znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 32/95

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr. Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika na ústnom pojednávaní 30. októbra 1996 prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Ivanom Trimajom, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Jánom Cuperom, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu čl. I bodu 5, a to 2b ods. 7, a čl. III zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 3/1993 Z. z. o zriadení Armády Slovenskej republiky v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 263/1994 Z. z., zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov a zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov, s Ústavou Slovenskej republiky a 5. novembra 1996 takto

r o z h o d o l :

Ustanovenia čl. I bodu 5, a to § 2b ods. 7 a čl. III zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 3/1993 Z. z. o zriadení Armády Slovenskej republiky v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 263/1994 Z. z., zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov a zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov, n i e   s ú   v   s ú l a d e s ustanoveniami čl. 1, čl. 102 písm. g) a j) a čl. 119 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Prezident   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   podal   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.) o súlade čl. I bodu 5 § 2b ods. 7 a čl. III zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 3/1993 Z. z. o zriadení Armády Slovenskej republiky, zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov a zákon   č.   76/1959   Zb.   o   niektorých   služobných   pomeroch   vojakov   v   znení   neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol: „Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská   republika   demokratickým   a   právnym   štátom.   Z   uvedenej   charakteristiky, zakotvenej v základnom   ústavnom   ustanovení,   vyplýva prioritná požiadavka   dodržiavať ústavné princípy vzájomných vzťahov štátnych orgánov a ich kompetencií.... Naplnenie postulátu právneho štátu si vyžaduje rešpektovať vzťahy vnútri príslušného druhu moci a to na   základe   úplnej   realizácie   tých   ustanovení   Ústavy   Slovenskej   republiky,   z   ktorých uvedené   vzťahy   vyplývajú.   Rovnako   si   tento   postulát   žiada,   aby   nedošlo   k   prílišnému sústredeniu moci v rukách jedného štátneho orgánu.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 2. júna 1993 č. I. ÚS 39/93 vyslovil, že „... ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky je... dominantné voči ústavnému postaveniu   vlády.“   Týmto   ústavným   postavením   uvedených   orgánov   je   viazané   aj zákonodarstvo Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány, teda aj Národná rada Slovenskej republiky, môžu konať iba na základe ústavy. Ak z ústavy priamo vyplýva určitá právomoc prezidenta republiky, alebo ak ústava obsahuje smernicu pre zákonodarstvo, na základe ktorej sa má upraviť konkrétna právomoc prezidenta republiky, a to v danom prípade rozdielne od právomoci vlády, je takým výslovným ustanovením alebo z ústavy vyplývajúcim usmernením Národná rada Slovenskej republiky pri svojej zákonodarnej činnosti viazaná.

Ústava v čl. 102 písm. g) zveruje prezidentovi republiky vymenúvanie a odvolávanie vyšších štátnych funkcionárov. Naproti tomu podľa čl. 119 písm. k) ústavy vláda rozhoduje o   vymenúvaní a   odvolávaní „štátnych   funkcionárov“;   slovo   „vyšších“   čl.   119   písm.   k) neobsahuje.   Z   porovnania   citovaných   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   „vyšších“ štátnych funkcionárov vymenúva a odvoláva prezident republiky a štátnych funkcionárov, ktorí nie sú vyššími štátnymi funkcionármi vymenúva a odvoláva vláda.

Na tomto rozdelení pôsobností nič nemení skutočnosť, že tak čl. 102 písm. g) ako aj čl. 119 písm. k) ústavy odkazujú na zákon. Zákon nemôže upraviť uvedené právomoci ľubovoľne, ale musí plne vychádzať z vyššie uvedeného rozhraničenia právomoci. Preto, ak zákon upravuje vymenúvanie a odvolávanie „vyššieho štátneho funkcionára“, môže túto právomoc   zveriť   iba   prezidentovi   republiky;   ak   ide   o   iného   ako   o   vyššieho   štátneho funkcionára, zverí právomoc vláde.“

Ďalej   navrhovateľ   v   návrhu   uvádza:   „Správnosť   tohto   výkladu   vyplýva   aj   z gramatického (presnejšie sémantického) rozboru   čl. 102 písm. g).   Citované ustanovenie nehovorí, že prezident republiky vymenúva vyšších štátnych funkcionárov „ak to ustanoví zákon“, nepoužíva podmieňovací spôsob a nedáva teda bežnému zákonodarstvu voľnosť. Naopak,   používa   formuláciu   „v   prípadoch,   ktoré   ustanovuje   zákon“   čím   dáva   jasnú smernicu,   aby   zákon   toto   ustanovenie   konkretizoval   uvedeným   spôsobom   pri   úprave štruktúry jednotlivých štátnych orgánov a štátnych funkcionárov.“

V ďalšom texte návrh uvádza argumenty, pre ktoré považuje náčelníka generálneho štábu   za   vyššieho   štátneho   funkcionára   a   pokračuje:   „Právomoc   prezidenta   republiky vymenúvať a odvolávať náčelníka generálneho štábu - bez ohľadu na záver o vzťahu čl. 102 písm. g) a čl. 119 písm. k) ústavy - vyplýva predovšetkým z postavenia prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl podľa čl. 102 písm. j) ústavy. Hlavný veliteľ ozbrojených síl   uskutočňuje   svoju   právomoc   predovšetkým   prostredníctvom   velenia   armády,   t.j. prostredníctvom generálneho štábu (§ 2b ods. 4) a náčelníka generálneho štábu (§ 2b ods. 6 posudzovaného   zákona).   Preto   je   nevyhnutnou   súčasťou   právomoci   hlavného   veliteľa vymenúvať a odvolávať náčelníka „hlavného orgánu velenia armády“, ktorý „velí vojskám armády“.  ...Narušenie   nevyhnutného   priameho   vzťahu   medzi   hlavným   veliteľom   a náčelníkom orgánu hlavného velenia by mohlo mať výrazne nepriaznivé následky najmä v situácii,   ktorá   si   vyžaduje   bezprostrednú   súčinnosť   uvedených   orgánov   a   neodkladnú realizáciu rozhodnutí hlavného veliteľa náčelníkom generálneho štábu. Ustanovenia § 2b ods. 7 a čl. III posudzovaného zákona preto vážne narušujú záujmy obrany Slovenskej republiky.“

Prezident republiky ústavnému súdu navrhol vydanie tohto nálezu: „Ustanovenie čl. I bodu 5, § 2b ods. 7 a čl. III zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 3/1993 Z. z. o zriadení Armády Slovenskej republiky v znení zákona č. 263/1994 Z. z., zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov   a zákon   č.   76/1959 Zb.   o   niektorých   služobných pomeroch   vojakov v znení neskorších predpisov, nie sú v súlade s ust. čl. 1, čl. 102 písm. g), j) a čl. 119 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Podľa § 39 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. si predseda ústavného súdu vyžiadal od Národnej rady Slovenskej republiky stanovisko k návrhu na začatie konania.

Národná   rada   vo   svojom   stanovisku   uviedla:   „Podľa   čl.   72   Ústavy   Slovenskej republiky je Národná rada Slovenskej republiky jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého podľa čl. 86 písm. a) ústavy patrí uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať ako sa dodržiavajú.

Schválením zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 3/1993 Z. z. o zriadení Armády Slovenskej republiky v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 263/1994 Z. z., zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov a zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých   služobných   pomeroch   vojakov   v   znení   neskorších   predpisov   Národná   rada Slovenskej republiky realizovala svoje kompetencie, ktoré jej podľa čl. 72 a čl. 86 písm. a) ústavy patria.

Podľa čl. 102 písm. g) ústavy, prezident Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon; vymenúva profesorov a rektorov vysokých škôl, vymenúva a povyšuje generálov.

Toto   ustanovenie   upravuje   právomoc   prezidenta   Slovenskej   republiky   dvoma spôsobmi:

1.   vymenúva   a   odvoláva   vedúcich   ústredných   orgánov   a   vyšších   štátnych funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon,

2. vymenúva profesorov a rektorov vysokých škôl, vymenúva a povyšuje generálov.

V prvom prípade je právomoc prezidenta Slovenskej republiky závislá od prijatia zákonnej   úpravy   Národnou   radou   Slovenskej   republiky,   to   znamená,   že   Národná   rada Slovenskej   republiky   ako   najvyšší   zákonodarný   orgán   zákonom   určí,   ktorého   vedúceho ústredného orgánu štátnej správy alebo vyššieho štátneho funkcionára bude vymenúvať a odvolávať prezident Slovenskej republiky.

V druhom prípade je prezidentova právomoc originálna. Nie je podmienená splnením ďalších podmienok.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   v   prípade   vymenúvania   alebo   odvolania   náčelníka generálneho   štábu   Armády   Slovenskej   republiky   môže   prezident   republiky   svoju kompetenciu uplatňovať len vtedy, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   čl.   119   písm.   k)   ústavy   vláda   Slovenskej   republiky   rozhoduje   v   zbore   o vymenúvaní a odvolávaní štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom.

Z citovaných ústavných článkov, ktoré sa dotýkajú právomoci prezidenta Slovenskej republiky   a   vlády   Slovenskej   republiky   je   zrejmé,   že   v   obidvoch   prípadoch   je   na   ich realizáciu potrebná zákonná úprava.

Skutočnosťou, že zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej rady   Slovenskej republiky č. 3/1993 Z. z. o zriadení Armády Slovenskej republiky v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 263/1994 Z. z., zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov a zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov bola daná kompetencia vláde Slovenskej republiky zákonodarca deklaroval, že náčelník generálneho štábu je len štátnym funkcionárom.

Tým, že náčelníka generálneho štábu Armády Slovenskej republiky vymenúva vláda Slovenskej   republiky   na   návrh   ministra   obrany   Slovenskej   republiky   nedochádza   ku koncentrácii   moci   smerom   k   vláde,   nakoľko   vláda   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   114 Ústavy   Slovenskej   republiky   je   za   výkon   svojej   funkcie   zodpovedná   Národnej   rade Slovenskej republiky, ktorá jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru. Ďalej podľa čl. 86 písm. g) ústavy, do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí aj kontrola činnosti vlády Slovenskej republiky.“

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky sa v ďalšom zaoberá kompetenciami prezidenta   Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   Rade   obrany   štátu,   na   základe   ktorých dochádza k záveru, že menovanie náčelníka generálneho štábu vládou Slovenskej republiky nie   je   dotknuté   postavenie   prezidenta   Slovenskej   republiky   ako   hlavného   veliteľa ozbrojených   síl   a   túto   skutočnosť   nemožno   posudzovať   ako   narušenie   nevyhnutného priameho vzťahu medzi hlavným veliteľom ozbrojených síl a náčelníkom generálneho štábu Armády Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky v závere stanoviska navrhla prijať uznesenie, ktorým by ústavný súd skonštatoval, že pri prijímaní sporných ustanovení konala v súlade s ústavou.

Na   ústnom   pojednávaní   zástupcovia   oboch   účastníkov   v   podstate   zotrvali   na stanoviskách,   uvedených   jednak   v   návrhu   a   tiež   v   stanovisku   k   nemu   predloženom. Zástupca navrhovateľa i naďalej za správny považoval taký gramatický výklad čl. 102 písm. g)   ústavy,   podľa   ktorého   je   tento   text   smernicou   pre   zákonodarcu,   aby   v   menovacej právomoci prezidenta ponechal a zákonom upravil menovanie všetkých vyšších štátnych funkcionárov.   K   tomuto   záveru   dospel   na   základe   rozhraničenia   kompetencií   medzi prezidentom   Slovenskej   republiky   a   vládou   Slovenskej   republiky   na   základe   rozboru vzájomných vzťahov týchto dvoch zložiek výkonnej moci v súvislosti s potrebou deľbu kompetencií   nielen   rešpektovať,   ale   najmä   s   potrebou   a   nevyhnutnosťou   uplatňovať   v potrebnej miere pri ich rešpektovaní konsenzus.

Zástupca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   okrem   už   uvedených   argumentov zdôraznil potrebu či vhodnosť prispôsobiť našu zákonnú úpravu vo vojenských veciach trendu, presadzovanému v európskych nadnárodných štruktúrach ako dôležitej podmienky k zapojeniu   sa   Slovenskej   republiky   do   jej   bezpečnostných   systémov.   Ide   v   podstate   o odporúčanie, aby bol zabezpečený efektívny civilný dozor nad ozbrojenými silami a aby boli   jasne   a   jednoznačne   rozdelené   právomoci   medzi   vládu   a   prezidenta   i   v   otázkach povyšovania   dôstojníkov   vrátane   ich   ustanovovania   do   funkcií.   Do   rámca   tejto problematiky patrí i otázka čo najpresnejšie vymedzených kompetencií v mieri a v čase vojny alebo ohrozenia.

Právny záver ústavného súdu ako základ jeho rozhodnutia vychádzal z nasledovných úvah:

Ústava používa   formy   „štátny funkcionár“ a „vyšší   štátny   funkcionár“   v   podobe jednoduchej   hypotézy,   čo   znamená,   že   obsah   týchto   pojmov   bližšie   nevymedzuje.   Z normatívnych   právnych   aktov   rovnakým   spôsobom   tieto   pojmy   používa   ústavný   zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone   funkcií   ústavných   činiteľov   a   vyšších   štátnych   funkcionárov.   V   čl.   2   písm.   a) (základné   pojmy)   taxatívne   vypočítava   ústavných   činiteľov   a   vyšších   štátnych funkcionárov, ktorí sú takto označení len pre účely tohto zákona. Na záver tohto článku sa uvádza,   že   v   ďalšom   texte   sa   bude   používať   legislatívna   skratka   „štátny   funkcionár“. Opätovne   je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   v   našom   právnom   poriadku   dosiaľ   absentuje popisná hypotéza, ktorá by tieto dva posudzované pojmy definovala.

Kým za štátneho funkcionára je potrebné považovať každého pracovníka štátneho orgánu   s   istými,   hoci   minimálnymi   rozhodovacími   kompetenciami,   vyššieho   štátneho funkcionára by mali charakterizovať najmä tieto znaky:

- je spravidla na čele ústredného orgánu,

- z titulu svojho postavenia zabezpečuje zachovávanie ústavy a zákonov a ich ochranu,

- presadzuje a chráni prioritné záujmy štátu i občanov doma i v zahraničí,

- je do svojej funkcie ustanovovaný na základe ústavy alebo zákona,

-   pokiaľ je jeho pôsobnosť   teritoriálne vymedzená,   musí   sa   vzťahovať na celé   územie republiky.

Ústavný   súd   skúmal,   či   náčelník   generálneho   štábu   môže   byť   považovaný   za vyššieho   štátneho   funkcionára   v   zmysle   čl.   102   písm.   g)   ústavy.   Dospel   k   názoru,   že náčelník generálneho štábu Armády Slovenskej republiky je vyšším štátnym funkcionárom a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je uvedený v čl. 2 písm. a) ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 119/1995 Z. z. Ústavný súd pri charakteristike postavenia náčelníka generálneho štábu (a pre potreby konania o súlade právnych predpisov) zohľadnil nasledovné   exemplifikatívne   uvedené   rámcové   kritériá,   ktoré   takúto   charakteristiku potvrdzujú:

-   náčelník   generálneho štábu   je   na   čele   generálneho štábu   ako   hlavného orgánu velenia armády (v dôsledku čoho mu bezprostredne podliehajú aj ďalší vojenskí velitelia, menovaní prezidentom Slovenskej republiky),

- do svojej funkcie je ustanovovaný na základe zákona,

- jeho pôsobnosť nie je teritoriálne (regionálne) obmedzená,

-   má   bezprostredný   a   priamy   vzťah   k   prezidentovi   Slovenskej   republiky   ako hlavnému veliteľovi ozbrojených síl.

Po   takomto   zistení   niet   podľa   ústavného   súdu   prekážky,   ktorá   by   prezidentovi republiky bránila uplatňovať svoju kompetenciu voči náčelníkovi generálneho štábu ako vyššiemu   štátnemu   funkcionárovi.   Zaradenie   do   tejto   skupiny   funkcionárov   na   základe uvedenej analýzy považoval ústavný súd za nevyhnutné, pretože podľa jeho názoru zveriť menovaciu   právomoc   ohľadne   štátneho   funkcionára,   ktorý   nie   je   „vyšší“   prezidentovi republiky nemožno ani zákonom. Každý zákon Národnej rady Slovenskej republiky prijatý na   vykonanie   čl.   102   písm.   g)   ústavy   predstavuje   totiž   okrem   iného   aj   „zákonnú transformáciu“   pojmu   „vyšší   štátny   funkcionár“   obsiahnutého   v   tomto   článku   ústavy. Národná rada Slovenskej republiky upraví v zákonoch menovaciu a odvolávaciu právomoc určitých štátnych funkcionárov, či už smerom k prezidentovi Slovenskej republiky alebo k vláde Slovenskej republiky, čím súčasne a prostredníctvom takejto zákonnej úpravy okrem iného   nepriamo   interpretuje   termín   „vyšší   štátny   funkcionár“   resp.   „štátny   funkcionár“. Takto   interpretovaná   definícia   termínu   vyšší   štátny   funkcionár   a   štátny   funkcionár obsiahnutá v zákone Národnej rady Slovenskej republiky spadá do procesu konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom podľa čl. 125 písm. a) ústavy.

Konštatovanie, že náčelník generálneho štábu Armády Slovenskej republiky patrí medzi vyšších štátnych funkcionárov dalo možnosť ústavnému súdu skúmať podmienky, ktoré   je   nutné   pri   zohľadňovaní   vzájomných   väzieb   medzi   prezidentom   republiky   a náčelníkom   generálneho   štábu   považovať   za   rozhodujúce   pri   uplatňovaní   kompetencie prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. g) ústavy. Ústavný súd skonštatoval, že túto   právomoc   prezidenta   nie   je   možné   uplatňovať   izolovane   predovšetkým   od   jeho postavenia, ktoré mu dáva funkcia hlavného veliteľa ozbrojených síl podľa čl. 102 písm. j) ústavy.

Toto postavenie spolu so skutočnosťou, že náčelník generálneho štábu je vyšším štátnym   funkcionárom   sú   okolnosťami   natoľko   významnými,   že   ich   nerešpektovanie ustanoveniami § 2b ods. 7 a čl. III zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z. dostalo tieto ustanovenia do rozporu s Ústavou Slovenskej republiky.

Tieto ustanovenia nie sú v súlade s ústavou z toho dôvodu, že sa nimi prezidentovi Slovenskej republiky - hlavnému veliteľovi ozbrojených síl - odňala možnosť menovať náčelníka generálneho štábu ako vyššieho štátneho funkcionára. „Dvojjedinosť“ postavenia náčelníka generálneho štábu (funkčne podriadený a vyšší štátny funkcionár) a menovacie právomoci   prezidenta   (hlavný   veliteľ   ozbrojených   síl   a   oprávnenie   menovať   vyšších štátnych   funkcionárov)   viedla   ústavný   súd   k   vysloveniu   nesúladu   uvedených   častí napadnutého zákona s oboma článkami ústavy súčasne.

Nesúlad napadnutých častí zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z. s čl. 119 písm. k) ústavy vyplýva a contrario z právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého   sa   v   prejednávanom   prípade   nerešpektovala   menovacia   právomoc   prezidenta republiky. K tomuto záveru dospel ústavný súd napriek tomu, že za správny gramatický výklad tej časti čl. 102 písm. g) ústavy, v ktorej sa hovorí o menovacej právomoci takto podmienenej:   „... v   prípadoch,   ktoré   ustanovuje   zákon“,   považuje   iný   výklad,   ako   ho predkladal navrhovateľ.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   čl.   102   písm.   g)   ústavy   blanketovou   právnou normou. Nemožno ju teda realizovať samostatne, ale len spolu s inými normami alebo normou, na ktorú sa odvoláva. Pritom blanketovou právnou normou je tento článok iba v jeho prvej časti, pred bodkočiarkou. V jeho druhej časti je normou uvádzajúcou originálnu menovaciu právomoc prezidenta republiky. Ak by ústavodarca mal v úmysle zveriť do menovacej   právomoci   prezidenta   všetkých   vyšších   štátnych   funkcionárov,   blanketovú právnu normu by nezvolil. Zákonodarca je však podľa názoru ústavného súdu v príslušnom zákone povinný pri konkretizovaní menovacej právomoci prezidenta prihliadať na všetky okolnosti, ktoré takémuto zákonu dávajú ústavný rámec.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   -   rozdielneho   od   názoru   zástupcu   Národnej   rady Slovenskej republiky - o tom, či je niekto vyšší štátny funkcionár teda nerozhoduje to (ako k tomu   došlo   v   tomto   konkrétnom   prípade),   či   ho   Národná   rada   Slovenskej   republiky zákonom odníme z menovacej právomoci prezidenta Slovenskej republiky a zverí ho do menovacej právomoci iného štátneho orgánu, ale to, či objektívne napĺňa znaky vyššieho štátneho funkcionára, ktorý je jednoznačne a mimo všetky pochybnosti - fakticky, funkčne, vecne - prepojený a viazaný na štátny orgán, poverený menovacou právomocou.

Ústava zverila prezidentovi Slovenskej republiky hlavné veliteľstvo ozbrojených síl (čl. 102 písm. j) ústavy).

Pojem,   obsah   a   rozsah   hlavného   veliteľstva   ozbrojených   síl   nebol   ústavou   ani zákonom vymedzený. Niet však sporu o tom, že s funkciou hlavného veliteľa týchto síl je spojená veliteľská právomoc, bez ktorej by takéto postavenie nemalo zmysel.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   jednoznačne   patrí   do   rámca   právomoci   hlavného veliteľa   ozbrojených   síl   vyplývajúcich   z   ústavy   oprávnenie   menovať   do   veliteľských funkcií. Pritom funkcia náčelníka generálneho štábu je funkcia ťažisková. Zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov ustanovuje, že vojaci sa vyberajú a ustanovujú do funkcií v súlade s potrebami ozbrojených síl podľa odborných   kvalít,   veliteľských   a   organizačných   schopností   so   zreteľom   na   osobné vlastnosti, občiansku bezúhonnosť a zodpovedajúce vzdelanie a prax (§ 10 ods. 1 zákona). Požiadavka   zachovania   nevyhnutného   priameho   vzťahu   medzi   hlavným   veliteľom   a náčelníkom orgánu hlavného velenia je implicitne zakomponovaná do úvah o vhodnosti výberu konkrétnej osoby. Bez významu nie je ani otázka zachovávania subordinačných vzťahov, ktoré tvoria integrálnu súčasť hierarchie v ozbrojených silách. Podľa § 10 ods. 2 citovaného   zákona   vojakov   ustanovujú   do   funkcií   a   odvolávajú   ich   z   nich:   prezident Slovenskej republiky, minister obrany Slovenskej republiky a minister vnútra Slovenskej republiky alebo orgány nimi na to splnomocnené. Vláda Slovenskej republiky medzi týmito oprávnenými subjektmi uvedená nie je.

Podľa   §   10   ods.   3   citovaného   zákona   v   platnom   znení prezident   Slovenskej republiky ustanovuje na návrh ministra obrany veliteľov vojenských veliteľstiev, veliteľa letectva   a   protivzdušnej   obrany   a   náčelníka   civilnej   obrany   (písm.   a)   citovaného ustanovenia), na návrh ministra obrany a ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií veliteľa železničného vojska (písm. b) citovaného ustanovenia), na návrh ministra vnútra veliteľa vojsk ministerstva vnútra (písm. c) citovaného ustanovenia). Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ čo táto zákonná úprava rešpektuje menovaciu právomoc hlavného veliteľa ozbrojených síl a prezidenta v jednej osobe, ustanovenia § 2b ods. 7 a čl. III zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z. v rozpore s čl. 102 písm. j) ústavy odňali prezidentovi republiky a   hlavnému   veliteľovi   ozbrojených   síl   právomoc   menovať   najvyššieho   funkcionára generálneho štábu, ktorý je podľa § 2b ods. 4 citovaného zákona hlavným orgánom velenia armády a teda z tejto pozície nadriadeným všetkým nižšie postaveným veliteľom.

Ústavný   súd   neprijal   argumentáciu   zástupcu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky ohľadne vhodnosti prispôsobovať naše zákonné úpravy vo vojenských veciach väčšinovému európskemu štandardu. Táto časť odporúčaní podľa názoru ústavného súdu nie je v rozpore so záverom o nutnosti rešpektovať ústavné postavenie prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených   síl   v   otázke   menovania   náčelníka   generálneho   štábu   Armády   Slovenskej republiky.

Podľa názoru ústavného súdu patrí právomoc ustanovovať vojenských veliteľov do funkcií medzi právomoci prezidenta republiky ako hlavného veliteľa ozbrojených síl bez ohľadu na to, či podklad na jej realizáciu je alebo nie je daný ustanovením špeciálneho zákona;   naopak,   ak   špeciálny   zákon   obsahuje   ustanovenia,   ktoré   toto   postavenie   a právomoci nerešpektujú, dostáva sa tento zákon do nesúladu s čl. 102 písm. j) ústavy.

Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy právnym štátom. V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.

Ústavou   parlament   ustanovuje,   ktoré   orgány   a   aké   činnosti   budú   vykonávať   a zabezpečovať. Súčasne sa štát zaväzuje, že štátne orgány nebudú konať nad rámec svojej právomoci.

Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy a interpretovať samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú. Preto ústavný   súd   i   v   tomto   konaní   pri   konkrétnej   ochrane   ústavnosti   skúmal,   či   namietané porušenie je v príčinnej súvislosti s označenými ustanoveniami ústavy. Ďalej analyzoval vzájomné väzby medzi nimi, ako aj ich obsah a účel, ktorý je dôležitý pre vymedzenie rozsahu právnej úpravy predpokladanej ústavou.

Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné   štátne   orgány   Slovenskej   republiky   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Pri   uplatnení   svojej zákonodarnej   pôsobnosti   môže   prijať   ľubovoľný   zákon,   pokiaľ   takýmto   zákonom neprekročí rámec daný ústavou. Ústavný súd v konaní o súlade zákona s ústavou v záujme ochrany   ústavnosti   nemôže   prihliadať   iba   na   formálnu   stránku   veci,   to   znamená   na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý spoločenský vzťah. Ústavný súd v takomto konaní je povinný vziať do úvahy nielen obsah zákona, ale predovšetkým jeho súlad so všetkými tými ustanoveniami ústavy,   ktoré   majú   súvislosť   so   spoločenským   vzťahom,   tvoriacim   predmet   zákonnej úpravy. Tento princíp právneho štátu sa v tvorbe zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon je v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom.

Pretože   ústavný   súd   zistil   nesúlad   napadnutých   častí   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 166/1995 Z. z. s ustanoveniami článkov 102 písm. g) a j), čl. 119 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky, vyslovil aj jeho nesúlad s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   132   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ak   ústavný   súd   svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 ústavy je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu povinné ich uviesť do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 1996