znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 4/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 21. marca 2012 predbežne prerokoval návrh skupiny 60 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených   R.   P.,   poslancom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   na začatie   konania o výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh   skupiny   60   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. februára 2012 doručený návrh skupiny 60 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“) na začatie konania o výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Skupina poslancov svoj návrh odôvodnila takto:

«Národná rada Slovenskej republiky v zmysle čl. 150 ústavy a § 7 ods. 2 zákona č. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) navrhuje prezidentovi Slovenskej republiky kandidáta na vymenovanie za generálneho   prokurátora.   Dňa   2.   februára   2011   uplynulo   prvé   funkčné   obdobie generálneho prokurátora JUDr. D. T. Vzhľadom na to. že funkcia generálneho prokurátora nebola   obsadená,   bolo   potrebné   vykonať   jeho   voľbu.   V nadväznosti   na   to   predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) rozhodnutím č. 385 zo dňa 1.   júna   2011   v   súlade   s   ustanovením   §   123   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) určil poslancom národnej rady termín na podávanie návrhov kandidátov na vymenovanie za generálneho prokurátora do 10. júna 2011 a určil formálne náležitosti návrhu....

V určenom termíne boli predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky predložené dva návrhy (prvý návrh navrhoval doc. JUDr. J. Č., druhý návrh navrhoval JUDr. D. T.), pričom   obidva   obsahovali   požadované   náležitosti   a   príslušné   dokumenty.   Predseda národnej rady rozhodnutím č. 419 zo dňa 13. júna 2011 pridelil ako tlač č. 422 návrhy ústavnoprávnemu   výboru   národnej   rady   na   prerokovanie   a   zaujatie   stanoviska. Ústavnoprávny výbor národnej rady rokoval o návrhoch na 34. schôdzi 14. júna 2011, na ktorú pozval navrhovaných kandidátov. Obaja kandidáti sa rokovania zúčastnili a doplnili svoje predchádzajúce vyjadrenia, vyslovené v rámci predošlej neúspešnej voľby, na tému postavenia   prokuratúry   v   systéme   justičných   orgánov,   jej   organizačných   štruktúr a aktuálnych úloh. Prezentovali svoje názory na charakter doterajších i modifikovaných inštitútov riadenia prokuratúry, na reformy ostatnej novely zákona o prokuratúre. Hodnotili miesto prokuratúry vo vzťahoch zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Reagovali na otázky poslancov. Ústavnoprávny výbor národnej rady uznesením č. 213 zo dňa 14. júna 2011 prijal k predloženým návrhom stanovisko, v ktorom (i) konštatoval, že navrhnutí na voľbu kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora doc. JUDr. J. Č., PhD. a JUDr. D. T. spĺňajú podmienky voliteľnosti ustanovené v ustanovení § 7 ods. 3 zákona o prokuratúre, a (ii) odporučil národnej rady vykonať voľby kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora   podľa   §   39   v   spojení   s   §   123   zákona   o   rokovacom   poriadku   a   podľa príslušných predpisov národnej rady v znení platnom a účinnom v čase vykonania voľby.... Voľbu generálneho prokurátora uskutočnila národná rada na rokovaní 19. schôdze národnej   rady   tajným   hlasovaním   podľa   Volebného   poriadku   o   voľbe   a   odvolávaní funkcionárov v znení schválených pozmeňujúcich návrhov,   ktorý schválila podľa   § 39a zákona o rokovacom poriadku uznesením č. 498 zo 17. júna 2011, Nasledujúcim uznesením č. 499 zo dňa 17. júna 2011 národná rada navrhla prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej aj   „prezident   republiky“   vymenovať   za   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky kandidáta J. Č. (ďalej aj „zvolený kandidát“)....

Napriek uvedenej skutočnosti prezident Slovenskej republiky zvoleného kandidáta podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy do funkcie generálneho prokurátora do dňa podania   tohto   návrhu   nevymenoval   a   o   predmetnom   návrhu   národnej   rady   ani   inak nerozhodol. Národná rada je o dôvodoch tohto postupu prezidenta Slovenskej republiky informovaná len prostredníctvom tlačových vyjadrení; na niektoré z nich si, ako na pars pro toto, dovoľujú navrhovatelia upozorniť v ďalšej časti podania.

V deň voľby kandidáta na generálneho prokurátora prezident Slovenskej republiky prostredníctvom   svojho   hovorcu   pre   tlačovú   agentúru   uviedol,   že   chce   počkať   na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 95/2011. Po rozhodnutí ústavného súdu v danej veci (v náleze bol konštatovaný súlad novely rokovacieho poriadku s ústavou) však prezident republiky svoje pôvodné stanovisko zmenil, čo na tlačovej besede dňa 14. októbra 2011 odôvodnil tým, že „Č. je pre mňa terciárna otázka v tomto momente“. Naviac dňa 20. januára 2012 prezident Slovenskej republiky prostredníctvom svojho hovorcu   pre   tlačovú   agentúru   uviedol,   že   „Ústava   SR   neukladá   obligatórnu   povinnosť vymenovať   (vymenuje),   ale   fakultatívnu   možnosť   (vymenúva)   posúdiť,   či   parlamentom zvolený   kandidát   spĺňa   požadované   podmienky   na   funkciu   generálneho   prokurátora. Nakoľko voľbu kandidáta na generálneho prokurátora sprevádzalo množstvo pochybností, hlava štátu o jeho vymenovaní rozhodne až po verdiktoch Ústavného súdu SR o podnetoch, ktoré podali páni T. a Č.“.

K ďalšej zmene vecného i časového plánu rozhodnutia prezidenta republiky o návrhu národnej rady došlo dňa 26. januára 2012, keď bola zverejnená tlačová správa, podľa ktorej prezident Slovenskej republiky odmieta vymenovať zvoleného kandidáta z dôvodu, že mu nedôveruje, s tým, že túto vec by mala vyriešiť národná rada, ktorá vzíde z volieb, ktoré sa budú konať dňa 10. marca 2012, Tieto dôvody potvrdil aj hovorca prezidenta Slovenskej republiky....

Navrhovatelia sa domnievajú, že medzi národnou radou a prezidentom Slovenskej republiky je spor týkajúci sa výkladu ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy v spojení s čl. 150 ústavy. Podľa navrhovateľov je zrejmé, že prezident Slovenskej republiky vychádza z takého výkladu citovaných ustanovení ústavy, v zmysle ktorého nie je viazaný povinnosťou o návrhu národnej rady na vymenovanie kandidáta do funkcie generálneho prokurátora rozhodnúť a zároveň pri posudzovaní tohto návrhu je okrem splnenia zákonných podmienok oprávnený prihliadnuť aj na iné premenné, podľa vlastnej úvahy. Podľa navrhovateľov je správnym a ústavne konformným výklad, podľa ktorého je prezident Slovenskej republiky (i) povinný o návrhu národnej rady na vymenovanie ňou zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora   do   funkcie   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   bez   zbytočného   odkladu, a zároveň (ii) je oprávnený tomuto návrhu nevyhovieť práve a len v prípade, ak zvolený kandidát buď nespĺňa zákonom a ústavou ustanovene podmienky zvoliteľnosti alebo bol zvolený v rozpore s pravidlami, ustanovenými pre voľbu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora. Argumenty v prospech tohto záveru uvádzajú navrhovatelia v ďalšej časti tohto podania....

Podľa   ustanovenia   čl.   128   ústavy   „ústavný   súd   podáva   výklad   ústavy   alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne   záväzný   odo   dňa   jeho   vyhlásenia“.   Ústavný   súd   k   uvedenej   právnej   úprave uviedol, že „účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad ústavy alebo ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci o tom,   ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci“ (nález z 23.9.2009, sp. zn. PL. ÚS 14/06-38, bod 8).

Podľa   čl.   102   ods.   1   písm.   t)   ústavy   „prezident...   vymenúva   a   odvoláva... generálneho prokurátora...“

Podľa čl. 102 ods. 4 ústavy „podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže ustanoviť zákon“.

Podľa   čl.   150   ústavy   „na   čele   prokuratúry   je   generálny   prokurátor,   ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky“.

Podľa   čl.   151   ústavy   „podrobnosti   o   vymenúvaní   a   odvolávaní,   právach a povinnostiach prokurátorov a organizácií prokuratúry ustanoví zákon“.

Z uvedeného normatívneho znenia ústavy vyplýva, že čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy a čl. 150 ústavy upravujú tú istú ústavno-právnu matériu, pričom ustanovenie čl. 150 ústavy má povahu lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy, ktorá má povahu lex generalis. Zo vzájomnej spojitosti oboch uvedených ustanovení vyplýva   logický   záver,   že   prezident   Slovenskej   republiky   vymenúva   generálneho prokurátora na návrh národnej rady. Úpravou podrobností o predpokladoch pre výkon funkcie generálneho prokurátora (napríklad vzdelanie, prax, bezúhonnosť, atď.), o spôsobe overovania týchto predpokladov, o vzniku a zániku funkcie generálneho prokurátora poveril ústavodarca   zákonodarcu   (čl.   102   ods.   4   a   čl.   151   ústavy),   ktorý   tak   urobil   zákonom, o prokuratúre (§ 7)....

Právomoci   prezidenta   Slovenskej   republiky   sú   vymedzené   taxatívnym   výpočtom v prvom oddiele šiestej hlavy ústavy. Rozsah pôsobnosti prezidenta je teda vyčerpávajúcim spôsobom vymedzený v ústave a na rozdiel od vlády [čl. 119 písm. r) ústavy] ho nemožno rozširovať   zákonom   (porov.   Drgonec,   J.:   Ústava   Slovenskej   republiky.   Komentár. 2. vydanie, Šamorín: Heuréka 2007, s. 802). Osobitne ustanovenie čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy   vytvára   na   jednej   strane   ústavný   priestor   pre   kreačné   právomoci   prezidenta   vo vzťahu k súdom Slovenskej republiky (siedma hlava, druhý oddiel ústavy) a prokuratúre (ôsma hlava, prvý oddiel ústavy). Na druhej strane „návrhová“ účasť národnej rady na procese kreácie generálneho prokurátora zaručuje demokratickú legitimitu monokratického vedenia prokuratúry, ktoré vykonáva svoju pôsobnosť po ustanovenú dobu bez toho, aby podliehalo akejkoľvek politickej zodpovednosti....

V konaní o výklad ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy ústavný súd dospel k záveru, že „ustanovenie podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na určitú funkciu, možno z pohľadu   čl.   2   ods.   2   ústavy   považovať   za   obmedzenie   výkonu   zákonom   ustanovenej právomoci. Toto obmedzenie pritom viaže všetky orgány, ktoré sa podieľajú na procese menovania. V prípade procesu menovania viceguvernéra je tak vláda povinná navrhnúť kandidáta, ktorý spĺňa uvedené predpoklady. To isté je povinná posúdiť národná rada, prípadne   jej   orgány   pred   samotným   hlasovaním   o   súhlase   s   návrhom.   Rovnako   je   tak povinný urobiť i prezident“ (PL. ÚS 14/06, bod 34)....

Ústavný   súd   z   hľadiska   vecného   roztriedenia   spôsobu   uplatňovania   právomocí prezidenta Slovenskej republiky identifikuje dve skupiny týchto právomocí: „prvú z nich predstavujú tie právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na prechádzajúci návrh niekoho iného   (niektoré   menovacie   právomoci   a   odvolávanie   z   funkcií,   napr.   sudcov,   predsedu a podpredsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sudcov   ústavného   súdu,   jeho predsedu a podpredsedu, generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Naproti tomu do druhej skupiny patria právomoci, ktoré môže prezident uplatniť na základe vlastnej úvahy (napr.   vrátenie   zákona   na   opätovné   prerokovanie   národnej   rade   s   pripomienkami, menovanie troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, odpúšťanie a zmiernenie trestov uložených súdmi v trestnom konaní)“ (sp. zn. PL. ÚS 14/06-38, bod 10).

V prípade právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy a čl. 150 ústavy vymenúvať generálneho   prokurátora   nepochybne   ide   o   viazanú   právomoc,   pri   výkone   ktorej   je prezident   republiky   povinný,   slovami   ústavného   súdu,   posúdiť,   či   navrhovaný   kandidát spĺňa zákonné podmienky a záver tohto posúdenia aj „rozumne odôvodniť“.

Ústava v ustanovení čl. 102 ods. 1 písm. t), ani v čl. 150 neustanovuje presnú lehotu, v ktorej by prezident Slovenskej republiky v prípade splnenia podmienok podľa § 7 ods. 3 zákona   o   prokuratúre   bol   povinný   o   návrhu   národnej   rady   na   vymenovanie   zvoleného kandidáta do funkcie generálneho prokurátora rozhodnúť....

V prospech výkladu navrhovateľov, o ktorom medzi národnou radou a prezidentom republiky panuje spor, svedčí vzájomná kombinácia dvoch základných právnych okolností: (i) viazanej povahy kreačnej právomoci prezidenta republiky pri menovaní generálneho prokurátora, a (ii) zákazu svojvôle pri výkone verejnej moci.

Čo sa prvej okolnosti týka, je zrejmé, že pri výkone právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy v spojení s čl. 150 ústavy ide o spolupôsobenie prezidenta republiky pri uplatňovaní kreačnej právomoci, ktorá prináleží dvom štátnym orgánom: v procese voľby kandidáta národnej rade a v procese jeho menovania prezidentovi republiky. Generálny prokurátor je teda funkciou, ktorá je kreovaná kombináciou voľby a menovania. Ak by integrálna   súčasť   tohto   procesu,   konkrétne   voľba   kandidáta   národnou   radou,   nemala vyvolať aspoň ten právny účinok, že jej výsledkom je návrh, o ktorom je prezident republiky povinný rozhodnúť, znamenalo by to úplné popretie pôsobnosti národnej rady pri kreácii funkcie   generálneho   prokurátora   a   sústredenie   celej   pôsobnosti   do   kompetenčného portfólia prezidenta republiky. Takýto výklad by bol celkom nepochybne výkladom contra constitutionem. Akokoľvek môže byť takáto úprava predmetom legitímnych úvah de lege ferenda,   de   lege   lata   platí,   že   na   kreácii   personálneho   substrátu   funkcie   generálneho prokurátora sa takpovediac spoločne a nerozdieľne podieľa okrem prezidenta republiky aj národná rada. Jej úlohou v tomto procese je vybrať konkrétnu osobu a túto osobu potom predložiť prezidentovi republiky na vymenovanie.

Po splnení tejto úlohy národnou radou získava osobitný význam druhá spomenutá okolnosť, a tou je zákaz svojvôle pri výkone súčinnostnej právomoci prezidenta republiky. Podľa   navrhovateľov   by   bolo   nadbytočné   citovať   rozsiahlu   judikatúru   ústavného súdu   k   otázke   zákazu   svojvôle   pri   výkone   verejnej   moci.   V   kontexte   tejto   veci   postačí odkázať na závery ústavného súdu v už citovanej analogickej veci; z týchto záverov vyplýva, že prezident republiky je oprávnený posúdiť, či návrh spĺňa zákonné podmienky, avšak „oprávnenie   posúdiť   splnenie   zákonných   podmienok   pritom   nemožno   stotožňovať   so svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením kandidatúry. Tak ako prezident, i národná rada   musí   pri   posudzovaní,   či   navrhnutý   kandidát   spĺňa   požiadavky  ...   rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy, svoj záver musí rozumne odôvodniť a musí rešpektovať prípadný záväzný výklad ústavného súdu alebo súdov, ktorý by bol relevantný na posúdenie príslušnej otázky“.

Inými slovami, prezident republiky je, rovnako ako národná rada, pri výkone svojich právomocí viazaný princípom legality a princípom zákazu svojvôle a svoje rozhodnutie je povinný,   okrem   iného,   rozumne   odôvodniť.   Rozumné   odôvodnenie   z   povahy   veci predpokladá   aj   istú   formu   rozhodnutia;   podľa   názoru   navrhovateľov   je   zrejmé,   že rozhodnutie   prezidenta   republiky   o   návrhu,   na   ktorom   sa   uzniesla   príslušná   väčšina zákonodarného zboru, nemôže mať podobu tlačovej správy alebo vyjadrenia hovorcu. Pokiaľ ide o otázku lehoty, v akej by prezident republiky mal o návrhu národnej rady rozhodnúť, navrhovatelia považujú za zrejmé, že ak by sa absencia explicitnej úpravy lehoty mala vykladať ako „kedykoľvek“, bolo by to nielen v rozpore princípom právnej istoty, ale aj v rozpore s ústavne judikovaným záväzkom štátnych orgánov k vzájomnej spolupráci a k účinnému   spolupôsobeniu   pri   výkone   tých   ústavných   právomocí,   ktoré   takéto spolupôsobenie pre naplnenie svojho účelu vyžadujú. Inak povedané, absencia výslovnej úpravy   lehoty   pre   rozhodnutie   o   návrhu   národnej   rady   na   vymenovanie   kandidáta   do funkcie generálneho prokurátora nevytvára pre prezidenta republiky priestor pre aplikačnú svojvôľu,   ale   naopak   pre   realizáciu   jeho   súčinnostného,   resp.   spolurozhodovacieho záväzku. Absencia konkrétnej lehoty je vyjadrením vážnosti a dôstojnosti úradu prezidenta republiky a jeho úlohy v procese kreácie generálneho prokurátora, a zároveň je aj reflexiou predpokladu, že nositelia štátno-mocenských oprávnení budú tieto oprávnenia vykonávať v súlade s ich účelom, ktorým je, okrem iného, zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov.

V skratke, z absencie výslovnej úpravy lehoty na uplatnenie právomocí prezidenta Slovenskej republiky v čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy a čl. 150 ústavy po doručení návrhu národnej rady na vymenovanie zvoleného kandidáta podľa citovanej judikatúry nemožno odvodiť   právo   prezidenta   Slovenskej   republiky   vo   veci   nekonať,   ale   naopak   záväzok „uplatniť svoje spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci“ národnej rady a to bez zbytočného odkladu.

Citované závery ústavného súdu neznamenajú, že by prezident republiky bol povinný vyhovieť   akémukoľvek   návrhu   národnej   rady   na   vymenovanie   kandidáta   do   funkcie generálneho prokurátora. Znamenajú však, že je o tomto návrhu jednak povinný rozhodnúť a jednak je vo svojom rozhodovaní viazaný práve a len tými faktormi,   ktoré sa týkajú splnenia zákonných a ústavných podmienok.

Týmito   podmienkami   podľa   navrhovateľov   nie   sú   iba   zákonné   podmienky zvoliteľnosti kandidáta, ale aj zákonné podmienky, vzťahujúce sa na proces jeho výberu. Rozmenené na drobné to znamená, že prezident je povinný návrhu národnej rady vyhovieť práve   a   len   v   prípade,   ak   navrhnutý   kandidát   spĺňa   podmienky   ustanovené   zákonom, a zároveň ak tento kandidát bol zvolený vecne príslušným orgánom, požadovanou väčšinou a v súlade s procesnými pravidlami voľby.

Fakt,   že   všetky   tieto   podmienky   považujú   navrhovatelia   vo   vzťahu   k   návrhu   na vymenovanie kandidáta J. Č. do funkcie generálneho prokurátora za splnené, nie je v tomto konaní   rozhodujúci   a   má   len   nepriamy   právny   význam.   Toto   konanie   je   totiž   typom abstraktnej ochrany ústavnosti a jeho predmetom nie je spor o vymenovanie konkrétnej osoby, ale spor o výklad ustanovení ústavy, upravujúcich kreačnú spolupôsobnosť národnej rady a prezidenta republiky.

Podľa názoru navrhovateľ je nepochybné, že v zmysle tak znenia ústavy, ako aj jej výkladu ústavným súdom, prezident republiky má ústavnú povinnosť zaoberať sa návrhom národnej rady na vymenovanie zvoleného kandidáta do funkcie generálneho prokurátora a o tomto návrhu rozhodnúť. Zo skutkových okolností pritom vyplýva, že v danom prípade prezident   republiky   túto   svoju   povinnosť   nesplnil   a   o   návrhu   nekoná,   považujúc   ho, v priamej reči, za „terciárnu záležitosť“ a zároveň čakajúc na iný návrh „novej“ národnej rady. Navrhovatelia   sa   nedomáhajú   rozhodnutia,   ktorým   by   ústavný   súd   rozhodol,   že prezident   republiky   je   povinný   kandidáta   J.   Č.   vymenovať   do   funkcie   generálneho prokurátora. Domáhajú sa výkladu ústavy, ktorým by ústavný súd vymedzil spôsob, akým má   prezident   republiky   postupovať   v   prípade,   ak   mu   národná   rada   predloží   návrh   na vymenovanie   kandidáta   do   funkcie   generálneho   prokurátora,   pretože   o   tomto   spôsobe medzi štátnymi orgánmi panuje zrejmý spor. Zatiaľ čo navrhovatelia majú za to, že úlohou národnej rady je zvoliť konkrétneho kandidáta a úlohou prezidenta je posúdiť, či tento kandidát spĺňa zákonom ustanovené podmienky zvoliteľnosti, prezident republiky má za to, že povinnosťou o návrhu rozhodnúť viazaný nie je a pri prípadnom posudzovaní návrhu nemusí prihliadať len na zákonné podmienky, ale aj na iné premenné, podľa svojej vlastnej neobmedzenej úvahy. Takouto premennou môže byť dnes napríklad „terciárny“ význam funkcie   generálneho   prokurátora,   jeho   náhodné   pochybenia   pri   výkone   prokurátorskej funkcie   čí   osobná   (ne)dôvera   jedného   verejného   funkcionára   k   inému   verejnému funkcionárovi,   a   zajtra   akákoľvek   iná,   zákonom   neustanovená   premenná,   typu   rodinné pomery,   majetkový   status,   afektivita   osobnosti,   verbálny   prejav   na   verejnosti,   a   tak podobne. Podľa názoru navrhovateľov je takýto výklad v priamom rozpore so základnými náležitosťami právneho štátu, vrátane princípu právnej istoty, a s bezvýhradným záväzkom orgánov verejnej moci postupovať len v rozsahu a spôsobom, aký ustanoví zákon. Rovnako je v rozpore s bezprostredne relevantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorý práve zákonné podmienky   zvoliteľnosti   definuje   ako   „obmedzenie   výkonu   zákonom   ustanovenej právomoci..., ktoré viaže všetky orgány, ktoré sa podieľajú na procese menovania“, t.j. ktoré viaže aj prezidenta republiky.»

Skupina poslancov žiadala, aby ústavný súd vydal uznesenie, ktorým vysloví, že„Prezident Slovenskej republiky je pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení s čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky povinný bez zbytočného odkladu rozhodnúť o návrhu Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie kandidáta do funkcie generálneho prokurátora. Pri rozhodovaní o tomto návrhu je prezident Slovenskej republiky povinný posúdiť a odôvodniť, či navrhnutý kandidát na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie, ustanovené právnymi   predpismi,   a   či   bol   za   kandidáta   na   vymenovanie   do   funkcie   generálneho prokurátora zvolený v súlade s právnymi predpismi, ktoré túto voľbu upravujú.“.

II.

Podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

Ústavný súd každý návrh n začatie konania podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   návrh   skupiny   poslancov   predbežne   prerokoval   a   zistil,   že   na   jeho prerokovanie má ústavou zverenú právomoc, návrh má zákonom predpísané náležitosti, nie je neprípustný a je podaný oprávnenými osobami.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že v okolnostiach danej veci je „spornosť“ vo veci daná,   a preto   boli   splnené   aj   podmienky   prijatia   návrhu   na   ďalšie   konanie   v zmysle judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd preto týmto uznesením rozhodol o prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Petra Brňáka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012