znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 4/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 13. marca 2006 o žiadosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   o vydanie   súhlasu   na   trestné stíhanie sudcu Okresného súdu M. JUDr. Z. Š. podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 175 písm. g) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005   a   §   74e   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Ústavný súd Slovenskej republiky o d o p i e r a   súhlas na trestné stíhanie sudcu Okresného   súdu   M.   JUDr.   Z.   Š.,   trvale   bytom   N.,   pre   skutok   uvedený   v žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 1. februára 2006 pod č. VII/1 Gn 60/05-35, kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.   a)   a   ods.   2   písm.   a)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2005.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Žiadosť generálneho prokurátora a vyjadrenie sudcu

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) ako príslušný   orgán   podal   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) 13. februára 2006 žiadosť o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu M. JUDr.   Z.   Š.,   bytom   N.,   podľa   čl.   136   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   §   74e   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a § 175 písm. g) Trestného   poriadku   pre   podozrenie   z trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, tak ako je uvedené v uznesení policajného orgánu Policajného zboru – Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Východ v Košiciach, sp. zn. ČVS: PPZ-48/BPK-V-2005 zo 16. mája 2005.

V žiadosti generálny prokurátor uviedol:„Uvedený   sudca   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona (Zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov).

Tohto   trestného   činu   sa   mal   JUDr.   Š.   dopustiť   tak,   že   po   tom,   čo   ako   sudca Okresného súdu v M. svojím rozsudkom z 30. 08. 1999 sp. zn. 11 C 619/99-90 v spojení s uznesením Krajského súdu v K. z 27. 03. 2000 sp. zn. 14 Co 27/00 zaviazal žalovaného J. K. za účasti vedľajšieho účastníka S., odštepný závod Košice zaplatiť žalobcovi MUDr. J. T. sumu 15.000.000,- Sk s príslušenstvom, následne rozhodovalo troch žiadostiach vedených na Exekútorskom úrade súdneho exekútora Bc. J. B. pod sp. zn. Ex 803/2000, Ex 804/2000, Ex   805/2000   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   na   vymoženie   pohľadávky 15.000.000,- Sk, pričom každá zo žiadostí znela na sumu 5.000.000,- Sk a každá sa týkala vymoženia   pohľadávky   priznanej   vyššie   uvedeným   právoplatným   a   vykonateľným rozsudkom sp. zn. 11 C 619/99-90. O týchto žiadostiach rozhodol v konaniach vedených na Okresnom súde v M. sp. zn. 10 Er 3594/00, 10 Er 3595/00, 10 Er 3596/00 tak, že 17. 07. 2000 vydal vo všetkých troch konaniach poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému S. v prospech oprávneného MUDr. J. T. Následne rozhodoval o námietkach povinného proti vydaným   povereniam   na   vykonanie   exekúcie,   keď   povinný   argumentoval,   že   vo vykonateľnom   exekučnom   titule   nebol   zaviazaný   na   žiadne   plnenie   a   vystupoval   len   v postavení vedľajšieho účastníka. O týchto námietkach rozhodol dňa 28. 07. 2000 troma uzneseniami vydanými vo vyššie uvedených konaniach tak, že námietky povinného zamietol. Vydaním poverení na vykonanie troch samostatných exekúcií na vymoženie jednej pohľadávky, priznanej jedným vykonateľným rozhodnutím pre jedného oprávneného a proti jednému   povinnému,   sudca   obišiel   ustanovenie   §   5   ods.   1   vyhlášky   ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktoré určuje maximálnu výšku odmeny exekútora v sume 1.000.000,- Sk, čím umožnil súdnemu exekútorovi vymôcť od povinného trojnásobnú maximálnu odmenu vo výške 3.000.000,- Sk, k   čomu   by   nebolo   došlo,   pokiaľ   by   sudca   v   súlade   s   ustanovením   §   112   a   §   254 Občianskeho súdneho poriadku spojil tri samostatné konania na spoločné konanie, na čo boli splnené zákonom vyžadované podmienky.

Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru - Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Východ v Košiciach zo 16. 05. 2005 č. ČVS: PPZ-48/BPK-V-2005 bolo pre   vyššie   uvedený   skutok   začaté   trestné   stíhanie   vo   veci   pre   trestný   čin   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Za účelom zistenia skutkového stavu veci v súlade so zásadami trestného konania (zásadou objektívnej, materiálnej pravdy a vyhľadávacou zásadou) vyšetrovateľ v prípravnom konaní vykonal dôkazné prostriedky vo forme výsluchov svedkov JUDr. Z. Š., Bc. J. B., MUDr. J. T.,   JUDr.   S.   G.,   zaobstaral   relevantné,   vecne   súvisiace   listinné   dôkazné   prostriedky - fotokópie na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov a iných listinných dôkazov.

Hodnotením   dôkazov   získaných   v   procese   dokazovania   vykonaním   uvedených dôkazných prostriedkov boli ustálené skutkové zistenia, ktoré umožňujú prijať právny záver, že   spáchanie   skutku   je   dostatočným   spôsobom   preukázané   a   že   tento   skutok   vykazuje zákonné znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Vykonané   dôkazné   prostriedky   potvrdzujú   nielen   zákonnosť   začatia   trestného stíhania a pokračovania v ňom, ale zároveň umožňujú prijať aj dostatočne odôvodnený právny záver, že páchateľom tohto trestného činu je JUDr. Z. Š., sudca Okresného súdu v M.. Ten je z jeho spáchania dôvodne podozrivý, najmä preto, že z podaných návrhov súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie troch exekúcií na vymoženie jednej pohľadávky je evidentné, že táto bola účelovo rozdelená na tri časti, v dôs1edku čoho exekútor   mohol   vymôcť   od   povinného   trojnásobok   maximálnej   výšky   odmeny   pre   seba, limitovanej ustanovením § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Napriek tomu sudca tieto tri konania v uvedenej veci nespojil na spoločné konanie, hoci na takýto postup boli splnené všetky podmienky stanovené ustanovením § 112 O. s. p. v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p. Týmto svojím konaním zapríčinil, že v konkrétnej veci nebol zabezpečený účel občianskeho súdneho konania, vyjadrený v ustanoveniach § 1, § 2, § 3 O. s. p. a zároveň nedodržal sľub sudcu v zmysle čl. 145 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého sudca bude vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. Tým je daná i protiprávnosť konania sudcu.

Nad rámec posudzovania podmienok trestnej zodpovednosti sudcu sa žiada uviesť, že opodstatnenosť   a   zákonnosť   vedenia   samotnej   exekúcie   proti   vedľajšiemu   účastníkovi, ktorému v konaní nebola uložená žiadna povinnosť a ktorú povinnosť súd odvodil právnym záverom o prechode povinnosti vyplývajúcej priamo zo zákona, je prinajmenšom sporná. Tento záver sudcu je však akceptovateľný z hľadiska jeho individuálneho názoru prejaveného v rozhodnutí, za čo sudca nemôže byť stíhaný.

Vzhľadom na takto zistené skutočnosti považujem túto žiadosť za dôvodnú.“

Sudca   JUDr.   Z.   Š.   sa   vyjadril   písomne   aj   ústne   pred   plénom   ústavného   súdu 9. februára 2006 a uviedol tieto skutočnosti:

„Zo   žiadosti   generálneho   prokurátora   vyplýva,   že   som   dôvodne   podozrivý   zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa § 158 ods. 1 písm. a), ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona,   ktorého   som   sa   mal   dopustiť   tak,   že   v exekučných konaniach č. sp. zn. 10 Er 3594/00, 10 Er 3595/00 a 10 Er 3596/00 som vydal poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému S. a následne som rozhodoval o námietkach povinného proti vydaniu povereniam a to tak, že námietky povinného som zamietol.

So závermi generálneho prokurátora žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie nemožno súhlasiť. Zo žiadosti generálneho prokurátora totiž nie je zrejmé, v čom spočíva moja trestnosť podľa § 158 ods. 1písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Trestného činu podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa dopustí verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonáva právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a takým činom spôsobil inému škodu. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že ide o úmyselný trestný čin, pri ktorom existujú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne a to

- špeciálny subjekt (verejný činiteľ),

- konanie je v rozpore s právomocou verejného činiteľa, pričom forma tohto konania musí zodpovedať porušeniu taxatívne uvádzaných ustanovení § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) trestného zákona

- subjekt   musí   konať   v úmysle   spôsobiť   inému   škodu   alebo   zadovážiť   sebe   alebo inému neoprávnený prospech.

Ak chýba niektorá z týchto podmienok nejde o trestný čin. V uvedených exekučných veciach proti povinnému S. som konal ako verejný činiteľ, lebo ako vyplýva z § 2 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Zb. o sudcoch a prísediacich sudca je predstaviteľ súdnej moci, pričom právomoc vykonáva na nezávislom a nestrannom súde. Pri   vydaní   poverenia   v exekučných   veciach   a pri   rozhodovaní   o námietkach povinného proti exekúcii som nekonal v rozpore s právomocou verejného činiteľa – sudcu, ale naopak zhodne s ustanovením článku 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 3 písm. a) zák. č. 335/1991 Zb. z ktorých je zrejmé, že súdy rozhodujú v občiansko-právnych a trestno-právnych veciach, pričom úlohou súdov je rozhodovať o právach a povinnostiach a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa názoru generálneho prokurátora vysloveného v žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sa uvádza, že na spoločné konanie som v zmysle ustanovenia § 112 a § 254 O. s. p. mal spojiť 3 samostatné exekučné horeuvedené konania. Z § 112 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré   sa   u neho začali a skutkovo   spolu súvisia   alebo   sa   týkajú   tých   istých účastníkov. V prejednávanom exekučnom konaní nevyžadovala hospodárnosť konania spojenie veci na spoločné konanie. V citovanom § 112 sa uvádza iba možnosť spojenia veci na spoločné konanie nie však povinnosť spojenia veci na spoločné konanie.

Nie je však pravdivé tvrdenie generálneho prokurátora, že som umožnil súdnemu exekútorovi   získať   od   povinného   trojnásobne   maximálne   odmenu,   lebo   dispozičné oprávnenie patrí oprávnenému. Oprávnený podal tri samostatné exekučné návrhy a mohla nastať   i situácia,   že   oprávnený   by   uplatnil   exekúciu   u troch   možných   exekútorov.   Pri udeľovaní   poverenia   je   súd   povinný   skúmať   zhodnosť   exekučného   návrhu   exekučnou žiadosťou a s exekučným titulom čo v danom prípade bolo splnené. Treba podotknúť, že exekúcia prebehla u exekútora. Súd vydáva len poverenie pre exekútora. V danej veci aj keby súd bol spojil veci a vydal len 1 poverenie na 3 návrhy exekútora len exekútor mohol spojiť   tieto   na   spoločné   konanie.   Naviac   povinný   mohol   po   vydaní   poverenia   podať námietky proti trovám exekúcie a namietať v ďalších 2 exekučných konaniach tieto ako neúčelné trovy čo však nevyužil.

Sudca   je   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislý   a zákony   a iné   všeobecné   záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a pri rozhodovaní je viazaný   len   Ústavou   Slovenskej   republiky,   Medzinárodnou   zmluvou,   zákonom   ale   aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa (§ 2 ods. 2, 3 a 4 zák. č. 385/2000 Zb.).

V prejednávacích veciach som teda konal v rámci právomoci zverenej mi Ústavou Slovenskej republiky, Zák. č. 385/2000 Zb. o sudcoch a prísediacich a Zák. č. 335/1999 Zb. o súdoch a sudcoch.

Pri vybavovaní exekučných vecí som nekonal v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, alebo spôsobiť inému škodu.

Oprávnený získal exekučný titul ohľadom výšky nároku v konaní č. k. 11 C 619/99-90 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 Co 27/00, ktorý je právoplatný a oprávnenému teda prináleží náhrada škody priznaná rozsudkom. Nemohol teda získať oprávnený   v exekučnom   konaní   neoprávnený   prospech   a rovnako   to   platí   aj   o súdnom exekútorovi vykonávajúcom exekúciu, lebo tomu patrí odmena v zmysle vyhl. č. 288/1995 Zb.

Z uvedeného je zrejmé, že posledné dve z uvádzaných podmienok trestnosti trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa v tejto veci neboli splnené a v žiadosti sa nimi prokurátor   ani   nezaoberal   a navyše   výklad   skutkovej   podstaty   trestného   činu   nesmie pripustiť   zásah   do   nezávislosti   a nestrannosti   rozhodovacej   činnosti   sudcu   (do   výkonu súdnictva).

Orgán   činný   v trestnom   konaní   nie   je   oprávnený   skúmať   správnosť   a zákonnosť rozhodovania súdu, ani správnosť postupu konania, ktoré rozhodnutie súdu predchádzalo, pretože v zmysle príslušných ustanovení občiansko-súdneho poriadku môže takto konať iba nadriadený   súd   v konaní   o riadnom   a mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   V opačnom prípade by orgán činný v trestnom konaní postupoval nad rámec svojich právomocí ak by sa správnosťou či úplnosťou niektorého z právnych názorov a postupov súdu zaoberal. Posudzovanie   vecných   aspektov   súdneho   rozhodnutia   v trestnom   konaní,   teda mimoriadnej   odvolacej   (dovolacej)   procedúry,   odporuje   naviac   základnému   dokumentu Odporúčaniu R (94/12 Rady ministrov, Rady Európy) kde je jednoznačne uvedené: súdne rozhodnutie nesmie byť preskúmané mimo zákonom stanovených odvolacích postupov. Z uvedenej   Šrasburskej   judikatúry   vyplýva,   že   rozhodnutie   súdu   nepodlieha preskúmavaniu iným orgánom, ktorý by bol rovnako nezávislým ako súd. Súdne rozhodnutia teda nemôže preskúmavať prokurátor a už vôbec nie žiadať súhlas na trestné stíhanie za rozhodovanie čo je v rozpore s jednou zo základných záruk sudcovskej nezávislosti. Trestným činom nemôže byť procesné pochybenie alebo spôsob rozhodnutia sudcu v konkrétnej veci.

Z uvedených   dôvodov   preto   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky v súlade   s čl.   136   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s   §   29a   ods.   1   Zák. č. 385/2000 Zb. odoprel súhlas na trestné stíhanie.“

II.

Východiská a závery ústavného súdu

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Z ústavného princípu nezávislosti funkcie sudcu podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva okrem iného aj imunita sudcov.

Podľa čl. 136 ods. 3 ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie sudcu (pri rešpektovaní postupu podľa § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 74e ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s § 14 od. 3 zákona o ústavnom súde sudcu nemožno stíhať ani ho vziať do väzby bez súhlasu ústavného súdu. Ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie sudcu alebo jeho vzatie do väzby je počas trvania jeho funkcie   vylúčené;   v   takom   prípade   premlčacia   lehota   počas   ďalšieho   výkonu   funkcie neplynie.

Nevyhnutnou podmienkou udelenia súhlasu na trestné stíhanie sudcu je skutočnosť, že trestné stíhanie – za skutok, ktorý má byť jeho predmetom – je prípustné, t. j. že sa naň nevzťahuje imunita sudcu, ktorá by znamenala jeho vyňatie z pôsobnosti orgánov činných v trestnom   konaní   a súdu   a   neprípustnosť   jeho   trestného   stíhania   (podľa   príslušných ustanovení Trestného poriadku).

Z uvedených   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   ústavný   súd   je oprávnený,   ale   aj   povinný   v niektorých   prípadoch   súhlas   na   trestné   stíhanie   sudcu všeobecného súdu odoprieť. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odopretie súhlasu na trestné stíhanie sudcu všeobecného súdu by bolo to, ak by plénum ústavného súdu   došlo k záveru, že sudcu treba chrániť pred zneužitím práva stíhať pre trestné činy a priestupky, používaním nátlaku prostriedkami trestného konania, používaním donucovaných prostriedkov, na ktoré sú oprávnené príslušné orgány výkonnej moci.Okrem uvedených dôvodov jednou z najdôležitejších garancií nezávislosti funkcie sudcu   je   dôsledná   ochrana   jeho   imunity   pri   výkone   funkcie,   najmä   pri   jeho   vlastnom rozhodovaní.

Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon. Podľa §   29a   ods.   1   zákona č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sudcoch”)   za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Z   citovaného   ustanovenia   zákona   o   sudcoch   vyplýva,   že   dôvodom   na   odopretie súhlasu na trestné stíhanie sudcu je zistenie ústavného súdu o tom, že súhlas na trestné stíhanie sa žiada za skutok, ktorého podstata spočíva v rozhodovaní sudcu všeobecného sudcu.

Pri skúmaní tejto otázky je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu viazaný obsahom žiadosti generálneho prokurátora.

Podstatou   žiadosti   generálneho   prokurátora   je   záver,   že   k   naplneniu   skutkovej podstaty trestného činu skutkom uvedeným v I. časti tohto odôvodnenia by nedošlo, ak „by sudca v súlade s ustanovením § 112 a 254 OSP spojil tri samostatné konania na spoločné konania, na čo boli splnené zákonom vyžadované podmienky“.

Postup podľa citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku treba v každom prípade považovať za rozhodovanie sudcu všeobecného súdu bez zreteľa na to, či k spojeniu vecí   prejednávaných   pred   jedným   sudcom   došlo   alebo   nedošlo.   Aj   nespojenie   vecí   na spoločné prejednanie a rozhodnutie je taký postup, ktorý je výsledkom právneho záveru sudcu, že v rozhodovacom procese bude postupovať bez takého úkonu, akým je uznesenie podľa § 112 Občianskeho súdneho poriadku.

Skutok, pre ktorý žiada generálny prokurátor súhlas na trestné stíhanie sudcu, spadá do rámca rozhodovania sudcu podľa § 29 ods. 1 zákona o sudcoch, a preto ústavný súd odoprel súhlas na trestné stíhanie sudcu JUDr. Z. Š.

Z   toho   vyplýva, že   súhlas na trestné   stíhanie   sudcu   všeobecného   súdu,   ktorý   sa odôvodnil tak, ako to je uvedené v žiadosti generálneho prokurátora, treba odoprieť. Taký súhlas by sa   totiž   udelil   za   skutok,   ktorého   podstata   spočíva   v   tom,   že sudca   konal   a rozhodoval vo veciach pridelených podľa rozvrhu práce bez úkonu znamenajúceho spojenie takých vecí, a taký postup je plne subsumovateľný pod § 29a ods. 1 zákona o sudcoch bez ohľadu   na   to,   aké   dôsledky   tento   postup   mal   pre   súdneho   exekútora   a   účastníkov exekučného konania (trovy konania).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   eventuálna   protiústavnosť   alebo   protizákonnosť rozhodovania   sudcu   môže   byť   predmetom   iba   disciplinárneho   konania   (za   podmienok ustanovených v zákone o sudcoch), a nie trestného stíhania, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2006