znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  PL. ÚS 38/03-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 17. mája 2004 v pléne   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta, Juraja   Babjaka, Eduarda   Báránya,   Alexandra   Bröstla,   Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja Horvátha,   Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa   a   Štefana   Ogurčáka o návrhu   skupiny   35 poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   poslancom   Národnej   rady Slovenskej   republiky   doc.   JUDr.   R.   F.,   CSc.,   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a to § 2a ods. 2 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších prepisov s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a s čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a s čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, § 80k zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994   Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995   Z.   z.   o Liečebnom   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   s čl.   40   Ústavy Slovenskej republiky, § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   a o návrhu   skupiny   30   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky,   zastúpenej   doc.   JUDr.   J.   C.,   CSc.,   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a to § 38 ods. 4 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 80k zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov   n i e   j e   v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov   n i e   j e   v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Vo zvyšnej časti návrhom   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. júna 2003 doručený   návrh   skupiny   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej len „navrhovateľ 1“),   zastúpenej   poslancom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky doc. JUDr. R. F., CSc., na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a to § 2a ods. 2 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon č. 277/1994 Z. z.“) s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods.   4   a   s čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy   a s čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), § 80k zákona č. 277/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru, § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 95/1998 Z. z.“) s čl. 40 ústavy, § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Navrhovateľ 1 žiadal ústavný súd, aby tento postupoval podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a podľa   §   38   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a aby svojím uznesením pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení označených zákonov.

Vo svojom návrhu uviedol nasledujúce argumenty:«... Ad 1. Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

Zákonom č. 13/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003, bol zmenený zákon   o zdravotnej   starostlivosti   (rovnako   ako   zákon   o Liečebnom   poriadku   a zákon o zdravotnom   poistení)   v tom   zmysle,   že   bol   zavedený   pojem   „služby   súvisiace   so zdravotnou starostlivosťou“, pričom tieto služby už nie sú súčasťou zdravotnej starostlivosti a preto nie sú poskytované v rámci ústavného práva občanov na zdravotnú starostlivosť bezplatne.

Podľa   ustanovenia   §   2a   ods.   2   zákona   o zdravotnej   starostlivosti   službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sú: a) v ústavnej starostlivosti 1. stravovacie služby, 2. pobyt na lôžku, 3. zabezpečenie konziliárnych služieb, 4.   spracúvanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   na magnetickom nosiči, b)   v ambulantnej   starostlivosti   spracúvanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní   tejto starostlivosti   na   magnetickom   nosiči   počas   návštevy   lekára   a zubného   lekára,   ktorí poskytujú primárnu starostlivosť, a lekára, logopéda, psychológa a liečebného pedagóga, ktorí poskytujú sekundárnu starostlivosť, c)   v lekárenskej   starostlivosti   výdaj   lieku,   zdravotníckej   pomôcky a dietetickej   potraviny a spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči v lekárni alebo vo výdajni zdravotníckych pomôcok a štatistické spracúvanie lekárskeho predpisu a lekárskeho poukazu v poisťovni, d) pri vykonávaní dopravy do zdravotníckeho zariadenia a zo zdravotníckeho zariadenia a dopravy medzi zdravotníckymi zariadeniami ústavnej starostlivosti pristavenie vozidla, použitie vozidla na dopravu a spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto dopravy na magnetickom nosiči.

Podľa ustanovenia § 2a ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti úhradu za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti upravuje osobitný predpis,   t. j. zákon o Liečebnom poriadku.

Vzhľadom   na   charakter   a podstatu   plnení,   ktoré   zákonodarca   zaradil   pod   pojem súvisiace služby, nie je možné súhlasiť s tým, že vymedzené služby už nie sú súčasťou práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto služby   sú   neoddeliteľnou   súčasťou   zdravotnej   starostlivosti   a preto   musia   byť   v rámci článku 40 ústavy poskytované na základe zdravotného poistenia bezplatne. Zaradenie týchto služieb   mimo   pojmu   zdravotnej   starostlivosti   je   prísne   účelové   a neodôvodnené.   Určité činnosti, ktoré sú jednoznačne súčasťou zdravotnej starostlivosti, nemožno iba formálnou zmenou ich názvu umelo vyňať spod pôsobnosti článku 40 ústavy s cieľom obísť ústavné právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

V prípade ústavnej zdravotnej starostlivosti ide o stravovacie služby, pobyt na lôžku, zabezpečenie   konziliárnych   služieb   a spracovanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní zdravotnej   starostlivosti   na   magnetickom   nosiči.   Všetky   tieto   „služby“   nie   sú   službami v bežnom   zmysle,   ide   o umelo   vytvorené   plnenia,   ktoré   sú   neoddeliteľnou   súčasťou zdravotnej starostlivosti a požadovanie ich úhrady je porušenie ústavného práva uvedeného v článku 40 ústavy.

Stravovacie   služby   sú   nevyhnutnou   súčasťou   ústavnej   starostlivosti,   nakoľko základným   znakom   ústavnej   zdravotnej   starostlivosti,   ktorý   ju   odlišuje   od   ambulantnej zdravotnej   starostlivosti,   je   dlhšie   trvanie   poskytovania   tejto   starostlivosti   v ústavnom zdravotníckom zariadení, kde by v prípade neposkytnutia stravy došlo k poškodeniu zdravia pacientov. V prípadoch, kedy je pacientovi indikovaná špeciálna diéta, je podávanie stravy dokonca súčasťou liečby.

Rovnako   pobyt   na   lôžku   je   neoddeliteľnou   súčasťou   ústavnej   zdravotnej starostlivosti,   ktorá   sa   poskytuje   v lôžkových   zaradeniach.   Pobyt   pacienta   na   lôžku   je súčasťou   a v niektorých   prípadoch aj nevyhnutnou podmienkou   poskytovania zdravotnej starostlivosti.   Ak   má   pobyt   v ústavnom   zdravotníckom   zariadení   trvať   niekoľko   dní, nemožno   ho   realizovať   bez   toho,   aby   časť   tejto   doby   (resp.   v mnohých   prípadoch   celý pobyt) strávil pacient na lôžku.

Zabezpečenie   konziliárnych   služieb   počas   ústavnej   starostlivosti   nie   je   osobitnou službou poskytovanou popri zdravotnej starostlivosti, ale je jej neoddeliteľnou súčasťou a často nevyhnutnou podmienkou správnej liečby pacienta. Pacient má ústavné právo na poskytnutie konziliárnych služieb, ak je to potrebné za účelom naplnenia jeho ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Spracovanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   (vrátane dopravy)   je   podmienkou,   aby   bola   poskytnutá   riadna   zdravotná   starostlivosť.   Vedenie zdravotnej dokumentácie je nevyhnutnou súčasťou liečebného procesu, bez ktorej by bolo zdravie pacienta ohrozené.

Výdaj   lieku,   zdravotníckej   pomôcky   alebo   dietetickej   potraviny   je   zabezpečením ústavného práva občana na poskytnutie bezplatnej zdravotnej starostlivosti v zmysle článku 40   ústavy.   Bez   vydania   lieku   by   nemohlo   byť   zabezpečené   ústavné   právo   na   ochranu zdravia, liek pacient nemôže získať inak ako vydaním.   Lekáreň dostáva za tieto služby finančnú   náhradu   vo   forme   marže.   Rovnako   nemožno   považovať   za   službu   súvisiacu s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   ani   štatistické   spracovanie   lekárskeho   predpisu alebo lekárskeho poukazu zdravotnou poisťovňou. Tieto úkony nie sú vykonávané v záujme pacienta, ale v záujme zdravotnej poisťovne, ktorá je povinná kontrolovať svoje výdavky. Nezmyselné a neopodstatnené je ustanovenie, podľa ktorého je službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ktorou je aj doprava pacienta) pristavenie vozidla a použitie vozidla na prepravu. Rovnako by službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti mohlo byť aj použitie skalpela pri operácii alebo použitie fonendoskopu pri ambulantnom vyšetrení. Ide o účelovo vykonštruované ustanovenie, ktoré porušuje ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia.

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   napadnutými   ustanoveniami   zákona o zdravotnej starostlivosti dochádza k porušovaniu ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Pokiaľ ide o nesúlad napadnutých ustanovení s článkami 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy,   navrhovatelia   sú   toho   názoru,   že   zákonodarca   zákonom   obmedzil   právo   na bezplatnú zdravotnú starostlivosť spôsobom, ktorý nedbal na podstatu a zmysel ústavného práva garantovaného v článku 40 ústavy. Namietané zákonné obmedzenia ústavného práva podľa článku 40 ústavy nesledujú ustanovený cieľ, pretože ústava v článku 40 neobsahuje obmedzujúcu   klauzulu,   ako   je   tomu   napríklad   v prípade   článku   26   ods.   4   ústavy garantujúceho   slobodu   prejavu.   Zákonodarca   nemohol   priamo   v ústave   upraviť   všetky aspekty poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia. Na druhej strane ústava vždy zakotvuje minimálnu úroveň ochrany garantovaných práv, ktorú je možné zákonom iba rozširovať a nie zužovať. Z vykonávacích predpisov prijatých po nadobudnutí účinnosti ústavy (1. októbra 1992) je zrejmé, že zákonodarca považoval za bezprostrednú   súčasť   ústavou   garantovanej   bezplatnej   zdravotnej   starostlivosti   všetky uvedené „služby“, ktoré sú dnes účelovo, obyčajnou formálnou zmenou názvu, z obsahu práva podľa článku 40 ústavy vyčleňované.

Navrhovatelia namietajú aj nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s článkom 19 ods. 1, 2 ústavy s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Neoddeliteľnou súčasťou týchto práv je právo na ochranu zdravia, ktoré je napadnutými zákonnými   ustanoveniami   porušované,   pretože   osobe   už   nie   je   garantované   právo   na ochranu zdravia v primeranej kvalite.

Ad 2. Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“. Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“

Podľa   ustanovenia   §   80k   zákona   o zdravotnej   starostlivosti   „Konania   o prevode majetku   zdravotníckych   zariadení   na   iné   osoby   a konania   o premene   zdravotníckych zariadení   ako   rozpočtových   organizácií   a príspevkových   organizácií   na   neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby začaté podľa osobitných predpisov pred 1. januárom 2003 sa dokončia podľa predpisov platných do 31. decembra 2002.“ Nakoľko v uvedených prípadoch ide o majetok, ktorý dňa 1. januára 2003 prešiel na základe zákona na obce alebo vyššie územné celky, ktoré sú v súčasnosti vlastníkmi tohto majetku, napadnuté retroaktívne ustanovenie § 80k zákona o zdravotnej starostlivosti má za následok, že dokončením uvedených konaní by bol obciam a vyšším územným celkom tento majetok odňatý v rozpore s ústavným právom na ochranu vlastníctva. Išlo by v podstate o vyvlastnenie majetku obcí a vyšších územných celkov, pričom by neboli splnené ústavou požadované podmienky (nevyhnutná miera obmedzenia vlastníckeho práva, verejný záujem a primeraná náhrada). Uvedené ustanovenie zákona o zdravotnej starostlivosti spôsobuje, že vlastnícke právo určitej skupiny vlastníkov, v tomto prípade obcí a vyšších územných celkov, nemá zaručenú rovnakú ochranu ako vlastnícke právo iných vlastníkov.

Z vyššie uvedených dôvodov je ustanovenie § 80k zákona o zdravotnej starostlivosti nepochybne   v rozpore   s článkom   20   ods.   1   a 4   v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 14 Dohovoru, nakoľko na takúto diskrimináciu pri výkone vlastníckeho práva neexistuje žiadny rozumný dôvod.

Ad 3. Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

Zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003, bol zmenený zákon   o Liečebnom   poriadku   (rovnako   ako   zákon   o zdravotnej   starostlivosti   a zákon o zdravotnom   poistení)   v tom   zmysle,   že   bol   zavedený   pojem   „služby   súvisiace   so zdravotnou   starostlivosťou“,   pričom   boli   napadnutými   ustanoveniami   zákona   zavedené úhrady za tieto služby.

Podľa   ustanovenia   §   3a   ods.   1   zákona   o Liečebnom   poriadku   osoba   uhrádza zdravotníckemu   zariadeniu   ústavnej   starostlivosti   za   služby   súvisiace   s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ak nie je oslobodená od tejto povinnosti, za jeden deň a) 50 Sk za služby spojené s poskytovaním ústavnej starostlivosti, najviac za 21 dní tej istej ústavnej starostlivosti, b)   50   Sk   za   služby   spojené   s poskytovaním   ústavnej   starostlivosti   v liečebni   pre dlhodobo chorých bez ohľadu na dĺžku ústavnej starostlivosti.

Podľa ustanovenia § 3a ods. 5 toho istého zákona osoba uhrádza zdravotníckemu zariadeniu ústavnej starostlivosti platbu 20 Sk, ak navštívi ústavnú pohotovostnú službu. Podľa ustanovenia § 3a ods. 6 toho istého zákona osoba uhrádza za služby súvisiace s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   lekárovi   a zubnému   lekárovi,   ktorí   poskytujú primárnu starostlivosť v ambulancii, platbu 20 Sk pri každej návšteve lekára a zubného lekára.

Podľa ustanovenia § 3a ods. 7 toho istého zákona osoba uhrádza za služby súvisiace s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   lekárovi,   logopédovi,   klinickému   psychológovi a liečebnému pedagógovi, ktorí poskytujú sekundárnu zdravotnú starostlivosť v ambulancii, platbu 20 Sk pri každej návšteve.

Podľa ustanovenia § 3a ods. 9 toho istého zákona osoba uhrádza zdravotníckemu zariadeniu,   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   za   služby   súvisiace   s poskytovaním zdravotnej starostlivosti platbu 2 Sk za jeden kilometer jazdy.

Podľa   ustanovenia   §   10   ods.   2   toho   istého   zákona   za   vydanie   všetkých   liekov predpísaných   na   jednom   lekárskom   predpise,   ktoré   sú   uvedené   v zozname   liekov,   a za vydanie všetkých dietetických potravín predpísaných na jednom lekárskom predpise, ktoré sú uvedené v zozname dietetických potravín, lekáreň vyberá platbu 20 Sk.

Podľa   ustanovenia   §   10   ods.   3   toho   istého   zákona   za   vydanie   všetkých zdravotníckych pomôcok predpísaných na jednom lekárskom poukaze, ktoré sú uvedené v zozname zdravotníckych pomôcok, vyberá lekáreň alebo výdajňa zdravotníckych pomôcok platbu 20 Sk.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   navrhovatelia   pokladajú   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za súčasť zdravotnej starostlivosti, považujú vyššie uvedené platby za tieto služby v rozpore s ústavným právom na bezplatnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky.

Ad 4. Podľa článku 40 Ústavy Slovenskej republiky „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

Podľa   článku   13   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   „Medze   základných   práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“

Zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003 bol zmenený zákon   o zdravotnom   poistení   (rovnako   ako   zákon   o zdravotnej   starostlivosti   a zákon o Liečebnom poriadku).

Podľa   ustanovenia   §   38   ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení   si   poisťovňa a zdravotnícke   zariadenie   v zmluve   o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   dohodnú   aj maximálny   rozsah   zdravotných   výkonov,   liekov,   zdravotníckych   pomôcok   a dietetických potravín   uhrádzaných   na   základe   zdravotného   poistenia   v kalendárnom   mesiaci   alebo kalendárnom štvrťroku, ktorý vychádza zo schváleného poistného rozpočtu.

Podľa vyššie citovaných ustanovení ústavy možno medze práva na ochranu zdravia a na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti a na základe zdravotného poistenia upraviť   len   zákonom,   a nie   predpisom   nižšej   právnej   sily.   Túto   skutočnosť   konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 7/1994 (uverejnenom pod č. 13/1994 ZnaU ÚS r. 1993-1994, č. 296/1994 Z. z.), podľa ktorého „uplatnením ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sú i podmienky, rozsah a spôsob jej poskytovania. Z toho plynie,   že   úprava   podmienok,   rozsahu   a spôsobu   poskytovania   bezplatnej   zdravotnej starostlivosti musí mať zákonnú úpravu. Iná než zákonná úprava je porušením ústavnosti.“ Napadnuté   ustanovenie   zákona   o zdravotnom   poistení   umožňuje   obmedziť   rozsah poskytovanej bezplatnej zdravotnej starostlivosti v rozpore s ústavou dohodou uzatvorenou medzi poisťovňou a zdravotníckym zariadením.

Na   základe   takejto   dohody   môže   byť   osobe   poskytnutá   bezplatná   zdravotná starostlivosť   v rozsahu   nižšom   ako   ustanovuje   zákon,   t.   j.   v takomto   prípade   by   došlo k porušeniu   ústavného   práva   osoby   na   ochranu   zdravia   a na   bezplatnú   zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia. Zakotvením možnosti zdravotnej poisťovne obmedzovať   rozsah   poskytovanej   zdravotnej   starostlivosti   pod   hranicu   ustanovenú zákonom, dochádza k protiústavnej regulácii poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Ad   5.   Zákonom č. 138/2003 Z.   z.,   ktorý nadobudol účinnosť 1.   júna 2003,   bolo zmenené ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení tak, že bola znížená výška poplatku   z omeškania,   ktoré   môže   uplatniť   zdravotnícke   zariadenia   voči   zdravotnej poisťovni v prípade omeškania so splatením peňažného dlhu, z doterajších 0,1 % na 0,01 %. Výška majetkovej sankcie – poplatku z omeškania ustanovená v § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení predstavuje špeciálnu úpravu (lex specialis), ktorej účelom je riadne a včas zabezpečiť úhradu vynaložených nákladov na zdravotnú starostlivosť zdravotníckym zariadeniam. Úhrada nákladov zdravotnej starostlivosti zo strany zdravotných poisťovní pritom predstavuje základný a rozhodujúci zdroj príjmov zdravotníckych zariadení. Za základný a rozhodujúci zdroj príjmov zdravotných poisťovní je možné považovať príjmy z vybraného poistného (§ 48 ods. 1 písm. a) zákona o zdravotnom poistení), ktoré sú povinné platiť platitelia poistného spôsobom a vo výške stanovenej zákonom (§ 10 a nasl. zákona o zdravotnom poistení). Ak platiteľ poistného neuhrádza poistné včas a vo výške stanovenej zákonom, alebo inak poruší povinnosti súvisiace s platením poistného môže voči nemu zdravotná poisťovňa uplatniť sankcie vo forme prirážky poistného (§ 22), poplatku z omeškania (§ 23), pokuty (§ 24) a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti (§ 25). Podľa   §   23   ods.   1   „Ak   platiteľ   poistného   zistil,   že   poistné   nebolo   uhradené   včas a v správnej výške, je povinný zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 0,1 % dlžnej sumy za každý   kalendárny   deň   omeškania   odo   dňa   pôvodnej   splatnosti   za   príslušný   kalendárny mesiac, do dňa keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.“. Podľa § 23 ods. 2 „Ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok   z omeškania vo výške 0,2 %   dlžnej   sumy   poistného za   každý   kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac odo dňa, keď bola príslušná suma   poukázaná   na   účet   príslušnej   poisťovne.“.   Aj   citované   ustanovenia   §   23   zákona o zdravotnom poistení predstavujú špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) vzťahov medzi dlžníkmi a veriteľmi, ktorej účelom je riadne a včas zabezpečiť úhradu poistného zo strany povinných osôb (platiteľov poistného).

Pre   právne   vzťahy   zdravotníckych   zariadení   a ďalších   zariadení   v zdravotníctve neupravuje zákon o zdravotnej starostlivosti, ani nijaký iný zákon špeciálnu právnu úpravu týkajúcu sa výšky úroku z omeškania resp. poplatku z omeškania. Z toho vyplýva, že sa na tieto   právne   vzťahy   aplikuje   všeobecná   právna   úprava,   t.   j.   úprava   obsiahnutá v Občianskom   resp.   Obchodnom   zákonníku.   Vychádzajúc   z tejto   skutočnosti   predstavuje úrok   z omeškania,   ktorý   uplatňuje   ďalšie   zariadenie   v zdravotníctve,   ako   dlžník   voči zdravotníckemu   zariadeniu   ako   veriteľovi,   pri   uplatnení   Občianskeho   zákonníka   výšku dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska (v súčasnosti 6,50 %), t. j.   13 % ročne, čo po prepočte zodpovedá výške poplatku z omeškania cca 0,035 % za každý kalendárny deň) odo dňa splatnosti účtovného dokladu, a pri uplatnení Obchodného zákonníka (1 % plus obvyklé úroky za poskytnuté úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) cca 11 % ročne, čo po prepočte zodpovedá výške poplatku z omeškania cca 0.0301 % za každý kalendárny deň) odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

Ustanovenie   špeciálnej   výšky   poplatku   z omeškania,   ktorú   si   môžu   uplatniť zdravotnícke   zariadenia,   ako   veritelia   vo   vzťahu k zdravotným   poisťovniam,   ako   svojim dlžníkom je možné odôvodniť verejným záujmom, ktorého cieľom je zabezpečenie platobnej schopnosti   zdravotníckych   zariadení,   t.   j.   ekonomických   podmienok   na   poskytovanie zdravotnej starostlivosti,   a tým predstavuje aj významnú garanciu základného práva na ochranu   zdravia   podľa   článku   40   ústavy.   To   isté   je   možné   konštatovať   vo   vzťahu k špeciálnej výške poplatku z omeškania, ktorú si uplatňuje zdravotná poisťovňa, ako veriteľ vo   vzťahu   k svojim   dlžníkom   –   platiteľom   poistného.   Na   druhej   strane   za   účelom zabezpečenia toho istého verejného záujmu – zabezpečenia ekonomických podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti – by mali mať zdravotnícke zariadenia ako dlžníci špeciálne právne postavenie garantované aj špeciálnou výškou poplatku z omeškania vo vzťahu ku svojim najčastejším veriteľom, t. j. ďalším zariadeniam v zdravotníctve. Len tak by   bolo   možné   zabezpečiť   rovnováhu   v obchodno-záväzkových   vzťahoch   zdravotníckych zariadení,   ktorá   predstavuje   jednu   zo   základných   ekonomických   záruk   poskytovania zdravotnej starostlivosti podľa článku 40 ústavy.

Podľa právnej úpravy platnej a účinnej pred schválením zákona č. 138/2003 Z. z. mohli zdravotnícke zariadenia uplatňovať vo vzťahu k zdravotným poisťovniam v prípade omeškania s úhradou nákladov zdravotnej starostlivosti poplatok z omeškania vo vzťahu k zdravotným poisťovniam vo výške 0,1 % dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania od splatnosti účtovného dokladu a ako dlžníci boli povinní znášať voči ďalším zariadeniam v zdravotníctve poplatok z omeškania vo výške ustanovenej podľa všeobecných predpisov (t. j. nižšej ako pri špeciálnej úprave). Zdravotné poisťovne mohli uplatňovať vo vzťahu k platiteľom   poistného   majetkovú   sankciu   v špeciálne   ustanovenej   výške   poplatku z omeškania   podľa   §   23   ods.   1   a 2   zákona   o zdravotných   poisťovniach   (t.   j.   tak   ako v súčasnosti   –   0,1   %   z dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   omeškania   od   splatnosti účtovného   dokladu,   resp.   0,2   %   z dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   omeškania   od splatnosti   účtovného   dokladu   po   zistení   nedostatkov).   Predchádzajúca   právna   úprava zabezpečovala teda prostredníctvom lex specialis – vyššiu výšku poplatku z omeškania pre zdravotnícke zariadenia aj zdravotné poisťovne vo vzťahu k ich najčastejším dlžníkom, čím v súlade s verejným záujmom vytvárala vyhovujúce podmienky pre zabezpečenie ústavou garantovaného základného práva na ochranu zdravia.

Po   schválení nového znenia §   38 ods.   4 zákona   o zdravotnom   poistení   zákonom č. 138/2003   Z.   z.   sa   zásadne   zmenilo   postavenie   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   plnia kľúčovú úlohu pri   zabezpečovaní   zdravotnej starostlivosti.   Výška   poplatku   z omeškania, ktorú môžu uplatniť vo vzťahu k svojim najčastejším dlžníkom (zdravotným poisťovniam) sa desaťkrát znížila a predstavuje najnižšiu výšku poplatku z omeškania v platnom právnom poriadku (nižšiu, akú predpokladá všeobecná právna úprava), pričom špeciálna úprava výšky   poplatku   z omeškania,   ktorú   môžu   zdravotné   poisťovne   uplatniť   vo   vzťahu k platiteľom poistného zostala zachovaná. Naviac ďalšie zariadenia v zdravotníctve, ako aj ďalší   veritelia   zdravotníckych   zariadení   (napr.   dodávatelia   energie   a ďalších   služieb nevyhnutných   na   fungovanie   zdravotníckych   zariadení)   môžu   voči   zdravotníckym zariadeniam uplatňovať majetkovú sankciu – úrok z omeškania podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorý je podľa vyššie uvedeného prepočtu na poplatok z omeškania vyšší, ako môže uplatniť   zdravotnícke   zariadenie   ako   veriteľ   proti   svojmu   najčastejšiemu   dlžníkovi   – zdravotnej poisťovni.

Z uvedeného vyplýva, že schválením nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   sa   zdravotnícke   zariadenia   v rozpore   s verejným záujmom   dostali   do   diskriminujúceho   právneho   postavenia   vo   svojich   obchodno- záväzkových   vzťahoch,   ktoré   ohrozuje   ich   platobnú   schopnosť   a tým   aj   poskytovanie zdravotnej starostlivosti garantované článkom 40 ústavy.

Diskriminujúce   právne   postavenie   zdravotníckych   zariadení   sa   prejavuje   zároveň v tom,   že   ochrana   ich   vlastníckeho   práva   prostredníctvom   zákonom   ustanovenej   výšky poplatku z omeškania, ktorú môžu uplatniť vo vzťahu k svojim veriteľom, je zásadne iná, ako   je   ochrana   vlastníckeho   práva   zdravotných   poisťovní   a tiež   ďalších   zariadení v zdravotníctve.   Tým   sa   vo   vzťahu   k neštátnym   zdravotníckym   zariadeniam,   ktoré   sú   aj podnikateľské subjekty, narušuje aj rovnosť podmienok ich podnikania vo vzťahu k právnym subjektom, ktoré by mali mať rovnaké právne postavenie.

Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení je v rozpore   s podstatou   a účelom,   ktorý   sledovala,   a rovnako   neslúži   na   dosiahnutie ustanoveného cieľa – zlepšiť podmienky na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. ».

Navrhovateľ 1 taktiež požadoval, aby ústavný súd, pri prerokúvaní tohto návrhu na začatie konania o súlade právnych prepisov aplikoval ustanovenie § 26 zákona o ústavnom súde a aby vec, ktorej sa predmetný návrh týka, považoval za naliehavú.

Ústavný súd návrh navrhovateľa1 predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde 10. júla 2003 a pretože nezistil dôvody na jeho odmietnutie, prijal ho na ďalšie konanie; návrhu na pozastavenie účinnosti niektorých z napadnutých ustanovení nevyhovel.

Návrh   skupiny   30   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľ 2“), zastúpenej doc. JUDr. J. C., CSc., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade právnych predpisov, a to § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 4 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 35 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a s čl. 40 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy bol doručený ústavnému súdu 7. júla 2003.

Vo svojom návrhu navrhovateľ 2 uviedol tieto argumenty:«... Národná rada Slovenskej republiky   schválila 9. apríla 2003 zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 138/2003 Z. z. (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“).

Súčasťou   tohto   zákona   je   aj   čl.   III,   ktorý   predstavuje   novelizáciu   zákona o zdravotnom poistení. V čl. III. Bod 5 zákona č. 138/2003 Z. z. sa uvádza: „V § 38 ods. 4 sa číslica „0,1“ nahrádza číslicou „0,01“.

... Z uvedeného   vyplýva,   že   podstatou   a účelom   zmeny   §   38   ods.   4   zákona o zdravotnom poistení bolo zníženie majetkovej sankcie – poplatku za omeškanie, ktorú môže uplatniť zdravotnícke zariadenia voči zdravotnej poisťovni v prípade omeškania so splatením   peňažného   dlhu   (pohľadávky)   vyplývajúceho   zo   splatného   účtovného   dokladu z 0,1 % dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu, na 0,01 %.

Navrhovateľ (vláda Slovenskej republiky) odôvodnila túto zmenu nasledovne: „Výška poplatku z omeškania 0,01% sa prispôsobí súčasnej úrokovej miere bánk. Súčasná výška poplatku z omeškania 0,1 % za každý kalendárny deň omeškania zodpovedá ročnej úrokovej miere 36,5 %.“ (Viď Osobitnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona – parlamentná tlač č. 121). ».

K namietanému   nesúladu   s čl.   20   ods.   1   a 4 v spojení   s čl.   13 ods.   3 a 4   ústavy navrhovateľ 2 uvádza:

„... Pri ústavno-právnom hodnotení právneho stavu, ktorý sa vytvoril schválením nového   znenia   §   38   ods.   4   zákona   o zdravotnom   poistení   navrhovatelia   vychádzajú   aj z právnych názorov ústavného súdu vyjadrených v jeho doterajšej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k tým ustanoveniam ústavy, ku ktorých porušeniu podľa názoru navrhovateľov týmto legislatívnym krokom došlo.“ (odvoláva sa pritom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 59/94, I. ÚS 128/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 19/97, PL. ÚS 13/97).

«...   Obsah   druhej   vety   čl.   20   ods.   1   ústavy   konkretizuje   §   124   Občianskeho zákonníka:   „Všetci   vlastníci   majú   rovnaké   práva   a povinnosti.“.   Podľa   §   118   ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.“. Vychádzajúc z tohto ustanovenia zahrnul ústavný súd pod ochranu podľa čl. 20 ústavy aj práva a iné majetkové hodnoty (II. ÚS   19/97).   Charakter   práva   majú   aj   pohľadávky   zdravotníckych   zariadení,   ďalších zariadení   v zdravotníctve   a zdravotných   poisťovní   voči   ich   dlžníkom   a sú   predmetom ochrany vlastníckeho práva. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Príslušenstvom pohľadávky   sú   úroky,   úroky   z omeškania,   poplatok   z omeškania   a náklady   spojené   s jej uplatnením.“. Z citovaného vyplýva, že aj úroky z omeškania a poplatok z omeškania tvoria integrálnu súčasť pohľadávky (práva), ktorá je predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Obsahom   vlastníckeho   práva   resp.   jeho   ochrany   je   nesporne   aj   právo   vymáhať pohľadávky (práva). Podľa § 517 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka: „ Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.“ Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri   plnení   úroky   z omeškania,   ak   nie   je   podľa   zákona   povinný   platiť   poplatok z omeškania...“.   Ako   už   bolo   uvedené   úrok   z omeškania   a poplatok   z omeškania,   ktoré tvoria integrálna súčasť pohľadávky majú   zároveň charakter majetkovej sankcie, ktorej účelom   je   zabezpečiť   veriteľovi   plnenie   dlhu   (pohľadávky)   zo   strany   dlžníka.   Z tohto hľadiska   predstavuje   nárok   veriteľa   na   vymáhanie   úroku   z omeškania   a poplatku z omeškania od dlžníka aj nástroj na ochranu jeho práva (pohľadávky), ktoré podlieha ochrane podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Čím vyššiu výšku úroku z omeškania alebo poplatku z omeškania umožňuje zákon uplatniť veriteľovi voči dlžníkovi,   tým je ochrana veriteľa účinnejšia   a efektívnejšia   a tým   sa   stáva   aj   jeho   právne   postavenie   silnejšie.   Ak   zákon umožní jednotlivým skupinám veriteľov uplatniť rozdielnu výšku úroku z omeškania alebo poplatku z omeškania, tak im poskytuje rozdielnu právnu ochranu ich práva (pohľadávky). Zároveň treba poukázať   tiež na to,   že vymožená   pohľadávka s príslušenstvom sa   stáva súčasťou vlastníctva veriteľa. Ak je ustanovená zákonom rozdielna výška úroku z omeškania alebo   poplatku   z omeškania,   tak   sa   po   vymožení   pohľadávky   rozdielne   zväčší   rozsah majetku (vlastníctva) jednotlivých skupín veriteľov.

Zákonom   ustanovená   maximálna   výška   úroku   z omeškania   resp.   poplatku z omeškania,   ktorú   môže   vlastník   uplatniť   vo   vzťahu   k svojmu   dlžníkovi,   je   vo   svojej podstate núteným obmedzením vlastníka pri vymáhaní jeho pohľadávky a je zároveň aj obmedzením ochrany jeho vlastníckeho práva. Zákonom ustanovená možnosť jednej skupiny veriteľov vymáhať vyššiu výšku úroku z omeškania alebo poplatku z omeškania oproti iným skupinám   veriteľov   predstavuje   vo   svojej   podstate   teda   aj   rozdielnu   mieru   obmedzenia základného práva na vlastníctvo.

... Pohľadávky   zdravotníckych   zariadení,   ďalších   zariadení   v zdravotníctve a zdravotných poisťovní proti ich najčastejším dlžníkom, t. j. zdravotníckych zariadení voči zdravotným   poisťovniam   v súvislosti   s úhradou   nákladov   zdravotnej   starostlivosti, pohľadávky ďalších zariadení v zdravotníctve voči zdravotníckym zariadeniam súvisiace s úhradou   za   dodávky   liekov,   zdravotníckej   techniky   a zdravotníckych   pomôcok,   ako   aj pohľadávky zdravotných poisťovní voči platiteľom poistného sú druhovo rovnaké nielen z toho   hľadiska,   že   ide   o peňažné   pohľadávky,   ale   najmä   preto,   že   ide   o pohľadávky bezprostredne   súvisiace   so   zabezpečovaním   zdravotnej   starostlivosti   a slúžiace k garantovaniu základného práva podľa čl. 40 ústavy. Naviac už vyššie bolo uvedené, že zdravotnícke zariadenia,   ďalšie zariadenia v zdravotníctve a zdravotné poisťovne možno považovať za právnické osoby sui generis, ktoré vykonávajú úlohy vo verejnom záujme (v súvislosti   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti,   ktorá   je   materiálnym   obsahom základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy). Z tejto skutočnosti je možné na základe   princípu   ustanoveného   v čl.   13   ods.   3   ústavy   vyvodiť   ústavnú   požiadavku,   aby obmedzenie základných práv a slobôd druhovo rovnakých (účelovo rovnako zameraných) právnických   osôb,   spočívajúce   v tomto   prípade   v zákonom   ustanovenom   (obmedzenom) práve   vymáhať   pohľadávky   slúžiacich   k rovnakému   účelu   (zabezpečeniu   zdravotnej starostlivosti),   platilo   rovnako.   Keďže   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   o zdravotnom poistení túto požiadavku nespĺňa je v rozpore s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy.

Účelom ustanovenia osobitných právnych podmienok pre zdravotnícke zariadenia pri uplatňovaní majetkových sankcií (poplatku z omeškania) v súvislosti s vymáhaním ich pohľadávok vo vzťahu k ich najčastejším veriteľom – zdravotným poisťovniam, je vytvoriť podmienky na plynulé a kvalitné zabezpečovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti. Ako už bolo uvedené, čím je zákonom ustanovená výška poplatku z omeškania vyššia, tým je vyšší   predpoklad   vymoženia   dlhu   (pohľadávky)   zo   strany   zdravotníckeho   zariadenia   vo vzťahu k ich veriteľom, a tým aj vyšší predpoklad nadobudnutia finančných prostriedkov nevyhnutných   na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti.   Tento   účel   právna   úprava obsiahnutá   v   §   38   ods.   4   zákona   o zdravotnom   poistení   spĺňala   pred   prijatím   zákona č. 138/2003 Z. z., keďže ustanovovala vyššiu výšku poplatku z omeškania, ako vyplývala zo všeobecnej právnej úpravy. Po schválení nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 138/2003 Z. z. je výška poplatku z omeškania, ktorú môže uplatniť zdravotnícke zariadenie nielen 10 násobne nižšia, ako predtým, ale zároveň je aj nižšia, akú by   mohli   uplatniť   zdravotnícke   zariadenia   v prípade,   ak   by   mohli   postupovať   podľa všeobecnej   právnej   úpravy   obsiahnutej   v Občianskom   resp.   Obchodnom   zákonníku.   Za týchto okolností je ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v platnom znení v rozpore s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, keďže obmedzuje zdravotnícke zariadenia pri zabezpečovaní ich úloh súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,   tým   že   ustanovuje   maximálnu   výšku   poplatkov   z omeškania   pri   vymáhaní pohľadávok od svojich najväčších a najčastejších dlžníkov, ktorá je nižšia ako ju môžu uplatniť iní veritelia voči svojim dlžníkom, čo je v rozpore s podstatou a účelom sledovaným právnou úpravou a neslúži k ustanovenému cieľu – zlepšenie podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

„... Diskriminujúce právne postavenie zdravotníckych zariadení sa prejavuje zároveň v tom,   ochrana   ich   vlastníckeho   práva   prostredníctvom   zákonom   ustanovenej   výšky poplatku z omeškania, ktorú môžu uplatniť vo vzťahu k svojim veriteľom je zásadne iná, ako je   ochrana   vlastníckeho   práva   zdravotných   poisťovní   a tiež   ďalších   zariadení v zdravotníctve.“.

K namietanému   nesúladu   s čl.   35   ods.   2   v spojení   s čl.   13   ods.   3   a 4   ústavy navrhovateľ 2 uvádza:

«... Podľa § 4 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) zdravotnú starostlivosť poskytujú zdravotnícke   zariadenia.   V súlade   s   §   23   ods.   1   zákona   o zdravotnej   starostlivosti   sa zdravotná   starostlivosť   poskytuje   v štátnych   zdravotníckych   zariadeniach   a v neštátnych zdravotníckych zariadeniach.

Zákon o zdravotnej starostlivosti vo vzťahu k neštátnym zdravotníckym zariadeniam osobitne upravuje rozsah a spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti, spôsob vydávania povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, jeho zrušenie a zánik, spôsob kontroly úrovne   a kvality   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   a povinnosť   uzavrieť   zmluvu o zodpovednosti za škodu spôsobenú iným osobám pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (§ 28 až § 36). V ostatných otázkach zákon o zdravotnej starostlivosti nerozlišuje medzi neštátnym zdravotníckym zariadením a štátnym zdravotníckym zariadením, t. j. v ostatných otázkach majú rovnaké právne postavenie.

Zákon o zdravotnej starostlivosti v § 24 vymenúva sústavu zdravotníckych zariadení a ďalších zariadení v zdravotníctve.

... Činnosť zdravotníckych zariadení (§ 24 ods. 1) a ďalších zariadení v zdravotníctve úzko   navzájom   súvisí.   Bez   činnosti   ďalších   zariadení   v zdravotníctve   by   nebolo   možné zabezpečenie   úloh,   ktoré   ustanovuje   zákon   v súvislosti   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti. Práve z tohto dôvodu zaradil zákonodarca ďalšie zariadenia v zdravotníctve do režimu zákona o zdravotnej starostlivosti. Zdravotnícke zariadenia vstupujú s ďalšími zariadeniami v zdravotníctve do rôznorodých právnych vzťahov. Ako príklad možno uviesť nákup liekov, zdravotníckej techniky a zdravotníckych pomôcok, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie   zdravotnej   starostlivosti   od   zariadení   na   výrobu   liekov,   zariadení   na veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré zákon o zdravotnej starostlivosti označuje ako „ďalšie zariadenia v zdravotníctve“ (§ 24 ods. 2 c) a d)). Pri nákupe liekov, zdravotníckej   techniky   a zdravotníckych   pomôcok   vznikajú   medzi   zdravotníckymi zariadeniami   a ďalšími   zariadeniami   v zdravotníctve   právne   vzťahy,   pri   ktorých   je zdravotnícke zariadenie spravidla v postavení dlžníka, ktorý je povinný uhradiť ďalšiemu zariadeniu   v zdravotníctve   ako   veriteľovi   peňažnú   sumu   (cenu)   za   nákup   liekov, zdravotníckej techniky a zdravotníckych pomôcok.

Podľa § 2 zákona o zdravotnom poistení povinné zdravotné poistenie je poistenie, na ktorého   základe   sa   poskytuje   zdravotná   starostlivosť   v rozsahu   a za   podmienok ustanovených   osobitnými   predpismi   a služby   súvisiace   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi. V súlade s § 28   a nasl.   zákona   o zdravotnom   poistení   zdravotné   poistenie   vykonávajú   zdravotné poisťovne. Zákon o zdravotnom poistení rozlišuje zdravotné poisťovne zriadené zákonom (Všeobecná zdravotná poisťovňa a Spoločná zdravotná poisťovňa) a „rezortné, podnikové a občianske zdravotné poisťovne, ktoré vzniknú podľa tohto zákona.“ (§ 29 ods. 1). Zákon o zdravotnom   poistení   garantuje   všetkým   zdravotným   poisťovniam   pri   vykonávaní zdravotného poistenia „rovnocenné postavenie“ (§ 29 ods. 2).

Bez existencie zdravotných poisťovní by nebolo možné zabezpečovať poskytovanie zdravotnej   starostlivosti.   Inými   slovami   činnosť   zdravotných   poisťovní   bezprostredne nadväzuje (súvisí) s činnosťou zdravotníckych zariadení a ich činnosť spoločne garantuje zabezpečenie   základného   práva   na   ochranu   zdravia   podľa   čl.   40   ústavy.   Akékoľvek zvýhodnenie právneho postavenia zdravotných poisťovní na úkor zdravotníckych zariadení pri   zabezpečovaní   ich   zákonom   stanovených   úloh,   alebo   naopak   zvýhodnenie   právneho postavenia zdravotníckych zariadení na úkor zdravotných poisťovní môže potencionálne spôsobiť   ohrozenie plnenia   ich   zákonom   stanovených úloh,   ktorých   plnenie   predstavuje kľúčovú garanciu základného práva občanov podľa čl. 40 ústavy.

Vychádzajúc   z úloh,   ktoré   plnia   zdravotné   poisťovne,   zdravotnícke   zariadenia a ďalšie   zariadenia   v zdravotníctve   v súvislosti   so   zabezpečovaním   základného   práva občanov podľa čl. 40 ústavy ich možno charakterizovať ako právnické osoby sui generis, ktoré   vykonávajú   úlohy   vo   verejnom   záujme   (v súvislosti   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti).

Ako už bolo uvedené, zákon o zdravotnej starostlivosti rozlišuje štátne a neštátne zdravotnícke zariadenia. Neštátne zdravotnícke zariadenia vznikajú primárne za účelom poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   a služieb   súvisiacich   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti. Zároveň je ale účelom ich vzniku a pôsobenia dosiahnutie zisku. Vychádzajúc zo znenia § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka („Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná   samostatne   podnikateľom   vo   vlastnom   mene   a na   vlastnú   zodpovednosť   za účelom dosiahnutia zisku“) je na tomto základe neštátne zdravotnícke zariadenia potrebné považovať aj za podnikateľské subjekty (podnikateľov).

... Zákon   o zdravotnej   starostlivosti   v   §   24   vymenúva   subjekty,   ktoré   patria   do sústavy zdravotníckych zariadení a ďalších zariadení v zdravotníctve, pričom už na tomto mieste   nerozlišuje   medzi   štátnymi   a neštátnymi   zdravotníckymi   zariadeniami.   Do   tejto sústavy sú zaradené prostredníctvom ustanovenia § 24 ods. 1 písm. t) aj „verejné lekárne, pobočky verejných lekární a výdajne zdravotníckych pomôcok“. Zo žiadneho ustanovenia zákona o zdravotnej starostlivosti pritom nemožno vyvodiť záver, že sa verejným lekárňam priznáva   iné   právne   postavenie,   ako   ostatným   neštátnym   zdravotníckym   zariadeniam a ďalším   zariadeniam   v zdravotníctve,   ako   verejným   lekárňam   (na   tom   nič   nemení skutočnosť,   že   osobitný   zákon   –   zákon   č.   140/1998   Z.   z.   o liekoch   a zdravotníckych pomôckach   a o zmene   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame v znení neskorších predpisov ustanovuje pre verejné lekárne, ale tiež napr. pre zariadenia pre veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok osobitné úlohy).

Na   základe   uvedeného   je   možné   formulovať   záver,   že   neštátne   zdravotnícke zariadenia   a ďalšie   zariadenia   v zdravotníctve   vymenované   v   §   24   zákona   o zdravotnej starostlivosti majú aj postavenie podnikateľských subjektov, ktorým sa garantuje ústavná ochrana v nadväznosti na základné právo podľa čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.

Ako už bolo uvedené,   zákon o zdravotnom poistení rozlišuje zdravotné poisťovne zriadené zákonom a zdravotné poisťovne zriaďované podľa (na základe) zákona. Zdravotné poisťovne zriadené zákonom sú verejnoprávne inštitúcie (§ 28 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení a § 2 ods. 1 zákona č. 280/1997 z. z. o Spoločnej zdravotnej poisťovni v znení neskorších   predpisov).   Zdravotné   poisťovne   zriaďované   podľa   zákona   o zdravotnom poistení sa členia na rezortné, odvetvové, podnikové a občianske zdravotné poisťovne. Tieto zdravotné poisťovne už zákon neoznačuje ako verejnoprávne inštitúcie a základný rozdiel medzi nimi a zdravotnými poisťovňami zriadenými zákonom je v tom, že štát sa nepodieľa obligatórne   na   zabezpečení   ich   platobnej   schopnosti   poskytnutím   návratnej   finančnej výpomoci a to až do výšky 100 % platobnej neschopnosti (ako pri Všeobecnej a Spoločnej zdravotnej poisťovni); na zabezpečení ich platobnej schopnosti sa štát formou návratnej finančnej   výpomoci   len   „môže“   podieľať   na   základe   rozhodnutia   vlády   Slovenskej republiky.

Tieto zdravotné poisťovne vznikajú primárne za účelom vykonávania zdravotného poistenia, ale minimálne vo vzťahu k podnikovým a občianskym zdravotným poisťovniam, ktoré   majú   neštátny   charakter   (ďalej   len   „neštátne   zdravotné   poisťovne“),   je   možné konštatovať, že účelom ich vzniku a pôsobenia je aj dosiahnutie zisku. V opačnom prípade, by vytvorenie zákonných podmienok pre vznik neštátnych zdravotných poisťovní nemalo zmysel. Tým, že zákonodarca vytvoril priestor pre vznik neštátnych zdravotných poisťovní sledoval   ústavne   legitímny   cieľ   vytvoriť   aj   vo   sfére   zdravotného   poistenia   konkurenčné prostredie v záujme kvalitnejšieho zabezpečenia zdravotného poistenia (a tým nepriamo aj zdravotnej starostlivosti). Zároveň si štát zachoval kontrolné mechanizmy voči neštátnym zdravotným   poisťovniam   obsiahnuté   v zákone   o zdravotnom   poistení,   ktoré   by   mali zaručovať,   aby   bola   činnosť   zdravotných   poisťovní   zameraná   prioritne   na   plnenie   ich primárnej úlohy – výkon zdravotného poistenia.

Skutočnosť,   že neštátne   zdravotné poisťovne   sú podnikateľskými   subjektami   (smú podnikať) možno vyvodiť aj priamo zo zákona o zdravotnom poistení. Podľa ustanovenia § 6   ods.   2   „Poisťovňa   nesmie   podnikať   s prostriedkami   získanými   zo   zdravotného poistenia“, z čoho a contrario vyplýva, že poisťovňa smie podnikať s inými prostriedkami, ako tými, ktoré získa zo zdravotného poistenia. V § 48 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení sú   vymenované   druhy   príjmov   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne.   Z taxatívneho   výpočtu vyplýva, že k jej príjmom patria aj príjmy z iných zdrojov, ako zo zdravotného poistenia. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o zdravotnom poistení garantuje všetkým zdravotným poisťovniam „rovnocenné postavenie“ (§ 29 ods. 2) a teda aj podobnú štruktúru príjmov, je možné   odvodiť,   že   aj   neštátne   zdravotné   poisťovne   disponujú   aj   s príjmami,   ktoré nepochádzajú zo zdravotného poistenia. Tieto príjmy môžu potom v súlade s § 6 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení využiť aj na podnikanie. Na tomto základe by bolo možné formulovať   záver,   že   aj   neštátne   zdravotné   poisťovne   majú   postavenie   podnikateľských subjektov, ktorým sa garantuje právo na podnikanie (sloboda podnikania) prostredníctvom čl.   35   ods.   1   a 2   ústavy.   Na   tento   záver   navrhovatelia   poukazujú   aj   napriek   tomu,   že poznajú právny názor ústavného súdu vyjadrený v odôvodnení rozhodnutia PL. ÚS 13/97 z 19. júna 1998, podľa ktorého „Zdravotné poistenie a dôchodkové poistenie patria k tým spoločenským vzťahom, ktoré sú vo verejnom záujme vyňaté z hospodárskej súťaže. ».

(V súvislosti   s namietaným   nesúladom   s čl.   35   ods.   2   ústavy   sa   navrhovateľ   2 odvoláva aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 37/1999.

„... Ustanovením osobitnej výšky majetkovej sankcie – poplatku z omeškania v § 38 ods.   4   zákona   o zdravotnom   poistení   Národná   rada   Slovenskej   republiky   ustanovila štátnym   i neštátnym   zdravotníckym   zariadeniam   podmienky   pre   výkon   zdravotnej starostlivosti   a vo   vzťahu   k neštátnym   zdravotníckym   zariadeniam,   ktoré   je   aj   v súlade s právnym názorom ústavného súdu potrebné považovať aj za podnikateľské subjekty... aj podmienky   pre   výkon   ich   podnikateľskej   činnosti.   Ďalšie   podmienky   a obmedzenia   pre výkon   zdravotníckej   starostlivosti   a výkon   podnikateľskej   činnosti   pre   zdravotnícke zariadenia sú obsiahnuté v zákone o zdravotnej starostlivosti. Tento zákon vymedzuje tiež podmienky   a obmedzenia   pre   plnenie   úloh   v oblasti   zdravotníctva,   ktoré   bezprostredne súvisia   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   ďalším   zariadeniam   v zdravotníctve a zároveň,   týmto   ďalším   zariadeniam   v zdravotníctve,   ktoré   sú   neštátne,   aj   podmienky a obmedzenia pre výkon ich podnikateľskej činnosti.

Článok 35 ods. 2 ústavy nevymedzuje rozdiel medzi podmienkami a obmedzeniami, konštatuje len, že zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní a činností. Z tohto hľadiska možno považovať „podmienky“ pre účely výkladu čl. 13 ods. 3 ústavy za zákonné obmedzenia, ktoré musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené   podmienky   (odôvodnenie   k rozhodnutiu   PL.   ÚS   37/1999,   Zbierka   nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999. Košice 2000, s. 86).

Už   vyššie   bolo   uvedené,   že   zdravotnícke   zariadenia,   ďalšie   zariadenia v zdravotníctve a zdravotné poisťovne možno považovať za právnické osoby sui generis, ktoré   vykonávajú   úlohy   vo   verejnom   záujme   (v   súvislosti   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti, ktorá je materiálnym obsahom základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy). Z tejto skutočnosti je možné najmä na základe princípu ustanoveného v čl. 13 ods. 3 vyvodiť požiadavku na ich rovnaké právne postavenie.

Zákon   o zdravotnej   starostlivosti   požiadavku   rovnakého   právneho   postavenia zdravotníckych zariadení a ďalších zariadení v zdravotníctve v zásade rešpektuje (§ 36b). Teda   nielen   z ústavy,   ale   aj   priamo   z ustanovenia   zákona   o zdravotnej   starostlivosti   je možné   vyvodiť   požiadavku   na   ich   rovnaké   postavenie,   z čoho   možno   odvodiť,   že   každé zákonné obmedzenie (podmienky), ktoré by mohlo vyplývať pre zdravotnícke zariadenie aj z iných právnych predpisov, by sa malo vzťahovať aj na ďalšie zariadenia v zdravotníctve. Schválením nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení zákonom 138/2003 Z. z. ustanovujúcim výšku poplatku z omeškania, ktorú môžu uplatniť zdravotnícke zariadenia voči   svojim   najčastejším   dlžníkom   (zdravotným   poisťovniam)   pri   vymáhaní   svojej pohľadávky sa zásadne zmenilo ich právne postavenie, pričom právne postavenie ďalších zariadení v zdravotníctve sa nezmenilo a je z hľadiska uplatňovania majetkovej sankcie – poplatku z omeškania vo vzťahu k ich najčastejším veriteľom – zdravotníckym zariadeniam, neporovnateľne výhodnejšie (viď vyššie).

Znížením   výšky   poplatku   z omeškania   ustanoveného   v   §   38   ods.   4   zákona o zdravotnom poistení sa zásadne zmenilo právne postavenie zdravotníckych zariadení aj vo vzťahu   k zdravotným   poisťovniam,   ktoré   môžu   na   rozdiel   od   zdravotníckych   zariadení uplatniť vo vzťahu k svojim dlžníkom mnohonásobne vyššiu majetkovú sankciu – poplatok z omeškania (viď vyššie), hoci z hľadiska úloh, ktoré zabezpečujú zdravotnícke zariadenia a zdravotné poisťovne vo verejnom záujme (pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti), by v ich právnom postavení nemali byť rozdiely, t. j. mali by mať rovnaké právne postavenie aj v obchodno-záväzkových vzťahoch.

Touto právnou úpravou došlo podľa názoru skupiny poslancov k nesúladu zákonnej úpravy s ústavou, konkrétne nesúladu § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s čl. 35 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy, keďže toto zákonné ustanovenie pre neštátne zdravotnícke   zariadenia   ustanovuje   iné   právne   podmienky   (obmedzenia)   pre   ich podnikateľskú činnosť ako pre ďalšie neštátne zariadenia v zdravotníctve,   hoci by mali platiť   rovnako,   vzhľadom   na   to,   že   zákon   vychádza   z rovnakého   právneho   postavenia zdravotníckych zariadení a ďalších zariadení v zdravotníctve.

Ak   by   sa   vychádzalo   z právneho   názoru,   že   aj   neštátne   zdravotné   poisťovne   sú podnikateľské subjekty, tak touto právnou úpravou došlo aj k nesúladu § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy aj vo vzťahu neštátnych zdravotníckych   zariadení   a neštátnych   zdravotných   poisťovní,   vzhľadom   na   nerovnakú výšku poplatkov z omeškania, ktoré si môžu uplatniť proti svojim najčastejším veriteľom. Ako už bolo uvedené vyššie, účelom ustanovenia osobitných právnych podmienok pre zdravotnícke   zariadenia   pri   uplatňovaní   majetkovej   sankcie   (poplatku   z omeškania)   vo vzťahu k ich najčastejším dlžníkom – zdravotným poisťovniam, je vytvoriť podmienky na plynulé a kvalitné zabezpečovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti. Čím je zákonom ustanovená výška poplatku z omeškania vyššia, tým je vyšší predpoklad vymoženia dlhu (pohľadávky) zo strany zdravotníckeho zariadenia vo vzťahu k ich veriteľom, a tým aj vyšší predpoklad   nadobudnutia   finančných   prostriedkov   nevyhnutných   na   poskytovanie zdravotnej   starostlivosti.   Tento   účel   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   38   ods.   4   zákona o zdravotnom poistení spĺňala pred prijatím zákona č. 138/2003 Z. z., keďže ustanovovala vyššiu   výšku   poplatku   z omeškania,   ako   vyplývala   zo   všeobecnej   právnej   úpravy.   Po schválení nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 138/2003 Z. z. je výška poplatku z omeškania, ktoré môže uplatniť zdravotnícke zariadenie nielen 10 násobne nižšia, ako predtým, ale zároveň je aj nižšia, akú by mohli uplatniť zdravotnícke zariadenia   v prípade,   ak   by   mohli   uplatniť   všeobecnú   právnu   úpravu   obsiahnutú v Občianskom resp. Obchodnom zákonníku. Za týchto okolností je ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v platnom znení v rozpore s čl. 35 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, keďže ustanovuje podmienky (obmedzenia) neštátnych zdravotníckych zariadení pri výkone ich podnikateľskej činnosti v súvislosti s uplatňovaním výšky poplatku z omeškania v rozpore s podstatou a účelom týchto podmienok a neslúži k ustanovenému cieľu – zlepšeniu podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

...   Tým   sa   vo   vzťahu   k neštátnym   zdravotníckym   zariadeniam,   ktoré   sú   aj podnikateľské subjekty narušuje aj rovnosť podmienok ich podnikania vo vzťahu k právnym subjektom, ktoré by mali mať rovnaké právne postavenie.“.

K namietanému nesúladu s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy navrhovateľ 2 uvádza:

«... Podľa zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku sa zdravotná starostlivosť poskytuje bezplatne, za čiastočnú úhradu a za celú úhradu. Náklady na zdravotné výkony poskytované   poistencovi   na   základe   povinného   zdravotného   poistenia   bezplatne   a za čiastočnú úhradu uvedené v prílohe č. 1 tohto zákona vo výške, ktorú ustanovuje osobitný predpis,   a náklady   na   lieky,   zdravotnícke   pomôcky   a dietetické   potraviny   uvedené v zozname liekov, v zozname zdravotníckych pomôcok vo výške ustanovenej v osobitnom predpise a v zozname dietetických potravín uhrádza zmluvnému zdravotníckemu zariadeniu zdravotná   poisťovňa   (§   3   ods.   3).   Zdravotná   poisťovňa   tiež   uhrádza   zdravotníckemu zariadeniu,   s ktorým   nie   je   v zmluvnom   vzťahu,   náklady   na   nevyhnutnú   a neodkladnú zdravotnú   starostlivosť   pri   náhlom   ochorení,   pri   zhoršení   zdravotného   stavu   alebo   pri ohrození života vo výške, ktorú ustanovuje cenový predpis (§ 3 ods. 5). Zdravotná poisťovňa uhrádza   zmluvnému   zdravotníckemu   zariadeniu   náklady   na   zdravotnú   starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného pripoistenia (§ 3 ods. 5).

Podľa § 38 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poskytuje zdravotná poisťovňa zdravotníckemu zariadeniu do 30 dní odo dňa doručenia   účtovného   dokladu.   Pri   nedodržaní   lehoty   splatnosti   môže   zdravotnícke zariadenie uplatniť voči zdravotnej poisťovni majetkovú sankciu – poplatok z omeškania vo výške   0,01   %   z dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   omeškania   odo   dňa   splatnosti účtovného dokladu (§ 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení).

Právne   vzťahy   medzi   zdravotníckym   zariadením   a zdravotnou   poisťovňou,   ktoré vznikajú   v súvislosti   s úhradou   nákladov   zdravotnej   starostlivosti   sú   vzťahmi   veriteľa (zdravotnícke zariadenie) a dlžníka (zdravotná poisťovňa), z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti. Ako už bolo uvedené vyššie, zdravotnícke zariadenie vstupuje (musí vstupovať   v záujme   zabezpečenia   svojich   úloh   pri   zabezpečovaní   zdravotníckej starostlivosti)   do   právnych   vzťahov   aj   s ďalšími   zariadeniami   v zdravotníctve   napr.   pri nákupe liekov, zdravotníckych pomôcok   a zdravotníckej techniky. Aj v tomto prípade ide o právne vzťahy medzi dlžníkom, ktorým je zdravotnícke zariadenie a veriteľom, ktorým je ďalšie zariadenie v zdravotníctve.

Všeobecná úprava právnych vzťahov medzi dlžníkmi a veriteľmi (lex generalis) je obsiahnutá v Občianskom a Obchodnom zákonníku. Súčasťou všeobecnej právnej úpravy sú aj práva a povinnosti, ktoré vznikajú v súvislosti s omeškaním s plnením peňažného dlhu. Podľa   §   517   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   „Ak   ide   o omeškanie   s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku   z omeškania   ustanovuje   vykonávací   predpis“.   Podľa   nariadenia   vlády Slovenskej   republiky   č.   87/1995   Z.   z.,   ktorým   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia Občianskeho   zákonníka   „Výška   úrokov   z omeškania   je   dvojnásobok   diskontnej   sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením dlhu“ (§ 3). Podľa § 4 tohto nariadenia „Poplatok z omeškania je za každý deň omeškania 2,5 promile dlžnej sumy, najmenej však 25 Sk za každý i začatý mesiac omeškania“.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka „Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného   záväzku   alebo   jeho   časti   a nie   je   dohodnutá   sadzba   úrokov   z omeškania,   je dlžník povinný platiť úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.“. § 502 Obchodného zákonníka znie: „(1) Od doby poskytnutia   peňažných   prostriedkov   je   dlžník   povinný   platiť   z nich   úroky   v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. (2) Pri pochybnostiach sa predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného obdobia.“.

Úroky   z omeškania   a poplatok   z omeškania   sú   špecifickými   nástrojmi (prostriedkami) na ochranu vlastníckeho práva, keďže predmetom vlastníckeho práva sú nielen veci, ale aj práva (pohľadávky) a iné majetkové hodnoty. Majú charakter majetkovej (peňažnej) sankcie, ktorej funkciou je pôsobiť na dlžníka, aby svoj peňažný záväzok (dlh) voči   veriteľovi   plnil   riadne   a včas.   Čím   vyšší   je   úrok   z omeškania   alebo   poplatok z omeškania, tým efektívnejšie pôsobí na dlžníka, aby svoj peňažný záväzok uhradil riadne a včas. Príjmy veriteľa získané z uhradených úrokov z omeškania a poplatkov z omeškania nadobudnuté v súlade so zákonom sa stávajú predmetom jeho vlastníctva.

Výška majetkovej sankcie – poplatku z omeškania ustanovená v § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení predstavuje špeciálnu právnu úpravu (lex specialis), ktorej účelom je riadne   a včas   zabezpečiť   úhradu   vynaložených   nákladov   na   zdravotnú   starostlivosť zdravotníckym zariadeniam, ako veriteľom zo strany zdravotných poisťovní, ako dlžníkov. Úhrada   nákladov   zdravotnej   starostlivosti   zo   strany   zdravotných   poisťovní   pritom predstavuje základný a rozhodujúci zdroj príjmov zdravotníckych zariadení.

Za základný a rozhodujúci zdroj príjmov zdravotných poisťovní je možné považovať príjmy z vybraného poistného (§ 48 ods. 1 písm. a) zákona o zdravotnom poistení), ktoré sú povinné platiť platitelia poistného spôsobom a vo výške stanovenej zákonom (§ 10 a nasl. zákona o zdravotnom poistení). Ak platiteľ poistného neuhrádza poistné včas a vo výške stanovenej zákonom, alebo inak poruší povinnosti súvisiace s platením poistného môže voči nemu zdravotná poisťovňa uplatniť sankcie vo forme prirážky poisteného (§ 22), poplatku z omeškania (§ 23), pokuty (§ 24) a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti (§ 25). Podľa   §   23   ods.   1   „Ak   platiteľ   poistného   zistil,   že   poistné   nebolo   uhradené   včas a v správnej výške, je povinný zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 0,1 % dlžnej sumy za každý   kalendárny   deň   omeškania   odo   dňa   pôvodnej   splatnosti   za   príslušný   kalendárny mesiac, do dňa keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.“. Podľa § 23 ods. 2 „Ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok   z omeškania vo výške 0,2 %   dlžnej   sumy   poistného za   každý   kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola príslušná suma   poukázaná   na   účet   príslušnej   poisťovne.“.   Aj   citované   ustanovenia   §   23   zákona o zdravotnom poistení predstavujú špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) vzťahov medzi dlžníkmi a veriteľmi, ktorej účelom je riadne a včas zabezpečiť úhradu poistného zo strany povinných osôb (platiteľov poistného), ako dlžníkov zdravotnej poisťovni, ako veriteľovi. Pre   právne   vzťahy   zdravotníckych   zariadení   a ďalších   zariadení   v zdravotníctve neupravuje zákon o zdravotnej starostlivosti, ani nijaký iný zákon špeciálnu právnu úpravu týkajúcej sa výšky úroku z omeškania resp. poplatku z omeškania. Z toho vyplýva, že sa na tieto   právne   vzťahy   aplikuje   všeobecná   právna   úprava,   t.   j.   úprava   obsiahnutá v Občianskom resp. Obchodnom zákonníku. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, predstavuje úrok   z omeškania,   ktorý   uplatňuje   ďalšie   zariadenie   v zdravotníctve,   ako   dlžník   voči zdravotníckemu   zariadeniu   ako   veriteľovi   pri   uplatnení   Občianskeho   zákonníka   výšku dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska (v súčasnosti 6,50 %), t. j. 13 % ročne, čo po prepočte zodpovedá výške poplatku z omeškania cca 0,035 % za každý kalendárny deň odo dňa splatnosti účtovného dokladu, a pri uplatnení Obchodného zákonníka (1 % plus obvyklé úroky za poskytnuté úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) cca 11 % ročne, čo po prepočte zodpovedá výške poplatku z omeškania cca 0,0301 % za každý kalendárny deň) odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

Ustanovenie   špeciálnej   výšky   poplatku   z omeškania,   ktoré   si   môžu   uplatiť zdravotnícke   zariadenia,   ako   veritelia   vo   vzťahu k zdravotným   poisťovniam,   ako   svojim dlžníkom je možné odôvodniť verejným záujmom, ktorého cieľom je zabezpečenie platobnej schopnosti   zdravotníckych   zariadení,   t.   j.   ekonomických   podmienok   na   poskytovanie zdravotnej   starostlivosti   a tým   predstavuje   aj   významnú   garanciu   základného   práva   na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy. To isté je možné konštatovať vo vzťahu k špeciálnej výške poplatku z omeškania, ktoré si uplatňuje zdravotná poisťovňa, ako veriteľ vo vzťahu k svojim dlžníkom – platiteľom poistného. Na druhej strane za účelom zabezpečenia toho istého   verejného   záujmu   –   zabezpečenia   ekonomických   podmienok   na   poskytovanie zdravotnej   starostlivosti   –   by   mali   mať   zdravotnícke   zariadenia,   ako   dlžníci   špeciálne právne postavenie garantované aj špeciálnou výškou poplatku z omeškania vo vzťahu ku svojim najčastejším veriteľom, t. j. ďalším zariadeniam v zdravotníctve. Len tak by bolo možné zabezpečiť rovnováhu v obchodno-záväzkových vzťahoch zdravotníckych zariadení, ktorá   predstavuje   jednu   zo   základných   ekonomických   záruk   poskytovania   zdravotnej starostlivosti podľa čl. 40 ústavy.

Podľa právnej úpravy platnej a účinnej pred schválením zákona č. 138/2003 Z. z. mohli zdravotnícke zariadenia uplatňovať vo vzťahu k zdravotným poisťovniam v prípade omeškania s úhradou nákladov zdravotnej starostlivosti poplatok z omeškania vo vzťahu k zdravotným poisťovniam vo výške 0,1 % dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania od splatnosti účtovného dokladu a ako dlžníci boli povinní znášať voči ďalším zariadeniam v zdravotníctve poplatok z omeškania vo výške ustanovenej podľa všeobecných predpisov (t. j. nižšej, ako pri špeciálnej úprave). Zdravotné poisťovne mohli uplatňovať vo vzťahu k platiteľom   poistného   majetkovú   sankciu   v špeciálne   ustanovenej   výške   poplatku z omeškania   podľa   §   23   ods.   1   a 2   zákona   o zdravotných   poisťovniach   (t.   j.   tak   ako v súčasnosti   –   0,1   %   z dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   omeškania   od   splatnosti účtovného   dokladu,   resp.   0,2   %   z dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   omeškania   od splatnosti   účtovného   dokladu   po   zistení   nedostatkov).   Predchádzajúca   právna   úprava zabezpečovala teda prostredníctvom lex specialis – vyššiu výšku poplatku z omeškania pre zdravotnícke zariadenia aj zdravotné poisťovne vo vzťahu k ich najčastejším dlžníkom, čím v súlade s verejným záujmom vytvárala vyhovujúce podmienky pre zabezpečenie ústavou garantovaného základného práva na ochranu zdravia.

Po   schválení nového znenia §   38 ods.   4 zákona   o zdravotnom   poistení   zákonom č. 138/2003   Z.   z.   sa   zásadne   zmenilo   postavenie   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   plnia kľúčovú úlohu pri   zabezpečovaní   zdravotnej starostlivosti.   Výška   poplatku   z omeškania, ktorú môžu uplatniť vo vzťahu k svojim najčastejším dlžníkom (zdravotným poisťovniam) sa 10 násobne znížila a predstavuje najnižšiu výšku poplatku z omeškania v platnom právnom poriadku (nižšiu, akú predpokladá všeobecná právna úprava), pričom špeciálna úprava výšky   poplatku   z omeškania,   ktorú   môžu   zdravotné   poisťovne   uplatniť   vo   vzťahu k platiteľom poistného zostala zachovaná. Naviac ďalšie zariadenia v zdravotníctve, ako aj ďalší   veritelia   zdravotníckych   zariadení   (napr.   dodávatelia   energie   a ďalších   služieb nevyhnutných   na   fungovanie   zdravotníckych   zariadení)   môžu   voči   zdravotníckym zariadeniam uplatňovať majetkovú sankciu – úrok z omeškania podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorý je podľa vyššie uvedeného prepočtu na poplatok z omeškania vyšší, ako môže uplatniť   zdravotnícke   zariadenie   ako   veriteľ   proti   svojmu   najčastejšiemu   dlžníkovi   – zdravotnej poisťovni.

Z uvedeného vyplýva, že schválením nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   sa   zdravotnícke   zariadenia   v rozpore   s verejným záujmom   dostali   do   diskriminujúceho   právneho   postavenia   vo   svojich   obchodno- záväzkových   vzťahoch,   ktoré   ohrozuje   ich   platobnú   schopnosť   a tým   aj   poskytovanie zdravotnej starostlivosti garantované čl. 40 ústavy. ».

Ďalej v súvislosti s namietaným nesúladom s čl. 40 ústavy navrhovateľ 2 uviedol:«... Ako už bolo uvedené vyššie zdravotnícke zariadenia majú kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti, ktorá je materiálnym obsahom základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy. Ustanovením nových podmienok (obmedzení), za ktorých   môžu   zdravotnícke   zariadenia   uplatňovať   majetkovú   sankciu   -   poplatok z omeškania,   ktoré   sú   pre   zdravotnícke   zariadenia   mnohonásobne   horšie   ako   doposiaľ, a zároveň   neporovnateľne   horšie   ako   môžu   uplatňovať   iné   právnické   osoby,   ktoré   sa podieľajú   na   zabezpečovaní   zdravotnej   starostlivosti   (ďalšie   zariadenia   v zdravotníctve a zdravotné poisťovne), došlo k výraznému zhoršeniu právneho postavenia zdravotníckych zariadení   na   úkor   ďalších   zariadení   v zdravotníctve   a zdravotných   poisťovní   v rozpore s čl. 13 ods. 3, pričom k zhoršeniu tohto právneho postavenia došlo v rozpore s podstatou a zmyslom, ako aj cieľom, ktorý mala (má) táto právna úprava sledovať, t. j. v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.

Úlohu štátu je vytvoriť právne a ekonomické záruky pre uplatňovanie základných práv a slobôd. Osobitne významná je úloha štátu súvisiaca so zabezpečovaním práva na ochranu   zdravia,   prejavujúca   sa   vo   vytváraní   právnych   a ekonomických   podmienok   na poskytovanie zdravotnej starostlivosti: Úlohou štátu v tejto oblasti konkretizuje ustanovenie zákona   o zdravotnej   starostlivosti.   „Štát   utvára   podmienky   na   to,   aby   sa   zdravotná starostlivosť   poskytovala   na   odbornej   úrovni,   plynule,   sústavne   a aby   bola   dostupná.“. Každé   ustanovenie   zákona,   ktoré   sťažuje   plnenie   úloh   štátu   v súvislosti   s poskytovaním zdravotnej starostlivosti je v rozpore s úlohou, ktorú štát na seba prevzal schválením textu čl. 40 ústavy.

Zákonodarca schválením nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení výrazne zhoršil právne postavenie zdravotníckych zariadení, a tým vážne ohrozil plnenie zákonom   ustanovených   úloh   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   bezprostredne   súvisia s garantovaním   základného   práva   na   ochranu   zdravia   podľa   čl.   40   Ústavy   Slovenskej republiky. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že nové znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení ustanovené schválením zákona č. 138/2003 Z. z. je v rozpore s čl. 40 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a čl. 13 ods. 4 ústavy. ».

Navrhovateľ ďalej uviedol:„... K zabezpečeniu práva na ochranu zdravia garantovaného čl. 40 ústavy a práva podnikať (práva na slobodu podnikania) garantovaného čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy prijala Národná rada Slovenskej republiky celý rad zákonov, ku ktorým patrí aj vyššie rozoberaný zákon o zdravotnom poistení a zákon o zdravotnej starostlivosti. V nadväznosti na vyššie citovaný   právny   názor   ústavného   súdu,   ide   o zákony   podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy, prostredníctvom ktorých sa ustanovujú podmienky pre uplatnenie práva podľa čl. 40 ústavy a v stanovenom rozsahu tiež práva podľa čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy. Súčasťou právnej úpravy obsiahnutej   v týchto   zákonoch   je   aj   vymedzenie   právneho   postavenia   osobitných právnických osôb, ktoré vykonávajú úlohy vo verejnom záujme (v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti), a to: zdravotníckych zariadení, ďalších zariadení v zdravotníctve a zdravotných poisťovní.

Pri prijímaní zákonov musí Národná rada Slovenskej republiky rešpektovať ústavné medze a ústavné princípy, inak sa tieto zákony dostanú do nesúladu s ústavou.“.

Ústavný súd aj tento návrh predbežne prerokoval 10. júla 2003 a pretože tiež nezistil dôvody na jeho odmietnutie, prijal ho na ďalšie konanie. Súčasne v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku spojil konania o obidvoch   návrhoch   –   navrhovateľa   1   a navrhovateľa   2   (ďalej   len   „navrhovatelia“)   na spoločné konanie, pretože išlo o návrhy sčasti obsahovo zhodné.

Po prijatí obidvoch návrhov na ďalšie konanie ústavný súd vyzval navrhovateľov, aby   sa   vyjadrili   ku   konaniu   ústneho   pojednávania.   Ani   jeden   z navrhovateľov   podľa vyjadrenia svojich zástupcov na ústnom pojednávaní netrval.

Ústavný   súd   5.   septembra   2003   požiadal   predsedu   Národnej   rady   Slovenskej republiky, aby sa k obidvom návrhom vyjadril a aby sa tiež vyjadril ku konaniu ústneho pojednávania; ak na ústnom pojednávaní trvá, aby určil, kto bude Národnú radu Slovenskej republiky zastupovať.

Predseda   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   16.   septembra   2003   požiadal o predĺženie lehoty na zaujatie stanoviska k predmetným návrhom o dva mesiace z dôvodu ich rozsiahlosti, zložitosti a osobitného zaťaženia zákonodarného zboru.

Predseda   ústavného   súdu   žiadosti   predsedu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky vyhovel   a lehotu   predĺžil   do   30.   novembra   2003.   Pretože   predseda   Národnej   rady Slovenskej   republiky   ani   v tejto   lehote   nedoručil   ústavnému   súdu   vyjadrenie,   požiadal ho listom zo 14. januára 2004 o predloženie stanoviska do piatich dní od doručenia tohto listu.

V nadväznosti   na   túto   opakovanú   výzvu   predseda   Národnej   rady   Slovenskej republiky   doručil   29.   januára   2004   ústavnému   súdu   stanovisko   k predmetným   návrhom a oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní; zastupovaním poveril predsedu Ústavnoprávneho výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   JUDr.   J.   D..   Spolu   s týmito   vyjadreniami doručil ústavnému súdu aj vládny návrh predmetného zákona (tlač 121) spolu s dôvodovou správou a so záznamom príslušnej rozpravy.

V stanovisku bolo k jednotlivým častiam návrhu uvedené nasledovné:«Ad 1 a 3

Vymedzenie pojmu zdravotná starostlivosť v právnom poriadku Slovenskej republiky je uvedené v § 2 zákona o zdravotnej starostlivosti. Podľa odseku 1 citovaného ustanovenia zdravotná starostlivosť je starostlivosť o ochranu, zachovanie a navrátenie zdravia fyzickej osoby,   ktorú   poskytuje   zdravotnícky   pracovník   a poskytuje   sa   v zdraví,   v chorobe, v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí. Podrobnejšie definovanie zdravotnej starostlivosti je uvedené v odseku 2, podľa ktorého zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, diagnostiku a liečbu vrátane rehabilitácie, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu, záchrannú zdravotnú službu a osobitnú zdravotnú starostlivosť. Zákon súčasne upravuje aj spôsob, akým   sa   zdravotná   starostlivosť   poskytuje,   a to   formou   ambulantnej   zdravotnej starostlivosti a formou ústavnej zdravotnej starostlivosti.   Podľa odseku 3 je zdravotnou starostlivosťou aj lekárenská starostlivosť a kúpeľná starostlivosť.

Novelou zákona sa v § 2a zaviedol nový pojem „služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti“, ktorými sú

a) v   ústavnej starostlivosti

1. stravovacie služby

2. pobyt na lôžku

3. zabezpečenie konziliárnych služieb

4. spracúvanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní   ústavnej   starostlivosti   na magnetickom nosiči,

b) v   ambulantnej   starostlivosti spracúvanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní   tejto starostlivosti na magnetickom nosiči počas návštevy lekára a zubného lekára, ktorí poskytujú   primárnu   starostlivosť,   a lekára,   logopéda,   psychológa   a liečebného pedagóga, ktorí poskytujú sekundárnu starostlivosť,

c) v   lekárenskej starostlivosti výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny a spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči v lekárni alebo vo výdajni zdravotníckych pomôcok a štatistické spracúvanie lekárskeho predpisu a lekárskeho poukazu v poisťovni,

d) pri   vykonávaní   dopravy do   zdravotníckeho   zariadenia   a zo   zdravotníckeho zariadenia   a dopravy   medzi   zdravotníckymi   zariadeniami   ústavnej   starostlivosti pristavenie vozidla, použitie vozidla na dopravu a spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto dopravy na magnetickom nosiči.

Vzhľadom   na   znenie   čl.   40   ústavy,   podľa   ktorého   majú   občania   právo   na   základe zdravotného   poistenia   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a zdravotnícke   pomôcky (t. j. bez priamej platby, avšak na základe ich účasti na povinnom zdravotnom poistení a na základe   platenia   poistného)   je   obsah   pojmu   „zdravotná   starostlivosť“   relevantný   pri posudzovaní súladu § 2a ods. 2 a 4 zákona o zdravotnej starostlivosti s čl. 40 ústavy. Vychádzajúc   z definície   zdravotnej   starostlivosti   uvedenej   v   §   2   a vymedzenia „služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti“ v § 2a zákona o zdravotnej starostlivosti   je   možné   vysloviť   názor,   že   zákon   sa   v nedostatočnej   miere   vyrovnal s rozlíšením týchto dvoch právnych inštitútov. Dôkazom toho je napríklad obsah pojmu „starostlivosť   o ochranu,   zachovanie   a navrátenie   zdravia   fyzickej   osoby“,   pojmu „prevencia, diagnostika a liečba“ (§ 2 ods. 2) a ich vzťah k obsahu pojmu „stravovacie služby,   pobyt   na   lôžku   a zabezpečenie   konziliárnych   služieb“.   Z obsahu   zákonom definovanej zdravotnej starostlivosti vyplýva, že napr. liečbu ochorenia (§ 2 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti), ktorá vyžaduje operačný zákrok (ktorý má za cieľ prinavrátiť zdravie), nemožno vykonať bez pobytu na lôžku, a pri určitých diagnózach aj osobitnou výživou. Pojem „konziliárne služby“ zákon osobitne nedefinuje, avšak v právnom poriadku Slovenskej republiky je používaný vo viacerých všeobecne záväzných právnych predpisoch, napr.   v §   19 zákona   o zdravotnej   starostlivosti,   ktorý   uvádza,   že súčasťou   sekundárnej zdravotnej starostlivosti sú aj konziliárne služby, v zákone o liečebnom poriadku v prílohe č. 1 (zoznam zdravotných výkonov hradených zo zdravotného poistenia) sa v položke 41 a 43   uvádzajú   konziliárne   služby,   ktoré   na   základe   §   3   ods.   2   posledná   veta   zákona o liečebnom   poriadku   sú   zdravotnými   výkonmi   poskytovanými   na   základe   povinného zdravotného poistenia. Na základe vyššie uvedených príkladov možno vyvodiť záver, že na vyslovenie záveru o súlade ustanovenia § 2a ods. 2 a 4 zákona o zdravotnej starostlivosti je rozhodujúce   posúdenie   obsahu   pojmu   „zdravotná   starostlivosť.“   Je   nepochybné,   že súčasťou napr. chirurgického zákroku musí byť aj poskytnutie „pobytu na lôžku“, resp. „špeciálna, resp. osobitná výživa“ poskytovaná napr. pri operáciách tráviaceho traktu. V prípade,   napr.   konziliárnych   služieb   ide   o služby,   ktoré   majú   poskytnúť   lekárovi poskytujúcemu   zdravotnú   starostlivosť   o pacienta,   odborné   stanovisko   z hľadiska optimálneho poskytovania zdravotnej starostlivosti z pohľadu iných medicínskych odborov, t.   z.,   že   definovanie   „konziliárnych   služieb“   ako   služieb   „súvisiacich   s poskytovaním zdravotnej starostlivosti“ je v rozpore s ich obsahom. Spracúvanie údajov zisťovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na magnetickom nosiči lekármi a farmaceutmi, ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť, sa z pohľadu čl. 40 ústavy javí tiež ako sporné, pretože evidencia a vykazovanie poskytovanej zdravotnej starostlivosti nie sú takými činnosťami, ktoré by bolo možné oddeliť alebo osobitne definovať mimo systému zdravotného poistenia. Naviac,   podľa   §   16   ods.   1   zákona   o zdravotnej   starostlivosti,   vedenie   zdravotnej dokumentácie   je   neoddeliteľnou   súčasťou   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti.   Ani v iných   oblastiach   ústavne   garantovaných   základných   práv   občanov   (napr.   nemocenské poistenie, sociálne poistenie, resp. zabezpečenie, právo na vzdelanie) sa činnosti, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu týchto práv v zákonoch nedefinujú ako činnosti „súvisiace“. Na   základe   vyššie   uvedeného   preto,   podľa   nášho   názoru,   služby   súvisiace s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   nemôžu   byť   také   činnosti,   ktoré   sú   imanentnou súčasťou   poskytovanej   zdravotnej   starostlivosti,   t.   j.   činnosti,   bez   ktorých nie je   možné zdravotnú   starostlivosť   poskytnúť   (napr.   pobyt   na   lôžku   pri   chirurgických   zákrokoch, osobitná výživa pri určitých diagnózach, poskytnutie konziliárnych služieb pri poskytovaní zdravotnej   starostlivosti   alebo   doprava   napr.   v prípade   potreby   vyšetrenia   v inom zdravotníckom zariadení pri poskytovaní ústavnej starostlivosti) a také činnosti, bez ktorých nie je možné vykonať úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zo zdravotného poistenia (spracúvanie   údajov   na   účely   úhrad   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť   na   základe zdravotného poistenia). Znenie čl. 40 ústavy, na základe ktorého majú občania právo na bezplatnú   starostlivosť   a zdravotnícke   pomôcky   na   základe   zdravotného   poistenia   za podmienok, ktoré ustanoví zákon, neumožňuje, aby zákon vyššie uvedenú časť zdravotnej starostlivosti vymedzil ako služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na základe toho ich vyňal z úhrady zo zdravotného poistenia.

S definovaním   služieb   súvisiacich   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   bolo súčasne v zákone o Liečebnom poriadku upravené aj platenie za tieto služby. V § 3a zákona o liečebnom poriadku sa určili sumy, ktoré občania pri jednotlivých službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sú povinní zdravotníckemu zariadeniu uhradiť. Ide o stanovenie konkrétnych súm (bez špecifikácie), a zo znenia zákona nie je jasné, či ide o ceny alebo inak stanovené úhrady. Naviac, zákon určuje okruh osôb, ktoré sú od platenia uvedených   úhrad   oslobodené,   čím   vytvára   nerovnaké   podmienky   pre   účastníkov zdravotného poistenia, čo však nezodpovedá čl. 13 ods. 3 ústavy.

Ad 2

Podľa   §   80k   zákona   o zdravotnej   starostlivosti   sa   konania   o prevode   majetku zdravotníckych zariadení na iné osoby a konania o premene zdravotníckych zariadení ako rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne   prospešné   služby   začaté   podľa   osobitných   predpisov   (t.   j.   podľa   zákona č. 92/1991   Zb.   o podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby   v znení   neskorších predpisov   a zákona   č.   13/2002   Z.   z.   o podmienkach   premeny   niektorých   rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby (transformačný zákon) a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších prepisov v znení zákona č. 457/2002 Z. z.) pred 1. januárom 2003 dokončia podľa predpisov platných do 31. decembra 2002. Na základe uvedeného ustanovenia (účinného od 1. 6. 2003) sa majú spravovať   aj   také   prevody   majetku   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   na   základe   zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky s účinnosťou od 1. júla 2002, resp. 1. januára 2003 prešli do majetku obcí a vyšších územných celkov na základe zákona č. 416/2001 Z. z.

Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 1 ústavy zvrchovaný, demokratický a právny štát.   Súčasťou princípov právneho štátu je zákaz retroaktivity právnych predpisov,   t.   j. právne   predpisy   majú   účinok   do   budúcnosti   a rešpektujú   práva,   ktoré   boli   v minulosti nadobudnuté podľa platného právneho stavu. Vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu § 80k zákona   o zdravotnej   starostlivosti   nerešpektuje   vlastnícke   práva,   ktoré   vznikli   do   jeho účinnosti (t. j. do 1. 6. 2003) na základe zákona č. 416/2001 Z. z. a umožňuje, aby sa prechod majetku štátu uskutočnil podľa predpisov platných do 31. decembra 2003, a to aj napriek tomu, že v čase prijatia zákona č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti už nešlo o majetok štátu.

Na   základe   týchto   skutočností   zastávame   názor,   že   ustanovenie   §   80k   zákona o zdravotnej starostlivosti nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ústavy.

Ad 4 Podľa § 38 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení zdravotná poisťovňa a zdravotnícke zariadenie si v zmluve podľa odseku 1 dohodnú aj maximálny rozsah zdravotných výkonov, liekov,   zdravotníckych   pomôcok   a dietetických   potravín   uhrádzaných   na   základe zdravotného   poistenia   v   kalendárnom   mesiaci   alebo   v kalendárnom   štvrťroku,   ktorý vychádza zo schváleného poisteného rozpočtu (§ 49 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). V zmluve   dohodnú   aj   postup   v prípade   prekročenia   dohodnutého   rozsahu   zdravotných výkonov,   liekov,   zdravotníckych   pomôcok   a   dietetických   potravín;   poisťovňa   uhrádza náklady   na   nevyhnutnú   a neodkladnú   zdravotnú   starostlivosť   aj   nad   dohodnutý   rozsah zdravotných výkonov, liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín. Navrhovateľ cit.   ustanovenie   považuje   za   rozporné   s princípom   ústavne   garantovanej   bezplatnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom na základe zdravotného postenia (čl. 40 ústavy), pretože umožňuje obmedziť rozsah bezplatnej zdravotnej starostlivosti.

Je   nepochybné,   že   ústava   v čl.   40   zabezpečuje   občanom   právo   na   poskytnutie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, avšak súčasťou tejto ústavnej garancie je aj určenie, že ide   o starostlivosť   za   podmienok,   ktoré   ustanoví   zákon.   Týmto   zákonom   je   zákon o liečebnom   poriadku   a v otázkach   financovania   poskytovanej   bezplatnej   zdravotnej starostlivosti je zákon o zdravotnom poistení. Zákonom o zdravotnom poistení sa vymedzuje okruh povinne zdravotne poistených osôb, výška poistného, povinnosti platiteľov poistného, ako aj vznik a fungovanie zdravotných poisťovní a financovanie zdravotnej starostlivosti poskytnutej   poisteným   osobám.   Z podstaty   zdravotného   poistenia   vyplýva,   že   zdroje zdravotného poistenia sú limitované príjmami zdravotných poisťovní. Preto je logické, že zdravotné poisťovne, ako to ustanovuje § 49 ods. 2 zostavujú   poistný rozpočet tak, aby výdavky   neprevýšili   príjmy   poisťovne   v príslušnom   rozpočtovom   roku.   Nástrojom   na zabezpečenie vyrovnaného hospodárenia zdravotnej poisťovne je jej oprávnenie dohodnúť v zmluve so zmluvným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (zdravotníckym zariadením) maximálny rozsah zdravotnej starostlivosti, ktorý bude zdravotnou poisťovňou uhradený. Vzhľadom   na   to,   že   ustanovenie   §   38   ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení   obsahuje povinnosť pre zdravotnú poisťovňu uhradiť náklady na nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť   aj   nad   dohodnutý   rozsah   zdravotných   výkonov,   liekov,   zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín, podľa nášho názoru cit. ustanovenie je v súlade s čl. 40 ústavy. Iná otázka je, či výška poistného (určená v § 12 zákona o zdravotnom poistení a v zákone o štátnom rozpočte na príslušný kalendárny rok), ktorú sú povinní platiť poistenci, zamestnávatelia a štát, je postačujúca na úhradu zdravotnej starostlivosti, na ktorú majú občania   zúčastnení   na   povinnom   zdravotnom   poistení   nárok   podľa   čl.   40   ústavy,   a či určenie nerovnakej výšky poistného pre jednotlivé skupiny poistencov, pri ich rovnakom nároku   na   poskytovanú   zdravotnú   starostlivosť   na   základe   zdravotného   poistenia, zodpovedá čl. 13 ods. 3 ústavy. Ad 5 Do účinnosti novely zákona (1. 6. 2003) bol podľa § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení   poplatok   z omeškania,   ktorý   bola   povinná   uhradiť   zdravotná   poisťovňa   pri neplnení   svojich   povinností   voči   zdravotníckemu   zariadeniu,   stanovený   vo   výške   0,1   % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu. Prijatou novelou zákona od jej účinnosti sa zmenila výška poplatku z omeškania na 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu. Takouto zmenou sa výška úroku, ktorú môže uplatniť zdravotnícke zariadenie (ako veriteľ) voči zdravotnej poisťovni (ako dlžníkovi) znížila desaťnásobne, pričom zdravotná poisťovňa (ako veriteľ) podľa § 23 ods. 1 a 2 zákona o zdravotnom poistení má pri neplnení povinností platiteľmi zdravotného poistenia (dlžníkom) nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1 %, resp.   0,2   %.   Aj   do   prijatia   novely   zákona   bola   výška   úrokov   z omeškania   stanovená v zákone o zdravotnom poistení osobitnou výškou oproti   všeobecnej úprave (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník). Zvýšená výška úrokov z omeškania ako lex specialis mala svoje   opodstatnenie   z dôvodu   zabezpečenia   prostriedkov   na   financovanie   zdravotnej starostlivosti, a to aj stanovením osobitnej (zvýšenej) výšky postihu pre subjekty neplniace si zákonnú   povinnosť   prispievať   do   zdravotného   poistenia.   Zmena   vo   výške   úrokov z omeškania len pre jednu časť systému zdravotného poistenia vytvára nerovnosť medzi zdravotnými   poisťovňami   (ako   financujúcimi   subjektami)   a zdravotníckymi   zariadeniami (ako poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti).

Vychádzajúc z

čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, podľa ktorej vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu

čl.   13   ods.   3   ústavy,   na   základe   ktorého   zákonné   obmedzenia   základných   práv a slobôd (medzi ktoré nepochybne patria aj vlastnícke práva) musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky,

čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý ukladá, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a že takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ stanovenie   rozdielnej   výšky   úrokov   pre   subjekty   tvoriace   systém   zdravotného   postenia (zdravotnícke zariadenia ako poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a zdravotné poisťovne ako   financovateľov   zdravotnej   starostlivosti)   nezodpovedá   týmto   ústavným   princípom. Súčasne pre zdravotnícke zariadenia vytvára také podmienky na plnenie ich úloh v systéme zdravotného poistenia, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou priamo ovplyvnia poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktorú zdravotnícke zariadenia sú povinné poskytovať podľa čl. 40 ústavy.

Na základe uvedeného sme toho názoru, že

1. § 2a ods. 2 a 4 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 138/2003 Z. z. nie je v súlade s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy,

2. § 80k zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 138/2003 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.),

3. § 3a zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení zákona č. 138/2003 Z. z. nie je v súlade s čl. 40 ústavy,

4. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   zákona č. 138/2003 Z. z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. ».

V nadväznosti   na   doručenie   stanoviska   ústavný   súd   nariadil   ústne   pojednávanie   na 4. marec   2004.   Dňa   24.   februára   2004   predseda   Národnej   rady   Slovenskej   republiky požiadal o odročenie ústneho pojednávania z dôvodu konania 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej účasť všetkých poslancov z dôvodu prerokúvania ústavných zákonov, ako aj ďalších významných zákonov bola nevyhnutná. Predseda ústavného súdu tejto žiadosti 1. marca 2004 vyhovel a súčasne požiadal predsedu Národnej rady Slovenskej republiky   o prehodnotenie   pôvodného   stanoviska   ku   konaniu   ústneho   pojednávania. Predseda ústavného súdu nariadil vo veci predmetných návrhov ústne pojednávanie na 25. marec 2004. Dňa 10. marca 2004 predseda Národnej rady Slovenskej republiky faxom oznámil, že netrvá na svojom pôvodnom stanovisku a súhlasí, aby v súlade so zákonom sa vo   veci   konalo   bez   ústneho   pojednávania,   a   faxom   z 11.   marca   2004   (následne   listom doručeným 16. marca 2004) oznámil, že berie stanovisko, ktoré ústavnému súdu zaslal k predmetným návrhom, späť. Tento krok odôvodnil takto:

„K vzatiu späť uvedeného stanoviska ma vedie skutočnosť, že na základe § 39 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, si predseda Ústavného súdu SR vyžiada stanovisko orgánu, ktorý všeobecne záväzný právny predpis vydal. Nakoľko zákony, o ktoré v prípade Národnej rady ide, schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky ako celok,   malo   by   ísť   o jej   stanovisko.   Stanovisko,   ktoré   som   Vám   zaslal,   bolo   v súlade s niekoľkoročnou praxou, ktorá sa v parlamente zaužívala, schválené len Ústavnoprávnym výborom NR SR.

Vzhľadom   k tomu,   že   nejde   o stanovisko   Národnej   rady   Slovenskej   republiky a Ústavnoprávny výbor NR SR, ani ja osobne z titulu mojej funkcie, nie sme oprávnení formulovať stanovisko za celú Národnú radu SR, považujte prosím za stanovisko Národnej rady skutočnosť, že zákon bol schválený.

Zasielanie dôvodových správ a záznamov o diskusii, ktorá schváleniu predchádzala, považujem pre rozhodovanie Ústavného súdu SR vo veci za postačujúce.

Zároveň   si   Vás   dovoľujem   požiadať   o odročenie   pojednávania   v predmetnej   veci z dôvodu, že v legislatívnom procese je návrh zákona o zdravotných poisťovniach, dohľade nad   zdravotnou   starostlivosťou   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov,   ktorý   okrem iného bude rušiť aj zákon č. 273/1994 Z. z.

Po diskusii na Ústavnoprávnom výbore NR SR k tejto otázke sme sa zhodli na tom, že pripravíme rokovanie o tejto otázke, kde by sme chceli s Vami osobne prebrať možnosti postupu pre budúcnosť.“.

Predseda   ústavného   súdu   na   stanovisko   predsedu   Národnej   rady   Slovenskej republiky reagoval takto:

„... v   nadväznosti   na   Vaše   oznámenie   z 10.   marca   2004,   že   netrváte   na   svojom pôvodnom stanovisku a súhlasíte, aby sa vo veci návrhov dvoch skupín poslancov vedených pod sp. zn. PL. ÚS 38/03 konalo bez ústneho pojednávania, zrušujem verejné pojednávanie nariadené   na   25.   marec   2004   s tým,   že   v súlade   s §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“).   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bude o návrhoch skupín poslancov na začatie konania o súlade označených ustanovení zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   98/1996   Z.   z.   o Liečebnom   poriadku   v znení   neskorších predpisov a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení,   financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   s Ústavou   Slovenskej   republiky   a s Dohovorom   o ochrane ľudských práv a základných slobôd ďalej konať bez ústneho pojednávania.

V súvislosti   s Vaším   druhým   podaním   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky   16.   marca   2004,   v ktorom   ma   informujete,   že   beriete   stanovisko,   ktoré   ste k predmetným   návrhom   zaslali,   späť,   Vám   oznamujem,   že   túto   skutočnosť   beriem   na vedomie a oboznámil som s ňou aj zástupcov navrhovateľov obidvoch skupín poslancov. K Vašej požiadavke o odročení pojednávania v predmetnej veci si dovoľujem uviesť, že v súlade   s Vaším   oznámením   z 10.   marca   2004,   že   netrváte na ústnom pojednávaní, beriem túto informáciu na vedomie. Skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky má v legislatívnom pláne prerokovanie návrhu zákona o zdravotných poisťovniach,   dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý má zrušiť aj zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov , však nemôže ovplyvniť konanie o predmetných návrhoch pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   Toto   stanovisko   korešponduje   s príslušnými právnymi   predpismi   a s doterajším   postupom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky v konaniach o súlade právnych predpisov.“.

Dňa 24. marca 2004 doručil predseda Národnej rady Slovenskej republiky ústavnému súdu „Odpoveď odporcu na návrh navrhovateľa“, v ktorej uviedol:

«I.

1. V   horeoznačenej   veci   predovšetkým   opakujeme,   že   stanovisko,   ktoré   tvorilo prílohu   listu   predsedu   Národnej rady SR   z 21.   januára 2004,   sme vzali   späť.   Uvedené stanovisko nezodpovedá názoru Národnej rady Slovenskej republiky, vyjadrenému najmä v hlasovaniach   o predmetných   návrhoch   zákonov   resp.   o zákonoch   a nezodpovedá   ani osobnému právnemu názoru predsedu Národnej rady.

2. Návrh   skupiny   poslancov   chybne   vykladá   príslušné   ustanovenia   zákonov a predovšetkým   príslušné   ustanovenia   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Preto   ho   žiadame v celom rozsahu zamietnuť, a to z ďalej uvedených dôvodov.

II. Všeobecne

1. Návrh v bodoch 1, 3, 4 a 5 výslovne a v bode 2 nepriamo vytýka Národnej rade SR údajné porušenie čl. 40 Ústavy SR. Preto je potrebné zaoberať sa predovšetkým obsahom a výkladom cit.   ustanovenia   s tým,   že naše vyjadrenie   k tejto   problematike je základom odpovede aj na jednotlivé body návrhu.

Navrhovateľ na viacerých miestach tvrdí, že čl. 40 Ústavy poskytuje ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v celom rozsahu (i keď sa realizuje prostredníctvom poistenia). Preto považuje každú formu a akýkoľvek rozsah účasti pacienta na určitých úkonoch zdravotnej starostlivosti, (vrátane úkonov, ktoré s ňou iba súvisia), za neústavnú. Navrhovateľ tento svoj právny názor ničím nezdôvodňuje a ani zdôvodniť nemôže. Odporca však považuje uvedený názor za celkom mylný, lebo nezodpovedá ani obsahu, ani zmyslu cit. ustanovenia.

Podľa čl. 40 Ústavy „každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Prvá veta cit. ustanovenia vôbec nehovorí o bezplatnej   ochrane   zdravia.   Druhá   veta   výslovne   viaže   bezplatnosť   zdravotnej starostlivosti

- iba na štátnych občanov Slovenskej republiky (čl. 52 ods. 1 Ústavy),

- na existenciu poistenia a

- na podmienky, ktoré ustanoví zákon.

Aby išlo o ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, musia byť splnené všetky   tri   uvedené   predpoklady,   pričom   podmienky,   ustanovené   zákonom,   musia   do bezplatnosti zahrňovať konkrétny prípad starostlivosti. Tým sa, pravdaže, nevylučujú iné právne dôvody na poskytnutie takej zdravotnej starostlivosti, pri ktorej sa za jej úkony alebo za   zdravotnícke   pomôcky   neplatí,   napr.   na   základe   medzištátnej   zmluvy,   zmluvného poistenia, z dôvodu ochrany vlastných štátnych občanov či ostatných občanov napr. pri epidémii a pod.

2.   Už   samotné   „poistenie“   vymedzuje   chápanie   bezplatnosti   dvomi   spôsobmi. Predovšetkým tak, že občan obvykle neplatí, a to úplne alebo z časti – viď ďalej – pri samotnom úkone zdravotnej starostlivosti, ale platí poistné. (Na tom nič nemení skutočnosť, že za niektoré kategórie občanov poistné platí štát, lebo aj v týchto prípadoch sa za úkon zdravotnej   starostlivosti   platí   platbami   poistného).   Druhým   vymedzením   chápania bezplatnosti je skutočnosť, že poistenie už pojmove pokrýva iba tie poistné udalosti, ktoré sú jeho predmetom. Pri zmluvnom poistení tento predmet vymedzuje zmluva, pri zdravotnom poistení podľa   čl.   40 Ústavy   ho vymedzuje   zákon   (arg.   „za podmienok,   ktoré   ustanoví zákon“).   Z nijakého   ustanovenia   Ústavy,   vrátane   jej   čl.   40,   však   nemožno   odvodiť,   že poistením, ktoré nie jej regulované zmluvou, ale zákonom, musia byť kryté všetky úkony zdravotnej starostlivosti a všetky zdravotnícke pomôcky. Nič z toho, čo je uvedené v čl. 40 nevyžaduje,   aby   zákonom   upravené   bezplatné   zdravotné   poistenie   zahrňovalo   napr. lekársku kozmetiku, interrupcie, ošetrenie v opilosti alebo po požití narkotík atď.

3. Ďalšou normatívnou skutočnosťou, ktorá vymedzuje pojem bezplatnosti tak, že nedovoľuje   jeho   bezbrehé   chápanie,   je   odkaz   Ústavy   na   podmienky,   „ktoré   ustanoví zákon“.   Ak   by   poistenie   malo   pokrývať   všetky   úkony   zdravotnej   starostlivosti   a všetky zdravotnícke pomôcky, odkaz na podmienky, ustanovené zákonom, by v čl. 40 nemal miesto. Naopak, výslovným odkazom na podmienky, ustanovené v zákone, Ústava umožňuje a aj predpokladá, že zákon určí rozsah povinného zákonného zdravotného poistenia a rozsah jeho bezplatnosti.

4. Jednoznačne to vyplýva z čl. 51 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv, uvedených (okrem iných aj) v čl. 40 Ústavy „sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia   vykonávajú“.   Ústava   teda   výslovne   predpokladá,   že   zákon   ustanoví   medze povinného zdravotného poistenia, t. j. že oddelí prípady, na ktoré sa povinné poistenie, hradené pacientom iba formou poistného, vzťahuje, od prípadov, ktoré budú kryté poistením iba   z časti   alebo   ktoré   nebudú   pokryté   vôbec.   Inými   slovami,   čl.   51   ods.   1   Ústavy jednoznačne predpokladá, že zákon ustanoví rozsah povinného a v horeuvedenom zmysle slova bezplatného poistenia zdravotnej starostlivosti a že toho, čo je nad tento rozsah, sa bezodplatne nemožno domáhať.

5.   Názor   navrhovateľov   o úplnej   bezplatnosti   všetkých   úkonov   a pomôcok zdravotníckej starostlivosti je zrejme poznačený rezíduom myslenia podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy   ČSSR   č.   100/1960   Zb.   Ale   aj   napriek   jednoznačnému   zneniu   cit.   ustanovenia, zdravotná starostlivosť ani v uvedenom období nebola v celom rozsahu bezplatná. Stačí poukázať   na   platenú   lekársku   kozmetiku,   platby   za   recept,   platby   za   materiál   i výkony zubolekárskej   techniky,   na   samoplatcov   v zdravotne   indikovanej   liečbe   v kúpeľoch,   na príplatky, niekedy aj úplné platby za zdravotné pomôcky ako napr. okuliare atď.

6. Obidva Komentáre k Ústave Slovenskej republiky (M. Čič a kol., 1997, str. 208, J. Drgonec 2004, str. 293) bez akýchkoľvek pochybností pripúšťajú aj čiastočne alebo úplne platenú zdravotnú starostlivosť.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky sa problematikou čl. 40 Ústavy už zaoberal, i keď čiastočne z iných dôvodov, už v náleze č. PL. ÚS 7/94. Hoci podstatou rozhodovania bola   otázka   neprípustnosti   vydania   liečebného   poriadku   vládnym   nariadením,   obsahom liečebného poriadku bol, ako uvádza cit. rozhodnutie, „ a) rozsah poskytovania potrebnej zdravotnej starostlivosti,   b) podmienky poskytovania potrebnej zdravotnej starostlivosti,   c) spôsob poskytovania potrebnej zdravotnej starostlivosti.“

Ústavný   súd   však   nevyslovil   neústavnosť   liečebného   poriadku   preto,   že   určoval „rozsah“ toho, čo bude bezplatné, čo za čiastočnú a čo za úplnú úhradu pacientom, ale preto, že liečebný poriadok č. 220/1993 Z. z. nebol vydaný zákonom, ale nariadením vlády. Ak by však Ústavný súd videl neústavnosť už v tom, že cit.   norma upravovala prípady zdravotníckej starostlivosti, ktoré poisťovňa nehradí (napr. § 7 cit. vl. nar.), vyslovil by neústavnosť   nariadenia   predovšetkým   pre   jeho   obsah   a až   sekundárne   pre   neústavnosť formy právneho predpisu. Tým Ústavný súd obsahove uznal možnosť úpravy zdravotnej starostlivosti, celkom alebo z časti hradenej pacientom.

Obdobne v rozhodnutí č. PL. ÚS 14/94 Ústavný súd, a to v právnej vete vyslovil, že „právo na ochranu zdraviu ako základné právo občana, je v určitom, Ústavou upravenom rozsahu (podčiarknuté nami) občanovi poskytované bezplatne“. Aj v tomto prípade vyslovil neústavnosť normy nie preto, že predpokladala aj zdravotnú starostliovsť celkom alebo z časti platenú občanom, ale preto, že norma mala formu vyhlášky. V cit. právnej vete však Ústavný súd výslovne predpokladá, že bezplatnú starostlivosť podľa čl. 40 Ústavy má svoj „rozsah“, t. j. že nie všetko sa poskytuje bezplatne.

8. Ústavný súd Českej republiky pri výklade čl. 31 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), ktorý je totožný s čl. 40 Ústavy SR (až na nevýznamný rozdiel v pojmoch „verejné poistenie“ a „zdravotné poistenie“) v rozhodnutí č. 42/2004 Zbierky   rozhodnutí   Ústavného   súdu   ČR   (č.   207/2003   Sb.   zák.)   uviedol,   že   „zákon o verejnom   zdravotnom   poistení...   vymedzuje   zdravotnú   starostlivosť   hradenú a starostlivosť   nehradenú   zo   zdravotného   poistenia...“   a že   „nič   nebraní   tomu,   aby   za zdravotnú   starostlivosť,   poskytnutú   nad   rámec   podmienok   pre   bezplatnú   starostlivosť, mohla byť vyberaná od poistencov priama úhrada...“ Ústavný súd nezistil nijaké porušenie čl. 31 Listiny, „lebo iba v medziach tohto zákona sa možno tohto ústavného práva domáhať (čl. 41 Listiny)“. Pri úvahách o signále, „ktorý by uľahčil rekonštrukcii bezplatnej liečebnej starostlivosti   smerom   k väčšej   spoluúčasti   poistencov   (napr.   príplatky   za   nemocničnú stravu, za recepty, za liečebné úkony a pod.)“, Ústavný súd konštatoval, že posudzovanie tohto signálu „by znamenalo prekročenie kompetencie Ústavného súdu“ a že „takýto krok prislúcha iba Parlamentu Českej republiky, ktorého úlohou je zvážiť možnosti verejných prostriedkov   a posúdiť   primeranosť   uplatnenia   princípov   ekvivalencie   a solidarity   pri celkovej úprave zdravotníctva v novej situácii.“

9. Celkove treba konštatovať, že rozvoj lekárskej vedy umožňuje liečenie aj tých chorôb, ktoré boli donedávna neliečiteľné. Vyžaduje si to však nové mimoriadne náklady na nové liečebné postupy, nové veľmi drahé prístroje a iné zdravotnícke pomôcky, nové, často veľmi   drahé   lieky   atď.   atď.   Vymedzené   prostriedky   zdravotníctva,   dané   možnosťami spoločnosti,   a to   nielen   v Slovenskej   republike,   umožňujú   buď   upustiť   od   vynakladania vysokých nákladov na nové postupy, nové prístroje, nové lieky atď. aby sa mohla poskytovať bezplatná   starostlivosť   aj   tam,   kde   to   nie   je   nevyhnutné,   alebo   požadovať   rozumnú spoluúčasť pacienta v zdravotne málo významných stavoch alebo v prijateľnom rozsahu tam,   kde   je   to   možné,   a to   v záujme   skvalitnenia   liečby   život   ohrozujúcich   prípadov a predovšetkým tieto úplne hradiť zo zdravotného poistenia. Aj v predošlom bode citované rozhodnutie hovorí, o požiadavkách Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 10. 10.   2001   zabezpečiť   dostupnosť   týchto   úkonov,   poskytovaných   bezplatne   z verejného zdravotného poistenia so zabezpečením ich potrebnej kvality.

10. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že čl. 40 Ústavy SR nepožaduje, aby všetky úkony zdravotnej starostlivosti a všetky zdravotnícke pomôcky boli poskytované bezplatne. Cit.   ustanovenie   vôbec   nevylučuje,   aby   určité   úkony   zdravotnej   starostlivosti   a určité zdravotnícke   pomôcky   boli   poskytované   za   čiastočnú,   príp.   úplnú   úhradu   pacientom. Ústavným zásadám pri tom zodpovedá taký postup, aby sa finančná účasť občana týkala menej závažných ochorení alebo prípadov, v ktorých možno jeho finančnú účasť požadovať (napr.   príplatky   za   stravu   v rozsahu   nákladov,   ktoré   by   vynaložil   ak   by   nebol hospitalizovaný   v zdravotníckom zariadení),   ale   aby boli zo zdravotného   poistenia plne hradené   náklady   liečenia,   liekov   a iných   zdravotníckych   pomôcok,   ktoré   majú   život zachraňujúci charakter.

Námietky   návrhu,   opierajúce   sa   o iný   výklad   čl.   40   Ústavy,   treba   z uvedených dôvodov zamietnuť.

III. K jednotlivým bodom návrhu

Okrem problematiky čl. 40 Ústavy, k jednotlivým námietkam uvádzame toto:

1. K bodu 1 návrhu: Ak je chybný názor navrhovateľov na čl. 40 Ústavy, strácajú ústavnoprávny podklad aj   ďalšie   námietky   voči   §   2a   ods.   2   a 4   zákona   č. 277/1994   Z.   z.   v platnom   znení. Ústavnoprávna prípustnosť úplného alebo čiastočného spoplatnenia niektorých liečebných úkonov, alebo poskytovania určitých pomôcok za úplnú alebo čiastočnú úhradu, dovoľuje aj úplné   alebo   čiastočné   spoplatnenie   služieb,   súvisiacich   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti. Spoplatnenie by bolo ústavne korektné aj vtedy, keby neišlo, o „súvisiace“ služby, ale prípadne aj o úkony, tvoriace súčasť zdravotnej starostlivosti. Pre úplnosť však treba povedať, že tomu tak nie je a že skutočne ide o služby, „súvisiace“ s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a nie o zdravotnú starostlivosť samotnú.

Odhliadnuc od zjavného omylu navrhovateľa, ktorý spája napr. chirurgické úkony s „nevyhnutným“   pobytom   na   lôžku,   čím   úplne   opomína   chirurgické   úkony   v ambulancii i podstatu   tzv.   jednodňovej   chirurgie,   súčasné   trendy   v medicíne   v mnohých   prípadoch preferujú pobyt pacienta na lôžku doma, spojený s ošetrovateľskou službou a návštevami lekára.   Pobyt   na   nemocničnom   lôžku   nie   je   teda   „nevyhnutnou   súčasťou“   liečebnej starostlivosti, ale iba službou, ktorá so zdravotnou starostlivosťou súvisí.

Ani   strava   nie   je   „nevyhnutnou   súčasťou“   zdravotnej   starostlivosti.   Okrem špeciálnej diéty, ktorá je výrazne nákladnejšia ale nezvyšuje úhradu pacienta, strava sama o sebe nelieči. Nijakou stravou nemožno vyliečiť napr. zlomeninu nohy, zelený zákal oka alebo infarkt. Preto iba tie úkony, ktoré samé alebo spolu s inými majú liečebný účinok, príp.   aspoň   zlepšujú   zdravotný   stav   pacienta   alebo   zmierňujú   jeho   bolesti,   sú   úkonmi zdravotnej starostlivosti.

Rovnako   samé   o sebe   neliečia   ani   ďalšie   úkony,   uvedené   v posudzovanom ustanovení,   ako   sú   spracovanie   údajov,   výdaj   lieku   (zahrňujúci   aj   jeho   skladovania a manipulácia s ním), doprava pacienta a pod. Sú iba predpokladmi liečenia, preto majú charakter služieb, súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

S problematikou úhrady za tieto úkony sa budeme zaoberať v odpovedi na bod 3 návrhu.

Návrh tvrdí existenciu nesúladu posudzovaného ustanovenia s čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 4 Ústavy. Ale v časti II tohto stanoviska sme zdôvodnili, že názor o úplnej bezplatnosti každého   úkonu   zdravotnej   starostlivosti,   alebo   každej   zdravotníckej   pomôcky,   vôbec nezodpovedá čl. 40 Ústavy. Dodržanie čl. 40 Ústavy však znamená, že zákon zachoval základné práva a slobody (čl. 13 ods. 1 písm. a)). Rovnako sme v časti II i v časti III bode 1 preukázali,   že   podstatou   a zmyslom   určenia   toho,   čo   má   byť   v zdravotnej   starostlivosti bezplatné,   je   úplná   dostupnosť   a z tohto   dôvodu   bezplatnosť   úkonov   a pomôcok,   ktoré zachraňujú život, alebo ktoré liečia vážnejšie prípady poškodenia zdravia a nie prípady, v ktorých choroba spravidla nemá ťažší priebeh ani vážnejšie následky. Tomu vyhovuje aj čiastočná   úhrada   za   služby,   spojené   so   zdravotnou   starostlivosťou,   najmä   keď najdôležitejšie z výdavkov by občan vynaložil aj pri domácom liečení. Podstata a zmysel práva na zdravotnú starostlivosť boli posudzovaným ustanovením zachované.

Poukaz na čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy navrhovateľ nezdôvodnil, lebo tvrdenie, že právo na ochranu zdravia je „neoddeliteľnou súčasťou“ napr. práva na ochranu mena, nemožno považovať   za   zdôvodnenie.   Všeobecne   však   treba   konštatovať,   že   ak   posudzované ustanovenie   zákona   neporušilo   právo   na   ochranu   zdravia,   nemohlo   porušiť   ani   práva, ktorých má byť – podľa navrhovateľa – ochrana zdravia súčasťou.

Vzhľadom   na   uvedené   považujeme   bod   1   návrhu   za   úplne   nedôvodný,   preto   ho žiadame zamietnuť.

2. K bodu 2 návrhu:

a) Návrh vkladá do § 80k zákona č. 277/1994 Z. z. v znení noviel to, čo v ňom nie je. Posudzované ustanovenie sa vôbec nedotýka prípadov, v ktorých majetok štátu prešiel na obce (navrhovateľ má zrejme na mysli § 2c zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zákona č. 522/2003 Z. z.), alebo na vyššie územné celky (zrejme má na mysli § 3a zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku obcí v znení zákona č. 521/2003 Z. z.). V prípadoch prechodu vlastníctva ex lege nemôže ísť o začaté, ale neskončené konania, o ktorých hovorí cit. § 80k, lebo prechodom vlastníctva na iný subjekt zanikol právom vyžadovaný charakter predmetu konania a tým sa konania skončili. Ustanovenie § 80k sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých majetok zostal vo vlastníctve štátu i po účinnosti zákonov č. 521/2003 Z. z. a 522/2003 Z. z. Uvedený záver vyplýva aj zo zákonov, na ktoré § 80 k odkazuje. Tak napr. § 1 zákona č.   92/1991   Zb.   o podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby   vymedzuje   rozsah použitia zákona iba na majetok štátu, resp. podnikov zahraničného obchodu, ktoré vlastnil štát.   Iný   majetok,   vrátane   majetku   obcí   alebo   vyšších   územných   celkov,   sa   nemôže prevádzať podľa zákona č. 92/1991 Z. z. (porov. aj § 4 cit. zák.) Ak niet majetku štátu, nemožno vydať ani rozhodnutie o privatizácii (§ 5), ani vypracovať privatizačný projekt (§ 6) ani vydať rozhodnutie o privatizácii (§ 10 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení) a pod., lebo všetky uvedené ustanovenia sa vzťahujú iba na majetok štátu.

Právny názor navrhovateľa teda nemá nijaký zákonný podklad. Keďže   majetok   obcí   a majetok   vyšších   územných   celkov   nie   je   posudzovaným ustanovením dotknutý, nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4, ani čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ani k porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani k porušeniu čl. 14 tohto Dohovoru.

b) Pri takomto chápaní § 80k nemožno hovoriť ani o neprípustnej retroaktivite. Právna veda rozoznáva tzv.   pravú spätnú účinnosť,   ktorá   zahrňuje prípady,   keď právna norma reglementuje aj vznik právneho vzťahu a nároky, ktoré z neho vznikli pred účinnosťou novej právnej normy a nepravú spätnú účinnosť, ktorá spočíva v tom, že právne vzťahy, ktoré vznikali za platnosti starého práva, sa spravujú týmto právom až do účinnosti nového práva a až od tohto okamihu sa spravujú novým právom. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred účinnosťou novej právnej úpravy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov už vznikli, aj už uskutočnené právne úkony sa pri nepravej retroaktivite spravujú zrušeným právnym predpisom (J. Prusák, „Teória práva“, str. 233 a nasl., V. Júda „Princíp právnej istoty versus retroaktivita v práve“, Práv. obzor č. 4/2003, str. 403 a nasl., nález Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č. PL. ÚS 38/1999,   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej republiky, publikované pod č. 128/2001 Sb. Zák.).

Posudzované ustanovenie sa týka iba konaní, ktoré boli začaté, ale neboli skončené pred účinnosťou zákona č. 138/2003 Z. z. a nijako sa nedotýka vzniku právnych vzťahov, ani   nárokov,   ktoré vznikli   pred   účinnosťou   tohto ustanovenia.   Jednoznačne teda   § 80k upravuje nepravú spätnú účinnosť. Nepravá retroaktivita však nie je v rozpore s právnou istotou (čl. 1 Ústavy) ak nedôvodne nezasahuje do tzv. nadobudnutých práv (iura quesita). V danom prípade nepravá spätná účinnosť nezasahuje do nadobudnutých práv vôbec. Z uvedeného vyplýva, že námietky navrhovateľa, uvedené v bode 2 návrhu, sú úplne nedôvodné, preto treba návrh zamietnuť.

3. K bodu 3 návrhu: V časti II i v časti III bode 1 tohto vyjadrenia sme zdôvodnili plný súlad finančnej účasti pacienta na zdravotnej starostlivosti a tým viac na súvisiacich službách, resp. na poskytovaní zdravotníckych pomôcok. Zostáva iba zdôvodniť rozsah tejto účasti.

Suma 50 Sk za stravovacie služby a pobyt na lôžku, t. j. najmä za pranie, žehlenie a opotrebovanie posteľnej   príp. osobnej bielizne, ako aj za spotrebu elektrického prúdu atď. určite nepresahuje výdavky, ktoré by pacient z tých istých dôvodov vynaložil pri pobyte na lôžku doma. Pritom uvedená úhrada zahrňuje aj ďalšie služby, uvedené v § 2a ods. 2 zákona č. 277/1994 Z. z. v znení noviel.

Obdobne platby, uvedené v § 3a ods. 5 až 7 a 9 vzhľadom na svoju výšku nemôžu vážne   zasiahnuť   do   životnej   úrovne   pacienta,   predovšetkým   však   nemôžu   spôsobiť nedostupnosť zdravotnej starostlivosti. Oslobodenie od povinnej úhrady, uvedené v odseku 10, zabezpečuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti tým, od ktorých platby nemožno žiadať a celková úprava zabezpečuje dosiahnutie základného cieľa zdravotnej starostlivosti, a to úplnej, kvalitnej a bezplatnej zdravotnej starostlivosti pri ohrození života alebo pri vážnom ohrození zdravia.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietky   navrhovateľa,   uvedené   v bode   3,   nemajú ústavnoprávne opodstatnenie, preto žiadame návrh zamietnuť.

4. K bodu 4 návrhu: Ustanovenie   §   38   ods.   2   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   v platnom   znení   nemôže   byť v rozpore s čl. 40 (v spojení s čl. 13 ods. 2) Ústavy, pretože každé z nich upravuje iný vzťah. Čl. 40 Ústavy upravuje vzťah medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a v širšom   zmysle   vzťah   medzi   pacientom   a štátom,   ktorý   má   vzťah   pacienta k poskytovateľovi regulovať. Naproti tomu § 38 ods. 2 zákona č. 273/1994 (v platnom znení) upravuje vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zdravotnou poisťovňou. Sú tu teda rôzne subjekty rozličných právnych vzťahov. Okrem toho obsahom cit. § 38 ods. 2 je spôsob objednávania, rozpočtovania a účtovania, teda iný predmet než je poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti.   Aby   nedošlo   k omylu,   zákon   súčasne   nezakazuje prekročenie dohodnutého rozsahu, ale prikazuje dohodnúť aj postup v prípade prekročenia dohodnutého rozsahu a jednoznačne ukladá poisťovni povinnosť už za príslušné účtovné obdobie   uhradiť   náklady   na   nevyhnutnú   a neodkladnú   zdravotnú   starostlivosť   aj   nad dohodnutý rozsah. Za týchto okolností rozumná regulácia napr. počtu postelí nespôsobuje ujmu pacientovi.

Vzhľadom na rôznosť vzťahov, rôznosť subjektov a rôzny predmet úpravy nie je a ani nemôže byť § 38 ods. 2 cit. zákona v rozpore s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 2 Ústavy SR. Preto žiadame návrh zamietnuť.

5. K bodu 5 návrhu: Názor navrhovateľa, podľa ktorého menšia výška poplatku z omeškania, ktorú môže uplatniť   zdravotnícke   zariadenie,   porušuje   ústavnú   ochranu   vlastníckeho   práva zdravotníckeho zariadenia, danú článkom 20 ods. 1 a 4 ústavy SR, mylný.

Druhá veta čl. 20 ods. 1 Ústavy garantuje každému právo vlastniť majetok. V tom je obsiahnuté aj právo nadobudnúť majetok. Ale nikde v tomto ustanovení nie je upravený rozsah uvedenej ústavnej garancie a už vôbec nie rozsah sankcie pri nesplnení zmluvnej povinnosti. Nijako z neho nevyplýva ústavné právo na určitú výšku sankcie. Lenže chrániť možno iba to, čo už existuje. Z cit. ustanovenia nemožno odvodiť ústavné právo na ochranu možného   budúceho   vlastníctva,   ale   iba   jestvujúceho   vlastníctva.   Z úrokov   z omeškania alebo z poplatku z omeškania nadobudne veriteľ vlastníctvo až obdržaním platby a aj nárok mu vzniká až uzákonením výšky sankcie. Do toho času niet vlastníctva a preto niet ani ochrany vlastníctva.

Ak   nejestvuje   ústavné   právo   na   určitú   výšku   sankcie,   nemožno   ho   ani   obmedziť a porušiť tak čl. 20 ods. 4 resp. čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy.

Výška   poplatku   z omeškania   nemá   nič   spoločného   s obmedzením   výkonu zdravotníckeho povolania alebo zdravotníckej činnosti, preto nemôže porušovať ani čl. 35 ods. 2 ústavy. Obmedzením výkonu povolania alebo činnosti v zmysle cit. ustanovenia je úprava   predpokladov   alebo   podmienok,   ktoré   má   spĺňať   ten,   kto   chce   povolanie   alebo činnosť   vykonávať.   V zákonodarnej   praxi   ide   najmä   o ustanovenie   kvalifikačných predpokladov,   bezúhonnosti,   minimálnej   výšky   majetku   určeného   na   podnikanie   a pod. V nijakom prípade nemôže ísť o určitú výšku zákonom upravenej sankcie.

Vzhľadom na uvedené žiadame návrh aj v tomto bode zamietnuť.

IV.

Vychádzajúc z argumentov, ktoré sme uviedli konštatujeme, že návrh navrhovateľov nemá ústavné opodstatnenie ani vo všeobecnosti, ani v jeho jednotlivých bodoch. Preto žiadame návrh v celom rozsahu zamietnuť. ».

Túto odpoveď doručil ústavný súd zástupcom obidvoch skupín navrhovateľov.

II.

1. Navrhovateľ 1 napadol § 2a ods. 2 a 4 zákona č. 277/1994 Z. z. ako nesúladný s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 8 Dohovoru.

Podľa   §   2a   ods.   2   zákona   č.   277/1994   Z.   z.   „Služby   súvisiace   s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sú:

a) v ústavnej starostlivosti

1. stravovacie služby,

2. pobyt na lôžku,

3. zabezpečenie konziliárnych služieb,

4. spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči,

b) v ambulantnej starostlivosti spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti   na   magnetickom   nosiči   počas   návštevy   lekára   a zubného   lekára,   ktorí poskytujú primárnu starostlivosť, a lekára, logopéda, psychológa a liečebného pedagóga, ktorí poskytujú sekundárnu starostlivosť,

c)   v lekárenskej   starostlivosti   výdaj   lieku,   zdravotníckej   pomôcky   a dietetickej potraviny   a spracúvanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní   tejto   starostlivosti   na magnetickom   nosiči   v lekárni   alebo   vo   výdajni   zdravotníckych   pomôcok   a štatistické spracúvanie lekárskeho predpisu a lekárskeho poukazu v poisťovni,

d)   pri   vykonávaní   dopravy   do   zdravotníckeho   zariadenia   a zo   zdravotníckeho zariadenia a dopravy medzi zdravotníckymi zariadeniami ústavnej starostlivosti pristavenie vozidla, použitie vozidla na dopravu a spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto dopravy na magnetickom nosiči.“.

Podľa   §   2a   ods.   4   zákona   č.   277/1994   Z.   z.   „Úhradu   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti upravuje osobitný predpis.“.

Podľa čl. 40 ústavy „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať „zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a intímneho života.“.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a intímneho   života,   obydlia   a korešpondencie.“.   Podľa   odseku   2   cit.   článku   Dohovoru „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so   zákonom   a nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“.

2. Navrhovateľ 1 označuje § 80k zákona č. 277/1994 Z. z. ako nesúladný s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru.

Podľa § 80k zákona č. 277/1994 Z. z. „Konania o prevode majetku zdravotníckych zariadení na iné osoby a konania o premene zdravotníckych zariadení ako rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby začaté podľa osobitných predpisov pred 1. januárom 2003 sa dokončia podľa predpisov platných do 31. decembra 2002.“.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“.

Podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   „Vyvlastnenie   alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“.

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   „Základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej republiky bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru „Každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“.

Podľa čl. 14 Dohovoru „Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“.

3. Navrhovateľ 1 označuje ako nesúladné § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona č. 98/1995 Z. z., a to s čl. 40 ústavy (už citovaným v bode 1).

Podľa   §   3a   ods.   1   zákona   č.   98/1995   Z.   z.   „Osoba   uhrádza   zdravotníckemu zariadeniu   ústavnej   starostlivosti   za   služby   súvisiace   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti, ak nie je oslobodená od povinnosti podľa odseku 10 písm. a), za jeden deň

a) 50 Sk za služby spojené s poskytovaním ústavnej starostlivosti, najviac za 21 dní tej istej ústavnej starostlivosti, ak tento zákon neustanovuje inak [písmeno b)],

b) 50   Sk   za   služby   spojené   s poskytovaním   ústavnej   starostlivosti   v liečebni   pre dlhodobo chorých bez ohľadu na dĺžku ústavnej starostlivosti.“.

Podľa § 3a ods. 5 až 7 a 9 zákona č. 98/1995 Z. z.:

„(5) Osoba uhrádza zdravotníckemu zariadeniu ústavnej starostlivosti platbu 20 Sk, ak navštívi ústavnú pohotovostnú službu.

(6)   Osoba   uhrádza   za   služby   súvisiace   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti lekárovi a zubnému lekárovi, ktorí poskytujú primárnu starostlivosť v ambulancii, platbu 20 Sk pri   každej   návšteve lekára a zubného lekára, ak nie je oslobodená od   povinnosti uhradiť túto platbu podľa odseku 10 písm. b). Platba je príjmom zdravotníckeho zariadenia. Ak   ide   o poskytovanie   lekárskej   služby   prvej   pomoci,   osoba   uhrádza   túto   platbu zdravotníckemu zariadeniu, ktoré organizuje lekársku službu prvej pomoci.

(7)   Osoba   uhrádza   za   služby   súvisiace   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti lekárovi, logopédovi, klinickému psychológovi a liečebnému pedagógovi, ktorí poskytujú sekundárnu starostlivosť v ambulancii, platbu 20 Sk pri každej návšteve lekára, logopéda, klinického psychológa a liečebného pedagóga, ak nie je oslobodená od povinnosti uhradiť túto platbu podľa odseku 10 písm. b). Platba je príjmom zdravotníckeho zariadenia.“„(9)   Osoba   uhrádza   zdravotníckemu   zariadeniu,   fyzickej   osobe   alebo   právnickej osobe za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti platbu vo výške 2 Sk za jeden kilometer jazdy, ak nie je oslobodená od povinnosti uhradiť túto platbu podľa odseku 10 písm. c). Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je držiteľom preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím vydaným podľa osobitného predpisu (ďalej len „osoba s ťažkým zdravotným postihnutím“) a nie je odkázaná na individuálnu dopravu, uhrádza platbu vo výške 1 Sk za jeden kilometer jazdy. Ak dopravu do zdravotníckeho zariadenia a zo zdravotníckeho zariadenia používa súčasne viac osôb, platba sa rozdelí pomerne medzi tieto   osoby.   Poisťovňa   túto   platbu   odpočíta   od   celkovej   úhrady   za   dopravu   do zdravotníckeho   zariadenia   a zo   zdravotníckeho   zariadenia   poskytnutej   zdravotníckemu zariadeniu, fyzickej osobe alebo právnickej osobe.“.

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 98/1995 Z. z. „Za vydanie všetkých liekov predpísaných na jednom lekárskom predpise, ktoré sú uvedené v zozname liekov, a za vydanie všetkých dietetických   potravín   predpísaných   na   jednom   lekárskom   predpise,   ktoré   sú   uvedené v zozname dietetických potravín, lekáreň vyberá platbu 20 Sk. Časť platby vo výške 5 Sk je príjmom lekárne a časť platby vo výške 15 Sk je príjmom poisťovne.“.

4. Navrhovateľ 1 označuje za nesúladný aj § 38 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z., a to s čl. 40 ústavy (už citovaným v bode 1) v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy.

Podľa § 38 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. „Poisťovňa a zdravotnícke zariadenie si v zmluve   podľa   odseku   1   dohodnú   aj   maximálny   rozsah   zdravotných   výkonov,   liekov, zdravotníckych   pomôcok   a dietetických   potravín   uhrádzaných   na   základe   zdravotného poistenia   v kalendárnom   mesiaci   alebo   v kalendárnom   štvrťroku,   ktorý   vychádza   zo schváleného   poistného   rozpočtu   (§   49   ods.   2).   V zmluve   dohodnú   aj   postup   v prípade prekročenia dohodnutého rozsahu zdravotných výkonov, liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín; poisťovňa uhrádza náklady na nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť   aj   nad   dohodnutý   rozsah   zdravotných   výkonov,   liekov,   zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín.“.

Podľa   čl.   13   ods.   2 ústavy   „Medze   základných   práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“.

5. Navrhovatelia označujú za nesúladný aj § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., a to s   čl. 20 ods. 1 a 4 (už uvedenými v bode 2) v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a s čl. 40 (už uvedeným v bode 1) v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Čo sa týka § 38 ods. 4 zákona 273/1994 Z. z. navrhovatelia namietajú ústavnosť zníženia   poplatku   z omeškania   pri   nedodržaní   lehoty   splatnosti,   ktorý   môže   uplatniť zdravotnícke zariadenie, a to z 0,1 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu na 0,01 % z dlžnej sumy.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“.

Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy „Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.“.

III.

1. Posúdenie súladu § 2a ods. 2 a 4 zákona č. 277/1994 Z. z. s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a s čl. 19 ods.1 a 2 ústavy a s čl. 8 Dohovoru a súladu § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona č. 98/1995 Z. z. s čl. 40 ústavy

Hlavným argumentom navrhovateľa 1 pre označenie cit. ustanovení ako rozporných s ústavou   je   skutočnosť,   že   zákonodarca   určité   činnosti,   ktoré   sú   podľa   jeho   právneho názoru jednoznačne súčasťou zdravotnej starostlivosti, umelo vyňal spod pôsobnosti čl. 40 ústavy, a to formálnou zmenou ich názvu vytvorením nového inštitútu (pojmu) „súvisiace služby“ s cieľom obísť základné právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na bezplatné zdravotnícke pomôcky (ďalej len „zdravotná starostlivosť“). Ako nevyvrátiteľný argument   používa   navrhovateľ   1   skutočnosť,   že   z vykonávacích   predpisov   prijatých   po nadobudnutí účinnosti ústavy (1. október 1992) je zrejmé, že zákonodarca považoval za bezprostrednú súčasť ústavou garantovanej bezplatnej zdravotnej starostlivosti všetky takto teraz vyčlenené súvisiace služby. Vzhľadom na zákonné obmedzenie základného práva pri absencii obmedzujúcej klauzuly v čl. 40 ústavy ide podľa neho aj o porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy, pretože zákonodarca nedbal na podstatu a zmysel základného práva garantovaného   v čl.   40   ústavy.   Z absencie   garantovania   poskytovania   zdravotnej starostlivosti v primeranej kvalite (v dôsledku zúženia jej rozsahu) odvodzuje navrhovateľ 1 aj rozpor s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 8 Dohovoru.

Dá sa usudzovať, že cieľom zákonodarcu bolo nájsť také riešenie ekonomického (finančného) krytia zdravotnej starostlivosti poskytovanej v rámci zdravotného poistenia, ktoré by zabezpečilo rovnováhu zdrojov a výdavkov tohto systému. Nezabezpečenie tejto rovnováhy by v krátkom čase viedlo k jeho kolapsu. Zákonodarca mal limitovaný priestor takto urobiť, a to za podmienky rešpektovania ústavou garantovaného základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného poistenia. Nemožno pritom spochybniť, že v zásade mal dve možnosti: ustanoviť rozsah zdravotnej starostlivosti naplnením pojmu zdravotnej starostlivosti novým obsahom rešpektujúcim však podstatu, zmysel a cieľ čl. 40 ústavy, alebo zabezpečiť dostatok prostriedkov na „nezmenený“ obsah a rozsah   poskytovanej   zdravotnej   starostlivosti   na   základe   zdravotného   poistenia mechanickým zvýšením poistného na základe jednoduchých „počtov“ s cieľom zabezpečiť k dosahovaným   výdavkom   dostatok   príjmov,   či   už   zvýšením   percentuálnej   sadzby poistného alebo pridaním určitej absolútnej sumy poistného, nevyvolajúc tým pochybnosti o súlade takejto úpravy s ústavou (nielen s článkami ústavy označenými navrhovateľom 1).Ústavný súd sa   dosiaľ s obsahom a rozsahom poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti   na   základe   zdravotného   poistenia   priamo   nezaoberal,   aj   keď   v súvislosti s rozhodovaním   o adekvátnej   právnej   forme   ustanovenia   rozsahu,   podmienok   a spôsobu poskytovania zdravotnej starostlivosti nijako nespochybnil, že by uvedené otázky nemali a nemohli byť upravené zákonom (PL. ÚS 7/94) vrátane ustanovenia úhrad, i keď táto otázka   nebola   prioritným   záujmom   a   kľúčovou   otázkou   pri   posudzovaní   ústavnosti liečebného poriadku vydaného formou nariadenia vlády.

Ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení zákona č. 277/1994 Z. z.   a zákona   č.   95/1998   Z.   z.   s označenými   článkami   ústavy   vychádzal   z obsahu   čl.   40 ústavy,   predovšetkým   z   druhej   vety,   ktorá   garantuje   základné   „právo   na   bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky na základe zdravotného poistenia za podmienok,   ktoré   ustanoví   zákon“.   Bezplatnosť   zdravotnej   starostlivosti   podľa   názoru ústavného súdu (čo nakoniec nenamietal ani navrhovateľ 1) neznamená, že sa táto poskytuje celkom   zadarmo.   Už   samotný   princíp   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   na základe zdravotného poistenia vylučuje takúto myšlienku.

Predpokladom   účasti   na   akomkoľvek   poistení   (v   danom   prípade   povinnom zákonnom   zdravotnom   poistení)   je   existencia   poistného   vzťahu,   ktorého   obsahom   je poistenie   rizika   vzniku   poistnej   udalosti,   v danom   prípade   vznik   ochorenia   vedúceho k potrebe poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Poistenie rizika nie je v žiadnom poistnom vzťahu (vrátane sociálno-poistného vzťahu) bezplatné, resp. zadarmo, ale sa spoplatňuje formou   platenia   poistného.   Jednotlivé   druhy   poistenia   sa   však   líšia   spôsobom   výpočtu a platenia   poistného   korešpondujúcim   princípu   participácie   poistencov   na   určitom   type poistenia (napr. v závislosti od toho, či ide o komerčný poistný systém bez prvkov solidarity alebo sociálno-poistný, prípadne iný systém so znakmi poistenia, pre ktorý je typická určitá miera solidarity).

Už   samotná   existencia   zdravotného   poistenia   vylučuje,   aby   boli   poistené   všetky zdravotné riziká (t. j. aby bezplatnosť bola absolútna), ale len tie, ktoré sú uznané za poistnú udalosť,   a aby   poskytovaná   zdravotná   starostlivosť   na   základe   tohto   poistenia   nebola bezhraničná, ale limitovaná zákonom ustanovenými podmienkami, t. j. rozsahom a obsahom zdravotnej starostlivosti spadajúcej pod zdravotné poistenie. Ak by tomu tak nemalo byť, ústavodarca by poskytnutie bezplatnej zdravotnej starostlivosti „neobmedzil“ zdravotným poistením, ale by „veľkoryso“ na základe univerzálnej a absolútnej solidarity garantoval poskytovanie   bezplatnej   zdravotnej   starostlivosti   všetkým,   resp.   „každému“   (aj v tomto prípade nie však zadarmo, pretože štát by získaval prostriedky na jej zabezpečenie cez iné zdroje,   najpravdepodobnejšie   cez   univerzálny   daňový   systém   bez   povinnosti   ďalšej participácie pacienta - poistenca na nejakom poistení).

Ústavodarca   priamo   v čl.   40   ústavy   ponechal   úpravu   podmienok   poskytovania bezplatnej   zdravotnej   starostlivosti   na   základe   zdravotného   postenia   na   zákon,   pričom ustanovenie týchto podmienok nelimitoval na rozdiel od splnomocnenia pre zákonnú úpravu iných základných sociálnych práv úpravou podrobností o tomto základnom práve (napr. čl. 39   a čl.   41   ústavy),   ale   splnomocnil   zákonodarcu   na   úpravu   podmienok   poskytovania zdravotnej starostlivosti. Vo vzťahu k čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy potom ústavné splnomocnenie na ustanovenie podmienok poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia zákonom upravené v čl. 40 ústavy a jeho vykonanie nemožno podľa názoru   ústavného   súdu   považovať   za   bezprostredné   obmedzenie   základného   práva (nerešpektujúce   žiadne   limity   a medze).   Čl.   51   ods.   1   ústavy   v tejto   súvislosti   síce nenapomáha   interpretácii   čl.   40   ústavy,   ale (svojou   formuláciou)   pripúšťa,   že   základné práva   v ňom   uvedené   (vrátane   čl.   40   ústavy)   sú   limitované   z hľadiska   možnosti   ich domáhania sa v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Aj keď čl. 51 ods. 1 ústavy   má   svoju   relevanciu   predovšetkým   pri   individuálnom   uplatňovaní   ochrany základných   práv,   nepriamo   rešpektuje   úmysel   ústavodarcu   vyjadrený   priamo   v čl.   40 ústavy,   že   toto   právo   spolu   s ostatnými   právami   uvedenými   v čl.   51   ods.   1   ústavy, podrobnosti   o nich,   resp.   podmienky   ich   uplatňovania   sú   limitované   (ustanovované) zákonmi, ktoré však nesmú prekročiť limit ústavnosti.

Vzhľadom na ústavné „oprávnenie“ – ústavné splnomocnenie pre zákon na úpravu podmienok   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   na   základe   zdravotného   poistenia   je ustanovenie týchto podmienok premietnuté do legálnej úpravy rozsahu, obsahu a spôsobu uplatňovania   tohto   základného   práva   (legálnej   definície   kľúčových   právnych   inštitútov, resp.   pojmov)   determinujúcou   skutočnosťou   pre   vymedzenie   jeho   podstaty   a pre   jeho individuálne uplatnenie v priestore definovanom v čl. 51 ods. 1 ústavy.

Samotné vyčlenenie, resp. zúženie rozsahu zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe   zdravotného   poistenia   novým   zákonným   vymedzím   jej   obsahu   nesignalizuje bezprostredne nesúlad tejto zákonnej úpravy so základným právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť upravenú v čl. 40 ústavy.  

Aj   keď   nemožno   poprieť,   že   bezplatná   zdravotná   starostlivosť   upravená   v čl.   40 ústavy má svoje (už vyššie uvedené) limity, ústavný súd sa musel vysporiadať s otázkou, či zavedenie poplatkov za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, t. j. mimo rámca poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia, často   aj   ako   jej   neoddeliteľná   súčasť,   resp.   predpoklad   jej   poskytovania,   je   spôsobilé obmedziť,   resp.   byť   reálnou   prekážkou   prístupu   občana   (fyzickej   osoby,   poistenca) k tomuto jeho/jej základnému právu a či novo definované služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (oproti doterajšej právnej úprave) sú reálne oddeliteľné od samotnej zdravotnej   starostlivosti,   či   túto   platobnú   povinnosť   zo   strany   občana   (fyzickej   osoby, poistenca) možno tolerovať z hľadiska jeho/jej zaťaženia, ktoré by mu zamedzilo jeho/jej reálny prístup k zdravotnej starostlivosti a vzhľadom na jeho/jej sociálny status dokonca ohrozilo alebo porušilo jeho základné právo na ľudskú dôstojnosť a bolo neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného (intímneho) života.

Ústavný súd dospel k záveru, že ústava vytvára priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   ktorá   prekračuje   rozsah   a obsah   zdravotnej starostlivosti   poskytovanej   na   základe   zdravotného   poistenia,   ako   aj   úkonov   a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú súčasť (v súčasnom právnom vymedzení ide o služby   spojené   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti),   pretože   ústava   garantuje   len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného poistenia, pričom   na   úpravu   podmienok   jej   poskytovania,   t.   j.   na   reálne   naplnenie   obsahu   tohto základného práva, splnomocňuje zákon.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   hoci   zákonodarca   napadnutým   zákonom   novým spôsobom   naplnil   obsah   základného   práva   na   zdravotnú   starostlivosť   poskytovanú   na základe zdravotného poistenia oproti predchádzajúcej právnej úpravy a aj napriek tomu, že obsah a rozsah poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia zúžil, urobil to spôsobom, ktorý nie je negáciou rešpektovania základného práva upraveného v čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, a ustanovenie podmienok jej poskytovania zákonom nemožno klasifikovať ako obmedzenie tohto základného práva, či dokonca ako nerešpektujúce príkaz ústavnej normy upravenej v čl. 13 ods. 4 ústavy.

Zavedenie   poplatkov   za   služby   súvisiace   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti vo „vecnom“ rozsahu upravenom v § 2a ods. 2 a 4 zákona č. 277/1994 Z. z. a v „korunovom vyjadrení“ v rozsahu upravenom v § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona č. 98/1995 Z. z. nemôže podľa názoru ústavného súdu natoľko zasiahnuť do integrity občana (fyzickej osoby,   poistenca),   že   by   to   znamenalo   zásah   do   jeho/jej   základných   práv   upravených v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 8 Dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel že § 2a ods. 2 a 4 zákona č. 277/1994 Z. z. je v súlade s čl. 40, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s čl. 8 Dohovoru a § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona č. 98/1995 Z. z. je v súlade s čl. 40 ústavy.

V súvislosti   s možným   sociálnym   ohrozením   možno   uviesť,   že   zákonodarca v záujme vylúčiť možnosť takejto „hrozby“ ustanovil v napadnutom zákone aj okruh osôb, ktoré   sú   (boli)   od   „platobnej   povinnosti“   za   služby   spojené   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti   oslobodené,   a to   podľa   kritéria   ich   osobného,   osobnostného,   sociálneho a zdravotného statusu.

2. Posúdenie súladu § 80k zákona č. 277/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru

Navrhovateľ 1 namieta skutočnosť, že napadnuté ustanovenie vytvorilo možnosť, aby majetok, ktorý 1. januára 2003 prešiel na základe príslušného zákona na obce alebo vyššie   územné   celky,   bol   dokončením   konaní   podľa   právnych   predpisov   platných   do 31. decembra 2002 obciam a vyšším územným celkom odňatý, a to v rozpore so základným právom na ochranu vlastníctva v zásade formou vyvlastnenia majetku, avšak bez splnenia ústavou požadovaných podmienok upravených v čl. 20 ods. 4 ústavy, čím by bol narušený princíp   rovnakej   ochrany   vlastníckeho   práva   vo   vzťahu   k ostatným   vlastníkom   bez rozumného dôvodu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   musel   posúdiť,   či   napadnuté   ustanovenie (schválené 9. apríla 2003), ktoré explicitne zaviedlo s účinnosťou od 1. júla 2003 aplikáciu právnych predpisov, ktorých platnosť skončila 31. decembra 2002, vytvorilo právny základ reálnej hrozby porušenia základných práv označených navrhovateľom 1 ako základného predpokladu pre posúdenie ústavnosti napadnutého ustanovenia, a zistil, že tomu tak je, aj keď konkrétne posúdenie by bolo aktuálne až pri individuálnom posudzovaní jednotlivých prípadov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj keď navrhovateľ 1 namieta neústavnosť napadnutého ustanovenia   na príklade majetku obcí a vyšších územných celkov, nemožno vylúčiť   ani   iné   príklady,   pretože   ustanovenie   rieši   aj   konania   o prevode   majetku zdravotníckych zariadení na iné osoby, nielen konania o premene zdravotníckych zariadení ako   rozpočtových   organizácií   a príspevkových   organizácií   na   neziskové   organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, navyše s tým, že poznámka uvedená k tomuto konaniu ako odkaz pod čiarou k uvedenému ustanoveniu nemá normatívny charakter, t. j. nemôže   záväzne   ustanoviť,   ktorých   konaní   podľa   ktorých   právnych   predpisov   sa   toto ustanovenie týka, a navyše právne predpisy v nej uvedené sú uvedené len ako príklad, nie taxatívne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd uzavrel, že § 80k zákona č. 277/1994 Z. z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru.

3. Posúdenie súladu § 38 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 40 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy

Navrhovateľ 1 vidí podstatu nesúladu uvedeného ustanovenia s označenými článkami ústavy   v tom,   že   poskytnutie   zdravotnej   starostlivosti   je   limitované   zmluvou   medzi príslušnou zdravotnou poisťovňou a zdravotníckym zariadením, ktorej obsahom musí byť podľa   napadnutého   ustanovenia   aj   maximálny   rozsah   zdravotných   výkonov,   liekov, zdravotníckych   pomôcok   a dietetických   potravín   uhrádzaných   na   základe   zdravotného poistenia   v kalendárnom   mesiaci   alebo   v kalendárnom   štvrťroku,   ktorý   vychádza   zo schváleného poistného rozpočtu. Pritom tvrdí,   že medze práva na ochranu zdravia a na poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia možno upraviť   len   zákonom,   a nie   predpisom   nižšieho   stupňa   právnej   sily,   argumentujúc   aj rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/94. Z toho dôvodu považuje navrhovateľ 1 takúto úpravu za protiústavnú reguláciu poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Zdravotné   poistenie,   na   základe   ktorého   sa   poskytuje   zdravotná   starostlivosť,   je zložitým   systémom   právnych   vzťahov,   prostredníctvom   ktorých   sa   zabezpečuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Prioritným právnym vzťahom zdravotného poistenia je poistný vzťah poistenca s príslušnou zdravotnou poisťovňou, ktorú si zvolil, ktorý (tento poistný   vzťah)   mu   zakladá   účasť   na   zdravotnom   poistení   ako   povinnej   podmienke a predpokladu   poskytnutia   zdravotnej   starostlivosti   podľa   čl.   40   ústavy   za   podmienok ustanovených zákonom/zákonmi, avšak podľa názoru ústavného súdu v žiadnom prípade nelimituje   obsah   a rozsah   poskytnutia   mu   zdravotnej   starostlivosti   zmluvou   medzi príslušnou zdravotnou poisťovňou a príslušným zdravotníckym zariadením.

Vzhľadom na to, že zdravotné poisťovne, ktoré „poskytujú“... zdravotné poistenie poistencom, s ktorými sú v poistnom vzťahu, samotné neposkytujú zdravotnú starostlivosť, sú   povinné   jej   poskytnutie   zabezpečiť   na   zmluvnom   základe,   predovšetkým so zdravotníckymi zariadeniami – poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. V nadväznosti na   túto   povinnosť   nemožno   zákonnú   úpravu   rozsahu   poskytovanej   starostlivosti   medzi konkrétnymi účastníkmi tohto zmluvného vzťahu podľa názoru ústavného súdu považovať za limitovanie rozsahu poskytovania zdravotnej starostlivosti vo vzťahu ku konkrétnemu poistencovi a obmedzenie jeho základného práva garantovaného mu v čl. 40 ústavy.

V danom prípade ide síce o zmluvnú reguláciu rozsahu zdravotných výkonov, liekov, pomôcok   a dietetických   potravín,   avšak   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu   (individuálne určenému) poistencovi. Skutočnosť, že takéto „zmluvné limitovanie“ zdravotných výkonov, liekov,   pomôcok   a dietetických   potravín   nie   je   absolútne,   t.   j.   nepripúšťajúce   jeho prekročenie, vylučuje druhá veta napadnutého ustanovenia, ktorá priamo ukladá zmluvným stranám   -   príslušnej   zdravotnej   poisťovni   a zdravotníckemu   zariadeniu   povinnosť dohodnúť postup v prípade prekročenia dohodnutého rozsahu zdravotných výkonov, liekov, zdravotníckych   pomôcok   a dietetických   potravín   s tým,   že   v cit.   ustanovení   je   ďalej výslovne   ustanovené,   že   zdravotná   poisťovňa   uhrádza   náklady   na   nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť aj nad dohodnutý rozsah zdravotníckych výkonov, liekov, pomôcok a dietetických potravín.

Podľa názoru ústavného súdu takáto zákonná úprava nijako neobmedzuje základné právo občana (fyzickej osoby, poistenca) upravené v čl. 40 ústavy, a preto považuje § 38 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. za súladný s čl. 40 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy.

4.   Posúdenie súladu   § 38   ods.   4 zákona   č.   273/1994 Z.   z.   s čl.   20 ods.   1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 40 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy

Navrhovatelia považujú za nesúladné s ústavou „desaťnásobné“ zníženie poplatku z omeškania   oproti   predchádzajúcej   právnej   úprave,   ktorý   môže   uplatniť   zdravotnícke zariadenie   voči   príslušnej   zdravotnej   poisťovni   so   zreteľom   na   možnosť   uplatnenia obdobnej sankcie, ale v inej výške, zdravotnou poisťovňou voči zdravotníckemu zariadeniu, ako aj na všeobecnú právnu úpravu uplatňovania sankčných opatrení za omeškanie platieb.

Nesúlad označeného ustanovenia s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods.   3 a 4 ústavy zdôvodňujú navrhovatelia tým, že po schválení nového znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 138/2003 Z. z. je výška poplatku z omeškania, ktorú môže uplatniť zdravotnícke zariadenie, nielen desaťnásobne nižšia ako predtým, ale zároveň je aj nižšia, akú by mohli uplatiť zdravotnícke zariadenia v prípade, ak by mohli postupovať podľa všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, resp. Obchodnom zákonníku.   Za   týchto   okolností   je   podľa   nich   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z. v platnom znení v rozpore s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, keďže   obmedzuje   zdravotnícke   zariadenia   pri   zabezpečovaní   ich   úloh   súvisiacich s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   tým,   že   ustanovuje   maximálnu   výšku   poplatku z omeškania pri vymáhaní pohľadávok od svojich najväčších a najčastejších dlžníkov, ktorá je nižšia, akú môžu uplatiť iní veritelia voči svojim dlžníkom, čo je v rozpore s podstatou a účelom   sledovaným   právnou   úpravou   a neslúži   ustanovenému   cieľu   –   zlepšeniu podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Za nesúlad označeného ustanovenia s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy považujú   navrhovatelia   skutočnosť,   že   napadnuté   zákonné   ustanovenie   pre   neštátne zdravotnícke   zariadenia   ustanovuje   iné   právne   podmienky   (obmedzenia)   pre   ich podnikateľskú činnosť ako pre ďalšie neštátne zariadenia v zdravotníctve, hoci by mali tieto pravidlá   platiť   rovnako   vzhľadom   na   to,   že   zákon   vychádza   z rovnakého   právneho postavenia zdravotníckych zariadení a ďalších zariadení v zdravotníctve. Ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v platnom znení je podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 35 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy aj z toho dôvodu, že ustanovuje podmienky (obmedzenia) neštátnych zdravotníckych zariadení pri výkone ich podnikateľskej činnosti v súvislosti   s uplatňovaním   výšky   poplatku   z omeškania   v rozpore   s podstatou   a účelom týchto podmienok a neslúži   ustanovenému cieľu – zlepšeniu podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Za   nesúlad označeného   ustanovenia   s čl.   40   v spojení   s čl.   13   ods.   3   a 4   ústavy považujú navrhovatelia skutočnosť, že zákonodarca schválením nového znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. výrazne zhoršil právne postavenie zdravotníckych zariadení, a tým vážne   ohrozil   plnenie   zákonom   ustanovených   úloh   zdravotníckych   zariadení,   ktoré bezprostredne súvisia s garantovaním základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy.

V súvislosti s namietaním nesúladu § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy sa ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (PL. ÚS 37/97) a akceptujúc argumenty navrhovateľov stotožnil so záverom, že existuje príčinná súvislosť   medzi § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. a možným nesúladom s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Dospel   jednak   k záveru,   že   diferencovaná   právna   úprava   poplatku   z omeškania v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti oproti všeobecnej právnej úprave je možná a nesignalizuje sama osebe nesúlad s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. V opačnom   prípade   by   bola   spochybnená   opodstatnenosť   všetkých   špeciálnych (osobitných)   úprav   v systémoch   (podsystémoch)   vyžadujúcich   zohľadnenie   špecifických podmienok. Na druhej strane diferencovaná úprava podmienok (aj pre uplatenie poplatku z omeškania) v rámci toho istého systému (podsystému) musí mať podľa názoru ústavného súdu   svoje   opodstatnenie   a zmysel   a nesmie   narúšať   princíp   právnej   istoty   a princíp rovnosti. Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny subjektov participujúcich síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme zdravotného poistenia takúto opodstatnenosť nerovnosti medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje a nie je pre ňu ani osobitný dôvod.

Aj keď rovnosť obsahu a ochrany vlastníckeho práva nie je absolútna, treba uviesť, že   prípadná   nerovnosť   by   mohla   byť   ústavne   akceptovateľná   iba   vtedy,   keby   bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality. Pretože nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá na dosiahnutie inak legitímneho cieľa (zlepšenia zdravotnej starostlivosti), už z tohto dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná.

Naviac, svoje opodstatnenie a zmysel musí mať aj diferencovaná úprava podmienok pre uplatnenie poplatku z omeškania nielen vo vzťahu zdravotná poisťovňa a zdravotnícke zariadenia,   ale   aj   vo   vzťahu   zdravotnícke   zariadenia   a ďalšie   subjekty   práva   (ďalší veritelia).

Diferencovaná úprava poplatku z omeškania vytvára podľa názoru ústavného súdu priestor pre také nevyvážené postavenie subjektov participujúcich na zdravotnom poistení (ktorých   vzájomné   zmluvné   vzťahy   sú   dominantné),   ktoré   vedie   k záveru   o   nesúlade napadnutého ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Naproti   tomu   podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   do   úvahy   posúdenie ústavnosti napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 4 ústavy, pretože obsahom § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. je sankcia, ktorej výška nie je ústavou garantovaná, a   preto ju nemožno   podriadiť pod režim čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy z dôvodu zníženia   jej   výšky   zákonom,   a preto   návrhu   navrhovateľov   v tejto   časti   na   vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy ústavný súd nevyhovel.

Rovnako   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   navrhovateľov   na   vyslovenie   nesúladu označeného ustanovenia s čl. 35 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. V prvom rade posúdil   otázku,   či   diferencovaná   právna   úprava   výšky   poplatku   z omeškania   môže signalizovať   zásah   do   výkonu   podnikateľskej   činnosti   nekorešpondujúci   s ústavným príkazom obsiahnutým v čl. 35 ods. 2 ústavy. Za obmedzovanie výkonu podnikateľskej činnosti   (výkonu   povolania   alebo   činnosti)   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať sankciu, ktorá nasleduje až v prípade nedodržania zmluvných, resp. zákonných pravidiel a povinností spojených s výkonom podnikateľskej činnosti (nespochybňujúc však pritom   splnenie   podmienok   a predpokladov   umožňujúcich   výkon   tejto   podnikateľskej činnosti).

V súvislosti   s označeným   nesúladom   napadnutého   ustanovenia   s čl.   40   v spojení s čl. 13   ods.   3   a   4   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   tak,   ako   už   uviedol   v súvislosti s posudzovaním súladu § 38 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. s označenými článkami ústavy, práva   a povinnosti   vrátane   sankcií,   ktoré   sú   obsahom   právnych   vzťahov   subjektov participujúcich na poskytovaní zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia, nezasahujú   priamo   do   obsahu   a rozsahu   základného   práva   upraveného   v čl.   40   ústavy konkrétnych   (individuálne   určených)   občanov   (fyzických   osôb,   poistencov),   a preto   sa napadnuté ustanovenie nemohlo dostať do nesúladu s označenými článkami ústavy.

K nálezu   sa   pripája odlišné   stanovisko   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Eduarda Báránya.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2004