znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 3/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2014 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľudmily   Gajdošíkovej,   Sergeja   Kohuta,   Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa   Tkáčika   predbežne   prerokoval   návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy   Slovenskej   republiky, ktorým   navrhol   zrušenie ustanovenia   § 15   ods.   2   zákona č. 327/2005   Z.   z.   o poskytovaní   právnej   pomoci   osobám   v materiálnej   núdzi   a o zmene a doplnení   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona č. 455/1991 Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, zrušenie ustanovení § 30, § 149 ods. 2 a § 372t zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov,   ako aj zrušenie ustanovení § 14a až § 14c vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. apríla 2013   doručený   návrh   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného predsedom senátu Ing. JUDr. Miroslavom Gavalcom, PhD., označený ako „Návrh podľa článku 125 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s čl. 130 ods. 1 písm.   d)   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   zrušenie   ustanovenia   §   15   ods.   2   zákona č.   327/2005   Z.   z.   o poskytovaní   právnej   pomoci   osobám   v materiálnej   núdzi   a o zmene a doplnení   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), ustanovenia § 30 a § 149 ods.   2 a § 372t Občianskeho súdneho poriadku a ustanovení § 14a až § 14c vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb“.

2. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol: «V právnej veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 So/43/2012 proti odporkyni: Sociálna poisťovňa – ústredie,   navrhovateľka   R.   A.,   zastúpená   ustanoveným   advokátom,   napadla   rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. marca 2012 č. k. 8 Sd/19/2012-32. [...] Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1 So/43/2012   zo 17. 07. 2012 vyzval a poučil v zmysle § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p) navrhovateľku, akým spôsobom má svoje odvolanie doplniť. Súčasne ju listom z   25. 09. 2012 odkázal na Centrum právnej pomoci. Navrhovateľka postupne listami z 10. 12. 2012 a 14. 12. 2012 konajúcemu súdu oznamovala priebeh poskytovania právneho zástupcu z Centra právnej pomoci. Následne listom z 24. 01. 2013 advokát ustanovený na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci požiadal konajúci súd   o zaslanie informácie o stave konania, v čom mu bolo aj vyhovené.»

3.   Navrhovateľ   ďalej   uviedol: «Najvyšší   súd   počas   predbežného   prerokovania prejednávanej veci sp. zn. 1 So/43/2011 dospel k záveru, že ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a   doplnení   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   -   ďalej   len „zák.   č.   327/2005   Z.   z.“;   a   ustanovenia   §   30   a   §   149   ods.   2   a   §   372t   O.s.p.   spolu s ustanoveniami § 14a až § 14c vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z. z.“) natoľko závažným spôsobom znižujú úroveň súdnej ochrany, že sú v rozpore s ústavným poriadkom, konkrétne s článkom 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   so   zásadami   obsiahnutými   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (č. 120/1976 Zb.), a preto podáva podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 37 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov návrh na zrušenie uvedených ustanovení právneho poriadku.»

4. Napadnutému ustanoveniu § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi“) navrhovateľ vytýka, že ním dochádza k nelegitímnemu prenosu súdnej právomoci na správny orgán, pričom odôvodnenie návrhu týkajúce sa tohto ustanovenia navrhovateľ uzatvára tým, že najvyšší súd sa „...   oprávnene domnieva,   že ustanovenie § 15 ods.   2 zák. č. 327/2000 Z. z. je v rozpore s článkom 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a z uvedených dôvodov ho navrhuje zrušiť.“ (bod 25 odôvodnenia návrhu na začatie konania).

5.   Napadnutým   ustanoveniam   §   30   v spojení   s   §   372t   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   súdny poriadok“   alebo   „OSP“)   navrhovateľ   vytýka,   že   môžu   spôsobovať   dodatočné   prieťahy v súdnom konaní, ako aj to, že súd môže byť v ich dôsledku postavený do neistej situácie, či má v prerokúvanej veci ďalej konať, alebo má čakať na informácie od účastníka súdneho konania,   či   požiadal   Centrum   právnej   pomoci   o poskytnutie   právnej   pomoci   (ďalej   aj „centrum“) a určenie advokáta a ak áno, ako bolo o jeho žiadosti s konečnou platnosťou rozhodnuté. Odôvodnenie návrhu v tejto časti navrhovateľ uzatvára tým, že najvyšší súd sa „...   oprávnene   domnieva,   že   ustanovenie   §   30   v   spojení   s   §   372t   O.s.p.   je   v   rozpore s článkom 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky (alternatívne čl. 6 ods. 1 Dohovoru, či čl. 14 Paktu). Ďalej prijatím uvedených ustanovení sa   neprijateľným   spôsobom   zasiahlo   do   nedeliteľnej   a   celistvej   súdnej   moci   v   rozpore s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy, a preto z uvedených dôvodov ich navrhuje zrušiť.“ (bod 34 odôvodnenia návrhu na začatie konania).

6. V prípade ustanovenia § 149 ods. 2 OSP poukazuje navrhovateľ predovšetkým na jeho údajný rozpor s ustanovením § 212 OSP v kontexte odvolaní podaných advokátmi ustanovenými pôvodne súdmi za právnych zástupcov v súdnych konaniach, ak napádajú iba výšku   priznanej   odmeny   za   právne   zastupovanie.   Navrhovateľom   tvrdený   rozpor   vedie podľa   jeho   názoru   ku „konfliktnej   viazanosti   odvolacími   dôvodmi“. Napadnutému ustanoveniu   navrhovateľ   zároveň   vytýka   aj   jeho   nesprávne   systematické   zaradenie do Občianskeho súdneho poriadku, keďže podľa jeho názoru toto ustanovenie „patrí do jeho tretej hlavy označenej rubrikou Platenie trov konania a nie do rubriky Náhrada trov konania tohto procesného predpisu“. Odôvodnenie návrhu týkajúce sa tohto napadnutého ustanovenia   navrhovateľ   uzatvára tým,   že najvyšší súd   sa „...   oprávnene domnieva,   že ustanovenie   §   149   ods.   2   v   spojení   s   §   372t   O.s.p.   je   v   rozpore   s   článkom   1   ods.   1 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   slovenskej   republiky   (alternatívne   čl.   6   ods.   1   Dohovoru).   Ďalej prijatím   uvedených   ustanovení   sa   neprijateľným   spôsobom   zasiahlo   do nedeliteľnej a celistvej súdnej moci v rozpore s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy, a preto z   uvedených   dôvodov   ich   navrhuje   zrušiť.“ (bod   46   odôvodnenia   návrhu   na   začatie konania).

7. Právnej úprave obsiahnutej v napadnutých ustanoveniach § 14a až § 14c vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška   o odmenách   a náhradách   advokátov“)   navrhovateľ   vytýka,   že   v jej   dôsledku dochádza k nerovnakosti v odmeňovaní advokátov, pričom odôvodnenie návrhu týkajúce sa tejto   časti   navrhovateľ   uzatvára   konštatovaním,   podľa   ktorého   sa   najvyšší   súd „... oprávnene domnieva, že ustanovenia § 14a až § 14c citovanej vyhl. č. 655/2004 Z. z. sú v rozpore s článkom 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 36 písm. a) a s dopadom na kvalitu právnej pomoci v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, a preto z uvedených dôvodov ich navrhuje zrušiť.“ (bod 52 odôvodnenia návrhu na začatie konania).

8. Najvyšší súd v petite svojho návrhu na začatie konania navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že „ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 327 /2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon), ustanovenia § 30 a § 149 ods. 2 a § 372t Občianskeho súdneho poriadku ako aj ustanovení § 14a až § 14c vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sa zrušujú dňom, ktorý Ústavný súd v náleze ustanoví“ (bod 53 odôvodnenia návrhu na začatie konania).

II.

9. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

10. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

11. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade nariadení vlády,   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov   štátnej   správy   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi,   s   medzinárodnými   zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.

12. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú   povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

13. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

14. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1   písm.   a)   a b)   ústavy   v pléne.   Plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

15. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

16.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

17.   Podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.   Podľa   § 19 zákona o ústavnom   súde sa   súdom   podľa   § 18 ods.   1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

18. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily   nie   je   v   súlade   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

19.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

20. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým napadnutý predpis nie je v súlade.

21. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

22. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

24. Podľa § 30 OSP účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

25. Podľa § 149 ods. 2 OSP ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej   pomoci,   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   upravuje   osobitný   predpis   (pričom príslušná poznámka pod čiarou odkazuje na ustanovenie § 15 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, pozn.).

26.   Podľa   §   372t   OSP   –   ktorý   je   prechodným   ustanovením   k úpravám   účinným od 1. januára 2012 – neskončené konania, v ktorých súd za zástupcu ustanovil advokáta, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

27. Podľa § 15 ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi ak oprávnenej osobe nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, advokátovi prizná centrum odmenu za právne zastupovanie (príslušná poznámka pod čiarou odkazuje na § 14a a § 14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, pozn.) podľa ustanovení osobitného   predpisu   [v zmysle   príslušnej   poznámky   pod   čiarou   sa   týmto   právnym predpisom rozumie zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších   predpisov,   pozn.].   To   neplatí,   ak   advokát   právo   na   náhradu   trov   konania neuplatnil   riadne   a   včas   v   konaní   pred   súdom;   v   takom   prípade   advokátovi   právo na priznanie odmeny centrom nevznikne.

28. Ustanovenie § 14a vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov znie:

„(1) Ak ďalej nie je uvedené inak, odmena je 130 eur. (2) Odmena je

a) vo veciach upravených Občianskym zákonníkom 200 eur,

b) vo veciach upravených Zákonom o rodine 130 eur,

c) vo veciach upravených Zákonníkom práce 150 eur,

d) vo veciach upravených Obchodným zákonníkom 200 eur.

(3) Rovnaká odmena ako v odseku 2 patrí advokátovi za zastupovanie v odvolacom konaní a dovolacom konaní.

(4) Vo veciach obnovy konania je odmena 160 eur za celé konanie o povolenie obnovy konania vrátane odvolacieho konania.

(5) Vo veciach mimoriadneho dovolania je odmena 130 eur. (6) Ak je advokát ustanovený za opatrovníka v konaní, patrí mu odmena 15 eur za celé konanie vrátane odvolacieho konania a dovolacieho konania.“

29. Ustanovenie § 14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov znie:

„ (1) Ak je predmetom odvolania alebo dovolania len rozhodnutie o náhrade trov konania,   o   určení   lehoty   na   plnenie,   o   predbežnej   vykonateľnosti,   o   príslušenstve pohľadávky alebo rozhodnutie procesnej povahy, odmena je 50 eur.

(2) Ak oprávnenú osobu zastupoval advokát v mimoriadne náročnej alebo skutkovo zložitej veci, Centrum právnej pomoci môže zvýšiť odmenu najviac o 100 %.

(3) Ak advokát zastupuje v rovnakej veci v konaní spoločne dve oprávnené osoby alebo viac osôb, odmena sa zvýši o 20 % bez ohľadu na počet spoločne zastupovaných osôb. (4) Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí, ktoré skutkovo súvisia, najvyššia odmena sa zvyšuje o polovicu; odmena za ostatné veci sa neprizná. To neplatí, ak spojenie veci vyplýva zo zákona.

(5) Ak je vec vyriešená mimosúdne bez podania návrhu na začatie konania na súd, odmena je 100 eur.

(6) Ak advokát nezastupoval oprávnenú osobu do právoplatného skončenia veci, patrí   mu   50   %   odmeny.   Ak   došlo   k   zániku   zastupovania   v   odvolacom   konaní   alebo dovolacom konaní, odmena za zastupovanie pred súdom nižšieho stupňa sa neznižuje.“

30. Podľa § 14c vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov sa ustanovenia § 14a a §   14b   nepoužijú,   ak náhradu   trov   advokátovi   priznáva   súd   ako   zástupcovi   určenému Centrom právnej pomoci.

III.

31. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

32. V rámci skúmania základných procesných podmienok konania najprv pristúpil k posúdeniu, či je vo vzťahu k návrhu navrhovateľa oprávnený konať a rozhodnúť. Ústavný súd teda pristúpil k preskúmaniu toho, či je daná jeho právomoc.

33.   V rámci   tohto   preskúmania   ústavný   súd   zistil   neodstrániteľný   nedostatok procesnej podmienky konania, a to nedostatok právomoci v zmysle čl. 125 ústavy. Uvedené odôvodňuje takto:

34. Najvyšší súd podal návrh, ktorým navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ustanovenia § 30, § 149 ods. 2 a § 372t Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ustanovenia § 14a až § 14c vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov sa zrušujú dňom, ktorý ústavný súd v náleze ustanoví.

35.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   vo   všeobecnosti   predstavuje   situáciu, keď sa navrhovateľ vo vzťahu k ústavnému súdu domáha niečoho, na čo ústavný súd nie je oprávnený, a to buď preto, lebo vôbec nie je spôsobilý viesť konanie o takej veci, alebo preto, že síce je oprávnený viesť také konanie, avšak nie je oprávnený rozhodnúť v tejto veci spôsobom, aký navrhovateľ požaduje svojím návrhom na začatie konania (obdobne Wagnerová,   E. – Dostál,   M. – Langášek,   T. – Pospíšil,   I. Zákon   o Ústavním   soudu s komentářem. Praha : Wolters Kluwer, 2007).

36. V rámci posúdenia, či je daná právomoc ústavného súdu prerokovať a rozhodnúť vec, ktorej sa návrh navrhovateľa v danom prípade týka, sa ústavný súd najprv zaoberal otázkou, či je oprávnený viesť taký typ konania, ktorý navrhovateľ mienil svojím návrhom iniciovať.

Z označenia   návrhu   samotným   navrhovateľom „Návrh   podľa   článku   125   ods.   1 písm. a)   a b)   v spojení   s článkom   130   ods.   1   písm.   d)   Ústavy   Slovenskej   republiky   na zrušenie...“ vyplýva, že ide o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, pričom   aj   z odôvodnenia   tohto   návrhu   vyplýva,   že   navrhovateľ   sa   domnieva,   že   ním napadnuté ustanovenia právnych   predpisov   sú „v rozpore“ s právnymi predpismi   vyššej právnej sily.

Pokiaľ teda ide o zodpovedanie otázky, či je ústavný súd oprávnený viesť konanie, ktoré   navrhovateľ   mienil   svojím   návrhom   iniciovať,   odpoveď   je   kladná.   Navrhovateľ namieta   nesúlad   právnych   predpisov   nižšej   právnej   sily   s právnymi   predpismi   vyššej právnej sily, pričom ústavný súd je v zmysle čl. 125 ústavy oprávnený viesť takýto typ konania.

37. Ústavný súd sa následne zaoberal tým, či je zároveň aj oprávnený rozhodnúť v tejto veci spôsobom, aký navrhovateľ v návrhu na začatie konania požaduje.

Z označenia návrhu, ako aj z jeho petitu, ktorým navrhovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnuté ustanovenia „sa zrušujú dňom, ktorý Ústavný súd v náleze ustanoví“, jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa svojím návrhom nedomáha, aby ústavný súd   rozhodnutím   vyslovil   nesúlad   napadnutých   právnych   predpisov   nižšej   právnej   sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily, ale domáha sa toho, aby ústavný súd napadnuté ustanovenia   svojím   rozhodnutím   priamo   zrušil.   Napokon   aj   z odôvodnenia   návrhu   na začatie   konania   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   zrejmé,   že   navrhovateľ   nepožaduje vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení dotknutých právnych predpisov, ale priamo ich zrušenie rozhodnutím ústavného súdu.

38. Z čl. 125 ods. 3 ústavy však jednoznačne vyplýva, že ak ústavný súd v rámci konania   o súlade   právnych   predpisov   identifikuje   nesúlad   medzi   právnymi   predpismi uvedenými v čl. 125 ods. 1 ústavy, svojím rozhodnutím vysloví nesúlad týchto právnych predpisov, v dôsledku čoho príslušné právne predpisy nižšej právnej sily, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia strácajú účinnosť. V prípade, že orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, neuvedú tieto právne predpisy do súladu s ústavou, resp. s iným právnym predpisom vyššej právnej sily do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu.

39.   Ústavný   súd   teda   v rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov   nemôže   sám rozhodnúť o zrušení napadnutého právneho predpisu. Môže „len“ vysloviť (konštatovať) existenciu   nesúladu   napadnutého   právneho   predpisu   s ústavou,   resp.   s iným   právnym predpisom   vyššej   právnej   sily.   Publikovaním   nálezu   o nesúlade   napadnutého   právneho predpisu s ústavou, resp. s iným právnym predpisom vyššej právnej sily v Zbierke zákonov Slovenskej   republiky   nedochádza   priamo   k zrušeniu   tohto   právneho   predpisu,   ale   len k strate jeho účinnosti, a až po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty na uvedenie takéhoto právneho predpisu do súladu s ústavou, resp. s iným právnym predpisom vyššej právnej sily, dochádza ex constitutione aj k strate platnosti daného právneho predpisu.

K strate platnosti právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ktorých   nesúlad   s ústavou,   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou,   prípadne   s iným predpisom vyššej právnej sily ústavný súd zistil, teda nedochádza v Slovenskej republike rozhodnutím ústavného súdu, ale ex constitutione za podmienok ustanovených v čl. 125 ods. 3 ústavy.

40.   Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   je   síce   oprávnený   viesť   konanie, na začatie ktorého podal navrhovateľ návrh, avšak nie je oprávnený rozhodnúť v tejto veci spôsobom, aký navrhovateľ svojím návrhom na začatie konania požaduje, keďže v rámci konania   o súlade   právnych   predpisov   ústava   ústavnému   súdu   nezveruje   oprávnenie rozhodnúť   o zrušení   napadnutých   právnych   predpisov,   ale   „len“   oprávnenie   vysloviť (konštatovať) existenciu nesúladu napadnutých právnych predpisov.

41. Ak by hypoteticky ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov rozhodol o zrušení napadnutých právnych predpisov, atrahoval by tým právomoc, ktorú mu ústava nepriznáva, a teda by konal mimo právomoci zverenej mu ústavou (ultra vires).

42.   Na   tomto   mieste   je   potrebné   zdôrazniť,   že   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa pritom obzvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa navrhovateľ   domáha   v petite   svojho   návrhu   na   začatie   konania   (m.   m.   I.   ÚS   122/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 383/2011, IV. ÚS 60/2011, II. ÚS 361/2012, I. ÚS 4/2013).

V rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov   teda   ústavný   súd   nemôže   vybočiť z rámca návrhu na rozhodnutie určeného navrhovateľom, nemôže rozhodnúť o niečom inom alebo navyše (s výnimkou situácie predpokladanej ustanovením § 40 zákona o ústavnom súde) a nemôže ani sám vykonať konverziu navrhovateľom chybne formulovaného petitu návrhu na začatie konania.

V situácii,   keď   je   petit   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov navrhovateľom z hľadiska práva nesprávne formulovaný, musí ústavný súd – s ohľadom na   viazanosť   ústavného   súdu   petitom   –   návrh   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov odmietnuť.

43. Ústavný súd, nadväzujúc na už uvedené, považuje za vhodné pripomenúť svoju doterajšiu   judikatúru,   v ktorej   opakovane   a konštantne   zdôrazňuje,   že   nie   je   povinný odstraňovať   nedostatky   v   podaniach   navrhovateľov.   V prípadoch   návrhov   na   začatie konania   podávaných   fyzickými   osobami   a právnickými   osobami   na   taký   postup   (resp. na zaistenie podania kvalifikovaného návrhu) slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatky podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04, IV.   ÚS   168/05,   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   162/2010,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, III. ÚS 206/2010, II. ÚS 309/2010, IV. ÚS 134/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 234/2010, I. ÚS 594/2012 a iné).

Zmyslom požiadavky kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom   je,   aby   ústavný   súd   ako   špecializovaný   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   nebol neúmerne   zaťažovaný   nekvalifikovanými   návrhmi   a   nekvalifikovaným   prístupom účastníkov ku konaniu.

Aj v tomto ohľade teda naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to obzvlášť vtedy, ak ide o osoby (navrhovateľov), ktoré sú zastúpené osobou práva znalou, napr. advokátom, ktorá by svojou profesiou mala zaručovať naplnenie účelu požiadavky kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (m.   m.   II.   ÚS   358/2012,   II.   ÚS   285/2012,   I.   ÚS   4/2013,   III.   ÚS   138/2013, III. ÚS 427/2013, I. ÚS 19/2014).

Napriek tomu, že spomínaná judikatúra ústavného súdu sa týka vymedzenia úlohy kvalifikovaného právneho zastúpenia advokátom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   je   nepochybné,   že   jej   ratio   možno   v rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov primerane uplatniť aj vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorým je súd, resp. príslušný senát (§ 19 zákona o ústavnom súde), zastúpený predsedom senátu (§ 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde),   teda   osobou,   ktorú   možno   z hľadiska   znalosti   práva   nepochybne   považovať   za kvalifikovaného zástupcu navrhovateľa.

44.   Ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   uvedené   skutočnosti,   dospel   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k záveru,   že   nie   je oprávnený rozhodnúť   o   návrhu   navrhovateľa   spôsobom,   ktorý   navrhovateľ   požaduje, a vzhľadom na to predmetný návrh odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na rozhodnutie veci.

45. Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom je navyše podmienená spojitosťou s konaním pred   všeobecným   súdom   vyjadrenou   tak,   že   podaniu   návrhu   musí   predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, pričom   v rámci tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upraveného postupu je podľa úsudku všeobecného súdu potrebné vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého   nesúlad   s   ústavou,   so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je Slovenská   republika   viazaná,   mieni   všeobecný   súd   uplatniť   pred   ústavným   súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde   preto   ústavný   súd   chápe   ako   postup,   v   ktorom   všeobecný   súd   po   začatí   konania smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie   konania   (v   žalobe).   Ak   v   tomto   postupe   nemá   miesto   interpretácia   a   aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého nesúlad mieni všeobecný súd uplatniť v návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   potom   nie   je   splnený   základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy (m. m. PL. ÚS 7/04, PL. ÚS 28/05, PL. ÚS 12/2012).

46.   Zmyslom   oprávnenia   všeobecného   súdu   iniciovať   konanie o súlade   právnych predpisov   pred   ústavným   súdom   je   odstránenie   pochybnosti   všeobecného   súdu o ústavnosti konkrétneho ustanovenia, pred použitím ktorého všeobecný súd stojí, resp. ktorého aplikácia všeobecným súdom prichádza do úvahy.

47.   Účelom   oprávnenia   všeobecného   súdu   iniciovať   konanie   o súlade   právnych prepisov teda nie je odstraňovanie jeho dodatočne vzniknutých pochybností o ústavnosti procesného ustanovenia, ktoré už v konaní použil a pred bezprostredným použitím ktorého opätovne   nestojí,   resp.   odstraňovanie   pochybností   všeobecného   charakteru   o ústavnej konformite ustanovení, ktorých bezprostredná aplikácia všeobecným súdom neprichádza do úvahy.

48. Navrhovateľom napadnuté ustanovenie § 30 OSP ustanovuje: „Účastníka, ktorý požiada   o   ustanovenie   advokáta   a   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   oslobodený   od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí.“

Z návrhu na začatie konania, ako aj zo súdneho spisu týkajúceho sa konania pred najvyšším   súdom   vo   veci   sp.   zn.   1   So/43/2012   vyplýva,   že   najvyšší   súd   listom z 25. septembra 2012 podľa § 30 OSP odkázal navrhovateľku na Centrum právnej pomoci. Následne   listom   z   24.   januára   2013   advokát   zastupujúci   navrhovateľku   v súlade s rozhodnutím Centra právnej pomoci o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci požiadal najvyšší súd o zaslanie informácie o stave konania, v čom mu bolo aj vyhovené.Z uvedeného   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   v čase,   keď   v rámci   konania   vedeného na najvyššom súde nastali zákonom predpokladané podmienky na aplikáciu ustanovenia § 30 OSP, označené ustanovenie aplikoval – odkázal navrhovateľku na Centrum právnej pomoci,   ktorej   bol   následne   právny   zástupca   (advokát)   Centrom   právnej   pomoci   aj ustanovený.

Pokiaľ   ide   o ostatné   ustanovenia   právnych   predpisov   napadnuté   navrhovateľom, ktoré   sa   týkajú   predovšetkým   úpravy   vzájomných   vzťahov   medzi   právnym   zástupcom a samotným   Centrom   právnej   pomoci   pri   priznaní   odmeny   za   právne   zastupovanie v prípadoch, ak účastníkovi konania nebola priznaná náhrada trov konania súdom, v konaní pred najvyšším súdom nedošlo k procesnej situácii, v ktorej by prichádzala do úvahy ich aplikácia zo strany najvyššieho súdu.  

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať najvyšší súd za osobu oprávnenú napadnúť ústavnú konformitu predmetných ustanovení, keďže nie je splnený nevyhnutný základný predpoklad oprávňujúci   všeobecný   súd na podanie   návrhu na začatie   konania o súlade   právnych   predpisov,   a to   požiadavka   súvisu   všeobecným   súdom   napádaných ustanovení s jeho rozhodovacou činnosťou.

49. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu podľa   § 25 ods.   1 zákona o ústavnom   súde   k záveru, že návrh navrhovateľa   je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu jeho podania zjavne neoprávnenou osobou.

50.   Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   k výroku a odôvodneniu rozhodnutia a odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k odôvodneniu rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2014