znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  PL. ÚS 36/2015-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   LajosaMészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   predbežneprerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia čl. I § 10 ods. 3 písm. a) a ods. 8 písm. b)a f) zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 1 ods. 2,čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 v spojení s čl. 39 ods. 2 a 3 a čl. 19 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky,   s ustanovením čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 v spojenís čl. 30 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, s ustanovením čl. 1 písm. e) a čl. 2Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105 z roku 1957(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 340/1998 Z. z.), s čl. 2ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   písm. e)   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o nútenejalebo povinnej práci č. 29 z roku 1930 (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničnýchvecí č. 506/1990 Zb.) a s čl. 13 ods. 1 Európskej sociálnej charty (revidované znenie   ̶oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 273/2009 Z. z.) a s čl. 14Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (oznámenie   Federálnehoministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) a ustanovenia čl. I § 10 ods. 3 písm. b)zákona   č. 417/2013   Z.   z.   o pomoci   v hmotnej   núdzi   a o zmene   a doplnení   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením čl. 18 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky,   s čl.   2   ods.   1   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o nútenej   alebopovinnej práci č. 29 z roku 1930, s čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992Zb.), s čl.   8   ods.   3   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právacha Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach   (vyhláškaministra   zahraničných   vecí   č.   120/1976   Zb.)   a s čl.   4   ods.   2   a 3   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh verejnej ochrankyne práv   o d m i e t a   ako podaný zjavne neoprávnenouosobou.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol15. januára 2014   doručený   návrh   verejnej   ochrankyne   práv   (ďalej   len   „navrhovateľka“)na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) o súlade v záhlaví označených ustanovení zákona   č. 417/2013 Z. z. o pomociv hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“ alebo „napadnuté ustanovenia zákona o hmotnej núdzi“)s ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky.   Navrhovateľka   tento   návrh   doplnilapodaním zo 6. marca   2014,   v ktorom   uviedla,   že   jeho   iniciátorom   bolo   anonymnépodanie „občana   –   pustovníka“,   ktorý   ju   požiadal   o obhajobu   desiatok   tisíc   občanovpred novelou zákona o hmotnej núdzi; toto podanie považovala podľa § 21 ods. 3 zákonač. 564/2001   Z.   z.   o verejnom   ochrancovi   práv   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len,,zákon č. 564/2001 Z. z.“) za relevantný podnet na podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1ústavy.

2. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

3. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Akústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

4. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní vychádzajúc zo skutočnosti, že podľačl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   má   právomoc   rozhodnúť   o   návrhu   podanom   verejnýmochrancom práv, ktorý je vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovaný na podanie návrhuna začatie konania o súlade právnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. f), čl. 151a ods. 2ústavy a § 18 ods. 1 písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde], sústredilv prvom rade na posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky podaný na to oprávnenouosobou.

5. Ústavný súd totiž vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 uviedol, že „z predmetnéhonávrhu nie je možné zistiť, či a aké základné práva alebo slobody môže ďalšie uplatňovanienapadnutých   právnych   noriem   ohroziť,   ale   najmä   z   neho   vôbec   nevyplýva   súvislosťs výkonom pôsobnosti verejného ochrancu práv“, a dodal, že „zákonná úprava postaveniaverejného ochrancu práv vyplýva z ustanovenia § 1 zákona o verejnom ochrancovi práv,ktorý zdôrazňuje jej právne postavenie pri ochrane základných práv a slobôd, konkrétnychprávnických a fyzických osôb“. V neposlednom rade ústavný súd v tejto veci judikoval, ževerejný ochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy, „vždy však v súvislostiso svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné právafyzických a právnických osôb... Ústavný súd trvá na... názore, že... verejný ochranca právmôže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobodya ktorého   aplikácia   pripadá   do   úvahy   vo   veci,   ktorú   preskúmava   v konaní   o   podneteprávnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislostis konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci... v prípade, že verejnáochrankyňa práv nepreukáže svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorejpodala návrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ústavnýsúd   ho   odmietne   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   podaný   zjavneneoprávnenou   osobou.“.   Tieto   závery   ústavný   súd   potvrdil   aj   ostatným   uznesenímč. k. PL. ÚS 40/2014-19 zo 17. decembra 2014.

6. Podľa tohto uznesenia kontrola ústavnosti právnych predpisov je najtypickejšoukompetenciou ústavných súdov, a to bez ohľadu na to, či ide o kontrolu konkrétnu aleboabstraktnú. Konkrétna kontrola ústavnosti je v našom priestore známa skôr v súvislostis rozhodovacou   činnosťou   všeobecných   súdov   [čl.   144   ods.   2   ústavy   („ktoré   sa   týkaprerokovávanej veci“) a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], keď súd v súvislostis rozhodovaním o konkrétnej veci môže prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu.Naproti tomu pri abstraktnej kontrole noriem je napadnutý právny predpis preskúmavanýbez priamej súvislosti s konkrétnym prípadom aplikácie tohto predpisu. Zovšeobecnenímuvedeného (aj) v bode 5 možno dospieť k názoru, že postavenie verejného ochrancu právv Slovenskej republike je de constitutione lata viac podobné súdom ako iným subjektom,najmä politickej povahy (skupine poslancov, prezidentovi či vláde). Aj preto ústavodarcav čl. 151a ods. 2 ústavy podmienil oprávnenie verejného ochrancu práv podať návrh podľačl. 125 ústavy spôsobom, „ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právoalebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe“.

7. Podľa názoru   ústavného súdu predmetný   anonymný podnet prima   facie tomukonkrétne nenasvedčuje už len z toho dôvodu, že nie je podaním konkrétnej osoby, ktorá bybola dotknutá na svojich základných právach (podáva to v mene „desiatok tisíc občanov“),do   ktorých   zasiahlo   vykonávanie   inkriminovaných   príslušných   ustanovení   zákonao hmotnej núdzi.

8.   Z uvedeného   vyplýva   záver,   že   ani   v tomto   prípade   navrhovateľka   nesplnilaprocesné   podmienky   na   riadne   iniciovanie   konania   o súlade   právnych   predpisov   podľačl. 125   ods. 1   ústavy   tak,   ako   jej   ich   určuje   ústava   v zmysle   doterajšej   judikatúry(PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014). Ústavný súd preto zotrval na tomto názore a opätovneneuznal   verejnej   ochrankyni   práv   pre   aktívnu   legitimáciu   na   začatie   konania   o súladeprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy originárnu právomoc, ale iba odvodenúprávomoc, ktorú však treba vždy viazať na rozsah jej pôsobnosti vymedzený v osobitnomzákone č. 564/2001 Z. z. podľa čl. 151a ods. 6 ústavy.

9. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokutohto uznesenia.

10.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k tomuto   rozhodnutiu   pripájajúodlišné stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudcovia Lajos Mészáros a LadislavOrosz.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015