SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 39/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov JanyBaricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežneprerokoval návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia§ 42a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto
r o z h o d o l :
Návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o súlade právnych predpisovo d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla2014 doručený návrh Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),zastúpeného sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d)zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade ustanovenia § 42a zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občianskyzákonník“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
2. Okresný súd podal predmetný návrh na začatie konania pred ústavným súdomv súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 18 C 54/2006, ktoré bolo z dôvodupodania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením okresného súdu sp. zn. 18 C 54/2006z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.
3. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol: «Na Okresnom súde Žilina je vedené konanie sp. zn. 18C 54/2006, v ktorom sa navrhovatelia a spol. návrhom na začatie konania domáhali proti odporcom, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou odporkyne v rade 2/, ako darkyňou a obdarovaným,, predmetom ktorej bol prevod podielu 1/4-iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2 a v dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2, je neplatná, eventuálne aby súd určil, že uvedená darovacia zmluva je voči navrhovateľom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ právne neúčinná. Súd uznesením č. k. 18C/54/2006-190 zo dňa 03. 09. 2010 pripustil zmenu návrhu v znení : súd určuje, že Darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalovanej, ako darkyňou a obdarovaným,, predmetom ktorej bol prevod podielu 1/4-iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2 a v dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2, je neplatná. Pre prípad, že súd dospeje v priebehu pojednávania veci, po vykonanom dokazovaní k záveru, že nie sú splnené podmienky pre určenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, z dôvodov uvádzaných žalobcami, žalobcovia navrhujú súdu vydať toto rozhodnutie: darovacia zmluva uzavretá dňa 10.07.2003 uzatvorená medzi darkyňou,, trvalé bytom
a obdarovaným,,, ktorou darkyňa previedla na obdarovaného podiel 1/4-iny v nehnuteľnostiach zapísaných na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zast. plocha o výmere 332 m2 a v dome situovanom na pozemku KN zast. plocha o výmere 332 m2, je voči žalobcom právne neúčinná..... Súdu bolo v danej veci doručené podanie odporkyne v rade 2/, ktorým navrhla Okresnému súdu Žilina podať návrh na postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p. Odporkyňa v rade 2/ vo svojom podaní uviedla, že navrhovatelia sa žalobou domáhajú určenia, že právny úkon - darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Už z návrhu žalobcov vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný žiaden nárok. Zároveň v procesných vyjadreniach žalovaný poprel existenciu pohľadávky. Súd v danej veci návrh na prerušenie konania zamietol, pričom v odôvodnení poukazuje na výklad § 42a OZ, konkrétne definície pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, kde uvádza: Podľa judikátu R 44/2001 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp. zn. 3 Cdo 102/99, zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Z toho dôvodu súd nepovažuje za dôvodné prerušiť konania a vyčkať, až rozhodne súd o spornej pohľadávke - jej existencii. Z odôvodnenia, ako aj z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že súd nepovažuje za potrebné pri odporovacích žalobách skúmať skutočnú existenciu pohľadávky, ako aj jej skutočnú výšku. Pre úspech žaloby teda stačí, ak žalobca tvrdí pred súdom, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Tieto tvrdenia a ani prípadná žaloba ale nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Odporkyňa v rade 2/ poukázala na znenie ust. § 1 ods. 1, § 42a ods. 1, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že osoba, ktorá tvrdí, že disponuje pohľadávkou, pričom jej skutočnú existenciu nemusí preukázať (vzhľadom na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), je oprávnená podať žalobu o právnu neúčinnosť právneho úkonu a nič mu nebráni, aby bol v konaní úspešný za skutkového stavu, kde len tvrdí existenciu pohľadávky, jej výšku a poukazuje prípadne na prebiehajúce súdne konanie. Občianskoprávne sporové súdne konanie ... nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže vzhľadom na vyššie uvedené účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí, že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov konania proti žalovanému. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj svojho právneho zástupcu. Tu poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia vo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu o peňažné plnenie, alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie stiahnuť. Povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry.»
4. Navrhovateľ ďalej uviedol: «Vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú § 42a Občianskeho zákonníka a aplikujú ho tak, konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka“, ako je tomu vyššie uvedené a umožňujú byť teda procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov konania.
Keďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani neumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje (viď. rozhodnutie Krajského súdu Žilina spis. zn. 7Co/151/2011 zo dňa 31. mája 2011), žalovaný ani nemá inú možnosť, ako preukázať nedôvodnosť podanej žaloby.
Žalovaný tak v prípade, ak pohľadávka od počiatku neexistovala alebo nebola napokon vymáhateľnou, musí bezdôvodne znášať nemalé trovy konania, ktoré by inak nemusel znášať, ak by súd bol povinný skúmať aj skutočnú existenciu pohľadávky. Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá a aplikuje čl. 20 Ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia bola v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovorom zo strany ESĽP (PL. ÚS 17/00).
Ústavodarca v Slovenskej republike upravil postup, pri ktorom môže v súlade s Ústavou dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku. Takýmto postupom je vyvlastnenie za podmienok stanovených v ustanovení čl. 20 ods. 4 Ústavy. To znamená, že podľa Ústavy nemôže dôjsť k zbaveniu majetku iným spôsobom, ako vyvlastnením v súlade s podmienkami vymedzenými v čl. 20 ods. 4 Ústavy. Pokiaľ má byť čl. 20 ods. 4 Ústavy vykladaný a aplikovaný v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru zo strany ESĽP, je potrebné požiadavky čl. 20 ods. 4 Ústavy vzťahovať nielen na formálne zbavenie majetku, ale aj na situácie, ktoré vznikajú aplikáciou právneho predpisu, ktorý v danom prípade obchádza legitímne očakávanie vlastníka, že nedôjde k nútenému zbaveniu jeho majetku formou uznesenia o trovách konania a to bez toho, aby mal možnosť sa v konaní riadne a účinné brániť a aby súd vo veci samej v prvom rade skúmal skutočnú existenciu pohľadávky, ktorej zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti má byť predmetom súdnej ochrany a to najmä vtedy, ako dôrazne popiera skutočnú existenciu pohľadávky.
Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore aj s čl. 1 ods. 1 Ústavy, kedy dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty.
Princíp právnej istoty je podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu súčasťou princípu právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 ods. 1 Ústavy. S požiadavkou právnej istoty a z nej vyplývajúcej ochrany legálne nadobudnutých práv, ktorú vo svojej judikatúre formuloval Ústavný súd, súvisí aj ochrana tzv. legitímneho očakávania, že bude platiť určitý stav veci, ktoré ESĽP považuje za integrálnu súčasť ochrany práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Každý subjekt, ktorý je vlastníkom, nemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie právnej neúčinnosti, pričom očakáva, že sa bude môcť brániť respektíve obhajovať svoje práva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky čo do výšky, ako aj dôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť. Preto takéto očakávania vlastníka sledujú legitímne očakávania a spadajú pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Opatrenie narušujúce legitímne očakávania vlastníka teda porušuje stav veci, o ktorom vlastník (dôvodne a oprávnene) očakáva, že bude platiť, predstavuje zásah do práva na pokojné užívanie majetku. Aby bolo takéto opatrenie zlučiteľné s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca. Z dôvodov obsiahnutých v tomto návrhu súd, ako aj odporcovia dospeli k tomu, že ust. § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k názoru, že § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1. čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.»
5. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol,že „ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
7. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobomustanoveným zákonom.
8. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinouvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
9. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrhna začatie konania súd.
10. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právnypredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názorústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákonao ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušnýsenát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkomkonania súd, zastupuje senát jeho predseda.
13. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnejsily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnouzmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
14. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konaniasa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto hopodáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
15. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sanamieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,prípadne v jednotlivom ustanovení,
b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanoveniealebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorýmnapadnutý predpis nie je v súlade.
16. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
17. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
19. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.
21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osobamá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímaťzákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súladeso všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
22. Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka znie: „(1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
(2) Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
(3) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117), b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
(4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,
b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a), c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,
e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
(5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom 2b) alebo odborným odhadom, a ktorý
a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c) alebo b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.“
23. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.
III.
24. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutípléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
25. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na začatiekonania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
26. Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavnéhosúdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, ktorými jeSlovenská republika viazaná.
Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súladeprávnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a)až g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že návrhv zastúpení okresného súdu podala sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková v spojení so svojourozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006, návrhteda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) druhou vetouObčianskeho súdneho poriadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súduč. k. 18 C 54/2006-394 z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014. Návrh navrhovateľa spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konaniaustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nie je ani neprípustný podľa § 24zákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníkas čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd eštenerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná a navrhovateľ sa nedomáha anipreskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu vo veci.
Napokon doručený návrh nemožno považovať ani za oneskorene podaný, keďžepodanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnulehotu.
27. Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súdv rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitnek preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatínávrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia§ 42a Občianskeho zákonníka, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrhnavrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený,pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať názor, že návrh nazačatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné odmietnuť ako zjavneneopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015).
28. Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jehozjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medziodmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonompredpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxiÚstavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilooznačenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudus komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, žev prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujúmožný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súdv týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (m. m.PL. ÚS 28/2015).
29. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že napadnuté ustanovenie§ 42a Občianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšiekonanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 20ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to je potrebné návrhnavrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnuť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený. Uvedené ústavný súd odôvodňujetakto:
30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd vystupujev pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitunapadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne posúdiť,či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformnýmspôsobom.
31. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy saustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliťa uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovaťdvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňouv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgánymajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou(m. m. PL. ÚS 15/98).
Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôznevýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečíplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzickýchosôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov, súpreto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd(m. m. II. ÚS 148/06).
32. Podstatu navrhovateľovho tvrdenia o ústavnej nekonformite napadnutéhoustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka možno koncentrovane zhrnúť tak, že podľanázoru navrhovateľa v dôsledku toho, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudoksp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999) pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ nezodpovedáaž vykonateľná pohľadávka majúca kvalitu judikovaného práva (pohľadávka priznanávykonateľným rozhodnutím – exekučným titulom), ale že tomuto pojmu zodpovedá užpohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní, môže žalobu o právnuneúčinnosť podať aj osoba, ktorá len tvrdí, že disponuje pohľadávkou, ktorej skutočnúexistenciu nemusí preukázať, pričom ak bude táto osoba v konaní o právnu neúčinnosťúspešná, súd jej prizná náhradu trov konania proti žalovanému.
Podľa názoru navrhovateľa v prípade, ak neskôr súd konajúci o samotnej pohľadávkevyhlási túto pohľadávku za neexistujúcu, bude to znamenať, že žalovaný bezdôvodne znášaltrovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel v konanío právnu neúčinnosť zaplatiť žalobcovi, pričom súd (v konaní o právnu neúčinnosť) poskytolochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľdospel k záveru, že povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník v konanío právnu neúčinnosť predstavuje zásah do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry, keďžedochádza k obchádzaniu legitímneho očakávania vlastníka, že nedôjde k nútenémuzbaveniu jeho majetku uznesením o trovách konania, a to bez toho, aby súd skúmalskutočnú existenciu pohľadávky, zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti ktorej má byťpredmetom súdnej ochrany. Podľa názoru navrhovateľa v dôsledku porušenia princípuprávnej istoty môže byť napadnuté ustanovenie zároveň i v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.
33. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nevyvodzuje záver o ústavnejnekonformite ním napadnutého § 42a Občianskeho zákonníka z jeho zákonného znenia,ale z jedného z možných výkladov toho ustanovenia, a to z výkladu obsiahnutéhov rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn.3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), ktorým interpretoval pojem „vymáhateľnápohľadávka“.
Povedané inak, navrhovateľ v skutočnosti nespochybňuje ústavnú konformitusamotného znenia ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, ale ústavnú konformituvýkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdupublikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).
34. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že v zmysle konštantnejjudikatúry ústavného súdu platí, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby saargumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípomprávnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdnehokonania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pri svojom rozhodovaní je teda súd povinný reflektovať predchádzajúce súdnerozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názorev nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musísúd jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch jezaložený jeho odlišný právny názor, resp. vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viaczodpovedá ústave, vo väčšej miere ako výklad predchádzajúci zabezpečujeplnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnickýchosôb.
35. Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne rozhodnutienezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb aleboprávnických osôb, resp. ak dokonca práve v dôsledku zotrvania na právnom názoreobsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniuústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nie je neskôrrozhodujúci súd povinný zotrvať na právnom názore obsiahnutom v predchádzajúcomsúdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy je povinný odchýliť saod tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny predpis tak, aby boltento výklad ústavnokonformný, t. j. aby v súlade s ústavou zabezpečil plnohodnotnúrealizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.
36. Pokiaľ ide konkrétne o výklad predmetného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje,že neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojeminterpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudoksp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), napr.:
Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009 o. i.konštatuje: „Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“
Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 konštatuje: „Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia – exekúciu.“
37. Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ najvyšší súd vyjadril vo svojom relatívne nedávnom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013, v ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j. pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou.
Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.
Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).
Vyššie uvedenú argumentáciu možno podporiť aj historickým výkladom vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51 stanovil, že ak si veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka „žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení). Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava 2005, str. 101 - 102). Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.
Už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť (ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím procesného inštitútu prerušenia konania. S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.»
38. Pokiaľ ide o občianskoprávnu doktrínu, táto sa obdobne ako aktuálnarozhodovacia prax najvyššieho súdu taktiež nestotožňuje s tým, ako bol pojem„vymáhateľná pohľadávka“ interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanompod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999):
„Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov [zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)], prípadne bola už prihlásená do konkurzného konania.“ (komentár k Občianskemu zákonníku k § 42a a § 42b, ASPI);
„Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (exekúcia), t. j. ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo exekučným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu).“ (Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos, 2007, s. 153);
«Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Z takto ponímaného výkladu „vymáhateľnej pohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku považuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do konštrukcie právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov.» (Svoboda, J. a kolektív. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o., 2004, s. 101 – 102).
39. Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, akoani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľnápohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001(rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), a teda nezotrváva na výklade, ktorýbol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálnarozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladuzásadne odchyľuje.
40. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v zmyslečl. 152 ods. 4 ústavy disponuje dostatočnými prostriedkami na to, aby sám a beznadbytočného zapojenia ústavného súdu ústavne konformne vyriešil problém, pred ktorýmstojí v konaní, ktoré pred ním prebieha. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkýmpoukazuje na možnosť využitia rôznych metód výkladu napadnutých ustanovení okresnýmsúdom, pričom z recentnej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktrínybez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že existuje viacero možností ako interpretovaťnapadnuté ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka, resp. pojem „vymáhateľnápohľadávka“, a to vrátane možnosti ústavne konformného výkladu. V tejto súvislosti jepritom zároveň vhodné pripomenúť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu saústavný súd pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy vrátaneokresného súdu sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
41. Vychádzajúc z už uvedeného tak možno uzavrieť, že ústavný súd dospel k záveru,že pojem „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka jemožné vykladať aj ústavnokonformne, t. j. v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavya čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
42. V preskúmavanej veci teda ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 42aObčianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšiekonanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia § 42a Občianskehozákonníka s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,a vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015