znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 3/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 21. marca 2012 predbežne   prerokoval   návrh   skupiny   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky na začatie konania o súlade § 251 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a návrh Okresného súdu Bratislava I na začatie konania o súlade § 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 1 a 2 zákona č.   311/2001   Z.   z.   Zákonník   práce   v   znení   neskorších   predpisov   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a návrh Okresného súdu Bratislava I   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 6. septembra 2010 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“), zastúpených V. J., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania o súlade § 251 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“ alebo „neskorší Zákonník práce“) s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Podľa skupiny poslancov znenie § 251 ods. 2 Zákonníka práce v časti týkajúcej sa náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej   neschopnosti   zamestnanca,   ktorý utrpel pracovný úraz alebo ochorel chorobou z povolania, zasiahlo do nadobudnutých práv počas   účinnosti   predchádzajúcej   právnej   úpravy,   pretože „sa   ním   menia   podmienky realizácie   práv   zakotvených   v   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   mnohých prípadoch v neprospech adresátov uvedených práv.

Je nespochybniteľné, že je základným ústavným právom zákonodarného zboru meniť akékoľvek právne vzťahy profuturo, nemôže sa tak však diať, ako už bolo Ústavným súdom viackrát   vyslovené,   cestou   zásahu   do   legitímnych   očakávaní   adresátov   práva.   V   tomto prípade   možno   konštatovať,   že   napadnutou   úpravou   došlo   k   celoplošnému   vstupu   do právoplatných individuálnych právnych aktov, ktoré definovali ich adresátom určité právne nároky.

Je   potrebné   uviesť,   že   zavedenie   nových   pravidiel,   ktoré   bolo   plne   v   dispozícii zákonodarcu,   bolo   možné   zrealizovať   aj   bez   narušenia   dôvery   adresátov   práva v nespochybniteľnosť   im   priznaných   nárokov,   stabilitu   právneho   poriadku   ako   aj   bez zmarenia ich dlhodobých legitímnych očakávaní. Mohlo sa tak stať vhodným nastavením prechodného ustanovenia tak, aby nebolo potrebné otvárať nároky právoplatne priznané počas predchádzajúcej právnej úpravy v tých prípadoch, v ktorých je to pre adresátov práva výhodnejšie.

Prechodné   ustanovenie,   ktoré   malo   zachovať   právnu   istotu   účastníkov   právnych vzťahov v oblasti právnej úpravy náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti   alebo   pri   uznaní   invalidity   aj   pri   prechode   na   novú   právnu   úpravu,   túto právnu istotu naopak explicitne vylúčilo.“.

Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví, že „§ 251 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce nie je v súlade s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Dňa 7. marca 2011 bol ústavnému súdu doručený návrh Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) na začatie konania o súlade ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s prechodnými ustanoveniami § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods.   1 ústavy. Okresný   súd   uznesením   č.   k. 10 C 337/2004-173 z 25. novembra 2010 prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) konanie o určenie výšky straty na zárobku až   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   súlade   §   201   ods.   1   Zákonníka   práce   v   spojení s prechodnými ustanoveniami § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s ústavou, pretože „dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky“.

Vo   svojom   návrhu   okresný   súd   poukázal   na   znenie   napadnutých   ustanovení Zákonníka práce, ako aj na znenie § 195 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov účinného do 31.   marca 2002 (ďalej len „skorší Zákonník práce“) a v podstatnom uviedol, že „prijatím Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 4. 2002, došlo k zmene v úprave náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v ust. § 201 tak, že na jednej strane boli pri odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania zrušené limity vyplácaných náhrad a na druhej strane došlo k vypusteniu povinností prihliadať pri výpočte na invalidný alebo čiastočne invalidný dôchodok v pôvodne priznanej výške, resp. neprihliadať na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení...

Prijatím prechodného ustanovenia Zákonníka práce v § 251 ods. 2 dopadla zmena ohľadne spôsobu výpočtu náhrady za stratu na zárobku i na také prípady, kedy strata na zárobku vypočítaná a vyplácaná do 31. 3. 2002 bola vyššia ako náhrada straty na zárobku prepočítaná podľa novej právnej úpravy, t. j. sa stalo, že prepočítaním náhrady podľa nového znenia Zákonníka práce došlo k zníženiu doposiaľ priznanej a vyplácanej náhrady straty na zárobku...

Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 251 ods. 2 Zákonníka práce vnieslo do minulých a existujúcim právnych vzťahov právnu neistotu, spočívajúcu v tom, že došlo k obmedzeniu už   raz   priznaných   práv,   toto   ustanovenie   je   podľa   názoru   všeobecného   súdu   potrebné rozhodnúť,   či   uvedené   ustanovene   je   v súlade   so   základným   princípom   právneho   štátu definovanom v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, t. j. princípom právnej istoty.“.

V   ďalšej   časti   svojho   návrhu   okresný   súd   opísal   skutkové   okolnosti   ním posudzovaného prípadu, z ktorých má vyplývať, že náhrada straty na zárobku vyplácaná účastníkovi   konania   domáhajúceho   sa   súdneho   rozhodnutia   bola   za   účinnosti   skoršieho Zákonníka práce vyplácaná v sume 3 986,50 Sk a po odpočítaní dane v sume 3 388 Sk. Po nadobudnutí účinnosti neskoršieho Zákonníka práce a aplikácie jeho § 251 ods. 2 mala vyplácaná náhrada straty na zárobku klesnúť na sumu 2 542 Sk, po odpočítaní osobitnej dane na sumu 2 288 Sk.

Podľa okresného súdu malo „ust. § 251 ods. 2 Zák. práce... na navrhovateľa také účinky, že v dôsledku aplikácie tohto ustanovenia prišlo od 1. 4. 2002 k zníženiu náhrady za stratu na zárobku spôsobenej pracovným úrazom, a preto je toto ustanovenie priamo retroaktívne a v rozpore s princípom právnej istoty a teda v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“.

Okresný   súd   v   petite   návrhu   požadoval,   aby   ústavný   súd   takto   rozhodol: „Ustanovenie § 201 ods. 1 zák. č. 311/2011 Z. z. Zákonníka práce v spojení s prechodnými ustanoveniami § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. ÚS 3/2011 z 19. apríla 2011 rozhodol o spojení návrhu skupiny poslancov vedeného pod sp. zn. Rvp 6770/2010 a okresného súdu vedeného pod sp. zn. Rvp 530/2011 na spoločné konanie z dôvodu, že obidve veci spolu vecne súvisia a týkajú sa vyriešenia toho istého právneho problému.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

V   konaní podľa   čl.   125   ústavy   postupuje   ústavný   súd   aj   zmysle   čl.   140   ústavy predovšetkým   podľa   všeobecných   ustanovení   §   18   až   §   36   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a podľa osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) a d) ústavy začne ústavný súd konanie, ak podá návrh najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhov konštatuje, že skupina poslancov aj okresný súd (ďalej spolu aj „navrhovatelia“) sú podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) a d) ústavy v spojení   s   §   18   ods.   1   písm.   a)   a   d)   zákona   o   ústavnom   súde   aktívne   legitimovaní na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Rovnako nie sú naplnené ani ďalšie dôvody, pre ktoré ústavný súd návrh na začatie konania   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   obligatórne   odmieta.   Na   konanie o súlade označených ustanovení Zákonníka práce s článkami ústavy uvedenými v návrhoch má ústavný súd danú právomoc podľa čl. 125 písm. a) ústavy. Návrhy navrhovateľov majú náležitosti predpísané zákonom a nie sú ani neprípustné podľa § 24 zákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade § 201 ods. 1 a § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd ešte nerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná a navrhovatelia   sa   nedomáhajú   ani   preskúmania   skoršieho   rozhodnutia   ústavného   súdu vo veci. Napokon doručené návrhy nemožno považovať ani za oneskorene podané, keďže podanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu lehotu.

V   tejto   súvislosti   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   otázkou,   či   by   konanie   o   súlade označených ustanovení Zákonníka práce nemalo byť podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde zastavené z dôvodu, že niektoré z namietaných ustanovení Zákonníka práce stratili platnosť   ešte   pred   vyhlásením   nálezu   ústavného   súdu.   V   danej   veci   totiž   okresný   súd navrhuje preskúmať aj § 201 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý bol zrušený § 294 bodom 27 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s účinnosťou od 1. januára 2004.

Aj keď v minulosti sa ústavný súd riadil pravidlom odvodeným z § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého bol ústavný súd v zásade oprávnený posudzovať len súlad platných   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení   s   právnymi predpismi vyššej právnej sily, na základe ktorého potom konania o namietanom nesúlade neplatných právnych predpisov zastavil (pozri PL. ÚS 16/02, PL. ÚS 13/08, PL. ÚS 23/08 a PL.   ÚS   4/09),   v   poslednom   období   považuje ústavný   súd   svoju   doterajšiu   judikatúru za prekonanú   a   prikláňa   sa   v   týchto   veciach   k   dôslednejšiemu   uplatňovaniu   zásady materiálnej ochrany ústavnosti.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. PL. ÚS 1/2010-6 z 27. januára 2010 o prijatí návrhu na ďalšie konanie vyplýva, že oprávnenie všeobecného súdu iniciovať konanie o súlade právnych   predpisov   vyjadrené   v   čl.   144   ods.   2   ústavy   nie   je   podmienené   platnosťou dotknutého právneho predpisu,   jeho časti   alebo jeho jednotlivého ustanovenia,   ale jeho súvislosťou s prerokúvanou vecou (rozhodovacou činnosťou). Za týchto okolností zo zásady ústavne súladného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) možno vyvodiť záver, že v prípadoch, ak má všeobecný súd prerokúvanú vec rozhodnúť podľa právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého   ustanovenia,   ktorý(é) už bol(o)   zrušený(é),   ale je v   dôsledku   prechodných ustanovení   tohto   alebo   iného   právneho   predpisu   uplatniteľný(é)   pre   rozhodnutie v konkrétnej veci, § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde o zastavení konania pred ústavným súdom sa nepoužije. Zastavenie konania by totiž popieralo zmysel a účel konania o súlade právnych   predpisov   iniciovaného   všeobecnými   súdmi   v   súvislosti   s   ich   rozhodovacou činnosťou podľa čl. 144 ods. 2 ústavy a bolo by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov, z ktorého vychádza ústava, a   napokon   aj   výrazom   neprimeraného   príklonu   k   formalistickému   chápaniu   ochrany ústavnosti.

Ústavný   súd   berúc na zreteľ uvedený   posun   v judikatúre ústavného súdu   dospel k záveru, že vzhľadom na aplikovateľnosť § 201 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003 v súdnom spore o určenie výšky straty na zárobku z pracovného úrazu ku dňu 31. decembru 2003, v súvislosti s ktorým okresný súd podal ústavnému súdu návrh   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov,   je   potrebné   sa   v   okolnostiach prípadu   meritórne   zaoberať   otázkou   ústavnosti   namietaného   ustanovenia   §   201   ods.   1 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o preskúmanie súladu § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 a čl. 39 ústavy, situácia je odlišná v tom, že toto ustanovenie formálne platnosť nestratilo, naďalej je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, svojím obsahom však ide o prechodné   ustanovenie   upravujúce   rozsah   priznávaných   náhrad   straty   na   zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a ostatných súvisiacich nárokov, ktorého funkciou bolo zabezpečiť prechod z právneho režimu upraveného v § 190 až § 203 skoršieho Zákonníka práce do nového právneho režimu upraveného neskorším Zákonníkom práce. Následnou legislatívnou činnosťou zákonodarcu bola navyše aj právna úprava obsiahnutá v § 195 až §   210   neskoršieho   Zákonníka   práce   podstatne   zmenená   prijatím   zákona   o   sociálnom poistení v tom smere, že po 1. januári 2004 jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda. Nárok za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedá nároku na úrazový príplatok, na úrazovú rentu alebo na pozostalostnú úrazovú rentu podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov zjavne neopodstatnený vtedy, ak napadnutý zákon (jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie) a označené články ústavy, s ktorými by sa mal dostať do nesúladu, vôbec spolu nesúvisia, t. j. nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti.

Ústavný súd preto skúmal, či existujú dostatočné dôvody na prípadné vyslovenie nesúladu § 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy a tiež § 251 ods. 2 Zákonníka práce s čl. 39 ods. 1 ústavy.

1. K namietanému nesúladu ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy

Okresný súd svojím návrhom namieta nesúlad ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce   v   spojení   s   §   251   ods.   1   a   2   Zákonníka   práce   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   z   dôvodu, že uvedená právna úprava vniesla do minulých a existujúcich právnych vzťahov právnu neistotu   spočívajúcu   v   obmedzení   už   raz   priznaných   práv,   a   s   prihliadnutím   na   to   je potrebné rozhodnúť, či označené ustanovenia sú v súlade s princípom právnej istoty ako základným   princípom   právneho   štátu   vyvodeným   z   čl.   1   ods.   1   ústavy.   Vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu posudzovaného okresným súdom v konaní, v súvislosti s ktorým   bol   okresným   súdom   podaný   návrh   na   konanie   o   súlade   právnych   predpisov, okresný   súd   namieta,   že   aplikáciou   ustanovenia   §   251   ods.   2   Zákonníka   práce   malo od   1.   apríla   2002   dôjsť   k   zníženiu   náhrady   straty   na   zárobku   spôsobenej   pracovným úrazom,   a   preto   má   byť   označené   ustanovenie   „priamo   retroaktívne“   a   v   rozpore   s princípom právnej istoty.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   relevantnej   v   predloženom   prípade   vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 ústavy je aj princíp   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   všetkých   subjektov   práva   v   právny   poriadok (mutatis mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 16/06 atď.). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 (tiež napr. PL.   ÚS   1/04   alebo   PL.   ÚS   8/04)   uviedol,   že   s   uplatňovaním   princípu   právnej   istoty v právnom   štáte   sa   spája   požiadavka   všeobecnosti,   platnosti,   trvácnosti,   stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (tiež PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04) uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti (proporcionality). Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99).

Ústavný súd už taktiež vyslovil (PL. ÚS 12/05), že všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne   nadobudnutých   práv,   ako   aj   legitímnych   očakávaní   a   tiež   trvácnosť   a   stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc. V dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy nastal posun aj v smere od formálneho   chápania   právneho   štátu   k   jeho   materiálnemu   chápaniu,   ku   ktorému sa ústavný súd svojou judikatúrou zreteľne prihlásil. Pri formálnom chápaní právneho štátu sa   ústavné   princípy   uplatňujú   v   limitoch   ústavných   textov   aplikovaných   na   základe gramatických   a   formálnologických   metód   identifikujúcich   obsah   právnych   predpisov. Takýto prístup znamená, že ak ústavný text napr. výslovne neustanovuje, že určité nároky sú   neodňateľné,   t.   j.   sú   zaručené   akoby   „len“   zákonnými   zárukami,   možno   potom „legalizovať“ akékoľvek zásahy štátu. Materiálne chápanie právneho štátu takýto prístup vylučuje. Ústavný súd preskúmal napadnuté zákony z hľadiska ich súladu s označenými článkami ústavy v intenciách materiálneho chápania právneho štátu.

Ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil aj k otázke retroaktivity právnych predpisov (PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05) tak, že pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi   len   lex   priori   (napr.   PL.   ÚS   37/99),   alebo   stav,   keď   zákon   dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00).

Za   nepravú   retroaktivitu   považuje stav,   v   ktorom   nová   právna   úprava   nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň   nadobudnutia účinnosti,   avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť   k   zmene   alebo   zrušeniu   tých   právnych   účinkov,   ktoré   boli   predtým   späté   s   ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00).

Ústavný súd už tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať, alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00). To znamená, že nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov.

Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom rozhodnutí   Mellacher   v.   Austria,   rozsudok   z   19.   decembra   1989   (§   51)   uviedol, že „legislatívne   musí   byť   daná   možnosť,   aby   sa   prijali   opatrenia,   ktorými   sa   zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv (v danom prípade nájomných zmlúv), aby sa dosiahol požadovaný cieľ“.

Podľa § 251 ods.   1 Zákonníka práce ustanoveniami tohto zákona sa   spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 251 ods. 2 Zákonníka práce úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej   neschopnosti   alebo   pri   uznaní   invalidity   alebo   čiastočnej   invalidity (§ 201 ods. 1) a úprava náhrady nákladov na výživu pozostalých (§ 207) sa uskutoční aj u zamestnancov   a   pozostalých,   ktorým   náhrada   patrila   do   31.   marca   2002;   to   platí   aj pre náhrady, o ktorých bolo do 31. marca 2002 právoplatne rozhodnuté alebo ktorých výška bola dohodnutá.

Podľa názoru ústavného súdu § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce je síce ustanovením retroaktívnym, ale v danom prípade ide o retroaktivitu nepravú, keďže zo znenia citovaných ustanovení   Zákonníka   práce   nevyplývajú   žiadne   právne   účinky   smerujúce   pred   deň nadobudnutia   ich   účinnosti,   ustanoveniam   Zákonníka   práce   sa   však   priznáva aplikovateľnosť aj na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli ešte za účinnosti skoršieho Zákonníka práce.

Je však evidentné, že § 251 ods. 2 Zákonníka práce zaviedol úpravu náhrady straty na zárobku podľa kritérií ustanovených § 201 ods. 1 Zákonníka práce aj u zamestnancov, ktorým   do   dňa   účinnosti   Zákonníka   práce   patrila   náhrada   straty   na   zárobku   v   sume vypočítanej podľa ustanovení skoršieho Zákonníka práce, a to dokonca aj v tých prípadoch, v   ktorých   bolo   do   31.   marca   2002   právoplatne   rozhodnuté   alebo   ktorých   výška   bola dohodnutá. Ako už bolo konštatované, nepravú retroaktivitu je v právnom štáte potrebné považovať za   prípustnú,   pokiaľ existujú na jej zavedenie závažné dôvody   všeobecného záujmu. Takéto dôvody možno podľa ústavného súdu vidieť v zavedení jednotných kritérií pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania vo všetkých prípadoch, v ktorých náhrada straty na zárobku prichádza do úvahy a to bez ohľadu na čas, v ktorom nárok na takúto náhradu oprávnenej osobe vznikol (teda bez ohľadu na to, či nárok vznikol pred 1. aprílom 2002 alebo po tomto dátume).

Z hľadiska posúdenia súladu namietaných ustanovení Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy   a   z   neho   vyplývajúcich   princípov   právneho   štátu   je   teda   kľúčovým   posúdenie intenzity   zásahu   právnej   úpravy   obsiahnutej   v   §   201   ods.   1   v   spojení   s   §   251   ods.   2 Zákonníka práce do princípu právnej istoty, s ktorým sa spájajú požiadavky všeobecnosti, trvácnosti   a   stability   právnych   noriem,   ale aj   požiadavky   racionálnosti   a   spravodlivosti obsahu týchto právnych noriem a zásady proporcionality a ochrany legálne nadobudnutých práv.

Podľa § 195 ods. 1 skoršieho Zákonníka práce v znení účinnom do 31. marca 2002 náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo   po   zistení   choroby   z   povolania   s   pripočítaním   prípadného   invalidného   alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku   pre   bezvládnosť,   na   zníženie   tohto   dôchodku   podľa   právnych   predpisov o   sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa týchto predpisov ani na   zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa § 195 ods. 2 skoršieho Zákonníka práce v znení účinnom do 31. marca 2002 po uplynutí doby uvedenej v predchádzajúcom odseku náhrada za stratu na zárobku spolu so   zárobkom   postihnutého   zamestnanca   s   prípadným   dôchodkom   uvedeným v predchádzajúcom   odseku   nesmie   presiahnuť   sumu   5   700   Sk   mesačne;   pritom   sa neprihliada   na   zárobok   zamestnanca,   ktorý   dosiahol   zvýšeným   pracovným   úsilím.   U zamestnancov, ktorých priemerný zárobok pred vznikom škody bol vyšší ako 5 700 Sk, sa táto   suma   zvyšuje   o   75   %   rozdielu   medzi   týmto   zárobkom   a   sumou   5   700   Sk.   Toto obmedzenie   neplatí,   ak   škoda   bola   spôsobená   úmyselne   alebo   výhradne   porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý zamestnanec.

Podľa   §   201   ods.   1   Zákonníka   práce   v   znení   účinnom   od   1.   apríla   2002 do 31. decembra 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa § 201 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. apríla 2002 do 31. júna 2003 [1. júla 2003 nadobudol účinnosť zákon č. 210/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 210/2003 Z. z.“)] výšku percenta a obdobie, za ktoré sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať, ustanovuje osobitný predpis.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   prijatím   neskoršieho   Zákonníka   práce došlo   prostredníctvom   §   201   ods.   1   k   zmene   kritérií   rozhodujúcich   pre   určenie   výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania tým, že na jednej strane sa pri jej výpočte, resp. pri neskorších úpravách výšky poskytovaných náhrad,   malo   začať   prihliadať   aj   na   zvýšenie   dôchodkov   priznaných   podľa   predpisov o sociálnom zabezpečení (v neskoršom období predpisov o sociálnom poistení), na druhej strane však bolo odstránené obmedzenie výšky poskytovanej náhrady v období po uplynutí doby   12   po   sebe   idúcich   mesiacov   od   vzniku   nároku   podľa   ustanovenia   §   195   ods.   2 skoršieho Zákonníka práce.

V   tejto   súvislosti   je   nevyhnutné   pripomenúť   aj   skutočnosť,   že   v   období pred 1. aprílom 2002 bola poskytovaná náhrada straty na zárobku upravovaná podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1993 Z. z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po   skončení   pracovnej   neschopnosti   vzniknutej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou z povolania, na základe ktorého sa pri výpočte úprav poskytovanej náhrady zohľadňovala len úprava rozhodného priemerného zárobku o určené percentá, avšak neprihliadalo sa na zvýšenie poberaných dôchodkov. Pokiaľ teda osobe (zamestnancovi), ktorej je poskytovaná náhrada straty na zárobku, bol súčasne vyplácaný postupne stále vyšší (najmä invalidný) dôchodok   bez   toho,   aby   valorizácia   týchto   dôchodkov   bola   zohľadňovaná   pri   úprave poskytovaných náhrad straty na zárobku, mohlo to viesť ku vzniku odchýlok vyplácaných náhrad straty na zárobku od skutočnej škody vzniknutej na priemernom zárobku osoby oprávnenej náhradu poberať. Navyše zákonom č. 210/2003 Z. z. bol spresnený aj postup úpravy   priemerného   zárobku   rozhodujúceho   pre   výpočet   predmetných   náhrad   tak,   že od účinnosti uvedeného zákona bola úprava týchto zárobkov o výšku priznávaných percent vykonávaná postupne,   a   to   zvyšovaním   posledne   percentuálne upravených   priemerných zárobkov. Je zrejmé, že zmyslom prijatia zmeny § 201 ods. 2 Zákonníka práce obsiahnutej v zákone   č.   210/2003   Z. z.   bolo   zaviesť   jednotné   pravidlá   pre   úpravu   všetkých   veličín rozhodných pri výpočte (resp. úpravách) náhrady straty na zárobku. Podľa ústavného súdu bolo   potrebné   aj   túto   súvislosť   zohľadniť   pri   celkovom   posudzovaní   intenzity   zásahu aplikácie napadnutých ustanovení Zákonníka práce.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavaná legislatívna úprava (§ 201 ods. 1 Zákonníka práce) svojím zmyslom a účelom striktnejšie naplňuje zásadu   náhrady   skutočnej   škody   vzniknutej   zamestnancovi   na   jeho zárobku   pracovným úrazom,   resp.   chorobou   z   povolania.   Prihliadanie   na   výšku   skutočne   vyplácaného invalidného   dôchodku   (resp.   čiastočného   invalidného   dôchodku)   nemôže   byť   svojou podstatou   v   rozpore   s   uvedenou   zásadou,   keďže   podstatou   vyplácania   náhrady   straty na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku pred vznikom škody.

V tomto kontexte potom ústavný súd posudzoval aj legitímnosť a dôsledky zásahov spôsobených   uplatňovaním   §   201   ods.   1   Zákonníka   práce   účinného   od   1.   apríla   2002 do práv osôb, ktorým patrila náhrada straty na zárobku podľa skoršieho Zákonníka práce účinného do 31. marca 2002.

Ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 25/05-51 zo 7. júna 2006 vo veci týkajúcej sa obligatórneho   preskúmavania   podmienok   trvania   invalidity   s   následkom   prehodnotenia trvania nároku na invalidný dôchodok uviedol, že § 263 ods. 2 zákona o sociálnom poistení namietaný   v   označenom   konaní vyvolal „neočakávanú   právnu   neistotu“.   V   odôvodnení ďalej uviedol, že vstup do týchto právnych vzťahov „môže mať za následok zánik nároku na invalidný dôchodok a jeho výplatu, a to bez akéhokoľvek vyváženia“. Stav tejto právnej neistoty podľa názoru vysloveného v označenom náleze „nemožno akceptovať“.

V   prerokovávanom   prípade   je   však   situácia   iná,   keďže   úpravou   náhrady   straty na zárobku podľa § 251 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 201 ods. 1 Zákonníka práce nedošlo k zániku vyplácania náhrad poskytovaných podľa § 195 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, pri úprave týchto náhrad sa však začalo prihliadať aj na zvýšenia dôchodkov vyplácaných oprávneným osobám. Súčasne však došlo k vyváženiu tohto zásahu v tom smere, že novou právnou   úpravou   bolo   zrušené   obmedzenie   výšky   poskytovaných   náhrad   vyplývajúce z § 195 ods. 2 skoršieho Zákonníka práce. Ústavný súd súhlasí s tým, že postup zavedený § 251 ods. 2 Zákonníka práce je potrebné považovať za zásah do práv nadobudnutých oprávnenými osobami podľa skoršej právnej úpravy, avšak súčasne je potrebné prihliadať na   účel   a   zmysel   takéhoto   zásahu,   ktorým   bolo   dosiahnuť   vyplácanie   náhrady   straty na zárobku na základe jednotných (a v niektorých ohľadoch aj spravodlivejších) kritérií. Rovnako je potrebné pripomenúť, že uvedený zásah do práv oprávnených osôb nemá spätné účinky, ale smeruje do budúcnosti. Označenie akýchkoľvek zmien v právnych vzťahoch neskoršie prijatými právnymi predpismi, resp. označenie úprav právnych následkov skôr vzniknutých   právnych   vzťahov,   ktoré   nastanú   až   po   nadobudnutí   účinnosti   neskoršej právnej úpravy, za rozporné s princípmi právneho štátu a zvlášť s princípom právnej istoty, a to len z dôvodu, že na základe neskoršej právnej úpravy dochádza ku kvantitatívnej zmene poskytovaných nárokov (inak povedené aj k zásahu do nimi legálne nadobudnutých práv), by podľa ústavného súdu mohlo viesť až k neželanej nemennosti právneho poriadku, ktorej dôsledkom   by   v   extrémnom   prípade   mohla   byť   strata   reálnej   možnosti   napravovať nedostatky (prípadne nespravodlivé dôsledky) prijatých právnych predpisov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav,   ktoré   by   nenarušilo   princíp   právnej   istoty   ako   ani   princíp   rovnosti,   ale   ich primeraným spôsobom vyvažovalo (pozri PL. ÚS 25/05).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   (na   rozdiel   od   Ústavného   súdu   Českej republiky   v   obdobnom   prípade)   dospel   k   záveru,   že   znenie napadnutého   §   251   ods.   2 Zákonníka práce síce zasahuje do legálne nadobudnutých práv osôb oprávnených poberať náhradu straty na zárobku podľa § 195 ods. 1 a 2 skoršieho Zákonníka práce a narúša ich právnu istotu, avšak svojimi dôsledkami nejde o zásah neprimeraný, pričom právna úprava § 201 ods. 1 Zákonníka práce s prihliadnutím na znenie § 201 ods. 2 Zákonníka práce v znení   zákona   č.   210/2003   Z.   z.   dostatočne   vyvažuje   zásah   spôsobený   aplikáciou napadnutých ustanovení Zákonníka práce na právne vzťahy vzniknuté do 31. marca 2002. Vyslovenie nesúladu § 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy by bolo v opísaných súvislostiach potom v rozpore s princípom rovnosti vo vzťahu k osobám oprávneným na náhradu straty na zárobku, pretože pri určovaní týchto náhrad by zavádzal dva   rozdielne právne režimy ich   výpočtu   – iný pre osoby   oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného do 31. marca 2002 a iný pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného od 1. apríla 2002.

Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že napadnutý § 251 ods. 2 Zákonníka práce   dopadá   aj   na   prípady,   v   ktorých   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o   náhrade   straty na zárobku   podľa   ustanovení   skoršieho   Zákonníka   práce,   prípadne   ktorých   výška   bola dohodnutá súkromnoprávnymi dohodami. Právoplatné súdne rozhodnutia, obsahom ktorých je určenie povinnosti na plnenie v budúcnosti zročných dávok, možno totiž podľa § 163 ods. 1 OSP zmeniť na návrh ktoréhokoľvek účastníka právneho vzťahu, ak sa podstatne zmenili okolnosti rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie týchto dávok. Aj v prípade vzniku sporu   medzi   účastníkmi   zodpovednostného   právneho   vzťahu   o   výšku   náhrady   straty na zárobku   poskytovanej   pred   účinnosťou   napadnutých   ustanovení   Zákonníka   práce na základe dohody je právomoc na jeho rozhodnutie daná všeobecným súdom (k právomoci súdov rozhodovať o nárokoch na náhradu straty na zárobku, o ktorých sa má rozhodovať podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003,   bližšie   pozri   stanovisko občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Cpj 9/06 o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania).

Vzhľadom na opísané súvislosti podľa názoru ústavného súdu § 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 2 Zákonníka práce „unesie“ limity ústavnosti vyplývajúce z princípov právneho štátu odvodené z obsahu čl. 1 ods. 1 ústavy, a preto sa ústavný súd priklonil k záveru o zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   okresného   súdu   na   vyslovenie   nesúladu   označených ustanovení Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k § 251 ods. 1 Zákonníka práce okresný súd neuviedol žiadne relevantné argumenty svedčiace o jeho nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Svojou podstatou ide o bežné intertemporálne   ustanovenie   upravujúce   uplatniteľnosť   novšej   právnej   úpravy   aj na pracovnoprávne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom 2002 so zachovaním posudzovania tých nárokov, ktoré vznikli, a tých právnych úkonov, ktoré boli urobené pred 1. aprílom 2002 podľa dovtedajších predpisov. Podľa názoru ústavného súdu § 251 ods. 1 Zákonníka práce nenarúša princíp právnej istoty, ktorý by viedol ústavný súd k vysloveniu nesúladu tohto ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným ustanovením Zákonníka práce a okresným súdom označeným článkom ústavy, ústavný súd aj v tejto časti považoval návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov za neopodstatnený.

2. K namietanému nesúladu ustanovenia § 251 ods. 2 Zákonníka práce s čl. 39 ods. 1 ústavy

Nesúlad ustanovenia § 251 ods. 2 Zákonníka práce so základným právom občanov na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zakotveným v čl. 39 ods. 1 ústavy vo svojom návrhu namieta skupina poslancov z dôvodu, že označené ustanovenie Zákonníka práce zasahuje do práv nadobudnutých počas účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, resp. do legitímnych očakávaní adresátov práva. Napadnutou právnou úpravou malo dôjsť   k „vstupu   do   právoplatných   individuálnych   právnych   aktov,   ktoré   definovali   ich adresátom   určité   právne   nároky“. Podľa   skupiny   poslancov   by   vhodným „nastavením prechodného   ustanovenia“ nebolo   potrebné   otvárať   nároky   právoplatne   priznané   počas predchádzajúcej právnej úpravy.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný súd k obsahu čl. 39 ods. 1 ústavy v rámci predchádzajúcej rozhodovacej činnosti uviedol, že základné právo na primerané hmotné zabezpečenie, ktorého podrobnosti sa majú v súlade s ústavou upraviť zákonom (čl. 39 ods. 3 ústavy), zahŕňa predovšetkým primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   prostredníctvom   systému   dôchodkového zabezpečenia,   v   ktorom   kľúčovú   pozíciu   má   sociálne   poistenie.   Sociálne poistenie   ako systém   založený   na   poistnom   princípe,   osobnej   participácii   premietajúcej   sa do zohľadňovania „zásluhovosti“ pri výpočte dôchodkovej dávky, na sociálnej solidarite a na   garancii   štátu   je   založený   na   princípoch,   ktoré   sa   premietajú   nielen   do   výpočtu dôchodkovej dávky, ale premietajú sa aj do systému jej zvyšovania (m. m. PL. ÚS 16/06).

Aj základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu a pri   strate   živiteľa   je   primárne   realizované   prostredníctvom   systému   dôchodkového zabezpečenia,   ktorý   je   v   podmienkach   Slovenskej   republiky   zabezpečovaný   najmä cez systém dôchodkového poistenia (prípadne nemocenského poistenia), ktoré je upravené v zákone o sociálnom poistení.

V   čase   stretu   platnosti   skoršieho   Zákonníka   práce   s   platnosťou   neskoršieho Zákonníka   práce   (1.   apríl   2002)   bolo   sociálne   zabezpečenie   realizované   primárne prostredníctvom   zákona   č.   121/1975   Zb.   o   sociálnom   zabezpečení   v   znení   neskorších predpisov,   prípadne   prostredníctvom   zákona   č.   54/1956   Zb.   o   nemocenskom   poistení zamestnancov v znení neskorších predpisov. Poskytovanie náhrad straty na zárobku nebolo v   tom   čase   súčasťou   sociálneho   poistenia,   ale   ich   realizácia   bola   zabezpečovaná prostredníctvom právnej úpravy zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania obsiahnutej v § 190 až § 203 skoršieho Zákonníka práce, resp. od 1. apríla 2002 v § 195 až § 209 neskoršieho Zákonníka práce. Nároky zamestnancov na náhradu straty na zárobku vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania sa teda považovali za nároky na náhradu škody z pracovnoprávneho vzťahu, pričom o sporoch týkajúcich sa týchto nárokov rozhodovali všeobecné súdy.

S prihliadnutím na opísané zistenia a vyvodené právne úvahy ústavný súd zastáva názor, že čl. 39 ods. 1 ústavy nedopadá na prípady poskytovania náhrad straty na zárobku následkom   pracovného   úrazu,   pretože   hmotné   zabezpečenie   občanov   pri   nespôsobilosti na prácu   je   zabezpečované   poskytovaním   dôchodkových   dávok   predovšetkým z nemocenského   a invalidného poistenia   (predtým   aj systému   sociálneho zabezpečenia). Zmyslom a účelom poskytovania náhrady straty na zárobku totiž primárne nebolo hmotne zabezpečovať   občanov,   ale   dorovnávať   príjem   oprávnenej   osoby   (zamestnanca),   ktorá následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania stratila pracovnú schopnosť alebo jej pracovná schopnosť bola znížená, v dôsledku čoho oprávnenej osobe (zamestnancovi) vznikala finančná ujma spočívajúca v poberaní nižších príjmov z práce. Na uvedenom nič nemení   ani   neskoršia   legislatívna   zmena   spočívajúca   v   transformácii   týchto   nárokov na úrazové dávky podľa zákona o sociálnom poistení platného od 1. januára 2004, ktorý okrem   nemocenského   poistenia   a   dôchodkového   poistenia   zahŕňa   aj   úpravu   poistenia úrazového,   garančného   a   poistenia   v   nezamestnanosti.   Je   na   slobodnom   rozhodnutí zákonodarného orgánu, pokiaľ v zákone upravujúcom podrobnosti realizácie označeného základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy upraví aj ďalšie, viac alebo menej súvisiace právne   inštitúty   (v   danom   prípade   druhy   poistenia)   napriek   tomu,   že   s   nimi   označené základné právo nemá vecnú súvislosť.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu, zmyslu a účelu napadnutého ustanovenia § 251 ods. 2 Zákonníka práce (k tomu bližšie pozri odôvodnenie predchádzajúceho bodu tohto uznesenia), ktorého dôsledky je potrebné vykladať v spojitosti so znením § 201 ods. 1 Zákonníka práce, nepovažuje označené ustanovenie Zákonníka práce za spôsobilé zasiahnuť do   základného   práva   občanov   garantovaného   v   čl.   39   ods.   1   ústavy.   Návrh   skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu § 251 ods. 2 Zákonníka práce s čl. 39 ods. 1 ústavy preto vyhodnotil ústavný súd ako zjavne neopodstatnený.

Na základe uvedeného ústavný súd návrh skupiny poslancov na konanie o súlade § 251 ods. 2 Zákonníka práce s čl. 39 ods. 1 ústavy a návrh okresného súdu na konanie o súlade § 201 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s čl. 1 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012