znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL.ÚS 37/95

  Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca,   JUDr.   Jána   Klučku,   JUDr.   Viery   Mrázovej,   JUDr.   Richarda   Rapanta,   JUDr. Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí   28. augusta   1996 prerokoval   návrh   prezidenta Slovenskej   republiky,   zastúpeného   JUDr.   Ivanom Trimajom, riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, proti   Národnej   rade   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   JUDr.   Dušanom   Macuškom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu čl. I bodu 10, t. j.   141 ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom   plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)   v znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   sa zákon č. 138/1973   Zb.   o   vodách   (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 a 3 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a 12. septembra 1996 takto

r o z h o d o l :

1.   Ustanovenie   §   141   ods.   5   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov,   n i e   j e v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky.

2. Návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 141 ods. 4 písm. a/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 1, 3, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky   z a m i e t a.

3. Návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 141 ods. 4 písm. c/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 1, 3, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky   z a m i e t a.

4. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Prezident   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "prezident"   alebo   "navrhovateľ"), zastúpený JUDr. I. T., riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, podal 19. októbra 1995 na Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   §   37   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z.z.").

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrh prijal na ďalšie konanie a po uskutočnení ďalšieho konania v merite veci rozhodol nálezom tak, že "ustanovenie čl. I bodu 10 zákona č. 199/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, t.j. ustanovenie § 141 ods. 4 a 5 stavebného zákona č. 50/1976 Zb. v znení zákona č. 199/1995 Z.z., n i e   j e   v   s ú l a d e   s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 1, 3 a čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky".

Podľa   navrhovateľa,   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   z   12.   septembra 1995 č. 199/1995 Z. z. - novela stavebného zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1995, nahradil už nepoužiteľné prechodné ustanovenie § 141 ods. 4 a 5 stavebného zákona novými ustanoveniami. Tieto umožnili nad rámec   všeobecných   podmienok   vyvlastnenia   upravených   v   §   108   citovaného   zákona vyvlastniť   pozemky   zastavané   určitými   stavbami   a   pozemky   v   uzavretom   priestore výstaviska   určeného   na   konanie   medzinárodných   poľnohospodárskych   výstav (Agrokomplex Nitra). Súčasne ustanovil náhrady za vyvlastnenie pozemkov výrazne nižšie, než ceny podľa všeobecne platných právnych predpisov.

Nesúlad ustanovenia § 141 ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995   Z.z.   (ďalej   len   "novela   stavebného   zákona")   s citovanými   článkami   ústavy odôvodnil takto:

1. ustanovenie odseku   4 písm. a/ a b/ nespĺňa ústavnú požiadavku nevyhnutnej miery obmedzenia   vlastníckeho   práva   pri   zachovaní   potrebnej   ochrany   vlastníckych   práv, pretože majetkovoprávne vysporiadanie zastavaných pozemkov stavbami vo vlastníctve obcí možno podľa právnych predpisov dosiahnuť inými formami, ktoré zachovávajú vlastnícke   právo   k   pozemkom   a   samotná   právna   úprava,   ktorá   ustanovuje   v   tomto prípade možnosť vyvlastnenia (ako formy, ktorá odníma vlastnícke právo), nie je v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy. Z rovnakých dôvodov tieto ústavné požiadavky nespĺňa ani ustanovenie odseku 4 písm. c/, podľa ktorého účelom vyvlastnenia   pozemkov   je   konanie   medzinárodných   výstav   so   zameraním   na poľnohospodárstvo,

2. ustanovenie v odseku 4 písm. a/ a b/ nespĺňa ústavnú požiadavku rovnosti v právach, a tiež zákonného obmedzenia v právach, ktoré musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré   spĺňajú   ustanovené   podmienky.   Je   tomu   tak   preto,   lebo   inštitút   dodatočného vyvlastnenia   nemôžu   uplatniť   všetky   subjekty   vlastniace   stavby   stojace   na majetkovoprávne nevysporiadanom pozemku, ale len niektoré subjekty, ktorými sú len obce, ako vlastníci stavieb, a to vo svoj prospech, tiež správcovia stavieb uvedených v § 141 ods. 4 písm. b/ a správca výstaviska, títo v mene a na prospech štátu. V súvislosti s takýmto   právnym   stavom   je   teda   porušený   všeobecný   princíp   rovnosti   vlastníkov vyjadrený v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva sa netýka "všetkých" vlastníkov, ale len tých, ktorí nie sú uvedení v § 141 ods. 4 ale aj 5 novely stavebného zákona. Vlastnícke právo vlastníkov uvedených v § 141 ods. 4 a 5 bude mať celkom iný obsah ako vlastnícke právo iných vlastníkov. Ochrana vlastníckeho práva týchto vlastníkov je zúžená na poskytnutie neadekvátnej náhrady.

Vychádzajúc z tvrdení v bode 1. a 2., navrhovateľ namietal nesúlad § 141 ods. 4 i ods. 5 novely stavebného zákona s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 ústavy.

3. ustanovenie v odseku 5 navyše nespĺňa ústavnú požiadavku "primeranej náhrady" pri vyvlastnení   pozemkov   uvedených   v   §   141   ods.   4   novely   stavebného   zákona. Navrhovateľ za "primeranú náhradu" považuje zásadne cenu, za ktorú možno pozemok kúpiť   alebo predať   na danom   mieste   a   v   čase   uskutočnenia   právneho   úkonu   alebo rozhodnutia   o vyvlastnení.   Za   nespravodlivý, preto   neprípustný   v   demokratickom   a právnom štáte považuje taký postup pri poskytovaní náhrad za vyvlastnenie upravený právnym predpisom, ktorý štátu, v snahe získať určitú vec, umožňuje preniesť ťarchu reálnych nákladov na jednotlivca.

V tejto súvislosti namietal nesúlad s čl. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd návrh prezidenta 7. novembra 1995 predbežne prerokoval a prijal ho podľa § 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.z. na ďalšie konanie.

Druhopis   návrhu   prezidenta   ústavný   súd   zaslal   15.   novembra   1995   predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, aby sa Národná rada Slovenskej republiky, ako orgán, ktorý namietaný právny predpis vydal, k návrhu vyjadrila.

V   písomnom   vyjadrení   Národná   rada   Slovenskej   republiky   podrobne   zdôvodnila svoje nesúhlasné stanovisko k námietkam prezidenta o nesúlade nového znenia § 141 ods. 4 a   5   stavebného   zákona   s   citovanými   ustanoveniami   ústavy   a   súčasne   ústavnému   súdu oznámila, že trvá na ústnom pojednávaní v tejto veci a že meno zástupcu bude ústavnému súdu oznámené dodatočne.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada") vo svojom vyjadrení k návrhu v podstate namietala, že "Čl. I bod 10 zákona č. 199/1995 Z.z. upravuje osobitný režim,   ktorý   možno   označiť za   režim   dodatočného   vyvlastnenia   (i   keď   v   zákone   takto explicitne   označený   nie   je),   umožňujúci   vyvlastniť   pozemky   zastavané   stavbami vymedzenými   v   zákone   a   spĺňajúcimi   zákonom   ustanovené   podmienky.   Jednou   z ustanovených podmienok je, že stavby boli povolené podľa platných právnych predpisov.

Dodatočné vyvlastnenie je ojedinelým a výnimočným časovo limitovaným (do 31. decembra 2000) postupom umožňujúcim zosúladiť právny a skutkový stav, ktorý nastal postavením stavby na cudzom, čiže majetkovoprávne nevysporiadanom pozemku. Vlastníci pozemkov   sa   v   dôsledku   toho   stali   len   tzv.   titulárnymi   (papierovými),   formálnymi vlastníkmi bez reálneho naplnenia obsahu ich vlastníckeho práva atribútmi zakotvenými v § 123 Občianskeho zákonníka. V takmer rovnakej právnej situácii sa ocitli vlastníci stavieb, ktorí tým, že nevlastnili pozemky, boli obmedzení i pri dispozíciách so stavbami".

Národná rada ďalej uviedla, že s ohľadom na to, že ani vlastníci pozemkov, ani vlastníci   stavby   v   skutočnosti   nemajú   v plnom   rozsahu   oprávnenia   napĺňajúce   obsah vlastníckeho   práva   (§   123   Občianskeho   zákonníka),   čo   je   aj   z   hľadiska   čl.   20   Ústavy Slovenskej   republiky   nežiaducim   stavom,   bolo   nevyhnutné túto   situáciu,   znemožňujúcu naplnenie obsahu vlastníckeho práva dotknutých subjektov, riešiť. Príčinou tohto stavu sú "právne predpisy, platné v minulosti (napr. v zákonnej úprave pozostalostného konania na Slovensku podporujúcej rozdrobenosť pozemkov)", a tiež to, že "do záväzkov spôsobených majetkovoprávne   nevysporiadanými   vzťahmi   v   minulosti   vstúpili   prijatím   zákona   č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov popri štáte (správcoch majetku štátu) aj obce".

"Prezidentom   namietané   ustanovenia   novely   stavebného   zákona   upravili   režim dodatočného vyvlastnenia (t.j. vyvlastnenie zastavaných pozemkov) preto", lebo, ako sa píše vo vyjadrení národnej rady "podľa § 108 a nasl. stavebného zákona možno vyvlastniť len   vo   verejnom   záujme   a   pred   započatím   stavby.   Možno   hovoriť   o   vyvlastnení   ´do budúcnosti´, keď účel vyvlastnenia ešte nie je naplnený (napr. stavba nie je ešte postavená ani povolená). V prípadoch uvedených v § 141 ods. 4 novely však sú stavby už postavené a užívané.   Preto   nejde   o   vyvlastnenie   pred   započatím   stavby,   ale   naopak:   o   dodatočné majetkovoprávne   vysporiadanie   práv   k   pozemkom,   zastavaným   stavbami,   ktoré   sú   vo vlastníctve obcí alebo štátu".

Z týchto dôvodov národná rada nesúhlasila s názorom navrhovateľa, že by "cieľ, ktorý sleduje ustanovenie čl. I bodu 10, t.j. nové znenie § 141 ods. 4 stavebného zákona bolo možné dosiahnuť aj podľa doterajších predpisov".

Podľa stanoviska národnej rady, aj v prípade dodatočného vyvlastnenia, t.j. podľa § 141 ods. 4 zákona č. 199/1995 Z.z. "možno pristúpiť k vyvlastneniu až vtedy, ak boli predchádzajúce   rokovania   o   vysporiadaní   práv   (najmä   vlastníckeho)   k   zastavaným pozemkom neúspešné".

Národná rada ďalej v stanovisku poukázala tiež na to, že ústava v čl. 20 ods. 4 umožňuje vyvlastnenie, "ak sa tak deje v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podmienka nevyhnutnej miery je splnená tým, že možno vyvlastniť len tie pozemky, ktoré už boli zastavané povolenými stavbami, resp. nachádzajú sa v areáli podľa ods. 4 písm. c/, zároveň je splnená aj časovým limitovaním vyvlastnenia podľa § 141 ods. 4".

V stanovisku ďalej uviedla, že "pojem ´nevyhnutnej miery´ vyvlastnenia je naplnený tým, že ide o dodatočné vyvlastnenie výhradne tých pozemkov alebo ich častí, ktoré už sú zastavané, a to na základe stavebného povolenia a výhradne na stavby verejného záujmu. ´Nevyhnutná   miera´   je   zároveň   daná   aj   časovým   obmedzením,   či   už   okamihu rozhodujúceho na zaradenie prípadu pod ustanovenie § 141 ods. 4, ako aj lehoty dokedy možno vyvlastnenie podľa tohto ustanovenia realizovať (31. decembra 2000)".

Podľa stanoviska národnej rady verejný záujem pri dodatočnom vyvlastnení "je daný nevyhnutnosťou   vysporiadať   majetkovoprávne   nevysporiadané   pozemky   zastavané stavbami   v minulosti,   a   tým   zosúladiť   právny   a   faktický   stav,   čo   je   v právnom   štáte nevyhnutné".

V tejto súvislosti národná rada upozornila na pôvodné znenie § 141 ods. 4, ktoré malo   taktiež   charakter   dočasného   ustanovenia,   a   ktoré   umožňovalo pri   platnosti   §   108 stavebného   zákona   vyvlastniť   pozemky   zastavané   stavbami   postavenými   vo   verejnom záujme do 31. decembra 1977.

Splnenie   podmienky   pripustiť   vyvlastnenie   len   na   základe   zákona   je   podľa stanoviska zrejmé.

Národná   rada   odmietla   aj porušenie princípu   generality   v   čl.   I   bod 10 citovanej novely stavebného zákona, pretože toto ustanovenie "platí rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú   ustanovené   podmienky.   Pritom   sa   dôsledne   zachováva   ustanovený   cieľ,   čomu zodpovedá aj zmysel a podstata obmedzenia vlastníckeho práva".

K tvrdeniu navrhovateľa, že vlastnícke právo vlastníkov uvedených v § 141 ods.4 bude mať celkom iný obsah ako vlastnícke právo iných vlastníkov, sa v stanovisku uviedlo, že "ich vlastníctvo má v súčasnosti celkom iný obsah, ale nadobudlo ho už v minulosti, keď nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu, a teda nastal v skutočnosti stav nesúladu s právom. Keďže tento nesúladný stav nebolo možné riešiť v rámci jestvujúceho práva, bolo potrebné prijať zákonom   na riešenie tejto   mimoriadnej   situácie aj mimoriadny   dočasný postup. Odlišnosť obsahu vlastníckych práv spadajúcich pod § 141 ods. 4 nie je dôsledkom tohto ustanovenia, ale toto ustanovenie je dôsledkom (riešením) nesúladu skutočnej situácie s právom spôsobenej v minulosti".

V   stanovisku   národnej   rady   sa   ďalej   konštatovalo,   že   "požiadavka   primeranej náhrady podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je vo vzťahu k reálnej hodnote a ku kvalite pozemkov posudzovanej i podľa obsahu vlastníckeho práva ich vlastníkov v čl. I bode 10 citovanej novely stavebného zákona splnená. Náhradu za vyvlastnenie nie je možné stotožňovať alebo zamieňať s cenou tak, ako sa to uvádza v návrhu na začatie konania na strane 5. Na rozdiel od ceny, ktorej výška sa podľa zákona č. 526/1990 Zb. o cenách tvorí dohodou, výška náhrady sa určuje všeobecne záväzným právnym predpisom. Aj keď výška niektorých náhrad sa určuje vo väzbe na cenový predpis,... ide vždy o cenu zistenú podľa osobitného predpisu". Pretože "v súčasnosti platná vyhláška č. 122/1984 Zb. o náhradách pri vyvlastnení stavieb, pozemkov a porastov a práv k nim vôbec neupravuje vyvlastňovacie náhrady   za   dodatočné   vyvlastnenie,   nemožno   ju   aplikovať   na   režim   dodatočného vyvlastnenia pozemkov zastavaných stavbami, pre ktoré sa vyvlastňujú. Z tohto dôvodu bolo   nevyhnutné   túto   náhradu   upraviť.   Vzhľadom   na   rôznosť   cenových   predpisov uplatňovaných pri určení sadzieb vyvlastňovacích náhrad v spomínanom medziobdobí (od r. 1977 do r. 1995), bol pri určovaní sadzieb vyvlastňovacích náhrad použitý princíp tzv. teórie stredu a do novely zapracované mierne modifikované sadzby vyhlášky č. 129/1984 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov". Tzv. teória stredu podľa názoru vyjadreného   v   stanovisku   národnej   rady   zodpovedá   požiadavke   primeranosti   náhrady, pretože "ak by vyvlastňovacia náhrada za stavebné pozemky vychádzala z ceny platnej v čase dodatočného vyvlastnenia (účinnosti citovanej novely stavebného zákona), dostali by sa   vlastníci   pozemkov   vyvlastňovaných   podľa   §   108   a   nasl.   stavebného   zákona   do nerovnocenného postavenia s vlastníkmi, do ktorých vlastníckeho práva už bolo zasiahnuté. Nemožno porovnať reálnu hodnotu pozemku vlastníka, do ktorého vlastníckeho práva už bolo zasiahnuté, a ktorého obsah vlastníckeho práva je preto reálne obmedzený. Ak by sa vyvlastnil pozemok pre stavbu, ktorá sa má začať stavať v budúcnosti, hodnota pozemku, s ktorým   môže   jeho   vlastník   voľne   disponovať,   je   neporovnateľne   vyššia   ako   hodnota pozemku   už   zastavaného   stavbou   iného   vlastníka,   v   prospech   ktorého   sa   vyvlastňuje. Dispozičné právo vlastníka zastavaného pozemku je výrazne obmedzené".

Na   základe   týchto   dôvodov   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   "nevyhovel   návrhu prezidenta Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu čl. I bodu 10 zákona č. 199/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, t.j. ustanovenia § 141 ods. 4 a 5 stavebného zákona č. 50/1976 Zb. v znení zákona č. 199/1995 Z.z. s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 1, 3 a čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodol, že čl. I bod 10 zákona č. 199/1995 Z.z. nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky".

Ústavný súd podľa § 31 zákona č. 38/1993 Z.z. vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie. Predseda ústavného súdu si podľa § 39 druhej vety zákona č. 38/1993 Z.z. vyžiadal stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Na   verejnom   pojednávaní   28.   augusta   1996   ústavný   súd   vypočul   zástupcov prezidenta   i   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   jej   odborných   poradcov,   pracovníkov Ministerstva financií Slovenskej republiky a Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky.   Zástupcovia   oboch   strán   aj   po   doplnení   písomného   návrhu   a   vyjadrenia zotrvávali na svojich písomných stanoviskách.

Ústnepojednávanie boloodročené   na   vyhlásenie   rozhodnutia. Stalo sa tak na verejnom pojednávaní konanom 12. septembra 1996.

II.

Prezident republiky v návrhu namietal, že čl. I bod 10 zákona č. 199/1995 Z.z., t.j. nové znenie § 141 ods. 4 a 5 stavebného zákona v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 a 3 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Ústavný súd preto skúmal, či nové znenie § 141 odseku 4 a 5 stavebného zákona v znení neskorších predpisov sú alebo nie v súlade so všetkými článkami ústavy, uvedenými v návrhu prezidenta.

Podľa nového znenia § 141 ods. 4 zákona č. 199/1995 Z.z. vo verejnom záujme možno vyvlastniť pozemky:a) zastavané stavbami povolenými podľa platných právnych predpisov,   ku ktorým mali právo hospodárenia k 24. novembru 1990 národné výbory a ktoré prešli do vlastníctva obcí   podľa   osobitného   predpisu   (§   2   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 138/1991   Zb.   o   majetku   obcí)   a   pri   ktorých   dosiaľ   nedošlo   k   majetkovoprávnemu vysporiadaniu, návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať obec, na ktorú prešlo vlastníctvo k stavbe (podľa § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí) najneskôr do

31. decembra 2000,b) zastavané stavbami povolenými podľa platných právnych predpisov a vymedzenými v osobitných predpisoch (napríklad v zákone o vojenských obvodoch, v zákone o obrane, v elektrizačnom zákone, v plynárenskom zákone, v cestnom zákone, v banskom zákone, v zákone o dráhach, v zákone o štátnej pamiatkovej starostlivosti, vo vodnom zákone), ktoré boli pred 1. októbrom 1995 vo vlastníctve štátu a pri ktorých dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu, návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať v mene štátu príslušný správca stavby najneskôr do 31. decembra 2000 (napríklad podľa zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu),c)   v   uzatvorenom   priestore   výstaviska   určeného   na   konanie   medzinárodných   výstav   so zameraním na poľnohospodárstvo, ktoré bolo zriadené na základe povolenia do 31. decembra 1989; návrh na vyvlastnenie môže podať v mene štátu príslušný správca tohto výstaviska najneskôr do 31. decembra 2000 (napríklad podľa zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu).

Dôvody k jednotlivým častiam výroku

K 1. časti výroku

Podľa ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a o c h r a n u (čl. 20 ods. 1 druháveta).

Vlastnícke právo ako najdôležitejší vecnoprávny inštitút vyjadruje neobmedzené a priame panstvo nad vecou toho, kto vec vlastní (vlastník). Zákonný obsah vlastníckeho práva v tomto smere upravuje vo všeobecnosti Občiansky zákonník a podľa neho je vlastník oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Je právom absolútnym, pôsobí voči všetkým a je spojené s povinnosťou ostatných subjektov nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva k veci.

Na druhej strane ani vlastník nemôže vykonávať svoje právo neobmedzene. Ústava v čl.   20   ods.   3 ustanovuje, že vlastníctvo   nemožno   zneužiť na ujmu práv   iných   alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom; výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Podľa tohto ustanovenia je vlastník povinný pri výkone svojho práva aktívne sa chovať tak, aby rešpektoval (nezneužil) práva iných v súlade so všeobecnými záujmami   chránenými   zákonom   a   nepoškodzoval   ľudské   zdravie,   prírodu,   kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Mieru zásahu do vlastníckeho práva určuje aj pasívne správanie sa vlastníka veci, spočívajúce v povinnosti strpieť určitý zásah do jeho vlastníckeho práva. Miera zásahu do vlastníckeho práva upravuje teda na druhej strane rozsah ochrany tohto práva, a podľa ústavy ju musí ustanoviť zákon (čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy). Z toho vyplýva, že právne dôvody, ktorými možno do vlastníckeho práva zasiahnuť, či už so súhlasom vlastníka (napr. dohodou   o   nájme   k   zastavanému   pozemku,   dohodou   o   zriadení   vecného   bremena   na pozemku v prospech vlastníka stavby a pod.) alebo nútene (napr. rozhodnutím štátneho orgánu   o   vyvlastnení   pozemku   v   prospech   vlastníka   stavby   alebo   o   zriadení   vecného bremena na pozemku v prospech vlastníka stavby) upravujú zákony.

Právny   inštitút   vyvlastnenia   upravuje   ústava,   ako   výnimočný   spôsob   zásahu   do vlastníckeho   práva   pri   splnení   prísne   ustanovených   podmienok,   ktoré   navyše   majú kumulatívnu povahu (čl. 20 ods. 4 ústavy). Vyvlastnenie, rovnako ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva je podľa ústavy možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to   na   základe   zákona   a   za   primeranú   náhradu.   Občiansky   zákonník   je   všeobecným predpisom upravujúcim zákonné podmienky vyvlastnenia a tieto podmienky, rovnako ako aj ďalšie správnoprávne podmienky, musia obsahovať aj jednotlivé zákony, ktoré upravujú vyvlastnenie na účely, ktoré tvoria predmet ich úpravy.

Ústavný   princíp   rovnosti   pri   zachovaní   zákonnej   ochrany   vlastníckeho   práva   u všetkých vlastníkov k druhovo rovnakej veci je spätý so zákonnými obmedzeniami tohto práva a musia rovnako platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy). Tento princíp platí samozrejme aj pri najvýraznejšom zásahu do vlastníckeho práva, ktorým je vyvlastnenie, navyše, keď tento zásah znamená trvalú zmenu vlastníckeho práva k veci v prospech iného vlastníka. Ústavné predpoklady vyvlastnenia nespočívajú len v povinnosti zákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva, ale aj v povinnosti poskytnúť zaň primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4 ústavy).

Ustanovenie § 141 ods. 5 novely stavebného zákona upravuje takúto náhradu vo forme   peňažnej   náhrady   v   určenej   výške   podľa   toho,   v   ktorej   obci   sa   vyvlastňovaný pozemok nachádza.

Peňažné   náhrady   sa   podľa   citovaného   ustanovenia   novely   stavebného   zákona poskytujú   za   vyvlastnenie   pozemkov   zastavaných   stavbami podľa   §   141   ods.   4   novely stavebného   zákona.   Ide   o   pozemky:   1.   zastavané   povolenými   stavbami,   ktoré   boli   do zákonom určeného termínu vo vlastníctve štátu a toto vlastníctvo prešlo na obce (§ 141 ods. 1 písm. a/) alebo sú tieto stavby aj naďalej vo vlastníctve štátu (§ 141 ods. 1 písm. b/) a pozemky,   na   ktorých   sú   takéto   stavby   v   oboch   prípadoch   zriadené,   nie   sú   dosiaľ majetkovoprávne   vysporiadané;   2. nachádzajúce   sa   v   uzatvorenom   priestore   výstaviska určeného na konanie medzinárodných výstav zameraných na poľnohospodárstvo, ktoré bolo zriadené na základe povolenia do 31. decembra 1989 (v tomto prípade bez ohľadu na to, či sú alebo nie pozemky zastavané a majetkovoprávne vysporiadané).

Ústava   jednoznačne   ustanovuje,   že   za   trvalé   odňatie   vlastníckeho   práva   k   veci vyvlastnením treba poskytnúť vlastníkovi náhradu, ktorá má byť primeraná.

Jednou   z   foriem   náhrady   pri   vyvlastnení   je   aj   peňažná   náhrada.   Pri   úvahách   o primeranosti náhrady, ktorú zrejme vyjadruje výška peňažnej náhrady, treba podľa názoru ústavného súdu zohľadniť základný predpoklad vyvlastnenia, ktorým je aj verejný záujem (v   zákone   vyjadrený   účelom   vyvlastnenia),   a   ktorý,   ako   je   nesporné,   prevláda   nad súkromným záujmom vlastníka veci. Na druhej strane nemožno opomenúť ústavnú zásadu ochrany   vlastníctva,   ktorá   je   rovnaká   bez   ohľadu   na   subjekt   a   predmet   vlastníctva. Kompenzácia   rovnováhy   medzi   záujmom   verejným   a   zásahom   do   vlastníckeho   práva jednotlivca   je   zaručená   aj   poskytnutím   peňažnej   náhrady   v   primeranej   výške.   V tomto prípade ide o náhradu za to, že vlastník je povinný strpieť tento legitímny spôsob prechodu vlastníckeho práva na iného vo verejnom záujme.

Aj keď v danom prípade ide na strane vlastníka veci k zániku vlastníckeho práva k nej rozhodnutím orgánu štátnej správy prechodom na iný subjekt a na prvý pohľad by sa zdalo,   že   jediným   spravodlivým   riešením   je   možnosť   zaobstarať   si   vec   rovnakého (podobného) druhu, čo by v trhovom hospodárstve predpokladalo poskytnutie náhrady vo výške trhovej ceny veci, je zrejmé, že takúto náhradu neupravuje ani čl. 20 ods. 4 ústavy. Podľa   citovaného   ustanovenia   ústavy   má   byť   náhrada   primeraná,   teda   nemusí   byť poskytnutá v celom rozsahu trhovej ceny veci, ale má zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla.

Ústavný súd dospel k záveru, že ochrana vlastníckeho práva nezahrňuje aj právo na získanie majetku, preto výška náhrady za vyvlastnenie majetku môže byť aj nižšia ako trhová cena (hodnota) veci.

Na   zabezpečenie   rovnakej   zákonnej   ochrany   vlastníckeho   práva   pri   vyvlastnení, vyjadrenej   aj   v   kompenzácii   zásahu   doň,   je   nevyhnutná   intervencia   štátu.   Náhrady   za vyvlastnenie   je   potrebné   upraviť   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom,   aj   keď   nie priamo zákonom, ale na základe jeho splnomocnenia, čo nakoniec umožňuje aj znenie čl. 20 ods.   4   ústavy   (podľa   citovaného   ustanovenia   ústavy   je   potrebné   zákonom   upraviť   len verejný záujem a nevyhnutnú mieru zásahu do vlastníckeho práva).

Ústavnému súdu sú známe rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa primeranej náhrady   za   vec   prikázanú   jednému   alebo   viacerým   spoluvlastníkom   (napr.   R   18/1979 Zbierky   súdnych   rozhodnutí   a   stanovísk).   Je   v   nich   vyjadrený   názor,   že   každý   spôsob vysporiadania spoluvlastníctva (§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nemá spočívať len v poskytnutí náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale má viesť k vyriešeniu všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi podielovými vlastníkmi v súvislosti s existenciou spoluvlastníctva. Takéto riešenie však neumožňuje zistenie ceny len podľa cenového predpisu (vyhláška č. 465/1991 Zb.), ale iba zistenie trhovej ceny predmetu vlastníctva. Ustanovenia Občianskeho zákonníka   takéto   riešenie   umožňujú   a   súdy   to   aj   využívajú   v záujme   spravodlivého vyriešenia   veci   v   prípade   zrušenia   a   vysporiadania   podielového   spoluvlastníctva rozhodnutím súdu, na základe ktorého je nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva jedného zo spoluvlastníkov za primeranú náhradu poskytovanú druhému spoluvlastníkovi. V tomto prípade však ide o záujem jedného zo spoluvlastníkov veci získať vlastníctvo k nej na úkor ďalšieho (ďalších) spoluvlastníka vo svojom (súkromnom) záujme; nejde tu, ako je to pri vyvlastnení, o záujem verejný, získať vlastnícke právo k veci, ktorý vždy prevyšuje záujem súkromného vlastníka.

Aj   z   tohto   dôvodu   nie   je   preto   možné   pri   posudzovaní   primeranej   náhrady   za vyvlastnenie použiť toto hľadisko. Ako už bolo spomenuté, náhrada za vyvlastnenie má byť regulovaná štátom. Výška náhrady by však mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou veci (v našom prípade pozemku) tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna úprava by   mala   vyjadrovať   dynamiku   pohybu   cien   pozemkov   na   trhu   tak,   aby   náhrady   za vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé.

Podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona v znení neskorších predpisov náhradu za vyvlastnenie, spôsob náhrady, kto a komu náhradu poskytne, prípadne maximálnu výšku náhrady   má   upraviť   všeobecne   záväzný   právny   predpis.   Týmto   predpisom   je   vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení vyhlášky č. 608/1992 Zb. a vyhlášky č. 265/1993 Z.z. Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ sa vyhláška vzťahuje na zisťovanie a dojednávanie cien stavieb, pozemkov   v   obvode   pozemkových   úprav   a   vyvolávacej   ceny   pre   verejné   dražby,   ak zisťovanie ceny nie je upravené inak. Ceny pozemkov upravuje § 15 citovanej vyhlášky a sú podstatne vyššie ako náhrada za dodatočne vyvlastnené pozemky uvedené v § 141 ods. 4 novely   stavebného   zákona.   Ani   tento   právny   predpis,   spôsobom   akým   upravuje   výšku náhrady za vyvlastnené pozemky, nezohľadňuje princíp spravodlivosti za strpenie trvalého odňatia   vlastníckeho   práva   na   danom   mieste   a   v   danom   čase,   pretože   ju   ustanovuje statickým spôsobom, t.j. bez ohľadu na pohyb cien pozemkov na trhu. Výška náhrady, ktorá bola spravodlivá a dôstojná pre určitý pozemok v určitom čase, nemusí byť taká neskôr, keď trhové ceny pozemkov značne stúpnu.

Ustanovenie § 141 ods.   5 novely stavebného zákona, ktoré upravuje náhrady za vyvlastnenie pozemkov uvedených v odseku 4 citovaného ustanovenia, je z celého kontextu právnej úpravy poskytovania náhrad za vyvlastnenie pozemkov vyňaté a upravuje vlastne len výšku náhrad v peniazoch, pričom ďalšie skutočnosti spojené s poskytovaním náhrady nerieši a na vyhlášku č. 465/1991 Zb. v znení neskorších predpisov ani neodkazuje.Tvrdenie   odporcu   (národnej   rady),   že   náhradu   za   vyvlastnenie   nie   je   možné stotožňovať alebo zamieňať s cenou, pretože ide o dve rôzne kategórie a že ani vyhláška č. 122/1984 Zb. neupravuje náhrady za "dodatočné vyvlastnenie" podľa § 141 ods. 5 novely stavebného   zákona   nemožno   akceptovať.   Všetky   doterajšie   právne   úpravy   náhrad   za vyvlastnené pozemky vychádzali totiž z výšky ceny zistenej podľa cenových predpisov (pokiaľ právne predpisy   nedovoľovali dohodnúť trhovú cenu pozemku), čo pri pevnom určení   cien   pozemku   v   centrálne   riadenom   hospodárstve   malo   umožniť   kúpu   nového pozemku.

Ďalším dôvodom uvádzaným odporcom pre inú úpravu náhrad a ich poskytovanie, než ako upravuje vyhláška č. 465/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, nemôže byť len tá skutočnosť, že vlastnícke právo jedného občana bolo už vlastnícky dotknuté (zastavaný pozemok) a druhého zatiaľ nie (nezastavaný pozemok).Zásah do vlastníckeho práva rovnakým spôsobom - v našom prípade formou vyvlastnenia, nie je možné kompenzovať rôznym spôsobom, hoci aj len inou výškou náhrady zaň, pretože dôsledky takéhoto zásahu sú rovnaké - prechod vlastníctva na inú osobu.

Pri použití systematickej a komparatívnej metódy výkladu, vychádzajúc z ustanovení §   108   až 116   stavebného   zákona   v   znení   neskorších   predpisov,   t.j.   porovnaním   výšky náhrad za vyvlastnenie podľa § 141 ods. 5 novely stavebného zákona a § 15 vyhlášky č. 465/1991   Zb.   je   zrejmé,   že   §   141   ods.   5   novely   stavebného   zákona   sa   vymyká   zo všeobecného režimu vyvlastnenia upraveného § 108 až § 116 stavebného zákona v znení neskorších predpisov, keďže ustanovuje odchýlku od všeobecného režimu vyvlastnenia a primeranosti náhrad za vyvlastnenie. Tým sa obmedzenie vlastníckeho práva na základe verejného záujmu podľa § 141 ods. 5 stavebného zákona dostáva do nesúladu s čl. 13 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje, že obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, a tiež do nesúladu s čl. 12 ods. 1 ústavy, ktorý deklaruje rovnosť všetkých pred zákonom a zakazuje nerovnosť, vrátane nerovnosti vlastníkov pri vyvlastňovaní alebo obmedzovaní ich vlastníckeho práva.

V tomto zmysle § 141 ods. 5 novely stavebného zákona zaviedol pre tie subjekty, ktoré vlastnia pozemky zastavené stavbami v odseku 4 citovaného zákona, nevýhodnejší právny režim náhrad za ich vyvlastnenie ako pre iné subjekty, ktorých pozemky sú tiež vyvlastnené, hoci ide o rovnakú vec, ktorá má byť vyvlastnená (zastavaný pozemok) a o rovnaké subjekty (vlastníci zastavaných pozemkov), ktoré však podľa čl. 12 ods. 1 ústavy majú   byť   rovné   v tomto   práve,   t.j.   v   práve   na   rovnakú   kompenzáciu   zásahu   do   ich vlastníckeho práva.

Porušením princípu rovnosti všetkých pred zákonom v dôsledku zníženia náhrady za vyvlastnený majetok nie je § 141 ods. 5 stavebného zákona v súlade s ústavou aj preto, lebo časť   vlastníkov   zbavuje   dôstojnosti   v   zmysle   čl.   12   ods.   1   ústavy,   pretože   dôstojnosť spočíva prinajmenej v tom, aby platné právo upravilo náhrady za vyvlastnenie tak, aby táto náhrada bola primeraná so zreteľom na dôstojnosť každého človeka, a tiež primeraná so zreteľom   na   dôstojnosť   všetkých   občanov.   Je   nedôstojné   užívať vyvlastnený   súkromný majetok   ako   verejný   majetok,   ktorý   prešiel   na   štát   porušením   dôstojnosti   pôvodného vlastníka   za   náhradu,   ktorá   je   podstatne   nižšia   než   v   prípadoch   všeobecne   záväzným právnym predpisom určená ako primeraná.

Nemožno akceptovať ani tú námietku odporcu, v ktorej svoje dôvody primeranosti náhrady podľa § 141 ods. 5 novely stavebného zákona opiera o tzv. teóriu stredu, z ktorej sa vychádzalo   aj   pri   určovaní   reštitučných   náhrad,   pretože   v prípade   reštitúcií   išlo   o zmiernenie   krívd   z   minulosti,   ku ktorým   došlo   protiprávnym   zásahom   do   vlastníckeho práva.   Naopak,   pri   vyvlastnení   došlo   k   odňatiu   vlastníckeho   práva   na   základe   zákona. Reštitúcia teda nie je núteným odňatím práva, ale povinnosťou obnoviť pôvodný právny stav.

Výška náhrady upravená v § 141 ods. 5 novely stavebného zákona za vyvlastnenie pozemkov zastavaných stavbami podľa § 141 ods. 4 nie je teda primeraná vo vzťahu k ústavnej podmienke vyvlastnenia upravenej v čl. 20 ods. 4 ústavy, pretože nezodpovedá výške náhrad za vyvlastnenie ani takej, akú upravuje vyhláška č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb,   pozemkov,   trvalých   porastov,   úhradách   za   zriadenie   práva   osobného   užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov, čo nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy.

Podľa čl. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Jednou   z   požiadaviek,   ktoré   napĺňajú   právny   štát,   je   aj   všeobecne   uznávaná požiadavka   generality   právnej   normy,   preto   v   rozpore   s   citovaným   článkom   ústavy   je právna   norma,   ktorá   sa   vzťahuje   na   určité,   vopred   známe   jednotlivé   veci   (sp.   zn. PL.ÚS 16/95).

Z ustanovenia nového znenia § 141 ods. 5 stavebného zákona vyplýva, že právny režim   náhrad   upravený   v   tomto   ustanovení   sa   vzťahuje   nie   na   všetky   vyvlastňované pozemky rovnako, ale osobitne upravuje náhrady pozemkov, ktoré sú zastavané určitými stavbami, alebo sú na nich výstavy určitého druhu. V citovanom ustanovení nejde o všetky pozemky, ktoré podliehajú právnemu režimu vyvlastnenia, hoci zásah do vlastníckeho práva k pozemku vyvoláva rovnaký právny následok pre jeho vlastníka. Niet dôvodu, aby právna úprava náhrad za vyvlastnenie neplatila všeobecne na všetky prípady spĺňajúce rovnaké podmienky - prechod vlastníckeho práva rozhodnutím orgánu štátnej správy, bez ohľadu na to, či ide o vyvlastnenie do "budúcnosti" alebo "dodatočné" vyvlastnenie pozemkov.

Princíp generality právnej normy spočíva aj v tom, že ňou ustanovené obmedzenia musia   mať   všeobecný   charakter.   Podľa   čl. 13   ods.   3   ústavy,   zákonné   obmedzenia základných   práv   musia   platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú   rovnaké podmienky, t.j. prípady druhovo rovnaké. Túto požiadavku musí zákonodarca rešpektovať už pri prijímaní zákona.

Ustanovením nižšej, teda rôznej výšky náhrady za vyvlastnenie (než sú ceny podľa všeobecne záväzného predpisu vyjadrujúce primeranú náhradu za vyvlastnený pozemok) vznikol nesúlad aj s čl. 13 ods. 3 ústavy. Zákonné obmedzenia základného práva na ochranu vlastníctva vyjadrené v kompenzácii zásahu doň musia platiť rovnako pre všetky prípady, čo podľa § 141 ods. 5 novely stavebného zákona nie je možné. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zákonodarca tým, že nekonal na základe ústavy a v jej medziach tak, aby nedošlo prijatím   ustanovenia   § 141   ods.   5   novely   stavebného   zákona   k   porušeniu   citovaných článkov ústavy, porušil ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené ustanovenie § 141 ods. 5 zákona č. 199/1995 Z.z. n i e j e v súlade s čl. 1, čl. 2 ods.2,čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 ústavy.

K 2. a 3. časti výroku

Právnym základom na prijatie druhej a tretej časti výroku nálezu bolo ustanovenie § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z., podľa ktorého sa ústavný   súd   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých,   teda   nielen   prítomných   sudcov. Vzhľadom na to, že táto väčšina sa hlasovaním sudcov nedosiahla, nenastali dôvody na vyslovenie právneho názoru ústavného súdu k vecnej podstate namietaných ustanovení § 141   ods.   4   písm.   a/   a   c/   zákona   č.   199/1995   Z.z.   Tým   nemohlo   dôjsť   ani   k   prijatiu konkrétneho výroku rozhodnutia týkajúceho sa súladu resp. nesúladu ustanovení § 141 ods. 4 písm. a/ a c/ zákona č. 199/1995 Z.z. s tými článkami ústavy, ktoré navrhovateľ namietal.

K 4. časti výroku

V   petite   návrhu   navrhovateľ   namietal   nesúlad   aj   §   141   ods. 4   písm.   b/   novely stavebného   zákona   s   tými   istými   článkami   ústavy,   ako   pri   písmenách   b/   a   c/   tohoto ustanovenia.

Ústavný súd nedospel k záveru, že ustanovenie § 141 ods. 4 písm. b/ zákona č. 199/1995 Z.z. je v nesúlade s článkami ústavy, ktoré uviedol navrhovateľ, preto nevyhovel v tejto časti petitu navrhovateľa.

Pre prijatie štvrtej časti výroku nálezu boli rozhodujúce najmä nasledujúce právne úvahy a právne posúdenie znenia § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného zákona.Podľa   tohto   ustanovenia   novely   stavebného   zákona   vo   verejnom   záujme   možno vyvlastniť   pozemky   zastavané   stavbami   povolenými   podľa   platných   predpisov   a upravenými v osobitných predpisoch, ktoré boli vo vlastníctve štátu pred 1. októbrom 1995, a pri ktorých dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu. Návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom možno podať len v mene štátu a najneskôr do 31. decembra 2000.

Podľa gramatického výkladu pojmu "pozemok zastavaný stavbami" (resp. "zastavaný pozemok") je zrejmé, že ide len o tú časť pozemku, ktorá sa nachádza pod stavbou, ktorá na ňom   skutočne   stojí   (tzv.   hlavná   stavba).   Nejde   teda   o   celý   pozemok   (dosiaľ   na   liste vlastníctva identifikovaný jedným parcelným číslom), na ktorom je stavba zriadená, aj keď zvyšná časť pozemku, teda pozemok ako celok nie je majetkovoprávne nevysporiadaný. Jeden z atribútov ústavnej podmienky "nevyhnutnej miery" vyvlastnenia, v zmysle rozsahu (výmery) pozemku, ktorý má byť vyvlastnený je určený jeho zastavanosťou konkrétnou stavbou. V tomto zmysle nevyhnutnú mieru (nevyhnutný rozsah) vyvlastnenia upravuje aj § 110   ods.   3   stavebného   zákona,   ktorý   ustanovuje,   že   vyvlastniť   možno   len   nevyhnutnú výmeru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Takéto stanovisko vo svojom vyjadrení zaujala aj národná rada, teda orgán, ktorý zákon prijal. Keďže novým účelom vyvlastnenia   je   majetkovoprávne   vysporiadanie   pozemku   zastavaného   stavbou   (nie pozemku, na ktorom je stavba zriadená, ani nie pozemku, ktorý bol použitý na účely, pre ktoré by mohol byť podľa zákona vyvlastnený - ako to bolo podľa znenia § 141 ods. 4 stavebného zákona pred účinnosťou zákona č. 199/1995 Z.z.), tento účel sa dosiahne tým, že vyvlastnený bude len pozemok v rozsahu stavby na ňom postavenej. Nezastavané časti celého   pozemku   (identifikovaného   parcelným   číslom),   na ktorom   je   stavba   zriadená, nemožno vyvlastniť, ale vzťahy medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku možno vysporiadať   len   inými   spôsobmi,   ktoré   upravuje   Občiansky   zákonník.   Nesprávne   by postupoval orgán štátnej správy, ak aby v rámci dodatočného vyvlastnenia zastavaného pozemku vydal rozhodnutie aj o vyvlastnení pozemku, ktorý zastavaný nebol. Napríklad v súvislosti   "s   prestavbou   a   dostavbou"   diaľničnej   odpočívky   o   vyvlastnenie   pozemku susediaceho s diaľničnou odpočívkou, na ktorom táto odpočívka vôbec nie je zriadená. Vyvlastnenie susediaceho pozemku pre potreby "dostavby" odpočívky by bolo možné len v riadnom vyvlastňovacom konaní podľa § 108 a nasl. stavebného zákona v znení neskorších predpisov.

Stavby, ktorými sú pozemky zastavané, museli byť v čase ich zriadenia povolené podľa vtedy platných a účinných právnych predpisov, to znamená, že boli zriadené v súlade s administratívnymi predpismi, ale na ich zriadenie neexistoval alebo dodatočne zanikol občianskoprávny   dôvod,   ktorý   pre   zriadenie   stavby   ustanovoval   práve administratívnoprávny   predpis.   V   prípadoch   §   141   ods.   4   písm.   b/   novely   stavebného zákona ide síce o stavbu povolenú ale neoprávnenú, na zriadenie (resp. trvanie) ktorej v súčasnosti neexistuje žiaden občianskoprávny dôvod. Tento dôvod môže vzniknúť práve vyvlastnením pozemku zastavaného stavbou, t.j. prechodom vlastníckeho práva k takémuto pozemku na vlastníka stavby.

Ďalším   kumulatívnym   znakom   stavby,   kedy   môže   dôjsť   k   vyvlastneniu   práv   k pozemkom   podľa   §   141   ods.   4   písm.   b/   novely   stavebného   zákona,   je   nielen   trvanie vlastníctva štátu k nim pred 1. októbrom 1995 (t.j. pred účinnosťou zákona č. 199/1995 Z.z.), ale aj to, že ide o určité stavby ustanovené osobitnými predpismi. Sú to stavby, ktoré boli a sú aj teraz zriaďované vo verejnom záujme podľa osobitných predpisov, ktorý je upravený napríklad v zákone o vojenských obvodoch, v zákone o obrane, v elektrizačnom zákone, v plynárenskom zákone, v cestnom zákone, v banskom zákone, v zákone o dráhach, v zákone o štátnej pamiatkovej starostlivosti, vo vodnom zákone a pod.). Pôvodný dôvod, ktorý   existoval   a   zisťoval   sa   pred   zriadením   stavby   vo   verejnom   záujme, a   ktorý   aj   v súčasnosti trvá podľa ustanovení jednotlivých zákonov uvedených v poznámke 17a ostatnej novely stavebného zákona, je zhodný s verejným záujmom vyvlastnenia na účel upravený vo všeobecnom ustanovení § 108 ods. 2 písm. f/ až n/ stavebného zákona v znení neskorších predpisov.

Zo znenia § 141 ods. 4 písm. b/ vety za bodkočiarkou zákona č. 199/1995 Z.z. vyplýva, že tieto stavby sú vo vlastníctve štátu aj naďalej, pretože návrh na vyvlastnenie nimi zastavaných pozemkov môže podať príslušný správca stavby, ale len v mene štátu a na jeho prospech.

Pozemky, ktoré možno podľa § 141 ods. 4 novely stavebného zákona vyvlastniť, sú len tie, pri ktorých dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu.

Ktoré právne inštitúty, okrem vlastníckeho práva, zodpovedajú majetkovoprávnemu vysporiadaniu   pozemku   pre   potreby   zriadenia   stavby   na   základe   stavebného   povolenia, taxatívnym spôsobom upravuje § 139 ods. 1 stavebného zákona v znení zákona č. 199/1995 Z.z., v ktorom sa uvádza, že pod pojmom "iné práva k pozemkom a stavbám" použitým v spojení "vlastnícke   alebo iné   práva   k   pozemkom a stavbám na nich"   sa   podľa   povahy prípadu rozumiea) užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy alebo dohody o budúcej kúpnej   zmluve,   z   ktorých   vyplýva   právo   uskutočniť   stavbu   alebo   jej   zmenu (poznámka 13 pod čiarou cituje Obchodný a Občiansky zákonník),b)   právo   vyplývajúce   z   vecného   bremena   spojeného   s   pozemkom   alebo   stavbou   (v pripojenej poznámke 13a je citácia § 151n až 151p Občianskeho zákonníka),c) právo vyplývajúce z iných právnych predpisov (poznámka 13b cituje napr. zákon č. 79/1957   Zb.   -   oprávnenie   vykonávať   činnosti   podľa   tohto   zákona   viazne   na nehnuteľnosti ako vecné bremeno § 22 ods. 5 citovaného zákona).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak majetkovoprávne vysporiadanie pozemku pre potreby zriadenia stavby na základe stavebného povolenia obsahuje uvedené právne   inštitúty,   v   zásade   ("podľa   povahy   prípadu")   možno   ich   použiť   aj   v   prípade dodatočného usporiadania majetkovoprávnych vzťahov k pozemku, na ktorom je už stavba zriadená,   pretože   stavebný   zákon   neupravuje   pre   tento   prípad   iné   právne   dôvody   na usporiadanie vzťahov k zastavanému pozemku (§ 58 ods. 2 stavebného zákona v znení neskorších predpisov).

Akceptovanie   aj   iných   právnych   dôvodov   majúcich   povahu   majetkovoprávneho vysporiadania pozemku, nielen preukázanie vlastníctva k nemu, pre potreby stavebného zákona je zrejmé aj zo zásady "superficies solo non cedit", ktorá platí v práve Slovenskej republiky, a podľa ktorej vlastník stavby s ňou môže plnohodnotne nakladať, aj keď nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je zriadená.

Ústavnému súdu sú známe stanoviská bývalého Najvyššieho súdu Československej socialistickej   republiky   uverejnené   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   Najvyššieho   súdu Československej socialistickej republiky pod R 32/1982 a ďalej stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky uverejnené vo Výbere rozhodnutí a stanovísk pod V 8/1982, podľa ktorých je žiaduce, aby tak pozemok, ako aj stavba na ňom postavená bola vo vlastníctve tej istej osoby. I keď s týmito stanoviskami v zásade možno súhlasiť, nemusia ale práve vzhľadom na výnimočnosť inštitútu vyvlastnenia vychádzať z úpravy o zjednotení vlastníckeho   práva   k   pozemku   a   k   stavbe,   aj   za   cenu   ich   vysporiadania   dodatočným vyvlastnením, najmä ak zákon pre vyvlastnenie ustanovuje preukázanie vlastníckeho práva k pozemku alebo iného práva k nemu.

V súvislosti s tým,čo   bolo   dosiaľ   povedané   o majetkovoprávnom vysporiadaní pozemku, na ktorom má byť alebo už je zriadená stavba (t.j.   pre   potreby   zriadenia   stavby)   je   zrejmé,   že   tento   pojem   je   širší   ako   pojem "majetkovoprávne   vysporiadanie   pre   potreby   vyvlastnenia".   Majetkovoprávne vysporiadanie   pozemku   (stavby),   ku   ktorému   má   dôjsť   na   základe   vyvlastňovacieho konania, znamená trvalý zásah do vlastníckeho práva vlastníka vyvlastňovanej veci, čo je vlastne aj cieľom vyvlastnenia smerujúcim k majetkovoprávnemu vysporiadaniu pozemku (§ 109 v spojení s § 108 ods. 1 stavebného zákona v znení neskorších predpisov).

Pri vyvlastnení sa za legálny spôsob majetkovoprávneho vysporiadania považuje len prechod vlastníckeho práva alebo trvalé obmedzenie vlastníckeho práva alebo zriadenie, zrušenie, obmedzenie práva vecného bremena (t.j. vyvlastnenie aj iných práv k pozemku - § 139 ods. 1 ostatnej novely stavebného zákona - viažucich sa na pozemok; takúto formuláciu obsahuje   aj   ustanovenie   §   141   ods.   1   písm.   b/   novely   stavebného   zákona).   Spôsoby majetkovoprávneho   vysporiadania   vo   vyvlastňovacom   konaní   nie   sú   však   pre   potreby zriadenia   stavby   jedinými   dôvodmi   majetkovoprávneho   vysporiadania   pozemku   do budúcnosti   na   zriadenie   stavby,   a   ani   jeho   dodatočného   vysporiadania   stavbou   vo vlastníctve iného subjektu.

Existencia (trvanie) účelu, pre ktorý môžu byť pozemky v § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného zákona vyvlastnené (t.j. týmto spôsobom majetkovoprávne vysporiadané na prospech vlastníka stavby, ktorou sú zastavané), je určená časom, čo vyplýva z textu citovaného ustanovenia zákona - "...a pri ktorých   d o s i a ľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu;...".   Slovný   výraz "dosiaľ" je   v   legislatívnotechnickom   vyjadrení   času neznámy a vyvoláva pochybnosti o tom, kedy (ešte) účel vyvlastnenia existuje, resp. dokedy trvá.   Podľa   Synonymického   slovníka   slovenčiny   (VEDA,   Vydavateľstvo   Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1995, s. 104) slovný výraz dosiaľ má tri významy tohto slova - dodnes t.j. do dnešného dňa, doteraz, čo vo vzťahu k slovu dosiaľ označuje prítomnosť ako koncovú hranicu, a tiež do tejto chvíle, do tohto času, do súčasnosti, zatiaľ - vo vzťahu k slovu dosiaľ ukazuje alebo odkazuje na koncovú časovú hranicu v súčasnosti, do tohto času, do súčasnosti.

Gramatické   chápanie   slova   "dosiaľ"   sa   spája   s   koncovou   časovou   hranicou v súčasnosti, v prítomnosti, ale nie s časovou hranicou v budúcnosti. S použitím logického a systematického výkladu celého ustanovenia § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného zákona možno vyvodiť, že dikcia "dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu" z hľadiska času   znamená,   že   k majetkovoprávnemu   vysporiadaniu   (v   akejkoľvek   legálnej   podobe) nedošlo do doby vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, pričom toto rozhodnutie môže byť vydané na základe návrhu najneskoršie do 31. decembra 2000.

Ak by sme výraz "dosiaľ" posudzovali iba z hľadiska jeho gramatického významu, teda   z   hľadiska   koncovej   časovej   hranice   v   súčasnosti   (t.j.   do   tohto   času)   v   spojení   s účinnosťou   zákona   č.   199/1995   Z.z.   (1.   október   1995),   znamenalo by   to,   že   po   tomto termíne majetkovoprávne vysporiadať predmetné pozemky nemožno inak len tak, ako to predpokladá vyvlastnenie - buď prechod vlastníckeho práva spojený so zánikom všetkých ostatných   práv   k   pozemkom,   alebo   trvalé   obmedzenie   vlastníckeho   práva.   Samotné majetkovoprávne vysporiadanie zastavaných pozemkov inými spôsobmi ako len prechodom vlastníckeho   práva   alebo jeho trvalým obmedzením   (napr.   dohodou   v   oboch   prípadoch alebo rozhodnutím súdu, by bolo možné už len ako podmienka, ktorej splnenie sa posudzuje už v samotnom vyvlastňovacom konaní. Takéto majetkovoprávne vysporiadanie však vždy sleduje cieľ vyvlastnenia - prechod vlastníckeho práva alebo jeho trvalé obmedzenie alebo zriadenie, zrušenie, obmedzenie práva vecného bremena v našom prípade k zastavanému pozemku (cieľ vyvlastnenia § 109 ods. 1 stavebného zákona v znení neskorších predpisov) a len   vtedy,   ak   tento   cieľ   nie   je   možné   dosiahnuť   inak   (teda   nie   cieľ   zachovania   alebo dočasného obmedzenia práva k pozemku, ktoré je tiež legálnym dôvodom na zriadenie stavby)   treba   ho   dosiahnuť   vyvlastnením   (§   110   ods.   1   stavebného   zákona   v   znení neskorších predpisov). Z logického i systematického chápania pojmu "dosiaľ" v spojení so všeobecnými ustanoveniami o vyvlastnení treba vyvodiť, že aj pri tých pozemkoch, ktoré neboli "dosiaľ" vysporiadané inak ako len vyvlastnením alebo trvalým obmedzením, treba skúmať, či k ich majetkovoprávnemu vysporiadaniu nemôže dôjsť inak, ako len prechodom vlastníckeho práva alebo jeho trvalým obmedzením, hoci to zákonodarca v § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného zákona upravil už nie ako cieľ, ale ako účel vyvlastnenia, aj keď vyvlastnenia "dodatočného". Pôvodný účel, pre ktorý bola stavba uvedená v § 141 ods. 4 písm. b/ zriadená, musí trvať a musí byť zhodný s verejným záujmom aj v čase dodatočného vyvlastňovacieho konania, čo je nevyhnutné pri dodatočnom vyvlastnení tiež preukázať.

Ak   na   účely,   pre   ktoré   je   možné   vo   všeobecnosti   majetkovoprávne   vysporiadať pozemky formou vyvlastnenia do budúcna (§ 108 a nasl. stavebného zákona), je logické a na   posúdenie   ústavnosti   tohto   ustanovenia   akceptovateľné   aj   dodatočné   vyvlastnenie zastavaných pozemkov.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   prezidenta,   podľa   ktorého   je ustanovenie § 141 ods. 4 písm. b/ zákona č. 199/1995 Z.z. v rozpore s ním citovanými ustanoveniami ústavy.

I keď navrhovateľ nezdôvodnil nesúlad ustanovenia § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ a ods. 5   novely   stavebného zákona   so   všetkými   ustanoveniami článkov   ústavy,   ktoré   v   petite návrhu namietal, ústavný   súd   sa   nimi   zaoberal. Tam, kde   nezistil   nesúlad namietaných ustanovení   stavebného   zákona   s   jednotlivými   citovanými   článkami   ústavy,   resp.   s   ich vetami, návrhu nevyhovel. Pri ustanovení § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného zákona ide o čl. 12 ods. 1 druhá veta a ods. 2 ústavy a pri ustanovení § 141 ods. 5 novely stavebného zákona o čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1 prvá a tretia veta ústavy.

Navrhovateľ namietal, že ustanovenie § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného zákona   nie   je   v   súlade   ani   s   čl.   12   ods. 1   druhou   vetou,   ktorá   vyjadruje   princíp neodňateľnosti,   nescudziteľnosti,   nepremlčateľnosti   a   nezrušiteľnosti   základných   práv   a slobôd.

Podľa   tohto   ustanovenia   nikto   nemôže   byť   základných   práv   a   slobôd   zbavený právnym   predpisom   akejkoľvek   právnej   sily,   ani   referendom.   Rovnako   sa   ich   nemôže zbaviť nikto   sám   tým, že by sa   ich   vzdal   ani ako jednotlivec,   ani ako   člen   kolektívu. V jednotlivých ustanoveniach ústavy upravujúcich základné práva a slobody sa charakter neodňateľnosti a nezrušiteľnosti prejavuje diferencovane rôznym spôsobom a mierou. V prípade vlastníckeho práva k určitým veciam (majetku) podľa čl. 4 a čl. 20 ods. 2 ústavy nemožno toto právo odňať v prospech tretej osoby, a to ani rozhodnutím orgánu štátnej správy.   Vyvlastnenie   by   bolo   v   tomto   prípade   v   zmysle   čl.   12   ods.   1   druhej   vety protiústavné, ak by zákon upravil tento spôsob odňatia vlastníckeho práva v prospech tretej osoby k majetku, resp. veciam, ktoré môžu byť podľa ústavy iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb a občanov. V každom inom prípade vyvlastnenie je možné z hľadiska   ústavnosti   posúdiť   len   ako   právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   pri   možnom použití tohto právneho inštitútu.

Ak možno určitý cieľ (v prípade § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného zákona ide   o   nový   účel   vyvlastnenia) dosiahnuť viacerými spôsobmi,   nie je možné od zákonodarcu úspešne požadovať, aby (pri rešpektovaní ústavy) zvolil iba jeden z nich.

Hoci vlastnícke právo k zastavanému pozemku upravenému v § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného zákona nebolo dlhú dobu uplatňované a bolo potlačované, nič to nezmenilo na jeho trvaní a k jeho premlčaniu ani k zániku (resp. zrušeniu ex lege) nedošlo (táto argumentácia platí aj pre poskytnutie náhrad za vyvlastnenie podľa § 141 ods. 5 novely stavebného zákona).

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   uvedené   dôvody   nevyhovel   námietke   navrhovateľa uvedenej v petite návrhu, že ustanovenie § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného zákona je v nesúlade s čl. 12 ods. 1 druhou vetou.

Podľa   navrhovateľa   ustanovenie   §   141   ods.   4   písm.   a/ až   c/   novely   stavebného zákona nie je v súlade s ustanovením čl. 12 ods. 2 ústavy, t.j. s ustanovením o zákaze diskriminácie pri úprave a vykonávaní základných práv a slobôd.

Článok 12 ods. 2 ústavy zabezpečuje univerzálnosť rovnosti v základných právach a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe a postavení. Odlišnosti, ktoré ústava vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach a slobodách akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné v konkrétnom prípade rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí sú preto upravené v ústave príkladmo a dávajú   priestor   na   to,   aby   nikto   nemohol   byť   z   týchto   dôvodov   poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy je označované aj ako ustanovenie upravujúce zákaz diskriminácie a na druhej strane zákaz zvýhodňovania v konkrétnom základnom práve a slobode   každého,   komu   toto   právo   náleží.   Záruky   univerzálnej   rovnosti   bez   ohľadu   na spomínané dôvody prirodzenej nerovnosti majú svoj teritoriálny rozmer určený územím Slovenskej republiky.

Diskriminácia,   t.j.   poškodzovanie   alebo   znevýhodňovanie,   prípadne   preferencia (zvýhodňovanie) má svoj odraz v takom porušení rovnosti základného práva alebo slobody, ktoré je späté práve s atribútom prirodzenej nerovnosti a je zrejmé (či už z právnej úpravy alebo z konania smerujúceho proti takto "handicapovanej" osobe), že dôvodom porušenia rovnosti je len táto skutočnosť. Samotná právna úprava, ktorá ustanovuje pre určitý subjekt viac či menej oprávnení, neznamená bez ďalšieho (t.j. bez ohľadu na dôvody upravené v čl. 12 ods. 2 ústavy) diskrimináciu prípadne zvýhodnenie iných subjektov.

K diskriminácii môže dôjsť vtedy, ak výkon základných práv alebo slobôd alebo ich právna   úprava   sú   nepriaznivo   ovplyvnené   v   dôsledku   určitého   dôvodu   upraveného   v citovanom   článku   ústavy,   pričom   ostatní   "nezaťažení"   týmito   dôvodmi   sú   pri   výkone svojich základných práv a slobôd (alebo priamo už v ich právnej úprave) zvýhodnení. Inými slovami, nie každý stav porušovania základného práva a slobody, ktorý má za následok nerovnosť postavenia jedných subjektov je diskrimináciou, resp. zvýhodnením subjektov iných.   Diskrimináciou   alebo   zvýhodnením   je   len   určitý   druh   nerovnosti   v   základných právach a slobodách, ktorého podstatou je práve dôvod upravený v čl. 12 ods. 2 ústavy a v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

S   ohľadom   na   uvedené   nemožno   z   meritórneho   dôvodu   namietať   nesúlad ustanovenia § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného zákona s ustanovením čl. 12 ods. 2 ústavy, preto súd v tejto časti návrh prezidenta zamietol.

Ustanovenie § 141 ods. 5 novely stavebného zákona tým, že upravilo nižšiu výšku náhrad   za   vyvlastnenie   zastavaných   pozemkov   upravených   v   odseku   4   citovaného ustanovenia   novely   stavebného   zákona   než   tie,   ktoré   v   súčasnosti   všeobecne   záväzný právny predpis upravuje ako primerané, neodňalo ich vlastníkom v celom rozsahu právo na ochranu pred núteným zásahom do ich vlastníckeho práva (čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy), ale ho iba oslabilo. Rovnako možno tento záver aplikovať aj na námietku neústavnosti citovaného ustanovenia novely stavebného zákona v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy. Podľa tohto ustanovenia povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv. Povinnosť prijať náhradu za vyvlastnený pozemok v nižšej výške, než je zatiaľ považovaná za primeranú všeobecne pri vyvlastnení, značne oslabila právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   pred   takýmto   núteným   zásahom,   avšak   právo   na ochranu celkom nezaniklo, bolo zachované aj keď v nižšej miere.

Dôvody, pre ktoré nie je ustanovenie § 141 ods. 4 novely stavebného zákona v nesúlade s čl. 12 ods. 2 ústavy sa primerane vzťahujú aj na posúdenie nesúladu § 141 ods. 5 s citovaným článkom ústavy.

Zo znenia článku 20 ods. 1 prvej vety, ktoré bolo vo vzťahu k § 141 ods. 5 novely stavebného zákona tiež namietané, nemožno vyvodiť vzájomný nesúlad týchto ustanovení, preto ústavný súd námietke navrhovateľa nevyhovel, a to z týchto dôvodov: - právo na ochranu   vlastníckeho   práva   pred   núteným   zásahom   štátu   (orgánu   štátnej   správy)   pri vyvlastnení spočíva aj v primeranej náhrade za odňatie už existujúceho majetku. Ako bolo spomenuté, právo na ochranu vlastníckeho práva nezahŕňa v sebe aj právo   na získanie nového vlastníckeho práva k veci rovnakého alebo podobného druhu,

- nedostatok vecnej súvislosti ustanovenia § 141 ods. 5 novely stavebného zákona s čl. 20 ods. 1 treťou vetou ústavy je zrejmý na prvý pohľad, pretože medzi týmito ustanoveniami nie je možné bez ďalšieho vyvodiť vzťah dedenia, ktoré sa zaručuje.

Dňom   vyhlásenia   tohto   nálezu   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   stráca účinnosť   ustanovenie   §   141   ods.   5   zákona   č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 199/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po   šiestich   mesiacoch   od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 12. septembra 1996