znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 4/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 13. marca 2013 predbežne prerokoval návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   o   súlade   §   11c   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   493/1991   Zb.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   tiež   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. februára 2012 doručený návrh (ďalej aj „návrh“) Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastúpeného sudkyňou JUDr. E. Ž. (ďalej „navrhovateľ“ alebo „krajský súd“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 11c ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, s čl.   12 ods.   1 v   spojení s čl. 144 ods.   1 ústavy   a   tiež   s čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z   návrhu,   ako   aj   z   priloženého   súdneho   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľ   podal predmetný návrh v súvislosti s konaním vedeným na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 71/96-Že vo veci konkurzného konania na majetok úpadcu L. s. r. o., L., o ktorom bolo konanie   z   dôvodu   podania   predmetného   návrhu   ústavnému   súdu   prerušené   uznesením krajského súdu č. k. 51-24 K 71/96-Že z 3. novembra 2011.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol: «Odôvodnenie návrhu: Vyhláška MS SR č. 398/2001 Z. z. zo dňa 04.10.2001, ktorou sa novelizovala, menila vyhláška MS SR č. 493/1991 Zb. v znení vyhlášok MS SR č. 358/1996 Z. z., č. 21/1998 Z. z. a č. 389/2001 Z. z., ako všeobecne záväzný právny predpis k zákonu o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb., v ustanovení § 11c ods. 3) upravuje, že „v začatých konaniach, v ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa na odmenu správcov a ich zástupcov použijú § 6 až 9d. Preddavky na odmenu priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7 ods. 1. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované.“

Podľa § 8 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní má správca konkurznej podstaty nárok na odmenu. Správca ako subjekt zúčastnený v konkurznom konaní, ktorý je nositeľom práv účastníka konania v prípade, že si uplatňuje odmenu a náhradu výdavkov, ak tieto neboli uspokojené pred vydaním rozvrhového uznesenia, vykonáva svoju funkciu s nárokom na odmenu podľa platnej právnej úpravy. Spôsob výpočtu odmeny správcu je ustanovený konkurznou vyhláškou, ako všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorým sa vykonávajú príslušné ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní.

Vyhláškou MS SR č. 358/1996 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 21/1998 Z. z., bola odmena   správcov   konkurznej   podstaty   upravená   v   ustanovení   §   7   ods.   1:   „konkurzná odmena je 10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a), najmenej však 50.000,-Sk.“

Vyhláškou č. 389/2001 Z. z. zo dňa 26. 9. 2001 MS SR určilo odmenu správcov konkurznej   podstaty   v   redukovanej   podobe   s   výpočtom   upraveným   v   §   7   ods.   1   až 3. Zároveň však v ust. § 11c ods. 3 určilo, že „na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú   ustanovenia   doterajších   predpisov,   ak   boli   súdom   ustanovení   do   funkcie   pred nadobudnutím účinnosti tejto vyhlášky.“ Je zrejmé, že táto právna úprava rešpektovala zákaz retroaktívneho pôsobenia právnej normy.

Ďalšou novelizáciou, vyhláškou č. 398/2001 Z. z. zo dňa 04. 10. 2001 MS SR však už naopak, retroaktívne určilo odmenu v redukovanej podobe podľa úpravy odmeny určenej vo vyhláške   č.   389/2001   Z.   z.   aj   na   konania,   v   ktorých   nebolo   skončené   prieskumné pojednávanie k 08. 10. 2001, i keď v takomto konaní bol správca súdom ustanovený do funkcie pred nadobudnutím účinnosti vyhlášky.

Podľa čl. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát.   Neviaže   sa   na   žiadnu   ideológiu   ani   náboženstvo.   Ústavný   súd   v   rámci   výkladu a aplikácie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR okrem iného uviedol nasledovné:

„v ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz   spätného   (retroaktívneho)   pôsobenia   právnych   predpisov,   resp.   ich   ustanovení. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“ (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 36/95)....

Ústavný   súd   už   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   15/98   (tiež   napr.   PL.   ÚS   1/04,   alebo PL. ÚS 8/04 atď.) uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája   požiadavka   všeobecnosti,   platnosti,   trvácnosti,   stability,   racionálnosti   a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (tiež PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04) uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle   v   činnosti   štátnych   orgánov,   ako   aj   zásada   primeranosti   (proporcionality).   Je potrebné uviesť, že uvedená úprava vyhl. č. 493/91 Zb. bola motivovaná snahou vedenia MS SR v danom čase maximálne znížiť a obmedziť príjmy správcov, avšak pri plnom zachovaní rozsahu   a náročnosti   ich práce,   ba neskôr ich   podstatnom   rozšírení,   čo je zrejmé aj   z uloženia   nových   povinností   pre   správcov   KP   stanovených   v   novej   úprave   konkurzného práva, v zákone o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z. z.

Rovnako   tak   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát   zdôraznil,   že   k   princípu právnej   istoty   neodmysliteľne   patrí   aj   ochrana   legálne   nadobudnutých   práv   (napr. I. ÚS 30/99).   „S   inštitútom   právnej   istoty   v   právnom   štáte   úzko   súvisí   požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv, vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho   predpisu.   Zo   širšieho   hľadiska   túto   požiadavku   treba   chápať   tak,   že   je neprípustné odňať nadobudnuté práva, resp. ich obmedziť ex tunc, t. j. do minulosti, pred účinnosťou nového zákona.“

Ochrana legitímnych očakávaní má právnu oporu aj v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle   tohto   pojem   majetok,   ktorého   pokojné   užívanie   je   Dohovorom   chránené,   má autonómny   rozsah,   ktorý   nie   je   obmedzený   na   vlastníctvo   hmotného   majetku.   Môže zahrňovať ako existujúci majetok, tak i majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na ktorých základe   oprávnený subjekt môže   tvrdiť,   že na ich   splnenie   má   prinajmenšom   legitímne očakávanie. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má z pohľadu ochrany práv z neho vyplývajúcich nesporne charakter medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Súdnu ochranu legálne nadobudnutých práv - legitímneho očakávania v súvislosti so zákazom   retroaktivity   riešia   aj   súdy   iných   štátov   európskych   spoločenstiev,   ako i Európsky súdny dvor, resp. Európsky súd pre ľudské práva. „Soudní ochrana legitimního očekávání   na   uspokojení   hmotného   zájmu   stojí   na   stejné   úrovni   jako   právo   vlastnícke. Nárok plyne již z takto dovozovaného práva, neboť legitimní očekávání založená zákonem požívají   stejné   ochrany,   jako   majetek   sám“ (rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČR   IV.   ÚS 167/05). Je možné uviesť tiež nález Ústavného súdu ČR PL. ÚS 50/04 (publikovaný v Sbírce nálezu   pod   č.   154/2006   Sb.)   podľa   ktorého   Ústavný   súd   ČR „k   princípu   legitimního očekávání v souladu s judikaturou Evropského soudu pro lidská práva judikoval, že z ní zřetelné vystupuje pojetí ochrany legitimního očekávání jako majetkového nároku, který byl již individualizován individuálním právním aktem, anebo je individualizovatelný přímo na základe právní úpravy“. Ústavný súd Českej republiky taktiež riešil prípad podobný situácii s odmenou správcu, v ktorom (I. ÚS 47406, IV. ÚS 438/06) konštatoval na základe ústavnej sťažnosti pravú retroaktivitu s tým, že novú právnu úpravu nie je možné uplatniť tam, kde došlo k nadobudnutiu určitého právneho statusu a s ním spojených legitímnych očakávaní podľa úpravy predchádzajúcej, nakoľko v opačnom prípade by bolo porušené základné právo legitímne očakávať zmnoženie vlastného majetku plnením zo strany štátu.

Neprípustnosť   spätnej   účinnosti   právnych   pravidiel   sa   v komunitárnej   judikatúre opiera o názor, že a priori porušuje právnu istotu jednotlivcov. Zásadná argumentácia Európskeho   súdneho   dvora   o   retroaktivite   bola   produkovaná   v   prípade   Racke   tak,   že zásada   právnej istoty všeobecne   bráni   tomu,   aby počiatok časovej pôsobnosti aktu bol stanovený   na   deň   predchádzajúci   jeho   vyhláseniu,   pričom   ESD   judikoval   možnosť prelomenia zákazu retroaktivity len vo výnimočných prípadoch, a to pokiaľ to vyžaduje všeobecný záujem a pokiaľ je náležité rešpektované legitímne očakávanie dotknutých osôb (Racke, 98/78, Recueil, s. 69, bod 20).

Obdobne Ústavný súd SR s odkazom na judikatúru Európskeho súdu na ľudské práva pripustil   výnimky   zo   zákazu   retroaktivity   na   základe   verejného   záujmu,   podľa PL. ÚS 3/2000 „zákonodarca v občianskom práve môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu daných (existujúcich) právnych stavov. V právnom štáte však musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu..., ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady spätnej pôsobnosti...

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   pri   posudzovaní   súladnosti   retroaktívneho   právneho predpisu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, je preto podstatné kritérium ochrany legitímnych očakávaní dotknutých subjektov (PL. ÚS 38/1999), ako i požiadavka, podľa ktorej prelomenie zákazu retroaktivity musí obstáť v teste verejného záujmu.

Je nesporné, že jedným z práv, ktoré vznikajú v rámci konkurzného konania, je aj právo správcu priamo na základe zákona získať odmenu za svoju činnosť, t.j. získať peňažné plnenie v určitej sume. Správca konkurznej podstaty pri jeho ustanovení do funkcie legálne nadobúda očakávanie, že po splnení povinností vyplývajúcich z jeho funkcie získa odmenu vo výške upravenej právnym   predpisom platným a   účinným   v čase jeho menovania do funkcie.

Môžeme teda hovoriť o „teste ústavnosti“ predmetného ustanovenia vyhlášky. Je zrejmé, že retroaktívny výklad ust. §-u 11c ods. 3 Vyhlášky v znení platnom od 08. 10. 2001 nespĺňa kritérium všeobecného verejného záujmu, nakoľko len v danom prípade redukuje odmenu   správcu   konkurznej   podstaty   a   zásadným   spôsobom   porušuje   zásadu   ochrany legitímnych očakávaní správcu konkurznej podstaty....

V   záujme   zákonnej   rozhodovacej   činnosti   súdov,   právnej   istoty   účastníkov konkurzného konania (veriteľov), správcov konkurzných podstát, je potrebné ustáliť právnu úpravu v súlade s princípmi právneho demokratického štátu a ústavou garantovaných práv. Bez   rozhodnutia   Ústavného   súdu   o   nesúlade   v   tomto   návrhu   uvedeného   ustanovenia vyhlášky,   upravujúceho,   resp.   majúceho   vplyv   na   spôsob   výpočtu   odmeny   správcu konkurznej podstaty, nie je možné, aby všeobecný súd objektívne rozhodol o uplatnenom nároku na odmenu správcu konkurznej podstaty.»

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Ustanovenie § 11c ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 11c ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb. nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 11c ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb. nie je v súlade s čl. l ods. l Dodatkového protokolu č. l k európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom.

Plénu   ústavného   súdu   bol   predložený   návrh   sudcu   spravodajcu   na   rozhodnutie vo veci samej.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v... čl. 125 ods. 1 písm. a) a b)... Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní dvanásti sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013