znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 4/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 25. februára 2009 prerokoval návrh Okresného súdu Zvolen na začatie konania o súlade § 45 ods. 3 a § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   12   ods.   1 a čl. 36 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu Okresného súdu Zvolen na začatie konania o súlade § 45 ods. 3 a § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   12   ods.   1 a čl. 36 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. februára 2008   doručený   návrh   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „navrhovateľ“   alebo   „okresný súd“) na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods.   1 písm. d)   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   § 18 ods. 1 písm. d)   a   §   37   a nasl.   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Navrhovateľ doplnil návrh na základe výzvy ústavného súdu písomným podaním zo 7. novembra 2008.

Z návrhu   vyplýva,   že   navrhovateľ   prerokúva   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 259/2004   vec   A.   B.   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   proti   žalovanému   Okresnému   súdu Galanta (pôvodne proti Okresnému súdu Šaľa) o zaplatenie 165 376 Sk s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ako aj o zaplatenie ďalších nárokov.

Príslušná sudkyňa okresného súdu uznesením č. k. 12 C 259/04-118 z 8. novembra 2007 podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie prerušila s tým, že postúpi ústavnému súdu   návrh na zaujatie stanoviska   - rozhodnutie o súlade § 45 ods. 3 a § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. f) ústavy.

Podľa   návrhu   sa   žalobkyňa «... domáhala   voči   odporcovi   Okresnému   súdu   Šaľa zaplatenia 165.376,- Sk s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1. 10. 2004 do zaplatenia titulom   bezdôvodného   obohatenia za odpracovanú   prácu pre odporcu   od   28.   11.   2002 do 31.   1.   2004,   za   10   mesiacov   po   15.000,-   Sk   mesačne,   spolu   15.000,-   Sk, náhrady cestovného z N. do Š. a späť pri týždenných lístkoch v roku 2002 - 4 x 292,-Sk, v roku 2003 - 37 x 292,- Sk, v roku 2004 - 4 x 324,- Sk, spolu 13.268,- Sk, doplatenia funkčného platu   za 5 dní neplateného voľna v januári 2003,   doplatenia náhrady mzdy za 12 dní dovolenky na zotavenie za rok 2003 a doplatenie 13-teho platu za rok 2003 s 9 % úrokom z omeškania ročne od 9. 7. 2004 do zaplatenia.

Podaním zo dňa 7. 2. 2005 navrhovateľka upresnila druhú časť petitu tak, že žiada od odporcu 63.143,- Sk s 9 % úrokom z omeškania ročne od 9. 7. 2004 do zaplatenia, titulom mzdy za 5 dní neplateného voľna v januári 2003 vo výške 8.870,- Sk, doplatenia náhrady   mzdy   za   12   dní   dovolenky   na   zotavenie   za   rok   2003   vo   výške   24.564,-   Sk a doplatenie 13-teho platu za rok 2003 vo výške 44.520,- Sk...

Navrhovateľka poukázala na to, že sudkyňou Okresného súdu Šaľa bola od 1. 1. 1997 na úseku občianskoprávnom (register C, D).

Rozhodnutím ministra spravodlivosti SR č. 22286/2002-410 zo dňa 11.   11.   2002 mala   dňom   28. 11. 2002   pozastavený   výkon   funkcie   sudcu   z   dôvodu   vedeného disciplinárneho konania. Po dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu navrhovateľka chodila do práce na Okresný súd Šaľa, kde vykonávala prácu podľa pokynov predsedu súdu, ktorá spočívala v samostatnej odbornej príprave právnych vecí pre ostatných sudcov. V rozvrhu práce na rok 2003 a 2004 navrhovateľka nemala určenú žiadnu náplň práce. Zákon č. 385/2000 Z. z., ani žiaden iný predpis neustanovoval, či má chodiť do práce alebo čakať na rozhodnutie disciplinárneho súdu v domácom prostredí. Disciplinárne konanie môže trvať aj dva roky.

V októbri 2003 navrhovateľka zistila, že nemá nárok na dovolenku na zotavenie za obdobie   dočasného   pozastavenia   výkonu   funkcie   sudcu.   Dovtedy   čerpala   12   dní dovolenky, nakoľko chodila do práce. Disciplinárne konanie nebolo skončené. Za rok 2003 jej nevznikol nárok na dovolenku vôbec. Navrhovateľka adresovala na Ústavný súd SR sťažnosť   na   porušenie   čl.   36   písm.   f)   Ústavy   SR.   Sťažnosť   Ústavný   súd   SR   odmietol, nakoľko   navrhovateľka   nebola   oprávneným   subjektom   na   podanie   takéhoto   návrhu. Navrhovateľka ďalej zistila, že podľa § 62 cit. zákona o sudcoch sa obdobie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, neposudzuje ako výkon funkcie sudcu a podľa § 82 ods. 1 cit. zákona sa nezapočítava do práce. Navrhovateľka nevykonávala funkciu sudcu, nemala by   nárok   na príplatok   k   nemocenskému   počas   choroby   podľa   §   80,   §   93   cit.   zákona. Navrhovateľka   tvrdila,   že   nemala   chodiť   do   práce,   ale   čakať   na   rozhodnutie disciplinárneho súdu v domácom prostredí s 30 % funkčným platom. Opiera sa pri tom o § 23 ods. 1 cit. zákona, kde „výkon funkcie je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci“ so štátnozamestnaneckým pomerom, pracovným pomerom.

Oznámením prezidentovi SR zo dňa 22. 6. 2004 sa navrhovateľka vzdala funkcie sudcu z dôvodu odchodu do predčasného starobného dôchodku. Disciplinárne konanie bolo dňom 25. 6. 2004 zastavené podľa § 124 písm. c) cit. zákona...

Toho času je vec vedená voči odporcovi Okresnému súdu Galanta. Z jeho stanoviska je zrejmé, že Okresný súd Šaľa požiadal dňa 26. 5. 2004 Ministerstvo spravodlivostí SR o stanovisko, či je sudca s pozastaveným výkonom funkcie sudcu povinný chodiť do práce. Ministerstvo spravodlivosti SR listom z 10. 4. 2004 oznámilo, že podľa ich názoru táto povinnosť existuje i keď so zníženým platom, ktorý je formou odmeny...

Bývalá sudkyňa A. B. mala pozastavený výkon funkcie sudcu z dôvodu vedeného disciplinárneho konania voči nej. Počas funkcie sudcu mala garantované práva vyplývajúce z   článku   36   písm.   f)   Ústavy   SR   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné   podmienky a dovolenku   na   zotavenie.   Po   začatí   disciplinárneho   konania   proti   nej   však   musela vykonávať úkony podľa pokynov predsedu súdu, ktoré spočívali v samostatnej odbornej príprave právnych vecí pre ostatných sudcov, musela chodiť do práce a bola jej vyplácaná znížená časť sudcovského príjmu. Pracovné úkony, ktoré vykonávala nezodpovedali úkonom sudcu. Jej vykonávané úkony by zodpovedali pozícii justičného čakateľa alebo vyššieho súdneho úradníka, resp. vzťahu na základe pracovno-právnej zmluvy. V zákone o sudcoch a prísediacich nie je upravené, či má sudca počas pozastaveného výkonu sudcu z dôvodu disciplinárneho   konania   pracovať   alebo   nepracovať.   Rôzne   súdy   absentujúcu   úpravu preklenuli iným výkladom (sudcovia iných súdov v takomto prípade nepracovali a poberali zodpovedajúcu krátenú časť príjmu).

Tým,   že   A.   B.   pracovala   počas   pozastaveného   výkonu   sudcu   z   dôvodu disciplinárneho   konania,   avšak   nevykonávala   funkciu   sudcu   zistila,   že   nemá   nárok   na dovolenku na zotavenie počas tohto obdobia vôbec, uvedené sa jej nezapočítalo do práce, nemala nárok na príplatok k nemocenskému počas choroby. Zákon tieto otázky neupravuje, rôznym   výkladom   kvôli   absentujúcej   úprave   dochádza   k   porušeniu   článku   36   písm.   f) Ústavy SR, v jej prípade bola v inej pozícii než sudca, prácu vykonávala a nemala nárok na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Pracovné povinnosti si musela splniť avšak práva, ktoré by inak pracovníkovi v pracovnom pomere boli priznané, jej neboli priznané. Tým, že zákon o sudcoch a prísediacich túto situáciu neupravuje, A. B. nemala právo na platenú dovolenku na zotavenie vôbec, hoci pracovala, to považujem za rozpor s článkom 36 písm. f) Ústavy SR.».

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil „... nesúlad najmä § 45 ods. 3, § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov o sudcoch a prísediacich s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. f) Ústavy SR, ktoré garantuje nárok zamestnanca na platenú dovolenku na zotavenie v zákonom   ustanovenej najkratšej prípustnej   dĺžke   a zaujal stanovisko o   súlade   zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov o sudcoch a prísediacich sústavou SR ohľadne neupravenej   otázky   v   zákone   týkajúcej   sa   výkladu,   či   sudca   po   dočasnom   pozastavení výkonu funkcie sudcu, je naďalej povinný vykonávať prácu podľa pokynov predsedu súdu alebo má čakať na rozhodnutie disciplinárneho súdu v domácom prostredí.“.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Okresný   súd   podal   28.   februára   2008   návrh   ústavnému   súdu   ako   oprávnený (procesne   aktívne   legitimovaný)   subjekt   –   súd,   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou činnosťou [čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 37 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde].

Z návrhu na začatie konania vyplynulo, že navrhovateľ namieta nesúlad ustanovení § 45 ods. 3 a § 62 písm. j) v spojení s § 22 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. f) ústavy, keďže v ich dôsledku má dochádzať k porušeniu práva na zákonné zabezpečenie najkratšej prípustnej dĺžky platenej dovolenky na zotavenie sudcu, ktorému bol   dočasne   pozastavený   výkon   funkcie,   aj napriek   povinnosti   aj   naďalej   vykonávať v období pozastavenia výkonu sudcovskej funkcie prácu na súde, na ktorom je pridelený. Žalobkyňa v konaní pred okresným súdom pritom uplatňuje právo na zaplatenie finančnej náhrady za päť dní neplateného voľna, ktoré musela v čase pozastavenia výkonu sudcovskej funkcie čerpať, keďže jej nebolo s poukazom na napadnuté ustanovenia zákona umožnené čerpať dovolenku na zotavenie.

Okresný súd ako navrhovateľ vychádzal zo znenia označených ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré bolo platné a účinné do 1. januára 2009 (teda aj v čase podania návrhu).

Podľa   §   22   ods.   5   a 6   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   v znení   platnom   a účinnom do 1. januára 2009:

Sudca, ktorému je dočasne pozastavený výkon funkcie, má odo dňa pozastavenia nárok na plat vo výške 30 % základného platu. Takto poskytnutý plat sa zvyšuje o 10 % základného platu na každé vyživované dieťa, najviac však do výšky 50 % základného platu (ods. 5).

Ak sa dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu skončí, doplatí sa sudcovi rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený; to neplatí, ak bolo konanie, za ktoré bol sudcovi dočasne pozastavený výkon funkcie, úmyselným trestným činom, za ktorý bol právoplatne odsúdený,   alebo   mu   bolo   za   konanie,   za   ktoré   bol   výkon   funkcie   sudcu   dočasne pozastavený, uložené disciplinárne opatrenie (ods. 6).

Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení platnom a účinnom do 1. januára 2009   sudca   má   nárok   na   dovolenku   na   zotavenie   za   obdobie   dočasného   pozastavenia výkonu funkcie sudcu iba v prípade, ak sa toto obdobie bude posudzovať ako výkon funkcie sudcu [§ 62 písm. j)].

Podľa   §   62   písm.   j)   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   v znení   platnom   a účinnom do 1. januára   2009   ako   výkon   funkcie   sudcu   sa   okrem   výkonu   činností   vyplývajúcich z osobitných predpisov zabezpečujúcich výkon súdnictva, ak tento zákon neustanovuje inak, posudzuje čas dočasného pozastavenia výkonu funkcie (§ 22), ak je sudcovi doplatený plat podľa § 22 ods. 5.

Zákonom   č.   517/2008   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa   zákon   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“), však došlo s účinnosťou od 1. januára 2009 k zmene ustanovení, ktoré sú premetom návrhu okresného súdu.

Zákon   č.   517/2008   Z.   z.   zavádza   okrem   iného   výslovnú   právnu   úpravu,   ktorej absencia   podľa   názoru   okresného   súdu   v konečnom   dôsledku   spôsobovala   nesúlad napádaných ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. f) ústavy.

Podľa čl. II bodu 17 zákona č. 517/2008 Z. z. je znenie ustanovenia § 22 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. takéto: „Sudca, ktorému je dočasne pozastavený výkon funkcie, má odo dňa pozastavenia nárok na plat vo výške 30 % základného platu. Takto poskytnutý plat sa zvyšuje o 10 % základného platu na každé vyživované dieťa, najviac však do výšky 50   %   základného platu.   Počas dočasného pozastavenia   výkonu   funkcie   sudcu   sa   sudca nesmie zdržiavať na pracovisku s výnimkou času nevyhnutného na uplatňovanie nárokov sudcu vo vzťahu k jeho osobnému úradu.“

V konaní   podľa   čl.   125   ústavy   postupuje   ústavný   súd   v zmysle   čl.   140   ústavy predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona o ústavnom súde a podľa osobitných   ustanovení   §   37   až §   41b   zákona   o ústavnom   súde   upravujúcich   špecificky konanie o súlade právnych predpisov.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 41a zákona o ústavnom súde:Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov (ods. 1).

Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu (ods. 2).Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením (ods. 3).

Ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví (ods. 4).

Zo znenia § 41a zákona o ústavnom súde je zrejmé, že nález ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ústavy má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom právne účinky ex nunc a predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti zo strany ústavného súdu v tomto type konania môže byť iba znenie napadnutých právnych predpisov, ktoré je platné a účinné v čase rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť rozhodol ústavný súd v súlade s ustanovením § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde (ktoré je vo vzťahu špeciality k ustanoveniu § 25 zákona o ústavnom súde), prihliadajúc aj k svojej doterajšej judikatúre v obdobných procesných situáciách   (mutatis   mutandis   PL.   ÚS   21/98,   PL.   ÚS   18/02),   o zastavení   tohto konania v dôsledku   zmeny   okresným   súdom   napádaného   právneho   predpisu   (zákonom č. 517/2008 Z. z.) v časti, ktorá mala byť premetom posúdenia zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd musí v konaní, v súvislosti s ktorým sa na ústavný súd obrátil, aplikovať znenie napádaného právneho predpisu platné v čase, keď došlo   k právnym   skutočnostiam   relevantným   na   posúdenie   oprávnenosti   nárokov uplatňovaných žalobkyňou, prihliadajúc k svojej doterajšej judikatúre (napr. PL. ÚS 18/02, PL. ÚS 43/03) a na účel ustanovení čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, § 109 ods. 1 písm. b) OSP a § 37 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, považuje ústavný súd za   potrebné   uviesť   nad   rámec   dosiaľ   uvedených   dôvodov,   že   v zmysle   jeho   ustálenej judikatúry prezumpcia ústavnosti právnych predpisov a ústavná povinnosť orgánov verejnej moci interpretovať a aplikovať právne predpisy ústavne súladným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy)   vylučujú   vyslovenie   nesúladu   napadnutých   ustanovení   zákona   v prípade, ak ich znenie   umožňuje   ústavne   konformný   výklad   a aplikáciu   (napr.   PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 22/06).

Zákon č. 385/2000 Z. z. v znení do 1. januára 2009 síce neobsahuje výslovnú úpravu otázky, „... či sudca po dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, je naďalej povinný vykonávať   prácu   podľa   pokynov   predsedu   súdu   alebo   má   čakať   na   rozhodnutie disciplinárneho súdu v domácom prostredí...“, no z jeho ustanovení bolo možné metódami právneho   výkladu   odpoveď   na   túto   otázku   vyvodiť.   Z ustanovenia   §   62   zákona č. 385/2000 Z. z. aj v znení platnom do 1. januára 2009 jednoznačne vyplývalo, že za výkon funkcie   sudcu   treba s výnimkou   ďalších   prípadov   taxatívne uvedených   v písm.   a) až j) považovať „výkon činností vyplývajúcich z osobitných predpisov zabezpečujúcich výkon súdnictva“ (v poznámke je odkaz najmä na Občiansky súdny poriadok, Trestný poriadok), t. j. výkon rozhodovacej činnosti sudcu vo veciach pridelených mu v súlade s rozvrhom práce realizáciou procesných úkonov podľa ustanovení procesných predpisov.

Prípadné   ďalšie   činnosti   (činnosti   administratívneho   charakteru,   právne   analýzy a pod.) vykonáva sudca v rámci výkonu funkcie sudcu len pre potreby a v rozsahu realizácie vlastných   procesných   úkonov   vo   veciach,   ktoré   mu   boli   pridelené   na   prerokovanie a rozhodnutie. V prípade pozastavenia výkonu sudcovskej funkcie dotknutý sudca procesné úkony   podľa   ustanovení   procesných   predpisov   vo   veciach,   ktoré   mu   boli   pridelené   na prerokovanie a rozhodnutie, nevykonáva. Preto z ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. (ani v znení účinnom do 1. januára 2009) nevyplývala pre sudcu, ktorý mal pozastavený výkon sudcovskej funkcie, povinnosť byť prítomný na súde, na ktorý bol pridelený, a vykonávať prácu – t. j. vykonávať činnosti patriace do rámca výkonu funkcie sudcu.

V danom kontexte je pre posúdenie súladu navrhovateľom označených ustanovení zákona č. 385/2008 Z. z. podstatné, že zmyslom a účelom základného práva podľa čl. 36 písm. f) ústavy je garantovať takú právnu úpravu pracovných podmienok zamestnancov, ktorá   im   zaistí   primerané   podmienky   na   uspokojenie   vlastných   potrieb,   na   oddych a na regeneráciu pracovnej sily. Nárok na najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie možno z hľadiska právnej úpravy legitímne podmieniť skutočným výkonom práce pre zamestnávateľa počas stanoveného minimálneho obdobia, resp. ho možno krátiť za   obdobia,   keď   zamestnanec   nemal   povinnosť   alebo   nemohol   byť   zamestnávateľovi k dispozícii a vykonávať prácu. V tomto smere možno právnu úpravu, ktorú navrhovateľ napáda, považovať za štandardnú a porovnateľnú s právnou úpravou v obdobných právnych predpisoch (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákon č. 312/2001   Z.   z.   o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu rozhodnutia pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2009