znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 32/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov JanyBaricovej,   Petra   Brňáka,   Ľubomíra   Dobríka,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   LajosaMészárosa,   Marianny   Mochnáčovej   a Rudolfa   Tkáčika   predbežne   prerokoval   návrhNajvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia § 3písm. b) v nadväznosti na § 6 zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblastisúkromnej   bezpečnosti   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   súkromnejbezpečnosti) v znení neskorších predpisov s čl. 1 a 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 a čl. 35ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnychpredpisov o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. júla 2014doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo„navrhovateľ“), zastúpeného predsedom senátu JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom, PhD., nazačatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a) Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“)   a podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) o súlade ustanovení § 3 písm. b) v nadväznosti na § 6 zákona č. 473/2005 Z. z.o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorýchzákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti) v znení neskorších predpisov s čl. 1 a 2 ods. 2,čl. 12 ods. 4, čl. 20 a čl. 35 ods. 2 ústavy.

2. Najvyšší súd podal predmetný návrh na začatie konania pred ústavným súdomv súvislosti   s konaním   vedeným   pod   sp. zn. 1   Sžd   7/2013,   ktoré   bolo   z   dôvodupodania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 7/2013zo 7. mája 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2014.

3. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol: „Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S/100/2011-66 zo dňa 16. 10. 2012 zamietol žalobu o preskúmame zákonnosti rozhodnutia žalovaného   č.   PPZ-B-988-004/2011   zo   dňa   25.   03.   2011,   ktorým   bolo   potvrdené prvostupňové rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. p. PPZ-B- 988/004/2011 zo dňa 17.01.2011 vo veci uloženia pokuty za prevádzkovanie bezpečnostnej služby pri ochrane vlastného majetku bez udelenia licencie.

Prvostupňovým rozhodnutím správny orgán uložil žalobcovi pokutu vo výške 1659 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 9 ods. 1 zákona č. 473/2005 Z. z., ktoré malo spočívať v prevádzkovaní bezpečnostnej služby bez udelenia licencií.

Žalobca napadol vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním tvrdiac, že zamestnanec žalobcu pri plnení svojej povinnosti nevykonával (a v zmysle pracovnej zmluvy ani nebol povinný vykonávať) ani len väčšinu oprávnení SBS podľa zákona č. 473/2005 Z. z. Uviedol, že skutočnosť, že ak jednotlivec uplatňuje oprávnenia vlastníka pri ochrane svojho majetku, to ešte neznamená, že vykonáva strážnu službu, na ktorú je potrebné povolenie správneho   orgánu   na   úseku   správy   SBS.   Dodal,   že   z   praktického   hľadiska   by   potom akýkoľvek svojpomocný úkon smerujúci k zákazu vstupu na pozemok nepovolaným osobám, zákazu vstupu na pozemok osobám, ktoré majú pri sebe zbraň, vedeniu evidencie o vstupe alebo výstupe osôb a dopravných prostriedkov na pozemok a zaznamenávanie technickými prostriedkami vstupu alebo výstupu osôb a dopravných prostriedkov na pozemok (všetko zaradené v § 50 ods. 4 písm. b/, c/, d/ a e/ zákona č. 473/2005 Z. z. ako oprávnenia SBS) bolo vykonávaním SBS.

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol rozsudok krajského súd zmeniť a rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie.

Najvyšší   súd   počas   konania   o   odvolaní   žalobcu   zistil   skutočnosti,   ktoré   u   neho vyvolávajú pochybnosti o ústavnosti niektorých ustanovení zákona č. 473/2005 Z. z., ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k záveru,   že   ustanovenia   §   3   písm. b/ v nadväznosti na § 6 zákona č. 473/2005 Z. z. môžu byť v rozpore s ústavným poriadkom, a to konkrétne s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4 a čl. 20 a čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

4.   Navrhovateľ   ďalej   uviedol: „Ústavný   rozpor   hore   uvedených   ustanovení   vidí konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tom, že tieto závažným spôsobom zasahujú   do   výkonu   vlastníckych   práv,   ktoré   sú   chránené   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení v platnom a účinnom znení možno totiž vyvodiť i taký záver, k akému dospel správny orgán v predmetnej právnej veci a to, že pokiaľ zamestnanci žalobcu poverení výkonom fyzickej ochrany v objekte na základe pracovných zmlúv,   dohody   o   pracovnej   činnosti   a   povinností   vrátnikov,   počas   služby   vykonávajú činnosť, ktorou bránia poškodeniu majetku v objekte, a to napríklad, ak zapisujú do knihy návštev údaje z občianskeho preukazu, príchod a odchod, povoľujú vstup súkromných a cudzích vozidiel, vedú záznamy príchodov a odchodov služobných áut, po odchode všetkých zamestnancov   vypúšťajú   psa   z   voliéry,   vykonávajú   obhliadky   v   noci   v pravidelných   1 hodinových intervaloch, bránia vstupu nepovolaným osobám do objektu, vykonávali tým úkony, ktorými mohli zasahovať do práv a slobôd občanov, pričom neboli na tieto činnosti, resp. úkony odborne spôsobilí. Teda, že všetky úkony a prostriedky použité vlastníkom na ochranu jeho majetku podliehajú úprave zákonom č. 473/2005 Z. z.

Vlastnícke právo patrí medzi základné ľudské práva a jeho ochrana je zachytená aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, Listine základných práv a slobôd alebo Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd. V slovenskom právnom poriadku je rámcová právna úprava ochrany vlastníckeho práva obsiahnutá v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru konajúceho senátu nemožno podradiť pod vyššie citované zákonné ustanovenia každý úkon, či prostriedok zvolený vlastníkom veci na jej ochranu, a to najmä pokiaľ ide o oprávnenia vlastníka veci dané zákonom, ktoré môže tento slobodne vykonávať za účelom ochrany svojho majetku a to aj bez súhlasu alebo povolenia štátu.

Podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Zmyslom sankcií uložených podľa zákona č. 473/2005 Z. z. je ochrana štátneho záujmu na nevykonávaní fyzickej ochrany objektov a subjektov neregulovanými subjektmi. Preto   v   prejednávanej   veci   vyvstáva   aj   otázka,   či   sankcia   správnymi   orgánmi uložená v predmetnom konaní je v súlade s povahou tejto sankcie a súčasne aj sledovaným účelom zákona č. 473/2005 Z. z., ktorým je ochrana štátneho záujmu na nevykonávaní fyzickej ochrany objektov a subjektov neregulovanými subjektmi.

Uvedené pochybnosti o ústavnosti niektorých ustanovení zákona č. 473/2005 Z. z., ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom spôsobili, že Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe prerušenia konania, pretože rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.“

5.   Vzhľadom   na   uvedené   navrhovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že„Ustanovenia § 3 písm. b/ v nadväznosti na § 6 zákona č. 473/2005 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 a 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4 a čl. 20 a čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“II.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

7. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasNárodná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobomustanoveným zákonom.

8. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinouvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

9. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrhna začatie konania súd.

10. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právnypredpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci,odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názorústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákonao ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušnýsenát   alebo   samosudca.   Podľa   §   21   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   ak   je   účastníkomkonania súd, zastupuje senát jeho predseda.

13. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnejsily   nie   je   v   súlade   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnouzmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

14.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konaniasa ústavnému   súdu   podáva   písomne.   Návrh   musí   obsahovať,   akej   veci sa   týka,   kto   hopodáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

15. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sanamieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanoveniealebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorýmnapadnutý predpis nie je v súlade.

16. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

19.   Podľa   čl. 1   ods.   1   ústavy Slovenská republika   je zvrchovaný,   demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlámedzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšiemedzinárodné záväzky.

20. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

21. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetkuuvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvojanárodného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebourčených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   ibavo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práviných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckehopráva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredienad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre   bezpečnosť   štátu,   ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

23.   Podľa   čl.   35   ods.   2   ústavy   zákon   môže   ustanoviť   podmienky   a obmedzeniavýkonu určitých povolaní alebo činností.

24. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblastisúkromnej   bezpečnosti   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   súkromnejbezpečnosti) v znení neskorších predpisov strážna služba je ochrana majetku na inom nežverejne prístupnom mieste.

25. Podľa § 6 zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnejbezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti)v znení neskorších predpisov vlastná ochrana je prevádzkovanie bezpečnostnej služby prevlastnú potrebu, ak je zabezpečovaná aspoň jednou osobou v pracovnoprávnom vzťahu.

III.

26. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutípléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

27.   Pri   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedenév ustanovení   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   prijatiu   návrhu   na   začatiekonania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

28. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že návrh navrhovateľanespĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti,   konkrétne   neobsahuje   odôvodnenie   návrhuna začatie konania, ktoré by spĺňalo ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012,PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014). Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:

29. Ako z citovaného § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, návrh na začatiekonania podaný ústavnému súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré musí spĺňať dostatočnéústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014).

30. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovení § 3 písm. b) a § 6 zákonao súkromnej   bezpečnosti   s čl.   1,   čl.   2   ods.   2   a čl.   12   ods.   4   ústavy,   navrhovateľv odôvodnení svojho návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov neuviedolabsolútne žiadne argumenty, ktorými by podporil svoj návrh na vyslovenie nesúladu v tejtočasti. Navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovení § 3 písm. b) a § 6 zákona o súkromnejbezpečnosti teda nie je v návrhu na začatie konania vôbec odôvodnený.

31. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovení § 3 písm. b) a § 6 zákonao súkromnej bezpečnosti s čl. 20 ústavy, navrhovateľ tvrdenie o nesúlade týchto ustanoveníodôvodňuje stručne iba tým, že „tieto závažným spôsobom zasahujú do výkonu vlastníckych práv, ktoré sú chránené čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení v platnom a účinnom znení možno totiž vyvodiť i taký záver, k akému dospel správny orgán v predmetnej právnej veci a to, že pokiaľ zamestnanci žalobcu poverení výkonom fyzickej ochrany v objekte na základe pracovných zmlúv, dohody o pracovnej činnosti a povinností vrátnikov, počas služby vykonávajú činnosť, ktorou bránia poškodeniu majetku   v   objekte,   a   to   napríklad,   ak   zapisujú   do   knihy   návštev   údaje   z   občianskeho preukazu, príchod a odchod, povoľujú vstup súkromných a cudzích vozidiel, vedú záznamy príchodov a odchodov služobných áut, po odchode všetkých zamestnancov vypúšťajú psa z voliéry, vykonávajú obhliadky v noci v pravidelných 1 hodinových intervaloch, bránia vstupu nepovolaným osobám do objektu, vykonávali tým úkony, ktorými mohli zasahovať do práv a slobôd občanov, pričom neboli na tieto činnosti, resp. úkony odborne spôsobilí. Teda, že všetky úkony a prostriedky použité vlastníkom na ochranu jeho majetku podliehajú úprave zákonom č. 473/2005 Z. z. Vlastnícke právo patrí medzi základné ľudské práva a jeho ochrana je zachytená aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, Listine základných práv a slobôd alebo Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd. V slovenskom právnom   poriadku   je   rámcová   právna   úprava   ochrany   vlastníckeho   práva   obsiahnutá v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru konajúceho senátu nemožno podradiť pod vyššie citované zákonné ustanovenia každý úkon, či prostriedok zvolený vlastníkom veci na jej ochranu, a to najmä pokiaľ ide o oprávnenia vlastníka veci dané zákonom, ktoré môže tento slobodne vykonávať za účelom ochrany svojho majetku a to aj bez súhlasu alebo povolenia štátu.“.

32. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdený nesúlad ustanovení § 3 písm. b) a § 6 zákonao súkromnej bezpečnosti s čl. 35 ods. 2 ústavy, navrhovateľ len vo všeobecnosti uvádza, že„Zmyslom sankcií uložených podľa zákona č. 473/2005 Z. z. je ochrana štátneho záujmu na nevykonávaní   fyzickej   ochrany   objektov   a   subjektov   neregulovanými   subjektmi.   Preto v prejednávanej   veci   vyvstáva   aj   otázka,   či   sankcia   správnymi   orgánmi   uložená v predmetnom konaní je v súlade s povahou tejto sankcie a súčasne aj sledovaným účelom zákona č. 473/2005 Z. z., ktorým je ochrana štátneho záujmu na nevykonávaní fyzickej ochrany objektov a subjektov neregulovanými subjektmi.“.

33.   Ústavný   súd,   posudzujúc   doručený   návrh   z   ústavno-právneho   hľadiska,nepovažuje za dostatočné také odôvodnenie návrhu na vyslovenie nesúladu namietanýchustanovení § 3 písm. b) a § 6 zákona o súkromnej bezpečnosti s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12ods. 4, čl. 20 a čl. 35 ods. 2 ústavy, v ktorom absentuje podrobnejšie opísanie súvislostímedzi napadnutými ustanoveniami § 3 písm. b) a § 6 zákona o súkromnej bezpečnostia ďalšími   súvisiacimi   ustanoveniami   zákona   o súkromnej   bezpečnosti,   prípadne   inýchprávnych   predpisov   reglementujúcich   podmienky   ochrany   vlastníckeho   práva   a ústavnúakceptovateľnosť prípadných zásahov do neho, ako aj uvedenie dôvodov, na základe ktorýchdospel najvyšší súd k záveru, že v prípade, ktorý prerokúva a v súvislosti s ktorým sa obrátilna ústavný súd, nie je možný ústavne súladný výklad a aplikácia relevantných právnychnoriem, keďže len stroho a izolovane prezumuje neústavnosť napadnutých ustanovení § 3písm. b) a § 6 zákona o súkromnej bezpečnosti.

34. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd na tomto mieste pripomína, že v čl. 152ods.   4   ústavy   sa   ustanovuje   interpretačné   pravidlo   pre   výklad   a uplatňovanie   zákonova podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákonsa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normumožno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhývýklad je s ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy.Všetky   štátne   orgány   majú   vtedy   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať   právnu   normuv súlade s ústavou (m. m. PL. ÚS 15/98).

Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôznevýklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten   výklad,   ktorý   zabezpečíplnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzickýchosôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane najvyššieho súdu súpreto   povinné   v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou(a tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd   (m.   m.II. ÚS 148/06).

35. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vo svojom návrhu nepredložil dostatokdôvodov, ktoré by v čase predbežného prerokovania veci svojou relevanciou preukazovalimožnosť reálneho nesúladu napadnutých ustanovení § 3 písm. b) a § 6 zákona o súkromnejbezpečnosti s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 a čl. 35 ods. 2 ústavy. Absenciadôvodov,   ktoré   sú   podstatnou   obsahovou   náležitosťou   návrhu   súdu   na   začatie   konaniao súlade ustanovení zákona s právnymi predpismi vyššej právnej sily (v danom prípade s čl.1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 a čl. 35 ods. 2 ústavy), vedie k celkovej nepresvedčivostia signalizuje skôr podanie tohto návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov lenz opatrnosti alebo z rezignácie najvyššieho súdu vykonať v danom prípade ústavne súladnývýklad relevantných právnych noriem. S prihliadnutím na to ústavný súd dospel k záveru,že   návrh   najvyššieho   súdu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   nespĺňanáležitosti vyžadované zákonom o ústavnom súde pre takéto druhy návrhu, čo už samoosebe   odôvodňuje   odmietnutie   návrhu   na   začatie   konania   podľa   § 25   ods.   2   zákonao ústavnom súde (m. m. PL. ÚS 20/06, PL. ÚS 9/2012, PL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 7/2014).

36. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že každý návrh na začatie konania predústavným   súdom   musí   mať   ustanovené   náležitosti,   aby   mohol   byť   ústavným   súdommeritórne prerokovaný. Táto požiadavka sa bez rozdielu vzťahuje na každý typ konaniavrátane   konania   o súlade   právnych   predpisov   a na   každého   navrhovateľa   vrátanenajvyššieho súdu. Návrh, ktorý nemá všetky ustanovené náležitosti, nie je spôsobilý nameritórne prerokovanie ústavným súdom, pričom ústavný súd je oprávnený takýto návrhodmietnuť.

37. Nadväzujúc na uvedené, považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť aj svojudoterajšiu   judikatúru,   v ktorej   opakovane   a konštantne   zdôrazňuje,   že   nie   je   povinnýodstraňovať nedostatky v podaniach navrhovateľov. V prípadoch návrhov na začatie konaniapodávaných fyzickými osobami a právnickými osobami na taký postup (resp. na zaisteniepodania kvalifikovaného   návrhu) slúži   inštitút   povinného právneho zastúpenia   v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatky podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,IV. ÚS 77/08, I. ÚS 162/2010, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, II. ÚS309/2010, IV. ÚS 134/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 234/2010, I. ÚS594/2012 a iné).

Zmyslom požiadavky kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavnýmsúdom   je,   aby   ústavný   súd   ako   špecializovaný   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   nebolneúmerne   zaťažovaný   nekvalifikovanými   návrhmi   a   nekvalifikovaným   prístupomúčastníkov ku konaniu.

Napriek tomu, že spomínaná judikatúra ústavného súdu sa týka vymedzenia úlohykvalifikovaného právneho zastúpenia advokátom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, je nepochybné, že jej ratio možno v rámci konania o súlade právnych predpisovprimerane uplatniť aj vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorým je súd, resp. príslušný senát (§ 19zákona o ústavnom súde), zastúpený predsedom senátu (§ 21 ods. 4 zákona o ústavnomsúde),   teda   osobou,   ktorú   možno   z hľadiska   znalosti   práva   nepochybne   považovaťza kvalifikovaného zástupcu navrhovateľa (m. m. PL. ÚS 3/2014, PL. ÚS 7/2014).Konanie ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je pritom zásadne založenéna uplatňovaní dispozičnej zásady, ktorá neumožňuje ústavnému súdu dopĺňať z vlastnejiniciatívy procesne relevantným spôsobom nedostatky návrhu na začatie konania, a týmsuplovať zodpovednosť navrhovateľa, resp. jeho kvalifikovaného zástupcu za perfektnosťnávrhu.

38.Vychádzajúc z už uvedeného, možno zhrnúť, že aj vo vzťahu ku konaniu o súladeprávnych predpisov platí, že je zodpovednosťou zástupcu navrhovateľa (vrátane predsedusenátu alebo samosudcu zastupujúcich všeobecný súd) realizovať zastupovanie navrhovateľakvalifikovane, t. j. tak, aby ústavný súd ako špecializovaný súdny orgán ochrany ústavnostinebol zaťažovaný nekvalifikovanými návrhmi a nekvalifikovaným prístupom účastníkov kukonaniu. A teda platí, že ani v konaní o súlade právnych predpisov   ústavný súd nie jepovinný odstraňovať nedostatky v podaní navrhovateľa, ktorým je všeobecný súd, keďže zaperfektnosť   návrhu   na   začatie   konania   v plnej   miere   zodpovedá   kvalifikovaný   zástupcazastupujúci všeobecný súd, t. j. predseda senátu alebo samosudca.  

39. Ústavný súd, majúc na zreteli uvedené skutočnosti, pri predbežnom prerokovanípodľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   návrh   navrhovateľana začatie konania o súlade právnych predpisov neobsahuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalodostatočné   ústavno-právne   požiadavky   (m.   m.   PL.   ÚS   9/2012,   PL.   ÚS   1/2014,PL. ÚS 7/2014), a vzhľadom na to predmetný návrh odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

40. Nad rámec už uvedeného ústavný súd v závere poznamenáva, že i odhliadnuc odotázky   splnenia   ústavno-právnych   požiadaviek   odôvodnenia   návrhu   najvyššieho   súdu,podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v zmysle   čl.   152   ods.   4   ústavy   disponujedostatočnými prostriedkami na to, aby sám, bez nadbytočného zapojenia ústavného súdu,ústavne konformne vyriešil problém, pred ktorým stojí v konaní, ktoré pred ním prebieha.V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poukazuje na možnosť využitia rôznych metódvýkladu napadnutých ustanovení najvyšším súdom, pričom aj samotný najvyšší súd, keďv odôvodnení svojho návrhu na začatie konania uvádza „možno totiž vyvodiť i taký záver, k akému dospel správny orgán v predmetnej veci“, tým sám pripúšťa, že existuje viaceromožností   ako   interpretovať   napadnuté   ustanovenia.   V tejto   súvislosti   je   pritom   zároveňvhodné pripomenúť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu sa ústavný súd prizakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu súústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.  

P o u č e n i e :   Proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravnýprostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015