znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 3/04-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2006 v pléne zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda Báránya,   Alexandra   Bröstla,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Jána   Lubyho a Štefana Ogurčáka o návrhu prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. M. D., generálnou riaditeľkou sekcie legislatívy Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, na začatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   o súlade ustanovení čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 12 ods. 2 a s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 ods. 1 a s čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, o súlade ustanovenia čl. I § 10 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 slovami „Žene   v tehotenstve   sa   zaručuje   osobitná   starostlivosť“   Ústavy   Slovenskej   republiky a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 32 ods. 2 slovami „Žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť“ Listiny základných práv a slobôd a o súlade ustanovení čl. I § 10 ods. 1 a 2 zákona   č. 599/2003   Z.   z.   o pomoci   v hmotnej   núdzi   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov s čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach takto

r o z h o d o l :

1. Konanie o súlade čl. I § 10 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 slovami   „Žene   v tehotenstve   sa   zaručuje   osobitná   starostlivosť“   Ústavy   Slovenskej republiky a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 32 ods. 2 slovami „Žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť“ Listiny základných práv a slobôd z a s t a v u j e.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. marca 2004 doručený   návrh   prezidenta   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prezident   republiky“   alebo „navrhovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   M.   D.,   generálnou   riaditeľkou   sekcie   legislatívy Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003   Z.   z.   o pomoci   v hmotnej   núdzi   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov (ďalej   len   „zákon“)   s čl.   12   ods.   2   písm.   b)   až f)   a s čl.   39   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 3 ods. 1 a s čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“), o súlade ustanovenia čl. I § 10 ods. 3 zákona s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 slovami „Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť“ ústavy a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 32 ods. 2 slovami „Žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť“ Listiny a o súlade ustanovení čl. I § 10 ods. 1 a 2 zákona s čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „Pakt“).

Prezident republiky svoj návrh odôvodnil takto:

«I

Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Podrobnosti o tomto práve ustanoví zákon (čl. 39 ods. 3 ústavy). Obdobné   znenie   ako   čl.   39   ods.   2   a   3   ústavy   má   aj   čl.   30   ods.   2   a   3   Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).

II

Podrobnosti o práve podľa čl. 39 ods. 2 ústavy s účinnosťou od 1. januára 2004 ustanovuje čl. I zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 5/2004 Z. z.

Zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 5/2004 Z. z. upravuje právne vzťahy pri posudzovaní hmotnej núdze občana a poskytovaní dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi (ďalej   len   „príspevok“),   ktorých   cieľom   je   spolu   s   jeho   príjmami   zabezpečiť   základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi s prispením aktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú (čl. I § 1 zákona č. 599/2003 Z. z.).

Podľa čl. I § 2 zákona č. 599/2003 Z. z. hmotná núdza je stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum a občan   a   fyzické   osoby,   ktoré   sa   s   občanom   spoločne   posudzujú,   si   príjem   nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením.

Životné minimum ustanovuje zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze (čl. I § 1). Za životné minimum fyzickej osoby alebo fyzických osôb, ktorých príjmy sa spoločne posudzujú, sa podľa § 2 zákona č. 601/2003 Z. z. považuje suma alebo úhrn súm ustanovených v písmenách a) až c) tohto ustanovenia.

V teórii sa pod životným minimom osôb, ktoré sa spoločne posudzujú, z hľadiska príjmu rozumie úhrn súm na zabezpečenie výživy a ostatných základných osobných potrieb jednotlivých členov rodiny a súm potrebných na zabezpečenie nevyhnutných nákladov na domácnosť. Tento teoretický prístup sa premietol aj do znenia ustanovení prvej zákonnej úpravy, ktorá definovala a ustanovovala životné minimum. Bol to zákon č. 463/1991 Zb. o životnom minime v znení neskorších predpisov.

V   odbornej   literatúre   sa   spravidla   rozlišujú   dve   hladiny   životného   minima,   a   to sociálne minimum a existenčné minimum.

Sociálne   minimum   dosahuje   domácnosť   vtedy,   keď   zabezpečuje   na   minimálnej spoločensky prijateľnej úrovni a s minimálnymi nákladmi všetky životné potreby, ktorých uspokojovanie   je   nevyhnutné   na   utváranie   životných   podmienok   bežných   v   danej spoločnosti   na   dosiahnutom   stupni   hospodárskeho   a   spoločenského   vývoja.   Hladina sociálneho   minima   súčasne   vyjadruje   dolnú   hranicu   pásma   všeobecne   prijateľného životného štandardu, pod ktorým už nastáva chudoba.

Existenčné minimum je nižšie než sociálne minimum a znamená úhradu minimálnych nákladov   na   základné   životné   potreby   človeka   vykonávajúceho   najjednoduchší,   ešte používaný   druh   práce   v   danej   spoločnosti.   Príjmy   nižšie   ako   existenčné   minimum znamenajú nedostatok, biedu, ktorá má vždy konkrétnu historickú podobu.

Existenčné minimum, ktoré možno vo všeobecnosti považovať za hranicu absolútnej chudoby, má umožniť fyzické prežitie človeka. Ide o súhrn materiálnych hodnôt a služieb, bez ktorých by nastalo ohrozenie života a zdravia človeka. Ide o najspodnejšiu prípustnú hranicu životnej úrovne. Existenčné minimum predstavuje hranicu dolného pásma biedy a chudoby. V súlade s garanciou základného ľudského práva každého na život a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa medzinárodných dokumentov, ústavy (čl. 15 ods. 1 prvá veta a čl. 19 ods. 1) a Listiny základných práv a slobôd (čl. 6 ods. 1 prvá veta a čl. 10 ods. 1), by sa dávka v hmotnej núdzi mala poskytnúť, ako je to ustanovené aj v čl. 39 ods. 2 ústavy   a   v   čl.   30   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   na   úroveň   zabezpečenia základných životných podmienok, teda na úroveň existenčného minima (na zabezpečenie práva   na   život   a   na   fyzické   prežitie   zabezpečované   jedným   teplým   jedlom   denne, nevyhnutným ošatením a prístreším).

Uvedený   prístup   uplatňovaný   v teórii   sa   premietol   do   zákona   č.   195/1998   Z.   z. o sociálnej pomoci. Podľa § 48 ods. 1 tohto zákona sa dávka sociálnej pomoci poskytovala občanovi, ktorý bol v hmotnej núdzi, na zabezpečenie základných životných podmienok, ak zákon o sociálnej pomoci neustanovoval inak. Zákon č. 195/1998 Z. z. definoval základné životné podmienky na účely tohto zákona; podľa § 2 ods. 3 základné životné podmienky sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Podľa   §   7   ods.   4   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   občan   mohol   byť   v   hmotnej   núdzi z objektívnych dôvodov alebo zo subjektívnych dôvodov. Nezaopatrené dieťa sa na účely zákona o sociálnej pomoci vždy posudzovalo ako občan v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov (§ 7 ods. 7 druhá veta zákona č. 195/1998 Z. z.). Občanovi, ktorý bol v hmotnej núdzi z objektívnych   dôvodov   a   nemal   príjem   zo   závislej činnosti,   sa   dávkou sociálnej pomoci doplnil jeho príjem v kalendárnom mesiaci do sumy životného minima (§ 48 ods. 4 zákona č. 195/1998 Z. z.). Občanovi, ktorý bol v hmotnej núdzi zo subjektívnych dôvodov, sa dávkou sociálnej pomoci doplnil jeho príjem v kalendárnom mesiaci do sumy 50 % životného minima (§ 48 ods. 3 zákona č. 195/1998 Z. z.). Táto suma 50 % životného minima sa v odbornej verejnosti označuje ako existenčné minimum.

Z uvedeného vyplýva, že každému, kto bol v hmotnej núdzi sa poskytovala dávka sociálnej   pomoci   na   úrovni   existenčného   minima,   teda   na   zabezpečenie   základných životných podmienok (jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie).

Ustanovenia § 7 a § 48 sa v zákone č. 195/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2004 (t. j. dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 599/2003 Z. z.) vypustili. III

Podľa   čl.   I   §   10   ods.   1   zákona   č.   599/2003   Z.   z.   dávka   v   hmotnej   núdzi   patrí občanovi, ktorý je v hmotnej núdzi a fyzickým osobám, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, na zabezpečenie základných životných podmienok.

Na   účely   posudzovania   hmotnej   núdze,   zabezpečenia   základných   životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi zákon č. 599/2003 Z. z. v čl. I § 4 ustanovuje okruh fyzických   osôb,   ktoré   sa   spoločne   posudzujú.   Sú   to   manžel   a   manželka,   rodičia a nezaopatrené deti žijúce s nimi v domácnosti a rodičia a ich deti do 25 rokov veku, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem najviac vo výške minimálnej mzdy (v súčasnosti 6 080 Sk mesačne), žijúce s rodičmi v domácnosti, okrem detí, ktorým v čase evidencie uchádzačov o zamestnanie vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

Dávka v hmotnej núdzi podľa čl. I § 10 ods. 2 zákona č. 599/2003 Z. z. je a) u jednotlivca 1 450 Sk mesačne, b) u jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 2 160 Sk mesačne, c) u dvojice bez detí 2 530 Sk mesačne, d) u dvojice s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 3 210 Sk mesačne, e) u jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi 3 160 Sk mesačne a

f) u dvojice s viac ako štyrmi deťmi 4 210 Sk mesačne.

Z uvedeného vyplýva, že dávka v hmotnej núdzi je podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. u jednotlivca 1 450 Sk mesačne. Ak však ide o dvojicu bez detí, o jednotlivca alebo dvojicu s dieťaťom alebo s viac deťmi dávka v hmotnej núdzi je v čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. ustanovená tak, že nikdy nedosiahne sumu 1 450 Sk mesačne ustanovenú pre jednotlivca v čl. I § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z.

Ako príklad možno uviesť dvojicu rodičov, ktorí sú nezamestnaní a nemajú žiaden iný príjem, s piatimi nezaopatrenými deťmi, ktoré s nimi žijú v domácnosti, pre ktorých zákon č. 599/2003 Z. z. v čl. I § 10 ods. 2 písm. f) ustanovuje sumu dávky v hmotnej núdzi 4 210 Sk mesačne, čo je na osobu cca 601 Sk mesačne.

Z   dikcie   čl.   39   ods.   2   ústavy   však   vyplýva,   že   právo   na   takú   pomoc,   ktorá   je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, má každý, kto je v hmotnej núdzi. Preto možno urobiť záver, že podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. nie každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Ustanovenia čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. (teda sumy dávky v hmotnej núdzi podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z.) negarantujú každému, kto je v hmotnej núdzi jeho ústavné právo podľa čl. 39 ods. 2, teda právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Tento záver možno urobiť aj napriek tomu, že zákon č. 599/2003 Z. z. v znení zákona č. 5/2004 Z. z. nedefinuje základné životné podmienky. Určitou „pomôckou“ môže byť len ustanovenie čl. I § 19 ods. 2 zákona č. 599/2003 Z. z., podľa ktorého dávka v hmotnej núdzi vo vecnej forme je jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Rovnako   irelevantné   z   hľadiska   súladu   čl.   I   §   10   ods.   2   písm.   a)   až   f)   zákona č. 599/2003 Z.   z.   s čl.   39 ods.   2 ústavy je   ustanovenie   čl.   I   § 10 ods.   1 časť   vety   za bodkočiarkou,   podľa   ktorej   na   zabezpečenie   základných   životných   podmienok   slúžia   aj príjmy uvedené v § 5 ods. 4 písm. a) až e) zákona č. 599/2003 Z. z. v znení zákona č. 5/2004 Z. z.. Ako príklad možno opätovne uviesť dvojicu rodičov, ktorí sú nezamestnaní a nemajú žiaden iný príjem, s piatimi nezaopatrenými deťmi, ktoré s nimi žijú v domácnosti. Príjmom každého z týchto nezaopatrených detí je len prídavok na dieťa, ktorého výška podľa § 8 ods. 1   zákona   č.   600/2003   Z.   z.   o   prídavku   na   dieťa   a   o   zmene   a   doplnení   zákona č. 461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení,   je   500   Sk   mesačne,   čo   je   celkom   na   päť nezaopatrených detí 2 500 Sk mesačne. Dávka v hmotnej núdzi zostáva aj v tomto prípade podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. f) zákona č. 599/2003 Z. z. 4 210 Sk mesačne, čo je na osobu cca 601 Sk mesačne. IV

Základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 2 ústavy sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,   majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ako je už uvedené v časti III tohto návrhu, podľa čl. I § 10 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z. dávka v hmotnej núdzi patrí občanovi, ktorý je v hmotnej núdzi a fyzickým osobám, ktoré   sa   s   občanom   v   hmotnej   núdzi   spoločne   posudzujú,   na   zabezpečenie   základných životných podmienok. Dávka v hmotnej núdzi podľa čl. I § 10 ods. 2 zákona č. 599/2003 Z. z. je u jednotlivca 1 450 Sk mesačne, u jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 2 160 Sk mesačne, u dvojice bez detí 2 530 Sk mesačne, u dvojice s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 3 210 Sk mesačne, u jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi 3 160 Sk mesačne a u dvojice s viac ako štyrmi deťmi 4 210 Sk mesačne.

Dávka v hmotnej núdzi je u jednotlivca 1 450 Sk mesačne (čl. I § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z.) a u dvojice bez detí 2 530 Sk mesačne (čl. I § 10 ods. 2 písm. c) zákona č. 599/2003 Z. z.). Dávka v hmotnej núdzi podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. b), d) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. je ustanovená v závislosti od toho, či ide o jednotlivca alebo dvojicu a zároveň v závislosti od počtu detí (nezaopatrených detí žijúcich v domácnosti s rodičmi a detí do 25 rokov veku, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem najviac vo výške minimálnej mzdy,   žijúcich v domácnosti s rodičmi,   ak im v čase evidencie uchádzačov o zamestnanie nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti - § 4 písm. b) a c) zákona č. 599/2003 Z. z.).

Ako príklady možno uviesť jednotlivca s jedným nezaopatreným dieťaťom žijúcim s ním v domácnosti, u ktorých je dávka v hmotnej núdzi podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. b) zákona č. 599/2003 Z. z. 2 160 Sk mesačne, čo je na osobu 1 080 Sk mesačne, dvojicu rodičov s piatimi nezaopatrenými deťmi žijúcimi s nimi v domácnosti, u ktorých je dávka v hmotnej núdzi podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. f) zákona č. 599/2003 Z. z. 4 210 Sk mesačne, čo je na osobu cca 601 Sk mesačne, a dvojicu rodičov s deviatimi nezaopatrenými deťmi žijúcimi s nimi v domácnosti, u ktorých je dávka v hmotnej núdzi podľa. čl. I § 10 ods. 2 písm. f) zákona č. 599/2003 Z. z. tiež 4 210 Sk mesačne, čo je na osobu v tomto prípade len cca 383 Sk mesačne.

V osobitnej časti dôvodovej správy k čl. I § 10 vládneho návrhu zákona sa uvádza, že „návrh   ustanovenia   upravuje   výšku   dávky   na   zabezpečenie   základných   životných podmienok občana v hmotnej núdzi na šiestich úrovniach v závislosti od typu a veľkosti domácnosti“ pričom „pri určovaní výšky bola zohľadnená aj existencia fixných nákladov domácnosti,   ktoré   sú   nemenné   bez   ohľadu   na   počet   členov   v domácnosti“.   Tomuto konštatovaniu   však   nezodpovedá   znenie   čl.   I   §   10   ods.   2   zákona   č.   599/2003   Z.   z. Preukazujú   to   už   uvedené   príklady.   Ako   ďalšiu   skutočnosť,   ktorá   spochybňuje   uvedené konštatovanie v dôvodovej správe možno uviesť ustanovenie § 13 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z., podľa ktorého občanovi v hmotnej núdzi a fyzickým osobám, ktoré sa s občanom v hmotnej   núdzi   spoločne   posudzujú,   patrí   príspevok   na   bývanie   na   úhradu   nákladov spojených s bývaním na pomoc v hmotnej núdzi, ak splnili podmienky nároku na dávku v hmotnej   núdzi.   Tieto   náklady   spojené   s   bývaním   možno   považovať   za   fixné   náklady domácnosti bez ohľadu na počet členov. Príspevok na bývanie nie je však súčasťou dávky v hmotnej núdzi.

Z uvedeného vyplýva znevýhodnenie rodín s deťmi, najmä rodín s viac deťmi, ako aj znevýhodnenie rodín v závislosti od toho, či ide o rodinu s jedným rodičom alebo s oboma rodičmi, pokiaľ ide o dávku v hmotnej núdzi, ktorá patrí občanovi, ktorý je v hmotnej núdzi a   fyzickým   osobám,   ktoré   sa   s   občanom   v   hmotnej   núdzi   spoločne   posudzujú,   na zabezpečenie základných životných podmienok (čl. I § 10 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z.). Ustanovenie čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. je nielen porušením čl. 39   ods.   2   ústavy   a   čl.   30   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ale   zároveň   aj porušením ústavnej zásady rovnosti v právach. Preto možno mať pochybnosti aj o súlade ustanovenia čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 39 ods. 2 ústavy a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

V

Podľa čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.), Štáty, zmluvné strany paktu (ktorou   je   aj   Slovenská   republika),   uznávajú   právo   každého   jednotlivca   na   primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahŕňajúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva.

Sumy   dávky   v   hmotnej   núdzi   na   zabezpečenie   základných   životných   podmienok ustanovené v čl. I § 10 ods. 2 zákona č. 599/2003 Z. z. pri zvyšovaní životných nákladov v dôsledku   dopadov   z   realizovaných   reštrikcií,   najmä   zavedenia   jednej   sadzby   dane   z pridanej hodnoty, zvýšenia spotrebnej dane z minerálnych olejov a deregulácie cien energií, nezodpovedajú nevyhnutnej úrovni zabezpečenia základných životných podmienok. Vzhľadom   na   nepriaznivú   príjmovú   diferenciáciu   obyvateľstva   možno   očakávať zvyšovanie počtu občanov a rodín odkázaných na pomoc v hmotnej núdzi. Tieto domácnosti sú   nútené   uspokojovať   základné   životné   potreby   na   úrovni   nedosahujúcej   existenčné minimum.

Ustanovenia čl. I § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 599/2003 Z. z. nie sú preto v súlade s čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, lebo nezaručujú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu,   ktoré   zahŕňa   dostatočnú   výživu,   šatstvo,   byt   a   neustále   zlepšovanie   životných podmienok.

V tejto súvislosti treba pripomenúť aj záväzok Slovenskej republiky ako zmluvnej strany Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.) podľa čl. 27 ods. 1 tohto dohovoru. Štáty uznávajú právo každého dieťaťa   na   životnú   úroveň   nevyhnutnú   pre   jeho   telesný,   duševný,   duchovný,   mravný a sociálny rozvoj. VI

Základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 2 ústavy sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,   majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 41 ods. 2 ústavy žene v tehotenstve sa zaručuje aj osobitná starostlivosť. Podrobnosti o tomto práve ustanoví zákon (čl. 41 ods. 6 ústavy). Obdobné znenie ako čl. 12 ods. 2 prvá veta a ako čl. 41 ods. 2 a 6 ústavy má aj čl. 3 ods. 1 a čl. 32 ods. 2 a 6 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa čl. I § 10 ods. 3 dávka v hmotnej núdzi uvedená v odseku 2 písm. a) a c) zákona č. 599/2003 Z. z. sa zvyšuje o 350 Sk mesačne, ak je občan alebo fyzická osoba, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje, tehotná žena.

Dávka v hmotnej núdzi podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. je u jednotlivca 1 450 Sk mesačne a podľa čl. I § 10 ods. 2 písm. c) zákona č. 599/2003 Z. z. je u dvojice 2 530 Sk mesačne. Podľa čl. I § 10 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z. z. sa dávka v hmotnej núdzi zvyšuje o 350 Sk mesačne len v týchto dvoch prípadoch, teda ak ide o tehotnú ženu alebo o dvojicu bez detí s tehotnou ženou. V ostatných prípadoch, ak ide o tehotnú ženu s dieťaťom alebo s deťmi alebo o dvojicu s tehotnou ženou s dieťaťom alebo s deťmi dávka v hmotnej núdzi sa o 350 Sk mesačne nezvyšuje.

Ustanovenie čl. I § 10 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z. z. je porušením ústavnej zásady rovnosti   v   právach,   pokiaľ   ide   o   slová   „žene   v   tehotenstve   sa   zaručuje   osobitná starostlivosť“.

Z uvedeného vplýva, že ustanovenie čl. I § 10 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z. z. nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 so slovami „žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť“ ústavy a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 32 ods. 2 so slovami „žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť“ Listiny základných práv a slobôd.

VII

Z   uvedených   dôvodov   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po predbežnom   prerokovaní prijal tento   návrh   na   ďalšie   konanie   a   po   jeho   uskutočnení vyniesol tento nález:

1. Ustanovenia čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie sú v súlade s čl. 12 ods. 2 a s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 ods. 1 a s čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Ustanovenie čl. I § 10 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 so slovami „žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť“ Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 32 ods. 2 so slovami „žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť“ Listiny základných práv a slobôd.

3. Ustanovenia čl. I § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   nie   sú   v súlade   s   čl.   11   ods.   1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.».

Ústavný   súd   návrh   prezidenta   republiky   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí pléna podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. PL. ÚS 3/04–15 zo 4. mája 2004 ho prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd   predsedu   Národnej   rady Slovenskej republiky a podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na vyjadrenie k návrhu. Zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo verejné pojednávanie. Na vyjadrenie   ku   konaniu verejného pojednávania vyzval ústavný súd aj prezidenta republiky.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky v odpovedi na výzvu uviedol: „dovoľte mi, aby som Vám k návrhu prezidenta Slovenskej republiky R. S. na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 12 ods. 2 a s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 ods. 1 a s čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, o súlade ustanovenia čl. I § 10 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 so slovami „žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť“ Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 32 ods. 2 so slovami „žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť“ Listiny základných práv a slobôd a o súlade ustanovení čl. I § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (PL. ÚS 3/04-20) zaslal dôvodovú správu a záznam z rozpravy v pléne Národnej rady Slovenskej republiky k predmetnému zákonu.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní.“.

V dôvodovej správe v osobitnej časti sa k § 10 vládneho návrhu zákona uvádza: „Návrh ustanovenia upravuje výšku dávky na zabezpečenie základných životných podmienok občana v hmotnej núdzi na šiestich úrovniach v závislosti od typu a veľkosti domácnosti.   Pri   určovaní   výšky   bola   zohľadnená   aj   existencia   fixných   nákladov domácnosti, ktoré sú nemenné bez ohľadu na počet členov v domácnosti.“.

Osobitné   vyjadrenie,   resp.   stanovisko   k samotnému   návrhu   prezidenta   republiky predseda Národnej rady Slovenskej republiky ústavnému súdu nepredložil.

Podpredseda   vlády   a minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   oznámil, že   na ústnom pojednávaní netrvá, a predložil ústavnému súdu toto vyjadrenie:

«1. Navrhovateľ namieta nesúlad § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) s čl. 12 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 3 ods. 1 a čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 10 ods. 3 zákona s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 ústavy a s čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 32 ods. 2 listiny a § 10 ods. 1 a 2 zákona s čl. 11 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach (ďalej len „pakt“)...

1.3   Nakoľko   označené   ustanovenia   listiny   sú   obsahovo   totožné   s príslušnými ustanoveniami ústavy, naše závery o súlade napadnutých ustanovení s ústavou sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na tvrdenia navrhovateľa týkajúce sa listiny.

1.4   V období   medzi   prijatím   návrhu   na   ďalšie   konanie   a predložením   tohto stanoviska došlo k zmene napadnutých ustanovení. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad § 10 ods. 2, nepovažujeme túto zmenu za takú, ktorá by sa dotkla podstaty tvrdení navrhovateľa a preto k tomuto bodu návrhu napriek uvedenej skutočnosti zaujímame vecné stanovisko. Pokiaľ   ide   o namietaný   nesúlad   §   10   ods.   3   zákona,   zákonom   č.   453/2004   Z.   z.   sa s účinnosťou   od   1.   septembra   2004   z napadnutého   ustanovenia   vypustili   práve   tie „diskriminačné“   prvky,   ktorými   navrhovateľ   zdôvodňoval   jeho   nesúlad   s čl.   41   ods.   2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu nepovažujeme za potrebné k danej otázke zaujať vecné stanovisko, nakoľko návrh v tomto bode zjavne stráca opodstatnenie.

2. Nesúlad § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona s čl. 12 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy

2.1 Vo vzťahu k § 10 ods. 2 zákona je podstatou tvrdenia navrhovateľa presvedčenie, že základné životné podmienky sú pre viacero spoločne posudzovaných osôb zabezpečené len vtedy, ak suma priznaná týmto osobám spoločne dosahuje výšku príslušného násobku sumy   priznávanej   jednotlivcovi.   Inými   slovami,   podľa   navrhovateľa   majú   štyria   ľudia zabezpečené základné životné podmienky iba v prípade, že im štát poskytne štvornásobok sumy,   akú   poskytuje   jednotlivcovi   v hmotnej   núdzi.   Navrhovateľ   však   tento   názor nepodopiera žiadnymi údajmi, čím ho zbavuje akejkoľvek ústavno-právnej relevancie, ktorú by mohol mať, ak by bolo nepochybne a jednoznačne preukázané, že zabezpečiť základné životné podmienky pre, napríklad, šesťčlennú domácnosť je šesťnásobne nákladnejšie ako zabezpečiť základné životné podmienky pre jednotlivca.

2.2   Odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   práva   podľa   čl.   39   ods.   2   ústavy   je   možné domáhať   sa   výlučne   v medziach   vykonávacieho   zákona,   sa   domnievame,   že   napadnuté ustanovenia   neporušujú   základné   ústavné   vrstvy princípu ochrany tých,   ktorí   sa ocitnú v hmotnej núdzi. Implicitná úvaha zákonodarcu, že náklady na zabezpečenie teplého jedla, ošatenia a prístrešia pre viac ako jednu osobu sa nerovnajú príslušnému násobku týchto nákladov pre jednotlivca totiž podľa našej mienky nie je zjavne neodôvodnená a svojvoľná. Tomuto   záveru   nasvedčuje   aj   dôvodová   správa   k napadnutému   ustanoveniu,   ktorá   ako dôvod pre príslušný výpočet dávky v hmotnej núdzi uvádza okrem iného aj zohľadnenie fixných nákladov nezávislých na počte členov príslušnej domácnosti.

2.3 Nahradenie posúdenia zákonodarcu, opierajúce sa o vyhodnotenie empirických faktorov týkajúcich sa sociálnej politiky – t. j. toho posúdenia, ktoré tak z povahy veci ako aj zo znenia čl.   86 písm.   h) ústavy patrí práve do pôsobnosti zákonodarcu – vlastnou „ekonomicko-sociálnou“   analýzou   ústavného   súdu   by   bolo   v rozpore   s účelom   súdnej kontroly ústavnosti ako nástroja na aplikáciu ústavno-právnych princípov a noriem, nie nástroja na tvorbu sociálnej politiky štátu. Ústavný súd samozrejme môže a musí skúmať, či výkon zákonodarnej pôsobnosti neprekračuje mantinely vymedzené ústavou. Vecný spor o výške sumy potrebnej na zabezpečenie stravy, ošatenia a prístrešku pre viacero spoločne posudzovaných osôb by však mohol viesť k záveru o nesúlade (i) s čl. 39 ods. 2 ústavy iba v prípade,   že   zákonodarca   by   flagrantne   a nepochybne   porušil   povinnosť   zabezpečiť „základné životné podmienky“ a (ii) s čl. 12 ods. 2 ústavy iba v prípade, že by určenie výšky dávky v hmotnej núdzi pre viacčlenné domácnosti neoprel o žiadne rozumné dôvody. Oba tieto predpoklady podľa nášho názoru v danom prípade jednoznačne absentujú.

3. Nesúlad § 10 ods. 1 a 2 zákona s čl. 11 ods. 1 paktu V zmysle   označeného   ustanovenia   paktu   Slovenská   republika   uznáva   právo jednotlivca na primeranú životnú úroveň a zaväzuje sa podniknúť kroky na zabezpečenie tohto   práva.   Tak   zo   znenia   tohto   ustanovenia,   ako   aj   zo   systematiky   paktu,   travaux préparotoires, okolností jeho prijatia a praxe jeho uplatňovania Výborom OSN pre ľudské práva   vyplýva   jeho   programatívny   charakter.   V tomto   bode   návrhu   sa   napokon   sám navrhovateľ   obmedzuje   na   všeobecné,   a   z ústavného   hľadiska   bezpredmetné,   poznámky o náročnej sociálnej situácii mnohých domácností v Slovenskej republike. Nepodarilo sa nám ale identifikovať žiadne právne dôvody, pre ktoré by bolo možné dospieť k záveru, že zavedením dávky v hmotnej núdzi (§ 10 ods. 1) a vymedzením jej konkrétnej výšky (§ 10 ods. 2)   SR   porušila   svoj   medzinárodno-právny   záväzok   podnikať   kroky   smerujúce k zabezpečeniu primeranej životnej úrovne.

4.   Z uvedených   dôvodov   navrhujeme,   aby   ústavný   súd   návrhu   navrhovateľa nevyhovel.».

Navrhovateľ ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. II.

Navrhovateľ namieta nesúlad čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona s čl. 12 ods. 2 a s čl. 39 ods. 2 ústavy a s čl. 3 ods. 1 a s čl. 30 ods. 2 Listiny, nesúlad čl. I § 10 ods. 3 zákona s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 slovami „Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná   starostlivosť“   ústavy   a s čl.   3   ods.   1   v spojení   s čl.   32   ods.   2   slovami   „Žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť“ Listiny a nesúlad čl. I § 10 ods. 1 a 2 zákona s čl. 11 ods. 1 Paktu.

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   „Základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“.

Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy „Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.“.

Podľa čl. 41 ods. 2 ústavy „Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.“.

Podľa   čl.   3   ods.   1   Listiny   „Základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   všetkým   bez rozdielu   pohlavia,   rasy,   farby   pleti,   jazyka,   viery   a náboženstva,   politického   či   iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.“.

Podľa čl. 32 ods. 2 Listiny „Žene v tehotenstve je zaručená osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.“.

Podľa   čl.   11   ods.   1 Paktu   „Štáty,   zmluvné strany paktu   (ktorou   je aj Slovenská republika; pozn.), uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu zahŕňajúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných   podmienok.   Zmluvné   štáty   podniknú   zodpovedajúce   kroky,   aby   zabezpečili uskutočnenie tohto práva...“.

Od prijatia   zákona   bol tento   novelizovaný niekoľkokrát,   a to   zákonom   č.   5/2004 Z. z., zákonom č. 191/2004 Z. z., zákonom č. 453/2004 Z. z., zákonom č. 613/2004 Z. z., zákonom   č.   614/2004   Z. z., zákonom   č.   721/2004   Z.   z.,   zákonom   č.   305/2005   Z.   z., zákonom č. 471/2005 a zákonom č. 573/2005 Z. z.; nariadením vlády Slovenskej republiky č. 486/2004 Z. z. a nariadením vlády Slovenskej republiky č. 382/2005 Z. z. sa upravili sumy hmotnej núdze pre jednotlivé skupiny osôb. Textu napadnutých ustanovení sa dotkla len novela vykonaná zákonom č. 453/2004 Z. z., ktorá vypustila zo znenia § 10 ods. 3 zákona slová „písm. a) a c)“, na čo vo svojom stanovisku reagoval aj podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky.

Čl. I § 10 ods. 1 až 3 zákona v súčasnosti znie: „(1) Dávka patrí občanovi, ktorý je v hmotnej núdzi, a fyzickým osobám, ktoré sa s občanom   v hmotnej   núdzi   spoločne   posudzujú, na zabezpečenie základných   životných podmienok; na tento účel slúžia aj príjmy uvedené v § 5 ods. 4 písm. a) až e).

(2) Dávka v hmotnej núdzi je

a) u jednotlivca 1 560 Sk*) mesačne,

b) u jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 2 500 Sk*) mesačne,

c) u dvojice bez detí 2 710 Sk*) mesačne,

d) u dvojice s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 3 700 Sk*) mesačne,

e) u jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi 3 710 Sk*) mesačne,

f) u dvojice s viac ako štyrmi deťmi 4 950 Sk*) mesačne. (3) Dávka uvedená v odseku 2 sa zvyšuje o 350 Sk mesačne, ak je občan alebo fyzická osoba, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje, tehotná žena.“.

Dôvod   zavedenia   diferencovanej   sumy   dávky   sociálnej   pomoci   podľa   zloženia spoločne posudzovaných osôb zo znenia zákona nevyplýva, len dôvodová správa k čl. I § 10 vládneho návrhu zákona uvádza stručné dôvody uvedené už v časti I tohto rozhodnutia.

III.

*) Uvedené sumy boli upravené (zvýšené) nariadením vlády Slovenskej republiky č. 382//2005 Z. z., ktorým sa upravujú sumy dávky v hmotnej núdzi a aktivačného príspevku a ochranného príspevku na základe § 17 ods. 4 zákona s účinnosťou od 1. septembra 2005.

Navrhovateľ   namieta   nesúlad   napadnutého   ustanovenia   zákona   s označenými článkami ústavy a Listiny pre neodôvodnenú diferenciáciu sumy dávky sociálnej pomoci ustanovenú v závislosti od štruktúry a počtu spoločne posudzovaných osôb nachádzajúcich sa   v hmotnej   núdzi,   ktoré   podľa   jeho   názoru   vedú   k znevýhodneniu   určitých   skupín fyzických osôb, najmä rodín s viac deťmi a domácností podľa toho, či sú v domácnosti obidvaja rodičia alebo len jeden, čo vedie k porušeniu zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a k porušeniu práv podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3 ods. 1 a čl. 30 ods. 2 Listiny.

Účelom zákona, ktorého súčasťou sú aj napadnuté ustanovenia, je upraviť právne vzťahy   pri   posudzovaní   hmotnej   núdze   fyzickej   osoby   a poskytovaní   dávky   v hmotnej núdzi,   ktorej   cieľom   je spolu   s príjmami osoby   v hmotnej   núdzi   a s príjmami spoločne posudzovaných osôb zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi za aktívnej účasti posudzovanej osoby a ďalších fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú.

Podľa zákona je hmotnou núdzou stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom   spoločne   posudzujú,   nedosahuje   životné   minimum   a občan   a fyzické   osoby, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením.   Pritom   podľa   zákona   č.   601/2003   Z.   z.   o životnom   minime   a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o životnom minime“) stav hmotnej núdze nastáva   pod   ustanovenými   sumami   životného   minima,   ktoré   (sumy)   sa   považujú   za spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Sumy životného minima sú diferencované podľa toho, o akú fyzickú osobu ide   (vek, zaopatrenosť, jedna posudzovaná osoba, ďalšia spoločne posudzovaná osoba). V každom prípade ide o zákonom ustanovenú sumu, ktorá sa viaže na jednu fyzickú osobu. Hranicu životného minima fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne, tvorí úhrn súm životného minima jednotlivých fyzických osôb.

Dávka sociálnej pomoci, ktorá je určená na „pomoc“ v hmotnej núdzi fyzickej osobe a s ňou spoločne posudzovaným osobám (spolu s jej príjmom sa posudzuje podľa zákonom ustanovených kritérií aj príjem týchto osôb), má zabezpečiť základné životné podmienky tejto fyzickej osoby a s ňou spoločne posudzovaných osôb za ich prispenia a aktívnej účasti; suma, v akej sa poskytuje, sa diferencuje podľa počtu a štruktúry spoločne posudzovaných osôb.   Dávka   sociálnej   pomoci   je   len   „príspevkom“   na   riešenie   hmotnej   núdze   a jej poskytnutím sa nezabezpečuje automaticky fyzickej osobe a s ňou spoločne posudzovaným osobám príjem nad hranicou životného minima alebo na tejto hranici.

Podľa   čl.   39   ods.   2   ústavy   štát   garantuje   fyzickým   osobám   nachádzajúcim   sa v hmotnej núdzi poskytnutie pomoci na zabezpečenie základných životných podmienok. Týmito   boli   podľa   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   o sociálnej   pomoci   v znení   neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2003 jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Tento minimálny „štandard“ základných životných podmienok sa prevzal aj do § 19 ods. 2 zákona, avšak bez toho, aby sa rozsah takto poskytovanej dávky sociálnej pomoci vo vecnej forme považoval, resp. definoval ako minimálny štandard uspokojenia základných životných podmienok.

1. K namietanému nesúladu čl. I § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona s čl. 12 ods. 2 a s čl. 39 ods. 2 ústavy a s čl. 3 ods. 1 a s čl. 30 ods. 2 Listiny

Ústavný súd sa pri posudzovaní napadnutých ustanovení zákona musel vysporiadať s otázkou, či spôsob riešenia hmotnej núdze poskytnutím dávky v hmotnej núdzi v zákonom ustanovenej diferencovanej sume môže viesť k záveru o nesúlade § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona s čl. 39 ods. 2 ústavy a s čl. 30 ods. 2 Listiny, ako aj s čl. 12 ods. 2 ústavy a s čl. 3 ods. 2 Listiny pre absenciu dôvodov na takýto diferencovaný prístup.

Navrhovateľ   poukazuje   na   zákonom   diferencované   zabezpečenie   základných životných   podmienok   rôznym   skupinám   osôb   (typom   domácností)   nachádzajúcim   sa v hmotnej núdzi garantovaných čl. 39 ods. 2 ústavy na kvantitatívne inej úrovni. Z návrhu vyplýva, že za akceptovateľnú a akceptovanú úroveň zabezpečenia základných životných podmienok   považuje   navrhovateľ   „najvyššiu“   úroveň   zabezpečenia   poskytovanú jednotlivcovi v hmotnej núdzi (jednočlennej domácnosti). Od tejto úrovne odvodzuje svoj záver, že všetkým ostatným osobám zaradeným do skupín podľa § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona, ktorým v prepočte na jednu osobu pripadá suma nižšia ako podľa písmena a), zákon „negarantuje“ ich ústavné právo podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, t. j. ich právo na takú pomoc, ktorá   je   nevyhnutná   na   zabezpečenie   základných   životných   podmienok;   pritom   ale   na druhej strane konštatuje, že zákon nedefinuje základné životné podmienky. Ako pomôcku však uvádza čl. I § 19 ods. 2 zákona, podľa ktorého dávka v hmotnej núdzi, ktorou sa zabezpečujú základné životné podmienky osoby v hmotnej núdzi vo vecnej forme, je jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Ústavný   súd   sa   s týmito   východiskami   navrhovateľa   vo   svojich   myšlienkových úvahách súvisiacich s rozhodnutím o jeho návrhu nerozchádza, avšak poukazuje na to, že navrhovateľ robí svoje závery na porovnaní úrovne zabezpečenia základných životných podmienok   uvedených   v čl.   I   §   10   ods.   2   písm.   b)   až   f)   zákona   vo   vzťahu   k úrovni ustanovenej v písmene a) uvedeného ustanovenia zákona. Takéto porovnanie podľa názoru ústavného súdu nie je relevantným východiskom pre posúdenie, či diferencovaná úroveň zabezpečenia   základných   životných   podmienok   v   napadnutých   ustanoveniach   napĺňa garanciu čl. 39 ods. 2 ústavy, pretože ani § 10 ods. 2 písm. a) zákona nemožno považovať (zo   žiadneho   právneho   predpisu   to   nevyplýva)   za   takú   úroveň   uspokojenia   základných životných   podmienok   osoby   v hmotnej   núdzi,   pod   ktorú   už   nemožno   ísť,   a to   práve vzhľadom na absenciu definície základných životných podmienok. Takýto záver ústavného súdu podporuje aj skutočnosť, ktorú v súvislosti s naplnením obsahu základných životných podmienok,   ktoré   nie   sú   definované   v žiadnom   právnom   predpise,   uviedol   aj   sám navrhovateľ, keď sa odvolal na vecnú dávku v hmotnej núdzi poskytovanú podľa čl. I § 19 ods. 2 zákona na zabezpečenie základných životných podmienok zahŕňajúcu jedno teplé jedlo   denne,   nevyhnutné   ošatenie   a prístrešie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   by   za minimálnu úroveň zabezpečenia základných životných podmienok bolo možné považovať spôsob zabezpečenia základných životných podmienok formou vecnej dávky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   diferencované   zabezpečenie   základných životných podmienok upravené v čl. I § 10 ods. 2 písm. a) až f) zákona neznamená, že ide o nesúlad s čl. 39 ods. 2 ústavy práve vzhľadom na to, že absencia definovania základných životných podmienok umožňuje zákonodarcovi zvážiť, akým spôsobom zabezpečenie tohto základného práva zrealizuje; tak mu to nakoniec ukladá aj čl. 39 ods. 3 ústavy (zákonom upraviť podrobnosti aj o tomto sociálnom práve). Vzhľadom na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa v časti, v ktorej namieta nesúlad § 10 ods. 2 písm. b) až f) zákona s čl. 39 ods. 2 ústavy, nemožno vyhovieť.

Zvoleným prístupom naplnenia príkazu čl. 39 ods. 2 ústavy v napadnutom zákone bez aplikovania princípov priamej úmernosti úrovne zabezpečenia základných životných podmienok   ustanovenej   sumou   vyjadrenou   v korunách   (v   Sk)   k počtu   spoločne posudzovaných osôb podľa navrhovateľa práve pre vylúčenie tohto princípu zákonodarca narúša   ústavou   garantovanú   rovnosť   v právach   podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   a zákaz akéhokoľvek   zvýhodňovania   alebo   znevýhodňovania   rôznych   skupín   fyzických   osôb ustanovený   v čl.   12   ods.   2   ústavy.   Z tohto   dôvodu   navrhovateľ   namieta   nesúlad napadnutých ustanovení zákona s čl. 12 ods. 2 ústavy, pričom uvádza, že zabezpečením základných životných podmienok spôsobom ustanoveným v čl. I § 10 ods. 2 písm. a) až f) zákona sa znevýhodňujú najmä rodiny s deťmi, najmä rodiny s väčším počtom detí a rodiny v závislosti od toho, či ide o rodinu s jedným rodičom alebo oboma rodičmi.

Ústavný   súd   preto   posudzoval,   či   namietané   ustanovenie   zákona   skutočne zvýhodňuje, resp. znevýhodňuje určité skupiny osôb v takom rozsahu a intenzite, že toto zvýhodnenie, resp. znevýhodnenie zasahuje do princípu rovnosti a či ani vyvažovaním iným princípom   (princípom   proporcionality,   primeranosti)   nemožno   považovať   diferencované zabezpečenie základných životných podmienok v podobe rozdielnych súm dávok v hmotnej núdzi za ústavne únosné a akceptovateľné.

Podľa názoru ústavného súdu porušenie princípu rovnosti nemožno posudzovať len z kvantitatívneho   hľadiska   diferencovaného   určenia   súm   dávky   sociálnej   pomoci,   t.   j. z posúdenia len jednej kvantitatívnej veličiny z celého radu ďalších relevantných veličín (skutočností) reprezentovaných nielen formou a úrovňou ďalších sociálnych dávok (dávok sociálnej pomoci a štátnych sociálnych dávok), ktoré k riešeniu hmotnej núdze prispievajú a ktorými sa tiež prispieva k zabezpečeniu základných životných podmienok, ale aj ďalšími relevantnými skutočnosťami, akými je napr. štruktúra a počet členov domácnosti.

Ústavný   súd   sa   pri   formulovaní   svojho   rozhodnutia   riadil   týmito   základnými úvahami:

1.   Rozdielnosť   súm   neznamená   automatické   zvýhodnenie   alebo   znevýhodnenie niektorej   zo   skupín   osôb   uvedených   v čl.   I   § 10   ods.   2   písm.   a)   až   f)   zákona,   a tým porušenie rovnosti v právach garantovaných v čl. 12 ods. 2 ústavy. Kľúčovým kritériom pre posúdenie rešpektovania práva na zabezpečenie základných životných podmienok osobám v hmotnej núdzi nie je vzájomné kvantitatívne porovnanie zabezpečenia jednotlivých osôb (skupín osôb, typov domácností), ale zabezpečenie základných životných podmienok ako prostriedok   riešenia   hmotnej   núdze   obsiahnutej   v čl. 39   ods.   2   ústavy   a kvantifikovanej hranice životného minima ustanovenej v § 2 zákona o životnom minime.

2. Absencia definovania základných životných podmienok vytvára pre zákonodarcu priestor na úvahu, ako, v akom rozsahu a akým spôsobom ústavný príkaz obsiahnutý v čl. 39   ods.   2   ústavy   naplní.   Limitom   pre   tieto   úvahy   sú   hranice   životného   minima   (tiež kvantitatívne   diferencované,   ale   podľa   iných   kritérií)   a jedným   z limitov   môže   byť   aj zabezpečenie základných životných podmienok formou vecnej dávky, a to jedného teplého jedla denne, nevyhnutného ošatenia a prístrešia podľa čl. I § 19 ods. 2 zákona.

3. Nezanedbateľným argumentom na podporu argumentov uvedených v bode 1. a 2. je aj skutočnosť, že dávka sociálnej pomoci nie je jedinou a výlučnou dávkou zo sociálneho systému, ktorá sa osobám v hmotnej núdzi poskytuje.

4.   Rozlišovanie   úrovne   sociálnej   pomoci   podľa   počtu   a štruktúry   spoločne posudzovaných osôb nie je cudzie ani systémom sociálnej pomoci iných európskych štátov, ktoré takéto členenie nielenže nevylučujú, ale diferencované prístupy k riešeniu hmotnej núdze aktuálne využívajú. Z tohto pohľadu systémový prístup, ktorý zvolil zákonodarca, zodpovedá aj európskemu štandardu.

Rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 2 ústavy neznamená kvantitatívne vyjadrenú rovnosť,   ale   takú   rovnosť   v právach,   ktorá   musí   mať   svoj   ďalší,   kvalitatívny   rozmer. Ústavný súd preto skúmal, či prístup zákonodarcu k diferencovanej úprave úrovne dávky sociálnej   pomoci   je   založený   na   objektívnych   a rozumných   dôvodoch   (legitímny   cieľ zákonodarcu) a či medzi týmto cieľom a prostriedkami na jeho dosiahnutie (právo výhody) existuje vzťah primeranosti a či je v limitoch ustanovených ústavou.

Spravujúc sa týmito úvahami ústavný súd konštatuje, že riešenie sociálnej núdze v zákone (na rozdiel od určenia hraníc životného minima) nie je riešením hmotnej núdze individuálne určených fyzických osôb a nejde teda o riešenie hmotnej núdze jednotlivca bez ohľadu na to, v akých rodinných pomeroch a v akej domácnosti žije, ale naopak, práve rôzne typy spoločného súžitia viacerých   osôb   sú základným rozlišovacím kritériom pre diferencovaný   spôsob   riešenia   hmotnej   núdze   a uspokojenia   základných   životných podmienok   každého   z nich   s cieľom   zohľadniť   špecifiká   jednotlivých   druhov   spolužitia a rodinných   väzieb   ovplyvňujúcich   obsah   a rozsah   základných   životných   podmienok. V tejto   súvislosti   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   akceptovateľné   odôvodnenie   úpravy šiestich   úrovní   zabezpečenia   základných   životných   podmienok   občana   v hmotnej   núdzi opierajúce sa o typ a veľkosť domácnosti a o existenciu fixných nákladov domácnosti, ktoré sú nemenné bez ohľadu na počet členov domácnosti. Ústavný súd preto posúdil argumenty uvedené v dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona odôvodňujúce diferencované sumy zabezpečenia   základných   životných   podmienok   ako   dostatočné   na   to,   aby   bolo   možné akceptovať rozdielne sumy uspokojovania základných životných podmienok, a dostatočné na to, aby ich nebolo možné označiť za také neprimerané, že by narúšali princíp rovnosti v právach   garantovaný   v čl.   12   ods.   1   ústavy   a znamenali   neprijateľné   bezdôvodné zvýhodnenie   určitej   skupiny   osôb   pri   riešení   identickej   sociálnej   situácie   s dôsledkom nerešpektovania princípu zákazu zvýhodnenia/znevýhodnenia v právach podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.

Opierajúc   sa   o tieto   závery   ústavný   súd   nevyhovel   ani   v tejto   časti   návrhu navrhovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nehodnotil úroveň zabezpečenia základných životných   podmienok   pre   jednotlivé   skupiny   osôb   v hmotnej   núdzi   formou   poskytnutia diferencovanej dávky sociálnej pomoci, pretože táto otázka prekračuje rámec čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a dotýka sa skôr dostatočnosti zdrojov na zabezpečenie základných životných podmienok na určitej úrovni a súvisí viac s čl. 19 ods. 1 ústavy, čoho sa však navrhovateľ vo svojom návrhu nedotkol.

To, čo ústavný súd uviedol k čl. 39 ods. 2 ústavy a k čl. 12 ods. 2 ústavy, sa plne vzťahuje aj na čl. 30 ods. 2 Listiny a čl. 3 ods. 1 Listiny, pretože ide o identickú (zhodnú) úpravu sociálnych práv.

2. K namietanému nesúladu čl. I § 10 ods. 3 zákona s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 41 ods. 2 ústavy (slová „Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť“) a s čl. 3 ods. 1 v spojení   s čl.   32   ods.   2   Listiny   (slová   „Žene   v tehotenstve   je   zaručená   osobitná starostlivosť“

Namietané ustanovenie čl. I § 10 ods. 3 zákona bolo s účinnosťou od 1. septembra 2004   zmenené   zákonom   č.   453/2004   Z.   z.   tak,   že   sa   odstránil   diferencovaný   systém zvyšovania dávky v hmotnej núdzi o 350 Sk mesačne, ak je občan alebo fyzická osoba, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje, tehotná žena, a to vypustením časti textu, takže čl. 10 ods. 3 zákona teraz znie:

„(3) Dávka uvedená v odseku 2 sa zvyšuje o 350 Sk mesačne, ak je občan alebo fyzická osoba, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi posudzuje, tehotná žena.“.

Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak posudzované právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Namietané ustanovenie čl. I § 10 ods. 3 zákona bolo po prijatí návrhu na ďalšie konanie novelizované, t. j. namietnuté ustanovenie v čase rozhodovania ústavného súdu stratilo platnosť v napadnutom znení, čím bola splnená podmienka pre zastavenie konania, a preto ústavný súd konanie o tejto časti návrhu prezidenta republiky zastavil.

3. K namietanému nesúladu čl. I § 10 ods. 1 a 2 zákona s čl. 11 ods. 1 PaktuV prípade   hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   práv   sa   všeobecne   uznáva   ich programový   charakter   spočívajúci   v tom,   že   zmluvné   strany   sa   majú   usilovať   rôznymi druhmi opatrení „a pri maximálnom využití svojich zdrojov“ (čl. 2 ods. 1 Paktu) o postupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných v Pakte. Takúto povahu má podľa názoru ústavného súdu aj čl. 11 ods. 1 Paktu, v ktorom sa zmluvné strany zaväzujú podniknúť zodpovedajúce   kroky   „aby   zabezpečili   uskutočnenie   tohto   práva“   (práva   jednotlivca   na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu). Substantívne ustanovenia Paktu (čl. 6 - 9) však neuvádzajú žiadne pevné limity a jednoznačne „kvantitatívne“ ustanovenú národnú úroveň práv, ktorú musia zmluvné strany dosiahnuť, pretože by sa to priečilo spomenutej programovej   povahe   hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   práv.   Úroveň   ich zabezpečenia je preto rozdielna, pretože plne závisí od ekonomickej situácie každého štátu. V priebehu určitého časového obdobia môže preto dokonca aj kolísať v závislosti od vývinu a výkyvov   jeho   ekonomiky   (dlhodobá   recesia,   strategická   orientácia   národného hospodárstva krajiny a pod.). Zmluvné strany majú len všeobecne formulovaný záväzok snažiť sa o zabezpečenie plnenia svojich záväzkov z Paktu pri maximálnom využití svojich zdrojov.   Pakt neustanovuje,   akým spôsobom   a na akej   úrovni   sa   má primeraná životná úroveň jednotlivcov zabezpečiť a zmluvným stranám ponecháva aj právo vlastných kritérií jej   hodnotenia.   Pakt   v čl.   11   a ani   v žiadnom   zo   svojich   ďalších   ustanovení   žiadnu medzinárodne   požadovanú   (a prípadne   aj   vynútiteľnú)   finančnú   a ani   inú   kvantifikáciu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv neobsahuje.

Namietaný čl. I § 10 zákona pre rôzne situácie a pre rôzne zoskupenia osôb dávky odlišuje, pričom v porovnaní s východiskovým stavom 1 450 Sk (t. č. 1 560 Sk mesačne) dochádza aj k ich zníženiu. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť,   že Pakt neobsahuje nederogovateľné práva a ako všeobecné pravidlo platí, že: „štát pri používaní tých práv, ktoré poskytol v súlade s Paktom, ich môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké ustanovuje zákon a len pokiaľ je to zlučiteľné s povahou týchto práv a výhradne za účelom   podpory   všeobecného   blaha   v demokratickej   spoločnosti“.   Ide   preto   o také obmedzenie, s ktorým Pakt ráta.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v tejto   časti   návrhu   na   vyslovenie   nesúladu označených ustanovení zákona s Paktom nevyhovel.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Eduarda Báranya.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2006