znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 31/95

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr.   Miloša   Seemanna   a   JUDr.   Tibora   Šafárika   vo   veci   navrhovateľa   generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. M. V. proti vláde Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Ľ. H., ministrom vnútra Slovenskej republiky, o vyslovenie nesúladu ustanovení § 3 ods. 1 až 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 220/1992 Zb. o odbornej spôsobilosti pracovníkov obecnej polície s čl. 2 ods. 2, čl. 149, čl. 151 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,   s   čl.   2   ods.   2   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina základných práv a slobôd a s ustanovením § 25 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii na verejnom pojednávaní 10. júla 1996 takto

r o z h o d o l

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e

I.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) odvolávajúc sa   na svoje   navrhovacie   oprávnenie   podľa   čl.   130 ods.   1 písm.   e)   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR“) podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej   len „Ústavný   súd SR“)   návrh na začatie   konania o   súlade   § 3   nariadenia   vlády Slovenskej republiky č. 220/1992 Zb. o odbornej spôsobilosti pracovníkov obecnej polície s Ústavou Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., Listinou základných práv a slobôd, ktorú uvádza ústavný zákon č. 23/1991 Zb. a so zákonom Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii.

Vo   svojom   návrhu   generálny   prokurátor   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky nálezom vyslovil, že ustanovenia § 3 ods. 1 až 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky   č.   220/1991   Zb.   o   odbornej   spôsobilosti   pracovníkov   obecnej   polície   nie   sú v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 149, čl. 151 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorú uvádza ústavný zákon č. 23/1991 Zb. (ďalej len „Listina“) a s ustanovením § 25 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii.

V úvode odôvodnenia navrhovateľ poukazuje na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii (ďalej len „zákon o obecnej polícii“), v zmysle ktorého môže pracovník obecnej polície plniť úlohy obecnej polície iba vtedy, ak na to má odbornú spôsobilosť. Odbornú spôsobilosť pracovník obecnej polície podľa   ods.   2   citovaného   ustanovenia   preukazuje   vykonaním   skúšky   pred   odbornou komisiou   Policajného   zboru   (ďalej   len   „komisia“).   Rozsah   odbornej   spôsobilosti pracovníkov   obecnej   polície,   ustanovenie   a   zloženie   odborných   komisií   ustanoví   vláda Slovenskej republiky nariadením (§ 25 ods.   3 zákona o obecnej polícii). Toto zákonné splnomocnenie,   konštatuje   ďalej   navrhovateľ,   vláda   Slovenskej   republiky   realizovala prijatím   nariadenia   vlády   č.   220/1992 Zb. o   odbornej   spôsobilosti   pracovníkov obecnej polície   (ďalej   len   „nariadenie   vlády   SR“).   Nariadenie   vlády   schválila   vláda   Slovenskej republiky 31. marca 1992 a ktoré nadobudlo účinnosť 22. mája 1992.

Znenie ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR, podľa tvrdenia navrhovateľa, odporuje Ústave SR, Listine a zákonu o obecnej polícii. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR členov komisie ustanovuje minister vnútra Slovenskej republiky. Zloženie komisie vymedzuje § 3 ods.   2   tohto   nariadenia   tak,   že   komisia   sa   skladá   z   príslušníkov   Policajného   zboru Slovenskej republiky, zástupcu Združenia miest a obcí na Slovensku, prokurátora a ak sa podieľalo na školení a výcviku pracovníkov obecnej polície vzdelávacie zariadenie, tiež jeho zástupcu.

Na základe § 3 ods. 3 nariadenia vlády SR, zástupcu Združenia miest a obcí na Slovensku navrhuje ministrovi vnútra Slovenskej republiky predseda Združenia, zástupcu prokuratúry   generálny   prokurátor   a   zástupcu   vzdelávacieho   zariadenia   riaditeľ   tohto zariadenia.

Ustanovenie § 3 ods. 4 nariadenia vlády SR rieši otázku konania a rozhodovania odbornej komisie.

Podľa   názoru   navrhovateľa   „komisia   pre   preskúšanie   odbornej   spôsobilosti pracovníkov   obecnej   polície   je orgánom   vytvoreným štátom za   účelom   garantovania spôsobilosti fyzickej osoby pre výkon činnosti pracovníka obecnej polície. Prostredníctvom jej konania a rozhodovania vstupuje štát do procesu výberu pracovníkov obecných polícií, nakoľko   bez   osvedčenia   o   úspešnom   vykonaní   odbornej   skúšky   nemôže   fyzická   osoba vykonávať   právne   relevantnú   činnosť   pracovníka   obecnej   polície.   V   rozsahu   svojich oprávnení je preto, podľa navrhovateľa, komisia štátnym orgánom“.

Navrhovateľ tvrdí, že „právna úprava spôsobu ustanovenia komisie, jej zloženie a rozhodovanie formou nariadenia vlády, t. j. podzákonného právneho predpisu je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) a čl. 2 ods. 2 Listiny (podľa ktorého   štátnu   moc   možno   uplatňovať   iba   v   prípadoch   a   v   medziach   ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon“).

Výhrada k forme všeobecne záväzného právneho predpisu (stupňu jeho právnej sily) je aj v ďalšej námietke rozporu nariadenia vlády SR s označenými ústavnými článkami.Navrhovateľ namieta, že ustanovenia § 3 ods. 2 a 3 nariadenia vlády SR, podľa ktorých je členom odbornej komisie aj prokurátor, sú tiež v rozpore s čl. 151 Ústavy SR, podľa   ktorého   podrobnosti   o   vymenúvaní   a   odvolávaní,   právach   a   povinnostiach prokurátorov   a   organizácii   prokuratúry   ustanoví   zákon   a   nemožno   ich   teda   ustanoviť nariadením vlády. Podľa tvrdenia navrhovateľa, „vzhľadom na postavenie a úlohy, ktoré podľa čl. 149 Ústavy SR plní prokuratúra, nemožno prokurátora ustanoviť členom takejto komisie ako orgánu štátnej správy, a to ani na základe ustanovenia zákona“.

V ďalšej námietke navrhovateľ tvrdí, že ustanovenia § 3 ods. 2 a 3 nariadenia vlády SR sú rozporné aj s ustanovením § 25 ods. 2 zákona o obecnej polícii, podľa ktorého „pracovníci   obecnej   polície   preukazujú   odbornú   spôsobilosť   vykonaním   skúšky   pred komisiou   Policajného   zboru   teda,   pred   komisiou   zloženou   výlučne   z   príslušníkov Policajného zboru“.

V závere návrhu generálny prokurátor poukázal na to, že nariadenie vlády Slovenskej republiky bolo schválené a nadobudlo účinnosť pred prijatím Ústavy SR. Vyslovil názor, že „posúdením jeho obsahu z hľadiska čl. 152 ods. 4 Ústavy SR však možno zistiť, že sa výklad i uplatňovanie ustanovenia § 3 p r i e č i   čl. 2 ods. 2, čl. 149 a čl. 151 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny“.

II.

V súlade s ustanovením § 39 v spojení s § 76 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z., s prihliadnutím tiež na čl. 152 ods. 2 a 4 a čl. 154 ods. 2 Ústavy SR, vyžiadal si Ústavný súd SR stanovisko vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“).

Vláda vo svojom písomnom stanovisku zo 4. januára 1996 (schválenom na zasadnutí vlády   19.   decembra   1995   -   uznesenie   č.   958)   neuznáva   opodstatnenosť   ani   jednej   z námietok   generálneho   prokurátora   uvedených   v   návrhu.   Podľa   stanoviska   vlády   štátny orgán, za ktorý označuje odbornú komisiu Policajného zboru, ako aj rozsah a spôsob jeho konania, a to formou skúšky overovať odbornú spôsobilosť plniť úlohy obecnej polície, ustanovuje   nie   nariadenie   vlády,   ale   zákon.   Vláda   ďalej   uvádza,   že   zákonodarca   v splnomocnení uvedenom v ustanovení § 25 ods. 3 zákona o obecnej polícii neurčil vláde žiadne obmedzenia v rozhodovaní o zložení komisie, preto vláda rozhodnutím, že členmi komisie   budú   nielen   príslušníci   Policajného   zboru,   ale   aj   zástupcovia   iných   inštitúcií, neprekročila   medze   zákonného   splnomocnenia.   Pri   rozhodovaní   o   zložení   komisie   za východisko   považuje   vláda   verejný   záujem,   ktorý   podľa   jej   vyjadrenia   spočíva   v zabezpečení   všestranného,   objektívneho   a   kvalifikovaného   posúdenia   spôsobilosti pracovníkov obecnej polície, aby plnila svoje úlohy v záujme obce pri rešpektovaní záujmu štátu. Ide pritom o plnenie základných povinností a uplatňovanie zákonných oprávnení, vrátane   použitia   donucovacích   prostriedkov.   Pokiaľ   ide   o   účasť   prokurátora   v   komisii, podľa   stanoviska   vlády, táto účasť má osobitný preventívny význam pri   zabezpečovaní vplyvu štátu na vytváranie predpokladov pre náležitú ochranu verejného poriadku v obci, ako aj na zákonný postup pri plnení povinností a využívaní oprávnení pracovníkov obecnej polície, aby nedochádzalo k neodôvodneným a nezákonným zásahom do práv občanov. Účasť prokurátora je tiež jeho pôsobením podľa § 10 zákona o prokuratúre na to, aby orgány   štátnej   správy   a   orgány   územnej   samosprávy   samy   zabezpečovali   dodržiavanie zákonnosti   pri   výkone   svojej   pôsobnosti.   Námietku   rozporu   nariadenia   vlády   SR   s ustanovením § 25 ods. 3 zákona o obecnej polícii stanovisko vlády vyvracia argumentom, že ak by zákonodarca predpokladal, že členmi komisií podľa zákona o obecnej polícii budú len   príslušníci   Policajného   zboru,   bolo   by   zbytočné,   aby   splnomocňoval   vládu,   aby ustanovila nariadením zloženie odborných komisií.

V závere stanoviska vláda poznamenáva, že „nariadenie vlády nadobudlo účinnosť pred začiatkom účinnosti Ústavy SR (t. j. pred 1. 9. 1992), a preto pri preskúmavaní jeho ústavnosti   je   potrebné   postupovať   podľa   čl.   152   ods.   1   až   3   Ústavy   SR,   na   čo   však generálny prokurátor vo svojom návrhu nepoukázal“.

Ústavný   súd   vyžiadal   aj   stanovisko   prezidenta   Policajného   zboru   Slovenskej republiky. Podľa   vyjadrenia prezidenta Policajného zboru, zloženie komisie   vychádza   z rozsahu právnej problematiky, ktorej zvládnutie musí pracovník obecnej polície pri skúške preukázať. V súvislosti s rozsahom oprávnení policajtov obecnej polície, podľa ktorých môžu na základe zákona o obecnej polícii zasahovať do ústavných práv občanov, vyjadruje názor, že vláda považovala za žiadúce, aby sa aj prokuratúra zúčastňovala na skúškach pri posudzovaní odbornej spôsobilosti pracovníkov obecnej polície.

III.

Na   verejnom   pojednávaní   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   10.   júla   1996 generálny   prokurátor   potvrdil   svoj   písomný   návrh   v   celom   rozsahu   a   neuviedol   ďalšie dôkazy ani doplnenia.

Zástupca vlády (minister vnútra SR) k písomnému stanovisku vlády ešte uviedol, že odborná   komisia   bola   konštituovaná   zákonom   o   obecnej   polícii   (§   25   ods.   2),   ktorý označuje za praktickú realizáciu čl. 35 ods. 2 Ústavy SR. K namietanému nesúladu § 3 ods. 2 a 3 nariadenia vlády SR s čl. 151 Ústavy SR uviedol, že povinnosti prokurátorov, ktoré v zmysle singulárnej dikcie citovaného článku ustanovuje zákon, neznamená, že je to len zákon   o   prokuratúre.   Založenie   povinnosti   pre   prokurátora   môže   vyplývať   aj   z   iných zákonov. Ako príklad uviedol zákon o zbraniach a strelive a zákon o advokácii. Účasť prokurátorov   v   skúšobných   komisiách,   ktoré   majú   svoj   pôvod   v   zákone,   resp.   aj   v podzákonných   normách   je,   podľa   názoru   zástupcu   vlády,   konkretizáciou   a   realizáciou výslovne   vyjadrenej   požiadavky   čl.   149   Ústavy   SR,   t.   j.   „ochrany   práv   a   zákonom chránených   záujmov fyzických   a právnických   osôb   a štátu, a súčasne   konkretizáciou   a realizáciou   požiadavky   v   §   10   zákona   č.   6/1965   Zb.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov“.   Uviedol aj príklady implicitného vyjadrenia určenia povinnosti prokuratúry, konkrétne § 3 ods. 1 zákona o policajnom zbore. Vyslovil preto názor, že „ustanovenie § 3 ods. 2 a 3 posudzovaného nariadenia vlády SR, nie je teda uložením novej povinnosti pre prokurátora“. Uvedené ustanovenie predstavuje len konkretizáciu a realizáciu ustanovení Ústavy   SR   a   zákona.   K   názvu   odbornej   komisie   uviedol   tieto   príklady:   vedecká   rada vysokých škôl a vedecká rada právnickej fakulty, ktorej členom je tiež generálny prokurátor a akreditačná komisia vlády, ktorú tiež netvoria členovia vlády, ako by vyplývalo z jej názvu.

Doplnenie   niektorých   tvrdení   stanoviska   vlády   doložil   zástupca   vlády   písomným stanoviskom.

IV.

Ústavný súd skúmajúc podmienky konania zistil, že návrh generálneho prokurátora je   návrhom   na   začatie   konania   o   neplatnosti   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu vydaného v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.

Na túto skutočnosť poukázali obaja účastníci konania, preto ústavný súd považoval z hľadiska predmetu návrhu za potrebné vyjadriť sa aj k tejto podmienke konania.

Kontinuitu   práva   z   bývalého   spoločného   štátu   ústavodarný   orgán   Slovenskej republiky   v recepčnom   ustanovení   čl.   152   ods.   1 prvá   veta   Ústavy   SR upravil   tak,   že včlenenie   ústavných   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   do slovenského právneho poriadku prevzal spôsobom generálnej recepcie, ktorú ale podmienil tým, že tieto predpisy nesmú odporovať Ústave SR.

Kontrola ústavnosti (čl. 152 ods. 1 druhá veta Ústavy SR) recipovaných právnych predpisov, ktoré boli vydané v ČSFR, t.j. jednak orgánmi, ktoré podľa ústavného zákona o československej federácii (ústavný zákon č. 143/1968 Zb. v znení neskorších predpisov) mali   normotvorné   oprávnenie   vo   veciach,   ktoré   patrili   do   spoločnej   pôsobnosti,   tak   aj orgánmi,   ktoré   mali   normotvorné   oprávnenie   vo   veciach,   ktoré   patrili   do   pôsobnosti republík (orgány republiky Českej a orgány republiky Slovenskej), bola ustanovením čl. 152 ods. 3 Ústavy SR zverená Ústavnému súdu SR.

Konanie o kontrole ústavnosti aj v prípade, že ide o právne predpisy vydané v ČSFR, upravuje na základe ústavného splnomocnenia vydaný zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z..

Podľa ustanovenia § 76 ods. 2 v spojení s ods. 1 citovaného ustanovenia na konanie o (neplatnosti)   rozpore   právnych   predpisov   vydaných   v   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej Republike sa primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy prvého oddielu zákona, teda ustanovenia zákona o konaní o súlade právnych predpisov.

Predmetom   návrhu   generálneho   prokurátora   na   začatie   konania   o   neplatnosti všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   je   nariadenie   vlády   SR.   Ústavný   súd   vo všeobecnosti   neskúma   osobitne   ústavnosť   prijatia   a   vydania   posudzovaného   všeobecne záväzného právneho predpisu, či bol vydaný ústavou predpísaným spôsobom. V prípade posudzovania   neplatnosti   (platnosti)   právnych   predpisov   recipovaných   z   bývalého spoločného štátu, najmä vzhľadom na skutočnosť, že pod pojmom platnosť (neplatnosť) právneho   predpisu   sa   vo   všeobecnosti   rozumie   práve   splnenie   vyššie   uvedených podmienok, Ústavný súd SR sa zaoberal aj touto otázkou.

Normotvorné   oprávnenie   vlád   republík   vydávať   (všeobecne   záväzné   právne predpisy)   nariadenia   v   bývalom   spoločnom   štáte   -   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej Republike vyplývalo z čl. 138 ústavného zákona o československej federácii. Prvá veta nitovaného článku obsahovala tzv. generálne splnomocnenie, na základe ktorého mohla vláda republiky vydávať nariadenia za podmienky, že ním upravovala vykonanie zákona národnej rady a že obsah nariadenia bol v medziach zákona. Splnomocnenie na vydanie vykonávacieho   nariadenia   k   zákonu   Federálneho   zhromaždenia   bolo   delegované,   to znamená, v konkrétnom zákone Federálneho zhromaždenia (v zákonnom splnomocnení) obsahom,   rozsahom,   prípadne   aj   časom   ohraničené.   Z   hľadiska   charakteru   úpravy nariadenia   vlády   sa   už   tradične   rozdeľujú   na   tzv.   nariadenia   vysvetľujúce,   za   ktoré   sa považujú   nariadenia,   aj   bez   vydania   ktorých   by   zákonná   úprava   bola   aplikovateľná   a nariadenia v širšom slova zmysle, bez vydania ktorých by zákonná úprava aplikovateľná nebola,   t.   j.   nariadenia   podmieňujúce.   V   druhom   prípade   má   splnomocnenie   kogentný charakter. Z dôvodu zabezpečenia aplikácie zákonnej úpravy a vydania podmieňujúceho nariadenia vlády,   ale aj z dôvodu,   aby nariadenie „neprekročilo   rámec splnomocnenia“ (medze   zákona),   v   legislatívnej   praxi   sa   uplatňovalo   konkrétne   splnomocnenie, (splnomocnenie v konkrétnom zákone) aj pri vydávaní nariadenia k zákonu národnej rady republiky. Takýto postup bol uplatnený aj v prípade zákona SNR o obecnej polícii a k nemu vydaného nariadenia vlády SR.

Zákon Slovenskej národnej rady o obecnej polícii č. 564/1991 Zb. prijala Slovenská národná rada 3. decembra 1991. Námietkou rozporu s Ústavou SR a Listinou napadnuté nariadenie vlády SR o odbornej spôsobilosti pracovníkov obecnej polície bolo vydané, ako vyplýva zo znenia jeho úvodnej vety, podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona.

Ústavná   podmienka   platnosti,   ktorou   je   vyhlásenie   zákona   o   obecnej   polícii   i vyhlásenie   vykonávacieho   nariadenia,   je   tiež   identifikovateľná.   Spôsob   vyhlasovania všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   v   čase   prijatia   posudzovaného   zákona   a nariadenia vlády upravoval zákon č. 131/1989 Zb. v znení zákona č. 426/1990 Zb. a zákon SNR č. 176/1989 Zb. W súlade s týmito zákonmi bol zákon SNR č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii   prijatý   3.   decembra   1991   a   vyhlásený   v   Zbierke   zákonov,   v   čiastke   107,   pod poradovým   číslom   564.   Účinnosť   nadobudol   1.   januárom   1992.   Nariadenie   vlády   o odbornej spôsobilosti pracovníkov obecnej polície bolo vládou SR prijaté 31. marca 1992 a vyhlásené v Zbierke zákonov v čiastke 44 pod poradovým číslom 220. Účinnosť nadobudlo 22. mája 1992. Možno konštatovať, že boli splnené podmienky platnosti posudzovaných právnych predpisov a ako také boli čl. 152 ods. 1 Ústavy SR recipované do právneho poriadku Slovenskej republiky.

V.

Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu generálneho prokurátora posudzoval v návrhu uvádzané   všeobecné   právne   argumenty,   ako   aj   jednotlivé   námietky,   predovšetkým   z hľadiska označených ustanovení Ústavy SR, Listiny a zákona o obecnej polícii, ale dotkol sa aj ďalších, v danej veci relevantných ustanovení týchto, ako aj iných právnych predpisov.V   tomto   zmysle   ústavný   súd   zvážil   aj   neurčitú   výhradu   smerujúcu   k   porušeniu princípov právneho štátu, ako vo vzťahu k štátnym orgánom, tak aj vo vzťahu k občanovi (fyzickej osobe - pracovníkovi obecnej polície). Za rozpor s ústavou navrhovateľ označil formu právnej úpravy, ktorou je nariadenie vlády, t. j. podzákonný právny predpis.

Význam odbornej komisie a ňou vydávaného osvedčenia ako podmienky výkonu činnosti   pracovníka   obecnej   polície,   ústavný   súd   posúdil   vo   väzbe   na   ústavné   právo garantované čl. 35 Ústavy SR, osobitne odseku dva, podľa ktorého „zákon môže ustanoviť podmienky   a   obmedzenia   výkonu   určitých   povolaní   alebo   činností“.   Činnosť   polície vykonávaná formou   služobného pomeru   alebo pracovného   pomeru   je vo vnútroštátnom práve,   rovnako   aj   v   medzinárodných   zmluvách,   považovaná   za   takú   činnosť   alebo povolanie, kde zákon môže ustanoviť podmienky alebo obmedzenia ich výkonu. Takým zákonom, ktorý v súlade s uvedeným ústavným článkom ustanovuje podmienky výkonu činnosti pracovníka obecnej polície, je zákon o obecnej polícii.

Zákon o obecnej polícii je druhým zákonom, ktorý ustanovil obciam možnosť zriadiť obecnú políciu. V zmysle zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení bola obecná polícia pôvodne kreovaná ako poriadkový útvar obce bez bližšieho vysvetlenia tohto pojmu. Až zákon o obecnej polícii definuje pojem obecnej polície. Úlohy obecnej polície podľa zákona o obecnom zriadení plnili príslušníci obecnej polície. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona   o   obecnej   polícii,   obecnú   políciu   tvoria   pracovníci   obecnej   polície,   ktorí   sú pracovníkmi obce. Predpoklady stať sa pracovníkom obecnej polície ustanovujú odseky 2 a 3 citovaného ustanovenia zákona, podľa ktorého pracovníkom obecnej polície s a   m ô ž e s t a ť len bezúhonná osoba staršia ako 21 rokov, ktorá je odborne spôsobilá na plnenie úloh obecnej   polície.   Odborná   spôsobilosť,   resp.   jej   existencia   ako   podmienka   plnenia   úloh obecnej polície je upravená aj v osobitnom ustanovení § 25 zákona. Odbornú spôsobilosť podľa   ustanovenia   odseku   2   citovaného   zákonného   ustanovenia   preukazuje   pracovník obecnej polície vykonaním skúšky pred odbornou komisiou policajného zboru.

Rozsah odbornej spôsobilosti, ustanovenie a zloženie odborných komisií, prípadne aký   druh   vzdelania   možno   započítať   namiesto   vykonania   skúšky   určí,   na   základe splnomocnenia § 25 odsek 3, vláda SR nariadením. Vláda SR toto konkrétne splnomocnenie realizovala   tým,   že   vydala   nariadenie   vlády   č.   220/1992   Zb.   o   odbornej   spôsobilosti pracovníkov obecnej polície. Predmet a rozsah odbornej spôsobilosti podľa § 2 ods. 1 určuje príloha   nariadenia,   ktorá   tvorí   jeho   normatívnu   súčasť.   Delí   odbornú   prípravu   na   čase teoretickú a čase praktickú.

Odbornú spôsobilosť podľa § 2 ods. 2 nariadenia vlády SR pracovník obecnej polície preukazuje   skúškou   pred   odbornou   komisiou   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky. Podľa   ustanovenia   § 3 tohto nariadenia   členov komisie ustanovuje minister vnútra   SR. Komisia sa skladá z príslušníkov Policajného zboru SR, zástupcu Združenia miest a obcí na Slovensku, prokurátora, a ak sa podieľalo na školení a výcviku pracovníkov obecnej polície vzdelávacie zariadenie, tiež jeho zástupcu.

Zástupcu   Združenia   miest   a   obcí   na   Slovensku   navrhuje   ministrovi   vnútra   SR predseda   Združenia,   zástupcu   prokuratúry   generálny   prokurátor   SR   a   zástupcu vzdelávacieho zariadenia riaditeľ tohto zariadenia. Komisia koná a rozhoduje najmenej v trojčlennom zložení a uznáša sa   väčšinou hlasov. Predsedu komisie vymenúva minister vnútra   SR z príslušníkov Policajného zboru. Dôvodová   správa tak k zákonu o obecnej polícii, ako aj k nariadeniu vlády, participáciu Policajného zboru SR v komisii odôvodňuje nasledovne „vzhľadom na podobný charakter činnosti a oprávnení pracovníkov obecnej polície, najmä z hľadiska možného zásahu do práv občanov, potrebou podobnej odbornej prípravy pracovníkov obecnej polície aká je nevyhnutná pre príslušníkov Policajného zboru SR“.

Podstata námietky rozporu ustanovenia § 3 ods. 1 až 4 nariadenia vlády SR s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 2 ods. 2 Listiny spočíva v kvalifikovaní komisie za štátny orgán. Navrhovateľ považuje túto komisiu za štátny orgán preto, ako tvrdí, že „j e   o r g á n o m v y t v o r e n ý m   š t á t o m, prostredníctvom   ktorého   vstupuje   štát   do p r o c es u v ý b e r u pracovníkov   obecnej   polície,   nakoľko   bez   osvedčenia   o   úspešnom   vykonaní odbornej skúšky nemôže fyzická osoba vykonávať právne relevantnú činnosť pracovníka obecnej   polície.   Komisia   v r o z s a h u   s v o j i c h   o p r á vn e ní, podľa   názoru navrhovateľa,   je   štátnym   orgánom“.   Z   tejto   kvalifikácie   komisie   navrhovateľom   potom vyplýva aj jeho argument týkajúci sa zásad právneho štátu vo vzťahu k štátnym orgánom, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 2 ods. 2 Listiny.

Ústavný súd vyslovil názor, že komisia nie je štátnym orgánom. Navrhovateľom uvádzaný rozsah oprávnení komisie, v zmysle rozhodujúceho kvalifikačného kritéria, či pojmového znaku štátneho orgánu, si žiada konkretizovať a ohraničiť „rozsah oprávnení komisie“   tak,   ako   to   vyplýva   zo   zákona   o   obecnej   polícii.   Zákonnú   úpravu   komisie obsahujú ustanovenia § 25 ods. 2 a 3 zákona a nepriamo aj ustanovenie § 27 ods. 2. Nie výslovne, ale zo zmyslu ustanovenia § 25 ods. 2 zákona, komisii vyplýva oprávnenie, ale aj povinnosť,   umožniť   pracovníkovi   obecnej   polície   vykonať   skúšku.   So   zákonným oprávnením komisie súvisí aj jej povinnosť vydať pracovníkovi osvedčenie. Osvedčenie, ktoré komisia vydáva, patrí do skupiny tých osvedčení (vysvedčení), ktoré sú výsledkom konania, v ktorom sa určitá skutočnosť overuje, objektivizuje a potom aj deklaruje, napr. maturitné   vysvedčenie,   vysvedčenie   (osvedčenie)   o   iných   skúškach,   napr.   pre   vydanie vodičského oprávnenia. Vedomosti, schopnosti a praktické zručnosti už fakticky existujú pred   overovaním,   ale   bez   ich   objektivizácie,   nie   sú   právne   relevantné.   Osvedčenia (vysvedčenia) môžu vydávať s právne relevantnými účinkami aj iné ako štátne orgány, alebo iné orgány verejnej moci, ale aj právnické a fyzické osoby.

Z povahy oprávnení komisie ani z ich rozsahu nevyplýva, že napĺňajú obsah pojmu štátny   orgán.   Štátnym   orgánom,   participujúcim   na   zabezpečení   činnosti   komisie,   je Ministerstvo   vnútra   SR.   Tento   orgán   určuje   termín   skúšok.   Minister   vnútra   má   právo nominovať členov komisie. Ani zo vzťahu podriadenosti Policajného zboru SR Ministerstvu vnútra   SR   (zákon   č.   347/1990   Zb.   o   organizácii   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov   štátnej   správy   SR   v   znení   zákona   č.   83/1994   Zb.   §   16   písm.   d/)   nemožno vyvodzovať vzťah podriadenosti komisie alebo jej zodpovednosti štátnemu orgánu a už vôbec nie jej charakter štátneho orgánu.

Právna   teória   so   zdôrazňovaním   princípov   právneho   štátu   a   viazanosti   štátnych orgánov zákonom za definičné znaky štátneho orgánu označuje pôsobnosť, právomoc (ako štátno-mocenský   charakter   činnosti,   resp.   oprávnenie   konať   v   mene štátu),   vymedzenie rozsahu činnosti, ako aj tomu zodpovedajúci rozsah práv a povinností.

Štátno-mocenským charakterom činnosti štátneho orgánu, (ktorý v podstate znamená, že uplatňovanie právomoci štátneho orgánu môže byť zabezpečené aj s použitím štátneho donútenia) je štátny orgán   n o s i t e ľ o m   š t á t n e j   m o c i, ktorá je jeho substanciou. Práve týmto znakom sa štátny orgán odlišuje od ostatných zložiek štátneho mechanizmu, aj od tých, ktorý štátnu moc (aj menom štátu) vykonávajú (napr. aj policajné zbory). Niekedy sa   štátne   orgány   označujú   za   „základné   a   rozhodujúce   zložky   štátneho   mechanizmu“ (organizácie štátu).

To, čo bolo uvedené k pojmu štátny orgán v súvislosti s námietkou rozporu s čl. 2 ods.   2   Ústavy   SR   platí   aj   o   čl.   2   ods.   2   Listiny,   nakoľko   štátnu   moc   inštitucionálne predstavuje štátny orgán. Preto aj keď citované články majú rôznu dikciu, významovo sú rovnaké. Obidva vyjadrujú základné princípy právneho štátu, konkrétne primát práva nad štátom (štátnou mocou) vyjadrený v zásade viazanosti štátu (štátnej moci, štátnych orgánov) zákonom. Rovnako obidva citované články, najmä v spojení s ich odsekmi tri. vyjadrujú aj vzťah   občana a štátu   (štátnej   moci)   vychádzajúc z   priority   občana (jeho   slobody) pred štátnou mocou. Princíp viazanosti štátnej moci (štátnych orgánov) zákonom postuluje teda aj ďalší princíp, že štátna moc aj do postavenia občana a jeho slobôd môže zasahovať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom upraveným zákonom.

Námietka rozporu ustanovení § 3 ods. 2 a 3 s čl. 149 a čl. 151 Ústavy SR. Bližšie neodvodnený   odkaz   na   čl.   149   a   čl.   151   Ústavy   SR   a   citácia   čl.   151,   podľa   ktorého podrobnosti   o   vymenúvaní   a   odvolávaní,   právach   a   povinnostiach   prokurátorov   a organizácii   prokuratúry   ustanoví   zákon   s   výhradou,   že   nemožno   ich   teda   ustanoviť nariadením   vlády.   Teda   ťažiskom   odôvodnenia   rozporu   nariadenia   vlády   SR   s   čl.   151 Ústavy SR je tiež forma právneho predpisu z hľadiska stupňa právnej sily v hierarchii právnych predpisov (právnych noriem).

Článok 151 Ústavy SR z hľadiska obsahu ústavného splnomocnenia a jeho rozsahu navrhovateľ nekonkretizuje, ale z obsahu všetkých námietok možno vyvodiť, že výhrada smeruje k povinnosti prokurátorov, za ktorú navrhovateľ považuje ustanovenie prokurátora za   člena   komisie.   Vôbec   nemožno   spochybňovať   ústavný   príkaz   vo   vzťahu   k zákonodarnému   orgánu,   ustanoviť   zákonom   podrobnosti   o   vymenúvaní   a   odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry. Navrhovateľ ale prezentuje názor. že prokurátora nemožno ustanoviť za člena komisie ani na základe zákona. Členstvo v komisii, ktorú pre tieto účely navrhovateľ už nazýva orgánom „štátnej správy“, považuje za inkompatibilné s postavením a úlohami prokuratúry Slovenskej republiky podľa čl. 149 Ústavy SR.

Právny názor k princípom právneho štátu uvedený k prvej námietke rovnako platí aj pre túto námietku. Za povinnosť v zmysle právnom sa vo všeobecnosti považuje povinnosť určitého subjektu pod hrozbou štátneho donútenia správať sa tak, ako to konkrétny právny predpis   (právna   norma)   ustanovuje.   Napadnuté   ustanovenia   nariadenia   vlády   SR   však nezakladajú   žiadnu   novú   povinnosť   prokurátorov,   nemenia   obsah   žiadneho   zákona, nerozširujú ho, ani nenahradzujú zákonnú úpravu.

V súlade s ústavnou požiadavkou čl. 151 Ústavy SR zákonnou úpravou povinnosti prokurátorov, ktorá realizuje synteticky pojem čl. 149 Ústavy SR „chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu“, je najmä zákon č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Zákon o prokuratúre v § 10 ods. 1 ustanovuje, že prokurátori pôsobia na to, aby orgány   štátnej   správy,   územnej   samosprávy   a   právnické   osoby   samy   zabezpečovali dodržiavanie zákonnosti tak pri výkone svojej pôsobnosti, ako aj v podriadených orgánoch a dbali na to, aby ten, kto zavinil jej porušenie bol volaný na zodpovednosť. Tiež výkladom ustanovenia zákona o Policajnom zbore (teraz zákon č. 171/1993 Z. z., a zákon o obecnej polícii § 24) aj keď nie výslovne uvedenou povinnosťou účasti v komisii Policajného zboru a   určením   iného   právneho subjektu,   sa   vyvracia   názor,   že podmienka,   ktorou   je forma zákona predpokladaná v ústave, nebola splnená.

Námietka rozporu ustanovení § 3 ods. 2 a 3 nariadenia vlády s ustanovením § 25 ods. 2 zákona o obecnej polícii.

Generálny prokurátor tvrdí, že nariadenie vlády SR je v rozpore aj s ustanovením § 25 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého pracovníci obecnej polície preukazujú odbornú spôsobilosť vykonávaním skúšky   pred komisiou   Policajného zboru, teda   pred komisiou zloženou „výlučne“ z príslušníkov Policajného zboru. Takáto interpretácia, ani pri použití iba gramatického výkladu, nezodpovedá zmyslu právnej úpravy. Ak by kreovanie komisie malo byť podmienené zložením len z členov - príslušníkov Policajného zboru, potom by (rovnako ako to vyjadrila vláda vo svojom stanovisku) splnomocnenie na ustanovenie a zloženie komisií nebolo potrebné. V nariadení dokonca splnomocnenie nie je realizované v celom   rozsahu:   neustanovuje,   aký   druh   vzdelania možno   započítať   namiesto   vykonania skúšky o odbornej spôsobilosti.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov a záverov k jednotlivým námietkam, Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   súlade   s   ústavným   interpretačným   pravidlom uplatňovania všeobecne záväzných právnych predpisov konštatoval, že ustanovenia § 3 ods. 1   a   4   nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky   č.   220/1992   Zb.   o   odbornej   spôsobilosti pracovníkov   obecnej   polície   nie   sú   v   rozpore   ani   s   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade ustanovení § 3 ods. 1 až 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 220/1992 Zb. o odbornej spôsobilosti pracovníkov obecnej polície s čl. 2 ods. 3, čl. 149, čl. 151 a 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a s ustanovením § 25 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii návrhu generálneho prokurátora z dôvodov uvedených v odôvodnení uznesenia nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 1996