znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 39/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov JanyBaricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa   Tkáčika   predbežneprerokoval návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia§ 42a   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   1ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh   Okresného   súdu   Žilina   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisovo d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla2014 doručený návrh Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),zastúpeného sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d)zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   o súlade   ustanovenia   §   42a   zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občianskyzákonník“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Okresný súd podal predmetný návrh na začatie konania pred ústavným súdomv súvislosti   s konaním   vedeným   pod   sp. zn. 18   C   54/2006,   ktoré   bolo   z   dôvodupodania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením okresného súdu sp. zn. 18 C 54/2006z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.

3. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol: «Na Okresnom súde Žilina je vedené konanie sp. zn. 18C 54/2006, v ktorom sa navrhovatelia a spol. návrhom na začatie konania domáhali proti odporcom, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou odporkyne v rade 2/, ako darkyňou   a   obdarovaným,,   predmetom   ktorej   bol prevod podielu 1/4-iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2 a v dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2,   je   neplatná,   eventuálne   aby   súd   určil,   že   uvedená   darovacia   zmluva   je   voči navrhovateľom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ právne neúčinná. Súd uznesením č. k. 18C/54/2006-190 zo dňa 03. 09. 2010 pripustil zmenu návrhu v znení : súd určuje, že Darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalovanej, ako darkyňou a obdarovaným,, predmetom ktorej bol prevod podielu 1/4-iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2 a v dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 m2, je neplatná. Pre prípad, že súd dospeje v priebehu pojednávania veci, po vykonanom dokazovaní k záveru, že nie sú splnené podmienky pre určenie   absolútnej   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   z   dôvodov   uvádzaných   žalobcami, žalobcovia   navrhujú   súdu   vydať   toto   rozhodnutie:   darovacia   zmluva   uzavretá   dňa 10.07.2003 uzatvorená medzi darkyňou,, trvalé bytom

a obdarovaným,,, ktorou darkyňa previedla na obdarovaného podiel 1/4-iny v nehnuteľnostiach zapísaných na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zast. plocha o výmere 332 m2 a v dome situovanom na pozemku KN zast. plocha o výmere 332 m2, je voči žalobcom právne neúčinná..... Súdu bolo v danej   veci doručené podanie odporkyne v rade 2/, ktorým navrhla Okresnému súdu Žilina podať návrh na postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p. Odporkyňa v rade 2/ vo svojom podaní uviedla, že navrhovatelia sa žalobou domáhajú určenia, že právny úkon - darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Už z návrhu žalobcov vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo meritórne   skončené,   a   teda   žalobcom   nebol   všeobecným   súdom   právoplatne   priznaný žiaden nárok. Zároveň v procesných vyjadreniach žalovaný poprel existenciu pohľadávky. Súd v danej veci návrh na prerušenie konania zamietol, pričom v odôvodnení poukazuje na výklad § 42a OZ, konkrétne definície pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, kde uvádza: Podľa judikátu R 44/2001 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.   zn.   3   Cdo   102/99,   zákonnému   pojmu   „vymáhateľná   pohľadávka“   zodpovedá   taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Z toho dôvodu súd   nepovažuje   za   dôvodné   prerušiť   konania   a   vyčkať,   až   rozhodne   súd   o   spornej pohľadávke - jej existencii. Z odôvodnenia, ako aj z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že súd   nepovažuje   za   potrebné   pri   odporovacích   žalobách   skúmať   skutočnú   existenciu pohľadávky, ako aj jej skutočnú výšku. Pre úspech žaloby teda stačí, ak žalobca tvrdí pred súdom, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Tieto tvrdenia a ani prípadná žaloba ale nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Odporkyňa v rade 2/ poukázala na znenie ust. § 1 ods. 1, § 42a ods. 1, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že osoba,   ktorá   tvrdí,   že   disponuje   pohľadávkou,   pričom   jej   skutočnú   existenciu   nemusí preukázať   (vzhľadom   na   odôvodnenie   uznesenia   o   zamietnutí   návrhu   na   prerušenie konania),   je   oprávnená   podať   žalobu   o   právnu   neúčinnosť   právneho   úkonu   a   nič   mu nebráni, aby bol v konaní úspešný za skutkového stavu, kde len tvrdí existenciu pohľadávky, jej výšku a poukazuje prípadne na prebiehajúce súdne konanie. Občianskoprávne sporové súdne konanie  ... nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže vzhľadom na vyššie uvedené účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí, že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov konania proti žalovanému. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj svojho právneho zástupcu. Tu poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie vymoženia   bolo   predmetom   konania   (podstata   odporovacej   žaloby),   môže   neskôr   súd konajúci   o   pohľadávke   vyhlásiť   za   neexistujúcu.   Žalovaný   tak   bezdôvodne   znáša   trovy konania,   ktoré   musel   vynaložiť   v   konaní   o   právnu   neúčinnosť   a   ktoré   musel   zaplatiť žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia   sa   nemusí   právoplatne   skončiť   do jedného roku od   konečného rozhodnutia vo veci   určenia   právnej   neúčinnosti,   prípadne   údajný   veriteľ   ani   nemusí   podať   žalobu o peňažné plnenie, alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie stiahnuť. Povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry.»

4. Navrhovateľ ďalej uviedol: «Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   súdy   vykladajú   §   42a   Občianskeho   zákonníka a aplikujú ho tak, konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka“, ako je tomu vyššie uvedené a   umožňujú   byť   teda   procesne   úspešnej   aj   tej   osobe,   ktorá   o   existencii   pohľadávky nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov konania.

Keďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani neumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje (viď. rozhodnutie Krajského súdu Žilina spis. zn. 7Co/151/2011 zo dňa 31. mája 2011), žalovaný ani nemá inú možnosť, ako preukázať nedôvodnosť podanej žaloby.

Žalovaný   tak   v   prípade,   ak   pohľadávka   od   počiatku   neexistovala   alebo   nebola napokon   vymáhateľnou,   musí   bezdôvodne   znášať   nemalé   trovy   konania,   ktoré   by   inak nemusel znášať, ak by súd bol povinný skúmať aj skutočnú existenciu pohľadávky. Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá a aplikuje čl. 20 Ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia bola v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovorom zo strany ESĽP (PL. ÚS 17/00).

Ústavodarca   v   Slovenskej   republike   upravil   postup,   pri   ktorom   môže   v   súlade s Ústavou dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku. Takýmto postupom je vyvlastnenie za podmienok stanovených v ustanovení čl. 20 ods. 4 Ústavy. To znamená, že podľa Ústavy nemôže dôjsť k zbaveniu majetku iným spôsobom, ako vyvlastnením v súlade s podmienkami vymedzenými v čl. 20 ods. 4 Ústavy. Pokiaľ má byť čl. 20 ods. 4 Ústavy vykladaný a aplikovaný v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru zo strany ESĽP, je potrebné požiadavky čl. 20 ods. 4 Ústavy vzťahovať nielen na   formálne   zbavenie   majetku,   ale   aj   na   situácie,   ktoré   vznikajú   aplikáciou   právneho predpisu, ktorý v danom prípade obchádza legitímne očakávanie vlastníka, že nedôjde k nútenému zbaveniu jeho majetku formou uznesenia o trovách konania a to bez toho, aby mal možnosť sa v konaní riadne a účinné brániť a aby súd vo veci samej v prvom rade skúmal skutočnú existenciu pohľadávky, ktorej zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti má byť predmetom súdnej ochrany a to najmä vtedy, ako dôrazne popiera skutočnú existenciu pohľadávky.

Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore aj s čl. 1 ods. 1 Ústavy, kedy dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty.

Princíp   právnej   istoty   je   podľa   konštantnej   judikatúry   Ústavného   súdu   súčasťou princípu právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 ods. 1 Ústavy. S požiadavkou právnej istoty a z nej   vyplývajúcej   ochrany   legálne   nadobudnutých   práv,   ktorú   vo   svojej   judikatúre formuloval Ústavný súd, súvisí aj ochrana tzv. legitímneho očakávania, že bude platiť určitý stav veci, ktoré ESĽP považuje za integrálnu súčasť ochrany práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Každý subjekt, ktorý je vlastníkom, nemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie právnej neúčinnosti, pričom očakáva, že sa bude môcť brániť respektíve obhajovať svoje práva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky čo do výšky, ako aj dôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť. Preto takéto očakávania vlastníka sledujú legitímne očakávania a spadajú pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Opatrenie narušujúce legitímne očakávania vlastníka teda porušuje stav veci, o ktorom vlastník (dôvodne a oprávnene) očakáva, že bude platiť, predstavuje zásah do práva na pokojné   užívanie   majetku.   Aby   bolo   takéto   opatrenie   zlučiteľné   s   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca. Z dôvodov obsiahnutých v tomto návrhu súd, ako aj odporcovia dospeli k tomu, že ust. § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a s čl.   1 ods.   1,   čl.   20 ods.   1 a   4   Ústavy Slovenskej republiky.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k názoru, že § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1. čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

5.   Vzhľadom   na   uvedené   navrhovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,že „ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

7. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasNárodná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobomustanoveným zákonom.

8. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinouvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

9. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrhna začatie konania súd.

10. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právnypredpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci,odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názorústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákonao ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušnýsenát   alebo   samosudca.   Podľa   §   21   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   ak   je   účastníkomkonania súd, zastupuje senát jeho predseda.

13. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnejsily   nie   je   v   súlade   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnouzmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

14.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konaniasa ústavnému   súdu   podáva   písomne.   Návrh   musí   obsahovať,   akej   veci sa   týka,   kto   hopodáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

15. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sanamieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanoveniealebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorýmnapadnutý predpis nie je v súlade.

16. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

19.   Podľa   čl. 1   ods.   1   ústavy Slovenská republika   je zvrchovaný,   demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.

21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osobamá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   stanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímaťzákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súladeso všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

22. Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka znie: „(1)   Veriteľ   sa   môže   domáhať,   aby   súd   určil,   že   dlžníkove   právne   úkony   podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne   neúčinné.   Toto   právo   má   veriteľ   aj   vtedy,   ak   je   nárok   proti   dlžníkovi   z   jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

(2) Odporovať možno právnemu   úkonu, ktorý   dlžník urobil   v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

(3) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a

a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117), b)   právnickou   osobou,   v   ktorej   má   dlžník   alebo   osoba   uvedená   v   písmene   a) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

c)   právnickou   osobou,   v   ktorej   je   dlžník   alebo   osoba   uvedená   v   písmene   a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

(4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a a)   členom   jeho   štatutárneho   orgánu,   jeho   prokuristom,   likvidátorom   alebo spoločníkom,

b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a), c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

(5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom 2b) alebo odborným odhadom, a ktorý

a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c) alebo b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.“

23. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.

III.

24. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutípléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

25.   Pri   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedenév ustanovení   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   prijatiu   návrhu   na   začatiekonania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

26. Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavnéhosúdu   preskúmavať   súlad   zákonov   s ústavou   a s medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   jeSlovenská republika viazaná.

Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súladeprávnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a)až g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že návrhv zastúpení okresného súdu podala sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková v spojení so svojourozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006, návrhteda podala   oprávnená   osoba,   pričom   v súlade s §   109 ods.   1 písm. b) druhou   vetouObčianskeho súdneho poriadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súduč. k. 18 C 54/2006-394 z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014. Návrh   navrhovateľa   spĺňa   predpísané   náležitosti   návrhu   na   začatie   konaniaustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nie je ani neprípustný podľa § 24zákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníkas čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd eštenerozhodoval,   v tej istej   veci   v   inom   konaní   nekoná   a navrhovateľ   sa   nedomáha   anipreskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu vo veci.

Napokon   doručený   návrh   nemožno   považovať   ani   za   oneskorene   podaný,   keďžepodanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnulehotu.

27. Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súdv rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitnek preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatínávrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia§ 42a Občianskeho zákonníka, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrhnavrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený,pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať názor, že návrh nazačatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   je   potrebné   odmietnuť   ako   zjavneneopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015).

28. Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jehozjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medziodmietaním   pre   existenciu   čisto   procesných   prekážok   (napr.   pre   nedostatok   zákonompredpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxiÚstavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilooznačenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudus komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, žev prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujúmožný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súdv týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (m. m.PL. ÚS 28/2015).

29. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že napadnuté ustanovenie§ 42a Občianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšiekonanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 20ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to je potrebné návrhnavrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnuť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený. Uvedené ústavný súd odôvodňujetakto:

30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd vystupujev pozícii   tzv.   negatívneho   zákonodarcu,   ktorého   úlohou   je   posúdiť   ústavnú   konformitunapadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne posúdiť,či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformnýmspôsobom.

31. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy saustanovuje   interpretačné   pravidlo   pre   výklad   a uplatňovanie   zákonov   a podzákonnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliťa uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovaťdvoma   spôsobmi,   pričom   jeden   výklad   je   v súlade   s ústavou   a druhý   výklad   je   s ňouv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgánymajú   vtedy   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať   právnu   normu   v súlade   s ústavou(m. m. PL. ÚS 15/98).

Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôznevýklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten   výklad,   ktorý   zabezpečíplnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzickýchosôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov, súpreto   povinné   v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou(a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd(m. m. II. ÚS 148/06).

32.   Podstatu   navrhovateľovho   tvrdenia   o ústavnej   nekonformite   napadnutéhoustanovenia   §   42a   Občianskeho   zákonníka   možno   koncentrovane   zhrnúť   tak,   že   podľanázoru   navrhovateľa   v dôsledku   toho,   že   v zmysle   rozhodnutia   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudoksp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999) pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ nezodpovedáaž   vykonateľná   pohľadávka   majúca   kvalitu   judikovaného   práva   (pohľadávka   priznanávykonateľným rozhodnutím – exekučným titulom), ale že tomuto pojmu zodpovedá užpohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní, môže žalobu o právnuneúčinnosť   podať   aj   osoba,   ktorá   len   tvrdí,   že   disponuje   pohľadávkou,   ktorej   skutočnúexistenciu   nemusí   preukázať,   pričom   ak   bude   táto   osoba   v konaní   o právnu   neúčinnosťúspešná, súd jej prizná náhradu trov konania proti žalovanému.

Podľa názoru navrhovateľa v prípade, ak neskôr súd konajúci o samotnej pohľadávkevyhlási túto pohľadávku za neexistujúcu, bude to znamenať, že žalovaný bezdôvodne znášaltrovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel v konanío právnu neúčinnosť zaplatiť žalobcovi, pričom súd (v konaní o právnu neúčinnosť) poskytolochranu   pohľadávke,   ktorá   nikdy   neexistovala.   Vychádzajúc   z   uvedeného,   navrhovateľdospel   k   záveru,   že   povinnosť   znášať   trovy   konania   ako   neúspešný   účastník   v konanío právnu neúčinnosť predstavuje zásah do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry, keďžedochádza   k   obchádzaniu   legitímneho   očakávania   vlastníka,   že   nedôjde   k nútenémuzbaveniu   jeho   majetku   uznesením   o trovách   konania,   a to   bez   toho,   aby   súd   skúmalskutočnú   existenciu   pohľadávky,   zabezpečenie   úspešnej   vymožiteľnosti   ktorej   má   byťpredmetom   súdnej   ochrany.   Podľa   názoru   navrhovateľa   v dôsledku   porušenia   princípuprávnej istoty môže byť napadnuté ustanovenie zároveň i v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.

33.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   nevyvodzuje   záver   o ústavnejnekonformite ním napadnutého § 42a Občianskeho zákonníka z jeho zákonného znenia,ale   z jedného   z možných   výkladov   toho   ustanovenia,   a to   z výkladu   obsiahnutéhov rozhodnutí   najvyššieho   súdu   publikovaného   pod   č.   R   44/2001   (rozsudok   sp.   zn.3   Cdo   102/99   z 23.   decembra   1999),   ktorým   interpretoval   pojem   „vymáhateľnápohľadávka“.

Povedané   inak,   navrhovateľ   v skutočnosti   nespochybňuje   ústavnú   konformitusamotného   znenia   ustanovenia   §   42a   Občianskeho   zákonníka,   ale   ústavnú   konformituvýkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdupublikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).

34. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že v zmysle konštantnejjudikatúry ústavného súdu platí, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),ktorá   už   bola   právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom,   bez   toho,   aby   saargumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípomprávnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdnehokonania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri   svojom   rozhodovaní   je   teda   súd   povinný   reflektovať   predchádzajúce   súdnerozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názorev nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musísúd jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch jezaložený   jeho   odlišný   právny   názor,   resp.   vysvetliť,   prečo   jeho   odlišný   výklad   viaczodpovedá   ústave,   vo   väčšej   miere   ako   výklad   predchádzajúci   zabezpečujeplnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnickýchosôb.  

35. Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne rozhodnutienezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb aleboprávnických   osôb,   resp.   ak   dokonca   práve   v dôsledku   zotrvania   na   právnom   názoreobsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniuústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   nie   je   neskôrrozhodujúci   súd   povinný   zotrvať   na   právnom   názore   obsiahnutom   v predchádzajúcomsúdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy je povinný odchýliť saod tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny predpis tak, aby boltento   výklad   ústavnokonformný,   t.   j.   aby   v súlade   s ústavou   zabezpečil   plnohodnotnúrealizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.

36. Pokiaľ ide konkrétne o výklad predmetného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje,že   neskoršia   judikatúra   najvyššieho   súdu   nezotrvala   na   tom,   ako   bol   tento   pojeminterpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudoksp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), napr.:

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009 o. i.konštatuje: „Vymáhateľnou   sa   rozumie taká   pohľadávka, ktorej splnenie možno   vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“

Obdobne   najvyšší   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   sp.   zn.   5   Cdo   188/2010 z 23. novembra   2011   konštatuje: „Vymáhateľnou   pohľadávkou   v zmysle   §   42a   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   sa   rozumie   tak   pohľadávka,   ktorá   bola   veriteľovi   priznaná vykonateľným   rozhodnutím   alebo   iným   titulom,   podľa   ktorého   možno   nariadiť   výkon rozhodnutia – exekúciu.“

37. Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ najvyšší súd   vyjadril   vo   svojom   relatívne   nedávnom   rozhodnutí   sp.   zn.   6   Cdo   253/2012 zo 17. decembra 2013, v ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd   nestotožňuje   s   právnym   názorom   vysloveným   v   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR z 23. decembra 1999   sp.   zn. 3   Cdo   102/99, ktorý   bol publikovaný   v Zbierke   stanovísk Najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   44/2001.   Podľa citovaného   rozhodnutia   zákonnému   pojmu   „vymáhateľná   pohľadávka“   zodpovedá   taká pohľadávka,   ktorú   možno   úspešne   vymáhať   pred   súdom   v   základnom   konaní,   t.   j. pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou.

Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1   Obč.   zákonníka   treba   rozumieť   takú   pohľadávku,   ktorá   bola   veriteľovi   priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Účelom   odporovacej   žaloby   je   ochrana   veriteľa   spočívajúca   v   možnosti   dosiahnuť rozhodnutie   súdu,   ktorým   by   bolo   určené,   že   dlžníkom   urobený   právny   úkon   je   voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi,   domáhať   vykonania   exekúcie   postihnutím   toho,   čo   odporovateľným   (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom   slúžiacim   k   uspokojeniu   vymáhateľnej   pohľadávky   veriteľa   v   exekučnom konaní,   a   to   postihnutím   vecí   alebo   iných   majetkových   hodnôt,   ktoré   odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie   možno   vynútiť   exekúciou,   t.j.   pohľadávka,   ktorá   bola   veriteľovi   priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.

Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).

Vyššie   uvedenú   argumentáciu   možno   podporiť   aj   historickým   výkladom vychádzajúcim   z   predchádzajúcej   právnej   úpravy   inštitútu   odporovateľnosti   právnych úkonov. Tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51 stanovil, že ak si veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka „žalovateľná“,   resp.   „zročná“,   ale   pohľadávka   priznaná   autoritatívnym   rozhodnutím (použitá   formulácia   „sa   stane   vymáhateľnou“),   teda   vykonateľná.   Z   hľadiska   histórie inštitútu   odporovateľnosti   možno   poukázať   aj   na   výslovný   termín   „vykonateľná“ pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení). Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava 2005, str. 101 - 102). Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti   (nepoužiteľnosti)   rozhodnutia   vyhovujúceho   odporovacej   žalobe   pri neexistencii   pohľadávky   priznanej   exekučným   titulom.   Ak   by   totiž   pre   rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo   by   tak   len   o   akademické   (teoretické)   rozhodnutie,   neslúžiace   praktickej   potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.

Už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie   odporu,   a   tým   zabránil,   pri   dlhšie   trvajúcom   konaní   o   priznanie   pohľadávky, uplynutiu   lehoty   na   podanie   odporovacej   žaloby.   Keďže   platný   občiansky   zákonník   už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť (ako   už   bolo   uvedené   vyššie)   práve   využitím   procesného   inštitútu   prerušenia   konania. S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka   žalujúceho   veriteľa   sa   stane   vymáhateľnou   (vykonateľnou)   v   priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa javí   ako   vhodné   a   súladné   so   zásadou   spravodlivej   ochrany   práv.   Ak   teda   v   čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.»

38.   Pokiaľ   ide   o občianskoprávnu   doktrínu,   táto   sa   obdobne   ako   aktuálnarozhodovacia   prax   najvyššieho   súdu   taktiež   nestotožňuje   s   tým,   ako   bol   pojem„vymáhateľná   pohľadávka“   interpretovaný   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   publikovanompod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999):

„Dlžníkov   právny   úkon   musí   ukracovať   uspokojenie   vymáhateľnej   pohľadávky veriteľa. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov [zákon   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)], prípadne bola už prihlásená do konkurzného konania.“ (komentár k Občianskemu zákonníku k § 42a a § 42b, ASPI);

„Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou výkonu   rozhodnutia   (exekúcia),   t.   j.   ide   o pohľadávku,   ktorá   bola   veriteľovi   priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo exekučným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia   (exekúciu).“ (Fekete,   I.   Občiansky   zákonník.   Komentár.   Bratislava:   Epos, 2007, s. 153);

«Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná, keď   má   veriteľ   podklad   pre   výkon   rozhodnutia   (exekučný   titul),   a keď   odporovateľným úkonom   dlžníka   došlo   k zmenšeniu   majetku   dlžníka   v tom   smere,   že   sa   tým   ukracuje uspokojenie   veriteľovej   pohľadávky.   Z takto   ponímaného   výkladu   „vymáhateľnej pohľadávky“,   ktorý   má   oporu   aj   v doterajšej   judikatúre,   sa   vymyká   názor   vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku považuje   už   „žalovateľná   pohľadávka“.   Tento   názor   zrejme   nezapadá   náležite   do konštrukcie právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov.» (Svoboda, J. a kolektív. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o., 2004, s. 101 – 102).

39.   Možno   teda   zhrnúť,   že   aktuálna   rozhodovacia   prax   najvyššieho   súdu,   akoani občianskoprávna   doktrína   nezotrváva   na   takom   výklade   pojmu   „vymáhateľnápohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001(rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), a teda nezotrváva na výklade, ktorýbol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálnarozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladuzásadne odchyľuje.  

40. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v zmyslečl. 152   ods.   4   ústavy   disponuje   dostatočnými   prostriedkami   na   to,   aby   sám   a   beznadbytočného zapojenia ústavného súdu ústavne konformne vyriešil problém, pred ktorýmstojí   v konaní,   ktoré   pred   ním   prebieha.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   predovšetkýmpoukazuje na možnosť využitia rôznych metód výkladu napadnutých ustanovení okresnýmsúdom, pričom z recentnej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktrínybez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   existuje   viacero   možností   ako   interpretovaťnapadnuté   ustanovenie   §   42a   Občianskeho   zákonníka,   resp.   pojem   „vymáhateľnápohľadávka“, a to vrátane možnosti ústavne konformného   výkladu. V tejto súvislosti jepritom zároveň vhodné pripomenúť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu saústavný   súd   pri   zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   vrátaneokresného súdu sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

41. Vychádzajúc z už uvedeného tak možno uzavrieť, že ústavný súd dospel k záveru,že pojem „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka jemožné vykladať aj ústavnokonformne, t. j. v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavya čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

42. V preskúmavanej veci teda ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 42aObčianskeho   zákonníka   nesignalizuje   skutočnosti,   ktoré   by   po prijatí   návrhu   na   ďalšiekonanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia § 42a Občianskehozákonníka s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,a vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e :   Proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravnýprostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015