SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 36/2015-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežneprerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia čl. I § 10 ods. 3 písm. a) a ods. 8 písm. b)a f) zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 1 ods. 2,čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 v spojení s čl. 39 ods. 2 a 3 a čl. 19 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, s ustanovením čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 v spojenís čl. 30 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, s ustanovením čl. 1 písm. e) a čl. 2Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105 z roku 1957(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 340/1998 Z. z.), s čl. 2ods. 1 a čl. 2 ods. 2 písm. e) Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o nútenejalebo povinnej práci č. 29 z roku 1930 (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničnýchvecí č. 506/1990 Zb.) a s čl. 13 ods. 1 Európskej sociálnej charty (revidované znenie ̶oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 273/2009 Z. z.) a s čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálnehoministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) a ustanovenia čl. I § 10 ods. 3 písm. b)zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením čl. 18 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, s čl. 2 ods. 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o nútenej alebopovinnej práci č. 29 z roku 1930, s čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992Zb.), s čl. 8 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právacha Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhláškaministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) a s čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a takto
r o z h o d o l :
Návrh verejnej ochrankyne práv o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenouosobou.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol15. januára 2014 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“)na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) o súlade v záhlaví označených ustanovení zákona č. 417/2013 Z. z. o pomociv hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“ alebo „napadnuté ustanovenia zákona o hmotnej núdzi“)s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Navrhovateľka tento návrh doplnilapodaním zo 6. marca 2014, v ktorom uviedla, že jeho iniciátorom bolo anonymnépodanie „občana – pustovníka“, ktorý ju požiadal o obhajobu desiatok tisíc občanovpred novelou zákona o hmotnej núdzi; toto podanie považovala podľa § 21 ods. 3 zákonač. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 564/2001 Z. z.“) za relevantný podnet na podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1ústavy.
2. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
3. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Akústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
4. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní vychádzajúc zo skutočnosti, že podľačl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhu podanom verejnýmochrancom práv, ktorý je vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovaný na podanie návrhuna začatie konania o súlade právnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. f), čl. 151a ods. 2ústavy a § 18 ods. 1 písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde], sústredilv prvom rade na posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky podaný na to oprávnenouosobou.
5. Ústavný súd totiž vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 uviedol, že „z predmetnéhonávrhu nie je možné zistiť, či a aké základné práva alebo slobody môže ďalšie uplatňovanienapadnutých právnych noriem ohroziť, ale najmä z neho vôbec nevyplýva súvislosťs výkonom pôsobnosti verejného ochrancu práv“, a dodal, že „zákonná úprava postaveniaverejného ochrancu práv vyplýva z ustanovenia § 1 zákona o verejnom ochrancovi práv,ktorý zdôrazňuje jej právne postavenie pri ochrane základných práv a slobôd, konkrétnychprávnických a fyzických osôb“. V neposlednom rade ústavný súd v tejto veci judikoval, ževerejný ochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy, „vždy však v súvislostiso svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné právafyzických a právnických osôb... Ústavný súd trvá na... názore, že... verejný ochranca právmôže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobodya ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konaní o podneteprávnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislostis konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci... v prípade, že verejnáochrankyňa práv nepreukáže svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorejpodala návrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ústavnýsúd ho odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podaný zjavneneoprávnenou osobou.“. Tieto závery ústavný súd potvrdil aj ostatným uznesenímč. k. PL. ÚS 40/2014-19 zo 17. decembra 2014.
6. Podľa tohto uznesenia kontrola ústavnosti právnych predpisov je najtypickejšoukompetenciou ústavných súdov, a to bez ohľadu na to, či ide o kontrolu konkrétnu aleboabstraktnú. Konkrétna kontrola ústavnosti je v našom priestore známa skôr v súvislostis rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov [čl. 144 ods. 2 ústavy („ktoré sa týkaprerokovávanej veci“) a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], keď súd v súvislostis rozhodovaním o konkrétnej veci môže prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu.Naproti tomu pri abstraktnej kontrole noriem je napadnutý právny predpis preskúmavanýbez priamej súvislosti s konkrétnym prípadom aplikácie tohto predpisu. Zovšeobecnenímuvedeného (aj) v bode 5 možno dospieť k názoru, že postavenie verejného ochrancu právv Slovenskej republike je de constitutione lata viac podobné súdom ako iným subjektom,najmä politickej povahy (skupine poslancov, prezidentovi či vláde). Aj preto ústavodarcav čl. 151a ods. 2 ústavy podmienil oprávnenie verejného ochrancu práv podať návrh podľačl. 125 ústavy spôsobom, „ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právoalebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe“.
7. Podľa názoru ústavného súdu predmetný anonymný podnet prima facie tomukonkrétne nenasvedčuje už len z toho dôvodu, že nie je podaním konkrétnej osoby, ktorá bybola dotknutá na svojich základných právach (podáva to v mene „desiatok tisíc občanov“),do ktorých zasiahlo vykonávanie inkriminovaných príslušných ustanovení zákonao hmotnej núdzi.
8. Z uvedeného vyplýva záver, že ani v tomto prípade navrhovateľka nesplnilaprocesné podmienky na riadne iniciovanie konania o súlade právnych predpisov podľačl. 125 ods. 1 ústavy tak, ako jej ich určuje ústava v zmysle doterajšej judikatúry(PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014). Ústavný súd preto zotrval na tomto názore a opätovneneuznal verejnej ochrankyni práv pre aktívnu legitimáciu na začatie konania o súladeprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy originárnu právomoc, ale iba odvodenúprávomoc, ktorú však treba vždy viazať na rozsah jej pôsobnosti vymedzený v osobitnomzákone č. 564/2001 Z. z. podľa čl. 151a ods. 6 ústavy.
9. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokutohto uznesenia.
10. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripájajúodlišné stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudcovia Lajos Mészáros a LadislavOrosz.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015