa núka zaver o politicko- policajnej šikane mojej osoby, asi len z tohto dôvodu, že som bol menovaný za predsedu okresného súdu bývalou ministerkou spravodlivosti pani Žitňanskou.

V súčasnej dobe som spolu so svojou rodinou vystavený veľkému mediálnemu tlaku. Neviem si predstaviť ako ťažko budem preukazovať moju morálnu bezúhonnosť a ako ťažko mi niekto navráti na ctiutrhanie.

A to všetko len preto, že NIEKTO sa tak rozhodol... Moje podozrenie o tom, že niekto má záujem na mojej kompromitácii umocňuje aj e-mail   z   24.   1.   2014,   ktorý   bol   z   neznámej   e-mailovej   adresy   odoslaný   a   adresovaný mojej sestre,   ako   aj   mne   a   ministrovi   spravodlivosti.   Autor   tejto   e-mailovej   správy   ma upozorňuje že onedlho už nebudem sudcom...

Vážená pani predsedníčka, ctené plénum ústavného súdu, som mladý človek, ktorý má svoje túžby a svojím konaním ovplyvňuje svoj život či už v osobnej, rodinnej, ale aj pracovnej a profesijnej oblasti. Vykonštruovanie tohto trestného procesu ma však presvedčilo, že nestačí sa len snažiť a náležité sa správať, pretože príde moment ako tento, kedy sa človek ocitne v situácii, ktorú by nikdy, a to poznajúc sám seba, nepredvídal.

Aj   keď   som   presvedčený,   že   moju   nevinu   by   som   v   tejto   veci   vedel   preukázať, „nálepky“ nejakého bitkára, či výtržníka sa už aj tak budem zbavovať len veľmi ťažko. Predsa   v   právnom   štáte   sa   nemôžem   stať   obeťou   vykonštruovaného   procesu, o charaktere a nedostatkoch ktorého som uviedol dostatok dôkazov.

Právo na súdnu ochranu zo strany ústavného súdu patrí aj sudcovi, ktorý v takomto type konania má právo preukázať, že jeho trestnoprávna imunita je opodstatnená a dôvody na vydanie súhlasu na jeho trestné stíhanie neexistujú.

Absurdnosť   okolností   celej   tejto   záležitosti   by   som   azda   vedel   vyjadriť   najlepšie slovami rímskeho básnika a filozofa Horatia Est modus in rebus, sunt certi denique fines, a teda   že   na   všetko   existuje   spôsob,   ale   všetko   má   svoje   hranice.   V   mojom   prípade postupom orgánov činných v trestnom konaní a minimálne konaním poškodeného M. došlo k prekročeniu akýchkoľvek hraníc morálky, slušnosti a zákonnosti.

Preto sa s dôverou obraciam na ústavný súd, aby   odoprel   súhlas   na   moje   trestné   stíhanie   na   základe   žiadosti   generálneho prokurátora č. k. IV/I GPt 325/12-25 z 2. 12. 2013.

Zároveň   vyhlasujem,   že termín výsluchu   stanovený   na   26.   2.   2014   o   10.00 hod. beriem na vedomie a chcem sa ho zúčastniť.»

Na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 23. apríla 2014 zástupca generálnej prokuratúry zotrval na dôvodoch písomnej žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu.

Sudca na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu žiadal súhlas na jeho trestné stíhanie odoprieť.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 136 ods. 2 prvej vety ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora.

Z ústavného princípu nezávislosti funkcie sudcu podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva okrem iného aj imunita sudcov.

Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 29a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa § 8 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu   nepodliehajú osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva.

Podľa § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný.

Podľa § 231 písm. j) Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní vyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby osoby,   v   ktorej   prípade   je   na   taký   úkon   potrebný   súhlas   Národnej   rady   Slovenskej republiky, Súdnej rady Slovenskej republiky, ústavného súdu alebo Európskeho parlamentu.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh generálny prokurátor.

Podľa § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde ak príslušný orgán oznámi predsedovi ústavného súdu, že žiada ústavný súd o vydanie súhlasu na trestné stíhanie alebo na vzatie do   väzby   sudcu,   sudcu   podľa   osobitného   predpisu   alebo   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky,   predseda   ústavného   súdu   zvolá   bez   zbytočného   odkladu   plénum ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   prerokuje   a   rozhodne   o   žiadosti   príslušného orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, vyjadriť sa o veci.

Pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu podľa čl. 136 ústavy   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr. PL.   ÚS   19/02, PL. ÚS 24/03, PL. ÚS 4/04).

Ústava   vo   vzťahu   k   niektorým   skupinám   a   kategóriám   osôb   upúšťa   od   zásady rovnosti   práva   a   pripúšťa   výnimku   z pôsobnosti   trestného   práva   pre   tieto   skupiny a kategórie osôb v rozsahu a spôsobom ustanoveným ústavou a zákonom. Do tejto kategórie osôb patria aj sudcovia, pričom imunita sudcu má zaistiť predovšetkým nezávislosť jeho rozhodovania,   posilňovať   jeho   občiansku   odvahu   rozhodovať   v   súdnych   sporoch v konkrétnych   prípadoch   len   na   základe   ústavy,   ústavných   zákonov   a medzinárodných zmlúv. Imunita sudcu je teda zvláštne oprávnenie považované za jednu zo základných záruk sudcovskej nezávislosti.

V konaní podľa čl. 136 ods. 2 ústavy postupuje ústavný súd v zmysle čl. 140 ústavy predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona o ústavnom súde a podľa osobitných   ustanovení   § 74e   zákona   o ústavnom   súde   upravujúce   špecificky   konanie o ďalšej disciplinárnej a inej právomoci ústavného súdu.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne.

Podľa   čl. 134 ods. 1 ústavy   sa   ústavný súd skladá   z trinástich   sudcov.   Podľa   § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa   § 4   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne.

Na rokovaní pléna ústavného súdu 23. apríla 214 bolo prítomných desať sudcov. Za návrh   na   vydanie   súhlasu   hlasovalo   šesť   sudcov   a proti   návrhu   na   vydanie   súhlasu hlasovali štyria sudcovia. Keďže plénum ústavného súdu v tajnom hlasovaní nedosiahlo ústavou a zákonom požadovanú väčšinu hlasov všetkých sudcov, návrh zamietlo.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2014