znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 3/08-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 26. mája 2010 v pléne   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Jána   Lubyho,   Marianny Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   o   návrhu   skupiny   35   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. J. V., B., na začatie konania   o   súlade   §   55   ods.   7   zákona   č. 131/2002   Z. z.   o   vysokých   školách   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods.   4 a s čl. 42 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 55 ods. 7 tretej a štvrtej vety zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   n i e   j e v súlade s čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   n i e   j e   v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 42 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Vo zvyšnej časti sa návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. novembra 2007 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., na začatie konania o súlade § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 131/2002 Z. z.“) s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.

Navrhovateľ svoj návrh okrem iného odôvodňuje takto:«Právom   na   vzdelanie   sa   umožňuje   vzdelávať   sa   na   všetkých   stupňoch   škôl   od základných až po vysoké. Právo na vzdelanie na vysokých školách sa zaručuje v zmysle čl. 42 Ústavy SR vo vzťahu k občanom podľa ich schopností a možností spoločnosti. Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR je ochrana fyzických a právnických osôb   proti   diskriminácii   zo   strany   verejnej   moci.   Diskriminácia   je   vo   všeobecnosti vymedzená   ako   každý   spôsob   zaobchádzania   s   osobou,   ktoré   je   pre   túto   osobu   menej priaznivé než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu a iné   ústavne   stanovené   charakteristiky.   Rozdielne   zaobchádzanie   môže   ospravedlniť   aj nevyhnutnosť   prijať   pozitívne   opatrenia,   ktoré   by   zabezpečili   relatívne   úplnú   rovnosť v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na nejakú charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby.

... Vo všeobecnosti sa princíp rovnosti chápe ako právo na to, aby sa v rovnakých prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa toto   zaobchádzanie   odlišovalo   (materiálny   prístup).   Východisko   pre   materiálny   prístup k rovnosti spočíva v tom, že v nerovnakých prípadoch je potrebné s osobami zaobchádzať tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch je potrebné vážiť tri navzájom prekrývajúce sa prístupy.

Po prvé, je potrebné vziať do úvahy výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo nerovnakým   zaobchádzaním,   najmä   z   hľadiska   výsledku,   ktorý   je   nerovný   z   hľadiska rozdeľovania, prístupu k pracovným príležitostiam, spravodlivému prístupu k vzdelávaniu, tovarom alebo službám.

Po   druhé,   rovnosť   v   príležitostiach   znamená,   že   skutočná   rovnosť   sa   nemôže dosiahnuť,   ak   osoby   chcú   využiť   príležitosť,   avšak   začínajú   z   rozdielnych   podmienok a východísk.   Preto   rovnosť   v   príležitostiach   sa   musí   prejaviť   v   tom,   že   sa   vyrovnajú podmienky, za ktorých sa osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie takýchto podmienok vyžaduje škálu špeciálnych pozitívnych opatrení na kompenzovanie znevýhodnení alebo odstránení vytvorených bariér.

Po tretie, rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť a rôznorodosť,   ktoré   vysvetľujú   ako   existujúce   rozdielnosti   v   spoločenskej   realite   vedú napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom a zároveň objasňujú aj to, prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu.

Vychádzajúc z materiálneho chápania rovnosti nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi   existujú,   pretože   ľudia   majú   rovnakú   hodnotu   a   preto   si   zaslúžia   rovnakú starostlivosť a rešpekt....

IV a. Námietky v súvislosti s porušením slobody podnikania... Z porovnania postavenia vysokých škôl vyplýva výrazný rozdiel v ich postavení na trhu vysokých škôl. Pokiaľ verejné vysoké školy a štátne vysoké školy sa zriaďujú zákonom a sú   financované   predovšetkým   z   prostriedkov   štátu,   tak   povolenie   na   výkon   činnosti u súkromných vysokých škôl vydáva vláda SR a tieto si sami zabezpečujú financovanie na svoju   činnosť   a   to   predovšetkým   z   príspevkov   od   študentov.   Z   hľadiska   charakteru súkromnej školy a spôsobu jej financovania sa môže táto na trhu práce presadiť len vtedy, ak sa bude správať hospodárne a bude vyvíjať snahu dosiahnuť zisk za účelom svojho rozvoja. Aj keď v zákone č. 131/2002 Z. z. nie je definované, že súkromná vysoká škola pri svojom   pôsobení   vykonáva   podnikateľskú   činnosť   a   má   postavenie   podnikateľa   podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObchZ“), jej činnosť sa najviac podobá postaveniu podnikateľa so znakmi podnikania v zmysle § 2 ods. 1 ObchZ. Ak má totiž súkromná vysoká škola obstať v konkurenčnom prostredí s ostatnými vysokými školami tak, aby vytvárala určitý zisk na financovanie budúcich hodnôt na rozvoj vysokej školy. Naopak   verejné   vysoké   školy   a   štátne   vysoké   školy   sú   viazané   v   oblasti   financovania predovšetkým   na   štátne   zdroje,   a   preto   ich   postavenie   s   porovnaním   so   súkromnými vysokými   školami   je   značne   odlišné.   Naopak,   zdrojom   súkromných   vysokých   škôl   sú predovšetkým príspevky od študentov. Z uvedeného vyplýva, že výkon činnosti súkromných vysokých   škôl   spadá   tiež   pod   ochranu   základného   práva   na   slobodu   podnikania,   ktoré v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy SR chráni aj uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti než je samotné podnikanie.

...   Limitácia   počtu   uchádzačov   o   štúdium   v   externej   forme   výrazne   zasahuje   do autonómie   súkromnej   vysokej   školy,   pretože   sa   výrazne   obmedzuje   zdroj   financovania (príspevky od študentov), čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto obmedzenie však nie je postavené na žiadnom objektívnom kritériu, čo by odôvodňovalo legitímny zásah do základného práva na slobodu podnikania.

Vzhľadom   na   to,   že   zdroje   financovania   si   súkromné   vysoké   školy   zabezpečujú vlastnými   prostriedkami   sami   v   rámci   výkonu   svojej   činnosti,   a   to   najmä   príspevkami študentov, citovaná časť ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nad ústavne akceptovateľný rámec zasiahla do základného práva na slobodu podnikania.

IV b. Námietky v súvislosti so zásahom do práva na pokojné užívanie majetku Ako   bolo   vyššie   uvedené   súkromná   vysoká   škola   je   právnická   osoba.   Každá právnická   osoba   v   rámci   výkonu   vlastníckeho   práva   má   právo   majetok   držať,   užívať, požívať a nakladať tak, aby nelegitímnym spôsobom nezasahovala do práv iných. V rámci výkonu   vlastníckeho   práva   môže   každý   aj   slobodne   nadobúdať   majetok.   Sloboda nadobudnutia   majetku   spočíva   v   práve   každého   rozhodnúť   sa,   či   majetok   na   základe zákonom stanovených možností nadobudne alebo nie. Novela – zákon č. 363/2007 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z., obmedzila súkromné vysoké školy v počte prijímaných študentov na externé štúdium, čím ich zároveň obmedzila aj v možnosti príjmu, ktorý môžu nadobudnúť. V tejto súvislosti je potrebné subsumovať aj príspevky od študentov ako   majetok   súkromnej   vysokej   školy,   ktorý   spadá   pod   ústavnoprávnu   ochranu.   Každý študent súkromnej vysokej školy totiž platí aj poplatok za štúdium, a teda pri limitovaní počtu externých študentov sa zasahuje do rozsahu majetku, ktorý môže súkromná vysoká škola nadobudnúť.

Z uvedeného vyplýva,   že limitácia počtu uchádzačov o štúdium v externej forme výrazne   zasahuje   aj   do   práva   vlastniť   majetok   u   súkromnej   vysokej   školy,   pretože   sa výrazne obmedzuje právo nadobúdať majetok, a to príspevky od študentov ako hlavný zdroj financovania, čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto obmedzenie však nie je postavené na žiadnom rozumnom objektívnom kritériu, čo by odôvodňovalo legitímny zásah do základného práva vlastniť majetok.

IV c. Námietky v súvislosti s prístupom na vzdelanie... V   zmysle novely – zákona č.   363/2007 Z.   z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. sa umožňuje spoplatnenie štúdia v externej forme na verejných vysokých školách, a to v závislosti od limít súm finančných prostriedkov určených Ministerstvom školstva SR podľa počtu študentov, kvality, ekonomickej náročnosti študijných programov. Na základe uvedených limít verejná vysoká škola určí bezplatné študijné programy a spoplatnené študijné programy. V externej forme štúdia sa teda paralelne vytvárajú dve skupiny študentov, a to „platiaci“ a „neplatiaci“. Navrhovateľ zastáva názor, že vytvorenie dvoch kategórií študentov v externej forme („platiaci“ a „neplatiaci“) vytvára nerovnosť medzi študentmi z hľadiska prístupu práva na vzdelanie.

Z hľadiska vyššie uvedených ústavných princípov rovnosť podľa formálneho princípu sa chápe tak, že v rovnakých prípadoch sa má so všetkými osobami zaobchádzať rovnako a rozdielnych veciach sa zaobchádzanie rozlišuje. V danej veci ide o druhovo rovnakých študentov tej istej vysokej školy, tej istej formy štúdia (externá forma), pričom jediným kritériom   na   spoplatnenie   je   limit   súm   financií   určených   Ministerstvom   školstva   SR a rozhodnutie   vysokej   školy,   ktoré   študijné   programy   spoplatní.   Pri   zavedení   takéhoto kritéria vytvárajúceho nerovnosť je potrebné skúmať, či má takto vytvorená nerovnosť svoj legitímny cieľ, t. j. najmä aký výsledok prinesie uvedené opatrenie, a či je potrebné rovnosť v príležitostiach obmedzením vyrovnávať z hľadiska legitímneho cieľa. Je síce vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol,   že určitej skupine poskytne menej výhod ako druhej, avšak ani tu nesmie postupovať svojvoľne (obdobne Nález ÚS ČSFR, sp. zn.: PL. ÚS 22/92).

... Výsledkom takejto legislatívnej úpravy sú totiž dva typy študijných programov v externej forme, a to len výsostne z hľadiska, či sú alebo nie sú spoplatnené. Dve kategórie študentov sa teda vytvoria len na základe úradníckeho rozhodnutia na Ministerstve školstva SR, či pre určité študijné programy budú poskytnuté finančné prostriedky, alebo nebudú. V takejto zákonnej úprave nie je žiadny legitímny cieľ, ktorý by opodstatňoval na tej istej vysokej škole pri tej istej forme štúdia (externá) zaviesť dve kategórie študentov. Uvedený záver umocňuje aj skutočnosť, že takéto „dvojkategorizovanie“ študentov sa zavádza len pri externej forme štúdia, pričom denná forma štúdia ostáva nedotknutá.

... Takéto vytvorenie nerovnosti v externej forme nemá ani opodstatnenie z hľadiska vyrovnávania   príležitostí   pre   určitú   skupinu   znevýhodnených   ľudí,   ktorej   po   zavedení „nerovnosti“ by sa mali vyrovnať príležitosti z hľadiska prístupu na právo na vzdelanie. V situácii pred prijatím novely... totiž neexistovala žiadna druhovo určená skupina ľudí, ktorá bola v možnosti uchádzať sa o právo na vzdelanie vo vzťahu k inej druhovo určenej skupine ľudí znevýhodnená, resp. diskriminovaná. To znamená, že nie je dôvod, aby pri zavedení takéhoto opatrenia sa pri vytvorení „dvojkategorizácie“ študentov vyrovnávali podmienky, za ktorých sa druhovo určené znevýhodnené osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach.»

Na tomto základe navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ustanovenie § 55 ods.   7 zákona č. 131/2002 Z.   z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenie   §   89   ods.   5   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   o   vysokých   školách   v   znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a s čl. 42 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní 6. februára 2008 prijal návrh na ďalšie konanie.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval Národnú radu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   a   vládu   Slovenskej   republiky,   zastúpenú podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu a oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Na vyjadrenie k verejnému pojednávaniu vyzval ústavný súd aj navrhovateľa.

Národná rada na výzvu ústavného súdu oznámila, že na ústnom pojednávaní netrvá, a vo svojom stanovisku uviedla:

«...   Čl.   35   ods.   1   ústavy   zahŕňa   právo   každého   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. súkromná vysoká škola je právnická osoba   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky   alebo   v   členskom   štáte,   ktorej   vláda Slovenskej republiky udelila na výkon takejto činnosti súhlas. Ústava neobsahuje všeobecné ustanovenie   o   primeranom   zaručení   základných   práv   a   slobôd   právnickým   osobám. Ustanovenie § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nemôže byť v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy, keďže ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v konaní č. PL. ÚS 13/97 (v uvedenom konaní nevyhovel namietanému nesúladu § 24 ods. 9 písm. a) až d) zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby s čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože čl. 35 ods. 1 sa nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb) rozhodol, že právo podnikať sa podľa ústavy zaručuje len fyzickým osobám. Tento postoj odôvodnil tým, že   ústava   zaručuje   právnickým   osobám   len   tie   práva,   ktoré   im   výslovne   priznáva. Právnickým   osobám   okrem   toho   poskytuje   nepriamu   ochranu   cez   ústavné   princípy a ústavou určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým osobám. V nadväznosti na uvedené nemožno hovoriť ani o nesúlade § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s ustanovením čl. 35 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie bezprostredne nadväzuje na predchádzajúci odsek.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Citovaným   ustanovením   sa vlastníkovi   priznáva   ochrana   majetku,   ktorý   nadobudol   v   súlade   s   platným   právnym poriadkom. Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky (II. ÚS 31/04). Budúce príspevky od „nádejných“ študentov (poplatok za štúdium) nemožno podľa nášho názoru ešte považovať za majetok, ktorý spadá pod ústavnoprávnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.   V   nadväznosti   na   uvedené   súčasne   nemožno   súhlasiť   ani   s   názorom,   že   by ustanovením § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. došlo k vyvlastneniu alebo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva.

Namietnutý nesúlad § 55 ods. 7 zákona č. 131/2003 Z. z. s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy by prichádzal do úvahy, iba ak by citované ustanovenie zákona nebolo v súlade s čl. 35 ods. 1 alebo s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, pretože čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ústavy obsahuje iba všeobecné ustanovenia ochrany základných práv a slobôd.

Ústava v čl. 42 ods. 2 zaručuje občanom právo na bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách. Právo na vzdelanie na vysokých školách sa priznáva v rozdielnom režime.   Ústava   podmieňuje   bezplatnosť   vzdelania   na   vysokých   školách   schopnosťami občana a možnosťami spoločnosti. Čl. 42 je jednou z ústavných noriem, ktoré garantujú základné práva v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, čo znamená, že všetkých základných práv, ktoré sa priznávajú v čl. 42 ústavy, sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia č. 42 ústavy. Jedným z týchto zákonov je aj zákon č. 131/2002 Z. z. Podľa § 89 ods. 5 tohto zákona ministerstvo školstva určí podľa počtu študentov, kvality, ekonomickej   náročnosti   uskutočňovaných   študijných   programov   a   uplatniteľnosti absolventov v praxi limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé vysoké školy počnúc prvým rokom štúdia na zabezpečenie štúdia v študijných programoch v externej forme ktoré určí vláda nariadením. Verejná vysoká škola v rámci určeného limitu a v jeho plnej výške určí v termíne do 31. októbra príslušného kalendárneho roku, ktoré študijné programy bude zabezpečovať bezplatne („bezplatný študijný program v externej forme“) a predpokladaný počet študentov, ktorí sa zapíšu na štúdium od príslušného akademického roka, tak, že zohľadní ekonomickú náročnosť uskutočňovaných študijných programov podľa odseku 4. V ďalších   rokoch   štúdia   budú   študenti   zapísaní   na   bezplatných   študijných   programoch v externej forme štúdia zohľadnení v počte študentov podľa odseku 4. Pokiaľ vysoká škola prijíma   nad   možnosti   štátu   alebo   právnických   osôb,   s   ktorými   vysoká   škola   uzatvorila zmluvu,   prijímanie   ďalších   študentov   môže   spoplatniť   s   oznámením   pred   začatím akademického roka. Citovaným ustanovením sa teda zabezpečuje, aby verejná vysoká škola poskytovala v rámci možností spoločnosti bezplatné štúdium aj v externej forme. Vzhľadom na to, že ustanovenie čl. 42 ods. 2 ústavy podmieňuje právo na bezplatné vzdelanie na vysokej škole možnosťami spoločnosti, nestotožňujem sa s názorom navrhovateľa, podľa ktorého vytvorením dvoch kategórií študentov v externej forme („platiaci“ a „neplatiaci“) sa vytvára nerovnosť medzi študentmi z hľadiska prístupu práva na vzdelanie.

Namietnutý nesúlad § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy by prichádzal do úvahy, iba ak by citované ustanovenie zákona nebolo v súlade s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy, pretože čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ústavy obsahujú iba všeobecné ustanovenia ochrany základných práv a slobôd.»

Okrem toho národná rada zaslala ústavnému súdu návrh zákona vrátane dôvodovej správy, ako aj záznam z rokovania z rozpravy k napadnutému zákonu.

Ministerstvo spravodlivosti netrvalo na ústnom pojednávaní a v stanovisku uviedlo: «1. K nesúladu § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru. Navrhovateľ namietol, že § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002.... je po prvé v rozpore s právom na slobodu podnikania aj v kontexte s rovnosťou a po druhé v rozpore s právom na pokojné užívanie majetku.

1.1. Prvú námietku rozpornosti ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. podal navrhovateľ najprv v kontexte s obsahom základného práva na slobodu podnikania v kontexte   s   rovnosťou,   keď   uviedol,   že   „Právo   podnikať   a   právo   uskutočňovať   inú zárobkovú činnosť je základom hospodárskeho správania ľudí   v trhovom hospodárstve. Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR je možné uvedené ekonomické právo obmedziť iba zákonom. Právo   na   slobodu   podnikania je ústavnou   zárukou slobody   výkonu   hospodárskej činnosti podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej osobe. Prostredníctvom práva na podnikanie   sa   zaručuje   možnosť   vykonávať   hospodársku   činnosť   tam,   kde   existuje ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia neexistuje. Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti (obdobne Nález ÚS SR, sp. zn.: PL. ÚS 7/96).

Právo podnikať v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca. Zároveň sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého prvku trhového hospodárstva.   Toto   právo   sa   priznáva   osobám   ako   právny   prostriedok   rozvoja   trhovej ekonomiky zaručenej čl. 55 ods. 1 Ústavy SR (obdobne Nález ÚS SR II. ÚS 70/97). Fundamentálnym prvkom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej   súťaže.   Vstup   na   trh   je   súčasťou   ústavou   zaručeného   práva   podnikať a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť,   pretože   v   trhovom   hospodárstve   je   podstatné uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR (obdobne Nález ÚS SR PL. ÚS 6/96). Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Slobodu výkonu podnikania možno preto   obmedziť   v tej   miere,   v akej to rozumná úvaha   o   všeobecnom prospechu pripúšťa   za   účelnú.   Ochrana   základných   práv   sa   preto   obmedzuje   na   odmietnutie protiústavných   nadmerne   zaťažujúcich   práv.   Slobodu   podnikania   možno   obmedziť   iba vtedy, ak to nevyhnutne vyžaduje ochrana osobitne dôležitých hodnôt. Ak sa do slobody podnikania   zasahuje   je   potrebné   stanoviť   subjektívne   a   objektívne   predpoklady   tohto zasahovania.   Cieľom   základného   práva   na   slobodu   podnikania   je   umožniť   subjektom zúčastňujúcim sa na podnikaní primerané podmienky,   pričom obmedzenia   by mali mať rozumný charakter (obdobne Nález ÚS SR PL. ÚS 37/99).“

Následne navrhovateľ uviedol základné námietky v súvislosti s porušením slobody podnikania: „... Citované zákonné ustanovenie teda obmedzuje aj súkromné vysoké školy v počte študentov, ktorých môžu prijať na externú formu štúdia. Aj keď samotná Ústava SR pripúšťa   stanovenie   podmienok   a   obmedzení   pri   výkone   podnikania   a   iných   činností v zmysle čl. 35 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné zdôrazniť, že v zmysle čl. 13 ods. 4 Ústavy SR pri   obmedzovaní   základného   práva   na   slobodu   podnikania   sa   musí   dabať   na   podstatu a zmysel práv a príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (obdobne PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 38/03). Navrhovateľ zastáva názor, že limitovanie počtu uchádzačov v externej forme štúdia značným spôsobom zasahuje do práva na slobodu podnikania pri súkromných   vysokých   školách,   pretože   uvedené   obmedzenie   nemá   legitímny   cieľ.   Účel zákona je možné vyvodiť predovšetkým z dôvodovej správy. Pokiaľ sa v dôvodovej správe uvádza, že obmedzenie pri počtoch externistov sa zavádza vzhľadom na to, že vysokým školám   sa   umožňuje   požadovať   školné,   je   toto   zdôvodnenie   absolútne   nepoužiteľné a v rozpore so skutkovým stavom pre jeho aplikáciu na súkromné vysoké školy. Súkromné vysoké školy totiž už od prijatia zákona č. 131/2002 Z, z. mohli vyberať poplatky za štúdium (t.   j.   nie   od   účinnosti   novely   —   zákona   č.   363/2007   Z.   z.   tak   ako   sa   to   javí   z   textu v dôvodovej správe). Nakoniec základná filozofia ohľadom existencie súkromných vysokých škôl je postavená na tom, že hlavným zdrojom príjmu sú zdroje od študentov. Z toho dôvodu nemožno   akceptovať   túto   argumentáciu   zákonodarcu,   pretože   nie   je   postavená   na pravdivých údajoch vo vzťahu k súkromným vysokým školám.

Navrhovateľ   nesúhlasí ani   s konštatáciou   v dôvodovej   správe,   že obmedzenie   sa zavádza aj z dôvodu, že súčasťou štúdia je aj účasť na živote akademickej obci, čo je v prípade   externej   formy   možné   len   v   obmedzenom   rozsahu.   V   zmysle   §   3   zákona č. 131/2002 Z. z. tvoria všetci študenti akademickú obec vysokej školy. V ustanovení § 70a § 71 zákona č. 131/2002 Z. z sú upravené práva a povinnosti študentov, pričom zákon nediferencuje medzi právami a povinnosťami študentov v dennej forme štúdia a externej forme štúdia. Zákon č. 131/2002 Z. z. umožňuje každému študentovi vysokej školy (bez ohľadu   na   denného   resp.   externého   študenta)   zúčastňovať   sa   na   akademickom   živote vysokej školy pri výkone svojich práv a povinností. Zákon č. 131/2002 Z. z. je postavený na rovnocennom   prístupe   ku   všetkým   študentom.   Delenie   študentov   medzi   „denných“ a „externých“ je výsostne kritériom pre formu štúdia, v žiadnom prípade však nemá vplyv na ich rozsah práv a povinností, resp, možnosti zúčastňovať sa akademického života. Denní aj   externí   študenti   sú   z   hľadiska   rozsahu   práv   a   povinností   tá   istá   skupina   študentov, rozlišujúci   je   len   spôsob   štúdia.   Aj   z   toho   pohľadu   je   tvrdenie   v   dôvodovej   správe nepravdivé a zavádzajúce a obsahuje v sebe len subjektívny pohľad.

Limitácia   počtu   uchádzačov   o   štúdium   v   externej   forme   výrazne   zasahuje   do autonómie   súkromnej   vysokej   Školy,   pretože   sa   výrazne   obmedzuje   zdroj   financovania (príspevky od študentov), čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto obmedzenie   však   nie   je   postavené   na   žiadnom   rozumnom   objektívnom   kritériu,   čo   by odôvodňovalo legitímny zásah do základného práva na slobodu podnikania.

Vzhľadom   na   to,   že   zdroje   financovania   si   súkromné   vysoké   školy   zabezpečujú vlastnými   prostriedkami   sami   v   rámci   výkonu   svojej   činnosti,   a   to   najmä   príspevkami študentov, citovaná časť ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nad ústavne akceptovateľný rámec zasiahla do základného práva na slobodu podnikania.“

K   námietkam   uvádzaným   navrhovateľom   je   potrebné   uviesť,   že   predmetné obmedzenie sa vzťahuje na vysoké školy, súkromné vysoké školy a na štátne vysoké školy, ktoré   nie   sú   odbornými   vysokými   školami.   V   súčasnosti   všetkých   desať   súkromných vysokých   škôl   je   neuniverzitného   typu,   teda   odbornou   vysokou   školou,   čím   sa   na   nich predmetné ustanovenie nevzťahuje. V prípade, že budú chcieť profitovať najmä z výberu školného   od   študentov,   nič   im   nebráni,   aby   aj   naďalej   poskytovali   vysokoškolské vzdelávanie ako odborná vysoká škola a teda môžu prijímať neobmedzený počet študentov do internej formy ako aj do externej formy štúdia. To znamená, že v takomto prípade § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nezasiahne do žiadneho práva súkromnej vysokej školy. Novela vysokoškolského zákona však do budúcnosti, a teda nie retroaktívne, zavádza nové kritériá zaraďovania vysokých škôl v záujme zvýšenia kvalitatívnej úrovne vysokých škôl. V prípade, že súkromné vysoké školy budú mať záujem, ale aj predpoklady na to, aby sa dostali do pozície univerzít a vysokých škôl musia sa podrobiť aj týmto novým kritériám. Podľa   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   vysoké   školy   prechádzajú   každých   šesť   rokov komplexnou akreditáciou (§ 84 zákona), čo je proces, v ktorom sa aj na novo posudzuje ich právo na poskytovanie študijných programov.

Podľa § 113a ods. 15 zákona č. 131/2002 Z. z. sa začlenenie vysokých škôl podľa zákona vykoná na základe komplexnej akreditácie do 1. septembra 2009. Podľa § 2 ods. 15 zákona   č.   131/2002   Z.   z.   odborné   vysoké   školy   poskytujú   vysokoškolské   vzdelanie v študijných programoch prvého stupňa a vykonávajú najmä aplikovaný výskum.

V   súčasnosti   majú   viaceré   vysoké   školy   priznané   právo   poskytovať   aj   študijné programy v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania. Ak sa potvrdí ich začlenenie medzi odborné vysoké školy, nebude im toto právo po komplexnej akreditácii predĺžené a tieto študijné   programy   nebudú   môcť   poskytovať.   Je   žiaduce,   aby   sa   pri   poskytovaní vysokoškolského vzdelania druhého a tretieho stupňa vychádzalo z výsledkov vo vede, a to aj vytvorených vedeckou činnosťou na vysokej škole. Ak bude potvrdené začlenenie vysokej školy   medzi   odborné   vysoké   školy,   znamená   to,   že   úroveň   jej   vedeckej   činnosti   nie   je postačujúca, resp. je podpriemerná, čím nie je prijateľné, aby poskytovala vysokoškolské vzdelanie druhého alebo tretieho stupňa.

Okrem toho poukazujeme na skutočnosť, že ako súkromná vysoká škola môže pôsobiť právnická osoba, ktorá bola založená alebo zriadená na vzdelávanie a výskum (§ 47 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z.), na základe štátneho súhlasu, ktorý udeľuje vláda Slovenskej republiky, a za podmienok určených zákonom. Podľa čl. 42 ods. 3 ústavy zriaďovať iné ako štátne školy a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom. Podmienky poskytovania   vysokoškolského   vzdelávania   súkromnými   vysokými   školami   tak   má   určiť zákon, ktorý medzi budúce podmienky splnenia týchto kritérií zaviedol aj koreláciu počtu denných a externých študentov, pričom vôbec neobmedzil ich celkový počet a tak súkromná vysoká   škola,   ktorá   bude   v   budúcnosti   pôsobiť   ako   vysoká   škola   bude   môcť   mať v absolútnych číslach nielen rovnaký počet študentov, ale aj celkovo vyšší počet študentov. Navyše   predmetné   obmedzenie   na   prijímanie   študentov   neobmedzuje   právnické   osoby pôsobiace   ako   súkromné   vysoké   školy   v   ich   iných   aktivitách   (poskytovanie   ďalšieho vzdelávania, uskutočňovanie výskumu a pod.).

Úpravou   podmienok   pre   zaradenie   súkromných   vysokých   škôl   v   budúcnosti zákonodarca nezasiahol do ich práva chráneného čl. 35 ods. 1 tým, že by na výkon ich činnosti ustanovil „objektívne nesplniteľné podmienky“ (porovnaj rozhodnutia č. PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 67/07). Táto úprava nezasiahla do práva na podnikanie, resp. inú zárobkovú činnosť ani z toho dôvodu, že by znevýhodnila súkromné vysoké školy oproti verejným vysokým školám. Predmetné obmedzenie sa totiž rovnako vzťahuje tak na súkromné vysoké školy ako aj na verejné vysoké školy a z tohto.pohľadu nová právna úprava nič nezmenila na výkone tohto práva v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.

Z   uvedených   dôvodov   preto   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky zamietol predložený návrh na vyhlásenie protiústavnosti § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. z dôvodu, že je v rozpore s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.

1. 2. Druhou námietkou rozpornosti ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s právom na pokojné užívanie majetku navrhovateľ odôvodnil tak, že najprv vymedzil obsah základného práva na pokojné užívanie majetku. Podľa navrhovateľa „vlastnícke právo ako najdôležitejší   vecnoprávny   inštitút   vyjadruje   neobmedzené   a   priame   panstvo   nad   vecou toho, kto, vec vlastní (vlastník). Zákonný obsah vlastníckeho práva v tomto smere upravuje vo všeobecnosti Občiansky zákonník a podľa neho je vlastník oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,   požívať jeho plody a nakladať s ním. Je právom absolútnym, pôsobí   voči   všetkým   a   je   spojené   s   povinnosťou   ostatných   subjektov   nerušiť   vlastníka vo výkone jeho práva k veci.

Na druhej strane ani vlastník nemôže vykonávať svoje právo neobmedzene. Ústava v čl.   20   ods.   3   ustanovuje,   že   vlastníctvo   nemožno   zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo v rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými   zákonom;   výkon   vlastníckeho   práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Podľa tohto ustanovenia je vlastník povinný pri výkone svojho práva   aktívne   sa   chovať   tak,   aby   rešpektoval   (nezneužil)   práva   iných   v   súlade   so všeobecnými   záujmami   chránenými   zákonom   a   nepoškodzoval   ľudské   zdravie,   prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Mierou zásahu do vlastníckeho práva sa určuje aj pasívne správanie sa vlastníka veci, spočívajúce v povinnosti strpieť určitý zásah do jeho vlastníckeho práva. Miera zásahu do vlastníckeho práva upravuje teda na druhej strane rozsah ochrany tohto práva, a podľa ústavy ju musí ustanoviť zákon (čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy). Z toho vyplýva, že právne dôvody, ktorými možno do vlastníckeho práva zasiahnuť, či už so súhlasom vlastníka (napr. dohodou   o   nájme   k   zastavenému   pozemku,   dohodou   o   zriadení   vecného   bremena   na pozemku v prospech vlastníka stavby a pod.) alebo nútene (napr. rozhodnutím štátneho orgánu   o   vyvlastnení   pozemku   v   prospech   vlastníka   stavby   alebo   o   zriadení   vecného bremena na pozemku v prospech vlastníka stavby) upravujú zákony (obdobne Nález ÚS SR, sp. zn.; PL. ÚS 37/95)“.

S týmto   vymedzením obsahu práva na pokojné užívanie majetku možno súhlasiť. Nemožno však súhlasiť s námietkami vyslovenými navrhovateľom v súvislosti so zásahom do práva na pokojné užívanie majetku.

Navrhovateľ predovšetkým nevzal do úvahy, že ústava negarantuje právo na zisk, resp.   „možnosť   príjmu“   či   „úspechu   vo   svojej   činnosti“,   čo   je   obsahom   konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutia č. II. ÚS 70/97, IV. ÚS 96/03).

Vzhľadom na to, že navrhovateľ nijako neodôvodnil, čím malo dôjsť k zásahu do práva na pokojné užívanie majetku chráneného čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru nemožno teda viesť ani proti argumentáciu, či očakávaný príjem bez regulovaného pomeru prijatých externých a interných študentov je alebo nie je „legitímnym očakávaním“, ktoré by mohlo spadať pod kontrolný mechanizmus Dohovoru. Vzhľadom na to, že navrhovateľ neodôvodnil, čím malo dôjsť k zásahu do pokojného užívania majetku navrhujeme, aby túto časť návrhu Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol ako zjavne neodôvodnenú. Nad rámec tejto skutočnosti môžeme reagovať aj na názor navrhovateľa, že údajne obmedzenie práva na pokojné užívanie majetku „nie je postavené na žiadnom rozumnom objektívnom kritériu“.

Ako   bolo   uvedené   v   dôvodovej   správe   k   novele   zákona,   v   prípade   verejných a štátnych vysokých škôl má obmedzenie prijímania na externú formu štúdia zabezpečiť, aby verejné vysoké školy neprijímali uchádzačov o štúdium na externú formu štúdia na úkor dennej formy štúdia, keď zákon umožňuje týmto vysokým školám za podmienok určených zákonom, požadovať školné od študentov v externej forme štúdia. Ďalším dôvodom, ktorý platí   aj   v   prípade   súkromných   vysokých   škôl,   je   skutočnosť,   že   externú   formu   štúdia charakterizuje prevažne samostatné štúdium a konzultácie (§ 60 ods. 3 zákona). Aj keď to zákon   neustanovuje   priamo,   externá   forma   štúdia   je   určená   najmä   pre   občanov,   ktorí pracujú   v   predmetnej   oblasti   a   v   podstate   potrebujú   formalizovať   alebo   rozšíriť   svoje teoretické vedomosti a praktické zručnosti (v minulosti to bolo upravené napríklad § 2 ods. 1 vyhlášky MŠ SSR č. 105/1980 Zb., v súčasnosti je to upravené priamo v zákone len pre štúdium v zdravotníckych študijných odboroch - § 57 ods. 6 zákona). V súčasnosti právne predpisy priamo neupravujú externú formu štúdia ako štúdium popri zamestnaní, resp. ako doplňujúcu možnosť získať vysokoškolské vzdelanie.

V   nadväznosti   na   poslanie   vysokých   škôl   a   jeho   napĺňanie   upozorňujeme,   že vzdelávanie je komplexný proces, v ktorom si študent neosvojuje iba teoretické vedomosti, ale   rozvíja   aj   svoje   zručnosti   a   schopnosti.   Ide   o   schopnosť   naučiť   sa   celoživotné   sa vzdelávať,   ďalej   schopnosť   komunikovať   v   odbornej   téme,   rozvinúť   si   manažérske schopnosti   a   naučiť   sa   riadiť   kolektív.   Len   prostredníctvom   pôsobenia   všetkých   týchto faktorov môže vysoká škola plnohodnotne zabezpečovať napĺňanie svojho poslania podľa § 1 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že študent v externej forme štúdia sa nemá možnosť plnohodnotne podieľať na vysokoškolskom vzdelávaní, resp. využívať všetky vzdelávacie cesty, keďže ako bolo uvedené, externú formu štúdia charakterizuje najmä samoštúdium a konzultácie. Veľký počet študentov v externej forme štúdia v rámci vysokej školy ohrozuje, resp. neumožňuje napĺňanie poslania vysokej školy tak, ako to vyžaduje zákon o vysokých školách.

Uvedené v súčasnosti nepovažujeme za prekážku v prípade odborných vysokých škôl, ktoré poskytujú bakalárske študijné programy, ktoré podľa § 52 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. sú najmä bakalárske študijné programy, ktoré sa zameriavajú na využitie súčasných poznatkov vedy alebo umenia a zvládnutie ich použitia, vrátane praktických schopností a zručností   potrebných   na   výkon   povolania.   To   znamená,   že   v   tomto   prípade   je špecifikovaný   cieľ   vzdelávania   ako   príprava   na   výkon   povolania   a   nie   zabezpečenie v pokračovaní štúdia vo vyššom stupni vysokoškolského štúdia, či rozvoj osobnosti študenta ako takej.

2. K nesúladu § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.

Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR je ochrana fyzických a právnických osôb proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená   ako   každý   spôsob   zaobchádzania   s   osobou,   ktoré   je   pre   túto   osobu   menej priaznivé než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu a iné   ústavne   stanovené   charakteristiky.   Rozdielne   zaobchádzanie   môže   ospravedlniť   aj nevyhnutnosť   prijať   pozitívne   opatrenia,   ktoré   by   zabezpečili   relatívne   úplnú   rovnosť v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na nejakú charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby (rasa, etnická príslušnosť, vek a pod.). Vo všeobecnosti sa princíp rovnosti chápe ako právo na to, aby sa v rovnakých prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa toto   zaobchádzanie   odlišovalo   (materiálny   prístup).   Východisko   pre   materiálny   prístup k rovnosti spočíva v tom, že v nerovnakých prípadoch je potrebné s osobami zaobchádzať tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch je potrebné vážiť tri navzájom prekrývajúce sa prístupy.

Po prvé, je potrebné vziať do úvahy výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo nerovnakým   zaobchádzaním,   najmä   z   hľadiska   výsledku,   ktorý   je   nerovný   z   hľadiska rozdeľovania, prístupu k pracovným príležitostiam, spravodlivému prístupu ku vzdelávaniu, tovarom alebo službám.

Po   druhé,   rovnosť   v   príležitostiach   znamená,   že   skutočná   rovnosť   sa   nemôže dosiahnuť,   ak   osoby   chcú   využiť   príležitosť,   avšak   začínajú   z   rozdielnych   podmienok a východísk.   Preto   rovnosť   v   príležitostiach   sa   musí   prejaviť   v   tom,   že   sa   vyrovnajú podmienky, za ktorých sa osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie takýchto podmienok vyžaduje škálu špeciálnych pozitívnych opatrení na kompenzovanie znevýhodnení alebo odstránení vytvorených bariér.

Po tretie, rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť a rôznorodosť,   ktoré   vysvetľujú   ako   existujúce   rozdielnosti   v   spoločenskej   realite   vedú napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom a zároveň objasňujú aj to, prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu.

Vychádzajúc z materiálneho chápania rovnosti nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi   existujú,   pretože   ľudia   majú   rovnakú   hodnotu,   a   preto   si   zaslúžia   rovnakú starostlivosť a rešpekt. Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómie a rovnakej   ceny   každého   indivídua,   ktoré   tvoria   základ   pre   zákaz   nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti (obdobne Nález ÚS SR, sp. zn.: PL. ÚS 8/04).

Článok 12 ods. 2 Ústavy SR má všeobecný charakter, a nie charakter základného práva a slobody. Jeho použitia sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných   práv   a   slobôd   uvedených   v   Ústave   SR   (obdobne   Nález   ÚS   SR,   sp.   zn.: I. ÚS 17/99). Aj Ústavný súd ČSFR judikoval, že je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej výhod ako druhej, avšak ani tu nesmie postupovať svojvoľne (obdobne Nález ÚS ČSFR, sp. zn.: PL. 22/92).

... Pri posudzovaní tohto návrhu je potrebné predovšetkým vychádzať zo skutočnosti, že pri posudzovaní rovnosti alebo nerovnosti v súvislosti s konkrétnym ľudským právom sa vychádza z obsahu tohto ľudského práva a jeho ústavného zakotvenia. V tomto prípade ide o ľudské   právo   tzv.   druhej   generácie,   ktorého   rozsah   sa   v   zmysle   článku   51   ústavy determinuje   zákonnou   úpravou.   Zákonná   úprava   pritom   nesmie   porušiť   dva   výslovné ústavné limity, a to

- garanciu bezplatnosti vzdelania na základných a stredných školách,

-   možnosť   spoplatnenia   vysokoškolského   štúdia   z   pohľadu   záujmov   a   možností spoločnosti.

V danom prípade sa teda uplatní druhé kritérium, ktoré ponecháva pre zákonodarcu široký priestor pre voľnú úvahu na to, v akom rozsahu spoplatní štúdium na vysokej škole, resp. vice verša v akom rozsahu umožní bezplatné vysokoškolské vzdelávanie. Štát môže voľne   rozhodnúť   o   tom,   či   je   aktuálny   spoločenský   dopyt   po   absolventoch   technických univerzít   alebo   lekárskych   fakúlt.   Je   tomu   tak   obdobne   aj   pri   iných   právach   druhej generácie a najcitlivejšie sa to prejavuje pri ochrane práva na zdravie, kde sa môžu tiež v zmysle platnej právnej úpravy dostať do nerovnoprávneho postavenia pacienti vzhľadom na   rozsah   (z   hľadiska   finančných   prostriedkov   z   verejných   zdrojov)   poskytovanej bezplatnej, resp. platenej zdravotníckej starostlivosti, pričom pacient s jednou chorobou má nárok napríklad na úhradu zo zdravotného poistenia vo výške pár korún a druhý vo výške niekoľkých miliónov a obidvaja sú liečení v tej istej nemocnici. Môže sa táto nerovnosť v prístupe   k   množstvu   finančných   prostriedkov   zdať   nespravodlivá?   A   môže   táto nespravodlivosť byť chápaná automaticky ako protiústavná?

V   prípade   práva   na   vzdelanie   zákonodarca   presne   určil   kritériá,   ktoré   budú rozhodovať o množstve pridelených prostriedkov z verejných zdrojov, a to

- počet študentov zaujímajúcich sa o predmetné štúdium,

- ekonomickú náročnosť uskutočňovaných študijných programov,

- uplatniteľnosť absolventov v praxi. Pochopiteľne, že sa dá legitímne diskutovať o vhodnosti či efektívnosti predmetných kritérií, ale ani jedno z nich, či už samostatne alebo v kombinácii s inými nevyvoláva žiadne pochybnosti   z hľadiska   ich   ústavnosti.   Práve   tieto   kritériá   sú   zákonnými   limitmi,   ktoré výkonná moc musí rešpektovať. Vzhľadom na to, že ide o pohyblivé kritériá, ktoré sa môžu v praxi   pomerne   rýchlo   meniť,   tak   ich   faktické   uplatňovanie   orgánom   štátnej   správy kontrolovaným parlamentom je plne v súlade s ústavou.

Ústava   nielenže   nevylučuje,   ale   v   parlamentnej   forme   vlády   priamo   vyžaduje úradnícke rozhodovanie v takom jeho chápaní, ktoré garantuje odbornosť rozhodovania (v štátoch   s   komunistickou   ideológiou   pochopiteľne   „úradnícke“   rozhodovanie   malo pejoratívny nádych. Úradnícke rozhodovanie ako odborné a kvalifikované rozhodovanie je navyše   v   demokratickom   a   právnom   štáte   garantované   dostatočným   počtom   právnych záruk, ktoré zabezpečujú jeho ústavnosť. A priori hovoriť o „úradníckom rozhodovaní“ ako o protiústavnom by bolo v rozpore s deľbou výkonu verejnej moci a samotné takéto tvrdenie vyvoláva pochybnosti o jeho ústavnosti aj keď je pochopiteľne plne legitímne.

Rozhodnutie   zákonodarcu   o   kategorizácii   vysokoškolských   študentov   z   hľadiska rozsahu ich práva na bezplatné vzdelávanie z pohľadu študijného programu, ktorý si môžu dobrovoľne vybrať a týmto rozhodnutím akceptovať rozsah svojho nároku voči štátu je v zhode   s   namietanými   článkami   ústavy   a   preto   navrhujeme,   aby   ústavný   súd   ústavný podnet zamietol.»

Ústavnému súdu bolo 24. júna 2009 doručené doplnenie návrhu navrhovateľa, a to návrh   na   pozastavenie   účinnosti   §   55   ods.   7   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   Ústavný   súd preskúmal návrh na pozastavenie účinnosti § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky uvedené v čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pokiaľ ide o argumenty navrhovateľa, a preto jeho návrhu uznesením č. k. PL. ÚS 3/08-62 z 30. septembra 2009 nevyhovel.

II.

Právne východiská

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 35 ods. 2 zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Podľa   čl. 42 ods.   1 ústavy   každý   má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách   a   stredných   školách,   podľa   schopností   občana   a   možností   spoločnosti   aj   na vysokých školách.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   majetku   s   výnimkou   verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. na štúdium v jednom akademickom roku môže vysoká škola prijať na externú formu štúdia najviac taký počet uchádzačov o štúdium, aký prijme v príslušnom akademickom roku na dennú formu štúdia; v počte uchádzačov o štúdium prijatých na externú formu štúdia sa nezohľadňujú uchádzači o štúdium, ktorí v čase   podania   prihlášky   na   štúdium   vykonávajú   prácu   vo   verejnom   záujme   podľa osobitného predpisu alebo sú v štátnozamestnaneckom pomere alebo v služobnom pomere podľa osobitných predpisov. Toto obmedzenie sa nevzťahuje na odborné vysoké školy.

Podľa § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. ministerstvo určí podľa počtu študentov, kvality, ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosti absolventov   v   praxi   limity   súm   finančných   prostriedkov   pre   jednotlivé   verejné   vysoké školy,   počnúc   prvým   rokom   štúdia   na   zabezpečenie   štúdia   v   študijných   programoch v externej   forme,   ktoré   určí   vláda   nariadením.   Verejná   vysoká   škola   v   rámci   určeného limitu a v jeho plnej výške určí v termíne do 31. októbra príslušného kalendárneho roka, ktoré   študijné   programy   bude   zabezpečovať   bezplatne   (ďalej   len   „bezplatný   študijný program v externej forme“) a predpokladaný počet študentov, ktorí sa zapíšu na štúdium od príslušného akademického roka, tak, že zohľadní ekonomickú náročnosť uskutočňovaných študijných programov podľa odseku 4. V ďalších rokoch štúdia budú študenti zapísaní na bezplatných študijných programoch v externej forme zohľadnení v počte študentov podľa odseku 4. Pokiaľ vysoká škola prijíma na štúdium nad možnosti štátu alebo právnických osôb,   s   ktorými   vysoká   škola   uzatvorila   zmluvu,   prijímanie   ďalších   študentov   môže spoplatniť s oznámením pred začatím akademického roka. Právnické osoby môžu uzatvárať zmluvy s vysokými školami na študijné programy v externej forme štúdia na predpokladaný počet študentov a študijné programy. Fyzické osoby a právnické osoby môžu uzatvárať so študentmi   zmluvy   o   úhrade   nákladov   spojených   so   štúdiom   súčasne   so   zmluvami o budúcom pracovnom pomere.

III.

Analýza a závery

1. K namietanému nesúladu § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu Hlavným argumentom navrhovateľa na vyslovenie namietaného nesúladu § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy je skutočnosť, že toto ustanovenie obmedzuje súkromné vysoké školy pri prijímaní počtu študentov na externú formu štúdia, A zasahuje tak do slobody ich podnikania, resp. uskutočňovania inej zárobkovej činnosti, t. j. do autonómie vysokej školy, pretože sa týmto obmedzením výrazne obmedzuje zdroj financovania súkromnej školy (podľa § 91 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. súkromná vysoká škola si sama zabezpečuje finančné prostriedky na svoju vzdelávaciu a ďalšiu činnosť, aj keď zákon č. 131/2002 Z. z. umožňuje poskytnúť súkromným vysokým školám podľa § 91 ods. 2 a 3 cit. zákona účelovo určené dotácie na základe ich žiadosti). Obmedzenie počtu uchádzačov   o   externé   štúdium   na   súkromnej   vysokej   škole   podľa   navrhovateľa   potom znamená aj obmedzenie jej príjmu, ktorý možno nadobudnúť (právo slobodne nadobúdať majetok), čím namietané ustanovenie neprípustným spôsobom zasahuje aj do základných práv a práv garantovaných v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. v čl. 1 dodatkového protokolu.

Práva a slobody, ktoré sú obsahom druhej hlavy piateho oddielu ústavy, sú zaručené v   limitoch   ustanovených   v   čl.   51   ústavy,   podľa   ktorého   domáhať   sa   práv   uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Zo vzájomnej spojitosti druhej hlavy piateho oddielu a čl. 51 ústavy vyplýva, že základné právo alebo slobodu priznanú v tomto oddiele ústavy možno uplatniť len v rozsahu ustanovenom zákonom. Znamená to, že zákonodarca má priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok bude garantovať základné práva a slobody upravené v druhej hlave piatom oddiele ústavy, t. j.   za   akých   podmienok   Slovenská   republika   prijme   zákony   ustanovujúce   podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51 ústavy.

Slovenská   republika   dosiaľ   prijala   celý   rad   zákonov,   ktorými   sa   ustanovujú podmienky uplatnenia práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Právo   podnikať   a   uskutočňovať   zárobkovú   činnosť   ústava   zaručuje   každému. Ústavný súd v súvislosti s konaním o tomto návrhu pripomína, že vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor (PL. ÚS 13/97), podľa ktorého ústava zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im vyslovene priznáva.

Právo podnikať sa popri základných zákonoch [zákon č. 513/1991 Zb. - Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník); zákon č. 455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov] vymedzuje aj v osobitných zákonoch, medzi ktoré patrí zákon č. 131/2002 Z. z.

Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka je

a) osoba zapísaná v obchodnom registri,

b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,

c)   osoba,   ktorá   podniká   na   základe   iného   než   živnostenského   oprávnenia   podľa osobitných predpisov,

d)   fyzická   osoba,   ktorá   vykonáva   poľnohospodársku   výrobu   a   je   zapísaná   do evidencie podľa osobitného predpisu.

V tejto súvislosti práve zákon č. 131/2002 Z. z. (v tej istej novelizácii, ktorej súčasť tvorí   aj   napadnuté   ustanovenie   §   55   ods.   7   cit.   zákona)   ako   osobitný   právny   predpis v zmysle § 2 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka výslovne ustanovil, že verejná vysoká škola   môže   vykonávať   podnikateľskú   činnosť,   a   bližšie   upravil   v   §   18   aj   rámec podnikateľskej činnosti verejnej vysokej školy. Verejná vysoká škola tak môže vykonávať v súlade s § 15 ods. 2 písm. m) zákona č. 131/2002 Z. z. za úhradu „podnikateľskú“ činnosť nadväzujúcu   na   jej   vzdelávaciu,   výskumnú,   vývojovú,   liečebno-preventívnu,   umeleckú alebo ďalšiu tvorivú činnosť alebo činnosť slúžiacu na účinnejšie využitie ľudských zdrojov a   majetku.   Podnikateľská   činnosť   pritom   nesmie   ohroziť   kvalitu,   rozsah   a   dostupnosť činností napĺňajúcich poslanie verejnej vysokej školy; náklady na podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej.

Zákon č. 131/2002 Z. z. explicitne neupravuje oprávnenie súkromných vysokých škôl uskutočňovať podnikateľskú činnosť. Súkromná vysoká škola si podľa § 91 ods. 1 v spojení s § 47 ods. 4 písm. f) zákona č. 131/2002 Z. z. zabezpečuje finančné prostriedky na svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú alebo vedeckú a ďalšiu tvorivú činnosť sama, bez   ďalšej   identifikácie   zabezpečenia   týchto   zdrojov.   Spôsob   získania   zdrojov,   rozsah, obsah a ich použitie závisí od právnej formy jednotlivej súkromnej vysokej školy (§ 47 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. ). Je však nespochybniteľné, že súkromná vysoká škola je právnickou   osobou,   ktorá   vykonáva   činnosti   verejnoprávneho   charakteru   (súhlas   na   jej pôsobenie   udeľuje   podľa   §   47   ods.   1   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   vláda   a   ako   subjekt súkromného práva môže vykonávať aj podnikateľskú činnosť).

Samotná vzdelávacia, výskumná, vývojová alebo umelecká a ďalšia tvorivá činnosť, ktorá charakterizuje poslanie vysokých škôl, nepredstavuje podnikateľskú činnosť, resp. táto činnosť sama osebe nespadá do rámca podnikateľskej činnosti. Napriek tomu však verejná vysoká   škola   môže   podnikať   (pozri   zákonnú   úpravu   podnikania   vo   vzťahu   k   verejnej vysokej škole) tým, že vykonáva činnosť za úhradu, ktorá nadväzuje na jej vzdelávaciu, resp. ďalšiu tvorivú činnosť. Do rámca podnikateľskej činnosti je pritom zahrnutá aj činnosť slúžiaca na účinnejšie využitie ľudských zdrojov a majetku vysokej školy.

Súkromná   vysoká   škola   využíva   svoj   majetok   na   zabezpečenie   činností   vysokej školy.   Jej   podnikateľská   činnosť   je   determinovaná   jej   právnou   formou.   Prevažujúcou právnou   formou   súkromných   vysokých   škôl   je   právna   forma   neziskovej   organizácie založená   podľa   zákona   č.   213/1997   Z.   z.   o   neziskových   organizáciách   poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších   predpisov,   nezisková   organizácia, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých používateľov za rovnakých podmienok a jej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej   zamestnancov,   ale sa   musí   použiť v   celom   rozsahu   na zabezpečenie   všeobecne prospešných služieb, medzi ktoré citovaný zákon zahŕňa aj vzdelávanie. Majetok neziskovej organizácie tvoria aj príjmy z podnikateľskej činnosti (po zdanení).

Do rozsahu samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy podľa § 6 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. patrí okrem iného aj určovanie počtu prijímaných uchádzačov o štúdium, určovanie podmienok prijatia na štúdium a rozhodovanie v prijímacom konaní [(písmeno b)],   utváranie   a   uskutočňovanie   študijných   programov   [(písmeno   c)],   určovanie   výšky príspevku študentov na úhradu časti nákladov na štúdium a poplatkov spojených so štúdiom podľa   §   92   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   [(písmeno   f)].   Súkromné   vysoké   školy   nemajú vymedzený rozsah samosprávnej pôsobnosti. Táto je upravená len v rámci všeobecného vymedzenia pôsobnosti jednotlivých orgánov akademickej samosprávy súkromnej vysokej školy.   Pôsobnosť   akademického   senátu   a   rektora   verejnej   vysokej   školy   a   pôsobnosť akademického senátu a rektora súkromnej vysokej školy nie sú rovnaké (na rozdiel od pôsobnosti vedeckej rady a disciplinárnej komisie).

Limitácia počtu uchádzačov v externej forme štúdia počtom uchádzačov o dennú formu štúdia upravená v § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. sa týka oboch typov vysokých škôl, tak verejných, ako aj súkromných.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či úprava obsiahnutá v § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. zasahuje do autonómie súkromnej vysokej školy (a či súčasne obmedzuje aj zdroj   jej financovania -   príspevky   od   študentov)   nad ústavou   prijateľný   rámec,   a to konkrétne do jej základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, či limitovanie počtu študentov nejde nad rámec povolených obmedzení ustanovených v čl. 35 ods. 2 ústavy, a či vzhľadom na obmedzenie príjmov súkromnej vysokej školy z dôvodu limitovania počtu študentov v externej forme štúdia zákonodarca nezvolil úpravu, ktorá je v rozpore aj s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Národná rada na rozdiel od navrhovateľa nepovažuje § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. za nesúladný s čl. 35 ods. 1 ústavy s poukazom na to, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 13/97 uviedol, že čl. 35 ods. 1 ústavy sa nevzťahuje   na   právne   postavenie   právnických   osôb   a   právo   podnikať   podľa   ústavy   sa zaručuje   len   fyzickým   osobám.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   judikatúra ústavného súdu sa od národnou radou uvedeného nálezu sp. zn. PL. ÚS 13/97 ako svojho argumentu už posunula ďalej. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99 k namietanému nesúladu § 35 ods. 1, § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Zb. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy uviedol, že považuje za neústavné, aby podľa už uvedených ustanovení by držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosť, ktorý nebude fyzickou osobou, t. j. bude právnickou osobou, bol povinný zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti v lehote do 12 mesiacov. Konštatoval, že v posudzovanom prípade zákonné obmedzenie základných práv a slobôd konkrétne sa viažuce k právu podnikať zaručenému v čl. 35 ods. 1 ústavy neplatia rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čo je podľa jeho názoru v nesúlade s čl. 13 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nespochybňuje stanovisko vlády k otázke súladu § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s označenými článkami ústavy – analýzu členenia vysokých škôl, pri ktorej vláda dospieva k záveru, že v súčasnosti všetkých desať súkromných vysokých škôl je neuniverzitného   typu,   teda   odbornými vysokými   školami, čím   sa   na nich   predmetné ustanovenie nevzťahuje, s odvolaním sa aj na výsledky akreditácie. Tento argument podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   použiť   na   odôvodnenie   ústavnosti   napadnutého ustanovenia. Navyše, práve pravidelne opakovaný proces akreditácie vysokých škôl môže zmeniť štruktúru a charakter vysokých škôl, čo podporuje názor ústavného súdu, že práve preto je potrebné podrobiť § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. testu ústavnosti, aj keď, ako sa uvádza v stanovisku vlády, t. č. výsledok testu ústavnosti nenájde reálne uplatnenie.

Ústavný   súd   nespochybňuje   ani   právny   názor   vlády,   že   súkromné   vysoké   školy pôsobia na základe „štátneho“ súhlasu za podmienok ustanovených   zákonom. Nezdieľa však   názor   vlády,   že   do   tohto   udeleného   oprávnenia   patrí   aj   oprávnenie   zákonodarcu ustanoviť   limity   počtu   externých   študentov,   bez   ohľadu   na   to,   či   obmedzil,   alebo neobmedzil   celkový   počet   študentov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   preto   dôvodné z ústavného hľadiska posúdiť najmä ústavnú prijateľnosť právneho riešenia so zreteľom na čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   súkromné   vysoké   školy   síce   pôsobia   na   základe udeleného   povolenia   štátu   za   zákonom   ustanovených   podmienok   ako   právnické   osoby súkromného práva, ktorých predmet činnosti (podnikania) je vo verejnom záujme, a teda mohol by sa na ne vzťahovať a uplatniť v súvislosti s ich činnosťou podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v určitých opodstatnených otázkach aj čl. 13 ods. 4, ako aj čl. 35 ods. 2 ústavy.

V   danom   prípade   to   znamená umožniť   –   rešpektovať   na   jednej   strane   zákonom ustanovené podmienky zriaďovania a realizácie výučby súkromnými vysokými školami, na druhej strane nevytvárať obmedzenia a neklásť limity, ktoré nemajú svoje opodstatnenie a zmysel a neobstoja ani pri teste ústavnosti. Na prvý pohľad sa naozaj zdá, čo tvrdí vláda, že právna úprava nezasiahla do práva na podnikanie, resp. do práva na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti, a to z toho dôvodu, že by znevýhodňovala súkromné vysoké školy oproti   verejným   vysokým   školám.   Túto   argumentáciu   „oprela“   o   rovnaké   kvantitatívne limity študentov externého štúdia aj verejných vysokých škôl, aj súkromných vysokých škôl. Tieto sa vzťahujú rovnako tak na súkromné vysoké školy, ako aj na verejné vysoké školy,   avšak   bez   toho,   aby   sa   skúmali   podmienky   finančného   zabezpečenia   činnosti jednotlivých typov vysokých škôl. Kým financovanie štátnych vysokých škôl sa spravuje zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, financovanie súkromných vysokých škôl sa   realizuje   celkom   iným   spôsobom   (súkromné   vysoké   školy   si   zabezpečujú   finančné prostriedky na svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú alebo umeleckú a ďalšiu tvorivú činnosť samy, hoci zákon umožňuje, ale neprikazuje štátu poskytnúť súkromnej vysokej škole   –   ministerstvu   so   súhlasom   vlády   –   dotácie   na   uskutočňovanie   akreditovaných študijných   programov   a   pod.,   účelové   prostriedky   prideľované   osobitným   spôsobom a dotácie na sociálne programy študentov).

Napriek ustanoveniu rovnakých pravidiel určovania počtu prijímaných študentov na externé štúdium podľa napadnutého § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. (na dennú formu štúdia   nie   sú   ustanovené   žiadne   limity)   ústavný   súd   posudzoval,   či   má   takáto   úprava opodstatnenie.   Ak   zákon   neustanovuje   žiadne   limity   (alebo   spôsob   ich   určovania) prijímania uchádzačov na denné štúdium alebo na štúdium vôbec, nemá význam, aby zákon „obmedzoval“ počet študentov v externej forme štúdia vo všeobecnosti. Situácia sa môže zmeniť, ak sa súčasťou tohto posudzovania stane ďalší rozmer, a to rozmer ekonomicko-finančný.

V   prvom   rade   nerovnaký   systém   financovania vytvára   priestor   pre   „nerovnaké“ riešenie tejto situácie, ktorá vzhľadom na nerovnaký systém financovania v „neprospech“ súkromných   vysokých   škôl   a   požiadavku   rešpektovať   súkromný   charakter   súkromnej vysokej školy pri určovaní počtu ňou prijímaných študentov či už na štúdium denného študijného programu, alebo na externú formu štúdia, t. j. v súlade s čl. 13 ods. 3 ústavy, t. j. zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. V danom prípade tak nie je, a preto je ústavný súd toho názoru, že rovnaký spôsob prijímania na štúdium na štátnych vysokých školách a na súkromných   vysokých   školách   práve   vzhľadom   na   rozdielny   systém   ich   financovania znevýhodňuje súkromnú vysokú školu oproti štátnym vysokým školám. Tak ako uvádza navrhovateľ,   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   limitácia   počtu   uchádzačov   na   štúdium v externej   forme   výrazne   zasahuje   do   existencie   súkromnej   vysokej   školy,   pretože obmedzuje   zdroj   ich   financovania   (príspevky   od   študentov),   čo   má   vplyv   na   chod súkromných   vysokých   škôl,   pričom   takéto   obmedzenie   „nie   je   postavené   na   žiadnom objektívnom   kritériu“,   čo   by   odôvodňovalo   legislatívny   zásah   do   základného   práva   na slobodu podnikania, resp. na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti. Ústavný súd preto vyhovel návrhu navrhovateľa a rozhodol, že § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nad ústavne akceptovateľný rámec zasahuje do základného práva na slobodu podnikania, čo je podľa názoru ústavného súdu v nesúlade s čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.

Navrhovatelia   namietajú   aj   skutočnosť,   že   uvedeným   spôsobom   (ustanovením obmedzenia počtu prijatých študentov externého štúdia v § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z.) dochádza aj k porušeniu práva súkromnej vysokej školy vlastniť majetok a s ním nakladať podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd zastáva názor,   že   v   okolnostiach   danej   právnej   úpravy   toto   obmedzenie   vo   vzťahu   k   jednému zo zdrojov   financovania   a   tvorby   majetku   a   k   slobode   jeho   nadobúdania   na   strane súkromnej vysokej školy, k legitímnej nádeji nadobudnutia (príspevky od študentov) možno považovať za zásah, ale nie za zásah takej intenzity, ktorý by mal za následok porušenie čl. 20 ods.   1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 dodatkového protokolu. Argument navrhovateľa o „obmedzení/strate“ príjmu súkromnej vysokej školy odvolávajúc sa na ustanovenie limitov pre uchádzačov externého štúdia   totiž neobstojí, pretože   absencia   ustanovenia   limitov   pre   uchádzačov   denného   štúdia   bez   obmedzenia umožňuje súkromnej vysokej škole prijímať uchádzačov o dané štúdium do dennej formy, ktorá je rovnocenná s externou formou štúdia (§ 60 ods. 1 zákona č. 131/ 2002 Z. z.).

Ústavný súd nemal dôvod na to, aby v súvislosti s posudzovaním ústavnosti § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. vyslovil nesúlad tretej a štvrtej vety tohto napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože toto ustanovenie ústavy sa týka garantovania slobody, rovnosti v dôstojnosti i v právach ľudí a netýka sa právnických osôb.

2. K namietanému nesúladu § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy

Vo vzťahu k § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. navrhovateľ namieta, že toto ustanovenie   zavádza   na tej   istej   verejnej vysokej   škole dva   typy   študijných   programov v rámci externej formy štúdia (spoplatnené a nespoplatnené), čím vytvára nerovnosť (zásah do   čl.   12   ods.   1   a   čl.   13   ods.   4   ústavy)   medzi   študentmi   z   hľadiska   ich   prístupu k základnému právu na vzdelanie garantovanému v čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.

Navrhovateľ namieta nesúlad § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s označenými článkami ústavy z dôvodu, že zavádza rozdelenie študentov externého štúdia na verejných vysokých školách na základe spoplatnenia externého štúdia v závislosti od limitov súm finančných prostriedkov určených Ministerstvom školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)   pre   jednotlivé   vysoké   školy,   a   to   podľa   počtu   študentov,   kvality, ekonomickej   náročnosti   uskutočňovaných   študijných   programov   a   uplatniteľnosti absolventov   v   praxi.   Namieta   založenie   nerovnosti   medzi   inak   rovnako   postavenými študentmi toho istého študijného programu, ale inej formy štúdia, pričom jediným kritériom na   jeho   spoplatnenie   je   pridelený   limit   súm   financií   určených   ministerstvom,   hoci   ide o študentov tej istej školy a toho istého študijného programu, iba o inú formu štúdia.

Základom   pre   spoplatnenie   štúdia   na vysokých   školách   v   závislosti   od   možnosti spoločnosti je čl. 42 ods. 2 ústavy začlenený do druhej hlavy piateho oddielu ústavy, do časti upravujúcej hospodárske, sociálne a kultúrne práva; treba ho však aplikovať v spojení s čl.   51 ods.   1   ústavy   (zákon   upraví bližšie podmienky   uplatnenia práv garantovaných okrem iného aj v čl. 41 ods. 1 a 2 ústavy.)

V   čl.   12   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   všeobecný   princíp   rovnosti.   Rovnosť   ako ústavnoprávna kategória nie je absolútna, ale relatívna a nemožno ju chápať mechanicky a rovnostársky.   Takýto   právny   názor   vyslovil   už   Ústavný   súd   Českej   a   Slovenskej Federatívnej Republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. PL. ÚS 38/90 a sp. zn. PL. ÚS 22/92.   Z   takého   východiska   vyplýva   požiadavka   na   odstránenie   iba   neodôvodnených rozdielov.   Osobitné normy môžu   pre určité   odbory   ustanoviť zvláštne kritériá   rovnosti, ktoré zo všeobecného princípu nevyplývajú (legitímny a ústavne akceptovateľný základ pre nerovnosť pokiaľ ide o právne postavenie k základným právam alebo slobodám), pretože aplikácii zásady rovnosti nie sú ustanovené také presné medze, aby vylučovali akékoľvek uváženie tých, ktorí ich aplikujú. Každé rozhodnutie je potrebné podložiť objektívnymi a racionálnymi dôvodmi. Je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií alebo z iných   dôvodov   poskytol   určitej   skupine   menej   výhod   ako   inej.   Ani   tu   však   nesmie postupovať   ľubovoľne.   Pokiaľ   zákon   určuje   prospech   jednej   skupiny,   a   zároveň   tým ustanoví neúmerné povinnosti inej skupine, môže sa tak stať iba s odvolaním sa na verejné hodnoty.

Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že „zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá porušuje   princíp   rovnosti.   Zákonodarca   však   musí   zvážiť,   či   je   dôvod   na   takéto zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením musí   byť   vzťah   primeranosti.“   V   tomto   rozhodnutí   ústavný   súd   tiež   konštatoval,   že „v oblasti   hospodárskych,   sociálnych,   kultúrnych   a   menšinových   práv   sú   zásahy zvýhodnenia   vo   vyššie   uvedených   hraniciach   primeranosti   nielen   akceptovateľné,   ale niekedy aj nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami ľudí.   Potvrdzuje to aj samotná ústava, ktorá   pri niektorých   základných právach   priamo predpokladá zvýhodnenie niektorých skupín fyzických osôb (žien, mladistvých, zdravotne postihnutých)   a   takto   tomu   zvýhodneniu   dáva   právny   základ.“   Ďalej   uviedol,   že „zvýhodnenie určitej skupiny fyzických osôb formou osobitnej právnej úpravy oproti iným fyzickým   osobám   z   dôvodu   ich   špecifických   často   znevýhodňujúcich   vlastností   nie   je diskrimináciou   ostatných   fyzických   osôb, ale naopak, zabezpečením   ústavného princípu obsiahnutého v čl. 12 ods. 2 ústavy“.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor, že podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nie každé rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné: «rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej   proporcionality   medzi   použitými   prostriedkami   a   sledovaným   účelom»   (napr. Darby v. Švédsko, A 187, č. 11581/85; Fredin v Švédsko, A 192, č. 12033/86 z 18. februára 1991; Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (II), A 217, č. 13166/87 z 26. novembra 1991).

Základné právo na vzdelanie už svojou povahou nabáda k právnej úprave zo strany štátu, ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu tohto práva ani sa dotknúť iných práv zakotvených   ústavou   a   dohovorom.   Základné   právo   na   vzdelanie   platí   rovnako   pre študentov verejných vysokých škôl, štátnych vysokých škôl i súkromných vysokých škôl. Z rovnakého práva na vzdelanie sa odvíja povinnosť štátu materiálnou podporou vytvárať rovnosť šancí, ktorá z vysokoškolského vzdelania nerobí „privilégium“ (podľa čl. 42 ods. 2 ústavy   občania   majú   právo   na   bezplatné   vzdelanie   aj   na   vysokých   školách,   hoci „podmienené“ a v limitoch ustanovených v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy zákonom). Štát pripúšťa   podporu   vysokoškolského   vzdelávacieho   systému,   ktorý   predpokladá   rozvoj rôznych duchovných záujmov; aj pri vytváraní rozdielov v jeho rámci musí byť rozhodujúce „neprivilegované“ hodnotenie.

Záväzné predpisy regulujúce danú oblasť musia na jednej strane umožniť štátu dostať globálnu zodpovednosť za poskytovanú verejnú službu – vzdelanie, na druhej strane by ale nemali   nadbytočne   obmedzovať   možnosť   prispôsobiť   vzdelávaciu   ponuku   miestnym podmienkam a individuálnym potrebám tých, ktorým má slúžiť. Úlohou zákonodarcu je tak zaistiť   také   plošne   platné   pravidlá   pre   poskytovanie   verejnej   vzdelávacej   služby,   ktorá okrem   iného   zaistí   účinnú   garanciu   práv   a   povinností   pri   poskytovaní   vzdelávania, kompatibilitu cieľa, obsahu a úrovne poskytovaného vzdelávania vrátane rovnosti podpory z prostriedkov verejných rozpočtov.

Vysokoškolské vzdelávanie sa realizuje prostredníctvom študijných programov, ktoré sa definujú § 51 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. ako súbor vzdelávacích činností, najmä prednáška,   seminár,   cvičenie,   dizertačná   práca,   diplomová   práca,   projektová   práca, laboratórne práce, stáž, exkurzia, odborná prax (jednotky študijného programu) a je ako súbor pravidiel zostavený tak, že úspešné absolvovanie týchto vzdelávacích činností pri zachovaní   uvedených   pravidiel   umožňuje   získať   vysokoškolské   vzdelanie.   Študijný program bližšie určuje aj forma štúdia.

Študijný program podľa § 60 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. sa môže uskutočňovať v dennej forme štúdia alebo v externej forme štúdia. Podľa § 60 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. sa študijný program môže uskutočňovať prezenčnou metódou, dištančnou metódou alebo   kombinovanou   metódou.   Zákon   pritom   neprivileguje   a   nerobí   rozdiely   medzi jednotlivými formami a metódami štúdia.

Napadnutý § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. umožňuje zaviesť na tej istej verejnej vysokej škole dva typy „študijných programov“ v rámci externej formy štúdia (bezplatné a spoplatnené), čím podľa navrhovateľa vytvára nerovnosť (zásah vo vzťahu k čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy) medzi študentmi z hľadiska ich dvojakého prístupu k právu na vzdelanie.

Právnu   úpravu   nemožno   považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   rozpornú s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy len na základe argumentu, že ide o novú právnu úpravu odlišnú   od   predchádzajúcej   právnej   úpravy,   a   od   tejto   skutočnosti   odvodiť   porušenie princípu rovnosti a zavedenie obmedzení základných práv.

Nerovnosť v sociálnych vzťahoch, ak sa má dotknúť základných práv alebo slobôd, musí dosiahnuť intenzitu, ktorá spochybňuje aspoň v určitom smere už samotnú podstatu rovnosti. Taký stav vzniká spravidla vtedy, ak je s porušením rovnosti späté aj porušenie iného základného práva, napr. práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.

Článok   42   ods.   2   ústavy   zakladá   právo   na   bezplatné   vzdelanie   aj   na   vysokých školách.   Podmieňuje   ho   však   na   jednej   strane   schopnosťami   občana,   na   druhej   strane možnosťami   spoločnosti   (predovšetkým   ekonomickými).   Z   tejto   úpravy   však   z   neho nemožno   odvodiť   ústavnú   záruku   ani   existenciu   základného   (ústavného)   práva   na všeobecne   garantované   bez(od)platné   vysokoškolské   štúdium,   a   to   ani   na   verejných vysokých školách. Zo znenia napadnutého § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. vyplýva, že verejná vysoká škola, ktorá má možnosť zabezpečovať študijný program externého štúdia (potom, ako vláda určí tieto študijné programy nariadením), môže zaviesť poplatky za určitý študijný   program   (v   rámci   určenia   limitov   finančných   prostriedkov   ministerstvom),   na druhej strane ich však zaviesť nemusí (otázka je, či sa vysoké školy takto nedostávajú pod ekonomický tlak zaviesť poplatky v každom prípade).

Národná rada zastáva názor, že prioritne je potrebné posúdiť napadnuté ustanovenie z hľadiska jeho súladu s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy a až následne s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, pretože tieto články ústavy obsahujú iba všeobecné ustanovenia ochrany základných práv a slobôd a namietaný nesúlad by prichádzal do úvahy iba vtedy, ak by § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. nebol v súlade s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy. Možnosť spoplatnenia niektorých študijných programov v externej forme štúdia so zohľadnením už uvedeného predpokladaného počtu študentov a ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov   viedla   národnú   radu   k   záveru,   že   vytvorením   dvoch   kategórií   študentov v externej forme štúdia sa nevytvára nerovnosť medzi študentmi z hľadiska ich prístupu ku vzdelaniu.

Podobný   názor   vyslovila   aj   vláda   pri   skúmaní   otázky,   či   napadnutá   úprava o možnosti spoplatnenia vysokoškolského štúdia v § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. prekročila ústavné limity a možnosti z pohľadu záujmov a možnosti spoločnosti uvedené v čl.   42   ods.   2   ústavy,   konštatujúc,   že   toto   kritérium   ponecháva   zákonodarcovi   široký priestor pre voľnú úvahu (uváženie) na ustanovenie rozsahu spoplatnenia štúdia na vysokej škole.   Ak   majú   byť kritériom   ekonomické   možnosti,   treba   dať   odpoveď   na   otázku,   či vzniknutá   nerovnosť   v   dôsledku   spoplatnenia   podľa   množstva   finančných   prostriedkov môže byť nespravodlivá a či aj automaticky protiústavná. Vláda sa priklonila k záveru, že takýto   prístup   považuje za   plne legitímny,   a akceptuje,   ak   sa   rozhodnutie   zákonodarcu o kategorizácii vysokoškolského štúdia z hľadiska rozsahu práva na bezplatné vzdelávanie podľa formy realizácie študijných programov rieši v rámci čl. 51 ods. 1 ústavy. V zásade sa každý študent môže dobrovoľne rozhodnúť o type svojho štúdia, a týmto vlastne akceptuje rozsah svojho nároku na jeho bezplatnosť voči štátu.

Ústavný súd nie je v názorovom rozpore s východiskami národnej rady ani vlády na zavedenie kategorizácie   študentov   verejných vysokých   škôl   z hľadiska   spoplatnenia ich štúdia, čo sa týka zohľadnenia možností spoločnosti zabezpečiť vysokoškolské štúdium aj bezplatne.

Ústavný súd berie na vedomie, že určenie kritérií, ktoré budú rozhodovať o pridelení prostriedkov   z   verejných   zdrojov,   je   (môže   byť)   limitované   počtom   záujemcov a ekonomickou   náročnosťou   uskutočňovaných   študijných   programov   a   uplatniteľnosťou študentov v praxi.

Ústavný   súd   akceptuje,   že   ekonomické   možnosti   a   záujem   spoločnosti   musí deklarovať   príslušný   orgán   verejnej   moci.   V   danom   prípade   vláda   pod   označením „úradnícke rozhodovanie“ tým, že mu dala prívlastok „odborné a kvalifikované“, zastáva názor,   že   deklarovanie   (ekonomických)   možností   vládou   možno   zaradiť   do   kategórie rozhodnutí   akceptovateľných   subjektov,   a   vylúčila   tým   „byrokratické   prístupy“   pri rozhodovaní o tejto otázke, ktorá má podľa názoru ústavného súdu bezpochyby svoj ústavný rozmer.

Napriek tomu podľa názoru ústavného súdu akceptovanie už uvedených skutočností nepostačuje na vyslovenie záveru o tom, či napadnutý § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. je   v   súlade   s   označenými   článkami   ústavy.   Ústavný   súd   vychádza   pritom   z   možnosti spoplatnenia vysokoškolského štúdia, pre ktorý je vytvorený právny priestor v čl. 42 ods. 2 ústavy. Akceptuje skutočnosť, že zákonodarca má poskytnutú pomerne širokú voľnú úvahu (uváženie) pri riešení tejto otázky (ktorá má inak svoje opodstatnenie). Úlohou ústavného súdu je však posúdiť, či zákonodarca neprekročil limity ustanovené v tomto článku ústavy. Ústavný   súd   pritom   vychádza   zo   skutočnosti,   že   tieto   limity   môže   aktuálne   a   reálne ustanoviť iba orgán verejnej moci.

Ústavný   súd   preto   podrobil   testu   proporcionality   spoplatnenie   vysokoškolského štúdia spôsobom ustanoveným v § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. pri posúdení jeho súladu s označenými článkami ústavy.

Pri   posudzovaní   napadnutého   ustanovenia   zákona   ústavný   súd   považuje   za rozhodujúce vziať do úvahy skutočnosť, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na verejné vysoké školy financované predovšetkým zo štátneho rozpočtu a že sa spoplatnenie štúdia realizuje spôsobom ustanoveným zákonom.

Okrem toho pri svojom rozhodovaní považuje za relevantné ďalej tieto skutočnosti:

- spoplatnenie vysokoškolského štúdia umožňuje čl. 42 ods. 2 ústavy,

-   spoplatnenie   vysokoškolského   štúdia   zakotveného   v   napadnutom   §   89   ods.   5 zákona č. 131/2002 Z. z. sa týka len verejných vysokých škôl, a to iba niektorých študijných programov externého štúdia,

-   limity   súm   finančných   prostriedkov   na   zabezpečenie   štúdia   v   študijných programoch v externej forme určuje vláda nariadením,

- limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé vysoké školy určuje ministerstvo podľa   počtu   študentov,   kvality   a   ekonomickej   náročnosti   uskutočňovaných   študijných programov a uplatniteľnosti absolventov v praxi,

- určenie týchto limitov na externú formu štúdia sa realizuje s časovým predstihom (do   31.   októbra   príslušného kalendárneho roka),   t.   j.   tak,   aby uchádzač o   štúdium   mal možnosť rozhodnúť sa pre študijný program v externej forme štúdia na verejnej vysokej škole už pred začatím akademického roku.

Tieto skutočnosti boli východiskami ústavného súdu pri posudzovaní napadnutého § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 42 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4 a so zohľadnením čl. 51 ods. 1 ústavy.

Zákonodarca   „splnomocnil“   ministerstvo,   aby   vyčlenilo   limity   súm   finančných prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké školy v študijných programoch v externej forme podľa   príslušného   nariadenia   vlády.   Takýto   prístup   podľa   názoru   ústavného   súdu korešponduje s čl. 42 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd akceptuje aj skutočnosť, že ministerstvo určí limity súm finančných prostriedkov   pre   verejné   vysoké   školy   do   31.   októbra   príslušného   kalendárneho   roku. Ústavný súd nevidí v tejto ingerencii ministerstva ako orgánu verejnej správy v tomto smere dôvod, ktorý by sám osebe zakladal protiústavnosť § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z., pretože tento postup má svoj zákonný podklad a umožňuje ho aj čl. 51 ods. 1 ústavy.

Až verejná vysoká škola v rámci určeného limitu a v jeho plnej výške na základe napadnutého ustanovenia však má určiť, ktoré študijné programy bude v externej forme zabezpečovať bezplatne a ktoré spoplatní, a má určiť aj predpokladaný počet študentov, ktorí sa zapíšu na štúdium od príslušného akademického roku, čím sa fakticky pripúšťa možnosť spoplatnenia štúdia v externej forme na verejných vysokých školách v niektorých študijných programoch a vytvára sa nerovnosť v súvislosti s právom na vzdelanie. Úlohou ústavného súdu bolo zaujať stanovisko k tomu, či táto nerovnosť nie je v nesúlade s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy, resp. či čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy takúto diferenciáciu umožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca síce vychádzal z argumentu a contrario vo vzťahu k prípustnosti bezplatného vzdelania podľa možností spoločnosti v uvedenom čl. 42 ods. 2 ústavy, avšak nevyužil ústavne deklarované a možné rozlišovacie kritérium (vzdelanie za úhradu) vzťahujúce sa na prístup k právu na vzdelanie (čl. 42 ods. 1 ústavy) na vytvorenie jednej odôvodnene druhovo určenej skupiny – študentov verejnej vysokej školy v externej forme štúdia (čl. 12 ods. 1 ústavy), ale bez primeraných dôvodov túto druhovo jednoznačne určenú skupinu fakticky rozdelil a jednu skupinu znerovnoprávnil vytvorením priestoru pre „bezplatný študijný program v externej forme“, čím podľa názoru ústavného súdu netransparentným spôsobom „zdeformoval“ osobitný princíp rovnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistujú   žiadne   zásadné   špecifické   vlastnosti charakterizujúce jednu vytvorenú skupinu študijných programov na to, aby mohli založiť dané zvýhodňujúce/znevýhodňujúce odlišnosti študentov tejto skupiny v porovnaní s inými študijnými   programami   (ktoré   sa   pri   dennom   štúdiu   nezohľadňujú).   Zákonodarca   touto právnou úpravou smerujúcou výlučne do oblasti študijných programov externého štúdia už na   prvý   pohľad   znerovnoprávňuje   denné   štúdium   a   externé   štúdium   (nerovnaké zaobchádzanie s občanom z hľadiska jeho prístupu ku vzdelaniu, hoci ide svojou povahou o rovnocenné   formy   štúdia),   pričom   v   druhom   rade   pristupuje   ešte   aj   k   diferenciácii študijných programov v externom štúdiu.

Ústavnosť právnej úpravy končí tam, kde rovnaké alebo nerovnaké zaobchádzanie s upravovanými vecnými stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom, ktoré vychádza z myšlienky spravodlivosti, tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už pre rovnaké zaobchádzanie, alebo pre nerovnaké zaobchádzanie. Ďalšie diferencovanie v rámci druhovo určenej skupiny študentov externého štúdia vo vzťahu k prístupu k právu na vzdelanie už nie je realizáciou ústavne prípustného výberového kritéria „bezplatné vzdelanie podľa možností spoločnosti – vzdelávanie   za   úhradu“,   ale   porušením   princípu   rovnosti   a   rovnakého   zaobchádzania. Uvedenú   podmienenosť   vychádzajúcu   z   čl.   42   ods.   2   ústavy   možno   realizovať na   inej úrovni   rozlíšenia,   vo   vzťahu   k   jednej   z   dvoch   zákonom   ustanovených   foriem   štúdia: denného alebo externého. Druhovo určená skupina študentov ako celok (t. j. aj skupina označená   ako   študenti   externého   štúdia   verejnej   vysokej   školy)   vo   vzťahu   k   právu   na vzdelanie má mať možnosť bezplatného vzdelania alebo odplatného vzdelania, nemožno ju však podľa názoru ústavného súdu už podrobovať ďalšej vnútornej diferenciácii bez rizika zvýhodnenia,   resp.   znevýhodnenia   (diskriminácie)   jednej   z   takto   vytvorených   skupín študentov.

Vytvorenie   dvoch   kategórií   (skupín)   študentov   v   rámci   študijných   programov v externej   forme   je   preto   neopodstatnené,   nie   je   dostatočne   odôvodnené   vecnými argumentmi, nevychádza zo zákonnej úpravy práva na vzdelanie realizovanej, ale realizuje sa na podzákonnej úrovni (čl. 13 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 ústavy), keď študijné programy v externej   forme   určuje   vláda   nariadením,   ministerstvo   určí   limity   súm   finančných prostriedkov   pre   jednotlivé   verejné   vysoké   školy,   a   až   verejná   vysoká   škola   v   rámci určeného limitu a síce v jeho plnej výške určí, ktoré študijné programy bude zabezpečovať bezplatne (bezplatný študijný program v externej forme). Neodôvodnenosť a nedostatočná vecnosť argumentácie, ktorú si vyžaduje ústavou zaručené právo na vzdelanie a princíp rovnosti, spočíva v tom, že „možnosti spoločnosti“ sa v zákone č. 131/2002 Z. z. paušálne stotožňujú s kritériom hodnotenia uskutočňovaných študijných programov z hľadiska nielen ich   ekonomickej   náročnosti,   ale aj kvality, počtu   študentov,   uplatniteľnosti   absolventov v praxi nezohľadňujúc hodnotu „rovnosti“ rozmanitých študijných programov z pohľadu ústavného kritéria zakotveného v čl. 42 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2010